Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 15. február 2022

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 7CoP/64/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7216225157
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 02. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Maruščák

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2022:7216225157.11

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Maruščáka a členov senátu

JUDr. Denisy Novotnej Mlinárcsikovej a Mgr. Miloša Greguša vo veci starostlivosti súdu o maloletú W.
Z. M. nar. XX.XX.XXXX zastúpenú kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny
Košice dieťa rodičov E.. E. H. nar. XX.X.XXXX bytom v H. na A. XXXX/XX zastúpenej Mgr. Petrom
Troščákom, advokátom so sídlom v Prešove na Hlavnej 50 a O.. F. M. nar. X.X.XXXX bytom v P. na M.
XX zastúpeného JUDr. Jolanou Fuchsovou advokátkou so sídlom v Košiciach na Štúrovej 20 v konaní o
úpravu rodičovských práv a povinností o odvolaní matky a otca proti rozsudku Okresného súdu Košice
II z 30.4.2021 č.k. 23P/323/2016-1728 takto

r o z h o d o l :

Sudkyňa JUDr. Lenka Saksunová nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na
Okresnom súde Košice II pod sp.zn. 23P/323/2016.

P o t v r d z u j e rozsudok vo výrokoch o úprave výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému
dieťaťu, uložení výchovného opatrenia a trovách konania.

Z r u š u j e rozsudok vo výroku o zrušení neodkladného opatrenia nariadeného uznesením Okresného

súdu Košice II č.k. 23P/323/2016-175 z 2.11.2017 v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach
č.k. 8CoP/240/2017-279 z 18.1.2018.

Z r u š u j e rozsudok v napadnutom výroku o trovách štátu a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom maloletú W. Z. M. zveril do osobnej starostlivosti otca.
Rozhodol, že obaja rodičia sú oprávnení a povinní maloletú zastupovať a spravovať jej majetok.
Matka je povinná prispievať na výživu maloletej W. Z. sumou vo výške 30 % životného minima na

nezaopatrené neplnoleté dieťa alebo nezaopatrené dieťa podľa osobitného zákona mesačne, ktorú je
povinná poukazovať k rukám otca vždy do 15-teho dňa v mesiaci vopred odo dňa vyhlásenia rozsudku
súdu opakovane do budúcna. Styk matky s maloletou W. Z. neupravil. Nariadil rodičom MVDr. E. H.
a O.. F. M. ako aj maloletej W. Z. M. výchovné opatrenie - povinnosť podrobiť sa psychologickému a
sociálnemu poradenstvu na Referáte poradensko - psychologických služieb Úradu práce, sociálnych
vecíarodinyKošicepodobu12mesiacovododňaprávoplatnostirozsudku. Zrušilneodkladnéopatrenie
nariadené uznesením Okresného súdu Košice II č.k. 23P/323/2016-175 zo dňa 2.11.2017 v spojení

s uznesením Krajského súdu v Košiciach č.k. 7CoP/240/2017-279 zo dňa 18.1.2018. O trovách štátu
rozhodne súd osobitným uznesením po právoplatnosti rozsudku súdu. O trovách konania rozhodol tak,
že žiaden z účastníkov nemá nárok na ich náhradu.2.OkresnýsúdKošiceIIspolusodvolanímpredložilajnámietkuzaujatosti,ktorúpodalamatkamaloletej.

3.Matkavuvedenomkonanívzniesla,povyhlásenírozsudkusúdomprvejinštancie, námietkuzaujatosti

voči sudkyni Krajského súdu v Košiciach JUDr. Frederike Zozuľákovej a všetkým ostatným sudcom
OkresnéhosúduKošiceI,OkresnéhosúduKošiceII,OkresnéhosúduKošice-okolieaKrajskéhosúduv
Košiciach. Uviedla, že dňa 9.5.2021 bola neznámou osobou oslovená W. A., ktorá je jej matkou a starou
matkou maloletej W., kde od tejto neznámej osoby jej bolo uvedené, že dlhodobo pôsobí v justičnom
prostredí v Košiciach (preto neuvedie svoje meno a priezvisko, aby z toho nemala problémy), že vie o

súdnom konaní ohľadom maloletej W., pričom táto osoba upozornila na to, že celý problém spočíva v
tom, že JUDr. Frederika Zozuľáková (predsedníčka Krajského súdu v Košiciach a zároveň predsedníčka
senátu 7CoP) a JUDr. Jolana Fuchsová, advokátka otca majú blízky priateľský vzťah, trvajúci mnoho
rokov, ktorý je na úrovni najlepších priateliek, často sa stýkajú, navštevujú a trávia spolu čas, dokonca
aj spoločné dovolenky absolvovali. W. A. o týchto skutočnostiach informovala matku bezodkladne dňa
9.5.2021. Keďže sa o vyššie uvedených skutočnostiach zakladajúcich dôvody vylúčenia JUDr. Frederiky

Zozuľákovej dozvedela až dňa 9.5.2021, teda skoro dva mesiace po doručení uznesenia Krajského
súdu v Košiciach sp. zn. 7CoP/128/2020 zo 7.1.2021, je zrejmé že nemohla uplatniť námietku zaujatosti
v zmysle ust. § 52 ods. 1 CSP a tým realizovať svoje právo podať námietku zaujatosti v zmysle ust.
§ 52 ods. 1 CSP. Zvýrazňuje, že ona ako účastníčka konania má v zmysle ust. § 52 ods. 1 CSP „len
právo uplatniť (podať) námietku zaujatosti“, čo je závislé len od toho v akom čase (a či vôbec) sa

dozvie nejaké závažné skutočnosti o pomere sudcov, advokátov a podobne, zatiaľ čo sudca je „priamo
povinný“ oznámiť skutočnosti, pre ktoré je vylúčený v zmysle ust. § 50 ods. 1 CSP. S odkazom na
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného súdu SR, podľa ktorej rozhodujúce nie je
stanoviskosudcuotom,žesanecítibyťzaujatý,aleexistenciaobjektívnychskutočností,ktorévzbudzujú
pochybnosť o jeho nestrannosti v očiach strán a verejnosti, práve takéto skutočnosti vzbudzujú u nej

dôvodnú a objektívnu pochybnosť o nezaujatosti JUDr. Frederiky Zozuľákovej a ostatných sudcov
Okresného súdu Košice I, Okresného súdu Košice II, Okresného súdu Košice - okolie a sudcov
Krajského súdu v Košiciach, pretože možno dôvodne predpokladať, že aj iní sudcovia majú blízky
priateľský vzťah s JUDr. Jolanou Fuchsovou, advokátkou a stýkajú sa s ňou, resp. mohli byť účastný
spoločných dovoleniek či iných spoločných aktivít. Na základe uvedeného preto žiada, aby sudkyňa

JUDr. Frederika Zozuľáková a všetci ostatní sudcovia Okresného súdu Košice I, Okresného súdu Košice
II, Okresného súdu Košice - okolie a Krajského súdu v Košiciach boli vylúčení z prejednávania a
rozhodovania vo veci vedenej na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 23P/323/2016.

