Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 23. február 2022

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17Co/93/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6718205210
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 02. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zita Nagypálová

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2022:6718205210.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.

Zity Nagypálová a sudcov JUDr. Dušana Ďuriana a JUDr. Ľubomíra Šablu ako členov senátu, v spore
žalobcov 1/ P. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom S. XXX/XX, XXX XX K., X/ Q. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom
K. XXXX/XX, XXX XX K., 3/ Q.. T. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. R. M. XXX/XX, XXX XX K., 4/ C.
A., nar. XX.XX.XXXX, bytom V. rad XXX/XX, XXX XX K., 5/ C. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX B.
XX, 6/ V.. A. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom W. XXX/X, XXX XX K., 7/ V.. Q. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom
XXX XX H. M. XX, 8/ V.. B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX H. M. XX, 9/ V. P., nar. XX.XX.XXXX,
bytom, N. V. XXXX/XX, XXX XX K., XX/ V. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX H. M. XX, 11/ V. A.,

nar. XX.XX.XXXX, bytom A. XXXX/X, XXX XX K., 12/ V. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. XXXX/X, XXX
XX K., 13/ N. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX B. XXX, 14/ W.. R. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom
V. rad XXXX/X, XXX XX K., 15/ W. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. XXX/XX, XXX XX K., 16/ T. B.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom J. Q. XXX/X, XXX XX F., 17/ B. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX F. A.
XX, 18/ C. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. M. XXXX/XX, XXX XX D. a 19/ M. B., nar. XX.XX.XXXX,
bytom XXX XX F., všetci zast. HADBÁBNY & spol., advokátska kancelária, s. r. o., so sídlom Prielohy
1012/1C, 010 07 Žilina, IČO: 47 249 722, proti žalovanému Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so

sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 00 151 866, o určenie porušenia
zásady rovnakého zaobchádzania (antidiskriminačná žaloba) a náhradu škody o odvolaní žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 7C/14/2019-714 z 26.10.2020, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.

II. Žiadna zo strán sporu nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom v znení výrokov („I. Súd určuje, že žalovaný od 01.07.2017 do 31.01.2019 v
banskobystrickom kraji porušoval zásadu rovnakého zaobchádzania vo vzťahu žalobcov k príslušníkom

policajného zboru Krajského riaditeľstva Policajného zboru v A. A. s príspevkom na bývanie vo
výške 120,- € mesačne, čím zasiahol do práva žalobcov na priznanie rovnakého príspevku na
bývanie. II. Žalovaný je povinný zaplatiť každému zo žalobcov zvlášť sumu 1.900,- € do troch dní
od právoplatnosti tohto rozsudku. III. Vo zvyšnej časti súd žalobu zamieta. IV. Žiadna zo strán sporu
nemá právo na náhradu trov konania") súd prvej inštancie čiastočne vyhovel žalobe, ktorou sa
žalobcovia voči žalovanému domáhali určenia, že v období od 01.07.2017 do 31.07.2020 žalovaný
porušoval zásadu rovnakého zaobchádzania vo vzťahu k príslušníkom Policajného zboru služobne

zaradeným vo funkcii vyšetrovateľ, starší vyšetrovateľ a starší vyšetrovateľ špecialista pôsobiacim na
útvare Ministerstva vnútra Slovenskej republiky v banskobystrickom kraji tým, že im bol personálnym
rozkazom nadriadeného priznaný podľa § 141a ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej služby
príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej strážeSlovenskej republiky a Železničnej polície (ďalej len „zákon č. 73/1998 Z. z.") a nariadenia Ministerstva
vnútra Slovenskej republiky č. 17/2008 príspevok na bývanie iba vo výške 20,- € oproti sume príspevku
na bývanie priznanej iným príslušníkom Policajného zboru na útvare Ministerstva vnútra Slovenskej

republiky, ktorým sa príspevok na bývanie vypláca vo výške 150,- € mesačne s odôvodnením,
že rozlišovacím prvkom pre výšku príspevku na bývanie je služobné zaradenie policajta na tom
ktorom útvare a miesto výkonu štátnej služby. Žalovaný sa takýmto určovaním výšky príspevku na
bývanie dopúšťa diskriminačného konania v oblasti, v ktorej je diskriminácia zakázaná (v oblasti
pracovnoprávnych vzťahov), v ktorých žalovaný vystupuje ako zamestnávateľ žalobcov. Určením výšky

príspevku na bývanie v rozpore s § 141a ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. a podľa článku 18 ods.
9 nariadenia č. 17/2008 porušuje žalovaný zásadu rovnakého zaobchádzania podľa § 2 zákona č.
365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a
o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon). Pre účely vyhodnotenia konania
žalovaného podľa antidiskriminačného zákona za kľúčové žalobcovia považovali, že obe skupiny
policajtov vykonávajú svoju pracovnú činnosť v rámci banskobystrického kraja, z tohto dôvodu je

na obe skupiny policajtov kladená rovnaká finančná záťaž súvisiaca so zabezpečovaním ubytovania
v banskobystrickom kraji, je preto diskriminačné podmieňovať priznanie príspevku na bývanie v
maximálne prípustnej výške aj služobným zaradením policajta u konkrétneho útvaru, keďže služobné
zaradenie policajta nemá žiadny vplyv na zníženie či zvýšenie nákladov súvisiacich so zabezpečovaním
ubytovania. Konaním žalovaného vznikla žalobcom nevýhoda spočívajúca v priznaní nižšieho príspevku

na bývanie. Táto nevýhoda je v kauzálnej súvislosti so samotným diskriminačným dôvodom, ktorý v
konkrétnom prípade predstavuje služobné zaradenie jednotlivých policajtov u konkrétneho útvaru (iné
postavenie). Konaním žalovaného boli žalobcovia ukrátení o vyplatenie príspevku na bývanie vo výške
130,- € mesačne. Z tohto dôvodu sa voči žalovanému domáhali nahradenia škody vo výške 4 680,- €
každý zvlášť, ktorá predstavuje násobok sumy 130,- € nevyplateného príspevku na bývanie za mesiac

za obdobie od 01.07.2017 do 31.07.2020.
1.1 K námietke žalovaného o nedostatku jeho vecnej pasívnej legitimácie súd prvej inštancie uviedol, že
podľa § 11 písm. c) zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej
správy je Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky ústredným orgánom štátnej správy pre Policajný zbor
aHasičskýazáchrannýzbor.Ministerstvásúpodľa§35ods.1zákonač.575/2001Z.z.právnickéosoby,

ktoré môžu byť samostatne žalované v občianskom súdnom konaní. V § 6 ods. 1 zákona č. 171/1993 Z.
z. o Policajnom zbore, Policajný zbor je podriadený ministrovi. Ak sú žalobcovia príslušníkmi Policajného
zboru a žalovaný je ústredným orgánom štátnej správy pre Policajný zbor, žaloba bola uplatnená proti
vecne pasívne legitimovanému subjektu.
1.2 Za nedôvodnú vyhodnotil súd prvej inštancie aj argumentáciu žalovaného o nedostatku právomoci

všeobecného súdu konať o uplatnenej žalobe s tým, že vo veci by mal rozhodovať krajský súd v rámci
správneho súdnictva. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobcovia sa podanou žalobou domáhajú
ochrany pre porušenie zásady rovnakého zaobchádzania podľa antidiskriminačného zákona v súvislosti
s výkonom služobného pomeru policajta. Existenciu takéhoto sporu predpokladá zákon č. 160/2015 Z.
z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „C. s. p.") v § 307 a nasledujúce. Takýto druh sporu prejednávajú

a rozhodujú súdy v civilnom sporovom konaní. Okolnosť, že žalobcovia nevyužili možnosť domáhať sa
ochrany v zmysle správneho súdnictva nie je prekážkou konania o žalobe v antidiskriminačnom spore.
Okresný súd mal právomoc a príslušnosť vo veci konať a rozhodnúť.
1.3 Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie zistil, že útvarmi policajného zboru zriadenými
ministromvnútraSlovenskejrepublikyvbanskobystrickomkrajisúKrajskériaditeľstvoPolicajnéhozboru

v A. A. a Riaditeľstvo hraničnej a cudzinskej polície A. A.. Žalobcovia 1/ až 17/ a žalobca 19 sú zaradení
na Obvodnom oddelení Policajného zboru K. (ďalej aj „OO PZ"), odbor poriadkovej polície Okresného
riaditeľstva Policajného zboru vo D. (ďalej aj „OR PZ") a žalobca 18/ je zaradený na Obvodnom oddelení
Policajného zboru A. M., odbor poriadkovej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru v D. nad
S. v stálej štátnej službe a pôsobia vo funkciách starší referent a referent a ich služobným úradom je

Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. Z personálnych rozkazov riaditeľa OR PZ vo D. a riaditeľa OR
PZ v D. nad S. zistil, že žalobcom bol podľa § 141a ods. 1 a článku 18 ods. 1, ods. 6 písm. c) a ods. 9
nariadenia ministra vnútra SR č. 17/2008 priznaný príspevok na bývanie vo výške 20,- € mesačne dňom
01.07.2017. Proti personálnym rozkazom o priznaní príspevku na bývanie vo výške 20,- € sa žalobcovia
odvolali, avšak riaditeľ Krajského riaditeľstva Policajného zboru v A. A. ako oprávnený orgán v zmysle

§ 243 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z. svojím rozhodnutím odvolania žalobcov zamietol a napadnuté
rozhodnutia (personálne rozkazy) potvrdil. Na dopyt súdu žalovaný v podaní z 26.08.2020 oznámil, že
na útvare Krajského riaditeľstva Policajného zboru v A. A. vykonávajú štátnu službu aj policajti zaradenído skupín príspevku na bývanie podľa článku 18 ods. 4 a 5 nariadenia č. 17/2008, ktorým bol priznaný
príspevok na bývanie za obdobie od 01.07.2017 do 31.01.2019 vo výške 120,- € a 70,- € mesačne.
1.4 Žalovaný sa v spore bránil aj tým, že antidiskriminačný zákon umožňuje poškodenej osobe

za splnenia určitých podmienok domáhať sa náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, neumožňuje
však poškodenej osobe domáhať sa náhrady vecnej či inej škody. Príspevok na bývanie je ex lege
nenárokovateľnou časťou služobného príjmu, účelom ktorého je zabezpečiť doplnenie útvarov a ich
stabilizáciu vzhľadom na konkrétny počet neobsadených miest, najmä tých, kde sú vysoké požiadavky
na náročnosť práce z dôvodu kriminality, vysoké požiadavky na odbornosť a vzdelanie policajta.

Príspevok na bývanie slúži zároveň aj ako motivácia policajtov zotrvať na týchto miestach. Zákonodarca
ponechal možnosť upraviť podrobnosti príspevku na bývanie ministrovi v internom predpise. Interným
predpisom vo vzťahu k policajtom je nariadenie ministra vnútra SR č. 17/2008, ktorý upravuje príspevok
na bývanie v článku 18 súladne so zákonom č. 73/1998 Z. z. O diskriminačné konanie podľa názoru
žalovaného by mohlo ísť jedine v prípade, ak by u policajtov zaradených na OO PZ K. v rámci OO PZ
alebo v porovnaní s policajtami iných OO PZ bol priznaný rôzny príspevok na bývanie. Keďže všetci

žalobcovia majú priznaný rovnaký príspevok ako ostatní policajti iných OO PZ, nemožno hovoriť o
diskriminácii žalobcov ani o rozdielnom zaobchádzaní. Rozdielne zaobchádzanie je prípustné, ak je
odôvodnené povahovou zamestnania alebo povahou jednotlivých činností v ňom vykonávaných, pričom
musí byť primerané a nevyhnutné na dosiahnutie cieľa, ku ktorému smeruje. Žalobcovia sú policajti
zaradení v 2. a 4. platovej triede, u ktorých sa vyžaduje stredoškolské vzdelanie. Policajti zaradení vo

funkcii vyšetrovateľ a starší vyšetrovateľ špecialista na útvare Ministerstva vnútra Slovenskej republiky
sú zaradení v 6. a vyššej platovej triede a vyžaduje sa od nich ukončené vysokoškolské vzdelanie
druhého stupňa. Ide o rôzne skupiny policajtov, na ktoré sú kladené iné kvalifikačné predpoklady, resp.
iné požiadavky na vzdelanie. Ich pracovná náplň je rozdielna. Tvrdenia žalobcov o tom, že na účely
nediskriminačného priznávania príspevku na bývanie je kľúčová len tá skutočnosť, že obe skupiny

policajtov vykonávajú svoju pracovnú činnosť v rámci banskobystrického kraja považuje žalovaný za
nesprávny názor. Motivačný a stabilizačný charakter inštitútu príspevku na bývanie podporuje aj postup
zákonodarcu, ktorý ustanovenia o príspevku na bývanie zaradil do siedmej časti zákona č. 73/1998
Z. z. s názvom Starostlivosť o policajtov a nie do piatej časti označenej Platové náležitosti a ďalšie
náležitosti. Ak boli žalobcovia toho názoru, že nariadenie ministra vnútra č. 17/2008 je v príkrom rozpore

so zákonom, mali možnosť podať ústavnú sťažnosť a nie antidiskriminačnú žalobu.
1.5 Po posúdení skutkového stavu podľa ustanovení zákona č. 73/1998 Z. z. a antidiskriminačného
zákona dospel súd prvej inštancie k názoru o čiastočnej dôvodnosti žaloby. Podľa § 141a ods. 1,
2 zákona č. 73/1998 Z. z. v znení účinnom od 01.07.2017 do 31.01.2019 bolo možné policajtovi v
stálej štátnej službe priznať príspevok na bývanie do výšky 232,36 € mesačne, ktorý určil minister

(vnútra) v závislosti od miesta výkonu štátnej služby a charakteru činnosti útvaru. Dňom 1. februára
2019 sa zmenilo ustanovenie § 141a ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. tak, že príspevok na bývanie
určoval minister (vnútra) v závislosti od miesta výkonu štátnej služby, služobných činností, ktoré policajt
vykonáva, a útvaru jeho služobného zaradenia. Podľa nariadenia ministra vnútra SR o vybraných
platových náležitostiach príslušníkov PZ, prikazovanie služby nad základný čas služby v týždni a

nariaďovaní služobnej pohotovosti príslušníkom PZ č. 17/2008 v znení účinnom od 01.07.2017 (ďalej
len „nariadenie ministra vnútra č. 17/2008") patril policajtovi, ktorý spĺňa podmienky podľa § 141a
zákona č. 73/1998 Z. z. príspevok na bývanie až do výšky 232,36 € mesačne v závislosti od jeho
zaradenia v rámci útvarov ministerstva, organizácií a zariadení ministerstva, útvarov Policajného zboru
a od miesta výkonu štátnej služby podľa územného a správneho usporiadania Slovenskej republiky.

