Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. október 2021

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 15Co/129/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1315224968
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 10. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Walterová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1315224968.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Walterovej a členov
senátu JUDr. Márie Hajdínovej a JUDr. Evy Mészárosovej, v právnej veci žalobcu: U.. P. G. D. I. R. Q. ,
O. Y. XX.X.XXXX, Z. V. V., E. Č.. XX, zastúpený JUDr. Jurajom Hadrbulcom, advokátom, Bratislava,
Riečna č. 2 a spoločnosťou BARKOCI law firm, s. r. o., IČO: 47 247 916, Bratislava - Staré Mesto,
Námestie slobody č. 28, za ktorú koná JUDr. Stanislav Barkoci, proti žalovanému: P. G. D. I. R. Q. , O.

Y.R. XX.X.XXXX, Z. V. V., E. Č.. XX, zastúpený spoločnosťou JUDr. Radovan Repa, advokát, s. r. o.,
IČO: 36 742 023, Bratislava, Záhradnícka č. 16514/60, za ktorú koná JUDr. Radovan Repa, o ochranu
osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, na odvolanie žalobcu a žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Bratislava III. zo dňa 25. marca 2020, č.k. 11 C 725/2015-573, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Bratislava III. zo dňa zo dňa 25. marca 2020, č.k. 11 C
725/2015-573,
- vo výroku II., ktorým žalobu v časti uloženia povinnosti žalovanému písomne sa ospravedlniť žalobcovi

zamietol, p o t v r d z u j e,
-vo výroku III., ktorým uložil žalovanému povinnosť nahradiť žalobcovi nemajetkovú ujmu v sume
18.000,- €, v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku, m e n í tak, že žalobu, z a m i e t a ,
- vo výroku IV., ktorým žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov konania, m e n í tak,
že žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

II. Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Okresný súd Bratislava III. rozsudkom zo dňa 25.3.2020, č.k. 11 C 725/2015-573, I. návrh
žalovaného na prerušenie konania do právoplatného skončenia konaní vedených Okresným súdom
Bratislava III. pod sp.zn. 12 C 245/2014 a sp.zn. 12 C 339/2014, zamietol; II. žalobu v
častiuloženiapovinnostižalovanémupísomnesaospravedlniťžalobcovizamietol;III.,uložilžalovanému
povinnosť nahradiť žalobcovi nemajetkovú ujmu v sume 18.000,- €, v lehote troch dní od právoplatnosti
rozsudku; IV. žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov konania.

1.2. Vychádzal zo žaloby doručenej súdu dňa 30.12.2015, ktorou sa žalobca domáhal od žalovaného
písomného ospravedlnenia, zaplatenia nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 50.000,- € a náhrady
trov konania. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že je otcom žalovaného a jeho matka, E., zomrela dňa
XX.X.XXXX, násilnou smrťou v dôsledku úmyselného trestného činu žalovaného. K uvedenému
trestnému činu došlo v časovej súvislosti s konaním vedeným pod sp.zn. 12 C
339/2014, v ktorom sa E.. G. domáhala vrátenia daru, a to nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v V., E.

č. XX. Bol jej jediným synom, s matkou mali veľmi dobré vzťahy, denne sa stretávali, poskytoval jej
všestrannú pomoc, opateru i finančnú, doprevádzal ju na potrebné lekárske vyšetrenia, pričom dom na
E. č. XX, v ktorom jeho matka bývala, bol zrekonštruovaný z jeho finančných prostriedkov. Jeho bydliskoa bydlisko jeho matky sa nachádzali v tesnej blízkosti, čo im umožňovalo denný kontakt, matka mala
účasť na ich rodinnom živote spolu s jeho manželkou F. G., mala spoločné programy s
nimi a ich maloletým synom, vzájomne si poskytovali podporu a pomoc. Úmyselné protiprávne konanie