4. Vo vzťahu k námietke zaujatosti matky voči sudkyni Krajského súdu v Košiciach JUDr. Frederike

Zozuľákovej rozhodoval Najvyšší súd uznesením z 12.8.2021 č.k. 9Nc/7/2021 - 1886 tak, že nie je
vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn.
7CoP/64/2021. O vylúčení ostatných sudcov krajského súdu Najvyšší súd nerozhodoval a uviedol, že
nenastala situácia, že by došlo k vylúčeniu všetkých sudcov Krajského súdu v Košiciach, a tým nebol
daný dôvod rozhodovať o prikázaní veci inému súdu tej istej inštancie v zmysle § 39 ods. 1 CSP.

5. Vo veci konajúca sudkyňa JUDr. Lenka Saksunová vo vyjadrení k námietke zaujatosti uviedla, že sa
necíti byť zaujatá, účastníkov konania osobne nepozná a nemá žiadny vzťah k sporu, stranám a ani
k ich zástupcom. Právnu zástupkyňu otca JUDr. Jolanu Fuchsovú osobne nepozná, mimo pracovného
prostredia nie sú v žiadnom kontakte. Z týchto dôvodov považuje námietku zaujatosti zo strany matky

voči jej osobne ako sudcovi Okresného súdu Košice II za neopodstatnenú.

6. Podľa § 2 ods. 1 Zákona č. 161/2015 Z.z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej len CMP) na konanie
podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku ak tento zákon neustanovuje
inak.

7. Podľa § 49 ods. 1 Zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP), sudca je vylúčený
zprejednávaniaarozhodovaniasporuaksozreteľomnajehopomerksporu,kstranám,kichzástupcom
alebo ako osoba zúčastnených na konaní možno mať odôvodnené pochybnosti o jeho zaujatosti.

8. Podľa § 52 ods. 1, 2 CSP strana má právo z dôvodov uvedených v § 49 uplatniť námietku zaujatosti. V námietke zaujatosti musí
byť okrem všeobecných náležitostí podania uvedené, proti komu smeruje, dôvod, pre ktorý má byť
sudca vylúčený, kedy sa strana uplatňujúca si námietku o dôvode vylúčenia dozvedela a dôkazy napreukázanie svojho tvrdenia, ktorých povaha to pripúšťa, okrem tých, ktoré nemôže bez svojej viny
pripojiť. Na podanie, ktoré nespĺňa náležitosti podľa prvej vety, súd neprihliada; v tomto prípade sa vec
nadriadenému súdu nepredkladá. Ustanovenia o odstraňovaní vád podania sa nepoužijú.

9.Podľa§53ods.1,2,3CSPnámietkuzaujatostijepotrebnéuplatniťnajneskôrdosiedmichdní,odkedy
sa strana dozvedela o dôvode, pre ktorý je sudca vylúčený. Na neskôr uplatnenú námietku zaujatosti súd
neprihliada; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá. Na opakované námietky zaujatosti
podané z toho istého dôvodu súd neprihliada, ak už o nich rozhodol nadriadený súd; v tomto prípade

sa vec nadriadenému súdu nepredkladá. Ak sa námietka zaujatosti týka len okolností, ktoré spočívajú
v procesnom postupe sudcu alebo jeho rozhodovacej činnosti, súd na námietku zaujatosti neprihliada;
v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá.

10. Podľa § 54 ods. 2 CSP súd predloží vec s vyjadrením namietaného sudcu nadriadenému súdu do
siedmich dní od uplatnenia námietky zaujatosti. O tom, či je sudca vylúčený, rozhodne nadriadený súd

do siedmich dní. Ak je namietaný sudca senátu najvyššieho súdu, rozhodne o námietke zaujatosti iný
senát najvyššieho súdu.

11. podľa § 56 CSP lehoty podľa § 54 sa neuplatnia, ak sa vec zároveň predkladá na rozhodnutie o
odvolaní proti rozhodnutiu vo veci samej.

12. Sudcu možno vylúčiť z prednávania a rozhodovania veci buď na návrh účastníka konania (§ 52 ods.
1 CSP), alebo na základe návrhu (oznámenia) samotného sudcu (§ 50 ods. 1 CSP). Obsahom práva na
prejednanie veci pred nestranným súdom nie je povinnosť súdu vyhovieť každému návrhu oprávnených
osôb a vždy vylúčiť sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom

základného práva na prejednanie veci nestranným súdom je len povinnosť (nadriadeného) súdu
prejednať každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia
veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom. Vzhľadom na to, že rozhodnutie o vylúčení sudcu podľa §
49 ods. 1 CSP predstavuje výnimku z ústavnej zásady, podľa ktorej nikto nesmie byť odňatý svojmu
zákonnému sudcovi (článok 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ktorá je uvedená Ústavným

zákonom č. 23/1991 Zb., článok 48 ods. 1 Ústavy SR uverejnenej pod č. 460/1992 Zb.), je potrebné
trvať na tom, že sudcu vylúčiť z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci možno iba výnimočne a z
naozaj závažných dôvodov, ktoré mu celkom zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom nezaujato
a spravodlivo. Pri posudzovaní týchto dôvodov v konkrétnej situácii je nutné prihliadať aj na rozsiahlu
a inštruktívnu judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ESĽP) judikatúru Európske súdu

pre ľudské práva (ESĽP) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd“) k danej
problematike.

