Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 31. august 2017

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 12Co/563/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6113212485
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 08. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Ján Gandžala, PhD.

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2017:6113212485.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Jána Gandžalu, PhD. a

členovsenátuMgr.KatarínyKatkovejaJUDr.JanyHaluškovej,vsporežalobcuS.T.,nar.XX.XX.XXXX,
s trvalým pobytom O. XXX, C., právne zastúpeného JUDr. Martou Šuvadovou, advokátkou, Advokátska
kancelária so sídlom Floriánska 16, 040 01 Košice, proti žalovanej Slovenská republika, za ktorú koná
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, o
náhradu škody vo výške 14.900,07 Eur s príslušenstvom, na základe odvolania žalovanej proti rozsudku
Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 20C/114/2013-530 zo dňa 10. 09. 2015, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica vo výroku o náhrade škody v časti, v ktorej bola žalovanej

uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu škody vo výške 9.580,17 Eur s príslušenstvom, p o t v
r d z u j e, a v časti, v ktorej bola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi trovy predbežného
prerokovania nároku vo výške 622,74 Eur a v časti výroku o trovách konania rozsudok prvoinštančného
súdu zrušuje a v tomto rozsahu mu vec vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.

o d ô v o d n e n i e :

1. 1. Okresný súd Banská Bystrica ako súd prvej inštancie (ďalej aj „súd prvej inštancie“ event.
„prvoinštančný súd“) rozsudkom zo dňa 10. 09. 2015 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi

náhradu škody vo výške 13.853,90 Eur s 8,75 % ročným úrokom z omeškania od 29. 09. 2012 do
zaplatenia, nahradiť mu trovy predbežného prerokovania nároku vo výške 622,74 Eur a trovy konania
vzniknuté z titulu zaplateného súdneho poplatku vo výške 20 Eur a z titulu trov právneho zastúpenia vo
výške 4.765,39 Eur, na presne špecifikovaný účet jeho právnej zástupkyne, to všetko v lehote 30 dní
odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia (prvý výrok). Konanie v časti o zaplatenie sumy 630,84 Eur
zastavil (druhý výrok) a vo zvyšku žalobu žalobcu zamietol (tretí výrok).
1. 2. V úvode odôvodnenia rozhodnutia súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca sa žalobou domáhal

voči žalovanej náhrady škody vo výške 14.902,07 Eur, náhrady škody z titulu náhrady trov predbežného
prerokovania nároku vo výške 622,74 Eur, spolu so zákonným úrokom z omeškania a trovami tohto
sporu. V priebehu konania vzal žalobca žalobu v časti o zaplatenie sumy 630,84 Eur čiastočne späť a
v tejto časti žiadal konanie zastaviť.
1. 3. Žalobu odôvodnil tým, že uznesením vyšetrovateľa Prezídia PZ, Úradu boja proti korupcii, Odbor
boja proti korupcii Stred sp. zn. ČVS: SJP-46/OVOZTČ-BB-2003 zo dňa 30. 06. 2004 bolo voči nemu
začaté trestné stíhanie a vznesené obvinenie pre trestný čin založenia zosnovania a podporovania

zločineckej skupiny a teroristickej skupiny podľa § 185a ods. 1 Trestného zákona a trestný čin podvodu
podľa § 250 ods. 1 a 5 Trestného zákona. Proti uvedenému uzneseniu podal sťažnosť, ktorá bola
uznesením Krajskej prokuratúry Trenčín č. k. 1 Kv 82/03-381 zo dňa 21. 07. 2004 podľa § 148 ods. 1
písm. c/ Trestného poriadku zamietnutá. Okresný súd Trenčín uznesením sp. zn. 2Tp/91/2004 zo dňa04. 07. 2004 ho vzal do väzby podľa § 68 ods. 1 Trestného poriadku z dôvodov § 67 ods. 1 písm. a/, b/,
c/ Trestného poriadku. Väzba mu začala plynúť dňa 01. 07. 2004 od 07.40 h a bola vykonávaná v Ústav
na výkon väzby v B.. Uznesením Krajského súdu Banská Bystrica s právomocou Špeciálneho súdu sp.

zn. Pš 47/04 zo dňa 18. 11. 2004 bol prepustený z väzby na slobodu. Proti uzneseniu o prepustení z
väzby podal prokurátor sťažnosť, ktorá bola uznesením NS SR č. k. 4To/105/2004 zo dňa 22. 12. 2004
zamietnutá. Listom zo dňa 03. 01. 2008 bol vyrozumený o zmene právnej kvalifikácie v zmysle ktorej sa
podľa § 206 Trestného poriadku skutok, za ktorý bol stíhaný v zmysle uznesenia zo dňa 30. 06. 2004
posudzuje len ako trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a/ a

ods. 2 písm. c/ Trestného zákona. Dňa 02. 02. 2009 podal prokurátor Vojenskej obvodnej prokuratúry
v Prešove voči nemu obžalobu pre skutok kvalifikovaný ako pokračovací trestný čin zneužívania
právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona. Rozsudkom Okresného
súdu Michalovce sp. zn. 8T/16/2009 zo dňa 22. 07. 2010 bol oslobodený spod obžaloby, pretože nebolo
dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol stíhaný. Voči uvedenému rozsudku sa odvolal vojenský
obvodný prokurátor. O jeho odvolaní rozhodol Krajský súd v Košiciach uznesením č. k. 6To/87/2010 tak,

že ho zamietol s odôvodnením, že v súlade so záverom súdu prvého stupňa nie je žiadnym konkrétnym
dôkazom preukázané, že sa stali skutky uvedené v obžalobnom návrhu a z dokazovania nevyplynuli
skutočnosti, ktoré by ho (žalobcu) usvedčovali zo spáchania skutku. Rozhodnutie o jeho oslobodení
spod obžaloby nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 25. 05. 2011.
1. 4. V súvislosti s uplatňovaným nárokom žalobcovu prvoinštančný súd konštatoval, že si uplatnil

náhradu škody z titulu obhajoby v trestnom konaní vo výške 11.497,98 Eur. Zároveň si uplatnil ušlú
mzdu za dobu výkonu väzby (od 01. 07. 2004 do 22. 12. 2004), t. j. za 5 mesiacov a 22 dní pri
priemernom mesačnom zárobku 594,83 Eur vo výške 3.404,09 Eur. Okrem toho si uplatnil náhradu
škody vo výške vo výške 622,74 Eur, ktorá predstavuje trovy predbežného prerokovania nároku za
prípravu a prevzatie zastúpenia a podanie žiadosti o predbežné prerokovanie nároku, dvakrát po 303,74

Eur a paušál 7,63 Eur za úkon. V tejto súvislosti ďalej prvoinštančný súd uviedol, že Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky mu listom zo dňa 20. 08. 2012 oznámilo, že žiadosť odstúpilo na
Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky, keďže sa nepovažuje za orgán oprávnený konať v mene
štátu. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky na žiadosť neodpovedala, pričom lehota jej uplynula
dňa 28. 09. 2012.

