Uznesenie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa nedeľa 16. január 2022

Súd: Okresný súd Bratislava I
Spisová značka: 1T/83/2007

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1107010601
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 01. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Harabin
ECLI: ECLI:SK:OSBA1:2022:1107010601.18

Uznesenie

Okresný súd Bratislava I, samosudcom JUDr. Branislavom Harabinom, v trestnej veci obžalovanej D. R.
pre trestný čin sprenevery podľa § 248 ods. 1, ods. 4 písm. c) Tr. zák (zák. č. 140/1961 Zb.) účinného
v čase spáchania skutku, 17. januára 2022, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 290 odsek 1 Trestného poriadku s poukazom na 281 odsek 1 Trestného poriadku z dôvodu §
9 odsek 1 písmeno g) Trestného poriadku s poukazom na článok 6 odsek 1 Európskeho dohovoru o

ľudských právach, súd

z a s t a v u j e

trestné stíhanie obžalovanej D. R., F. X. X. XXXX R. J., vedené na Okresnom súde Bratislava I pod
sp. zn. 1T/83/2007 pre trestný čin sprenevery podľa § 248 odsek 1, odsek 4 Trestného zákona (zák. č.

140/1961 Zb.) účinného v čase spáchania skutku na tom skutkovom základe, že:

si prisvojila finančné prostriedky, ktoré jej boli zverené a to tým spôsobom, že po tom, ako na
základe zmluvy o pristúpení ku zmluve o vklade zo dňa 10.01.2003 v súvislosti s vkladnou knižkou
č. 0012189007/0900 vedenou v Slovenskej sporiteľni, a.s. na pôvodného majiteľa - I. E. a na základe

zmluvy o pristúpení ku zmluve o vklade zo dňa 10.01.2003 v súvislosti s vkladnou knižkou č.
0012189007/0900 vedenou v Slovenskej sporiteľni, a.s. na toho istého majiteľa získala oprávnenie
disponovaťsfinančnýmiprostriedkamiuloženýminauvedenýchvkladnýchknižkách,takdňa13.11.2003
v pobočke Slovenskej sporiteľne, a.s. na Krížnej ulici číslo 23 v Bratislave bez súhlasu a vedomia
pôvodného majiteľa predmetných vkladných knižiek vybrala z týchto vkladných knižiek všetky finančné
prostriedky v celkovej sume 969.313,30 Sk, toho istého dňa predmetné vkladné knižky taktiež bez

súhlasu a vedomia ich pôvodného majiteľa zrušila, pričom časť vybratých finančných prostriedkov v
celkovej sume 38.222,40 Sk, použila ako náhradu za predčasný výber vkladu s výpovednou lehotou, ako
aj na úhradu poplatkov za zrušenie vkladných knižiek a ostatné vybraté finančné prostriedky v celkovej
sume 931.090,90 Sk následne použila pre vlastnú potrebu a to napriek tomu, že mali byť použité výlučne
pre potreby spojené so starostlivosťou o ich pôvodného majiteľa, resp. na jeho doopatrovanie v starobe
a zvyšné finančné prostriedky uložené na týchto vkladných knižkách mohla v zmysle predchádzajúcej

dohody s pôvodným majiteľom predmetných vkladných knižiek použiť pre vlastnú potrebu až po jeho
smrti , čím s uvedenými finančnými prostriedkami naložila v rozpore s účelom., na ktorý jej boli zverené
a menovanému I. E. tak spôsobila škodu v celkovej výške 969.313,30 Sk,

pretože tak ustanovuje medzinárodná zmluva.

o d ô v o d n e n i e :

Prokurátorka Okresnej prokuratúry Bratislava I podala na obžalovanú D. R. 9. augusta 2007, pod sp.

zn. 1Pv/407/05 - 56, obžalobu pre trestný čin sprenevery podľa § 248 ods. 1, ods. 4 písm. c) Tr. zák.(zák. č. 140/1961 Zb.) účinného v čase spáchania skutku (ďalej len Trestného zákona) na skutkovom
základe uvedenom vo výroku uznesenia.

Trestné stíhanie vo veci bolo začaté uznesením vyšetrovateľa PZ podľa § 160 ods. 1 Tr. por. (zák. č.
141/1961 Zb.), Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave I, ÚJaKP, ČVS: ORP - 1498/OEK
- B1 - 2004 z 21. 3. 2005. Obžalovanej D. R. bolo obvinenie pre súdený trestný čin vznesené uznesením
vyšetrovateľa PZ z 26. 5. 2005 podľa § 163 ods. 1 Tr. por. (zák. č. 141/1961 Zb.).

