Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 2. marec 2022

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 23To/5/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3119015413
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 03. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ondrej Samaš
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2022:3119015413.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ondreja Samaša a sudcov
JUDr. Beáty Javorkovej a JUDr. Mariána Dunčka, na verejnom zasadnutí konanom dňa 3.marca 2022
prejednal odvolania poškodeného Ing. K. F. a obžalovaného

T. I.,

nar. XX.XX.XXXX v D., trvale bytom obec T., bez prihlásenia R. N., N. XX/XX, okres N., t.č. vo väzbe v
Ústave na výkon väzby Ilava, na verejnom zasadnutí prítomného,

ktoré podali proti rozsudku Okresného súdu Trenčín sp.zn. 8Tk/1/2019 zo dňa 2.decembra 2021 a
jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. sa odvolania obžalovaného T. I. a poškodeného Ing. K. F. zamietajú, pretože nie
sú dôvodné.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom súdu prvého stupňa bol obžalovaný T. I. uznaný vinným z obzvlášť závažného zločinu

vraždy podľa § 145 ods. 1, ods. 2 písm. d/ Tr. zák. s poukazom na § 140 písm. c/ Tr. zák. v štádiu
pokusu podľa § 14 ods. 1 Tr. zák. a súčasne bol uznaný vinným z prečinu krádeže podľa § 212 ods.
1 písm. a/, písm. b/ Tr. zák. a zo zločinu poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1, ods. 3 písm.
a/ Tr. zák., pretože dňa
dňa 16.08.2017 asi o 03.30 hodine rozbil sklenenú výplň okna na kancelárii spoločnosti DOMYSTAV
s.r.o., J. cesta č. XX v N. v budove spoločnosti Fortena s.r.o., Zvolen, následne karbobrúskou, ktorú

našiel v kancelárii, sa pokúsil prerezať trezor, z ktorého chcel odcudziť finančnú hotovosť, predtým
však kanceláriu polial benzínom, ktorý našiel v kancelárií, asi o 06,30 hodine, po tom, čo začul
odomykať predmetnú kanceláriu sa skryl za dvere, a keď do kancelárie vošiel poškodený Ing. K.
F., nar. XX.XX.XXXX, tohoto napadol tak, že ho najskôr zozadu a aj spredu 13-krát udrel kovovou
násadou zo zbíjacieho kladiva do hlavy a tváre, v dôsledku čoho poškodený spadol na zem, ďalej
ho udieral dreveným rebríkom a keramickou dlažobnou kockou po tele, následne zhodil ku dverám

kancelárie skriňu, aby sa nedali otvoriť z vonkajšej strany, ležiacemu poškodenému na zemi v úmysle
usmrtiť ho povedal „Teraz ťa polejem, podpálim a zhoríš“, na čo vylieval na jeho nohy z bandasky
benzín, potom zapaľovačom zapálil podlahu, ktorá začal horieť, takisto začali horieť nohy a ľavá ruka
poškodeného, poškodenému medzitým odcudzil mobilný telefón zn. Nokia nezisteného výrobného
čísla a koženú peňaženku s hotovosťou 350,- Eur, vyliezol do okna kancelárie a ušiel, poškodenému
sa následne, keďže sa dusil, podarilo postaviť zo zeme a odtlačiť skriňu pri dverách a dostať sa

na chodbu budovy a odtiaľ von z budovy, poškodenému Ing. K. F., nar. XX.XX.XXXX v dôsledku
útoku spôsobil mnohopočetné pomliaždeniny a tržno - zmliaždené rany celej hlavy, zlomeninu ľavejočnice, zlomeninu nosovej kosti, zlomeninu ľavej jarmovej kosti, zakrvácanie do ľavej čeľustnej dutiny,
pomliaždenie hrudníka, zlomeninu 5. rebra vpravo, pomliaždenie pravých pľúc, pomliaždeniny ľavého
lakťa a ľavého predlaktia, pomliaždeniny pravého predlaktia a pravej ruky, popáleniny oboch predkolení,

členkov a chrbta oboch nôh, pričom u poškodeného došlo týmto útokom k rozvinutiu duševnej poruchy
- Posttraumatickej stresovej poruchy, poškodený vzhľadom na tieto zranenia bol v bezprostrednom
ohrození života a jeho zranenia mu mohli za určitých okolností spôsobiť aj smrť, napr. pri vedení úderov
o niečo vyššou intenzitou predmetným útočným predmetom, alebo aj rovnakou intenzitou aká pôsobila
v danom prípade, avšak v o niečo inom smere, napr. do blízkych slabších oddielov lebky - v oblasti

spánkovej kosti, resp. v smere na koreň nosa, pričom útok na poškodeného viedol v úmysle zakryť
a uľahčiť trestný čin krádeže, k smrti poškodeného nedošlo z dôvodu poskytnutej rýchlej odbornej
lekárskejpomoci,pričomodcudzenímvecíspôsobilpoškodenémuIng.K.F.škoduvovýške454,04Eura
poškodením vecí škodu 714,69 Eur, poškodením vecí spôsobil ďalším spoločnostiam a to: Fortena s.r.o.
„v konkurze“, Jesenského 4707, Zvolen, IČO: 36 624 683 škodu vo výške 24.783,74 Eur, DOMYSTAV
s.r.o., so sídlom N. XXX, N., IČO: 36 311 383 škodu vo výške 2.358,39 Eur, HABALA, s.r.o., Košovská

cesta 28, Prievidza, IČO: 36 759 953 škodu vo výške 2.972,84 Eur, Pavla trade, s.r.o., Košovská cesta
28, Prievidza, IČO: 46 669 124 škodu vo výške 1.567,38 Eur a BC Štúdio, s.r.o., so sídlom I., D. XXX/
XX, IČO: 44 242 921 škodu vo výške 132,59 Eur,
Za to bol odsúdený podľa § 145 ods. 2 Tr. zák. s použitím §§ 38 ods. 2, 36 písm. h/, 37 písm. h/, 41 ods.
1 Tr. zák. k úhrnnému trestu odňatia slobody na 20 rokov, pre výkon ktorého trestu bol podľa § 48 ods.

3 písm. b/ Tr. zák. zaradený do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia.
Podľa §§ 76 ods. 1, 78 ods. 1 Tr. zák. bol obžalovanému uložený aj ochranný dohľad na tri roky.
Podľa §§ 77 ods. 2, 51 ods. 4 písm. k/ Tr. zák. bola obžalovanému uložená aj povinnosť spočívajúca
v príkaze zamestnať sa v čase plynutia ochranného dohľadu alebo uchádzať sa preukázateľne o
zamestnanie.

Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. bola obžalovanému uložená povinnosť nahradiť poškodeným:
- Ing. K. F., nar. XX.XX.XXXX v D., trvale bytom Q. pri N., I. cesta XX/XX, škodu vo výške 70.572,73 Eur
(bolestné - 12.130,- Eur, sťaženie spoločenského uplatnenia - 57.274,- Eur, majetková škoda - 1.168,73
Eur),
- poškodenej spoločnosti DOMYSTAV, s. r. o., so sídlom Poruba 118, Poruba, IČO: 36 311 383, škodu

vo výške 2.358,39 Eur,
- poškodenej spoločnosti BC Štúdio, s.r.o., so sídlom I., D. 462/12, IČO: 44 242 921, škodu vo výške
132,59 Eur,
- poškodenej spoločnosti Dôvera, zdravotná poisťovňa, a.s., Einsteinova 25, Bratislava, IČO: 35 942
436, škodu vo výške 4.748,51 Eur

všetko do 10 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Podľa § 288 ods. 2 Tr. por. súd poškodených:
- Ing. K. F., nar. XX.XX.XXXX v D., trvale bytom Q., I. cesta XX/XX,
- poškodenú spoločnosť DOMYSTAV, s. r. o., so sídlom Poruba 118, Poruba, IČO: 36 311 383,

- poškodenú spoločnosť BC Štúdio, s.r.o., so sídlom Sebedražie, D. XXX/XX, IČO: 44 242 921
so zvyškom uplatneného nároku na náhradu škody odkazál na civilný proces.

