Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 27. január 2022

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 19CoCsp/37/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8117214753
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 01. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlata Simková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2022:8117214753.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlaty Simkovej a členov senátu

JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Karola Krochtu v spore žalobcov: 1.) X. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom
J. XXX, t. č. S. X, XXX XX V., 2.) U. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. XXX, t. č. S. X, XXX XX V., proti
žalovanému: Slovenská sporiteľňa, a.s., so sídlom Tomášikova 48, 832 37 Bratislava, IČO: 00 151 653,
právne zastúpený: Advokátska kancelária Mária Grochová a partneri s.r.o., so sídlom Bočná 10, 040 01
Košice, IČO: 36 863 017, o určenie, že úver je bezúročný a bez poplatkov, o vydanie bezdôvodného
obohatenia a o určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok, o odvolaní žalobcov v 1.) a 2.) rade proti
rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 10Csp/67/2017 -197 zo dňa 11.05.2020, takto

r o z h o d o l :

Sudkyňa X. nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na OS Prešov pod sp. zn.
10Csp/67/2017.

Potvrdzuje rozsudok okrem výroku o trovách konania.

Zrušuje rozsudok vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom č. k. 10Csp/67/2017 -197 zo dňa 11.05.2020, Okresný súd Prešov (ďalej

len ,,súd prvej inštancie“) v konaní o určenie, že úver je bezúročný a bez poplatkov, o vydanie
bezdôvodného obohatenia a o určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok rozhodol tak, že výrokom
I. žalobu zamietol a výrokom II. priznal žalovanému voči žalobcom v 1.) a v 2.) rade nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100 %.

2. Rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 1 ods. 1 až 3, § 4 ods. 1 až 7 zák. č. 258/2001 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch; § 53 ods. 1, 4, § 54 ods. 1 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej

len ,,OZ“); § 255 ods. 1, § 262 ods. 2, § 295, § 298 ods. 1, 2 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového
poriadku (ďalej len ,,CSP“); Čl. 4 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 Smernice.

3. Z vykonaného dokazovania zistil, že žalovaný uzatvoril so žalobcami v 1.) a 2.) rade (ďalej
aj ,,žalobcami“) dňa 22.06.2006 zmluvu o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej
žalovaný poskytol žalobcom úver vo výške 1.000.000,- Sk (33.193,90 Eur). Išlo o úver PLUS na bývanie,
ktorý sa žalobcovia zaviazali splácať v 330 mesačných splátkach po 6.558 Sk (217,70 Eur) vždy k

20. dňu v mesiaci. Úroková sadzba bola dohodnutá vo výške 6,40 % ročne fixne na 5 rokov, t. j. odo
dňa uzatvorenia úverovej zmluvy do 21.06.2011. Splatnosť 1. splátky nastala 20.07.2006 a konečná
splatnosť mala nastať dňa 20.12.2033. Zmluvné strany si dohodli poplatok za poskytnutie úveru vo
výške 7.000,- Sk (232,40 Eur) z prostriedkov úveru a poplatok za správu úveru vo výške 50,- Sk (1,66Eur) mesačne. V bode 2 predmetnej zmluvy o splátkovom úvere sa nachádza vyhlásenie dlžníka, že sa
oboznámil so súčasťami úverovej zmluvy, ktorými sú VOP, úverové podmienky, sadzobník a podmienky
určené zverejnením, za ktorých sa bankový produkt v zmysle úverovej zmluvy poskytuje, súhlasí s

nimi a zaväzuje sa ich dodržiavať. Pre účely úverovej zmluvy sa VOP rozumejú Všeobecné obchodné
podmienky vydané bankou pre poskytovanie splátkových a kontokorentných úverov a povolených
prečerpaní fyzickým osobám nepodnikateľom s účinnosťou od 01.02.2006.

4. Z výpisu z úverového účtu č. XXXXXXXXXX zo dňa 01.02.2007 vyplýva, že dňa 22.06.2006 došlo k

čerpaniu úveru vo výške 7.000,- Sk a dňa 23.06.2006 k čerpaniu úveru vo výške 993.000,- Sk.

5. Z oznámenia o postúpení pohľadávky zo dňa 26.01.2015 adresovaného žalobkyni v 2. rade vyplýva,
že žalovaný postúpil pohľadávku zo zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXXX na základe zmluvy o postúpení
pohľadávok č. XXXX/XXXX/CE uzatvorenej dňa 13.01.2015 spoločnosti CEE COLLECT Slovakia
s.r.o. s tým, že pohľadávku banky je možné od doručenia tohto oznámenia uhradiť výlučne plnením

postupníkovi. Zároveň ju poučila, že po postúpení pohľadávky žalovaný nezodpovedá za konanie
postupníka. Forma a spôsob vymáhania postúpenej pohľadávky je v kompetencii postupníka. Túto
skutočnosť žalobcovia nespochybnili.

6. Listom zo dňa 28.01.2015 bolo žalobcom zo strany spoločnosti CEE COLLECT Slovakia s.r.o.

oznámené, že ich táto spoločnosť vyzýva k úhrade dlžnej sumy 33.817,48 Eur v lehote 30 kalendárnych
dní. Zároveň žalobcom oznámila, že v zmysle § 151 písm. l zák. č. 40/1964 Z. z. a zmluvy o zriadení
záložného práva k nehnuteľnosti č. 503760896 zo dňa 22.06.2006, uzatvorenou medzi záložným
veriteľom SLSP, a.s. a žalobcami ako záložcami začne realizovať záložné právo k nehnuteľnostiam,
ktoré sú predmetom záložného práva podľa záložnej zmluvy.

7. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 25.10.2018 zamietol žalobu žalobcov a priznal žalovanému
voči žalobcom nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Rozhodnutie odôvodnil nedostatkom
pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v spore s poukazom na postúpenie pohľadávky z predmetnej
zmluvy o úvere zmluvou o postúpení zo dňa 13.01.2015.

8. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací uznesením zo dňa 23.10.2019 pod sp. zn. 19Co/45/2019
zrušil rozsudok a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V odôvodnení uznesenia uviedol,
že postúpenie pohľadávky v predmetnom prípade je len postúpením práva na peňažné plnenie vrátane
zabezpečenia, pričom ostatné práva voči pôvodnému dodávateľovi bez ďalšieho nezanikli. Nesúhlasil

s názorom súdu prvej inštancie, že žalovaný pasívne legitimovaný nie je. Aj predmetnou žalobou je
možné vyvolať pre spotrebiteľa želané účinky, teda aby nebol viazaný neplatným právnym úkonom
prípadnou neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Postúpením pohľadávky nie je možné spotrebiteľovi
preto ubrať na jeho spotrebiteľských právach, ktoré mu vyplývajú či už z implementovaných alebo iných
spotrebiteľských noriem.