13. ESĽP pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho, že okrem nezávislosti sudcu je
potrebné brať zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru. Subjektívna

stránka nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu
a k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Pri subjektívnej nestrannosti sa vychádza z
prezumpcie nestrannosti, až kým nie je preukázaný opak. Na preukázanie nedostatku subjektívnej
nestrannosti vyžaduje judikatúra ESĽP dôkaz o skutočnej zaujatosti (napr. Hauschildt proti Dánsku).
Rozhodujúce však nie je subjektívne stanovisko sudcu, ale existencia objektívnych skutočností, so

zreteľom na ktoré môžu vznikať pochybnosti o nestrannosti sudcu. Práve tu sa uplatňuje tzv. teória
zdania nezaujatosti, to znamená, že nestačí že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký
aj objektívne javiť (Delcourt proti Belgicku). Objektívny aspekt nestrannosti je založený na vonkajších
inštitucionálnych, organizačných a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu k prejednávanej veci
a k účastníkom konania, resp. aj k ich zástupcom. Posúdenie nestrannosti sudcu nespočíva len v

hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti resp. necíti byť zaujatý, ale v objektívnej úvahe, či možno
usudzovať, že by sudca zaujatý mohol byť. Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti
resp.nezaujatostizákonnéhosudcujeto,čiobavaúčastníkakonaniajeobjektívneoprávnená.Vkaždom
jednotlivom prípade je potrebné rozhodnúť, či povaha a stupeň vzťahu sú také, že je tu relevantná obava
z nedostatku nezaujatosti. Relevantnou je len taká obava z nedostatku nestrannosti, ktorá sa zakladá na

objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť nemožno
chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť pochybnosti na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje
ako sudcu nestranného. Je potrebné brať zreteľ na skutočnosť, že spoločenské vzťahy v najširšom
slova zmysle sú vzťahmi vzájomného pôsobenia, kontaktu a interakcie medzi členmi spoločnosti; pretozávažnosť, ktorá by založila pochybnosť o nezaujatosti zákonného sudcu môže aj pri zohľadnení tzv.
teórie zdania uplatňovanej v judikatúre ESĽP nastať iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah k
danejveci,účastníkomalebokichzástupcomdosahujetakýcharakteraintenzitu,žeajnapriekzákonom

ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať nezávisle a nestranne (napr. I. ÚS 332/08).

14. Z uvedenej judikatúry ESĽP a Ústavného súdu možno vyvodiť, že subjektívne hľadisko sudcovskej
nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu objektívnej nestrannosti. Za objektívne však
nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne existujú

okolnosti objektívnej povahy, ktoré by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým,
nie nezaujatým vzťahom k veci disponuje.

15. Nadriadený súd posudzoval opodstatnenosť vznesenej námietky zaujatosti z aspektu existencie
dôvodov, pre ktoré je sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Vychádzal pritom z § 49 ods.
1CSP,ktoréhoúčelomjeprispieťknestrannémuprejednaniuveci,knezaujatémuprístupukúčastníkom,

alebo k ich zástupcom, prípadne zúčastneným osobám a tiež predísť možnosti neobjektívneho
rozhodovania. Z hľadiska vylúčenia sudcu je právne významný vzťah sudcu buď k prejednávanej veci (o
ktorý ide v prípade konkrétneho záujmu sudcu na určitom spôsobe skončenia konania a rozhodnutia o
veci) alebo k účastníkom konania (napr. v prípade príbuzenského, priateľského či nepriateľského vzťahu
sudcu k účastníkovi konania) alebo k ich zástupcom či osobám zúčastneným na konaní. Zákonom

predpokladanédôvodypodmieňujúcezaujatosťalebonezaujatosťsudcunaprejednávaníarozhodovaní
pridelenej veci zároveň musia vyplývať z objektívnych skutočností. Pre vylúčenie sudcu z prejednávania
rozhodovania veci nepostačujú subjektívne pocity účastníka konania, resp. jeho právneho zástupcu,
z dôvodu ktorých tvrdí, že má pochybnosti o nezaujatosti sudcu pri prejednávaní a rozhodovaní
veci. Povinnosť preukázať okolnosti odôvodňujúce zaujatosť konajúceho sudcu na prejednávaní a

rozhodovaní mu pridelenej veci spočíva na tom, kto vzniesol námietku zaujatosti.

16. Nadriadený súd má za to, že na základe tvrdení matky, ktoré neboli preukázané žiadnymi dôkazmi
a zostali len v rovine subjektívnych tvrdení matky nemožno dospieť k záveru o zaujatosti zákonnej
sudkyne.Matkažiadnymspôsobomnepreukázalaskutočnostitvrdenévnámietkezaujatostiotom,žeby

sudkyňa JUDr. Lenka Saksunová mala blízky priateľský vzťah s JUDr. Jolanou Fuchsovou, advokátkou
otca.

17. Vychádzajúc z vyjadrenia zákonnej sudkyne, ako aj z celkového obsahu spisu nemožno vyvodiť
z objektívneho hľadiska žiadne pochybnosti o nezaujatosti zákonnej sudkyne, preto nadriadený súd

nezistil žiadny relevantný dôvod v súlade s § 49 ods. 1 CSP, ktorý by zákonnú sudkyňu vylučoval
z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci. Nadriadený súd teda dospel k záveru, že matka
(účastník konania), ktorá vzniesla námietku zaujatosti, žiadnym spôsobom nepreukázala také závažné
okolnosti, ktoré by odôvodňovali záver o nedostatku zaujatosti konajúcej sudkyne, preto rozhodol tak,
že konajúca sudkyňa nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania v predmetnej veci. O vylúčení

ostatných sudcov Okresného súdu Košice I, Okresného súdu Košice II a Okresného súdu Košice - okolie
odvolací súd nerozhodoval a uvádza, že nenastala situácia, že by došlo k vylúčeniu všetkých sudcov
okresných súdov v Košiciach, a tým nebol daný dôvod rozhodovať o prikázaní veci inému súdu tej istej
inštancie v zmysle § 39 ods. 1 CSP.

