Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 28. február 2022

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/120/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5919201829
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Andrej Kekely

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2022:5919201829.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu Mgr. Andreja Kekelyho a členiek

JUDr. Jany Urbanovej a JUDr. Martiny Mochnáčovej, v spore žalobcu: X. N., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom C. U. XXX/XX, XXX XX R., zastúpeného obchodnou spoločnosťou Alušic s. r. o., so sídlom
Madačova 1/A, 034 01 Ružomberok, IČO: 50 648 420, proti žalovanému: Slovenská republika, v mene
ktorej koná Sociálna poisťovňa, so sídlom Ul. 29. augusta 8 a 10, 813 63 Bratislava, IČO: 30 807 484,
o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci, v konaní o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Ružomberok č. k. 3C/35/2019-78 zo dňa 17. júna 2020, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Ružomberok č. k. 3C/35/2019-78 zo dňa 17. júna 2020 vo výrokoch II.

a III. potvrdzuje.

II. Žalovaný má proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %.

III. Rozsudok Okresného súdu Ružomberok č. k. 3C/35/2019-78 zo dňa 17. júna 2020 vo výroku I.
zostáva nedotknutý.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Ružomberok (ďalej „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom uložil žalovanému

povinnosť zaplatiť sumu 223,50 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.). V ostatnej časti
žalobu zamietol (výrok II.). Žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu
43,20 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozsudku rozhodnutím
vydaným súdnym úradníkom (výrok III.).
2. Súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil tým, že žalobou sa žalobca domáhal proti žalovanému
zaplatenia istiny 454,02 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne: zo sumy 874,50 eur
od 01.06.2016 do 16.01.2018, zo sumy 846,30 eur od 01.07.2016 do 16.01.2018, zo sumy 874,50

eur od 01.08.2016 do 16.01.2018, zo sumy 874,50 eur od 01.09.2016 do 16.01.2018, zo sumy
846,30 eur od 01.10.2016 do 16.01.2018, zo sumy 874,50 eur od 01.11.2016 do 16.01.2018, ako aj
náhrady trov konania. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že dňa 03.08.2016 Sociálna poisťovňa, pobočka
LiptovskýMikulášrozhodnutímč.4837/2016-LM-DvNmunepriznalanároknadávkuvnezamestnanosti.
Uvedené rozhodnutie potvrdila aj Sociálna poisťovňa, ústredie rozhodnutím č. 22592-8/2017-Ba zo dňa
06.02.2017. Následne Krajský súd v Žiline rozhodnutím spis. zn. 24Sa/16/2017 zo dňa 27.06.2017
rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie č. 22592-8/2017-Ba zo dňa 06.02.2017 zrušil, pričom

uviedol, že toto rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci a je nezákonné.
Právoplatnosťou rozhodnutia, ktorým bolo nezákonné rozhodnutie zrušené, vzniklo žalobcovi právo na
náhradu škody, ktorá mu bola týmto rozhodnutím spôsobená. Žalobca si uplatňoval nárok na náhradu
škody vo výške 454,02 eur zahrňujúci náhradu trov právneho zastúpenia v správnom konaní, ktorépoškodenémužalobcovivzniklivkonaní,vktoromdošlokvydaniunezákonnéhorozhodnutiaatietotrovy
priamo súviseli s nesprávnym úradným postupom a nezákonným rozhodnutím a spôsobili mu majetkový
úbytok na jeho strane. Škoda mu vznikla v podobe trov právneho zastúpenia v konaniach pred správnym

orgánom, ktoré musel vyvolať a viesť, aby sa v konečnom dôsledku domohol svojich nárokov, a teda
škoda mu vznikla v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom a nezákonnými rozhodnutím.
Žalobca si zároveň uplatnil úroky z omeškania, keďže žalovaný mu nezákonne zadržiaval peniaze po
dobu 1 roka a 230 dní a nároky na dávku v nezamestnanosti mu vyplatil až dňa 16.01.2018. Žalobca si
v súlade so zákonom uplatnil svoj nárok v rámci predbežného prerokovania nároku na náhradu škody

podľa ust. § 15 ods.1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov.
3. Podaním doručeným súdu dňa 13.01.2020 žalobca podal návrh na pripustenie zmeny žaloby, keď
sa proti žalovanému domáhal zaplatenia sumy 454,02 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5
% ročne: zo sumy 874,50 eur od 30.09.2016 do 16.01.2018, zo sumy 846,30 eur od 30.09.2016 do
16.01.2018, zo sumy 874,50 eur od 30.09.2016 do 16.01.2018, zo sumy 874,50 eur od 30.09.2016 do

16.01.2018, zo sumy 846,30 eur od 01.10.2016 do 16.01.2018, zo sumy 874,50 eur od 01.11.2016 do
16.01.2018 a náhrady trov konania. Keďže pôvodná žaloba v čase doručenia uvedeného podania súdu
prvej inštancie ešte nebola protistrane (žalovanému) doručená, súd prvej inštancie bez rozhodovania
o pripustení zmeny žaloby podľa ust. § 141 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej
„CSP“) pokračoval v konaní o zmenenej žalobe.

