Rozsudok ,
Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 3. december 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 4Co/98/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114220985
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 12. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrej Radomský

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8114220985.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andreja Radomského a členov

senátu JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Martina Barana v právnej veci žalobcu: I. U., T.. XX.XX.XXXX,
XXX XX Y. H. XXX, zastúpeného spoločnosťou KAIFER advokátska kancelária s.r.o., Fibichova 11,
040 01 Košice, IČO: 36 861 561, proti žalovanej: Obec Lemešany, 082 03 Lemešany 186, IČO:
00327344, zastúpenému spoločnosťou PALŠA A PARTNERI ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA spol. s
r. o., Masarykova 13, 080 01 Prešov, IČO: 36 492 086, v konaní o zaplatenie sumy 4.500,- eur s
príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 13C/221/2014-184
zo dňa 26.01.2018 v spojení s opravný uznesením č. k. 13C/221/2014-195 zo dňa 24.06.2019,

jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. Mení rozsudok vo vyhovujúcej časti tak, že žalobu zamieta.

II. Žalovanej priznáva nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100
% voči žalobcovi.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 25.07.2014 sa žalobca domáhal, aby súd rozhodol o
povinnosti žalovanej zaplatiť mu sumu 4.500,- eur spolu s 8,15 % úrokom z omeškania ročne zo sumy
4.500,- eur odo dňa 12.07.2014 do zaplatenia a žiadal uhradiť trovy konania. Zároveň uviedol, že je

výlučným vlastníkom nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v kat. úz. W.Z., obec W., okres C., evidovanej
Okresným úradom Prešov, katastrálny odbor, zapísanej na LV č. XXX ako parcela reg. „X.“ č. XXX/X -
ostatné plochy o výmere 1.000 m2 (ďalej len „nehnuteľnosť“), ktorú žalovaná užíva ako športový areál
- ihrisko bez toho, aby poskytovala žalobcovi protiplnenie za užívanie cudzej nehnuteľnosti. Uviedol,
že neposkytovaním náhrady ako protiplnenia za užívanie cudzej nehnuteľnosti dochádza k závažnému
obmedzeniu vlastníckych práv žalobcu, v dôsledku čoho mu zostalo iba tzv. „holé vlastníctvo“ bez
možnosti užívať vlastný pozemok alebo brať za jeho užívanie zo strany žalovanej náhradu. Poukázal

na to, že vyzval žalovanú Výzvou na uhradenie náhrady za užívanie nehnuteľnosti zo dňa 2.07.2014
na úhradu finančnej náhrady za užívanie predmetnej nehnuteľnosti, t.j. peňažného plnenia vo výške
4.500,- eur, ktoré predstavuje protiplnenie za užívanie predmetnej nehnuteľnosti žalovanou za obdobie
od 01.07.2011 do 30.06.2014, a ktoré zodpovedá súčinu rozsahu výmery nehnuteľnosti a sumy 1,50
eur ročne za 1 m2 s tým, že peňažné plnenie požadoval zaplatiť v lehote 7 kalendárnych dní odo
dňa doručenia tejto výzvy. Vzhľadom na skutočnosť, že do podania žaloby si žalovaná nesplnila svoju
povinnosť, domáha sa zaplatenia peňažného plnenia za obdobie 3 roky spätne od podania tejto žaloby

vo výške 4.500,- eur, ktoré predstavuje súčin rozsahu výmery nehnuteľnosti a sumy 1,50 ročne za 1 m2,
ktorá by sa v danom mieste a čase, s prihliadnutím na účel a spôsob užívania, platila za porovnateľné
užívanie cudzej nehnuteľnosti.2. Okresný súd Prešov, ako súd prvej inštancie (ďalej len „súd prvej inštancie“), napadnutým rozsudkom
rozhodol, cit.:

„Žalovanáje povinná zaplatiťžalobcovisumu3.020,55Eurspolus8,15%-nýmúrokomzomeškania
ročne z tejto sumy od 12.7.2014 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a .

Žalobca m á n á r o k voči žalovanej na náhradu trov konania v rozsahu 34%, o ktorých výške
rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.“

3. Právne súd prvej inštancie vec posúdil podľa ust. § 1 ods. 1, § 1 ods. 2, § 4 ods. 1, § 4 ods. 2 zákona
č. 66/2009 Z. z., § 451 ods. 1, § 451 ods. 2, § 458, § 100 ods.1, § 107 ods. 1, § 563 a § 517 ods.
1 Občianskeho zákonníka.

4. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie skutkovo a právne odôvodnil tým, že vychádzajúc z predmetu
právnej úpravy vymedzeného v § 1 ZoMUP, jeho doslovného znenia i všeobecných princípov
primeranosti, proporcionality a spravodlivosti výnimočného (núteného) obmedzenia vlastníckeho práva
by malo byť zrejmé, že účelom tohto zákona, v rámci výnimočnej úpravy vzťahov medzi obcami ako

vlastníkmi stavieb, ktoré prešli do ich vlastníctva podľa osobitných predpisov, a vlastníkmi pozemkov,
na ktorých tieto stavby stoja, bolo síce urgentne (okamžite), no len podporne a prechodne (dočasne)
aktuálne ku dňu účinnosti tohto zákona dočasne a čiastočne (bez vyriešenia všetkých súvislostí -
najmä napr. náhrady) upraviť ich pomery a užívanie týchto stavieb, ak v čase nadobudnutia účinnosti
tohto zákona (inak by údaj „ku dňu účinnosti tohto zákona“, uvedený v hypotéze právnej normy, nemal