žalovaného mu spôsobilo utrpenie, bolesť, zúfalstvo a šok zo straty blízkej osoby, čím došlo k zásahu
do jeho osobnostného práva tak, že bola narušená celistvosť jeho rodiny, keď bolo zasiahnuté do
jeho súkromného a rodinného života. Následky konania žalovaného sú trvalé a neodstrániteľné, jeho
ochudobnenie v citovej oblasti je nenapraviteľné, došlo k závažnej ujme spočívajúcej v strate milovanej
matky, čím je do budúcnosti ochudobnený o rodinný život a zároveň smrťou matky stratil jej lásku a

spoločne prežívanú radosť. Nečakaným a šokujúcim úmrtím jeho matky došlo k závažnému zásahu do
jeho práva na ochranu osobnosti spočívajúceho v obmedzení jeho súkromného a rodinného života tak
zásadným spôsobom, že žiadna z morálnych foriem zadosťučinenia, vrátane trestného konania, nie je
postačujúca. V dôsledku násilného úmrtia matky je dlhodobo práceneschopný, nemôže vykonávať svoju
podnikateľskú činnosť v oblasti medicíny, čo sa odrazilo na znížení jeho príjmov a životnej úrovni jeho
rodiny. Objektívne existuje ujma na jeho strane spočívajúca vo vzniknutej traume a iných negatívnych

následkoch v dôsledku protiprávneho úkonu, za ktorý je zodpovedný žalovaný. V danom prípade nie
je postačujúce primerané zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka a s poukazom na
extrémne špecifické okolnosti smrti požaduje sumu 50.000,- € ako primeranú výšku nemajetkovej ujmy.
1.3. Žalovaný žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.

2.1. Po právnej stránke súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil ustanoveniami čl. 8 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov, čl. 15 ods. 1, čl. 19 ods. 1, ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, čl. 10 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, § 11, § 13 ods. 1, ods. 2, ods. 3, §
420 ods. 1, § 853 Občianskeho zákonníka, § 164, § 193 C.s.p. Dôvodil tým, že zamietol
návrh žalovaného na prerušenie konania do skončenia konaní vedených na Okresnom súde Bratislava

III. pod sp.zn. 12 C 245/2014 a sp.zn. 12 C 39/2014, ktorých výsledok bude mať dopad
na majetkovú situáciu žalovaného, nakoľko pre posúdenie jeho majetkových pomerov v danom spore,
okolnosti majúcej význam pre posúdenie dôvodnosti a výšky nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej
ujmy, nie sú závery súdov v uvedených konaniach významné tak, že by nebolo možné rozhodnúť o
predmetnej žalobe žalobcu v tomto konaní. Vo veci samej vykonal dokazovanie navrhnuté stranami, a

to výsluchom sporových strán, svedkov (JUDr. C. I., L.. U. B., E.. G. U., L.. U. E., U.. P. H., F. G., U.. U.
I., U.. P. G.), oboznámením sa s listinnými dôkazmi založenými v spise, pripojenými spismi Okresného
súdu Bratislava III. sp.zn. 12 C 339/2014, sp.zn. 12 C 245/2014, sp.zn. 14 C 140/2015,
spisu Okresného súdu Bratislava I. sp.zn. 3 Tk 1/2016 (v rozsahu navrhnutom stranami sporu), ako
aj ostatným spisovým materiálom a na základe zisteného skutkového stavu zistil, že medzi stranami

sporu nebolo sporné, že právny základ nároku, neoprávnený protiprávny zásah do práva na ochranu
osobnosti žalovaného je daný, keď žalovaný bol rozsudkom Okresného súdu Bratislava I. zo dňa
11.5.2016, sp.zn. 3 Tk 1/2016, uznaný za vinného z obzvlášť závažného zločinu vraždy, ktorého obeťou
bola E.. U. G., matka žalobcu a stará matka žalovaného. Za tento trestný čin bol žalobcovi uložený
trest odňatia slobody v trvaní 13 rokov, v ktorého výkone sa v súčasnosti žalovaný nachádza. Základ

