Rozsudok – Ochrana osobnosti ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa nedeľa 27. február 2022

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 13Co/62/2020
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6715201040
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Danica Kočičková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2022:6715201040.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Danice
Kočičkovej a členiek senátu JUDr. Amy Odalošovej a Mgr. Kataríny Katkovej, v spore žalobcu: K.. Y. H.,
nar. XX. XX. XXXX, bytom XXX XX Q., E. cesta XXXX/XX, adresa na doručovanie: XXX XX Q., A. E.
V., zastúpeného Advokátskou kanceláriou CORPIS, s. r. o., so sídlom Gorkého 10, 811 01 Bratislava,
IČO: 47 237 783, proti žalovanému C. R., nar. XX. XX. XXXX, bytom R., A. XXX/XX, zastúpeného
JUDr. Pavlom Kracinom, advokátom, so sídlom advokátskej kancelárie 960 01 Zvolen, Nám. SNP 38,
o ochranu osobnosti, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 17C/37/2015-386
zo dňa 23. júna 2020, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

II. Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, o výške
ktorej rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa
ust. § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z., Civilného sporového poriadku (ďalej v texte len „CSP“) tak,
že žalobca je povinný nahradiť žalovanému trovy konania v rozsahu 100 %, do 3 dní od právoplatnosti
uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania.

1.1 V odôvodnení predmetného rozsudku okresný súd uviedol, že žalobca sa žalobou podanou
voči žalovanému domáhal ochrany osobnosti s odôvodnením, že žalovaný doručil dňa 30. 07. 2013
Slovenskej advokátskej komore (ďalej aj „SAK“) so sídlom Kolárska 4, Bratislava podanie na žalobcu
ako advokáta zapísaného v zozname SAK pod č. X, ktorým žiadal prešetriť konanie žalobcu ako
advokáta a udeliť mu sankcie. V podaní adresovanom Slovenskej advokátskej komore žalovaný okrem
iného uviedol, že „C.. Y. H. ako advokát napriek dvom úspešne ukončeným súdnym sporom a
vydaným právoplatným rozhodnutiam v exekučnom konaní, bez jeho súhlasu uzatvoril s povinným tzv.
dohodu o urovnaní, v ktorej sa vzdal časti nárokov vyplývajúcich z právoplatných rozhodnutí, a to
žalovanému prisúdených 9 % úrokov z omeškania, oboch istín ako i zmluvných pokút, ktoré mu boli
rozhodnutím Okresného súdu Bratislava III priznané. Uvedeným konaním ho C.. H. značne poškodil na
jeho priznaných nárokoch, naviac, keď mu ako advokátovi muselo byť zrejmé, že tzv. dohoda o urovnaní
sa podľa § 585 Občianskeho zákonníka uzatvára ak sú sporné práva pochybné; pri právoplatných
rozhodnutiach však o takéto prípady nejde“.

1.2 V nadväznosti na uvedené okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku uviedol,
že okrem vyššie uvedeného žiadal žalovaný v podaní adresovanom SAK aj o prešetrenie dohody o
plnomocenstve zo dňa 16. 9. 2010, „ktorú C.. H. podpísal bez okuliarov, pričom si nebol vedomý

aké odmeny má vlastne C.. H. uhradiť. Až po zistení skutočností súvisiacich s uzatvorením dohody o
urovnaní zistil, že žalobca si na svoj účet dal zaslať nielen súdom priznané trovy konania, ale aj priznané
istiny predstavujúce 20 % z celkového objemu priznaného nároku, vrátane úrokov a priznaných
zmluvných pokút, ktoré si v zmysle obsahu plnej moci mohol ponechať ako odmenu. V prílohe sťažnosti
adresovanej SAK pripojil žalovaný dohodu o predmetnom plnomocenstve a uviedol, že vzhľadom na
uvedené skutočnosti udelenú plnú moc zrušil a vyzval žalobcu na úhradu všetkých dlhov, ktoré mu
vznikli z predmetných súdnych sporov, na čo žalobca nereagoval“. Žalobca v žalobe zdôraznil, že
žalovaný uviedol vo svojom podaní adresovanom Slovenskej advokátskej komore nepravdivé údaje,
ktoré Slovenská advokátska komora považovala za porušenie povinností advokáta vyplývajúcich z § 18
zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Z. z. o živnostenskom
podnikaní (ďalej len „zákon č. 586/2003 Z. z.“ a postup žalobcu voči žalovanému považovala za
disciplinárne previnenie podľa § 56 ods. 1 zákona č. 586/2003 Z. z., a preto predseda revíznej komisie
SAK podal 12. 02 . 2014 disciplinárnej komisii SAK návrh na začatie disciplinárneho konania pod sp.
značkou 252/1982/2013. Disciplinárny senát začal konanie a nariadil na deň 03. 02. 2015 pojednávanie,
pričom vychádzal z toho, že žalobca nechránil záujmy žalovaného (klienta), neriadil sa jeho pokynmi,
dôsledne nevyužíval všetky právne prostriedky a neuplatňoval v záujme klienta (žalovaného) všetko,
čo podľa svojho presvedčenia mal považovať za prospešné. Nedbal na účelnosť a hospodárnosť
poskytovaných služieb, riadne a včas písomne neinformoval klienta ako postupuje. Ďalej nepostupoval
s odbornou starostlivosťou, nekonal čestne, svedomito a primeraným spôsobom, znižoval dôstojnosť
advokátskeho stavu tým, že nepoukázal prijaté prostriedky oprávnenej osobe (žalovanému) riadne a
včas.