žiaden význam a bol úplne obsolentný) neboli zmluvne upravené inak. Bolo tomu tak zjavne preto,
aby tieto stavby (vrátane vstupu na cudzí inak nevysporiadaný pozemok) bolo možné aktuálne bez
zbytočného odkladu (bezodkladne) v čase nadobudnutia účinnosti tejto právnej úpravy aspoň dočasne
(do inej úpravy pomerov - či už v rámci pozemkových úprav, alebo napr. do dojednania nájmu) užívať.
Zákon tak zriadil a zabezpečil obci dočasné právo zodpovedajúce vecnému bremenu tieto nehnuteľnosti

užívať (nie trvalé vecné bremeno - viď aj § 4 ods. 2 ZoMUP o povinnosti vlastníka strpieť výkon práva
zodpovedajúceho vecnému bremenu najdlhšie do vykonania pozemkových úprav). Ako však pritom
vyplýva z gramatického výkladu, a v zmysle spravodlivého a primeraného usporiadania vzťahov aj
podľa vyššie uvedeného mimoriadneho a dočasného účelu zákona (nie tak, aby vlastníkov pozemkov
obmedzoval kedykoľvek, opakovane a prakticky na trvalo - ak by obce de facto neboli ničím nútené

toto usporiadanie riešiť), ale len ak v tom čase tieto vzťahy neboli upravené inak. V danom prípade
však, tak ako to vyplýva zo zisteného skutkového stavu, ktorý medzi stranami napokon ani nebol
sporný, ku dňu účinnosti tohto zákona bola medzi obcou ako vlastníkom stavby a vlastníkom pozemku
uzavretá nájomná zmluva (žalovaná mala k pozemku zmluvne dohodnuté iné právo), situácia nebola
urgentná (nevyžadovala si zásah štátu), ust. § 4 ods. 1 ZoMUP na tento pozemok nedopadá (porovnaj

aj uznesenie KSPO sp. zn. 6Co/11/2016, bod 15. jeho odôvodnenia), a právo zodpovedajúce vecnému
bremenu žalovanej k tomuto pozemku (ku dňu účinnosti tohto zákona) preto nevzniklo. Žalovaný v tom
čase mohol tieto pozemky užívať a budúcu situáciu mohol a mal primerane riešiť (opätovne pritom
treba zdôrazniť, že pri zrejmom gramatickom i spravodlivom výklade tohto zákona jeho účelom bola iba
urgentná a dočasná okamžitá ochrana obce, resp. užívania stavby vo verejnom záujme, a že vlastníka

pozemku v zmysle základných práv a slobôd nemožno, a to ani zákonom, obmedziť resp. vylúčiť z
užívaniajehonehnuteľnostineprimerane-absolútne).Aksataknestaloajehozmluvnédohodnutéprávo
následne zaniklo, právo zodpovedajúce vecnému bremenu (ktoré zákonodarca zriaďoval iba dočasne a
kudňuúčinnostitohtozákona)následneužnevzniklo.Vzhľadomnato,akžalovanápredmetnýpozemok
(ako súčasť športového areálu) po ukončení nájomnej zmluvy užívala, užívala ho bez právneho dôvodu,

a na úkor žalovaného sa tak o to, čo by inak pri obdobnom obvyklom oprávnenom užívaní v následnom
období na to musela vynaložiť (nájom) obohatila, a musí to vlastníkovi vydať (nahradiť). „Neoprávnený
majetkový prospech vzniká predovšetkým tak, že sa doterajší majetok obohateného rozmnoží o nové
majetkové hodnoty; môže však spočívať aj v tom, že sa jeho doterajší majetok nezmenšil, hoci by k
tomu inak došlo, kedy bol obohatený plnil svoje povinnosti„(R 25/1985). Právo vlastníka pozemku na

vydanie bezdôvodného obohatenia od obce za užívanie tohto pozemku bez právneho dôvodu za 3
roky spätne pred podaním žaloby je tak dané (porovnaj aj rozsudok OS PO sp. zn. 9C/195/2014).
Okrem toho (napokon), ak by súd prvej inštancie prijal úvahu žalovanej o tom, že v zmysle ZoMUP
jej aj neskôr vzniklo a má právo zodpovedajúce vecnému bremenu (avšak nepochybne iba dočasné,viď § 4 ods. 2 ZoMUP) držať a užívať tento pozemok, za ktoré však (tak ako to počas konania
prezentovala a tvrdila aj samotná žalovaná) by vlastníkovi pozemku mala patriť náhrada, takáto náhrada
za právo zodpovedajúce vecnému bremenu by spravodlivo nemohla byť iba jednorazová, nakoľko toto

právo by nebolo trvalé a rozsah jeho trvania (závislý od následnej vôle a návrhu vlastníka stavby
na začatie konania o pozemkových úpravách, viď § 3 ods. 1 ZoMUP, i prípadnej aktivity vlastníka
stavby v takomto konaní) vopred daný, a spravodlivo by sa tak musela určovať postupne (opakovane)
podľa dĺžky jeho trvania, čo by ale vo výsledku pre účastníkov zrejme znamenalo obdobnú opakovanú
peňažnú náhradu za trvanie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu k tomuto pozemku (závislú

