Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 22. február 2022

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 8Co/17/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3114228329
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 02. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ivana Šlesarová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2022:3114228329.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvTrenčíneakoodvolacísúdvsenátezloženomzpredsedníčkysenátuMgr.IvanyŠlesarovej

a členiek senátu JUDr. Dariny Legerskej a JUDr. Ivety Sopkovej v spore žalobcu: PROPRIETA, a.s., so
sídlom Ružinovská 42, Bratislava, IČO: 35 798 858, právne zastúpeného: JURISINVEST, advokátska
kancelária, v.o.s., so sídlom Pluhová 5, Bratislava, IČO: 31 371 761, proti žalovanému: Slovenská
republika, v mene ktorej koná Ministerstvo dopravy a výstavby Slovenskej republiky, so sídlom Nám.
Slobody 6,
P.O. BOX 100, Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 30 416 094, právne zastúpenému: RUŽIČKA
AND PARTNERS s. r. o., so sídlom Vysoká 2/B, Bratislava, IČO: 36 863 360,

za účasti intervenienta na strane žalovaného: Mesto Trenčín, so sídlom Mierové nám. 1/2, Trenčín, IČO:
00 312 037, právne zastúpený: GARANT PARTNER legal s. r. o., so sídlom Einsteinova 21, Bratislava,
IČO: 36 856 380, za účasti prokurátora Krajskej prokuratúry
v Trenčíne, o náhradu škody vo výške 13.018.004,64 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 19. septembra 2019,
č. k. 16C/279/2014-637, v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Trenčín zo dňa
7. júla 2020, č. k. 16C/279/2014-780, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku, v ktorej bola žaloba zamietnutá
a vo výroku o náhrade trov konania p o t v r d z u j e.
Žalovanému a intervenientovi na strane žalovaného sa p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho
konania proti žalobcovi každému z nich v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom konanie v časti o zaplatenie sumy 743.133,89 Eur
titulom náhrady ušlého zisku zastavil, návrh žalobcu na prerušenie konania do právoplatného
skončenia konania vedeného na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 39Cb/244/2012 zamietol. Zároveň
žalobu v celom rozsahu zamietol a žalovanému a intervenientovi na strane žalovaného priznal

proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania, každému z nich v rozsahu 100 %.

1.2. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou, ktorá mu bola doručená
dňa 23.12.2014 domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na náhradu škody vo výške 854.610,75 Eur
titulom skutočnej škody a vo výške 12.163.393,89 Eur titulom ušlého zisku.

1.3. S poukazom na dispozitívny úkon žalobcu spočívajúci v čiastočnom späťvzatí žaloby v časti o

zaplatenie sumy 743.133,89 Eur titulom náhrady ušlého zisku, súd prvej inštancie konanie podľa § 145
ods. 2 CSP v dotknutej časti zastavil. Konštatoval, že súhlas žalovaného so späťvzatím žaloby nie je
potrebný, nakoľko k nemu došlo ešte pred prvým pojednávaním vo veci.1.4. Po posúdení návrhu žalobcu na prerušenie konania do právoplatného skončenia konania vedeného
na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 39Cb/244/2012 dospel k záveru, že tento nie je dôvodný,
a preto ho súd prvej inštancie zamietol.

1.5. Rozhodnutie v časti v ktorej žalobu v celom rozsahu zamietol odôvodnil súd prvej inštancie s
poukazom na § 3 ods. 1 písm. a), § 4 ods. 1 písm. d), § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods.
4, § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci,
§ 39a ods. 1 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný

zákon), § 22 ods. 1 písm. c) a § 24 ods. 1 zákona č. 153/2011 Z. z. (správne má byť zákona č. 153/2001)
o prokuratúre (účinného v čase podania protestu prokurátora).
1.6. Súd prvej inštancie konštatoval, že pre podanie žaloby bola splnená základná podmienka podľa §
15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., a síce podanie žiadosti žalobcu o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody na príslušný orgán, ktorá bola písomne podaná dňa 07.08.2014. V konaní
nebolo sporné, že v rámci predbežného prerokovania k uspokojeniu nároku žalobcu nedošlo

ani len čiastočne. Treba dodať, že žalobca si žalobou uplatnil nárok na náhradu škody z toho titulu
a v takom rozsahu, aký uvádzal aj v žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody, a preto podmienka podľa § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. bola tiež splnená. Za štát
v prejednávanej veci koná v súlade s § 4 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z. z. Ministerstvo
dopravy a výstavby SR, nakoľko ku škode malo dôjsť v územnom konaní vedenom Mestom

Trenčín ako príslušným stavebným úradom, ktorý vykonával štátnu správu prenesenú na orgán územnej
samosprávy. Ministerstvo dopravy a výstavby SR je ústredným orgánom štátnej správy pre stavebný
poriadok a územné plánovanie (okrem ekologických aspektov) v zmysle § 8 ods. 1 písm. j) zákona č.
575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej spráa preto oblasť štátnej
správy, pri výkone ktorej malo dôjsť ku škode, patrí do pôsobnosti tohto ministerstva. Zodpovednosť

štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím podľa zákona 514/2003 Z. z. je objektívnou
zodpovednosťou štátu bez ohľadu na zavinenie, ktorej sa nie je možné zbaviť, je však založená na
súčasnom splnenítroch podmienok: 1) nezákonné rozhodnutie orgánu verejnej moci, resp. orgánu štátu,
2) existencia škody a 3) príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci, resp.
orgánu štátu a škodou. Neexistencia čo i len jednej z týchto podmienok znamená, že nárok na náhradu

škody nie je daný. Súd prvej inštancie sa prioritne zaoberal skúmaním toho, či boli splnené všetky
podmienky pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím.

1.7. Dospel k záveru, že podmienka existencie nezákonného rozhodnutia bola splnená. Škoda mala
byť žalobcovi spôsobená nezákonným rozhodnutím, za ktoré žalobca označil rozhodnutie o umiestnení

stavby - Polyfunkčná zóna F. A. Y. č. SpSÚ 1485/2009/004/Vi, MSÚ 105882/2009 zo dňa 30.03.2010,
ktoré vydalo Mesto Trenčín ako príslušný stavebný úrad. V danom prípade ide o rozhodnutie,
ktorým v konkrétnej veci štátny orgán aplikoval všeobecné pravidlá právnej normy na ním prejednávaný
prípad a rozhodoval o právach a povinnostiach individuálnych subjektov. Proti predmetnému
rozhodnutiu nebol podaný opravný prostriedok (odvolanie) zo strany žalobcu, a preto rozhodnutie

nadobudlo právoplatnosť dňa 25.05.2010. Pokiaľ bolo v konaní namietané, že proti tomuto
rozhodnutiu nebolo žalobcom, resp. spol. F. A., a.s. ako jeho právnym predchodcom a účastníkom
územného konania, podané odvolanie, a preto nie je splnená podmienka podľa § 6 ods. 2 vety
prvej zákona č. 514/2003 Z. z., s týmto argumentom sa súd prvej inštancie nestotožnil. Uvedeným
rozhodnutím bolo návrhu navrhovateľa na vydanie rozhodnutia o umiestnení stavby vyhovené

v celom rozsahu, a teda toto rozhodnutie bolo vydané v prospech navrhovateľa. Navrhovateľ teda
nemal žiaden dôvod podávať proti rozhodnutiu o umiestnení stavby odvolanie, keďže bolo vydané také
rozhodnutie s takým obsahom, vydania ktorého sa v zmysle svojho návrhu domáhal. Súd prvej inštancie
mal za to, že splnenie podmienky podania riadneho opravného prostriedku v prejednávanej veci
sa z tohto dôvodu nevyžaduje z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 6 ods. 2 vety druhej zákona

č. 514/2003 Z. z.), pričom dôvodom hodným osobitného zreteľa je práve fakt, že išlo o rozhodnutie
vydané v celom rozsahu v prospech navrhovateľa vystupujúceho v územnom konaní, ktorým bola
spol. F. A., a.s. ako právny predchodca žalobcu. Ďalšia podmienka, a síce, že rozhodnutie, ktorým
mala byť spôsobená škoda, muselo nadobudnúť právoplatnosť, bola splnená (právoplatnosť nadobudlo
25.05.2010) a rovnako tak bola splnená podmienka, že toto právoplatné rozhodnutie muselo byť zrušené

pre nezákonnosť príslušným orgánom (§ 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.). Uvedená podmienka
bola naplnená, keď právoplatné rozhodnutie o umiestnení stavby - Polyfunkčná zóna F. A. Y. č. SpSÚ
1485/2009/004/Vi,MSÚ 105882/2009 zo dňa 30.03.2010, bolo napadnuté protestom prokurátora zo dňa 15.07.2011, ktorý
vytýkal, že týmto rozhodnutím a konaním, ktoré mu predchádzalo, bol porušený zákon, keď rozhodnutie
nebolo vydané v súlade s platnou územnoplánovacou dokumentáciou, teda rozhodnutie o umiestnení

stavby prokurátor považoval za rozhodnutie
v rozpore so zákonom. Na podklade protestu prokurátora bolo právoplatné rozhodnutie
o umiestnení stavby následne zrušené rozhodnutím Mesta Trenčín ako príslušného stavebného úradu
č. SpSÚ 73167/91390/2011-Fo,Vi zo dňa 19.08.2011, ktoré uznalo protest prokurátora za odôvodnený
v celom rozsahu. Toto zrušujúce rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 19.09.2011, proti ktorému

spol. F. A., a.s. ako právny predchodca žalobcu nepodal odvolanie. Za nezákonné rozhodnutie, ktorým
mala byť spôsobená škoda, je však označené rozhodnutie o umiestnení stavby č. SpSÚ 1485/2009/004/
Vi, MSÚ 105882/2009 zo dňa 30.03.2010 (s podmienkou podania odvolania proti ktorému sa súd
už vyššie vysporiadal), pričom zákon 514/2003 Z. z. predpokladá len potrebu podania odvolania
proti nezákonnému rozhodnutiu, ktorým mala byť spôsobená škoda (ak nie je daný dôvod hodný
osobitného zreteľa), nie však už voči tomu rozhodnutiu, ktorým bolo nezákonné rozhodnutie zrušené.

Námietky produkované v konaní, že ak žalobca nepodal odvolanie proti zrušujúcemu rozhodnutiu zo dňa
19.08.2011, nemôže sa domáhať náhrady škody titulom nezákonného rozhodnutia, neobstoja, keďže
zákon takúto podmienku neustanovuje. V konečnom dôsledku, aj žalovaný v podaní zo dňa 29.05.2018
uviedol, že v prejednávanej veci možno hovoriť
o rozhodnutí o umiestnení stavby ako o nezákonnom rozhodnutí, čiže splnenie tejto podmienky nakoniec

sám uznal. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti, vzhľadom na charakter rozhodnutia, ktorým mala byť
žalobcovi spôsobená škoda uviedol, že nie vždy musí byť škoda spôsobená len takým rozhodnutím,
ktoré je vydané v neprospech poškodeného. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu
Českej republiky, sp. zn. II. ÚS 1667/12 zo dňa 11.03.2014. Možno vyvodiť, že aj pozitívne, v prospech
spol. F. A., a.s. vydané rozhodnutie, ktoré bolo neskôr ako nezákonné zrušené, môže za splnenia

ostatných predpokladov vzniku nároku na náhradu škody, výnimočne spôsobiť škodu, pričom je
z logiky veci vylúčené, aby sa účastník, v prospech ktorého bolo rozhodnutie vydané, domáhal jeho
zrušenia. Súd prvej inštancie právne uzatvoril, že prvá podmienka pre vznik nároku na náhradu škody,
a síce podmienka existencie nezákonného rozhodnutia, bola splnená.