Prvýúkonsúdubolvprerokúvanejtrestnejvecirealizovaný20.8.2007(č.l.227)atodoručenieobžaloby
a výzvy podľa § 240 ods. 3 Tr. por. procesným stranám. Následne bol prvý termín hlavného pojednávania
určený na 7. 4. 2008 (č. l. 251 - 252), ktorý nebolo možné otvoriť pre ospravedlnenú neprítomnosť
obžalovanej. Na ďalšom hlavnom pojednávaní 4. 6. 2008 (č. l. 256 - 259 resp. 273 - 284) už došlo k
jeho otvoreniu, predneseniu obžaloby a vykonaniu časti dokazovania. Rozsudok (vo veci prvý), ktorým
bola obžalovaná uznaná vinnou v zmysle obžaloby a bol jej uložený trest odňatia slobody vo výmere 2

roky s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu v trvaní 3 roky za súčasného zaviazania k náhrade
škody poškodenému I. E. vo výške 32.175,30,- Eur, bol vyhlásený na hlavnom pojednávaní 23. 11. 2009
(č. l. 294 - 297, 306 - 308). Krajský súd v Bratislave odvolanie obžalovanej proti citovanému rozsudku
zamietol na verejnom zasadnutí 22. 4. 2010 (č. l. 357 - 359) uznesením pod sp. zn. 2To/27/2010 a ten
nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť. Následne obžalovaná podala dovolanie o ktorom rozhodol

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 2. 2. 2011, sp. zn. 2Tdo 1/2011 (č. l. 397 - 399) tak,
že ho podľa § 382 písm. c) Tr. por. odmietol. Ústavný súd Slovenskej republiky na základe sťažnosti
obžalovanej, ktorou namietala porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy SR a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a na riadne dokazovanie podľa čl. 6
ods. 3 písm. d) Európskeho dohovoru o ľudských právach, nálezom z 30. 10. 2012, č. k. III. ÚS 2/2012 -

84(č.l.493-526)konštatovalporušeniecitovanýchprávobžalovanej,zrušiluznesenieKrajskéhosúduv
Bratislave z 22. 4. 2010, sp. zn. 2To 27/2010 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 2. 2. 2011 sp. zn.
2Tdo 1/2011 a vec vrátil Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie. Na to Krajský súd v Bratislave
uznesením zo 14. 2. 2013, sp. zn. 2To 172/2012 (č. l. 436 - 437) zrušil napadnutý rozsudok Okresného
súdu v Bratislave (z 23. 11. 2009, sp. zn. 1T/83/2007) a vec vrátil súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom

rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Okresný súd Bratislava opätovne vykonal hlavné pojednávania 28.
5. 2014 (č. l. 580 - 584), 3. 4. 2017 (č. l. 649 - 650), 5. 6. 2017 (č. l. 658 - 659), 27. 9. 2017 (č. l. 649 - 650),
11. 12. 2017 (č. l. 714 - 717), 14. 2. 2018 (č. l. 728 - 729), 4. 6. 2018 (č. l. 742 - 743), 3. 10. 2018 (č. l. 753
- 754), 16. 1. 2019 (č. l. 757 - 758), 11. 3. 2019 (č. l. 779 - 784) a 15. 4. 2019 (č. l. 793 - 796) na ktorom bol
vyhlásený rozsudok č. k. 1T/83/2007 - 798 (vo veci druhý), ktorým obžalovanú oslobodil spod obžaloby

podľa § 285 písm. b) Tr. zák. lebo skutok nie je trestný čin. Druhý rozsudok, tentokrát oslobodzujúci,
bol okresným súdom vyhlásený po takmer 16 rokoch od spáchania skutku, ktorý sa obžalovanej R.
kladie za vinu. Krajský súd v Bratislave uznesením z 12. 12. 2019, sp. zn. 2To/104/2019, na základe
odvolania prokuratúry napadnutý rozsudok (z 15. 4. 2019) zrušil v celom rozsahu a vec opätovne vrátil
súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, pričom konštatoval, že

napadnutý rozsudok je zmätočný a nepreskúmateľný. Obžalovaná podaním (prostredníctvom obhajcu)
doručeným súdu 5. 10. 2018 (č.l. 759 - 761) oznámila, že poškodenému I. E. uhradila ešte 23. 7. 2010
(220,- Eur) resp. 19. 8. 2010 (31.955,30,- Eur) celú škodu, spolu vo výške 32.175,30,- Eur, ku ktorej
náhrade bola zaviazaná ešte v zmysle odsudzujúceho rozsudku z 23. 11. 2009

Dodatkom č. 5 k Rozvrhu práce Okresného súdu Bratislava I na rok 2020 z 19. 6. 2020 došlo v
predmetnej trestnej veci k zmene samosudcu.