18. Proti tomuto rozsudku proti výroku, ktorým súd prvej inštancie zrušil neodkladné opatrenie nariadené
uznesením Okresného súdu Košice II č.k. 23P/323/2016-175 z 2.11.2017 v spojení s uznesením
Krajského súdu v Košiciach č.k. 7CoP/240/2017-279 z 18.1.2018 podal v zákonnej lehote odvolanie
otec z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP s odôvodnením, že pokiaľ súd uvádza, že v dôsledku
meritórneho rozhodnutia o úprave rodičovských práv a povinností k maloletej W. Z. rozsudkom z

30.4.2021odpadlidôvody, prektoréboloneodkladnéopatrenieozverenímaloletejdostriedavejosobnej
starostlivosti nariadené, mýli sa. Tieto dôvody naďalej trvajú a odpadnú až po tom, keď bude meritórne
rozhodnutie o úprave rodičovských práv a povinností k maloletej právoplatné. Výrok o zverení dcéry
do jeho starostlivosti nie je výrokom, ktorý by bol predbežne vykonateľný a vykonateľným sa stane až
nadobudnutím právoplatnosti. S pravdepodobnosťou blížiacou sa istote je možné konštatovať, že matka

tento výrok ako aj ďalšie s ním súvisiace výroky napadne odvolaním. Výrok o zrušení neodkladného
opatrenia je vykonateľný v zmysle § 238 ods. 3 CSP doručením. Za danej situácie súd vytvoril stav,
kedy v dôsledku zrušenia neodkladného opatrenia a nevykonateľnosti výroku o zverení dcéry jemu,
neexistuje nijaká vykonateľná úprava zverenia dcéry alebo úpravy jeho styku s dcérou, čo je pri viac akoštvorročnom marení jeho kontaktu s dcérou matkou neprijateľné. Je zrejmé, že v tejto veci je nevyhnutná
po celý čas konania existencia úpravy rodičovských práv a povinností, ktorá by mu zabezpečovala
kontakt s dcérou.

19. Proti tomuto rozsudku proti všetkým jeho výrokom podala v zákonnej lehote odvolanie matka z
dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. a), b), c), d), e), f), g), h) CSP a ust. § 62 ods. 1 CMP a žiadala
rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť.

20. Žiadne vyjadrenia podané neboli.

21. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne. Podľa ods. 2 cit. ust. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody.

22. Odvolací súd bez viazanosti rozsahom a dôvodmi odvolania preskúmal rozsudok súdu prvej
inštancievnapadnutýchvýrokochovýkoneúpravyrodičovskýchprávapovinnostíkmaloletémudieťaťu,
uložení výchovného opatrenia a trov konania spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad

vyplývajúcich z § 65 a § 66 CMP bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario v
spojení s § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že súd prvej inštancie dostatočne zistil skutočný stav,
posúdil ho podľa správnych ustanovení Zákona o rodine, v súlade s § 191 ods. 1 CSP vyhodnotil dôkazy,
pričom starostlivo prihliadal na všetko, čo vyšlo v konaní najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci
konania, preto je odôvodnenie rozsudku presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací súd v plnom rozsahu

stotožňuje.

23. Odvolací súd dospel k záveru, že žiaden z matkou uvádzaných odvolacích dôvodov nebol naplnený.
Predovšetkým skúmanie splnenia procesných podmienok je úradnou povinnosťou súdu počas celého
priebehu konania, pričom nebolo zistené, že by v jeho priebehu trpelo vadami brániacimi súdu v konaní

a rozhodnutí vo veci samej. V danom prípade sudca, ktorému bola vec pridelená v súlade s rozvrhom
práce náhodným výberom nebol z rozhodovania vylúčený s poukazom na výrok odvolacieho súdu o
nevylúčení sudkyne JUDr. Lenky Saksunovej vo veci 23P/323/2016. Taktiež v konaní nebolo zistené
pochybenie v procesnom postupe súdu, ktoré mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Čo sa týka odvolacieho dôvodu matky, že súd prvej inštancie nedostatočne zistil skutočný stav veci

je potrebné poznamenať, že ani pri rešpektovaní vyšetrovacej zásady súd nemusí vykonať všetky
účastníkom navrhnuté dôkazy, pretože výber dôkazov, ktoré sa budú v rámci dokazovania vykonávať, je
výlučne na súde aj s poukazom na článok 10 ods. 1 a 2 Základných princípov CMP, z ktorého vyplýva, že
dôkazy a tvrdenia účastníkov hodnotí súd podľa vlastnej úvahy v súlade s princípmi, na ktorých spočíva
tento zákon, pričom žiaden dôkaz nemá predpísanú silu. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v

sebe obsahuje i právomoc súdu posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu súd potrebné,
a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/2003). Odvolací súd sa stotožnil
so záverom súdu prvej inštancie ohľadne nevykonania výsluchu matky, vzhľadom na doterajší priebeh
a hospodárnosť konania, nakoľko matka bola v konaní právne zastúpená, právny zástupca opakovane
predkladal rozsiahle stanoviská k predmetu a priebehu konania aj vykonanému dokazovania. Ohľadom

nevypočutia svedka starej matky uvádza, že ide o „blízku osobu“ matky, pričom je prirodzené, že
ich pomer je charakterizovaný osobným vzťahom, s tým, že ujmu spôsobenú takejto blízkej osobe
pociťuje príslušná osoba ako ujmu vlastnú a teda jej výpoveď by v tomto prípade nebola objektívna. V
ďalšom sa odvolací súd stotožnil aj s nevypočutím svedkov - zamestnancov Úradu práce, sociálnych
vecí a rodiny Košice, nakoľko títo sú nadriadení zamestnancovi vykonávajúceho funkciu kolízneho

opatrovníka, a ich výpoveď vo vzťahu k predmetu konania by neviedla k objasneniu skutkového
stavu. K výsluchu maloletého dieťaťa dodáva, že bolo vypočuté kolíznym opatrovníkom, znalcom a
samotné dieťa uviedlo, že už nechce nič hovoriť. Vzhľadom na jeho vek a situáciu v rodine je potrebné
zdôrazniť, že nie je vhodné dieťa opakovane psychicky zaťažovať prebiehajúcim sporom medzi rodičmi.
Taktiež ďalšie doplnenie dokazovania vypracovaním nového znaleckého posudku nie je opodstatnené,