1.8. Súd prvej inštancie ďalej skúmal splnenie podmienky existencie príčinnej súvislosti,
a to jednak vo vzťahu k uplatnenému ušlému zisku a jednak vo vzťahu k vzniku nároku na
náhradu skutočnej škody. Relevantnom príčinou, ktorá spôsobila škodu, musí v prejednávanej veci byť
rozhodnutie o umiestnení stavby, ktoré bolo neskôr pre nezákonnosť zrušené.
V tomto prípade pre naplnenie príčinnej súvislosti je potrebné dospieť k záveru, že nebyť tejto okolnosti,

škodlivý následok by nebol nastal. Podstatná príčina, ktorá pre založenie zodpovednosti štátu za škodu
musí viesť k škode, je existencia nezákonného rozhodnutia a nie iné konanie, či nekonanie orgánu
verejnej správy, ktoré charakter nezákonného rozhodnutia nemá. Je irelevantné, či Mesto Trenčín malo
alebo nemalo najskôr zmeniť územný plán, alebo či malo alebo nemalo navrhovateľa o stave veci
skôr informovať, pretože vyvodenie následku v podobe vzniku škody z opomenutia zmeniť územný

plán mesta, alebo z opomenutia informovať navrhovateľa o stave veci po zahájení územného konania,
predmetom konania ani nie je. Súd prvej inštancie tvrdil, že v tomto konaní o nároku zo zodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím musí skúmať, či rozhodnutie o umiestnení stavby,
ktoré bolo neskôr pre nezákonnosť zrušené, je priamou a bezprostrednou príčinou uplatnenej škody.
Ak bola príčinou škody iná skutočnosť, zodpovednosť štátu za škodu nenastane. Pri zisťovaní príčinnej

súvislosti medzi určitou skutočnosťou a spôsobenou škodou je vždy potrebné zodpovedať otázku, či by
škoda vznikla aj vtedy, ak by tejto skutočnosti nebolo. Pokiaľ sa zistí, že by škoda vznikla aj bez tejto
skutočnosti, medzi touto skutočnosťou a vznikom škody nie je príčinná súvislosť. V príčinnej súvislosti
s nezákonným rozhodnutím musí byť majetková ujma spôsobená tým, že takýto postup zasiahol do
priebehu deja vedúcemu

k určitému zisku, a nielen tvrdené zmarenie zamýšľaného finančného zámeru. O vzťah príčinnej
súvislosti by išlo vtedy, ak by škoda vznikla následkom nezákonného rozhodnutia,
t. j. vtedy, ak nezákonné rozhodnutie a škoda boli vo vzájomnom pomere príčiny a následku
a ak bolo preukázané, že ak by nebolo nezákonného rozhodnutia, ku škode (ušlému zisku) by nebolo
bývalo došlo. Rozhodujúca je priamosť a bezprostrednosť pôsobenia konkrétnej príčiny. Súd prvej

inštancie posúdiac konkrétne skutkové okolnosti vychádzajúc z načrtnutých princípov dospel k záveru,
že nezákonné rozhodnutie a uplatnený ušlý zisk nie sú navzájom
v pomere príčiny a následku.1.9. Konštatoval, že žalobca mal pripravený a stavebnému úradu predložil spolu s návrhom na
vydanie rozhodnutia o umiestnení stavby projekt, ktorý bol od počiatku nesúladný s vtedy platným
územným plánom Mesta Trenčín, pričom je pre posúdenie podmienok vzniku zodpovednosti štátu za

škodu bezpredmetné, z akého dôvodu tak žalobca, resp. jeho právny predchodca učinil, či z vlastnej
nevedomosti, neznalosti pomerov, či spoliehajúc sa na vyhlásenie svojho zmluvného partnera (Mesta
Trenčín) ako samosprávneho subjektu, od ktorého kupoval kúpnou zmluvou č. 161/2008 pozemky
na výstavbu projektu, ktoré okolnosti súd v tomto konaní ale nemá dôvod skúmať, keďže nie sú
predpokladmi vzniku zodpovednosti štátu za škodu. Preto toto konanie je podstatné to, že stavebný úrad

(Mesto Trenčín v rámci preneseného výkonu štátnej správy) vyhodnotil (nesprávne) návrh na vydanie
rozhodnutia o umiestnení stavby týkajúci projektu F. Y. ako súladný
s územným plánom Mesta Trenčín, vydal rozhodnutie o umiestnení stavby, ktorým návrhu vyhovel, ale
ktoré rozhodnutie bolo po jeho právoplatnosti v rámci konania o proteste prokurátora zrušené, namiesto
toho, aby po posúdení návrhu na vydanie rozhodnutia
o umiestnení stavby predovšetkým (a okrem iného) s vtedy platným územným plánom

a zistení nesúladu návrhu s ním, návrh zamietol (§ 37 ods. 4 stavebného zákona). Zamietnutie návrhu
by pritom bolo len dôsledkom konania žalobcu, ktorý predložil návrh nezlučiteľný
s platným územným plánom. Ak by tu teda nebolo nezákonné rozhodnutie (rozumej najskôr pozitívne
rozhodnutie o umiestnení stavby, ktoré bolo neskôr pre nezákonnosť zrušené), tak by tu musel byť
štandardný postup spočívajúci vo vydaní rozhodnutia o zamietnutí návrhu na vydanie rozhodnutia o

umiestnení stavby. Ani za takejto situácie by žalobca, resp. jeho právny predchodca spol. F. A., a.s.
nemohol realizovať zamýšľaný projekt vôbec, nemohli by nasledovať ďalšie fázy, akým sú stavebné a
kolaudačné konanie, a teda ani za takéhoto stavu (ktorý nastať mal, ale pre existenciu nezákonného
rozhodnutia nenastal) by žalobca nemohol očakávať a ani dosahovať zisk zo zamýšľaného projektu.
Tiež je podstatné, že žalobca v konaní opakovane deklaroval, že iný projekt s iným charakterom, než len

s takým, pre ktorý aj podal návrh na vydanie rozhodnutia o umiestnení stavby (teda
s prevažujúcou funkciou bývania, ktorá funkcia ale bola v rozpore s územným plánom), nikdy nechcel
zrealizovať,apretocelkomzrejmenebolomožnéaniočakávať,žebyžalobca,čijehoprávnypredchodca
projekt prepracovali na súladný s územným plánom, ale skôr je možné sa domnievať, že by so žiadnym
iným ani upraveným projektom územné, stavebné či kolaudačné konanie nikdy neiniciovali, a teda

zhrnúc uvedené, nedá sa očakávať, že by projekt F. A. nejaký zisk generoval, nech už by bol v akejkoľvek
podobe. Ak žalobca odôvodňoval príčinnú súvislosť tak, že sa v dobrej viere spoliehal na zákonnosť
a správnosť
v jeho prospech vydaného rozhodnutia o umiestnení stavby a o predpokladaný zisk, ktorý by takmer
iste dosiahol úspešnou realizáciou projektu, prišiel len a výlučne v dôsledku následného zrušenia

rozhodnutia o umiestnení stavby, súd prvej inštancie konštatoval, že nemožno ani v takomto ponímaní
mať za to, že škoda v podobe ušlého zisku je v priamej príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím.
Ak dôjde k škodovej udalosti, ktorou je prerušený určitý proces, ktorý je spojený s tvorbou zisku, záleží
hlavne na zložitosti prerušeného procesu a fáze, v ktorej sa tento proces nachádzal, či bude možné
dovodiť, že škodová udalosť bola príčinou nedosiahnutia konkrétneho zisku. S poukazom na fázu,

vktorejmalvdôsledkunezákonnéhorozhodnutiaprojekt„stroskotať,“súdprvejinštanciekonštatoval,že
celý projekt bol ešte len vo fáze rozhodnutia o umiestnení stavby, ktoré však ešte neoprávňuje účastníka
k začatiu výstavby a očakávania zisku sú ovplyvnené aj ďalšími významnými okolnosťami, ktoré mohli
zasiahnuť do ďalšieho priebehu deja. Podstatné by bolo či a ak áno, za akých podmienok by bolo
vydanéstavebnépovolenie,čibybolisplnenévšetkypodmienkyprevydaniekolaudačnéhorozhodnutia,

tiež nie je isté, v akej konečnej podobe a rozsahu by bol projekt dokončený vzhľadom na to, že až v
stavebnomkonanísaurčujúzáväznépodmienkypreuskutočneniestavby.Trebasavysporiadaťajstým,
že rozhodujúca je priamosť a bezprostrednosť pôsobenia konkrétnej príčiny (nezákonného rozhodnutia)
vo vzťahu k spôsobenému následku (ušlému zisku). Vychádzajúc
z individuálnych skutočností tohto prípadu možno dospieť k záveru, že nezákonné rozhodnutie samo

osobe nespôsobilo zmarenie očakávaných výnosov z projektu priamo
a bezprostredne. Bol to žalobca, resp. jeho právny predchodca spol. F. A., a.s., ktorý sa v nadväznosti
na zistenie, že pôvodné v jeho prospech vydané rozhodnutie
o umiestnení stavby bolo pre nesúlad s územným plánom po podaní protestu prokurátora zrušené,
rozhodol v územnom konaní ďalej nepokračovať, a to z tvrdeného dôvodu, že si podporu projektu

rozmyslel hlavný investor. Návrh na vydanie územného rozhodnutia bol späťvzatý, územné konanie
tak bolo zastavené. Podľa názoru súdu prvej inštancie k zmareniu dosiahnutia zisku potom došlo
v konečnom dôsledku nie priamo a bezprostredne v dôsledku nezákonného rozhodnutia, ale z
dôvodu rozhodnutia žalobcu v zahájenom konaní nepokračovať, k čomu sa uchýlil po tom, ako odpodpory projektu odstúpil hlavný investor. Dôvod odstúpenia investora od projektu bol pritom žalobcom
deklarovaný v konaní ako strata dôvery v projekt pod následkom primárnych informácií, ako aj
medializácie prípadu. Za takýchto okolností potom zmarenie realizácie projektu, a teda aj dosiahnutie

zisku, nebolo
v priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím (nezákonné rozhodnutie
stratu na zisku priamo samo osobe nespôsobilo), ale bolo len dôsledkom prehodnotenia projektu
žalobcom, ktorý prišiel o kľúčového investora. Aj svedkyňa U. potvrdila, že v projekte sa už
nepokračovalo, pretože od projektu odstúpil investor a žalobca už nemal peniaze na pokračovanie v jeho

ďalších fázach. Ak investor od projektu odstúpil, toto mal učiniť najmä pod vplyvom výraznej medializácie
informáciítýkajúcichsazrušeniarozhodnutia,atedaaninievdôsledkuvydaniazrušujúcehorozhodnutia
ako takého, čo tiež treba rozlišovať pri posudzovaní vzťahu príčiny a následku. V zázname pre pamäť
zo dňa 28.09.2011 sa uvádza, že dôvodom odstúpenia investora sú (okrem medializácie informácií
o proteste prokurátora a zrušení rozhodnutia) aj bližšie nešpecifikované „primárne informácie“ (nevedno
akého charakteru), pričom v konaní nebolo preukázané, že by tieto primárne informácie, ktoré podľa

predloženej listiny viedli k ukončeniu financovania projektu a následne k jeho úplnému zmareniu,
mali vôbec akýkoľvek súvis s priebehom územného konania. Možno vyvodiť, že možnou príčinou
konania investora boli aj iné okolnosti, než len tie, ktoré súviseli s medializáciou postupu v územnom
konaní. Za takého stavu je potom otázne, či by bol projekt skutočne pokračoval podľa plánu (ako
to prezentuje žalobca) aj nebyť vytýkaného postupu stavebného orgánu, ktorý najskôr vydal územné

rozhodnutie, ktoré bolo pre nezákonnosť neskôr zrušené a či by nebol musel byť projekt ukončený
z iných dôvodov úplne nezávislých na postupe v územnom konaní, pre ktoré by investor podporu
projektu nakoniec neprejavil. Súd prvej inštancie konštatoval, že existencia príčinnej súvislosti medzi
nezákonným rozhodnutím a ušlým ziskom nebola preukázaná ani výpoveďou svedkov vypočutých
v konaní, ktorý neuviedli žiadne také konkrétne skutočnosti, na základe ktorých by sa dala vyvodiť

existencia príčinnej súvislosti. Súd prvej inštancie nevzhliadol existenciu príčinnej súvislosti medzi
nezákonným rozhodnutím a ušlým ziskom, ktorý nedostatok už aj bez skúmania zvyšných predpokladov
vzniku zodpovednosti za škodu spôsobuje, že zodpovednosť štátu nie je daná, a preto žalobu v tejto
časti ako nedôvodnú zamietol.

1.10. Čo sa týka náhrady skutočnej škody, ktorá mala byť spôsobená v príčinnej súvislosti
s nezákonným rozhodnutím, čo do špecifikácie táto bola uplatnená titulom mzdových nákladov za
obdobie od 01.01.2009 do 30.06.2014 v sume 215.895,37 Eur (náklady na odmeny zamestnancov
vykonávajúcich práce na projekte - G., E., U.), titulom režijných nákladov za obdobie od 01.01.2009 do
30.06.2014 v sume 40.373,22 Eur (náklady na zabezpečenie áut, prevádzku telefónov, zabezpečenie

výpočtovej techniky, prenájom priestorov v súvislosti s prácami na projekte), titulom úhrady úrokov z
úverov a pôžičiek za obdobie od 01.01.2009 do 30.06.2014 v sume 269.897,84 Eur (úroky z úverov
a pôžičiek poskytnutých na financovanie projektu), titulom obstarávacích nákladov za obdobie od
01.01.2009 do 30.06.2014 v sume 328.444,33 Eur (náklady na zabezpečenie výstavby, monitoringu,
poradenstiev, analýz, zosúladenie činností realizovaných na projekte,

na zabezpečenie stanovísk, pripomienkovanie, spracovanie projektovej dokumentácie
a spracovanie štúdií a na úhradu dane z nehnuteľností - pozemkov, na ktorých mal byť projekt
realizovaný). Ani vo vzťahu k nim však súd prvej inštancie nevzhliadol existenciu príčinnej súvislosti
medzi takto uplatnenou škodou a nezákonným rozhodnutím.

