Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 22. jún 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23Co/191/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2218202828
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 06. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daša Kontríková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2218202828.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Daša Kontríková a sudkýň: JUDr.

Ľuboslava Vanková a JUDr. Ľubica Bundzelová, v spore žalobcu: AH domy s.r.o., so sídlom Bajkalská
12985/9A, Bratislava, IČO 50 792 334, zastúpený: Mgr. Peter Gazdík, advokát so sídlom Alžbetínske
námestie 1203, Dunajská Streda proti žalovaným: 1) Z. Q., bytom E. č. XX, 2) I. Q., bytom E. č. XX,
žalovaní 1) a 2) zastúpení: JUDr. Peter Varsányi, advokát, so sídlom Konrádova 221, Kvetoslavov, o
odstránenie neoprávnenej stavby a o vzájomnej žalobe o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č. k. 20C/7/2018-136 zo dňa 14. februára 2019, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e .

II. Žalovaný má nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov odvolacieho
konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré
vydá súdny úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu žalobcu zamietol výrokom II. určil,
že žalovaní 1) a 2) sú bezpodielovými spoluvlastníkmi parcely č. 63/37 zastavané plochy a nádvoria
vo výmere 107 m2, ktorá bola geometrickým plánom vyhotoveným Ing. F. H. dňa 21.09.2018 pod č.
33 472 602-180/18 a úradne overeným Okresným úradom Dunajská Streda dňa 02.10.2018 pod č.

61.2277/2018 oddelená od parcely č. 63/8 zastavané plochy a nádvoria vo výmere 15.892 m2, zapísanej
na LV č. XXXX pre k.ú. E., obec E., okres Dunajská Streda; pričom geometrický plán je súčasťou
rozsudkuavýrokomIII.žalovanýmpriznal nároknanáhradutrovkonaniavočižalobcovivpomere100%.

2. Rozsudok po citovaní § 132 ods. 1, § 129 ods. 1, § 130 ods. 1, § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka
(ďalej len OZ) vecne odôvodnil tým, že žalobca sa žalobou domáhal odstránenia oplotenia žalovanými
1) a 2) medzi svojím pozemkom, parcelou registra C č. 63/8 zapísanou na LV č. XXXX pre k.ú. E. a

pozemkami žalovaných, parcelami registra C č. 89/2 a 89/4 zapísanými na LV č. XX pre k.ú. E. z dôvodu,
že oplotenie zasahuje 2 - 2,1 m do pozemku žalobcu po celej jeho dĺžke (49,93 m), čím žalovaní z jeho
pozemku neoprávnene zaberajú asi 101,07 m2 (ďalej len sporný pozemok). Žalovaní poukázali na to,
že medzi stranami je predovšetkým sporná otázka vlastníckeho práva, preto podali vzájomnú žalobu,
ktorou sa domáhali určenia vlastníckeho práva k spornému pozemku.

3. Predpokladom rozhodnutia v spore je bez ohľadu na vzájomnú žalobu vyriešenie otázky vlastníckeho

práva k spornému pozemku. Ak by aj vzájomná žaloba nebola podaná, súd by túto otázku riešil
ako predbežnú, nakoľko je pre rozhodnutie podstatná. Až po jej zodpovedaní totiž možno ustáliť, či
je dôvodný nárok žalobcu na odstránenie oplotenia z pozemku v jeho vlastníctve, alebo je žaloba
nedôvodná, keďže oplotenie stojí na pozemku vo vlastníctve žalovaných. Žalovaní odôvodnili naliehavýprávny záujem na vzájomnej žalobe tým, že medzi stranami sporu existuje stav objektívnej právnej
neistoty, ktorý nemožno odstrániť inak, než určujúcim rozhodnutím súdu. S týmto názorom sa súd
stotožňuje a poznamenáva, že rovnaký záver vyplýva aj z rozsiahlej judikatúry vo veciach určenia

vlastníckeho práva.