1. 5. V ďalšej časti odôvodnenia rozhodnutia súd prvej inštancie poukázal na vyjadrenia žalovanej
k jednotlivým uplatňovaným čiastkovým nárokom a na súvisiace vyjadrenia žalobcu. Následne
prvoinštančný poukázal na zákonné znenia ustanovení § 1 ods. 1, § 2, § 3, § 4 ods. 1, § 5
ods. 1, § 9 ods. 1 a § 10 zákona č. 58/1969 Zb. V súvislosti s nárokom žalobcu týkajúcim sa
náhrady škody z titulu obhajoby v trestnom konaní následne uviedol: „V konaní nebolo sporné, že

uznesením vyšetrovateľa Prezídia PZ, Úrad boja proti korupcii, Odbor boja proti korupcii Stred pod sp.
zn. ČVS:SJP-46/OVOZTČ-BB-2003 zo dňa 30. 06. 2004 bolo voči žalobcovi začaté trestné stíhanie
a vznesené obvinenie pre trestný čin založenia zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a
teroristickej skupiny. Žalobca voči uzneseniu podal sťažnosť, sťažnosť bola uznesením KP Trenčín
sp. zn. 1Kv 82/2003 zo dňa 21. 07. 2004 zamietnutá. Žalobca bol rozsudkom Okresného súdu

Michalovce sp. zn. 8T/16/2009 zo dňa 22. 07. 2010 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Košice
č. k. 6To/87/2010 oslobodený spod obžaloby, pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý
bol stíhaný. Oslobodzujúci rozsudok nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 25. 05. 2011.“
Ďalej prvoinštančný súd uviedol: „Ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod
obžaloby treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin

nespáchalatrestnéstíhanieprotinemunemalobyťzačaté.Nároknanáhraduškodyspôsobenejzačatím
trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
(rozsudok NS SR č. k. 1Cdo/53/1993, 1CZ/6/1990, 4MCdo/15/09, 4Cdo/183/09). Otázku nezákonnosti
rozhodnutia nemožno posudzovať zo strany súdu ako otázku predbežnú ak ide o rozhodnutie, ktoré
bolo príslušným rozhodnutím kompetentného orgánu zrušené ako nezákonné, súd z takého rozhodnutia

vychádzaprirešpektovaníprezumpciejehosprávnosti.“Následnevtejtoskutočnostikonštatoval:„Nárok
na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným
odsúdením je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu aj podľa predtým platného zákona č. 58/1969
Zb. Právna úprava zodpovednosti štátu obsiahnutá v zákone č. 58/1969 Zb. sleduje, aby každá zákonom
predpokladaná majetková ujma spôsobená nesprávnym, či nezákonným zásahom štátu proti fyzickej

osobe bola odčinená. Záporná odpoveď by viedla k tomu, že fyzická osoba, proti ktorej bolo vznesené
obvinenie by musela niesť materiálne dôsledky takéhoto rozhodnutia aj keď sa ukázalo nesprávnym
a trestné konanie skončilo tak, že na ňu treba hľadieť ako na nevinnú. Systematickým a logickým
výkladom ustanovenia § 4 ods. 1 zákona a jeho porovnaním s ustanoveniami § 5 a § 6 zákona č. 58/1969Zb. treba vyvodiť, že zastavenie trestného stíhania alebo oslobodenie spod obžaloby majú v zmysle
ustanovenia § 4 rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť, a to
v podstate preto, že predpoklad o spáchaní trestného činu vyslovený v uznesení o vznesení obvinenia

nebol potvrdený. Z uvedeného vyplýva jednoznačný záver, že ten kto bol spod obžaloby oslobodený
ako žalobca v danom konaní má pri splnení ďalších zákonných predpokladov podľa ustanovenia § 1
až § 4 zákona zásadne právo na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená uznesením o vznesení
obvinenia. Uvedené právo nemá ten, kto si obvinenie zavinil sám alebo ten, kto bol spod obžaloby
oslobodený len preto, že nie je za spáchaný trestný čin zodpovedný alebo mu bola udelená milosť

alebo trestný čin bol amnestovaný. Súd mal za to, že je daný základ nároku a žalobca má nárok
na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená uznesením o vznesení obvinenia, keďže sú splnené
predpoklady ustanovenia § 1 až § 4 zákona a v konaní nebolo preukázané, že si obvinenie zavinil sám.
Ak v súvislosti s rozhodnutím orgánu činného v trestnom konaní fyzická osoba vynaložila náklady na
trovy nutnej obhajoby smerujúce k odstráneniu nežiaducich právnych dôsledkov štát zodpovedá za takto
vzniknutú škodu podľa ustanovenia § 1 zákona, a to bez ohľadu na skutočnosť, či v trestnom konaní bol

obvinenému obhajca ustanovený alebo či si ho zvolil sám. Je potrebné skúmať, či trovy nutnej obhajoby
sú v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím.“ Po uvedení zákonného znenia ustanovení § 442
ods. 1 a § 442 ods. 3 Občianskeho zákonníka prvoinštančný súd konštatoval, že „žalobca predložil do
konania vyúčtovanie trov právneho zastúpenia vo veci obhajoby za roky 2004 až 2011 v trestnej veci sp.
zn. 8T/16/2009. Predmetné vyúčtovanie sa nachádza v spise na (č. l. 101 až 110), ide o vyčíslené trovy

obhajoby za roky 2004, 2005, 2006, 2007, 2008, 2010 a 2011 spolu s náhradou cestovného, náhradou
za stratu času a hotovými výdavkami spolu vo výške 11 497,98 Eur. Žalobca vo svojej výpovedi uviedol,
že predmetné trovy obhajoby zaplatil, musel si požičať od rodinných príslušníkov, sumu zaplatil priamo
v pokladni advokátskej kancelárie v hotovosti. Do konania bol predložený príjmový pokladničný doklad,
z ktorého bolo zistené, že bola vykonaná úhrada trov obhajoby. Zároveň uvedený príjmový pokladničný