V závislosti od podmienok uvedených v článku 18 ods. 1 nariadenie ministra č. 17/2018 v ďalšom
texte zaraďuje policajtov do skupín príspevku na bývanie s označením A, B, C, D a spresňuje, v akej
výške patrí policajtom zaradeným do skupín A, B, C, D príspevok na bývanie. Príspevok na bývanie
vo výške 150,- € podľa článku 18 ods. 9 nariadenia ministra č. 17/2008 sa v personálnom rozkaze
priznával vyšetrovateľom, starším vyšetrovateľom a starším vyšetrovateľom špecialistom zaradeným na

útvare ministerstva vnútra. Policajtom zaradeným na Krajskom riaditeľstve Policajného zboru vo funkcii
vyšetrovateľ, starší vyšetrovateľ a starší vyšetrovateľ špecialista bol priznávaný príspevok iba vo výške
120,- €. Žalobcom bol podľa tabuľky v článku 18 ods. 9 nariadenia ministra č. 17/2008 priznávaný
príspevok vo výške 20,- € ako policajtom patriacim do skupiny C v rámci útvaru OR PZ.
1.6 Súd prvej inštancie vysvetlil, že zásada rovnakého zaobchádzania je bližším premietnutím práva

na rovnaké zaobchádzanie, ktoré je zakotvené v článku 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v
článku 3 ods. 1 a článku 4 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, že zákaz diskriminácie, resp.
konanie, ktoré možno považovať za diskrimináciu upravuje antidiskriminačný zákon v § 2 ods. 1 a
v § 2a ods. 1. Zákaz diskriminácie a zásada rovnakého zaobchádzania sa vzťahuje na každého, čoznamená,žekaždýjepovinnýzaobchádzaťskaždýmrovnakobezohľadunamožnérozdielyaodlišnosti
prameniace v ľudskej prirodzenosti. Pojem „iné postavenie" uvedené v § 2 ods. 1 antidiskriminačného
zákona ako dôvod zákazu diskriminácie nemožno stotožniť s nijakou jednoznačne určenou hodnotou

alebo záujmom, možno ho aplikovať na fyzické aj právnické osoby. Iné postavenie má povahu ústavného
splnomocnenia na rozšírenie dôvodov ochrany pred diskrimináciou. Formy diskriminácie sú definované
v § 2a antidiskriminačného zákona. Zákon č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného
zboru rovnako v § 2a zaručuje práva ustanovené týmto zákonom všetkým občanom pri vstupe do štátnej
služby a policajtom pri vykonávaní štátnej služby v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania v

pracovnoprávnych a obdobných právnych vzťahoch ustanovenou zákonom č. 365/2004 Z. z. s tým,
že ak sa občan pri vstupe do štátnej služby alebo po jej skončení alebo policajt domnieva, že jeho
právo alebo právom chránený záujem bol dotknutý nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania,
môže sa obrátiť na súd a domáhať sa právnej ochrany ustanovenej antidiskriminačným zákonom. Súd
prvej inštancie uzavrel, že žalobcovia namietajú porušenie zákazu diskriminácie v pracovnoprávnom
vzťahu, teda v oblasti spadajúcej do problematiky, na ktorú sa vzťahuje antidiskriminačný zákon.

Vychádzajúc zo znenia ustanovenia § 141a zákona č. 73/1998 Z. z. v znení účinnom od 01.07.2017
do 31.01.2019, podľa ktorého sa príspevok na bývanie určoval iba v závislosti od miesta výkonu
štátnej služby a charakteru činnosti útvaru súd prvej inštancie uzavrel, že okrem podmienky miesta
výkonu štátnej služby a charakteru činnosti útvaru nebolo do 31.01.20219 možné zohľadniť žiadne iné
kritériá na priznanie príspevku na bývanie, než rozdielnosť charakteru činnosti útvarov PZ a jeho sídlo.

Čo do diferenciácie medzi policajtmi rozlišujúcim faktorom bol charakter činnosti útvaru, kde policajt
vykonáva štátnu službu. Útvar bol základnou a jedinou rozlišovacou jednotkou na účely príspevku
na bývanie. Nariadenie ministra vnútra č. 17/2008 v článku 18 ods. 1 upravovalo, že policajtovi,
ktorý spĺňa podmienky podľa § 141a zákona č. 73/1998 Z. z. patrí príspevok na bývanie až do
výšky 232,36 € mesačne v závislosti od jeho zaradenia v rámci útvarov ministerstva, organizácií a

zariadení ministra, útvarov Policajného zboru a od miesta výkonu štátnej služby podľa územného a
správneho usporiadania Slovenskej republiky, ale zároveň v článku 18 ods. 2 zaraďoval policajtov
do skupín príspevku na bývanie A, B, C, D v závislosti od výkonu funkcie a služobných činností. Po
novele zákona č. 73/1998 Z. z. uskutočnenej zákonom č. 6/2019 s účinnosťou od 1. februára 2019
sa už príspevok na bývanie určoval nielen v závislosti od miesta výkonu štátnej služby a útvaru jeho

služobného zaradenia, ale sa pridalo ďalšie kritérium a to služobné činnosti, ktoré policajt vykonáva.
Do prijatia zákona č. 6/2019 Z. z. nariadenie ministra č. 18/2008 ako podzákonný právny predpis bez
akéhokoľvek zákonného splnomocnenia diskriminačne znevýhodňovalo žalobcov. Antidiskriminačný
zákon okrem výslovne vopred zadefinovaných diskriminačných dôvodov rozlišuje dôvody aj o „iné
postavenie". Rozlišujúcim prvkom „iného postavenia" v zmysle nariadenia ministra vnútra č. 17/2008

do prijatia novely zákona o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru s účinnosťou od 01.02.2019
bolo odlišné funkčné zaradenie žalobcov s odkazom na popis ich služobnej činnosti. Nariadenie ministra
vnútra č. 17/2008 ako podzákonný právny predpis nebolo do novelizácie ustanovenia § 141a ods. 2 (do
31.01.2019) v súlade so zákonom o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru a antidiskriminačným
zákonom, keď bez zákonného splnomocnenia nedôvodne zvýhodňovalo príslušníkov Policajného zboru

pracujúcich na tom istom útvare na základe ich pracovného zaradenia (funkcie). Diskriminácia spočívala
v rozdielnej výške priznaných príspevkov na bývanie podľa článku 18 nariadenia ministra č. 17/2008.
Žalobcovia boli v čase od priznania príspevku na bývanie personálnym rozkazom dňa 01.07.2017 do
novelizácie zákona č. 73/1998 Z. z. s účinnosťou od 01.02.2019 v jasne špecifikovanom inom postavení
v porovnaní s osobou komparátora, pričom toto postavenie im spôsobilo nedôvodnú a nelegitímnu

nevýhodu. Rozlišujúcim prvkom iného postavenia v danom prípade bolo odlišné funkčné začlenenie
jednotlivých príslušníkov Policajného zboru pracujúcich na útvare Krajského riaditeľstva Policajného
zboru v A. A., na ktorom vykonávajú štátnu službu aj žalobcovia. Iným príslušníkom Policajného zboru
zaradeným na Krajskom riaditeľstve Policajného zboru v A. A. bol priznaný príspevok na bývanie vo
výške 120,- € mesačne. Súd prvej inštancie konštatoval, že neobstojí procesná obrana žalovaného, že

rozdielnosť v určení výšky príspevku na bývanie je oprávnený cieľ v oblasti rezortnej politiky žalovaného
a ide o prípustné rozdielne zaobchádzanie podľa ustanovenia § 8 ods. 1 antidiskriminačného zákona.
Zo znenia ustanovenia § 8 ods. 1 antidiskriminačného zákona vyplýva, že podmienkou prípustného
rozdielneho zaobchádzania môžu byť povaha pracovných a iných činností vykonávaných v zamestnaní,
prípadne povaha okolností, ktoré sprevádzajú tieto činnosti, pričom dôvod rozdielneho zaobchádzania

je skutočnou a rozhodujúcou požiadavkou pre zamestnanie a sledujú cieľ, resp. určitý oprávnený
záujem, ktorý musí legitímny a primeraný. Žalovaný nepreukázal v konaní, že nedošlo k porušeniu
zásady rovnakého zaobchádzania, domnienku diskriminačného konania nevyvrátil a svoje tvrdenia, že
jeho konanie sledovalo oprávnený záujem, bolo objektívne odôvodnené, primerané a nevyhnutné nadosiahnutie takéhoto záujmu, nepreukázal. Z tohto dôvodu súd prvej inštancie vyhovel žalobe a určil, že
žalovaný v období od 01.07.2017 do 31.01.2019 porušoval zásadu rovnakého zaobchádzania vo vzťahu
žalobcov k príslušníkom Policajného zboru zaradeným na útvare Krajského riaditeľstva Policajného

zboru v A. A., ktorým bol vyplácaný príspevok na bývanie vo výške 120,- € mesačne, čím zasiahol
do práva žalobcov na priznanie rovnakého príspevku na bývanie. Za obdobie po 1. februári 2019,
kedy zákon rozšíril podmienky, za akých možno policajtovi v stálej štátnej službe priznať príspevok na
bývanie a to aj po zohľadnení služobných činností, ktoré policajt vykonáva, už nie je možné konštatovať
nedôvodnosť priznania rozdielnej výšky príspevku na bývanie v závislosti od funkčného zaradenia a

náplne práce policajta, z tohto dôvodu bola žaloba v časti o uloženie povinnosti žalovanému upustiť
od protiprávneho stavu a napraviť protiprávny stav priznaním rovnakého príspevku na bývanie ako bol
priznanýpríslušníkomPolicajnéhozboruslužobnezaradenýmvofunkciivyšetrovateľ,staršívyšetrovateľ
a starší vyšetrovateľ špecialista pôsobiaci na útvare Ministerstva vnútra SR v banskobystrickom kraji aj
za obdobie po 01.02.2019 zamietnutá.
1.7 Kpohľadávkežalobcovuplatňovanejvtomtokonanísúdprvejinštancieuviedol,žeantidiskriminačný

zákon uvádza len demonštratívne prostriedky ochrany voči diskriminácii. Okrem v antidiskriminačnom
zákoneuvedenýchprostriedkovochranymožnovyužiťajvšeobecnéprostriedkyochranypodľacivilného
práva. Podľa generálnej prevenčnej povinnosti je každý povinný počínať si tak, aby nedochádzalo
ku škodám. Ak niekto poruší danú povinnosť, je povinný vzniknutú škodu nahradiť. Osoba, ktorej
vznikla škoda konaním v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania má právo okrem práv

uvedených v § 9 antidiskriminačného zákona na náhradu škodu. Ide o právo majetkovej povahy, kde
sa škoda chápe ako ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná
všeobecným akvivalentom, t. j. peniazmi a napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia. V dôsledku
diskriminačného konania žalovaného vznikla žalobcom ujma v ich majetkovej sfére nepriznaním
príspevku na bývanie v období od 01.07.2017 do 31.01.2019 vo výške priznanej osobám komparátora -

príslušníkom Policajného zboru zaradených (v banskobystrickom kraji) do skupín príspevku na bývanie
podľa článku 18 ods. 4 a 5 nariadenia ministra č. 17/2008, ktorým bol priznaný príspevok na bývanie vo
výške 120,- € mesačne. Z tohto dôvodu vyhovel súd žalobe v časti uplatneného nároku vo výške 1 900,-
€ pre každého zo žalobcov zvlášť, t. j. v sume rovnajúcej sa príspevku na bývanie, ktorá im mala byť
v prípade rešpektovania zásady rovnakého zaobchádzania žalovaným v súlade v tom čase platným a

účinným znením zákona o štátnej službe príslušníkov policajného zboru priznaná (19 mesiacov x 100,-
€ ) ako rozdiel do príspevku na bývanie 120,- €, keď žalobcom bol vyplácaný príspevok na bývanie iba
vo výške 20,- €. Nárok na náhradu škody v takejto výške vznikol žalobcom podľa ustanovenia § 420 ods.
1 a § 442 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej aj „Občiansky zákonník"). Žalobu na
náhradu škody vo zvyšku za obdobie od 01.02.2019 do 31.07.2020 súd prvej inštancie zamietol.