od dĺžky držby a užívania) ako pri náhrade za neoprávnené užívanie tohto pozemku bez právneho
dôvodu, ku ktorému dospel súd v tomto prípade. Súd pritom, a to v súvislostiach celého uplatneného
nároku, opätovne zdôraznil, že právo nemožno vykladať bez zohľadnenia jeho účelu (najmä vo vzťahu
k otázkam vyrovnania zjavnej majetkovej nespravodlivosti a tzv. holého vlastníctva. „Ako ústavne
nesúladné(porušujúcezákladnépráva)Ústavnýsúdhodnotíajrozhodnutiavšeobecnýchsúdov,ktorými
boli zákony a podzákonné úpravy (vrátane noriem týkajúcich sa výkladu alebo platnosti právneho úkonu)

interpretované v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti napr. v dôsledku prílišného formalizmu
(IV. ÚS 192/08, IV. ÚS 1735/07, I. ÚS 26/2010).“ (nález Ústavného súdu SR zo dňa 28.04.2014, sp. zn.
IV. ÚS 15/2014). Súdu tak zostávalo vyriešiť už len výšku primeranej náhrady za užívanie pozemku.
Žalobca ju vyčíslil na sumu 1,50 eur/m2 ročne, odôvodnil cenou pozemku a možným výnosom z nájmu,
a osvedčil aj predloženými znaleckými posudkami (na cenu dotknutého pozemku i primeranú cenu

nájmu susedného kvalitatívne rovnakého pozemku), a keďže žalovaná tvrdenia o týchto skutkových
okolnostiach síce spochybnila, avšak neuviedla a nijako neodôvodnila vlastnú predstavu (tvrdenia)
o primeranej výške náhrady (týkajúcej sa jej vnímania skutkových okolností tvrdených žalobcom),
toto popretie považoval súd za neúčinné a vychádzal z relevantne nespochybnených (§ 151 ods. 2
CSP) tvrdení žalobcu (viď bod 2. a 5. odôvodnenia tohto rozsudku) podopretých aj ním predloženými

znaleckými posudkami, ktoré s rezervou potvrdzovali výšku ním uplatneného nároku. Na základe
uvedeného súd tak považoval za primeranú peňažnú náhradu vo výške 1,50 eur/m2 za rok užívania
nehnuteľnosti v období 3 rokov spätne pred podaním žaloby (od 24.07.2011 do 24.07.2014). Žalovaná
však v konaní vzniesla aj námietku premlčania, a keďže bezdôvodné obohatenie sa premlčuje za 2
roky od kedy sa oprávnený (vlastník pozemku) dozvedel, že k bezdôvodnému obohateniu došlo a kto

sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil, a žalobca všetky tieto podstatné skutkové okolnosti (tak ako to
vyplýva aj z jeho žaloby) vedel a mal k dispozícii viac ako dva roky pred podaním žaloby, jeho nárok na
vydanie bezdôvodného obohatenia za čas prevyšujúci 2 roky pred podaním žaloby bol premlčaný a súd
ho žalobcovi v tomto rozsahu nemohol priznať. Na základe uvedeného tak súd žalobcovi priznal nárok
na peňažnú náhradu podľa § 458 OZ vo výške 1,50 eur/m2 ročne so zohľadnením výmery jeho pozemku

1.000 m2 (1,50 eur x 1.000) za dva roky spätne pred podaním žaloby od 24.07.2012 do 24.07.2014
(t.j. 1.500,- eur krát 2) aj spolu s úrokom z omeškania z tejto sumy uplatneným v súlade so zákonom
odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty 7 dní na zaplatenie uvedenej vo výzve doručenej žalovanej
dňa 4.07.2014 v zmysle ust. § 517 ods. 2 OZ v spojení s § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. vo
výške o osem percentuálnych bodov vyššej než bola základná úroková sadzba ECB platnej k tomuto

dňu, a v prevyšujúcej časti (presahujúcej náhradu za viac ako 2 roky pred podaním žaloby) žalobu pre
premlčanie zamietol.

5. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ust. § 262 ods. 1 v spojení s ust. § 255 ods. 1, 2
Civilného poriadku s tým, že žalobca bol v konaní o svojej žalobe na zaplatenie peňažnej náhrady za 3

roky úspešný v časti týkajúcej sa 2 rokov, čo predstavuje približne 67 % úspešnosť a žalovaný vo zvyšku,
čo predstavuje približne 33 %, dosiahol úspešnosť, teda žalobca má podľa tohto pomeru úspechu voči
nemu nárok na náhradu trov konania v rozsahu pomerného rozdielu, a to vo výške 34 %.