doklad je účtovný doklad, je riadne vypísaný a pokiaľ zo strany žalovanej bolo namietané, že nebola
predložená faktúra alebo peňažný denník právneho zástupcu žalobcu, súd mal za to, že príjmový doklad
o úhrade trov s uvedením účelu preukazuje, že trovy obhajoby žalobca zaplatil. Žalovaná žiadnym
spôsobom nepreukázala, že by uvedené trovy neboli zaplatené a nemôže ísť na vrub žalobcu, keby
jeho právny zástupca uvedené doklady alebo faktúry nedoložil k daňovému priznaniu alebo neevidoval

v peňažnom denníku.“ Následne prvoinštančný súd poukázal na konkrétne námietky žalovanej týkajúce
sa vyúčtovania trov obhajoby žalobcu. Zároveň konštatoval, že žalobca „zobral návrh čiastočne späť
ohľadne úhrady trovy obhajoby, a to za úkony 01. 07. 2004 a 02. 07. 2004 spolu s náhradou cestovného,
stratou času a režijným paušálom spolu za uvedené dva úkony vo výške 965,15 Eur s tým, že zároveň
časť tejto náhrady započítal na úkony zo dňa 19. 03. 2007 a 19. 07. 2010 v sume 334,31 Eur.“ V

súvislosti s námietkami žalovanej potom uviedol: „Súd na základe predložených listinných dôkazov, a
to zápisníc z pojednávania a z výsluchu svedkov zistil, že námietky zo strany žalovanej k jednotlivým
úkonom sú nedôvodné, keďže išlo o substitučné zastupovanie jeho právnej zástupkyne a z uvedených
zápisníc nevyplýva, že by nebol vykonaný žiadny úkon pokiaľ išlo o výsluch svedkov v danej trestnej
veci a zároveň o substitučné zastúpenie I.. I., I.. T.. Súd zároveň priznal aj úkony, a to návštevu právnej

zástupkyne vo väznici v Leopoldove dňa 21. 07. 2004 a 24. 08. 2004, žalovaná nepreukázala, že nešlo
o návštevu v súvislosti s daným trestným konaním a podľa vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. § 14
ods. 2 písm. a/ ide o úkon právnej služby za ktorú patrí odmena ako ďalšia porada alebo rokovanie s
klientom, ktorý je vo väzbe alebo výkone trestu odňatia slobody sa preukazuje potvrdením príslušného
ústavu na výkon väzby. Do konania bolo predložené potvrdenie Ústavu na výkon trestu odňatia slobody

v B. o predvedení žalobcu v dňoch 21. 07. 2004 a 24. 08. 2004 na žiadosť JUDr. Marty Šuvadovej.
Súd nepriznal úkon, a to účasť na výsluchu dňa 23. 03. 2005 od 8.40 h do 10.50 h, keďže nebol
predložený listinný dôkaz, a to zápisnica, z ktorej by bolo zrejmé, že takýto úkon bol vykonaný, a to vo
výške 83,02 Eur. Súd však priznal cestovné a stratu času, keďže v uvedený deň sa konali výsluchy a
boli k tomu predložené zápisnice od 11.15 h a od 12.50 h. To, že došlo k substitučnému zastúpeniu

neznamená, že právny zástupca nemá právo vyúčtovať si trovy, ktoré s uvedením zastúpením vznikli,
vyúčtováva si ich právny zástupca, ktorý je splnomocnený v danom prípade žalobcom a táto náhrada
mu prináleží. Ostatné námietky zo strany žalovanej súd považoval za nepreukázané.“ V súvislosti s
námietkou žalovanej, že v predmetnom prípade nešlo o nutnú obhajobu prvoinštančný súd uviedol: „K
námietke žalovanej, že žalobcovi neprislúcha náhrada škody vo výške vynaložených trov obhajoby z

dôvodu, že nešlo o nutnú obhajobu nemá svoje opodstatnenie a bolo by v rozpore s článkom 42 ods.
2 Ústavy SR a náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v
ktorom boli vydané nezákonné rozhodnutia a je možné nahradiť škodu, ktorá skutočne poškodenému
vznikla.“ V závere odôvodnenia týkajúceho sa tohto uplatňovaného nároku prvoinštančný súd uviedol,že „nepriznal žalobcovi trovy obhajoby, ktoré si uplatnil podaním z augusta 2015 za úkony zo dňa 19. 03.
2007 a 19. 07. 2010 z dôvodu, že uvedené nároky si neuplatnil v žiadosti na príslušný orgán o predbežné
prerokovanie nároku a teda nesplnil zákonom stanovenú podmienku ich predbežného prerokovania a

potom mu takáto náhrada škody neprislúcha.“
1. 6. V súvislosti s uplatňovaným nárokom žalobcu na náhradu škody z titulu ušlej mzdy za dobu
výkonu väzby za dobu od 01. 07. 2004 do 22. 12. 2004 prvoinštančný súd poukázal na to, že tento
nárok posudzoval podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci (ďalej aj „zák. č. 514/2003 Z.z.“), ktorý nadobudol účinnosť odo dňa 01. 07. 2003 a

preto nebolo možné posudzovať uvedený nárok podľa predchádzajúcej právnej úpravy. Po uvedení
zákonného znenia ustanovení § 1, § 3 ods. 1 písm. a/, § 5 ods. 1, § 8 ods. 5 písm. b/, § 17 ods. 1 a
§ 18 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. následne konštatoval, že „v konaní bolo preukázané, že uznesením
Okresného súdu Trenčín č. k. 2Tp/91/2004 zo dňa 04. 07. 2004 bol žalobca vzatý do väzby, ktorá začala
plynúť dňa 01. 07. 2004 o 7.40 h a bola vykonávaná v Ústave na výkon väzby v B.. Uznesením Krajského
súdu Banská Bystrica s právomocou špeciálneho súdu pod sp. zn. Pš 47/2004 zo dňa 18. 11. 2004 bol

žalobca prepustený z väzby na slobodu, proti uzneseniu bola podaná sťažnosť, ktorá bola uznesením
NS SR č. k. 4To/105/2004 zo dňa 22. 12. 2004 zamietnutá. Súd mal za nesporné, že žalobca bol vo
väzbe odo dňa 01. 07. 2004 do 22. 12. 2004.“ Zároveň poukázal na to, že v konaní nebolo sporné, že so
žalobcom bol skončený služobný pomer. V súvislosti so samotným odôvodnením rozhodnutia ohľadom
tohto nároku prvoinštančný súd uviedol: „Žalobca podal v zmysle § 15 ods. 1 návrh na predbežné

prerokovanie nároku spôsobenej nezákonným rozhodnutím, a to rozhodnutím o väzbe. Súd mal za to,
že predmetné rozhodnutie je nezákonné a žalobca má právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím
o väzbe, keďže bol vzatý do väzby a bol oslobodený spod obžaloby v zmysle § 8 ods. 5 písm. b/ zákona
č. 514/2003.“ V súvislosti s výškou tohto uplatňovaného nároku potom prvoinštančný súd uviedol: „Súd
priznal žalobcovi náhradu škody titulom ušlej mzdy za obdobie od 01. 07. 2004, t. j. odo dňa vykonávania

väzby do prepustenia z väzby do 22. 12. 2004, t. j. za 5 mesiacov a 22 dní mesiaca december 2004,
pričom vychádzal z priemerného zárobku určeného žalobcom, tento výpočet žalovaná nerozporovala.
Súdpotomvychádzalzpriemernéhomesačnéhozárobku594,83Eurx5mesiacovaza22dnídecembra
2004 v sume 429,94 Eur. Čo sa týka námietok žalovanej, že žalobcovi neprislúcha náhrada škody titulom
ušlej mzdy, keďže nedošlo k zväčšeniu jeho majetku i vzhľadom na prepustenie zo služobného pomeru

