Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 29. jún 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/394/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2111207482
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 06. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Renáta Gavalcová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2111207482.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v právnej veci navrhovateľov: 1/ J. H., nar. XX.XX.XXXX. bytom O., K. XX/X,
Rakúska republika, 2/ S. H., nar. XX.XX.XXXXX, bytom O., K. XX/X, Rakúska republika, 3/ mal. S.
H., nar. XX.XX.XXXX, bytom O., K. XX/X, Rakúska republika, zastúpený navrhovateľmi 1/ a 2/, všetci
zastúpení advokátom: Mgr. Marek Para, AK so sídlom Šancová 48, Bratislava, proti odporcom: 1/ W. R.,
nar. XX-.XX.XXXX, bytom S. XXXX/XX, T., zastúpený splnomocnencom: Advokátska kancelária JUDr.

Kuric, JUDr. Vladárová s.r.o., so sídlom Dolný Val 11, Žilina, IČO: 36 841 200, 2/ Allianz - Slovenská
poisťovňa a.s., so sídlom Dostojevského rad 4, Bratislava, IČO: 00 151 700, o náhrade nemajetkovej
ujmy v peniazoch, o odvolaní navrhovateľov 1/ až 3/ a odporcu 1/ proti rozsudku Okresného súdu Trnava
zo dňa 07. apríla 2014, č. k. 21C/15/2011-480, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zaviazal odporcu 1/ zaplatiť navrhovateľke 1/ sumu 12.000,-
eur, navrhovateľovi 2/ sumu 9.000,- eur a navrhovateľovi 3/ sumu 10.000,- eur, všetko do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku, keď vo zvyšku návrh zamietol. Zaviazal odporcu 1/ zaplatiť Okresnému súdu
Trnava súdny poplatok za návrh vo výške 996,- eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a o trovách
konania súd rozhodne do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, § 11, §
13, § 16, § 415, § 420 ods. 1 a 3, § 441 Občianskeho zákonníka, § 4 ods. 1, § 4 ods. 2, § 15 ods. 1
zák. č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 511 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 2
ods. 2 a pol. 7b písm. b) zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov,
§ 151 ods. 1 a 3 O.s.p., keď vecne svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že nebolo sporné, že pri dopravnej

nehode dňa 7.8.2008 zomreli chodkyne p. C. a maloletá R., ktoré boli blízke príbuzné navrhovateľov.
Odporca v 1. rade bol vodičom vozidla, ktoré bolo poistené v zmysle zák. č. 381/2001 Z.z. u odporcu v 2.
rade na základe uzatvorenej zmluvy o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla. Rozsudkom Okresného súdu Bratislava III. č.k. 46T/209/2009 zo dňa
10.12.2009 bol odporca v 1. rade uznaný vinným z prečinu usmrtenia.
Súd dospel k záveru, že zo zák. č. 381/2001 Z. z. nevyplýva ani jeden zo spôsobov, ktorý by založil

pasívnu solidaritu odporcu 2/ s odporcom 1/, pričom ani ustanovenie § 15 nedáva pre tento záver
dostatočný podklad, pretože ustanovenie § 15 zakladá len možnosť žalovať priamo poisťovňu, nielen
škodcu. Pre posúdenie otázky pasívnej vecnej legitimácie poisťovne je rozhodujúce, čo treba rozumieť
pod pojmom škoda použitým v zák. č. 381/2001 Z.z.. Súd vychádzal z rozsudku Súdneho dvora
24.10.2013 vo veci C-22/12, ktorý rozhodol, že článok 3 ods. 1 Smernice Rady 72/166/EHS z 24. apríla
1972 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu

spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti, článok 1
ods. 1 a 2 druhej Smernice Rady 84/5/EHS z 30. decembra 1983 o aproximácii právnych predpisovčlenských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových
vozidiel, zmenenej a doplnenej Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2005/14/ES z 11. 5.2005
a článok 1 prvý odsek tretej Smernice Rady 90/232/EHS zo 14. mája 1990 o aproximácii právnych

predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorových vozidiel sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej
blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti
poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej. Z uvedeného

rozhodnutia vyplýva, že unijné právo vzťahy ohľadne náhrady škody nereguluje, keď harmonizácia sa
týka až následného poistného krytia utrpenej nemajetkovej ujmy, ak ju vnútroštátne právo priznáva. Z
predloženej poistnej zmluvy a ani zo znenia zákona ( ust. § 4 ods. 2) nevyplýva, že by pod pojem škoda
bolo možné podriadiť aj nemajetkovú ujmu. Uplatnenie nároku v zmysle § 13 Občianskeho zákonníka
logicky a systematicky nespadá pod úpravu náhrady škody a spadá pod právne prostriedky na ochranu
práv na ochranu osobnosti. Účelom práva na peňažné zadosťučinenie je vyvážiť a zmierniť nemajetkovú

ujmu peňažnou formou, čím sa síce približuje funkcii reparačnej, aká je aj pri náhrade škody, avšak
vychádza z iných predpokladov a preto súd nepovažuje za správne úplne stotožniť nárok podľa § 13
Občianskeho zákonníka s nárokom na náhradu škody. Ani zo smernice Rady 72/166/EHS z 24. 04.
1972 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu
spôsobenú motorovými vozidlami nevyplýva, že by nárok v zmysle § 13 Občianskeho zákonníka bolo

možné považovať za škodu, pretože aj citovaná smernica pracuje s pojmom zodpovednosť za škodu a
nie s iným nárokom, ktorý je úplne založený na iných princípoch. Z čl. I ods. 2 Smernice Rady 72/166/
EHS sa pre účely tejto smernice považuje poškodený ten, kto je oprávnený na náhradu, avšak pokiaľ ide
o akúkoľvek škodu spôsobenú motorovými vozidlami. Nárok na nemajetkovú ujmu nie je nárokom na
náhradu škody a preto nemožno dospieť k záveru, že by bolo možné považovať výklad pojmu náhrada

škody a škody na zdraví za eurokonformný výklad. Pojem škoda sa nedá stotožniť s pojmom ujma. Z
týchto dôvodov súd návrh voči odporcovi v 2. rade zamietol.

Súd dospel k záveru, že sú splnené všetky predpoklady pre prisúdenie nemajetkovej ujmy v peniazoch
navrhovateľom v 1. až 3. rade. Niet totiž pochýb o tom, že odporca v 1.rade svojim protiprávnym

konaním, spočívajúcim v porušení dôležitej povinnosti uloženej mu podľa zákona pri riadení motorového
vozidla spôsobil dopravnú nehodu, pri ktorej zomreli chodkyne, čím zasiahol do osobnostných práv
navrhovateľov a to do ich práva na súkromie a rodinný život. Medzi protiprávnym konaním odporcu a
ujmou navrhovateľov je príčinná súvislosť, keďže túto ujmu vzhľadom k jej intenzite a následkom, by
ako závažnú pociťovala spravidla každá fyzická osoba nachádzajúca sa na ich mieste a v ich postavení.

Je nepochybné, že v danom prípade došlo k neoprávnenému zásahu do súkromia navrhovateľov
chráneného § 11 Občianskeho zákonníka, ktorého súčasťou je i rodinný život, kedy z objektívneho
pohľadu je strata dvoch z členov tohto spoločenstva celkom neodčiniteľnou ujmou, ktorá dopadá
na zostávajúcich členov rodiny, takže primeraným zadosťučinením v danom prípade je i náhrada
nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Pre určenie výšky

primeraného finančného zadosťučinenia súd prihliadal na závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a
okolnosti, za akých došlo k neoprávnenému zásahu.

