Uznesenie – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ,
Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 23. marec 2022

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 12Co/47/2021
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8116205419
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 03. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Karol Krochta
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2022:8116205419.2

Uznesenie
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Karola Krochtu a členov senátu
JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Zlaty Simkovej v spore žalobcu: M. O., so sídlom I. XX, O., T.: XX XXX
XXX, právne zastúpený: JUDr. Martin Staroň, advokátom so sídlom Hlavná 89, 080 01 Prešov, proti
žalovaným: 1/ M. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom W. XX, XXX XX K., 2/ M.. B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom
J. XXX/X, XX XXX Y., obaja zastúpení: JUDr. Ivan Savčák, advokátom so sídlom Partizánska 45, 085
01 Bardejov, 3/ G. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. 4, XXX XX C. - J., 4/ A. O., so sídlom K. XX, XXX
XX K., T.: XX XXX XXX, zastúpený: JUDr. Michal Miškovič s.r.o., advokátskou kanceláriou so sídlom
Palisády 32, 811 06 Bratislava, IČO: 47 255 846, 5/ A. P. zastúpená A. O. so sídlom K. XX, XXX XX K.,
T.: XXXXXXXX, zastúpený: JUDr. Michal Miškovič s.r.o., advokátskou kanceláriou so sídlom Palisády
32, 811 06 Bratislava, IČO: 47 255 846, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č.k. 15C/92/2016-419 z 30.06.2021 takto

r o z h o d o l :

Zrušuje rozsudok a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. V záhlaví tohto rozhodnutia identifikovaným rozsudkom súd prvej inštancie vo výroku I. žalobu
zamietol; vo výroku II. priznal žalovaným 1/,2/,4/ a 5/ proti žalobcovi plnú náhradu trov konania a vo
výroku III. rozhodol, že vo vzťahu žalobcu a žalovaného 3/ náhradu trov konania stranám nepriznáva.

2. Svoje rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ustanoveniami § 2, § 2d) zák. č. 138/1991Zb., § 1,
§ 2, § 14 zák. č. 427/1990Zb., § 47 b) zák. č. 92/1991Zb., § 132 Obč. zák.; výrok o trovách konania
ustanoveniami § 255 ods. 1 a § 262 ods. 2 CSP.

3. Vychádzal zo zistenia, že žalobca sa podanou žalobou domáhal určenia, že je výlučným vlastníkom
nehnuteľností a to parcely C. XXXX/XXX vedenej na LV č.XXXX kat. úz. A., C. XXXX/XX vedenej na
LV č. XXXX kat. úz. A., C. XXXX/XXX vedenej na LV č. XXXX kat. úz. A. a C. XXXX/X vedenej na LV
č. XXXX kat. úz. A..

4. Vykonaným dokazovaním bolo nesporne preukázané, že v zmysle ustanovenia § 2 ods.1 zákona č.
518/1990 Zb. prešla na žalobcu zakladateľská funkcia voči záhradníckemu a sadovníckemu podniku
štátny podnik, ktorý s účinnosťou k 14.07.1992 vstúpil do likvidácie.

5. Z ustanovenia § 2 ods. 2 zákona č. 138/1991 Zb. vyplýva, že veci, ku ktorým patrilo právo
hospodárenia štátnym podnikom, ku ktorým prešla zakladateľská funkcia na obec prechádzajú z majetku
SR do vlastníctva obce.

6. Z odseku 6 uvedeného zákonného ustanovenia však vyplýva, že veci uvedené v odseku 2
podliehajúce prevodom vlastníctva na iné právnické a fyzické osoby podľa osobitných predpisov (zákona
č. 427/1990 Zb.) sa stanú majetkom obce po tom, čo sa podľa týchto predpisov rozhodne, že sa

nezaradia do zoznamu prevádzkových jednotiek určených na účely prevodu vlastníctva alebo ak sa z
tohto zoznamu vylúčia ako aj tie veci, ktoré sa nevydražia ani v opakovanej dražbe. Tieto veci nadobudne
obec odovzdaním a ich prevzatím. Ustanovenia iných osobitných predpisov (zákona č. 92/1991 Zb.)
sa v týchto prípadoch nepoužijú. Obec môže rozhodnúť, že uplatní postup podľa osobitných predpisov
(zákona č. 92/1991 Zb.).

7. Podľa žalobcu uvedené nehnuteľnosti boli súčasťou A. Z. na ulici C. XX, ku ktorému mal J. a
sadovnícky podnik Z. (ďalej J. Z.) právo hospodárenia.

8. Z ustanovenia § 47 b) zákona č. 92/1991 Zb. vyplýva, že pri likvidácii v rámci speňažovania majetku
môže likvidátor tento speňažiť na verejnej dražbe. Iným spôsobom môže postupovať len so súhlasom
ministerstva. Odsek 2 uvedeného zákonného ustanovenia obsahuje iba odkaz na postup pri verejných
dražbách, konkrétne na zákon č. 427/1990 Zb.

9. Pokiaľ sa žalobca rozhodol ku veciam, ku ktorým patrilo právo hospodárenia J. š.p inak podliehajúcim
právnej úprave zákona č. 427/1990 Zb. uplatniť postup podľa zákona č. 92/1991 Zb., potom je vylúčené,
aby vlastníctvo k uvedeným veciam nadobudol v súlade s ustanovením § 2 ods. 6 veta prvá a veta druhá
zákona č. 138/1991 Zb.