(...) súd mal za to, že na základe rozhodnutia o vzatí do väzby došlo k príčine a to k vzniku škody,
nebyť daného rozhodnutia žalobcovi by škoda z daného dôvodu nevznikla a nedošlo by ani k jeho
prepusteniu zo služobného pomeru. Súd mal za to, že je nepochybné, že k prepusteniu zo služobného
pomeru žalobcu došlo len v dôsledku trestného stíhania a vznesenia obvinenia a teda príčinou škody
žalobcu nie je vedľajšia príčina, ktorou je prepustenie zo služobného pomeru, pretože aj táto skutočnosť

je v príčinnej súvislosti s uznesením o vzatí do väzby, čomu predchádzalo vznesenie obvinenia. Tieto
skutočnosti vyplývajú i z odôvodnení rozhodnutí riaditeľa Colného úradu o prepustení zo služobného
pomeru k 24. 08. 2004, pričom bol vzatý do väzby dňa 01. 07. 2004. Trestné stíhanie sa týkalo skutkov
z roku 2003, stíhaný bol pre skutky z roku 2003 a zároveň bol prepustený zo služobného pomeru pre
porušenie základných povinností colníka podľa zákona č. 200/1998 Z. z. o štátnej službe colníkov § 44

ods. 3 za skutky zo dňa 31. 08. 2003, 27. 09. 2003 a 31. 10. 2003, a to v podstate až po začatí trestného
stíhania a vzatí do väzby nedošlo k skončeniu služobného pomeru v roku 2003, kedy sa skutky mali
stať a kedy by uvedené porušenie nebolo v príčinnej súvislosti so vzatím do väzby u žalobcu. Napriek
tomu, že uvedené skutky neboli preukázané došlo k prepusteniu zo služobného pomeru, čím žalobcovi
vznikla škoda a teda došlo u neho aj k strate na mzde. Súd potom priznal žalobcovi sumu 3404,09 Eur.“

1. 7. Rozhodnutie o priznaní trov predbežného prerokovania nároku vo výške 622,74 Eur odôvodnil
prvoinštančný súd tým, že žalobcovi vznikli trovy právneho zastúpenia v súvislosti s podaním návrhu na
predbežné prerokovanie nároku vo výške 622,74 Eur za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie
zastúpenia a žiadosť o predbežné prerokovanie nároku). Túto náhradu mu priznal s poukazom na §
121 ods. 3 Občianskeho zákonníka s odôvodnením, že „poškodenému vzniká pohľadávka zrušením

nezákonného rozhodnutia a náklady, ktoré mu v súvislosti s jej uplatnením vznikli tvoria príslušenstvo
pohľadávky. V konaní bola preukázaná existencia nezákonného rozhodnutia. Zároveň existencia škody
ako majetkovej ujmy, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a škodou“ a
preto tento nárok mal za preukázaný.
1. 8. Rozhodnutie o priznaní úroku z omeškania odôvodnil prvoinštančný súd aplikáciou ustanovenia

§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 ods. 1 vyhlášky MS SR č. 87/95 Z. z v platnom znení, s
použitím § 10 zák. č. 58/1969 Zb. a § 16 zák. č. 514/2003 Z.z.. Konštatoval, že žiadosť o predbežné
prerokovanie nároku „bola prijatá dňa 28. 03. 2012, šesťmesačná lehota uplynula dňa 28. 09. 2012 a
preto súd priznal úroky z omeškania dňom nasledujúcim odo dňa 29. 09. 2012.“1. 9. Rozhodnutie o zastavení konania v časti o zaplatenie z sumy 630,84 Eur odôvodnil prvoinštančný
súd aplikáciou v tej dobe platného činného ustanovenia § 96 Občianskeho súdneho poriadku, s
poukazom na to, že žalobca vzal žalobu v tejto časti späť a žalovaná so späťvzatím žaloby v tejto časti

súhlasila.
1. 10. Žalobu žalobcu v prevyšujúcej časti zamietol. Išlo o časť nároku na náhradu škody za úkony
právnej služby týkajúce sa trov obhajoby za deň 23. 03. 2005 od 8.40 h do 10.50 h vo výške 83,02 Eur
a úkony 19. 03. 2007, 19. 07. 2010 v sume 334,41 Eur.
1. 11. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie aplikáciou v tej dobe platného

a účinného ustanovenia § 142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku s konštatovaním, že žalobca
mal neúspech len v pomerne nepatrnej časti a preto mu priznal plnú náhradu trov konania za presne
špecifikované úkony právnej služby, ktoré považoval za účelné.

2. 1. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala žalovaná v zákonnej lehote odvolanie, ktorým napadla
výrok o náhrade škody v časti, v ktorej jej bola uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu škody v

rozsahu 9.580,17 Eur, v časti, v ktorej jej bola uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi trovy predbežného
prerokovania nároku vo výške 622,74 Eur a v časti výroku o trovách konania. Žiadala, aby odvolací
súd rozsudok prvoinštančného súdu v odvolaním napadnutých častiach zmenil, žalobu žalobcu v tomto
rozsahu zamietol a priznal jej právo na náhradu trov konania, eventuálne, aby rozsudok prvoinštančného
súdu v odvolaním napadnutých častiach zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a

nové rozhodnutie.
2. 2. V odôvodnení odvolania uviedla, že v priebehu celého konania poukazovala na skutočnosť, že
žalobcajednoznačneneoznačiltituluplatnenéhonároku,tedaneuviedol,čisinárokuplatňujevsúvislosti
s uznesením o vznesení obvinenia, ktoré považuje za nezákonné rozhodnutie, alebo či si nárok uplatnil
z titulu rozhodnutia o väzbe, resp. akú časť nároku si uplatnil v súvislosti s tým - ktorým titulom. V tomto

prípade má táto otázka osobitne zásadný význam, pretože uznesenie o vznesení obvinenia bolo vydané
dňa 30. 06. 2004 a uznesenie o vzatí žalobcu do väzby dňa 04. 07. 2004. Ide teda o špecifickú situáciu,
kedy uplatnenie nároku na náhradu škody z titulu uznesenia o vznesení obvinenia ako nezákonného
rozhodnutia vydaného dňa 30. 06. 2004 vyžaduje aplikáciu zák. č. 58/1969 Zb. a uplatnenie nároku z
titulu uznesenia o vzatí do väzby, t.j. rozhodnutia o väzbe zo dňa 04. 07. 2004 vyžaduje aplikáciu zák.