6. Voči predmetnému rozsudku podala voči prvému a tretiemu výroku odvolanie žalovaná, pričom ako

odvolacie dôvody uviedla ust. § 355 ods. 1 písm. h) a písm. f), teda, že rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci a zároveň súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Podľa názoru žalovanej, účinnosť právnej
normy je vlastnosťou právnej normy, ktorá spočíva v tom, že sa ňou musia riadiť právne vzťahy, ktoré
táto norma vo svojom texte upravuje. Účinnosť označuje deň, od kedy je nevyhnutné podľa zákona

postupovať. Zákon č. 66/2009 Z. z. bol účinný v tzv. rozhodnej dobe pre toto sporové konanie určenej
žalobcom v uplatnenom nároku, špecifikovanom časovým obdobím v petite žaloby a zákon č. 66/2009 Z.
z. je stále účinný. Tento zákon nebol účinný len jeden deň, a to dňa 01.07.2009, je účinný v rokoch 2012
až 2014 a je účinný aj ku dňu 01.07.2019, kedy bolo podané vo veci odvolanie. Nájomný vzťah medziprávnou predchodkyňou žalobcu a žalovaným k pozemku netrval počas celého času účinnosti zákona
č. 66/2009 Z. z., ale z vykonaného dokazovania vyplynulo, že trval len v istej súdom prvej inštancie
zistenej dobe, teda do uplynutia výpovednej doby jednostranným právnym úkonom, a to výpoveďou

zmluvy prenajímateľkou. Podľa názoru žalovaného, zákonné vecné bremeno podľa ust. § 4 ods. 1
zákona č.66/2009 Z. z., vzniklo aj napriek tomu, že tu k 01.07.2009 bolo zmluvne dohodnuté iné právo a
vzniklo dňom, kedy bola súkromnoprávna dohoda ukončená na základe jednostranného právneho aktu
prenajímateľky, výpoveďou a uplynutím výpovednej doby. Zákonodarca dal v zákone č. 66/2009 Z. z.
logickyprednosťsúkromnejúpraveprávnychvzťahov,doktorýchsamosprávavstúpila,nopoprípadnom

zániku daného právneho vzťahu, napr. práve jednostrannou výpoveďou prenajímateľa, nevyhnutne
nastupuje právny režim vyplývajúci zo zákona č. 66/2009 Z. z. a nenastáva právny stav, akoby zákon č.
66/2009 Z. z. nebol ani účinný, či nebo z tohto dôvodu použiteľný. Z uvedených dôvodov by nemali byť
pochybnosti o tom, že na predmetný právny vzťah dopadá zákon č. 66/2009 Z. z., pričom rozhodovacia
prax súdov, či už všeobecných, vrátane Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, či Ústavného súdu
Slovenskejrepublikyustálila,žepredmetnáfinančnánáhradajenepochybnemajetkovýmprávom.Podľa

doterajšej rozhodovacej praxe súdov ide o náhradu, ktorá je jednorazová a nemá charakter opakujúceho
sa plnenia. Dôležité preto je, že tento nárok je iba jeden a disponuje ním len vlastník zaťaženého
pozemku, ktorý nehnuteľnosť vlastnil v čase vzniku vecného bremena za účinnosti zákona č. 66/2009
Z. z., teda ku dňu 01.07.2009. Vlastníčkou predmetných pozemkov bola dňa 01.07.2009 pani Z. U. a
len ona mala právo na finančnú náhradu. Nakoľko ide o neprevoditeľné právo, neprešlo na súčasného

vlastníka, teda žalobcu a súčasne ide o majetkové právo, na ktorého nárok zanikol. Žaloba je tak podaná
osobou, ktorá nespĺňa základnú procesnú podmienku vyžadovanú Civilným sporovým poriadkom, a to
aktívnu legitimáciu. Aktívne legitimovanou osobou na podanie daného právneho majetkového nároku
by bola pani Z. U.. V danej veci mal súd prvej inštancie vychádzať z výšky náhrady zodpovedajúcej
nie nájmu, ale zodpovedajúcej odplate za vecné bremeno v rozhodnej dobe, ktorá by práve do úvahy

mohla prichádzať. Malo by sa v danom prípade jednať o nárok zodpovedajúci obvyklej odplate za
vecné bremeno. Zároveň odvolateľ poukázal, že v rozhodnutí sp. zn. 12C/230/2011 a v rozhodnutí sp.
zn. 15C/37/2012 bola jednoznačne vyriešená právna otázka vzniku práva zodpovedajúceho vecnému
bremenu. Zároveň poukázal na to, že zákon sa primerane vzťahuje aj na usporiadanie vlastníckych
vzťahov k pozemkom, na ktorých je umiestnený športový areál, ak športový areál prešiel do vlastníctva

obce podľa osobitného predpisu. V danej veci a v časti, ktorú nerieši nájomná zmluva, podľa názoru
odvolateľa nejde o nárok z protiprávneho stavu, ale o nárok, ktorý vyplýva vlastníkovi trpiaceho pozemku
so zákonom predpokladaného stavu.

7. Voči odvolaniu žalovanej podal písomné vyjadrenie k odvolaniu žalobca, ktorý uviedol, že považuje

rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením za vecne správny. Súd prvej inštancie
v ods. 27 a 28 odôvodnenia rozsudku vysvetlil a objektívne zrozumiteľným spôsobom objasnil, ako
dospel k záveru, že vecné bremeno v prospech žalovanej v zmysle zákona č. 66/2009 Z. z. nevzniklo.
Nemožno prijať ani niekoľkokrát prezentovanú úvahu žalovanej ohľadne cieľa, resp. úmyslu a účelu
zákona č. 66/2009 Z. z. Ust. § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. spája vznik zákonného vecného