10. Na základe uvedeného, tak žalobca nadobudol vlastnícke právo iba k tým veciam, ku ktorým mal
J. š.p. právo hospodárenia, ktoré sú špecifikované v kúpnej zmluve č. XX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX,
ktorá bola uzatvorená v súlade s výnimkou poskytnutou M. O. podľa § 47 b) zákona č. 92/1992 Zb.
zo dňa 03.05.1994. Zo zápisnice o odovzdaní majetku, ktorý je predmetom kúpy nesporne vyplýva, že
predmetom kúpy nie je orná pôda, ktorú štátny podnik oddelimitoval na A. O. dňa XX.XX.XXXX a to
konkrétne parcelu XXXX/X,X,X,X,X,X,X,X,XX,XX,XX,XX,XX a XX vedených na LV č. XXXX kat. úz. A..

11. Na základe uvedených skutočností je teda možné vyvodiť jednoznačný záver, že žalobca vlastnícke
právo k vyššie uvedeným pozemkom nenadobudol v súlade s ustanovením § 2 ods. 6 zákona č.
138/1991 Zb. a súčasne neprichádza do úvahy ani právny titul v zmysle ustanovenia § 14 zákona
č. 427/1990 Zb. V danom prípade totižto pri speňažovaní majetku štátneho podniku likvidátorom bol
aplikovaný postup podľa § 47 b) zákona č. 92/1991 Zb., teda priamy odpredaj majetku na základe
výnimky M. O. zo dňa XX.XX.XXXX.

12. Napriek tomu, že žalobca nepredložil presnú identifikáciu sporných parciel, z predloženého
geodetického zamerania skleníkov možno vyvodiť záver, že parcela XXXX/XXX bola vytvorená, okrem
iného aj z parciel XXXX/X,X,X a X vedených na pôvodnom LV XXXX a parcela XXXX/XX bola vytvorená
okrem iného z parcely XXXX/X pôvodne vedenej na LV č.XXXX a z parciel XXXX/X,X,XX,XX,XX,XX a
XX vedených na pôvodnom LV XXXX.

13. Žalobca ďalej tvrdil, že vlastníctvo k uvedeným pozemkom nadobudol v súlade s ustanovením § 2
d) zákona č.138/1991 Zb., keďže ide o pozemky pod stavbami skleníkov, ktoré mal nadobudnúť kúpnou
zmluvou č. XX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX pokiaľ ide o parcelu C. XXXX/XXX a XX, pričom parcely
XXXX/X a XXXX/XXX majú predstavovať tzv. priľahlú plochu, ktorá svojim umiestnením a využitím má
tvoriť neoddeliteľný celok so stavbou.

14. Ako nedôvodnú vyhodnotil námietku žalovaných 4/ a 5/, že skleník nemá charakter stavby s
poukazom aj na rozhodnutie NS ČR, sp. zn. 22Cdo/3099/2012.

15. Keďže žalobca mal predmetné skleníky nadobudnúť do svojho vlastníctva za účinnosti zákona č.
265/1992 Zb., potom v zmysle ustanovenia § 43 vykonávacej vyhlášky č. 594/1992 Zb. sa stavba na
liste vlastníctva eviduje ak nemá pridelené súpisné, ani orientačné číslo, iba opisným spôsobom.

16. Pre danú právnu vec je aplikovateľné aj usmernenie Úradu geodézie, kartografie a katastra SR č. F.
X. SR X/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX, z ktorého vyplýva, že Okresný úrad - katastrálny odbor spravidla
nezapisuje drobné stavby do katastra, prípustné je evidovanie drobných stavieb spojených so zemou
k pevným základom, ktoré majú charakter budovy, pričom Okresný úrad má autonómne postavenie pri
posúdení, či drobná stavba je predmetom evidencie katastra.

17. Súčasne sa v uvedenom usmernení uvádza, že drobnou stavbou nie je napríklad vlek, lanovka,
studňa, stožiar, múrik, cestné teleso, železničný zvršok, priehrada, rybník, bazén, kanál, silážna
jama, parkovisko, letisko, alebo iná spevnená plocha, predajný stánok, hnojisko, alebo prístrešok. Z
uvedeného teda vyplýva, že pre posúdenie či stavba má charakter nehnuteľnosti nie je rozhodujúce,
či je alebo nie je evidovaná v katastri nehnuteľností. Z predloženého geodetického zamerania vyplýva,
že zamerané skleníky mali betónový základ, teda v čase ukončenia ich výstavby spĺňali charakter
nehnuteľnej veci. Pokiaľ by teda žalobca nadobudol vlastníctvo k stavbám zameraných skleníkov podľa
§ 2 ods.6 veta 3 zákona č. 138/1991 Zb. a to kúpnou zmluvou zo dňa 15.06.1994 v zmysle zákona č.
92/1991 Zb. potom v zmysle ustanovenia § 2 d) zákona č.138/1991 Zb. do jeho vlastníctva prešli aj
pozemky pod uvedenými stavbami vrátane priľahlej plochy, ktorá svojim umiestnením a využitím tvorí
neoddeliteľný celok so stavbou.