č. 514/2003 Z.z.. Otázka, v súvislosti s ktorým z vyššie označených titulov si žalobca nárok uplatnil,
nemôže byť v konaní zodpovedaná nikým iným ako samotným žalobcom. Žalobný návrh v tejto otázke
jednoznačnú odpoveď nedával.
2. 3. Keďže vo vzťahu k priznanému nároku žalobcu uplatneného z titulu náhrady škody vzniknutej v
súvislosti s trovami jeho obhajoby sa žalovaná odvolala (len) v časti, ktorým bola žalobcovi priznaná

náhrada škody z tohto titulu za úkony obhajoby v trestnom konaní po jeho prepustení z väzby na
slobodu, v ďalšej časti odôvodnenia odvolania namietala, že odôvodnenie prvoinštančného súdu je v
tejto časti nepreskúmateľné, nevychádza zo spoľahlivého zistenia skutkového stavu, ktorý by vyplýval
z vykonaného dokazovania. V tejto súvislosti poukázala na to, že prvoinštančný súd skúmal len ňou
prednesené námietky k jednotlivým čiastkovým úkonom, ktoré posúdil ako dôvodné (náhradu za ne

potom nepriznal), alebo nedôvodné (náhradu za ne priznal). Tým sa dostala do pozície, pri ktorej jej
úlohou bolo preukazovať nedôvodnosť žalobcom uplatneného nároku. V tejto súvislosti namietala, že
prvoinštančný súd ňou prednesené námietky, ktoré vyhodnotil ako nedôvodné, posúdil nesprávne a
nedostatočne. Zároveň zdôraznila, že v priebehu konania namietala, žalobca nemá právo na náhradu
škody spočívajúcej v trovách obhajoby za úkony právnej služby, ktoré boli uskutočnené po jeho

prepustení z väzby na slobodu, t.j. po dni 22. 12. 2004. Z celkovej priznanej sumy náhrady škody
spočívajúcej v trovách obhajoby 10.449,81 Eur sa táto jej námietka týka (len) sumy 6.176,08 Eur. Po
prepustení žalobcu z väzby na slobodu už totiž nešlo o prípad povinnej (nutnej) obhajoby a vznik trov
obhajoby v takomto prípade už nebol bezprostredne a priamo vyvolaný postupom a rozhodnutím orgánu
štátu, ale rozhodnutím žalobcu byť v trestnom konaní zastúpený obhajcom. Príčinná súvislosť medzi

škodou spočívajúcou v trovách obhajoby a trestným stíhaním je daná len v prípadoch povinnej (nutnej)
obhajoby. Taktiež poukázala na to, že vo vzťahu k uplatnenej náhrade škody spočívajúcej v trovách
obhajoby v trestnom konaní namietala náhradu za úkony právnej služby, ktoré neboli vykonané zo strany
obhajcu žalobcu, ale ktoré uskutočnil iný obhajca na základe substitučnej plnej moci.
2. 4. V súvislosti s odvolaním do časti výroku týkajúceho sa náhrady škody z titulu ušlého zisku - ušlej

mzdy za obdobie väzby od 01. 07. 2004 do 22. 12. 2004 vo výške 3.404,09 Eur žalovaná uviedla, že
od prvého písomného vyjadrenia vo veci namietala, že žalobca bol v služobnom pomere len do dňa
25. 08. 2004, kedy bol zo služobného pomeru prepustený rozhodnutím vydaným v správnom konaní. V
tomto spore bolo bezpečne preukázané, že rozhodnutie, ktorým bol žalobca prepustený zo služobnéhopomeru, bolo preskúmané súdom v správnom súdnictve (na všetkých stupňoch), pričom rozhodnutie
o prepustení žalobcu zo služobného pomeru zakaždým obstálo. Preto namietala, že odo dňa 25. 08.
2004 by nedošlo k zväčšeniu majetku žalobcu o mzdu bez ohľadu na väzbu. I keď prepustenie žalobcu

zo služobného pomeru sa dotýkalo totožných skutkov ako vznesenie obvinenia, v priebehu sporu (na
pojednávaní dňa 08. 10. 2013) poukázala na to, že v prípade posudzovania dôvodov na prepustenie zo
služobného pomeru sa skúmajú iné skutočnosti, ako pri posudzovaní dôvodov pre odsúdenia v trestnom
konaní. Už v priebehu sporu sa snažila poukázať na skutočnosť, že totožný skutok môže zakladať
dôvody pre prepustenie zo služobného pomeru a zároveň nemusí zakladať skutkovú podstatu trestného

činu.
2. 5. V odôvodnení odvolania do časti výroku napadnutého rozsudku, ktorým prvoinštančný súd
priznal žalobcovi náhradu nákladov spojených s predbežným prerokovaním nároku žalovaná namietala
nesprávne právne posúdenie tejto časti priznaného nároku zo strany prvoinštančného súdu, pričom
poukázala na ustanovenie § 18 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z.z., ktoré vyučuje možnosť priznania takejto
náhrady.Prvoinštančnýsúdsasuvedenýmustanovenímžiadnymspôsobomnevysporiadalaneuviedol,

prečo uvedené ustanovenie jednoducho prehliadol. Zároveň poukázala na to, že už vo svojom prvom
písomnom vyjadrení predniesla námietku, že uplatnené trovy predbežného prerokovania nároku neboli
vynaložené účelne.
2. 6. V závere odôvodnenia odvolania žalovaná uviedla, že odvolaním napáda i rozhodnutie
prvoinštančného súdu o trovách konania čo do sumy 303,74 Eur s príslušným režijným paušálom 7,53

Eur.

3.1.Žalobca(prostredníctvomprávnejzástupkyne)vpísomnomvyjadreníkodvolaniužalovanejuviedol,
že rozsudok súdu prvej inštancie považuje za vecne správny. Prvoinštančný súd sa dostatočne zaoberal
a správne sa právne vysporiadal s otázkou posúdenia oprávnenosti jeho nárokov po všetkých stránkach.