bremena výlučne len z jediným okamihom, a to dňom účinnosti zákona. Tento zákon v žiadnom inom
svojom ustanovení nepripúšťa možnosť vzniku zákonného vecného bremena v čase neskoršom ako
v deň účinnosti tohto zákona. V prípade, že nevzniklo zákonné vecné bremeno podľa § 4 ods. 1
zákona č. 66/2009 Z. z. a vlastník stavby, teda žalovaná naďalej užíva pozemky, na ktorých je postavená
stavba, dochádza na strane žalovanej k bezdôvodnému obohateniu. Zároveň v rozhodnutiach, na ktoré

poukazuje protistrana, a to rozhodnutie pod sp. zn. 12C/230/2011, ako aj sp. zn. 15Co/37/2012, sa
nerozhodovalo o skutočnosti, či vzniklo právo zodpovedajúce vecnému bremenu. Nepochybne žalobca
siuplatňujevkonanínároktitulomvydaniabezdôvodnéhoobohatenia,atakoaktívnejlegitimáciižalobcu
niet pochybností. Taktiež počas konania nevyplynuli také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali existenciu
dôvodov hodných osobitného zreteľa k tomu, aby žalobcovi nebola priznaná náhrada trov konania o to

viac, že žalobca sa súdnou cestou musel domáhať svojej ochrany, nakoľko žalovaná dlhodobo užíva
nehnuteľnosť žalobcu bez poskytnutia akejkoľvek protihodnoty a bez právneho titulu.

8. Voči vyjadreniu žalobcu k podanému odvolaniu, podala žalovaná odvolaciu repliku, v ktorej uviedla,
že poukazuje na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/32/2019 zo dňa 21.05.2019. S

touto časťou rozhodnutia sa samotná žalovaná stotožňuje, avšak nestotožňuje sa s druhou časťou
predmetného právneho posúdenia veci pod sp. zn. 6Co/32/2019, a to v polemike, či sa v danej
veci jedná o jednorazovú alebo opakovanú náhradu. Zákonné vecné bremená vznikajú na základe
zákona a obmedzujú vlastnícke právo k nehnuteľnostiam vo verejnom záujme. Ak ich obsah nie jepriamo definovaný v osobitnom zákone, primerane sa vzťahuje na toto posúdenie Občiansky zákonník.
Právna teória aj právna prax vyznáva zásadu, že nijaký právny inštitút nemá absolútny význam,
nezaručuje prevahu nad inými právnymi zásadami za každých okolností. Vždy s ním treba nakladať tak,

aby výsledkom jeho uplatnenia bolo nastolenie spravodlivej rovnováhy medzi konfliktnými záujmami.
Podobne túto právnu situáciu zákonodarca a rozhodovacia prax rieši napr. no nielen pri zákonných
záložných právach. Vecné bremeno podľa ust. § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve
bytov, nie je zákonodarcom konštituované inak, ako v zákone č. 66/2009 Z. z. a v oboch prípadoch
ide o úmysel zákonodarcu vec usporiadať v podobe konečného riešenia a nie ako vecného bremena

natrvalo. Zákonodarca túto náhradu v tzv. bytovom zákone neustanovil tak, že má korešpondovať
podmienkamnatrhuvdanomčase,aleprávenaopak,vzhľadomnatzv.verejnýzáujem,istýmspôsobom
znevýhodnil vlastníka pozemku v ust. § 18a ods. 1 citovaného zákona. Cena teda nie je stanovená
bez ďalšieho a voľným trhom. Práve zákonné vecné bremeno je pre vlastníka pozemku impulzom na
usporiadanie, ktoré predpokladá zákonodarca, ktorý vec právne reguluje a vníma vážnosť danej situácie
pri realizácii sociálnych práv. Nie je preto daný legitímny dôvod vytvárať právny a aplikačný rozdiel medzi

tzv. zákonnými vecnými bremenami. Podobne ako rozhodovacie najvyšších súdnych autorít opakovane
rozhodla o jednorazovosti náhrady pri zákone č. 182/1993 Z. z., aj v prípade zákona č. 66/2009 Z. z.
ide nepochybne o náhradu jednorazovú. V tomto žalovaný poukázal na rozhodnutie č. 73 publikované v
zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 8/2016 a zároveň na rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.04.2016 sp. zn. 3Cdo/49/2014. Z tohto dôvodu žalovaný považuje

za dôležité zamerať sa na skutočnosť, že predmetné nehnuteľnosti tvoriace časť športového areálu,
podobne ako verejnú zeleň a cintoríny, ako samospráva užívajú na základe zákonom daného právneho
dôvodu a právneho titulu. Zároveň poukázal nato, že proces definitívneho riešenia ak je predpokladaný
v ust. § 2 zákona č. 66/2009 Z. z., už z iniciatívy obce objektívne a preukázateľne nastal, a to v
administratívnom konaní vedeným Okresným úradom Prešov pod sp. zn. B. - C. - C. - XXXX/XXXXXX

zo dňa 20.07.2016. Rozhodnúť v tejto veci však obec nemôže. Zároveň žalovaný podal v zmysle ust.
§ 164 Civilného sporového poriadku návrh na prerušenie konania, a to až do právoplatného skočenia
dovolacieho konania, ktoré v zákonom stanovenej lehote iniciuje, a to voči právoplatnému rozsudku
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/32/2019 zo dňa 21.05.2019 a jeho právnemu posúdeniu v
druhej časti veci, teda ohľadne jednorazovosti náhrady alebo opakujúceho sa plnenia predstavujúceho

náhradu, keďže odvolací súd v danej veci uviedol: „Odvolací súd si uvedomuje špecifickosť a novosť
predmetnej veci aj z pohľadu otázky, či ide o jednorazovú alebo opakujúcu sa náhradu. Zákon o tejto
otázke, teda o náhrade za vecné bremeno mlčí, a preto je dôvodné aplikovať všeobecný predpis, a to
Občiansky zákonník“. V dovolacom konaní sa teda rieši otázka, či ide o jednorazovú alebo opakujúca
sa náhradu a či skutočne zákon o tejto otázke, teda o náhrade za vecné bremeno mlčí.

