Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 23. február 2022

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5Cdo/156/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3513209876
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 02. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Adamcová

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2022:3513209876.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Adamcovej a

sudcov JUDr. Jany Bajánkovej a JUDr. Jozefa Kolcuna, PhD., v spore žalobcu W. I., nar. XX. R. XXXX,
bytom C. B. C. A., O. W. Č.. XXX/X, zastúpeného JUDr. Jozefom Herbulákom, advokátom so sídlom v
Trenčíne, Brnianska 1K, proti žalovaným 1/ M.. A. I., nar. XX. C. XXXX, 2/ B. I., nar. XX. B. XXXX, obaja
bytom C. B. C. A., O. W. Č.. XXX/X, o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, vedenom
na Okresnom súde Nové Mesto nad Váhom pod sp. zn. 6C/252/2013, o dovolaní žalobcu proti rozsudku
Krajského súdu v Trenčíne zo 4. júla 2019, sp. zn. 17Co/312/2018, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie z a m i e t a.

Žalovaným 1/, 2/ nárok na náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Nové Mesto nad Váhom (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 11. júla 2018,
č. k. 6C/252/2013-336, žalobu zamietol (I.), žiadnej zo strán sporu nepriznal právo na náhradu trov
konania (II.) a štátu priznal vo vzťahu k žalobcovi náhradu trov štátu vo výške 100 % (III.). Na
odôvodnenie rozhodnutia uviedol, že žalobca a jeho manželka, ktorá pôvodne v konaní vystupovala
ako žalobkyňa 2/, sa podanou žalobou domáhali zrušenia podielového spoluvlastníctva strán sporu k
špecifikovaným nehnuteľnostiam a jeho vyporiadania spôsobom uvedeným v žalobe. Vo veci nariadil

znalecké dokazovanie Y.. K. I., znalkyňou z odboru stavebníctvo, odvetvie pozemné stavby, odvetvie
odhad hodnoty nehnuteľnosti, pričom znalkyňa mala za úlohu posúdiť možnosť reálneho rozdelenia
rodinného domu a určiť výšku predpokladaných nákladov potrebných na reálnu deľbu nehnuteľnosti. Z
vypracovaného znaleckého posudku, v ktorom znalkyňa rozobrala tri alternatívne riešenia rozdelenia
stavby vyplynulo, že stavbu nie je možné reálne rozdeliť, pričom znalkyňa ďalšiu alternatívu rozdelenia
stavby nevidela. Náklady, ktoré by boli spojené s reálnym rozdelením nehnuteľnosti, sú podľa znalkyne
neprimerané, čo potvrdilo aj vyjadrenie samotných žalovaných, ktorí s takýmito nákladmi nesúhlasili. K

otázke rozdelenia stavby na dve samostatné bytové jednotky súd uviedol, že v danom prípade by stavba
rozdelená na dva byty nespĺňala podmienky bytového domu v zmysle § 2 ods. 2 zákona č. 182/1993
Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (ďalej len „zákon č. 182/1993 Z. z.“), a preto ju nie je
možné reálne rozdeliť na jednotlivé byty v rámci vyporiadania zrušeného podielového spoluvlastníctva
strán sporu. Do úvahy by následne prichádzala druhá a tretia zákonná možnosť zrušenia a vyporiadania
podielového spoluvlastníctva, a to prikázanie spoločnej veci za primeranú náhradu jednému alebo
viacerým spoluvlastníkom, resp. predaj nehnuteľnosti, avšak žalovaní nesúhlasili ani s jednou z týchto

možností. Okresný súd dospel k záveru, že v prejednávanom spore existujú dôvody hodné osobitného
zreteľa, pre ktoré neprichádzala do úvahy ani druhá a tretia zákonná možnosť zrušenia a vyporiadania
podielového spoluvlastníctva strán sporu. V tejto súvislosti poukázal na samotný vek žalovaných, dĺžku
bývania a užívania dotknutej nehnuteľnosti, sociálnu situáciu žalovaných vrátane ich súčasného príjmu,reálnosť vloženia nemalých finančných prostriedkov do tejto nehnuteľnosti a nevyhnutnosť zaistenia
dôstojného bývania v ich pokročilom veku. Okresný súd uzavrel, že žalovaní by si mali v dôchodcovskom
veku užívať to, na zveľaďovaní čoho sa podieľali počas života, teda aj spoločné bývanie v nehnuteľnosti,

na ktorú sú naviazaní. Dodal, že možným riešením konfliktných vzťahov strán sporu by bola úprava
hospodárenia so spoločnou vecou. Po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil § 142 Občianskeho
zákonníka. O náhrade trov konania rozhodoval podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný
sporový poriadok (ďalej len „CSP“) s tým, že žalovaní si náhradu trov konania výslovne neuplatnili, a
tak žiadnej zo strán náhradu trov konania nepriznal. O trovách konania štátu rozhodol podľa § 470 ods.

