Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 23. február 2022

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 7Co/165/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4105200136
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 02. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lenka Halmešová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2022:4105200136.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lenky Halmešovej a členiek

senátu JUDr. Eriky Madarászovej a JUDr. Marty Polyákovej v právnej veci žalobcu: TRANSECO, a.s.
Radlinského 17, Žilina, proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo vnútra SR, so sídlom
Pribinova 2, Bratislava, o náhradu škody, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nitra
zo dňa 14. marca 2019 č.k. 15C/24/2005 - 874, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku v časti priznania
náhrady škody v sume 32 422 eur p o t v r d z u j e.
II. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku v časti priznania úroku z

omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 32 422 eur od 08.07.2009 do zaplatenia m e n í tak, že
žalovaný je povinný zaplatiť úroky z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 32.422 eur od 22.06.2010
do zaplatenia.
III. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku v časti priznania ušlého zisku vo
výške 22.101,46 eura s príslušenstvom m e n í tak, že žalobu v tejto časti z a m i e t a.
IV. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o trovách konania m e n í tak, že žalobcovi
priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov konania vo výške 18%.

V. Žalobcovi priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania vo výške 18%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou podanou na Okresnom súde v Nitre dňa 5.1.2005 domáhal vydania osobného
motorového vozidla zn. J. A6 O., ev. číslo NR-XXXBR a zároveň náhrady škody vo výške 2.490,-
Sk denne od 1.1.2005 do vydania vozidla na tom skutkovom základe, že kúpnou zmluvou zo dňa
17.3.2003 nadobudol do vlastníctva predmetné vozidlo od spoločnosti TATRA leasing, a.s. Bratislava
za kúpnu cenu 822.470,40,- Sk, ktoré vozidlo následne dal do nájmu zmluvou o finančnom leasingu
spoločnosti AUTO - MANN s.r.o. Nitra. Táto spoločnosť však neplatila dohodnuté splátky leasingu, a
preto uvedenú leasingovú zmluvu žalobca predčasne ukončil. Spoločnosť AUTO-MANN s.r.o., však

po ukončení zmluvy vozidlo nevrátila žalobcovi, preto podal na túto spoločnosť trestné oznámenie.
Polícia v rámci prešetrovania tohto oznámenia zaistila vozidlo, ktoré dobrovoľne vydala fyzická osoba
L. Y. tvrdiac, že toto vozidlo je jej vlastníctvom, pretože ho nadobudla darom od svojho otca, a
ten vozidlo kúpil od firmy AUTO-MAN s.r.o Nitra. Po zaistení vozidla žalobca dňa 4.8.2003 požiadal
Okresný úrad justičnej polície PZ v Nitre o vydanie vozidla z dôvodu, že ide o jeho vlastníctvo s
poukazom na platne uzatvorenú kúpnu zmluvu so spoločnosťou TATRA leasing a.s. Bratislava. Okresný
úrad justičnej polície PZ v Nitre neakceptoval argumentáciu vlastníctva žalobcu a uznesením zo dňa

21.11.2003 rozhodol, že vozidlo ukladá do úschovy Okresného súdu v Nitre a poškodené strany
odkázal na občianskoprávne konanie. Z toho dôvodu žalobca dňa 12.12.2003 podal na Okresnom
súde Bratislava I žalobu o určenie vlastníckeho práva k predmetnému vozidlu, a tento súd rozsudkom
zo dňa 8.11.2003, právoplatný 15.11.2004 č.k. 26Cb/334/2003-13 rozhodol, že žalobca je vlastníkomtohto vozidla. Následne žalobca požiadal o vydanie vozidla a Okresný úrad justičnej polície PZ v Nitre
opätovne zamietol jeho žiadosť o vydanie vozidla písomným vyjadrením zo dňa 7.12.2004 z dôvodu, že
predložený právoplatný rozsudok Okresného súdu Bratislava I, v ktorom je určený ako výlučný vlastník

tohto vozidla, nie je pre policajný orgán záväzný a nemieni ho rešpektovať až do doby pokiaľ nebude
rozhodnuté o vlastníckom práve k vozidlu v konaní, kde budú účastníci žalobca a Ing. Y.. Tým, že
žalovaný odmietol rešpektovať vlastníctvo žalobcu preukázané rozhodnutím súdu a odmietol vydať
nedôvodne zadržiavané vozidlo, porušil právnu povinnosť pretože nemal dôvod dať vozidlo do úschovy.
V časti náhrady škody odôvodňoval žalobu tým, že žalovaný odmietnutím vydania vozidla spôsobil

žalobcovi škodu spočívajúcu v ušlom zisku, ktorú by bol dosiahol pri obchodnej realizácii vozidla formou
prenájmu od 1.1.2005, pri nájme najmenej 2.490,- Sk denne, čo predstavuje prenájom vozidla niekoľkým
potencionálnym záujemcom, ktorých v tom čase mal.

2. Súd prvej inštancie prvý krát rozhodol rozsudkom č.k. 15C/24/2005-94 zo dňa 30.5.2006 v spojení s
opravným uznesením č.k. 15C/24/2005-108 zo dňa 9.11.2006 tak, že žalobu v celom rozsahu zamietol.

Tento rozsudok napadol odvolaním žalobca a o jeho odvolaní rozhodol Krajský súd v Nitre uznesením
č.k. 7Co/30/2006-127 zo dňa 13.12.2007 tak, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie s právnym názorom, že pokiaľ žalovaný s vozidlom stále disponuje, treba
mať za to, že základ žaloby je daný a ďalej posúdiť aj to, ako žalobca preukázal splnenie všetkých
hmotnoprávnych podmienok týkajúcich sa rozhodnutia o druhej časti žaloby (náhrade škody).

3. Súd prvej inštancie následne vo veci rozhodol rozsudkom č.k. 15C/24/2005- 192 zo dňa 28.2.2008 (v
poradí druhým) tak, že vyhovel žalobe v časti týkajúcej sa vydania motorového vozidla, keď odporcovi
uložil povinnosť vydať navrhovateľovi osobný automobil ( bližšie špecifikovaný vo výroku rozsudku), do
3 dní od právoplatnosti rozsudku. V časti týkajúcej sa náhrady škody žalobu zamietol s odkazom na

ust. § 420 ods. 1, 3 Obč. zákonníka po konštatovaní, že nebolo preukázané, že by žalovaný porušil
právnu povinnosť a tým žalobcovi spôsobil škodu a až právoplatným rozhodnutím o vydaní spornej
veci je možné konštatovať, že vznikol nárok na náhradu škody. V dôsledku odvolania žalobcu rozhodol
odvolací súd uznesením č.k. 7Co/183/2008- 230 zo dňa 23.4.2009 tak, že napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení

uviedol, že odvolací súd sa nestotožnil s právnym záverom súdu prvej inštancie, že žalovaný postupoval
tak ako mu to ukladal § 80 Tr. poriadku v tom čase platný pri uložení vozidla do úschovy. Podľa názoru
odvolacieho súdu postup žalovaného, ktorý po dobrovoľnom vydaní vozidla jeho vtedajšou užívateľkou
L. rozhodol o uložení vozidla do úschovy súdu prvého stupňa, bolo v súlade s ust.§ 80 Tr. poriadku
( z dôvodov uvedených v tomto uznesení), no po doručení mu žiadosti žalobcu zo dňa 15.11.2004 s

pripojením rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým bolo určené, že je vlastníkom predmetného vozidla,
už nebol dôvod ponechať auto v úschove a malo byť žalobcovi ako vlastníkovi vydané. Práve nevydanie
vozidla na základe žiadosti žalobcu z 15.11.2004 je nesprávnym postupom žalovaného v zmysle ust. §
80ods.1,3Tr.poriadku.Medzitýmtonesprávnympostupomžalovaného(nevydanímvozidlavnovembri
2004, resp. do 31.12.2004 ako to žiadal žalobca) a náhradou škody žiadanou žalobcom, je daná príčinná

súvislosť. Ak by bol mal žalobca k dispozícii uvedené vozidlo, mohol ho od 1.1.2005 prenajímať a mať
z tohto prenájmu určitú majetkovú hodnotu, ktorú mohol získať, ak by nedošlo ku škodnej udalosti.
Odvolací súd uzavrel, že povinnosťou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní bude zaoberať sa už len
uplatnenou náhradou škody v zmysle § 442 ods. 1 a § 443 Obč. zákonníka ako ušlým ziskom, po
rozhodnutí o pripustení zmeny petitu.