1.3 Okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku poukázal na to, že žalobca v žalobe
uviedol, že za nepravdivé a difamujúce považuje tvrdenie žalovaného, že bez vedomia a súhlasu
žalovaného uzavrel s povinným v exekučnom konaní dohodu o urovnaní a tým žalovaného bez jeho
vedomia na jeho právach poškodil, pretože bez vedomia žalovaného nekonal. Ďalej, že za nepravdivé
a difamujúce považuje tvrdenie žalovaného, že ho dňa 16. 09. 2010 nechal podpísať dohodu o
plnomocenstve, ktorú žalovaný bez okuliarov podpísal, pričom si nebol vedomý aké odmeny má vlastne
C.. H. uhradiť a že až po zistení skutočností týkajúcich sa uzatvorenia dohody o urovnaní zistil,
že advokát C.. H. si na svoj účet dal zaslať nielen súdom priznané trovy konania, ale aj časť
istiny, pretože žalovanému bolo žalobcom poskytnuté celé plnenie podľa zmluvy, a to si prebral
buď osobne v kancelárii žalobcu alebo mu bolo toto plnenie poukázané na účet, pričom mu boli
pravidelne, na základe jeho požiadavky, vykonávané vyúčtovania. Za difamujúce a nepravdivé označil
žalobca tiež tvrdenie žalovaného, že mu dal narýchlo podpísať dohodu o plnomocenstve, „ktorú by
nikdy nepodpísal, keby poznal jej obsah“, pretože žalovanému nedal nič sám od seba podpísať, ale na
základe jeho osobnej návštevy prijal od neho vo svojej kancelárii splnomocnenie na právne zastúpenie,
a to po predchádzajúcom právnom zastupovaní žalovaného C.. Q. H.vou a za rovnakých podmienok.
Poskytoval žalovanému právnu pomoc a zastupoval žalovaného v dvoch veciach, ktoré sú vedené v jeho
kancelárii pod spisovými značkami C 07/2010-E a C-21/2010-E a ktoré sa týkali toho istého odporcu
- spoločnosti SIMON seeds, s. r. o., Račianska 188, 831 05 Bratislava, IČO: 35820225. Predmetom
týchto konaní boli problémy s platením nájomného za nebytové priestory, ktoré tejto spoločnosti
žalovaný prenajímal, pričom nešlo iba o súdne spory, ale najprv o konanie mimosúdne, ktoré začala
realizovať na základe plnej moci rovnakého obsahu, podpísanej žalovaným, advokátka C.. Q. H.vá,
ktorá osobným rokovaním a písomnými právne relevantnými podaniami na základe plnej moci začala
vymáhať pohľadávky žalovaného, a to bez príslušnej odmeny, ktorá bola zakotvená v zmluve s tým,
že žalovaný bude odmenu za jednotlivé úkony právnej služby platiť postupne do pokladne advokátky,
čo však nedodržal. Išlo pritom podľa žalobcu o množstvo písomných úkonov právnej služby, ktoré
zostali nezaplatené. Počas zastupovania žalovaného C.. Q. H.vá ochorela, nemohla ďalej poskytovať
žalovanému právne služby, preto žalovaný pokračoval v právnom zastúpení so žalobcom, ktorý prevzal
kanceláriu po nebohej C.. Q. H.vej. V nasledujúcom období uzavrel žalovaný s C.. Y. H.m, advokátom,
najmenej 6 zmlúv o právnom zastúpení a dohôd o plnomocenstve k týmto zmluvám. Všetky mali zhodný
obsah, ktorý žalovaný podrobne ovládal, lebo ho vždy pri podpisovaní čítal v prítomnosti zamestnancov
kancelárie N. a L.. Dôležité časti o odmene a o finančnom styku medzi žalobcom a žalovaným boli
obzvlášť silne vytlačené a nebolo ich možné prehliadnuť, a to ani bez okuliarov. Kancelária má k
dispozícii všetky plné moci a zmluvy o právnej pomoci, ktoré žalovaný vlastnoručne, po prečítaní,
dobrovoľne s okuliarmi a nie narýchlo, podpísal. O všetkých žalobcom „zastupovaných veciach“ bol
žalovaný pravidelne informovaný na stretnutiach v kancelárii žalobcu počas celej doby zastupovania, kde
preberal aj platby a vyúčtovania, a to ihneď ako boli platby vymožené súdnym exekútorom od povinných

subjektov v hotovosti alebo boli tieto platby bez meškania poukazované žalovanému prevodom na
určený účet žalovaného, pričom si žalobca „doteraz neuplatnil nárok na odmenu za právne služby, ktoré
poskytla žalovanému C.. Q. H.vá, a to nie len vo veciach, ktoré po nej prevzal, ale ani v ďalších dvoch
veciach, v ktorých zastupovala žalovaného v konaní pred súdom ona osobne, rovnako ako v niekoľkých
veciach, kde on zastupoval žalovaného“. Vo veciach, kde bol žalovaný v konaní pred súdom úspešný
a kde mu bolo žalobcom doručené vyúčtovanie právnych služieb, žalovaný žalobcovi odmietol zaplatiť
úhrady za poskytnuté právne služby, alebo na vyúčtovania vôbec nereagoval, preto musel podať na
žalovaného žaloby.

1.4 V nadväznosti na uvedené okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku uviedol, že
žalobca v žalobe zdôraznil, že obsah dohôd o plnej moci a o právnom zastúpení sa už roky nemení, tieto
dohody sa používajú v kancelárii žalobcu aj v styku s inými klientmi a sú obsahom každého spisu, kde
žalobca zastupuje klientov na súde. U tohto klienta sa menil obsah dohody o plnomocenstve iba v tom
zmysle, že žalovaný v niektorých veciach žiadal žalobcu aj o zabezpečenie exekúcie a v niektorých mal
požiadavku na zastupovanie iba do nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. V prípade, ktorý sa týka
tohto sporu sa dohodol žalobca so žalovaným písomne tak, že „zastupovanie potrvá“ až do vymoženia
dlžnej sumy s miestom plnenia na účet právneho zástupcu, čo vyplýva zo zmluvy.

1.5 Z podania žalovaného vyvodila revízna komisia SAK záver, že žalobca pri poskytovaní právnej
pomoci a právnych služieb žalovanému na základe plnej moci zo dňa 16. 09. 2010 nepostupoval
s odbornou starostlivosťou, účelne a hospodárne, neriadil sa pokynmi žalovaného, neinformoval ho,
neposielal mu všetky písomnosti, z ktorých vyplývajú pre neho práva a povinnosti a nevyužíval všetky
právne prostriedky, ktoré podľa svojho presvedčenia mal považovať za prospešné, čím žalovanému
spôsobil škodu. Tvrdenia žalovaného, že nebol informovaný o postupe žalobcu ako advokáta, označil
žalobca za klamlivé, pretože žalovaný podľa jeho tvrdenia dostával podrobné informácie priamo v
kancelárii žalobcu 1 x týždenne, kde sa dostavoval spolu so svedkami, a to s jeho priateľkou, so synom
alebo so spoločníkom C., s ktorým dokonca študoval zmluvy o právnej pomoci a plné moci, ktoré sa
týkali spoločnosti. Už pri vydaní prvého platobného rozkazu sp. zn. 33 Rob 600/2010 zo 17. 09. 2010
signalizoval dlžník žalovaného telefonicky žalobcovi požiadavku na uzavretie dohody o urovnaní s tým,
že nepodá voči platobnému rozkazu odpor ak žalovaný ako navrhovateľ upustí od zmluvnej pokuty vo
výške 0,5 % denne a od úrokov z omeškania, lebo v tom čase sa zmluvná pokuta vo výške 0,5 % denne
považovala za neprimeranú pre rozpor s dobrými mravmi a súdy ju znižovali vo svojich rozhodnutiach
na 0,05 % denne. Stanovisko povinného SIMON seeds, s. r. o., Račianska 188, 831 05 Bratislava,
IČO: 35820 225 bolo obratom posunuté telefonicky žalovanému, ktorý s ním okamžite súhlasil ešte
po telefóne žalobcu, potom bolo oznámené povinnému a ten iba z uvedeného dôvodu nepodal voči
platobnému rozkazu odpor a nechal vec správoplatniť. Žalovaný prejavil radosť, že bude mať zaplatenú
aspoň istinu. Potom sa o veci okamžite rokovalo v kancelárii žalobcu, kde žalovaný odsúhlasil uzavretie
dohody o urovnaní, a to aj v prípade druhej veci sp. zn. 33 Rob 1308/2010, kde bol tiež vydaný platobný
rozkaz aj s uplatnenou zmluvou pokutou. V uvedenej súvislosti žalobca zdôraznil, že je zrejmé, že vec
by dodnes nebola na súde skončená a vyžiadala by si vysoké náklady, pričom zmluvná pokuta by nebola
súdom uznaná. Iba po tomto prerokovaní so žalovaným žalobca navrhol spoločnosti SIMON seeds, s. r.
o. Račianska 188, 831 05 Bratislava, IČO: 35 820 225, aby proti platobným rozkazom nepodala odpor.
„Žalovaný bol tak nahnevaný na spoločnosť SIMON seeds, s. r. o. Račianska 188, 831 05 Bratislava,
IČO: 35 820 225 a jeho právnych zástupcov, že s nimi nikdy nerokoval, odmietal s nimi akýkoľvek osobný
i telefonický styk a požadoval, aby vec bola vybavovaná tak, aby už nikdy a s nikým z nich nemusel
prísť do osobného ani do žiadneho iného kontaktu“. Išlo o jeho zásadnú požiadavku od samého začiatku
do samého konca a táto mu bola splnená. Ani po nadobudnutí právoplatnosti platobných rozkazov
spoločnosť SIMON seeds, s. r. o. Račianska 188, 831 05 Bratislava, IČO: 35 820 225 žalovanému
neplnila, lebo bolo zimné obdobie a ona sa zaoberala predajom záhradkárskych potrieb a sadiva, ktoré
v zime nešli na odbyt, preto bol podaný návrh na vykonanie exekúcie u C.. V. vo veci sp. zn. 33 Rob
1308/2010. Súdna exekútorka informovala žalobcu, že povinný SIMON seeds, s. r. o. Račianska 188,
831 05 Bratislava, IČO: 35 820 225 nemá na účte žiadne peniaze, má síce prisľúbený kontokorentný úver
do výšky 4 000 Eur, ale keďže mu účet zablokovala, banka s ním nepodpíše zmluvu o kontokorentnom
úvere. Na predajni uvedenej spoločnosti sa mal nachádzať tovar v hodnote asi 2 000 Eur, ktorý by
bolo možné speňažiť v priebehu jedného roka za sumu , ktorá by nepostačovala na trovy exekúcie,
a preto by ich musel zaplatiť C. R.. Spoločnosť SIMON seeds, s .r. o. bola vtedy úplne insolventná,
a preto oznámila žalobcovi C.. Emilovi H., aby sprostredkoval žalovanému, že predajňu zavrie a na
spoločnosť podá návrh na vyhlásenie konkurzu, čím sa pohľadávky žalovaného stanú nedobytné, alebo