Obžalovaná na základe výzvy súdu oznámila (prostredníctvom obhajcu) podaním doručeným súdu 22.
12. 2020, že súhlasí so zmenou samosudcu a nepožaduje zopakovanie hlavného pojednávania.

Podľa § 290 ods. 1 Tr. por. ak vyjde najavo mimo hlavného pojednávania niektorá z okolností
odôvodňujúcich zastavenie trestného stíhania podľa § 281 ods. 1 alebo 2 alebo prerušenie trestného
stíhania podľa § 283 ods. 1 alebo 2, súd trestné stíhanie zastaví alebo preruší.

Podľa § 281 ods. 1 Tr. por. súd zastaví trestné stíhanie, ak na hlavnom pojednávaní zistí, že je tu niektorá
z okolností uvedených v § 9 ods. 1.Podľa § 9 ods. 1 písm. g/ Tr. por. trestné stíhanie nemožno začať, a ak už bolo začaté, nemožno v ňom
pokračovať a musí byť zastavené, ak tak ustanovuje medzinárodná zmluva.

Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa § čl. 1 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné

pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie medzinárodné
záväzky.

Podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach každý má právo na to, aby jeho vec
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom

čine, z ktorého je obvinený. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť
vylúčené buď po dobu celého alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo
národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana
súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by
vzhľadom na osobitné okolnosti mohla byť verejnosť konania na ujmu záujmom spravodlivosti.

Primárne je nevyhnutné uviesť, že účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov, ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, je odstránenie stavu právnej
neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným
prerokovaním veci na súde, alebo inom štátnom orgáne, sa právna neistota osoby domáhajúcej sa

rozhodnutia neodstráni. K odstráneniu stavu právnej neistoty dochádza spravidla až právoplatným
rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Priznanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov, ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zakladá povinnosť súdu aj sudcov
na organizovanie práce tak, aby sa toto právo objektívne realizovalo (II. ÚS 251/11, I. ÚS 251/05, II.
ÚS 21/01).

Časový horizont toho, kedy sa účastníkovi dostáva konečné rozhodnutie vo veci, je neoddeliteľnou
súčasťou merania celkovej spravodlivosti konania. Čím je tento časový horizont dlhší, tým viac sa
rozostrujú kontúry spravodlivosti ako v očiach priamych účastníkov konania, tak aj vo všeobecnom
ponímaní verejnosti a verejnej mienky. Celkovo sa tak oslabuje kredibilita štátnej moci a špecificky moci

súdnej.Neprimeranádĺžkakonaniasapotompriamoodrážavdôvereobčanavštát,jehosúdneinštitúcie
a právo, čo je základnou podmienkou na fungovanie legitímneho, demokratického a právneho štátu (I.
ÚS 361/11, § 10). V tomto kontexte konajúci súd pripomína, že požiadavka prejednania veci v primeranej
lehote vyplýva zo všeobecného pravidla justice delayed, justice denied (spravodlivosť oneskorená,
spravodlivosť odopretá). Európsky súd pre ľudské práva poznamenal, že v zásade nemožno vylúčiť, že

vo výnimočných prípadoch môže byť prehnané odďaľovanie rozhodnutia súdu považované za zásah do
práva na prístup k súdu, pretože by vlastne bolo odopieraním spravodlivosti (rozsudok vo veci Vassilios
Athanasiou a ďalší proti Grécku, z 21.12.2010, § 52).

Trestné konanie vedené proti obžalovanej D. R. v štádiu konania pred súdom predstavuje ku dňu tohto

rozhodnutia 14 rokov a 5 mesiacov. Keďže ESĽP posudzuje konanie zásadne ako jeden celok a pre
účely „primeranej lehoty“ podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru hodnotí jeho celkovú dĺžku (napr. rozsudky vo
veciach Alekseyenko, už citovaný, § 140; Moisejevs, už citovaný, § 125) je nevyhnutné poukázať, že od
vznesenia obvinenia obžalovanej ku dňu tohto rozhodnutia uplynulo už takmer 16 rokov a 8 mesiacov
a od samotného skutku už viac ako 18 rokov a 2 mesiace. Začiatok plynutia „primeranej lehoty“ podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru sa v trestných veciach totiž odvíja od oficiálneho oznámenia príslušných orgánov,
že sa dotknutá osoba dopustila trestného činu.