Podľa § 288 ods. 1 Tr. por. bola poškodená spoločnosť Fortena s.r.o. „v konkurze“, Jesenského XXXX,
Zvolen, IČO: 36 624 683, s uplatneným nárokom na náhradu škody odkázaná na civilný proces.

Proti tomuto rozsudku podali písomne v zákonnej lehote odvolania obžalovaný T. I. prostredníctvom
svojho obhajcu a poškodený Ing. K. F. prostredníctvom svojho splnomocnenca.
Odvolanie obžalovaného následne písomne odôvodnil obhajca obžalovaného, pričom odvolanie
smerovalo proti všetkým výrokom rozsudku súdu 1.stupňa ako aj proti konaniu, ktoré rozsudku

predchádzalo. Vo vzťahu ku konaniu, ktoré rozsudku predchádzalo obhajca poukázal na ustanovenie
§ 234 ods. 2 Tr. por., podľa ktorého obžaloba môže byť podaná len pre skutok, pre ktorý sa vznieslo
obvinenie. Uznesenie o vznesení obvinenia však musí byť procesne použiteľné. Ak obžaloba bola
podaná pre pokus obzvlášť závažného zločinu vraždy, jej podkladom nemohlo byť uznesenie o vznesení
obvinenia vyšetrovateľom OR PZ, bez potrebnej vecnej i miestnej príslušnosti, pre zločin ublíženia na

zdraví. V tejto súvislosti obhajca poukázal na to, že pôvodná obžaloba pre zločin ublíženia na zdraví
bola vzatá späť práve pre nesprávne použitú právnu kvalifikáciu, pričom následne v prípravnom konania
bola vec odstúpená z OR PZ na KR PZ, pričom ale naďalej sa konalo na podklade uznesení o začatí
trestného stíhania a o vznesení obvinenia, ktoré urobil pôvodne vyšetrovateľ OR PZ. K výroku o vineobhajca v úvode namietal nedostatočnosť o nepreskúmateľnosť odôvodnenia rozsudku súdu 1.stupňa
najmä v podstatných otázkach týkajúcich sa hodnotenia dôkazov. Obhajca tu vytýkal súdu 1.st. chybu v
tom, že sa nevysporiadal s rozsiahlou a podstatnou obhajobnou argumentáciou uvedenou v záverečnej

reči na hlavnom pojednávaní dňa 02.12.2021, ktorá podľa obhajcu priamo vyvracala právnu kvalifikáciu
skutku ako pokusu vraždy. Ďalej obhajca videl porušenie práva na súdu ochranu obžalovaného (čl.
46 ods. 1 Ústavy SR), práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 Dohovoru), porušenie zásady
„žiadny trestný čin bez zákona“ („nullum crimne sine lege“) porušenie princípu rovnosti zbraní a práva
na rovnosť účastníkov konania (čl.47 ods. 3 Ústavy SR) najmä v tom, že súd 1.st. mal selektívne

a formalisticky pristúpiť k vyhodnocovaniu vykonaných dôkazov. Obhajca namietal tiež nesprávnosť
a zmätočnosť popisu skutku vo vzťahu k počtu úderov poškodeného do hlavy a tváre násadou zo
zbíjacieho kladiva; k veľkosti skrine, ktorá mala zabrániť otvoreniu dverí v predmetnej kancelárii; k tomu
či horela aj ľavá ruka poškodeného. Naproti tomu konanie obžalovaného vo vystupňovanom afekte,
vrátane dôvodov, ktoré ho spôsobili sa nestali vôbec sú časťou opisu skutku. Ďalej obhajca podrobne
poukázal najmä na závery znaleckého psychiatrického posudku o konaní obžalovaného vo vysoko

skratovej situácii sýtenej v rámci tzv. druhej sekvencie strachom, ktoré bolo ovplyvnené aj aktívnym
konaním poškodeného Ing. K. F. - jeho vyjadrenie, že sa „bil ako o život“. Obžalovaný aj poškodený na
seba aktívne fyzicky pôsobili, pričom v tej dobe mal obžalovaný podstatne forezne významne zmenšené
ovládacie schopnosti. Súdni znalci (MUDr. Q. a PhDr. D.) pritom obžalovaného na hlavnom pojednávaní
nehodnotili ako osobu s násilníckymi, resp. agresívnymi sklonmi správania. Aj to vylučuje záver súdu o

úmyslepokusuvraždy.Obhajcavenovalpodstatnúčasťdôvodovodvolaniapoukazovanímnapodľajeho
názoru existujúce viaceré rozpory a nesprávnosti vo výpovediach samotného poškodeného týkajúce
sa: veľkosti násady do zbíjačky; prednesenie vety:“ Teraz ťa polejem, podpálim a zhoríš“; vyliatie
či nevyliatie všetkého benzínu z bandasky a možné následky špliechania poškodeného benzínom.
Výsledky popálenín II. stupňa v rozsahu 10% povrchu tela nezodpovedajú tvrdeniam poškodeného,

pričom tohto pri odchode z kancelárie ani nebolo potrebné hasiť. Významne obhajca poukazoval na
výpoveď syna poškodeného X. F., ktorému otec na jeho otázku, či ho tam niekto nečakal a nevyhrážal
sa mu, odpovedal jednoznačne - NIE. S tým potom súvisí aj výpoveď poškodeného zo dňa 17.08.2017,
kde tento síce vypovedal o oblievaní jeho osoby benzínom avšak vetu obžalovaného o polievaní,
podpálení a zhorení v tejto výpovedi neuviedol, čo je vzhľadom na jej obsah resp. emóciu absolútne

nepravdepodobné. Obžalovaný pritom nemal nijaký osobný motív beštiálne sa poškodenému mstiť, keď
takétokonaniebybolopríznačnepresériovýchvrahov,čivrahovsosobitnýmmotívom.Obžalovanývšak
poškodeného nepoznal a nemá ani agresívne sklony. Zhodenie skrine ku dverám kancelárie obžalovaný
urobil za účelom, aby do tejto nevstúpili iné osoby a nie aby poškodený nemohol opustiť kanceláriu.
Tento naviac kanceláriu mohol opustiť aj cez otvorené okno, pretože kancelária spoločnosti DOMYSTAV,

s.r.o. bola hneď na prízemí budovy. V ďalšej časti dôvodov odvolania obhajca poukázal na výsledky
znaleckých dokazovaní k zraneniam poškodeného, pričom zvýraznil, že znalec MUDr. Q. D. na hlavnom
pojednávaní na otázku prokurátora zhodnotil zranenia poškodeného nasledovne: “stredne ťažké, skoro
až ťažké, to sa tiež nedá jednoznačne určiť“. Obhajca vyslovil názor, že výpoveď tohto znalca na
hlavnom pojednávaní nekorešpondovala s obsahom písomného znaleckého posudku, z ktorého čerpal

súd prvého stupňa pri odôvodňovaní svojho rozhodnutia. Znalci MUDr. Q. D. a MUDr. Z. pritom na
hlavnom pojednávaní ani nevylúčili, že k zlomeniu jarmovej kosti a nosa mohlo dôjsť aj pri prvotnom
páde poškodeného na zem. Z pohľadu subjektívnej stránky trestného činu pokusu vraždy je osobitné
relevantné vyjadrenie týchto znalcov, že u poškodeného nebola zistená ani jediná bodná rana, ale
výlučne iba rany tržno-zmliaždené. U poškodeného neboli zistené ani tzv. obranné zranenia - zlomeniny

prstov na rukách či zlomeniny predlaktí rúk, čo by svedčilo o vyššej intenzite útoku. To môže svedčiť aj
pre záver, že obžalovaný sa v rámci útoku železnou násadou iba rozháňal a nie že by zvýšenou silou
útočil na poškodeného s cieľom zbaviť ho života. Závery súdu prvého stupňa v tom, že poškodený bol
v bezprostrednom ohrození života, pričom k smrti nedošlo len z dôvodu poskytnutej rýchlej odbornej
lekárskej pomoci sú preto spochybnené. Obhajca sa tiež zaoberal osobou poškodeného (zdravotný

