Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 1. marec 2022

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 10To/2/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8714010335
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 03. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Monok
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2022:8714010335.3

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Monoka a sudcov JUDr.
Evy Rešatkovej a JUDr. Petra Tobiaša na verejnom zasadnutí konanom dňa 02.03.2022, v trestnej veci
proti obžalovanému J.. Q. D. pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, 4 písm. b) Tr. zákona účinného
do 01.01.2006, o odvolaniach obžalovaného J.. Q. D. a poškodeného A. J. proti rozsudku Okresného
súdu Poprad sp. zn. 2T/25/2014 zo dňa 04.10.2021 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. poriadku z a m i e t a odvolanie obžalovaného J.. Q. D..

Podľa § 316 ods. 1 Tr. poriadku z a m i e t a odvolanie poškodeného A. J..

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súdu prvého stupňa bol obž. J.. Q. D. uznaný za vinného z trestného činu
podvodu podľa § 250 ods. 1, 4 písm. b) Tr. zákona účinného do 01.01.2006, vo forme účastníctva podľa

§ 10 ods. 1 písm. b) Tr. zákona účinného do 01.01.2006, na tom skutkovom základe, že

v priebehu mesiaca september v roku 2005, na Notárskom úrade notára Q.. J. H., v W. na N. sv. Z. č.
XX za bližšie nezistených okolností a nezisteným spôsobom podnietil neb. Z. V., nar. X.X.XXXX, zom.
XX.XX.XXXX, naposledy bytom W., ul. N. R. XXXX/XX k spísaniu a podpísaniu Notárskej zápisnice N
266/2005, NZ 44410/2005, NCRIs 43809/2005 zo dňa 23.9.2005, v ktorej je uvedené, že Z. V. je jedinou

právnou nástupkyňou vlastníkov pozemkov, čo však nebola pravda a na základe predmetnej notárskej
zápisnice Z. V. neoprávneným vydržaním nadobudla pozemky v katastrálnom území Poprad -Veľká a
to par. č. XXXX o výmere 425 m2 zapísaný v Pozemno-knižnej vložke (PKV) č. XXX, v podiele 1/4 k
celku, par. č. XXXX/XXX o výmere 1317 m2, par. č. XXXX/XXX o výmere 51 m2, par. č. XXX o výmere
7194 m2, par. č. XXXX/X o výmere 64 m2, par. č. XXXX/X o výmere 2585 m2, par. č. XXXX/X o výmere
918 m2, par. č. XXXX/X o výmere 189 m2, par. č. XXXX/X o výmere 813 m2, par. č. XXXX/X o výmere

1448 m2, par. č. XXXX/X o výmere 312 m2, par. č. XXXX/X o výmere 1285 m2, par. č. XXXX/X o výmere
2995 m2, par. č. XXXX o výmere 2500 m2, par. č. XXXX o výmere 2162 m2, par. č. XXXX o výmere
1511 m2, par. č. XXXX o výmere 669 m2, par. č. XXXX/X o výmere 1191 m2, par. č. XXXX o výmere
2413 m2, par. č. XXXX o výmere 4352 m2, zapísané v Liste vlastníctva (LV) č. XXXX, v podiele 1/6
k celku, par. č. XXXX o výmere 11 m2 zapísaný v LV č. XXXX, v podiele 1/12 k celku, par. č. XXX o
výmere 6330 m2, par. č. XXX o výmere 6104 m2, par. č. XXX/X o výmere 28 m2 zapísané v PKV č.

XXX, v podiele 1/3 k celku, par. č. XXXX o výmere 1816 m2 zapísané v PKV č. XXX, v podiele 1/3 k
celku, par. č. XXXX o výmere 1244 m2, par. č. XXXX o výmere 1903 m2 zapísané v PKV č. XXXX v
celosti, par. č. XXXX/X o výmere 813 m2, par. č. XXXX/X o výmere 1464 m2 zapísané v PKV č. XXXX
v celosti, par. č. XXXX/X o výmere 781 m2, par. č. XXXX/X o výmere 3898 m2 zapísané v PKV č. XXXX
v celosti, par. č. XXXX o výmere 1187 m2, par. č. XXX o výmere 2809 m2, par. č. XXXX o výmere 2590
m2, par. č. XXXX o výmere 2460 m2, par. č. XXXX o výmere 1331 m2, zapísané v PKV č. XXXX v

celosti po neb. V. J., rod. V., zomrelej dňa XX.X.XXXX a neb. Y. J., zomrelom dňa X.X.XXXX, pričom
tieto pozemky neboli zahrnuté v dedičských konaniach po nebohých V. J. a Y. J. vedených na Okresnomsúde v Poprade pod č. konania D XXX/XX a D XXX/XX, ktoré následne Z. V. kúpnou zmluvou zo dňa
7.10.2005 odpredala obž. J.. Q. D. za celkovú sumu 1.161,79 eur /35.000,- Sk/, ktorý potom darovacou
zmluvou zo dňa 7.12.2005 daroval časť z týchto pozemkov svojmu synovi J.. Q. D. a ďalšie pozemky

odpredal na základe kúpnej zmluvy zo dňa 29.12.2009 Q. W. z W., čím takto s nebohou Z. V. znemožnili
Q. J., nar. X.XX.XXXX, bytom M. XX, W., Q. J., nar. XX.X.XXXX, bytom V. 6, W., P. H., nar. XX.X.XXXX,
bytom M. 1, W., J.. V. J., nar. X.X.XXXX, bytom W. kaštieli XX, S., A. J., nar. XX.X.XXXX, bytom F. L.
6, T. - A. W., J. M., nar. XX.X.XXXX, bytom N. R. X, W. a Z. H., nar. X.X.XXXX. bytom M. 3, W., ako
oprávneným dedičom po nebohých V. J. a Y. J. domáhať sa svojich práv v náhradnom dedičskom konaní

a čím im bola spôsobená škoda vo výške najmenej 4.580,76 eur /138.000,- Sk/, a ďalej na základe tej
istej notárskej zápisnice N XXX/XXXX, NZ XXXXX/XXXX, NCRIs XXXXX/XXXX zo dňa 23.09.2005 Z.
V. neoprávnene osvedčila vyhlásením o vydržaní podľa § 63 zák. č. 323/1992 Zb. v znení neskorších
predpisov pozemky v katastrálnom území W. - M. par. č. XXXX/XXX o výmere 1317 m2, par. č. XXXX/
XXX o výmere 51 m2, par. č. XXX o výmere 7191 m2, par. č. XXXX/X o výmere 59 m2, par. č. XXXX/X
o výmere 2610 m2, par. č. XXXX/X o výmere 943 m2, par. č. XXXX/X o výmere 194 m2, par. č. XXXX/X

o výmere 837 m2, par. č. XXXX/X o výmere 1430 m2, par. č. XXXX/X o výmere 312 m2, par. č. XXXX/X
o výmere 1300 m2, par. č. XXXX/X o výmere 2982 m2, par. č. XXXX o výmere 2558 m2, par. č. XXXX
o výmere 2162 m2, par. č. XXXX o výmere 1521 m2, par. č. XXXX o výmere 682 m2, par. č. XXXX/X o
výmere 1181 m2, par. č. XXXX o výmere 2444 m2, par. č. XXXX o výmere 4362 m2, zapísané na liste
vlastníctva č. XXXX v podiele 5/6 k celku, pričom k osvedčeniu týchto pozemkov mal byť daný súhlas F.