Vykonaným dokazovaním súd zistil, že k dopravnej nehode došlo v dôsledku nedbanlivostného
protiprávneho konania odporcu, ktorý do nehody viedol bezúhonný život, priamo po nehode poskytoval

prvú pomoc maloletej. V krátkom čase po nehode sa preukázateľne dvakrát písomne ospravedlnil a
vyjadril úprimnú ľútosť navrhovateľom, pričom ponúkol i osobné ospravedlnenie a následne vyjadril
ľútosť aj na pojednávaní. Zaplatil po nehode navrhovateľom na zmiernenie ich útrap 1.000,- eur, čo
nebolo sporné. Pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy súd zohľadnil i spoluzavinenie chodkyne
p.C.,ktorávzmyslezáverovznalcavtrestnomkonaníbolaprvotnoupríčinoudopravnejnehody,nakoľko

sa pred vstupom do vozovky zodpovedne nepresvedčila, či môže cez vozovku bezpečne prechádzať
a do vozovky vstúpila mimo vyznačeného priechodu pre chodcov. Uvedené konanie chodkyne je o to
závažnejšie, že bola zodpovedná aj za maloletú vnučku, ktorá zahynula pri nehode. Až v druhom rade
bola príčinou nehody bola nesprávna technika jazdy vodiča, ktorý na vstup chodkýň do jazdného pásu
nereagoval včas intenzívnym brzdením. Mieru zavinenia chodkyne p. C. a spolu s ňou i maloletej R., súd

určil vo výške 50%, t.j. miera zavinenia odporcu v 1.rade je tiež vo výške 50%. Tvrdenie navrhovateľov,
že stará matka bola zodpovedná a pred vstupom do vozovky sa presvedčila, že môže cez vozovku
prejsť, nebolo v konaní preukázané. Chodkyňa nemala spoliehať na včasnú reakciu prichádzajúceho
vodiča, že zabrzdí včas a dá jej prednosť.Následky nehody sa najsilnejšie prejavovali na navrhovateľke v 1. rade, nakoľko naraz stratila dcéru
vo veku 5 rokov a zároveň matku. Dcéra sa jej narodila až po absolvovaní liečenia a od narodenia

vyžadovalaväčšiustarostlivosťakojejdvojča,vzhľadomnajejzdravotnýstav.Zároveňbolopreukázané,
že navrhovateľka mala so svojou matkou veľmi dobrý vzťah. Mala len matku, ktorá ju a jej dve sestry
vychovávala od útleho detstva. Zdravotný stav navrhovateľky je po nehode natoľko zhoršený, že je
na dôchodku, v trvalej starostlivosti lekára, berie denne lieky, i keď sa jej neskôr opätovne narodili
dvojčatá, vzhľadom na svoj súčasný psychický stav nie je schopná celodennej starostlivosti o deti bez

pomoci iných osôb, čo pred nehodou zvládla. Po zohľadnení všetkých vyššie uvedených skutočností
súd považuje za primeranú náhradu nemajetkovej ujmy navrhovateľky vo výške 7.500,- eur vo vzťahu k
ujme spôsobenej smrťou dcéry a 5.000,- eur vo vzťahu k ujme spôsobenej smrťou matky a to vzhľadom
na vek obetí a čas, ktorý ak by k nehode nebolo došlo, mohli spolu prežiť v budúcnosti.

V časti nárokov uplatnených navrhovateľom v 2. rade súd zohľadnil, že smrťou dcéry došlo aj u neho k

rovnakejujmeakounavrhovateľky.Ponehodesavýraznezhoršilichrodinnýživot,navrhovateľkapodala
návrh na rozvod, ktorý vzala späť. Následne sa im dva roky po nehode narodili ďalšie dve deti, ktoré pred
nehodou vzhľadom na svoj vek už neplánoval. Navrhovateľ musel byť oporou po nehode manželke i
synovi a nemohol sa poddať žiaľu. Musel prevziať celú starostlivosť o rodinu, ktorú zabezpečuje dodnes,
nakoľko navrhovateľka toho nie je schopná bez pomoci opatrovateliek. Z týchto dôvodov súd priznal

navrhovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 7.500,- eur. V časti nároku uplatneného z titulu
úmrtia jeho svokry súd dospel k záveru, že je primeraná náhrada vo výške 2.000,- eur, nakoľko nebol v
konaní preukázaný tak intenzívny vzťah navrhovateľa k nej, ako mala jeho manželka. Išlo však o matku
jeho manželky, s ktorou sa stretával približne 1x v mesiaci a jedinú starú matku jeho detí.

Navrhovateľ v 3. rade mal v čase dopravnej nehody 5 rokov a teda s dôsledkami nehody bol schopný
sa vyrovnať relatívne najlepšie z celej rodiny. I keď jeho duševný stav vyžadoval rovnako ako u
navrhovateľky odbornú pomoc prvých 6 mesiacov po nehode. So stratou sestry dvojčaťa sa pomaly
vyrovnáva a to aj za pomoci nových súrodencov, ktorých si prial a aj podľa svedkýň má s nimi dobrý
vzťah. Vzhľadom na skutočnosť, že v čase nehody prišiel o jediného súrodenca a zároveň o jedinú starú

matku, súd považuje za primeranú náhradu nemajetkovej ujmy vo výške po 5.000,- eur za každé úmrtie.

Súdom stanovená výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná navrhovateľom je už po znížení o 50% z
dôvodov uvádzaných vyššie. Priznanú nemajetkovú ujmu voči navrhovateľom v 1. a 2. rade súd znížil
o sumu 500,- € u každého, t.j. spolu o sumu 1.000,- €, ktorú im zaplatil po nehode odporca v 1. rade

na zmiernenie ich ujmy. Z tohto dôvodu súd zaviazal odporcu v 1. rade zaplatiť navrhovateľke v 1. rade
sumu 12.000,- €, navrhovateľovi v 2. rade sumu 9.000,- € a navrhovateľovi v 3. rade sumu 10.000,- €
a vo zvyšku súd návrh zamietol.

Vo vzťahu k uplatnenému úroku z omeškania súd uvádza, že nakoľko odporca sa do právoplatného

rozhodnutia súdu vo veci nemohol dostať do omeškania, súd návrh v časti uplatnených úrokov z
omeškania ako nedôvodný zamietol.