stav, psychický stav, majetkové pomery), pričom uviedol, že v žiadnej trestnej veci nemožno vychádzať
z akejsi prezumpcie, že výpoveď poškodeného je v každom ohľade vierohodná a obžalovaný klame. K
použitej právnej kvalifikácii obhajca namietal, že z rozsudku súdu prvého stupňa nevyplýva, že v ktorom
konkrétnom momente mal obžalovaný údajne nadobudnúť „nepriamy úmysel“ zavraždiť poškodeného.
Súčasne rozsudok v záujme jeho preskúmateľnosti nezodpovedal na najpodstatnejšiu otázku, pre aké

konkrétne dôvody nedošlo k dokonaniu vraždy. Podľa výpovede svedkyne U. D. fyzický zápas medzi
obžalovaným a poškodeným mal trvať cca 10 minút, pričom počas tej doby nič nebránilo obžalovanému
dobodať poškodeného ostrým hrotom kovovej násady resp. silným úderom - švihom mu preraziť lebku.
Obžalovanývšaktaktopocelýtenčasnekonal.Pokiaľideopoužitúprávnukvalifikáciuobhajcapoukázalaj na to, že aj Krajský súd v Trenčíne (sp. zn. 23Tpo/93/2017) pri rozhodovaní o väzbe obžalovaného
v prípravnom konaní nemal výhradu k použitej kvalifikácii konania obžalovaného ako trestného činu
ublíženia na zdraví. Obhajca tiež namietal správnosť právnej kvalifikácie konania obžalovaného z

osobitného motívu. Tento motív na margo použitého „benzínu“ by sa mohol vzťahovať na zahladenie
krádeže a nie na údajný pokus vraždy. Obhajca tiež poukázal na nemožnosť nepriameho úmyslu k
pokusu vraždy a prakticky priameho úmyslu k zakrytiu alebo uľahčeniu trestného činu. Vychádzajúc
tiež zo záverov znaleckého posudku z odvetvia psychiatrie a výsluchu znalca MUDr. S. Q. na hlavnom
pojednávaní, obhajca uviedol, že zistený veľmi silný vystupňovaný afekt má vplyv na posúdenie miery

zavinenia, pokiaľ ide o intenzitu vnútorného vzťahu páchateľa ku skutočnostiam, ktoré zakladajú
trestný čin. Afekt pritom môže ovplyvniť presnosť predstáv páchateľa o závažnosti a rozsahu následkov
spáchaného trestného činu. Vo vzťahu k nepriamemu úmyslu súd prvého stupňa urobil extenzívny
výklad, pričom ani nerešpektoval zásadu „v pochybnostiach v prospech obvineného“ a z nej vyplývajúcej
zásady prezumpcie neviny. V závere dôvodov odvolania obhajca uviedol, že obžalovanému bol uložený
nezákonný trest. Podľa názoru obhajcu mal súd na účely určenia výmery trestu vychádzať z ustanovenia

§ 39 ods. 1 Tr. zák. resp. aj z ustanovenia § 39 ods. 2 písm. c/ Tr. zák.. Vystupňovaný afekt mal byť
vyhodnotený podľa § 39 ods. 2 písm. c/ Tr. zák. a nielen ako poľahčujúca okolnosť. Taktiež maximálna
výmera uloženého ochranného dohľadu je nesprávna. Obhajca navrhol podľa § 321 ods. 1, ods. 3 Tr.
por. rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť v celom rozsahu a podľa § 322 ods. 1 Tr. por. vec vrátiť súdu
prvého stupňa na nové konanie a rozhodnutie. Alternatívne navrhol odvolaciemu súdu prekvalifikovať

konanie obžalovaného na ťažké ublíženie na zdraví za súčasnej modifikácie skutkovej vety.
Odvolanie poškodeného následne písomne odôvodnil jeho splnomocnenec. Tento uviedol, že súd
prvého stupňa uložil obžalovanému povinnosť nahradiť poškodenému škodu vo výške 70.572,30 Eur,
ktorá pozostávala zo sumy 12.130 Eur označenej ako bolestné a sumy 57.274 Eur označenej ako
sťaženie spoločenského uplatnenia a sumy 1.168 Eur označenej ako majetková škoda. Uplatnený nárok

však bol vyčíslený tak, že výška náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia bola 14.592 Eur (800
bodov - znalecký posudok MUDr. K. - odvetvie psychiatria). Ďalej podľa znaleckého posudku MUDr. V.
- odvetvie ORL bolo uplatnené bolestného sumou 954 Eur a sťaženie spoločenského uplatnenia sumou
2.026 Eur. K tomu súčasne splnomocnenec uviedol, že tento znalec vychádzal z nesprávnej hodnoty
1 bodu - 20.26 Eur, pričom správna suma mala byť 18,24 Eur. Preto tento uplatnený nárok mal byť

912 Eur (50 bodov) a 1.824 Eur (100 bodov). Podľa znaleckého posudku MUDr. Z. - odvetvie chirurgia,
poškodený uplatnil bolestné v sume 9.668 Eur (530 bodov) a podľa znaleckého posudku MUDr. D. -
odvetvie chirurgia poškodený uplatnil za sťaženie spoločenského uplatnenia 97.101 Eur (5.340 bodov).
Celkom si teda uplatnil nárok na náhradu škody na zdraví vo výške 124.397 Eur. Splnomocnenec vytýkal
súdu 1.stupňa chybu v tom, že hoci v odôvodnení rozsudku na str.18 uviedol, že nárok na bolestné a

nárok na sťaženie spoločenského uplatnenia, ktorý vyplýva zo znaleckých posudkov MUDr. D. a MUDr.
K. považoval v celom rozsahu za preukázaný, tam uvedené sumy, znížil bolestné zo sumy 15.951,24
Eur na sumu 12.130 Eur a za sťaženie spoločenského uplatnenia sumu 110.840,16 Eur znížil na sumu
57.274 Eur. Splnomocnenec navrhol zrušiť napadnutý výrok o náhrade škody a poškodenému priznať aj
vyššie uvedené rozdiely v uplatnenom a priznanom nároku na náhradu škody. Navrhol, aby odvolací súd

pri nezmenenom výroku o priznaní náhrady škody priznal poškodenému aj nárok na náhradu škody vo
výške 70.572,73 Eur (bolestné 12.130 Eur a sťaženie spoločenského uplatnenia 57.274 Eur a majetkovú
škoda 1.168,73 Eur.
K odvolaniu poškodeného sa písomne vyjadril obžalovaný prostredníctvom svojho obhajcu. Obhajca
poukázal na to, že poškodený „poľahky upustil“ od hodnoty jedného bodu v sume 18,24 Eur na sumu

18,024 Eur čo predstavuje rozdiel až 1.153,44 Eur. Súčasne obhajca uviedol, že v návrhu na náhradu
škody sú aj sporné položky (otras mozgu, ťažká obojstranná nedoslýchavosť). Taktiež obhajca uviedol,
že je pochybný aj postup poškodeného, keď si duplicitne uplatnil jeden a ten istý nárok - vážna duševná
porucha po otrasnom zážitku (overené psychiatricky). Naviac je táto položka sporná aj preto, že u
poškodeného sa už cca 10 rokov pred skutkom prejavovali vážne psychické problémy. Obhajca navrhol

odvolanie poškodeného podľa § 319 Tr. por. ako nedôvodné zamietnuť.
Na verejnom zasadnutí obhajca obžalovaného zvýraznil vytýkané chyby v odvolaní nasledovne:
Odôvodnenie výroku o vine je zbežné, pričom rozsudok je nepreskúmateľný z pohľadu vykonaných
dôkazov a ich hodnotenia. Súd 1.stupňa sa nevysporiadal s obhajobou obžalovaného tak, ako táto bola
prednesená v záverečnej reči obhajcu na hlavnom pojednávaní. Došlo k selektovaniu dôkazov súdom

prvého stupňa tým, že do popredia boli kladené usvedčujúce dôkazy. Došlo tým k porušeniu práva na
súdnu ochranu a na riadny a spravodlivý súdny proces. Bola porušená zásada žiaden trestný čin
bez zákona a žiaden trest bez zákona. Napokon obhajca uviedol, že v konaní, ktoré tomuto rozsudku
predchádzalo bol porušený princíp rovnosti zbraní. Navrhol podľa § 321 ods. 1, ods. 3 Tr. por. zrušiťnapadnutý rozsudok v celom rozsahu a vec vrátiť súdu prvého stupňa na nové konanie a rozhodnutie.
Odvolanie poškodeného navrhol podľa § 319 Tr. por. ako nedôvodné zamietnuť. Obžalovaný súhlasil s
návrhom obhajcu, pričom sa ospravedlnil poškodenému a vyjadril ľútosť nad tým, čo sa stalo.