4. Žalovaný v reakcii na žalobu uviedol, že žalobca bol dňa 05.05.2016 zaradený do evidencie
uchádzačov o zamestnanie, pričom dňa 19.07.2016 si v tejto súvislosti uplatnil nárok na dávku v
nezamestnanosti. Sociálna poisťovňa, pobočka Liptovský Mikuláš rozhodnutím č. 4837/2016-LM-DvN
zo dňa 03.08.2016 žalobcovi nárok na dávku v nezamestnanosti nepriznala z dôvodu, že vzhľadom
na zistený skutkový stav si nezachoval centrum záujmov na území Slovenskej republiky. Rozhodnutie

č. 4837/2016-LM-DvN zo dňa 03.08.2016 bolo potvrdené druhostupňovým rozhodnutím žalovaného
č. 22592-8/2017-BA zo dňa 06.02.2017. Proti druhostupňovému rozhodnutiu žalovanej žalobca podal
správnu žalobu, ktorej Krajský súd v Žiline vyhovel rozsudkom spis. zn. 24Sa/16/2017 zo dňa
27.06.2017, pričom predmetné rozhodnutie zrušil a vec vrátil Sociálnej poisťovni na ďalšie konanie. Po
právoplatnosti rozsudku Krajský súd v Žiline uznesením rozhodol, že Sociálna poisťovňa je povinná,

z titulu trov právneho zastúpenia na účet advokáta žalobcu uhradiť sumu 230,52 eur, ktoré žalovaný
advokátovi žalobcu dňa 12.10.2017 aj uhradil. Druhostupňovým rozhodnutím č. 22592-22/2017-BA zo
dňa 16.10.2017 bolo zrušené rozhodnutie pobočky č. 4837/2016-LM-DvN zo dňa 03.08.2016. Sociálna
poisťovňa, pobočka Liptovský Mikuláš následne vydala rozhodnutie č. 7180/2017-LM-DvN zo dňa
28.12.2017, ktorým žalobcovi dávku v nezamestnanosti priznala a dňa 16.01.2018 mu bola dávka aj

vyplatená. Časť žalobcom uplatnenej náhrady trov (spísanie odvolania dňa 07.09.2016 v sume 66,-
eur, rokovanie s klientom dňa 14.09.2016 v sume 66,- eur, zabezpečenie dôkazov do konania, lekárske
potvrdenia v sume 66,- eur, 3x režijný paušál advokáta v roku 2016 v sume 25,50 eur) žalovaný
nepovažovalzaúčelnevynaložené,keďžeSociálnapoisťovňavodvolacomkonanípostupovalavsúlade
so zákonom č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení a tiež európskou legislatívou, pričom iba z dôvodu

nejednotnej judikatúry súdov vo veci inštitútu „bydliska“ nemôže Sociálna poisťovňa niesť zodpovednosť
za škodu vo forme trov konania založených na výpočte právnych úkonov advokáta, ktorého služby
žalobca ani nebol povinný nevyhnutne využiť. Ďalšie žalobcom uplatnené trovy konania už nevznikli v
konaní, v ktorom by došlo k vydaniu nezákonného rozhodnutia, keďže rozhodnutie č. 22592-22/2017-
BA zo dňa 16.10.2017 a rozhodnutie č. 7180/2017-LM-DvN zo dňa 28.12.2017 sú právoplatné a neboli

zrušené príslušným orgánom. Žalobcovi tak počas týchto konaní nemohli vzniknúť trovy, ktoré by bolo
možné zahrnúť pod náhradu škody v súlade s ust. § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.. Žalovaný
súčasne namietol prípustnosť uplatnenia inštitútu úrokov z omeškania z dôvodu, že nárok na náhradu
škody vo forme úroku z omeškania nie je možné uznať, pretože dávka v nezamestnanosti je dávkou
sociálneho poistenia, na ktorú vzniká nárok za splnenia zákonom ustanovených podmienok, a preto

pri omeškaní jej plnenia nemožno požadovať úrok z omeškania, ako to je vo vzťahu medzi veriteľom
a dlžníkom pri omeškaní s plnením peňažného dlhu. Predmetom priznania dávok sociálneho poistenia
sú také práva, ktoré sú inej povahy, než sú práva z občianskoprávnych, pracovnoprávnych alebo iných
obdobných vzťahov, ohľadom ktorých zákonná úprava v prípade omeškania s plnením pripúšťa možnosť
požadovať aj zákonom stanovené úroky. Inštitút úroku z omeškania upravený v zákone č. 514/2003 Z.

z. je oprávnený priznať iba súd a iba v rámci rozhodnutia o náhrade škody, pričom lehota omeškania
začína plynúť najskôr dňom oznámenia, že nárok na náhradu škody poškodeného nebude uspokojený,
alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovanie nároku, ak súd neurčí začiatok jejplynutia neskôr. Žalovaný tiež namietol nedostatok vecnej pasívnej legitimácie podľa ustanovenia § 1
písm. a) v spojení
s § 4 ods. 1 písm. i) zákona č. 514/2003 Z. z. a navrhol tak konanie zastaviť z dôvodu nedostatku vecnej

pasívnej legitimácie žalovaného.
5. Súd prvej inštancie v ďalšom Uznesením č. k. 3C/35/2019-58 zo dňa 15.04.2020 vyzval žalobcu,
aby žalobu doplniť, a to riadne označiť strany sporu - žalovaného (v žalobe bol žalovaný označený
ako Sociálna poisťovňa, ústredie ako orgán oprávnený konať v mene štátu, pričom zo znenia žaloby
zjavne vyplývalo, že smeruje proti štátu). V nadväznosti na to žalobca opravil žalobný návrh v časti

označenia strany sporu a za žalovaného označil Slovenskú republiku prostredníctvom ktorej koná
Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta č. 8-10, 813 63 Bratislava 1, IČO: 30 807 484.
6. Citujúc ust. § 4 ods. 1 písm. i), § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 4, § 17 ods.
1 a § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. súd prvej inštancie uviedol, že predmetom vedeného sporu bol
nárok žalobcu na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci, a to nárok na zaplatenie sumy
vo výške 454,02 eur titulom náhrady trov právneho zastúpenia, ktoré žalobcovi vznikli pri rozhodovaní

podľa zákona č. 461/2003 Z. z.
7. Námietku pasívnej vecnej legitimácie žalovanej sporovej strany súd prvej inštancie posúdil ako
nedôvodnú. Strana žalovaného bola riadne označená žalobcom ako štát Slovenská republika,
prostredníctvom ktorej koná Sociálna poisťovňa, ústredie. Ide o verejnoprávnu inštitúciu, ktorá je
orgánom konajúcim za štát v zmysle ust. § 4 ods.1 písm. i) zákona č. 514/2003 Z. z.