1.11. Súd prvej inštancie konštatoval, že k úbytku v majetkovej sfére (titulom vynaložených nákladov)
nedošlo v priamej príčinnej súvislosti s vydaním rozhodnutia o umiestnení stavby, ktoré bolo následne
zrušené. Tieto vynaložené náklady sa nestali „márnymi“ ako priamy následok existencie nezákonného
rozhodnutia. Žalobca sa rozhodol totiž pre odstúpenie investora v projekte ďalej nepokračovať, návrh
na vydanie územného rozhodnutia vzal späť,

a práve len v dôsledku tohto jeho úkonu sa úkony vynaložené v súvislosti s prípravou
a realizáciou projektu stali vynaloženými zbytočne. Žalobca návrh vzal späť ako následok rozhodnutia
investora nepodieľať sa ďalej na financovaní projektu, pričom týmto svojím konaním zadal príčinu pre to,
že sa už vynaložené náklady nemohli zužitkovať. Investor pritom odstúpil od projektu nie pre existenciu
nezákonného rozhodnutia ako takého, ale

z dôvodu medializácie a možného „nálepkovania“ projektu ako problémového a tiež z dôvodu bližšie
nešpecifikovaných primárnych informácií, vo vzťahu ku ktorým ani nebolo zistené, že by mali akýkoľvek
súvis s postupom správneho orgánu v územnom konaní. Tieto príčiny konania investora potom nemožno
stotožňovať s príčinou v podobe existencie nezákonného rozhodnutia. Sám žalobca, resp. jeho právnypredchodca spôsobil tým, že sa v projekte rozhodol nepokračovať, to, že náklady už vynaložené
predstavovali v konečnom dôsledku náklady zbytočné a v praktickej rovine nevyužité. Ak by bol býval
žalobca v územnom konaní pokračoval (a v rámci ďalšieho postupu napríklad inicioval zmenu územného

rozhodnutia, alebo projekt adekvátne prepracoval) a návrh na vydanie územného rozhodnutia by nevzal
späť, potom bolo možné náklady už vynaložené použiť aj v ďalšom procese
a škodou by mohli byť náklady, ktoré vynaložil ako „extra“ náklady navyše oproti tým, ktoré by musel
vynaložiť nebyť neskoršieho zrušenia pôvodného územného rozhodnutia.
K obdobiu, za ktoré si žalobca uplatňuje márne vynaložené náklady (od 01.01.2009 - 30.06.2014),

súd prvej inštancie uviedol, že podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 25Cdo/861/2009 k
odškodniteľnej ujme môže dôjsť tým, že v dôsledku neskoršieho porušenia právnej povinnosti, sa
náklady už skôr vynaložené za určitým účelom stanú nákladmi vynaloženými zbytočne, ktoré sú
skutočnou škodou. Súd prvej inštancie zdôraznil, že náklady vynaložené žalobcom v procese realizácie
projektu neboli vynaloženými márne v príčinnej súvislosti s porušením právnej povinnosti štátneho
orgánu (nezákonným rozhodnutím), ale len v súvislosti s jeho vlastným rozhodnutím projekt ďalej

nerealizovať (ako svedkyňa uviedla primárne pre nedostatok financií), čo je samo osebe dôvodom preto,
že ich náhradu nemožno žalobcovi priznať. Na to aby ale len čisto hypoteticky tieto predstavovali ujmu
odškodniteľnú v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím, môže ísť len o také náklady, ktoré
(vychádzajúc z citovaného záveru rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR) boli vynaložené skôr, než došlo
k porušeniu právnej povinnosti, ktorá spôsobila ich „zbytočnosť.“ Žalobca si však náhradu skutočnej

škody uplatnil z väčšej časti za obdobie po tom, ako došlo k zrušeniu rozhodnutia o umiestnení stavby
(rozhodnutie bolo z 19.08.2011), ktoré však vychádzajúc
z citovaného rozhodnutia ujmu, ktorej náhradu by bolo možné žiadať, nepredstavujú.
Z dôvodu neexistencie príčinnej súvislosti aj pri tejto zložke uplatnenej škody, súd prvej inštancie
konštatoval nedôvodnosť žaloby, a preto aj bez skúmania splnenia zvyšných predpokladov vzniku

nároku na náhradu škody, žalobu čo do tejto časti zamietol.

1.12. Žalobca mal od počiatku pripravený návrh na vydanie rozhodnutia o umiestnení stavby a projekt v
rozpore s územným plánom, a preto, aj nebyť nezákonného rozhodnutia (teda aj nebyť stavu, že najskôr
je vydané v jeho prospech rozhodnutie o umiestnení stavby a neskôr je zrušené), ale ak by bolo

hneď vydané rozhodnutie reflektujúce nesúladnosť s územným plánom (teda zamietavé), tak či
onak by účastník územného konania musel náklady potrebné pre spracovanie podkladov k územnému
konaniu vynaložiť a tieto by v konečnom dôsledku pre nevyhovenie návrhu neboli využité
(rovnako ako neboli využité za stavu, aký v prejednávanej veci nastal). Pokiaľ v rámci obstarávacích
nákladov zahrnul žalobca do škody aj náklady na úhradu dane z nehnuteľností za pozemky kúpené od

Mesta Trenčín na základe kúpnej zmluvy č. 161/2008, toto podľa názoru súdu prvej inštancie skutočnú
škodu nepredstavuje. Pozemky má žalobca vo vlastníctve a s ich vlastníctvom je spojená zákonná
daňová povinnosť, ktorá nemôže predstavovať škodu. Túto povinnosť by si musel vlastník plniť vždy
a za každých okolností bez ohľadu na to, či pozemok akýmkoľvek spôsobom využije, alebo nevyužije
a vynaloženie nákladov na platenie dane z nehnuteľností nemá žiaden súvis s vydaním alebo

nevydaním nezákonného rozhodnutia. Daňovú povinnosť by musel vlastník pozemkov splniť bez ohľadu
na to, aké rozhodnutie by bolo vydané v konaní o umiestnení stavby a to aj vtedy, keby rozhodnutie
v ňom vydané nebolo možné označiť za nezákonné. Zrejme ani žalobca si sám riadne neustálil, čo
bolo hlavnou príčinou tvrdenej škody, keď v prejednávanej veci, ako aj v konaní sp. zn. 39Cb/244/2012
uplatňuje súbežne skutočnú škodu aj keď len čiastočne obdobne ako v prejednávanej

veci (v konaní 39Cb/244/2012 uplatňuje mzdové, režijné náklady a úhrady úrokov z úverov a pôžičiek
v nižšej výške), ale predovšetkým uplatňuje ušlý zisk na podklade totožného znaleckého posudku
dôvodiac, že tieto boli spôsobené len a výlučne skutočnosťami tvrdenými v oboch konaniach. Príčiny
vzniku škody pritom vymedzuje v oboch konania úplne odlišne, keď na jednej strane má byť jedinou
priamou, hlavnou a bezprostrednou príčinou vzniku škody nezákonné rozhodnutie obce ako orgánu

vykonávajúceho právomoc orgánu miestnej štátnej správy a na druhej strany má byť jedinou, priamou,
hlavnou a bezprostrednou príčinou vzniku škody porušenie záväzku obce v rámci výkonu samosprávy
ako jeho zmluvného partnera. Takýto postup sa javí súdu ako nelogický, pričom ak žalobca skôr tvrdil, že
uplatnenáškoda(najmäušlýzisk)bolaspôsobenálenavýlučnezdôvoduporušeniazmluvnejpovinnosti
Mesta Trenčín, potom je vylúčené, aby bola škoda spôsobená len a výlučne nezákonným

rozhodnutím, ako to prezentuje žalobca v tomto konaní.

1.13. V konaní uplatnená škoda podľa výsledkov vykonaného dokazovania nie je vôbecv priamej príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím. Príčinou vzniku škody môže byť len také
konanie (tu rozhodnutie), bez ktorého by škodný následok nevznikol. Podstatná je teda otázka
- skutočne, nebyť nezákonného rozhodnutia, dosiahol by žalobca tvrdený zisk? Skutočne, nebyť

nezákonného rozhodnutia, nezmenšil by sa majetok žalobcu o náklady, ktoré „zbytočne“ vynaložil?
Skutočne by mu bez nezákonného rozhodnutia nevznikla táto škoda? Súd prvej inštancie vo vyššie
uvedených častiach dospel k záveru, že k zmareniu realizácie projektu, pre zmarenie ktorého žalobcovi
bolo znemožnené generovať zisk a pre zmarenie ktorého sa náklady stali zbytočnými, došlo konaním
žalobcu, resp. jeho právneho predchodcu. Vo vzťahu ku všetkým zložkám uplatnenej náhrady škody

súd opakovane konštatuje, že podstatné pre vznik tvrdenej škody je samotná skutočnosť, že žalobca
po prehodnotení projektu v začatých konaniach nepokračoval. Tento svoj postup žalobca odôvodňoval
tým, že práce na projekte ukončil primárne z dôvodu, že si projekt rozmyslel hlavný investor
a nemalo vôbec zmysel ďalej v ňom pokračovať, ale investor tak učinil len a výlučne pre stratu dôvery v
projekt z dôvodu informácií o zrušení rozhodnutia, a teda nebyť neskoršieho zrušenia rozhodnutia, tak
realizácii projektu nič nebránilo a tento by celkom iste viedol do „zdarného“ konca. V tomto smere (vo

vzťahu ku všetkým zložkám uplatnenej škody) nad rámec už skôr uvedeného súd prvej inštancie dodal,
že v konaní ani nebolo preukázané, že by mal vstup a financovanie projektu od tvrdeného zahraničného
investora žalobca, resp. jeho právny predchodca zabezpečené (najmä zmluvne ošetrené) tak, že by bolo
možné dôvodne očakávať skutočný vstup partnera do projektu a poskytnutie financií na financovanie
ďalších jeho fáz, ktorú skutočnosť žalobca (aj svedkyňa U.) deklaroval za kľúčovú pre ďalší priebeh

projektu. Ak sa podľa záznamu pre pamäť z 28.09.2011 (po vydaní zrušujúceho rozhodnutia) ešte len
rokovalo o vstupe partnera do projektovej spoločnosti a financovania projektu, potom bez ďalšieho
nemožno dovodiť, že by bol projekt kľúčovým partnerom skutočne aj za iných okolností takmer iste
podporený a úspešne zrealizovaný, že by partnerom boli poskytnuté financie na ďalšie etapy prác a že
by rovnako nebol býval projekt tiež stroskotal v jeho včasnej fáze, ako sa to aj skutočne udialo, keď

projektsaukončilnajmäprenedostatokfinancií(taktodeklarovalasvedkyňaU.),čináslednúnemožnosť
nájsť ďalšieho investora z dôvodu začínajúcej finančnej krízy tak, ako to uviedol žalobca v podaní zo
dňa 21.03.2017.

1.14. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP, pričom

zároveň aplikoval § 256 ods. 1 CSP. Tvrdil, že žalobca sa pôvodne žalobou domáhal celkovo zaplatenia
sumy 13.018.004,64 Eur. Následne zobral žalobu späť v časti
o zaplatenie sumy 743.133,89 Eur na základe vlastného uváženia (po spracovaní posudku),
a teda procesné zavinenie na zastavení tejto časti nesie žalobca, pretože k späťvzatiu žaloby nedošlo
pre správanie sa žalovaného. Úspech žalovanému treba pripísať aj vo zvyšku, teda

včasti,ktoráostalapredmetomkonaniapočiastočnomspäťvzatížaloby,keďžežalobabolazamietnutáv
celom rozsahu. Zhrnúc uvedené, žalovaný bol úspešný v celom rozsahu, a preto má proti neúspešnému
žalobcovi nárok na plnú náhradu trov konania. Rovnaký režim ako na žalovaného sa čo do trov konania
uplatní aj voči intervenientovi vystupujúcemu na strane žalovaného, a teda nakoľko bol žalovaný plne
úspešný, patrí aj intervenientovi vystupujúcemu v konaní na jeho strane nárok na náhradu trov konania

v rovnakom (plnom) rozsahu. Súd prvej inštancie dôvodil, že o výške náhrady trov konania rozhodne
súdny úradník samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku. Prokurátorovi, ktorý využil svoje
oprávnenie a vstúpil do konania, nemožno z povahy jeho postavenia priznať nárok na náhradu trov
konania, nakoľko jeho vstup do konania má povahu výkonu zákonom mu zverenej právomoci a nie
realizácie subjektívneho práva, a preto súd prvej inštancie nerozhodoval o trovách konania prokurátora.