Súd zaviazal odporcu v 1. rade zaplatiť súdny poplatok za návrh vo výške 996,- € v zmysle § 2 ods. 2 a
položky 7b písm. b) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov,

nakoľko navrhovatelia sú od poplatku oslobodení.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podali v zákonnej lehote odvolanie navrhovatelia 1/ až 3/ a to
z dôvodov, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam, rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia, čiže sú

dané odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. b), d), f) zák. č. 99/1963 Zb. Navrhovatelia sú
toho názoru, že prvostupňový súd nerešpektoval uznesenie predložené prostredníctvom Krajského
súdu v Prešove sp. zn. 6Co/127/2010 zo dňa 28.10.2013, ktorý predložil Súdnemu dvoru prejudiciálnu
otázku, ktorá má dotýka aj tejto prejednávanej veci. Právny inštitút občiansko-právnej zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a právny inštitút pokrytia tejto zodpovednosti

povinným poistením sú síce veľmi úzko spojené, ale zároveň sú upravené v práve únie odlišným
spôsobom a v odlišnom rozsahu. Súdny dvor rozhodol, že povinnosť poistného krytia cestujúcich,
pokiaľ sa stali obeťami nehody, spôsobenej vozidlami sa odlišuje od rozsahu ich odškodnenia. Zatiaľ
čo povinnosť poistného krytia je zabezpečená a definovaná právnou úpravou Únie, odškodnenie saspravuje v zásade vnútroštátnym právom. Členské štáty sú však povinné zabezpečiť, aby zodpovednosť
za škodu uplatniteľná podľa jej vnútroštátneho práva bola krytá poistením v súlade s ustanoveniami
uvedených smerníc (pozri rozs. Súdneho dvora vo veci C-356/05, Farrell, body 32 a 33). Právo

únie neharmonizuje režimy zodpovednosti členských štátov, členské štáty v prejednávanej veci aj
Slovenská republika majú určitú voľnosť pri vytváraní režimu zodpovednosti za škodu spôsobenú.
Takúto voľnosť nemajú pri určení toho, či zodpovednosť uplatniteľná v zmysle vnútroštátnych predpisov,
bude pokrytá povinným poistením. Smernice totiž jednoznačne vyžadujú, aby zodpovednosť za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla bola pokrytá poistením v celom rozsahu. Pokiaľ ide o rozsah

zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla vo vnútroštátnom práve, zo spisu
vnútroštátneho súdu nevyplýva, že by možnosť prisúdenia náhrady nemajetkovej ujmy pozostalému po
obeti dopravnej nehody bola jednoznačne vylúčená podľa slovenského práva. Smerodajným predpisom
je Občiansky zákonník najmä ustanovenia o osobnostných právach a o nahradení nemajetkovej ujmy
spôsobenej do osobnostných práv (§ 11 až § 13 Občianskeho zákonníka). Pokiaľ ide o vnútroštátnu
právnu úpravu príslušné predpisy o povinnom poistení uvádzajú, že poistné krytie zahŕňa jednak

škodu na zdraví, jednak škodu spôsobenú usmrtením resp. náklady pri usmrtení. Pojmy „škoda“ a
„ náklady“ používané v tejto súvislosti sa odlišujú od pojmu „nemajetkovej ujmy“ podľa § 13 českého
aj slovenského Občianskeho zákonníka. Zároveň, ale poistné predpisy nevylučujú výslovnú náhradu
nemajetkovej ujmy. Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že členské štáty musia vykonávať
svoje právomoci v tejto oblasti v súlade s právom Únie a najmä s čl. 1 tretej smernice a že vnútroštátne

ustanovenia, ktoré upravujú odškodnenie poistných udalostí vyplývajúcich z premávky vozidiel, nemôžu
zbavovať tento článok jeho potrebného účinku (pozri rozs. Súdneho dvora vo veci C-356/05, Farrell,
bod 34 ).Vnútroštátna právna úprava definovaná na všeobecných a abstraktných kritériách nemôže
odmietať alebo neprimerane posudzovať odškodnenie cestujúceho z jediného dôvodu jeho spoluúčasti
na vzniku škody. Rozsah odškodnenia môže byť obmedzený iba vo výnimočných prípadoch, na základe

individuálneho posúdenia a za rešpektovania práva Únie (pozri rozs. Súdneho dvora vo veci Farrell
bod 35). Podľa názoru Komisie sú tieto zásady uvedené v judikatúre Súdneho dvora uplatniteľné
aj na prejednávanú vec. Východiskom je zásada uvedená tak v Smernici 72/166/EHS a v Smernici
90/232/EHS ako aj v judikatúre Súdneho dvora, že právo Únie vyžaduje, aby bola náhrada škody
spôsobenej prevádzkou motorového vozidla pokrytá povinným poistením. Súdny dvor EZVO rozhodol,

že znenie tak Smernice 72/166/EHS ako aj Smernice 90/232/EHS zahŕňa akýkoľvek typ škody alebo
ujmu bez ohľadu na to, či má majetkovú alebo nemajetkovú povahu a preto nie je možné z neho
vyvodiť záver, že nemajetková ujma nespadá do rozsahu pôsobnosti Smernice. Čl. 3 ods. 1 Smernice
72/166/EHS a čl. 1 ods. 1 Smernice 90/232/EHS sa pritom musí vykladať v tom zmysle, že zahŕňa
tak majetkovú škodu ako aj nemajetkovú ujmu, akou je bolesť alebo utrpenie. Odlišný výklad by bola

nezlučiteľný s cieľmi voľného pohybu a zaručene porovnateľného zaobchádzania s obeťami dopravných
nehôd v celom EHP bez ohľadu na miesto, kde sa nehoda stala (pozri rozs. súdneho dvora EZVO
vo veci E-8/07 Nuguien body 26 a 27). Ďalej odporcovia uvádzajú, že si Súdny dvor rozsudkom
zo dňa 24.10.2013 vo veci C-22/12 rozhodoval o prvej prejudiciálnej otázke v podstate o tom, či sa
čl. 3 ods. 1 prvej Smernice a čl. 1 ods. 1 tretej Smernice majú vykladať v tom zmysle, že povinné

poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu
nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obeti usmrtených pri dopravnej nehode. Na takto
položenú otázku bolo zodpovedané tak, že čl. 3 ods. 1 prvej smernice, čl. 1 ods. 1 a 2 druhej smernice a
čl. 1 ods. 1 tretej smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej

blízkym osobám obeti usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti
poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej. Povinnosť krytia
poistením je zabezpečená a definovaná právnou úpravou Únie, rozsah náhrady škody sa v zásade
spravuje vnútroštátnym právom ( pozri rozsudok Marques Almeida, bod 28). Členské štáty sú teda
povinné zabezpečiť, aby zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, ktorá sa

uplatňuje podľa ich vnútroštatného práva, bola krytá poistením v súlade s ust. prvej, druhej a tretej
Smernice (pozri rozsudok Marques Almeida, bod 30). Druhá a tretia Smernica určili aká škoda bude
krytá a aké budú podmienky povinného poistenia tým, že tieto Smernice určili povinné krytie niektorých
škôd v určitých minimálnych výškach, medzi ktorými v čl. 1 ods. 1 druhej Smernice nachádza najmä ujma
na zdraví. Vzhľadom na odpoveď Súdneho dvora na prvú prejudiciálnu otázku nie je potrebná odpoveď

na druhú otázku. Navrhovatelia majú za to, že vo svetle rozsudku Súdneho dvora, vnútroštátne právo
umožňuje rodinným príslušníkom obete dopravnej nehody požadovať náhradu utrpenej nemajetkovej
ujmy a náhrada tejto ujmy musí byť krytá povinným poistením motorového vozidla. Unijné právo vzťahy
ohľadne náhrady škody nereguluje. Za stavu, že právo umožňuje navrhovateľom požadovať náhradunemajetkovej ujmy, je dôvodný záver, že takáto náhrada nemajetkovej ujmy musí byť likvidovaná z
povinného zmluvného poistenia. Právna úprava, ktorá by tomuto odporovala, bráni naplneniu cieľa
vo vyššie uvedených smerníc EÚ a takáto právna úprava sa nesmie použiť. Prvostupňový súd