18. Z predloženej kúpnej zmluvy č. XX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX vyplýva, že žalobca okrem iného
nadobudol od štátneho podniku skleník, ktorý je umiestnený na parcele XXXX/XX a XX. Súčasťou kúpnej
zmluvy bol aj inventarizačný zoznam s uvedením X skleníkov a skleníkovej zostavy bez identifikácie,
na ktorých pozemkoch sú umiestnené. Je nesporné, že žalobca kúpnou zmluvou nadobudol do svojho
výlučného vlastníctva stavby skleníka umiestneného na parcele XXXX/XX a XX, avšak predloženým
geodetickým zameraním nebolo preukázané, že ide o identické skleníky, keďže tieto sú umiestnené na
pozemkoch s označením pôvodného parcelného čísla, ktoré sú rozdielne oproti pozemkom uvedených
v kúpnej zmluve, na ktorých mali byť skleníky umiestnené.

19. Z ustanovenia § 132 Občianskeho zákonníka nesporne vyplýva, že vlastníctvo veci možno
nadobudnúť kúpnou, darovacou alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu, alebo na
základe iných skutočností ustanovených zákonom. Z uvedeného dôvodu je potom vylúčené, aby žalobca
nadobudol vlastníctvo k stavbám skleníkov na základe inventarizačného zoznamu, keďže tento nie je
právnym úkonom, na základe ktorého môže dôjsť k prevodu vlastníctva veci na iného vlastníka.

20. V danom prípade sa preto súd stotožnil s námietkou žalovaných 4/ a 5/, že medzi obsahom
inventarizačného zoznamu vyhotoveného na podklade kúpnej zmluvy a obsahom geodetického
zamerania sú nezrovnalosti, čo do počtu skleníkov a zároveň oba tieto listinné dôkazy sú absolútne
nespôsobilé preukázať, či skleníky vymedzené v inventarizačnom zozname sú tými istými skleníkmi,
resp. aspoň niektoré z nich ako ich špecifikuje geodetické zameranie.

21. Keďže žalobca nepreukázal, že nadobudol do výlučného vlastníctva stavby skleníkov podľa
predloženého geodetického zamerania kúpnou zmluvou č. XX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX potom v
zmysle ustanovenia § 2 d) zákona č.138/1991 Zb. nemohol nadobudnúť ani vlastníctvo k sporným
pozemkom, na ktorých majú byť stavby skleníka umiestnené, resp. tvoria tzv. priľahlú plochu, preto súd
žalobu ako nedôvodnú zamietol.

22. Súd sa ďalšími námietkami žalovaných nezaoberal, keďže tieto nemohli spôsobiť zmenu právneho
posúdenia a boli by opodstatnené iba za predpokladu preukázania vlastníctva žalobcu k stavbám
skleníkov umiestnených na sporných parcelách.

23. Zároveň súd zamietol žalobu voči žalovanému 4/ pre nedostatok jeho vecnej pasívnej legitimácie
v spore, keďže nebol vedený ako vlastník, resp. podielový spoluvlastník sporných pozemkov, ale iba
vykonával správu pozemkov vo vlastníctve štátu.

24. Zároveň sa súd nestotožnil s tvrdením žalovaných 4/ a 5/, že došlo k porušeniu princípu rovnosti strán
sporu realizovaným predbežným právnym posúdením na pojednávaní konanom dňa 07.09.2020. Na
uvedenom pojednávaní sa iba súd stotožnil s námietkou žalovaného 4/, ktorý sám namietal nedostatok
svojej vecnej pasívnej legitimácie s tým, že vlastníkom sporných nehnuteľností je A. republika, ku ktorým
iba vykonáva správu. V danom prípade zo strany súdu nebolo realizované akékoľvek hmotno-právne,
resp. procesno-právne poučenie na odstránenie uvedeného hmotno-právneho nedostatku označenia
strán sporu. Súčasne neboli splnené podmienky na zamietnutie žaloby voči žalovanému 4/ z dôvodu
nesplnenia zákonných podmienok pre vydanie čiastočného rozsudku v zmysle ustanovenia § 213 CSP.

25. Pokiaľ žalobca súdu doručil návrh na pristúpenie ďalšieho účastníka do konania s označením SR
- A. O., tento realizoval bez poučenia súdu. Účelom pristúpenia do konania ako inštitútu sporového

konania je odstránenie nedostatku aktívnej alebo pasívnej vecnej legitimácie, ktorý tu bol už v čase
začatia konania a ktorý by inak viedol k zamietnutiu žaloby, pričom sa ukazuje, aby vec bola prejednaná
alebo rozhodnutá v rámci už začatého konania a voči inej osobe (Najvyšší súd ČR 23Cdo/5090/2008).
Preto súd uvedenému návrhu žalobcu v súlade s ustanovením § 79 CSP vyhovel.

26. V danom prípade súd s poukazom na zásadu sudcovskej koncentrácie v zmysle ustanovenia §
153 CSP neprihliadal na prostriedky procesného útoku žalobcu a to návrhy na doplnenie dokazovania
výsluchmi svedkov uvedené na pojednávaní konanom dňa 30.06.2021 z dôvodu, že tieto neboli
uplatnené včas, pričom žalobca neuviedol žiadne objektívne okolnosti, ktoré by mu bránili podať návrhy
na doplnenie dokazovania tak, aby mohli byť realizované na uvedenom pojednávaní a teda ich vykonanie
by si vyžadovalo odročenie uvedeného pojednávania.