4. Vydržanie je jedným o originálnych (prvotných) spôsobov nadobudnutia vlastníckeho práva.
Predpokladá splnenie niekoľkých podmienok, spôsobilosť predmetu vydržania, spôsobilosť subjektu
na vydržanie, uplynutie vydržacej doby a oprávnenosť držby. Vykonaným dokazovaním mal súd

preukázané, že v danom prípade niet pochybností o spôsobilosti predmetu vydržania (ktorým je
nehnuteľnosť) a subjektu na vydržanie (ktorými sú fyzické osoby, manželia, plne spôsobilé na právne
úkony). Pokiaľ ide o vydržaciu dobu, žalovaní nadobudli dohodou z 18.04.1968 len právo osobného
užívania pozemkov v nej uvedených; právna úprava (zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník) v tom
čase inštitút vydržania neobsahovala. Až zákonom (novelou) č. 509/1991 Zb, účinným od 01.01.1992,
bola do Občianskeho zákonníka znova zavedená možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním,

pričom pre vydržanie nehnuteľnosti bola vydržacia doba stanovená na 10 rokov. Aplikačná prax však
riešila aj otázku započítania vydržacej doby pred týmto dňom, pričom dospela k záveru, že osoba, ktorá
mala nehnuteľnosť v oprávnenej držbe nepretržite po dobu 10 rokov aj pred 01.01.1992, sa počnúc
týmto dňom stane jej vlastníkom (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo/80/2001). V danom
prípade je nepochybné, že žalovaní mali sporný pozemok v držbe dlhšie než zákonom predpísanú dobu

(dlhšie než od 01.01.1982); ak by sa aj súd nestotožnil s tým, že ho užívali už od uzavretia dohody
z 18.4.1968, prípadne od zamerania susediaceho futbalového ihriska v r. 1971 - 1972, nie je dôvod
pochybovať o tom, že tak robili najneskôr od postavenia plota v r. 1977, kedy bol sporný pozemok
„priplotený“ k ich pozemkom (parc. č. 89/2 a 89/4). Žalovaní by tak za splnenia poslednej z podmienok
vydržania, oprávnenosti držby, nadobudli vlastnícke právo k spornému pozemku už ku dňu účinnosti

zákona č. 509/1991 Zb, t.j. k 01.01.1992.

5. Práve dobromyseľnosť držby žalovaných bola žalobcom v konaní spochybnená. Dobromyseľnosť
držiteľa spočíva v presvedčení, že mu vec či právo patrí (§ 130 ods. 1 OZ). O dobromyseľnosti možno
hovoriť aj tam, kde je držiteľ ohľadne svojho práva v omyle, musí však ísť o omyl ospravedlniteľný; t.j.

taký, ku ktorému došlo napriek tomu, že držiteľ postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú je možné
vzhľadom na konkrétny prípad od neho požadovať (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
5Cdo/30/2010, rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22 Cdo 3000/2008). Pokiaľ žalobca namietal,
že žalovaní si museli byť vedomí užívania väčšej výmery než im patrila, súd poukazuje na skutočnosť, že
súhrn výmery pozemkov pridelených žalovaným do osobného užívania v r. 1968 predstavoval 800 m2

(parcela č. 89/2 má 257 m2, parcela č. 89/4 má 543 m2). Pozemky neboli ohradené (boli len vyznačené
ich lomové body v teréne, a to za súčinnosti predstaviteľa MNV, preto o správnosti vyznačenia nebol
dôvod pochybovať) a bezprostredne susedili s rozľahlou parcelou (100 x 100 m2), taktiež neohradenou
plochou neskoršieho futbalového ihriska. Pri tak rozľahlej súvislej ploche nemožno žalovaným pripísať
na ťarchu užívanie väčšej výmery než im patrila. Keď obec nechala v r. 1971 - 1972 zamerať ihrisko,

žalovaní zase nemali dôvod pochybovať o správnosti zamerania, zvlášť s ohľadom na to, že nešlo o
súkromný subjekt. Oplotenie postavili podľa zamerania (r. 1977) a sporný pozemok naďalej užívali bez
toho, aby ich v užívaní ktokoľvek spochybnil. Skutočnosť, že išlo o väčšiu výmeru, si ani po oplotení
všimnúťnemuseli,keďževýmeraspornéhopozemku(107m2)predstavovalazcelkovejvýmeryužívanej
žalovanými (907 m2, čo je súčet pozemkov výmery pozemkov žalovaných a sporného pozemku, t.j.