2.1. Proti výrokom rozsudku, ktorými súd prvej inštancie žalobu v celom rozsahu zamietol a priznal
žalovanému a intervenientovi na strane žalovaného proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v
rozsahu 100 % podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodov podľa
§ 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej

časti zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, alternatívne tento v
napadnutej časti zmenil, žalobe vyhovel a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania.

2.2. Zastával názor, že súd prvej inštancie pochybil, keď bez ohľadu na obsah vyjadrenia žalobcu pred
súdom prvej inštancie a jeho súvislosti, teda bez ohľadu na logický výklad a kontext vyjadrenia uvádzal,

že žalobca príčinu vzniku škody videl v tom, že Mesto najskôr nezmenilo územný plán, alebo v tom, že
Mesto neinformovalo žalobcu o stave veci a nemožnosti vydať rozhodnutie. Žalobca tvrdil, že on takúto
príčinu vzniku škody neuviedol, pričom príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím (ROUS) a
vznikom škody, a to tak skutočnej, ako aj ušlého zisku je v celom rozsahu zrejmá.2.3. Konštatovanie súdu prvej inštancie o vylúčení škody, ako následku nezákonného rozhodnutia
(ROUS), považoval za neodôvodnené, pretože prvoinštatčný súd pri hodnotení tejto otázky (existencie

zákonnej podmienky) nevychádzal z výsledkov dokazovania. Súd prvej inštancie mal skúmať, či ROUS,
ktoré bolo neskôr zrušené, je priamou a bezprostrednou príčinou uplatnenej škody. Ak by bola príčinou
iná skutočnosť, zodpovednosť štátu za škodu nenastane. Argumentoval tým, že súd prvej inštancie pri
svojich predpokladoch nevzal do úvahy preukázaný stav (najmä stupeň zabezpečenia projektu), ani
obvyklý chod, ale rozhodnutie oprel o ním vytvorené teoretické možnosti prekážok postupu, ktoré však

reálne
v praxi nenastávajú a z tohto dôvodu ich žalobca považoval za mimoriadne nepredvídateľné, teda také,
ktoré by z posúdenia prípadu mali byť vylúčené aj v zmysle teórie adekvátnosti.

2.4. Podľa žalobcu bolo v konaní preukázané, že súdom uvádzané iné príčiny vzniku škody (napr.
odstúpenie finančného partnera) boli reakciou na predmetné nezákonné rozhodnutie,

z neho vychádzajú, sú teda vedľajšie (nie podstatné) a bez nezákonného rozhodnutia by nikdy nenastali.
Mal za to, že súd prvej inštancie dospel k záveru o tom, že príčinná súvislosť medzi nezákonným
rozhodnutím a škodou v podobe ušlého zisku nie sú navzájom v pomere príčiny a následku, na
základe nesprávne vyhodnoteného stavu (skutkového aj právneho), čo vyústilo k nesprávnemu záveru
a následne aj vadnému rozhodnutiu vo veci.

2.5. Tvrdil, že súdom uvedené predpoklady sú v rozpore so skutočnosťami, ktoré vyšli
v konaní najavo a sú preukázané (vyjadrenia a listiny obsiahnuté v spise, výpovede jeho
a svedkov) a potvrdzujú, že informáciou o nesúlade projektu s územným plánom nedisponoval počas
celej prípravy a realizácie prvej etapy projektu, až do podania protestu prokurátora a všetko nasvedčuje

tomu, že túto vedomosť nemalo ani Mesto Trenčín. Súd prvej inštancie napriek vykonaným dôkazom
vykonštruoval prípustnosť takéhoto postupu,
v dôsledku ktorého by projekt nebolo možné realizovať. Projekt nebolo možné prepracovať v zmysle
doplnenia alebo úprav, pretože zosúladenie projektu s územnou dokumentáciou, ako to vyplynulo zo
súvislostí, zistených po predmetnom proteste prokurátora, boli tak zásadné

a rozsiahle, že by bolo nevyhnutné pripraviť celý proces a projekt od začiatku, pričom by však nemohla
byť zachovaná ani jeho zásadná požiadavka na prevahu funkcie bývanie, v súlade
s ktorou viedol celý proces rokovaní, dohôd s investormi, dodávateľmi, marketing, v neposlednom rade
bol tento účel aj dôvodom na kúpu súvisiacich pozemkov za cenu vyššiu, ako by tomu bolo pri inom
účele ich využitia.

2.6. Žalobca mal za to, že od neho nie je možné (ani spravodlivé) vyžadovať, aby zostal aktívnym
účastníkom konania, ktoré sa ukázalo ako konanie, výsledkom ktorého nemôže byť realizácia jeho
(odsúhlaseného a ROUS povoleného) zámeru/projektu. Konštatoval, že úvaha prvoinštančného súdu
o tom, že rozhodnutia v stavebnom konaní nie sú nárokovateľné, pričom uviedol, že vydanie povolenia

závisí na uvážení správneho orgánu, čo vyhodnotil vo vzťahu k dosiahnutému zisku ako značne
neisté, nie je v súlade so zákonom. Poukázal na to, že nezákonné rozhodnutie bolo príčinou aj
iných (ostatných) následkov, ktoré boli touto príčinou vyvolané a bolo tiež dôvodom na odstúpenie
finančného partnera, ktorý stratil dôveru v projekt pre nezákonnosť rozhodnutia. Súd prvej inštancie
neodôvodnene konštatoval nepreukázanie príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a ušlým

ziskom, keď nesprávne určil podstatnú príčinu (nezákonné rozhodnutie) následok (ušlý zisk), nesprávne
tiež vyhodnotil skutkový stav, keďže vzal do úvahy vedľajšie následky (tieto vyhodnotil ako podstatné),
neprípustné fikcie a nepravdepodobné skutočnosti.

2.7. Žalobca dôvodil, že úvaha súdu o prepracovaní projektu, ktoré by malo umožniť vynaložené náklady

použiť aj v ďalšom procese je vybudovaná na domnienkach, ktoré nerešpektujú obsah jeho podaní, ani
vykonané dôkazy, keďže v konaní bolo preukázané, že by bolo nevyhnutné pripraviť celý projekt od
začiatku, pretože by mal úplne iné parametre. Súd prvej inštancie konštatoval nesprávny právny záver
o tom, že náklady neboli vynaložené márne v súvislosti s nezákonným rozhodnutím, ale len v súvislosti
s vlastným rozhodnutím projekt nerealizovať.

2.8. Žalobca považoval za neopodstatnený aj názor súdu prvej inštancie, že nedostatok financií
bol príčinou vzniku dotknutej škody, a aj primárny dôvod, pre ktorý sa mal rozhodnúť projekt ďalej
nerealizovať. Tvrdil, že konal na základe a v súlade s ROUS, ktoré sa ukázalo ako nezákonné avšetky náklady s ním spojené a súvisiace, nielen časovo, ale najmä vecne, boli vynaložené zbytočne
a nezhodnotili sa. Po zrušení jeho projektu, teda nemožnosti ho realizovať, predstavuje pozemok pre
neho zbytočnú záťaž a náklad, keďže ho nezákonné rozhodnutie pripravilo o možnosť jediného využitia

pozemku. Je si vedomý duplicitne uplatnenej časti nárokov, čo urobil z opatrnosti, s ohľadom na plynutie
času, komplikovanú skutkovú a právnu situáciu, ktorá sa preukazuje a následne hodnotí v konkrétnom
procese
a ktorá mohla mať vplyv na podstatu alebo rozsah požadovaných nárokov v dotknutých konaniach.

2.9. Žalobca mal za to, že úvaha súdu prvej inštancie o tom, že v konaní nebolo preukázané, že by
mal vstup a financovanie projektu od tvrdeného zahraničného investora on (jeho právny predchodca)
zabezpečený, nerešpektuje zistený skutkový stav, keďže o vstupe finančného partnera sa rokovalo (aj)
10.06.2020 (nie 28.09.2011). Súdu boli predložené dva záznamy pre pamäť s uvedenými dátumami,
avšakpripravenosťfinančnéhopartnerabolapotvrdená.Žalobcamalzato,ževkonaníbolopreukázané,
že boli naplnené všetky zákonné predpoklady, ktoré ho oprávňujú požadovať od žalovaného náhradu

škody, ako to vyplýva z jeho podaní a dôkazov, ktoré v konaní predložil.
3.1. Intervenient na strane žalovaného vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu žiadal, aby odvolací súd žalobu
žalobcu v celom rozsahu zamietol a priznal mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške
100 %.

3.2. Konštatoval, že rozsudok súdu prvej inštancie považuje za právne konzistentný
a správny, podrobne odôvodnený v súlade s právnou logikou a dávajúci odpoveď na všetky
zásadné otázky nastolené žalobcom. Argumenty žalobcu uvedené v odvolaní sa mu javili byť účelovo
interpretované a útržkovité a bol toho názoru, že všetky argumenty žalobcu uvedené v odvolaní je
možné z tohto dôvodu odmietnuť ako nepodstatné a nedôvodné.

3.3. Z pohľadu verejnoprávneho bol žalobca vo svojej stavebnom zámere obmedzený záväzným
územným plánom, bolo jeho povinnosťou tento územný plán od počiatku rešpektovať bez ohľadu na
rozhodovací proces stavebného úradu. Bolo povinnosťou žalobcu predložiť v územnom konaní takú
projektovú dokumentáciu, resp. iné podklady, ktoré budú rešpektovať platný územný plán. Ak žalobca

nesplnil túto povinnosť a do územného konania predložil projektovú dokumentáciu, resp. iné podklady,
ktoré neboli v súlade s platným územným plánom, musí za to niesť svoju zodpovednosť i v prípade
ak vydané územné rozhodnutie (ktoré požiadavke žalobcu síce najskôr vyhovelo) bolo z tohto dôvodu
neskôr ako nezákonné zrušené.

3.4. Intervenient na strane žalovaného dôvodil, že žalobca v ním iniciovanom územnom konaní
nepochybne už i len pri bežnej opatrnosti vedieť mal a mohol, že ním predložená projektová
dokumentácia resp. iné podklady sú v rozpore s platným územným plánom mesta Trenčín a mohol
očakávať že aj prípadné vyhovujúce územné rozhodnutie môže byť z tohto dôvodu pre nezákonnosť
zrušené. Ak žalobca nerešpektoval ustanovenia zákona o povinnosti predchádzať škodám, potom sa v

tomto smere nemá právo domáhať jej náhrady.

4.1. Prokurátor Okresnej prokuratúry Trenčín vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol, aby odvolací
súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny uviedol, že podané odvolanie žalobcu
považuje za nedôvodné v celom rozsahu, keď nevzhliadol existenciu odvolacích dôvodov obsiahnutých

v § 365 ods. 1 CSP, vrátane dôvodov stanovených v písm. f) a h) tohto ustanovenia.

4.2. Poukázal na súdom prvej inštancie jasne a podrobne v rozsudku rozvedené všetky okolnosti, ktoré
ho viedli k zamietnutiu žaloby. Zdôraznil, že z povahy samotného územného rozhodnutia nemožno ešte
vyvodzovať pre žiadateľa o takéto rozhodnutie žiadne konkrétne materiálne predpoklady (definitívna

možnosť výstavby, resp. realizácia určitého ním zamýšľaného stavebného objektu) pre realizáciu
určitého investičného projektu, kedy napokon súd prvej inštancie správne vyhodnotil tú podstatnú
skutočnosť, že žalobca v rámci konania nepredložil žiaden konkrétny listinný podklad, s kým konkrétne
sa mal podieľať na ďalšej výstavbe, resp. kto sa s ním zmluvne na takéto činnosti zaviazal. Nie je
teda tiež zrejmé, aká konkrétna výška z tohto pohľadu domnelej škody mala, resp. mohla v budúcnosti

v neprospech žalobcu vzniknúť.

4.3. Žalobca v podanom odvolaní vyhodnocuje určité dôkazy odlišným spôsobom ako súd prvej
inštancie, a to najmä vo vzťahu k interpretácii vzniku príčinnej súvislosti medzi súvisiacim zrušenýmúzemným rozhodnutím (nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej správy) a možným vznikom škody.
Túto súvislosť, resp. jej neexistenciu pritom súd prvej inštancie riadne vo svojom rozsudku v rámci jeho
odôvodnenia popísal, pričom žalobca sa nestotožnil opätovne len z jeho skutkovými závermi.

Súd prvej inštancie podrobne popísal zákonné ustanovenia, na základe ktorých vec meritórne rozhodol,
zároveň pripustil po formálne stránke, a to i vzhľadom na vlastnosti územných rozhodnutí, že
sú takisto po formálnej stránke spôsobilým podkladom na podanie takejto žaloby, no v dôsledku
vykonaného dokazovania nezistil príčinnú súvislosť medzi vznikom zo strany žalobcu popísanej škody
a súvisiacim územným rozhodnutím orgánu verejnej správy. Opätovne sa jedná len o možné

nesprávne skutkové zistenia, kedy však tieto skutočnosti vo vzťahu ku konkrétnemu dokazovaniu,
resp. jeho vyhodnoteniu súd prvej inštancie riadne v odôvodnení svojho rozsudku popísal,
pričom navyše správne vyhodnotil, že žalobca svoje možné nároky (možné budúce investície) ničím
konkrétnym a hodnoverným nepreukázal v priebehu prvoinštančného konania.