8. Súd prvej inštancie mal preukázané, že prebehlo predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody
podľa ust. § 15 ods. 1 a nasl. zákona č. 514/2003 Z. z., pričom Sociálna poisťovňa, ústredie nárok
žalobcu ako poškodeného na náhradu škody neuznala. Ďalej mal súd prvej inštancie za preukázané, že
Sociálna poisťovňa, pobočka Liptovský Mikuláš dňa 03.08.2016 vydala rozhodnutie, ktorým vyslovila,
že žalobca nemá nárok na dávku v nezamestnanosti. Sociálna poisťovňa, ústredie rozhodnutím zo

dňa 06.02.2017 vo veci odvolania proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočky Liptovský Mikuláš č.
4837/2016-LM-DvN zo dňa 03.08.2016 rozhodla tak, že odvolanie žalobcu zamietla v celom rozsahu
a potvrdila napadnuté rozhodnutie. Krajský súd v Žiline následne rozhodnutím spis. zn. 24Sa/16/2017
zo dňa 27.06.2017 predmetné rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie zrušil a vec vrátil Sociálnej
poisťovni, ústredie na ďalšie konanie a žalobcovi priznal voči žalovanému právo na úplnú náhradu

dôvodne vynaložených trov konania. Rozhodnutím spis. zn. 24Sa/16/2017 zo dňa 11.09.2017 Krajský
súd v Žiline uložil Sociálnej poisťovni, ústredie zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vo výške 230,52
eur z titulu trov právneho zastúpenia v konaní na účet právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti
uznesenia. Napokon mal súd prvej inštancie preukázanú aj tú skutočnosť, zároveň nespornú medzi
sporovými stranami, že Sociálna poisťovňa, ústredie zrušila rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka

Liptovský Mikuláš svojim rozhodnutím č. 22592-22/2017-BA zo dňa 16.10.2017 a vec jej vrátila na
ďalšie konanie. Sociálna poisťovňa, pobočka Liptovský Mikuláš následne rozhodnutím č. 7180/2017-
LM-DvN zo dňa 28.12.2017 vyslovila, že žalobca má nárok na dávku v nezamestnanosti vo výške 50
% denného vymeriavacieho základu 56,4165 eur od 05.05.2016 na obdobie 6 mesiacov pri splnení
ustanovených zákonných podmienok. Nespornou bola aj skutočnosť, že žalobcovi bola uvedeným

titulom dňa 16.01.2018 vyplatená suma 5.190,60 eur.
9. Vo vzťahu k žalobcom uplatnením nárokom tak súd prvej inštancie uviedol, že sa jedná
o občianskoprávny vzťah medzi nositeľom zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci a
poškodeným a zároveň ide o objektívnu zodpovednosť - z koncepcie zákona č. 514/2003 Z. z.
vyplýva, že zodpovedný subjekt (štát) sa zodpovednosti za škodu nemôže zbaviť. Súd prvej inštancie

dospel k záveru, že v danom prípade došlo k nezákonnému rozhodnutiu. Krajský súd v Žiline v rámci
svojho rozsudku výslovne konštatoval nezákonnosť rozhodnutia, pričom boli uvedené aj konkrétne
dôvody nezákonnosti - zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostatočné na
riadne posúdenie veci a rozhodnutie bolo nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a vzhľadom k
tomu je nezákonné. Sociálna poisťovňa, ústredie po zrušení nezákonného rozhodnutia bola pri svojom

rozhodovaní viazaná rozsudkom Krajského súdu v Žiline, čo vyplynulo z konania, ktoré nasledovalo,
resp. konečného rozhodnutia vo veci žiadosti žalobcu o priznanie dávky v nezamestnanosti - dávka
v nezamestnanosti bola priznaná. Ďalej súd prvej inštancie skúmal, či žalobcovi vznikla škoda ako
majetková ujma vyjadriteľná v peniazoch a či je daná príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím
a škodou. Žalobca si podanou žalobou uplatnil škodu vzniknutú titulom trov konania, pričom podľa ust. §

18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených trov konania,
ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie a v zmysle ust. § 18
ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia, ktoré zahŕňajú
účelne vynaložené hotové výdavky a odmenu za zastupovanie, ktorá sa určí ako tarifná odmenaadvokáta. V rámci konania bolo potrebné zistiť účelnosť vynaložených trov konania, pričom súd hodnotil
jednotlivé úkony, za ktorých vykonanie si žalobca náhradu škody uplatnil. Vo vzťahu k spísaniu odvolania
voči rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočka Liptovský Mikuláš, právnym zástupcom žalobcu súd

prvej inštancie uviedol, že aj napriek absencii plnomocenstva nie je dôvod pochybovať o skutočnosti
zastúpenia žalobcu určeným právnym zástupcom, keďže aj z odôvodnenia následného rozhodnutia
Sociálnej poisťovne, ústredie bolo zrejmé, že odvolanie bolo podané žalobcom prostredníctvom jeho
právneho zástupcu. Žalobca si uvedený úkon právnej služby uplatnil v súlade s vyhláškou Ministerstva
spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb (66,00 eur), pričom mal preukázanú aj príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a
vznikom trov právneho zastúpenia pri tomto procesnom úkone. Pri úkone rokovanie s klientom zo dňa
14.09.2016 uplatnenom vo výške 66,- eur podľa príslušných ustanovení vyhlášky MS SR č. 655/2004
Z. z. súd prvej inštancie uviedol, že v spise sa nachádza záznam o porade s klientom a vykonanie
tohto úkonu mal preukázané. Aj tento úkon považoval súd za účelne vynaložené trovy právneho
zastúpenia-vrámcirokovaniaadvokátasklientombolariešenárelevantnáotázkadoplneniadôkazovdo