27. Vzhľadom na zamietnutie žaloby z dôvodu nepreukázania vlastníctva žalobcu k stavbám skleníkov
podľa geodetického zamerania súd zamietol z dôvodu hospodárnosti konania aj jeho návrh na doplnenie
dokazovania vykonaním ohliadky.

28. O trovách konania rozhodol podľa zásady úspechu.

29. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, a to proti výrokom I. a II. z dôvodu
nevykonania navrhnutých dôkazov potrebných na zistenie rozhodujúcich skutočností, nesprávnych
skutkových zistení a z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. e/, f/ a
h/ CSP). Vo vzťahu k pozemkom KN C p.č. XXXX/XXX . a XXXX/XX, k.ú. A. uviedol, že vlastnícke
právo k nim uplatňoval z dôvodu, že sa na nich nachádzajú stavby v jeho vlastníctve - skleníky,
ktoré nadobudol do svojho vlastníctva od bývalého štátneho podniku, a to na základe delimitačného
protokolu zo dňa XX.XX.XXXX. Poukázal na to, že právny základ a titul nároku vlastníckeho práva
k dotknutým nehnuteľnostiam spadá pod ust. § 2d) zákona č. 138/1991 Zb., ktorý bol novelizovaný
zákonom č. 258/2009 Z. z. zo dňa 01.07.2009, ktorým sa konvalidoval stav, ktorý nastal v 90-tych
rokoch, kedy obce nadobúdali do svojho vlastníctva stavby bez pozemkov pod nimi a priľahlými
pozemkami, pričom pozemky pod nimi ostali vo vlastníctve SR. S poukazom na uvedené mal za to, že
právny základ a titul nároku vlastníckeho práva spadá pod ust. § 2d) zákona č. 138/1991 Zb., pričom
vlastnícke právo k skleníkom nebolo zapísané v katastri nehnuteľností, keďže sa jednalo o stavby
bez vydaného súpisného čísla, pričom v čase procesu delimitácie bol zapísaný spôsob využívania
pozemkov v zmysle prílohy č. 2 vyhlášky č. 461/2009 Z. z. a právne predpisy ako zákon č. 50/1973 Zb.
a zákon č. 162/1995 Z. z. neustanovujú povinnosť zápisu stavby - skleníka do katastra nehnuteľností.
Namietal, že v bode 39. odôvodnenia je konštatované preukázanie prechodu zakladateľskej funkcie
na žalobcu, avšak v bodoch 44. - 46. odôvodnenia rozsudku je vec nesprávne právne posúdená,
keď bolo uzavreté, že rozparcelované pozemky vedené na LV č. XXXX, k.ú. A. boli delimitované dňa
XX.XX.XXXX zo štátneho podniku na A. pozemkový fond, keďže zo zápisnice o odovzdaní majetku
vyplýva, že predmetom kúpy nie je orná pôda. Spomínané pozemky boli súčasťou celého pozemku KN E
p.č. XXXX, k.ú. A., ktorý bol delimitovaný už X roky pred delimitačným protokolom zo dňa XX.XX.XXXX
na M. O., preto ani po ich rozparcelovaní geometrickým plánom nemohli byť v roku XXXX platne
prevedené delimitačným protokolom zo štátneho podniku na A. O., nakoľko už raz (dva roky predtým)
boli delimitačným protokolom zo štátneho podniku prevedené na M. O.. Do súdneho spisu predložil
tak delimitačný protokol ako aj LV č. XXXX, k.ú. A., teda následný prevod pozemku KN E p.č. XXXX
rozparcelovaného na pozemky je neplatný, nakoľko štátny podnik bol v likvidácii a nebol vlastníkom
pozemku, preto je delimitačný protokol zo dňa XX.XX.XXXX na A. O. absolútne neplatný právny úkon.
S poukazom na uvedené mal súd správne aplikovať § 2 ods. 6 zákona č. 138/1991 Zb. a zotrvať na
svojom právnom názore, že žalobca nadobudol vlastnícke právo k uvedenej prevádzkovej jednotke.
Poukázal na správny záver súdu v bode 49. - 54. rozsudku, avšak k bodu 55. napadnutého rozsudku
uvádza, že geodetické zameranie bolo vykonané v teréne na mieste samom, pričom súd nedostatočne
zistil skutkový stav veci, keď zamietol jeho návrh na vykonanie ohliadky na mieste samom, kde by sa
bol presvedčil, že žiadne iné skleníky sa na mieste samom nenachádzajú a jedná sa o územný celok
skleníkov. Vykonaným dokazovaním je zrejmé, že stavby skleníkov existovali, resp. existujú a boli presne
zamerané, pričom okrem uvedených skleníkov si uplatňoval aj svoj nárok na celé výmery pozemkov,
ktoré tvoria neoddeliteľný celok so stavbou. K pozemkom KN C p.č. XXXX/X a XXXX/XXX uviedol,
že k týmto sa súd v odôvodnení rozhodnutia vôbec nevyjadril a v tejto časti je rozsudok arbitrárny a
nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. b/ CSP). Ďalej namietal nedostatočné
zistenie skutkového stavu veci, keď boli zamietnuté jeho návrhy na vykonanie dokazovania výsluchom