D., nar. XX.XX.XXXX, bytom W., N. R. XXXX/XX a V. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom W., N. R. XXXX/XX
a to na základe písomnosti označenej ako „Súhlas zákonných zástupcov“, napísanej dňa 10.08.2005
v Poprade, v ktorej F. D. a V. D. mali súhlasiť s osvedčením predmetných pozemkov v podiele 5/6 k
celku vedených na LV č. XXXX, ktoré boli vo vlastníctve ich dcéry D. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom W.,
N. R. XXXX/XX, pričom podpis V. D. na tejto písomnosti za bližšie nezistených okolností, nezisteným

spôsobom a bez jej vedomia a súhlasu napodobnil F. D., ktoré následne Z. V. kúpnou zmluvou zo dňa
07.10.2005odpredalaobž.J..Q.D.zacelkovúsumu1.161,79eur/35.000,-Sk/aktorýčasťzuvedených
pozemkov na základe darovacej zmluvy zo dňa 17.12.2005 daroval svojmu synovi J.. Q. D. a časť z
uvedených pozemkov odpredal na základe kúpnej zmluvy zo dňa 29.12.2005 Q. W. z W., čím D. D., nar.
XX.XX.XXXX, bytom B. č. XXX bola spôsobená škoda vo výške 48.323,15 eur /1.455.783,10 Sk/.

Za to mu podľa § 250 ods. 4 Tr. zákona účinného do 01.01.2006 bol uložený trest odňatia slobody vo
výmere 2 rokov, výkon ktorého podľa § 58 ods. 1 písm. a) Tr. zákona účinného do 01.01.2006 mu bol
podmienečne odložený a podľa § 59 ods. 1 Tr. zákona účinného do 01.01.2006 určená skúšobná doba
2 rokov.

Zároveň podľa § 288 ods. 1 Tr. poriadku boli poškodení Q. J., Q. J., J.. V. J., A. J., J. M., Z. H., dedičia
po neb. P. H. - F. H., K. W., rod. H. a C. H. a D. D. s ich nárokom na náhradu škody odkázaní na civilný
proces.

Proti uvedenému rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote obžalovaný odvolanie, ktoré následne
prostredníctvom svojho obhajcu aj bližšie písomne odôvodnil. V odôvodnení tvrdí, že napadnutým
rozsudkom súd prekročil svoju vecnú právomoc, keď riešil otázku vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam,
ktoré sú uvedené v skutkovej vete a sám rozhodol o tom minimálne vo forme prejudiciálnej otázky,
komu svedčí vlastnícke právo k týmto nehnuteľnostiam. Predmetné nehnuteľnosti boli totiž zapísané v

pozemnoknižných vložkách do roku 2005 a listoch vlastníctva s tým, že posledný zápis vlastníckych
práv k týmto nehnuteľnostiam bol z 20. a 30. rokov 20. storočia a ako vlastníci týchto nehnuteľností boli
zapísaní právni predchodcovia S. D., Z. V. a Y. J., pričom Z. V. a S. D. boli sestry a Y. J. bol manžel V. J.,
ktorá bola taktiež sestrou Z. V. a S. D.. Zdôraznil, že po smrti Y. J. a V. J. a ani ich právnych predchodcov
neprebehlo dedičské konanie v roku 1996 ani neskôr, predmetom ktorého by bolo prejednanie dedičstva,

ktorého predmetom by boli vyššie uvedené nehnuteľnosti. Taktiež po právnych predchodcoch Y. J. a V. J.
neprebehlo dedičské konanie, a teda Y. J. a V. J. neboli vedení ako priami vlastníci, resp. spoluvlastníci
nehnuteľností uvedených v skutkovej vete. Zároveň uviedol, že poškodení sú príbuzensky spriaznení
s Z. V. aj s S. D., generačne však ide o potenciálne dedičov až v ďalšej generácii. Otázku komu teda
svedčí vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam si podľa jeho názoru svojvoľne vyriešili OČTK

vrátane trestných súdov a nekriticky a účelovo si osvojili tvrdenie údajných poškodených, že práve tieto
osoby mali byť vlastníkmi nehnuteľností uvedených v skutkovej vete. Tým podľa neho súd prekročil svoju
vecnú príslušnosť, keď bez ďalšieho rozhodol o tom, že poškodeným svedčí vlastnícke právo k týmto
nehnuteľnostiam a na tom skutkovom základe ho uznal za vinného z trestného činu podvodu podľa § 250ods. 1, 4 písm. b) Trestného zákona. Je presvedčený, že otázka vlastníckeho práva môže byť riešená
výlučne v civilnom súdnom konaní, a to buď na základe dedičského rozhodnutia alebo rozhodnutia
civilného súdu vo forme určovacej žaloby na určenie vlastníckeho práva, v rámci ktorého konania sú

osoby, ktoré sa domáhajú vlastníckeho práva povinné relevantne preukázať, že vlastnícke právo patrí
práve im, pričom v danom prípade vo vzťahu k predmetným nehnuteľnostiam takáto žaloba nikdy nebola
podaná, a to napriek tomu, že od smrti Y. J. a V. J. uplynulo 25 rokov a od vydania osvedčenia o vydržaní
v prospech Z. V. 16 rokov. Z toho sa mu teda javí, že poškodení sa preukázateľne necítili byť vlastníkmi
predmetných nehnuteľností a ani netušili, že by im malo svedčať nejaké vlastnícke právo, keďže od

smrti ich právnych predchodcov v roku 1996 nikdy nepodali návrh na dodatočné prejednanie dedičstva
a ani civilnú určovaciu žalobu, že sú vlastníkmi týchto nehnuteľností. Tieto osoby zároveň nikdy neboli
zapísané na listoch vlastníctva ako vlastníci týchto nehnuteľností. Má zato, že neexistuje právny základ,
z ktorého by súd v rámci trestného konania mohol vyvodiť relevantný právny záver o tom, že práve
poškodeným by malo svedčať vlastnícke právo k nehnuteľnostiam uvedeným v skutkovej vete tohto
rozsudku. Tieto skutočnosti podľa neho nevyplývajú ani zo žiadneho z dôkazov, ktorý súd v tomto konaní

vykonal, pričom skutkovo sa súd zameral na dokazovanie skutočností, ktoré nemajú súvis s predmetom
obžaloby a ktoré nie sú predmetom obžaloby, t. j. na otázku dokazovania, že kedy, prípadne kým došlo
k sfalšovaniu závetov v roku 1996 predložených v dedičskom konaní sp. zn. D XXX/96 po neb. V. J.,
rod. V., ktorá zomrela XX.X.XXXX a v dedičskom konaní sp. zn. D XXX/XX po neb. Y. J., ktorý zomrel
X.X.XXXX, pričom predmetom týchto závetov neboli nehnuteľnosti, ktoré sú uvedené v skutkovej vete