navrhol, aby bolo upustené od exekúcií, ktoré navyšujú plnenie. Toto bolo oznámené a prerokované
so žalovaným v kancelárii žalobcu a permanentne riešené s tým, že po zaplatení istiny bude uzavretá
dohoda o urovnaní, aby sa predišlo súdnemu sporu o výške zmluvnej pokuty. Uvedené bolo v záujme
žalovaného, ktorý bol potom uspokojený v časti svojej istiny, ale aj v časti polovice zmluvnej pokuty
s čím ani nepočítal, lebo situácia bola reálne taká, že nebude uspokojený v ničom a vznikne mu iba
škoda na súdnych poplatkoch, na právnych službách a na začatej jednej exekúcii. Dohodou o urovnaní
sa však spoločnosť SIMON seeds, s. r. o. zaviazala zaplatiť žalovanému aj náklady exekúcie, uhradiť
odmenu advokáta a aj polovicu zmluvnej pokuty, ktorú vôbec nemala pôvodne zaplatiť. V uvedenej
súvislosti žalobca tvrdil, že „dohoda o urovnaní bola uzavretá nad rámec požiadaviek žalovaného,
a to najmenej o polovicu, a preto žalovaný klame, ak uvádza, že o nej nevedel, nesúhlasil s ňou a
podobné výmysly“. Táto dohoda o urovnaní bola pripravená v úplne inej verzii, týkajúcej sa iba istiny a
poplatkov, pričom práve počas rokovaní v kancelárii žalobcu sa podarilo dosiahnuť navýšenie plnení,
pretože sa postupne zvyšovali a stupňovali požiadavky žalovaného voči spoločnosti SIMON seeds, s .r.
o. až do doby kým sa znovu nevystupňovalo napätie do tej miery, že dohoda by už nebola vôbec
uzavretá. Do dohody o urovnaní sa podarilo zakomponovať aj požiadavku na zaplatenie trov exekúcie.
S takýmto znením dohody o urovnaní vyslovil žalovaný súhlas, preto bola dohoda podpísaná žalobcom
ako jeho právnym zástupcom, ktorý mal na to nielen platnú plnú moc ale aj prechádzajúci osobný súhlas
žalovaného. V uvedenej súvislosti žalobca uviedol, že už zo zákona nie je možné plnú moc advokáta
obmedziť a tento je oprávnený vykonať počas jej platnosti za klienta akékoľvek právne úkony smerujúce
k čo najlepšiemu výsledku pre klienta. Pritom je viazaný iba vlastným vedomím a svedomím, že to čo
koná je pre klienta to najprospešnejšie. Táto požiadavka bola nepochybne podľa požiadavky zákona
v tomto prípade podľa žalobcu splnená. Tvrdenia žalovaného v podaní SAK o tom, že bol postupom
právneho zástupcu poškodený sú nepravdivé, lebo nebyť tohto postupu, ktorý advokát zvolil, by neboli
vôbec nároky žalovaného uspokojené a ešte by mu vznikli náklady a trovy za celé konanie, právne
zastúpenie a na exekučné konanie. V nadväznosti na uvedené žalobca tvrdil, že zmluva o právnej
pomoci, ktorú roky používa kancelária je formulovaná a navrhovaná pre klienta práve tak ako je, iba
z dôvodu opatrnosti a ochrany zákonných nárokov advokáta, lebo žalovaný ako klient pravidelne po
úspešnom zastupovaní a pomoci vyvíja podobnú difamujúcu činnosť, aby sa vyhol plateniu odmeny,
nákladov za právnej služby, čo platí obzvlášť o tomto klientovi, ktorý odmieta hradiť úhrady aj za
všetky ostatné poskytnuté služby v iných veciach bez ohľadu na ich kladný výsledok a úspech pre
neho. Najpodstatnejšiu časť informácií žalovaný v podaní SAK podľa žalobcu zamlčal, uviedol iba
nepravdivé informácie, hoci bol o všetkom podrobne informovaný. Na základe týchto nepravdivých
tvrdení žalovaného podal predseda revíznej komisie 10. 9. 2013 návrh na začatie disciplinárneho
konania žalobcu, pričom bolo proti žalobcovi - advokátovi C.. Y. H. začaté disciplinárne konanie pod
sp. značkou 252/1982/2013, „lebo takto formulované výroky skutočne vzbudzujú podozrenie, že vec
sa vyvíjala zjednodušene, iba tak, ako to prezentoval a vyňal z celého kontextu zložitosti žalovaný
v úmysle spôsobil žalobcovi problémy, poškodiť ho na cti, spôsobiť mu majetkovú stratu, vyhnúť sa
úhradám za právne služby, odpútať pozornosť a poškodiť ho v zamestnaní a vo verejnom živote, čo sa
mu aj podarilo, lebo dosiahol predpokladaný následok uvedením difamujúcich a navyše nepravdivých
skutočností a zamlčaním všetkých podstatných skutočností, o ktorých mal vedomosť úplne dostatočne
a podrobne“. Z uvedeného podľa žalobcu vyplýva, že ho žalovaný na verejnosti, v zamestnaní a vo
verejnom živote reálne poškodili. V uvedenej súvislosti žalobca uviedol, že samotné ospravedlnenie v
písomnej forme nesplní v celom rozsahu účel predpokladaný zákonom, lebo žalovaný môže podobným
spôsobom postupovať aj v iných veciach, ktoré ešte prebiehajú alebo boli skončené úspešne koncom
roku 2014. V prípade opomenutia finančnej náhrady je reálny predpoklad, že postupne bude žalovaný
obdobným difamujúcim spôsobom postupovať aj v iných veciach, ktoré boli pre neho vybavované
žalobcom ako advokátom až do súčasnosti. Výroky žalovaného uvedené v podnete adresovanom SAK
nie sú vecnou kritikou, ale odsudzujú a zavrhujú činnosť, postup a konanie žalobcu ako výkon činnosti
advokáta a sú opreté o úplne nepravdivé skutočnosti. Sú tak plne spôsobilé poškodiť žalobcu na
cti a dôstojnosti v zamestnaní, v rodine a na verejnosti, preto je podľa žalobcu namieste domáhať sa
ochrany na súde. Z hľadiska poskytnutia ochrany je podľa žalobcu nevýznamné, či zásah žalovaného
do intímnej sféry žalobcu bol vykonaný zavinene alebo nezavinene a či údaje boli pravdivé, stačí,
že neoprávnený zásah žalovaného do osobnostnej sféry žalobcu bol spôsobilý vyvolať ohrozenie
alebo narušenie jeho chránených práv. Tvrdenia žalovaného uvedené v podnete adresovanom SAK
majú všetky difamujúci charakter a sú spôsobilé neprimeraným spôsobom poškodiť žalobcu vo výkone
jeho slobodného povolania, v profesijných kruhoch a v advokátskej verejnosti, pričom sa o uvedenej
záležitosti dozvedelo celé vedenie SAK a príslušné orgány, komisie a kolegovia advokáti.