bol nedôsledný, ak v rozpore s cieľmi relevantných smerníc únie nezaviazal odporcu 2/, a ktorý
podľa zistených okolností musí likvidovať náhradu nemajetkovej ujmy. Zmyslom a cieľom poistenia
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových prostriedkov je pokryť z poistenia náhradu
ujmy v najširšom význame slova. Riziko vzniku škôd pri prevádzke dopravných prostriedkov je veľmi
vysoké a nemá žiadnu logiku obmedzovať poistné plnenie a prenášať ho na plecia osôb, ktoré za účelom

nepredvídateľných situácií sa nechali resp. sa museli povinné zmluvne poistiť a ktoré ani nedokážu
ekonomicky zvládnuť zaplatenie náhrady vzniknutej ujmy. Navrhovatelia ďalej poukázali na rozsudok
Súdneho dvora EÚ vo veci Drozdovs C-277/12 , podľa ktorého čl. 3 ods. 1 Smernice Rady 72/166/EHS z
24. apríla 1972 a čl. 1 ods. 1 a 2 druhej Smernice Rady 84/5/EHS z 30. decembra 1983 sa majú vykladať
v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel
má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obeti usmrtených pri dopravnej

nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo
uplatniteľné v spore vo veci samej.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie odporca 1/ a to čo do výroku
priznanej výšky nemajetkovej ujmy jednotlivým navrhovateľom 1/, 2/ a 3/, ďalej čo do výroku o

zamietnutie návrhu vo vzťahu k odporcovi 2/ a taktiež čo do uloženej povinnosti odporcu 1/ zaplatiť
súdny poplatok v sume 996,- eur z dôvodov, že súd prvého stupňa z vykonaného dokazovania nevyvodil
správny právny záver, čo sa týka priznania výšky nemajetkovej ujmy vo vzťahu k navrhovateľom 1/ až 3/,
ale aj v časti zamietnutia návrhu vo vzťahu k odporcovi 2/ z dôvodu, že nie je pasívne legitimovaný. Čo
sa týka pasívnej legitimácie odporcu 2/, toto rozhodnutie súdu prvého stupňa vo vzťahu k odporcovi 2/

nie je správne, pretože, ak vnútroštátne právo umožňuje rodinným príslušníkom obete dopravnej nehody
požadovať náhradu utrpením nemajetkovej ujmy, náhrada tejto ujmy musí byť krytá povinným poistením
motorového vozidla. Unijné právo vzťahy ohľadne náhrady škody nereguluje. Harmonizácia sa týka až
následného poistného krytia náhrady utrpenej nemajetkovej ujmy, ak ju vnútroštátnej právo priznáva.
Za stavu, že právu v príslušných ustanoveniach Občianskeho zákonníka umožňuje navrhovateľovi

požadovať náhradu nemajetkovej ujmy je dôvodný záver, že takáto náhrada nemajetkovej ujmy musí
byť likvidovaná z povinného zmluvného poistenia. Právna úprava, ktorá by tomuto odporovala bráni
naplneniu cieľa smerníc EÚ a takáto právna úprava sa nesmie použiť. Ďalej odporca 1/ uviedol, že vo
svojichpísomnýchvyjadreniachpoukázalnavýkladpojmuškoda,použitýchvzák.č.381/2001Z.z.,ktorý
je treba chápať extenzívne v tom zmysle, že tento pojem zahŕňa aj náhradu nemajetkovej ujmy z titulu

občianskeho - právnej zodpovednosti. V tejto súvislosti citoval stanovisko sudcu JUDr. Rudolfa Čirča vo
veci vedenej NS SR sp. zn. 4Cdo/168/2009. Ďalej odvolateľ uviedol, že právne závery prvostupňového
súdu, že zo zák. č. 381/2001 Z.z. nevyplýva ani jeden zo spôsobov, ktorý by založil pasívnu legitimáciu
odporcu 2/ resp. v danom prípade pasívnu solidaritu, pričom ani ust. § 15 nedáva podľa prvostupňového
súdu pre tento záver dostatočný podklad, nie sú správne a preto má za to, že odporca 2/ je pasívne

legitimovaným subjektom. Ďalej odporca 1/ uviedol, že sa nestotožňuje s výškou nemajetkovej ujmy,
ktorú súd priznal navrhovateľom 1/ až 3/. Aj keď prvostupňový súd správne v odôvodnení uvádza kritériá,
z ktorých vychádzal a to závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých došlo k neoprávnenému
zásahu, tieto kritériá nepremietol do výroku svojho rozhodnutia. Odporca najmä uviedol, že odo dňa
nehody, ani počas trestného konania, ani počas samotného konania o náhradu nemajetkovej ujmy

nepopieral, že v dôsledku jeho nedbanlivostného konania došlo k usmrteniu p. K. C. a mal. R. H.
a tieto okolnosti napĺňajú prvé kritérium a to závažnosť ujmy. Čo sa však týka druhého kritéria a to
okolnosti, za ktorých došlo k neoprávnenému zásahu je toho názoru, že zo strany súdu prvého stupňa
tieto okolnosti neboli vyhodnotené správne a nebol z nich vyvodený správny záver. Súd prvého stupňa
v danom prípade vychádzal z rozsudku Okresného súdu Bratislava 3 č. k. 46T/209/2009, súčasťou

ktorého bol i znalecký posudok 13/2009 zo dňa 21.4.20089 znalca Ing. Igora Šimka. Zo znaleckého
posudku vyplýva, že z technického hľadiska bolo príčinou dopravnej nehody nielen nesprávna technika
jazdy vodiča vozidla odporcu 1/, ale aj nesprávne používanie cestnej komunikácie zo strany chodkyne,
ktorá prechádzala cez vozovku mimo plochy vyznačeného priechodu pre chodcov a prechádzala cez
vozovku v čase, keď na to nebola situácia z technického hľadiska spôsobilá. Znalec ďalej uvádza,

že technickou príčinou dopravnej nehody bolo v prvom rade nesprávne konanie chodkyne C. ako
účastníčky cestnej premávky a následne tiež nereagovanie vodiča na chybné konanie chodkyne. Súd
prvého stupňa vo svojom rozhodnutí považoval za potrebné uviesť, že k dopravnej nehode došlo mimo
prechodu pre chodcov až v druhom jazdnom pruhu v smere jazdy vodiča a ak by chodkyňa venovalapozornosť prichádzajúcemu vozidlu stačilo nevkročiť do jazdného pruhu vodiča a teda dať mu prednosť
a zároveň mala zodpovednosť aj za 5 roč. vnučku. Chodkyňa sa nemala spoliehať na včasnú reakciu
prichádzajúceho vodiča, že zabrzdí včas a dá jej prednosť. Súd prvého stupňa na základe uvedeného

potom konštatoval mieru spoluzavinenia chodkyne p. C. a spolu s ňou mal. R. vo výške 50 %, čo
je podľa názoru odporcu 1/ nesprávne. Nesprávne používanie cestnej premávky dospelej osoby p.
C. ako chodkyne a ako účastníčky cestnej premávky je treba vyhodnotiť najmä vo vzťahu k mal. R.,
ktorá vo veku 5 rokov nemohla v žiadnom prípade posúdiť dôsledky svojho konania a za jej nesprávne
použitie cestnej premávky ako mal. osoby v nízkom veku bola plne zodpovedná len stará matka p.