Poškodený Ing. K. F. sa v rámci konečného návrhu nevyjadril (splnomocnenec nebol na verejnom
zasadnutí prítomný).
Prokurátor krajskej prokuratúry navrhol odvolanie obžalovaného podľa § 319 Tr. por. ako nedôvodné
zamietnuť a odvolaniu poškodeného navrhol vyhovieť.
Odvolací súd podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov

rozsudku súdu prvého stupňa, ako aj správnosť postupu konania, ktoré týmto výrokom predchádzalo a
dospel k záveru, že odvolania obžalovaného a poškodeného nie sú dôvodné.
Úvodom senát odvolacieho súdu, než prejde k zaoberaniu sa jednotlivými námietkami (vytýkané chyby
- § 317 ods. 1 Tr. por.), uvádza nasledovné: Súd prvého stupňa na hlavnom pojednávaní vykonal
dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre svoje rozhodnutie vo veci samej (najmä vina a trest). Dôležité je
tiež uviesť, že skutkové zistenia v obžalobe a súdu prvého stupňa týkajúce sa prečinu krádeže a zločinu

poškodzovania cudzej veci, obžalovaný v priebehu prípravného konania a konania pred súdom ani
nepopieral. Rovnako obžalovaný nepopieral prakticky ani tie skutkové zistenia, ktoré sa týkajú zranení
vzniknutých na tele poškodeného. V tejto súvislosti obžalovaný ani v priebehu prípravného konania ani
konania pred súdom nenamietal pôvodné použitie právnej kvalifikácie ako zločinu ublíženia na zdraví
podľa § 155 ods. 1 Tr. zák. pričom pri prvom skončení vyšetrovania dňa 20.03.2018 požiadal o konanie

o dohode o vine a treste.
Spornými z pohľadu obžalovaného následne zostali prakticky len tie skutkové okolnosti, ktoré sa týkali
najmä oblievania poškodeného benzínom, za súčasného prednesenia vety obžalovaným o podpálení
a zhorení poškodeného. Samozrejme z pohľadu obhajoby obžalovaného, vrátane odvolacích námietok
zostala sporná aj právna kvalifikácia konania obžalovaného ako pokusu obzvlášť závažného zločinu

vraždy.
1.
Ďalej k odvolaniu obžalovaného T. I. uvádza senát odvolacieho súdu nasledovné:
a) K odvolacej námietke týkajúcej sa konania, ktoré predchádzalo rozsudku súdu 1.stupňa vo vzťahu k
zákonnosti začatia trestného stíhania a vznesenia obvinenia podľa §§ 199 ods. 1, 206 ods. 1 Tr. por. v

nadväznosti na podanú v poradí druhú obžalobu aj pre pokus trestného činu vraždy senát odvolacieho
súdu uvádza, že ak vyššie uvedené dve rozhodnutia o začatí trestného stíhania urobil vyšetrovateľ
(č.l.1 a 5 až 8) tieto môžu byť podkladom pre podanie obžaloby aj v prípade, že pri zachovaní
totožnosti skutku, podľa „interných predpisov“ orgánov činných v trestnom konaní by o vyššieuvedenom
obzvlášť závažnom zločine mal vykonávať prípravné konanie vyšetrovateľ „vyššej“ súčasti orgánov PZ

vykonávajúcich vyšetrovanie trestných činov.

K tomu je potrebné uviesť, že obžaloba prokurátorky Okresnej prokuratúry Prievidza 2Pv 500/17/3307
zo dňa 23.03.2018 podaná na Okresný súd Prievidza pre zločin ublíženia na zdraví podľa § 155
ods. 1 Tr. zák. a iné trestné činy bola dňom 06.04.2018 vzatá späť, čo súd prvého stupňa uznesením

predsedu senátu vzal na vedomie. Následne bolo opatrením Krajskej prokurátorky Trenčín zo dňa
23.04.2018 rozhodnuté o určení výnimky a poverení prokurátorov Krajskej prokuratúry Trenčín v súlade
so zákonom č. 153/2001 Z.z. o prokurátoroch, na vykonávanie dozoru v danej trestnej veci. Išlo pritom
o rozhodnutie technicko organizačnej povahy. Následne bola predmetná trestná vec podľa Nariadenia
ministra vnútra č. 175/2000 (interný normatívny akt) postúpená vyšetrovateľom z OR PZ v Prievidzi

na KR PZ v Trenčíne. V tomto písomnom postúpení vyšetrovateľ OR PZ Prievidza nesprávne uviedol,
že by prokurátorka Krajskej prokuratúry v Trenčíne dala pokyn na „nové“ začatie trestného stíhania
podľa § 199 ods. 1 Tr. por. a vznesenie obvinenia podľa § 206 ods. 1 Tr. por. (č.l.373). V skutočnosti
prokurátorka len vydala dňa 23.04.2018 opatrenie (č.l.371-372), z ktorého vyplýva jej právny názor na
kvalifikovanie konania vtedy obvineného T. I. ako pokusu obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa §§14

ods. 1, 145 ods. 1, ods. 2 písm. c/, písm. d/ Tr. zák.. Predmetným opatrením prokurátorky Krajskej
prokuratúry bola vec vrátená na doplnenie vyšetrovania OR PZ Prievidza bez pokynu, aby vec bola
postúpená vyšetrovateľovi KR PZ Prievidza. Následne vyšetrovateľ KR PZ v Trenčíne obvineného T. I.
písomne pod ČVS: KRP-31/1-VYS-TN-2018 zo dňa 10.05.2018 podľa § 206 ods. 6 Tr. por. upozornil
na vyššie uvedenú zmenu právnej kvalifikácie (č.l.376 - obvinený prevzal dňa 14.06.2018 a obhajca

dňa 23.07.2018). Takýto procesný postup podľa § 206 ods. 6 Tr. por. vyšetrovateľa KR PZ v Trenčíne
„vzala na vedomie“ prokurátorka Krajskej prokuratúry v Trenčíne (pozri jej pokyn zo dňa 14.05.2018 -
č.l.378-379).Napokon bolo vyšetrovanie po späťvzatí obžaloby ukončené preštudovaním vyšetrovacieho spisu
obvineným a obhajcom dňa 01.10.2019. Obhajca tu výslovne uviedol, že nežiada zopakovať žiadne
vyšetrovacie úkony.

Na základe vyššie uvedeného sa senát odvolacieho súdu nestotožnil s vytýkanou chybou obhajcom
v tom, že podaniu obžaloby (v poradí druhej) predchádzal nesprávny procesný postup týkajúci
sa zákonnosti začatia trestného stíhania a vznesenia obvinenia. Trestný poriadok neobsahuje iné
ustanovenia obdobné ustanoveniam § 11 a nasl. o pôsobnosti a príslušnosti súdov, aj vo vzťahu k
vyšetrovateľom. Trestný poriadok v § 10 ods. 1 Tr. por. veta prvá uvádza, že orgánmi činnými v trestnom

konaní sú prokurátor a policajt. V § 10 ods. 7 písm. a/ Tr. por. je uvedené, že policajtom sa pre účely
Trestného poriadku rozumie vyšetrovateľ. Osobitná vecná príslušnosť vyšetrovateľa je pritom uvedená
len v § 10 ods. 7 písm. b/, písm. c/ Tr. por..
Nedošlo teda pri podávaní obžaloby k porušeniu § 234 ods. 2 Tr. por. ako to v odvolaní uvádzal obhajca.
Senát odvolacieho súdu neprisvedčil ani vytýkanej procesnej chybe v postupe súdu prvého stupňa v
tom, že súd prvého stupňa mal selektívne a formalisticky pristúpiť k vyhodnotením vykonaných dôkazov,