9. Voči odvolacej replike podal žalobca odvolaciu dupliku, v ktorej uviedol, že poukazuje na rozsudky
Krajského súdu v Prešove č. k. 7Co/145/2015-96, ako aj 6Co/11/2016-199. Naďalej zotrvával na
skutočnosti, že popierajú existenciu vecného bremena, avšak pokiaľ by sa aj vychádzalo z predpokladu,
že náhrada by mala žalobcovi patriť titulom zriadenia vecného bremena, tak aj táto náhrada by musela

mať charakter opakujúceho sa plnenia. Zároveň poukázali na rozsudok Okresného súdu v Prešove č.
k. 24C/144/2016-251 zo dňa 10.07.2019. Otázka, či ide o jednorazovú alebo opakujúcu sa náhradu už
bola riadne zodpovedaná nielen v tomto, ale aj v ďalších obdobných konaniach, týkajúcich sa vydania
bezdôvodného obohatenia za užívanie cudzej nehnuteľnosti a vyvolanie dovolacieho konania považuje
za snahu žalovanej iba oddialiť definitívne vyriešenie právneho sporu medzi žalovanou obcou na jednej

strane a jednotlivými vlastníkmi pozemkov pod futbalovým ihriskom na strane druhej.

10. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa ust.
§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), v zmysle zásad ust. § 470
ods. 1 a 2 CSP, vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konania

mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasledujúce CSP bez nariadenia
pojednávania ( § 380 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej
tabuli Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru,
že odvolanie žalovanej je plne dôvodné.

11. Súd prvej inštancie síce v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav avšak zo zistených skutočností
neprijal správne právne závery. V priebehu odvolacieho konania sa na skutkových zisteniach síce nič
nezmenilo avšak odvolací súd si neosvojil odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie s ohľadom
nesprávne právne závery v ňom uvedené.12. Ohľadne existencie, resp. neexistencie vecného bremena, resp. patriacej jednorazovej alebo
opakovanej náhrady a k samotným odvolacím námietkam odvolací súd uvádza nasledovné.

13. V kontexte právneho posúdenia veci odvolacím súdom a z pohľadu odvolacieho súdu, že nárok
uplatnený žalobcom predstavuje jednorazovú náhradu a nemá charakter opakujúceho sa plnenia,
predstavuje odvolacia námietka žalovanej ohľadne aktívnej vecnej legitimácie žalobcu nosnú odvolaciu
námietku, keďže podľa názoru odvolacieho súdu aktívne vecne legitimovanou mala byť právna

predchodkyňa žalobcu v tomto konaní. Vlastníčkou predmetných pozemkov v rozhodnom čase bola pani
Z. U. a len ona mala právo na finančnú náhradu.

14. K uvedenému dospel odvolací súd na základe tej skutočnosti, že sa v prvom rade stotožňuje s
právnou argumentáciou uvedenou v rozhodnutí tunajšieho Krajského súdu v Prešove uvedenou pod
č. k. 6Co/32/2019-417 zo dňa 21.05.2019. Odvolací súd sa vie plne stotožniť s nižšie uvedeným

právnym záverom, ktorý preberá za sebe vlastný, a to, že na obdobie, za ktoré žalobkyňa uplatňuje
náhradu žiadne zmluvné právo zo zmluvy nedopadá a preto tento priestor neistoty vypĺňa zákonné
vecné bremeno. Ak nemá vlastník stavby dohodnuté iné právo, vzniká právo zodpovedajúce vecnému
bremenu. Môže sa javiť, že uvedený právny názor odporuje textu zákona, ktorý akoby zakladal zákonnú
domnienku viažucu sa výlučne na časový okamih prvej minúty nadobudnutia účinnosti zákona, cit.: „Ak

nemá vlastník stavby ku dňu účinnosti tohto zákona k pozemku pod stavbou zmluvne dohodnuté iné
právo...“. Tu odvolací súd zastáva názor, že zákonné vecné bremeno predstavuje určitú náhradu pre
prípad neexistencie dohody, aby tak nastal stal právnej istoty, a to počas celej doby až po samotné
konečné riešenie. Teda nie len pre časový okamih prvej minúty účinnosti zákona. Použitím všetkých
výkladových metód a nielen textuálneho, teda gramatického výkladu je v danom prípade neudržateľné

lipnutie na texte zákona a v prejednávanej veci by vyznelo absurdne. Teleologický výklad (zmysle a
cieľ zákona „ratio legis“) podporuje názor, podľa ktorého sa má ust. § 4 ods.1 zákona č. 66/2009
Z. z. vykladať tak, že ak niet zmluvného práva užívať dotknutý pozemok, zo zákona vzniká právo
obci užívať pozemok podľa práva z vecného bremena. Zmyslom zákona bolo jednoznačne iba pokryť
obdobie právnej neistoty, kým sa vzťahy definitívne nevyriešia buď konkrétnou adekvátnou náhradou