800 + 107 m2) menej ako 12 % - judikatúra akceptuje omyl vo veľkosti pozemku až do 50% (napr.
rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22Cdo/2451/2011, 22Cdo/751/2011). V tejto súvislosti súd
poukazuje tiež na skutočnosť, že za pozemkom žalovaných parc. č. 89/4 (záhrada) sa nachádzal
pozemok susedy (parc. č. 89/3, v r. 1984 kúpený žalovanými), ktorý suseda užívala v rovnakej šírke ako
žalovaní svoje pozemky vrátane sporného; žalovaní tak nemali žiaden dôvod pochybovať o šírke nimi

užívaných pozemkov. Súd preto nemá pochybnosti o ich dobromyseľnosti. Z uvedeného vyplýva záver,
že sú splnené všetky podmienky vydržania, pričom žalovaní nadobudli vlastnícke právo k spornému
pozemku už k 01.01.1992 (viď ods. 30). Súd sa teda už nezaoberal ich dobromyseľnosťou od tohto dňa
ako navrhol žalobca. Vzájomná žaloba o určenie vlastníckeho práva je vzhľadom k vyššie uvedenému
dôvodná, preto jej súd vyhovel; keďže sporný pozemok musí byť označený v zmysle katastrálneho

zákona, súčasťou rozsudku je geometrický plán (ods. 21). Žalobu žalobcu bolo potom ako nedôvodnú
potrebné zamietnuť, keďže oplotenie, ktoré žalobca žiadal odstrániť, nestojí na jeho pozemku.6. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku
(ďalej len CSP) v spojení s § 255 ods. 1 CSP s ohľadom na plný úspech žalovaných v spore. O výške
náhrady trov konania sa rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku uznesením, ktoré vydá vyšší súdny

úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

7. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie a doplnenie odvolania žalobca prostredníctvom
právneho zástupcu podľa § 365 ods. 1 písm. d), f), h) CSP. Podľa názoru žalobcu zákonné podmienky
vydržania v tomto prípade splnené neboli, nakoľko žalovaní neboli počas celej vydržacej doby

dobromyseľnými. Žalobca nesúhlasí s tvrdením žalovaných (s ktorým sa súd bezvýhradne a nekriticky
stotožnil) že by v tomto prípade bola sporná otázka vlastníckeho práva, keďže táto je absolútne jasná
a už pred týmto konaním bola vyriešená a jediným a nespochybniteľným vlastníkom spornej parcely
je spoločnosť AH domy s.r.o., Bratislava. S poukazom na uvedenú skutočnosť sa v tomto konaní
nemalo v prvom rade rozhodovať o proti žalobe žalovaných, na základe ktorej v konečnom dôsledku
došlo k pozbaveniu majetku iného. Nie je pravdou, že medzi stranami tu existoval stav objektívnej

právnej neistoty, ktorý by bolo potrebné odstrániť určujúcim rozhodnutím súdu s čím sa nesprávne
stotožnil aj súd. Spôsob argumentácie žalovaných v priebehu konania možno považovať za účelový
a vykonštruovaný, pod tlakom na nich podanej žaloby o odstránenie stavby. Obaja žalovaní sa už v
skôr vedenom konaní o priestupku voči stavebnému poriadku (podľa predložených listinných dôkazov)
vyjadrili, že majú vedomosť o tom, že predmetný plot, ktorý v minulosti postavili, postavili na cudzom