čím malo dôjsť k porušeniu práv obžalovaného (vymenovaných vyššie v odvolaní obžalovaného)
týkajúcich sa spravodlivého súdneho procesu a súdnej ochrany. Za selektívny a formalisticky prístup
k vyhodnoteniu dôkazov nemožno považovať postup súdu prvého stupňa len preto, že vyhodnotením
dôkazov súd prvého stupňa dospel k odlišným právnym a skutkovým záverom, než aké vyslovil
obhajca pri obhajobe obžalovaného na hlavnom pojednávaní. Nie je pritom ani povinnosťou súdu, aby

sa v odôvodnení svojho rozhodnutia osobitne zaoberal s každou obhajobnou námietkou ak celkový
názor súdu aj na tieto obhajobné námietky vyplýva z jeho skutkových a právnych úvah. Súd prvého
stupňa na obhajcom uvedených stranách 14 až 16 rozsudku urobil podrobné vyhodnotenie dôkazov zo
zameraním na sporné otázky. Súčasne tu vyslovil skutkové úvahy, ktoré ho viedli k rozšíreniu následkov
oproti skutkovému stavu v obžalobe. Zároveň sú tu právne úvahy, ktoré ho viedli k zúženiu osobitných

kvalifikačných znakov uvedených v obžalobe.
Napokon z pohľadu vytýkaných procesných vád sa senát odvolacieho súdu nestotožnil ani s názorom
obhajcu v tom, že by súd prvého stupňa vychádzal z prezumpcie vierohodnosti výpovedí poškodeného
Ing. K. F. v každom ohľade pričom obžalovaný klamal. Na str. 15 dôvodov svojho rozsudku súd prvého
stupňa podrobne uviedol konkrétne okolnosti vyplývajúce z dokazovania, pre ktoré dospel k záveru,

že výpovede poškodeného sú vierohodné (pozri aj nižšie). Súčasne však musí senát odvolacieho
súdu pripomenúť, že na výpoveď poškodeného sa vzťahuje povinnosť vypovedať „pravdivo“ dokonca
pod hrozbou trestného stíhania, zatiaľ čo obvinená osoba môže prakticky beztrestne „klamať“ (s
výnimkou krivého obvinenia inej osoby). Už tento diametrálny rozdiel medzi výpoveďami poškodeného
a obvineného núti orgány činné v trestnom konaní a súdy individuálne pristupovať k vierohodnosti

výpovedí týchto strán v procesnom konaní.
b)Spoločnekodvolacímnámietkamtýkajúcichsaskutkového stavuveciuvádzasenátodvolaciehosúdu
nasledovné.Vúvodetýchtodôvodovodvolaniapokiaľobhajcapoukazovalnanesprávnosť -zmätočnosť
či neúplnosť popisu skutku, senát odvolacieho súdu sa s týmito vytýkanými vadami nestotožnil. Podľa
§ 163 ods. 3 Tr. por. výrok rozsudku, ktorým sa obžalovaný uznáva za vinného musí presne označovať

trestný čin, ktorého sa výrok týka okrem iného (zákonné pomenovanie trestného činu a uvedenie právnej
kvalifikácie), musí byť uvedené miesto, čas a spôsob spáchania trestného činu, prípadne aj s uvedením
inýchskutočnostípotrebnýchnato,abyskutoknemohol byťzamenenýsinýmskutkom,akoajuvedením
všetkých zákonných znakov, vrátane tých, ktoré odôvodňujú určitú trestnú sadzbu. Medzi tieto iné
skutočnosti patrí najmä spôsobený následok napr. pri trestných činoch proti životu a zdraviu alebo proti

majetku. Tiež sem patria skutočnosti odôvodňujúce použitie vyššej trestnej sadzby - najmä osobitné
kvalifikačné pojmy (§ 139 a nasl. Tr. zák.).

Skutková veta vo výroku rozsudku súdu prvého stupňa tieto vyššie uvedené zákonné požiadavky spĺňa.
Senát odvolacieho súdu nie je toho názoru, že by počet úderov kovovou násadou zo zbíjacieho kladiva

do hlavy a tváre (13) tu mal byť uvedený „zmätočne“. Je síce možné pripustiť, že pred číslovkou 13 v
skutkovej vete mohol byť použitý výraz „spolu“, dôležité však je, že súd prvého stupňa pri odôvodnení
svojho rozhodnutia nikde nevychádzal z 26 úderov do hlavy, ale z úderov 13, čo vyplýva aj z jeho citácie
znaleckého posudku na str. 11 písomných dôvodov rozsudku. Ďalej pokiaľ vo výrokovej časti rozsudku
súdu prvého stupňa nie je uvedená veľkosť „skrine“, hodenej obžalovaným k dverám kancelárie, tak ako

sú jej rozmery uvedené v odvolaní obžalovaného, taktiež táto okolnosť nie je pre rozhodnutie vo veci
samej mimoriadne významná (možno by bola dôležitejšia jej váha). Naviac obhajcovi zrejme uniklo, že
v skutkovej vete rozsudku je uvedené, že skriňa k dverám bola obžalovaným zhodená nie ako prekážka
poškodenému (aj keď v konečnom dôsledku pri odchode ju musel poškodený sám odtlačiť), ale preto,aby sa dvere nedali otvoriť z vonkajšej strany. Súd prvého stupňa na str. 9 písomných dôvodov rozsudku
k tomuto odcitoval aj výpoveď poškodeného, ktorý uviedol:“...pred dvere zhodil vrchnú časť skriňovej
zostavy, aby sa dvere nedali otvoriť z vonka...“. Skutková okolnosť týkajúca sa „horenia ľavej ruky“,

pritom vyplýva z výpovede poškodeného, ktorý uviedol, že horenie ruky si sám zahasil (rovnako aj nohy,
pretože svedkyňa U. D. videla poškodeného vybehnúť z kancelárie tak, že už nehorel).

Napokon pokiaľ ide o neuvedenie okolností, ktoré viedli u obžalovaného ku konaniu vo vystupňovanom
afekte v skutkovej vete rozsudku (v dôsledku nepriaznivého životného obdobia obžalovaného - smútok,

úzkosť, frustrácia, nepohoda, zlosť, hnev) nie je tiež v rozpore s vyššieuvedenými ustanoveniami
Trestnéhoporiadkuupravujúcimiobsahskutkovejvetyrozsudku.Naviac,aletejtookolnostipraktickysúd
prvého stupňa inak dal výraz pri uznaní poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. h/ Tr. zák. pri ukladaní
trestu, bez priznania ktorej by sa dolná hranica trestu odňatia slobody zvýšila o 1/3 (§ 38 ods. 4 Tr. zák.).

Z hľadiska zisťovania skutkového stavu veci obhajca v dôvodoch odvolania poukazoval najmä na

rozpory vo výpovediach poškodeného Ing. K. F. so zameraním najmä na nevieryhodnosť jeho tvrdenia
o tom, že obžalovaný mal predniesť v skutkovej vete rozsudku uvedenú vetu o poliatí poškodeného
benzínom jeho podpálením a zhorením. Pri vyhodnocovaní vzniknutých „rozporov“ v jednotlivých
výpovediach poškodeného bolo však nutné prihliadať na prežitý „hrôzostrašný zážitok“ poškodeného,
pri ktorom „bojoval o život“. Zistené stopy na tvári a hlave poškodeného, preukazujúce zranenia, ktoré

utrpel - výrazne o tom svedčí aj vecný dôkaz v podobe farebnej fotografie tváre a hlavy poškodeného
(č.l.335-336), jednoznačne svedčia pre vierohodnosť tých častí výpovedí poškodeného, kde správanie
sa obžalovaného vyjadril slovami: „bol ako divá sviňa...“ a svoju obranu komentoval slovami: „bil som
sa ako o život...“. V prospech vierohodnosti poškodeného svedčí taktiež okolnosť, že poškodený ani
nemal dôvod „priťažovať“ obžalovanému z pohľadu nárokov na náhradu škody, keď by bolo prakticky

irelevantné, či by bol obžalovaný uznaný vinným z trestného činu ublíženia na zdraví (obžalovaný
spáchanie tohto trestného činu ani nepopieral) alebo z pokusu trestného činu vraždy.