4. Rozsudkom zo dňa 23.01.2014 č.k. 15C/24/2005-778 ( v poradí tretím) súd prvej inštancie žalobu
zamietol. Žalobcu zaviazal zaplatiť žalovanému náhradu trov konania vo výške 9 eur do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku. Súd prvej inštancie uzavrel, že rozhodnutie príslušného policajného orgánu,
ktorým bolo osobné motorové vozidlo uložené alebo zadržané, nie je o nesprávnym úradným postupom,

ktorý by spočíval v porušení povinnosti pri výkone úkonov príslušného policajného orgánu. Teda neboli
splnené predpoklady na splnenie náhrady škody, či už skutočnej škody alebo vo forme ušlého zisku. V
dôsledku podania odvolania zo strany žalobcu, odvolací súd opätovne rozsudok súdu prvej inštancie
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Poukázal na to, že súd prvej inštancie v
napadnutom rozhodnutí vôbec nehodnotil výšku škody, ktorú žalobca v konaní preukazoval odborným

vyjadrením, pretože nemal za preukázaný nárok na náhradu škody z dôvodu nesprávneho úradného
postupu žalovaného, a to napriek tomu, že odvolací súd v zrušujúcom uznesení č.k. 7Co/183/2008- 230
zo dňa 23.4.2009 vyslovil právny záver, že nevydanie vozidla na základe žiadosti žalobcu z 15.11.2004
je nesprávnym postupom žalovaného v zmysle ust. § 80 ods. 1, 3 Tr. poriadku. Keďže súd prvej inštanciesa v konaní a ani v napadnutom rozhodnutí vôbec nezaoberal výškou škody, ktorú žalobca preukazoval
odborným vyjadrením Ústavu súdneho inžinierstva Žilinskej Univerzity, odvolací súd v zmysle § 389 ods.
1 písm. c) CSP napadnutý rozsudok zrušil a vec mu podľa § 391 ods. 1 CSP vrátil na ďalšie konanie. V

danom prípade odvolací súd nemohol vo veci rozhodnúť, keďže súd prvej inštancie sa v konaní neriadil
právnym názorom odvolacieho súdu, ktorý bol, pre neho záväzný.

5.1 Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi z titulu náhrady
škody sumu 32.422 eur s úrokom z omeškania vo výške 9,00% od 8.7.2009 do zaplatenia a z titulu

ušlého zisku sumu 22.101,46 eura a úrok z omeškania tak, ako je uvedený vo výroku rozsudku. O
trovách konania rozhodol tak, že žalobca má nárok na plnú náhradu trov konania vo výške 100%. Po
právnej stránke vec posúdil podľa ust. § 1 ods. 1 písm.a), c), § 3 ods. 1,2, § 9 ods. 1, 2, § 17 ods. 1
zákona č. 514/2003. Poukázal na to, že predmetom konania zostala náhrada škody vo výške 32 422 eur
s príslušenstvom titulom znehodnotenia vozidla a ušlý zisk vo výške 22 101,46 eura s príslušenstvom.
Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie zistil, že vozidlo bolo zadržané od 23.9.2003 do 3.6.2009

policajným orgánom a následne bolo vozidlo predané dňa 8.7.2009. Za účelom preukázania výšky
škody žalobca v konaní predložil najskôr znalecký posudok znalca Ing. Josef Veverka zo dňa 12.06.2009
vo veci stanovenia všeobecnej hodnoty osobného motorového vozidla ku dňu 15.3.2005 a 15.5.2009.
Zo záveru ZP vyplynulo, že všeobecná hodnota vozidla k 15.3.2005 vrátane 19% DPH predstavuje
38 418,30 eur a všeobecná hodnota vozidla ku dňu 15.5.2009 vrátane DPH predstavuje sumu 2998

eur. Zníženie všeobecnej hodnoty vozidla v časovom období od 15.3.2005 do 15.5.2009 je suma 35
420 eur. Nárok na zaplatenie ušlého zisku žalobca preukazoval najskôr predloženou listinou Zmluva o
operatívnom prenajme vozidla č.: 8501, z ktorej vyplynulo, že prenajímateľ (žalobca) a nájomca- A. B. G.
XX M., uzavreli písomnú zmluvu dňa 10.1.2005 o prenájme vozidla, druh vozidla automobil dodávkový
combi Audi, farba: zelená metalíza, začiatok prenájmu 17.1.2005, koniec prenájmu 18.1.2008, základná

cena prenájmu za jeden deň 2 490 SK, dohodnutá doba prenájmu 36 mesiacov, cena dlhodobého
prenájmu za jeden deň pri 36 mesiacoch 1 300SK, výška celkového prenájmu za dojednané obdobie
zmluvy 1 423 500 Sk. Zo žalobcom predloženého odborného vyjadrenia č. 345/2012 Ústavu súdneho
inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline súd zistil, že všeobecná hodnota vozidla bola 38 148,38 eur,
všeobecná hodnota vozidla k 15.5.2009 bola 2998 eur. Zníženie všeobecnej hodnoty od 15.3.2005 do

15.5.2009 predstavuje 35 420 eur. K znehodnoteniu vozidla nad rámec bežnej amortizácie skutočne
došlo a teda je možné uvedenú hodnotu vyplývajúcu zo znaleckého posudku 112/2009 (Ing. Veverka)
braťzasprávnu.Jepotrebnétotoznalcomvyčíslenézníženievšeobecnejhodnotyvozidlaočistiťopríjem
z jeho predaja lebo žalobca predmetné vozidlo 7.7.2009 predal v hodnote 2999 eur. Na predmetnom
vozidle škoda vznikla 32 422 eur (35 420eur- 2 998 eur= 32 422 eur). Určenie ušlého zisku za obdobie

od 17.1.2005 do 7.7.2009 predstavovalo sumu 22 101,46 eura. Vo vypočítanom znížení je zahrnutá aj
jeho amortizácia (vozidla) za dané obdobie od 15.3.2005 do 15.5.2009.

5.2 Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca úspešne
preukázal, že základ nároku je v tejto veci daný. Žalobca náhradu spôsobenej škody a ušlého zisku

žiadal v dôsledku porušenia povinnosti žalovaného vyplývajúcej z ustanovenia § 80 trestného poriadku
o vrátení veci a to vydať vozidlo žalobcovi na základe jeho žiadosti zo dňa 14.11.2004 po preukázaného
vlastníctva k vozidlu právoplatným rozsudkom súdu. Škoda bola vyčíslená sumou 32 422 eur a ušlý zisk
za čas od 17.1.2005- 7.7.2009 sumu 22 101,46 eur. Súd bol toho názoru, že zodpovednosť žalovaného
Ministerstva vnútra SR je daná a žalobca má nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným

postupom podľa § 9 ods. 4 zákona. Žalobca podal v priebehu konania žiadosť, ktorou sa domáhal
prerokovania nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, a to na príslušný
orgán a to Ministerstvo vnútra SR. Táto žiadosť zo strany Ministerstva vnútra SR nebola prerokovaná.
Súd sa zaoberal vznesenou námietkou premlčania zo strany žalovaného. Uviedol, že subjektívna
premlčacia lehota začína plynúť odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode a o tom kto ju spôsobil.