rozsudku ani následného civilného súdneho konania, ktorý rozhodoval o neplatnosti týchto závetov.
Tvrdí, že v rámci dokazovania absentujú akékoľvek dôkazy s výnimkou tvrdenia poškodených o tom,
komu v skutočnosti svedčalo vlastnícke právo k nehnuteľnostiam uvedeným v skutkovej vete. Čo sa
týka skutku vo vzťahu k D. D., aj tu podľa neho súd prekročil svoju vecnú príslušnosť, keď si dovolil
posudzovať otázku, kto je oprávnený konať za mal. osobu a dospel k záveru, že na konanie za maloletú

v majetkových veciach je nevyhnutné konanie oboch rodičov, t. j. otca aj matky a rozhodol o tom, že
vzdanie sa majetkových práv vyhlásením otca je nepostačujúce, pričom v dokazovaní sa nezameral
na otázku, či toto vyhlásenie urobil otec D. D. a či bol oprávnený takéto vyhlásenie urobiť, ale zameral
sa výlučne na to, že na vyhlásení o vzdaní sa majetku sa nachádza aj podpis matky D. D., ktorý však
nie je jej. Je presvedčený, že otázku konania za mal. dieťa môže riešiť výlučne civilný súd, ktorý môže

určiť, či konanie rodiča bolo v súlade so zákonom, resp. či rodič bol oprávnený konať aj sám za mal.
dieťa, alebo či bolo potrebné konanie oboch rodičov spoločne, pričom na posúdenie tejto otázky je
výlučne príslušný opatrovnícky súd. Keďže považuje za nesporné, že za v tom čase mal. D. D. konal
jej otec ako zákonný zástupca, s touto skutočnosťou sa tento súd nezaoberal a podľa neho nekriticky
a arbitrárne rozhodol, že za mal. dieťa otec nemohol konať. Považuje to za flagrantné prekročenie

vecných právomocí tohto súdu. Samotný rozsudok tak, ako je odôvodnený, považuje za arbitrárny a
nepreskúmateľný, pretože z odôvodnenia rozsudku nevyplýva a nemožno vyvodiť, že skutok tak, ako
je opísaný v skutkovej vete je trestným činom, a že tohto sa dopustil práve J.. Q. D., keďže podľa
neho nie je zrejmé a nebolo preukázané žiadnym relevantným spôsobom, že Z. V. nie je tou osobou,
ktorej by svedčalo vlastnícke právo k nehnuteľnostiam uvedeným v skutkovej vete, keďže Z. V. je

evidentne prepojená s právnymi predchodcami osôb, ktoré boli pred vydaním osvedčenia o vydržaní
v prospech Z. V. v priamom príbuzenskom rade, a teda osobou, ktorá taktiež prichádzala do úvahy
ako dedička, resp. spoludedička čo i len časti týchto nehnuteľností. Posúdenie tejto otázky podľa jeho
názoru relevantným zákonným orgánom a rozhodnutie o tejto skutočnosti absentuje a teda platí fikcia,
že na základe osvedčenia o vydržaní N XXX/XXXX bola vlastníkom týchto nehnuteľností Z. V. a tým

pádom sa on nemohol dopustiť akéhokoľvek trestného činu k týmto nehnuteľnostiam. Z toho dôvodu
celú argumentácia súdu, postavenú na výpovedi nebohej Z. V., ktorá v čase výpovede mala 83 rokov,
bola v tom čase už v zlom zdravotnom stave, jej výsluch bol vykonaný bez prítomnosti advokáta a
tento úkon je neopakovateľný, keďže Z. V. medzičasom umrela, považuje za právne irelevantnú a nemá
žiadnu dôkaznú hodnotu. Z obsahu samotnej výpovede Z. V. je podľa neho zrejmé, že táto de facto

nevedela, čo je predmetom jej výsluchu a otázkam tak, ako jej boli položené de facto ani nerozumela.
Napriek tomu súd na základe takejto výpovede dospel k záveru, že naviedol Z. V. na to, aby išla k
notárovi, kde urobila vyhlásenie o osvedčení vlastníckych práv k nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom
skutkovej vety. Má zato, že takýto dôkaz je absolútne nepoužiteľný v trestnom konaní, keďže podľa
neho bol vykonaný nezákonným spôsobom, bez poučenia o tom, že svojou výpoveďou si môže privodiť

trestné stíhanie, a že môže odoprieť výpoveď, pričom takéto poučenie absentuje. V tom čase bola Z. V.
podozrivá zo spáchania trestného činu práve tak, ako J.. Q. D., voči ktorému bolo v tom čase minimálne
vznesené obvinenie vo veci, a teda jej výsluch aj s poukazom na rozhodnutie ESĽP vo veci Ibrahim
a ostatní vs. Spojené Kráľovstvo, sťažnosť 50541/08 v rozsudku zo dňa 13.9.2016 považuje za dôkazneprípustný. Poukázal na to, že „obžaloba v trestnej veci môže byť opretá o výpovede svedkov a iné
dôkazy vykonané pred vydaním uznesenia o vznesení obvinenia, prípadne pred oznámením uznesenia
o vznesení obvinenia, ak k ich vykonaniu došlo po začatí trestného stíhania vo veci. Ak je ale výpoveď

svedka jediným usvedčujúcim dôkazom alebo vo významnej miere rozhodujúcim dôkazom, o ktorý chce
prokurátor,akonositeľdôkaznéhobremenavkonanípredsúdom,oprieťobžalobu,jenevyhnutnétakého
svedkavypočuťažpovzneseníobvineniaatakzachovaťprávoobvinenéhonakontradiktórnypostup.Ak
obvinený po vznesení obvinenia žiada zopakovať výsluchy iných svedkov, je na úvahe orgánov činných
v trestnom konaní, aby po posúdení dôkaznej situácie vo veci rozhodli o potrebe vykonať kontradiktórny

výsluch svedka. Na spravodlivé súdne konanie a na kritickú previerku výpovede svedka postačuje, ak
je výsluch svedka vykonaný v prítomnosti obvineného alebo jeho obhajcu v konaní pred súdom“ (R
30/2010).Vzhľadomnauvedenénemôžedospieťkinémuprávnemuzáveru,akožecelétrestnéstíhanie
voči nemu je nezákonné, trpí takými právnymi vadami, pre ktoré nemožno vo veci rozhodnúť inak, ako
tak, že odvolací súd napadnutý rozsudok zruší a jeho v celom rozsahu oslobodí spod obžaloby.

Odvolanie proti výroku o treste uvedeného rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote aj poškodený
A. J.. Namietal v ňom výšku uloženého trestu.