konania s cieľom dosiahnuť zrušenie nezákonného rozhodnutia. Príčinná súvislosť medzi nezákonným
rozhodnutím a vznikom trov právneho zastúpenia bola daná, nezákonné rozhodnutie je priamou príčinou
vznikutrovprávnehozastúpenia.Rovnakozauplatnenúvsprávnejvýške66,-eurpodľavyhláškyMSSR
č.655/2004Z.z.považovalsúdprvejinštancieajžalobcomuplatnenúodmenuadvokátazaúkonprávnej
služby „zabezpečovanie dôkazov do konania v rámci podaného odvolania, lekárske potvrdenia“, pričom

aj tento výdavok žalobcu vznikol v príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom trov
právneho zastúpenia. Ako dôvodne uplatnené súd prvej inštancie posúdil aj režijné paušály k uvedeným
úkonom právnej služby, uplatnené podľa ust. § 16 ods. 3 vyhlášky 655/2004 Z. z. v celkovej výške 25,50
eur. V tejto časti súd prvej inštancie žalobe žalobcu vyhovel.
10. Vo vzťahu k následným úkonom právnej služby po zrušení nezákonného rozhodnutia rozhodnutím

Krajského súdu v Žiline spis. zn. 24Sa/16/2017 zo dňa 27.06.2017, t. j. rokovanie s klientom dňa
14.09.2017, spísanie sťažnosti pre nečinnosť dňa 13.11.2017 a účasť na konaní pred Sociálnou
poisťovňou dňa 22.12.2017 súd prvej inštancie nevzhliadol príčinnú súvislosť medzi škodou vzniknutou
v tomto novom konaní a nezákonným rozhodnutím. Keďže Krajský súd v Žiline nezákonné rozhodnutie
zrušil rozhodnutím zo dňa 27.06.2017, trovy právneho zastúpenia vzniknuté po uvedenom dátume už

nevznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie. Konanie, ktoré nasledovalo, bolo
ďalším konaním vo veci žiadosti žalobcu o priznanie dávky v nezamestnanosti, v ktorom žiadosti bolo
vyhovené, t. j. dávka v nezamestnanosti bola žalobcovi priznaná. Vo vzťahu k týmto úkonom ako aj k
režijným paušálom k nim prislúchajúcim tak súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol.
11. Žalobca si v rámci podanej žaloby voči žalovanému uplatnil aj nárok na náhradu úrokov z omeškania,

v ktorej súvislosti poukázal súd prvej inštancie na ust. § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z., v
zmysle ktorého pokiaľ nedôjde k uspokojeniu nároku poškodeného na náhradu škody spôsobenú pri
výkone verejnej moci do 6 mesiacov od podania žiadosti o predbežné prerokovanie nároku (alebo
ak príslušný orgán oznámi, že nárok na náhradu škody neuspokojí), môže sa poškodený domáhať
priznania nároku na súde. Márnym uplynutím tejto lehoty sa žalovaný ako dlžník zo zodpovednostného

právneho vzťahu dostáva do omeškania, a to najskôr po uplynutí nasledujúceho dňa od oznámenia, že
neuspokojí nárok na náhradu škody alebo najskôr nasledujúceho dňa po uplynutí 6-mesačnej lehoty
na predbežné prerokovanie nároku, kedy je postihnutý povinnosťou zaplatiť poškodenému úroky z
omeškania (pokiaľ súd neurčí začiatok plynutia neskôr). Jedná sa o omeškanie týkajúce sa náhrady
škody spôsobenej pri výkone verejnej moci. Žalobca uplatnil v spore nárok na úrok z omeškania, avšak

z obsahu žaloby vyplýva, že neuplatnil nárok na úrok z omeškania z náhrady škody spôsobenej
pri výkone verejnej moci, čo právna úprava umožňuje, ale uplatnil úrok z omeškania z jednotlivých
dávok v nezamestnanosti. Jednotlivé dávky v nezamestnanosti ako náhrada škody neboli uplatnené,
tieto dávky v nezamestnanosti už boli žalobcovi vyplatené, avšak dôležité bolo zohľadniť, že nárok na
dávku v nezamestnanosti vzniká až rozhodnutím príslušného orgánu o jej priznaní (individuálny akt

pri rozhodovaní Sociálnej poisťovne podľa zákona č. 461/2003 Z. z.). Priznanie nároku na dávku v
nezamestnanosti je nárokom patriacim do oblasti verejného práva, kde aplikácia inštitútu súkromného
práva - úrokov z omeškania neprichádza do úvahy (na rozdiel od nároku na náhradu škody spôsobenej
vo verejnom záujme, ktorý je občianskoprávnym nárokom). Sociálna poisťovňa, pobočka Liptovský
Mikuláš vydala rozhodnutie o priznaní dávky dňa 28.12.2017 a až na jeho podklade mohlo dôjsť k

vyplateniu dávky žalobcovi. Súd prvej inštancie tento nárok žalobcu posúdil ako nárok na náhradu
škody spôsobenej vo verejnom záujme - ušlý zisk, keď v zmysle vyjadrenia žalobcu na pojednávaní
malo ísť o zisk, ktorý žalobcovi ušiel, pretože nemohol s peňažnými prostriedkami, na ktoré mal zákonný
nárok, disponovať. Súd prvej inštancie pritom poukázal na judikatúru týkajúcu sa inštitútu ušlého zisku(napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR spis. zn. 4Cdo 319/2008 zo dňa 28.04.2010), v zmysle ktorej sa
obvykle ušlý zisk vymedzuje ako ujma spočívajúca v tom, že u poškodeného nedošlo v dôsledku škodnej
udalosti k rozmnoženiu majetkových hodnôt, hoci sa to s ohľadom na pravidelný beh vecí dalo očakávať.