1.6 V nadväznosti na uvedené okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku uviedol,
že žalobca vo vzťahu k žalobe uplatnenému nároku argumentoval tiež tým, že: „Výroky žalovaného
uvedené v podnete nie sú vecnou kritikou. Za neoprávnený zásah sa nepovažuje kritika ak je pravdivá a
súčasne svojou formou primeraná. Neoprávneným zásahom nie sú ani podnety, upozornenia a sťažnosti
urobené primeraným spôsobom, adresované príslušným orgánom. Podnet žalovaného sa však podľa
žalobcu vymyká z rámca slušnosti a pravdivosti takým nehoráznym spôsobom, že si vyžaduje súdnu
ochranu. Disciplinárny orgán SAK koná najnovšie pod sp. zn. DS X-17/14:1982/2013/dr. Pal/Ch., čo
znamená, že podanie žalovaného malo za následok ujmu na jeho osobnej cti ako advokáta SAK“.

1.7 Okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku ďalej uviedol, že vykonaným
dokazovaním, a to z vyjadrení žalobcu, zástupcu žalovaného ako aj žalovaného zistil, že „žalovaný
udelil žalobcovi plnú moc na jeho zastupovanie v rôznych veciach, v ktorých sa následne viedlo súdne
konanie. Pokiaľ žalobca uvádzal, že zmluva o právnom zastúpení a plná moc, obzvlášť časť o odmene
a finančnom styku, boli silno vytlačené a nebolo ich možné prehliadnuť ani bez okuliarov, okresný súd
v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku poukázal na to, že právny zástupca žalovaného na
pojednávaní uviedol, že „on používa okuliare č. 1 a tieto údaje prečítať nevie“. V uvedenej súvislosti
poukázal okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku tiež na tú skutočnosť, že žalobca
ani žalovaný do spisu nepripojili originály zmlúv ani plnomocenstvá, ani ich overené fotokópie, teda v
tejto časti žalobca neuniesol dôkazné bremeno. Pokiaľ žalobca zaslal do spisu iba neoverené fotokópie,
pravosť týchto fotokópií sa podľa okresného súdu nepodarilo potvrdiť, pričom žalovaný naďalej trval
na tom, aby žalobca pripojil do spisu buď originály alebo overené fotokópie. Žalobcovi bola poskytnutá
dostatočne dlhá lehota, aby tieto doklady súdu predložil a aby teda doručil súdu originály, resp.
fotokópie uvedených dokladov. „Pokiaľ žalobca uvádzal rôzne skutočnosti, ktoré mal oznámiť žalovaný
SAK s tým, že táto voči nemu viedla disciplinárne konanie“, okresný súd v odôvodnení odvolaním
napadnutého rozsudku poukázal na tú skutočnosť, že žiadne dokumenty ohľadom podania sťažnosti
žalovaným žalobca ani žalovaný súdu nedoručili, a to tak originály alebo overené fotokópie. „SAK
v reakcii na výzvu okresného súdu okresnému súdu oznámila, že obsah sťažnostného spisu je
predmetom zákonom ustanovenej povinnosti mlčanlivosti podľa § 23 zákona č. 586/2003 Z. z., a teda
okresnému súdu uvedený disciplinárny spis nezaslala“, preto mal okresný súd aj v tejto časti žalobou
uplatneného za to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal aké skutočnosti oznámil
žalovaný SAK ohľadom žalobcu. „Vypočúvaný svedok E. G. sa vôbec nevyjadroval ku skutočnostiam,
ktoré mal uvádzať žalovaný na žalobcu vo svojich podaniach na SAK“. Uvedený svedok podľa
okresného súdu vo svojej svedeckej výpovedi vôbec neuvádzal skutočnosti, z ktorých by bolo zrejmé,
že by sa žalovaný nejakým spôsobom dopustil neoprávnených zásahov do práv na ochranu osobnosti
žalobcu, preto konštatujúc, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, keď do spisu nepredložil originály
dokladov, resp. ich overené fotokópie, žalobu zamietol. „Žalovaný opätovne viac krát poukazoval na to,
že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, nepredložil súdu originály listín, hoci mu bola daná možnosť,
aby tieto doklady súdu predložil“.

2. Proti predmetnému rozsudku súdu prvej inštancie sa žalobca odvolal a v odvolaní uviedol, že
proti rozsudku súdu prvej inštancie podáva odvolanie, pretože súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP), ďalej preto,
že zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené (§ 365 ods. 1 písm. g) CSP) a tiež preto, že
rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm.
h) CSP).

2.1 V ďalšom texte odvolania žalobca okrem iného uviedol, že jednotlivé časti odôvodnenia rozsudku
súdu prvej inštancie sú nepreskúmateľné, pretože z nich nie je zrejmé, kto čo napísal, komu výroky
a citácie patria, odkiaľ pochádzajú a ku ktorému podaniu boli priradené. Ďalej uviedol, že predmetné
podanie žalovaného adresované SAK, od ktorého odvodil nárok uplatňovaný v žalobe, bolo najprv
doručené predsedovi revíznej komisie SAK, ktorý ho pridelil na vybavenie viacerým členom revíznej
komisie a potom bolo doručené zo SAK žalobcovi na vyjadrenie. Žalobca sa písomne k nemu vyjadril,
pričom napriek jeho vysvetleniu, že ide o nepravdivé údaje, revízna komisia podala návrh na
začatie disciplinárneho konania príslušnému disciplinárnemu senátu. Revízna komisia SAK si z listu
žalovaného vyvodila záver, ktorý podriadila skutkovej podstate deliktu a popísala ho v návrhu na začatie
disciplinárneho konania. „Tejto tortúre trvajúcej roky, sa potom žalobca musel podrobiť a očisťovať
svoju povesť a meno pred množstvom osôb, pred orgánmi stavovskej organizácie a aj v kancelárii“.

Disciplinárne konanie malo tiež za následok odňatie práv žalobcu ako advokáta pôsobiť v orgánoch
komory a podieľať sa na niektorých aktivitách SAK podľa zákona a vnútorných predpisov o advokácii.

2.2 Žalobca na základe podania žalovaného bol podrobený disciplinárnej tortúre v dvojstupňovom
konaní. Všetky tvrdenia žalovaného prevzal zástupca revíznej komisie do svojho disciplinárneho návrhu
a podradil ich skutkovej podstate deliktu podľa zákona o advokácii. Konajúce orgány SAK, teda predseda
revíznej komisie SAK, zástupcovia revíznej komisie SAK, prvostupňový disciplinárny senát SAK a
odvolací senát SAK nemali ako zistiť údaje k stíhaniu žalobcu ako z podaní žalovaného, o ktorých pred
súdom prvej inštancie žalovaný vyhlásil, že toto nie sú jeho podaniami a súd prvej inštancie mu uveril.
Žalovaný sa domáhal aj výsluchu na disciplinárnom pojednávaní na SAK, kde bol predvolaný na termín,
ktorý si sám určil, ale sa naň nedostavil; na disciplinárne konanie do Bratislavy tak viac krát cestoval
iba žalobca.

