Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 28. február 2022

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 13Co/28/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6220200821
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Katková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2022:6220200821.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Katkovej a

sudcov JUDr. Amy Odalošovej a JUDr. Danice Kočičkovej, v spore žalobkyne P. B., narodenej XX.
XX. XXXX, trvale bytom L. C. XXXX/X, XXX XX I. K., právne zastúpenej JUDr. Ľubomírom Ivanom,
advokátom, so sídlom Námestie SNP 41, 960 01 Zvolen, proti žalovanému Z. B., narodenému XX. XX.
XXXX, trvale bytom X. XXX, XXX XX A. D., zastúpenému splnomocneným zástupcom E. B., narodeným
XX. XX. XXXX, trvale bytom X. XXX, XXX XX A. D., o zaplatenie 1.920,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní
žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Veľký Krtíš č.k. 2C/15/2020-97 z 23. februára 2021, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Veľký Krtíš p o t v r d z u j e.

II. Žalovanému voči žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Veľký Krtíš (ďalej aj „okresný súd,“ alebo „súd prvej inštancie,“ resp. „prvoinštančný
súd“) odvolaním napadnutým rozsudkom zo dňa 23. 02. 2021 žalobu zamietol (I. výrok). O náhrade trov
konaniasúdprvejinštancierozhodoltak,žežalovanémunáhradutrovkonaniavočižalobkyninepriznáva
(II. výrok).
Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobkyňa sa žalobou domáhala voči
žalovanému zaplatenia sumu 1.920,- Eur spolu zo zákonným úrokom z omeškania vo výške 5,00 %

ročne zo žalovanej sumy počnúc od 19. 05. 2020 až do zaplatenia titulom bezdôvodného obohatenia.
Žalovaný navrhol žalobu v plnom rozsahu zamietnuť.
Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 451 ods. 1, 2, § 456 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho
zákonníka v znení neskorších právnych predpisov (ďalej aj „OZ“), § 62 ods. 1 zák. č. 36/2005 Z. z. o
rodine v znení neskorších právnych predpisov (ďalej aj „Zákon o rodine“).
Súd prvej inštancie uviedol, že podstata zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie spočíva v tom, že
toho, kto poruší povinnosť neobohacovať sa na úkor iného, stíha nepriaznivý právny následok v podobe

sankcie spočívajúcej v povinnosti bezdôvodné obohatenie vydať.
Na vznik osobitného záväzkovo-právneho vzťahu z bezdôvodného obohatenia sa vyžaduje kumulatívne
splnenie zákonných predpokladov, ktoré musí preukázať ten, kto tvrdí, že na jeho úkor bolo bezdôvodné
obohatenie získané.
Prvoradým zákonným predpokladom je objektívny, faktický stav vzniku majetkovej výhody, či prospechu,
ktorý je vyjadriteľný všeobecným peňažným ekvivalentom. Pojmovým znakom uvedeného faktického
stavu je absencia relevantného právneho dôvodu vzniku tohto obohatenia, ktoré musí ísť „na úkor“ iného

subjektu práva. Majetkový prírastok jedného subjektu sa musí v určitej peniazmi vyjadriteľnej miere
prejaviťvmajetkovejsféreinéhosubjektu,pretomusíexistovaťurčitákauzálnaväzbamedziobohatením
jednéhosubjektu(majetkovýprospech)aúbytkom(ujmou)vmajetkovejsféreinéhosubjektu.Osobitnýmnegatívnym predpokladom vzniku záväzkovo-právneho vzťahu z bezdôvodného obohatenia je absencia
osobitného právneho režimu s právom aplikačnej prednosti.
Žalobkyňa v žalobe tvrdila, že žalovaný sa na jej úkor bezdôvodne obohatil, pretože bez právneho

dôvodu prijal plnenie a ponechal si sumy, ktoré uhradila titulom výživného, k čomu však nemala žiadny
právny dôvod, pretože po dosiahnutí plnoletosti syna Z. a B. B. jej vyživovacia povinnosť zanikla a
žalovaný nebol oprávneným príjemcom týchto plnení a napriek tomu si výživné ponechal. Plnenia,
ktoré poukazovala od 30. 10. 2017 si žalovaný nebol oprávnený ponechať a predstavujú bezdôvodné
obohatenie.

Súd prvej inštancie mal preukázané, že vyživovacia povinnosť žalobkyne voči deťom bola upravená
rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 13CoP/87/2014-66 zo dňa 16. 12. 2014, ktorým
žalobkyni bola uložená povinnosť platiť výživné vo výške 40,- Eur mesačne počnúc od 01. 07.
2014 na každé z maloletých detí E. a B. B., pričom výživné bolo splatné k rukám otca maloletých
detí (žalovaného), vždy do 15. zo dňa v mesiaci vopred. Rozhodnutie krajského súdu nadobudlo
právoplatnosť dňa 15. 01. 2015.

Počnúc od 30. 10. 2017 do 30. 09. 2019 žalovaná poukázala k rukám žalovaného úhrady výživného
vo výške spolu 1.920 Eur (podací lístok na č.l. 3-4). Podľa názoru súdu prvej inštancie prijatím
uvedených plnení žalovaný nenadobudol majetkovú výhodu na úkor žalobkyne, ani nenastal protiprávny
stav ako tvrdila žalobkyňa. V zmysle Zákona o rodine sa výživné platí do rúk rodiča, ktorému bolo
maloleté dieťa zverené do osobnej starostlivosti, keďže rodičia, ktorému maloleté dieťa bolo zverené

do osobnej starostlivosti, maloleté dieťa zastupuje a spravuje jeho majetok do nadobudnutia plnoletosti
dieťaťa. Momentom, kedy dieťa nadobudne plnoletosť, stáva sa plne spôsobilým subjektom na
nakladanie so svojím majetkom a zákonné zastúpenie oprávneného rodiča uvedeným okamihom
zaniká. Nadobudnutím plnoletosti dieťaťa povinný rodič by mal prispievať na výživu dieťaťa už k rukám
plnoletého dieťaťa. Keďže k zániku zastúpenia dieťaťa oprávneným rodičom dochádza priamo zo

zákona, nevyžaduje sa zmena súdneho rozhodnutia vo vzťahu k osobe, ku ktorej rukám sa výživné malo
pôvodneplniť(platobnémiesto).VpredmetnejvecisynžalobkyneE.B.nadobudolplnoletosťdňa14.05.
2015 a B. B. sa stal plnoletým dňa 23. 04. 2016. Dovŕšením plnoletosti sa osoby oprávnené na výživné
stali plne spôsobilé na právne úkony. Uvedená skutočnosť zahrňuje aj oprávnenie v plnom rozsahu
nakladať so svojím majetkom. Zároveň uvedeným okamihom zaniklo zákonné zastúpenie oprávneného

rodiča - otca maloletých detí (žalovaného), ktorému boli deti do nadobudnutia plnoletosti zverené do
starostlivosti. Žalobkyňa od dňa 14. 05. 2015 preto nesprávne zasielala výživné k rukám žalovaného.
V súdnom konaní nepoprela, že bola oprávnenou osobou na výživné (E.om B.m) upozornená na
skutočnosť, že došlo k zmene platobného miesta, pretože došlo k dosiahnutiu plnoletosti. Súčasne
nepreukázala prvoradú podmienku vzniku právneho vzťahu bezdôvodného obohatenia spočívajúcu v

tom, že došlo k získaniu bezdôvodného obohatenia žalovaným.
Z dôkazov vyplynulo, že žalobkyňa v prospech žalovaného uskutočnila finančné úhrady v sume 1.920
Eur v časovom období od 30. 10. 2017 do 30. 09. 2019, ale žiadnym dôkazom nepreukázala, že týmto
by na strane žalovaného vznikla majetková výhoda na úkor žalobkyne. Nepredložila v tomto smere
žiadny dôkaz k svojmu tvrdeniu, že žalovaný si finančné prostriedky neoprávnene ponechal. Zároveň

nepoprela tvrdenie, že žalovaný čiastku odovzdal osobám oprávneným na výživné. Obranu žalovaného
však potvrdil E. B. na pojednávaní dňa 23. 02. 2021 a jednoznačne uviedol, že finančné prostriedky
na výživné mu boli aj jeho bratovi (Y.i B.) žalovaným riadne postúpené. Na uvedenom základe možno
konštatovať,ženebolpreukázanýfaktickýstavmajetkovejvýhodynastranežalovaného,ktorýbyvznikol
na úkor žalobkyne.

Žalobkyňa nadväzne nesplnila ani ďalšiu zákonnú podmienku nutnú pre vznik právneho vzťahu
bezdôvodného obohatenia. Nepreukázala, že absentuje relevantný právny dôvod na plnenie, ktoré
zaslala žalovanému v čase od 30. 10. 2017 do 30. 09. 2019. Naopak možno konštatovať, že žalobkyňa
plnila z konkrétneho právneho dôvodu - titulom zákonnej vyživovacej povinnosti rodiča k deťom. V
tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na to, že plnenie daného druhu vyživovacej povinnosti v

zmysle Zákona o rodine trvá, kým dieťa nie je schopné samé sa živiť. Kedy nastane uvedený stav závisí
od okolností konkrétneho prípadu. Avšak len skutočnosť, že dieťa nadobudlo pracovnú spôsobilosť,
ešte nemá vplyv na plnenie vyživovacej povinnosti. Zákon uprednostňuje záujem oprávneného, preto v
prípade, ak sa dieťa rozhodne pokračovať v ďalšom vzdelávaní, hoci už ukončilo prípravu na konkrétne
povolanie, povinnosť rodičov vyživovať dieťa nezaniká. V súhrne je možné konštatovať, že dieťa je

schopné samo sa živiť, ak je schopné samostatne uspokojovať svoje potreby. Môže sa stať, že táto
okolnosť nenastane nikdy (napr. invalidita dieťaťa). § 62 ods. 1 Zákona o rodine hovorí „o plnení
vyživovacej povinnosti“ ako o zákonnej povinnosti rodičov, preto vždy je potrebné pri jej zániku iným
spôsobom ako smrťou oprávneného alebo povinného obrátiť sa na súd s návrhom na jej zrušenie.Uvedené platí, ak bola vyživovacia povinnosť určená súdnym rozhodnutím a nastal právny stav, keď
je dieťa schopné sa samo živiť, preto samotným naplnením tejto skutočnosti právna povinnosť určená
rozhodnutím súdu nemohla zaniknúť.

Súd prvej inštancie mal za to, že je nesprávny názor žalobkyne, že žalovaný sa neoprávnene obohatil
na jej úkor, pretože povinnosť žalobkyne platiť výživné zanikla už pred vydaním rozhodnutia o zrušení
vyživovacie povinnosti žalobkyne súdom. Naopak z rozsudku Okresného súdu v Žiari nad Hronom v
konaní sp. zn. 7Pc/8/2019 zo dňa 16. 08. 2019 súd prvej inštancie mal preukázané, že povinnosť
žalobkyne voči deťom E.ovi a B.ovi B.m (plnoletým v čase vyhlásenia rozhodnutia) plniť vyživovaciu

povinnosť určenú naposledy rozsudkom Okresného súdu Veľký Krtíš č. k. 7P/110/2014-66 zo dňa
22. 12. 2014 vo výške 40,- Eur na každé z detí, bola zrušená počnúc od právoplatnosti rozsudku
súdu, t. j. od 03. 10. 2019. Žalobkyňa aj po dátume 30. 10. 2017 bola povinná platiť výživne až do
momentu právoplatného zrušenia rozhodnutím súdu, t. j. do 03. 10. 2019. Plnenie, ktoré nesprávne bolo
poukazované žalovanému a následne odovzdané oprávneným osobám na výživné predstavuje plnenie,
ktoré sa opiera o konkrétny právny základ.

Na základe uvedeného potom nemožno súhlasiť, že situácia, ktorá nastala, by spochybňovala právnu
istotu žalobkyne so zreteľom na nemožnosť určiť striktne moment, kedy došlo k zániku zákonnej
vyživovacej povinnosti podľa § 62 ods. 1 Zákona o rodine. V prejednávanej veci zákonné pravidlá,
za ktorých žalobkyňa mala povinnosť plniť svoju vyživovaciu povinnosť voči svojim deťom - E.ovi a
B.ovi B.m, explicitne boli určené súdnym rozhodnutím, ktoré vyplynulo z výsledkov súdneho konania a

vykonanéhodokazovaniavoveciOkresnéhosúduVeľkýKrtíšsp.zn.7P/110/2014.Uvedenépredstavuje
diametrálne odlišnú situáciu od toho stavu, kedy realizácia vyživovacej povinnosti rodičov nie je
predmetom meritórnej úpravy vyjadrenej obsahom súdneho rozhodnutia. Vzhľadom na uvedené v
predmetnej veci platí, že pokiaľ vyživovacia povinnosť bola určená súdnym rozhodnutím a nastal stav,
kedy dieťa nadobudlo schopnosť sa samostatne živiť, len naplnením tejto okolnosti povinnosť plniť

vyživovaciu povinnosť určenú rozsudkom súdu nezanikla, ale trvala do okamihu, kedy sa rozsudok
Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 7Pc/8/2019-29 zo dňa 10. 08. 2019 (správne má byť 16. 08.
2019 - poznámka odvolacieho súdu) stal právne záväzným (právoplatným).
Keďže žalobkyňa nepreukázala podmienky právneho vzťahu bezdôvodného obohatenia a
nepreukázala, že žalovaný na jej úkor získal majetkový prospech, čím došlo k zmenšeniu jej majetku,

absentuje jej vecná legitimácia podľa § 456 OZ, preto potom súd prvej inštancie žalobu v plnom rozsahu
zamietol.
O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ustanovenia § 255 ods. 1 Civilného
sporového poriadku v znení neskorších právnych predpisov (ďalej aj ,,CSP“) v spojení s ustanovením
§ 262 ods. 1 CSP. Pretože súd prvej inštancie žalobu v celom rozsahu zamietol, žalovaný má nárok na

náhradu trov konania voči žalobkyni v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej
inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie žalobkyňa podala včas odvolanie. Navrhla, aby odvolací súd
rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alternatívne,

aby rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že jej žalobe v celom rozsahu vyhovie a prizná jej náhradu
trov súdneho konania vrátane trov právneho zastúpenia v rozsahu 100 %.
Odvolanie odôvodnila odvolacími dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f) CSP.
Podľa jej názoru súd prvej inštancie si osvojil argumentáciu žalovaného bez toho, aby túto podrobil
dôkladnej verifikácii a na túto aplikoval platné právne normy, ktoré poskytujú priamy hmotnoprávny

podklad pre prejednávanú vec, v dôsledku čoho má procesný postup súdu prvej inštancie viaceré
nedostatky, ktoré majú za následok nepredvídateľnosť, nespravodlivosť a arbitrárnosť rozsudku súdu
prvej inštancie.
Základné právo na súdnu ochranu spočíva teda v práve domáhať sa súdnej ochrany, ktorá má
byť poskytnutá zákonom ustanoveným spôsobom, t. j. v určitej predpokladanej kvalite. Sudcovská

nezávislosť však tkvie v tom, že pri prejednávaní a rozhodovaní veci nemôžu byť viazaní žiadnymi
príkazmi, pokynmi, odporúčaniami a radami, nakoľko rozhodujú len v súlade s Ústavou Slovenskej
republiky, ústavnými zákonmi, zákonmi, medzinárodnými zmluvami a vlastným svedomím.
Z právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky ako strážcu ústavnosti okrem iného vyplýva aj to, že v
sporoch, ktoré vykazujú isté znaky špekulatívnosti či účelovosti, musí osobitným spôsobom pristupovať

aj k otázkam prípadnej formálnoprávnej ne/dokonalosti napadnutých súdnych rozhodnutí. Spravodlivosť
sa totiž nesmie iba javiť ako spravodlivosť, ale spravodlivosťou aj musí byť (nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 131/2017 zo dňa 12. 12. 2017)Mala za to, že súd prvej inštancie si prispôsobil skutkový, právny a dôkazný stav tak, aby mohol v
prejednávanej veci pre ňu nespravodlivým a najmä riadne neodôvodneným spôsobom zvýhodniť, resp.
uprednostniťjednustranukonania(žalovaného)pred druhou,hocizistenýstavjednoznačnepreukazuje,

že žalovanému nemala byť poskytnutá ochrana jeho konania.
Nedostatočná argumentácia a odôvodenie rozhodnutia súdu prvej inštancie má za následok súdom
prvej inštancie vyslovenie viacerých názorov a úvah, s ktorými nie je možné sa stotožniť (napr. nie
je aktívne vecne legitimovaným subjektom na podanie žaloby; rozhodnutie súdu je spôsobilé meniť a
dokonca oponovať kogentným ustanoveniam toho-ktorého právneho predpisu a tieto si vykladať podľa

svojej ľubovôle; žalobca má preukazovať nielen vznik bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného
subjektu, ale rovnako tak aj uniesť dôkazné bremeno týkajúce sa preukázania účelového, resp.
iného nespravodlivého, nemorálneho konania žalovaného nakladajúceho s predmetom bezdôvodného
obohatenia, svedecká výpoveď blízkej spriaznenej osoby, zjavne účelová bola akceptovaná ako
smerodajný a esenciálny dôkazný prostriedok potrebný pre rozhodnutie vo veci).
Z jej strany došlo k jasnému opisu skutkového a právneho stavu, keď rozsudkom Krajského súdu Banská

Bystrica sp. zn. 13CoP/87/2014-66 zo dňa 16. 12. 2014 bola ako „platobné miesto“ pre výživné určená
osoba žalovaného, teda nie je možné prikladať žiadnu váhu tvrdeniam v tomto konaní prezentovaných
žalovaným a síce, že vyživované deti žiadali, aby bolo týmto výživné poskytované k ich rukám -
záväzným je v tomto smere rozhodnutie súdnej autority Slovenskej republiky a nie želania a určenia
vyživovaných detí.

Podľa § 62 Zákona o rodine „plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť,
ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť“ - v danom prípade je nesporným to, že
vyživované dieťa E. B., nar. XX. XX. XXXX bol od skončenia štúdia na strednej škole zamestnaným vo
firme Omnis Security Service Banská Bystrica, s. r. o., pričom predmetný pracovný pomer by mal trvať
do t.č. a súčasne študuje formou externého štúdia na vysokej škole. Dané štúdium je pokračovaním

jeho externej formy štúdia po tom, čo bol v roku 2018 zo štúdia právoplatným rozhodnutím vylúčený. Z
uvedeného je zrejmé, že riadne od skončenia jeho stredoškolského štúdia pracuje a študuje popri práci
diaľkové štúdium, a teda bol a je schopný sa živiť sám.
Aj B. B., nar. XX. XX. XXXX ukončil stredoškolské štúdium jeho absolvovaním v roku 2016, pričom
neabsolvoval štúdium na vysokej škole, a teda ukončil svoju prípravu na budúce povolanie

absolvovaním strednej školy. Hoci sa nezamestnal, avšak táto skutočnosť neznamená pretrvávanie jej
povinnosti poskytovať výživné, pretože jeho nezamestnanosť nie je prekážkou v jeho možnosti sa sám
živiť.
Ak by aj bolo pravdou, že mala plniť svoju vyživovaciu povinnosť k rukám vyživovaných detí (v priamom
rozpore s rozhodnutím, ktoré ako „platobné miesto“ ustanovilo práve žalovaného), poukázala na to, že

dôvod, pre ktorý mala určené výživné poskytovať (nemožnosť- neschopnosť vyživovaných detí samé sa
živiť)odpadlaokamihom,keďsatietoprestalipripravovaťnasvojepovolaniea tietovzmyslepríslušných
ustanovení Zákona o rodine boli uznané za schopné sa živiť samé, preto je irelevantné, či sumu istiny
žalovaný prerozdeľoval medzi nedôvodne vyživované deti, alebo si túto ponechával vo svojej dispozícii.
Za mimoriadne nespravodlivý považovala stav, kedy súd prvej inštancie poskytol právnu ochranu

žalovanému, ktorý mal vedomosť o tom, že mu posiela výživné, na ktoré už nie je nárok, neupozornil ju
napriek tomu na túto skutočnosť, rovnako tak ani ich synovia.

3. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne navrhol, aby odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej
inštancie.

Poukázal na to, že vyživovacia povinnosť voči deťom skončila žalobkyni až na základe rozsudku
Okresného súdu v Žiari nad Hronom zo dňa 16. 08. 2019, právoplatného dňa 03. 10. 2019 a nie ex lege,
tak ako to tvrdí žalobkyňa.
Žalobkyňa sa v návrhu na zrušenie vyživovacej povinnosti sa domáhala taktiež vrátenia finančných
prostriedkov, ktoré mali byť podľa názoru žalobkyne vyplatené synom nad rámec. Súd prvej inštancie

zamietol návrh a pokiaľ mala žalobkyňa pocit, že rozsudok Okresného súdu v Žiari nad Hronom zo dňa
16. 08. 2019 je voči nej nespravodlivý, prípadne inak porušuje jej práva, mala možnosť využiť všetky
zákonné prostriedky procesnej obrany, čo však neurobila.
Tvrdenia žalobkyne ohľadom majetkových a pracovných pomerov, prípadne ich štúdia na vysokých
školách podrobne skúmal Okresný súd Žiar nad Hronom v konaní sp. zn. 7Pc/8/2019.

Vyživovacia povinnosť žalobkyne voči deťom bola upravená rozsudkom Krajského súdu v Banskej
Bystrici č. k. 13CoP/87/2014-66 zo dňa 16. 12. 2014, ktorým žalobkyni bola uložená povinnosť platiť
výživné vo výške 40,- Eur mesačne, počnúc od 01. 07. 2014 na každé z detí, pričom výživné bolo
splatné k rukám otca maloletých detí vždy do 15. zo dňa v mesiaci vopred. Rozhodnutie krajskéhosúdu nadobudlo právoplatnosť dňa 15. 01. 2015. Počnúc od 30. 10. 2017 do 30. 09. 2019 žalovaná
poukázala k rukám žalovaného úhrady výživného vo výške spolu 1.920 Eur. Prijatím uvedených plnení
žalovaný nenadobudol majetkovú výhodu na úkor žalobkyne, ani nenastal protiprávny stav ako tvrdila

žalobkyňa. Podľa Zákona o rodine sa výživné platí do rúk rodiča, ktorému bolo mal. dieťa zverené
do osobnej starostlivosti. Momentom, kedy dieťa nadobudne plnoletosť, stáva sa plne spôsobilým
subjektom na nakladanie so svojím majetkom a zákonné zastúpenie oprávneného rodiča uvedeným
okamihom zaniká. Keďže k zániku zastúpenia dieťaťa oprávneným rodičom dochádza priamo zo
zákona, nevyžaduje sa zmena súdneho rozhodnutia. Žalobkyňa v súdnom konaní nepoprela, že bola

oprávnenou osobou na výživné upozornená na skutočnosť, že došlo k zmene platobného miesta,
pretože došlo k dosiahnutiu plnoletosti. Súčasne nepreukázala prvoradú podmienku vzniku právneho
vzťahu bezdôvodného obohatenia spočívajúcu v tom, že došlo k získaniu bezdôvodného obohatenia
žalovaným. Z dôkazov vyplýva, že žalobkyňa v prospech žalovaného uskutočnila finančné úhrady
v sume 1.920,- Eur v časovom období od 30. 10. 2017 do 30. 09. 2019, ale žiadnym dôkazom
nepreukázala, že týmto by na strane žalovaného vznikla majetková výhoda na úkor žalobkyne.

Nepredložila v tomto smere žiadny dôkaz k svojmu tvrdeniu, že žalovaný si finančné prostriedky
neoprávnene ponechal. Zároveň nepoprela tvrdenie, že žalovaný čiastku odovzdal osobám oprávneným
na výživné. Na uvedenom základe možno konštatovať, že nebol preukázaný faktický stav majetkovej
výhody na strane žalovaného, ktorý by vznikol na úkor žalobkyne.
Žalobkyňa nadväzne nesplnila ani ďalšiu zákonnú podmienku nutnú pre vznik právneho vzťahu

bezdôvodného obohatenia. Nepreukázala, že absentuje relevantný právny dôvod na plnenie, ktoré
zaslala žalovanému v čase od 30. 10. 2017 do 30. 09. 2019. Naopak možno konštatovať, že žalobkyňa
plnila z konkrétneho právneho dôvodu, a to zákonnej vyživovacej povinnosti rodiča k deťom.
Skutočnosť, že dieťa nadobudlo pracovnú spôsobilosť, ešte nemá vplyv na plnenie vyživovacej
povinnosti. Zákon o rodine v § 62 ods. 1 hovorí „o plnení vyživovacej povinnosti“ ako o zákonnej

povinnosti rodičov, preto vždy je potrebné pri jej zániku iným spôsobom ako smrťou oprávneného alebo
povinného obrátiť sa na súd s návrhom na jej zrušenie. Uvedené platí, ak bola vyživovacia povinnosť
určená súdnym rozhodnutím a nastal právny stav, keď je dieťa schopné sa samo živiť.
Rozsudkom Okresného súdu v Žiari nad Hronom v konaní sp. zn. 7Pc/8/2019 zo dňa 16. 08. 2019
bolo preukázané, že povinnosť žalobkyne voči deťom plniť vyživovaciu povinnosť určenú naposledy

rozsudkom Okresného súdu Veľký Krtíš č. k. 7P/110/2014-66 zo dňa 22. 12. 2014 vo výške 40,- Eur na
každé z detí bola zrušená počnúc od právoplatnosti rozsudku súdu, t. j. od 03. 10. 2019.
Žalobkyňa aj po dátume 30. 10. 2017 bola teda povinná platiť výživne až do momentu právoplatného
zrušenia rozhodnutím súdu, t. j. do 03. 10. 2019. Plnenie, ktoré nesprávne bolo poukazované
žalovanému a následne odovzdané oprávneným osobám na výživné predstavuje plnenie, ktoré sa