5.1. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie

ako vecne správny potvrdil. Zároveň žiadal, aby súd priznal žalovanému nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v plnom rozsahu.

5.2. Uviedol, že odvolanie nepovažuje za dôvodné a mal za to, že žalobca v konaní nepreukázal
kumulatívne splnenie všetkých predpokladov na uplatnenie nároku na náhradu škody podľa zákona o

zodpovednosti za škodu. Žalobca mal od počiatku konať tak, aby škodu nespôsobil a škode zabránil
a to tak, že už v čase prípravy projektu F. A. sa mal dostatočne oboznámiť s územným plánom Mesta
Trenčín a svoj projekt prispôsobiť vtedy platnému územnému plánu, prípadne podať návrh na zmenu
územného plánu a až následne podať návrh na vydanie rozhodnutia o umiestnení stavby.

5.3. Súd prvej inštancie bol v predmetom konaní povinný skúmať či sú splnené podmienky pre
vznik zodpovednosti štátu za škodu v zmysle zákona o zodpovednosti za škodu, a teda nezákonné
rozhodnutie, príčinná súvislosť a vznik škody. Porušenie zmluvnej povinnosti zo strany Mesta Trenčín
ako samosprávneho subjektu nebolo v tomto konaní relevantné, nakoľko nezakladá zodpovednosť štátu
zaškoduspôsobenúvydanímnezákonnéhorozhodnutia,ktorévydaloMestoTrenčínakostavebnýúrad.

5.4. Žalovaný mal za to, že žalobca nepostupoval s náležitou odbornou starostlivosťou, keď si pri
tak rozsiahlom projekte nezabezpečil odborníkov a špecialistov na posúdenie územného plánu Mesta
Trenčín a spoliehal sa výlučne na vyjadrenia vtedajšieho primátora Mesta Trenčín a iných úradníkov.
Žalobca svojím konaním porušil všeobecnú prevenčnú povinnosť upravenú v § 415 Obč. zák.. Súd

prvej inštancie správne uviedol postup, ktorý by nastal v prípade ak by Mesto Trenčín ako stavebný
úrad nevydalo rozhodnutie o umiestnení stavby, ktoré bolo následne na základe protestu prokurátora
zrušené, ale by rovno vydalo rozhodnutie o zamietnutí návrhu na vydanie rozhodnutia o umiestnení
stavby, nakoľko žalobca predložil návrh spolu s projektom, ktorý bol v rozpore s územným plánom Mesta
Trenčín. Zastával názor, že v prvom rade pochybil žalobca, keď sa nedostatočne oboznámil

s územným plánom Mesta Trenčín a vynaložil náklady na projekt, ktorý bol za vtedajšieho stavu a
vtedajšieho platného územného plánu Mesta Trenčín nerealizovateľný. Pokiaľ žalobca nechcel a nemal
záujem projekt F. A. prepracovať, mohol požiadať o zmenu územného plánu Mesta Trenčín a podať
nový návrh na vydanie rozhodnutia o umiestnení stavby s tým istým projektom. Zdôraznil, že žalobca si
uplatňuje skutočnú škodu za obdobie takmer 5 rokov, avšak počas celého tohto obdobia nepožiadal o

zmenu územného plánu Mesta Trenčín, aby mohol začať projekt F. A. realizovať a aby mu bolo vydané
rozhodnutieoumiestnenístavby.Žalobcaprávenaopak,vzalnávrhnavydanierozhodnutiaoumiestnení
stavby späť a v projekte F. A. sa dobrovoľne a z vlastnej vôle rozhodol nepokračovať.

5.5. Bez ohľadu na skutkové okolnosti individuálnej právnej veci (t. j. bez ohľadu na to,

v čom malo spočívať protiprávne konanie orgánu štátu a v čom mala spočívať škoda) nezákonné
rozhodnutie musí byť priamou, bezprostrednou a nesprostredkovanou príčinou škody bez ohľadu na to,
či ide o skutočnú škodu alebo ušlý zisk. Žalovaný poukázal na rozsudok Krajského súdu v Prešove,
sp. zn. 9Co/23/2008 zo dňa 26.06.2008. Realizovať stavbu by mohol žalobca až v prípade, ak by
disponoval právoplatným stavebným povolením a právoplatným kolaudačným rozhodnutím. Mal za to,

že podmienky príčinnej súvislosti, ktorej atribútomje priamosť (bezprostrednosť), nie je v predmetnom
prípade naplnená.5.6. Súd prvej inštancie správne na základe vykonaných dôkazov vyhodnotil, že príčinná súvislosť
medzi nezákonným rozhodnutím o umiestnení stavby a škodou (či už skutočnou škodou alebo
ušlým ziskom) neexistuje a zodpovednosť štátu nie je daná. Žalobca sa sám rozhodol vziať návrh

na vydanie rozhodnutia o umiestnení stavby späť, a teda sám zapríčinil to, že náklady, ktoré už
boli žalobcom vynaložené sa stali zbytočné. Zastával názor, že ak sa žalobca, príp. spoločnosť F.
A., a.s. chcela domáhať náhrady škody, mohla tak urobiť priamo u zhotoviteľa, nakoľko tento sa
zaviazal pre spoločnosť F. A., a.s. spracovať prípravnú projektovú dokumentáciu vo forme urbanisticko-
architektonickej objemovej štúdie, podľa schválenej územnoplánovacej dokumentácie, avšak táto bola

zrejme v rozpore s územným plánom Mesta Trenčín. Pri mandátnych zmluvách zastával totožný názor
ako pri zmluve o dielo. Žalobca sa rozhodol dobrovoľne a slobodne v rámci svojej podnikateľskej činnosti
podať návrh na vydanie rozhodnutia o umiestnení stavby a k tomu je potrebné predložiť potrebnú
dokumentáciu. Spoločnosť F. A., a.s. sa rozhodla, že inžiniersku a koordinačnú činnosť bude vykonávať
prostredníctvom tretej osoby a s týmito uzatvorila mandátne zmluvy. Výdavky spojené s odmenou pre
mandatárov vyplývajúce

z mandátnych zmlúv, nie sú v bezprostrednej priamej príčinnej súvislosti s vydaním nezákonného
rozhodnutia, a tieto nie je možné považovať za skutočnú škodu, ktorú si žalobca v konaní uplatňuje.

5.7. Pokiaľ ide o platobné výmery na úhradu dane z nehnuteľnosti za pozemky, ktoré žalobca kúpil od
Mesta Trenčín, žalovaný mal za to, že tieto náklady nepredstavujú skutočnú škodu, ktorá je v priamej

a bezprostrednej príčinnej súvislosti. Úhrada dane z nehnuteľnosti za pozemky žalobcu nemá žiadny
priamyalebonepriamysúvissvydanímalebonevydanímnezákonnéhorozhodnutiaoumiestnenístavby
a rovnako nemá absolútne žiadny súvis so žalobcom uplatnenou škodou. Potvrdenie pripravenosti
finančného partnera v zázname pre pamäť, či už zo dňa 10.06.2010 alebo zo dňa 28.09.2011, nemá
záväzné účinky a nie je právne vymáhateľné. Žalobca v konaní nepredložil žiadny záväzný zmluvný

dokument ako napríklad zmluvu o budúcej zmluve o poskytnutí úveru alebo zmluvu o úvere, ktorej
účinnosť by bola naviazaná na vydanie stavebného povolenia, z ktorého by bolo zrejmé, že finančný
partner poskytne finančné prostriedky na financovanie projektu F. A. a tiež v akej výške.

5.8. Žalovaný konštatoval, že rozhodnutie súdu o trovách konania bolo vzhľadom na konečné

rozhodnutie súdu plne dôvodné a v súlade so zákonom.

6. Žalobca v stanovisku k vyjadreniu intervenienta na strane žalovaného konštatoval, že neobsahuje
žiadne vecné, ani právne vyjadrenie k odvolaniu. Poukázal na povinnosť správneho orgánu
(intervenienta) konať a rozhodovať v súlade so zásadou zákonnosti, zákonom vymedzeným spôsobom,

s povinnosťou dodržiavať právne predpisy a zachovávať právnu istotu ako imanentnú súčasť právneho
štátu, s uplatnením princípov ochrany nadobudnutých práv a legitímneho očakávania (v súlade s
odporúčaniami Rady Európy
a princípmi Európskej judikatúry), a aj preto považoval všeobecné úvahy, uvedené intervenientom, za
neprípustné.

7.1. Žalobca v stanovisku k vyjadreniu žalovaného považoval za neprípustné deklarovanie jeho
zodpovednosti za pochybenia Mesta Trenčín a za jeho konanie, ktoré bolo súladné
s legitímnymi očakávaniami, najmä povinnosťou správneho orgánu (intervenienta) konať
a rozhodovať v súlade so zásadou zákonnosti, zákonom vymedzeným spôsobom,

s povinnosťou dodržiavať právne predpisy a zachovávať právnu istotu, garantovanú Ústavou SR. Súd
prvej inštancie nesprávne vyhodnotil, že nepreukázal príčinnú súvislosť, avšak jej neexistencia nebola
predmetom dokazovania, teda žalovaným nebolo preukázaná, ani preukazovaná. Nestotožnil sa s
názorom žalovaného (ani súdu prvej inštancie), že nie je dôvod skúmať okolnosti, za akých bol súvisiaci
projekt pripravený, pretože mal za to, že tieto okolnosti mali byť vyhodnotené ako skutkové okolnosti,

na ktoré by mal súd pri hodnotení veci, a aj v rámci hodnotenia existencie príčinnej súvislosti, prihliadať.
Poukázal na listinné dôkazy, výpovede svedkov a jeho a tvrdil, že tvrdenia žalovaného, týkajúce sa
nedostatku jeho odbornej starostlivosti, sú nedôvodné. Nespoliehal sa len na ubezpečenia a vyhlásenia,
nemohol sa spoľahnúť ani na právoplatné rozhodnutie Mesta Trenčín, ktoré si nesplnilo riadne ani
svoje základné povinnosti, v dôsledku čoho neboli naplnené ani legitímne očakávania. Mal za to, že

žalovaný, ani Mesto Trenčín nie je oprávnený dôvodne očakávať plnenie neprimeraných povinností na
jehostrane,ktorémaliúdajnezmierniťškoduspôsobenúzásadnýmpochybenímMestaTrenčín(vydanie
nezákonného rozhodnutia)a takéhoto postupu (prípadne jeho nedostatku), sa nemôže za týchto okolností ani úspešne dovolávať.
Z jeho úkonov (predtým aj spoločnosti F. A., a.s.) je zrejmé, že
v rámci svojich možností a časových súvislostí vykonával opatrenia na zmenšenie vzniku škody. Záver

žalovaného o tom, že predmetný projekt by nikdy negeneroval zisk a bol nerealizovateľný, vychádzal
z nereálnych konštrukcií, a preto je neodôvodnený a nesprávny. Prepracovanie projektu nebolo možné
vykonať, realizovať by bolo možné iba nový projekt, ktorý by musel mať úplne iné parametre, a teda
nebol by to po žiadnej stránke jeho projekt, ani realizácia zámeru, ktorý od začiatku deklaroval a ktorý
bol dôvodom jeho vstupu do celého procesu. Žalovaný podobne ako súd nesprávne posúdil stav veci

a vykonané dôkazy, keď neurčil jedinú podstatnú príčinu vzniku uplatnenej škody, ktorou je nezákonné
rozhodnutie.

7.2. Žalobca preukázal, že dôvodom pre odstúpenie finančného partnera z projektu bolo nezákonné
rozhodnutie, a toto konanie bolo jedným z ďalších následkov, ktoré vznikli iba na základe nezákonného
rozhodnutia.Pochybnostižalovanéhoodostatočnostiniektorýchpredloženýchdôkazovnepovažoval za

významné,rovnakoakonímdeklarovanúpredstavuonáležitostiachnímuvádzanýchlistinnýchdôkazov,
ktorá nemá oporu v zákone, pričom v konaní boli predmetné listinné dôkazy podporené aj inými dôkazmi,
a tieto neboli v konaní riadne spochybnené. V konaní bolo preukázané splnenie všetkých zákonných
predpokladov pre priznanie nároku na náhradu škody.

8. Krajská prokuratúra Trenčín sa v plnom rozsahu pridržiavala písomného vyjadrenia prokurátora
Okresnej prokuratúry Trenčín k podanému odvolaniu, rozsudok súdu prvej inštancie považoval za vecne
správny a navrhla, aby ho odvolací súd potvrdil v celom rozsahu.