C.. Súdom stanovená výška nemajetkovej ujmy za smrť mal. R. vo vzťahu k odporcovi 1/ je preto
neopodstatnená. Súd okolnosti v tomto smere vôbec nevyhodnotil, hoc prechádzanie mal. R. bolo
výlučne v réžii dospelej osoby chodkyne p. C.. Neodvrátiteľné a trvalé následky vo vzťahu k úmrtiu
maloletej nemožno pripísať v rovnakom rozsahu odporcovi 1/ tak, ako p. C. a dôvodiť, že spoluzavinenie
p. C. je rovnaké vo vzťahu k nej ako k mal. R.. Taktiež samotné určenie výšky nemajetkovej ujmy
vo vzťahu k jednotlivým navrhovateľom je neadekvátne, nakoľko, pokiaľ by nebola súdom stanovená

miera spoluzavinenia 50 % za konanie p. C., tak potom navrhovateľke 1/ by bola priznaná titulom
úmrtia dcéry suma 15.000,- eur a titulom úmrtia matky 10.000,- eur, navrhovateľovi 2/ by bola priznaná
suma 15.000, - eur titulom úmrtia dcéry a 4.000,- eur titulom úmrtia svokry a navrhovateľovi 3/ by
bola priznaná suma 10.000,- eur titulom úmrtia sestry a 10.000,- eur titulom úmrtia starej matky, čo
všetky spolu predstavuje sumu 64.000,- eur. Takúto sumu však nie je možné považovať za primeranú

sumu ktorá by nebola nástrojom na získanie neprimeraných finančných prostriedkov pre jednu rodinu.
Účelom finančného zadosťučinenia nie je kompenzovať navrhovateľom stratu ich blízkych, ale do istej
miery kompenzovať ich útrapy smrťou vyvolané, ale pri stanovení konečnej výšky nemajetkovej ujmy
musí byť zachovaná požiadavka nezneužívať tento prostriedok na neprípustné obohacovanie. Odporca
1/ uviedol, že už v konaní poukazoval na to, že z dokazovania nebol preukázaný rovnaký zásah

do osobnostných práv a právom chránených záujmov navrhovateľov. Je nesporné, že k najväčšiemu
zásahu došlo na strane navrhovateľky 1/, avšak čo sa týka navrhovateľa 2/ a navrhovateľa 3/ intenzita
zásahu bola neporovnateľne nižšia, čo sa nepremietlo do výroku. V tejto súvislosti odporca 1/ poukázal,
že záverečná správa k dlhodobej výpomoci spoločnosti Charitas nemá dostatočne relevantný význam
na preukázanie intenzity zásahu v posudzovanej veci. Uvedená spoločnosť sa zaoberá mobilnými,

rodinnými a opatrovateľskými službami a s rodinou začala spolupracovať až v apríli 2010 kedy bola
do rodiny nasadená spoločníčka. Dôvodom poskytnutia pomoci podľa správy bolo, že matka ktorá
trpí chronickými, fyzickými ťažkosťami (jednalo sa o obdobie po narodení dvojičiek už po nehode) je
starostlivosťou o deti a domácnosť úplne preťažená. Popri bábätkách jej chýba čas a starostlivosť o
syna S.. Odporca 2/ v konaní namieta uvedenú správu a má za to, že nie je objektívnym dôkazom na

preukázanie intenzity zásahu do práv navrhovateľov. Organizácia nie je odborne znalou organizáciou,
disponovala len informáciami ktoré jej poskytli navrhovateľ 1/ prípadne navrhovateľ 2/ a intenzitu
zásahu a skutočný psychický stav navrhovateľov 1/, 2/, 3/ by mohol objektívne posúdiť len psychológ
prípade psychiater, znalci z odboru daného odvetvia. Nehoda sa stala v lete v roku 2008, do apríla
2010 nebolo v konaní preukázané, že by rodina navštevovala odbornú pomoc psychológa prípadne

psychiatra a ani závery odborníka - znalca prípadne ošetrujúceho lekára neboli v konaní v zákonom
stanovenej lehote podľa § 118a O.s.p. preukázané. Pomoc organizácie nastala až po narodení ďalších
detí dvojičiek. Čo sa týka odvolania v časti ohľadne uloženia povinnosti zaplatenie súdneho poplatku
vo výške 996,- eur v danom prípade odporca 1/ požiadal o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov
z dôvodu, že nemajetný a dlhodobo bez pravidelného príjmu, má len príležitostné brigády. V dôsledku

dopravnej nehody nastúpil na výkon trestu a prišiel o zamestnanie. Nemá žiaden majetok, nehnuteľnosti
a ani hnuteľné veci vyššej hodnoty či finančnú hotovosť s tým, že má zákonnú vyživovaciu povinnosť
voči dvom deťom po rozvode manželstva. V súčasnosti si nemôže nájsť adekvátne zamestnanie, je
evidovaný na úrade práce ako uchádzať zamestnanie.

K odvolaniu odporcu 1/ zaslali písomné vyjadrenie navrhovatelia 1/ až 3/, v ktorom uviedli, že súhlasia
s názorom odporcu 1/, že právne predpisy upravujúce poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorových vozidiel sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhrada nemajetkovej ujmy
spôsobenej blízkym osobám obeti usmrtených pri dopravnej nehode, čím je daná pasívna legitimácia

odporcu 2/. K samotnej výške škody uviedli, že odporca 1/ tak v trestnom ako aj v civilnom konaní
neuviedoldôvodprektorýsanevenovalsituáciivcestnejpremávke,čímneumožňujehodnotiťpresnejšie
jeho zlyhanie z dôkazného hľadiska. Počas doby trvania celého trestného konania bol zo strany odporcu
1/ problematické dosiahnuť čo i len čiastočnú náhradu materiálnej ujmy, ktorú odmietol hradiť v celejvýške poisťovateľ, kedy si navrhovatelia nemohli dovoliť zaobstarať ani náhrobný kameň pre usmrtené
dieťa a jeho starú mamu. Ďalej navrhovatelia poukázali na konanie odporcu 1/, keď zo znaleckého
posudkuvyplývajednoznačnýzáver,žepredzrážkoususmrtenýmiosobamianilennebrzdil,začalbrzdiť

až po náraze, bol jasný deň, nič mu nebránilo vo výhľade a z kamerových záznamov, ktoré dokumentuje
jeho správanie a spôsob jazdy je zrejmé, že akýmkoľvek minimálnym úhybnym manévrom mohol a
mal zrážke ľahko zabrániť. Zlyhanie odporcu 1/ je o to závažnejšie, keď chodkyne sa v čase nárazu
nachádzali tesne pri ľavom okraji vozovky t.j. tesne pred vstupom na chodník pre chodcov. V tomto
smereupriamujúpozornosťstr.24znaleckéhoposudku.Náhradunemajetkovejujmyvovýškevyčíslenej

nominálne v petite žaloby považujú navrhovatelia za primeranú.