Ušlý zisk sa prejavuje stratou očakávaného prínosu (výnosu), nestačí pritom iba pravdepodobnosť
rozmnoženia majetku, ale poškodený musí preukázať, že predmetný zisk by mohol reálne dosiahnuť,
ak by nedošlo k vydaniu nezákonného rozhodnutia orgánu verejnej moci alebo k jeho nesprávnemu
úradnému postupu. Existenciu škody musí preukázať ten, kto tvrdí, že bol poškodený nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo jeho nesprávnym úradným postupom. K tomuto však žalobca

v spore netvrdil žiadne konkrétne skutočnosti, nepredložil dôkazy akým spôsobom mal v úmysle si z
uvedených peňažných prostriedkov rozmnožiť svoj majetok, dosiahnuť zisk a len jednoduchý poukaz,
že s peňažnými prostriedkami disponovať v danom období nemohol, ešte nenasvedčuje istému záveru
o tom, že nedošlo k rozmnoženiu majetku v dôsledku nezákonného rozhodnutia. Okrem toho súd
prvej inštancie vychádzal aj z účelu dávky v nezamestnanosti, ktorá je určená na zabezpečenie príjmu
poistenca v dôsledku nezamestnanosti, z čoho dosahovanie zisku nevyplýva. Z uvedeného dôvodu

súd prvej inštancie aj zvyšnú časť žaloby týkajúcu sa nároku na zaplatenie úrokov z omeškania ako
nedôvodnú zamietol.
12. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle ust. § 255 ods. 2 CSP tak, že náhradu trov
konania pomerne rozdelil a priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu
43,20 %, ktorá výška predstavuje rozdiel medzi procesným úspechom žalobcu (28,40 %) a žalovaného

(71,60 %) v tomto spore.
13. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý
navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie alebo aby vo veci sám rozhodol.
14. Žalobca namietal nesprávne právne posúdenie súdom prvej inštancie, ktorý žalobcovi nepriznal

náhradu škody za úkony právnej služby rokovanie s klientom 14.09.2017, spísanie sťažnosti pre
nečinnosť zo dňa 13.11.2017 a účasť na konaní pred Sociálnom poisťovňou dňa 22.12.2017. Na rozdiel
od súdu prvej inštancie bol žalobca toho názoru, že uvedené úkony vznikli v príčinnej súvislosti s
nezákonným rozhodnutím a mali s ním priamy súvis, a to z toho dôvodu, že o jeho žiadosti o priznanie
sociálnej dávky nebolo v období od podania žiadosti 19.06.2017 rozhodnuté zákonným spôsobom

a musel tak využiť prostriedky právnej ochrany, ktoré mu umožňuje využiť platný právny poriadok a
za týmto účelom sa dal zastúpiť advokátom. Krajský súd v Žiline zrušil nezákonné rozhodnutie dňa
27.06.2017. Sociálna poisťovňa, ústredie od tejto doby až do 06.10.2017, kedy zrušila rozhodnutie
Sociálnej poisťovne, pobočka Liptovský Mikuláš, neurobila žiadny úkon. Sťažnosť pre nečinnosť bola
preto podaná dôvodne a v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím, keďže aj predmetom

prejednania dňa 22.12.2017 bolo jednanie vo veci zrušenia nezákonného rozhodnutia ako vyplýva zo
zápisnice zo dňa 22.12.2017. Dňa 22.12.2017 Sociálna poisťovňa rozhodovala o tej istej jeho žiadosti,
z čoho vyplýva nesprávny záver súdu prvej inštancie, že išlo o ďalšie konanie (nové konanie) vo veci
jeho žiadosti o priznanie dávky v nezamestnanosti. Odvolateľ sa nestotožnil ani so záverom súdu
prvej inštancie o nepriznaní žalobou uplatnených úrokov z omeškania, pričom poukázal na rozhodnutie

Krajského súdu v Prešove spis. zn. 5Co/170/2012 zo dňa 27.12.2013. Škoda v danom prípade vyplýva
zo skutočnosti, že z dôvodu nezákonného rozhodnutia nemohol v období od 19.07.2016 do 16.01.2018
disponovať s peňažnými prostriedkami. Podľa žalobcu sa jednalo nepochybne o nárok vyplývajúci z
občianskoprávneho vzťahu a škoda vzniknutá z nesprávneho úradného postupu žalovaného spočívala v
nemožnosti disponovania s prostriedkami. Argumentum ad absurdum by to znamenalo, že porušovaním

povinností, nesprávnym konaním žalovaného, by bol neprimerane zvýhodňovaný orgán verejnej moci s
možnosťou dlhšej dispozície s prostriedkami náležiacimi žalobcovi. Práve úrok z omeškania je sankciou,
ktorá prichádza do úvahy pri porušení povinnosti plniť žalovanou riadne a včas, pričom predstavuje
zákonnú sankciu a zároveň predchádza znehodnocovaniu peňažného dlhu infláciou tým, že veriteľ
nemôžedisponovaťprostriedkami.Poukázalajnaust.čl.46ods.3ÚstavySR.Zároveňžalobcanamietal

vecnú správnosť rozsudku o trovách konania, ktoré súd priznal žalovanému napriek tomu, že ide o
verejnoprávnu inštitúciu, ktorá disponuje vlastným právnym oddelením. Rovnako nebola zohľadnená
ani skutočnosť, že právna otázka úrokov z omeškania je súdmi posudzovaná rôzne. Žalobca napokon
namietal nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku z dôvodu jeho nedostatočného odôvodnenia.
15. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že sa nestotožňuje s odvolacími námietkami

žalobcu smerujúcimi voči právnemu posúdeniu vykonanému súdom prvej inštancie, ako aj voči ním
zistenému skutkovému stavu a ohľadom nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia. Poukázal na
zmysel a účel zákona č. 514/2003 Z. z., ako aj na neaplikovateľnosť záverov vyplývajúcich z rozhodnutia
Krajského súdu v Prešove spis. zn. 5Co/170/2012 zo dňa 27.12.2013, keďže v predmetnom konaní bolriešený nárok vyplývajúci z pracovnoprávneho vzťahu a nie zo vzťahu nadriadenosti a podriadenosti,
ako je tomu v konaniach podľa verejného práva (t. j. aj v prejednávanom spore). Napadnutý rozsudok
tak považoval žalovaný za vecne správny a riadne odôvodnený a navrhol, aby ho odvolací súd potvrdil.