svedkov, postup a vyjadrenia súdu vo vzťahu ku geodetickému zameraniu a pochybenie videl rovnako
v tvrdení, že A. O. nemá pasívnu vecnú legitimáciu. Poukázal tiež na to, že Slovenský pozemkový fond
vo svojich listoch identifikuje pôvodné parcely, na ktorých sú skleníky a vyzýva A. X. M. O., aby stavby
skleníkov boli odstránené. Navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok a určil, že žalobca je
výlučným vlastníkom špecifikovaných pozemkov a aby žalovaných zaviazal spoločne a nerozdielne na
náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania, alternatívne aby zrušil napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie a vrátil mu vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

30. K podanému odvolaniu sa vyjadrili žalovaní 1/ a 2/ tak, že s rozhodnutím súdu v celom rozsahu
súhlasia a majú za to, že prvoinštančný súd sa dostatočným spôsobom vysporiadal so skutkovým aj
právnym stavom veci, čo napokon viedlo k jeho správnemu rozhodnutiu. S poukazom na obsiahle
zdôvodnenie rozsudku prvoinštančného súdu sa tvrdenia obsiahnuté v odvolaní žalobcu javia ako
účelové. Vzhľadom na uvedené preto nemôžu súhlasiť s tvrdeniami žalobcu a v celom rozsahu sa
stotožňujú so záverom prvoinštančného súdu. Navrhli, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie
ako vecne správne potvrdil a priznal im náhradu trov odvolacieho konania.

31. Žalovaní 4/ a 5/ sa k odvolaniu vyjadrili tak, že žalobca len duplikuje argumentáciu už použitú v
žalobe, pričom jednak stotožňuje pojmy prechod a prevod, avšak de iure ide o dve odlišné právne
kategórie a nesprávne interpretuje aj ustanovenie § 2 ods. 6 zákona o majetku obcí, ktoré predstavuje
špecifický spôsob nadobúdania majetku obcou priamo ex lege bez potreby vykonania akéhokoľvek
právneho úkonu. Ide o prvú etapu zákonného konštituovania obecného majetku založeného na
územnom princípe. Poukázali na to, že po roku 1989 boli prijímané privatizačné zákony, a takýmto bol
aj zákon č. 427/1990 Zb. ktorý reguloval proces tzv. malej privatizácie. Vychádzajúc z dikcie § 2 ods.
6 zákona o majetku obcí sa mali nehnuteľnosti dražiť najprv podľa zákona o tzv. malej privatizácii a
až potom sa mohol uplatniť postup podľa § 2 ods. 6 prvá a druhá veta zákona o majetku obcí, avšak
tieto podmienky neboli naplnené, preto nemôže nastúpiť ani jej dispozícia v podobe vzniku zákonom
predpokladaných práv a povinností. Vo vzťahu k likvidácii štátneho podniku uviedli, že z príslušných
ustanovení zákona o veľkej privatizácii nemožno vyvodiť, že majetok zrušeného štátneho podniku
speňažený postupom podľa § 47b ods. 1 uvedeného zákona je majetkom nadobudnutým do vlastníctva
podľa zákona o veľkej privatizácii, resp. privatizovaným majetkom. Z uvedeného vyplýva, že žalobca
nenadobudol vlastnícke právo k veciam, ktoré boli predmetom prevodu podľa kúpnej zmluvy č. XX/XXXX
prechodom vlastníckeho práva zo zákona. Vo vzťahu k zákonu č. 258/2009 Z. z., ktorý mal konvalidovať
stav, ktorý nastal v 90-tych rokoch uviedli, že cieľom tejto doplnenej legislatívnej úpravy bolo rozšíriť
podmienky prechodu majetku štátu o pozemky vo vlastníctve Slovenskej republiky zastavané stavbami,
ktoré prešli do vlastníctva obcí podľa zákona o majetku obcí. Ďalej uviedli, že podľa ich názoru sa súd
prvej inštancie v žiadnom ohľade neodchýlil od svojich právnych názorov. Žalobca nadobudol vlastnícke
právo iba k tým veciam, ku ktorým mal štátny podnik právo hospodárenia a ktoré sú špecifikované v
kúpnej zmluve a ku parcelám č. XXXX vedeným na LV č. XXXX, k.ú. A. nenadobudol vlastnícke právo ani
kúpnou zmluvou a ani prechodom vlastníckeho práva. K žalobcom spochybneným záverom v bodoch 44.
až 46. odôvodnenia uviedol, že je potrebné objasniť pojem delimitácie, pričom delimitačný protokol nie je
právnym úkonom s translačnými (prevodovými) účinkami, ale možno v ňom vidieť funkciu evidenčného
charakteru. Úvaha žalobcu o „následnom prevode pozemkov“ na žalovaného 4/ je absolútne nesprávna,
nakoľko delimitačný protokol sa vyhotovuje v nadväznosti na prechod práva ako objektívnu právnu
skutočnosť. Ďalej uviedli, že nie je jasné, akým spôsobom by mal súd v rámci eventuálne nariadenej
obhliadky na mieste samom verifikovať pravdivosť tvrdení, že má ísť o skleníky z roku XXXX, resp.
XXXX a namietali aj to, že geodetické zameranie T.. M. I. má predstavovať identifikáciu parciel,
pričom poukázali na Metodický návod na vyhotovovanie identifikácie parciel schválený 13.06.2003,
teda tento žalobcom predložený dôkaz nie je spôsobilý preukázať existenciu dotknutých skleníkov v
rozhodnom období. K ďalším tvrdeniam žalobcu uviedli, že podľa ich mienky je existenciu a rozsah
priľahlej plochy potrebné posudzovať vždy individuálne a v pomere ku okolnostiam, ktoré existovali na
dotknutom území ku dňu 01.07.2009. Nestačí, aby bola takáto priľahlá plocha len fakticky priradená
ku stavbe, musí s ňou právne aj fakticky vytvárať jeden funkčný organizmus. Žalobca predložil do
konania ortofotomapu posudzovaného územia, ktorá však neobsahuje časový údaj jej vyhotovenia,
ktorý je práve pre účely prejednávanej veci podstatným parametrom. Popreli interpretáciu tvrdení súdu
tak, ako ju podáva žalobca. K pozemkom č. XXXX/X a XXXX/XXX, k.ú. A. poukázali na tvrdenia
žalobcu, z ktorých je možno dôjsť k presvedčeniu, že ani samotný žalobca nevníma, aby sa súd prvej
inštancie nezaoberal žalovaným nárokom v časti uvedených parciel, ktoré predstavujú tzv. nezastavané
pozemky. Namietali, že žalobca do konania nepredložil žiaden dôkaz, z ktorého by malo vyplynúť, že k