Krajský súd vo vzťahu k odvolaniu poškodeného A. J. zdôrazňuje, že jeho vecnému prejednaniu bráni
ust. § 307 ods. 1 písm. c) Tr. poriadku, podľa ktorého ak Trestný poriadok neustanovuje inak, rozsudok

môže odvolaním napadnúť poškodený pre nesprávnosť výroku o náhrade škody.

Vzmyslecitovanéhoustanoveniatedapoškodenýniejeoprávnenýpodaťodvolanieprotivýrokuotreste,
ale len pre nesprávnosť výroku o náhrade škody.

Z uvedeného dôvodu odvolací súd nemal inú možnosť, než odvolanie poškodeného v zmysle
ustanovenia § 316 ods. 1 Tr. poriadku ako odvolanie podané neoprávnenou osobou zamietnuť.

Krajský súd ako súd odvolací však v zmysle § 317 ods. 1 Tr. poriadku preskúmal zákonnosť
a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im

predchádzalo, na podklade odvolania obžalovaného a zistil, že odvolanie nie je dôvodné.

Vprvomradejepotrebnéuviesť,žekonanie,ktorénapadnutémurozsudkupredchádzalo,bolovykonané
bezpodstatnýchprocesnýchchýb,ktorébybolinamietanéstranami,pričombolidodržiavanéajpríslušné
ustanovenia Trestného poriadku, ktorými sa má zabezpečiť právo obžalovaného na obhajobu.

V posudzovanej veci boli podľa názoru krajského súdu v konaní pred súdom prvého stupňa vykonané
dôkazy tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti a to v
rozsahunevyhnutnomprespravodlivérozhodnutie.Vykonanédôkazyokresnýsúdvyhodnotilspôsobom
uvedeným v § 2 ods. 12 Tr. poriadku a takýmto postupom dospel v podstate k správnym skutkovým a

aj právnym záverom.

V dôvodoch svojho rozhodnutia okresný súd uviedol, ktoré dôkazy vo veci vykonal, ktoré skutočnosti
z vykonaných dôkazov vyplývali, ako aj to, na základe ktorých konkrétnych dôkazov svoje skutkové
závery ustálil a prečo obrane obžalovaného neuveril. S dôvodmi napadnutého rozsudku sa odvolací súd

stotožnil a v podrobnostiach na ne poukazuje.

Aj keď obžalovaný spáchanie trestného činu poprel brániac sa predovšetkým tým, že predmetný majetok
po smrti V. J., Y. J. a S. D. nadobudla vydržaním v roku 2005 Z. V., ktorá tento majetok s jeho rodičmi
S. D. a Y. D. obhospodarovala a užívala, pričom jeho jedinou účasťou v danej veci bolo iba to, že Z.

V. zaviezol autom k notárovi Q.. H., tak aj podľa krajského súdu výrok o vine je možné oprieť o súhrn
dôkazov, ktoré po ich zhodnotení jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností odôvodňujú záver, že
sa skutok tak, ako je uvedený v napadnutom rozsudku, stal a že ho vo forme účastníctva ako trestne
zodpovedný subjekt spáchal obžalovaný.

Trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1 Tr. zákona účinného do 01.01.2006 (ďalej len „Tr. zákon“)
sa dopustí ten, kto na škodu cudzieho majetku seba alebo iného obohatí tým, že uvedie niekoho do
omylu alebo využije niečí omyl a spôsobí tak na cudzom majetku škodu nie nepatrnú. Kto takým činomspôsobí značnú škodu alebo iný obzvlášť závažný následok, dopustí sa trestného činu podvodu podľa §
250 ods. 4 písm. b) Tr. zákona. Podľa § 89 ods. 3 Tr. zákona bola značná škoda najmenej 690.000,- Sk.

Podľa § 10 ods. 1 Tr. zákona účastníkom na dokonanom trestnom čine alebo jeho pokuse je, kto
úmyselne
a) zosnoval alebo riadil spáchanie trestného činu (organizátor),
b) naviedol iného na spáchanie trestného činu (návodca),
c) poskytol inému pomoc na spáchanie trestného činu, najmä zadovážením prostriedkov, odstránením

prekážok, radou, utvrdzovaním v predsavzatí, sľubom prispieť po trestnom čine (pomocník).

Podľa § 10 ods. 2 Tr. zákona na trestnú zodpovednosť a trestnosť účastníka sa použijú ustanovenia o
trestnej zodpovednosti a trestnosti páchateľa, ak tento zákon neustanovuje niečo iné.

Objektívnustránkutrestnéhočinupodvodupredstavujekonaniepáchateľa,ktorýuvádzainéhodoomylu.

Za omyl sa považuje rozpor medzi predstavou a skutočnosťou a pôjde o neho vtedy, keď podvádzaná
osobanemáodôležitejokolnostižiadnupredstavualebosadomnieva,žesanemáčohoobávať;omylsa
môžetýkaťajskutočností,ktorémajúeštelennastať,páchateľvšakmusíoomyleinéhovedieťužvčase,
keď dochádza k obohateniu. Uvedením do omylu páchateľ predstiera okolnosti, ktoré nie sú v súlade
so skutočným stavom veci, pričom môže ísť o lesť, ale aj o obyčajnú nepravdivú informáciu. Objektom

trestného činu podvodu je cudzí majetok a po subjektívnej stránke sa vyžaduje úmyselné zavinenie,
ktoré musí zahŕňať všetky znaky objektívnej stránky trestného činu, teda konanie, následok a príčinný
vzťah medzi konaním a následkom. Podľa § 4 Tr. zákona je trestný čin spáchaný úmyselne, ak páchateľ
chcel spôsobom uvedeným v Trestnom zákone porušiť alebo ohroziť záujem chránený týmto zákonom
(úmysel priamy), alebo vedel, že svojím konaním môže také porušenie alebo ohrozenie spôsobiť, a pre

prípad, že ho spôsobí, bol s tým uzrozumený (úmysel nepriamy).

Ako už odvolací súd zdôraznil vo svojom predchádzajúcom zrušujúcom uznesení sp. zn. 1To/26/2020
účastníctvo v užšom zmysle sa opiera o zásadu akcesority účastníctva, ktorá vo všeobecnej podobe
znamená závislosť trestnej zodpovednosti účastníka na trestnej zodpovednosti hlavného páchateľa.

Zásada akcesority účastníctva spočíva v tom, že organizátorstvo, návod a pomoc sa posudzujú ako
účastníctvo podľa § 10 ods. 1 Tr. zákona len vtedy, ak hlavný páchateľ trestný čin dokonal alebo sa o
neho aspoň pokúsil. K trestnej zodpovednosti účastníka na trestnom čine hlavného páchateľa sa však
nevyžaduje, aby došlo k odsúdeniu hlavného páchateľa. Trestnosti účastníka totiž nie je na prekážku, ak
sú na strane hlavného páchateľa dôvody beztrestnosti alebo nestíhateľnosti (R 58/1973), vrátane smrti

či nepríčetnosti hlavného páchateľa. Otázku viny takéhoto páchateľa súd rieši ako predbežnú otázku,
pričom dosah riešenia takejto otázky je obmedzený len na tú trestnú vec, v ktorej sa o nej rozhodlo.