Pokiaľ sa týka samotných úkonov realizovaných zo strany tunajšieho súdu, samosudca poukazuje na
vyššie rozpísaný podrobný rozbor jednotlivých úkonov súdu a zdôrazňuje, že k hlavnému pojednávaniu,

ktoré svojim obsahom začalo napĺňať obsah predmetu zákona vyjadreného v § 1 Tr. por. došlo síce ešte
4.6.2008(prvéotvoreniehlavnéhopojednávania)anáslednebolprvýrozsudok(odsudzujúci)vyhlásený
23. 11. 2009 (po viac ako 2 rokoch od podania obžaloby), ale najmä k druhému meritórnemu rozhodnutiu
- rozsudku (oslobodzujúcemu) - došlo až 15. 4. 2019, teda po 11 rokoch a 8 mesiacoch od podaniaobžaloby.Obarozsudkyvšakbolikrajským(odvolacím)súdomzrušenézdôvodovhoreuvedených(prvý
v kontexte nálezu Ústavného súdu SR a druhý pre jeho je zmätočnosť a nepreskúmateľnosť).

V svetle prerokúvaného prípadu teda konajúci súd konštatuje, že v trestnej veci obžalovanej D. R. bol
spôsobený prieťah v konaní nezavinený obžalovanou a ani spôsobom výkonu jej obhajoby. Na tomto
mieste sa žiada pripomenúť právnu notorietu, že právo na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov,
resp. v primeranej lehote, je formulované ako bezpodmienečné, resp. bezvýnimočné, a nie je z jeho
dodržiavania umožnená žiadna výnimka (porov. II. ÚS 74/97). Článok 13 Dohovoru v spojení s právom

na prejednanie veci v primeranej lehote musí vo vnútroštátnom práve poskytnúť prostriedok nápravy
spôsobilý buď zamedziť vzniku alebo pokračovaniu tvrdeného porušenia, či poskytnúť danej osobe za
každé už vzniknuté porušenie vhodnú nápravu. Vo veci Kudla proti Poľsku ESĽP formuloval niekoľko
základných princípov interpretácie čl. 13 Dohovoru v spojení s právom na prejednanie veci v primeranej
lehote, z ktorých najdôležitejší je ten, podľa ktorého prostriedky, ktoré majú byť vo vnútroštátnom práve
k dispozícii, musia byť spôsobilé buď zamedziť vzniku, alebo pokračovania tvrdeného porušenia, alebo

poskytnúť danej osobe za každé už vzniknuté porušenie vhodnú nápravu (rozsudok Veľkého senátu,
z 26.10.2000, § 157 - 159). V situáciách, v ktorých už prieťahy v konaní vznikli, tak ako je tomu v
prerokúvanej veci, a ani pri urýchlenom postupe súdu v ďalších fázach nemožno dĺžku predmetného
konania považovať za primeranú, môže byť účinným len prostriedok nápravy kompenzačnej povahy
(rozsudky ESĽP vo veciach Finger proti Bulharsku, z 10.5.2011, § 87 - 88; Kupriny proti Rusku, z

25.2.2010, § 51). K forme kompenzačnej povahy sa súd vyjadrí nižšie.

V situácii, keď trestné stíhanie trvá neprimerane dlhú dobu (podľa judikatúry ESĽP spravidla viac ako 6
rokov) existuje len zdanlivo trvajúci stret (kolízia) jednak medzi verejným záujmom na trestnom stíhaní
obvinenéhoajehoÚstavouaDohovoromgarantovanýmizákladnýmiprávami,doktorýchnaďalejtrestné

stíhanie (už neoprávnene) zasahuje, ale aj medzi zákonom prezentovanými verejnými záujmami - už
spomínaný predmet Trestného poriadku, zahŕňajúci aj jeho účel, totiž vyjadruje aj verejný záujem na
dodržiavaní základných práv. Existuje teda zjavná disproporcia týchto záujmov v prospech ochrany pred
pokračovaním v porušovaní základných práv obvinenej osoby. V tejto súvislosti nie je bez významu, že
právny štát vychádza z priority občana pred štátom (PL. ÚS 19/09).

Z koncepcie týchto zdanlivo kolidujúcich verejných záujmov však neplynie len nesporná prevaha
ústavného verejného záujmu na ochrane pred pokračovaním v porušovaní základných práv, ale - čo
je rozhodujúce - najmä strata legitimity verejného záujmu na pokračovaní trestného stíhania. Pokiaľ
existuje verejný záujem na trestnom stíhaní a zároveň verejný ústavný záujem na ochrane základných

práv, ktoré trestné stíhanie porušuje, verejný záujem na pokračovaní trestného stíhania porušujúceho
ďalej základné práva obvinenej osoby nielen stráca legitimitu, ale ani nemá oporu v práve - právny
poriadok nedovoľuje pokračovať v porušovaní základných práv, pokiaľ je možné takýto protiprávny stav
ukončiť.

Z ústavného poriadku je teda zrejmé, že v skutočnosti neexistuje trvajúci stret (kolízia) verejných
záujmov, keďže trvanie záujmu na trestnom stíhaní obvinenej osoby je ohraničené právom na
prejednanie veci v primeranej lehote a záujmom na ochrane tohto základného práva - inak povedané,
neprávom nemožno dosahovať právo a v skratke možno konštatovať, že záujem štátu na trestnom
stíhaní obvinenej osoby končí tam, kde začína porušenie jej základných práv a ústavný záujem na ich

ochrane.

Pre úplnosť treba dodať, že aj v prípade reálnej kolízie verejného záujmu a základných práv a slobôd
sa v pochybnostiach uplatňuje zásada uprednostnenia základných práv a slobôd.

Kzastaveniutrestnéhostíhaniaavkontextevyššieformulovanéhojekonajúcisúdpresvedčený,žeaksa
dostane záujem štátu na trestnom stíhaní do rozporu s právom obvinenej osoby na prejednanie jej veci
v primeranej lehote, zbavuje sa tým štát svojou nečinnosťou oprávnenia v trestnom stíhaní pokračovať.
Trestné stíhanie je ďalej v takomto prípade neprípustné (aplikovateľné uznesenie Najvyššieho súdu ČR
sp. zn. 7 Tz 316/2001 z 10. 4. 2002).

Súd si je vedomí tej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, v zmysle ktorej len samotná
neprimeranosť dĺžky konania nie je automaticky dôvodom na zastavenie trestného stíhania podľa § 9
ods.1písm.g/Tr.por.atentozáverniejemožnépriamovyvodiťanizúpravyčl.6ods.1Dohovoru.Avšakv tomto smere sa v rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyskytli výnimky, pri
ktorých boli z jeho strany zohľadnené osobitosti konkrétnej prejednávanej veci. Na ich základe Najvyšší
súdSlovenskejrepublikyakceptovalzáverysúdunižšiehostupňa,prektorédošlokzastaveniutrestného

stíhania z dôvodu neprimeranej dĺžky trestného konania postupom podľa § 9 ods. 1 písm. g/ Tr. por.
(uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13. 3. 2003 sp. zn. 3Tz 2/2003, ďalej z 29. 10. 2008
uverejnené aj v Zbierke súdnych rozhodnutí pod Tpj 5/2004, sp. zn. 3Tost 13/2008 a v neposlednom
rade zo 16. 5. 2012 sp. zn. 1Tost 12/2012). V naposledy citovanom uznesení Najvyšší súd Slovenskej
republiky okrem iného konštatoval, že príslušný výklad právnej normy aplikovanej súdom prvého stupňa

(smerujúci k zastaveniu konania z dôvodu uvedeného v § 9 ods. 1 písm. g/ Tr. por. pre neprimeranú
dĺžku konania s ohľadom na záruky obsiahnuté v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru)
v konkrétnych okolnostiach prípadu je zákonne akceptovateľný a nie je popretím jej účelu, podstaty
a zmyslu. Nemožno ponechať bez povšimnutia ani rozhodovaciu činnosť Krajského súdu v Bratislave
(uznesenie sp. zn. 1T/20/1998 z 5. 2. 2007, sp. zn. 1T/23/2002 z 3. 3. 2010, sp. zn. 2To/255/2002, sp.
zn. 21T/1/2016 z 23. 1. 2020) a Špecializovaného trestného súdu sp. zn. 3T/29/2015 z 10. 11. 2015.)

Z hľadiska maxim materiálneho právneho štátu je teda neprípustné dospieť k záveru o porušení
základnýchpráv(vtomtoprípadeskonštatovanýjednoznačnýneprimeranýprieťahvkonaní)anevyvodiť
z neho dôsledok smerujúci k ich efektívnej a účinnej ochrane v podobe ukončenia takéhoto zásahu.
Napokon ústavná koncepcia základných práv nepripúšťa pokračovanie v ich porušovaní, ak existujú

prostriedky spôsobilé takéto porušovanie ukončiť.

Dĺžkakonaniapresahujúca8rokov(vprejednávanomprípadetakmer17rokov)sapovažujezaextrémny
prípad odôvodňujúci zastavenie trestného stíhania (uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Tost
1/2017z29.12.2017,asp.zn.3Tz2/03z13.3.2003).Štát,ktorýjegarantomzákladnýchprávaslobôd,

je povinný odstrániť, resp. kompenzovať porušenie práva obvineného na prerokovanie veci v primeranej
lehote, a je neprípustné, aby bol pokračujúcim porušovateľom tohto práva (uznesenie Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 4 Tost 1/2017 z 29. 12. 2017). Pre úplnosť konajúci súd dopĺňa, že doba 18 rokov a 2
mesiace od spáchania obžalobného skutku môže nadobudnúť až charakter odopretia spravodlivosti
(denegatio iustitiae) (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Tost 12/2012 zo 16. 5. 2012). Ústavný

súd v uznesení sp. zn. I. ÚS 236/2011 zo 16. 6. 2011 výslovne uviedol, že súd disponuje celým radom
prostriedkov, ktoré mu ponúkajú trestné či ústavnoprávne predpisy (napr. zastavenie trestného stíhania,
mimoriadne zníženie trestu odňatia slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby) na uplatnenie možnosti
kompenzácie porušenia práva na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov, a že relevantná judikatúra
ESĽP takúto formu kompenzácie považuje za dostatočnú nápravu porušenia práva, ak ju národný súd

použije s výslovným uvedením toho, že k tomuto opatreniu pristupuje preto, že bolo porušené právo
sťažovateľa na prejednanie veci v primeranej lehote a pokiaľ ide o zmiernenie trestu, uvedie v akej miere
bol trest z tohto dôvodu zmiernený (porov. § 8 a 9 uznesenia).

Zastavenie trestného stíhania však poskytuje ochranu pred pokračovaním v porušovaní základných práv

pro futuro, pričom ESĽP nenaznačil, že by sa s poskytnutím efektívnej a účinnej ochrany trvajúceho
porušovaniaprávanaprejednanievecivprimeranejlehotemohlovyčkávaťdojejmeritórnehoskončenia.
Napokon ESĽP sťažnosti podané počas trvajúceho porušenia práva na prejednanie trestného konania
v primeranej lehote neodmieta pre nevyčerpanie vnútroštátnych prostriedkov nápravy s odôvodnením,
že v budúcnosti môže byť príslušnými orgánmi rozhodnuté v merite veci a vtedy môže byť ako

kompenzácia napr. znížený trest. ESĽP o týchto sťažnostiach rozhoduje a členské štáty sankcionuje,
z čoho je pri správnom chápaní postavenia ESĽP a jeho oprávnení zrejmé, že pri zistení porušenia
základných práv by sa nemalo pokračovať v ich porušovaní a toto odškodňovať až formou kompenzácie
niekedy v (bližšej či vzdialenej) budúcnosti. Je nevyhnutné si uvedomiť, že ESĽP priznáva v takýchto
prípadoch spravodlivé finančné zadosťučinenie, pretože nie je oprávnený nariadiť zastavenie trestného

stíhania a poskytnúť tak preventívnu ochranu pred ďalším porušovaním základných práv, čo je vecou
vnútroštátnych orgánov.

Z ústavnoprávneho hľadiska je neopomenuteľným tiež fakt, že práva obvinenej osoby na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov a na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote nie sú pri ich porušení

už ďalej ani ústavným poriadkom imanentne obmedziteľné. Je tomu tak preto, nakoľko na realizáciu
verejného záujmu na trestnom stíhaní obžalovanej Vráblikovej mali príslušné orgány (vyšetrovateľ PZ,
prokuratúra, súd) legitímny priestor, ktorý nevyužili, porušili tak právo obžalovanej na spravodlivý proces,
a na ďalšie pokračovanie v predmetnom konaní - a teda na pokračujúce porušovanie jej základnýchpráv - im právny poriadok priestor už neposkytuje. Na tomto mieste súd len pripomína už zmieňovanú
skutočnosť, že dva krát bol rozsudok vo veci samej zrušený odvolacím súdom a bolo súdu prikázané
vo veci znovu konať a rozhodnúť.