2.3 V uvedenej súvislosti žalobca v odvolaní uviedol, že v dôsledku predmetného podania žalovaného
musel v disciplinárnom konaní preukazovať svoju nevinu Poukázal na to, že súd prvej inštancie má k
dispozícii nielen rozhodnutie o začatí disciplinárneho konania, ale aj rozhodnutia príslušných orgánov
SAK, z ktorých je zrejmé, že išlo o podnet žalovaného, ku ktorému sa žalovaný „hlásil“ na SAK, a
to nielen počas celého disciplinárneho konania, ale aj keď chcel prísť vypovedať. V tomto kontexte
je podľa žalobcu nevysvetliteľné stanovisko žalovaného, ktorý vyhlasuje fotokópie svojich podaní,
ktoré mu boli na súde k nahliadnutiu predložené za nepôvodné a podmieňuje svoje vyjadrenie k
nim predložením originálov. Žalovaný nereagoval tiež na výzvu súdu prvej inštancie na doručenie
dôkazov, teda podaní, ktoré zaslal na SAK za účelom poškodenia osobnostných práv žalobcu. Súd
prvej inštancie žalovanému uvedenú nečinnosť podľa žalobcu toleroval. V uvedenej súvislosti žalobca
v odvolaní zdôraznil, že ak podľa Civilného sporového poriadku predložil súdu prvej inštancie ako
prostriedok procesného útoku dôkaz, tak je podľa Civilného sporového poriadku žalovaný povinný
uplatniť prostriedok procesnej obrany pod „následkom straty sporu“ a nie naopak ako to „odprezentoval“
súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí. Pokiaľ žalovaný nepredložil súdu prvej inštancie iný dôkaz na
preukázanie svojich tvrdení, ktorým by dôkaz predložený žalobcom spochybnil, tak súd prvej inštancie
mal dôkaz predložený žalobcom prijať ako nezvratný a nesporný a pokiaľ tak neurobil, tak sa vo
svojom procesnom postupe dopustil zásadného pochybenia, pretože nepostupoval v súlade s novými
procesnými pravidlami Civilného sporového poriadku. Žalovaný podľa žalobcu ničím nevyvrátil dôkaz
predložený žalobcom a odmietol sa vyjadriť ku všetkým listinným dôkazom predloženým žalobcom
s odôvodnením, že ku kópiám sa vyjadrovať nebude, čo žalobca nepovažuje za správne. Pokiaľ ide
o originály listinných dôkazov žalobca v odvolaní uviedol, že sa pokúsil zabezpečiť spis SAK, ale
SAK mu ho odmietla vydať, preto predložil dôkazy vo forme fotokópií podaní, ktoré boli doručené
orgánom SAK, a ktoré SAK označila za listiny pochádzajúce od žalovaného, pričom žalovaný sa vo
svojich podaniach k nim hlásil. Kópie boli vytvorené z originálov oskenovaním a v zákonom požadovanej
forme s osvedčovacou doložkou zaručenej konverzie, za ktorú platí licenčný poplatok, pričom ide o
zákonnú požiadavku náležitostí preukazovania listín pre úradné účely, vrátane súdnych konaní. Napriek
tomu, že bola splnená podmienka osvedčenia pravosti listín, súd prvej inštancie na základe postoja
žalovaného, zrejme v rozpore so zákonom, odmietol predložené listiny v takejto podobe použiť pre
konanie a žalobu zamietol. Disciplinárne konanie SAK a rozhodnutia SAK v disciplinárnom konaní sú
súdom preskúmateľné podľa Správneho súdneho poriadku. Táto skutočnosť musí mať podľa žalobcu
vplyv na postup súdu, lebo v tomto prípade musí súd preskúmať celý postup disciplinárneho senátu a
jeho rozhodnutie, vrátane spisu SAK, inak by bola eliminovaná rozhodovacia činnosť súdu voči SAK.
Súd prvej inštancie nevyužil zákonné možnosti na získanie spisu SAK a uspokojil sa „s nezákonnou
odpoveďou“. Žalovaný sa mal vyjadriť k predloženým dôkazom a vyvrátiť ich svojimi dôkazmi, čo
neurobil. Súd prvej inštancie mal potom podľa žalobcu rozhodnúť na základe dôkazov žalobcu, ktoré
žalovaný nevyvrátil, a preto sú nesporné. V uvedenej súvislosti žalobca v odvolaní uviedol, že „spis
SAK nie je vôbec potrebný pre rozhodnutie súdu, lebo predložené dôkazy sú nesporné a platné“. Na
konanie a rozhodnutie súdu v tejto veci nie sú potrebné podľa žalobcu žiadne originály a už vôbec
nie celý disciplinárny spis; na rozhodnutie súdu je potrebné podľa žalobcu predovšetkým difamujúce
podanie žalovaného na žalobcu, rozhodnutie revíznej komisie SAK o začatí disciplinárneho konania
voči žalobcovi a rozhodnutia disciplinárnych orgánov. V uvedenej súvislosti žalobca v odvolaní uviedol,
že na úspešnosť žaloby tieto dôkazy musia byť postačujúce, pričom súd prvej inštancie v čase
rozhodovania o žalobe žalobcu tieto dôkazy, ku ktorým sa žalovaný nevyjadril, k dispozícii mal. V
týchto dôkazoch je podľa žalobcu obsiahnutý písomný difamujúci prejav žalovaného ako aj následok v
podobe disciplinárneho návrhu a konania a tiež záver príslušného orgánu o nepravdách a klamstvách

žalovaného, ktoré žalovaný uviedol pred stavovským orgánom žalobcu. To, že sa žalovaný v konaní
pred súdom prvej inštancie k predloženým listinám vo forme fotokópií nehlásil, nie je podľa žalobcu
dostatočný dôkaz o tom, že žalovaný nie je ich autorom a na úspešnú obranu žalovaného to nie je
postačuje. Žalovaný mal podľa žalobcu urobiť vyhlásenie, že nie je autorom predložených listinných
dôkazov a priložiť znalecký posudok, že podpis na listinách nie je jeho. Potom by to zmenilo dôkaznú
situáciu v jeho prospech a viedlo by to k zamietajúcemu rozhodnutiu. Pokiaľ sa súd prvej inštancie
stotožnil s vyjadrením žalovaného, že žalobca nepredložil súdu žiadny dôkaz (resp. že predložil súdu
prvej inštancie len časť disciplinárneho spisu a aj to len vo fotokópii), tak dáva do pozornosti ustanovenia
Civilného sporového poriadku o definícii dôkazu. V uvedenej súvislosti žalobca v odvolaní uviedol, že
svedok R. G. bol vypočutý v Bratislave na SAK a jeho výpoveď je aj v rozhodnutí o oslobodení žalobcu
v disciplinárnom konaní, ktoré má súd k dispozícii.