9. V časti nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, dal odvolací súd za pravdu súdu prvej inštancie,
že žalobcovia vo svojom podaní zo dňa 17.10.2017 uviedli, že o vydanie bezdôvodného obohatenia
prestali súd žiadať z dôvodu nedostatku preukázateľných dôkazov z ich strany. Ďalej konštatoval, že
výšku bezdôvodného obohatenia musia žalobcovia konkretizovať, aby bolo zrejmé, v akej výške sa ho

domáhajú. Prípadný vznik bezdôvodného obohatenia na úkor žalobcov je nutné posudzovať vo vzťahu
k žalovanému do dňa postúpenia pohľadávky na tretí subjekt. Odvolací súd rozhodnutie súdu prvej
inštancie zrušil a vec mu vrátil na nové konanie a rozhodnutie, ktorého úlohou bolo posúdiť, či úver
zo dňa 22.06.2006 je možné vyhlásiť za bezúročný a bezpoplatkový, či v uvedenej úverovej zmluve sú
zakomponované aj neprijateľné zmluvné podmienky a či na strane žalovaného došlo k bezdôvodnému

obohateniu.

10. Žalobcovia po doručení rozhodnutia odvolacieho súdu podaniami navrhovali, aby súd doplnil
dokazovanie vyžiadaním ďalšej dokumentácie zo strany žalovaného s tým, že potom, ako ich súd
zabezpečí, sú pripravení doplniť svoje podania a popísať súdu všetky zmluvné podmienky, ktorých

neprijateľnosti sa domáhajú a súčasne upresniť výšku bezdôvodného obohatenia. Súd prvej inštancie
na základe uvedeného zdôraznil, že žalobcovia súdu doručujú rôzne podania s uvedenými rôznymi
nárokmi bez toho, aby bolo možné jednoznačne ustáliť predmet sporu. Doposiaľ nekonkretizovali výškubezdôvodného obohatenia, ktorého vydania sa domáhajú ani neustálili rozsah zmluvných podmienok,
ktorých neprijateľnosť žiadajú určiť v nadväznosti na predložené listinné dôkazy.

11. Súd prvej inštancie s poukazom na zmätočnosť, nepresnosť a neustálený okruh nárokov, ktorých sa
žalobcovia mienia domáhať, nepripustil zmenu žaloby v zmysle ich písomných podaní nachádzajúcich
sa na čl. 18, 38, 44 a 55. Podania doručené súdu po rozhodnutí odvolacieho súdu neposúdil ako návrh
na zmenu žaloby s poukazom na stanovisko žalobcov, že výšku bezdôvodného obohatenia, ako aj
neprijateľné zmluvné podmienky popíšu po tom, ako súd zabezpečí od žalovaného nimi požadovanú

zmluvnú dokumentáciu.

12. K veci samej skonštatoval, že v predmetnom spore sa jedná o zmluvu spotrebiteľskú, keďže
žalobcovia v 1.) a 2.) rade pri jej uzatváraní nekonali v rámci svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej
činnosti a žalovaný bol v postavení dodávateľa konajúceho v predmete svojej podnikateľskej činnosti,
avšak v danom prípade zmluva nemá charakter spotrebiteľského úveru v zmysle zák. č. 258/2001 Z. z.,

v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy o splátkovom úvere.

13.Svojekonštatovanieodôvodnilpoukazomnaust.§1ods.2písm.d)cit.zák.stým,žeuvedenýzákon
sa nevzťahuje na zmluvy o poskytnutí úveru do hodnoty v Sk zodpovedajúcej 200,- Eur a nad hodnotu v
Skzodpovedajúcu20.000,-Eur,pretonapredmetnúzmluvuosplátkovomúverenebolomožnéaplikovať

ust. zák. č. 258/2001 Z. z.

14. V zmysle zák. č. 258/2001 Z. z., v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy o splátkovom úvere,
sa spotrebiteľský úver považoval za bezúročný a bez poplatkov iba v prípade absencie údaja o RPMN
v zmysle ust. § 4 ods. 1 písm. g). Súčasne v zmysle ust. § 4 ods. 5 cit. zák., nemohol veriteľ požadovať

úroky a poplatky, ktoré v zmluve uvedené neboli.

15. Keďže úver poskytnutý žalobcom na základe zmluvy o splátkovom úvere nemá charakter
spotrebiteľského úveru v zmysle zák. č. 258/2001 Z. z., potom súd ani nemôže určiť jeho bezúročnosť a
bezpoplatkovosť pre absenciu obligatórnej náležitosti zmluvy v zmysle ust. § 4 ods. 2 písm. g/ cit. zák.

Na základe uvedeného, preto súd zamietol žalobu žalobcov o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti
úveru poskytnutého predmetnou Zmluvou o splátkovom úvere zo dňa 22.06.2006.

16. Zároveň súd prvej inštancie zamietol aj žalobu v časti o vydanie bezdôvodného obohatenia z
predmetnej Zmluvy o splátkovom úvere, nakoľko napriek jeho výzve, v zmysle záverov rozhodnutia

odvolacieho súdu, nekonkretizovali výšku bezdôvodného obohatenia, ktorého vydania sa voči
žalovanémudomáhajú.Keďžeúversplácalizosvojhoúčtu,disponujúdokladmiorealizácii týchtoúhrad.

17. Súd prvej inštancie poukázal na výklad Smernice 93/13/EHS prostredníctvom rozsudku Súdneho
dvora EÚ vo veci C-511/17 z 11.03.2020, podľa ktorého čl. 6 ods. 1 sa má vykladať v tom zmysle, že

vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o žalobe podanej spotrebiteľom o určenie nekalej povahy určitých
podmienok uvedených v zmluve, ktorú tento spotrebiteľ uzavrel s predajcom alebo dodávateľom, nie je
povinný ex offo a individuálne preskúmať všetky ostatné zmluvné podmienky, ktoré neboli uvedeným
spotrebiteľom napadnuté, aby overil, či ich možno považovať za nekalé, ale má preskúmať len tie,
ktoré súvisia s predmetom sporu, ako ho vymedzila strana sporu, a to hneď, ako má vnútroštátny

súd k dispozícii právne a skutkové okolnosti potrebné na tento účel, prípadne doplnené opatreniami na
vykonanie dokazovania.

18. Vo vzťahu k určeniu, že určitá zmluvná podmienka je nepriateľná poukázal na § 298 ods. 1, 2
CSP. Uviedol, že spotrebiteľ má právo, aby jeho právne postavenie nebolo spochybňované existenciou

nepriateľnej zmluvnej podmienky. Ani uplynutie času nemôže byť skutočnosťou, ktorá by mala znížiť
alebo znemožniť ochranu práv spotrebiteľa pred nekalými obchodnými podmienkami ( poukázal na
rozhodnutie SD EÚ sp. zn. C-473/00).

19.ZuvedenéhorozhodnutiaSúdnehodvoraEÚsúdprvejinštancievyvodil,žemápovinnosťpreskúmať

nekalú povahu iba tých zmluvných podmienok, ktoré spotrebiteľ v individuálnom právnom spore napadol
a žiadal určiť ich neprijateľnosť. Nemá povinnosť ex offo preskúmať všetky ostatné zmluvné podmienky,
ktoré napadnuté spotrebiteľom neboli, a to ani v prípade, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré je
potrebné zohľadniť pre posúdenie nekalej povahy zmluvnej podmienky zakladajúcej nárok spotrebiteľa.Žalobcovia napriek 3 roky trvajúcemu súdnemu sporu neustálili nepriateľnosť ktorých zmluvných
podmienok žiadajú určiť po tom, ako súd zabezpečí listinné dôkazy, aby tieto mohli špecifikovať.