16. Žalobca odvolaciu repliku nepodal a odvolaciemu súdu neboli už predložené ani žiadne ďalšie
podania strán sporu.
17. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie žalobcu proti rozsudku
súdu prvej inštancie, čo do jeho výrokov II. a III., bolo podané oprávneným subjektom (§ 359 CSP - súd
prvej inštancie rozhodol v neprospech žalobcu, keďže žalobu čiastočne zamietol a priznal žalovanému

proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania), včas (§ 362 ods. 1 CSP) a proti rozhodnutiu, ktoré je
možné napadnúť takýmto opravným prostriedkom [§ 355 ods. 1 a 2 a § 357 písm. m) CSP] , preskúmal
napadnutýrozsudoksúduprvejinštancievrozsahuvyplývajúcomzust.§379CSP,t.j.vrozsahuvýrokov
II. a III., viazaný odvolacími dôvodmi podľa ust. § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania postupom
podľa ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s ust. § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3 CSP rozsudok
súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny v celom rozsahu potvrdil. Posúdiac

odvolanie žalovaného podľa jeho obsahu (čl. 11 ods. 1 a § 124 ods. 1 CSP), keďže žalobca smeroval
svoje odvolacie námietky len vo vzťahu k rozhodnutiu súdu prvej inštancie v rozsahu jeho výroku II.,
ktorým bola žaloba čiastočne zamietnutá a výroku III., ktorým bol žalovanému proti žalobcovi priznaný
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 43,20 %, odvolací súd ponechal napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie vo výroku I. nedotknutý.

18. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v celom
rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi, na ktorých svoje rozhodnutie súd prvej inštancie
v napadnutých výrokoch II. a III. založil. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti
rozhodné pre rozhodnutie o žalobe žalobcu, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v
súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie je vecne správne, pričom

v jednotlivostiach naň poukazuje aj odvolací súd. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd v odvolacom
konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).
19. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku
alebo argument vznesený v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre
rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu

prvejinštancie,ktorésapreskúmavavodvolacomkonaní.Vdvojinštančnomsúdnomkonanírozhodnutia
súdu prvej a druhej inštancie tvoria jednotu, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom
rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu prvej inštancie.
20. Vzhľadom na doteraz uvedené považoval odvolací súd za potrebné vysporiadať sa s podstatnými
tvrdeniami a námietkami žalobcu uvedenými v jeho opravnom prostriedku.

21. Pokiaľ v odvolaní, bez bližšej konkretizácie, žalobca namietal nepreskúmateľnosť napadnutého
rozsudku, odvolací súd sa s touto jeho námietkou nestotožnil. Súd prvej inštancie v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia dal vyčerpávajúcu odpoveď, z akých dôvodov rozhodol o žalobou uplatnených
nárokoch tak, ako to bolo uvedené vo výroku napadnutého rozhodnutia. Súčasne odvolací súd
zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd

stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (uznesenie Ústavného súdu SR
spis. zn. IV.ÚS 252/2004 zo dňa 31.08.2004), ani právo na to, aby bola strana pred všeobecným súdom
úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (uznesenie Ústavného súdu SR spis. zn.
I.ÚS 50/2004 zo dňa 03.03.2004). Do obsahu základného práva podľa ust. čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a
práva na spravodlivý proces podľa ust. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd nepatrí ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov
súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (uznesenia Ústavného
súdu SR spis. zn. II. ÚS 3/1997 zo dňa 19.03.1997 a spis. zn. II. ÚS 251/2003 zo dňa 17.12.2003).
22. Žalobca v odvolaní konkrétne namietal nesprávnosť záveru súdu prvej inštancie, že nevzhliadol
príčinnú súvislosť medzi vznikom trov u žalobcu v dotknutom správnom konaní (spočívajúcich v

trovách zastúpenia žalobcu vo forme odmeny a paušálnych náhrad advokáta za úkony právnej
služby: - rokovanie s klientom dňa 14.09.2017, - spísanie sťažnosti pre nečinnosť dňa 13.11.2017
a účasť na konaní pred Sociálnou poisťovňou dňa 22.12.2017; celkovo v sume 230,52 eur) a
predmetným nezákonným rozhodnutím Sociálnej poisťovne, ústredie Bratislava č. 22592-8/2017-BA
zo dňa 06.02.2017). Žalobca bol naopak toho názoru, že vznik týchto trov jeho zastúpenia bolo

v priamej príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím z dôvodu, že o jeho žiadosti o priznanie
sociálnej dávky nebolo v období od podania žiadosti o ňu dňa 19.06.2017 rozhodnuté zákonným
spôsobom a on musel využiť prostriedky právnej ochrany, ktoré mu umožňuje využiť platný právny
poriadok a za tým účelom sa dal zastúpiť advokátom. Preto sa odôvodnene (vzhľadom na nezákonnerozhodnutie) nemohol spoliehať na Sociálnu poisťovňu, že rozhodne zákonným spôsobom. Na konaní
dňa 22.12.2017 Sociálna poisťovňa rozhodovala o tej istej jeho žiadosti, čiže nie je správne tvrdenie
súdu prvej inštancie, že išlo o ďalšie konanie (nové konanie) vo veci jeho žiadosti o priznanie dávky v

nezamestnanosti.
23. Podľa ust. § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto
konaní.
24. Podľa ust. § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne

vynaložených trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné
rozhodnutie alebo rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a
inom pozbavení osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie
zrušené alebo bolo trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu.
25. Je nesporné, že žalobcom uplatnený nárok na náhradu škody spočívajúcej v trovách, ktoré vznikli
žalobcovi v konaní Sociálnej poisťovne o jeho žiadosti na priznanie nároku na dávku v nezamestnanosti,