nároku žalobcu ako poškodeného a aktívne legitimovaného subjektu voči žalovanému ako pôvodcovi
zásahu a pasívne vecne legitimovanému subjektu, mal preukázaný právoplatným rozhodnutím vydaným
v trestom konaní, ktorým je podľa ustanovenia § 193 C.s.p. viazaný. Zodpovednému subjektu potom
vyplynula povinnosť poskytnúť primerané morálne zadosťučinenie, alebo náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch, pričom forma satisfakcie musí zodpovedať (okrem iného) obsahu a povahe neoprávneného

zásahu. Poukázal na právnu úpravu ochrany osobnosti fyzickej osoby v slovenskom právnom poriadku
s odkazom na judikatúru týkajúcu sa ochrany osobnosti a konštatoval, že žalovaným spôsobenou
smrťou matky žalobcu bolo zasiahnuté do práva žalobcu (jej syna) na ochranu jeho osobnosti ako
najbližšieho rodinného príslušníka nebohej matky, v dôsledku čoho bola narušená celistvosť jeho rodiny,
keď žalobca stratil možnosť viesť s ňou súkromný a rodinný život a je od jej smrti ochudobnený o

túto sféru prirodzených vzťahov s jedným z najbližších rodinných príslušníkov, o stratu radostí s ňou
prežívaných; protiprávnym konaním žalovaného prišlo tak k nezvratnej deštrukcii týchto medziľudských
(rodinných) väzieb tvoriacich základ a rámec súkromného života žalobcu a tým k zásahu
do jeho osobnostných práv, a to práva na súkromie a rodinný život; takto vzniknutá trauma je zo života
žalobcu za daných okolností prakticky neodstrániteľná. Mal ale za to, že nárok žalobcu na priznanie

morálneho zadosťučinenia vo forme písomného ospravedlnenia sa žalovaným žalobcovi nie je daný
a je nedôvodný. Stotožnil sa s argumentáciou žalovaného, že už počas
trestného konania vedeného voči nemu ako obžalovanému z trestného činu vraždy matky žalobcu, sa
písomne ospravedlnil žalobcovi listom zo dňa 30.8.2015, ktoré ospravedlnenie mu aj písomne zaslal.Súd v trestnom konaní na toto ospravedlnenie, rovnako i na skutočnosť, že žalovaný trestný činu
úprimne oľutoval, prihliadal pri ukladaní trestu žalovanému a v rozsudku konštatoval, že počas celého
konania žalovaný (obžalovaný) prejavoval úprimnú ľútosť nad spáchaným trestným činom vo všetkých

výpovediach v priebehu konania (zo záverečnej reči prokurátora vyplynulo, že spáchanie trestného činu
úprimne oľutoval aj po podaní obžaloby pri rozhodovaní o ďalšom trvaní väzby, kde bol prokurátor
osobne prítomný a sám prokurátor bol toho názoru, že toto jeho vyhlásenie alebo úprimné oľutovanie
trestného činu bolo naozaj úprimné a nebolo účelové). Ospravedlnenie v znení (v trestnom spise sa
nachádza rukou písaný list zo dňa 30.8.2015 spolu s podacím lístkom): „Ahoj oci, píšem ti tento list s

obavou, či ho preberieš, Vždy som dúfal, že to urobíš, no ostal som už mnoho rás sklamaný. Je mi
ľúto, nikdy som nechcel, aby veci takto dopadli, a veľmi to ľutujem. Sám s tým neviem žiť, pretože som
ublížil jedinej osobe na svete, ktorá ma vždy milovala.... Prial by som si vrátiť všetko späť, ale som
bezmocný vrátiť čas. Je mi trpko, biedne a veľa sa za to modlím. Viem, že ma musíš nenávidieť, ale
prečo si ma nenávidel predtým, nechápem. Prial by som si zmier a aj som sa oň pokúšal, ale nemalo
to cenu. Úprimne ľutujem, kam to až zašlo, pokorne prijmem trest za to, čo som spáchal, ale vedz,