20. Pre podporu odôvodnenia svojho rozhodnutia súd prvej inštancie poukázal aj na uznesenie NS SR z
21.03.2012 pod sp. zn. 5Cdo/16/2012, v súvislosti s uplatnením princípu rovnosti zbraní ako jedeného zo
znakov širšieho konceptu spravodlivého súdneho konania, ktorý vyžaduje, aby každej procesnej strane
bola daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne
nevýhodnejšej pozície proti jej protistrane. Ako aj na princíp kontradiktórnosti vyjadrený v čl. 8 a čl.

9 CSP, podľa ktorého sú strany sporu povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo
veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi v súlade s princípom hospodárnosti a zároveň majú právo sa
oboznámiť s vyjadreniami, návrhmi a dôkazmi protistrany a môžu k nim vyjadriť stanovisko v rozsahu,
ktorý určí zákon.

21. Žalobcovia podľa názoru súdu prvej inštancie v časti žaloby o určenie neprijateľných zmluvných

podmienok v rozpore s čl. 8 CSP doposiaľ neupresnili, ktoré zo zmluvných podmienok žiadajú určiť
za neprijateľné s odkazom na konkrétne zmluvné dojednanie sporových strán s uvedením všetkých
skutkových tvrdení o ich hrubej nerovnováhe v neprospech spotrebiteľa tak, aby žalovaný mohol
realizovať svoje procesné práva v súlade s čl. 9 CSP využitím všetkých prostriedkov procesnej obrany
v zmysle ust. § 149 a nasl. CSP.

22. Z uvedených dôvodov prvoinštančný súd žalobu zamietol aj v časti o určenie neprijateľnosti
zmluvných podmienok z dôvodu, že žalobcovia v 1.) a 2.) rade jednoznačne neindividualizovali zmluvné
podmienky, ktorých neprijateľnosť žiadajú určiť. Súčasne súd prvej inštancie zamietol návrhy žalobcov
na doplnenie dokazovania realizované po rozhodnutí odvolacieho súdu, keďže ich účelom nebolo

preukázanie konkrétnych nárokov žalobcov uplatňovaných predmetnou žalobou, ale prostriedkom na
zmenu neurčitej časti petitu žaloby v rozsahu bezdôvodného obohatenia a neprijateľnosti zmluvných
podmienok, a to by odporovalo základným princípom civilného procesu rovnosti strán sporu a
kontradiktórnosti konania.

23. Výrokom o nároku na náhradu trov konania rozhodol v zmysle ust. § 255 ods. 1 CSP tak, že
úspešnému žalovanému voči neúspešným žalobcom v 1.) a 2.) rade priznal nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia súdu vo veci samej.

24. Proti tomuto rozsudku, v celom jeho rozsahu, podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie

žalobcovia. Odvolanie odôvodnili ust. § 365 ods. 1 písm. f), h) CSP. Uviedli, že predmetná úverová
zmluva so žalovaným je spotrebiteľská a vedený spor spotrebiteľský. Úverová zmluva medzi stranami
sporu je plná neprijateľných zmluvných podmienok, ktoré neboli dojednané individuálne a následné
dlžné plnenia za úver poskytnutý veriteľom sú neobjektívne, pričom veriteľ zatajuje pred žalobcami
aj výšku reálnych vzájomných plnení istiny. Ďalej uviedol, že prvoinštančný súd zjavne nepodrobil

predmetnú zmluvnú dokumentáciu medzi veriteľom a žalobcami súdnej kontrole ani predbežnému
právnemu posúdeniu a vydal sa cestou neodborného a benevolentného konania, nebral do úvahy
svoje povinnosti ochrany slabšej strany- spotrebiteľa. Nepreveril z podnetu žalobcov číselné parametre
úveru od žalovaného, pritom žalobcovia detailne vo svojich podania rozpísali matematickú logiku úveru
a dlžnej sumy. Poukázali na to, že v súdnych spotrebiteľských sporoch je systematicky zaraďované

ustanovenie § 298 CSP a nasl. pre ochranu slabšej strany - spotrebiteľa, ktorý priamo ukladá súdu, aby
v prípade určenia neprijateľnej zmluvnej podmienky uviedol vo výroku rozsudku znenie tejto zmluvnej
podmienky a že oni, ako spotrebitelia v dobrej viere uzatvárali zmluvu s dodávateľom, od ktorého sa
očakáva, že vzhľadom na jeho podnikanie a ponúkané služby koná profesionálne a v súlade s poctivým
prístupom k podnikaniu. Je nesporné, že obsah spotrebiteľskej zmluvy spotrebiteľ nemohol ovplyvniť

a preukázateľne jeho podmienky neboli dojednané individuálne. Celú posudzovanú úverovú zmluvu a
podmienky zmluvy, za ktorých sa má zmluva plniť pripravil, naformuloval, napísal veriteľ, dodávateľ a
teda nie spotrebiteľ, a dokonca spotrebiteľ nemal možnosť do zmluvy si napísať svoje podmienky a
preto mali za to, že ide podľa práva o zmluvné podmienky, ktoré neboli individuálne dojednané a ktoré
spotrebitelia nemohli ovplyvniť, ani zmeniť, ani vynechať. Ak tieto podmienky spôsobujú nerovnováhu

v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa ide o neprijateľné podmienky.
Uviedli, že z výslovne číselného a matematického pohľadu je pritom úplne jedno, či je zmluva bezúročná
a bezpoplatková alebo súd uzná neprijateľné zmluvné podmienky, výsledok je totožný, t.j. dlžný
spotrebiteľ má vrátiť veriteľovi to, čo od neho reálne dostal. Navrhli zrušiť napadnuté rozhodnutie avrátiť vec na nové prejednanie súdu prvej inštancie. Vo vzťahu k výroku o trovách konania uviedli, že
odmietajú ich uhrádzať nemorálnej protistrane a poukázali na § 257 CSP so žiadosťou o zrušenie im
uloženej povinnosti platiť trovy konania.

25. Doplnením podania okrem iného uplatnili námietku zaujatosti voči sudkyni súdu prvej inštancie, ktorá
rozhodovala v tejto právnej veci s poukazom na jej vzťah k sporu, vzťah k zástupcom veriteľov. Tvrdili,
že sudkyňa rozhodujúca v danej veci rozhodla na objednávku protistrany a proti spotrebiteľom. Mali
za to, že súčasťou práva na spravodlivý proces je garancia toho, aby vo veci rozhodoval nezávislý a

nestranný sudca. Vychádzali z toho, že sudkyňa nebrala do úvahy ich doterajšie argumenty a výhrady.