9. Žalobca v stanovisku k vyjadreniu prokurátora Okresnej prokuratúry Trenčín konštatoval, že

neobsahuje žiadne skutočnosti, ani konkrétne argumenty, ktoré by
neboli v konaní už prezentované, nie je v ňom uvedené ani konkrétne stanovisko
k podstatnému obsahu odvolania. Poukázal na skutočnosť, že rozhodnutie Mesta Trenčín
č. SpSÚ 1485/2009-004/Vi, MsÚ 105882/2009 zo dňa 30.03.2010 o umiestnení stavby, ktoré nadobudlo
právoplatnosť dňa 25.05.2010 predstavovalo ukončenie prvej, začiatočnej etapy, ktoré potvrdilo

súladnosť celého procesu so zákonom a vytvorilo podmienky pre ďalšiu etapu realizácie tak, ako to
vyplynulo z obsahu ROUS a bolo tiež nevyhnutným predpokladom pre ďalšiu realizáciu projektu. Mal
za to, že výhrady, uvedené k splneniu jeho dôkaznej povinnosti, keď podľa prokurátora nepreukázal s
kým sa mal na projekte podieľať, resp. kto sa na činnosť zaviazal, nerešpektujú vykonané dokazovanie,
ale najmä, pre posúdenie tejto veci, nie sú rozhodujúce. K výhrade prokurátora ku konkrétnej výške

škody poukázal na svoje podania a listinné dôkazy, predložené v konaní, ktoré sa týkajú rozsahu škody
(dôkazy, založené do spisu podaniami zo dňa 19.07.2018, 10.10.2018 a 11.06.2019), ktorými sa súd
v tomto štádiu konania nezaoberal vôbec alebo iba čiastočne z dôvodu, že súd v priebehu konania
oznámil svoj postup v konaní tak, že v prvom rade rozhodne o základe (existencii nároku), samotnou
výškou (rozsahom) nároku a dôkazmi s tým súvisiacimi, sa bude zaoberať podrobne až následne, ak to

bude relevantné, teda za predpokladu, že rozhodne kladne o existencii nároku. Nezákonné rozhodnutie
(ROUS) bolo príčinou nemožnosti pokračovať
v jeho projekte, keďže projekt uskutočnený podľa ROUS sa zrušením ROUS stal nerealizovateľným.
Príčinná súvislosť je otázkou skutkovou a musí byť riešená v konkrétnych súvislostiach. Podstatou
úvahy o príčinnej súvislosti musí byť úvaha o kritériách, ktorými sa odlišujú právne podstatné príčiny od

právne nepodstatných príčin a aplikácia týchto kritérií na konkrétny prípad (nález Ústavního soudu ČR,
sp. zn. I. ÚS 321/05). Rozhodnutie súdu vychádza z domnienok a predpokladov, ktoré nezodpovedajú
skutkovému ani právnemu stavu veci, a preto nezistenie príčinnej súvislosti, ktoré konštatuje prokurátor
vo vyjadrení, nepredstavuje jeho neexistenciu, ale je výsledkom nesprávneho postupu a úvah súdu,
ktoré vyústili do nesprávneho rozhodnutia. Žalobca mal za to, že v konaní bolo preukázané splnenie

všetkých zákonných predpokladov pre priznanie nároku na náhradu škody, tak, ako si to uplatnil v tomto
konaní.

10.1. Žalovaný v písomnom podaní zo dňa 12.02.2020 poukázal na to, že všetky žalobcom v
stanoviskách uvedené skutočnosti vo svojich predchádzajúcich vyjadreniach dostatočne vyvrátili a v

konaní bolo dostatočne preukázané, že príčinná súvislosť medzi vznikom škody
a nezákonným rozhodnutím neexistuje, nie sú kumulatívne splnené všetky predpoklady zodpovednosti
za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z. z.10.2. Súd prvej inštancie správne na základe vykonaných dôkazov vyhodnotil, že príčinná súvislosť
medzi nezákonným rozhodnutím o umiestnení stavby a škodou (či už skutočnou škodou alebo ušlým
ziskom) neexistuje a zodpovednosť štátu nie je daná. Žalovaný sa stotožnil s

argumentáciou Okresnej prokuratúry Trenčín vyjadrenou v písomnom vyjadrení zo dňa 16.10.2019 a
tiež s argumentáciou intervenienta, vyjadrenou v bližšie nedatovanom vyjadrení, ktoré mu bolo doručené
dňa 31.01.2020. Bolo povinnosťou žalobcu dôsledne a dôkladne si preštudovať vtedy platný územný
plán mesta Trenčín a predložiť k návrhu na vydanie rozhodnutia o umiestnení stavby projekt súladný
s územným plánom. Žalobca bol povinný zabezpečiť si ľudí kompetentných na posúdenie územného

plánu a samotného projektu v prípade, keď sám žalobca, prípadne architekti, ktorí spracúvali projektovú
dokumentáciu, nemali absolútnu vedomosť o územnom pláne ako urbanisti. Žalobca nebol dostatočne
odborne pripravený, čoho výsledkom bol projekt nesúladný s územným plánom mesta.

10.3. Žalovaný ďalej argumentoval tým, že nakoľko žalobca podal návrh na vydanie rozhodnutia o
umiestnení stavby spolu s projektom, ktorý bol v rozpore s územným plánom Mesta Trenčín, v podobe v

akej bol projekt F. A. prezentovaný a predložený stavebnému úradu by nikdy negeneroval zisk. Žalobca
v konaní nepredložil žiadny záväzný zmluvný dokument ako napríklad zmluvu o budúcej zmluve o
poskytnutí úveru alebo zmluvu o úvere, ktorej účinnosť by bola naviazaná na vydanie stavebného
povolenia, z ktorého by bolo zrejmé, že finančný partner poskytne finančné prostriedky na
financovanie projektu F. A. a tiež v akej výške.

11. Žalobca podal stanovisko k podaniu žalovaného zo dňa 12.02.2020 a k vyjadreniu Krajskej
prokuratúry Trenčín. Konštatoval, že príčinná súvislosť je otázkou skutkovou a musí vychádzať zo
skutkových okolností, preukázaných v konaní. Poukázal na obsah podaní (jeho stanovisko k vyjadreniu
prokurátora zo dňa 16.12.2019 a intervenienta na strane žalovaného zo dňa 18.11.2019), ku ktorým sa

žalovanývecneanivpodstatnejčastinevyjadril.Jehonedostatočnáodbornápripravenosť,konštatovaná
žalovaným, by mohla byť pričítaná na jeho ťarchu iba v prípade, ak by táto neodbornosť obsiahnutá
v projekte bola dôvodom vzniku škody, avšak dôvodom vzniku škody bolo zrušenie nezákonného
rozhodnutia (ROUS), na základe ktorého projekt dovtedy realizoval a jeho nemožnosť pokračovať v
projekte, do ktorého investoval a ktorý realizoval v súlade s ROUS, ktoré sa ukázalo následne (v

dôsledku predmetného protestu prokurátora), ako nezákonné a bolo zrušené. Je nepochybné, že ak
by intervenient plnil riadne zverené úlohy, neexistovalo by nezákonné rozhodnutie, ktoré by bolo v
rozpore s územný plánom. Námietky žalovaného, ktoré sa týkajú nepredloženia záväzného zmluvného
dokumentu na financovanie projektu z jeho strany, ktorý by mal mať uvedenú formu (napr. zmluvu o
budúcejzmluve),pričomvôbecneberiedoúvahyvykonanédokazovanie,považovalzaneopodstatnené.

Žalobca, vzhľadom na absenciu vecného vyjadrenia Krajskej prokuratúry Trenčín odkázal na svoje
stanovisko k vyjadreniu prokurátora zo dňa 16.12.2019. Mal za to, že vo vyjadrení žalovaného, ako
aj Krajskej prokuratúry Trenčín nie sú obsiahnuté žiadne skutočnosti, ktoré by neboli v konaní už
prezentované. Trval v celom rozsahu na podanom odvolaní a navrhol, aby odvolací súd rozhodol po
preskúmaní veci v súlade s jeho návrhom, obsiahnutom v odvolaní.

12. Žalovaný v písomnom podaní zo dňa 29.04.2021 prostredníctvom právneho zástupcu poukázal na
to, že v konaní neboli splnené zákonné predpoklady vzniku zodpovednosti žalovaného za škodu, a
to tak vo vzťahu ku skutočnej škode, ako aj vo vzťahu k ušlému zisku. Žalobca v konaní požadoval
nahradiť náklady súvisiace s jeho podnikateľskou činnosťou, pričom v drvivej väčšine išlo o náklady

spoločnosti PROPRIETA, a.s., ktorá nebola stavebníkom. Stavebníkom bola jej dcérska spoločnosť F.
A., a.s., poškodeným subjektom teda mohol byť jedine tento stavebník a nie spoločnosť PROPRIETA,
a.s. Žalobcom uplatnené náklady teda nemôžu byť považované za škodu. Žalovaný upriamil pozornosť
súdu na povahu údajných nákladov, ktoré z veľkej časti nemajú priamy súvis
s projektom. Ide najmä o režijné náklady a náklady na zamestnancov, ktoré vznikajú každému

podnikateľovi pri jeho podnikateľskej činnosti. Pri týchto a iných nákladoch navyše nie je možné preveriť
apreukázaťichsúvissprojektom,keďžetietomohlibyťvynaloženéajnainépodnikateľskéaktivity.Vznik
projektu inicioval samotný žalobca v rámci realizácie jeho podnikateľského zámeru. Náklady spojené s
projektovou a inžinierskou činnosťou vznikajú každému stavebníkovi, ktorý má v úmysle postaviť stavbu,
a to bez ohľadu na úspech

v povoľovacom procese. Náklady žalobcu na prípravu projektu a inžiniersku činnosť preto nemôžu
byť považované za škodu. Žalobca v konaní tiež požadoval náhradu skutočnej škody z titulu úrokov z
pôžičiek, nepreukázal však, že by pôžičky mali akúkoľvek spojitosťs projektom, resp. s nezákonným rozhodnutím. Súd prvej inštancie správne ustálil, že vynaložené
náklady sa nestali márnymi ako priamy následok existencie nezákonného rozhodnutia. Náklady žalobcu
vynaložené na projektovú a inžiniersku činnosť ďalej nemôžu byť predmetom náhrady škody, keďže ich

vznik (resp. dôvod ich vzniku) nemá príčinnú súvislosť s nezákonným rozhodnutím. Žalovaný poukázal
na rozhodnutia Najvyššieho
súdu SR, sp. zn. 2 Cdo 292/2006, sp. zn. 5 Cdo 195/2015, sp. zn. 4 Cdo 319/2008,
sp. zn. 1 Cdo 76/2008, sp. zn. 3 Cdo 513/2014, sp. zn. 4 M Cdo 23/2008 a rozsudok NS ČR, sp. zn. 25
Cdo2857/2005.Zdôraznil,žeúdajnýušlýziskbolvposudzovanomprípadeneistý(hypotetický).Žalobca

nepreukázal, že v rozhodnom období disponoval finančnými prostriedkami na výstavbu projektu. V
konaní bolo preukázané, že žalobca nepreukázal splnenie podmienok pre vydanie rozhodnutia o
umiestnení stavby, keďže projekt nebol
vsúladesúzemnýmrozhodnutím.Nevyhnutnýmpredpokladomnarealizáciupodnikateľskéhozámeruje
vydanie stavebného povolenia (nie rozhodnutia o umiestnení stavby). Vydanie rozhodnutia o umiestnení
stavby nie je konečným rozhodnutím na uskutočnenie výstavby, toto rozhodnutie by bolo len podkladom

k ďalšiemu konaniu, ktorým je konanie o stavebnom povolení, a ako také nemôže zakladať vznik
zodpovednosti štátu za škodu. Úvahy, že žalobca by v budúcnosti splnil podmienky pre vydanie
územného rozhodnutia, že by mu bolo následne vydané stavebné povolenie, a že by projekt skutočne
postavil a skolaudoval, sú iba hypotetického charakteru. Projekt nemal stavebné povolenie, žalobca
logicky ani nepristúpil k uzatváraniu zmlúv o budúcej kúpnej zmluve na odpredaj bytov a nebytových

priestorov v developerskom projekte. Akékoľvek úvahy o zisku boli aj preto absolútne predčasné.
Z vykonaného dokazovania podľa žalovaného nevyplýva, že žalobca by bol požadovaný ušlý zisk
skutočne dosiahol. V prípade ušlého zisku musí ísť
o ujmu už nastalú (vniknutú) a nie o ujmu, ktorá by hypoteticky mohla vzniknúť v budúcnosti. Žalovaný
dôvodil, že súd správne vyhodnotil, že v konaní neboli preukázané zákonné predpoklady vzniku

zodpovednosti štátu za škodu, a to ani z dôvodu neexistencie príčinnej súvislosti medzi nezákonným
rozhodnutím a údajnou škodou v podobe ušlého zisku. Súd správne ustálil, že bezprostrednou príčinou,
ktorá mala za následok pozastavenie výstavby bytových domov, bolo rozhodnutie žalobcu nepokračovať
v projekte. Domnelý ušlý zisk teda nevznikol v dôsledku nezákonného rozhodnutia. Žalovaný mal za to,
že svojimi tvrdeniami a dôkazmi predloženými v konaní na súde prvej inštancie dostatočným spôsobom

preukázal, že žalobcov nárok je nedôvodný, čo v končenom dôsledku potvrdzuje aj stanovisko Okresnej
prokuratúry Trenčín a Krajskej prokuratúry Trenčín. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie potvrdil a zaviazal žalobcu na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie, a aj trov
odvolacieho konania v celom rozsahu.