1, 2 CSP a § 148 ods. 1 OSP.

2. Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalobcu rozsudkom zo 4. júla 2019, sp.
zn. 17Co/312/2018, rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil (I.) a žalovaným 1/, 2/ nárok na náhradu trov
odvolaciehokonanianepriznal(II.).Záversúduprvejinštancie,ktorývsúlades§142ods.2Občianskeho
zákonníka žalobu zamietol, považoval za vecne správny, a preto jeho rozsudok potvrdil podľa § 387 ods.

1 CSP. Vo vzťahu k možnosti reálneho rozdelenia veci v odôvodnení rozhodnutia poukázal na judikáty
R 61/1968, R 45/1991, R 108/1967 a rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 2MCdo/3/2004. Zo záverov znaleckého posudku znalkyne Y.. K. I.U.j vyplynulo,
že reálne rozdelenie stavby (vertikálne alebo horizontálne) nie je možné. Strany sporu tiež uviedli, že nie
sú ochotné financovať nevyhnutné stavebné úpravy, a preto aj z tohto hľadiska treba považovať stavbu

za reálne nedeliteľnú. Stotožnil sa s názorom súdu prvej inštancie, že nie je možné ani reálne rozdelenie
spornej nehnuteľnosti na samostatné bytové jednotky. Tento záver odôvodnil výpoveďou znalkyne na
pojednávaní 22. júna 2016 s poukazom na § 2 ods. 2 zákona č. 182/1993 Z. z. a českú judikatúru
(rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22Cdo/559/2004). Skonštatoval, že v preskúmavanej veci
sú vzťahy medzi stranami sporu značne konfliktné, a preto reálne nie je možné do budúcnosti

rozdeliť spoločnú nehnuteľnosť na dve samostatné bytové jednotky a ponechať spoluvlastníctvo k
ostatnýmspoločnýmpriestorom,pretožetakétoriešeniebykonfliktymedzispoluvlastníkmieštezhoršilo.
Skúmal tiež možnosť vyporiadania zrušeného podielového spoluvlastníctva prikázaním spoločnej veci
za primeranú náhradu jednému alebo viacerým spoluvlastníkom a za týmto účelom nariadil odvolacie
pojednávanie, na ktorom doplnil dokazovanie. Žalobca v konaní pred odvolacím súdom uviedol, že sa zo

spornej nehnuteľnosti nikdy neodsťahuje, chce v nej dožiť a že nesúhlasí s tým, aby nehnuteľnosť bola
prikázaná žalovaným. Z dokazovania vykonaného pred súdom prvej inštancie zároveň vyplynulo, že
žalobca nedisponuje potrebnými finančnými prostriedkami na výplatu žalovaných v prípade prikázania
ich spoluvlastníckeho podielu žalobcovi. Po osobnom kontakte so stranami sporu súd dospel k záveru,
že prikázanie veci žalovaným a následné nútené vysťahovanie žalobcu z rodinného domu, v ktorom

chce dožiť a v ktorom prežil väčšiu časť svojho života, s prihliadnutím na jeho zdravotný stav, vek
a sociálnu situáciu, ako aj osobné väzby na nehnuteľnosť, by mohlo mať dopad na jeho psychický
aj zdravotný stav a mohlo by viesť k nezvratným následkom. Obdobná situácia bola aj na strane
žalovaných, ktorí sú taktiež vo vyššom veku, rovnako v spornej nehnuteľnosti prežili celý svoj manželský
život (žalovaný 1/ takmer celý svoj život), majú silné osobné väzby na nehnuteľnosť, do ktorej investovali

finančné prostriedky a nemajú inú možnosť bývania, keď bývanie v rekreačnej chalupe nemôže slúžiť na
stále bývanie, pričom žalobca ani nedisponuje finančnými prostriedkami na ich vyplatenie. Krajský súd
uzavrel, že na oboch stranách strán sporu existujú také dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré je na
mieste aplikovať § 142 ods. 2 Občianskeho zákonníka a podielové spoluvlastníctvo strán sporu nezrušiť
a nevyporiadať prikázaním veci za náhradu alebo predajom veci a rozdelením výťažku. O nároku na

náhradu trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP.

3. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca (ďalej aj „dovolateľ“), ktorý
navrhol, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu a rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil
súduprvejinštancienaďalšiekonanie.Dovolaniepodalzdôvodunesprávnehoprávnehoposúdeniaveci

a jeho prípustnosť vyvodzoval z § 421 ods. 1 písm. b/ CSP. Tvrdil, že v posudzovanom spore rozhodnutie
súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, či je nehnuteľnosť reálne deliteľná. Túto otázku podľa jeho
názoru vyriešili oba súdy nižších inštancií nesprávne. Za správne vyriešenie danej otázky považoval
právny záver, že „ak nehnuteľnosť pozostáva z dvoch alebo troch bytových jednotiek, ktoré spĺňajú
stavebno-technické požiadavky, možno stavbu rozdeliť a vytvoriť i dom s dvomi alebo tromi bytovými

jednotkami.“ Namietal, že úvahy oboch súdov sú v rozpore s judikatúrou (napr. R 46/1991), podľa
ktorej k výnimočnému nevyporiadaniu podielového spoluvlastníctva v zmysle § 142 ods. 2 Občianskeho
zákonníka môže dôjsť iba vtedy, ak spoločná vec nie je reálne deliteľná.3.1. Žalovaní navrhli dovolanie ako nedôvodné zamietnuť podľa § 448 CSP. Mali za to, že uplatnený
dovolací dôvod nie je daný, resp. dovolateľom riadne vymedzený. Súdy nižších inštancií náležite zistili
skutkový stav veci, vec správne právne posúdili a svoje rozhodnutia dostatočne odôvodnili.

3.2. Žalobca k vyjadreniu žalovaných uviedol, že v dovolaní jasne vymedzil právnu otázku, od vyriešenia
ktorej závisí rozhodnutie súdu v danej veci, a to či je sporná nehnuteľnosť reálne deliteľná.
3.3. Žalovaní v ďalšom vyjadrení zotrvali na svojom stanovisku o neopodstatnenosti podaného
dovolania.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „NS SR“ alebo „najvyšší súd“) uznesením z 23. septembra
2020, sp. zn. 8Cdo/197/2020, dovolanie žalobcu odmietol a žalovaným 1/, 2/ náhradu trov dovolacieho
konania nepriznal. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na tvrdenie dovolateľa, že v prejednávanom
spore rozhodnutie súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, či je sporná nehnuteľnosť reálne
deliteľná. Podľa názoru dovolacieho súdu určenie, či konkrétna nehnuteľnosť patriaca do podielového
spoluvlastníctva strán sporu je reálne deliteľná, je otázkou skutkovou a jej riešenie vychádza zo

skutkových zistení zodpovedajúcich tomu-ktorému prípadu. Zodpovedanie tejto otázky je výsledkom
vykonaného dokazovania v danom spore. Dovolateľ argumentoval, že rozdeleniu spornej nehnuteľnosti
na dve alebo tri bytové jednotky nebráni žiadna právna ani skutková prekážka, čím vyjadril nesúhlas
s rozhodnutím odvolacieho súdu a v podstate spochybnil jeho skutkové závery. Uvedené odôvodnenie
dovolania podaného z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a samotná polemika dovolateľa s

rozhodnutím odvolacieho súdu však nepredstavovala vymedzenie podstatnej právnej otázky tak, ako to
predpokladá § 421 ods. 1 CSP v spojení s § 432 ods. 2 CSP. K tomu dovolací súd považoval za potrebné
poznamenať, že právnym posúdením veci je aplikácia práva na zistený skutkový stav. Je to činnosť súdu
spočívajúca v podradení zisteného skutkového stavu pod príslušnú právnu normu, ktorá vedie súd k
záveru o právach a povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Súd pri právnom posúdení veci však

rieši právne otázky, nie skutkové, preto nemožno dovolanie podané pre nesprávne právne posúdenie
veci odôvodniť spochybnením skutkových záverov odvolacieho súdu, ktorých riešenie predchádzalo
riešeniu právnych otázok. Preto námietky dovolateľa týkajúce sa spochybňovania skutkových zistení a
skutkových záverov boli právne nevýznamné. Navyše, úlohou dovolacieho súdu v rámci dovolacieho
konania nie je riešenie skutkových otázok, pretože dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako

ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP).