poľnohospodárskej pôde patrilo právo hospodárenia národným výborom. Rovnako namietali, že žalobca
nikdy neuviedol konkrétne zákonné ustanovenie, podľa ktorého malo dôjsť k prechodu vlastníctva k
týmto pozemkom zo štátu na obec. Vo vzťahu k ďalším skutočnostiam, ktoré žalobca uviedol ako
údajné vady konania poukázali na zásadu sudcovskej koncentrácie konania, keďže návrhy na doplnenie
dokazovania výsluchmi svedkov neboli uplatnené včas, pričom žalobca neuviedol žiadne objektívne
okolnosti, ktoré by mu bránili podať návrhy na doplnenie dokazovania skôr. Rovnako upozornili, že na
pojednávaní konanom dňa 30.06.2021 žiadne nové skutočnosti, na ktoré by musel žalobca reagovať
návrhmi nových dôkazov nevyplynuli a súd sa nikdy nevyjadril spôsobom, že žalovaný 4/ by nemal mať
samostatnú pasívnu vecnú legitimáciu, avšak nebol osobou pasívne vecne legitimovanou v predmetnom
súdnom konaní a poukázali na to, že žalobca vychádza v tomto smere už z niekoľko rokov neaktuálnej
právnej úpravy. Navrhli, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

32. Žalobca k vyjadreniu žalovaných 1/ a 2/ uviedol, že títo vo svojom vyjadrení neuviedli žiadne
relevantné skutočnosti, ktoré by spochybnili jeho odvolanie. Uviedol, že trvá na všetkých okolnostiach
uvedených v odvolaní, pričom tieto nie sú účelové. Mal za to, že žalovaní 1/ a 2/ nemohli byť
dobromyseľní pri nadobudnutí svojho vlastníckeho práva, ako to uviedol súd pri svojom predbežnom
právnom posúdení, a to s poukazom na absolútnu neplatnosť právneho úkonu - delimitačný protokol zo
dňa 17.10.1994, preto ani žalovaní 1/ - 3/ nemohli nadobudnúť vlastnícke právo, a preto im neprislúcha
ani ochrana dobromyseľného nadobúdateľa. Záverom navrhol zmeniť napadnutý rozsudok tak, ako to
už uviedol v podanom odvolaní.