Táto premlčacia lehota je trojročná. Podľa názoru súdu sa žalobca dozvedel o škode už dňa 4.8.2003.
Tento deň požiadal Okresný úrad justičnej polície v Nitre o vydanie vozidla. Žaloba bola podaná na
Okresnom súde Nitra dňa 5.1.2005. V pôvodnej žalobe žalobca okrem iného žiadal od žalovaného
Krajské riaditeľstvo PZ v Nitre úhradu škody v sume 2 490 Sk denne od 1.1.2005 do vydania vozidla.
S poukazom na túto skutočnosť je súd toho názoru, že žaloba bola podaná v subjektívnej trojročnej

premlčacej lehote. Objektívna premlčacia lehota je 10 ročná a začína plynúť odo dňa keď došlo k
nesprávnemuúradnémupostupu. Podľanázorusúdutýmtodňomboldeň21.11.2003,kedybolovydané
uznesenie ČVS: OUJP-373/NR-2003, ktorým uznesením bolo osobné vozidlo značky Audi uložené do
úschovy Okresného súdu Nitra.5.3 Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca si uplatnil náhradu škody vo výške vyčíslenej v odbornom
vyjadrení Ústavu súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity, ktoré vyjadrenie žalobca predložil súdu ako

dôkaz preukazujúci spôsobenú škodu. Žalovaný namietal, že žalobca uzavrel nájomnú zmluvu na
predmetné vozidlo 10.1.2005 pričom vedel, že vozidlo je zadržané od 23.9.2003. Súd konštatoval, že
v tomto smere žalovaný neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že predmetná nájomná zmluva
bola uzavretá účelovo. Podľa názoru súdu žalobca preukázal, že došlo ku škode ako ujme, ktorá a/
nastala v majetkovej sfére poškodeného b/ je objektívne vyjadriteľná v peniazoch, c/ je napraviteľná

poskytnutímmajetkovéhoplneniaatopeňažnéhoplnenia.Dodal,žeskutočnouškodousa rozumieujma
spočívajúca v zmenšení majetkového stavu poškodeného a reprezentujúca majetkové hodnoty, ktoré by
bolo potrebné vynaložiť na uvedenie veci do predošlého stavu. Konštatoval, že došlo k znehodnoteniu
motorového vozidla a žalobca ako poškodený preukázal vznik škody na svojej strane. Čo sa týka
vyčíslenia škody na vozidle a ušlý zisk, súd prvej inštancie mal výšku škody preukázanú z odborného
vyjadrenia Ústavu súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline. Uviedol, že závery týchto listín neboli

relevantným spôsobom spochybnené. Zároveň súd nezistil, že by nárok žalobcu bol premlčaný, preto
žalobe v celom rozsahu vyhovel. Súd prvej inštancie zároveň priznal žalobcovi úroky z omeškania s
poukazom na § 517 ods. 2 OZ. V tejto veci aplikoval úroky z omeškania podľa občianskoprávnych
vzťahov, vychádzal z toho, že predmetom konania boli nároky žalobcu na náhradu škody titulom
nesprávneho úradného postupu. Súd vychádzal pri úrokoch z omeškania z momentu, kedy sa žalovaný

dostal do omeškania (§442 ods. 1 OZ) a žalobe aj v tejto časti vyhovel v zmysle návrhu žalobcu. O
náhrade trov konania súd rozhodol podľa zákonného ustanovenia § 255 ods. 1 CSP. Žalobca mal plný
úspech v konaní, preto mu súd priznal plnú náhradu trov konania.

6.1 Proti rozsudku podal písomne v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Poukázal na skutočnosť, že

Slovenská republika ako zodpovednostný subjekt je v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. stranou sporu
na strane žalovaného najskôr od 12.08.2011, pričom je potrebné rozlišovať Slovenskú republiku a
Ministerstvo vnútra SR ako dva rôzne subjekty, ktorých pasívna či aktívna legitimácia v súdnom konaní
sa líšia. Uviedol, že žalobca vo svojej žalobe označil ako žalovaného Krajské riaditeľstvo PZ v Nitre,
ktoré však bolo ku dňu 01.01.2013 zrušené ako rozpočtová organizácia a jeho práva a povinnosti prešli

na Ministerstvo vnútra SR, a nie na štát. Poukázal na ust. § 19 ods. 1,2 zákona č. 514/2003 Z.z. týkajúce
sa premlčania. V tomto smere uviedol, že sa stotožňuje s posúdením súdu, že žalobca sa o škode
dozvedel dňa 04.08.2003, kedy žalobca prvýkrát požiadal o vydanie vozidla. Nesúhlasil však s názorom
súdu, že žaloba bola podaná v trojročnej premlčacej subjektívnej lehote, pretože nebola včas podaná
voči subjektu, ktorý v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. zodpovedá za škodu spôsobenú orgánom verejnej

moci, teda voči štátu. Slovenská republika ako zodpovednostný subjekt v zmysle zákona č. 514/2003
Z.z. bola do konania pripustená až uznesením súdu zo dňa 12.08.2011, teda po ôsmich rokoch od kedy
sa žalobca dozvedel o škode. Žalobcov nárok preto považuje žalovaný v celom rozsahu za premlčaný.

6.2 Žalovaný ďalej dôvodil, že súd sa nesprávne vysporiadal aj s podmienkami zodpovednosti štátu za

škodu, ktoré musia byť splnené kumulatívne. Žalovaný nesúhlasil s vyčíslenou škodou vzhľadom na
námietky, ktoré uplatnil v konaní. Namietal, že v znaleckom posudku č. 112/2009 zo dňa 12.06.2009 je
síce uvedené, že došlo k znehodnoteniu vozidla nad rámec bežnej amortizácie, avšak nie je uvedená
samotná výška amortizácie. Konštatoval, že súd zaviazal žalovaného uhradiť žalobcovi náhradu škody
vo výške 32.422,- Eur, v ktorej je zahrnutá amortizácia vozidla, a ktorá nie je v žiadnej príčinnej súvislosti

s nesprávnym úradným postupom. Žalovaný rovnako namietal žalobcom uplatnený nárok v podobe 9%
úroku z omeškania zo sumy 32.422,- Eur od 08.07.2009 do zaplatenia. Žalovaný dedukciou usúdil,
že úroku z omeškania sa žalobca domáha od prvého dňa nasledujúcom po dni, kedy žalobca osobné
motorové vozidlo predal, čo však nemá žiadny právny súvis s meritom veci. V tejto časti je rozsudok
nepreskúmateľný.