5.1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) o ústavnej sťažnosti žalobcu ako
sťažovateľa proti horeuvedenému uzneseniu najvyššieho súdu rozhodol nálezom I. ÚS 218/2021-44
zo 4. augusta 2021, v ktorom vyslovil, že uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

8Cdo/197/2020 z 23. septembra 2020 bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Zároveň uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 8Cdo/197/2020 z 23. septembra 2020 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Najvyššiemu súdu SR
súčasne uložil povinnosť nahradiť sťažovateľovi trovy konania 450,29 eur a zaplatiť ich jeho právnemu

zástupcovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
5.2. Ústavný súd sa nestotožnil so záverom najvyššieho súdu, že dovolateľom nastolená otázka je
otázkou skutkovou a nie právnou. Uviedol, že zadefinovanie dovolacej otázky najvyšším súdom v
bode 17. napadnutého uznesenia nezodpovedá tomu, ako ju sťažovateľ vymedzil v podanom dovolaní,
a teda, že zo strany najvyššieho súdu došlo k jej preformulovaniu. Najvyšší súd totiž uzavrel, že

sťažovateľ sa predmetnou otázkou domáhal posúdenia, či je sporná nehnuteľnosť (rodinný dom)
patriaca do podielového spoluvlastníctva reálne deliteľná. Sťažovateľ síce v dovolaní spochybňoval
závery konajúcich súdov o nedeliteľnosti danej konkrétnej nehnuteľnosti, avšak z dovolania možno
vyvodiť, že sťažovateľ zastával odlišný právny záver ako krajský súd, pokiaľ ide o aplikáciu a výklad § 2
ods. 2 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v okolnostiach prejednávanej veci. Sťažovateľ

pritom najvyššiemu súdu predostrel svoj právny názor na riešenie tejto otázky. Od najvyššieho súdu
teda žiadal zodpovedanie otázky, či je nehnuteľnosť možné považovať za deliteľnú napriek tomu, že
jej rozdelením by vznikli len tri, resp. dve samostatné bytové jednotky, čo by nezodpovedalo zákonu
o vlastníctve bytov a nebytových priestorov. Ústavný súd uzavrel, že dovolacia otázka tak, ako bola
vymedzená sťažovateľom v dovolaní, má charakter právnej otázky, a preto napadnuté rozhodnutie

najvyššieho súdu neobstojí z hľadiska základného práva na prístup k súdu. Z týchto dôvodov ústavný
súd vyslovil, že namietaným uznesením došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ústavný súd súčasne zdôraznil,že jeho kasačné rozhodnutie neprejudikuje, ako by sa malo vo veci samej rozhodnúť, a teda sa
nevyjadruje ani k prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP, pretože by v tomto smere išlo o
neprípustný zásah do rozhodovacej autonómie dovolacieho súdu (II. ÚS 324/2010, II. ÚS 410/2016).

Posúdenie, či sťažovateľom nastolená dovolacia otázka je pre predmetnú vec podstatná, t. j. nie je
otázkou hypotetickou alebo akademickou (II. ÚS 147/2020), či od jej vyriešenia skutočne záviselo
rozhodnutie krajského súdu a či konkrétne ide o otázku, ktorá dosiaľ nebola v praxi dovolacieho súdu
riešená, patrí do právomoci najvyššieho súdu.

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 „CSP“) po zistení, že dovolanie podala v
stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP),
skúmal bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), či sú dané procesné predpoklady pre uskutočnenie
meritórneho dovolacieho prieskumu a dospel k záveru, že dovolanie žalobcu je potrebné zamietnuť.

7. Najvyšší súd opakovane vyjadril záver, v zmysle ktorého právo na súdnu ochranu nie je absolútne a

v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto
právo,súčasťouktoréhojetiežprávodomôcťsanaopravnomsúdenápravychýbanedostatkovvkonaní
a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené
všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre
všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania (1Cdo/6/2014, 3Cdo/357/2015, 4Cdo/1176/2015,

5Cdo/255/2014, 8Cdo/400/2015). Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých
sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu.

8. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty
strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená (meritórnym rozhodnutím predstavujúcim res

iudicata), musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania a
dovolacieho konania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť
už právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad
(3Cdo/319/2013, 1Cdo/348/2013, 3Cdo/357/2016, 3ECdo/154/2013, 3Cdo/208/2014).

9. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle
§ 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To
znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho
súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho
súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.

10. Z obsahu dovolania je zrejmé, že žalobca podal dovolanie z dôvodu nesprávneho právneho
posúdenia veci a jeho prípustnosť vyvodzoval z § 421 ods. 1 písm. b/ CSP.

11. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa

potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

12. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

13. K posúdeniu dôvodnosti dovolania (či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na
nesprávnom právnom posúdení) môže dovolací súd pristúpiť len po prijatí záveru o prípustnosti
dovolania. Právna úprava dovolacieho konania obsiahnutá v CSP (podobne ako predchádzajúca právna
úprava, pozn.) dôsledne odlišuje prípustnosť a dôvodnosť dovolania.

14. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti
dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatnenýmdovolacím dôvodom. Podľa § 442 CSP je dovolací súd (tiež) viazaný skutkovým stavom tak, ako ho
zistil odvolací súd.

15. Žalobca tvrdil, že v posudzovanom spore rozhodnutie súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, či
je nehnuteľnosť reálne deliteľná, otázku ktorú vyriešili oba súdy nižších inštancií nesprávne. Za správne
vyriešenie danej otázky považoval právny záver, že „ak nehnuteľnosť pozostáva z dvoch alebo troch
bytových jednotiek, ktoré spĺňajú stavebno-technické požiadavky, možno stavbu rozdeliť a vytvoriť i dom
s dvomi alebo tromi bytovými jednotkami.“ Namietal, že úvahy oboch súdov sú v rozpore s judikatúrou

(napr. R 46/1991), podľa ktorej k výnimočnému nevyporiadaniu podielového spoluvlastníctva v zmysle
§ 142 ods. 2 Občianskeho zákonníka môže dôjsť iba vtedy, ak spoločná vec nie je reálne deliteľná.

16. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 písm. b/ CSP, musí mať zreteľné
charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (nie skutkovú) hmotnoprávnej alebo
procesnoprávnej povahy, ktorú odvolací súd riešil a na jej riešení založil svoje rozhodnutie.

17. V danom prípade žalobca v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom zadefinoval relevantnú
právnu otázku, ktorá nebola dosiaľ dovolacím súdom vyriešená. Prípustnosť jej dovolania preto vyplýva
z § 421 ods. 1 písm. b/ CSP.

18.1. Podľa § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka ak nedôjde k dohode, zruší spoluvlastníctvo a vykoná
vyporiadanie na návrh niektorého spoluvlastníka súd. Prihliadne pritom na veľkosť podielov a na účelné
využitie veci. Ak nie je rozdelenie veci dobre možné, prikáže súd vec za primeranú náhradu jednému
alebo viacerým spoluvlastníkom; prihliadne pritom na to, aby sa vec mohla účelne využiť a na násilné
správanie podielového spoluvlastníka voči ostatným spoluvlastníkom. Ak vec žiadny zo spoluvlastníkov

nechce, súd nariadi jej predaj a výťažok rozdelí podľa podielov.
18.2. Podľa § 142 ods. 2 Občianskeho zákonníka z dôvodov hodných osobitného zreteľa súd nezruší a
nevyporiada spoluvlastníctvo prikázaním veci za náhradu alebo predajom veci a rozdelením výťažku.

19. Ustanovenie § 142 Občianskeho zákonníka upravuje špeciálny spôsob likvidácie podielového

spoluvlastníctva na základe súdneho rozhodnutia tam, kde ďalšie fungovanie spoluvlastníkov nie je
objektívne možné. Dôvodom zrušenia a vyporiadania spoluvlastníctva rozhodnutím súdu sú obvykle
dlhodobé alebo závažné nezhody medzi spoluvlastníkmi, objektívna nemožnosť užívať predmet
spoluvlastníctva, financovať údržbu alebo investície, ale aj nezáujem zotrvať v spoluvlastníctve.
Občianskyzákonníktaxatívnymspôsobomstanovujemožnévyporiadaniepodielovéhospoluvlastníctva,

pričom súd musí dodržať zákonom stanovenú postupnosť spôsobu vyporiadania. Ako prvá možnosť
podľa citovaného zákonného ustanovenia § 142 Občianskeho zákonníka prichádza do úvahy možnosť
reálneho rozdelenia veci, pričom podmienkou reálneho rozdelenia veci je, že je to dobre možné.
Táto podmienka nie je naplnená len faktickou možnosťou a technickou vykonateľnosťou rozdelenia,
ale aj funkčným opodstatnením takéhoto rozdelenia. Významné je aj hľadisko finančnej nákladnosti