Zrušenie prvého rozsudku (odsudzujúceho) nasledovalo po zrušení uznesenia NS SR o odmietnutí
dovolania a zároveň zrušení prvého odvolacieho uznesenia KS BA nálezom ÚS SR. V predmetnom
náleze ÚS SR vytkol súdom nižšieho stupňa prečítanie výpovede svedka - poškodeného (I. E.)
z prípravného konania na hlavnom pojednávaní, na ktorý postup zjavne nebola splnená jedna z

obligatórnych podmienok, ktoré požadoval aj samotný Trestný poriadok (str. 28 odsek prvý nálezu ÚS
SR). Zvýraznil, že závažným negatívnym faktorom bola preukázateľná existencia prekážky predvídaná
dotknutou právnou úpravou (§ 263 ods. 3 písm. a) Tr. por.), ktorá vylučovala možnosť prečítania
výpovede svedka poškodeného z prípravného konania na hlavnom pojednávaní (str. 26, odsek druhý
nálezu ÚS SR), pričom uviedol, že svedok poškodený bol v rámci vedeného trestného konania vypočutý
iba raz a to len pred vznesením obvinenia obžalovanej (str. 25, odsek tretí nálezu ÚS SR). Keďže

išlo o výsluch vykonaný pred vznesením obvinenia obžalovanej, nebola o tomto úkone (ani jej právny
zástupca) nijakým spôsobom upovedomená, čím jej nebola nikdy poskytnutá možnosť „vypočúvať“ tohto
určujúceho svedka obžaloby (koniec str. 26 a začiatok str. 27 nálezu ÚS SR). V tejto súvislosti ÚS SR
ďalej skonštatoval, že obžalovaná (sťažovateľka) nemala v žiadnej fáze konania možnosť konfrontovať
či už osobne alebo prostredníctvom obhajcu kľúčového svedka obžaloby (svedka - poškodeného I.

E.), u ktorého navyše obhajobou prezentované závažné informácie spochybňujúce spoľahlivosť jeho
výpovede neboli nijakým spôsobom súdom preverené čím došlo ku skráteniu práv obhajoby spôsobom
nezlučiteľným s obsahom čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru, čím bola obžalovaná (sťažovateľka) pripravená
o spravodlivé konanie garantované čl. 6 ods. 1 Dohovoru (str. 28 odsek prvý nálezu ÚS SR). Zo
strany ÚS SR bolo tiež vytknuté neakceptovanie návrhov obžalovanej na výsluch viacerých svedkov a

absenciu dostatočného zdôvodnenia zamietnutia návrhov obžalovanej na vykonanie dôkazov, čo malo
za následok porušenie práv obhajoby (str. 31 odsek prvý nálezu ÚS SR). Už v tejto etape trestného
konania, po prvom a zatiaľ jedinom odsudzujúcom rozsudku (ešte z roku 2009), teda bolo konštatované
porušenie základných práv a slobôd obžalovanej (práva na súdnu ochranu, práva na spravodlivé súdne
konanie a riadne dokazovanie).

Ďalej je mimoriadne dôležité zvýrazniť aj fakt, že obžalovaná bola uznaná vinnou len raz a to vo veci
prvým rozsudkom (z 23. 11. 2009), kedy jej bol (v tom čase, teda pred viac ako 12 rokmi) uložený
len podmienečný trest odňatia slobody. Nemožno opomenúť ani fakt, že obžalovaná, po rozhodnutí
odvolacieho súdu (z 22. 4. 2010), ktorý zamietol jej odvolanie, uhradila poškodenému celú škodu, ku

ktorej náhrade bola citovanými rozhodnutiami zaviazaná a to vo výške 32.175,30,- Eur (č. l. 759 - 761,
847).

Druhým, vo veci posledným vyhláseným rozsudkom (z 15. 4. 2019), bola obžalovaná navyše
oslobodená. Predmetný rozsudok však bol tiež zrušený (uzn. KS BA z 12. 12. 2019) a to pre jeho

zmätočnosť a nepreskúmateľnosť, vzhľadom na jeho odôvodnenie, ktoré nebolo v súlade s § 168 ods.
1 Tr. por..