2.4 Pokiaľ ide o právne posúdenie žalobou uplatneného nároku súdom prvej inštancie, žalobca
v odvolaní uviedol, že súd prvej inštancie v odôvodnením odvolaním napadnutého rozsudku síce
odcitoval ust. § 11 Občianskeho zákonníka a ust. § 149 CSP, ale neriadil sa nimi. Z odôvodnenia
odvolaním napadnutého rozsudku nie je zistiteľné, prečo sa súd prvej inštancie zaoberal plnou mocou a
viditeľnosťou textu plnej moci a prečo konštatuje závery o tom, či sú v plnej moci čitateľné ustanovenia
o odmene. Toto už skúmali orgány SAK a dospeli k záveru, že ustanovenia o odmene sú zvýraznené
a čitateľné aj bez okuliarov na čítanie, pričom nie je podľa žalobcu jasné, prečo súd prvej inštancie
požadoval od žalobcu unesenie dôkazného bremena v tomto smere, keď to navrhol preukazovať
žalovaný. „Žalovaný má tieto dôkazy k dispozícii rovnako ako žalobca, tak ich mal súdu prvej inštancie
predložiť, keď nimi argumentuje“. Žalobca nepovažuje predložené dôkazy za sporné, pričom tieto listinné
dôkazy sú opatrené osvedčovacou doložkou podľa § 35 ods. 1 zákona č. 305/213.

2.5 V závere odvolania žalobca navrhol, aby odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie a zaviaže žalovaného na náhradu trov konania
v celom rozsahu.

3. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že navrhuje odvolanie žalobcu v celom rozsahu
odmietnuť ako nedôvodné a potvrdiť rozsudok Okresného súdu Zvolen č. k. 17C/37/2015 zo dňa
23. 06. 2020 ako vecne správny. Uviedol, že žalobcovi bola poskytnutá primeraná doba na to, aby
podložil svoje tvrdenia relevantnými dôkazmi. Viackrát bol pritom súdom prvej inštancie upozornený
na predloženie dôkazov a niekoľkokrát mu bola poskytnutá osobitná lehota na splnenie tejto základnej
zákonnej požiadavky, avšak bezvýsledne. V uvedenej súvislosti žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu
žalobcu zdôraznil, že žalobca nielenže nepredložil dôkazy na preukázanie svojich tvrdeniach už pri
podaní žalobného návrhu, ale neurobil tak ani do termínu vyhlásenia rozsudku. Žalobca počas celého
konania pred súdom prvej inštancie predložil do spisu len fotokópie niektorých dôkazov a hoci tvrdil,
že niekoľkokrát bol pre tieto dôkazy na Slovenskej advokátskej komore v Bratislave, originály dôkazov
súdu nepredložil.

3.1 V priebehu konania predložil žalobca okresnému súdu len ním vybrané doklady z disciplinárneho
konania, ktoré však nemôžu byť podľa žalovaného takými dôkazmi, na ktoré sa odvoláva žalobca
v žalobnom návrhu. Počas trvania disciplinárneho konania mal žalobca ako účastník disciplinárneho
konania možnosť urobiť si na SAK v Bratislave fotokópie podaní žalovaného a tieto si aj nechať
overiť, čo však podľa žalovaného neurobil a následne sa snažil svoje dôkazné bremeno preniesť na
žalovaného. Pokiaľ žalobca v odvolaní uvádzal, že bolo poškodené jeho dobré meno aj v konaní na
SAK v Bratislave, tak je podľa žalovaného potrebné poukázať na to, že SAK dbá na to, aby sa z
tohto konania nedostali von údaje vo vzťahu k tretím osobám, čoho dôkazom je aj skutočnosť, že na
oficiálnu žiadosť súdu prvej inštancie reagovala SAK odmietavo. Základom však podľa žalovaného je,
že tvrdenia žalobcu v žalobnom návrhu sa nezakladajú na pravde. Predovšetkým nie je pravdou, že
žalovaný dal súhlas k uzatvoreniu dohody o urovnaní, ktorú žalobca s udelenou plnou mocou uzatvoril
bez vedomia žalovaného, a to po ukončení ním vedených sporov právoplatnými súdnymi rozhodnutiami.
Okrem iného poškodil žalovaného tým, keď uzatvoril uvedenú dohodu o urovnaní s tvrdením, že je to
pre žalovaného výhodné, lebo hrozilo napadnutie súdnych rozhodnutí od žalovanej strany z dôvodu,
že si zmluvné strany, neskôr súdne protistrany dohodli v nájomnej zmluve, ktorá bola podkladom ich
sporu, neprimerané sankcie. Ani toto tvrdenie žalobcu sa nezakladá podľa žalovaného na pravde, keďže
žalovaný v sporoch, v ktorých zastupoval žalobca žalovaného, tvrdil, že túto dohodu uzatvoril v prospech
žalovaného z dôvodu, aby súd nezrušil súdne rozhodnutia práve z dôvodu zistenia neprimeraných

sankcií, dohodnutých v zmluve. Žalobcom uzatvorená dohoda mala údajne zaručiť, že protistrana
nič nepodnikne. Napriek uvedenej dohode, žalovaný v oboch prípadoch napadol obe právoplatné
rozhodnutia prostredníctvom mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora. NS SR rozhodol oba
tieto prípady rozdielne, a to v jednom prípade potvrdil prvoinštančný rozsudok a v druhom ho zrušil
a vrátil vec na nové konanie. Medzitým opäť bez súhlasu žalovaného žalobca písomne požiadal o
ukončenie vedenej exekúcie a minimálne v prípade, kde NS SR potvrdil dovolaním napadnutý rozsudok,
žalobca spôsobil žalovanému aj finančnú škodu z toho dôvodu, že opätovné pokračovanie, resp. nové
podanie návrhu na vykonanie exekúcie zákon nepripúšťa. Uzatvorenie dohody o urovnaní je v rozpore
nielen s udelenou plnou mocou, ktorú žalovaný uzatvoril do právoplatnosti súdnych rozhodnutí, ale aj
so samotným znením § . 585 Občianskeho zákonníka, kde sa hovorí, že podľa tohto ustanovenia
Občianskeho zákonníka sa uzatvárajú takéto dohody v sporných prípadoch a nie po právoplatných
súdnych rozhodnutiach.

3.2 Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu ďalej uviedol, že uzatvorenie takejto dohody v čase po
právoplatnosti oboch súdnych rozhodnutí je v rozpore s tvrdeniami samotného žalobcu o dôvodoch, čo
ho k takejto dohode viedli. Z obsahu spisu vyplýva rozpor o momente a mieste údajného odsúhlasenia
uzatvorenia dohody žalovaným, keď svedok Q. (zamestnanec žalobcu) tvrdil, že bol prítomný, resp.
počul, keď žalobca sa dohodol so žalovaným na uzatvorení spornej dohody, a to v kancelárii žalobcu
vo Zvolene, pričom samotný žalobca v konaní na SAK v Bratislave vypovedal, že túto skutočnosť mal
dohodnúť ešte v Bratislave, keď bol s manželkou v nemocnici, a to po telefóne. Ani jedna z týchto
verzií nie je podľa žalovaného pravdivá, pretože pokiaľ sa vychádza z vyznačenia právoplatnosti v
konaní vedenom na OS Bratislava III., č. k. 33Rob/600/2010, a to dňom 23. 10. 2010 a v konaní č.
k. 33Rob/308/2010 dňom 23. 03. 2011 a spísanie dohody dňom 06. 02. 2012, sú dôvody uvádzané
žalobcom nielen nelogické až detinské. Okrem iného nie je pravdou, že deň svojho svedeckého
vystúpenia na SAK si žalovaný sám určil a potom sa nedostavil, nie je pravdivé, že predvolanie
obdržal v čase jeho dovolenky a na jeho požiadanie o zmenu termínu nikto nereagoval. V súvislosti
s disciplinárnym konaním žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že obidve komisie
prvostupňová aj odvolacia boli v priebehu konania vymenené, pričom o dôvodoch k tejto skutočnosti
sa žalovaný nedozvedel. V závere vyjadrenia k odvolaniu žalobcu žalovaný uviedol, že navrhuje, aby
odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

4. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného okrem iného opakovane uviedol, že žalovaný počas
celého konania vedeného na SAK a rovnako tak počas celého konania vedeného na súde prvej
inštancie nevyhlásil, že by nebol autorom textov, ktoré sú uvedené v ním spracovaných podaniach. V
uvedenej súvislosti žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného zdôraznil, že predmetom žaloby sú
difamujúce tvrdenia uvedené v podaniach žalovaného, ktoré mali takú závažnú silu, že boli spôsobilé na
to, aby revízna komisia podala na neho návrh na začatie disciplinárneho konania na disciplinárny senát.
O spôsobilosti podania žalovaného vážne zasiahnuť do osobnej slobody žalobcu svedčí podľa žalobcu aj
to, že toto podanie prejednávala revízna komisia SAK a že bol podaný voči nemu návrh na disciplinárne
konanie. Pravdivosť tvrdení žalovaného bola vyvrátená v konaniach vedených proti nemu na SAK, o
čom boli súdu prvej inštancie predložené relevantné rozhodnutia, ktoré potvrdzujú, že žalovaný chcel
nepravdivými údajmi adresovanými stavovskej organizácii žalobcu poškodiť žalobcu na jeho právach v
osobnom a v profesionálnom živote. V závere vyjadrenia k vyjadreniu žalovaného žalobca uviedol, že
listiny potrebné na konanie pred súdom prvej inštancie boli súdu prvej inštancie predložené, a to nad
rámec požiadavky zákona, vo forme zaručenej konverzie, ktorá bola vytvorená v zmysle zákona v rámci
platných a platených licencií.

5. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP), prejednal odvolanie žalobcu v rozsahu a z dôvodov daných
ust. § 379 a ust. § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 385 ods. 1 CSP (a contrario) a
odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP ako vo výroku vecne
správny potvrdil.

6. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti záverov súdu prvej inštancie z hľadiska
odvolacích dôvodov uplatnených žalobcom v odvolaní v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP, v zmysle
ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP a v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. g) CSP.

7. Podľa ust. § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä
života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej
povahy.

8. Podľa ust. § 13 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby
sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky
týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce
zadosťučinenie podľa ods. 1, najmä preto, že bola v značnej znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo
jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Výšku náhrady podľa ods. 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, z
ktorých k porušeniu práva došlo.

9. Po prejednaní odvolania žalobcu odvolací súd dospel k záveru, že odvolaním napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správy, preto ho ako vo výroku vecne správy podľa ust. § 387
ods. 1 CSP (aj keď z iných dôvodov) potvrdil:

10. Z obsahu spisu je zrejmé, že rozhodnutím X. Disciplinárneho senátu Disciplinárnej komisie SAK
č. DS X.-17/2014: 1982/2013 z 03. 08. 2018, právoplatného dňa 03. 09. 2018, X. Disciplinárny senát
Disciplinárnej komisie Slovenskej advokátskej komory rozhodol tak, že oslobodil C.. Y. H., vedeného v
zozname SAK pod č. XXXX spod návrhu na začatie disciplinárneho konania za skutok, že

1. V mene svojho klienta - C.a R.a METAL, IČO: 109 289 10, so sídlom J. C. Hronského 9, 960 01 Zvolen
ako oprávneného podal dňa 29. 02. 2012 bez akéhokoľvek súhlasu alebo upovedomenia klienta na OS
Bratislava III návrh na zastavenie exekúcie č. k. 48Er 1949/2010, na základe ktorého OS Bratislava III
uznesením č. k. 48Er 1949/2010-45 z 16. 04. 2012 túto exekúciu zastavil (pôvodný bod 2)
2. bez súhlasu klienta - C.a R.a METAL, IČO: 109 28 910, so sídlom J. C. Hronského 9, 960 01 Zvolen si
ponechal časť finančných prostriedkov vo výške 9 122,96 €, ktoré obdržal na základe Dohody o urovnaní
so spoločnosťou SIMON seeds, s. r. o., IČO: 35 820 225 na úhradu svojej advokátskej odmeny v zmysle
Dohody o plnomocenstve zo 16. 09. 2010, (pôvodný bod 4),
3. bez súhlasu klienta - C.a R.a METAL, IČO: 109 28 910, so sídlom J. C. Hronského 9, 960 01 Zvolen,
si ponechal finančné prostriedky vo výške 5 731,52 €, ktoré obdržal od spoločnosti SIMON seeds, s. r.
o., IČO: 35 820 225, na základe príjmového pokladničného dokladu zo dňa 27. 04. 2011 s deklarovaným
účelom v tomto príjmovom pokladničnom doklade „ISTINA PODĽA PR C-21/2010 E.BARCÍK“ a vo výške
1 387,11 €, ktoré obdržal od spoločnosti SIMON seeds, s. r. o., IČO: 35 820 225, na základe príjmového
pokladničného dokladu zo dňa 03. 05. 2011 s deklarovaným účelom v tomto príjmovom pokladničnom
doklade „TROVY KONANIA 33 Rob/1308/2010 OS BA III, C 28/2010-E (pôvodný bod 5).

V odôvodnení vyššie uvedeného rozhodnutia X. Disciplinárneho senátu zo dňa 03. 08. 2018, X.
Disciplinárny senát Disciplinárnej komisie SAK okrem iného uviedol, že za zisteného dôkazného a
právneho stavu, disciplinárny senát viazaný názorom odvolacieho senátu a v súlade s pokynom
odvolacieho disciplinárneho senátu uvedenom v rozhodnutí II. Odvolacieho disciplinárneho senátu SAK,
sp. zn. II. ODS-5/17:1982/2013 zo dňa 21. 11. 2017 rozhodol o veci tak, že disciplinárne obvinený
advokát sa nedopustil disciplinárneho previnenia advokát ako zavineného porušenia povinnosti
vyplývajúcej zo zákona a z predpisu komory spôsobom opísaným vo výrokovej časti rozhodnutia, majúc
za to, že nebolo dokázané, že sa skutok, resp. skutky uvedené v bodoch 2/,4/ a 5/ návrhu revíznej
komisie SAK na začatie disciplinárneho konania zo dňa 12. 02. 2014, stali. Uvedenému rozhodnutiu X.
Disciplinárneho senátu Disciplinárnej komisie SAK predchádzalo rozhodnutie DS X. 17/2014: 1982/2013
zo dňa 17. marca 2017 , ktorým X Disciplinárny senát disciplinárne konanie vedené voči žalobcovi v časti
týkajúcej sa bodu 1/ a 3/ návrhu (t. j. v časti týkajúcej sa uzatvorenia predmetnej dohody o urovnaní),
zastavil.
11. V nadväznosti na uvedené poukazuje odvolací súd na rozsudok NS ČR sp. zn. 30Cdo 1653/2013,
kde NS ČR uviedol: „Neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti je konanie, ktoré zasahuje
do práv chránených ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka a je v rozpore s právami a povinnosťami
pôvodcu zásahu, stanovenými právnym poriadkom. Neoprávneným zásahom do práva na ochranu
osobnosti je konanie neoprávnene smerujúce proti osobnej a mravnej integrite fyzickej osoby, ktoré je
objektívne spôsobilé nepriaznivo zasiahnuť niektorú zo zložiek osobnosti fyzickej osoby. Pre úspešné
uplatnenie práva na ochranu osobnosti nie je vyžadované vyvolanie konkrétnych následkov zásahu
proti tomuto chránenému statku, ale postačí, že zásah bol objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť

práva chránené ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka“. A tiež na rozsudok NS ČR sp. zn. 30 Cdo
4427/2011, kde NS ČR uviedol: „Je potrebné aby súdy čiastkové zásahy do jednotlivých osobnostných
práv skúmali jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach. Vlastný zásah je potom nutné hodnotiť vždy
objektívne s prihliadnutím na konkrétnu situáciu, za ktorej k neoprávnenému zásahu došlo (tzv.
konkrétne uplatnenie objektívneho kritéria). Uplatnenie konkrétneho a diferencovaného objektívneho
hodnotenia znamená, že o zníženie dôstojnosti postihnutej fyzickej osoby alebo jej vážnosti v
spoločnosti v značnej miere pôjde len tam, kde za konkrétnej situácie , z ktorej k neoprávnenému
zásahu došlo, ako aj s prihliadnutím na konkrétnu fyzickú osobu, možno spoľahlivo vyvodiť, že by
vzniknutú nemajetkovú ujmu vzhľadom k intenzite a trvaniu nepriaznivého následku spočívajúceho v
znížení jej dôstojnosti či vážnosti v spoločnosti, pociťovala ako závažnú zvyčajne každá fyzická osoba,
nachádzajúca sa na mieste a v postavení postihnutej osoby“. V nadväznosti na uvedené poukazuje
odvolací súd tiež na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 31. mája 2010, sp. zn. 4 Cdo 149/2009, kde NS
SR uviedol: „ K porušeniu práva na česť, resp. dobrú povesť, môže dôjsť slovom, písmom, obrazom
i akýmkoľvek iným konaním difamujúcej (zneucťujúcej, znevažujúcej, dehonestujúcej, diskreditačnej)
povahy. Ak k takémuto porušeniu malo dôjsť slovom, treba pri skúmaní primeranosti konkrétneho výroku
v prvom rade odlíšiť, či sa jedná o skutkové tvrdenie alebo hodnotiaci úsudok (kritiku), pretože podmienky
kladené na prípustnosť každej z týchto kategórií sa líšia. Skutkové tvrdenie sa opiera o fakt, objektívne
existujúcu realitu, ktorá je zistiteľná pomocou dokazovania, pravdivosť tvrdenia je teda overiteľná. V
zásade platí, že oznámenie pravdivej informácie nezasahuje do práva na ochranu osobnosti, pokiaľ
tento údaj nie je podaný tak, že skresľuje skutočnosť, či nie je natoľko intímny, že by odporoval právu
na ochranu súkromia či ľudskej dôstojnosti. Z hľadiska pravdivosti skutkových tvrdení nie je nevyhnutné
trvať na ich úplnej presnosti, ale je postačujúce, aby celkové vyznenie určitej informácie zodpovedalo
pravde, teda stačí, aby pravdivá bola podstatná časť tvrdenia (oznámenia). Porušenie práva na
česť, resp. dobrú povesť, môže byť spôsobené len takými skutkovými tvrdeniami, ktoré sú objektívne
spôsobilé privodiť ujmu na cti, resp. dobrej povesti dotknutého subjektu, v očiach ostatných fyzických
osôb, a teda pôsobiť difamačne. Či je určité tvrdenie difamujúce, treba posúdiť nielen podľa použitých
výrazov a formulácií, ale podľa celkového dojmu s prihliadnutím ku všetkým súvislostiam a okolnostiam,
za ktorých k tvrdeniu došlo. Na rozdiel od skutkového tvrdenia hodnotiaci úsudok vyjadruje subjektívny
názor svojho autora, ktorý k danému faktu zaujíma určitý postoj tak, že ho hodnotí z hľadiska správnosti
a prijateľnosti, a to na základe vlastných (subjektívnych) kritérií. Hodnotiaci úsudok nemožno akokoľvek
dokazovať, je však potrebné skúmať, či sa zakladá na pravdivej informácii, či forma jeho verejnej
prezentácie je primeraná a či zásah do osobnostných práv je nevyhnutným sprievodným javom kritiky, to
znamená, či primárnym cieľom kritiky nie je hanobenie či zneuctenie danej osoby. Treba teda rozlišovať
medzi kritikou prípustnou (oprávnenou) a medzi kritikou, ktorá môže tvoriť podstatu neoprávneného
porušenia práva na česť (dobrú povesť). Ak má byť kritika prípustná, musí byť vecná, konkrétna
a primeraná (zodpovedajúca) čo do obsahu, formy a miesta. Vecnosť kritiky vyžaduje, aby kritika
vychádzala z pravdivých skutočností (podkladov) ako premís pre hodnotiaci úsudok. Hodnotiaci úsudok
musí byť totiž záverom, ktorý možno na základe uvedených skutočností logicky dovodiť. Konkrétnosť
kritiky znamená, že hodnotiaci úsudok sa musí opierať o konkrétne skutočnosti. Primeranosť kritiky čo do
obsahu, formy a miesta (použitými výrazmi, formuláciami, spojeniami), znamená, že nevybočuje z medzí
nutných k dosiahnutiu sledovaného a zároveň spoločensky uznávaného účelu (cieľa). Práva na ochranu
osobnosti sa samozrejme môžu domáhať aj politici a ostatne verejne činné osoby, no kritériá posúdenia
skutkových tvrdení a hodnotiacich úsudkov sú v ich prípadoch omnoho mäkšie v prospech pôvodcov
týchto výrokov. Je to dané skutočnosťou, že osoba vstúpiaca na verejnú scénu musí počítať s tým, že
ako osoba verejne známa bude pod drobnohľadom verejnosti, ktorá sa zaujíma o jej profesionálny ako
aj súkromný život a súčasne ho hodnotí, zvlášť, ak ide o osobu, ktorá spravuje verejné záležitosti“.
12. Po prejednaní odvolania žalobcu odvolací súd uvádza, že žalobca - advokát, patriaci do kategórie
verejne činných osôb, tak ako to vyplýva z citovaného rozhodnutia NS SR sp. zn. 4 Cdo 149/2009,
musí počítať s tým, že kritéria posúdenia skutkových tvrdení a hodnotiacich úsudkov zásahov do
osobnostnej sféry dotknutých osôb sú pri verejne činných osobách mäkšie v prospech pôvodcu týchto
tvrdení. Navyše, pokiaľ ide o žalobcom v žalobe tvrdenú ujmu na jeho právach, týkajúcich sa ochrany
osobnosti, v dôsledku v žalobe tvrdeného zásahu žalovaného do osobnostných práva žalobcu, odvolací
súd poukazuje na vyššie uvedenú skutočnosť, a to že žalobca bol v disciplinárnom konaní vedenom na
SAK v konečnom dôsledku právoplatným rozhodnutím X. Disciplinárneho senátu Disciplinárnej komisie
SAK č. DS X.-17/2014:1982/2013 z 03. 08. 2018, ktorému predchádzalo čiastočné zastavenie konania,
oslobodený. Samotné pre žalobcu priaznivé rozhodnutie disciplinárneho senátu je v zmysle judikatúry
najvyšších súdnych autorít dostatočným zadosťučinením (morálnou satisfakciou) pre žalobcu, preto

odvolací súd považoval odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie za vo výroku vecne správy
(§ 387 ods. 1 CSP).

13. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s
ust. § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania
v rozsahu 100 %, o výške ktorej náhrady rozhodne súd prvej inštancie podľa ust. § 262 ods. 2 CSP
samostatným uznesením.

14. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov členov senátu 3 : 0 (§ 393 ods.
2 druhá veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania, t. j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpisu uvedie, tiež proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu
sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 26. 9. 2022. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.