nakoľko vypracovaný znalecký posudok v konaní poskytol dostatočný objektívny pohľad na stav v rodine
maloletéhodieťaťa,inaprieknesúhlasumatkysjehozávermi.Kodvolaciemudôvodumatky,žesúdprvej
inštancie nesprávne právne posúdil vec, odvolací súd podotýka, že právnym posúdením je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnuprávnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav a
dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny
predpis, nesprávne ho však interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne

právne závery. V tomto prípade súd prvej inštancie dostatočne zistil skutočný stav, použil správne
ustanovenia Zákona o rodine a správne ich aplikoval na zistený skutočný stav. K odvolaciemu dôvodu
matky je v ďalšom potrebné uviesť, že podstata práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických
a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky
právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Odvolací súd zdôrazňuje, že súd nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale iba na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, preto odôvodnenie
rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na
záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na
spravodlivé súdne konanie. Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby
sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani aby

prebral a riadil sa ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, rozhodol v
súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov (porovnaj IV. ÚS 252/2004, I. ÚS 50/2004, II. ÚS 3/1997, II. ÚS 251/2003). Za porušenie tohto
základného práva teda nemožno považovať neúspech, resp. nevyhovenie návrhu v konaní. Právo na
spravodlivý proces je naplnené tým, že súd zistí po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení skutkový stav

a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodne za predpokladu, že jeho skutkové a právne
závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a neboli prijaté v zrejmom omyle konajúceho súdu, ktorý by
poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného
predpisu súdom by bolo možné uvažovať len vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel alebo význam. Stručne možno zhrnúť, že odlišný

názor účastníka konania vo vzťahu k hodnotiacemu úsudku súdu nečiní rozsudok nepreskúmateľným
ani nezákonným.

24. Odvolací súd konštatuje, že v priebehu konania na súde prvej inštancie boli zistené a preukázané
všetky skutočnosti podstatné pre rozhodnutie o úprave výkonu rodičovských práv a povinností k

maloletému dieťaťu, uložení výchovného opatrenia a trov konania účastníkov v dôsledku čoho ani
odvolací súd nemá pochybnosti o správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie v týchto výrokoch a
zdôrazňuje, že súd prvej inštancie dôsledne vykonal dokazovanie a úplne zistil skutočný stav, ktorý
následne správne právne posúdil, pričom jeho skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné
a ani neboli prijaté v zrejmom omyle konajúceho súdu, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na

spravodlivý proces.

25. Na zdôraznenie správnosti dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch o
úprave výkonu rodičovských práv a povinností odvolací súd dodáva (§387 ods. 2 CSP), že záujmom
maloletého dieťaťa nepochybne je, aby bolo predovšetkým v starostlivosti oboch rodičov a len ak to

nie je možné, tak v starostlivosti toho z rodičov, ktorý má na to lepšie predpoklady. Obaja rodičia majú
rovnaké rodičovské práva a povinnosti, ktoré im vznikli zo zákona narodením dieťaťa, a preto obaja
majú aj rovnaké právo podieľať sa na výchove dieťaťa, pokiaľ na ich strane neexistuje okolnosť, ktorá
ich zo starostlivosti o dieťa vylučuje v tom smere, že ohrozuje stabilitu výchovného prostredia, prípadne
je v priamom rozpore so záujmom dieťaťa. Zákon o rodine a ani Dohovor o právach dieťaťa nepriorizuje

žiadneho z rodičov vo vzťahu k výkonu osobnej starostlivosti o maloleté deti, práve naopak, úprava
rodičovských práv a povinností je koncipovaná na zásadne rovnoprávnom postavení oboch rodičov. Pre
akékoľvek rozhodnutie súdu o úprave výkonu rodičovských práv a povinností je podstatným posúdenie
najlepšieho záujmu maloletého dieťaťa, pričom nejde o otázku skutkovú, ale o právne posúdenie veci,
pričom záujem dieťaťa nie je možné zamieňať so subjektívnymi predstavami rodičov o realizácii ich

výchovnéhopôsobenia,tedasichpredstavouoúpravevýkonurodičovskýchprávapovinností.Súdprvej
inštancie konštatoval, že je povinný rešpektovať právo maloletého dieťaťa na zachovanie jeho vzťahu
k obidvom rodičom, pričom pokiaľ jeden z rodičov nie je schopný zabezpečiť druhému rodičovi právo
podieľať sa na výchove dieťaťa, možno dôvodne pochybovať o výchovnej spôsobilosti tohto rodiča.

26. V tomto prejednávanom prípade sa matka návrhom doručeným súdu prvej inštancie dňa 24.10.2016
domáhala úpravy rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu a žiadala zveriť maloletú do
jej osobnej starostlivosti a otca zaviazať prispievať na výživu maloletej sumou 850 Eur mesačne.
Otec s návrhom matky nesúhlasil a navrhol zveriť maloleté dieťa do striedavej osobnej starostlivosti súpravou styku v čo najširšom rozsahu. Kolízny opatrovník po prešetrení pomerov v rodine maloletého
dieťaťa uviedol, že obaja rodičia majú vytvorené vhodné podmienky na zabezpečenie starostlivosti
o maloletú. Vzhľadom na rozdielne návrhy rodičov im navrhol, aby sa zúčastnili konzultácií v rámci

referátu poradensko-psychologických služieb za účelom uzavretia rodičovskej dohody, ako aj zlepšenia
vzájomnej komunikácie, s čím obaja súhlasili. Z obsahu preskúmavaného spisu vyplýva, že otec sa s
maloletým dieťaťom stretával v zmysle uznesenia Krajského súdu v Košiciach zo dňa 17.1.2017 č.k.
7CoP/274/2016-39 každý párny týždeň od soboty od 9:00 hod. do nedele do 19:00 hod., každý nepárny
týždeň v utorok až štvrtok od 15:30 do 19:00 hod. Styk prebiehal pravidelne až na zriedkavé výnimky,

pričom s maloletou plnohodnotne trávil čas. Matka v priebehu konania zmenila bydlisko a presťahovala
sa s maloletou do Prešova. Uznesením z dňa 14.8.2017 č.k. 8CoP/227/2017-114 Krajský súd v
Košiciach zveril maloletú do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov, ktorá sa mala realizovať v
týždňových intervaloch s miestom striedania vždy v bydlisku toho z rodičov, u ktorého končí interval
o 18:00 až do právoplatného skončenia konania vo veci samej vedenej pod sp. zn. 23P/323/2016.
Zároveň matke uložil povinnosť zdržať sa premiestnenia maloletej a zmeniť jej bydlisko do inej obce