V predmetnej veci je zrejmé, že Z. V. dňa 23.09.2005 pred notárom Q.. J. H., v úmysle dosiahnuť
zapísanie vlastníctva nehnuteľností do katastra nehnuteľností vo svoj prospech, do notárskej zápisnice

N XXX/XXXX vyhlásila, že vydržala vlastníctvo spoluvlastníckych podielov k pozemkom vymenovaným
v notárskej zápisnici. Vyhlásila, že vlastnícke právo odvodzuje z titulu prevodu a právneho nástupníctva
najneskôr z roku 1993 s tým, že vlastnícke právo nadobudla najneskôr 01.01.2004. Vyhlásila, že je
jedinou právnou nástupníčkou dotknutých vlastníkov.

Vo všeobecnosti platí, že vydržanie je osobitný, originárny spôsob nadobudnutia vlastníctva. V prípade
splnenia zákonom určených podmienok dochádza k nemu priamo zo zákona, nevyžaduje sa k tomu
rozhodnutie štátneho orgánu. K tomu, aby bolo možné nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnostiam
vydržaním musia byť splnené zároveň tieto zákonné predpoklady ustanovené
v § 134 Občianskeho zákonníka: a) nadobúdateľ je oprávneným držiteľom veci, b) nepretržitosť

vydržacej doby, ktorou je neprerušovaný stav užívania predmetu vydržania počas desiatich rokov,
c) spôsobilý predmet vydržania. Základným predpokladom vydržania je tak oprávnená držba, teda
skutočnosť, že držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec alebo právo patrí.
Dobromyseľným je ten držiteľ, ktorý pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na
okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte požadovať, nemal a nemohol mať pochybnosti, že

užíva veci, ktorých vlastníctvo nenadobudol.

Z. V. svoje vlastnícke právo k pozemkom odvodzovala od prevodu a právneho nástupníctva s tým, že je
jedinou právnou nástupníčkou dotknutých vlastníkov. Tieto vyhlásenia Z. V. však boli zjavne nepravdivé.Z dokazovania je totiž zrejmé, že neexistuje žiadne dedičské rozhodnutie a ani darovacia zmluva či
iná zmluva o prevode nehnuteľností, vzhľadom na ktoré by Z. V. mohla byť dobromyseľná o tom, že
je výlučnou vlastníčkou predmetných nehnuteľností, resp. že jej patria aj spoluvlastnícke podiely na

predmetných nehnuteľnostiach vymenovaných v notárskej zápisnici N XXX/XXXX. Jednoznačne teda
vedela, že neexistuje žiaden právny dôvod, ktorý by založil jej oprávnenú držbu s možným následkom
vydržania vlastníckeho práva.

Je všeobecne známou skutočnosťou, že aj keď sa dedičstvo nadobúda ku dňu smrti poručiteľa,

tak dedičstvo musí byť súdom (predtým štátnym notárstvom) prejednané a vyporiadané, a až podľa
rozhodnutia súdu (štátneho notárstva) o dedičstve sa nadobúda dedičstvo s účinnosťou ku dňu smrti
poručiteľa (v 50-tych rokoch súdne konanie o dedičstve upravovali ust. § 310 a nasl. zák. č. 142/1950
Sb. o konaní v občianskych právnych veciach). Pokiaľ takéto rozhodnutie o dedičstve urobené nebolo,
nie je daný nadobúdací titul, ktorý by mohol zakladať dobromyseľnosť k oprávnenej držbe pozemkov,
nevyhnutnej pre vydržanie vlastníckeho práva.

V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že aj osvedčenia o dedičstve Dnot XXX/XXXX a Dnot XXX/
XXXX, podľa ktorých Z. V. s S. D. dedili domové nehnuteľnosti po nebohých V. J. a Y. J., boli založené
na falošných závetoch, o čom Z. V. vedela, pretože podľa znaleckého posudku z písmoznalectva bola
pravdepodobne pisateľkou podpisov na týchto závetoch, pričom súd ich neplatnosť vyhlásil ešte v roku

2002 v občianskom súdnom konaní, v ktorom bola žalovanou. Ani od tohto dedičského konania a
testamentov teda Z. V. nemohla odvodzovať oprávnenú držbu nehnuteľností patriacich nebohým V. J. a
Y. J. trvajúcu nepretržite po dobu 10 rokov, ale naopak, tieto skutočnosti svedčia o jej nedobromyseľnosti
o tom, že by mohla byť vlastníčkou nehnuteľností uvedených v notárskom osvedčení o vydržaní.

Rovnako to platí aj vo vzťahu k tvrdenému prevodu. Žiadna zmluva z obdobia do roku 1993, ktorej
predmetom by bol prevod vlastníctva v notárskej zápisnici vymenovaných nehnuteľností na Z. V., v
konaní zistená nebola, pričom takú zmluvu vo svojej svedeckej výpovedi z 21.9.2006 netvrdila ani
samotná Z. V.. K tomu je ešte potrebné dodať, že oprávneným držiteľom nehnuteľnosti, ktorý by bol so
zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľným o tom, že je jej vlastníkom, nemôže byť ten, kto mal do

držby vstúpiť do 1.1.1992 na základe takej zmluvy o prevode nehnuteľnosti, ktorá nebola registrovaná
štátnym notárstvom, a ktorá dokonca nebola ani len písomná. Nielen v období od 1.4.1964, ale aj
pred týmto obdobím a rovnako aj v súčasnosti, občianske právo pod sankciou absolútnej neplatnosti
vyžadovalo a vyžaduje pre takúto zmluvu písomnú formu, čo je opäť taká trvalá, nemenná a všeobecne
známa skutočnosť, že nepripúšťa omyl. V období do roku 1993, kedy podľa vyhlásenia Z. V. malo dôjsť k

prevodu predmetných nehnuteľností, takúto povinnosť zachovať pri zmluvách o prevode nehnuteľností
písomnú formu pod sankciou ich neplatnosti upravoval Občiansky zákonník (zák. č. 40/1964 Zb.) v §
46 ods. 1 a § 40 ods. 1. V 50-tych rokoch takúto úpravu obsahovali ust. § 36, § 38, § 40 ods. 1 zák.
č. 141/1950 Sb.

Z. V. teda nemohla byť v žiadnom prípade dobromyseľná o tom, že by mohla byť vlastníčkou
nehnuteľností uvedených v notárskom osvedčení, o ktorých vyhlásila, že k nim nadobudla vlastníctvo
vydržaním.

Naviac, o jej nedobromyseľnosti svedčí aj tá skutočnosť, že spoluvlastnícke podiely zapísané na neb.

Y. J. a jeho manželke neb. V. J. rod. V. si nedala osvedčiť za ich života. Hoci zomreli až v roku 1996,
tak Z. V. sa do tej doby o zápis ich spoluvlastníckych podielov na seba ani nepokúsila. Až v roku 2005,
vediac, že nie je ich dedičkou, urobila pred notárom nepravdivé vyhlásenie o vydržaní spoluvlastníckych
podielov zapísaných na neb. Y. J. a jeho manželke neb. V. J. rod. V..