Preto navrhol, aby odvolací súd rozsudok prvoinštančného súdu v odvolaním napadnutej časti potvrdil
a žalovanej uložil povinnosť nahradiť mu trovy odvolacieho konania predstavujúce trovy jeho právneho
zastúpenia, ktorých výšku presne špecifikoval.
3. 2. V súvislosti s odvolacím argumentom žalovanej, že jednoznačne neoznačil titul uplatňovaného
nároku poukázal na (v tej dobe platné a účinné) ustanovenie § 79 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku

a na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 196/2009 zo dňa 22. 09. 2010,
z ktorého vyplýva, že účastníci konania nie sú povinní uplatnený nárok, ani ochranu proti nemu, právne
kvalifikovať, pretože právna kvalifikácia je vecou súdu. Musia, ale uviesť rozhodné skutočnosti, ktoré
umožnia súdu, aby uplatnený nárok právne kvalifikoval. Ak účastník uvedie rozhodujúce skutočnosti, z
ktorých vyvodzujem ním tvrdený nárok, ale s týmito skutočnosťami spája nesprávne právne následky,

nie je súd viazaný právnym názorom účastníka a je povinný posúdiť vec podľa tých právnych noriem,
ktoré na tvrdený a súdom zistený skutkový stav dopadajú. Z právneho hľadiska nemôže byť na jeho
ujmu, že prejednávaný prípad predstavuje špecifickú situáciu, kedy uplatnenie nároku na náhradu škody
z titulu uznesenia o vznesení obvinenia ako nezákonného rozhodnutia vydaného dňa 30. 06. 2004
vyžaduje aplikáciu zák. č. 58/1969 Zb. a uplatnenie nároku z titulu uznesenia o vzatí do väzby zo dňa 04.

07. 2004 vyžaduje aplikáciu zák. č. 514/2003 Z.z.. Trvá na tom, že došlo k prelínaniu dvoch právnych
úprav a niet preto dôvodu na vylúčenie aplikácie ktoréhokoľvek z vyššie uvedených predpisov, keďže
zákonodarca jasné usmernenie v tomto smere neposkytol a na jeho ujmu nemôže byť nejednoznačnosť
nielen právnej úpravy, ale aj rozhodovacej činnosti jednotlivých súdov v obdobných veciach.
3. 3. V súvislosti s argumentáciou žalovanej v odvolaní, týkajúcou sa opodstatnenosti výšky časti nároku

týkajúceho sa náhrady škody z titulu trov obhajoby uviedol, že žalovaná od prvej chvíle mala a aj má k
dispozícii celý trestný spis, a teda si mohla overiť, či sa jeho obhajca zúčastňoval úkonov tak, ako boli
vyúčtované a nie túto skutočnosť a priori vo všeobecnosti rozporovať. V tejto súvislosti ďalej poukázal
na ustanovenie § 18 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. a konštatoval, že z tohto ustanovenia nemožno mať
za to, že sa jedná len o trovy nutnej obhajoby, pretože zmyslu uvedenej právnej úpravy zodpovednosti

štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom
štátu bola odčinená (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 4 M Cdo 15/2009). Podľa jeho
názoru sa teda pod pojem každá majetková ujma majú subsumovať i trovy obhajoby v celosti, teda nie
len trovy povinnej (nutnej) obhajoby.
3. 4. V súvislosti s odvolacou námietkou žalovanej, týkajúcou sa priznaného nároku na náhradu škody

z titulu ušlého zisku - ušlej mzdy za obdobie väzby od 01. 07. 2004 do 22. 12. 2004 vo výške 3.404,09
Eur žalobca uviedol, že jeho pracovný pomer bol ukončený v príčinnej súvislosti s vedením trestného
konania voči nemu. V tejto súvislosti poukázal na konkrétne časové súvislosti a to konkrétne na to, že
rozhodnutie riaditeľa colného úradu o jeho prepustení zo služobného pomeru bolo datované dňom 24.08. 2004 a k jeho vzatiu do väzby došlo dňa 01. 07. 2004, teda nemožno mať pochybnosti o časovom
slede udalostí a o príčinnej súvislosti. Zároveň poukázal na to, že protiprávnych konaní sa mal dopustiť
dňa 31. 08. 2003, dňa 27. 09. 2003 a dňa 31. 10. 2003, pričom, ak by k takémuto protiprávnemu konaniu

z jeho strany došlo, následky by zamestnávateľ vyvodil v prvom prípade o rok, v druhom prípade o 11
mesiacov a v poslednom prípade o 9 mesiacov od údajného spáchania skutku.
3. 5. V ďalšej časti vyjadrenia k odvolaniu žalobca uviedol argumentáciu ohľadom orgánu, ktorý má
v tomto spore konať za Slovenskú republiku. Ďalej uviedol, že „desať rokov trvalo bezprávie a právna
neistota“, ktoré zničili život nielen jemu, ale aj jeho najbližším, kedy ujmu, ktorú pociťuje jeho rodina -

manželka a jeho deti - je vo vzťahu k nemu ujma jeho vlastná.

4. Žalovaná sa k vyjadreniu žalobcu k jej odvolaniu nevyjadrila.

5. Odvolanie žalovanej bolo podané ešte za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho
poriadku, ktorý bol ku dňu 01. 07. 2016 zrušený zákonom č. 160/2015 Z.z., Civilný sporový poriadok.

Dňa 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť nový procesnoprávny kódex - Civilný sporový poriadok (ďalej aj
„CSP“), ktorý v prechodných ustanoveniach, v § 470 ods. 1 uvádza: „Ak nie je ustanovené inak, platí
tento zákon aj na konanie začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.“ Z citovaného ustanovenia
vyplýva, že vzhľadom na skutočnosť, že rozhodovanie o odvolaní prebieha už v dobe účinnosti CSP,
bolo potrebné na odvolacie konanie aplikovať príslušné ustanovenia CSP s poukazom na ustanovenie

§ 470 ods. 2 veta prvá CSP, v zmysle ktorého „právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti CSP, zostávajú zachované.“

6. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP), vec preskúmal v rozsahu určenom ustanoveniami § 379,
§ 380 a 381 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario s použitím § 219

ods. 3 CSP a rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o náhrade škody v časti, v ktorej bola žalovanej
uloženápovinnosťzaplatiťžalobcovináhraduškodyvovýške9.580,17Eurspríslušenstvompodľa§387
ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil, a v časti, v ktorej bola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť
žalobcovi trovy predbežného prerokovania nároku vo výške 622,74 Eur a v časti závislého výroku o
trovách konania rozsudok prvoinštančného súdu podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil a vec mu v

tomto rozsahu podľa § 391 ods. 1 CSP vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

7. 1. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.
7. 2. Podľa ods. 2 vyššie citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie
správnostidôvodovnapadnutéhorozhodnutia,prípadnedoplniťnazdôrazneniesprávnostinapadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.