rozdelenia, a to jednak pokiaľ ide o objektívnu výšku uvažovaných nákladov a jednak o subjektívne
stanovisko spoluvlastníkov participovať na týchto nákladoch. Podľa ustálenej súdnej praxe, ak by
rozdelenievecinebolouskutočniteľnébeznákladnýchstavebnýchúprav,jednalobysaztohtohľadiskao
vecreálnenedeliteľnú(R61/1968).Ajvprípade,akbyžiadnyzospoluvlastníkovnebolochotnývynaložiť
nič na vykonanie nevyhnutných stavebných úprav, musela by byť stavba považovaná z tohto hľadiska

za nedeliteľnú (R 45/1991).

20. Dovolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že v konaní o zrušenie a vyporiadanie podielového
spoluvlastníctva podľa § 142 Občianskeho zákonníka, súd návrhom na spôsob vyporiadania nie je
viazaný. Môže teda rozhodnúť iným ako navrhovaným spôsobom.

21. Ako už bolo uvedené pri zrušení a vysporiadaní podielového spoluvlastníctva podľa zásad § 142
ods. 1 Občianskeho zákonníka sa má súd vždy pokúsiť o prvý spôsob vyporiadania, a to rozdelenie
spoločnej veci. Podmienkou reálneho rozdelenia veci je, že je možné. Pri rozdelení stavieb (budov) je
podmienkou, aby rozdelením vznikli samostatné veci, ktorých existencia bude v súlade so stavebnými

predpismi (R 108/1967). Záver o reálnej deliteľnosti predpokladá spravidla znalecké dokazovanie s
nevyhnutnou existenciou oddeľovacieho geometrického plánu. Doterajšia súdna prax potvrdzovala
výlučne len vertikálne delenie stavieb, ale medzičasom sa tiež prihlásila k horizontálnemu deleniu natzv. nebytové jednotky v rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2MCdo/3/2004, i keď v odôvodnení tohto
rozhodnutia sa jedná o stavbu na podnikateľské účely (hotel), možno z neho analogicky vychádzať.

22. Aj v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. februára 2007, sp. zn. 4MCdo/6/2006,
ktorého podstata sporu spočívala rovnako vo vyporiadaní podielového spoluvlastníctva strán sporu
k nehnuteľnosti - rodinnému domu s príslušenstvom, kde dovolací súd súhlasil s tým, že je možné
horizontálne delenie rodinného domu s bytmi. Dovolací súd vyslovil, že: „Pokiaľ ide o stanovisko
generálneho prokurátora Slovenskej republiky, podľa ktorého, ak je to možné, treba stavby s nebytovými

priestormi (bytmi), rozdeľovať aj horizontálne, ak sú inak splnené ďalšie predpoklady pre ich samostatnú
existenciu s tým,že spoločné časti či zariadenia stavby zostanú v spoluvlastníctve vlastníkov nebytových
priestorov (bytov) tak, ako je to možné podľa právnej úpravy zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov
a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov“, ale v preskúmavanej veci postup podľa neho
nie je možný, keďže by neriešil základné spory medzi účastníkmi, ktoré sa týkajú domu ako celku, jeho
údržby, opráv ...“. Vyslovil, že spoločné časti a zariadenia spornej nehnuteľnosti by zostali naďalej v

podielovom spoluvlastníctve účastníkov, ktorí pre konfliktnosť vzájomných vzťahov nevedia nájsť zhodu
v riešení otázok týkajúcich sa spoločnej veci.

23. Z odôvodnenia rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 3Cdo/90/2018 zo dňa 14. apríla
2021 vyplýva, že dovolací súd dospel v uvedenej veci k právnemu záveru, že je možné a potrebné v

súlade s poznatkami praxe v rámci konania o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k
rodinnému domu, v ktorom sa nachádzajú bytové a nebytové jednotky rozdeliť takúto stavbu aj v rovine
horizontálnej, ak sú splnené predpoklady pre ich samostatnú existenciu v závislosti od okolností prípadu
(za pomoci odborného znaleckého posúdenia) a reálnym rozdelením veci sa vyrieši celková spôsobilosť
domu prejsť do režimu vlastníctva bytov a nebytových priestorov podľa zákona č. 182/1993 Z. z., vrátane

spôsobilosti zápisu novovzniknutého právneho stavu do katastra nehnuteľností s tým, že spoločné časti
či zariadenia stavby zostanú v spoluvlastníctve vlastníkov bytov a nebytových priestorov.