Rovnako o tom, že si Z. V. musela byť vedomá toho, že do notárskej zápisnice vo svojom vyhlásení
o vydržaní klame, svedčí aj tá skutočnosť, že si dala osvedčiť nadobudnutie vlastníctva aj k tým
nehnuteľnostiam, ktorých bol pôvodným výlučným vlastníkom neb. Y. J., s ktorým pokrvná príbuzná
nebola a ako dedička po ňom do úvahy ani neprichádzala.

Z. V. pri vyhlásení do notárskej zápisnice N 266/2005 klamala aj v tom, že je jedinou právnou
nástupkyňou dotknutých vlastníkov. Nebola totiž nielenže jedinou, ale nebola žiadnou právnou
nástupkyňou vlastníkov, ktorých spoluvlastnícke podiely vyhlásila za svoje vlastníctvo.V prvom rade Z. V. vyhlásila, že je vlastníčkou spoluvlastníckych podielov nebohých Y. J. a V. J.. Ich
právnou nástupkyňou však Z. V. jednoznačne nebola, aj keď sa o to falošnými testamentami pokúsila
(tieto testamenty boli za sfalšované vyhlásené rozsudkom Okresného súdu Poprad sp. zn. 12C/689/99

z 20.02.2002 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3Co/459/02 z 22.09.2003). V. J.
zomrela XX.XX.XXXX ako bezdetná. V druhej dedičskej skupine po nej bol jediným dedičom zo zákona
jej manžel Y. J. (§ 474 Občianskeho zákonníka). Y. J. zomrel XX.XX.XXXX a po ňom boli zákonnými
dedičmi v tretej dedičskej skupine (§ 475 Obč. zákonníka) deti jeho súrodencov neb. V. J. a neb. Q. J.
a to: A. J., J.. V. J., J. M., Z. H., Q. J., Q. J. a P. H..

Dedičské konanie po neb. V. J. a neb. Y. J. so zákonnými dedičmi, ktorí boli ich skutočnými právnymi
nástupcami,neprebehlo,nakoľkoobžalovanýakosplnomocnenýzástupcaZ.V.aS.D.predložilnotárovi
Q.. J. H. sfalšované testamenty, podľa ktorých dedičmi zo závetu sú Z. V. a S. D.. Ako už bolo uvedené,
tieto testamenty boli na návrh zákonných dedičov za sfalšované vyhlásené rozsudkom Okresného súdu
Poprad sp. zn. 12C/689/99 z 20.02.2002 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn.

3Co/459/02 z 22.09.2003 (právoplatné 28.11.2003). Dedičské konania po nebohých V. J. a Y. J. však boli
právoplatne skončené osvedčeniami o dedičstve z 23.01.1998 sp. zn. D XXX/XX a D XXX/XX, ktorými
boli ako dedičia na podklade falošných závetov označené Z. V. a S. D..

Z uvedeného nepochybne vyplýva, že Z. V. právnou nástupkyňou po neb. V. J. a neb. Y. J. nebola, a

pokiaľ to do notárskej zápisnice N XXX/XXXX dňa 23.09.2005 vyhlásila, tak vedome klamala za tým
účelom, aby bola ako vlastníčka ich spoluvlastníckych podielov zapísaná v katastri nehnuteľností.

V súvislosti s tým je tiež potrebné uviesť, že nie je dôvodná námietka obhajoby, že zákonní dedičia
nemalizáujemopredmetnénehnuteľnostipatriacedodedičstvaponebohýchV.J.aY.J..Títo,keďzistili,

že dedičské konanie prebehlo na podklade falošných závetov, podali žalobu o určenie, že testamenty
neboli podpísané poručiteľmi. Konanie vedené na Okresnom súde Poprad sp. zn. 12C/689/99 sa však
právoplatne skončilo až 28.11.2003. Následne podali aj návrh na obnovu dedičského konania, ktorý bol
však pre procesné nedostatky uznesením Okresného súdu Poprad sp. zn. 7C/102/2004 z 28.06.2005
odmietnutý bez vecného prejednania. Potom už došlo k vyhláseniu o vydržaní Z. V. dňa 23.09.2005,

po ktorom v rýchlom slede došlo k zmene vlastníkov nehnuteľností, keď už 07.10.2005 boli kúpnou
zmluvou za kúpnu cenu 35.000,- Sk z Z. V. prevedené na obžalovaného, darovacou zmluvou zo
17.12.2005 časť (v hodnote 2.900.000,- Sk) na J.. Q. D. mladšieho a kúpnou zmluvou z 29.12.2005 na
Q. W. za kúpnu cenu 2.940.000,- Sk (Q. W. kúpnou zmluvou z 23.10.2006 predal časť nehnuteľností
vyčlenených geometrickým plánom Národnej diaľničnej spoločnosti a.s. za cenu 2.703.969,50 Sk). Je

teda opodstatnené tvrdenie obhajoby z vyjadrenia z 18.02.2022 k podaniu prokurátora, že keďže je
majetok prevedený na iných vlastníkov, tak dedičské konanie už nie je možné vykonať. Tým zo strany
Z. V. a obžalovaného došlo k zmareniu uplatnenia si vlastníckych práv poškodených prostriedkami
civilného procesu.

Rovnako, ani len teoreticky, nemohla byť Z. V. nepretržite po dobu desiatich rokov oprávnenou držiteľkou
spoluvlastníckych podielov zapísaných na LV XXXX k.ú. Veľká, ktorých vlastníčkou bola D. D.. Ešte
len 05.06.2002 totiž darovacou zmluvou Z. V. svoj podiel v pomere 1/6 k celku a S. D. svoj podiel v
pomere 4/6 k celku na nehnuteľnostiach zapísaných na LV XXXX k.ú. M. darovali D. D. (predmetom
darovania nebol podiel neb. V. J. v pomere 1/6 k celku). Je teda vylúčené, aby tieto nehnuteľnosti mala Z.

V. najneskôr k 01.01.2004 v nepretržitej oprávnenej držbe po dobu desiatich rokov. Od 05.06.2002 totiž
preukázateľne vedela o právnom dôvode nadobudnutia vlastníckeho práva k týmto nehnuteľnostiam v
prospech D. D., v dôsledku čoho nemohla byť dobromyseľná v tom, že jej patria spoluvlastnícke podiely
v pomere 5/6 k celku na predmetných nehnuteľnostiach.

Splnená nebola ani ďalšia zákonná podmienka vydržania vlastníctva nehnuteľností a to, aby uvedené
nehnuteľnosti Z. V. užívala po dobu desiatich rokov nerušene ako svoje vlastné a v držbe nebola nikým
rušená. Držby predmetných nehnuteľností sa totiž Z. V. nikdy neujala. Mnohé z nich boli od päťdesiatych
rokov užívané nepretržite poľnohospodárskymi družstvami F. W., A. a C. X. (najmä z LV XXXX a XXXX,
teda z PKV XXXX, XXXX, XXXX a XXXX) a Z. V. sa k nim nikdy neprihlásila ani ako oprávnená osoba.