26. K odvolaniu žalobcov sa vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že žalobcovia vo svojom odvolaní
neuviedli žiadne konkrétne tvrdenia alebo argumenty, ktoré by zodpovedali niektorému z uplatnených
odvolacích dôvodov, na ktoré poukázali. V podaní žalobcov však nikde nie je uvedené, prečo by
právne závery artikulované súdom prvej inštancie nemali obstáť. Nenachádza sa v ňom žiadna vecná

argumentácia, ktoré závery žalobcami napadnutého rozsudku majú byť nesprávne a prečo by tomu
tak malo byť. Žalobcovia vo vzťahu k žalobnému návrhu na vydanie bezdôvodného obohatenia
nešpecifikovali výšku svojho nároku a neuviedli ani žiaden obhájiteľný právny základ tohto žalobného
petitu, keďže je nesporným, že napádaná Zmluva o úvere zo dňa 22.06.2006 nespadá pod režim
osobitnej právnej úpravy spotrebiteľských úverov. Rovnako správny je i záver súdu prvej inštancie

vo vzťahu k návrhu žalobcov, aby súd prvej inštancie určil neprijateľné zmluvné podmienky, hoci ich
žalobcovia nekonkretizovali. Navrhol, aby odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie. Zároveň
si žalovaný uplatnil nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

27. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zák. č.

160/2015Z.z.Civilnéhosporovéhoporiadku,ďalejlen„CSP“)preskúmalrozsudokvcelomjehorozsahu,
ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. CSP, bez
nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia
rozsudku oznámil na úradnej tabuli aj webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa 20.01.2022 a
dospel k záveru, že odvolanie žalobcov v 1.) a 2.) rade nie je dôvodné.

28.Skôrakovšakodvolacísúdpristúpilkpreskúmaniuvecinapodkladeodvolaniapodanéhožalobcami,
posudzoval odôvodnenosť žalobcami podanej námietky zaujatosti voči vo veci konajúcej sudkyne v
kontexte ust. § 49, v spojení s § 52 a § 53 ods. 3 CSP.

29. Podľa § 49 ods. 1, 3 CSP sudca je vylúčený z prejednávania a rozhodovania sporu, ak so zreteľom
na jeho pomer k sporu, k stranám, ich zástupcom alebo osobám zúčastneným na konaní možno mať
odôvodnené pochybnosti o jeho nezaujatosti. Dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré
spočívajú v procesnom postupe sudcu a v jeho rozhodovacej činnosti.

30. Podľa ustanovenia § 52 ods. 1, ods. 2 CSP, strana má právo z dôvodov uvedených v § 49 uplatniť
námietku zaujatosti. V námietke zaujatosti musí byť okrem všeobecných náležitostí podania uvedené,
proti komu smeruje, dôvod, pre ktorý má byť sudca vylúčený, kedy sa strana uplatňujúca si námietku
o dôvode vylúčenia dozvedela a dôkazy na preukázanie svojho tvrdenia, ktorých povaha to pripúšťa,
okrem tých, ktoré nemôže bez svojej viny pripojiť. Na podanie, ktoré nespĺňa náležitosti podľa prvej vety,

súd neprihliada; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá. Ustanovenia o odstraňovaní
vád podania sa nepoužijú.

31. Podľa § 53 ods. 3 CSP, ak sa námietka zaujatosti týka len okolností, ktoré spočívajú v procesnom
postupe sudcu alebo jeho rozhodovacej činnosti, súd na námietku zaujatosti neprihliada; v tomto prípade

sa vec nadriadenému súdu nepredkladá.

32. Podľa § 54 ods. 2 CSP, o tom, či je sudca vylúčený, rozhodne nadriadený súd do siedmich dní.

33. Podľa § 53 CSP, lehoty podľa § 54 sa neuplatnia, ak sa vec zároveň predkladá na rozhodnutie o

odvolaní proti rozhodnutiu vo veci samej.

34. Zákonná sudkyňa k námietke žalobcov uviedla, že túto považuje v plnom rozsahu za nedôvodnú.
Podľa nej tvrdenia žalobcov je treba považovať za okolnosti spočívajúce v procesnom postupe sudcu,resp. jej rozhodovacej činnosti, ktorá nie je dôvodom na vylúčenie z prejednávania veci. Zdôraznila, že
strany sporu ako aj právneho zástupcu žalovaného nepozná.

35. Krajský súd v Prešove ako nadriadený súd Okresnému súdu Prešov v zmysle ust. § 54 ods. 2
CSP preskúmal vec z hľadiska aspektov, pre ktoré je sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania
veci a zistil, že na vylúčenie zákonnej sudkyne nie sú splnené zákonné podmienky. Posudzoval pritom
opodstatnenosť tvrdenej možnosti vzniku pochybnosti o nezaujatosti sudkyne z pohľadu existencie
dôvodov, pre ktoré je sudca vylúčený z prejednania a rozhodovania veci. Vychádzal pritom z ust.

§ 49 ods. 1 a 3 CSP. Účelom citovaných ustanovení je prispieť k nestrannému prejednaniu veci,
k nezaujatému prístupu k stranám sporu alebo k ich zástupcom, a tiež predchádzaniu možnosti
neobjektívneho rozhodovania.

36. Podľa článku 144 ods. 1 zákona č. 460/1992 Zb. Ústavy Slovenskej republiky, ako aj § 2 ods. 2,
ods. 3, ods. 4 zákona číslo 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich, sudca je pri výkone svojej funkcie

nezávislý a zákony a iné všeobecné záväzné právne predpisy vykladá podľa svojho najlepšieho vedomia
a svedomia. Rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov a len na základe skutočností
zistených v súlade so zákonom. Sudca je pri výkone svojej funkcie viazaný len Ústavou Slovenskej
republiky, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou, zákonom, právnym názorom Ústavného súdu
SR obsiahnutým v jeho rozhodnutí, ako aj právnym názorom vysloveným v rozhodnutí súdu vyššieho

stupňa.

37. Podľa článku 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, nikoho nemožno odňať jeho zákonnému
sudcovi.Týmtosarozumiesudca,ktorémubolavecpridelenánavybavenievsúladesplatnýmrozvrhom
práce príslušného súdu. Tak, ako strany sporu nemajú právo vyberať si sudcu zodpovedajúceho ich

predstavám, nemá ani sudca právo vyberať si vec, ktorú bude rozhodovať. Sudca, ktorému bola vec
pridelená, je povinný v nej konať až do jej právoplatného vybavenia. Vec mu môže byť odňatá výnimočne
nadriadeným súdom za splnenia podmienok uvedených v ust. § 49 ods. 1, ods. 2 a ods. 3, § 52, § 53
CSP, alebo na základe oznámenia sudcu podľa ust. § 50 CSP. Výnimka z tejto zásady prichádza do
úvahy len v prípade splnenia podmienok uvedených v ust. § 49 ods. 1 a 2 CSP v nadväznosti na ust. §

51 ods. 4 písm. d) z. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

38. Podľa ustanovenia § 52 ods. 1, ods. 2 CSP, strana má právo z dôvodov uvedených v § 49 uplatniť
námietku zaujatosti. V námietke zaujatosti musí byť okrem všeobecných náležitostí podania uvedené,
proti komu smeruje, dôvod, pre ktorý má byť sudca vylúčený, kedy sa strana uplatňujúca si námietku

o dôvode vylúčenia dozvedela a dôkazy na preukázanie svojho tvrdenia, ktorých povaha to pripúšťa,
okrem tých, ktoré nemôže bez svojej viny pripojiť. Na podanie, ktoré nespĺňa náležitosti podľa prvej vety,
súd neprihliada; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá. Ustanovenia o odstraňovaní
vád podania sa nepoužijú.