bolo potrebné v spore posúdiť ako nárok podľa ust. § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. a pokiaľ ide
o rozsah náhrady podľa ust. § 18 ods. 1 tohto zákona. Odvolací súd je toho názoru, že ust. § 18 ods.
1 zákona č. 514/2003 Z. z. nemožno vykladať izolovane, teda bez väzby na ust. § 5 ods. 1 zákona č.
514/2003 Z. z. Nutnou podmienkou vzniku nároku na náhradu škody spočívajúcej v trovách oprávnenej
osoby (poškodeného) vzniknutých v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie, je príčinná

súvislosť medzi vznikom týchto trov a nezákonným rozhodnutím, teda že tieto trovy vznikli v dôsledku
vydaného nezákonného rozhodnutia. Z toho je potrebné vyvodiť, že ust. § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003
Z. z. sa netýka akýchkoľvek trov oprávnenej osoby, ktoré účelne vynaložil v konaní, v ktorom došlo
k vydaniu nezákonného rozhodnutia, keďže nie všetky trovy oprávnená osoba v konaní vynaložila v
dôsledku nezákonného rozhodnutia. Typicky nemôže ísť o trovy, ktoré oprávnená osoba (poškodený)

vynaložila pred vydaním nezákonného rozhodnutia, keďže v tomto prípade by škoda predchádzala
samotnej príčine jej vzniku (nezákonné rozhodnutie). Súčasne však nemôže ísť ani o trovy, ktoré boli
vynaloženépozrušenínezákonnéhorozhodnutiapríslušnýmorgánom,keďžeporozhodnutípríslušného
orgánu o zrušení nezákonného rozhodnutia sa konanie dostáva opätovne do štádia, ktoré predchádzalo
vydaniu nezákonného rozhodnutia. Tak tomu bolo aj posudzovanom prípade, pokiaľ ide o nárok žalobcu

na zaplatenie sumy 230,52 eur. V nadväznosti na uvedené tak odvolací súd považoval odvolaciu
námietku žalobcu za neopodstatnenú.
26. Žalobca súčasne v odvolaní namietal nesprávnosť názoru súdu prvej inštancie ohľadom úroku z
omeškania, keďže v danom prípade išlo nepochybne o nárok vyplývajúci z občianskoprávneho vzťahu
a škoda vzniknutá v dôsledku nezákonného rozhodnutia a nesprávneho úradného postupu Sociálnej

poisťovne spočívala v tom, že nemohol po určitú dobu disponovať s prostriedkami (obneskorene)
priznanej dávky v nezamestnanosti. Práve úroky z omeškania sú zákonnou sankciou, ktorá prichádza
do úvahy pri porušení povinnosti plniť žalovaným riadne a včas a zároveň predchádza znehodnocovaniu
peňažných prostriedkov infláciou tým, že veriteľ nemôže s nimi po určitú dobu disponovať. Žalobca v
tomto kontexte argumentoval názorom vysloveným Krajským súdom v Prešove v jeho rozsudku spis.

zn. 5Co/170/2012 zo dňa 27.12.2013.
27. V súvislosti s touto odvolacou námietkou žalobcu odvolací súd poukazuje na to, že žalobca v podanej
žalobe skutkovo vymedzil sporný nárok ako nárok na náhradu škody v podobe ušlého zisku (17 ods. 1
zákona č. 514/2003 Z. z.), ktorý mu ušiel z dôvodu, že nemohol s peňažnými prostriedkami (následne)
priznanej dávky v nezamestnanosti), na ktoré mal zákonný nárok, po určité obdobie disponovať.

Odvolací súd sa necítil byť v zmysle ust. čl. 2 ods. 2 CSP viazaný právnym názorom vysloveným
Krajským súdom v Prešove (teda súdom rovnakej inštancie) vysloveným v označenom rozhodnutí.
Pri svojom rozhodnutí vychádzal z rozsudku Najvyššieho súdu SR spis. zn. 5 M Cdo 2/2015 zo
dňa 31.07.2017 (ktorý prešiel aj testom ústavnosti, k tomu viď uznesenie Ústavného súdu SR č. k.
IV. ÚS 383/2018-14 zo dňa 20.06.2018), s ktorým nemal žiaden dôvod sa nestotožniť. Podľa tohto

rozhodnutia zákon č. 514/2003 Z. z. nie je založený na princípe vzniku zodpovednostného vzťahu vždy
a bez ďalšieho, pokiaľ sa aj preukáže existencia nezákonného rozhodnutia, či nesprávneho úradného
postupu orgánov štátu, k tomuto predpokladu nevyhnutne musí pristúpiť aj ďalší predpoklad, a tým
je existencia skutočnej škody (ušlého zisku), ktorej výšku musí poškodený preukázať konkrétnymi
skutkovými okolnosťami. Naproti tomu úrok z omeškania má povahu sankcie, t. j. subsidiárneho

následku postihujúceho dlžníka automaticky v prípade nesplnenia jeho záväzku, a to bez ohľadu na to,
či mu takýmto konaním dlžníka škoda vznikla alebo nie, t. j. bez toho, aby k tomu bol potrebný akýkoľvek
ďalší právny úkon, či iná právna skutočnosť. Vznik nároku na úroky z omeškania nie je viazaný na
preukázanie vzniku škodya v prípade úrokov z omeškania nie je veriteľ povinný preukazovať ich výšku. Nie je vylúčené, aby sa
vlastníkneoprávnenezadržiavanýchfinančnýchprostriedkovdomáhalvočištátuajnáhradyušléhozisku
v podobe výnosov, ktoré by priniesli pri obvyklom spôsobe hospodárenia, avšak len za predpokladu, ak