Pokiaľ obhajca poukazoval na to, že poškodený pri svojej prvej výpovedi dňa 17.08.2017 neuviedol
vyššieuvedenú vetu, ktorú mal obžalovaný poškodenému povedať, k tomu je potrebné uviesť, že

poškodený tu primárne vypovedal o priebehu násilia voči jeho osobe, vrátane poliatia benzínom, pričom
predmetný výsluch poškodeného ale musel byť predčasne ukončený v dôsledku zdravotnej indispozície
poškodeného. Vo svojej ďalšej výpovedi dňa 20.09.2017 ako aj na hlavnom pojednávaní však už o
prednesení vyššieuvedenej vety vypovedal.

Senát odvolacieho súdu neprisvedčil obhajcovi ani v tom, že by svojou výpoveďou syn poškodeného
X. F. túto dôležitú skutkovú okolnosť spochybňoval. Podstata otázky, ktorú syn otcovi v nemocnici
bezprostredne po čine položil sa týkala jeho vedomosti o nejakej osobe, ktorá by mala mať dôvod
mu takto ublížiť. Odpoveď poškodeného: „Nie“ sa teda netýkala konania obžalovaného, ale toho, že
poškodený nemal vedomosť o nikom, kto by mal záujem mu takto ublížiť. Aj obhajca pritom v odvolaní

inak správne uviedol, že obžalovaný ani nemal nijaký osobný motív beštiálne sa poškodenému mstiť. V
predmetnej veci pritom ani nie je rozhodujúce tvrdenie obhajcu, že obžalovaný poškodeného nepoznal
(ani naopak), pričom takéto konanie by bolo príznačné pre sériových vrahov. Osobitný motív takéhoto
konania obžalovaného voči jemu neznámej osobe však zistený bol a tento praktiky vznikol momentom
vstupu poškodeného do kancelárie, kde obžalovaný už páchal inú trestnú činnosť majetkovej povahy.

Senát odvolacieho súdu neprisvedčil ani názoru obhajcu, že poškodený „mohol“ predmetnú kanceláriu
„opustiť“ cez otvorené okno. Z výpovede poškodeného a čiastočne aj z výpovede svedkyne U. D.
jednoznačne vyplýva, že obžalovaný útočil na poškodeného po celu dobu - cca 10 minút, od jeho vstupu
dokanceláriespoločnostiDOMYSTAV,s.r.o.aždoútekuobžalovanéhooknom,keďtentopredtýmzapálil

ním rozliaty benzín v tento kancelárii. Svedkyňa U. D. pritom popísala zvuky z predmetnej kancelárie
nasledovne:“...buchot, strašný krik od bolesti...staršieho muža ako 50 rokov..pomôžte mi, dostaňte ma
von...“

Taktiež zistené zranenia prakticky najmä na tvári a hlave poškodeného s výnimkou popálením

na nohách, vylučujú, že by sa obžalovaný predmetnou železnou násadou do elektrického kladiva
iba „rozháňal“, (a poškodený tam „nastavoval hlavu“). To, že samotný poškodený nemal obranné
zranenia na rukách (napr. zlomeniny na prstoch) vyplýva jednak z toho, že údery obžalovaný zasadil
poškodenému odzadu. Poškodený pritom tiež vysvetlil, že sa úderom železnou násadou bránil taškou,ktorú mal so sebou. Súčasne je potrebné uviesť, že poškodený, ale mal zistené zranenia aj na lakťoch
a predlaktiach oboch rúk.

Pokiaľ ide o námietky v odvolaní obžalovaného týkajúce sa hodnotenia charakteru zranení, ktoré utrpel
poškodený s týmito sa dostatočne presvedčivo vysporiadal už súd prvého stupňa. Tieto sú podrobne
popísané v skutkovej vete rozsudku, pričom v jeho písomných dôvodoch sú uvedené dôkazy (najmä
znalecké posudky), z ktorých súd prvého stupňa vychádzal. Objektívne preukázané a zistené zranenia
natváriahlavepoškodeného,aleajnainýchčastiachtelavrátanepopálenímkorešpondujúsvýpoveďou

poškodeného o mechanizme týchto zranení. Aj keď obhajca v odvolaní poukázal na možné „zmiernenie“
výpovedí znalcov na hlavnom pojednávaní oproti záverov v písomných znaleckých posudkoch (zranenia
stredne ťažké až ťažké, nevylúčenie zlomeniny jarmovej kosti a nosa pri prvotnom páde na zem), nejde
o také podstatné „zmeny“ v znaleckom dokazovaní, ktoré by mali význam pre správnosť výroku o vine
v rozsudku súdu prvého stupňa. Aj výsledky znaleckého dokazovania podliehajú hodnoteniu dôkazov
zo strany orgánov činných v trestnom konaní a súdov. V písomnom posudku z odvetvia chirurgie je

mechanizmus poranenia lebky uvedený ako následok zasadzovania aktívnych úderov -aktívnym násilím
páchateľa - nie iba pasívne napr. pádom poškodeného na zem. Je pritom ale logické, že na vyslovenú
otázku o možnom vzniku nejakého zranenia pádom na zem ani sebalepší erudovaný znalec, pokiaľ
napr. v rane sa nenájdu stopy po útočiacom predmete napr. farba, kus kovu, drevo a podobne, nemôže
dať jednoznačnú odpoveď o nevylúčení vzniku zranenia pádom. Taktiež výpoveď znalca MUDr. D. na

hlavnom pojednávaní o nemožnosti určiť či išlo o zranenia stredne ťažké skoro až ťažké nie je v rozpore
s jeho písomným posudkom, kde je uvedené, že (popísané zranenia) boli značnej intenzity a mohli
spôsobiť vážnejšie vnútrolebečné poranenia (krvácanie pod alebo nad mozgovú plenu, pomliaždenie
mozgového tkaniva) s ďalekosiahlejšími následkami.

K názoru a záveru znalcov o tom, že smrť poškodeného mohla vzniknúť buď intenzívnejšími údermi
(túto intenzitu sa poškodený snažil zmierniť) alebo údermi, ktoré by išli trochu iným smerom, je potrebné
uviesť, že pri toľkých úderoch na hlavu poškodeného kovovým predmetom bolo pritom len vecou
„šťastnej náhody“ pre poškodeného, že k takémuto „inému smeru - miesta úderu“ na hlave poškodeného
nedošlo. Obžalovaný sa svojim konaním o takúto šťastnú náhodu ničím nepričinil (slová poškodeného

- bol ako divá sviňa).

c)Napokonzaujímasenátodvolaciehosúdunasledovnéstanoviskokodvolacímnámietkam-vytýkaným
chybám výroku o vine v rozsudku súdu prvého stupňa z pohľadu správnosti použitej právnej kvalifikácie
konania obžalovaného. Tu obhajca namietal najmä nepreukázanie subjektívnej stránky trestného činu

pokusu vraždy. Senát odvolacieho súdu v zhode s názorom súdu prvého stupňa sa s týmto názorom
obhajcu nestotožnil. Práve naopak nie vždy v obdobných prípadoch je možné tento „vražedný úmysel“
preukázať ako z násilného konania páchateľa tak aj z jeho vyjadrenia v priebehu násilného konania.
Aj bez potreby osobitných odborných vedomostí (tieto súdu nahradili znalecké posudky) si dovoľuje
odvolací súd vysloviť názor, že opakované údery kovovým predmetom na hlavu poškodeného z

hľadiska subjektívnej stránky obžalovaného je možné hodnotiť ako „uzrozumenie“ s tým, že pri týchto
opakovaných úderoch môže dôjsť aj k smrti poškodeného. Tento „vražedný úmysel“ obžalovaného je
zvýraznený aj tým, že obžalovaný keď zistil, že „hrozí“ vstup iných osôb do predmetnej kancelárie zapálil
benzín v predmetnej kancelárii a oknom z nej ušiel. K tomu poškodený uviedol, že ho obžalovaný zrazil
na zem rebríkom, zostal ležať, pričom obžalovaný pri úteku oknom videl, že poškodený horí.