33. K vyjadreniu žalovaných 4/ a 5/ žalobca uviedol, že ich tvrdenie nie je pravdivé a v celom
súdnom konaní dôsledne rozlišoval prechod a prevod vlastníctva a zároveň dôsledne vysvetlil historickú
chronológiu vzniku ustanovenia § 2d) zákona č. 138/1991 Zb.. V tomto prípade stačí jednoduchý
gramatický výklad, v zmysle ktorého veci automaticky prešli do majetku obce, bez kúpnej alebo
inej zmluvy a tieto veci nadobudla obec odovzdaním a prevzatím, teda v prejednávanom prípade
ide o ukážkový prípad aplikácie § 2 ods. 6 zákona č. 138/1991 Zb. K tvrdeniam týkajúcich sa tzv.
malej privatizácie uviedol, že zrejme ušlo pozornosti žalovaných, že delimitačným protokolom zo dňa
10.09.1992 boli z malej privatizácie vyňaté prevádzkové jednotky štátneho podniku, vrátane Strediska
výroby a predaja kvetov a tieto zároveň prešli na M. O. ku dňu XX.XX.XXXX, vrátane pozemku č.
XXXX. Následne žalobca predostrel chronologické a historické zhrnutie. K ďalším tvrdeniam žalovaných
uviedol, že preskúmavať platnosť likvidácie alebo právnych úkonov likvidátora po 30 rokoch od vstupu
do likvidácie je nemožné; skleníky ako stavby nezapísané do katastra nehnuteľností prešli do vlastníctva
mesta a rovnako do vlastníctva mesta museli prejsť aj pozemky zastavané týmito stavbami; zo štátneho
podniku bol delimitačným protokolom zo dňa XX.XX.XXXX delimitovaný na M. O. pozemok KN E p.č.
XXXX, k.ú. A., preto súd nesprávne právne posúdil vec a následný prevod uvedeného rozparcelovaného
pozemku je neplatný; súd nesprávne právne posúdil, že zo zápisnice o odovzdaní majetku nevyplýva, že
predmetom kúpy nie je orná pôda; ohliadka na mieste samom bola potrebná pre objasnenie, že skleníky
existujú a existovali ku dňu 01.07.2009 a že pozemky pod stavbami skleníkov tvoria neoddeliteľný
funkčný celok. Ďalej poukázal na to, že geodetické zameranie skleníkov bolo vykonané správne a v
súlade so zákonom a podzákonnými právnymi normami, vrátane metodických usmernení a že súd a
ani žalovaní sa nevysporiadali s jeho tvrdením, že na pozemkoch KN C p.č. XXXX/X a XXXX/XXX, k.ú.
A. sa stavby skleníkov nenachádzali a k týmto si vlastnícke právo uplatňoval z úplne iného právneho
titulu. K námietke o sudcovskej koncentrácii konania uviedol, že navrhovaných svedkov bolo potrebné
vypočuť za účelom zistenia skutkového stavu a ohľadne ostatných tvrdení a námietok žalovaných trvá
na skutočnostiach uvedených v odvolaní a odkazuje na nich v plnom rozsahu. Navrhol, aby odvolací
súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie a sám vyniesol rozsudok, a to v znení, ktoré je totožné so
znením uvedeným v odvolaní.

34. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie
mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 CSP a contrario) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je nutné zrušiť.

35. Žalobca vo svojom odvolaní výslovne použil odvolacie dôvody v zmysle § 365 ods. 1 písm. e/, f/ a
h/ CSP. Posudzujúc však odvolanie žalobcu podľa obsahu (§ 124 ods. 1 CSP) je zrejmé, že odvolateľ
uplatnil nepochybne aj odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. b/ CSP. V tejto súvislosti namieta

nepreskúmateľnosť (nedostatočné odôvodnenie) rozhodnutia súdu prvej inštancie a to konkrétne vo
vzťahu k parcelám KN C p.č. XXXX/X a XXXX/XXX, ktoré bezpochyby urobil predmetom sporu, a ku
ktorým sa súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí vôbec nevyjadril, úplne ich opomenul, vôbec sa o nich
nezmienil, a ani sa nimi nezaoberal, pričom vlastníctva k týmto dvom pozemkom sa žalobca domáhal
iným právnym titulom (z dôvodu, že mestá nadobudli majetok štátu priamo podľa zák. č. 138/91Zb.,
k 01.05.1991 s tým, že A. si nárokoval na predmetnú spornú ornú pôdu v intraviláne areálu J. podľa
zák. č. 229/1991Zb, ktorý však nadobudol účinnosť až dňa 24.06.1991, a preto delimitačný protokol
z 17.10.1994, na základe ktorého boli tieto dva pozemky delimitované na A. O. je absolútne neplatný
právny úkon podľa § 39 Obč. zák..), ako je tomu pri pozemkoch KN C p.č. XXXX/XXX a XXXX/XX.

36. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP je naplnený vtedy, ak nesprávny procesný postup
súdu, znemožňujúci strane realizáciu jej práv, dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom,
že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé, pričom konkrétne pochybenie súdu musí byť hodnotené v
kontexte celého konania.

37. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce súdne konanie. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva
jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil
sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov a rozhodol v súlade s jej
vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany dožadovať sa ňou navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky
IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, a II. ÚS 251/03). Podľa ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské
práva (ESĽP), súdy musia v rozsudkoch jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody, na ktorých založili svoje
rozhodnutia, musia sa zaoberať najdôležitejšími argumentami vznesenými stranami sporu a uviesť
dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov; nedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné
s ideou práva na spravodlivý proces. Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach,
práve pod vplyvom judikatúry ESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného
procesu na zabezpečenie spravodlivej ochrany jej práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne
aj právo na spravodlivý proces a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a
vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je
odrazom práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý
sa zaoberá všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj špecifickými námietkami
strany sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane
druhej, sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným
spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo, aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci
využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak nedostatok riadneho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivý proces, táto vada zakladá
prípustnosť odvolania podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP.

38. Preto ak je rozhodnutie súdu prvej inštancie nepreskúmateľné, lebo neobsahuje zásadné vysvetlenie
dôvodov, na základe ktorých súd rozhodol, prichádza do úvahy iba zrušenie rozhodnutia a vrátenie veci
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie (rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS
226/03).