pozemku.Akby bolidobromyseľníaoprávnenídržitelia,mohliargumentovaťvydržanímužskôr,čovšak
neurobili až do podania predmetnej žaloby. Neznalosť zákona ich predsa nemôže ospravedlniť, pričom
v konečnom dôsledku táto ich nečinnosť môže byť v neprospech žalobcu, dobromyseľného vlastníka
predmetného pozemku. Takýmto spôsobom by prakticky mohol zasahovať do riadneho vlastníctva k
pozemkom ktokoľvek, kto by si účelovo vymyslel, že cudzí susediaci pozemok užíval počas obdobia,

ktoré by mu zapadalo do právneho rámca vydržania. Otázkou tu teda je, či tu ktokoľvek môže mať právnu
istotu, že nebude takýmto spôsobom zbavený jeho vlastníctva tak, ako tomu dochádza v tomto prípade.

8. Súd v danom prípade hľadal a v konečnom dôsledku vzal do úvahy iba skutočnosti svedčiace v
prospech žalovaných. Vo svojom rozhodnutí sa pritom vôbec nevysporiadal s relevantnou otázkou

prezentovanou v priebehu dokazovania a to, že žalovaný 1) bol dlhoročným starostom obce E. to
aj pred rokom 1989 a teda nepochybne bol osobou, ktorá mala a musela mať za túto dobu prehľad
ohľadne právnych vzťahov k pozemkom v katastrálnom území tejto obce a ohľadne právnych vzťahov
k pozemkom priamo susediacim s jeho pozemkom. V tejto súvislosti si taktiež možno položiť otázku,
či žalovaný 1) práve z titulu svojej dlhoročnej pozície starostu obce, v uvedenom prípade nemohol

doslova využiť predmetnú situáciu, pričom vedome a nerušene užíval pozemok o ktorom musel vedieť,
že mu nepatril. S pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou je nepredstaviteľné, že by žalovaný 1) z
titulu svojho postavenia, ako najvyšší predstaviteľ obce o tejto skutočnosti nevedel. V prípade, že by sa
v danom prípade jednalo o radového obyvateľa obce, bolo by teoreticky možné za určitých okolností
konštatovať opak. Nemožno sa teda stotožniť s názorom súdu, že v danom prípade mal nepochybne

preukázané, že tu išlo o oprávnenú držbu. Uvedené okolnosti nezapadajú do ustanovení § 130 ods. 1
OZ , v ktorom je uvedené, že ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu
vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. V zmysle uvedeného zákonného ustanovenia sa síce pri
pochybnostiach má za to, že držba je oprávnená, avšak v tomto prípade nie je žiadna pochybnosť o tom,
že žalovaný 1) mal a musel vedieť, že predmetný pozemok je cudzím pozemkom. V tejto súvislosti je

potrebné uviesť, že predpokladom vydržania je skutočnosť, že držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti
dobromyseľný, že mu vec alebo právo patrí, pričom pre posúdenie tejto otázky sa nemôže vychádzať len
z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa. V tomto prípade však možno konštatovať, že podkladom
pre súdne rozhodnutie boli výlučne subjektívne predstavy žalovaného, pričom súd im bezvýhradne
uveril. Dobromyseľnosť držiteľa musí byť posudzovaná aj z hľadiska, či držiteľ' pri zachovaní náležitej

opatrnosti,ktorúmožnosprihliadnutímnaokolnostikonkrétnehoprípadunakaždomsubjektepožadovať
mal, alebo mohol mať pochybnosti, že užíva nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo mu nepatrí. Posúdenie,
či držiteľ je, alebo nie je dobromyseľný, treba hodnotiť vždy objektívne, teda nemožno vychádzať iba z
tvrdení vnímaných cez jeho subjekt.