Okrem takéhoto popisovaného konania obžalovaného pre jeho zavinenie bez akýchkoľvek pochybností
dokonca v možnom priamom úmysle svedčí jeho veta, ktorú vyslovil voči poškodenému, ktorý „surovo
zbitý a zranený“ ležal na zemi: „Teraz ťa polejem, podpálim a zhoríš“. Už vyššie senát odvolacieho súdu
vysvetlilprečonemádôvodvtejtočastipovažovaťtotoskutkovétvrdeniepoškodenéhozanevierohodné.

Podstatné však je, že vo veci nezainteresovaná svedkyňa U. D. výslovne uviedla, že poškodený
bezprostredne po vyjdení z predmetnej kancelárie opakovane tejto uviedol: „vo vnútri bol vrah“. Z tohto
dôkazu potom bez akýchkoľvek pochybností vyplýva, že poškodený takto pociťoval a vnímal násilie
obžalovanéhovočinemu,akoajto,žetentosodstupomčasuvrátanevýpovedenahlavnompojednávaní
neuvádzal prakticky nič iné, ako to čo vypovedal okamžite po čine.

Čiastočne síce (teoreticky) možno prisvedčiť obhajcovi v tom, že ak chcel obžalovaný poškodeného
usmrtiť mohol tohto napr. aj „bodnúť“ (znalci nezistili na tele poškodeného bodné zranenie), pričom v
obdobnýchprípadoch„pokusovvraždy“ saprenaplneniezávažnýchznakovskúmaajprečovkonečnomdôsledkunedošloksmrtinapadnutejosoby.Tujepotrebnéuviesť,žeksmrtipoškodenéhoužpriúderoch
obžalovaným nedošlo prakticky len vďaka „náhode“ a obrane poškodeného a pokiaľ ide o vyhnutie
sa smrti upálením resp. udusením, k tomu nedošlo len preto, že s vyvinutím maximálneho úsilia sa

už horiacemu poškodenému podarilo z miestnosti, ktorá prakticky zhorela „do tla“ vybehnúť. V tejto
súvislosti je nerozhodné či obžalovaný polial benzínom aj ruku poškodeného ani to, či aj táto horela.
Silné spálenie nôh (hlboká popálenina) pritom zistená bola.

Senát odvolacieho súdu neprisvedčil v tomto smere odvolaniu obžalovaného - názoru obhajcu v

odvolaní v tom, že nič nebránilo obžalovanému poškodeného „dobodať“ predmetnou kovovou násadou
zo zbíjacieho kladiva. Z obsahu trestného spisu (fotodokumentácia k znaleckému posudku KEÚ PZ -
č.l. 214) vyplýva, že táto kovová násada vôbec nemala hrot na bodanie, ale išlo o násadu tzv. sekáča
(podľa fotografie dokonca značne opotrebovaného na pozdĺžnom sekacom hrote).

Pokiaľ ide o „moment“ vzniku vražedného úmyslu obžalovaného, ktorý podľa názoru obhajcu v odvolaní

nebol v rozsudku súdu prvého stupňa uvedený, k tomu odvolací súd uvádza, že tento moment dokonca
v priamom úmysle nepochybne nastal najneskoršie v dobe zapálenia predmetnej kancelárie s vyššie
uvedeným slovným doprovodom obžalovaného. Stručne zhrnuté došlo v konaní obžalovaného k vývoju
od nepriameho úmyslu usmrtiť poškodeného (uzrozumenie so smrťou poškodeného pri jeho bití - § 15
písm. b/ Tr. zák.) k úmyslu priamemu pri podpaľovaní kancelárie (chcenie poškodeného usmrtiť - § 15

písm. a/ Tr. zák.).

V neprospech obžalovaného svedčí aj okolnosť, že obžalovaný v záujme neodhalenia jeho identity
ako páchateľa „vlámania“ do predmetnej kancelárie z tejto „neušiel“ (čo mohol praktiky urobiť bez
problémov útekom cez okno čo napokon aj urobil). Tento 10 minút „surovo bil“ poškodeného najmä

železným predmetom a najmä po hlave, pričom po „dorazení“ ležiaceho poškodeného na zemi pred
útekom ešte zapálil predmetnú kanceláriu spolu s poškodeným, napĺňa skutkový znak podľa § 145
ods. 2 písm. d/ Tr. zák. s poukazom na ustanovenie § 140 písm. c/ Tr. zák. - osobitný kvalifikačný
znak. Obžalovaný nemal žiadny iný dôvod poškodeného chcieť usmrtiť ako ten, aby zakryl svoju trestnú
činnosť, pri ktorej bol poškodeným „pristihnutý“. V tejto súvislosti senát odvolacieho súdu poukazuje na

záveryznaleckéhoposudkuobžalovanéhozodvetviapsychiatrie,kdejeuvedené,ževedomostnázložka
konania obžalovaného nebola v žiadnom štádiu dotknutá (vymiznutá resp. znížená). V tejto súvislosti
obhajcom uvádzaný silný vystupňovaný afekt sa nedotkol vedomostnej zložky konania obžalovaného,
ale jeho ovládacích schopností (podstatne významne forezne zníženie nie však vymiznutie).

Okrem vyššie uvedených úvah o forme úmyslu k trestnému činu vraždy ( § 15 Tr. zák.) senát odvolacieho
súdu vyslovuje právny názor, že forma nepriameho úmyslu k základnej skutkovej podstate trestného
činu, je súčasne možná aj k zavineniu osobitného kvalifikačného znaku.

Napokon senát odvolacieho súdu zaujíma stanovisko aj k odvolacej námietke obhajcu týkajúcej sa toho,

že Krajský súd v Trenčíne vo svojom rozhodnutí o väzbe obžalovaného v prípravnom konaní v uznesení
sp. zn. 23Tpo/93/2017 zo dňa 05.septembra 2017 vyslovil vtedy súhlas s právnou kvalifikáciou konania
obžalovanéhoajakotrestnéhočinu ublíženianazdravípodľa§155ods.1Tr.zák.Tusipredsedasenátu
(totožný) dovoľuje odcitovať časť dôvodov svojho vyššie uvedeného uznesenia o väzbe obžalovaného,
kde je uvedené: „V súčasnosti v zásade nemá senát nadriadeného súdu námietky ani voči správnosti

použitej právnej kvalifikácie súbehu vyššie uvedených trestných činov. Pre úplnosť je však potrebné
uviesť, že úmyselné spôsobenie požiaru v kancelárii v budove by mohlo vykazovať aj znaky ďalšieho
zločinupodľa§284Tr.zák.-všeobecnéohrozenie,ktoráokolnosťzrejmemôžebyťpredmetomďalšieho
dokazovania.“ Z uvedeného teda vyplýva, že už vtedy na začiatku trestného stíhania (ani nie mesiac
po spáchaní skutku) senát Krajského súdu v Trenčíne pripomenul, že spôsobenie požiaru môže byť

dôvodom aj na iné posudzovanie konania obžalovaného.

Z vyššie uvedených dôvodov vyplýva, že ani senát odvolacieho súdu nemal v tejto veci vo vzťahu k
výroku o vine také pochybnosti, ktoré by mali byť použité v prospech obžalovaného.

d./ K odvolaním napadnutému výroku o treste napokon uvádza senát odvolacieho súdu nasledovné.
Obžalovaný T. I. bol uznaný vinným z pokusu jedného z najzávažnejších trestných činov, ktoré sú
uvedené v Trestnom zákone. Túto závažnosť vyjadril zákonodarca aj stanovením tiež jedného z
najprísnejších trestov odňatia slobody z pohľadu trestnej sadzby uvedenej v § 145 ods. 2 Tr. zák. -trest odňatia slobody na 20 rokov až 25 rokov alebo trestu odňatia slobody na doživotie. Súd prvého
stupňa pritom nepochybil pri rozhodnutí o jednej poľahčujúcej okolnosti (§ 36 písm. h/ Tr. zák. vplyv
tiesnivých pomerov) a jednej priťažujúcej okolnosti (§ 37 písm. h/ Tr. zák. spáchanie viac trestných

činov v podobe prečinu, zločinu a obzvlášť závažného zločinu). Súd prvého stupňa preto nepristúpil
k úprave trestnej sadzbe ani v prospech ani v neprospech obžalovaného. Rovnako správne boli aj
skutkové a právne úvahy, pre ktoré neprichádzalo do úvahy uloženie trestu odňatia slobody na doživotie,
pretože vychádzajúc zo znaleckých psychiatrických a psychologických posudkov nedošlo k naplneniu
zákonných materiálnych podmienok pre uloženie takéhoto „absolútneho“ trestu podľa § 47 ods. 1 Tr.

zák.. Pre uloženie takéhoto trestu v tejto veci nesvedčila ani potreba účinnej ochrany spoločnosti, ani
možnosti nápravy obžalovaného.