Len na niektoré parcely z LV XXXX (a len v rozsahu spoluvlastníckeho podielu zapísaného na LV pred
darovaním D. D., teda v pomere 1/6 k celku), ktoré boli obhospodarované PD F. W. sa Z. V. prihlásila
ako oprávnená osoba, pričom len v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu uzavrela s družstvom vroku 2000 nájomnú zmluvu. Aj z toho je zrejmé, že ohľadom podielov zapísaných na iné osoby si Z. V.
bola vedomá toho, že nie je ich oprávnenou držiteľkou.

Z. V. teda už v čase, keď požiadala notára o spísanie notárskej zápisnice osvedčujúcej jej vyhlásenie
o vydržaní, na základe ktorej bola následne v katastri nehnuteľností zapísaná ako spoluvlastník
nehnuteľností vedela, že jej vyhlásenie nie je pravdivé. Bola si vedomá, že vlastníčkou predmetných
nehnuteľností nie je, no napriek tomu do notárskej zápisnice vyhlásila, že ich vlastníčkou je.

Úmyselné podvodné konanie Z. V. spočívalo v tom, že napriek tomu, že vedela, že nie je
vlastníčkou predmetných pozemkov, resp. spoluvlastníckych podielov k nim, nedisponovala dedičskými
rozhodnutiami, zmluvou o prevode či inými dokumentami, ktoré by jej vlastníctvo či oprávnenú držbu
preukazovali,urobilanepravdivévyhlásenieprednotáromovydržaní,ktorésiformounotárskejzápisnice
nechala osvedčiť. Na podklade takejto notárskej zápisnice bola Z. V. následne zapísaná v katastri
nehnuteľností ako spoluvlastníčka v notárskej zápisnici vymenovaných pozemkov aj vo vzťahu k tým

spoluvlastníckym podielom, o ktorých vedela, že jej nepatria.

Za nedôvodné považuje odvolací súd aj námietky obžalovaného, že v rámci riešenia predbežnej otázky
nie je možné riešiť otázku vlastníckeho práva a že otázku vlastníckeho práva je možné riešiť len v
civilnom konaní.

Z ust. § 7 ods. 1 Tr. poriadku vyplýva, že predbežné otázky týkajúce sa viny obvineného, ktoré sa v
konaní vyskytnú, orgány činné v trestnom konaní a súd posudzujú zásadne samostatne a to aj v prípade,
že o takejto otázke existuje právoplatné rozhodnutie príslušného orgánu. Za otázku viny je potrebné
považovať nielen každý znak trestného činu, ale aj každú podmienku potrebnú pre záver o tom, či ide

o trestný čin.

Pri trestnom čine podvodu podľa § 250 Tr. zákona otázka, či sa páchateľ na škodu cudzieho majetku
obohatil a či bola na cudzom majetku spôsobená škoda a v akom rozsahu je otázkou viny. Preto
prvostupňový súd rozhodujúci v trestnom konaní postupoval správne, keď samostatne posudzoval

otázku vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré sú dotknuté vyhlásením Z. V. o vydržaní a účasťou
obžalovaného na ňom.

V trestnom konaní bolo preukázané, že Z. V. vlastníčkou spoluvlastníckych podielov vymenovaných v
napadnutom rozsudku nebola, ale že tieto patrili do dedičstva po neb. V. J. a po neb. Y. J., resp. že

patrili D. D..

Z. V. sa tak svojím konaním obohatila na škodu majetku dedičov po neb. V. J. a neb. Y. J. a vlastníčky
D. D.. Výška škody bola pritom určená znaleckými posudkami a v súlade s nimi ustálená v napadnutom
rozsudku. O výške škody však svedčia aj zmluvy, ktorými boli následne predmetné nehnuteľnosti

prevádzané z obžalovaného, J.. Q. D. ml. a J.. Q. W. na ďalšie osoby.

Vzhľadom na uvedené krajský súd nemal dôvod pochybovať o tom, že Z. V. naplnila všetky znaky
skutkovej podstaty trestného činu podvodu podľa
§ 250 ods. 4 Tr. zákona účinného do 01.01.2006, pretože konaním popísaným v skutkovej vete

napadnutého rozsudku sa na škodu cudzieho majetku obohatila tým, že uviedla niekoho do omylu a
využila niečí omyl, a spôsobila na cudzom majetku značnú škodu. Konala pritom v priamom úmysle [§
4 písm. a) Tr. zákona].

Z. V. však dňa XX.XX.XXXX zomrela ešte skôr, ako by jej bolo možné vzniesť obvinenie, a tak už jej

trestné stíhanie prípustné nie je [§ 9 ods. 1 písm. d) Tr. poriadku].

Smrť hlavného páchateľa však nie je prekážkou toho, aby bolo vykonané trestné stíhanie účastníka na
trestnom čine (R 58/1973).

Správne totiž prvostupňový súd zistil, že Z. V. bola na predmetný trestný čin navedená obžalovaným.

Pre posúdenie účasti obžalovaného na trestnom čine Z. V. je potrebné v prvom rade poukázať najmä
na skutočnosti plynúce zo svedeckej výpovede samotnej Z. V. z 21.09.2006. Táto po zákonnýchpoučeniach, vrátane práva odoprieť vypovedať podľa § 130 ods. 1, 2 Tr. poriadku, uviedla, že ju synovec
Q. D. (teda obžalovaný) požiadal, aby dali do poriadku pozemky. S obžalovaným bola aj u notára v
Poprade a tam niečo podpisovala. Aj jej to tam čítali, ale ona je už stará a už si tak nepamätá. Vie ale,

že to bolo ohľadne pozemkov. Už si ani nepamätá, čo bolo ďalej s pozemkami, ani nevie, či boli ďalej
predané. Viac o veci vie obžalovaný, ktorý má asi aj dokumenty k pozemkom. Zdôraznila tiež, že už má
83 rokov a sama sa už nikde nepohybuje, nakoľko má zdravotné problémy, užíva veľa liekov na srdce,
na oči, na cukrovku.

Nie je možné súhlasiť s odvolacou námietkou obžalovaného, podľa ktorej je svedecká výpoveď Z. V.
nepoužiteľná.Akoužbolouvedené,Z.V.bolapredvýsluchomriadneakosvedokpoučenáatoajopráve
odoprieťvýpoveď.PodľajejošetrujúcejlekárkyV..V.F.bolaZ.V.viacrokovliečenánaproblémytýkajúce
sa srdcovocievnej sústavy. Hlavne v r. 2005 bola opakovane hospitalizovaná a v tom čase na vyšetrenia
už nechodila sama, sprevádzali ju jej synovci, musela byť sprevádzaná a dopravená. Po psychickej
stránke však bola do posledných týždňov života v poriadku a rozumové a pamäťové schopnosti boli

také, že bola schopná samostatne konať, bez účasti inej osoby.