39. Účelom vyššie citovaných ustanovení je prispieť k nestrannému prejednaniu veci, k nezaujatému
prístupu k stranám sporu alebo ich zástupcom a tiež predísť možnosti neobjektívneho rozhodovania.
Cieľu, sledovanému uvedeným ustanovením, zodpovedá aj právna úprava skutočnosti, ktorá je z
hľadiska vylúčenia sudcu považovaná za právne relevantnú.

40. Vo vzťahu k námietke zaujatosti zákonnej sudkyne JUDr. Diany Vlčkovej nadriadený súd uvádza, že
podľa citovaného ustanovenia § 52 ods. 1, ods. 2 CSP, strana má právo z dôvodov uvedených v § 49
uplatniť námietku zaujatosti, pričom v nej musia byť zákonom uvedené príslušné náležitostí. Vo vzťahu
k namietanému procesnému postupu sudkyne JUDr. Vlčkovej v tejto prejednávanej veci, je potrebné
poukazať na citované ustanovenie § 49 ods. 3 CSP. Namietaný procesný postup zákonnej sudkyne

v prejednávanej veci nemôže byť dôvodom na jej vylúčenie ako sudkyne. Meradlom pre hodnotenie
objektivity sudcu nemôže byť subjektívne hľadisko strany sporu, ktoré je spravidla motivované tým, že
súd nekoná a nerozhoduje podľa jeho predstáv. Takéto hodnotenie správnosti súdneho konania, resp.
rozhodovania nepatrí strane sporu a nemôže objektívne zakladať pochybnosti o nezaujatosti sudcu (viď
uznesenie Najvyššieho súdu SR z 19. júla 2010, sp. zn. 1 Nc 20/2010). Voľba procesného postupu

v konaní je výlučne vecou konajúceho sudcu, čo je bezprostredne spojené so zásadou nezávislosti
súdnictva. Pokiaľ strana sporu nesúhlasí s postupom konajúceho zákonného sudcu, má možnosť
namietať jeho nesprávnosť použitím opravných prostriedkov, čo žalobcovia v danej veci aj využili, nie
však návrhom na jeho vylúčenie podľa ustanovenia § 49 a nasl. CSP.41.Vkaždejprávnejvecimározhodovaťnezávislýanestrannýsudcavecneamiestnepríslušnéhosúdu,
určený rozvrhom práce príslušného súdu a tento zákonný sudca by sa už v ďalšom priebehu konania

- pokiaľ by k tomu nebol daný zákonný dôvod - meniť nemal. Inštitút vylúčenia sudcu z prejednávania
a rozhodovania veci, ktorý predstavuje výnimku z ústavnej zásady nezmeniteľnosti zákonného sudcu
stanovuje, aby zákonom predpokladaným postupom a zo zákonom predpokladaných dôvodov bol
zákonný sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Sledovaný cieľ, ktorý tu umožňuje
prelomiť ústavnú zásadu nezmeniteľnosti zákonného sudcu, spočíva v zmarení hroziaceho rizika, že by

vo veci mohol konať a rozhodovať zaujatý - nie nestranný - sudca.

42. Nezávislosť s nestrannosťou a odbornosťou (kvalifikáciou) sudcu sú podmienkami kvalitného
rozhodovania a jeho predvídateľnosti a sledujú tak význam riadneho napĺňania (poskytovania)
spravodlivosti. Nezávislosť a nestrannosť úzko spolu súvisia. Nestrannosť sudcu musí byť podstatou
jeho funkcie, zatiaľ čo jeho nezávislosť ju má iba umocňovať. Pod sudcovskou nezávislosťou a

nestrannosťoutrebarozumieťajnezávislosťanestrannosťkaždéhojednotlivéhosudcu.Obsahompráva
na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej právnej veci bolo výsledkom konania nestranného
súdu. Súd musí každú vec prerokovať a rozhodnúť tak, aby voči stranám sporu postupoval nezaujato a
neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal a objektívne posúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutia
vo veci. Nestranný súd poskytuje všetkým stranám sporu rovnaké príležitosti na uplatnenie všetkých

práv, ktoré im zaručuje právny poriadok (II. ÚS 71/97).

43. Podľa judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 05.10.2010 sp. zn. 1Nc 52/2010) integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces
(čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorého slovenský preklad bol

vyhlásený v oznámení Federálneho ministerstva zahraničných vecí pod č. 209/1992 Zb., ďalej len
„Dohovor“) je garancia toho, aby vo veci rozhodoval nezávislý a nestranný súd zriadený zákonom.
Súvislosťou medzi súdom, ktorý je založený na zákone, a jeho nezávislosťou, ako to vyjadruje článok
6 ods. 1 prvá veta Dohovoru („každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v
primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o

jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti
nemu"), garantuje tento Dohovor v celoeurópskom rozmere súčasne sudcovskú nezávislosť aj právo
na zákonného sudcu. Ústavná úprava súdnej a inej právnej ochrany v Slovenskej republike garantuje
obdobne vyjadrené právo na spravodlivý proces [čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ktorá je
uvedená ústavným zákonom č. 23/1991 Zb., ďalej len „listina"; čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky

uverejnenej pod č. 460/1992 Zb., ďalej len „ústava", ktoré články dávajú každému možnosť (právo)
domáhať sa (zákonom) ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v
(zákonom) určených prípadoch na inom orgáne (Slovenskej republiky), do ktorého tiež zahrňuje aj právo
na to, aby právna vec strany sporu nebola odňatá zákonnému sudcovi (čl. 38 ods. 1 listiny; čl. 48 ods. 1
ústavy, ktoré články postulujú, že nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi a že príslušnosť súdu

ustanoví zákon). Ústava, ako základný právny predpis Slovenskej republiky vyjadruje zhodu (totožný
zámer) na sudcovskú nezávislosť a právo na zákonného sudcu s právnym režimom podľa Dohovoru (v
obsahu týchto práv podľa Dohovoru a podľa Ústavy nemožno vidieť zásadnú odlišnosť). Potom platí, že
v určitej právnej veci má rozhodovať nezávislý a nestranný sudca vecne a miestne príslušného súdu,
určený rozvrhom práce príslušného súdu a tento zákonný sudca by sa už v ďalšom priebehu konania

- pokiaľ by k tomu nebol daný zákonný dôvod - meniť nemal. Inštitút vylúčenia sudcu z prejednávania
a rozhodovania veci, ktorý predstavuje výnimku z ústavnej zásady nezmeniteľnosti zákonného sudcu,
stanovuje, kedy zákonom predpokladaným postupom a zo zákonom predpokladaných dôvodov mal
zákonný sudca byť vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Sledovaný cieľ, ktorý tu umožňuje
prelomiť ústavnú zásadu nezmeniteľnosti zákonného sudcu, spočíva v zmarení hroziaceho rizika, že by

vo veci mohol konať a rozhodovať zaujatý - nie nestranný - sudca.