K odvolaniu navrhovateľov 1/ až 3/ ako aj k odvolaniu odporcu 1/ zaslal písomné vyjadrenie odporca 2/, v
ktorom uviedol, že rozhodnutie súdu ohľadne neexistencie pasívnej, vecnej legitimácie odporcu v 2/ radu
považuje za správne a v súvislosti s tým poukazuje okrem odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa
aj na ich vyjadrenie zo dňa 14.3.2014 a 25.11.2013. Je toho názoru, že nemajetková ujma spôsobená

blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode je pokrytá povinným poistením zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla len v prípade, že jej náhradu na základe
zodpovednosti za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej. Tento záver je
zrejmý aj z rozsudku ESD vo veci C-22/12. Vo svojom výroku konštatuje, že príslušné ustanovenie prvej,
druhej a tretej smernice sa má vykladať aj v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu

spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej
blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti
poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej. Vnútroštátne
právo konkrétne zákon č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla v § 4 v tomto konaní prejednávaný druh nemajetkovej

ujmy neupravuje. Opačný záver teda podporujúci existenciu pasívnej, vecnej legitimácie odporcu v
druhom rade založenú smernicami by priznával nepriamy účinok smernice, ktorý je contra legem,
najmä vzhľadom na systematiku náhrady škody a nemajetkovej ujmy v našom právnom poriadku, teda
priznával by jednotlivcovi právo bez toho, aby tomuto právu svedčila povinnosť druhého účastníka
právneho vzťahu v tomto prípade odporcovi 2/. Takáto aplikácia smernice je však vylúčená aj z

rozhodovacej praxe ESD. Keďže právny poriadok Európskej únie rieši pokiaľ ide o problematiku
poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla len povinnosť krytia
škody a nerieši náhradu nemajetkovej ujmy pozostalých po obetí dopravnej nehody, nakoľko určenie
rozsahu náhrady škody je výslovne v právomoci členského štátu, je práve v znení zákona č. 381/2001
Z.z. rozhodujúce, pokiaľ ide o určenie tohto, či je takáto nemajetková ujma poistením zodpovednosti

krytá. Na základe uvedeného žiadajú, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne
správne potvrdil.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že všetky odvolania boli podané
včas (204 ods. 1 O.s.p.) oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.) proti rozhodnutiu

protiktorémujeodvolanieprípustné(§201a§202O.s.p.)poskonštatovaní,žeodvolaniamajúzákonom
predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody
(§ 205 ods. 1 písm. a), d) a f) O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom
a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.) postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214
ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľov ako aj odvolanie odporcu 1/ sú dôvodné,

v dôsledku čoho je nevyhnutné napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie
konanie.

Predmetom konania pred súdom prvého stupňa vedeného pod sp. zn. 21C 15/2011 je návrh
navrhovateľov ktorým sa domáhajú vydania rozhodnutia, aby súd uložil odporcom 1/ a 2/ spoločne a

nerozdielne zaplatiť navrhovateľke 1/ sumu 33.194,- eur a 33.194,- eur, navrhovateľovi 2/ 33.194,- eur
a 33.194,- eur, navrhovateľovi 3/ 33.194,- eur a 33.194,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9%
ročne odo dňa podania návrhu na súd zaplatenie náhradu trov konania.

Predmetom odvolacieho konania je posúdenie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvého stupňa

ktorým bol odporca 1/ zaviazaný zaplatiť navrhovateľke 1/ sumu 12.000,- eur, navrhovateľovi 2/ sumu
9.000,- eur a navrhovateľovi 3/ sumu 10.000,- eur všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku ako
aj v časti zamietnutia návrhu a uloženia povinnosti odporcovi 1/ zaplatiť Okresnému súdu Trnava súdny
poplatok za návrh vo výške 996,- eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku.Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel k
záveru, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil, skutkový stav nezistil v rozsahu potrebnom

pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam
a napadnutý rozsudok nie je preskúmateľný pre nedostatok dôvodov.

Podľa § 221 ods. 1 písm. f) a h) OSP súd rozhodnutie zruší, len ak účastníkovi konania sa postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom; alebo ak súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil

tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorý znemožnil účastníkovi konania
realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva (napr. právo zúčastniť
sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy a pod.). Odňatie možnosti konať pred súdom je
relevantné vtedy, ak išlo o postup nesprávny (uvažované z hľadiska zachovania postupu súdu určeného

zákonom alebo ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi) a ak sa postup súdu prejavil v
priebehu konania, a tiež pri rozhodovaní.

Navrhovatelia 1/ až 3/ sa svojou žalobou domáhajú voči odporcom 1/a 2/ náhrady nemajetkovej ujmy
z dôvodu, že odporca 1/ ako vodič osobného motorového vozidla zavinil dopravnú nehodu, pri ktorej

zomrela p. M. C. (matka navrhovateľky 1/) a maloletá R. H. ( dcéra navrhovateľov 1,2/ a zároveň
sestra navrhovateľa 3/). Odporca 2/ je na základe poistnej zmluvy uzavretej s odporcom 1/ poistiteľom
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla v zmysle zákona č. 381/2001 Z.z. Z
obsahu preskúmavaného spisu odvolací súd zistil, že v konaní je medzi účastníkmi spornou skutočnosť,
či je daná pasívna legitimácia odporcu 2/, teda či je v prejednávanej veci nositeľom subjektívnej

povinnosti vyplývajúcej z hmotného práva s čím súvisí ďalšia sporná otázka, či sa plnenie vylývajúce
zo zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla v zmysle zákona č. 381/2001
Z.z. vzťahuje aj na nemajetkovú ujmu, na ktorú majú navrhovatelia nárok v zmysle ustanovení § 11 a
§ 13 Občianskeho zákonníka.

Súd prvého stupňa dospel k záveru, že náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch ako jedna z
foriem satisfakcie za neoprávnený zásah do života a zdravia fyzickej osoby, nepatrí medzi nároky
kryté poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Súd vychádzal
aj z rozsudku Súdneho dvora 24.10.2013 vo veci C-22/12, ktorý rozhodol, že povinné poistenie
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu

nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu
na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci
samej.Unijnéprávovzťahyohľadnenáhradyškodynereguluje,keďharmonizáciasatýkaažnásledného
poistného krytia utrpenej nemajetkovej ujmy, ak ju vnútroštátne právo priznáva. Uplatnenie nároku v
zmysle § 13 Občianskeho zákonníka logicky a systematicky nespadá pod úpravu náhrady škody a

spadá pod právne prostriedky na ochranu práv na ochranu osobnosti. V tomto prípade právo na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch predstavuje peňažnú satisfakciu, nie náhradu škody. Účelom práva
na peňažné zadosťučinenie je vyvážiť a zmierniť nemajetkovú ujmu peňažnou formou, čím sa síce
približuje funkcii reparačnej, aká je aj pri náhrade škody, avšak vychádza z iných predpokladov. Nárok
na nemajetkovú ujmu nie je nárokom na náhradu škody a preto nemožno dospieť k záveru, že by bolo

možné považovať výklad pojmu náhrada škody a škody na zdraví za eurokonformný výklad. Pojem
škoda sa nedá stotožniť s pojmom ujma. Súd dospel k záveru, že zo zák. č. 381/2001 Z. z. nevyplýva ani
jeden zo spôsobov, ktorý by založil pasívnu solidaritu odporcu 2/ s odporcom 1/, pričom ani ustanovenie
§ 15 nedáva pre tento záver dostatočný podklad, pretože ustanovenie § 15 zakladá len možnosť žalovať
priamo poisťovňu, nielen škodcu.