ako Košice do právoplatného skončenia vo veci samej. Napriek uvedenému matka spolu s maloletou
sa presťahovala do Prešova bez súhlasu otca, resp. bez rozhodnutia súdu o nezhode rodičov. Od
uvedeného obdobia otec nebol v kontakte s maloletým dieťaťom, prípadne len sporadicky. Súčasne
došlo k zhoršeniu vzájomnej komunikácie medzi rodičmi. Vzhľadom na situáciu v rodine Krajský súd v
Košiciach uznesením zo dňa 18.1.2018 č.k. 7CoP/240/2017 - 279 zmenil neodkladné opatrenie v časti

zverenia maloletej do striedavej osobnej starostlivosti tak, že do právoplatného skončenia konania vo
veci samej pod sp. zn. 23P/323/2016 zveril maloletú do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov,
ktorá sa mala realizovať v trojdňových intervaloch s miestom striedania vždy v bydlisku matky o 18:00
hod. Podstatnou okolnosťou bolo, že rodičia maloletej spolu nežijú, práva a povinnosti voči maloletej
neboli právoplatneupravené,pričomrodičianiesúprístupnídohodeajezrejmé,žeichvzťahysúznačne

problematické, tvrdenia protichodné s odlišným hodnotením situácií. Preukázaná bola aj dlhodobá
absencia otca pri výchove maloletej vzhľadom na jej vek, ktorá môže spôsobiť odcudzenie maloletej od
otca v čase, kým nebude rozhodnuté v merite veci a takýto následok nie je v záujme maloletého dieťaťa.
Medzi rodičmi vznikol spor i ohľadne zápisu maloletej do materskej školy. V priebehu konania matka
poukazovala na nevhodnosť striedavej osobnej starostlivosti predloženými psychologickými správami

MUDr. S., PhDr. E. G., z ktorých vyplýva okrem iného, že maloletá prežíva ťažký stres z dôvodu
nevhodného správania otca. Z predložených lekárskych správ nepochybne vyplýva, že od podania
návrhu postupne dochádzalo k zhoršeniu psychického stavu maloletého dieťaťa.

27. Z dôvodu neprebiehajúceho styku ako aj za účelom zlepšenia komunikácie medzi rodičmi bolo

rozhodnutím Okresného súdu Košice II účastníkom konania uložené výchovné opatrenie - odborné
poradenstvo na RPPS ÚPSVaR Košice počas obdobia deviatich mesiacov. Zo správy kolízneho
opatrovníka bolo zistené, že rodičia sa rozchádzali v názore na formu starostlivosti aj aktuálnu realizáciu
styku. Počas realizácie poradenstva sa striedavá starostlivosť ani styk nerealizovali, u rodičov nedošlo
k podstatnejšiemu posunu postojov a naďalej sa v názoroch rozchádzajú. Počas realizácie výchovného

opatrenia došlo k stretnutiu otca a maloletého dieťaťa, pričom reakcie dieťaťa na otca boli spontánne,
dieťa počas stretnutí s otcom bolo uvoľnené s pozitívnou vzťahovou väzbou k otcovi a pozitívne
emocionálne naladené.

28. Napriek snahe dospieť k vyriešeniu sporu medzi rodičmi vo vzťahu k úprave rodičovských práv
a povinností k maloletému dieťaťu, nedošlo k naplneniu najlepšieho záujmu maloletého dieťaťa
spočívajúcemu v jeho práve byť vychovávané oboma rodičmi. Zo záverov vypracovaného znaleckého
posudku č. 29/2018 bolo zistené, že obaja rodičia sú schopní rešpektovať a napĺňať vývinové potreby
maloletého dieťaťa. Vzťah maloletej k otcovi je kladný, spontánny a bez negatívnych emócií, otca má

úprimne rada. Vzťah k matke je taktiež kladný, spontánny, má ju úprimne rada, ale podiel kladných
emócií môžu situačne prekryť silné negatívne emócie ako strach, úzkosť a lakrimozita, kedy v dôsledku
emočnej závislosti na matke má problém sa od nej aj na krátku dobu separovať, pričom uvedené
emócie sú iba ťažko korigovateľné alebo usmerniteľné a naviac vykazujú aj výrazne regresívne prvky. V
znaleckom posudku je indikovaný začínajúci nepriaznivý psychický stav maloletého dieťaťa v dôsledku

správania matky a jej tvrdošijného záveru o neschopnosti otca starať sa o dieťa. Je však neprípustné,
aby matka opakovane, bezdôvodne a zámerne neumožňovala otcovi styk s dieťaťom, nerealizovala
sa striedavá osobná starostlivosť a to aj napriek existencii rozhodnutia o jeho zverení do striedavej
osobnej starostlivosti. Ďalším dôkazom preukazujúcim skutočnosť, že matka popiera právo dieťaťa nastarostlivosť oboch rodičov, bolo aj konanie o nariadenie výkonu rozhodnutia vedené na Okresnom
súde Košice II pod sp. zn. 19Em 2/2018. Napokon ani nariadením výkonu rozhodnutia nedošlo k
zmene postoja matky a dieťa dobrovoľne otcovi neodovzdala za účelom realizácie striedavej osobnej

starostlivosti, čo je v príkrom rozpore so záujmami maloletého dieťaťa. Matka naďalej svojvoľne
nerešpektuje rozhodnutia súdov a preto jej obranu poukazujúcu na psychický stav maloletého dieťaťa
považuje odvolací súd za nedôvodnú, nakoľko ju svojim správaním sama privodila a hrubo zasiahla
do života maloletého dieťaťa. Zjavne by k vyhroteniu situácie až do takej miery nedošlo, keby matka
umožnila otcovi stretávať sa s dieťaťom. K matkou predloženým psychologickým správam je dôležité