Je síce pravdou, že Z. V. zomrela skôr, ako bolo obžalovanému vznesené obvinenie a tak nemohla byť
vypočutá aj za prítomnosti obhajoby. To však neznamená, že len z tohto dôvodu na túto jej výpoveď nie je
možné prihliadať. Z princípu kontradiktórnosti totiž existujú výnimky a jeho dodržiavanie nie je absolútne.

Také výnimky v prípade svedkov predstavujú aj situácie upravené v § 263 ods. 3 písm. a), b) Trestného
poriadku (R 9/2012). Práve podľa § 263 ods. 3 písm. a) Tr. poriadku bola na hlavnom pojednávaní dňa
02.12.2019 prečítaná svedecká výpoveď Z. V. z 21.09.2006, ktorej výsluch bol vykonaný spôsobom
zodpovedajúcim ustanoveniam Trestného poriadku ešte pred vznesením obvinenia obžalovanému,
pričom jej výsluch zopakovaný nemohol byť, lebo následne 07.06.2007 (teda ešte pred vznesením

obvinenia obžalovanému) zomrela.

Naviac, aj keď je svedecká výpoveď Z. V. dôkazom dôležitým, tak nie je jediným, ktorý usvedčuje
obžalovaného z účasti na predmetnom trestnom čine podvodu.

Zo svedeckej výpovede D. D., ktorá je praneterou Z. V., vyplýva, že táto si v čase spísania predmetnej
notárskejzápisniceovydržanínemohlasamavybavovaťosvedčeniepozemkov,pretoženebolaodborne
znalá týchto vecí, sama už chodila iba neďaleko domu, na cintorín, do kostola a že nikdy by nenasadla
sama na autobus a išla by niečo vybavovať.

Sám obžalovaný vo svojej výpovedi potvrdil, že Z. V. vtedy k notárovi autom odviezol.

Skutočnosti svedčiace o účasti obžalovaného na páchaní trestného činu vyplývajú aj zo svedeckej
výpovede V. A. r. K. (bývalej švagrinej obžalovaného). Podľa nej za Z. V. obžalovaný chodil veľmi málo.
Až po odchode V. A. začal k Z. V. chodiť častejšie. Vtedy vzal aj všetky doklady ohľadom pozemkov,

darovaciu zmluvu, listy vlastníctva, čo vie od F. D. a dcéry.

Obžalovaného s Z. V. a s predmetnými nehnuteľnosťami spájajú aj dedičské konania po neb. Y. J.,
zomrelom X.X.XXXX a po jeho manželke neb. V. J., zomrelej XX.XX.XXXX (1D XXX/XX a 2D XXX/XX).
Ako je zrejmé z pripojených dedičských spisov, došlo v nich k dedeniu na základe falošných závetov,

pričom ústrednou postavou dedičského konania bol obžalovaný, ktorý v ňom zastupoval svoju tetu Z.
V. a svoju mamu S. D.. Hoci švagor poručiteľa Y. D. ešte pri predbežnom vyšetrení dňa 10.05.1996
oznámil, že neb. Y. J. žiaden závet nezanechal, tak už na pojednávaní v uvedených dedičských veciach
na Notárskom úrade Q.. J. H. 13.01.1998 bol prítomný len obžalovaný, ktorý predložil falošné závety
poručiteľov Y. J. a V. J., podľa ktorých celý hnuteľný a nehnuteľný majetok dedili len Z. V. a S. D.. Ako už

bolo uvedené, skutočnosť, že obžalovaným predložené závety neobsahujú pravé podpisy poručiteľov,
ale že v prípade neb. V. J. bola pisateľkou pravdepodobne Z. V. a v prípade neb. Y. J. bol jeho podpis
vyhotovený napodobením pravého podpisu, bolo na podklade znaleckých posudkov konštatované v
rozsudku Okresného súdu Poprad sp. zn. 12C/689/99 zo dňa 20.02.2002 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3Co/459/02 zo dňa 22.09.2003.

Tu je možné doplniť, že obžalovaný vo svojej výpovedi klamal pokiaľ tvrdil, že závety nebohí manželia J.
pripravili s jeho otcom Y. D.. Y. D. totiž bol pri predbežnom vyšetrení dedičstva prítomný a do zápisnice
pred notárom výslovne uviedol, že neb. Y. a V. J. testamenty nezanechali.Aj z uvedených skutočností je zrejmé, že Z. V. si úradné záležitosti nevybavovala sama, ale že ju
zastupoval obžalovaný. Ten dokonca predložil falošné závety, z ktorých jeden podpísala Z. V.. Aj tu išlo

o získanie nehnuteľností po neb. Y. J. a neb. V. J..

O účasti obžalovaného na predmetnom trestnom čine svedčí aj skutočnosť, že prospech z neho
mal práve obžalovaný. Tu je v prvom rade potrebné poukázať na časové súvislosti právnych úkonov
týkajúcich sa predmetných nehnuteľností pôvodne patriacich do dedičstva po neb. Y. J. a neb. V. J..

VyhlásenieovydržanípredmetnýchnehnuteľnostídonotárskejzápisniceZ.V.vykonaladňa23.09.2005,
pričom k záznamu do katastra nehnuteľností muselo dôjsť až následne. Avšak už 07.10.2005 bola
uzatvorená kúpna zmluva, ktorou všetky nehnuteľnosti len za kúpnu cenu 35.000,- Sk Z. V. previedla na
obžalovaného, hoci podľa znaleckých posudkov J.. P. K. a J.. V. M. bola ich celková hodnota 2.145.000,-
Sk. Následne už dňa 17.12.2005 obžalovaný časť pozemkov (ornej pôdy, ktorej hodnotu určil znalec J..
Q. W.) daroval synovi J.. Q. D., ktorý ich kúpnou zmluvou z 29.12.2005 predal Q. W. za kúpnu cenu

2.940.000,- Sk.

Vzhľadom na krátkosť doby medzi týmito jednotlivými úkonmi je odôvodnené vyvodiť, že záujemca
o kúpu predmetných nehnuteľností bol známy a teda predaj týchto nehnuteľností bol za účasti
obžalovaného pripravovaný ešte v čase osvedčovania vyhlásenia Z. V. o ich vydržaní notárom.

Na základe uvedeného, po starostlivom uvážení vykonaných dôkazov jednotlivo a v ich súhrne nie je
možné dôjsť k inému záveru, než k akému dospel aj súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku, teda
že obžalovaný Z. V. na spáchanie trestného činu podvodu naviedol. Naplnil tak všetky pojmové znaky
účastníctva na trestnom čine podvodu podľa § 10 ods. 1 písm. b) k § 250 ods. 1, ods. 4 písm. b) Tr.

zákona.

Správne prvostupňový súd v napadnutom rozsudku rozhodol aj o treste a o nároku poškodených na
náhradu škody.

S poukazom na uvedené odvolací súd odvolanie obžalovaného ako nedôvodné podľa § 319 Tr. poriadku
zamietol.

Rozhodnutie bolo prijaté jednomyseľne.
jednomyseľne

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je
prípustný.