Odvolací súd dospel k záveru, že pasívna legitimácia odporcu 1/ je daná protiprávnym konaním,
ktorého sa dopustil, pričom spôsobil smrť, čím bola vyvolaná nenapraviteľná ujma v osobnostnej
sfére navrhovateľov. Pasívna legitimácia odporcu 2/, ktorý je poistiteľom odporcu 1/ a jeho povinnosť
zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vyplýva z ustanovení zákona č. 381/2001 Z.z. o

povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla,
prihliadajúc aj na účel citovaného zákona a zmysel povinného zmluvného poistenia zodpovednosti
za škody spôsobenej prevádzkou dopravných prostriedkov. Od 01.01.2002 povinné zmluvné poistenie
je upravené v zákone č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škoduspôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Ust. § 15 zakladá priamy nárok poškodeného proti
poisťovni, teda podľa § 15 zákona o povinnom zmluvnom poistení, poškodený je oprávnený uplatniť
svoj nárok na náhradu škody priamo proti poistiteľovi a je povinný tento nárok preukázať. Poškodený,

ako obeť dopravnej nehody, má neobmedzený priamy nárok na plnenie voči poistiteľovi. Poistiteľ
vykonávajúci povinné zmluvné poistenie zodpovednosti má rovnaké právne postavenie ako priamy
škodca. Poškodený teda môže priamo od neho požadovať náhradu škody. Poškodený môže uplatňovať
náhradu škody spôsobenú prevádzkou motorového vozidla aj od poisteného škodcu, teda od odporcu 1/.
Môžusvojnárokuplatniťbuďsamostatnevočikaždémualebospoločnežiadaťplnenieajprotipoistiteľovi

aj proti škodcovi, pričom plnenie môže dostať len raz, keďže navrhovatelia majú nárok na plnenie
proti dvom subjektom z iného právneho dôvodu. Pokiaľ navrhovatelia uplatňujú nárok voči obom týmto
subjektom, ich vzájomný vzťah je taký, že v tom rozsahu, v akom splnil veriteľovi jeden z nich, zaniká dlh
a tým aj povinnosť druhého. Majú postavenie samostatných spoločníkov, nevzniká medzi nimi pasívna
solidarita a jedným rozhodnutím môže byť každý z nich zaviazaný na splnenie celého dlhu veriteľovi,
avšakvovýrokurozhodnutiamusíbyťvymedzenýichvzájomnývzťah(žeplnenímjednéhoznichzaniká

v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého ).

Preto, vzhľadom na uvedené, prvostupňový súd nepostupoval správne, keď žalobu voči odporcovi 2/
zamietolaodporcu1/výlučnesaméhozaviazalnaplnenievovzťahuknavrhovateľom.Bolopreukázané,
že poistný vzťah medzi odporcom 1/ a odporcom 2/ v čase vzniku dopravnej nehody existoval, išlo o

poistný vzťah z titulu povinného zmluvného poistenia podľa zákona č. 381/2001 Z. z., navrhovatelia si
uplatnili nárok vo vzťahu k obom týmto subjektom, preto nesprávna bola úvaha prvostupňového súdu o
tom, že odporca 2/ nie je vo vzťahu k navrhovateľom pasívne legitimovaným.

V prejednávanej veci bolo ďalej sporné, či je potrebné vykladať Smernicu Rady 72/166 EHS tak, že

povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má
pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej
nehode alebo nie, keď navrhovatelia a odporca 1/ boli toho názoru, že v danom prípade vnútroštátne
právo náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje a odporca 2/ bol toho názoru,
že túto náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu vnútroštátne právo nepriznáva.

Podľa § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života
a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

Podľa § 13 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo

od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto
zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie (ods. 1). Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce
zadosťučinenie podľa odseku 1 .

Na základe vyššie uvedeného, tak odvolací súd dospel k záveru, že náhrada nemajetkovej ujmy v

peniazoch ako jedna z foriem satisfakcie za neoprávnený zásah do života a zdravia fyzickej osoby, patrí
medzi nároky kryté poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla v
zmysle ust. § 4 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z.z., keď pritom práve vychádzal aj z rozsudku Súdneho
dvora z 24.10.2013 vo veci C-22/12, ktorý rozhodol, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej

blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti
poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej. V danom prípade
vnútroštátne právo v ust. § 13 Občianskeho zákonníka túto náhradu upravuje, pretože účelom práva
na peňažné zadosťučinenie je vyvážiť a zmierniť nemajetkovú ujmu peňažnou formou, čím plní funkciu
reparačnú, rovnako ako je to pri náhrade škody. Súd prvého stupňa preto dospel k nesprávnemu záveru,

že povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škodu nie je krytá aj náhrada nemajetkovej ujmy
za zásah do práva na súkromný a rodinný život pozostalých, spôsobený usmrtením blízkej osoby pri
prevádzke dopravných prostriedkov a teda, že poisťovňa nie je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti
vyplývajúcej z poistnoprávneho vzťahu v prípade, ak predmetom konania je nárok pozostalých na
náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2 OZ.

S rozhodnutím Súdneho dvora EÚ je možné v celom rozsahu súhlasiť a vykladať zodpovednosť
žalovaných najmä odporcu 2/ eurokonformne. Preto aj v tejto časti prvostupňový súd pochybil, keď pri
rozhodovaní o zodpovednostnom subjekte uvedené okolnosti nevzal do úvahy. Ďalej sa odvolací súd
zaoberal odvolacou námietkou odporcu 1/ a to, že súd prvého stupňa nesprávne vyhodnotil okolnosti

za ktorých došlo k neoprávnenému zásahu keď poukázal na Znalecký posudok č.13/2009 zo dňa
21.4.20089 znalca Ing. Igora Šimka z ktorého vyplýva, že z technického hľadiska bolo príčinou dopravnej
nehody nielen nesprávna technika jazdy vodiča vozidla - odporcu 1/, ale v prvom rade bolo technickou
príčinou dopravnej nehody nesprávne konanie chodkyne p.C., ktorá prechádzala cez vozovku mimo
plochyvyznačenéhopriechoduprechodcovaprechádzalacezvozovkuvčase,keďnatonebolasituácia

z technického hľadiska spôsobilá. Súd prvého stupňa na základe uvedeného potom konštatoval mieru
spoluzavinenia chodkyne p. C. a spolu s ňou aj mal. R. vo výške 50 %, čo podľa názoru odporcu 1/
je nesprávne.Odvolací súd sa v tejto súvislosti stotožňuje z rozhodnutím súdu prvého stupňa o miere
spoluzavinenia odporcu 1/ a neb. chodkyne p. C. a to u každého na 50 %, nakoľko z vykonaného
dokazovania a to najmä rozsudkom Okresného súdu Bratislava III. zo dňa 10.12.2009 sp. zn. 46 T

92/2009, konkrétne zo záverov znaleckého dokazovania jasne vyplýva, že v prvom rade bolo technickou
príčinou nehody nesprávne konanie chodkyne p.C., ktorá sa pred vstupom do vozovky zodpovedne
nepresvedčila, či môže cez vozovku bezpečne prechádzať, keď do vozovky vstúpila mimo vyznačeného
priechodu pre chodcov a cez vozovku prechádzala v čase, keď na to nebola situácia z technickéhohľadiska spôsobilá a druhou príčinou bola nesprávna technika jazdy vodiča, ktorý na vstup chodkýň do
jazdného pásu vozovky a pohyb v smere jeho jazdnej dráhy nereagoval včas intenzívnym brzdením a
bolo povinnosťou vodiča reagovať na pohyb chodkýň už v čase, keď z priestoru niky začali vstupovať

do pravého jazdného pruhu vozovky. Z uvedeného tak vyplýva, že v prvom rade bolo technickou
príčinou dopravnej nehody nesprávne konanie chodkyne p.C., avšak na strane druhej mohol odporca 1/
zabrániť nehode správnou technikou jazdy a to včasným intenzívnym brzdením a zastavením vozidla
ešte pred nebezpečným prierezom vozovky, načo mal odporca 1/ dosť času a k nenapraviteľnému
následku by nebolo došlo. Odvolací súd však vidí nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa

vo vyhodnotení okolnosti za ktorých došlo k neoprávnenému zásahu vo vzťahu medzi odporcom 1/ a
neb. mal. R., nakoľko táto vstúpila do vozovky na pokyn a v sprievode dospelej osoby - starej matky neb.
p. C. a z uvedeného tak nie je zrejmé, prečo aj u mal. R. bola daná miera spoluzavinenia vo výške 50%.