44. K námietke žalobcov, týkajúcej sa zaujatosti sudkyne X. P. B., v ktorej žalobcovia namietali aj
vzťah uvedenej sudkyne k žalovanému, k jeho právnemu zástupcovi a aj k iným subjektom, nadriadený
súd konštatuje, že uvedené tvrdenie vyhodnotil ako námietku týkajúcu sa vzťahu zákonnej sudkyne k

žalovanej strane, preto o tejto námietke aj rozhodoval. Tvrdenia žalobcov o pomere zákonnej sudkyne
vo vzťahu k žalovanej strane však zistené neboli. Neboli tak naplnené zákonné dôvody na vylúčenie
sudkyne X. P. B. z rozhodovania a prejednávania danej veci.45. Na základe vyššie uvedeného Krajský súd v Prešove ako nadriadený súd Okresnému súdu Prešov
konštatuje, že u zákonnej sudkyne X. P. B. nie sú splnené podmienky pre jej vylúčenie z prejednávania
a rozhodovania v uvedenej právnej veci. Z jej vyjadrenia je zrejmé, že so stranami sporu nie je v

žiadnom vzťahu a necíti sa byť zaujatá. Rovnako nebolo preukázané, že by zákonná sudkyňa mala
mať konkrétny záujem na určitom spôsobe skončenia a rozhodnutia predmetnej veci. Žalobcovia vo
vznesenej námietke zaujatosti neuviedli žiaden relevantný vzťah zákonnej sudkyne k stranám sporu ani
prípadný jej pomer k veci.

46. Preto Krajský súd v Prešove ako súd nadriadený Okresnému súdu Prešov rozhodol tak, že sudkyňa
Okresného súdu Prešov X.. P. B. nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci.

47. Odvolací súd sa plne stotožňuje s rozhodnutím súdu prvej inštancie, preto v zmysle ust. §
387 ods. 2 CSP sa obmedzuje na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia v
uvedenomrozsahualennadoplneniesprávnostinapadnutéhorozhodnutia,akoajkodvolacímdôvodom

uvádza nasledovné.

48. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd prejedná vec v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal

suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať, nemusí byť pritom daná odpoveď na každú
námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre
rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS/78/05).

49. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť odvolacieho dôvodu týkajúceho sa žalobcami
tvrdeného nesprávneho právneho posúdenia veci, teda toho, či súd prvej inštancie na zistený skutkový
stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to
všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku
alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie

o odvolaní (viď rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS 78/05).

50.Kuvedenejnámietkeonesprávnomprávnomposúdeníveciodvolacísúdpoznamenáva,žeprávnym
posúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávnezáveryaaplikujekonkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii

práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010). V danej
veci odvolací súdu uvádza, že k nesprávnemu právnemu posúdeniu predmetnej veci súdom prvej
inštancie nedošlo.

51. K ďalšej odvolacej námietke týkajúcej sa nesprávne zisteného skutkového stavu odvolací súd
uvádza, že dokazovanie je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných
prostriedkov súdom a ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda spočíva v získavaní
dôležitých poznatkov, na základe ktorých súd ustáli skutkový stav v prejednávanej veci a z ktorého

potom vychádza a na ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne normy, teda
rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších
činností v rámci sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu.
Dôkazmi overený skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán
sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom

konaní (viď rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí
rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu
zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné
úkony, prípadne aj obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky
uvedené procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať

v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom
strana sporu uplatňuje svoj nárok alebo sa bráni proti ich uplatneniu, v každom štádia civilného procesu.
Odvolací súd uvádza, že ani táto odvolacia námietka nebola naplnená.52. Odvolaciemu súdu je z vykonaného dokazovania zrejmé, že Zmluva o splátkovom úvere č.
XXXXXXXXXX zo dňa 22.06.2006 bola uzavretá za účinnosti zákona č. 258/2001 Z.z. V čase uzavretia
danej zmluvy predmetný zákon stanovil, že sa nevzťahuje okrem iných i na zmluvy o poskytnutí úveru do

hodnoty v Sk zodpovedajúcej teraz 200,- Eur a nad hodnotu v Sk zodpovedajúcu 20.000,- Eur; ak je na
rovnaký účel uzavretých viac zmlúv o spotrebiteľskom úvere, súhrn všetkých zmlúv o spotrebiteľskom
úvere sa považuje za jediný spotrebiteľský úver (§ 1 ods. 2 písm. d/ cit. zákona účinného v čase uzavretia
predmetnej zmluvy). Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že úverová zmluva znela na sumu vo výške
1.000.000,- Sk (33.193,90 Eur), podľa ktorej táto bola žalobcom zo strany žalovaného poskytnutá na

bývanie a to po odpočítaní poplatku 7.000,- Sk.

53. Predovšetkým je potrebné zdôrazniť, že súd prvej inštancie správne vyhodnotil to, že úver bol
žalobcom zo strany žalovaného poskytnutý na základe zmluvy, ktorá s poukazom na vyššie uvedeného
nie je takou zmluvou o spotrebiteľskom úvere, na ktorú by bolo možné predmetný zákon č. 258/2001 Z.z.
aplikovať, a teda nemožno sa domáhať bezúročnosti a bezpoplatkovosti predmetného úveru v zmysle

uvedeného zákona. Aplikáciu uvedeného zákona vylučuje ust. § 1 ods.2 písm. d), v ktorom je explicitne
uvedené,žesanevzťahujenaúverynad20.000,-Eur.Keďžežalobcombolúverposkytnutýnad20.000.-
Eur, nebolo možné jeho podmienky posúdiť podľa z.č. 258/2001 Z.z.