alebo pozemkovými úpravami. Tento názor podporuje aj logický výklad. Bolo by predsa nelogické, ak
by čo i len jeden deň existencie nejakého zmluvného vzťahu v čase po nadobudnutí účinnosti zákona
č. 66/2009 Z. z. zablokoval dôležitý cieľ zákona, ktorým bolo nahradiť bezprávie stavom právnej istoty
až do vykonania definitívnych úprav, ktoré môže trvať celé roky. Logiku tiež má názor, že niet dôvodu
zakladať vecné bremeno ex lege, ak existuje zmluva. A contrario tam, kde zmluvy niet, tam vzniká riziko

neistoty, a ako riešenie zákonodarca do budúcna upravil vznik vecného bremena. Navyše aj samotný
gramatický výklad tomuto názoru vytvorenému na podklade teleologického výkladu neodporuje. Slová
zákona ku dňu účinnosti len indikujú favorizovanie zmluvného vzťahu existujúceho v deň (resp. ku dňu)
účinnosti zákona.

15. Odvolací súd si uvedomuje špecifickosť predmetnej veci aj z pohľadu otázky či sa jedná o
jednorazovú alebo opakujúcu náhradu, keďže zákon o otázke náhrady za vecné bremeno mlčí. V tejto
otázkeodvolacísúdpoukazujenarozhodnutieÚstavnéhosúduSlovenskejrepublikyIV.ÚS539/2020-21
zo dňa 28.10.2020, v ktorom okrem iného uviedol: „Okrem iného sa poukazuje aj na judikatúru
Najvyššieho súdu, v zmysle ktorej finančná náhrada za vznik vecného bremena je jednorazová;

nemá charakter opakovaného plnenia. Je nelogické, aby pri každej zmene vlastníka mal nový majiteľ
zaťaženého pozemku nový nárok na finančnú náhradu za už vzniknuté vecné bremeno. K obmedzeniu
vlastníka takého pozemku došlo jednorázovo a sledovalo cieľ predísť možnosti, že vzťah vlastníka
pozemku a vlastníka stavby zostane neupravený (v tom zmysle, že vlastník stavby nebude mať titul na
užívanie pozemku). Najvyšší súd danú problematiku uzavrel, že bez ohľadu na to, či vlastník pozemku,

ktorému vzniklo právo na jednorazovú náhradu za vecné bremeno vzniknuté ex lege, túto náhradu
uplatnil alebo neuplatnil, resp. či mu náhrada bola alebo nebola vyplatená, súčasnému vlastníkovi tohto
pozemku (bez ohľadu na to, kto ním je) nepatrí právo na nejakú ďalšiu náhradu za pretrvávajúce
obmedzenie jeho vlastníckeho práva. Podstatu predmetného názoru považoval za ústavne udržateľný
aj Ústavný súd v rozhodnutí IV.ÚS 227/2012. Právo na náhradu za vecné bremeno sa premlčuje vo

všeobecnej trojročnej dobe a tento nárok je len jeden a má ho ten vlastník zaťaženého pozemku, ktorý
nehnuteľnosť vlastnil v čase vzniku vecného bremena, teda ku dňu účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z.,
t.j. k 01. júlu 2009. Vyslovený právny názor je plne prijateľný a použiteľný aj na priznávanie primeranej
náhrady za zriadenie vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z. z. Ak judikatúra Najvyššieho súduakceptovaná Ústavným súdom dospela k záveru, že právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho
práva podľa ust. § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. vzniklo ex lege jednorázovo tomu, kto bol
vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona, nemôže byť tomu inak ani pri zriadení

vecného bremena v zmysle ust. § 4 ods. 1 zákona č, 66/2009 Z. z.“. Možno teda konštatovať, že
Ústavný súd uzavrel, že finančná náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne jednorazová a z
ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého uznesenia
Najvyššieho súdu z pohľadu námietky sťažovateľa o nesprávnej a arbitrárnej aplikácii použitej právnej
úpravy zasahujúcej do jeho majetkových práv, pričom z tohto dôvodu Ústavný súd ústavnú sťažnosť voči

namietanému porušeniu základných práv zaručených čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. Ústavy napadnutým
uznesením Najvyššieho súdu odmietol.

16. Vzhľadom na vyššie citované rozhodnutie či už tunajšieho Krajského súdu č. k. 6Co/32/2019-417
zo dňa 21.05.2019, ako aj rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 3Cdo/49/2014 zo dňa
14.04.2016, sp. zn. 7Cdo/26/2014 zo dňa 24.03.2015 alebo rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej

republiky IV ÚS 227/2012, I ÚS 474/2013, I ÚS 1/2012, IV Ús/539/2020 sa odvolací súd jednoznačne
prikláňa k právnemu záveru, že ust. § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. je potrebné teleologicky vykladať
tak, že ak niet zmluvného práva, z ktorého by vyplývalo oprávnenie užívať dohodnutý pozemok, vzniká
o zákona obci právo užívať pozemok, a to na základe zákonného práva z vecného bremena. Vzniká
teda samotné vecné bremeno ex lege dňom zániku existencie zmluvného práva bez ohľadu na to, či k

nemu došlo pred, alebo až následne po účinnosti tohto zákona.