8. Po oboznámení sa s obsahom spisu a s odvolaním napadnutým rozhodnutím prvoinštančného súdu

odvolací súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie je vo výroku o náhrade škody v časti, v ktorej bola
žalovanej uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu škody vo výške 9.580,17 Eur s príslušenstvom
vecne správne. Odvolací súd (v súlade s vyššie citovaným ustanovením § 387 ods. 2 CSP) sa v celom
rozsahu stotožňuje i s odôvodnením tejto časti jeho rozhodnutia, ktoré je dostatočne podrobné, ale je
i jasné, zrozumiteľné, presvedčivé a logickým spôsobom sa vysporiadava so všetkými relevantnými

skutkovými i právnymi otázkami a aspektmi, a teda spĺňa zákonné kritéria odôvodnenia uvedené v
ustanovení § 220 ods. 2 CSP.

9. Odvolací súd konštatuje, že žalovaná v odvolaní k tejto časti rozhodnutia de facto neuviedla
žiadne relevantné skutočnosti, okolnosti alebo argumenty, ktoré by neboli predmetom skúmania

prvoinštančného súdu a s ktorými by sa prvoinštančný súd v odôvodnení rozhodnutia náležite
nevysporiadal. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia (v súlade s citovaným
§ 387 ods. 2 CSP) preto poukazuje len na určité najzásadnejšie aspekty, ktorými reaguje na argumenty
žalovanej uvedené v odvolaní.

10. V súvislosti s odvolacou námietkou žalovanej, že žalovaný „jednoznačne neoznačil titul
uplatňovaného nároku, teda neuviedol, či si nárok uplatňuje v súvislosti s uznesením o vznesení
obvinenia, ktoré považuje za nezákonné rozhodnutie, alebo či si nárok uplatnil z titulu rozhodnutia
o väzbe“ odvolací súd uvádza, že ide o neopodstatnenú námietku. Predmetná žaloba žalobcu bolapodaná ešte za účinnosti pôvodného procesnoprávneho kontextu - Občianskeho súdneho poriadku.
Ako správne poukázal žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej, z v tej dobe platného účinného
ustanovenia § 79 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku vyplývalo, že žaloba (pôvodne - návrh) musí

obsahovať okrem iných presne špecifikovaných náležitosti i jasné vymedzenie toho, čoho sa žalobca
žalobou domáha. Z ustálenej judikatúry vyplýva, že strany sporu (pôvodne - účastníci konania) nemali
povinnosť uplatnený nárok právne kvalifikovať, pretože právna kvalifikácia uplatňovaného nároku (resp.
nárokov) je vecou súdu. Ich povinnosťou bolo ale uviesť rozhodné skutočnosti, ktoré umožnia súdu, aby
uplatnený nárok dokázal právne kvalifikovať. V tomto prípade podľa názoru odvolacieho súdu žalobca

jasne vymedzil rozsah uplatňovaných nárokov a zároveň uviedol rozhodné skutočnosti (rozhodnutie o
vznesení obvinenia, rozhodnutie o vzatí žalobcu do väzby, o rozhodnutie o jeho prepustení z väzby a
rozhodnutia, ktorými bol oslobodený spod obžaloby), ktoré umožnili prvoinštančnému súdu uplatňované
nároky právne kvalifikovať, teda podriadiť ich pod príslušný právny predpis. Z obsahu odôvodnenia
prvoinštančného súdu je zrejme, že uplatňovaný nárok žalobcu o náhradu škody z titulu trov obhajoby
podriadil pod režim zákona č. 58/1969 Zb., pričom v tomto prípade pri určení časovej pôsobnosti

uplatňovaného zákona vychádzal zo skutočnosti, že k začatiu trestného stíhania žalobcu došlo dňa 30.
06. 2004, teda ešte za účinnosti uvedeného zákona. Z obsahu a systematického členenia odôvodnenia
rozhodnutia prvoinštančného súdu je taktiež nesporné, že ďalší uplatňovaný nárok - náhradu škody
z titulu ušlej mzdy za dobu väzby od dňa 01. 07. 2004 do 22. 12. 2004 podriadil pod režim zákon č.
514/2003 Z.z., pričom vychádzal zo skutočnosti, že žalobca bol vzatý do väzby dňa 04. 07. 2004, pričom

jeho väzba začala plynúť už od dňa 01. 07. 2004, teda už za účinnosti uvedeného zákona. Prvoinštančný
súd teda na uvedené nároky aplikoval správne právne predpisy.

11. 1. Ako už bolo uvedené, vo vzťahu k priznanému nároku žalobcu uplatneného z titulu náhrady škody
vzniknutej v súvislosti s trovami jeho obhajoby sa žalovaná odvolala (len) v časti, ktorým bola žalobcovi

priznaná náhrada škody z tohto titulu za úkony obhajoby v trestnom konaní po jeho prepustení z väzby
na slobodu. V tejto súvislosti namietala jednak to, že žalobca nemá právo na náhradu škody z titulu trov
obhajoby vzniknutých po jeho prepustení z väzby, pretože po jeho prepustení z väzby sa nejednalo o
prípad povinnej (nutnej) obhajoby, a taktiež namietala že rozhodnutie prvoinštančného súdu je v tejto
časti nepreskúmateľné.

11. 2. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom prvoinštančného súdu, že námietka žalovanej, že
žalobca nemá právo na náhradu škody z titulu trov obhajoby vzniknutých po jeho prepustení z väzby,
je neopodstatnená. V tomto smere poukazuje na odôvodnenie prvoinštančného súdu. Odvolací súd
zároveň dodáva, že je nelogické a v rozpore s účelom zákona, aby žalobca musel znášať trovy obhajoby,
ktoré mu vznikli po prepustení z väzby počas ďalšieho trestného konania, ktoré bolo neskôr považované

za nezákonné. Preto v žiadnom prípade neobstojí argumentácia žalovanej, že príčinná súvislosť medzi
škodou spočívajúcou v trovách obhajoby a trestným stíhaním je daná len v prípadoch povinnej (nutnej)
obhajoby.
11. 3. Odvolací súd nesúhlasil ani s odvolacím argumentom žalovanej, že rozhodnutie prvoinštančného
súdu je v tejto časti nepreskúmateľné. Z obsahu spisu i z obsahu odôvodnenia rozhodnutia je zrejmé,

že prvoinštančný súd pri rozhodovaní o tomto nároku vychádzal z relevantných dôkazov (jednotlivých
zápisníc z trestného spisu). Keďže ide o sporové konanie, je logické, že v odôvodnení rozhodnutia
podrobne analyzoval tie úkony obhajoby, ktoré boli sporné, resp. inak povedané, ktoré žalovaná
spochybňovala.
11. 4. Prvoinštančný súd sa podľa názoru odvolacieho súdu riadne vysporiadal i s námietkou žalovanej

týkajúcou sa priznania náhrady škody z titulu trov obhajoby za úkony realizované v substitúcii. Odvolací
súd považuje záver prvoinštančného súdu v tejto otázke za správny a v odôvodnení rozhodnutia za
dostatočne vyargumentovaný.