54. Odvolací súd v časti nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia poukazuje na svoje skoršie

rozhodnutie v prejednávanej veci, a to uznesenie č.k. 19Co/45/2019 -136 zo dňa 23.10.2019, v ktorom
konštatoval, že výšku bezdôvodného obohatenia musia žalobcovia konkretizovať, aby bolo zrejmé,
v akej výške sa ho domáhajú. Aj keď žalobcovia v žalobe uviedli, že nevedia uviesť presnú sumu
bezdôvodného obohatenia, boli povinní ju vyčísliť ku dňu podania žaloby, resp. v priebehu konania, a
to hoci aj po rozhodnutí odvolacieho súdu č.k.19Co/45/2019-136 zo dňa 23.10.2019. Z dokazovania

pritom jednoznačne vyplynulo, že tí ju opätovne nekonkretizovali, len poukázali na to, že z číselného
a matematického pohľadu je to jedno a žalovaný im má vrátiť sumu, ktorú mu žalobcovia poskytli,
čiže sumu, o ktorú sa bezdôvodne obohatil. Žalobcovia výšku bezdôvodného obohatenia následne
vyčíslili a uviedli, že žalovaný im poskytol 993.000,- Sk, čo je v prepočte 32.961,56,- Eur a z vykonaného
dokazovania vyplynulo, čo tvrdila aj strana žalobcov, že žalovanému uhradili asi 512.000,- Sk, čo je

16.995,- Eur. Už z toho je možné vyvodiť, že na strane žalovaného nevzniklo žiadne bezdôvodné
obohatenie ani v prípade, ak by si strany boli povinné navzájom vrátiť plnenia, lebo žalovanému
žalobcami nebola vrátená ani im poskytnutá suma. Existencia bezdôvodného obohatenia na strane
žalovaného tak nebola preukázaná. Ani skutočnosť, že inému subjektu by žalobcovia uhradili viac
ako dostali od žalovaného nezakladá dôvodnosť žaloby na vydania bezdôvodného obohatenia voči

žalovanému, lebo v takom prípade tento nie je pasívne vecne legitimovaný na jeho prípadné vydanie.

55. Na veci nemohlo zmeniť nič ani tvrdenie žalobcov, že nebol im poskytnutý úver vo výške 1.000 000,-
Sk, lebo bol krátený o 7.000,- Sk, tvoriaci poplatok za poskytnutie úveru. Ani uvedené totiž nemohlo
ovplyvniť skutočnosť, že žalovaný sa neobohatil, ani to, že by išlo o neprijateľnú zmluvnú podmienku,

ani nemohlo to byť dôvodom na vyslovenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, keďže vzhľadom
na § 1 ods. 2 písm. d) z. č. 258/2001 Z.z. uvedený zákon nie je možné aplikovať na daný vzťah. Ak
však žalobcovia mali za to, že iný subjekt sa na ich úkor bezdôvodne obohatil, mali a mohli žalovať
takýto subjekt. Žalovaný neinicioval dražbu nehnuteľnosti žalobcov, preto aj prípadné výnosy z nej
nemôžu byť vyhodnotené ako bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného, ale iba ako suma získaná

subjektom, ktorý dražbu inicioval. Ak žalobcovia do odvolania špecifikovali bezdôvodné obohatenie aj s
výnosmi z dražby, ktoré sa však nedostali do dispozičnej sféry žalovaného, nemohla byť takto žalobcami
vypočítaná suma bezdôvodného obohatenia im voči žalovanému priznaná. Preto prvoinštančný súd
odhliadnuc od toho, že žalobcovia počas jeho konania nešpecifikovali riadne výšku bezdôvodného
obohatenia, správne žalobu o jeho vydanie voči žalovanému zamietol, lebo mu na úkor žalobcov žiadne

bezdôvodné obohatenie ani nevzniklo.

56. V súvislosti s nekonkretizovaním neprijateľných zmluvných podmienok odvolací súd poznamenáva,
že žalobcovia vo svojich vyjadreniach nekonkretizovali, ktoré zmluvné podmienky by mali byť
neprijateľné a v dôsledku toho aj neplatné. Nešpecifikovali konkrétne zmluvné podmienky, ktoré by

založili dôvod na vyslovenie ich neplatnosti. Takéto zmluvné podmienky súd prvej inštancie vo vzťahu k
predmetu konania, a to aj s poukazom na závery rozsudku SD EÚ vo veci C-511/17 z 11.03.2020 nezistil
a odvolací súd sa s týmto konštatovaním v plnom rozsahu stotožňuje. Ak teda na jednej strane žalovaný
tvrdí, že zmluva neobsahuje žiadne neprijateľné zmluvné podmienky, bolo povinnosťou žalobcov tototvrdenie žalobcu vyvrátiť a minimálne poukázať na konkrétne zmluvné podmienky, ktoré by mali byť
neprijateľnýmiaktorésúviseliskonaním.Žalobcoviavšaktotodôkaznébremenoneuniesli,keďžiadnym
spôsobom nekonkretizovali podľa nich vadné zmluvné podmienky. Odvolací súd iba dodáva, že nie je

postačujúce iba tvrdenie vo všeobecnosti, že zmluva obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky, ale je
potrebné tieto aj špecifikovať. Je nutné zdôrazniť, že ani odvolací súd nezistil existenciu neprijateľných
zmluvných podmienok, ktoré by súviseli s ďalšími v tomto konaní uplatnenými nárokmi žalobcov, na
ktoré by súd musel prihliadať ( vid vyššie citovane rozhodnutie SD EÚ).

57. Žalobcovia tvrdili, že zmluva je neprijateľná pre nespočetné množstvo neprijateľných zmluvných
podmienok. K tomu odvolací súd uvádza, že žalobcovia žiadnu z neprijateľných zmluvných podmienok
nedefinovali, nekonkretizovali, neuviedli v čom sa zmluva prieči zákonu, prípadne dobrým mravom.
Žalobcovia v celej žalobe a vyjadreniach používali iba všeobecne formulácie o neprijateľných zmluvných
podmienkach, avšak bez konkrétneho vzťahu k uzavretej zmluve, z ktorej sa bezdôvodného obohatenia
domáhali.

58. K ďalším odvolacím dôvodom, námietkam a k tvrdeniu, že súd prvej inštancie neposkytol žalobcom
ako spotrebiteľom náležitú ochranu, odvolací súd uvádza, že uvedené tvrdenia nie sú opodstatnené.
Prvoinštančný súd náležite vyhodnocoval a posudzoval nároky žalobcov v zmysle príslušnej právnej
úpravy podľa Občianskeho zákonníka s konštatovaním, že aplikácia z. č. 258/2001 Z.z. v prejednávanej

veci nie je možná. Je treba teda skonštatovať, že súd prvej inštancie dal vo svojom rozhodnutí
zrozumiteľnú a presvedčivú odpoveď na podstatné argumenty strán sporu, pričom tak učinil v snahe
garantovať stranám ich právo na spravodlivé súdne konanie. Skutočnosť, že v tomto rozhodnutí neboli
naplnené očakávania žalobcov a že súd prvej inštancie nerozhodol v súlade s ich právnym názorom
ešte neznamená, že došlo k porušeniu ich základného práva na spravodlivé súdne konanie. Súd prvej

inštancie postupoval v súlade so záväznými právnymi predpismi a majúc na pamäti základné právo
strán sporu na súdnu ochranu, túto stranám sporu poskytol v požadovanej kvalite. Odvolací súd preto
v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku, s ktorým sa stotožňuje v zmysle
ust. § 387 ods. 2 CSP.

59. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie v prejednávanom spore čo do merita veci na základe
vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a prejednávaný spor aj správne
právne posúdil. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva vzťah medzi skutkovými
zisteniami a úvahami súdu pri hodnotení dôkazov na starne jednej a právnymi závermi súdu na strane
druhej. Ani odôvodnenie napadnutého rozsudku nie je možné posúdiť ako také, ktoré by nesplňalo

kritéria ust. § 220 ods. 2 CSP. Naproti tomu v priebehu odvolacieho konania žalobcovi nepredostreli
také relevantné argumenty, teda také argumenty majúci súvis s prejednávanou vecou, ktoré by boli takej
povahy, že by mohli priniesť pre odvolateľov priaznivejšie rozhodnutie.

60. Odvolací súd ešte dodáva, že Ústavný súd Slovenskej republiky v zhode s rozhodovacou praxou

Európskeho súdu pre ľudské práva stabilne judikuje, že povinnosť súdu odôvodniť svoje rozhodnutie
neznamená automaticky povinnosť poskytnúť podrobnú odpoveď na každý nastolený argument. Preto
odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (napr. sp. zn. II.ÚS/44/03, III.ÚS/209/04, I.ÚS/117/05, III.ÚS/191/2013).

Rozsah povinností odôvodniť súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť
analyzované s ohľadom na okolnosti každého prípadu (viď uznesenie NS SR sp. zn. 4Cdo/163/2015
zo dňa 17.04.2016). Odvolací súd tak po prejednaní danej veci dospel k záveru, ktorých vyvodil z
dokazovania, a ktorý primerane vysvetlil. Z hľadiska logiky a argumentačnej súdržnosti nebolo možné
odôvodneniu napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie čo do veci samej vytknúť nedostatky. Do

práva na spravodlivý súdny proces nepatrí súčasne aj právo strany sporu, aby sa všeobecný súd
stotožnilsjehoprávnyminázormi,navrhovanímahodnotenímdôkazov(viďrozhodnutieÚstavnéhosúdu
SR sp. zn. IV.ÚS/252/04) a rovnako neznamená ani to, aby strana sporu bola pred všeobecným súdom
úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkou a právnymi názormi (viď rozhodnutie
ÚS SR sp. zn. I.ÚS/50/04).

61.Jevšaktrebasúhlasiťstvrdenímžalobcov,žezmluvauzavretámedzistranamisporudňa22.06.2006
je zmluvou spotrebiteľskou, ktorú treba vyhodnotiť v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka,
pojednávajúcich o spotrebiteľských zmluvách v zmysle § 52 a nasl. Avšak závery, ktoré odvolateliavyvodzujú vo vzťahu k zmluve nie sú oprávnené. Predmetnú zmluvu bolo nutné posudzovať tak, či
je možné na ňu aplikovať z. č. 258/2001 Z.z. účinný v čase uzavretia zmluvy, čo prvoinštanšný súd
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia aj náležite vysvetlil. Vo vzťahu k z. č. 250/2007 Z.z., ktorý

bol účinný až po uzavretí predmetnej zmluvy, t.j. od 01.07.2007 a jeho § 5b, na ktorý žalobcovia
poukazovali, odvolací súd uvádza, že uvedené ustanovenie bolo rozhodnutím Ústavného súdu SR sp.
zn. PL. ÚS/11/2016 zo dňa 07.02.2018 vyhlásené za protiústavný, preto ani toto nebolo možné použiť
pri vyhodnotení Zmluvy tak, ako to žiadali žalobcovia, preto s ich tvrdeniami v naznačenom smere nie
je možné sa stotožniť.

62. Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka)
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája
1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší
proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I;
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04). Odvolací súd

so zreteľom na vyššie uvedené má za to, že rozsudok súdu prvej inštancie zodpovedá kritériám daných
v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. Z rovnakých dôvodov nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými
odvolacími námietkami žalobcu, ktoré nemohli spôsobiť zmenu či už právneho posúdenia veci alebo
zmenu rozhodnutia v napadnutom rozsahu ako takú.

63. Odvolatelia navyše poukazujú aj na nekalé konanie „dražobných podvodníkov“, no žalovaný vo
vzťahu k žalobcom neinicioval ani nerealizoval žiadnu dražbu. Podstatná časť odvolania je postavená
na kritike postupu súdu, bez konkrétnych tvrdení, v čom súd pochybil, ale opakovane sú zdôrazňované
všeobecné hodnotiace úsudky žalobcov a všeobecné formulácie hodnotiace spotrebiteľské zmluvy. Ani
v rozsiahlom odvolaní žalobcovia neuviedli jedinú konkrétnu zmluvnú podmienku zo zmluvy uzavretej

dňa 22.06.2006, ktorú považujú za neplatnú. Je nepochybným, že každý spotrebiteľ má právo na súdnu
ochranu, ale táto nie je bezhraničná, ale musí byť ohraničená mantinelmi príslušnej právnej úpravy.

64. Odvolací súd preto rozhodnutie súdu prvej inštancie čo do veci samej ako vecne správne postupom
podľa § 387 ods. 1, ods. 2 CSP potvrdil, okrem výroku o trovách konania.

65.Výrokotrováchkonaniabolpostupompodľa§389ods.1,písm.c)CSPzrušenýavrozsahuzrušenia
bola vec vrátená súdu prvej inštancie podľa § 391 CSP, lebo prvoinštančný súd nevyhodnotil, či v danej
veci pre rozhodnutie o trovách konania nie sú dôvody na aplikáciu § 257 CSP.

66. Úlohou súdu prvej inštancie bude v ďalšom konaní pri rozhodovaní o trovách konania sa
zaoberať aj možnosťou aplikácie § 257 CSP, na čo žalobcovia v odvolaní poukázali. Aplikácia §
257 Civilného sporového poriadku pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v
prípadoch, keď síce sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania podľa zásady
úspechu v konaní, príslušný súd však dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa,

pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý
musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať v okolnostiach danej
veci, ako aj v okolnostiach u strán sporu. Takéto rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania sa
nesmie javiť ako neprimeraná tvrdosť voči subjektom konania a nesmie odporovať dobrým mravom.
Rozhodovanie o trovách konania je v podstate druhotným aspektom konania, preto z pohľadu

ústavnoprávnej udržateľnosti rozhodnutia nepovažuje za nevyhnutné, aby všeobecný súd za každých
okolností poskytol stranám v konaní priestor, aby sa vyjadrili k potenciálnej aplikácii § 257 Civilného
sporovéhoporiadku. Ak súd má v úmysle použiť moderačné právo alebo
ak ho niektorá zo strán navrhne, musí súd umožniť protistrane, aby sa k tomu vyjadrila (k zámeru

aj k dôkazom). Nie je možné, aby súd dospel k vnútornému presvedčeniu, že je potrebné aplikovať
ustanovenie § 257 a strane, ktorá by inak trovy získala, to neoznámil a táto by sa to dozvedela až z
rozhodnutia.Súdvprípadepoužitiaustanovenia§257jepovinný„vytvoriťprocesnýpriestor“umožňujúci
stranám sporu vyjadriť svoje stanovisko k prípadnej aplikácii tohto ustanovenia (viď nález Ústavného
súdu SR z 18. júla 2018, sp. zn. I. ÚS 153/2018)

67. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
(§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP).