Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 9. marec 2022

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5CoCsp/20/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7816207231
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 03. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Adriana Murínová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2022:7816207231.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Murínovej a členiek

JUDr. Slávky Zborovjanovej a JUDr. Zuzany Stolárovej v spore žalobcu B. O., G.. XX.X.XXXX, K.
Š., L. X/XXX, zastúpeného JUDr. Ivetou Višňovskou, advokátkou, so sídlom v Spišskej Novej Vsi,
Radničné námestie 279/4, proti žalovanému PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom v Bratislave,
Pribinova 25, IČO: 35 792 752, zastúpeného: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so
sídlom v Bratislave, Kubániho 16, o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmlúv o revolvingovom
úvere, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Rožňava zo dňa 13. októbra 2020 č.k.
4Csp/46/2016 - 260 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Rožňava (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) napadnutým rozsudkom určil za
bezúročný a bez poplatkov spotrebiteľský úver poskytnutý na základe: I/ Zmluvy o spotrebiteľskom
úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 29.4.2014 uzatvorenej medzi žalobcom ako dlžníkom a žalovaným
ako veriteľom, II/ Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 30.9.2014 uzatvorenej
medzi žalobcom ako dlžníkom a žalovaným ako veriteľom, III/ Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č.

XXXXXXXXXX zo dňa 9.10.2014 uzatvorenej medzi žalobcom ako dlžníkom a žalovaným ako veriteľom,
IV/ Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 30.12.2014 uzatvorenej medzi žalobcom
ako dlžníkom a žalovaným ako veriteľom, V/ Zmluvy o spotrebiteľskom úvere revolvingového typu č.
XXXXXXXXXX zo dňa 23.3.2015 uzatvorenej medzi žalobcom ako dlžníkom a žalovaným ako veriteľom.
Zároveň uložil žalovanému povinnosť v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku zaplatiť
žalobcovi sumu 1.806,01 eur (výrok VI/) a priznal žalobcovi náhradu trov konania proti žalovanému v
plnom rozsahu s tým, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným

uznesením (výrok VII/).

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že sú bezúročné a bez poplatkov
vyššie označené medzi žalobcom ako dlžníkom a žalovaným ako veriteľom uzatvorené zmluvy o
spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 29.4.2014, o spotrebiteľskom úvere č. 8500081806 zo
dňa 30.9.2014, o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 9.10.2014, o spotrebiteľskom úvere
č. XXXXXXXXXX zo dňa 30.12.2014 a o spotrebiteľskom úvere revolvingového typu č. XXXXXXXXXX

zo dňa 23.3.2015, ako aj vydania bezdôvodného obohatenia potom, ako uznesením zo dňa 10.10.2017
č.k. 4Csp/46/2016 - 59 spojil na spoločné konanie konania vedené na Okresnom súde Rožňava pod
sp. zn. 4Csp/46/2016, sp. zn. 9Csp/47/2016, sp. zn. 5Csp/37/2016, sp. zn. 10Csp/47/2016, sp. zn.
8Csp/46/2016 s tým, že toto spojené konanie sa bude ďalej viesť pod sp. zn. 4Csp/46/2016 a jehopredchádzajúci rozsudok zo dňa 11. decembra 2018 č.k. 4Csp/46/2016-138, ktorým vyhovel žalobám,
zrušil Krajský súd v Košiciach uznesením zo dňa 29. novembra 2019 č.k. 1Co/70/2019-206 vytýkajúc
súdu, že vyhovel žalobám vychádzajúc z úsudku, že „považuje úver poskytnutý žalovaným žalobcovi

na základe predmetnej úverovej zmluvy za bezúročný a bez poplatkov, pretože neobsahuje náležitosti
podľa § 9 ods.1, § 9 ods. 2 písm. a) až l), r), y)“, avšak svoje rozhodnutie odôvodnil iba prepisom
zákonného ustanovenia a bez toho, aby uviedol dokázané konkrétne skutočnosti, o ktoré opiera svoje
právne posúdenie a právne závery.

3. Po vrátení veci a vykonanom dokazovaní súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 9 ods. 2,
§ 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre
spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení účinnom ku dňu uzavretia zmlúv (ďalej
v texte aj „zákon o spotrebiteľských úveroch“ alebo len „ZoSÚ“), ako i podľa § 52, § 451, § 456, § 458
ods. 1 Občianskeho zákonníka, a to osobitne vo vzťahu k medzi žalobcom ako dlžníkom a žalovaným
ako veriteľom uzatvorenej zmluve o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 29.4.2014, o

spotrebiteľskom úvere č. 8500081806 zo dňa 30.9.2014, o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXX zo
dňa 9.10.2014, o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 30.12.2014 a o spotrebiteľskom úvere
revolvingového typu č. XXXXXXXXXX zo dňa 23.3.2015 a uzavrel, že za bezúročný a bez poplatkov
je potrebné považovať spotrebiteľský úver poskytnutý na základe Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č.
XXXXXXXXXX zo dňa 29.4.2014, Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 30.9.2014,

Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 9.10.2014, Zmluvy o spotrebiteľskom úvere
č. XXXXXXXXXX zo dňa 30.12.2014 a tiež Zmluvy o spotrebiteľskom úvere revolvingového typu
č. XXXXXXXXXX zo dňa 23.3.2015, pre absenciu zákonných náležitostí v spotrebiteľskej úverovej
zmluve z dôvodu nedostatkov v členení splátok úveru, nesprávne v neprospech spotrebiteľa uvedenej
RPMN a uvedenia termínu konečnej splatnosti úveru, ktorý zo zmluvy nie je jednoznačne zrejmý pre

žalujúceho spotrebiteľa, ktorý naviac s náležitosťami posudzovaných spotrebiteľských zmlúv nebol
riadne oboznámený, teda zo strany žalovaného veriteľa nebola riadne splnená informačná povinnosť a
ostalonepreukázané,čisižalovanýsplnilzákonnúpovinnosťoveriťsiplatobnúschopnosťžalobcuajeho
príjmové pomery a akým spôsobom. Zo zistenia, že žalobca sa až pri konzultácií s právnym zástupcom
dozvedel, že podpisom na zmluve mu budú poskytnuté dva úvery, a to jeden klasický spotrebiteľský

a druhý tzv. „automaticky revolving“, súd usúdil, že v čase uzavretia zmluvy žalobca o tom nemal
vedomosť, čo vyhodnotil ako konanie žalovaného v hrubom rozpore s dobrými mravmi voči žalujúcemu
spotrebiteľovi. Vychádzajúc zo záveru, že poskytnuté spotrebiteľské úvery je potrebné považovať za
bezúročné a bez poplatkov, súd zaviazal žalovaného vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie v sume
rovnajúcej sa rozdielu toho, čo žalobca mal skutočne zaplatiť a čo žalovanému zaplatil.

4. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 2 CSP,
nakoľko mal žalobca v konaní plný úspech.

5. Proti všetkým výrokom rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný z odvolacieho dôvodu

podľa § 365 ods. 1 písm. d), f), a h) CSP. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a
žalobu zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, vrátane trov
odvolacieho konania.

5.1. Žalovaný v odvolaní namietol správnosť záveru súdu prvej inštancie, že jednotlivé zmluvy

neobsahujú členenie splátky, termín konečnej splatnosti a správny údaj o priemernej hodnote RPMN.

5.2. Poukazom na závery v uznesení Najvyššieho súdu SR z 22.2.2018 sp. zn. 3Cdo/146/2017 žalovaný
tvrdil, že nikdy neexistovala povinnosť členenia splátok, t.j. číselného vyjadrenia toho, aká je konkrétna
vnútorná skladba tej ktorej anuitnej splátky.

5.3. Správnosť záveru súdu, že jednotlivé zmluvy neobsahujú termín konečnej splatnosti žalovaný
spochybňoval v odvolaní námietkou, že súd pri rozhodovaní nezohľadnil skutočnosť, že „z predložených
dôkazov (zmluva o revolvingovom úvere, k nej patriace zmluvné dojednania a oznámenie veriteľa
o schválení úveru) bolo v konaní preukázané, že každá zmluva o úvere je tvorená aj zmluvnými

dojednaniami a tiež oznámením veriteľa o schválení dlžníkovi“. Na podporu tohto svojho tvrdenia
žalovaný v odvolaní poukázal na závery v rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 13Co/111/2014,
Krajského súdu v Nitre sp. zn. 25Co/62/2019 a Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 25Co/2/2019.
Podčiarkol, že v zmysle rozhodnutia Súdneho dvora Európskej Únie vo veci C-42/15 uvedený údajje možné uviesť v akomkoľvek dokumente tvoriacom zmluvu, keďže „článok 10 ods. 1 a 2 smernice
Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a
o zrušení smernice Rady 87/102/EHS v spojení s článkom 3 písm. m) tejto smernice sa má vykladať

v tom zmysle, že zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný dokument, ale všetky
náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 uvedenej smernice musia byť vyhotovené písomne alebo na inom
trvalom nosiči“.

5.4. Podľa názoru žalovaného súd prvej inštancie nesprávne ustálil, čo tvorí obsah zmluvy a v dôsledku

nesprávneho postupu dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, tvrdiac pritom, že súčasťou zmluvy
o úvere sú aj zmluvné dojednania a „z ustanovenia článku 4., ods. 4.5. zmluvných dojednaní vyplýva
Deň splatnosti poslednej splátky úveru, resp. revolvingu podľa splátkového kalendára je dňom konečnej
splatnosti úveru“ a „deň splatnosti poslednej splátky úveru je uvedený v oznámení veriteľa o schválení
úveru dlžníkovi“, čím je splnená požiadavka vyplývajúca zo zákona.

5.5. Žalovaný tiež namietol, že súd prvej inštancie postupom v rozpore s vyhláškou Ministerstva
financií SR č. 289/2010 Z. z. o predkladaní údajov veriteľmi poskytujúcimi spotrebiteľské úvery dospel k
chybnému záveru o uvedení nesprávnych hodnôt priemernej RPMN, keď súd namiesto údaja platného
pre úvery nezabezpečené so splatnosťou 1-5 rokov použil údaj pre úvery zabezpečené.

5.6. Nakoniec žalovaný tvrdil, že odvolaním napadol výroky I/ až V/ napadnutého rozsudku aj preto,
lebo „pre konanie išlo len o prejudiciálne otázky vo vzťahu k žalobe o plnenie. Na základe toho súd mal
žalobu v časti určovacích výrokov zamietnuť pre jej procesnú neprípustnosť, pretože rozhodovanie o
určovacom výroku neprichádza do úvahy v prípadoch, v ktorých sa žaluje aj o plnenie, ktoré je založené
na takejto predbežnej otázke“.

6. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že súd prvej inštancie vykonal dostatočné
dokazovanie, náležite posúdil skutkový stav, právnu stránku veci a rozhodol v súlade s platnými
právnymi predpismi. Poukázal na to, že žalovaný je známou obchodnou spoločnosťou, ktorá dlhodobo
poskytuje spotrebiteľské úvery, a to aj za podmienok priamo odporujúcich zákonu, vo forme vopred

pripravených predformulovaných spotrebiteľských úverových zmlúv, s ktorými sa spotrebitelia nemajú
možnosť adekvátne oboznámiť, ovplyvniť ich a prípade nutnej potreby získania finančných prostriedkov
sa takto nevýhodným podmienkam musia podrobiť. Najmä akcentoval, že súd prvej inštancie okrem
rozpisu splátok a určenia RPMN, správne skúmal aj obligatórnu náležitosť spotrebiteľskej úverovej
zmluvy, a to termín konečnej splatnosti, ktorý nie je jednoznačne zrejmý pre žalobcu ako spotrebiteľa,

ktorý nebol riadne oboznámený s náležitosťami zmluvy, pričom v prípade absencie čo i len jednej z
nich, tak, ako to ustanovuje § 11 zákona o spotrebiteľských úveroch, je úver potrebné považovať za bez
úročný a bez poplatkov. Žalobca taktiež poprel tvrdenia žalovaného vo vzťahu k oznámeniam veriteľa o
schváleníúverudlžníkoviaznovupodčiarkol,žetietooznámenianeobdržalspolusosamotnouúverovou
zmluvou, ktorú so žalovaným uzatváral, obchodné podmienky žalovaného, resp. zmluvné podmienky k

tej ktorej zmluve mu neboli poskytnuté a neboli žalobcovi dané na podpis.

7. Žalovaný nevyužil právo na podanie odvolacej repliky.

8. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalovaného ako podané včas a

oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné, bez nariadenia pojednávania podľa
§ 385 ods.1 CSP a contrario, v rozsahu danom § 379, § 380 ods. 1, 2 CSP z hľadísk žalovaným
uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. d/, f/, a h/ CSP) a dospel k záveru, že odvolanie
žalovaného je nedôvodné. Rozsudok je vecne správny, preto ho odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP
potvrdil.

9. Pokiaľ žalovaný v odvolaní uplatnil odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. d) CSP, t.j. že konania
má inú vada, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci), tento odvolací dôvod
dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné
odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo

veci, napr. nesprávne realizovaná manudukčná povinnosť súdu, pochybenia vo vykonanom dokazovaní
(vykonanie nezákonne získaného dôkazu bez splnenia predpokladu uvedeného v článku 16 ods. 2,
alebo vypočutie relevantného svedka bez poučenia o práve odoprieť výpoveď), porušenie viazanostisúdu inými rozhodnutiami alebo posúdenie predbežnej otázky v rozpore s existujúcim rozhodnutím
príslušného orgánu.

10. Žalovaným uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, t.j. že súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, je v súdnej praxi vykladaný
tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po
právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia
nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP, a

to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov
strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré
boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové
zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je
logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré
vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti

alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim
z § 185 a nasl. CSP.

11. Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na
zistený skutkový stav, tzn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú strany podľa

príslušného právneho predpisu.

12. Nesprávnym právnym posúdením veci v zmysle odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods.1 písm. h)
CSP je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú
aplikáciu právnych predpisov ide, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo

aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne
aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach
a povinnostiach sporových strán). Použitie správneho ustanovenia neznamená iba opísanie jeho dikcie,
ale i jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo, inak vyjadrené, posúdením veci
po právnej stránke treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ustanovení zákona alebo iného právneho

predpisu súd vychádzal, t.j. prečo pod tieto ustanovenia súd podradil zistený skutkový stav a ako ho
prípadne vyložil, a výklad o tom, aké majú strany sporu na základe zisteného skutkového stavu podľa
týchto ustanovení vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá.

13. Po preskúmaní veci dospel odvolací súd k záveru, že tieto žalovaným uplatnené odvolacie dôvody

nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku o vyhovení žalobe.

14. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie v tejto nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu,
ani to, že by súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov sporových
strán nevyplynuli a ani nevyšli za konania najavo, že by súd opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti,

ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor,
prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom
vyplývajúcim z § 185 a nasl. CSP.

15. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre úplné zistenie skutkového

stavu. Vykonané dôkazy vyhodnotil podľa § 191 ods. 1 a 2 CSP, § 192 CSP. Z týchto dôkazov dospel k
správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, a zo zisteného skutkového stavu
vyvodil aj správny právny záver, ak žalobe žalobcu vyhovel vychádzajúc z úsudku, že posudzované
zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 29.4.2014, o spotrebiteľskom úvere č.
XXXXXXXXXX zo dňa 30.9.2014, o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 9.10.2014, o

spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 30.12.2014 a o spotrebiteľskom úvere revolvingového
typu č. XXXXXXXXXX zo dňa 23.3.2015, sú zmluvami spotrebiteľskými, ktorou je každá zmluva
bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom (§ 52 ods. 1 Občianskeho
zákonníka), nakoľko zmluva o spotrebiteľskom úvere neprestáva byť zmluvou spotrebiteľskou, hoci má
charakter absolútneho obchodu. Správne preto prvoinštančný súd postupoval, ak označené úverové

zmluvy posúdil i podľa predpisov na ochranu spotrebiteľa a správne uzavrel, že úvery, na ich základe
žalobcovi poskytnuté, je v zmysle § 11 ods. 2 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch v znení
účinnom v čase uzavretia posudzovaných zmlúv, potrebné poskytnuté spotrebiteľské úvery považovaťza bezúročné a bez poplatkov z dôvodu absencie obligatórnej náležitosti - uvedenie termínu konečnej
splatnosti úveru (§ 9 ods. 2 písm. f/).

16. S dôvodmi napadnutého rozsudku v tomto smere sa odvolací súd stotožňuje a na tieto odkazuje
(§ 387 ods. 2 CSP), keďže ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by
odôvodňovali iné rozhodnutie vo veci.

17. Žalovaný v tomto smere v odvolaní neopodstatnene namietol správnosť záveru súdu, že jednotlivé

zmluvy neobsahujú termín konečnej splatnosti bez ďalšieho (jedine) tvrdením, že súd pri rozhodovaní
nezohľadnil skutočnosť, že „z predložených dôkazov (zmluva o revolvingovom úvere, k nej patriace
zmluvnédojednaniaaoznámenieveriteľaoschváleníúveru)bolovkonanípreukázané,žekaždázmluva
o úvere je tvorená aj zmluvnými dojednaniami a tiež oznámením veriteľa o schválení dlžníkovi“, a ak
na podporu tohto svojho tvrdenia žalovaný v odvolaní poukázal na závery v rozsudku Krajského súdu
v Prešove sp. zn. 13Co/111/2014, Krajského súdu v Nitre sp. zn. 25Co/62/2019 a Krajského súdu v

Banskej Bystrici sp. zn. 25Co/2/2019 a závery rozsudku Súdneho dvora Európskej Únie vo veci C-42/15,
podľa ktorého uvedený údaj je možné uviesť v akomkoľvek dokumente tvoriacom zmluvu, keďže „článok
10 ods. 1 a 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o
spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS v spojení s článkom 3 písm. m) tejto
smernicesamávykladaťvtomzmysle,žezmluvaoúverenemusíbyťnevyhnutnevyhotovenáakojediný

dokument, ale všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 uvedenej smernice musia byť vyhotovené
písomne alebo na inom trvalom nosiči“.

18. Výrok rozsudok Súdneho dvora (tretia komora) z 9. novembra 2016 vo veci C-42/15, v konaní o
návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Okresný súd Dunajská Streda v spore Home

CreditSlovakiaa.s./KláraBíróová(týkajúcisavýkladuSmernice2008/48/ES-spotrebiteľskýúver,článok
1, článok 3 písm. m), článok 10 ods. 1 a 2, článok 22 ods. 1 a článok 23, výkladu pojmov „písomne“ a „iný
trvalýnosič“,zmluvaodkazujúcanainýdokument,požiadavka„písomnejformy“vzmyslevnútroštátneho
práva, uvedenie požadovaných informácií odkazom na objektívne parametre, náležitosti, ktoré sa majú
uviesť v zmluve o úvere na dobu určitú, dôsledky neuvedenia povinných informácií, proporcionalita) znie

nasledovne:

18.1. Článok 10 ods. 1 a 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o
zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS v spojení s článkom 3 písm.
m) tejto smernice sa má vykladať v tom zmysle, že:

- zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný dokument, ale všetky náležitosti
uvedené v článku 10 ods. 2
uvedenej smernice musia byť vyhotovené písomne alebo na inom trvalom nosiči,
- nebráni tomu, aby členský štát vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovil na jednej strane, že
zmluva o úvere, ktorá patrí do pôsobnosti smernice 2008/48 a ktorá je vypracovaná písomne, musí byť

podpísaná zmluvnými stranami, a na druhej strane, že táto požiadavka podpísania sa vzťahuje na všetky
náležitosti tejto zmluvy uvedené v článku 10 ods. 2 tejto smernice.

18.2. Článok 10 ods. 2 písm. h) smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že nie je nevyhnutné,
aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ

podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto
splátok.

18.3. Článok 10 ods. 2 písm. h) a i) smernice 2008/48 sa majú vykladať v tom zmysle, že zmluva o
úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme

amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto
ustanovenia v spojení s článkom 22 ods. 1 tejto smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto
povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave.

18.4. Článok 23 smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát

vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovil, že v prípade, ak zmluva o úvere neobsahuje všetky
náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 tejto smernice, táto zmluva sa bude považovať za zmluvu o úvere
bez úrokov a poplatkov, pokiaľ ide o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa
posúdiť rozsah svojho záväzku19. Podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch (v znení účinnom v čase uzatvorenia
posudzovanýchúverovýchzmlúv)zmluvaospotrebiteľskomúvereokremvšeobecnýchnáležitostípodľa

Občianskeho zákonníka musí obsahovať (o.i) dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín
konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.

20. K uplatňovaniu ustanovenia § 9 zákona o spotrebiteľských úveroch so zohľadnením právnych
záverov prijatých Súdnym dvorom Európskej únie v rozsudku vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia,

a.s. proti Kláre Biróovej odvolací súd pripomína bod 29 a 30 rozsudku vo veci C-42/15, v ktorom Súdny
dvor EÚ konštatuje, že podľa článku 10 ods. 1 prvého pododseku smernice 2008/48 sa zmluvy o úvere
vypracujúpísomnealebonainomtrvalomnosiči.Uvedenásmernicavšakžiadnymspôsobomneuvádza,
že zmluvy o úvere, na ktoré sa vzťahuje toto ustanovenie, musia byť vyhotovené v jedinom dokumente.
Súdny dvor EÚ teda jednoznačne uvádza, že vzhľadom na cieľ smernice 2008/48 nemusia byť všetky
náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 smernice 2008/48 nevyhnutne obsiahnuté v jedinom dokumente.

Zároveň však poznamenáva, že vzhľadom na odsek 1 tohto článku musia byť všetky náležitosti, ktoré
vymenúva tento odsek 2, vyhotovené písomne alebo zachytené na inom trvalom nosiči a musia byť
neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere. V bode 34 Súdny dvor EÚ výslovne uvádza: „Keďže všetky
náležitosti upravené v článku 10 ods. 2 smernice 2008/48 musia byť uvedené zrozumiteľne a stručne,
ako v podstate uviedla generálna advokátka v bode 52 svojich návrhov, je nevyhnutné, aby zmluva o

úvere obsahovala jednoznačné a presné odkazy na iné písomnosti alebo iné trvalé nosiče obsahujúce
tieto náležitosti, ktoré boli skutočne odovzdané spotrebiteľovi pred uzavretím zmluvy, aby sa mohol
skutočne oboznámiť so všetkými svojimi právami a povinnosťami.“

21. Súdny dvor EÚ teda jasne konštatoval, že nie je nevyhnutné, aby náležitosti zmluvy o

spotrebiteľskom úvere vyžadované smernicou 2008/48 boli obsiahnuté v jedinom dokumente.
Podmienkou pre tento záver ale je, že zmluva o spotrebiteľskom úvere bude obsahovať jasné a
zrozumiteľné odkazy na iné písomnosti alebo iné trvalé nosiče obsahujúce tieto náležitosti a že zároveň
tieto iné písomnosti alebo iné trvalé nosiče boli skutočne odovzdané spotrebiteľovi pred uzavretím
zmluvy, aby sa spotrebiteľ mohol skutočne oboznámiť so všetkými svojimi právami a povinnosťami.

22. Súdny dvor EÚ tiež explicitne odlišuje pojem písomne použitý v smernici 2008/48 a požiadavku
písomnej formy vyžadovanej vnútroštátnym právom členského štátu, pričom členský štát je oprávnený
dodržanie písomnej formy vyžadovať vo svojom vnútroštátnom právnom poriadku.

23. Ustanovenie § 9 ods. 1 prvá veta zákona o spotrebiteľských úveroch požaduje pre platné uzatvorenie
zmluvy o spotrebiteľskom úvere písomnú formu (§ 40 Občianskeho zákonníka).

24. Podľa § 11 ods. 2 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch poskytnutý spotrebiteľský úver sa
považujezabezúročnýabezpoplatkov,akzmluvaospotrebiteľskomúvereneobsahujenáležitostipodľa

§ 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y).

25. Vnútroštátny poriadok Slovenskej republiky, ako ani európska smernicová úprava spotrebiteľských
úverov nevyžadujú zakotvenie všetkých náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere v jedinom
dokumente ani nevylučujú použitie všeobecných obchodných podmienok.

26. Odvolací súd vyjadruje súhlas so žalovaným v odvolaní potiaľ, že pre naplnenie zákonnej požiadavky
vo vzťahu k predmetnej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, nie je nevyhnutné, aby zmluva
o spotrebiteľskom úvere uvádzala splatnosť každej splátky odkazom na konkrétny dátum, a že vo
všeobecnosti je potrebné akceptovať, ak, okrem samotnej zmluvnej listiny budú zmluvné podmienky

(vrátane obligatórnych náležitostí) obsiahnuté v ďalších zmluvných dokumentoch, avšak dodáva, že je
tomutaklenvtomprípade„pokiaľpodmienkytejtozmluvyumožňujúbezťažkostíasistotouidentifikovať
dátumy týchto splátok“ (bod 50 citovaného rozsudku), čo platí primerane aj vo vzťahu k uvedeniu
termínu konečnej splatnosti úveru, ako obligatórnej náležitosti zmluvy o úvere vyžadovanej zákonom
o spotrebiteľských úveroch v čase uzavretia zmluvy, t.j. musí byť uskutočnená riadna inkorporácia

takýchto dokumentov do zmluvy - jasný, zrozumiteľný a transparentný odkaz na všetky dokumenty tak,
aby bolo zjavné, o ktoré konkrétne dokumenty ide a musí byť jednoznačne uvedené, že sú súčasťou
zmluvy a v akom rozsahu. Zároveň samotné zmluvné a obchodné podmienky musia spĺňať podmienku
transparentnosti a nesmú byť pre spotrebiteľa prekvapivé. Na tomto mieste odvolací súd uvádza, žepokiaľ niektoré náležitosti zmluvy o úvere, predpokladané zákonom o spotrebiteľských úveroch, boli
upravené v zmluvných podmienkach, nepodpísaných zmluvnými stranami, takáto dohoda o podstatných
náležitostiach úverovej zmluvy nespĺňa podmienku písomnej formy.

27. Z obsahu súdneho spisu plynie, že súčasťou spisu sp. zn. 4Csp/46/2016 je Oznámenie veriteľa o
schválení úveru zo dňa 29.4.2014 (na čl. 36), sp. zn. 5Csp/37/2016 Oznámenie veriteľa o schválení
úveru zo dňa 9.10.2014 (na čl. 35), sp. zn. 10Csp/47/2016 Oznámenie veriteľa o schválení úveru zo dňa
30.12.2014 (na čl. 32), sp. zn. 9Csp/47/2016 Oznámenie veriteľa o schválení úveru zo dňa 30.9.2014

(na čl. 34), sp. zn. 8Csp/46/2016 Oznámenie veriteľa o schválení úveru zo dňa 23.3.2015 (na čl. 41),
že podľa bodu 7 zmluvných dojednaní každej z posudzovaných zmlúv súčasťou zmluvy sú prílohy,
okrem iného Oznámenie veriteľa o schválení úveru, pričom v zmysle zmluvných dojednaní je (bol) veriteľ
povinný dlžníkovi (žalobcovi) odoslať Oznámenie o schválení úveru, v ktorom bude uvedená výška
úveru, splatnosť úveru, výška mesačnej splátky, lehota a podmienky splácania úveru, dátum splatnosti
prvej a poslednej splátky, periodicita splátok, celková výška úveru a RPMN. Zmluvné dojednania boli

podľa bodu 7. žiadosti/zmluvy jej neoddeliteľnou súčasťou a boli obsiahnuté na zadnej strane žiadosti/
zmluvy. Nakoľko z obsahu súdneho spisu je zrejmé, že Oznámenia veriteľa o schválení úveru na základe
predmetných zmlúv, ani zmluvné dojednania, na ktoré odkazujú jednotlivé zmluvy žalobcom (dlžníkom)
podpísané nie sú, súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že oznámenia veriteľa nie sú súčasťami
jednotlivých zmlúv.

28. So zreteľom na uvedené je v okolnostiach súdnej veci nutné uzavrieť, že žalovaný súdu prvej
inštancie neopodstatnene vytkol, že nesprávne ustálil, čo tvorí obsah zmluvy a v dôsledku nesprávneho
postupu dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, ak pritom žalovaný v odvolaní bez ďalšieho jedine
tvrdil, že súčasťou zmluvy o úvere sú aj zmluvné dojednania a „z ustanovenia článku 4., ods. 4.5.

zmluvnýchdojednanívyplývaDeňsplatnostiposlednejsplátkyúveru,resp.revolvingupodľasplátkového
kalendára je dňom konečnej splatnosti úveru“ a „deň splatnosti poslednej splátky úveru je uvedený
v oznámení veriteľa o schválení úveru dlžníkovi“, a to v situácii, ak sám žalovaný tvrdí, a aj z
vykonaného dokazovania nepochybne vyplynulo, že zmluvná klauzula o termíne konečnej splatnosti
úveru nie je obsiahnutá v samotnom texte zmluvy (zmlúv), ale v zmluvných dojednaniach, ktoré podľa

tvrdenia žalovaného veriteľa mali tvoriť jej neoddeliteľnú súčasť, avšak žalobca tvrdí, že nebol riadne
oboznámený s náležitosťami zmluvy, pre žalobcu ako spotrebiteľa nie je jednoznačne zrejmý ani termín
konečnej splatnosti a že obchodné podmienky žalovaného, resp. zmluvné podmienky k tej ktorej zmluve,
žalobcovi neboli poskytnuté a neboli žalobcovi dané na podpis a žalobca oznámenie o schválení úveru
neobdržal spolu so samotnou úverovou zmluvou, ktorú so žalovaným uzatváral, a preto žalobcovi ako

spotrebiteľovi nie je (nebolo) vôbec zjavné, ktoré zmluvné a obchodné podmienky a v akom rozsahu sa
na neho vzťahujú a odkazy, prípadne samotné obchodné podmienky, sú netransparentné.

29. Na tomto mieste odvolací súd pripomína závery súdnej praxe, ktorá je dlhodobo ustálená v závere,
že je nevyhnutné zabezpečenie riadneho a preukázateľného informovania spotrebiteľov o obsahu

zmluvných dojednaní obsiahnutých v obchodných podmienkach. Veritelia sú povinní preukázať, že
zmluvné podmienky a obchodné podmienky sú spotrebiteľovi známe, resp. že boli k zmluve priložené,
a to tak, aby sa spotrebiteľ mohol pred uzavretím zmluvy skutočne oboznámiť so všetkými svojimi
právami a povinnosťami. Nepostačujú vyhlásenia uvedené v záverečných ustanoveniach zmlúv o tom,
že spotrebiteľ obchodné podmienky prevzal a oboznámil sa s nimi. Uvedené vyplýva aj z rozhodnutia

Súdneho dvora Európskej únie vo veci C - 449/13, CA Consumer Finance SA v. Bakkaus, bod 28, podľa
ktorého obozretný veriteľ si musí byť vedomý nevyhnutnosti zbierania a uchovania dôkazov o splnení
svojich informačných povinností a povinnosti poskytnúť vysvetlenia.

30. Na základe vyššie uvedených skutočností je vecne správny záver súdu o tom, že úvery z

posudzovaných zmlúv o spotrebiteľských úveroch sú v zmysle § 11 ods. 2 písm. b) zákona o
spotrebiteľských úveroch bezúročné a bez poplatkov, na základe čoho potom súd prvej inštancie
adekvátneuzavrel,žežalovanémuvznikolnároknavrátenie(iba)toho,čožalobcoviposkytol,tedanárok
na vrátenie sumy 1.806,01 eur (v tomto smere žalovaný závery súdu v odvolaní nespochybňoval).

31. Poukazom na uvedené odvolací súd sa z dôvodu procesnej ekonómie ostatnými námietkami
žalovaného v odvolaní nezaoberal, a podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako
vecne správny, vrátane akcesorického výroku o trovách konania.32. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods.1 CSP v
spojení s § 255 ods.1 CSP a § 262 ods.1 CSP. Žalovaný nebol v odvolacom konaní úspešný, a tak nemá
nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Žalobca bol v odvolacom konaní úspešný, preto mu súd

priznal nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania, o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

33. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,

aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje

dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je

podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).Povinnosťpodľaodseku1neplatí,akjea)dovolateľomfyzickáosoba,ktorámávysokoškolsképrávnické
vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu
koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej

strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na
ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní
a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý
za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).