9. Z dohody o zriadení práva osobného užívania pozemku zo dňa 18.4.1968 vyplýva, že stanovená
výmera pozemku žalovaných bola 800 m2 (cca 50m x16m). Napriek tomu, dvaja plne svojprávni a
rozumní ľudia, žalovaní začali užívať pozemok o viac ako 2 metre širší, ktorý si neskôr aj oplotili (čas,
kedy k oploteniu a začiatku skutočného užívania pozemku žalovanými došlo, nebol v konaní preukázanýa súd vychádzal len z tvrdenia žalovaných, mohlo sa tak napríklad stať aj tesne pred tým, ako sa k
nezákonne vybudovanému plotu priznali v spomínanom priestupkovom konaní a teda je spochybniteľná
aj doba ich držby). Je pritom jasné, že v danom prípade sa nejedná o komplikovaný terén, ale o rovinu

s pravidelným tvarom, kde si každý laik môže na prvý pohľad voľným okom všimnúť „prírastok“ na
pozemku o viac ako 100 m2. Nejedná sa o zanedbateľnú plochu, ale voľným okom postrehnuteľný fakt.

10. Argumentácia súdu v tom smere, že žalovaní vlastne mali nárok na ospravedlniteľný omyl a tento im
nemožno pripísať na ťarchu lebo v susedstve ich pozemku je pozemok s mimoriadne veľkou (vzhľadom

na argumentáciu súdu to v celkovom kontexte takto vyznieva) rozlohou 100 x 100 m, sa javí ako
nepresvedčivý, zavádzajúci a pre žalobcu nespravodlivý.

11. Žalobca poukázal na nález Ústavného súdu SR II. ÚS 289/08 zo dňa 05.11.2008, z ktorého
predovšetkým vyplýva, že vlastníctvo nadobudnuté v exekučnej dražbe (čo je prípad žalobcu, ktorý
nadobudol parc. č. 6318 v exekučnej dražbe príklepom zo dňa 21.04.2017), je v zmysle § 132 ods. 1

OZ považované za vlastníctvo nadobudnuté privilegovaným (prioritným) spôsobom, teda má prednosť
pred vlastníckym právom nadobudnutým iným zákonom predvídaným spôsobom.

12. Obaja žalovaní veľmi dobre vedeli (aj vzhľadom na dlhoročnú funkciu žalovaného v pozícii starostu),
že vlastníctvo k predmetnej parcele budú môcť nadobudnúť iba prípadnou kúpou (žalovaný predmetnú

otázku začal účelovo riešiť až v roku 2006, kedy sa opakovane nestal starostom a celkom zrejme si
uvedomil, že nad svojim doposiaľ nezákonne užívaným pozemkom môže takpovediac stratiť kontrolu)
pretosaoodkúpenietohtopozemkuodobceajpokúsili,avšaktotosažalovanémuvkonečnomdôsledku
nepodarilo, nakoľko obec ho zákonným a transparentným spôsobom predala inému záujemcovi.
Následne sa stal zákonným spôsobom vlastníkom tohto pozemku žalobca. Vzhľadom na uvedené

žalobca navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

13. Žalovaní vo vyjadrení k odolaniu prostredníctvom právneho zástupcu uvádzajú, že žalobca vo
svojom odvolaní však nekonkretizuje dôvody odvolania v súlade s § 365 ods. 1 písm. d), f), h) CSP.

14. Je pravdou, že žalovaný 1) bol predsedom MNV vo E. a neskôr starostom obce. Viacero funkčných
období vykonával funkciu predsedu MNV na čiastočný úväzok, popri svojom zamestnaní pracovníka
živočíšnej výroby. Výkon funkcie žalovaného 1) nesúvisí s tým, či vedel, alebo mohol vedieť o tom,
že v skutočnosti s manželkou, žalovanou 2) užívajú väčší pozemok ako nadobudli v roku 1968. Pokiaľ

by mal vedomosť, že užívajú väčší pozemok, nič by mu nebránilo požiadať obec E. o odkúpenie 117
m2 do bezpodielového vlastníctva manželov. Ceny pozemkov sa v na začiatku deväťdesiatych rokov
20. storočia sa pohybovali na úrovni 20,- Sk / m2. Obaja žalovaní, ako osoby práva neznalé, keď
sa dozvedeli, že užívajú väčšiu výmeru pozemku, ako v roku 1968 nadobudli do osobného užívania,
požiadali obec E. o predaj, pričom Obecné zastupiteľstvo vo E. ich žiadosti vyhovelo. Neskôr však

Obecné zastupiteľstvo vo E., svoje uznesenie zrušilo a pozemok, bývalé futbalové ihrisko predalo
za cenu 4 eur/ m2. Žalovaní ďalej vo vyjadrení spochybňujú zákonný a transparentný predaj
pozemku, bývalého futbalového ihriska tretiemu subjektu a postup pri predaji konkretizujú (predaj sa
uskutočnil napriek uplatnenému reštitučnému nároku, za neprimerane nízku cenu, bez verejnej súťaže
a o pozemok, resp. platnosť kúpnej zmluvy sa vedie spor). Z uvedených dôvodov žalovaní 1) a 2) navrhli

rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť.

15. Žalobca a žalovaní 1) a 2) sa následne ešte k veci vyjadrovali v replike a duplike, ale neuvádzali
žiadne nové skutočnosti ako tie, ktoré už uviedli v odvolaní a jeho doplnení a vo vyjadrení k odvolaniu.

16. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 CSP), oprávnenou stranou sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP),
proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po
skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil
zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach

daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), postupom bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku
bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§219 ods. 3 CSP), dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie
je vecne správny.

17. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania na súde prvej inštancie, ako aj celého
obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu
potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým
zisteniam a vec správne právne posúdil. K veci je potrebné dodať iba nasledovné:

18. Žalobca sa žalobou domáhal odstránenia oplotenia žalovaných z dôvodu, že oplotenie žalovaných
malo podľa tvrdenia žalobcu stáť na pozemku žalobcu na parc. č. 63/8 v k.ú. E.. Žalovaní so žalobou
nesúhlasili, protinávrhom sa domáhali určenia, že sú spoluvlastníkmi časti nehnuteľnosti, na ktorých plot
stojí a vlastníctvo k nehnuteľnosti, parc. č. 63/37 vo výmere 107 m2 nadobudli vydržaním. Súd prvej
inštancie protinávrhu žalovaných vyhovel, pretože po vykonanom dokazovaní považoval za preukázané,
že žalovaní skutočne parcelu, na ktorej majú postavený plot vydržali a aj preto žalobu žalobcu na

odstránenie plota zamietol ako nedôvodnú, po zistení, že plot nie je postavený na pozemku žalobcu.

19. Žalobca v odvolaní namietal nedostatok naliehavého právneho záujmu žalovaných na určení,
ktorého sa protinávrhom domáhali a spochybňoval nadobudnutie vlastníckeho práva žalovaných
vydržaním rôznymi úvahami.

20. Podľa názoru odvolacieho súdu žalovaní 1) a 2) postupovali správne, ak v spore o odstránenie
plotu na základe žaloby žalobcu podali protinávrh, ktorým sa domáhali určenia vlastníckeho práva
k časti nehnuteľnosti, na ktorej plot stojí. Vo všeobecnosti platí, že žalobca má naliehavý právny
záujem na určení vlastníctva nehnuteľnosti, v prípade, ak má dôjsť na podklade vydaného rozsudku

k správnemu zápisu so katastra nehnuteľností; tento záver platí najmä tam, kde žalobca uplatňuje
argumenty alebo dôkazy, podľa ktorých by mal byť vlastníkom spornej nehnuteľnosti, inak povedané, ak
po vydaní vyhovujúceho rozhodnutia, dôjde k zmene postavenia žalobcu, má naliehavý právny záujem
na požadovanom určení. Tiež platí, že o naliehavý právny záujem môže ísť len vtedy, ak by bez súdom
vysloveného určenia, že právny vzťah, alebo právo existuje, bolo buď ohrozené právo žalobcu, alebo

by sa jeho právne postavenie stalo neistým, prípadne pre neisté postavenie by mohol byť vystavený
konkrétnej ujme (porovnaj rozsudok NS ČR 22Cdo 1430/2001, III. ÚS 17/95, alebo I. ÚS 363/98).