6.3 Pokiaľ ide o námietky k ušlému zisku žalovaného, súd prvej inštancie sa s nimi riadne nevysporiadal.
Poukázal na skutočnosť, že A., ktorý podpísal Zmluvu o operatívnom prenájme vozidla v trestnom
konaní zastupoval žalobcu ako jej splnomocnený zástupca v trestnom konaní práve ohľadom vydania
predmetného vozidla. Pri uzatváraní nájomnej zmluvy dňa 10.01.2005 žalobca aj nájomca vedeli, že s

vozidlom nie je možné fyzicky disponovať, lebo je zaistené a plnenie z takejto uzatvorenej zmluvy bude
od samotného jej začiatku nemožné, a preto bolo uzatvorenie takejto nájomnej zmluvy prinajmenšom
v rozpore s dobrými mravmi. Zmluva teda mala začať a skončiť v čase, keď žalobca s motorovým
vozidlo nedisponoval. Na preukázanie skutočnosti, či mohol byť nájomca schopný platiť denne zaprenájom vozidla 43,15 eura navrhli súdu prvej inštancie predložiť aj preukázanie mzdových nárokov,
ako aj daňové priznania nájomcu za roky 2005-2008. Rovnako na preukázanie hodnovernosti zmluvy
o operatívnom prenájme vozidla č. 8501 bolo navrhnuté vykonanie niekoľkých dôkazov: predloženie

písomnej informácie o majetku žalobcu v porovnaní s predpokladaným vývojom za obdobie rokov
2005,2006,2007 a 2008; predloženie dôkazu o tom, ako má žalobca v účtovnej evidencii zaevidovanú
pohľadávku za prenájom vozidla za obdobie rokov 2005,2006,2007,2008, zabezpečenie listinného
dôkazu, na základe čoho pre žalobcu vykonával nájomca prácu obchodného zástupcu. Súd prvej
inštancie sa týmito návrhmi nezaoberal. Žalovaný namietal aj priznanie úroku z omeškania z ušlého

zisku, ktorý bol uzavretý na dobu určitú, a to na tri roky. Celý žalobcov nárok na ušlý zisk považoval
za premlčaný, nakoľko Slovenská republika je stranou sporu až odo dňa 12.08.2011. Žalovaný navrhol,
aby odvolací súd žalobu žalobcu zamietol.

7. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že rozsudok súdu prvej inštancie
považujezavecnesprávny.Poukázalnaskutočnosť,žežalovanývpriebehukonanianikdynespochybnil

vyčíslenie vzniknutej škody, nikdy nežiadal, aby boli nariadené kontrolné posudky. Poukázal na predmet
sporu a skutočnosť, že žalovaný nerešpektoval nielen rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa
8.11.2003 právoplatný dňa 15.1.2004, v ktorom súd určil, že žalobca je vlastníkom predmetného
motorového vozidla AUDI A Quatro, ale nerešpektoval ani rozsudok Okresného súdu Nitra zo dňa
28.2.2008, ktorý ho zaviazal vydať predmetné vozidlo do 3 dní od právoplatnosti rozsudku t.j. 31.3.2008.

Vozidlovydalžalobcaneochotne,ažposústavnomnaliehaní,atoažpovyšeroku,t.j.3.6.2009.Žalovaný
poukazuje na to, že v škode je zahrnutá „amortizácia“ a že to nie je súčasť škody, zamlčuje však,
že vozidlo zadržiaval protiprávne a teda toto „zostarlo“ a stratilo na hodnote práve preto, že stálo 6
rokov v škodlivých podmienkach na policajnom dvore. Ďalej poukázal na skutočnosť, že A. B. ako
obchodný zástupca prejavil záujem o predmetné vozidlo, preto mu dali výhodnejšie podmienky ako

štandardným klientom. Ak by ho dali do leasingu, iným klientom, bolo by to za vyššiu cenu. Nie je
zrejmé, prečo žalovaný namieta, že uvedený obchodný zástupca pre nich vykonával služby. Tvrdenie
žalovaného, že nemohli uzatvoriť Zmluvu o prenájme z dôvodu, že nedisponovali vozidlom je scestná.
Podľa právoplatného rozsudku OS Bratislava boli k dátumu právoplatnosti tohto rozsudku t.j, 15.11.2004
skutočným vlastníkom vozidla a skutočnosť, že v tom čase bolo vozidlo fyzicky na policajnom dvore,

bolo len technickou otázkou. Aj tvrdenie žalovaného, že výška nájmu 43 eur za deň je príliš vysoká je
tvrdením bez akéhokoľvek dôkazu, naopak žalobca dokladoval, že výška tohto nájmu bola nižšia ako
všeobecné ceny.

8. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 zák.č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku, ďalej

len „CSP“) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 CSP a § 380 ods. 1 CSP) a viazaný skutkovým
stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 383 CSP) preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie a po
preskúmaní veci bez nariadenia odvolacieho pojednávania dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej
inštancie je potrebné v časti, ktorou zaviazal súd žalovaného na zaplatenie sumy 32.422 eur potvrdiť
podľa § 387 ods. 1 CSP a vo zvyšnej časti zmeniť podľa § 388 CSP.

9. V prejednávanej veci sa žalobca domáhal pôvodne podanou žalobou uloženia povinnosti vydania
osobného motorového vozidla J., evidenčné číslo NR-XXX BR a náhrady škody na základe toho,
že príslušný orgán PZ rozhodol o uložení vozidla do úschovy. V priebehu konania žalobca osvedčil
svoje vlastnícke právo k predmetnému vozidlu rozsudkom Okresného súdu Bratislava I. zo dňa

08.11.2004 č.k. 26Cb/334/2003 - 30 ( právoplatný dňa 15.11.2004), ktorým bolo určené, že je vlastníkom
predmetného vozidla. Súd prvej inštancie rozhodol rozsudkom zo dňa 28.10.2008 č.k. 15C/24/2005
- 192, že žalovaný je povinný vydať žalobcovi osobné motorové vozidlo. V tejto časti rozsudok
nadobudol právoplatnosť dňa 30.04.2009. Súd návrh vo zvyšku zamietol (v časti náhrady škody).
Motorové vozidlo sa u žalovaného nachádzalo od 28.05.2003 do 03.06.2009. V zamietajúcej časti podal

žalobca odvolanie. Odvolací súd uznesením č.k. 7Co/183/2008- 230 zo dňa 23.4.2009 rozhodol tak, že
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie. Odvolací súd vyslovil právny názor, že povinnosťou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní bude
zaoberať sa už len uplatnenou náhradou škody v zmysle § 442 ods. 1 a § 443 Obč. zákonníka ako ušlým
ziskom. Uviedol, že práve nevydanie vozidla na základe žiadosti žalobcu z 15.11.2004 je nesprávnym

postupom žalovaného v zmysle ust. § 80 ods. 1, 3 Tr. poriadku. Medzi týmto nesprávnym postupom
žalovaného (nevydaním vozidla v novembri 2004, resp. do 31.12.2004 ako to žiadal žalobca) a náhradou
škody žiadanou žalobcom, je daná príčinná súvislosť. V ďalšom konaní pred prvoinštatnčným súdom
žalobca zmenil právnu kvalifikáciu a náhrady škody sa domáhal titulom nesprávneho úradného postupupodľa zákona č. 514/2003 Z.z. V priebehu konania žalobca niekoľkokrát upravoval výšku vzniknutej
škody. Až uznesením zo dňa 10.01.2014 č.k. 15C/24/2005 - 755 súd prvej inštancie pripustil zmenu
petitu tak, že žalovaní v 1. a 2.rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi z titulu náhrady

škody sumu 32.422,- eur s úrokom z omeškania vo výške 9% od 08.07.2009 do zaplatenia a z titulu
ušlého zisku sumu 22.101,46 eura a úrok z omeškania ( podrobne rozpísaný uvedený v uznesení). Takto
vyčíslenú škodu mal podloženú odborným vyjadrením Ústavu súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity.
Škoda na vozidle k 07.07.2009 predstavovala sumu 32.422 eur a ušlý zisk za obdobie 17.1.2005 -
7.7.2009 predstavoval sumu 22 101,46 eur.