uviesť, že psychologické správy vychádzajú zo subjektívnych informácií poskytnutých matkou bez toho,
aby sa otec k uvedenému vyjadril, resp. bol pri vyšetrení prítomný. Je celkom možné, že pokiaľ by bol
otec prítomný pri uvedených vyšetreniach, správy by mali iný odporúčací charakter. Ďalej je dôležité
uviesť, že záujem maloletého dieťaťa nemožno vidieť iba v tom, že za každú cenu bude rešpektovaný
faktický stav, pretože takéto výchovne nespôsobilé prostredie nemôže byť pre dieťa prínosom. Zákon
na prvom mieste v ustanovení § 24 ods. 4 určuje ako podmienku pri rozhodovaní o výkone rodičovských

práv a povinností, rešpektovanie práva maloletého dieťaťa na zachovanie jeho vzťahu k obom rodičom.
Odtejtopodmienkysaodvíjajúostatnékritériápreposudzovanienajlepšiehozáujmumaloletéhodieťaťa,
s ohľadom najmä na jeho citové väzby, vývinové potreby, stabilitu budúceho výchovného prostredia a
s ohľadom na schopnosti rodiča dohodnúť sa na výchove a starostlivosti o dieťa s druhým rodičom.
S prihliadnutím na podstatné okolnosti prejednávaného prípadu, kedy sa maloletá naďalej nachádza v

starostlivosti matky, ktorá neuznáva rolu druhého rodiča, neumožňuje otcovi podieľať sa na starostlivosti
o maloleté dieťa, je takéto konanie matky jednoznačne v rozpore s právom dieťaťa na výchovu a
starostlivosť obidvoch rodičov. Rozhodnutie súdu prvej inštancie takto plne rešpektuje zákonnú úpravu
vyplývajúcu zust.§24ods.4Zákonaorodine,ktoráimplementujeprávadieťaťavyplývajúcezDohovoru
o právach dieťaťa (predovšetkým jeho článok 7 a 8), ako aj čl. 41 ods. 4 Ústavy SR.

29. Vo vzťahu k úprave styku odvolací súd dodáva, že súd prvej inštancie aplikoval ust. § 25 ods.
2 Zákona o rodine a neupravil styk matky s dieťaťom, nakoľko počas konania ani jeden z rodičov ho
upraviť nežiadal .

30. K výroku rozsudku o zastupovaní maloletého dieťaťa odvolací súd uvádza, že zastupovanie
dieťaťa navonok je právo konať za dieťa s právnymi účinkami, ktoré je odrazom práva rodičov o dieťati
rozhodovať. Zásadne v bežných veciach môže rozhodovať každý z rodičov samostatne a v iných než
bežných veciach (Zákon o rodine ich v § 35 nazýva podstatné veci), sú rodičia povinní sa dohodnúť.
Pokiaľ sa nedohodnú, rozhodne na návrh jedného z rodičov súd. Správa majetku dieťaťa predstavuje

právo rodiča obhospodarovať majetok dieťaťa v súlade s jeho záujmami. Aj toto právo patrí rodičom,
pokiaľ sú známi, žijú a nebolo im súdom zasiahnuté do spôsobilosti na právne úkony, ani do výkonu
rodičovských práv a povinností. Zasiahnuť do výkonu rodičovských práv a povinností môže súd rodičovi
výlučne z dôvodov, ktoré sú vedené v ust. § 38 Zákona o rodine, a to buď pozastavením výkonu,
obmedzením výkonu alebo úplným pozbavením výkonu rodičovských práv. Z uvedeného dôvodu možno

v konaní o úpravu rodičovských práv a povinností rozhodnúť tak, že súd ponechá právo zastupovať
dieťa a spravovať jeho majetok obom rodičom zachované. Realizovať ho budú v bežných veciach
každý samostatne na základe svojho rozhodnutia, v podstatných veciach môže zastúpiť dieťa aj jeden
z rodičov, avšak len po dohode s druhým rodičom, keďže o podstatných veciach musia rozhodovať
spoločne. Z uvedeného dôvodu rozhodnutie súdu, ktorým oprávnenie a povinnosť zastupovať maloleté

dieťa a spravovať jeho majetok vymedzil obom rodičom, bolo v súlade so zákonom.

31. Vzhľadom na preukázaný vysoko konfliktný vzťah medzi rodičmi navzájom, je v danom prípade
indikované aj uloženie výchovného opatrenia v zmysle ustanovenia § 37 ods. 2 písm. d/ Zákona o
rodine, ktoré sa bude realizovať po dobu 12-tich mesiacov odo dňa právoplatnosti rozsudku. V konaní

bolo preukázané, že práve dlhotrvajúci negatívny vzťah medzi rodičmi a ich nespracované emócie
veľmi výrazne ovplyvňujú ich vzťahy navzájom ako aj vzťah dieťaťa k otcovi. Nakoľko rodičia v otázke
zabezpečovania starostlivosti o maloletú majú protichodné postoje, pričom nedostatok ich kooperácie
vo vzťahu k zabezpečovaniu potrieb maloletej a neriešenie (neodstránenie) týchto problémov môže byť
hrozbou pre ďalší zdravý psychický a fyzický vývoj maloletej i popretím jej práv vyplývajúcich z Dohovoru

o právach dieťaťa, predovšetkým jej práva na starostlivosť oboch rodičov, súd prvej inštancie správne
z úradnej povinnosti nariadil obom rodičom a maloletému dieťaťu povinnosť podrobiť sa sociálnemu
poradenstvuvtrvaní12mesiacov.Účelomporadenstvajeodstráneniekomunikačnýchproblémovmedzi
rodičmi vyplývajúcich z ich výrazne negatívneho vzťahu, manifestovaného aj pred maloletým dieťaťom.Je preto nevyhnutné bezodkladne vykonať opatrenia na odstránenie týchto negatívnych vplyvov, ktoré
by mohli mať vplyv na výchovu dieťaťa. Opätovné uloženie výchovného opatrenia rodičom a maloletej
je dôvodné.