tvrdí a preukáže, že v dôsledku nezákonného rozhodnutia nielenže nemohol s peniazmi nakladať, ale
zároveňpreukážeajto,žemuušielzisk,ktorýbypribežnomnakladanístýmitofinančnýmiprostriedkami
za normálneho behu okolností mohol dôvodne očakávať. Len v takomto prípade by bola jeho finančná
strata aj reálnym ušlým ziskom. Poškodený musí teda v konaní preukázať to, akým spôsobom by bolo
s peňažnými prostriedkami naložené, ak by nedošlo k škodovej udalosti, v opačnom prípade je ním

uplatňovaný zisk len fikciou bez reálneho základu, ktorá nie je a nemôže byť dostatočným základom pre
priznanie takto uplatneného ušlého zisku. Inými slovami povedané samotná skutočnosť, že poškodený
s finančnými prostriedkami nemohol po určitú dobu nakladať, i keď z dôvodu nezákonného rozhodnutia,
nie je rozhodujúca, pre posúdenie nároku je v takomto prípade podstatné to, či preukáže ako mienil s
nimi naložiť a či bolo dôvodné očakávať za daných podmienok dosiahnutie konkrétneho zisku. Výšku
ušlého zisku preto nemožno určiť s pomocou analogickej aplikácie ustanovení o úrokoch z omeškania

práve pre absenciu konkrétneho reálne preukázateľného základu takto uplatneného nároku.
28.Žalobcavposudzovanejvecinijakonekonkretizoval(vzmyslevyššieuvedenéhonázoruNajvyššieho
súdu SR), akým spôsobom by bolo s peňažnými prostriedkami (oneskorene) priznanej dávky v
nezamestnanosti naložené, ak by Sociálna poisťovňa postupovala a rozhodla v súlade so zákonom.
Žalobca tak v dôsledku nedostatku skutkových tvrdení a s tým spojenej absencie jeho dôkaznej iniciatívy

nepreukázal, či za daných podmienok bolo dôvodné očakávať u neho dosiahnutie konkrétneho zisku,
teda nepreukázal vznik škody v rozsahu uplatnených úrokov z omeškania, a preto bolo namieste
jeho žalobu v tejto časti zamietnuť. Odvolací súd potom považoval za správny názor súdu prvej
inštancie, ako bol vyjadrený v odseku č. 31 napadnutého rozsudku (odvolávajúc sa na uznesenie
Najvyššieho súdu SR spis. zn. 4Cdo/319/2008 zo dňa 28.04.2010), a to že žalobca v spore netvrdil

žiadne konkrétne skutočnosti, nepredložil dôkazy, t. j. akým spôsobom mal v úmysle si z uvedených
peňažných prostriedkov rozmnožiť svoj majetok, dosiahnuť zisk a len jednoduchý poukaz, že s
peňažnými prostriedkami disponovať v danom období nemohol, ešte nenasvedčuje istému záveru o
tom, že nedošlo k rozmnoženiu majetku v dôsledku nezákonného rozhodnutia.
29. Napokon odvolací súd považoval za nedôvodnú aj odvolaciu námietku žalobcu týkajúcu sa

rozhodnutia súdu prvej inštancie vo výroku III. o nároku na náhradu trov konania. Skutočnosť, že orgán
konajúci v mene štátu - žalovaného (teda nie samotný žalovaný) je verejnoprávnym subjektom, ktorá
disponuje vlastným právnym oddelením, nemôže mať vplyv na rozhodovanie o nároku na náhradu trov
konania, keďže tento je determinovaný procesným úspechom strany vo veci (§ 257 CSP). Žalobcom
uvedená skutočnosť by mohla mať prípadné opodstatnenie až pri rozhodovaní o výške náhrady

trov konania (§ 262 ods. 2 CSP), avšak iba za podmienky, že by bol žalovaný v spore zastúpený
splnomocneným zástupcom, čo však v danom prípade naplnené nebolo. Pri posudzovaní otázky
náhrady trov konania je rovnako bez právneho významu, ako sú / boli súdmi v minulosti posudzované
obdobné nároky, ako si ich uplatnil žalobca, keďže tieto rozhodnutia nie sú pre strany sporu záväzné
(228 ods. 1 CSP) a okolnosti, na podklade ktorých sa formoval nesprávny právny názor žalobcu, nemôžu

byť na ujmu oprávneného nároku žalovaného na náhradu trov konania. Žiada sa dosať, že odvolací súd
v okolnostiach prejednávanej sporovej veci nevzhliadol žiaden dôvod osobitného zreteľa, ktorý by mohol
byť podkladom pre nepriznanie náhrady trov konania procesne úspešnejšiemu žalovanému v zmysle
ust. § 257 CSP. Za takéto dôvody nemožno považovať, s ohľadom na vyššie uvedené, ani žalobcom
popisované okolnosti.

30. V nadväznosti na uvedené, konštatujúc nedôvodnosť podaného odvolania, odvolací súd rozsudok
súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch II. a III. podľa ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny
potvrdil. Rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním nenapadnutom výroku I. ostal týmto rozhodnutím
odvolacieho súdu nedotknutý.
31. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP

pri aplikácii ust. § 262 ods. 1 a ust. § 255 ods. 1CSP. Žalovaný bol v odvolacom konaní v celom rozsahu
úspešný, a preto mu proti žalobcovi priznal aj nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %.
32. O výške náhrady trov konania na súde prvej inštancie, ako aj odvolacieho konania rozhodne po
právoplatnosti tohto rozhodnutia súdny úradník súdu prvej inštancie (§ 262 ods. 2 CSP).

33. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) [§ 421 ods. 2 CSP].
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) [§ 422 ods. 1 CSP].
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) [§ 428 CSP].
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozhodnutím, môže sa osoba

oprávnená z rozhodnutia domáhať uspokojenia svojho nároku návrhom na vykonanie exekúcie podľaosobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti /Exekučný
poriadok/ a o zmene a doplnení ďalších zákonov).