24. Stavba, ktorá je predmetom vyporiadania v posudzovanej veci nie je bytovým domom v zmysle § 2
ods. 2 zákona č. 182/1993 Z. z., nie je možné ju reálne rozdeliť na jednotlivé byty v zmysle cit. zákona.

25. Z podkladov spisu v predmetnej veci sú zrejmé nasledovné skutočnosti:

- žalobca ešte spolu s manželkou (ktorá v priebehu konania zomrela) sa domáhal zrušenia podielového
spoluvlastníctva strán sporu k špecifikovaným nehnuteľnostiam, pričom ako spôsob vyporiadania

navrhoval reálnu deľbu v zmysle znaleckého posudku a geometrického plánu, s povinnosťou žalovaných
zaplatiť žalobcom 1 zo sumy, o ktorú sa zvýšila hodnota spoločnej nehnuteľnosti investíciou žalobcov,
- znalkyňa v rámci znaleckého posudku vypracovala tri alternatívne riešenia rozdelenia stavby,
alternatíva prvá v pozdĺžnom smere prinášala náklady a nevyhovovala rovnocennému rozdeleniu stavby
v danom riešení, pri druhej alternatíve sa jednalo o rozdelenie stavby v priečnom smere, kde boli

tiež analyzované jednotlivé možnosti riešenia aj s vyčíslenými nákladmi na spodnej hranici, tretia
alternatíva vychádzala z návrhu žalobcu, alternatívu, ktorú považovala už z grafického riešenia za
jednoznačne nevyhovujúcu, nakoľko nedávala rovnocenné a funkčné rozdelenie stavby. Rozdeleniu
stavby na minimálne dve samostatné bytové jednotky podľa znalkyne jednoznačne bránili veľkostné
pomery, vstup zo schodišťa by dal väčšiu výmeru hornému bytu proti dolnému, vstup do pivnice by nebol

pre byt na prízemí prístupný. Prekážkou rozdelenia stavby na dve bytové jednotky by bola rozdielna
výmera, resp. rozdielna hodnota výsledných bytov. Pokiaľ ide o skutočnosť, či existuje nejaká stavebná
alebo technická prekážka, ktorá by bránila rozdeleniu domu na dve bytové jednotky, odhliadnuc od
rozdielnej hodnoty bytov, znalkyňa uviedla, že by vznikli náklady na vybudovanie vstupu do pivnice
pre žalovaných. Ohľadne skutočnosti, či prichádza do úvahy alternatíva, pri ktorej by pivnica ostala

spoločným priestorom tak, ako je to bežné vo väčšine iných bytových domov, znalkyňa uviedla, že tu
sa naráža na otázku riešenia bytového domu a spolužitia v konkrétnom dome, pričom s prihliadnutím
na obhliadku, ktorú absolvovali účastníci spoločne, nevidela riešenie spoločného využívania častí domu
ako spoločného priestoru,
- právny zástupca žalobcu poukazoval na skutočnosť, že súdna znalkyňa nevylúčila možnosť reálneho

rozdelenia stavby na samostatné bytové jednotky, lebo ňou uvádzaná prekážka rozdielnosti hodnôt
novovzniknutých priestorov nepredstavuje dôvod, pre ktorý by sa súd v ďalšom konaní touto alternatívou
nemohol zaoberať s tým, že v rámci konečného rozhodnutia je možné rozdielne hodnoty bytov zohľadniť
vo forme vyrovnacieho podielu, a to aj po započítaní žalobcom tvrdených investícií,- žalobca a žalovaný 1/ sú bratia, ktorí v predmetnej nehnuteľnosti - rodinnom dome prežili v podstate
celý život,
- všetci účastníci sporu vrátane žalovanej 2/ - manželky žalovaného 1/ sú dôchodcovia v pokročilom

veku,
- z predmetnej nehnuteľnosti sa žiadna zo strán sporu nechce odsťahovať, resp. chce v nej dožiť, má
tam zabezpečené dôstojné bývanie,
- vzájomné vzťahy medzi účastníkmi konania sú mimoriadne narušené.