32. Odvolací súd stručným zhrnutím vyššie uvedeného konštatuje, že i keď obaja rodičia majú
predpoklady zabezpečovať starostlivosť o maloleté dieťa, obaja majú rovnaké rodičovské práva a
povinnosti a aj rovnaké právo podieľať sa na výchove dieťaťa, je posúdenie najlepšieho záujmu dieťaťa
vždy výsledkom právnej úvahy súdu. Posúdením všetkých relevantných okolností daného prípadu

jednotlivo, ale i vo vzájomných súvislostiach dospel odvolací súd k záveru, že zverenie maloletej do
výchovyastarostlivostiotca,ktorýrešpektujeroludruhéhorodičavživotemaloletéhodieťaťa,jevsúlade
s rozhodovacou súdnou praxou. Pokiaľ rodičia absolvujú rodičovskú terapiu, ktorá povinnosť im bola
uložená napadnutým rozhodnutím s cieľom osvojenia si princípov zodpovedného rodičovstva a tieto
sa naučia uvádzať do svojho každodenného života, vytvorí sa priestor na zlepšenie ich vzájomných
vzťahov. Záverom je potrebné upozorniť matku, že pokiaľ bude naďalej manipulovať maloletú vo vzťahu

k odmietaniu otca, môže to byť dôvodom na výrazné obmedzenie jej styku s maloletou, prípadne až
jeho zákaz.

33. Odvolací súd preskúmal aj súvisiaci výrok o výživnom. Keďže odvolateľka žiadne argumenty
spochybňujúce závery súdu v tejto časti nevzniesla, odvolací súd dospel k záveru, že určené výživné

zodpovedá zákonným kritériám určovania výživného rodičov k dieťaťu vyplývajúcim z ustanovení
Zákona o rodine citovaných v napadnutom rozsudku s prihliadnutím na ust. § 62 ods. 3 zákona o rodine.
Výživnénamaloletédieťabolostanovenévminimálnomrozsahu,ajkeďnevyhnutnépotrebynamaloleté
dieťaťa sú nepochybne vyššie, súd prvej inštancie vychádzal z citovaného ustanovenia s poukazom na
príjem matky, ktorý jej nedovoľuje prispievať v inom rozsahu.

34. Odvolanie podala matka aj proti výroku, ktorým súd prvej inštancie rozhodol tak, že žiaden z
účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania. V konaniach podľa Civilného mimosporového poriadku
platí, že každý z účastníkov si platí trovy konania sám (§ 49 CMP), okrem prípadov, kedy náhradu
trov konania možno priznať v prípade, ak to ustanovuje zákon a vo všetkých konaniach podľa CMP, ak

je to s ohľadom na okolnosti prípadu spravodlivé. Nakoľko neboli preukázané okolnosti pre aplikáciu
ustanovenia § 53 alebo 55 CMP rozhodnutie súdu prvej inštancie o náhrade trov konania je vecne
správne.

35. Vzhľadom k tomu, že matka vo svojom odvolaní neuviedla žiadne nové skutočnosti, ktoré by

mali za následok iné rozhodnutie o úprave rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu,
nariadenému výchovnému opatreniu a náhrade trov konania, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej
inštancie v napadnutých výrokoch ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil a podľa ods. 2
tohto zákonného ustanovenia sa v celom rozsahu stotožnil s jeho odôvodnením, pričom na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia doplnil ďalšie dôvody.

36. Podľa § 389 ods. 1 písm. d/ CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak nejde
o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané, zanikli alebo ak také dôvody neexistovali.

37. Odvolací súd preskúmal výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým zrušil neodkladné opatrenie

nariadené uznesením Okresného súdu Košice II č.k. 23P/323/2016-175 zo dňa 2.11.2017 v spojení s
uznesením Krajského súdu v Košiciach č.k. 7CoP/240/2017-279 zo dňa 18.1.2018 a dospel k záveru,
že tento výrok je nadbytočný.

38. Z obsahu spisu vyplýva, že súd vo veci meritórne rozhodol rozsudkom dňa 30.4.2021, ktorým

upravil rodičovské práva a povinnosti k maloletému dieťaťu. Odvolací súd k stručnému odôvodneniu
súdom prvej inštancie prijatého výroku o zrušení neodkladného opatrenia dodáva, že uznesením
nariadené neodkladné opatrenie Okresného súdu Košice II č.k. 23P/323/2016-175 zo dňa 2.11.2017 v
spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach č.k. 7CoP/240/2017-279 zo dňa 18.1.2018 bolo časovo
obmedzené a to až do právoplatného skončenia konania vo veci samej (viď č.l. 279). Vychádzajúc z

uvedeného má za to, že nebolo potrebné pristúpiť k zrušeniu nariadeného neodkladného opatrenia,
nakoľko má trvať do právoplatného skončenia vo veci vedenej pod sp. zn. 23P/323/2016, a teda
napadnutý výrok zrušil ako nadbytočný podľa § 389 ods. 1 písm. d/ CSP, nakoľko nejde o rozhodnutie
vo veci samej a dôvody, pre ktoré rozhodol o zrušení neodkladného opatrenia neexistovali.39. Podľa ust. § 389 ods. 1 písm. a ) CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak
neboli splnené procesné podmienky.

40. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie aj vo výroku týkajúcom sa trov štátu spolu
s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z § 65 a § 66 CMP bez nariadenia
pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario a dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky na
jeho potvrdenie ani na zmenu, preto ho podľa § 389 ods. 1 písm. a) CSP zrušil a vrátil vec súdu prvej

inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

41. Z § 58 CMP vyplýva, že o nároku na náhradu a o výške trov konania rozhoduje súd v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. V danom prípade súd prvej inštancie o trovách štátu nerozhodol
s odôvodnením, že doposiaľ nebolo rozhodnuté o nároku znalca na jeho odmenu, ktoré si uplatnil
vyúčtovaním. Právna úprava vyplývajúca z CMP a podporne z CSP neumožňuje súdu, na rozdiel

od predchádzajúcej úpravy OSP, vymieniť si rozhodnutie o trovách konania, či trovách štátu alebo
účastníkov konania na čas po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Odvolací súd dospel k záveru,
že súd prvej inštancie sa neriadil dôsledne ustanovením § 58 CMP, keď nerozhodol o nároku na náhradu
a o výške trov štátu v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Preto bude povinnosťou súdu prvej inštancie
opäť o nároku na náhradu a výške trov štátu rozhodnúť podľa príslušných zákonných ustanovení.

42. Rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 vety druhej CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 a nasl. CSP) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Uvedená povinnosť neplatí, ak je dovolateľ fyzická
osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).