10. Odvolací súd ešte pred rozhodnutím danej veci zaslal stranám sporu v zmysle § 382 Civilného
sporového poriadku výzvu, aby sa vyjadrili k možnému použitiu ustanovenia § 37 ods. 1, 2 a § 39
Občianskeho zákonníka vo vzťahu k posúdeniu platnosti Zmluvy o operatívnom nájme č. 8501 zo dňa
10.01.2005 uzatvorenej medzi žalobcom a A. ako nájomcom.

10.1 Žalovaný vo svojom vyjadrení k výzve odvolacieho súdu poukázal na zásadné skutočnosti v
súvislosti so Zmluvou o operatívnom nájme č. XXXX zo dňa 10.01.2005, ktoré uvádzal už v konaní a
ktorými sa prvoinštančný súd v rozsudku nezaoberal. Uviedol, že pri uzatváraní nájomnej zmluvy dňa
10.01.2005 žalobca aj nájomca vedeli, že s vozidlom nie je možné fyzicky disponovať, lebo je zaistené a
plnenie z takejto uzatvorenej zmluvy bude od samotného jej začiatku nemožné, a preto bolo uzatvorenie

takejto nájomnej zmluvy prinajmenšom v rozpore s dobrými mravmi. Podľa jeho názoru je na danú vec
možné aplikovať ust. § 37 ods. 1, 2 a § 39 Občianskeho zákonníka.

10.2. Žalobca vo svojom podaní poukázal na skutočnosť, že pri podpise zmlúv o prenájme prenajímateľ
v drvivej väčšine ani nemá vozidlá fyzicky, dodávka od ich predajcov býva vždy neskôr, a preto určite

takýmto spôsobom nemôže dôjsť k neplatnosti zmlúv podľa § 37 ods. 1,2, § 39 Občianskeho zákonníka.
V praxi sa aj stávalo, že vybraný dodávateľ vozidla sa dostal do problémov s dodaním konkrétneho
vozidla a nemohlo dôjsť k jeho dodávke. V takom prípade sa plnenie zo zmluvy o prenájme nezačalo,
pretože nenastal akt odovzdania vozidla v dôsledku zavinenia dodávateľa, čím bola zmluva zmarená.
Ani v takomto prípade nie je možné aplikácia § 39 Občianskeho zákonníka, pretože neplnenie zmluvy

o prenájme v dôsledku následného konania dodávateľa nemohlo byť dopredu známe. V konkrétnom
prípadevozidlaJ.O.ALLR došlonajskôrkodstúpeniuodzmluvyofinančnomleasingusAtuomanns.r.o.
preporušeniezmluvnýchpodmienok.Keďževozidlonebolonájomcomvrátené,spoločnosťžalobcudala
po ňom pátrať, vozidlo bolo ním objavené, jeho vtedajší užívateľ ho odmietol vydať, preto A. B. zaistil
cestou podania trestného oznámenia zadržanie vozidla policajným orgánom. Policajný orgán rozhodol,

že vozidlo ukladá pre pochybnosti o vlastníctve u súdu, a že bude následne vydané tomu, kto náležite
preukáže svoje vlastníctvo. V minulosti mal žalobca prípady, že súd rozhodol, že je vlastníkom vozidla
a policajné orgány ho žalobcovi bezproblémovo vydávali. Žalobca považoval za úplne nemysliteľné, že
by štátny orgán nerešpektoval právoplatné súdne rozhodnutie. Poukázal na to, že zmluva obsahovala
všetky podstatné náležitosti: bola dohoda o predmete, cene, plnení a obsahovala okrem toho aj

všeobecné podmienky, týkajúce sa jej priebehu. Nájomca predmet zmluvy pred jej podpisom dobre
poznal z ohliadok, keď chodil na úkony a tiež vedel z rozhodnutia OS Bratislava I., že žalobca je
výlučným vlastníkom. Žalobca vylúčil , že by tento úkon nebol robený slobodne a vážne, určite a
zrozumiteľne. Aj samotný nájomca o vozidlo vedel plne o stave veci, keďže žalobca vec riešil priamo
s policajným orgánom, pred ktorým ich aj zastupoval. Ani jedna zo zmluvných strán absolútne a v

dobrej viere nepripúšťala, že by plnenie zo zmluvy nebolo možné z dôvodu, že by žalovaný vozidlo
nevydal vlastníkovi, a že ten by s ním ďalej nemohol nakladať podľa svojho uváženia. Eventuálne
popretie platnosti uzatvorenia zmluvy o prenájme, a to len z dôvodu podľa § 37, ods. 1,2 a § 39
Občianskeho zákonníka by bolo však potvrdením správnosti konania žalovaného ako štátneho orgánu,
že vozidlo nevydal. Bolo by aj nebezpečným precedensom v tom, že štátne orgány nie sú povinné

rešpektovať právoplatné rozhodnutia súdov a tým nezodpovedajú za takto zavinené škody. Žalobca bol
podľa rozhodnutia súdu zákonným vlastníkom vozidla, vozidlo aj reálne fyzicky existovalo, plnenie bolo
možné, nachádzalo sa v priestoroch žalovaného, kde si ho budúci nájomca aj viackrát prehliadol.

11. Nevyhnutnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu sú: a/ protiprávny úkon resp. škodová

udalosť, b/ vznik škody, c/ príčinná súvislosť (kauzálny nexus) medzi protiprávnym úkonom (škodovou
udalosťou) a vznikom škody, d/ zavinenie (len v prípade subjektívnej zodpovednosti, pri objektívnej
zodpovednosti nie je podstatné, či zodpovedný subjekt vznik škody zavinil alebo nie). Zodpovednosť
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je citovaným zákonom koncipovaná ako zodpovednosťobjektívna (podľa § 3 ods. 2 zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť), čo znamená, že zo strany
oprávneného subjektu (poškodeného) nie je potrebné preukazovať zavinenie vo forme úmyslu resp.
nedbanlivosti, ale stačí preukázať, že škoda (ak vznikla), je výsledkom činnosti príslušného orgánu

štátu. Z uvedeného vyplýva, že nesprávny úradný postup môže mať za následok vznik zodpovednosti
podľa zákona č. 514/2003 Z. z. len vo vzťahu k takému zmenšeniu majetku navrhovateľa, ktoré bolo
priamo a nesprostredkovane spôsobené práve (iba) týmto postupom, ktorý by bol z hľadiska zmenšenia
majetku navrhovateľa rozhodujúcim, t. j. ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, jeho majetok
by sa nezmenšil.

12. Odvolací súd rozhodujúc o odvolaní žalovaného dospel k záveru, že odvolanie je čiastočne dôvodné,
a to v časti nároku žalobcu na zaplatenie ušlého zisku. Ako vyplynulo z vyššie uvedených rozhodnutí
odvolacieho súdu ( najmä z uznesenia 7Co/844/2014 -817 zo dňa 29.12.2017), predmetom konania
pred súdom prvej inštancie zostalo posúdenie nároku na náhradu škody titulom nesprávneho úradného
postupu žalovaného. Žalobca náhradu spôsobenej škody na motorovom vozidle a ušlého zisku žiadal

v dôsledku porušenia povinnosti žalovaného vyplývajúcej z ustanovenia § 80 Trestného poriadku o
vrátení veci, a to vydať vozidlo žalobcovi na základe jeho žiadosti zo dňa 15.11.2004 po preukázaní jeho
vlastníctva k zadržovanému vozidlu právoplatným rozsudkom súdu. V konaní bolo súdom prvej inštancie
správne konštatované, že medzi nesprávnym úradným postupom žalovaného (nevydaním vozidla v
novembri 2004, resp. do 31.12.2004) a náhradou škody žiadanou žalobcom, je daná príčinná súvislosť.