13. Žalobca v písomnom podaní zo dňa 02.07.2021 vo svojej argumentácii odkázal na obsah odvolania
zo dňa 04.10.2019, žalobu zo dňa 22.12.2014, vyjadrenia zo dňa 21.03.2017 a zo dňa 10.10.2018.
Poukázal na to, že je generálnym právnym nástupcom F. A., a.s. a že príprava projektu v rozsahu,
preukázanom v konaní predstavuje obrovský súbor súvisiacich úkonov, teda aj nákladov s tým
spojených. Konal na základe a v súlade s právoplatným rozhodnutím, ktoré sa ukázalo ako nezákonné

a všetky náklady, s ním spojené a súvisiace (nielen časovo, ale najmä vecne) boli vynaložené zbytočne,
stali sa márne vynaloženými a nezhodnotili sa. Žalobca poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR,
sp. zn. 25Cdo/861/2009. Nemal možnosť pokračovať v projekte a v súvisiacom konaní, pretože
nezákonným rozhodnutím (ROUS) prišiel o legitímnosť projektu, realizovaného na základe ROUS, na
tomto základe (nezákonnom rozhodnutí) nemohol vystavať ďalšie konanie a postupy, nevyhnutné pre

pokračovanie projektu, a teda všetky náklady, vynaložené na prípravu a prvú etapu realizácie projektu,
sa stali nepoužiteľné a vynaložené márne.
Do procesu spojeného s nárokom, uplatneným v tomto spore zasiahlo nezákonné rozhodnutie, a
toto zásadné pochybenie (vydanie nezákonného rozhodnutia) bolo bezprostrednou príčinou následku,
ktorým je nemožnosť pokračovať v projekte a súvisiaci vznik škody a vyvolalo proces, za ktorý musí

povinný subjekt niesť zodpovednosť. K vyjadreniu žalovaného, že ušlý zisk bol v posudzovanom prípade
neistý (hypotetický) žalobca poukázal na charakter výstavby, jej rozsah a obvyklý spôsob financovania,
ako aj dôkazy, vykonané v konaní, vrátane listinných dôkazov, súvisiacich so zabezpečením finančných
prostriedkov a výpovedí, ktoré žalovaný pri hodnotení veci nevzal do úvahy. Nesúlad projektu s
územným rozhodnutím nezistilo ani Mesto Trenčín a vydalo ROUS, potvrdilo súladnosť postupu, vrátane

predloženého projektu, pričom nezákonnosť bola deklarovaná až následne. Vzhľadom na aktuálne
štádium projektu (príprava v rozsahu, vyplývajúcom z ROUS) predstavuje aj škoda iný (podstatne nižší
rozsah), ako by bol spojený s nárokom v nasledujúcej, realizačnej etape výstavby. Žalobca konštatoval,
že ušlý zisk predstavuje zmarený majetkový prospech, ktorý by bolo možné očakávať s prihliadnutímna všetky okolnosti prípadu, no nenastalo v dôsledku škodnej udalosti, a preto je vždy hypotetický,
avšak v tomto prípade bol preukázaný spôsobom, primeraným charakteru tohto nároku. Konštatoval,
že príčinná súvislosť je otázkou skutkovou, ktorú nemožno riešiť bez konkrétnych skutkových okolností

veci, ktoré boli v konaní preukázané. ROUS, ako nezákonné rozhodnutie je škodnou udalosťou, keďže
práve toto nezákonné rozhodnutie bolo skutočnosťou, bez ktorej by k škodlivému následku nedošlo,
príčinná súvislosť sa neprerušuje.

14.1. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 30.08.2021 uviedol, že zotrváva na predchádzajúcich

podaniach. Uviedol, že žalobca vo svojom vyjadrení nepredostrel vecné argumenty, prostredníctvom
ktorých by spochybnil argumenty žalovaného k skutočnej škode a jeho obrana je v tejto časti vyslovene
formálna.

14.2. Zdôraznil, že uplatnené náklady nemajú priamy súvis s projektom. Ide o náklady na zamestnancov,
bežné režijné náklady podnikateľa ako napríklad náklady za parkovanie

a umývanie áut, služby telekomunikačných operátorov a množstvo iných. Žalobca sa k tejto námietke
vyjadril iba formálne, pričom konštatoval, že dôvodnosť nákladov vyplýva z obsahu spisu. S týmto sa
však sa nie je možné stotožniť, keďže uplatnené náklady objektívne nie sú uplatnené správne. Žalobca
si uplatňuje všetky náklady súvisiace s jeho podnikateľskou činnosťou, čo je neprípustné. Náklady
na zamestnancov a režijné náklady zaťažujú každého podnikateľa a nie je ich možné na účely tohto

konaniavnímaťakoskutočnúškodu,ktorábymalabyťprostredníctvominštitútuzodpovednostizaškodu
nahradená štátom. O to viac
z dôvodu, že tieto náklady nemajú príčinnú súvislosť s nezákonným rozhodnutím. Náklady nevznikli v
dôsledku nezákonného rozhodnutia.

14.3. Rovnako náklady na projektovú a inžiniersku činnosť nemôžu byť považované za škodu. Tieto
vznikajú každému stavebníkovi, a to bez ohľadu na úspech v povoľovacom procese. Náklady na
projektovú a inžiniersku činnosť a iné náklady, ktoré žalobca požadoval nahradiť, vznikli pred vydaním
nezákonného rozhodnutia. Nie je teda možné konštatovať, že žalobca konal v súlade s právoplatným
rozhodnutím, resp. že tieto náklady vznikli v dôsledku vydania nezákonného rozhodnutia. Tieto a iné

náklady môžu byť v očiach žalobcu považované za márne vynaložené, avšak nemožno na ne nazerať
ako na škodu, ktorá by mala byť prostredníctvom inštitútu zodpovednosti za škodu nahradená štátom,
a to z dôvodu absencie príčinnej súvislosti. Náklady na projektovú a inžiniersku činnosť a bežné
režijné náklady podnikateľa vznikajú každému stavebníkovi bez ohľadu na úspech v povoľovacom
procese. Žalobca v rámci svojej obrany poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky

25Cdo/861/2006, podľa ktorého : „K odškodnitelné újmě na straně poškozeného přitom může dojít
i tím, že v důsledku pozdějšího porušení právní povinnosti se náklady, dříve vynaložené za určitým
účelem, stanou náklady vynaloženými zbytečně (aniž se dostavil s nimi očekávaný výsledek) a jsou
tudíž skutečnou škodou, která je v příčinné souvislosti
s porušením právní (smluvní) povinnosti škůdcem (srov. obdobně např. rozsudek Nejvyššího soudu ČR

ze dne 22.11.2007, sp. zn. 25Cdo 2623/2005). O takový případ se zde však nejedná. […]“ Žalovaný v
tejto súvislosti uviedol že Rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 25Cdo/861/2006, na
ktoré žalobca odkazuje, bolo v Českej republike publikované pod R 19/2009. Právna veta tohto českého
judikátu znie: „Náklady vynaložené na zaplacení provize realitní kanceláři za zprostředkování příležitosti
k uzavření nájemní smlouvy se nestaly zbytečně vynaloženými, i když se práva a povinnosti z uzavřené

nájemní smlouvy neuskutečnily.“ Podobne ako v posudzovanom prípade, aj v prípade 25Cdo/861/2006
si žalobca uplatňoval náklad (províziu realitnej kancelárie), ktorý nepredstavoval skutočnú škodu.
Najvyšší súd Českej republiky v odôvodnení svojho rozhodnutia síce spomenul právny názor, na
ktorý sa odvoláva žalobca, avšak žalobu zamietol, keďže tento právny názor nebol na predmetnú vec
aplikovateľný. NajvyššísúdČeskejrepublikyvovyššiespomínanomrozhodnutísp.zn.25Cdo/861/2006

odkazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 25 Cdo 2623/2005. Toto rozhodnutie
bolo v Českej republike publikované pod R 71/2008, pričom jeho právna veta znie: „Odstoupí-li
prodávající od smlouvy o prodeji nemovitosti pro prodlení kupujícího se zaplacením kupní ceny,
představují zbytečně vynaložené náklady prodávajícího na zaplacení daně z převodu nemovitostí
skutečnou škodu, která je v příčinné souvislosti s porušením právní (smluvní) povinnosti kupujícího.“

Najvyšší súd Českej republiky v prípade evidovanom pod sp. zn. 25 Cdo 2623/2005 riešil pomerne
špecifický prípad, keď predávajúci z dôvodu nesplnenia povinnosti kupujúceho zaplatiť kúpnu cenu
odstúpil od kúpno-predajnej zmluvy na prevod nehnuteľnosti, avšak medzičasom zaplatil daň z prevodu
nehnuteľnosti. Daň z prevodu nehnuteľnosti bola predávajúcim zaplatená „zbytočne“ v dôsledkuporušenia zmluvnej povinnosti (zaplatenia kúpnej ceny) kupujúcim. Zodpovednosť kupujúceho za škodu
vznikla v tomto prípade z dôvodu naplnenia všetkých zákonných predpokladov
(1) existencia škody (náklady na zaplatenie dane) (2) protiprávna udalosť (porušenie povinnosti

zaplatiť kúpnu cenu) (3) príčinná súvislosť (daň bola zaplatená zbytočne, lebo kupujúci zmaril obchod;
predávajúci teda neobdržal kúpnu cenu, z ktorej by bol inak povinný zaplatiť daň) (4) zavinenie. Z
bodov 1 a 2 vyššie jednoznačne vyplýva, že rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky, na ktoré sa
odvoláva žalobca, a v nich obsiahnutý právny názor, nie sú aplikovateľné na posudzovaný prípad, keďže
súd v nich posudzoval úplne odlišné skutkové a právne okolnosti. Jedným z podstatných a hlavným

rozdielom je totiž absencia príčinnej súvislosti v posudzovanom prípade. V posudzovanom prípade totiž
skutočná škoda (mzdové náklady, obstarávacie náklady, režijné náklady a uhradené úroky spolu v sume
854.610,75 Eur) nevznikla v dôsledku protiprávneho aktu (nezákonné rozhodnutie).

14.4. Rovnako ako vo vzťahu k skutočnej škode, ani vo vzťahu ušlému zisku žalobca nepredostrel
žiadne argumenty k podstate veci, ktorou je posúdenie existencie alebo neexistencie predpokladov

vzniku zodpovednosti žalovaného za škodu.

14.5. Argumentáciu žalobcu vo vzťahu k ušlému zisku považoval za nevecnú a zmätočnú. Žalobca
nepreukázal ani vznik škody v podobe ušlého zisku, ani príčinnú súvislosť. Ušlý zisk je stratou konkrétnej
príležitosti. V prípade ušlého zisku musí ísť o ujmu už nastalú (vzniklú) a nie o ujmu, ktorá by hypoteticky

mohla vzniknúť v budúcnosti (z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 MCdo
23/2008). Developerský projekt žalobcu nesplnil podmienky na vydanie rozhodnutia o umiestnení
stavby. Projekt preto logicky nemal ani stavebné povolenie a ani sa nezačal fyzicky realizovať. S
nadsadením možno preto konštatovať, že developerský projekt bol iba „na papieri“. Inými slovami
povedané, nepriblížil sa k realizačnej fáze. Za takýchto okolností nemožno hovoriť o skutočnej, resp.

existujúcej škode v podobe ušlého zisku. Len všeobecné tvrdenie o strate podnikateľskej príležitosti
alebo zmarení podnikateľského zámeru bez ďalšieho nikdy nemôže byť základom pre vznik nároku
na náhradu ušlého zisku, a to ani v prípade, ak by boli dôsledkom protiprávnej udalosti (Najvyšší súd
Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 195/2015).

14.6. Vo vzťahu k príčinnej súvislosti žalovaný poukázal na rozhodnutie súdu, ktorý správne
ustálil, že bezprostrednou príčinou, ktorá mala za následok pozastavenie výstavby bytových domov,
bolo rozhodnutie žalobcu nepokračovať v projekte. Domnelý ušlý zisk teda nevznikol v dôsledku
nezákonného rozhodnutia, ale rozhodnutia samotného žalobcu.