opiera o konkrétny právny základ.
Ďalej mu nie je známe, na základe akých argumentov žalobkyňa tvrdí, že bola pripustená svedecká
výpoveď blízkej spriaznenej osoby. Peňažné prostriedky boli riadne odovzdané oprávneným osobám
Tvrdenie protistrany, že „rozhodnutie súdu je spôsobilé meniť a dokonca oponovať kogentným
ustanoveniam toho-ktorého právneho predpisu a tieto si vykladať podľa svojej ľubovôle “ je mimoriadne

nesprávne. Keďže k zániku zastúpenia dieťaťa oprávneným rodičom dochádza priamo zo zákona,
nevyžadujesazmenasúdnehorozhodnutiavovzťahukosobe,kuktorejrukámsavýživnémalopôvodne
plniť. Žalobkyňa by si mala uvedomiť skutočnosť, že v danom prípade už sa nerieši vyživovacia
povinnosť. Rozsudkom Okresného súdu v Žiari nad Hronom v konaní sp. zn. 7Pc/8/2019 zo dňa 16. 08.
2019 bolo preukázané, že povinnosť žalobkyne voči deťom plniť vyživovaciu povinnosť bola zrušená až

dňom právoplatnosti rozsudku súdu vo veci.

4. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací (podľa § 34 CSP), vec preskúmal v medziach
daných ustanovením § 379 a 380 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1, 2 CSP a
contrario a rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.

5. Podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je
vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

6. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel
k záveru, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci zistil skutkový stav v dostatočnom rozsahu,
na základe toho dospel ku správnym skutkovým zisteniam a tieto aj správne právne posúdil. Zodôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov
na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil právo strán na
spravodlivý proces, pretože v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť

alebo okolnosť. Naopak, prvoinštančný súd ich náležitým spôsobom posúdil súhrnne v celom rozsahu
a aj ich náležite vyhodnotil (rešpektujúc zásady formálnej logiky).

7. Súd prvej inštancie vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozsudku
koherentný, jeho rozhodnutie je konzistentné. Rozsudok okresného súdu je presvedčivý, premisy

zvolené v rozsudku, rovnako ako aj závery, ku ktorým dospel, sú racionálne a aj spravodlivé. Odvolací
súd konštatuje, že odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce a
zodpovedá kritériám uvedeným v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozsudku preto poukazuje len na určité najzásadnejšie aspekty, ktorými reaguje na
argumenty žalobkyne v odvolaní.

8. Odvolací súd konštatuje, že žalobkyňa v odvolaní neuviedla žiadne skutočnosti, okolnosti alebo
argumenty, ktoré by neboli predmetom skúmania prvoinštančného súdu a s ktorými by sa prvoinštančný
súd náležite nevysporiadal. Dokonca možno konštatovať, že neuviedla ani žiadny konkrétny relevantný
právny dôvod a ani žiadny konkrétny relevantný skutkový dôvod, spochybňujúci správnosť napadnutého
rozhodnutia.

9. V posudzovanej veci sa žalobkyňa žalobou domáhala voči žalovanému vydania bezdôvodného
obohatenia vo výške 1.920,- Eur s príslušenstvom z titulu mesačných úhrad výživného na jej plnoleté
deti - E. B., nar. XX. XX. XXXX a B. B., nar. XX. XX. XXXX za obdobie od 30. 10. 2017 do 30. 09. 2019.

10. Bezdôvodné obohatenie v zmysle Občianskeho zákonníka v pozitívnom vymedzení je majetkový
prospech získaný 1/ plnením bez právneho dôvodu, 2/ plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol,
3/ plnením z neplatného právneho úkonu, 4/ z nepoctivých zdrojov, 5/ plnením za toho, kto podľa
práva mal plniť sám. Subjekt, ktorý sa bezdôvodne obohatil, je povinný vydať bezdôvodné obohatenie
oprávnenému subjektu, t.j. v prospech toho, na úkor koho bezdôvodné obohatenie vzniklo.

11. ,,Právny vzťah bezdôvodného obohatenia je samostatným vzťahom, ktorý vznikne v dôsledku
porušenia iného právneho vzťahu alebo na základe určitej právnej skutočnosti (podľa zákonom
definovaného pojmu bezdôvodné obohatenie). Záväzkový právny vzťah z bezdôvodného obohatenia
však vznikne len za splnenia určitých zákonných predpokladov, ktorými sú získanie bezdôvodného

obohatenia na strane určitej osoby, protiprávnosť získania bezdôvodného obohatenia, majetková ujma,
ktorá postihuje inú určitú osobu, a príčinná súvislosť medzi protiprávnym získaním bezdôvodného
obohatenia určitou osobou a majetkovou ujmou, a napokon, že nejde o prípad, keď Občiansky
zákonník napriek majetkovému prospechu bezdôvodné obohatenie výslovne vylučuje. Splnenie
týchto predpokladov musí preukázať ten, kto tvrdí, že na jeho úkor bolo získané bezdôvodné

obohatenie.“ (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo92/2010 z 19. januára 2012)

12. Povinnosť strán tvrdiť potrebné skutočnosti v sporovom konaní sa nazýva povinnosť tvrdenia a
vzťahuje sa vždy na konkrétnu skutočnosť uvádzanú stranami. V prípade, že ju strana splnila, platí,
že uniesla bremeno tvrdenia. Existencia tvrdenej skutočnosti však podmieňuje existenciu dôkaznej

povinnosti, teda povinnosti strany označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Nedodržanie
povinnosti tvrdenia alebo dôkaznej povinnosti nie je procesne sankcionované, zväčša sa však prejaví v
rozhodnutí vo veci, vo forme neúspechu strany v spore.

13. Dôsledky neunesenia dôkazného bremena vyplývajú zo samotného rozdelenia dôkazného bremena

medzi stranami v spore, ktoré vychádza z teórie preukazovania skutočností právo zakladajúcich. Každá
strana tvrdí a dokazuje tie skutkové okolnosti, z ktorých jej právo vyplýva a protistrana naopak
tvrdí a dokazuje skutočnosti, ktoré toto právo vylučujú alebo zabraňujú jeho uplatniteľnosti. Dôsledky
neunesenia dôkazného bremena sa potom riadia jednoduchým pravidlom neúspechu v spore stíhajúcim
tú stranu, ktorá bola zodpovedná za preukázanie práva v jej prospech. Pokiaľ teda žalobca v konaní

nepreukáže pravdivosť ale ani nepravdivosť skutočností svedčiacich o existencii jeho hmotnoprávneho
nároku, súd nemôže rozhodnúť na základe ľubovôle, ale len cestou aplikácie princípov dôkazného
bremena, t.j. žalobu zamietne pre neunesenie dôkazného bremena žalobcom. Ako už bolo uvedené, nie
jepovinnosťoužalovanéhotvrdiťanidokazovaťskutočnosti,zktorýchžalobcasvojeprávoodvodzuje,t.j.nezaťažuje ho v tomto smere dôkazné bremeno, a preto mu neunesenie dôkazného bremena žalobcom
nemôže byť na ujmu.

14. Odvolací súd (zhodne s názorom súdu prvej inštancie) konštatuje, že žalobkyňa v konaní
nepreukázala (neuniesla dôkazné bremeno), že na strane žalovaného došlo k bezdôvodnému
obohateniu v zmysle ustanovenia § 451 a nasl. OZ a ani to, že žalovaný je povinný vydať predmet
bezdôvodného obohatenia.

15. Súd prvej inštancie správne zistil, že vyživovacia povinnosť žalobkyne voči jej deťom bola upravená
rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 13CoP/87/2014-66 zo dňa 16. 12. 2014, keďže
odvolací súd zmenil rozsudok Okresného súdu Veľký Krtíš č.k. 7P/110/2014-15 zo dňa 22. 09. 2014 tak,
že výživné určené rozsudkom Okresného súdu Veľký Krtíš zo dňa 29. 10. 2012, č. k. 7P/145/2012-49,
na (v tom čase) maloleté deti XXXX: E., nar. XX. XX. XXXX a B., nar. XX,-. XX. XXXX znížil na sumu
40,- Eur mesačne odo dňa 01. 07. 2014 a určil, že výživné je splatné k rukám otca maloletých detí

(žalovaného) vždy do 15-teho dňa v mesiaci vopred.

16. Vyživovacia povinnosti žalobkyne bola voči jej deťom F.i B., nar. Y. XX. XXXX a B.ovi B., nar.
XX. XX. XXXX (ďalej aj ,,plnoleté deti“) zrušená rozsudkom Okresného súdu Žiar nad Hronom č.k.
7Pc/8/2019-29 zo dňa 16. 08. 2019, a to dňom právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Žiar nad

Hronom č.k. 7Pc/8/2019-29 zo dňa 16. 08. 2019, t.j. dňom 03. 10. 2019.

17. Odvolacísúduvádza,žeprávonavýživumaloletéhodieťaťavznikádieťaťunarodenímavyživovacia
povinnosť rodičov k dieťaťu trvá dovtedy, kým dieťa nie je samé schopné sa živiť (§ 62 ods. 1 Zákona o
rodine). Z povahy výživného vyplýva, že právo na výživné je osobným právom dieťaťa, pričom vo vzťahu

vyživovacej povinnosti rodiča k dieťaťu je v tomto vzťahu oprávnenou osobou (osobou oprávnenou na
výživné) vždy dieťa. Funkciou výživného je uspokojovať výlučne potreby dieťaťa, a teda výživné je
príjmom dieťaťa. Výživné maloletého dieťaťa nie je možné považovať za príjem rodiča, pretože výživné
je príjmom maloletého dieťaťa a rodič, ktorému bolo maloleté dieťa zverené do osobnej starostlivosti,
a ktorý je oprávnený zastupovať a spravovať majetok maloletého dieťaťa do jeho plnoletosti, je osobou

oprávnenou preberať v mene maloletého dieťaťa od povinného rodiča.

18. Odvolací súd zdôrazňuje, že rozhodnutie, ktorým bolo určené výživné na maloleté dieťa, dovŕšením
plnoletosti dieťaťa nestráca účinnosť, avšak dovŕšením plnoletosti je povinný rodič povinný plniť výživné
už priamo plnoletému dieťaťu, keďže spôsobilosť fyzickej osoby vlastnými právnymi úkonmi nadobúdať

práva a brať na seba povinnosti (spôsobilosť na právne úkony) vzniká v plnom rozsahu plnoletosťou.
Plnoletosť sa nadobúda dovŕšením osemnásteho roku. Pred dosiahnutím tohto veku sa plnoletosť
nadobúda len uzavretím manželstva. Takto nadobudnutá plnoletosť sa nestráca ani zánikom manželstva
ani vyhlásením manželstva za neplatné (§ 8 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka).

19. Súd prvej inštancie správne mal preukázané, že žalobkyňa i po dovŕšení plnoletosti detí platila
výživné na plnoleté deti na základe súdneho rozhodnutia žalovanému (otcovi plnoletých detí), a to i
napriek upozorneniu žalobkyne plnoletými deťmi na nesprávny spôsob platenia výživného žalovanému,
hoci výživné žalobkyňa mala platiť priamo plnoletým deťom.

20. V posudzovanej veci z titulu zistenia, či na strane žalovaného došlo k bezdôvodnému obohateniu
prijatím výživného od žalobkyne pre plnoleté deti, bolo kardinálnym vysporiadať sa s otázkou, či
žalovaný si výživné určené pre plnoleté deti ponechal pre svoje potreby, a tým sa majetok žalovaného
na úkor žalobkyne neoprávnene zväčšil.

21. Súdprvejinštanciesprávne vykonanýmdokazovanímzistil,žežalovanývýživnéplatenéžalobkyňou
v zmysle súdneho rozhodnutia na plnoleté deti si neponechal, ale následne výživné (a to i v
rozsahu 1.920,- Eur) odovzdal plnoletým deťom, preto nebol splnený zákonný predpoklad pre vydanie
bezdôvodného obohatenia vo výške 1.920 Eur s príslušenstvom.

22. V súvislosti s odvolacími námietkami žalobkyne odvolací súd poukazuje na to, že žalobkyňa svoju
nevedomosť o zmene platobného miesta pre platenie výživného pre plnoleté deti nemôže pripisovať
plnoletým deťom ani žalobcovi, keďže jej neznalosť práva (zákona) ju neospravedlňuje (,,ignorantia
legis /iuris/ neminem excusat“), nakoľko o všetkom, čo bolo v zbierke zákonov vyhlásené, sa má za to,že dňom vyhlásenia sa stalo známym každému, koho sa to týka (§ 15 zákona č. 400/2015 Z.z. o tvorbe
právnych predpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej republiky v znení neskorších právnych predpisov).

23. Odvolací súd dodáva, že žalobkyňa v konaní za žalovaných neoznačila svoje plnoleté deti,
voči ktorým si plnila vyživovaciu povinnosť na základe súdneho rozhodnutia, preto v tomto konaní
(ani v odvolacom konaní) v dôsledku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie na strane žalovaného
nebolo možné posúdiť ani žalobkyňou namietaný skorší zánik vyživovacej povinnosti žalobkyne voči
jej plnoletým deťom s tým, že tieto argumenty mala žalobkyňa použiť v rámci konania vedeného na

Okresnom súde Žiar nad Hronom pod sp. zn. 7Pc/8/2019, resp. podať opravný prostriedok (odvolanie)
proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom č.k. 7Pc/8/2019-29 zo dňa 16. 08. 2019.

24. Keďže nebolo preukázané, že žalovaný sa na úkor žalobkyne bezdôvodne obohatil, preto súd prvej
inštancie správne rozhodol o zamietnutí žaloby žalobkyne.

25. Vzhľadom na uvedené odvolaciemu súd neostala iná možnosť ako rozsudok súdu prvej inštancie
ako vecne správny podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdiť vrátane závislého výroku o trovách
konania (II. výrok), nakoľko súd prvej inštancie náležite prihliadol na zásadu zodpovednosti za výsledok
(zásadu úspechu) vyplývajúcu z ust. § 255 ods. 1 CSP.

26. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ust. § 396 ods. v spojení
s § 262 ods. 1 CSP, z ktorého vyplýva: „O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu
súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí“. Odvolací súd pri svojom rozhodovaní aplikoval zásadu
zodpovednosti za výsledok (zásadu úspechu) vyplývajúcu z ust. § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého: ,,Súd
prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.“ V tomto prípade bol v odvolacom

konaní plne úspešný žalovaný, zásadne by teda mal nárok aj na náhradu trov odvolacieho konania.
Pretože však zo spisu odvolací súd nezistil, že by žalovanému v odvolacom konaní nejaké účelne
vynaložené trovy vznikli, odvolací súd mu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

27. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,

pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Ak má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád
neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.

Podľa ustanovenia § 447 CSP dovolací súd odmietne dovolanie, ak a) bolo podané oneskorene, b) bolo

podané neoprávnenou osobou, c) smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné,
d) nemá náležitosti podľa § 428, e) neboli splnené podmienky podľa § 429 alebo f) nie je odôvodnené
prípustnými dovolacími dôvodmi alebo ak dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným
v § 431 až 435.

Odvolací súd poučuje strany v zmysle ustanovenia § 160 CSP o možnosti obrátiť sa na Centrum právnej
pomoci so žiadosťou a o možnosti požiadať Centrum právnej pomoci o predbežné poskytnutie právnej
pomoci v zmysle § 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z. o poskytnutí právnej pomoci osobám v materiálnej
núdzi a o zmene a doplnení ďalších zákonov.

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak jea) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).