Súd prvej inštancie následne v konaní posudzoval výšku uplatnenej škody, ktorá pozostávala zo škody
spôsobenej na vozidle ku dňu 07.07.2009 vo výške 32.422 eur a z ušlého zisku za obdobie od 17.1.2005
do 7.7.2009 vo výške 22 101,46 eura. Žalobca v konaní niekoľkokrát menil petit, resp. si uplatňoval
rôzne výšky náhrady škody, takto vyčíslená výška škody (posledná zmena žaloby uznesením zo dňa
10.01.2014 č.k. 15C/24/2005 - 755) bola prevzatá z odborného vyjadrenia Ústavu súdneho inžinierstva

Žilinskej univerzity. Žalovaný sa v konaní bránil premlčaním žalovaného nároku a tiež namietal vyčíslenú
výšku škody.

13. Podľa § 19 ods. 1,2,3 zákona č. 514/2003 Z.z., právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky
odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu

škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia
(oznámenia) rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie. Najneskôr sa
právo na náhradu škody premlčí za desať rokov odo dňa, keď bolo poškodenému doručené (oznámené)
rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví alebo škodu
spôsobenú rozhodnutím podľa § 7 a 8. Lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa

§ 15 odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov.

14. Žalovaný v odvolaní nesúhlasil s posúdením premlčania zo strany súdu prvej inštancie.
Argumentoval, že žaloba nebola včas podaná voči subjektu, ktorý v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.
zodpovedá za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci, teda voči štátu, pretože Slovenská republika

akozodpovednostnýsubjektvzmyslezákonač.514/2003Z.z.boladokonaniapripustenáažuznesením
súdu zo dňa 12.08.2011, teda po ôsmich rokoch od kedy sa žalobca dozvedel o škode. Odvolací súd
súhlasí s argumentáciou žalovaného, že subjektom, voči ktorému mal smerovať žalobný nárok titulom
nároku na náhradu škody pre nesprávny úradný postup je v zmysle § 3 ods. 1 a § 4 ods. 1 zákona
č. 514/2003 Z.z. je štát, za ktorý koná v tomto prípade Ministerstvo vnútra SR. Pôvodne bol v žalobe

označený ako žalovaný len Krajské riaditeľstvo PZ SR, voči ktorému bola žaloba správne podaná v
časti vydania vozidla, ktorému nároku bola v tomto súdnom konaní vyhovené. Žalovaný v 2.rade SR
- Ministerstvo vnútra SR, ktorý je pasívne vecne legitimovaný v časti žaloby na náhradu škody bol
do konania pripustený až uznesením súdu zo dňa 12.08.2011 č.k. 15C/24/2005- 549, avšak návrh
na pribratie tejto strany sporu do konania bol žalobcom podaný na súd dňa 22.03.2010 ( čl. 535).

Práve tento dátum je potrebné brať na zreteľ aj pri posudzovaní námietky premlčania, pretože už týmto
dňom žalobca na súde uplatnil svoju žalobu aj voči žalovanému SR - Ministerstvo vnútra SR. Žalobcovi
nemôže byť na ťarchu, že súd prvej inštancie rozhodol o pripustení tejto strany sporu do konania až dňa
12.08.2011. Uvedená skutočnosť, teda označenie žalovaného SR - Ministerstvo vnútra SR v priebehu
konania, má potom nesporne vplyv na posúdenie premlčania uplatnených nárokov na náhradu škody.

15. Žalovaný považoval za premlčané oba čiastkové nároky na náhradu škody, pričom vychádzal z toho,
že žalovaný sa o škode dozvedel dňa 04.08.2003. S týmto konštatovaním sa odvolací súd nestotožnil,
pretože z dokazovania nepochybne vyplynulo, že o škode spôsobenej na vozidle sa žalobca dozvedel ažkeď mu bolo vozidlo zo strany policajného orgánu vydané, a to bolo dňa 03.06.2009. Po vydaní vozidla
žalobca pristúpil k vyčísleniu škody na vozidle a dal vypracovať znalecký posudok znalcovi Ing. Josefovi
Veverkovi zo dňa 12.06.2009 vo veci stanovenia všeobecnej hodnoty osobného motorového vozidla ku

dňu 15.3.2005 a 15.5.2009. Podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 11.02.2010 ( čl. 421) si na
súde prvýkrát žalobca uplatnil aj stratu na hodnote vozidla vo výške 35 420 eur ( ušlý zisk vo výške
29 390 eur). Žalobca následne viackrát menil výšku požadovanej škody nielen titulom ušlého zisku,
ale aj titulom náhrady škody na vozidle, a to podaniami doručenými súdu dňa 22.03.2010, 13.01.2012,
28.02.2012, a až podaním doručeným súdu dňa 04.07.2013 a následne dňa 16.12.2013 výšku škody na

vozidle ustálil na sumu 32.422 eur a výšku ušlého zisku na sumu 22.101,46 eura s príslušenstvom. Z
uvedeného vyplýva, že žalobca si nárok na náhradu škody na vozidle vo výške 32 422 eur uplatnil včas,
pretože tento bol prvýkrát na súde uplatnený dňa 11.02.2010 a žalovaný SR - Ministerstvo vnútra SR
bol navrhnutý na pribratie do konania žalobcom podaním doručeným súdu dňa 22.03.2010. Vzhľadom
k uvedenému, odvolací súd konštatuje, že v tejto časti nároku na náhradu škody, návrh žalobcu nebol
premlčaný.

16. Pokiaľ ide o nárok na náhradu škody na vozidle, žalovaný v odvolaní namietal aj samotnú výšku
vzniknutej škody na vozidle dôvodiac, že do zníženej ceny vozidla za dané obdobie ( 15.03.2005-
15.05.2009) znalec zahrnul aj amortizáciu vozidla a túto osobitne nevyčíslil, pritom žalovaný nemôže
zodpovedať za amortizáciu. Po preskúmaní obsahu spisu odvolací súd zistil, že táto námietka zo strany

žalovaného v priebehu konania pred súdom prvej inštancie uplatnená nebola. Je pritom nesporné, že
žalovaný ju mohol využiť v rámci jeho procesnej obrany už počas prvoinštančného konania. Vzhľadom
k uvedenému , odvolací súd túto odvolaciu námietku posúdil ako „novotu“ v odvolacom konaní v zmysle
ust. § 366 CSP. V danom prípade ide o odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm g) CSP, podľa
ktorého zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo

ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené. Tento odvolací dôvod však treba vnímať
v spojitosti s ust. § 366 písm. d), z ktorého vyplýva, že novoty v odvolacom konaní môže odvolateľ
použiť v tomto prípade len vtedy, ak ich v konaní pred súdom prvej inštancie nemohol použiť bez svojej
viny. V danej veci žalovaný mohol plne uplatniť uvedenú procesnú obranu uvádzanú v odvolaní už pred
súdom prvej inštancie. Odvolací súd vzhľadom k tomu, že uvedená odvolacia námietka žalovaného

predstavovala novotu v odvolacom konaní, na tento odvolací dôvod neprihliadal. Iné odvolacie námietky
týkajúce sa tohto nároku v odvolaní uvedené neboli, preto odvolací súd považoval rozsudok súdu prvej
inštancie v časti priznania náhrady škody v sume 32 422 eur za vecne správny.