14.7. Záverom pridŕžajúc sa svojich predchádzajúcich vyjadrení v tejto veci, žalovaný nesúhlasil s
tvrdeniami žalobcu prezentovanými v jeho vyjadrení, ktoré sú fakticky a právne nesprávne. Žalovaný
zastával názor, že svojimi tvrdeniami a dôkazmi predloženými v konaní na súde prvej inštancie
dostatočnýmspôsobompreukázal,žežalobcovnárokjenedôvodný,čovkonečnomdôsledkupotvrdzuje
aj stanovisko Okresnej prokuratúry Trenčín a Krajskej prokuratúry Trenčín.

15. Odvolací súd vec preskúmal podľa § 380 CSP v rozsahu odvolania podaného žalobcom a dospel
k záveru, že odvolanie žalobcu nie je opodstatnené a že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v
napadnutej časti potvrdiť ako vo výroku vecne správny podľa
§ 387 ods. 1 CSP. O odvolaní žalobcu rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 385

ods. 1 CSP, pretože vo veci nebolo potrebné zopakovať dokazovanie a nevyžadoval to ani dôležitý
verejný záujem.

16. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom konanie v časti o zaplatenie sumy 743.133,89 Eur
titulomnáhradyušléhoziskuzastavilztitulučiastočného späťvzatiažaloby.Protitomutovýrokustranami

sporu odvolanie podané nebolo, uvedený výrok rozsudku súdu prvej inštancie nadobudol právoplatnosť
uplynutím odvolacej lehoty a preto nebol predmetom odvolacieho prieskumu.

17. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom návrh žalobcu na prerušenie konania
do právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom súde Trenčín pod

sp.zn.39Cb/244/2012zamietol.Protitomutovýrokustranamisporu odvolaniepodanénebolo, uvedený
výrok rozsudku súdu prvej inštancie nadobudol právoplatnosť uplynutím odvolacej lehoty a preto nebol
predmetom odvolacieho prieskumu.18. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie
dostatočným spôsobom, dôkladne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi strán sporu, dôkazy vyhodnotil
správne, v súlade so zásadami v § 191 CSP, zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny

záver a svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil riadne a v súlade s požiadavkami § 220 ods.
2 CSP.

19. V súlade s § 387 ods. 3 CSP odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie sa vysporiadal
s podstatnými vyjadreniami strán sporu. V zmysle záverov uznesenia Ústavného súdu SR, sp.

zn. II. ÚS 78/2005, odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na
každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci
význam pre rozhodnutie o odvolaní, pokiaľ zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov
prvoinštančného rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.

20. Za aplikácie § 380 ods. 2 CSP posudzoval odvolací súd z úradnej povinnosti, či konanie pred

súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/ktoré sa týka/týkajú procesných podmienok.
Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci,
a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že v konaní
nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a) CSP.

21. Odvolací súd skúmal splnenie procesných podmienok a postup súdu prvej inštancie aj
v tom smere, či jeho postupom nebolo znemožnené strane sporu, aby uskutočňovala jej patriace práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a či prípadná existencia nesprávneho
procesného postupu ako nedostatku súdu prvej inštancie nemohla byť napravená v konaní pred
odvolacímsúdom.Vadakonaniavymedzenáv§389ods.1písm.b)CSPjevosvojejpodstateporušením

základného práva strany sporu na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho
poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj články 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a článok
6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Odvolací súd uvádza, že v konaní
nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP.

22. Za podstatné odvolacie tvrdenia žalobcu považoval odvolací súd jeho argumentáciu, že súd prvej
inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď zobral pri
hodnotení výsledkov dokazovania do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, neprihliadol na
skutočnosti, ktoré boli preukázané, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci a že rozsudok súdu prvej inštancie nie je riadne odvodnený. Uvedené

odvolacie námietky považoval odvolací súd za nedôvodné. Žalobca v podanom odvolaní útržkovite
zopakoval argumentáciu, ktorú uvádzal pred súdom prvej inštancie, pričom polemizoval so závermi súdu
prvej inštancie, ktoré považoval za nesprávne.

23. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku skúmal splnenie podmienok pre zodpovednosť štátu za

škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím podľa zákona 514/2003 Z. z.. Konštatoval, že má charakter
objektívnej zodpovednosti štátu bez ohľadu na zavinenie, ktorej sa nie je možné zbaviť, ktorá je však
založená na súčasnom splnení troch podmienok: 1/ nezákonné rozhodnutie orgánu verejnej moci, resp.
orgánu štátu, 2/ existencia škody
a 3/ príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci, resp. orgánu štátu a

škodou. Neexistencia čo i len jednej z týchto podmienok znamená, že nárok na náhradu škody nie je
daný. Súd prvej inštancie sa preto správne zaoberal skúmaním toho, či boli splnené všetky podmienky
pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Čo sa týka podmienky
existencie nezákonného rozhodnutia, dospel k záveru, že táto podmienka bola splnená. Pri skúmaní
ďalšej podmienky - príčinnej súvislosti súd prvej inštancie skúmal, či rozhodnutie o umiestnení stavby,

ktoré bolo neskôr pre nezákonnosť zrušené, bolo priamou a bezprostrednou príčinou uplatnenej škody
a uzavrel, že existencia príčinnej súvislosti nebola v konaní dostatočne preukázaná. Príčinná súvislosť
medzi nezákonným rozhodnutím a škodou musí byť vo všeobecnosti priama, bezprostredná, bezpečne
preukázaná a nesmie byť prerušená, prípadne len sprostredkovaná. Po vykonanom dokazovaní súd
prvej inštancie dospel k záveru, že v konaní nebola preukázaná existencia príčinnej súvislosti tak

vo vzťahu k uplatnenému nároku na zaplatenie ušlého zisku, ani vo vzťahu uplatnenému nároku na
náhraduskutočnejškodyapretožalobuzamietol.Popreskúmaníobsahuspisuanapadnutéhorozsudku
odvolacísúduzavrel,žesúdprvejinštanciedostatočneasprávnezistilskutkovýstav,jehoprávnezáverysú správne, riadne a zrozumiteľne právne odôvodnené a odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje
s jeho závermi.

24. Z titulu aplikácie ust. § 387 ods. 2 CSP nie je potrebné, aby odvolací súd
v odôvodnení svojho rozhodnutia zopakoval tie skutkové a právne závery, ktoré sú obsiahnuté v
napadnutom rozsudku súdu prvej inštancie. Pri posudzovaní vecnej správnosti rozhodnutia súdu prvej
inštancie je nevyhnutné len zdôrazniť okolnosti podstatné a rozhodné, ktoré
súvisia s odvolacími dôvodmi. Tento postup krajského súdu ako odvolacieho vychádza

z uznesenia Ústavného súdu SR sp.zn. IV. ÚS 350/09 zo dňa 08. októbra 2009, podľa ktorého
odôvodnenia rozhodnutí prvoinštančného súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane,
pretože prvoinštančné a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05,
III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania
všetkýchrozhodnutívšeobecnýchsúdov(takprvoinštančnéhosúdu,akoajodvolaciehosúduaprípadne
aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania. V tejto súvislosti

odvolací súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 170/05, v zmysle ktorého
pokiaľ v odvolacom konaní dôjde k potvrdeniu rozhodnutia súdu prvej inštancie, tak odvolací súd sa v
zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu.

25. Výlučne len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku, odvolací súd uvádza, že žalobca

( jeho právny predchodca) v zmluvnom vzťahu s Mestom Trenčín vystupoval ako podnikateľský subjekt
konajúci vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť. Súčasťou podnikania je aj znášanie tzv.
podnikateľského rizika. Preto bolo v prvom rade povinnosťou žalobcu postupovať obozretne a konať s
odbornou starostlivosťou tak, aby predchádzal prípadnému vzniku škody. Žalobca sa snažil realizovať
projekt (podal žiadosť o umiestnenie stavby), ktorý bol navrhnutý pre danú lokalitu zjavne v rozpore s

platným územným plánom Mesta Trenčín, ktorá skutočnosť bola všeobecne známa. Bolo povinnosťou
žalobcu tento územný plán od počiatku rešpektovať bez ohľadu na prípadné prísľuby jeho zmeny, či na
rozhodovací proces stavebného úradu a predložiť v územnom konaní takú projektovú dokumentáciu,
resp. iné podklady, ktoré budú rešpektovať platný územný plán. Okrem iného nie je relevantným a v
konečnom dôsledku výslovne účelovým jeho tvrdenie, že po zrušení jeho projektu, teda nemožnosti ho

realizovať, predstavuje pozemok pre neho zbytočnú záťaž
a náklad, keďže ho nezákonné rozhodnutie pripravilo o možnosť jediného využitia pozemku.

26. V odvolaní žalobca tiež namietal, že napriek tomu, že súd prvej inštancie konanie v časti o zaplatenie
743.133,89 Eurzastavil,žalobuzamietolvcelomrozsahu.Odvolacísúduvádza,ževčaserozhodovania

odvolacím súdom, bol výrok rozsudku súdu prvej inštancie o čiastočnom zastavení konania právoplatný,
pretože voči nemu nebolo podané odvolanie. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku
bez akýchkoľvek pochybností a jednoznačne zdôvodnil v ktorej časti a z akých dôvodov žalobu zamietol
a v ktorej konanie zastavil. Preto formuláciu výroku rozsudku, ktorým bola žaloba zamietnutá nemožno
považovať za procesné pochybenie, pre ktoré by bolo potrebné toto zrušiť z procesných dôvodov.

27. K odvolaciemu tvrdeniu žalobcu, že napadnutý rozsudok nespĺňa požiadavky a náležitosti ust. §
220 ods. 2 CSP odvolací súd uvádza nasledovné. Podľa § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku,
v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy
označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky

procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne
argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých
dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne
posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo
presvedčivé. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) je umožniť každému bez akejkoľvek
diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a
rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav
a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery
nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka
konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov
(IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby
sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľačl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí ani právo účastníka
konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať
ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97,

II. ÚS 251/03).

28. Odvolací súd, po preskúmaní napadnutého rozsudku uzavrel, že jeho odôvodnenie spĺňa náležitosti
riadneho odôvodnenia a preto nedošlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces. Súd prvej
inštancie sa pri rozhodovaní jasným a zrozumiteľným spôsobom vysporiadal s argumentáciou strán

sporu,uviedoldôvodyprektoréaplikovaljednotlivéustanovenia,akoajmyšlienkovépochodynazáklade
ktorých dospel k jeho právnym záverom. Odvolací súd považuje odôvodnenie napadnutého rozsudku
za dostačujúce, spĺňajúce podmienky ust. § 220 ods. 2 CSP.

29. Po preskúmaní obsahu spisu odvolací súd konštatuje, že rozsudok súdu prvej inštancie je v
napadnutej časti vecne správny a táto vecná správnosť predstavuje správnu aplikáciu a interpretáciu

právnych noriem na základe správne a dostatočne zisteného skutkového stavu. Odvolací súd v
podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie a na jeho právne posúdenie.
Žalobca v odvolaní proti napadnutému rozsudku neuviedol žiadne také skutočnosti, ktoré by
neprezentoval v konaní pred súdom prvej inštancie, s ktorými by sa súd prvej inštancie nevysporiadal
a ktoré by mohli mať vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu. Žalobcom uplatnené podstatné odvolacie

tvrdenia, totožné s tými, ktoré uviedol už v konaní pred súdom prvej inštancie, nemajú oporu vo
vykonanomdokazovaníavprávnomposúdeníveciprvoinštančnýmsúdom,pretoodvolacísúdrozsudok
súdu prvej inštancie v napadnutej časti potvrdil ako vecne správny v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1,
2 CSP s tým, že sa v celom rozsahu stotožňuje s jeho odôvodnením a v podrobnostiach naň odkazuje.

30. Za správny považoval odvolací súd aj výrok o trovách konania, ktorým súd prvej inštancie priznal
úspešnému žalovanému a intervenientovi na strane žalovaného nárok na náhradu trov konania proti
žalobcovi, každému z nich v rozsahu 100 %.

31. O trovách konania rozhodol odvolací súd na základe ustanovenia § 396 ods. 1, 2 CSP v spojení s

§ 255 ods.1 CSP tak, že žalovanému a intervenientovi na strane žalovaného, priznal nárok na náhradu
trov odvolacieho konania proti žalobcovi v rozsahu 100 % s poukazom na následný postup súdu prvej
inštancie zakotvený v ust. § 262 ods. 2 CSP. Žalovaný a intervenient na strane žalovaného boli v
odvolacom konaní úspešní, preto im patrí náhrada trov konania v plnej výške.

32. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule (§ 393 ods. 2
CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP):
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424
CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,

v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2
CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).