17. Čo s týka primeranosti náhrady v podobe jednorázovosti alebo v pravidelných platbách počas trvania
núteného obmedzenia, v tomto odvolací súd plne poukazuje na posledné vyššie citované rozhodnutie
Ústavného súdu Slovenskej republiky IV.ÚS 539/2020 a je toho názoru, že obmedzenie vlastníckeho

práva podľa ustanovenia § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. patrí k tzv. legálnym vecným bremenám,
ktoré „zákonne“ smerujú k obmedzeniam vlastníckeho práva. Tento záver možno prijať vzhľadom na ich
verejnoprávny charakter a povahu. Náhrada za vzniknuté vecné bremeno sa síce odvádza od čl. 11 ods.
4 listiny základných práv a slobôd, zo všeobecne uznávaných princípov a základného práva vlastniť a
užívať majetok, avšak právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 4 ods. 1 zákona

č. 66/2009 Z. z. vzniklo „ex lege“ jednorázovo tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu
účinnosti zákona alebo ku dňu zániku existencie zmluvného práva. Bolo by krajine v rozpore s ekvitou,
aby po každej zmene vlastníka zaťaženého pozemku mal nový majiteľ ďalší obsahovo totožný nárok na
finančnú náhradu za vecné bremeno vzniknuté voči pôvodnému vlastníkovi.

18.Vzhľadomnavyššieuvedenéodvolacísúdprávneuzatvára,žeibavlastníkovizaťaženéhopozemku,
ktorý nehnuteľnosť vlastnil v čase vzniku vecného bremena, teda ku dňu účinnosti zákona č. 66/2009
Z. z. alebo ku dňu zániku existencie zmluvného práva, patrí primeraná náhrada podľa všeobecných
zásad upravujúcich inštitút vecného bremena, determinovaná proporcionalitou a vyvažovaním hodnoty
vlastníckeho práva a hodnoty verejného záujmu.

19. Vzhľadom na skutočnosť, že žaloba bola podaná osobou, ktorá nespĺňa základnú procesnú
podmienku vyžadovanú Civilným sporovým poriadkom, a to aktívnu vecnú legitimáciu (ako základnú
procesnú podmienku) z dôvodu, že žalobca nebol v rozhodnom čase vlastníkom predmetnej
nehnuteľnosti ale stal sa ním až neskôr, stráca odvolacia námietka premlčania akékoľvek ďalšie

opodstatnenie.

20. V tomto ohľade odvolací súd vec právne posúdil odlišne od posúdenia uvedeného v odôvodnení
rozhodnutia súdu prvej inštancie a zároveň aj od iných rozhodnutí tunajšieho odvolacieho súdu (napr.
sp. zn. 17Co/67/2019, 12Co/31/2020, 20Co/63/2019, 7Co/174/2015 a ďalšie), avšak tak ako je to v

tomtorozhodnutíuvedenédošlokpodrobnémuopísaniuauvedeniujednotlivýchdôvodov,ktoréodvolací
súd v tomto prípade viedli k odklonu od predchádzajúcich „skorších“ rozhodnutí tunajšieho odvolacieho
súdu rešpektujúc čl. 2 ods. 3 Civilného sporového poriadku, v zmysle ktorého, ak sa spor na základe
prihliadnutia na prípadné skutkové a právne osobitosti prípadu rozhodne inak, každý má právo na
dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu.

21. Čo sa týka žiadosti žalovanej o zváženia prerušenia tohto konania, odvolací súd poukazuje na ust.
§ 381 CSP, v zmysle ktorého odvolací súd nie je viazaný odvolacím návrhom žalovanej. Predmetná
požiadavkabolazároveňžalovanouvznesenáprocesnenekvalifikovane,bezriadnehoodôvodnenia,ibaako súčasť odvolacej repliky. Vzhľadom na tieto skutočnosti odvolací súd uvedenú procesnú požiadavku
strany sporu nepovažoval za kvalifikovane podaný návrh na prerušenie konania, ale iba ako požiadavku
na uváženie aplikácie ust. § 164 CSP upravujúceho možnosť fakultatívne zvážiť prerušenie konania z

pohľadu odvolacieho súdu.

22. Čo sa týka podaného odvolania samotnej žalovanej voči rozhodnutiu súdu prvej inštancie o trovách
konania, odvolací súd konštatuje, že žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa nevzhliadol, rovnako ani
výnimočnosť situácie namietanej žalovanou v podanom odvolaní. Žalovaná v konečnom dôsledku bola

v konaní plne úspešná a zároveň možno konštatovať, že samotný výsledok sporu v podobe zamietnutia
žaloby nezávisel od úvahy súdu alebo znaleckého posudku, ale od právneho posúdenia veci súdom
druhej inštancie.

23. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov uvádzaných odvolacím súdom, keďže súd prvej inštancie
nesprávne dospel k ním uvádzaným právnym záverom, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v

napadnutej časti podľa ust. § 388 CSP zmenil.

24. O trovách celého konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 2 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1
CSP. Odvolanie žalovanej bolo vyhodnotené ako dôvodné a žalobcom uplatnený nárok ako nedôvodný,
a preto bol priznaný nárok na náhradu trov odvolacieho konania žalovanej proti neúspešnému žalobcovi

v plnom rozsahu.

25. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).