17. Pokiaľ ide o namietanú nedôvodnosť priznaného úroku z omeškania vo výške 9% zo sumy 32 422

eur od 08.07.2009, odvolací súd zistil, že v tejto časti je odvolanie dôvodné, pretože nie je správne
priznaný počiatok omeškania žalovaného. Podľa ustanovenia § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka,
dlžník, ktorý dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca požiadal
Ministerstvo vnútra SR o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody z dôvodu nesprávneho
úradného postupu listom zo dňa 15.12.2009 doručený MV SR dňa 21.12.2009 ( čl. 402). Žalovaný

neoznámil žalobcovi výsledok prerokovania žiadosti. Podľa § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z., ak
príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov
odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho
nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej
časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku,

ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o
náhrade škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu
plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej
lehoty na predbežné prerokovania nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr. Z uvedeného
vyplýva,žežalovanýsadostaldoomeškaniauplynutímšesťmesačnejlehotynapredbežnéprerokovania

nároku ( nebolo preukázané zaslanie oznámenia o neuspokojení nároku), ktorá plynula od 21.12.2009
do 21.06.2010, a teda od 22.06.2010 bol žalovaný v omeškaní.

18. Odvolací súd preto v tejto časti zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že zaviazal žalovaného na
zaplatenie úroku z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 32 422 eur od 22.06.2010 do zaplatenia.

19. Čo sa týka druhej časti nároku na náhradu škody predstavujúcu ušlý zisk vo výške 22 101,46 eura
s príslušenstvom, v tejto časti považoval odvolací súd námietku premlčania za čiastočne dôvodnú.
Žalobca si už podanou žalobou dňa 05.01.2005 uplatnil nárok na zaplatenie ušlého zisku predstavujúcisumu 2.490,- Sk ( 82,65 eura) denne od 1.1.2005 do vydania vozidla pôvodným žalovaným. Tento nárok
bol v priebehu konania niekoľko krát upravovaný, naposledy však bol vyčíslený na základe Odborného
vyjadrenia č. 345/2012 Ústavu súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline, podľa ktorého výška

ušlého zisku za obdobie od 17.1.2005 do 7.7.2009 predstavovala sumu 22 101,46 eura. Táto suma
pozostávala z jednotlivých mesačných súm nájomného za mesiace od januára 2005 do januára 2008,
ktoré by prislúchali žalobcovi v prípade, že by mal vozidlo v užívaní a mohol ho riadne prenajímať. Ako
už bolo uvedené vyššie, návrh na pribratie žalovaného do konania bol žalobcom podaný na súd dňa
22.03.2010. Keďže premlčacia doba je trojročná podľa § 19 ods. 1 ( právo na náhradu škody sa premlčí

za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode), premlčané by boli všetky splátky mesačného
nájomného od januára 2005 až do marca 2007. Podľa § 19 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. premlčacia
lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa § 15 odo dňa podania žiadosti do
skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov. Šesťmesačná lehota na predbežné
prerokovanie nároku plynula od 21.12.2009 do 21.06.2010, to znamená, že prvá nepremlčaná splátka
nájomného by bola splátka splatná dňa 1.1.2007, pri ktorej by trojročná premlčacia lehota uplynula dňa

1.1.2010, avšak v tom čase premlčacia lehota spočívala. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že iba
mesačné splátky nájomného predmetného vozidla od januára 2007 až do januára 2008 ( vrátane ) nie
sú premlčané.

20.1 Škoda na majetku v podobe ušlého zisku vyjadruje, o čo bol poškodený ukrátený v budúcnosti v

priamej súvislosti so spôsobením škody. Ušlý zisk predstavuje zmarený majetkový prospech (prekazené
zväčšenie alebo rozmnoženie majetku poškodeného), ktorý bolo možné očakávať s prihliadnutím na
všetky okolnosti prípadu, no nestalo sa tak v dôsledku škodovej udalosti.

20.2 Ako ušlý zisk v rámci náhrady škody sa nahradzuje strata toho, čo by poškodený pri pravidelnom

priebehu udalostí prenajatím veci skutočne dosiahol, nebyť protiprávneho konania škodcu, ktoré mu
zabránilo v získaní tohto prospechu. Výška nájomného obvyklého na určitom mieste a čase nie je teda
určujúca veličina pri stanovení výšky ušlého zisku v rámci náhrady škody spôsobenej protiprávnym
konaním (Ro NS ČR z 12. 5. 2005, sp. zn. 25 Cdo 2434/2004). Výška náhrady ušlého zisku v podobe
straty príjmu za prenájom nehnuteľnosti sa odvíja od sumy, ktorú by v danom období poškodený za

obvyklých okolností na danom mieste získal na nájomnom podľa bežných pomerov zodpovedajúcich
platnej nájomnej zmluve, od ktorej je treba odpočítať sumu, ktorú by musel na dosiahnutie tohto zisku
pri pravidelnom priebehu vecí vynaložiť. (Ro NS ČR z 12. 12. 2002, sp. zn. 25 Cdo 330/2001). Dôkazné
bremeno na preukázanie tvrdenia, že pri pravidelnom chode veci by bol získaný určitý prospech, ide na
ťarchu poškodeného (žalobcu), ktorý je povinný nepochybne preukázať splnenie všetkých podmienok

zodpovednosti za škodu v zmysle ustanovenia § 420 ods. 1 OZ. Dôkaz o existencii ušlého zisku musí byť
jednoznačný, neobstojí iba špekulácia, ale musí byť zistená pravdepodobná výška ušlého zisku blížiaca
sa istote. O ušlý zisk však nepôjde, ak poškodený iba tvrdí, že jeho podnikateľský zámer alebo iný
zárobok, ktorý zamýšľal dosiahnuť, bol zmarený. Poškodený musí preukázať, že škoda, ktorú spôsobil
škodca, zasiahla do priebehu deja, ktorý by inak viedol k určitému zisku. Inými slovami, ušlý zisk musí

byť podložený skutočnými okolnosťami, z ktorých je možné usudzovať, že k zamýšľanému zisku by
skutočne došlo. Takouto okolnosťou je aj to, že poškodený mal zmluvne dohodnutú odmenu za určitú
činnosť. Okolnosti však musia nasvedčovať, že poškodený už začal alebo aspoň nepochybne mal začať
vykonávať činnosti smerujúce k dosiahnutiu odmeny, inak poškodenému neujde žiaden prospech. Pre
určenie výšky ušlého zisku teda je rozhodujúce, akému prospechu, ku ktorému malo v skutočnosti

dôjsť, škodca zabránil - o aký skutočne dosiahnuteľný, nielen hypotetický, prospech škodca prišiel.
Treba pritom vychádzať zo sumy, ktorú by poškodený za obvyklých okolností bol býval získal, a to
aj s prihliadnutím na náklady na dosiahnutie zisku, ktoré už vynaložil, prípadne náklady, ktoré sú na
dosiahnutie takého zisku potrebné (Ro NS ČR z 24. 3. 2008, sp. zn. 25 Cdo 870/2006).

21. Žalovaný v odvolaní namietal aj samotný nárok žalobcu na ušlý zisk. Spochybňoval predovšetkým
Zmluvu o operatívnom prenájme vozidla č. XXXX s nájomcom A. B., ktorý mal byť spolupracovníkom
žalobcu a osobou, ktorá žalobcu zastupovala aj pri niektorých úkonoch v trestnom konaní. Z obsahu
spisu odvolací súd zistil, že ušlý zisk vyčíslený v Odbornom vyjadrení č. 345/2012 vychádzal zo Zmluvy
o operatívnom prenájme uzatvorenej medzi žalobcom a nájomcom A. B.. Z uvedenej zmluvy vyplýva, že

táto mala byť uzatvorená dňa 10.01.2005 so začiatkom prenájmu dňa 17.01.2005 a koncom prenájmu
dňa 18.01.2005 ( 36 mesiacov) týkajúca sa nájmu predmetného vozidla Audi Quatro Allroad. Dohodnutá
cena prenájmu za 1 deň pri 36 mesiacoch bola 1300 Sk, za celé obdobie to bolo 1 423 500,-Sk. Zároveň
bolo dohodnuté predkúpne právo vozidla po skončení prenájmu za cenu 400 000 Sk. Žalovaný vkonaní i v odvolaní namietal platnosť uvedenej zmluvy s poukazom na osobu nájomcu A., ktorý bol
spolupracovníkom žalobcu a zastupoval ho aj v trestnom konaní ohľadom vydania motorového vozidla.