Vo svetle naznačeného, i v prípade, ak by súd v poradí tretím rozsudkom uznal obžalovanú vinnou,
aj v kontexte spred dvanástich rokov uloženom len podmienečnom treste odňatia slobody, by s

pravdepodobnosťou hraničiacou k istote bol ukladaný maximálne alternatívny trest, určite nespojený s
odňatím slobody, resp. by skôr pripadalo do úvahy upustenie od potrestania a to práve pre mimoriadne
dlhý časový odstup od samotného skutku a s tým spojenú zjavnú bezúčelnosť a nezmyselnosť
akéhokoľvek prípadného trestu. Rovnako je potrebné vnímať, že obžalovaná už pred viac ako 11 rokmi
uhradila celú škodu, čo len znižuje závažnosť spôsobeného následku.

Obžalovaná sa teda ani po viac ako 18 rokoch od spáchania skutku nedozvedela, prečo bola odsúdená
(aj to len prvým rozsudkom ešte z r. 2009 v spojení s rozhodnutiami odvolacieho a Najvyššieho súdu

SR - neskôr všetky zrušené) a z akého dôvodu jej bol ukladaný podmienečný trest. Za takto nastolenej
situácie štát v zmysle prirodzenej spravodlivosti musí stratiť právo na odsúdenie a potrestanie páchateľa
a to aj vzhľadom na charakter prerokúvanej trestnej činnosti.Treba ešte pripomenúť, že trestná sadzba trestu odňatia slobody pre prípad uznania viny u obžalovanej
R. sa pohybuje v rozmedzí od 3 rokov do 8 rokov. Ostatne spomenutá okolnosť podmieňujúca
hodnotenie tohto prípadu, ako prípadu extrémneho, takisto súvisí s hospodárnosťou konania. Veľmi

zjednodušene povedané, potreba akademického výroku v tejto veci, za situácie, kedy sa súd
kvôli takémuto výroku bude musieť vecou zaoberať naozaj ešte dlhý čas, nevyváži nevyhnutnosť
vynaloženia predpokladaných nákladov súvisiacich s touto vecou - tak časových, ako aj materiálnych.
V neposlednom rade súd konštatuje, že aplikácia zákonom predvídaných obmedzení základných
práv (vykonanie hlavného pojednávania spojeného s meritórnym rozhodnutím o obžalobe v podobe

akéhokoľvek trestu) by v tomto konkrétnom prípade neobstála v hore uvedenom teste proporcionality,
a to z dôvodov ktoré sú uvedené vyššie.

Konajúci súd uzatvára, že Dohovor je neoddeliteľnou súčasťou práva v Slovenskej republike a preto
dospel k záveru, že neexistuje nič, čo by bránilo súdu rozhodnúť, že v danom prípade nastala taká dĺžka
konania, ktorá je nepochybne neprimeraná, až extrémna a v zásade sa musí považovať za prekročenie

„primeranej lehoty“ v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru.

Bolo preto povinnosťou súdu využiť v súčasnom štádiu konania prostriedky na zabezpečenie nápravy a
v danom prípade zastaviť trestné stíhanie. Tieto dôvody potom viedli súd k tomu, že po zvážení všetkých
dôležitých a rozhodných skutočností, vychádzajúc aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva,

akoajsamotnejdikcieDohovorurozhodoltak,akojeuvedenévovýrokovejčastitohtouzneseniapretože
v dôsledku konania orgánov činných v trestnom konaní a súdu po dobu 18 rokov a 2 mesiacov od
spáchania obžalobného skutku celé konanie nadobúda charakter odopretia spravodlivosti nie len voči
obžalovanej D. R., ale aj voči spoločnosti (denegatio iustitiae).

Súd nad rámec dopĺňa, že pán D. P., nar. X. XX. XXXX, W.. D.. Q. T. (advokátom) ani na výzvu súdu
nepreukázal,žebynajehoosobuprešliprocesnéprávapoškodenéhoposmrtipôvodnéhopoškodeného
- I. E. (F.. XX. X. XXXX, W.. XX. X. XXXX) a preto s ním vo veci ďalej konať nebude. Navyše, ako už bolo
spomenuté vyššie, celá škoda bola obžalovanou poškodenému uhradená ešte v čase keď žil, čím v tom
čase existujúca pohľadávka aktuálne už zomretého poškodeného bola uspokojená, zanikla a nemohla

byť ďalej predmetom akéhokoľvek dedičského konania.