21. V prejednávanej veci v prípade, ak bude protinávrhu žalovaných vyhovené, dôjde k zmene
ich právneho postavenia, pretože na základe rozsudku budú ako bezpodieloví spoluvlastníci časti

nehnuteľnosti zapísaní do príslušného katastra. Požadovaným určením sa ustáli a do budúcnosti vyrieši
sporná otázka vlastníckeho práva, žalovaní nadobudnú isté postavenie (napokon aj žalobca sa bude
vedieť definitívne zariadiť s inou výmerou pozemku ako pôvodne rátal) a žalovaným nebude hroziť
žiadna ujma, t.j. vzájomné vzťahy medzi stranami sporu budú ustálené a skutočný vzťah (doposiaľ
vybudovaný na základe užívania veci) sa dá do súladu so vzťahom právnym (zápisom do katastra, ktorý

doposiaľ nebol v súlade so skutočnosťou). Z uvedeného vyplýva, že v prejednávanej veci mali žalovaní
1) a 2) nepochybne naliehavý právny záujem na požadovanom určení v súlade s § 137 písm. c) CSP.

22. Žalobca v ďalšej časti odvolania vyjadril pochybnosti o dobromyseľnosti žalovaných pri vydržaní
vlastníckeho práva k časti nehnuteľnosti. Súd prvej inštancie dôsledne v bodoch 22. až 32. vysvetlil

dôvody, pre ktoré bolo potrebné dospieť k záveru, že žalovaní vlastnícke právo k časti pozemku, na
ktorom stojí ich plot vydržali aj s poukazom na rozhodovaciu prax súdov. Žalovaní svoju dobromyseľnosť
nespochybniteľne preukázali dohodou o zriadení práva osobného užívania z 18.04.1968, uzavretej
medzi žalovanými a MNV E., registrovanej Štátnym notárstvom v Dunajskej Strede 14.05.1968 pod
č. R II.188/68. Na tomto pozemku si žalovaní postavili rodinný dom, povolenie užívať stavbu vydal

MNV E. 16.03.1972 pod zn. 48/1972. Žalovaní tvrdili, že plot (v súčasnej podobe) postavili na pozemku
v roku 1977 a od uvedenej celý pozemok (vrátane plotu) nerušene užívali 38 rokov (do roku 2006)
bez toho, aby vedeli, že v skutočnosti užívajú väčší rozsah pozemkov, aký im bol pôvodne daný do
užívania. Pozemok žalovaných susedil s pozemkom obce, na ktorom bolo futbalové ihrisko a obec
ich na nezrovnalosť neupozornila, o inštitúte vydržania žalovaní nevedeli. Bolo medzi stranami sporu

nesporné, že žalovaní v skutočnosti užívali väčšiu výmeru pozemku, ako im bola v roku 1968 odovzdaná
do užívania, ale vzhľadom na aplikovateľnú súdnu prax (rozhodnutie NS SR 5Cdo/30/2010, rozhodnutie
NS ČR 22Cdo/3000/2008 na ktoré poukázali žalovaní a aj súd prvej inštancie), pri súčasnom preukázanídobromyseľnosti, bolo možné dospieť k záveru, že žalovaní časť nehnuteľnosti, na ktorej je postavený
plot vydržali.