22. Odvolací súd sa v tomto smere stotožnil s námietkami žalovaného a dospel k záveru o neplatnosti
Zmluvy o operatívnom prenájme vozidla. V konaní nebolo sporné, že predmetná zmluva mala byť
uzatvorená dňa 10.01.2005, kedy vozidlo, ktoré bolo predmetom vydania zo strany KRPZ Nitra , bolo
stále v dispozícii policajných orgánov, teda v úschove na základe uznesenia vydaného dňa 21.11.2003.
Samotná žaloba o vydanie vozidla bola podaná dňa 05.01.2005, teda žalobca mal vedomosť, že sa

začalo súdne konanie o vydanie vozidla. Je teda zrejmé, že zmluvné strany- žalobca ako prenajímateľ
a A. ako nájomca uzavreli zmluvu o prenájme vozidla, ktoré v tom čase nemal žalobca ako prenajímateľ
vo svojej dispozícii. Žalobca si bol vedomý, že sa len začalo súdne konanie o vydanie vozidla,
to znamená, že nemohol vôbec predpokladať kedy sa vozidlo dostane do jeho dispozičnej sféry.
Neobstojí argumentácia žalobcu, že nemohol predpokladať, že štátny orgán nebude rešpektovať súdne
rozhodnutie. Práve naopak, skutočnosť, že žalobca musel podať predmetnú žalobu o vydanie vozidla

svedčí o tom, že policajný orgán mu napriek súdnemu rozhodnutiu o vlastníctve vozidla odmietol vozidlo
vydať. Žalobca vedel, že vozidlo nemôže nájomcovi odovzdať a zároveň nemal vedomosť kedy bude
mať vozidlo vo svojom užívaní, teda uzavrel zmluvu o prenájme vozidla, ktorej predmetom bolo nemožné
plnenie. Nemožnosti užívať vozidlo si bol vedomý dokonca aj nájomca A. B., pretože zastupoval žalobcu
v trestnom konaní o vydanie vozidla. Odvolací súd preto považuje za nelogické, aby obe zmluvné strany

vážne uzavreli zmluvu o prenájme vozidla, keď si obe strany boli vedomé, že predmetné vozidlo nemá
prenajímateľ(žalobca)kdispozíciiatotosadlhodobonachádzautretejosoby(vúschove).Nauvedenej
skutočnosti nič nemení ani to, že žalobca mal k dispozícii súdne rozhodnutie o tom, že je vlastníkom
predmetného vozidla. Práve skutočnosť, že žalobcovi nebolo vozidlo vrátené bola dôvodom, prečo podal
žalobu o vydanie vozidla. Podľa § 37 ods. 2 Občianskeho zákonníka, právny úkon, ktorého predmetom

je plnenie nemožné, je neplatný. Možnosť predmetu plnenia je vyjadrením možnosti predmetu právneho
úkonu. Možnosť plnenia sa posudzuje zásadne objektívne a skúma sa k okamihu urobenia právneho
úkonu (počiatočná nemožnosť plnenia). V danom prípade išlo o faktickú nemožnosť plnenia. Vzhľadom
k uvedenému odvolací súd dospel k záveru, že Zmluva o operatívnom prenájme je absolútne neplatným
právnym úkonom, a preto na ňu nebolo možné prihliadať pri určovaní výšky ušlého zisku.

23. Odvolací súd dodáva, že pochybnosť o riadnom uzavretí Zmluvy o operatívnom prenájme vozidla
vyvoláva aj samotná skutočnosť, že žalobca resp. jeho právny zástupca sa o tejto zmluve v podanej
žalobe ( 05.01.2005) nezmienil a až tri roky od podania žaloby na výzvu súdu, aby preukázal výšku
ušlého zisku, túto zmluvu predložil, a to dňa 28.02.2008. Dokonca na pojednávaní dňa 21.02.2008

právny zástupca žalobcu uviedol, že nevie označiť dôkazy o tom, či mali o predmetné vozidlo záujem
nejaké osoby. Aj v písomnom podaní zo dňa 21.02.2008 žalobca uvádza pri vyčíslení výšky ušlého
zisku iba odkazy na prenájmy iných spoločností a ich vozidiel. Vyvstáva preto otázka, prečo žalobca
po dobu troch rokov od podania žaloby poukazoval iba na ceny prenájmov obdobných vozidiel iných
spoločností, ak by mal k dispozícii vlastnú zmluvu o nájme predmetného vozidla. Uvedené skutočnosti

potom nasvedčujú tomu, že uzatvorenie zmluvy o prenájme vozidla Audi Quatro Allroad bolo účelovým
konaním žalobcu.

24. Vzhľadom k vyššie uvedenému je potrebné konštatovať, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno v
časti žaloby o náhradu ušlého zisku, pretože vzhľadom na neplatnosť Zmluvy o operatívnom prenájme

vozidla, je predložené Odborného vyjadrenia č. 345/2012 nesprávne, keďže pri vyčíslovaní ušlého zisku
žalobcu vychádzalo práve zo Zmluvy o operatívnom prenájme vozidla č. 8501.

25. Odvolací súd s poukazom na uvedené dôvody dospel k záveru, že rozsudok prvej inštancie v
napadnutom vyhovujúcom výroku v časti priznania náhrady škody v sume 32 422 eur je vecne správny,

preto ho potvrdil podľa ust. § 387 ods. 1 CSP. V napadnutom vyhovujúcom výroku v časti priznania úroku
z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 32 422 eur od 08.07.2009 do zaplatenia rozsudok zmenil podľa
§388CSPtak,žežalovanýjepovinnýzaplatiťúrokyzomeškaniavovýške9%ročnezosumy32.422eur
od 22.06.2010 do zaplatenia. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom
výroku v časti priznania ušlého zisku vo výške 22.101,46 eura s príslušenstvom zmenil tak, že žalobu

v tejto časti zamietol. Zároveň zmenil rozsudok súdu prvej inštancie aj vo výroku o trovách konania
a žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania vo výške 18%. O trovách konania
odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP a to podľa pomeru úspechu a neúspechu strán sporu.
Žalobca mal v konaní úspech v časti sumy 32 422 eur s príslušenstvom ( neúspech v časti úrokov zomeškania k tejto sume bol nepatrný), čo predstavuje úspech 59% ( celkovo 100 % predstavovala suma
54 523 eur), neúspech žalobcu predstavuje 41% , preto jeho čistý úspech v konaní je 18% ( 59 - 41).

26. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 2 CSP. V
odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, ktorý napadol celý rozsudok svojím odvolaním len v rozsahu
41% a prevažný úspech v rozsahu 59% mal žalobca. Vzhľadom k uvedenému aj v odvolacom konaní
mal väčší úspech žalobca a to vo výške 18%, preto mu odvolací súd priznal voči žalovanému nárok na
náhradu trov tohto odvolacieho konania vo výške 18%.

27. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).