1.8 S ohľadom na čiastočný úspech strán sporu v konaní rozhodol podľa § 255 ods. 2 Civilného
sporového poriadku o nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie tak, že žiadnej zo strán nárok
na náhradu trov konania nepriznal.

2. Rozsudok súdu prvej inštancie napadli odvolaním obe strany sporu.

3. Žalobcovia s poukazom na odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. d), e), f) a h) Civilného
sporového poriadku tvrdili, že žalobe malo byť vyhovené v celom rozsahu. Za podstatu sporu označili
dlhodobé porušovanie právnej povinnosti žalovaným dodržiavať zásadu rovnakého zaobchádzania v
zmysle § 2, § 3 a § 6 zákona č. 365/2004 Z. z. antidiskriminačného zákona v spojení s § 2a zákona

č. 73/1998 Z. z. Porušovanie zásady rovnakého zaobchádzania žalovaným spočíva v tom, že žalovaný
nelegitímne priznáva a vypláca rozlišné výšky príspevku na bývanie policajtom žijúcim v rovnakom kraji v
zmysle § 141a zákona č. 73/1998 Z. z. v spojení s článkom 18 nariadenia ministra vnútra SR č. 17/2008.
Policajtom zaradeným podľa nariadenia ministra vnútra č. 17/2008 do skupiny A pôsobiacim na útvare
Ministerstva vnútra SR vypláca žalovaný najvyšší prípustný príspevok na bývanie v banskobystrickom

kraji vo výške 150,- € mesačne. Práve policajtov zaradených na útvare Ministerstva vnútra SR považujú
žalobcovia za osoby komparátorov z dôvodu, že sa s týmito osobami žalobcovia nachádzajú v rovnakej
situácii spočívajúcej v rovnakých, resp. porovnateľných nákladoch na bývanie v banskobystrickom kraji.
Pre účely priznávania príspevku na bývanie je podľa žalobcov kľúčová práve tá skutočnosť, že obe
skupiny policajtov vykonávajú svoju činnosť v rámci banskobystrického kraja a preto je na nich kladená

rovnaká finančná záťaž súvisiaca so zabezpečením ubytovania. Príspevok na bývanie má slúžiť na
čiastočnú kompenzáciu nákladov na bývanie, z tohto dôvodu sú nelegitímne a neprimerané podmienky
určené aj zákonom č. 73/1998 Z. z. v znení účinnom od 01.02.2019 definované ako vykonávanie
služobných činností a útvar jeho služobného zaradenia.3.1 Za vadu konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci podľa § 365
ods. 1 písm. d) Civilného sporového poriadku označili žalobcovia arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť
rozsudku, ktorá mala za následok nesprávne právne posúdenie veci. Súdu prvej inštancie vytýkali, že

nevysvetlil svoje úvahy, ktoré ho viedli k iba čiastočnému vyhoveniu žalobe. Rozsudok neobsahuje
relevantné vysvetlenie, prečo určil súd prvej inštancie porušovanie zásady rovnakého zaobchádzania
žalovaným len do obdobia 31.01.2019, z akého zákonného ustanovenia pri takomto rozhodnutí súd
prvej inštancie vychádzal a prečo ho v okolnostiach prípadu žalobcov vyložil práve zvoleným spôsobom.
Zostalo tiež nevysvetlené, prečo za osoby komparátorov v súlade s návrhom žalobcov nepovažoval

súd prvej inštancie príslušníkov Policajného zboru zaradených na útvare Ministerstva vnútra SR v
Banskej Bystrici (konkrétne Národná kriminálna agentúra), ktorí poberajú v rovnakej územnej lokalite
príspevok na bývanie vo výške 150,- € mesačne, ale policajtov zaradených na útvare Krajského
riaditeľstva Policajného zboru v A. A. s výškou príspevku na bývanie 120,- € mesačne. Arbitrárnosť
rozsudku spočíva i v tom, že súd prvej inštancie opomenul princíp obráteného dôkazného bremena
v antidiskriminačných sporoch vyjadrených v § 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona. V bode 53

odôvodnenia rozsudku súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie
neuniesol obrátené dôkazné bremeno o svojich tvrdeniach, že nepreukázal, že sa porušenia zásady
rovnakého zaobchádzania nedopúšťa, z čoho žalobcovia vyvodzujú, že žalovaný jednoznačne po celú
žalovanúdobuvočinimkonaldiskriminačneaporušilzákon.Súdprvejinštancieopomenul,žejepovinný
rozhodovať len na základe zákona a v jeho rozsahu a nie podľa svojej svojvôle a vlastného ničím

nepodloženého a riadne neodôvodneného právneho názoru.
3.2 Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e) Civilného sporového poriadku odôvodňujú žalobcovia
tým, že súd prvej inštancie nevykonal nimi navrhnutý dôkaz výsluch Q.. M. H., ktorý bol rozhodný
pre zistenie rozhodujúcich skutočností ohľadom výšky príspevku na bývanie, ktorý bol navrhnutému
svedkovi priznaný, ako i nákladov na jeho bývanie, ktoré musí v rámci banskobystrického kraja vynaložiť

a údajného motivačného charakteru príspevku na bývanie. Svedok JUDr. M. H. je vo vzťahu k žalobcom
osobou komparátora, ktorá je nelegitímne zvýhodnená diskriminačným konaním žalovaného s výškou
príspevku na bývanie 150,- € mesačne.
3.3 Aksúdprvejinštancieurčil,žežalovanýlenvobdobíod01.07.2017do31.01.2019porušovalzásadu
rovnakého zaobchádzania, dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam

a jeho rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, čím sú naplnené odvolacie dôvody
podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) C. s. p. V čase podania žaloby bol príspevok na bývanie určovaný v §
141a ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. v závislosti od miesta výkonu štátnej služby a charakteru činnosti
útvaru. S účinnosťou od 1. februára 2019 došlo k zmene tohto zákonného ustanovenia tak, že príspevok
nabývanieurčujeministervzávislostiodmiestavýkonuštátnejslužby,služobnýchčinností,ktorépolicajt

vykonáva a útvaru jeho služobného zaradenia. V dôvodovej správe k zákonu č. 6/2019 Z. z., ktorým sa s
účinnosťou od 01.02.2019 zmenilo a doplnilo ustanovenie § 141a zákona č. 73/1998 Z. z. je ako dôvod
zmeny uvedené iba to, že sa navrhuje prihliadať aj na služobné činnosti, ktoré policajt vykonáva, útvar
jehoslužobnéhozaradenia.Toutozmenousazákonodarcanesnažilnapraviťstavvyvolanýporušovaním
zásady rovnakého zaobchádzania, len dodatočne špecifikoval pôvodne používaný a dovtedy bližšie

neobjasnený pojem „charakter činnosti útvaru". I keď po 1. februári 2019 zákon č. 73/1998 Z. z. za jeden
z predpokladov pre priznanie príspevku na bývanie určuje aj služobné činnosti, ktoré policajt vykonáva
neznamená to, že určenie výšky príspevku na bývanie podľa týchto podmienok nie je diskriminačné.
Žalobcovia poukázali na vyjadrenie samotného žalovaného na pojednávaní dňa 28.09.2020 pred
okresným súdom, ktorý v zásade uznal existenciu diskriminačného zákonného ustanovenia pred i

po novele zákona o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru slovami: „Máme za to, že ak by
súd priznal pred účinnosťou novely diskrimináciu, musel by aj po účinnosti. V podstate máme za to,
že sa nič nezmenilo.". Žalobcovia tvrdia, že novela zákona o štátnej službe príslušníkov Policajného
zboru nenapravila protiprávny a diskriminačný stav a žalovaný sa aj naďalej po novele ustanovenia
§ 141a ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. dopúšťa porušovania zásady rovnakého zaobchádzania. Ak

má príspevok na bývanie slúžiť čiastočnej kompenzácii nákladov na bývanie, jedinou legitímnou a
primeranou podmienkou pre určenie výšky príspevku na bývanie je miesto výkonu štátnej služby. Súd
prvej inštancie v bode 51 odôvodnenia nesprávne konštatoval, že „rozlišujúcim prvkom iného postavenia
v tomto prípade do prijatia novely zákona o štátnej službe príslušníkov PZ s účinnosťou od 01.02.2019
bolo odlišné funkčné zaradenie žalobcov s odkazom na popis ich služobnej činnosti", keď zákon o štátnej

službe príslušníkov PZ ani článok 18 nariadenia ministra vnútra č. 17/2008 do dátumu 01.02.2019 za
podmienky pre priznanie tej ktorej výšky príspevku na bývanie neurčoval funkčné zaradenie policajtov a
popis ich služobnej činnosti. Do 01.02.2019 boli podmienkou priznania príspevku na bývanie v zmysle
§ 141a ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. charakter činnosti útvaru a v zmysle článku 18 ods. 1 nariadeniaministra vnútra č. 17/2008 zaradenie v rámci útvarov ministerstva, organizácií a zariadení ministerstva a
útvarovPolicajnéhozboru.Podmienkafunkčnéhozaradeniapolicajtovsodkazomnapopisichslužobnej
činnosti je práve naopak reflektovaná v ustanovení § 141a ods. 2 zákona o štátnej službe príslušníkov

policajného zboru po novele účinnej od 01.02.2019; pojem funkčné zaradenie policajtov je podmienkou
útvaru služobného zaradenia a popis ich služobnej činnosti je podmienkou služobných činností, ktoré
policajt vykonáva. Konštatovanie porušovania zásady rovnakého zaobchádzania žalovaným uvedené
v bode 51 odôvodnenia je preto možné bez ďalšieho aplikovať aj po novele zákona č. 73/1998 Z. z.
účinnej od 01.02.2019. Žalobcovia nesúhlasia s určením osoby komparátora súdom prvej inštancie.

Za jedinú legitímnu a primeranú podmienku pre určenie výšky príspevku na bývanie považujú miesto
výkonu štátnej služby. Právne posúdenie súdu prvej inštancie vzhľadom na jeho určenie porušovania
zásady rovnakého zaobchádzania považujú žalobcovia za absolútne nelogické a neodôvodnené. Súd
prvej inštancie predsa skonštatoval, že podmienka pre priznanie príspevku na bývanie v tej ktorej výške
do novely zákona o štátnej službe - charakter činnosti útvaru - je diskriminačná.
3.4 V dôsledku konania žalovaného vznikla žalobcom škoda vo výške 4 680,- € (u každého zvlášť), ktorá

predstavuje nepriznanú a nevyplatenú časť príspevku na bývanie vo výške 130,- € mesačne za obdobie
od01.07.2017do31.07.2020.Suma130,-€jeurčenáakorozdielmedzipríspevkomnabývanievovýške
20,- €, ktorý bol žalobcom personálnym rozkazom priznaný a príspevkom na bývanie vo výške 150,-
€ mesačne priznaný policajtom zaradeným v skupine A nariadenia Ministerstva vnútra SR č. 17/2008
pôsobiacim na útvare Ministerstva vnútra SR. Nárok na vyplatenie príspevku na bývanie, ak už bol

platne a účinne priznaný, je u žalobcov nesporne daný. Pri určovaní výšky a vyplácaní príspevku na
bývanie bol žalovaný povinný v celom rozsahu dodržiavať zásadu rovnakého zaobchádzania. Keďže sa
žalovaný dopustil porušenia tejto právnej povinnosti, je povinný uhradiť žalobcom spôsobenú škodu v
celom rozsahu 4 680,- € pre každého zvlášť.
3.5 Žalobcovia nesúhlasia s výrokom súdu prvej inštancie o nároku strán sporu na náhradu trov

konania. Okrem tvrdenia, že žalobe malo byť vyhovené v celom rozsahu a v tej súvislosti priznaný
žalobcom aj nárok na náhradu trov konania v plnej výške žalobcovia tvrdia, že i pri výroku rozsudku súdu
prvej inštancie, ktorým bolo žalobe žalobcov vyhovené iba čiastočne, je potrebné žalobcov považovať
za úspešnejšiu stranu v spore. V napadnutom rozsudku absentuje jasné a presvedčivé odôvodnenie
postupu súdu prvej inštancie vo vzťahu k nepriznaniu nároku na náhradu trov konania žiadnej zo strán

sporu.
3.6 Navrhli, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie a žalobe v celom rozsahu vyhovel
alebo aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a žalobcom
priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške.

4. Odvolanie žalovaného proti I., II. a IV. výroku rozsudku súdu prvej inštancie je odôvodnené odvolacími
dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) Civilného sporového poriadku. Dôvodil, že žalobcovia
za žalovaného v návrhu na vydanie platobného rozkazu podaného formou elektronického formulára
za žalovaného označili Slovenskú republiku, zastúpenú Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky. Nie
je pravdou, že elektronický formulár obsahuje vopred predvolené označenie strán sporu a žalobcovia

mali možnosť označiť ako žalovaného len štát. Súd vo veci konal so Slovenskou republikou, ktorú ako
žalovaného v žalobe označil žalobca. Ešte aj v uznesení č. k. 7C/14/2019-584 z 3. septembra 2020,
ktorým rozhodol o pripustení zmeny žaloby za žalovaného označil Slovenskú republiku, v zastúpení
Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, napriek tomu rozsudkom uložil povinnosť žalovanému
Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, ktorý je odlišným subjektom, ktorý má v právnych vzťahoch

samotnúprocesnúspôsobilosť.Vrozsudkusúduprvejinštanciejeuvedené,žežalobcoviaelektronickým
podaním doručeným okresnému súdu 12. mája 2020 uviedli, že žalovaným subjektom v konaní je
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava, IČO: 00 151 866,
ale jedinou možnosťou, kedy by súd mohol za žalovaného v konaní považovať Ministerstvo vnútra
Slovenskej republiky bol postup podľa § 79 C. s. p., kedy by súd rozhodol o pristúpení ďalšieho

subjektu na strane žalovaného. Určenie právneho subjektu, ktorý je nositeľom hmotného práva má
zásadný význam z hľadiska určenia pasívnej vecnej legitimácie. Pasívna legitimácia účastníka konania
je jednou z prvoradých procesných podmienok, ktorej splnenie súd skúma ex offo v každom štádiu
konania a na každom stupni. Nedostatok tejto procesnej podmienky je neodstrániteľný. Procesnú
subjektivitu účastníkov (spôsobilosť byť účastníkom civilného procesu, spôsobilosť mať procesné práva

a povinnosti) upravuje § 61 C. s. p. ako jednu z hlavných procesných podmienok. Jej predpokladom
je hmotnoprávna subjektivita vo význame spôsobilosti mať práva a povinnosti podľa hmotného práva.
Splnenie podmienky procesnej subjektivity si súd všíma aj bez návrhu po celý čas konania. Podľa § 60
C. s. p. sú stranami sporu žalobca a žalovaný, ktorí musia disponovať vecnou legitimáciou. Ministerstvovnútra Slovenskej republiky bolo zriadené zákonom č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a
organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov ako štátna rozpočtová organizácia,
ktorej kompetencie sú vymedzené zákonom. Jedná sa o samostatnú právnickú osobu a teda disponuje

spôsobilosťou byť účastníkom konania. Ministerstvo vnútra SR je ústredným orgánom štátnej správy,
právnickou osobou, ktorá vystupuje v právnych vzťahoch samostatne, má spôsobilosť na práva a
povinnosti. Ďalším subjektom, ktorý má v právnych vzťahoch samostatnú procesnú spôsobilosť je
štát - Slovenská republika, za ktorú koná príslušný orgán vymedzený zákonom. Bolo nevyhnutné
rozlišovať Slovenskú republiku a Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky ako dva rôzne subjekty,

ktorých postavenie najmä pasívna či aktívna legitimácia v súdnom spore sa líšia. Osobu, proti ktorej
žalobca svoj nárok uplatňuje označuje žalobca. Súd musí jeho voľbu akceptovať. Ak žalobca v žalobe
označil subjekt, ktorý z uplatňovaného nároku nie je pasívne vecne legitimovaný, ale je spôsobilý byť
účastníkom súdneho konania, nejde o nesprávne alebo nezrozumiteľné podanie, ktoré by predstavovalo
vadu tohto podania. V takom prípade musí súd žalobu zamietnuť. Argumentácia žalobcov, že v žalobe
ako žalovaného označili Slovenskú republiku, ale v skutočnosti chceli od počiatku žalovať Ministerstvo

vnútra Slovenskej republiky je absurdný a zjavne účelový. Súd prvej inštancie nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky sa nemalo možnosť
vyjadriť k žalobe ani k ďalším vyjadreniam žalobcov. Do 03.09.2020 bol za žalovaného označovaný štát
a dňa 27.10.2020 doručil Okresný súd Zvolen rozsudok Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky ako

žalovanému bez toho, aby bolo rozhodnuté o pristúpení ďalšieho subjektu do konania, voči Slovenskej
republike ako žalovanému zastavené konanie a rozhodnuté o trovách, ktoré Slovenskej republiky ako
žalovanému vznikli.
4.1 K odvolacím dôvodom podľa § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) Civilného sporového poriadku žalovaný
uviedol, že v zmysle ustálenej judikatúry diskriminácia primárne spočíva v tom, že diskriminovaná osoba

je nositeľom určitého znaku. Ak je však daná osoba prenasledovaná z iných dôvodov ako je uvedené
v § 2 ods. 1 antidiskriminačného zákona, nejedná sa o diskrimináciu. Za nesprávne skutkové zistenia
súdu prvej inštancie žalovaný považuje jeho záver, že žalovaný sa dopustil vo vzťahu k žalobcom
diskriminačnéhokonaniaaporušilzásadurovnakéhozaobchádzania.Žalobcoviavkonanínepreukázali,
že nimi bolo zaobchádzané neobvyklým spôsobom (diskriminačne) a preto nemohli byť v spore úspešní.

Subjektívny názor žalobcov na diskrimináciu ich osoby nie je preukázaním takých skutočností, z ktorých
by bolo možné dôvodne usúdiť, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo. V konaní o
antidiskriminačných žalobách musí byť zrejmé, v akom konaní/nekonaní spočíva diskriminácia, či sú
týmto konaním/nekonaním naplnené podstatné znaky diskriminácie, či ide o priamu alebo nepriamu
diskrimináciu, z akého dôvodu malo dôjsť k diskriminácii, ktorým okamihom malo dôjsť k diskriminácii,

resp. k vzniku protiprávneho stavu, či a ako sa dá následok diskriminácie odstrániť/napraviť, či
existujú ďalšie osobitosti konkrétneho prípadu. Aby bolo možné na žalovaného preniesť obrátené
dôkazné bremeno v zmysle § 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona, museli by žalobcovia oznámiť
také skutočnosti, z ktorých možno usúdiť porušenie zásady rovnakého zaobchádzania. Žalobcovia
nepreukázali základné predpoklady, ktoré musia byť splnené pri antidiskriminačných žalobách a preto

na žalovaného v tomto konaní dôkazné bremeno neprešlo.
4.2 V napadnutom rozhodnutí absentuje porovnanie s inou osobu, ktorá by bola v porovnateľnej
situácii tak ako to vyžaduje § 2 ods. 2 antidiskriminačného zákona. Príspevok na bývanie je ex lege
nenárokovateľnou časťou služobného príjmu, ktorý slúži na zabezpečenie doplnenia útvarov a ich
stabilizácie. Zákonodarca ponechal možnosť priznať podrobnosti príspevku na bývanie ministrovi v

internom predpise. Podmienky priznania príspevku na bývanie v podrobnostiach upravuje článok 18
nariadenia ministra vnútra č. 17/2008, ktorý určuje, že sa príspevok na bývanie priznáva policajtovi v
závislosti od jeho zaradenia v rámci útvarov ministerstva, organizácií a zariadení ministerstva, útvarov
Policajného zboru a od miesta výkonu štátnej služby podľa územného a správneho usporiadania
Slovenskej republiky. O diskriminačné konanie podľa názoru žalovaného by išlo v prípade, ak by

u príslušníkov Policajného zboru zaradených na Obvodnom oddelení K. v rámci tohto obvodného
oddelenia Policajného zboru alebo v porovnaní s príslušníkmi Policajného zboru iných obvodných
oddelení Policajného zboru bol priznaný príspevok na bývanie v odlišnej výške. Žalobcovia ako aj iní
príslušníci Policajného zboru zaradení na obvodných oddeleniach Policajného zboru majú priznanú
rovnakú výšku príspevku na bývanie, so všetkými sa zaobchádza rovnako, preto nie je možné hovoriť

o diskriminácii žalobcov ani o rozdielnom zaobchádzaní.
4.3 Žalovaný navrhuje, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobu zamietol a
priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.5. Žalobcovia vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného nesúhlasili s dôvodmi jeho odvolania. Opakovali,
že od počiatku, ako to vyplýva aj zo skutkového odôvodnenia žaloby, za žalovaného označili
svojho zamestnávateľa, ktorým je Ministerstvo vnútra SR. Neurčitosť označenia žalovaného vznikla

pri vypĺňaní vopred prednastaveného elektronického formulára. Každé podanie a úkon sa v zmysle §
124 ods. 1 C. s. p. v spojení s článkom 11 ods. 1 C. s. p. posudzuje podľa jeho obsahu. Žalobcami
označený žalovaný Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky je nositeľom spôsobilosti na práva a
povinnosti a nositeľom procesnej subjektivity. V konkrétnom prípade nešlo o absolútnu neexistenciu
procesnej podmienky ako tvrdí žalovaný, ale o vecnú nesprávnosť žaloby, jej neurčitosť a táto vada

podania bola odstrániteľná aj odstránená na výzvu súdu v zmysle § 129 C. s. p. uznesením č.
k. 7C/14/2019-481 z 1. apríla 2020 v nadväznosti, na ktorú žalobcovia dňa 11. mája 2020 opravili
označenie žalovaného na Ministerstvo vnútra SR, so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava, IČO: 00
151 866. Žalobcovia už pred dátumu vykonanej opravy v podaniach adresovaných súdu jednoznačne
za žalovaného označovali Ministerstvo vnútra SR, napríklad v podaní zo 16.10.2018 označenom ako
Doplnenie žalobného návrhu v reakcii na uznesenie súdu prvej inštancie č. k. 7C/32/2018-170 z

08.10.2018, taktiež v podaní z 13.12.2018 označenom ako Návrh na pristúpenie ďalších subjektov
do konania na strane žalobcu a za žalovaného označili Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky aj
žalobcovia v plnomocenstvách udelených spoločnému právnemu zástupcovi pred podaním žaloby.
Rozhodnutia najvyššieho súdu, na ktoré žalovaný v odvolaní poukazuje nie sú priliehavo citované a
nedopadajú na rovnaký skutkový stav než je riešený v tomto konaní. Súd prvej inštancie postupoval

správne, keď žalobcov vyzval na odstránenie vád podania, ktoré nie je možné zamieňať s nesplnením
neodstrániteľnýchaleboodstrániteľnýchprocesnýchpodmienokpodľa§161C.s.p.Žalovanémunebolo
odňaté právo uskutočňovať jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces. Ministerstvo vnútra SR od samotného podania žaloby vystupovalo v súdnom konaní
na strane žalovaného. Reagovalo na písomné podanie žalobcov, uplatňovalo prostriedky procesnej

obrany a útoku a zúčastňovalo sa nariadených pojednávaní. Nie je teda pravdivé tvrdenie žalovaného,
že by ministerstvo vnútra nemalo možnosť vyjadriť sa k žalobe ani k ďalším podaniam žalobcov.
Podania Ministerstva vnútra SR boli v oboch prípadoch pripravované a doručované tým istým zástupcom
žalovaného JUDr. V. H., čo znamená, že Ministerstvo vnútra SR či už v pozícii subjektu konajúceho za
nezrozumiteľne, resp. neurčito označeného žalovaného pred opravou žaloby alebo v pozícii žalovaného

riadne uskutočňovalo jemu patriace procesné práva. Tento záver je podporený aj samotným názorom
žalovaného uvedeným v jeho odvolaní, kde uvádza, že „žalovaný zastáva názor, že príslušný súd
si osvojil tvrdenia žalobcu a neprihliadol na protiargumenty, vyjadrenia, ktoré prezentoval žalovaný v
konaní".
5.1 Argumentáciu žalovaného k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci a nesprávnym skutkovým

zisteniamsúduprvejinštancie,akoajkinejvadekonania,ktorámalazanásledoknesprávnerozhodnutie
vo veci označili žalobcovia za chaotickú a nelogickú. Zopakovali, v čom podľa nich spočíva porušovanie
zásady rovnakého zaobchádzania žalovaným (v neodôvodnenom vyplácaní rozličnej výšky príspevku
na bývanie policajtom žijúcim v rovnakom kraji), ktoré skutočnosti súdu prvej inštancie riadne a včas
oznámilivsúlades§11ods.2antidiskriminačnéhozákonaasvojetvrdeniapodporilipočetnýmidôkazmi.

Predpoklady, ktorých splnenie žalovaný považuje za rozhodujúce na účely vyhovenia žalobe, resp. na
účely tvrdenia žalobcov o diskriminačnom konaní žalovaného sú neprimerane extenzívne a nevyplývajú
zo žiadne hmotnoprávneho základu ani s ustálenej judikatúry. Už len samotné tvrdenie žalovaného v
odvolaní, že účelom zákonodarcu bolo, aby príspevok na bývanie slúžil na zabezpečenie doplnenia
útvarov a ich stabilizáciu nasvedčuje pravdivosti žalobcami uvádzaných tvrdení, keďže príspevok na

bývanie sa v zmysle dôvodovej správy k zákonu o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru
priznáva z dôvodu finančnej náročnosti na bývanie a čiastočnej kompenzácie nákladov na bývanie, čo
vyplýva aj z gramatického výkladu a samotného označenia tohto príspevku. Preto jedinou legitímnou a
primeranou podmienkou pre určenie výšky príspevku na bývanie je miesto výkonu štátnej služby. Na
zabezpečenie doplnenia útvarov a ich stabilizácie mal žalovaný využiť iné možnosti a opatrenia, nie

tento účel nelegitímne, neprimerane a bezdôvodne subsumovať do príspevku na bývanie. Argumenty
žalovaného o neunesení dôkazného bremena žalobcami preto neobstoja a práve žalovaný obrátené
dôkazné bremeno v konaní pred súdom prvej inštancie neuniesol. Vo vzťahu k jedinému prípustnému
prípadu porušovania zásady rovnakého zaobchádzania podľa žalovaného uviedli, že za diskrimináciu
sa považuje i tzv. nepriama diskriminácia, ktorou je navonok neutrálny predpis, rozhodnutie, pokyn alebo

prax, ktoré znevýhodňujú alebo by mohli znevýhodňovať osobu v porovnaní s inou osobou. Aj právo
Európskej únie a judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva uznáva, že rozdielnosť v zaobchádzaní
môže mať podobu neprimerane nepriaznivého vplyvu všeobecnej politiky alebo opatrenia, ktoré aj
napriek neutrálnej formulácii diskriminujú určitú skupinu.6. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcov nevyjadril.

7. V priebehu odvolacieho konania doručili žalobcovia odvolaciemu súdu podanie, v ktorom poukázali na
navrhovanú novelu zákona č. 73/1998 Z. z. aj v § 141a ods. 1 a 2 tak, že sa suma príspevku na bývanie
z 232,36 € má navýšiť na 500,- € a z § 141a ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. sa majú vypustiť slová
„služobných činností, ktoré policajt vykonáva, a útvaru jeho služobného zaradenia" s odôvodnením,
že pôvodný príspevok na bývanie sa navrhuje viazať výlučne na miesto výkonu štátnej služby, pričom

druh služobnej činnosti a útvar služobného zaradenia policajta v rámci kraja budú zohľadňované v
novozavedenom motivačnom príspevku, čím žalobcovia mienili poukázať na správnosť ich názoru
prezentovaného v konaní pred súdom. Prílohou podania bol aj článok o rozhovore s prezidentom
Policajnéhozboruzfebruára2021,vktoromsatentovyjadril,žejepotrebnézjednotiťpríplatkyvmestách
(rozumej príspevok na bývanie), aby sa nestalo, že policajti, ktorí sedia vedľa seba v kanceláriách, majú
rôzne príplatky za ubytovanie.

8. Príslušným súdom na rozhodnutie o odvolaní strán sporu podľa § 34 C. s. p. je krajský súd, ktorý je
podľa § 379 C. s. p. viazaný rozsahom odvolania a podľa § 380 ods. 1 C. s. p. odvolacími dôvodmi. Na
vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok prihliada odvolací súd, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch
uplatnené (§ 380 ods. 2 C. s. p.). Na prejednanie odvolania nariaďuje odvolací súd pojednávanie podľa §

385 ods. 1 C. s. p. vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý
verejný záujem. V prejednávanej veci dôležitý verejný záujem, ktorý by vyžadoval prejednanie veci na
odvolacom pojednávaní tvrdený ani odvolacím súdom zistený nebol. Odvolací súd považuje skutkový
stav zistený súdom prvej inštancie za postačujúci aj pre rozhodnutie odvolacieho súdu, námietku
nesprávne zisteného skutkového stavu vznášanú stranami sporu nepovažuje odvolací súd za dôvodnú,

z tohto dôvodu nedopĺňal a neopakoval dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie a vo veci rozhodol
vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie, ktorým je v zmysle § 383 C. s. p.
viazaný.
8.1 Každá zo strán sporu napadla rozsudok súdu prvej inštancie odvolaním v časti, ktorej uspela
protistrana. Predmetom odvolacieho konania je tak v dôsledku odvolaní strán sporu celý rozsudok

súdu prvej inštancie. Z odvolacích dôvodov prípustných podľa § 365 ods. 1 C. s. p. sa uplatňujú
odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f) a h), v súlade s § 380 ods. 1 C. s.
p. skúmal odvolací súd správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie iba s ohľadom na prednášané
odvolacie dôvody. Nedostatok procesných podmienok odvolací súd nezistil. Po prejednaní veci bez
nariadenia odvolacieho pojednávania v celom rozsahu dospel odvolací súd k názoru, že rozsudok

súdu prvej inštancie je vecne správny vo výroku aj v dôvodoch, na ktoré v podrobnostiach odvolací
súd poukazuje a v súlade s § 387 ods. 1, 2 C. s. p. konštatuje správnosť rozhodnutia súdu prvej
inštancie vo výroku aj dôvodoch a vzhľadom na tento záver rozsudok súdu prvej inštancie v celom
rozsahu potvrdil. Rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje odvolací súd za dostatočne podrobne a
zrozumiteľne odôvodnené, pripúšťajúce vecný prieskum rozhodnutia odvolacím súdom. Prvoinštančný

súd podľa názoru odvolacieho súdu odpovedal na všetky relevantné otázky pre rozhodnutie vo veci,
svoje úvahy vyčerpávajúcim spôsobom ozrejmil, tvrdenia žalobcov o svojvôli sudcu pri rozhodovaní
považuje odvolací súd za nepreukázané, prameniace iba z nesúhlasu žalobcov s vysloveným právnym
názorom súdu prvej inštancie. Žalobcovia pri argumentácii o nespreskúmateľnosti a arbitrárnosti
rozsudku vytrhávajú časti odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie z kontextu celého odôvodnenia,

ktoré považuje odvolací súd za súladné s § 220 C. s. p. Súd prvej inštancie uviedol v dôvodoch
rozhodnutia, čoho sa žalobcovia v konaní domáhali, na základe akých skutočností, aké dôkazy vo veci
navrhovali vykonať, ktoré dôkazy vykonal, ktorý dôkaz považoval za nadbytočný, čím sa v konaní bránil
žalovaný, uviedol zákonné ustanovenia, podľa ktorých uplatnený nárok a povinnosť žalovaného posúdil,
vyporiadal sa s argumentáciou strán v spore, popísal zistený skutkový stav, jeho vyhodnotenie a uviedol

svoje právne posúdenie veci.

9. Podstatnou a súdom prvej inštancie riešenou otázkou v spore bolo, či priznanie rozdielnej výšky
príspevku na bývanie podľa § 141a ods. 1, 2 zákona č. 73/1998 Z. z. v spojení s nariadením ministra
vnútra SR č. 17/2008 v znení účinnom od 01.07.2017 policajtom pracujúcim v Banskobystrickom

samosprávnom kraji na rôznych útvaroch Policajného zboru v období od 01.07.2017 do 31.07.2020 je
v súlade s § 2a ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z. a antidiskriminačným zákonom alebo je takéto konanie
zamestnávateľa žalobcu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky v rozpore so zásadou rovnakého
zaobchádzania v pracovnoprávnych a obdobných právnych vzťahoch ustanovenou antidiskriminačnýmzákonom, na ktorú súd prvej inštancie odpovedal tak, že v období od 01.07.2017 do 31.01.2019, kedy
zákon č. 73/1998 Z. z. v § 141a ods. 2 pre účely priznania príspevku na bývanie ministrom vnútra
ustanovoval iba dve kritériá a to miesto výkonu štátnej služby a charakter činnosti útvaru v dôsledku

aplikácie podzákonného právneho predpisu nariadenia ministra vnútra SR č. 17/2008, ktoré okrem
dvoch zákonných kritérií podľa § 141a ods. 2 zákona o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru
rozlišoval policajtov pre účely priznania príspevku na bývanie aj z hľadiska ich funkčného zaradenia
- od výkonu funkcie a služobných činností, ktoré policajt vykonáva, boli žalobcovia znevýhodňovaní
oproti iným príslušníkom Policajného zboru zaradeným vo funkciách vyšetrovateľ, starší vyšetrovateľ a

staršívyšetrovateľšpecialistanaútvareKrajskéhoriaditeľstvaPolicajnéhozboruSRvbanskobystrickom
kraji, v dôsledku čoho im vznikla majetková ujma každému zvlášť vo výške 1 900,- €. Po novelizácii
ustanovenia § 141a zákona č. 73/1998 Z. z. zákonom č. 6/2019 Z. z. sa rozlišovacie kritérium „služobné
činnosti, ktoré policajt vykonáva" už zaradil medzi zákonné kritériá a od 01.02.2019 už bolo nariadenie
ministra vnútra č. 17/2008 súladné so zákonom a ak žalovaný pri priznávaní príspevku na bývanie
jednotlivým príslušníkom Policajného zboru postupoval podľa zákona, nedopustil sa porušenia zásady

rovnakého zaobchádzania. Žalobcami uvádzaný text v odvolaní ako časť odôvodnenia v bode 51 v
znení „rozlišujúcim prvkom iného postavenia, v tomto prípade do prijatia novely zákona o štátnej službe
príslušníkov PZ s účinnosťou od 01.02.2019, bolo odlišné funkčné zaradenie žalobcov s odkazom na
popis ich služobnej činnosti" je potrebné vnímať v kontexte celého odseku 51, kde súd prvej inštancie
poukazujenato,žedonovelyzákonač.73/1998Z.z.uskutočnenejzákonomč.6/2019Z.z.súčinnosťou

od01.02.2019bolonariadenieministravnútraSRakopodzákonnýprávnypredpisvrozporesozákonom
o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru z dôvodu, že diskriminačne znevýhodňovalo žalobcov
z dôvodu ich iného postavenia a to výkonu odlišnej funkcie než sú funkcie definované podľa článku 18
ods. 2 nariadenia ministra vnútra č. 17/2008 v skupinách A, B. Práve podzákonná norma nariadenie
ministra vnútra SR do 1. februára 2019 nad zákonné kritériá miesta výkonu štátnej služby a charakteru

činnosti útvaru určila tretie kritérium nad rámec zákona bez zákonného splnomocnenia, ktoré malo za
následok diskrimináciu žalobcov. S týmto názorom odvolací súd súhlasí (z dôvodov uvedených v ďalšom
texte odôvodnenia).

10. Devätnásti žalobcovia splnomocnili dňa 21.06.2018 Advokátsku spoločnosť HADBÁBNY & spol.,

advokátska kancelária, s. r. o., so sídlom Prielohy 1012/1C, Žilina na zastupovanie a vykonávanie
všetkých úkonov vo veci podania antidiskriminačnej žaloby proti žalovanému Ministerstvu vnútra SR,
predmetom ktorej je namietanie diskriminačného prideľovania príspevku na bývanie príslušníkom
Policajného zboru SR podľa nariadenia ministra vnútra č. 17/2008. Žalobu podávali žalobcovia (ich
právny zástupca) prostredníctvom portálu e-žaloby, kde pri údajoch o žalovanom je v predtlači uvedené:

údaje o žalovanom/odporcovi (Štát), kde je zapísaný text Slovenská republika a pri riadku označenie
orgánu verejnej moci, ktorý bude za štát konať je uvedené Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky,
pri adrese/sídle žalovaného/odporcu je znovu predtlačený text Štát a do kolonky k tomuto údaju
je dopísané znovu Slovenská republika, k údaju o obci je uvedené Bratislava - Staré Mesto, ulica
Pribinova, orientačné číslo 2, čo je adresa Ministerstva vnútra Slovenskej republiky. Podľa potvrdenia

elektronickej podateľne Okresného súdu Zvolen bola vec zapísaná ako žaloba prvého žalobcu P. T. a
spol.protižalovanémuSlovenskárepublikaMinisterstvovnútraSlovenskejrepublikyourčenieporušenia
zásady rovnakého zaobchádzania (antidiskriminačná žaloba), ktorá bola zapísaná do nápadu senátu
7C pod sp. zn. 7C/32/2018. Vo výzvach na zaplatenie súdneho poplatku už Okresný súd Zvolen za
žalovaného označil: SR - Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, IČO: 00 151 866, so sídlom Pribinova

2, Bratislava, mestská časť Staré Mesto. Súd prvej inštancie uznesením č. k. 7C/32/2018-170 vyzval
žalobcov na doplnenie žaloby v časti žalobného návrhu, za aké obdobie žiadajú priznať sumu 130,- € pre
každého žalobcu zvlášť (špecifikácia časového obdobia), kde za žalovaného bola označená Slovenská
republika konajúca prostredníctvom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2,
Bratislava. V odpovedi na výzvu súdu zo dňa 16.10.2018 na č. l. 174 žalobcovia výslovne uviedli, že

dopĺňajú žalobu v ich právnej veci proti žalovanému Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky o určenie
porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, napriek tomu súd prvej inštancie pri ďalších úkonoch
spojených s prejednávaním veci za žalovaného označoval Slovenskú republiku - Ministerstvo vnútra
Slovenskej republiky nevšimnúc si vadu v označení žalovaného (či je žalovaným štát alebo ústredný
orgán štátnej správy). Ako žalovaného označili žalobcovia Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky

aj v ďalšom podaní doručenom Okresnému súdu Zvolen dňa 18.12.2018, ktorým žiadali pripustiť
vstup ďalších žalobcov do konania, ku ktorému priložili plnomocenstvo udelené dvomi občanmi totožnej
advokátskejspoločnostinapodaniežalobyazastupovanievkonanívedenomnaOkresnomsúdeZvolen
pod sp. zn. 7C/32/2018. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky v elektronickom podaní cez portál e-žaloby označujúc sa v predtlačených kolonkách ako odporca, právnická osoba s názvom Slovenská
republika - Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky požiadal o predĺženie lehoty na vyjadrenie k žalobe
na výzvu súdu č. k. 7C/32/2018-244 z 28.01.2018, kde za žalovaného bola znovu označená Slovenská

republika konajúca prostredníctvom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky. Poverenie predložené
k žiadosti o predĺženie lehoty na vyjadrenie podpísané ministerkou vnútra F. B. zo 07.09.2018 bolo
vydané mjr. Q.. K. S., nar. XX.XX.XXXX, ktorá v zmysle tohto poverenia bola oprávnená konať za 1.
Slovenskú republiku - Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky pred súdmi Slovenskej republiky v plnom
rozsahu, a po 2. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky pred súdmi Slovenskej republiky v plnom

rozsahu. Poverená zamestnankyňa odboru právnych služieb kancelárie ministra vnútra Slovenskej
republiky Ministerstva vnútra Slovenskej republiky mjr. Q.. K. S. v ďalšej žiadosti o predĺženie lehoty
na vyjadrenie k žalobe namietala zjavnú nedôvodnosť žaloby a postup podľa § 138 C. s. p. (aby súd
vyzval žalobcov na späťvzatie žaloby) a tvrdila, že žalobcovia touto žalobou nahrádzajú zmeškaný
úkon ochrany proti personálnym rozkazom žalobou podľa Správneho súdneho poriadku. Reakciou
zákonnej sudkyne na uvedené tvrdenie bolo postúpenie veci Krajskému súdu v Banskej Bystrici ako

vecne a kauzálne príslušnému súdu s odôvodnením, že vec patrí do správneho súdnictva. Spor medzi
všeobecným civilným súdom a správnym súdom vyriešil Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením
zo 14. marca 2019 sp. zn. 1KO/7/2019, kde kompetenčný senát Najvyššieho súdu SR po zistení, že
sa žalobcovia podanou žalobou domáhajú ochrany pre porušenie zásady rovnakého zaobchádzania
podľa § 9 a nasledujúce antidiskriminačného zákona v súvislosti s výkonom štátnej služby príslušníka

Obvodného oddelenia Policajného zboru konštatoval, že ide o antidiskriminačný spor vychádzajúci
zo služobného pomeru žalobcov, na prejednanie ktorého je vecne príslušný Okresný súd Zvolen v
prvej inštancii. Najvyšší súd Slovenskej republiky v záhlaví tohto uznesenia za žalovaného tiež označil
Slovenskú republiku konajúcu prostredníctvom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, v rozpore s
tým už v prípise z 23.04.2019, ktorým zasiela Krajskému súdu v Banskej Bystrici elektronické podania

za účelom založenia do súdneho spisu je za žalovaného v spore žalobcov P. T. a spol. označené
už Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. Po vrátení veci z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
na Okresný súd Zvolen, kde sa vec zaevidovala pod novou spisovou značkou 7C/14/2019 priložili
žalobcovianovéplnémocinazastupovaniespoločnosťouHADBÁBNYaspol.,advokátskakancelária,s.
r. o., Žilina vo veci podania antidiskriminačnej žaloby proti žalovanému Ministerstvo vnútra SR a sudkyňa

poverujúca vyššieho súdneho úradníka vypracovaním rozhodnutia o návrhu žalobcov na pristúpenie
ďalších subjektov do konania znovu nepostrehla, že v uznesení č. k. 7C/14/2019-395 z 29.07.2019 je za
žalovaného označovaná Slovenská republika, konajúca prostredníctvom Ministerstva vnútra Slovenskej
republiky, hoci v iných dokumentoch sa za žalovaného označovalo Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky. Tá istá chyba je opakovaná v uznesení Okresného súdu Zvolen č. k. 7C/14/2019-399, čo je

výzva žalovanému na vyjadrenie k žalobe. Podľa poverenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky z
3. mája 2018 od tohto času už za Slovenskú republiku - Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky a za
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky pred súdmi Slovenskej republiky mala konať Q.. D. F., ktorá
namietla pasívnu vecnú legitimáciu Slovenskej republiky v spore uvádzajúc, že služobným úradom vo
vzťahu k žalobcom je jedine Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ktorého je treba považovať za

zamestnávateľa žalobcov, ktorý údajne nemal dodržať zásadu rovnakého zaobchádzania vo vzťahu
k žalobcom. Napriek rozhodnutiu kompetenčného senátu o vecnej a miestnej príslušnosti Okresného
súdu Zvolen konať vo veci bola opätovne namietaná právomoc súdu rozhodnúť o podanej žalobe.
Žalobcovia v písomnom podaní z 03.10.2019 doručenom Okresnému súdu Zvolen 07.10.2019 výslovne
uviedli, že od počiatku za žalovaného označujú Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky ako svojho

zamestnávateľa, čo si mal súd prvej inštancie uvedomiť už po doručení doplnenia žalobného návrhu
zo 16.10.2018 alebo návrhu na pristúpenie ďalších subjektov z 13.12.2018, napriek tomu súd prvej
inštancie nepovažoval za potrebné odstraňovať vady žaloby a pokiaľ po námietke nedostatku vecnej
pasívnej legitimácie vznesenej žalovaným má súd za to, že je nejasne označovaný žalovaný, je jeho
povinnosťou vyzvať podľa § 129 C. s. p. žalobcov na nápravu tohto nedostatku. Takáto výzva zo

strany súdu bola adresovaná žalobcom pod č. k. 7C/14/2019-481 z 1. apríla 2020, kde súd prvej
inštancie vyzval žalobcov, aby v konkrétnej lehote opravili svoje písomné podanie doručené Okresnému
súdu Zvolen dňa 24.09.2018 o riadne označenie žalovaného názvom, adresou sídla, identifikačným
číslom a uloženú povinnosť si žalobcovia splnili v podaní označenom ako Oprava žaloby doručenej
Okresnému súdu Zvolen 12. mája 2020, kde výslovne uviedli, že v súlade so všetkými dovtedajšími

podania za žalovaného označujú Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2,
Bratislava. Pri tomto označení žalovaného je rukou a ceruzkou písaná poznámka zrejme sudkyne, že ide
o označenie žalovaného. Aj ďalšia zamestnankyňa Ministerstva vnútra Slovenskej republiky Q.. C. D.
bola podľa poverenia z 12. mája 2020 vydaného ministrom vnútra Slovenskej republiky T. V. oprávnenákonať tak za Slovenskú republiku, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ako
aj za Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky pred súdmi Slovenskej republiky v plnom rozsahu,
ktorá sa zúčastnila pojednávania na Okresnom súde Zvolen dňa 23.07.2020 s označením žalovaného

Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. Už vo výzve na oznámenie názvov útvarov Policajného zboru
zriadených ministrom vnútra SR v banskobystrickom kraji súd prvej inštancie za žalovaného označoval
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky a takto bolo vyhotovené aj predvolanie na pojednávanie
nariadené na deň 23.07.2020. I keď je zvuková nahrávka z pojednávania vykonaného Okresným súdom
Zvolen dňa 23.07.2020 nekvalitná, je možné vyrozumieť, že v rámci určenia sporných a nesporných

skutkových tvrdení strany podľa § 181 ods. 2 C. s. p. sa vyjadroval súd prvej inštancie k právomoci
Okresného súdu Zvolen konať vo veci antidiskriminačnej žaloby a pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného
považoval za danú, avšak osobitne neriešil spornú otázku, kto od počiatku a práve v deň pojednávania
vystupuje v konaní ako žalovaný, či Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra
Slovenskej republiky alebo priamo Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. Túto otázku za spornú na
pojednávaní dňa 23.07.2020 neoznačili ani zúčastnené strany a ich zástupcovia. Žalobcovia požiadali

dňa 21.08.2020 súd prvej inštancie o pripustenie zmeny žaloby proti žalovanému Ministerstvu vnútra
Slovenskej republiky a o tomto návrhu rozhodol Okresný súd Zvolen uznesením č. k. 7C/14/2019-584
z 03.09.2020, kde opätovne v rozpore s predchádzajúcimi označeniami žalovaného ako Ministerstva
vnútra Slovenskej republiky je za žalovaného označená Slovenská republika, konajúca prostredníctvom
Ministerstva vnútra Slovenskej republiky. Z úpravy na doručenie uznesenia na č. k. 588 spisu odvolací

súd dôvodí, že toto uznesenie vypracovala vyššia súdna úradníčka na poverenie sudkyne, ktorá bez
odstránenia nesprávnosti v označení žalovaného uznesenie podpísala. Aj na zápisnici o pojednávaní z
28.09.2020jeakožalovanýoznačenýMinisterstvovnútraSlovenskejrepubliky,naktoromužzástupkyňa
Ministerstva vnútra Slovenskej republiky zopakovala námietku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie
Slovenskej republiky v tomto spore, ku ktorej sa vyjadril okresný súd v rozsudku o veci samej v

bode 2 odôvodnenia, kde oznámil, že žalobcovia upresnili označenie žalovaného a v ďalšom texte,
ktorom zdôvodnil procesnoprávnu subjektivitu žalovaného Ministerstva vnútra Slovenskej republiky
podľa zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy. Z toho
istého zákona v spojení s ustanoveniami zákona č. 73/1998 Z. z. vyvodil súd prvej inštancie aj pasívnu
vecnú legitimáciu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky ako služobného úradu policajtov, keď podľa

§ 6 ods. 1 zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore je Policajný zbor podriadený ministrovi a podľa
§ 141a ods. 1 zákona č. 71/1998 Z. z. príspevok na bývanie určuje minister vnútra.

11. Odvolací súd súhlasí so žalovaným, že označenie žalovaného v žalobe a ďalších písomných
podaniach žalobcov bolo nejasné a túto nejasnosť mal odstrániť súd prvej inštancie postupom podľa §

129 C. s. p. hneď na počiatku sporu, aby bolo jednoznačné, kto je žalobcami za žalovaného označovaný.
Výzvu na odstránenie spornosti v označení žalovaného adresoval súd prvej inštancie žalobcom až
1. apríla 2020 a hoci žalobcovia bezodkladne presným označeným žalovaného ako Ministerstva
vnútra Slovenskej republiky vadu žaloby odstránili, zmätok v označení žalovaného v ďalšom konaní
spôsobil už sám súd prvej inštancie, ktorý v písomnej komunikácii označoval žalovaného rozporne,

raz ako Slovenskú republiku, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, inokedy
ako Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. Týmto nesprávnym procesným postupom súdu prvej
inštancie však žalovanému Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky nebola spôsobená žiadna ujma z
dôvodu, že poverený pracovník ministrom vnútra bol vždy oprávnený konať či za Slovenskú republiku
v zastúpení Ministerstva vnútra SR alebo priamo za Ministerstvo vnútra SR, súd prvej inštancie všetky

podania ministerstva vnútra akceptoval s argumentáciou v nich obsiahnutých sa v rozhodnutí vyporiadal.
RozhodnutievovecisamejniejeprekvapivýmrozhodnutímpreMinisterstvovnútraSlovenskejrepubliky,
ktorého zástupca sa dvakrát zúčastnil pojednávania pred súdom prvej inštancie, mal možnosť vyjadriť
sa ku celej prejednávanej veci, prednášať svoje stanoviská, návrhy na dokazovanie a vyjadriť sa k
vykonaným dôkazom.

11.1 Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je aj právo na určitú kvalitu súdneho konania,
ktorá okrem iných procesných záruk kladie dôraz aj na zachovanie kontradiktórnosti konania a rovnosti
zbraní. Podstatou kontradiktórnosti a s ňou súvisiacej rovnosti zbraní je, aby všetci účastníci konania
mali reálnu možnosť využiť svoje procesné práva, predložiť argumenty a reagovať na protiargumenty
protistrany. Osobitne to platí v sporových konaniach, v ktorých stoja proti sebe žalobca a žalovaný a kde

sa v celom rozsahu uplatňuje kontradiktórnosť konania (porovnaj sp. zn. III. ÚS 402/08, IV. ÚS 42/09, IV.
ÚS 147/04). Odvolací súd je toho názoru, že súd prvej inštancie neporušil právo žalovaného na rovnosť
zbraní a právo žalovaného na spravodlivý proces porušené nebolo. Odvolací dôvod podľa § 165 ods. 1
písm. b) Civilného sporového poriadku žalovaný neuplatňuje dôvodne.12. Žalovaný rozporne v odvolaní na jednom mieste tvrdí, že sa s označením žalovaného mal súd prvej
inštancie vyporiadať bez úkonu žalobcov pri skúmaní splnenia procesných podmienok podľa § 61 C. s.

p., hoci nepopiera, že Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky je samostatnou právnickou osobou so
samostatnou spôsobilosťou mať práva a povinnosti a z toho vyplývajúcej procesnoprávnej subjektivity
a na druhej strane uvádza, že súd musí akceptovať označenie žalovaného žalobcom a skúmať iba to, či
označený žalovaný má byť zaviazaný na plnenie, ktorého sa žalobca domáha. Označenie žalovaného v
žalobe vychádzajúc z jej textu a pripojených príloh považuje odvolací súd za odstrániteľnú vadu podania,

ktorá bola napravená postupom podľa § 129 C. s. p. a ďalšie omyly súdu pri označovaní žalovaného v
procesných uzneseniach a písomnostiach nemôžu ísť na ťarchu žalobcov.

13. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky je podľa § 11 písm. c) zákona č. 575/2001 Z. z. ústredným
orgánom štátnej správy pre Policajný zbor, podľa § 35 ods. 1 zákona č. 575/2001 Z. z. je ministerstvo
právnickou osobou, ktorá má spôsobilosť na práva a povinnosti a podľa § 61 C. s. p. aj procesnú

subjektivitu. Pasívna vecná legitimácia žalovaného ako správne uviedol súd prvej inštancie vyplýva z
§ 6 ods. 1 zákona č. 171/1993 Z. z., podľa ktorého je Policajný zbor podriadený ministrovi, služobným
úradom podľa zákona č. 73/1998 Z. z. § 1 ods. 4 písm. b) je ministerstvo a podľa vlastného vyjadrenia
žalovaného vo vzťahu k príslušníkom Policajného zboru je to práve Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky.

14. Odvolací súd žiadnu vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
preskúmaním postupu súdu prvej inštancie nezistil. K označeniu žalovaného sa vyjadril v bode 10 a 11,
k namietanej nepreskúmateľnosti rozsudku v bode 8 a konštatuje, že ani jedným z odvolateľov nebol
odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) Civilného sporového poriadku uplatnený dôvodne.

15. Žalobcovia podľa § 365 ods. 1 písm. e) Civilného sporového poriadku vytýkali súdu prvej inštancie,
že nevykonal nimi navrhnutý dôkaz výsluchom svedka Q.. M. H., ktorého žalobcovia považovali v zmysle
antidiskriminačného zákona za osobu komparátora, ktorá bola oproti žalobcom nelegitímne zvýhodnená
diskriminačným konaním žalovaného vyplácaním príspevku na bývanie vo výške 150,- € mesačne.

15.1 Podľa nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 350/08 neakceptovanie
dôkazného návrhu možno čo do vecného obsahu odôvodnenia založiť len tromi dôvodmi: prvým je
argument, podľa ktorého tvrdená skutočnosť nemá relevantnú súvislosť s predmetom konania, ďalším je
argument, podľa ktorého navrhnutý dôkaz nepotvrdí ani nevyvráti tvrdenú skutočnosť, čiže nedisponuje
vypovedacou potenciou a naostatok tretím je nadbytočnosť dôkazu vo vzťahu k tvrdeniu, ktoré už bolo

s praktickou istotou buď overené alebo vyvrátené (obdobne uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 4Cdo/56/2020 z 21.10.2020). Q.. M. H. bol podľa zistenia súdu prvej inštancie v dobe,
keď žalobcovia navrhli jeho výsluch ako svedka, zaradený na útvare Národnej kriminálnej agentúry,
čo je útvar Ministerstva vnútra SR, naproti tomu žalobcovia vykonávajú funkciu policajta na útvare
Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Banskej Bystrici, čo sú dva odlišné útvary. Q.. M. H. mal byť

podľa vyjadrenia zástupcu žalobcov na pojednávaní dňa 28.09.2020 vypočutý k nákladom na bývanie,
či má pre neho vyplácaný príspevok na bývanie motivačný charakter na vykonávanie lepšej práce
alebo efektivity jeho práce, ktoré skutočnosti podľa názoru odvolacieho súdu nemajú žiaden význam
pre prejednávanú vec. Súd prvej inštancie zdôvodnil nevykonanie výsluchu svedka Q.. M. H. v bode 18
odôvodnenia práve tým, že tento nespĺňa kritériá komparátora vo vzťahu k žalobcom pre jeho zaradenie

na inom útvare Policajného zboru. Dôkazný návrh žalobcov teda neakceptoval preto, že skutočnosti,
ktoré majú byť preukázané výpoveďou svedka Q.. M. H. nemajú relevantnú súvislosť s predmetom
konania, keď zákonné kritériá pre odlišnú výšku príspevku na bývanie sú definované aj zaradením
príslušníka Policajného zboru na tom ktorom útvare. Súd prvej inštancie podľa názoru odvolacieho súdu
nepochybil, keď odmietol vykonať výsluch svedka Q.. M. H. z dôvodu, že skutočnosti, ku ktorým mal

podľa návrhu žalobcov vypovedať, nemajú relevantnú súvislosť s predmetom konania a dodáva, že
výpoveď tohto svedka by bola aj nadbytočná vo vzťahu k tvrdeniu žalobcov, že príslušníkom Policajného
zboru zaradeným na útvare Ministerstva vnútra SR v banskobystrickom kraji je priznávaný príspevok
na bývanie v sume vyššej než policajtom zaradeným do útvare Krajského riaditeľstva Policajného zboru
Banská Bystrica, keďže žalovaný túto skutočnosť nespochybňuje. Žalobcami navrhnutý dôkaz nebol

potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností, odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e) Civilného
sporového poriadku neobstojí.16. Obe sporové strany bezdôvodne vytýkajú súdu prvej inštancie nesprávne zistený skutkový stav
podľa § 365 ods. 1 písm. f) Civilného sporového poriadku. Skutkové zistenia potrebné pre správne
rozhodnutie vo veci uviedol súd prvej inštancie v bodoch 15 a 16. Z nich vyplýva, že žalobcovia sú

príslušníkmi Policajného zboru vykonávajúcimi funkciu policajta na útvare Policajného zboru Krajského
riaditeľstva v Banskej Bystrici, pod ktorý ako nižšie organizačné zložky patria aj obvodné oddelenia
Policajného zboru K. a A. M.. Žalobcom bol podľa zákona č. 73/1998 Z. z. a nariadenia ministra vnútra
č. 17/2008 dňom 01.07.2017 priznaný príspevok na bývanie iba vo výške 20,- €, čo žalobcovia oproti
iným príslušníkom Policajného zboru vykonávajúcim funkciu v rámci banskobystrického kraja považujú

za diskriminačné a z tohto dôvodu sa domáhajú vyslovenia porušenia zákazu rovnakého zaobchádzania
zo strany služobného úradu počnúc dňom 01.07.2017 a nápravy tohto stavu do budúcna uložením
povinnosti žalovanému upustiť od diskriminačného konania a za obdobie od 01.07.2017 do 31.08.2020
si uplatnili ako náhradu škody sumu 4 680,- €, čo považujú za násobok sumy 130,- € (rozdiel medzi
priznaným príspevkom na bývanie a príspevkom na bývanie, ktorý im mal byť priznaný za rozhodné
obdobie od 01.07.2017 do 31.07.2020.

16.1 Žalovaný nepopieral žalobcami tvrdený skutkový stav o výške priznaného príspevku a rozdieloch
v príspevkoch na bývanie v závislosti od výkonu funkcie a zaradenia policajta na tom ktorom útvare
odvolávajúc sa na zákonnú úpravu a na ňu nadväzujúcu úpravu nariadením ministra vnútra, ide teda o
nesporné skutkové tvrdenia a z odvolaní strán sporu ani nevyplýva, v čom má byť skutkový stav zistený
súdom prvej inštancie nesprávny.

17. Žiadna zo strán nesúhlasila s právnym posúdením veci, čo vyjadrili odvolacím dôvodom podľa
§ 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku. Žalobcovia tvrdili, že ak súd uznal nerovnaké
zaobchádzanie so žalobcami ich služobným úradom za obdobie od 01.07.2017 do 31.01.2019, mal
dospieť k rovnakému názoru aj za obdobie od 01.02.2019 naďalej a žalovaný spochybňoval záver súdu

prvej inštancie, že v zmysle nariadenia ministra vnútra č. 17/2008 nemohol služobný úrad diferencovať
príplatky na bývanie vyplácané príslušníkom Policajného zboru v rôznej výške v závislosti od ich
funkčného zaradenia.

18. Ustanovenia zákona č. 73/1998 Z. z. a antidiskriminačného zákona č. 365/2004 Z. z., podľa ktorých

posúdil súd prvej inštancie vec samú, citoval okresný súd v dôvodoch svojho rozhodnutia. Odvolací súd
ich citáciu z dôvodu zbytočnej duplicity neopakuje a z nich vyzdvihuje ustanovenie § 4 ods. 2 zákona
č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore, o organizácii Policajného zboru, § 2a zákona č. 73/1998 Z. z.,
ktorý aplikoval súd prvej inštancie podľa bodu 47 odôvodnenia, ustanovenie § 141a zákona č. 73/1998
Z. z. v znení účinnom do 31.01.2019 a po 01.02.2019, § 2 antidiskriminačného zákona definujúceho

zásady rovnakého zaobchádzania, § 6 ods. 1, § 9 antidiskriminačného zákona, čím nemieni povedať, že
ostatné ustanovenia zákona aplikované súdom prvej inštancie nemali relevanciu pre prejednávanú vec,
ale keďže odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu treba vnímať ako jeden
celok, nie je potrebné znovu uvádzať všetky skutočnosti a názory obsiahnuté už v rozsudku súdu prvej
inštancie.

19. Zásadou rovnakého zaobchádzania sa musí riadiť v zmysle § 6 ods. 1 zákona č. 365/2004 Z.
z. a § 2a ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z. aj služobný úrad žalobcov Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky z dôvodu, že štátna služba policajtov je obdobným právnym vzťahom ako pracovnoprávny
vzťah. Služobný úrad v týchto vzťahoch plní funkciu zamestnávateľa. Služobný plat a príspevky podľa

zákona č. 73/1998 Z. z. sa priznávajú príslušníkom Policajného zboru personálnym rozkazom, voči
ktorému je prípustný opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje nadriadený orgán. Z kópií personálnych
rozkazov riaditeľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru vo D. a riaditeľa Okresného riaditeľstva
Policajného zboru v D. nad S., z rozhodnutia riaditeľa Krajského riaditeľstva Policajného zboru v A.
A., ktorý rozhodoval o odvolaní žalobcov proti personálnym rozkazom riaditeľov Okresného riaditeľstva

Policajného zboru vo D. a D. nad S. mal súd prvej inštancie za preukázané, že každý zo žalobcov
spĺňa podľa § 141a ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z. nárok na príspevok na bývanie a výška príspevku
bola odvodená nielen od zákonných kritérií uvedených v § 141a ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z., ale
aj od článku 18 ods. 1, ods. 6 písm. c) a ods. 9 nariadenia ministra vnútra o platových náležitostiach
príslušníkov Policajného zboru č. 17/2008 v znení účinnom od 01.07.2017, ktorý okrem zákonných

kritérií uvedených v zákone č. 73/1998 Z. z. v znení účinnom do 31.01.2019, podľa ktorých príspevok
na bývanie určuje minister v závislosti od miesta výkonu štátnej služby a charakteru činnosti útvaru,
rozlišoval policajtov pre účely priznania príspevku na bývanie aj podľa ďalšieho kritéria a to zaradenia
policajta v rámci útvaru ministerstva, organizácií a zariadení ministerstva, útvarov Policajného zboru dokonkrétnej funkcie (vyšetrovateľ, starší vyšetrovateľ, starší vyšetrovateľ špecialista, iná funkcia) podľa
tabuľky v článku 18 ods. 9 nariadenia ministra č. 17/2008, z ktorej súd prvej inštancie správne zistil, že
sa vytvárali skupiny príspevku na bývanie závislé od kraja, v ktorom bola služba policajta vykonávaná,

rozlišovacie kritérium tvorili aj útvary Policajného zboru členené na útvary ministerstva, KR PZ, OR PZ
a podľa výkonu funkcie boli policajti zaradení do skupín príspevku na bývanie A, B, C a D. Žalovaný
odpoveďou z 05.06.2020 oznámil súdu prvej inštancie, že minister vnútra SR v banskobystrickom kraji
zriadil útvary Policajného zboru: Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v A. A. a Riaditeľstva hraničnej
a cudzineckej polície A. A.. Do pôsobnosti Krajského riaditeľstva Policajného zboru v A. A. patria

okresné riaditeľstvá Policajného zboru, v rámci ktorých sú zriadené základné útvary obvodné oddelenia
Policajného zboru. Z tabuľky v ods. 9 článku 18 nariadenia č. 17/2008 súd prvej inštancie správne
zistil, že príslušníkom Policajného zboru zaradeným na útvare Krajské riaditeľstvo Policajného zboru
v A. A. sa priznával príspevok na bývanie vo výške 120,- € mesačne. Toto zistenie je v súlade aj s
odpoveďou žalovaného z 25.08.2020 adresovanej súdu prvej inštancie, kde žalovaný uviedol, že na
Krajskom riaditeľstve Policajného zboru A. A., t. j. na samotnom útvare KR PZ bez okresných riaditeľstiev

Policajného zboru a obvodných riaditeľstiev Policajného zboru vykonávajú štátnu službu aj policajti
zaradení do skupín príspevku na bývanie podľa článku 18 ods. 4 a 5 nariadenia ministra vnútra SR č.
17/2008, ktorým je priznaný príspevok na bývanie za obdobie od 01.07.2017 do 31.01.2019 vo výške
120,- € a 70,- € mesačne (bez vysvetlenia, z čoho vyplýva diferenciácia na 120,- € a 70,- € mesačne).

20. Odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že pre záver, či dodržuje žalovaný zásadu
rovnakého zaobchádzania v rozhodnom období od 01.07.2017 do 31.08.2020 bolo potrebné prihliadnuť
na zmenu zákona č. 73/1998 Z. z., ktorý v období od 01.07.2017 do 31.01.2019 v § 141a pre
účely príspevku na bývanie ustanovoval iba dve kritériá a to miesto výkonu štátnej služby a charakter
činnosti útvaru, ale od 01.02.2019 až doposiaľ § 141a znie: príspevok na bývanie určuje minister v

závislosti od miesta výkonu štátnej služby, služobných činností, ktoré policajt vykonáva a útvaru jeho
služobného zaradenia. Odvolací súd súhlasí s názorom žalobcov, že pridaním kritéria „služobných
činností, ktoré policajt vykonáva" sa vlastne zlegalizoval stav priznávania príspevkov na bývanie podľa
nariadenia ministra č. 17/2008, napriek tomu nebolo možné vyhovieť žalobe v celom rozsahu. Súd prvej
inštancie dospel k správnemu právnemu záveru, že diskriminačného konania vo vzťahu k žalobcom

sa dopúšťal žalovaný v období od 01.07.2017 do 31.01.2019 tým, že nad zákonné kritériá uvedené
v § 141a ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. aplikoval pre priznanie príspevku na bývanie u policajtov
aj iné kritérium a to ich funkčné zaradenie v rámci útvaru zriadeného ministrom vnútra, čím vlastne
nedodržal ustanovenia zákona o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, ktoré umožňovali
rozlíšeniepríslušníkovPolicajnéhozborupreúčelypríspevkunabývanielenvzávislostiodichzaradenia

na ten ktorý útvar a miesto výkonu štátnej služby. Iná je situácia po 01.02.2019, kedy zákon ukladá
ministrovi pri priznávaní príspevku na bývanie prihliadať aj na služobné činnosti, ktoré policajt vykonáva.
Znenie zákona č. 73/1998 Z. z. od 1. februára 2019 je výsledkom legislatívneho procesu a prijatie
právnej normy v zmysle záverov Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 269/2019 z 2.
októbra 2019 nemôže naplniť znaky priamej diskriminácie, nepriamej diskriminácie, obťažovania a

neoprávneného postihu, pokynu na diskrimináciu alebo nabádania na diskrimináciu tak, ako to chápe
zákon č. 365/2004 Z. z. Právny predpis alebo jeho časť môže byť posudzovaný len z hľadiska jeho
ústavnosti,t.j.čijevsúladesÚstavouSR.Posudzovaniesamotnéhoaktuprijatiazákonazákonodarným
orgánom ako protiprávneho konania, ktorým došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania
podľa antidiskriminačného zákona nie je v kompetencii všeobecných súdov. Zákon sa vzťahuje na

všetkých príslušníkov Policajného zboru a kým ústavný súd nevysloví nesúlad zákona s Ústavou SR,
platí prezumpcia jeho ústavnosti. Porušovania zásady rovnakého zaobchádzania sa mohol žalovaný
dopustiť len v období od 01.07.2017 do 31.01.2019 tým, že diferencoval príslušníkov Policajného zboru
z hľadiska ich iného postavenia vyplývajúceho zo zaradenia v konkrétnej funkcii, teda iného postavenia,
čo je podľa § 2 ods. 1 zákona č. 365/2004 Z. z. zakázaným dôvodom nerovnakého zaobchádzania v

pracovnoprávnych vzťahoch a obdobných právnych vzťahoch. Súd prvej inštancie správne posúdil, že
ak má byť výška príspevku závislá od charakteru činnosti útvaru, na ktorom vykonáva policajt štátnu
službu,zakomparátorovjepotrebnépovažovaťpríslušníkovPolicajnéhozboruzaradenýchnatomistom
útvare, ktorým podľa vyjadrenia žalovaného je útvar Krajského riaditeľstva Policajného zboru v A. A.,
pod ktorý patria nižšie organizačné zložky, okresné riaditeľstvá Policajného zboru a obvodné oddelenia

Policajného zboru. Pracovisko Národnej kriminálnej agentúry v A. A. patrí pod útvar Ministerstva vnútra
SR, čo odôvodňuje podľa zákona č. 73/1998 Z. z. rozlíšenie príslušníkov zaradených do týchto útvarov
pre účely príspevku na bývanie do odlišných skupín. Súd prvej inštancie správne porovnával výšku
príspevku priznaného žalobcom s príspevkom na bývanie priznávaným príslušníkom Policajného zboruzaradeným na Krajskom riaditeľstve Policajného zboru vo výške 120,- € mesačne, čo činí rozdiel na
príspevku na bývanie u žalobcov 100,- € mesačne.

21. Žalobcovia tieto skutočnosti súdu prvej inštancie oznámili a preukázali, čím podľa § 11 ods. 2 zákona
č. 365/2004 Z. z. prešlo dôkazné bremeno, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania nedošlo
na žalovaného. Súd prvej inštancie v bode 53 odôvodnenia správne uviedol, že žalovaný neposkytol
súdu dostatočné vysvetlenie, prečo v prípade žalobcov nedošlo k porušeniu zásady rovnakého
zaobchádzania, domnienku diskriminačného konania nevyvrátil a svoje tvrdenia, že jeho konanie

sledovalo oprávnený záujem, bolo objektívne odôvodnené, primerané a nevyhnutné na dosiahnutie
takéhoto záujmu nepreukázal. Nie je teda pravdivé tvrdenie žalobcov, že súd opomenul aplikovať princíp
opačného dôkazného bremena podľa § 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona.

22. K peňažnému nároku uplatňovanému v konaní žalobcovia uviedli, že podľa § 9 antidiskriminačného
zákona sa môžu žalobcovia proti žalovanému domáhať nápravy protiprávneho stavu aj uplatnením

nároku na náhradu škody podľa § 420 ods. 1 a § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
22.1 Podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením
právnej povinnosti. V bode 55 odôvodnenia súd prvej inštancie osobitne neuvádza, akým spôsobom
skúmal predpoklady zodpovednosti za škodu v zmysle § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, iba
všeobecne dôvodí, že žalobcom umožňuje antidiskriminačný zákon využiť aj všeobecné prostriedky

ochrany podľa civilného práva, kde podľa generálnej prevenčnej povinnosti je každý povinný počínať si
tak,abynedochádzalokuškodámaakniektotútopovinnosťporuší,jepovinnývzniknutúškodunahradiť.
Právo na náhradu škody je majetkovej povahy. Pod pojmom škoda sa chápe ujma, ktorá nastala v
majetkovejsférepoškodenéhoajenapraviteľnáposkytnutímmajetkovéhoplnenia.Zaporušenieprávnej
povinnosti zo strany žalovaného považoval súd prvej inštancie jeho diskriminačné konanie, v dôsledku

ktorého žalobcom vznikla v ich majetkovej sfére nepriznaním príspevku na bývanie za obdobie od
01.07.2017 do 31.01.2019 majetková ujma vo výške 100,- € mesačne. Z tohto dôvodu súd vyhovel
žalobeonáhraduškodučiastočneažalovanémuuložilpovinnosťzaplatiťžalobcom19x100,-€každému
zvlášť, čo predstavuje rozdiel medzi príspevkom na bývanie, ktorý im mal byť priznaný vo výške 120,-
€ mesačne a bol priznaný iba vo výške 20,- € mesačne.

22.2 Zo znenia § 9 ods. 2 antidiskriminačného zákona vyplýva záver súdu prvej inštancie, že prostriedky
právnej ochrany podľa antidiskriminačného zákona sú upravené len demonštratívne (môže sa najmä
domáhať...) a v rámci nápravy protiprávneho stavu môže diskriminovaná osoba žiadať aj poskytnutie
primeraného zadosťučinenia, ktorý pojem nie je zákonom č. 365/2004 Z. z. spresnený, v akej forme
má byť primerané zadosťučinenie poskytnuté, či za primerané zadosťučinenie je možné považovať aj

majetkové plnenie. Odvolací súd je toho názoru, že pod pojmom primerané zadosťučinenie je možné
rozumieť aj finančnú náhradu toho, čo v dôsledku porušenia zásady rovnakého zaobchádzania z
majetkovej sféry osoby postihnutej diskrimináciou ušlo. Tento záver vyvodil z ustanovenia § 9 ods.
3 antidiskriminačného zákona, ktoré umožňuje v prípade, ak by primerané zadosťučinenie nebolo
dostačujúce, priznať aj ďalší peňažný nárok a to náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch za splnenia

zákonných predpokladov pre tento nárok.
22.3 Žalobcovia sa nedomáhajú v konaní náhrady nemajetkovej ujmy, ale peňažného plnenia, ktoré s
odkazom na § 9 ods. 4 označili za nárok na náhradu škody podľa všeobecných ustanovení civilného
práva. I keď súd prvej inštancie bližšie jednotlivé predpoklady zodpovednosti za škodu podľa § 420
ods. 1 Občianskeho zákonníka neskúmal, je odvolací súd toho názoru, že peňažnú náhradu ušlého

príspevkuzabývaniemoholsúdprvejinštanciežalobcompriznaťpodľa§9ods.2,3antidiskriminačného
zákona vo forme primeraného zadosťučinenia z dôvodu, že jeho základ spochybnený nebol, žalobcom
personálnym rozkazom bol priznaný nárok na príspevok na bývanie, jeho výška bola bez problémov
vypočítateľnáakorozdielpríspevkunabývanievyplácanýpríslušníkomPolicajnéhozboruzaradenýmna
útvare Krajského riaditeľstva Policajného zboru SR vo výške 120,- € a príspevkom na bývanie priznaným

žalobcom vo výške 20,- €, čo činí 100,- € mesačne. Za obdobie od 01.07.2017 do 31.01.2019 správne
súd prvej inštancie priznal žalobcom tento peňažný nárok vo výške 1 900,- € každému zvlášť.

23. Žalobcovia osobitne namietali výrok rozhodnutia súdu prvej inštancie o nároku strán sporu na
náhradu trov konania s tvrdením, že i keď by nebolo ich žalobe vyhovené, v zmysle rozhodnutia súdu

prvej inštancie je potrebné ich považovať za úspešnejšiu stranu v spore.

24. Pre porovnanie pomeru úspechu strán v spore je potrebné dať do pomeru uplatnené nároky žalobou
a priznané nároky súdom. Žalobcovia sa podanou žalobou domáhali určenia, že žalovaný vo vzťahuk nim od 01.07.2017 porušoval a naďalej porušuje zásadu rovnakého zaobchádzania a nevyplácaním
príspevku na bývanie vo výške 150,- € zasahuje do práva žalobcov na priznanie rovnakého príspevku
na bývanie, uloženia povinnosti žalovanému upustiť od svojho konania a napraviť protiprávny stav

tým, že žalobcom bude priznaný príspevok na bývanie v rovnakej výške ako príslušníkom Policajného
zboru služobne zaradeným vo funkcii vyšetrovateľ, starší vyšetrovateľ a starší vyšetrovateľ špecialista
pôsobiacim na útvare ministerstva vnútra v banskobystrickom kraji a to do budúcna bez obmedzenia
dátumom. V tejto časti žaloby uspeli žalobcovia iba čiastočne z dôvodu, že súd prvej inštancie
konštatoval porušenie zásady rovnakého zaobchádzania žalovaným vo vzťahu k žalobcom iba za

obdobieod01.07.2017do31.01.2019ažalovanémuneuložilpovinnosťnapraviťprotiprávnystavtým,že
do budúcna zabezpečí priznávanie rovnakého príspevku na bývanie vo výške 150,- € mesačne. Keďže
obdobie, za ktoré by mala byť takáto povinnosť žalovanému uložená, nebolo ohraničené dátumom a ide
o určovací výrok, nie je možné konštatovať pomer úspechu a neúspechu strán sporu v tejto časti žaloby
konkrétnym číslom. Ani v prípade peňažného nároku nie je pomer úspechu a neúspechu strán sporu
vyjadriteľný určitým percentuálnym pomerom z dôvodu, že žalobcovia síce za dobu minulú uplatňovali

náhradu škody vo výške 4 680,- €, čo považovali za násobok sumy 130,- € za obdobie od 01.07.2017
do 31.07.2020, pričom sa ale dopustili matematického omylu, pretože za obdobie od 01.07.2017 do
31.07.2020 ide o 37 mesiacov, nie 36 mesiacov a 37x 130 je 4 810,- €. Z tohto peňažného nároku bola
každému zo žalobcov priznaná suma iba 1 900,- €, čo predstavuje zhruba 40 %, avšak nešlo o konečnú
žiadosť o peňažné plnenie, keď žiadali uložiť žalovanému povinnosť vyplácať žalobcom príspevok na

bývanie vo výške 150,- € aj do budúcna bez časového obmedzenia. Žalobcov teda jednoznačne nie
je možné považovať za úspešnejšiu stranu v spore, ktorej by aj pri čiastočnom úspechu v konaní mal
byť priznaný pomerný nárok na náhradu trov konania. Súd prvej inštancie za tohto stavu podľa názoru
odvolacieho súdu správne podľa § 255 ods. 2 v spojení s § 262 ods. 1 C. s. p. vzhľadom na čiastočný
úspech v konaní žiadnej zo strán nárok na náhradu trov prvoinštančného konania nepriznal. Aj v tejto

časti bol rozsudok súdu prvej inštancie vecne správny.

25. Odvolací súd o nároku strán sporu na náhradu trov konania podľa § 262 ods. 1 a § 255 ods. 2
Civilného sporového poriadku rozhodol tak, že žiadnej zo strán nárok na náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal z dôvodu, že žiaden z nich neuspel svojim odvolaním v odvolacom konaní a pre

výpočet prípadného pomeru úspechu strán v spore platí to, čo vo vzťahu k úspechu na súde prvej
inštancie, že vzhľadom na formulovaný žalobný nárok a výrok rozsudku súdu prvej inštancie presný
pomer úspechu a neúspechu strán sporu ani v odvolacom konaní nebolo možné stanoviť.

26. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C. s. p.).Dovolanie v prípadoch uvedených v § 421 odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) C. s. p. (§ 421 ods. 2 C. s. p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C. s. p. nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C. s. p.); na určenie výšky
minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej
inštancie (§ 422 ods. 2 C. s. p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C. s. p.).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 C. s. p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C. s. p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).

Strany konania majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so
žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 C. s. p.); žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo
zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej
pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z.).

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C. s. p.).

Ak má dovolanie vady podľa § 429 C. s. p. a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád
neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 C .s p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.).