39. Podľa odvolacieho súdu v súdenej veci došlo k naplneniu vyššie popísaného odvolacieho dôvodu.
Žalobca o.i. namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie v súvislosti s parcelami KN C
p.č. XXXX/X a XXXX/XXX, ktoré bezpochyby urobil predmetom sporu, a ku ktorým sa vlastníckeho práva
domáhal iným právnym titulom, ako pri parcelách KN C p.č. XXXX/XXX a XXXX/XX. Konkrétne tvrdil,
že tieto pozemky mal nadobudnúť priamo zo zák. č. 138/91Zb., účinného k 01.05.1991, pričom A. O. si
nárokoval na predmetnú spornú ornú pôdu v intraviláne areálu J. podľa zák. č. 229/1991Zb, ktorý však
nadobudol účinnosť až dňa 24.06.1991, a preto delimitačný protokol z 17.10.1994, na základe ktorého
boli tieto dva pozemky delimitované na A. O. je absolútne neplatný právny úkon podľa § 39 Obč. zák..
Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie vôbec nevyplýva, ako súd prvej inštancie posudzoval
nárok žalobcu v tejto časti ( KN C p.č. XXXX/X a XXXX/XXX), osud týchto parciel ostal v rozhodnutí súdu
prvej inštancie tak nepovšimnutý a nejasný. Totižto bod 48. napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie,
v ktorom sa uvádza, že „žalobca ďalej tvrdil, že vlastníctvo k uvedeným pozemkom nadobudol v súlade

s ustanovením § 2 d) zákona č.138/1991 Zb., keďže ide o pozemky pod stavbami skleníkov, ktoré mal
nadobudnúť kúpnou zmluvou č.XX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX pokiaľ ide o parcelu C. XXXX/XXX a XX,
pričom parcely XXXX/X a XXXX/XXX majú predstavovať tzv. priľahlú plochu, ktorá svojim umiestnením
a využitím má tvoriť neoddeliteľný celok so stavbou“, je iba rekapituláciou žalobcom v spore tvrdenej
skutočnosti a uvedené nemožno bez ďalšieho usudzovať v žiadnej možnej interpretácii ani z bodu 54.,
resp. z bodu 58. napadnutého rozsudku, v ktorých sa spomína „priľahlá plocha“. Súd prvej inštancie tak
porušil právo žalobcu na spravodlivý súdny proces, vrátane jeho práva preukázať v konaní ním tvrdené
skutočnosti o preukázaní dôvodnosti jeho nároku. Uvedený postup súdu prvej inštancie je preto nutné
označiť ako arbitrárny, odporujúci princípu materiálneho právneho štátu.

40. V dôsledku vyššie identifikovanej vady odstrániteľnej len zrušením rozhodnutia vydaného v
prvoinštančnom konaní, odvolaciemu súdu neostávalo nič iné, iba rozhodnutie súdu prvej inštancie
s použitím ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b/ CSP zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie s použitím ustanovenia § 391 CSP. Vzhľadom na dôvod zrušenia napadnutého rozsudku
súdu prvej inštancie nemohol potom odvolací súd pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti odvolacej
argumentácie strán, postupujúc v súlade s rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, ktorá
sa ustálila na názore, že v prípade dôvodne namietanej nepreskúmateľnosti, je predčasné podrobiť
napadnuté rozhodnutie meritórnemu odvolaciemu prieskumu.

41. V záujme eliminácie akýchkoľvek ďalších pochybení potenciálne vedúcich k vade nového
rozhodnutia vezme súd prvej inštancie zreteľ na to, že v rozpore s ustanovením § 220 ods. 2
CSP a právom na spravodlivé konanie je ak neposúdi podstatné skutkové tvrdenia a argumenty
strán, nevyhodnotí dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, nedá odpoveď na podstatné právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom ochrany, t.j. s uplatnením nároku a obranou voči nemu
v zmysle účelu odôvodnenia rozhodnutia ako to výstižne vyjadril Európsky súd pre ľudské práva v
rozhodnutí z 1. júla 2003 Suominen v/ Fínsko, sť. č. 37801/97, § 37: „účelom odôvodnenia rozhodnutia
je dať stranám najavo, že boli vypočuté“. Ústavný súd Slovenskej republiky taktiež uviedol, že právo na
spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení)
skutkový stav a po využití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové
a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov,
ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (sp. zn. III. ÚS 236/2014 z 1.apríla 2014).
V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie znova o náhrade trov konania pred súdom prvej
inštancie aj odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).

42. Obiter dictum k výroku o trovách konania odvolací súd uvádza, že výrok o nároku na náhradu trov
konania musí byť formulovaný tak, že v ňom musí byť uvedené nielen kto a komu má zaplatiť náhradu
trov konania ale musí v ňom byť uvedená aj formulácia, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté
súdom prvej inštancie samostatným uznesením. Len takouto formuláciou výroku o náhrade trov konania
bude splnená požiadavka zákona, aby rozhodnutie súdu o nároku na náhradu trov konania v spojení s
rozhodnutím o výške tejto náhrady bolo vykonateľné, teda aby bolo spôsobilým exekučným titulom pre
prípadné vynútenie ním uloženej povinnosti (pozri, NS SR, sp. zn. 6Cdo/222/2016). V súdenom spore
vo výroku II. rozsudku o trovách konania súd prvej inštancie opomenul uviesť, kto a ako o výške tejto
náhrady rozhodne. Toto robí uvedený rozsudok v tejto časti nevykonateľným.

43. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 8. 4. 2023. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.