12. V súvislosti s odvolaním žalovanej do časti výroku týkajúceho sa náhrady škody z titulu ušlého zisku

- ušlej mzdy za obdobie väzby od 01. 07. 2004 do 22. 12. 2004 vo výške 3.404,09 Eur odvolací súd
uvádza, že i v tejto časti považuje rozhodnutie prvoinštančného súdu za vecne správne. Skutočnosť,
že rozhodnutie, ktorým bol žalobca prepustený zo služobného pomeru bolo preskúmané v rámci
správneho súdnictva, kde nebolo spochybnené, je z hľadiska tohto sporu, resp. z hľadiska tejto časti
uplatňovaného nároku irelevantná. Z okolností a časových súvislostí týkajúcich sa prepustenia žalobcu

zo služobného pomeru možno jednoznačne vyvodiť, že dôvodom jeho prepustenia zo služobného
pomeru boli totožné skutky, pre ktoré bolo voči žalobcovi vznesené obvinenie a z ktorých bol neskôr
spod obžaloby oslobodený. Argumentácia žalovanej uvedená v odvolaní, že v prípade posudzovania
dôvodov na prepustenie zo služobného pomeru sa skúmajú iné skutočnosti, ako pri posudzovanídôvodov pre odsúdenie v trestnom konaní, je v zásade správna. V predmetnej veci však treba brať
do úvahy podstatnú skutočnosť a to, že hoci žalobca sa mal dopustiť predmetných protiprávnych
konaní (skutkov) dňa 31. 08. 2003, dňa 27. 09. 2003 a dňa 31. 10. 2003, k jeho prepusteniu zo

služobného pomeru nedošlo bezprostredne po konštatovanom protiprávnom konaní, ale jednoznačne
až po tom, ako bolo voči nemu vznesené obvinenie a ako bol vzatý do väzby. Z toho jasne vyplýva
priama príčinná súvislosť medzi začatím trestného stíhania voči žalobcovi (ktoré je aktuálne potrebné
považovať za nezákonné) a skončením jeho služobného pomeru. Príčinná súvislosť by absentoval
len v tom prípade, ak by k prepusteniu žalobcu zo služobného pomeru došlo v primeranej dobe od

konštatovaných protiprávnych konaní (skutkov) a ešte pred tým, ako bolo žalobcovi vznesené obvinenie
a ako bol vzatý do väzby. V takom prípade by žalobcovi mohol vzniknúť potenciálny nárok na náhradu
škody (len) z titulu eventuálneho nezákonného rozhodnutia o jeho prepustení zo služobného pomeru, ak
by príslušným orgánom bola konštatovaná nezákonnosť rozhodnutia o jeho prepustení zo služobného
pomeru.

13. Z uvedených dôvodov preto odvolací súd považoval rozsudok prvoinštančného súdu v odvolaním
napadnutej časti t. j. vo výroku o náhrade škody v časti, v ktorej bola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť
žalobcovi náhradu škody z titulu trov obhajoby a z titulu ušlého zisku - ušlej mzdy vo výške 9.580,17 Eur
s príslušenstvom podľa § 387 ods. 1, 2 CSP za vecne správny a preto ho v tomto rozsahu potvrdil.

14. 1. Žalovaná napadla odvolaním i časť výroku rozsudku prvoinštančného súdu, ktorým priznal
žalobcovi trovy predbežného prerokovania nároku vo výške 622,74 Eur. Ako už bolo uvedené, túto
náhradu mu priznal s poukazom na § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Prvoinštančný súd sa však
žiadnym spôsobom nevysporiadal so skutočnosťou, že osobitný zákon - zák. č. 514/2003 Z.z. v § 18 ods.
3druhávetajednoznačneuvádza,že:„Súčasťoutrovkonanianiesúnákladynapredbežnéprerokovanie

nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom.“ Z dôvodu absencie náležitého zdôvodnenia,
prečo prvoinštančný súd uprednostnil všeobecnú právnu úpravu pred osobitnou právnou úpravou, je
jeho rozhodnutie v tejto časti nepreskúmateľné a preto odvolaciemu súdu neostávala iná možnosť ako
jeho rozsudok v tejto časti a v časti závislého výroku o trovách konania podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP
zrušiť a vec mu v tomto rozsahu podľa § 391 ods. 1 CSP vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

14. 2. Úlohou prvoinštančného súdu ohľadom tohto nároku bude ustáliť jeho právny dôvod, pričom sa
musí vysporiadať s existenciou vyššie uvedeného ustanovenia zák. č. 514/2003 Z.z..

15. 1. Z ustanovenia § 396 ods. 3 CSP vyplýva, že ako odvolací súd zruší rozhodnutie a vráti vec súdu
prvejinštancienaďalšiekonanie,rozhodneonáhradetrovsúdprvejinštancievnovomrozhodnutíoveci.

15. 2. Keďže odvolací súd rozsudok prvoinštančného súdu vo veci samej v časti zrušil, v zmysle
citovaného ustanovenia zrušil i jeho rozhodnutie ohľadom závislého výroku o trovách konania, s tým
že v novom rozhodnutí o veci rozhodne i o trovách konania (teda i o trovách odvolacieho konania),
pričom samozrejme zohľadní úspešnosť strán sporu v konaní a vysporiada sa i s námietkami žalovanej
ohľadom trov konania uvedenými v odvolaní.

16. Odvolací súd záverom konštatuje, že rozsudok prvoinštančného súdu v časti (prvého) výroku, ktorým
uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu škody z titulu trov obhajoby vo výške 4.273,73 Eur
s príslušenstvom, výrok o čiastočnom zastavení konania (druhý výrok) a výrok o čiastočnom zamietnutí
žaloby (tretí výrok) neboli odvolaním napadnuté a preto zostali nedotknuté (§ 367 ods. 2 CSP).

17. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného

premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa

toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).