26. V súvislosti s nastolenou právnou otázkou dovolací súd skonštatoval, že z hľadiska deliteľnosti
nehnuteľnosti v zmysle ustanovenia § 142 ods. 2 Občianskeho zákonníka je možné predmetnú
nehnuteľnosť považovať za deliteľnú aj napriek tomu, že jej rozdelením by vznikli len dve samostatné
bytové jednotky, čo nezodpovedá zákonu o vlastníctve bytov a nebytových priestorov. Za účelom
pristúpenia k realizácii deľby musia však byť splnené ďalšie podmienky, závisiace od okolností
konkrétneho prípadu.

27.1. Možnosť vyporiadania podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnosti s dvomi, resp. tromi
samostatnými bytovými jednotkami v zmysle ustanovenia § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka však
neznamená, že sa tak má stať vždy, ak takéto riešenie je technicky možné. Z citovaného ust. totiž
vyplýva, že predpokladom rozdelenia veci je, že rozdelenie veci je dobre možné.

27.2. Pri posudzovaní otázky, či je rozdelenie veci dobre možné, nemožno vychádzať len z technického
hľadiska nehnuteľnosti či uvedeného právneho hľadiska, ale je potrebné prihliadnuť aj k iným
okolnostiam z hľadiska ďalšieho možného spolužitia účastníkov v jednom dome.
27.3. Súd pristúpi k rozdeleniu domu na bytové jednotky len v prípade, kedy vzťahy medzi účastníkmi
pri užívaní domu sú nekonfliktné, čo nie je tento prípad.

28. Zatiaľ čo reálnym rozdelením nehnuteľnosti základným spôsobom, t. j. stavebným rozdelením na
obvykle dve celkom samostatné časti sú účastníci od seba oddelení, rozdelením nehnuteľnosti na
samostatné bytové jednotky sa určitý rozsah podielového spoluvlastníctva v prípade daného riešenia
zachováva. Takýto stav však neprichádza do úvahy, nakoľko v danom prípade ide o dôchodcov v

pokročilom veku, ktorí chcú v nehnuteľnosti - v ktorej dlhodobo žijú a do ktorej investovali nemalé
finančné prostriedky - dožiť. Žalovaní spoluvlastníci považovali náklady spojené s reálnym rozdelením
spoločnej nehnuteľnosti podľa predloženého znaleckého posudku za neprimerané s tým, že od nich
nemožno požadovať, aby sa na stavebných nákladoch spojených s reálnym rozdelením veci podieľali.

29. Pokiaľ oba súdy neakceptovali návrh na reálne rozdelenie nehnuteľnosti, ich rozhodnutia neodporujú
doterajšej judikatúre (R 61/1968) z ktorej vyplýva, že pred prípadným reálnym rozdelením veci súdnym
rozhodnutím je potrebné zvážiť, do akej miery možno požadovať od účastníkov vynaloženie nákladov
spojenýchsreálnymrozdelenímnehnuteľnosti.Vprípade,akbyreálnerozdelenienebolouskutočniteľné
bez nákladných stavebných úprav, bolo by potrebné považovať z tohto hľadiska vec za reálne

nedeliteľnú.

30. Je nespornou skutočnosťou, že vzťahy medzi účastníkmi sporu v predmetnej veci sú dlhodobo
rozvrátené a žalobcom navrhované rozdelenie nehnuteľnosti na byty by bolo zdrojom ďalších konfliktov.
Pre rozhodnutie nie je zanedbateľný jednoznačný odpor oboch strán zafinancovať stavebné úpravy,

ktoré by bolo potrebné vykonať v súvislosti s jej rozdelením na samostatné bytové jednotky s menším
počtom bytov ako umožňuje ust. § 2 ods. 2 zákona č. 182/1993 Z. z.

31. Za tohto stavu súdy nižšieho stupňa rozhodli správne, lebo dôvod, pre ktorý dospeli k záveru o
zamietnutí žaloby, vyplýva z dlhodobo zlých vzťahov medzi účastníkmi.

32. Z vyššie uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie žalobcu podľa § 421 ods.
1 písm. b/ CSP neopodstatnene smeruje proti takému rozsudku odvolacieho súdu, ktorý nespočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci. Podané dovolanie je síce prípustné, ale nie je dôvodné, a preto
ho dovolací súd zamietol (§ 448 CSP).

33. V dovolacom konaní úspešným žalovaným 1/, 2/ žiadne trovy nevznikli, preto im dovolací súd nárok
na náhradu trov dovolacieho konania nepriznal (§ 255 CSP).34. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.