23. Súčasná právna úprava vydržania obsiahnutá v § 134 OZ bola zavedená zákonom č. 509/1991
Zb. účinným od 01.01.1992. Z prechodného ustanovenia § 872 ods. 6 OZ v nadväznosti na prijatú
prax a judikatúru vyplýva, že do vydržacej doby možno započítať aj dobu držby uskutočňovanú
pred 01.01.1992 a súd prvej inštancie v bode 30. odôvodnenia rozsudku správne konštatoval, že
žalovaní nadobudli vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam k 01.01.1992 (z dôvodu splnenia

predpokladov pre vydržanie, disponovali právnym titulom k oprávnenej držbe a nehnuteľnosti nerušene
užívali viac ako 10 rokov). Dôležité je v súvislosti s týmto faktom si uvedomiť, že žalovaní sa stali
vlastníkmi sporných pozemkov okamihom, keď splnili predpoklady vydržania (aj s poukazom na §
872 ods. 6 OZ); ďalšie právne skutočnosti pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním zákon
nevyžaduje,t.j.ododňa01.01.1992súžalovaníspoluvlastníkmispornéhopozemku. Niejepretomožné
prikloniť sa k argumentácii žalobcu poukazujúcej na vlastníctvo žalobcu nadobudnuté v exekučnej

dražbe príklepom zo dňa 21.04.2017 privilegovaným spôsobom, pretože žalobca v roku 2017 nemohol
nadobudnúť vlastníctvo k nehnuteľnosti, ktorú žalovaní vlastnia od 01.01.1992. Právny predchodca
žalobcu uvedeným dňom o vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam prišiel.

24. Po právnej stránke nie sú relevantné ani úvahy žalobcu o tom, či žalovaný 1) ako starosta obce v

minulosti vedel, resp. mohol vedieť o tom, že užíva s manželkou, žalovanou 2) väčšiu výmeru pozemkov,
ak zároveň žalobca netvrdil a nepreukazoval, že v rozhodnom období (do 01.01.1992, kedy došlo
k vydržaniu) boli žalovaní skutočným vlastníkom, t.j. obcou upozorňovaní na zásah do vlastníckeho
práva. Žalobca nenavrhol vykonať žiadne dokazovanie smerujúce k preukázaniu toho, že by obec
ako pôvodný vlastník (a právny predchodca žalobcu) bránila svoje vlastnícke právo voči žalovaným ako

narušiteľom počas rozhodnej doby do 01.01.1992. Práve naopak, žalovaní preukázali, že nehnuteľnosti
k rozhodnému dátumu nerušene užívali. Nie je tiež podstatné, či žalovaní vedeli, alebo nevedeli o
inštitúte vydržania, dôležité je, že to zistili včas a inštitút vydržania aplikovali relevantným spôsobom v
súdnom konaní. Rovnako nemožno prihliadnuť na žalobcom spochybňovanú dobu výstavby plota, čím
chcel zrejme spochybniť rozsah pozemkov užívaných žalovanými. Faktom je, že žalovaní 1) a 2) si svoj

nárok vyplývajúci im z protinávrhu uplatnili v rámci svojich zákonných možností, v súlade s procesnými
a hmotnoprávnymi právnymi normami (CSP, OZ) a svoj nárok riadnym spôsobom tvrdili a preukázali. Ak
žalovaní tvrdili, že plot postavili v roku 1977 a plot tam do rozhodnutia súdu stál, dôkazné bremeno sa
prenieslo na žalobcu a bolo jeho povinnosťou, ak chcel žalovanými tvrdenú a preukázanú skutočnosť
vyvrátiť, tvrdiť a preukázať, že plot bol postavený v inej dobe, napríklad počas priestupkového konania

v roku 2017, ako to žalobca tvrdil v odvolaní. Žalobca však stavbu oplotenia z časového hľadiska počas
konania na súde prvej inštancie ani nenamietal a nenavrhoval vykonať dokazovanie zamerané na dobu
výstavby plota.

25. Z uvedených dôvodov odvolací súd vecne správny rozsudok súdu prvej inštancie s použitím §

387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.

26. V odvolacom konaní úspešným žalovaným vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania
podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 CSP voči v odvolaní neúspešnému žalobcovi, preto bolo
žalovaným priznané právo na náhradu trov odvolacieho konania. O výške náhrady trov odvolacieho

konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré
vydá súdny úradník.

27. Senát odvolacieho súdu tento rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).