Ustanovenie§157ods.2O.s.p.výstižneurčuje,žesúdvodôvodneníposúdizistenýskutkovýstavpodľa
príslušných ustanovení, ktoré použil. Súd v rámci právneho posúdenia v odôvodnení rozhodnutia nielen

vysvetlí, prečo určité zákonné ustanovenie použil, ale zároveň tiež obsah použitého zákonného predpisu
vyloží, a to predovšetkým v tom zmysle, aby bol účastníkmi konania pochopený predovšetkým vzťah
medzi skutkovými zisteniami a právnym posúdením v konaní o prejednávanej veci, a prečo teda logicky
muselo byť citované zákonné ustanovenie použité. Súd prvého stupňa pri odôvodnení napadnutého
rozhodnutia pochybil, ak z jeho obsahu nie je zrejmé akými úvahami sa pri rozhodovaní riadil, z ktorých

skutočnostívychádzal,ktoréskutočnostipovažovalzapreukázanéaktorénieatoohľadnevyhodnotenia
okolnosti za ktorých došlo k neoprávnenému zásahu vo vzťahu medzi odporcom 1/ a neb. mal. R..
Potrebné je potom zdôrazniť, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia môže nastať z dôvodu nedostatku
právneho posúdenia veci ako aj jeho dôvodov. To znamená, že súd prvého stupňa sa nevysporiadal
dostatočne právnym posúdením veci z rozhodnutia neboli rozpoznateľné jeho nosné dôvody, respektíve

tieto dôvody nemali oporu vo výsledkoch vykonaného dokazovania. Súd by mal vo svojej argumentácii
obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, to znamená že
závery, ku ktorým súd dospel musia byť pre adresáta prijateľné, racionálne, a v konečnom dôsledku aj
spravodlivé a presvedčivé.

Vzhľadom na to, že súd prvého stupňa rozhodnutie ohľadne posúdenia okolností za ktorých došlo k
neoprávnenému zásahu a to konkrétne ohľadne miery spoluzavinenia odporcu 1/ a mal. R. na dopravnej
nehode neodôvodnil spôsobom vyplývajúcim z ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p., pretože z odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia nevyplýva, ktoré skutočnosti považoval súd za preukázané a ktoré nie, z
akých skutočností vychádzal a akými úvahami sa pri ich hodnotení riadil, napadnutým rozhodnutím tak

došlo k porušeniu práva účastníkov na riadny proces, pretože títo majú podstatne sťažené postavenie
pri napadnutí rozhodnutia odvolaním práve vzhľadom na absenciu dôvodov rozhodnutia. Uvedená
skutočnosť, že došlo v konaní k procesnej vade podľa § 157 ods. 2 O.s.p (§ 167 ods. 2 O.s.p) je
okolnosťou, pre ktorú musí odvolací súd napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť, pretože rozhodnutie vydané
v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou, nemôže byť považované správnym.

Právo na súdnu ochranu, okrem Ústavy Slovenskej republiky (čl. 46 ods. 1), Listiny základných práv a
slobôd(čl.36ods.1)aDohovoruoochraneľudskýchprávazákladnýchslobôd(čl.6ods.1)zabezpečujú
a vykonávajú aj jednotlivé ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (napr. § 41 O.s.p., § 123 O.s.p., §
115O.s.p.apod.).Obsahomprávanasúdnuochranuvrámcispravodlivéhoprocesujeiprávoúčastníka,

aby sa jeho vec, ak to zákon pripúšťa, prejednala v dvojinštančnom konaní.

Požiadavke dôsledného rešpektovania ústavného princípu dvojinštančnosti občianskeho súdneho
konania tak odvolací súd mohol učiniť zadosť iba kasačným rozhodnutím. Inak by odvolací súd
znemožnil účastníkom realizáciu ich procesných práv, lebo by im odoprel možnosť prieskumu nových,

z pohľadu záverov súdu prvého stupňa dosiaľ bezvýznamných, avšak z hľadiska posúdenia odvolacím
súdom rozhodujúcich záverov (o výške bezdôvodného obohatenia), čím by účastníkom odňal možnosť
konať pred súdom (mutatis mutandis porovnaj rozhodnutie NS SR sp. zn. 2 Cdo 276/2007).

Na základe uvedeného tak odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1

písm. h/ a f) O. s. p. zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, keď zároveň zrušil aj závislý
výrokouloženípovinnostiodporcu1/zaplatiťsúdnypoplatokzanávrhvovýške996,-eurpodľa§2ods.2
veta prvá zákona č. 71/1992 Zb. vyrubený v zmysle položky 7b písm. b/ Sadzobníka súdnych poplatkov,
nakoľko odporca 1/ požiadal v rámci odvolacieho konania o oslobodenie od súdnych poplatkov v zmysleust. § 138 O.s.p. o ktorej žiadosti je potrebné súdom prvého stupňa rozhodnúť a zároveň bolo potrebné
tento výrok rozhodnutia zrušiť z dôvodu, že o uplatnenom nároku navrhovateľov v merite veci bude súd
prvého stupňa opätovne rozhodovať a preto znova nanovo rozhodne aj o povinnosti zaplatenia tohto

súdneho poplatku.
Úlohou prvostupňového súdu bude opätovne nárok navrhovateľov prejednať, riadiť sa v súlade s
ust. § 226 O. s. p. právnym názorom odvolacieho súdu, zodpovedať všetky rozhodujúce právne
otázky, vysporiadať sa so všetkými relevantnými argumentmi účastníkov konania a opätovne o nároku
navrhovateľov zákonným spôsobom rozhodnúť. Odvolací súd upozorňuje prvostupňový súd na to, že

jeho rozhodnutie musí byť riadnym spôsobom odôvodnené podľa § 157 ods. 2 O. s. p. už aj s poukazom
na tú okolnosť, že sú na odôvodnenie rozhodnutia súdu o priznaní nemajetkovej ujmy kladené zvýšené
nároky, tak, aby bolo z rozhodnutia a najmä dôvodov jednoznačne zrejmé, ako súd dospel k záveru,
ktorý vyslovil vo výrokovej časti rozhodnutia a akými úvahami sa riadil, najmä aké kritéria hodnotil a
akým spôsobom tieto kritéria premietol do rozhodnutia o uplatnenom nároku.

Vzhľadom na to, že súd prvého stupňa o trovách konania podľa § 151 ods. 3 O.s.p. nerozhodol, rovnako
ani odvolací súd o trovách odvolacieho konania nerozhodoval a o týchto podľa § 224 ods. 4 O.s.p.
rozhodne súd prvého stupňa.

Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.