Možno konštatovať, že súd prvého stupňa uložením trestu odňatia slobody na samej dolnej hranici
trestnej sadzby dal výraz ako spôsobu spáchania najmä najzávažnejšieho trestného činu (absorpčná
zásada), ktorý svedčil skôr v neprospech obžalovaného (masívny, brutálny fyzický útok a zapálenie

obete). Na druhej strane v prospech obžalovaného bolo nutné prihliadnuť, že následok v podobe smrti
poškodeného nenastal. Prakticky v prospech obžalovaného vyznela aj jeho osoba (jedno odsúdenie má
zahladené), keď ani znalcami nebol obžalovaný hodnotený ako osoba so sklonmi páchania agresívnych
a násilných trestných činov.

Z týchto dôvodov sa odvolací súd nestotožnil s názorom obhajcu obžalovaného v tom, že uložený trest
odňatia slobody by mal byť nezákonný. Rovnako sa senát odvolacieho súdu nestotožnil s odvolacími
námietkami v tom, že u obžalovaného malo dôjsť k mimoriadnemu zníženiu trestu odňatia slobody
podľa § 39 ods. 1 Tr. zák., resp. aj podľa § 39 ods. 2 písm. c/ Tr. zák.. Ani z okolností prípadu ani z
pomerov páchateľa nevyplynulo, že by použitie stanovenej trestnej sadzby malo byť pre obžalovaného

neprimerane prísne (§ 39 ods. 1 Tr.zák.).

U obžalovaného neboli splnené ani podmienky pre mimoriadne zníženie trestu podľa § 39 ods. 2 písm.
c/ Tr. zák. Podľa tohto ustanovenia Trestného zákona možno znížiť trest pod dolnú hranicu trestnej
sadzby aj vtedy, ak páchateľ spáchal trestný čin v stave zmenšenej príčetnosti a súd má za to, že

vzhľadom na zdravotný stav páchateľa by bolo možné za súčasného uloženia ochranného liečenia
dosiahnuť ochranu spoločnosti aj trestom kratšieho trvania. K tomu je potrebné uviesť, že zo znaleckého
psychiatrického posudku nevyplynulo, že by obžalovaný trpel duševnou poruchou. Bola u neho zistená
lenzmiešanáporuchaosobnostisprejavmisociálne-maladaptívnehochovania.Podľatohtoznaleckého
posudku obžalovaný nepotrebuje ani liečenie. Znalec psychiater „rozdelil“ konanie obžalovaného do

troch sekvencií (rozhodnutie kradnúť, príchod inej osoby do kancelárie a spacifikovanie tejto osoby).
V prvej a tretej sekvencii podľa znalca bola u obžalovaného zachovaná plná rozumová aj ovládacia
zložka. V druhej sekvencii znalec konštatoval u obžalovaného veľmi silný vystupňovaný afekt, pri ktorom
rozpoznávacie schopnosti boli tiež len nepodstatné zmenšené. Ovládacie schopnosti však boli forezne
významné zmenšené, nie však vymiznuté.

Z vyššie uvedených dôvodov sa senát odvolacieho súdu nestotožnil s názorom obhajcu v tom, že
vystupňovaný afekt nemal byť vyhodnotený len ako poľahčujúca okolnosť podľa § 36 písm. h/ Tr. zák. ale
ako okolnosť podmieňujúca použitie ustanovenia § 39 ods. 2 písm. c/ Tr. zák. o mimoriadnom znížení
trestu. K tomu je potrebné uviesť, že aj vyššie uvedená poľahčujúca okolnosť má byť priznaná vtedy ak

si tiesnivé pomery sám nespôsobil. Zo znaleckého posudku z odvetvia psychiatrie pritom okrem iného
vyplýva, že u obžalovaného došlo k vybitiu dlhodobejšie kumulovaných diskonformných negatívnych
afektov smútku, úzkosti, frustrácie, nepohode, zlosti, hnevu počas nepriaznivého životného obdobia. Na
tomto nepriaznivom životnom období mal pritom svoj určitý podiel aj samotný obžalovaný. Sám uviedol,
že prakticky posledné peniaze prehral v herni a následne išiel kradnúť.

Súdprvéhostupňanepochybilaniprizaradení obžalovanéhoprevýkontrestuodňatiaslobodydoústavu
na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia podľa § 48 ods. 3 písm. b/ Tr. zák. (páchateľ obzvlášť
závažného zločinu). V tejto súvislosti sú úvahy súdu prvého stupňa týkajúce sa možnosti zaradenia
obžalovaného do ústavu s miernejším stupňom stráženia irelevantné. Podľa § 48 ods. 4 Tr. zák. nemôže

byť do ústavu s miernejším stupňom stráženia zaradený páchateľ obzvlášť závažného zločinu, ktorému
bol uložený trest odňatia slobody prevyšujúci 15 rokov.Napokon odvolací súd neprisvedčil obhajcovi ani pokiaľ ide o uloženú výmeru ochranného dohľadu
v trvaní 3 rokov, ktorá by podľa obhajcu mala byť nesprávna. Uloženie ochranného dohľadu v
prejednávanej veci bolo obligatórne podľa § 76 ods. 1 Tr. zák. Na túto obligatórnosť potom logicky

nadväzuje aj použitá maximálna výmera uloženia tohto ochranného opatrenia podľa § 78 ods. 1 Tr.
zák. Pre správnosť použitia tejto výmery svedčí aj názor znalca z odvetvia psychológie, ktorý možnosť
resocializácie hodnotil ako neistú.

Z takto rozvedených dôvodov odvolací súd odvolanie obžalovaného podľa § 319 Tr. por. ako nedôvodné

zamietol.

2.

Odvolací súd neprisvedčil ani odvolaniu poškodeného Ing. K. F.. Je síce možné prisvedčiť odvolaniu
poškodeného v tom, že výrok rozhodnutia o priznaní náhrady škody tomuto poškodenému celkom

nekorešponduje s odôvodnením tohto výroku v písomných dôvodoch rozsudku. Tu súd poukázal na
včas a riadne uplatnený nárok tohto poškodeného podľa znaleckých posudkov. Nepriznanie celého
uplatneného nároku súd prvého stupňa odôvodnil len nepreukázaným následkom v podobe utrpenia
obojstrannej poruchy sluchu - poúrazovej nedoslýchavosti. Z výroku priznaného nároku však vyplýva,
že súd prvého stupňa nepriznal poškodenému ani bolestné ani sťaženie spoločenského uplatnenia v

uplatnenej výške ani celkom podľa znaleckých posudkov. Predmetnú „úpravu“ priznania týchto nárokov
súd prvého stupňa inak ničím neodôvodnil.

Súčasne však senát odvolacieho súdu prisvedčil vyjadreniu obžalovaného k odvolaniu poškodeného v
tom, že dôkazná situácia k náhrade škody z titulu ublíženia na zdraví poškodeného ani zo znaleckých

posudkov nie je jednoznačná a dostatočne presvedčivá vrátane možného dvojitého pričítania tej istej
položky, týkajúcej sa duševnej poruchy poškodeného. Senát odvolacieho súdu preto dospel k záveru
že nebude na mimoriadnu „ujmu“ na právach poškodeného v trestnom konaní ak pri priznaní náhrady
škody za ublíženia na zdraví v tzv. adhéznom konaní vo výške 70.572,73 Eur bude tento poškodený so
zvyškom uplatneného nároku odkázaný na civilný proces.

Z takto rozvedených dôvodov odvolací súd podľa § 319 Tr. por. odvolanie poškodeného ako nedôvodné
zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu zákon nepripúšťa žiadny ďalší riadny opravný

prostriedok.