nebol v tom úmysel. Vysvetliť si to nedokážem. Nezniesol som útrapy a zlyhanie. Bolo to na mňa príliš
už moc dlho. Prosím, odkáž moju sústrasť a ľútosť za svoju vinu celej rodine. Tvoj syn Peťo. P.S.
Objím za mňa Lukáška, mám ho moc rád.“, považoval za dostatočnú a primeranú formu morálneho
zadosťučinenia, z dôvodu ktorého žalobu v tejto časti zamietol. Námietky žalobcu, že s poukazom
na podané trestné oznámenia na neho zo strany žalovaného, ospravedlnenie v trestnom konaní a

deklaráciu ochoty žalovaného sa ospravedlniť v priebehu tohto konania, žalovaný nemyslel úprimne a
vážne, vyhodnotil ako nedôvodné s poukazom na už uvedené posúdenie ospravedlnenia a vyjadrenia
úprimnej ľútosti v trestnom konaní a s ohľadom na preukázanú dlhotrvajúcu osobnú animozitu medzi
stranami sporu, že splnenie žalobcovej predstavy o intenzite a vážnosti úprimnosti ospravedlnenia nie
je možné docieliť ani ním navrhovaným znením písomného ospravedlnenia, keď prípadná žalobcom

požadovaná úprimnosť žalovaného v akomkoľvek rozsahu je nevymožiteľná i prípadným priznaným
písomným ospravedlnením. Stotožnil sa pritom aj s argumentáciou žalovaného, že navrhované znenie
písomného ospravedlnenia „za utrpenie, bolesť, zúfalstvo a šok zo straty blízkej osoby E.. U. G., matky
U.. P. G. v dôsledku môjho protiprávneho konania dňa 26.04.2015“, nesmeruje k ospravedlneniu
sazasamotnýzásahdoosobnostnýchpráv,alekospravedlneniusavočižalobcomtvrdenýmnásledkom

tohto zásahu. Ďalej prvoinštančný súd uviedol, že zhodne s tým, čo uvádzal žalobca, dospel
k záveru, že i napriek zamietnutiu nároku žalobcu na ospravedlnenie sa mu žalovaným, ospravedlnenie
spolu s odsúdením a uloženým trestom v trestnom konaní, nie je dostatočným potrestaním
žalovaného za zásah do práv žalobcu. Dôvodom je najmä skutočnosť, že nebyť neoprávneného zásahu
žalovaného, mohla matka žalobcu a jeho babka žiť, preto považoval za zákonný a spravodlivý postup

podľa ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, vyhodnotiac postup podľa ustanovenia § 13
ods. 1 Občianskeho zákonníka za nepostačujúci, ani nie dosť dobre možný vzhľadom na nezvratnosť
situácie (smrť), pretože nie je možné domáhať sa, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva
na ochranu osobnosti, ani aby sa odstránili následky týchto zásahov, t.j. v tomto konkrétnom prípade
prichádza do úvahy náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch (napríklad rozsudok Krajského súdu v

Banskej Bystrici zo dňa 6.6.2012, sp.zn. 15 Co 61/2012). Skutok, ktorý spáchal žalovaný, je objektívne
(aj bez hodnotenia okolností prípadu, okolností na strane poškodeného a pôvodcu zásahu a skúmania,
či k vyvolaniu dôsledkov došlo) spôsobilý vážne a nezvratne zasiahnuť do života žalobcu ako syna obete
trestného činu. Nečakaným šokujúcim tragickým úmrtím najbližšej príbuznej, matky žalobcu, dochádza
k závažnému zásahu do osobnostných práv (práva na súkromie a rodinný život), pričom následok

tohto zásahu je nereparovateľný. Poukázal na to, že súčasťou súkromného života je nepochybne aj
rodinný život, zahŕňajúci vzťahy medzi blízkymi príbuznými, preto rešpektovanie súkromného, teda
i rodinného života, musí zahŕňať právo na vytváranie a rozvíjanie vzťahov s ďalšími ľudskými
bytosťami, aby bolo možné, okrem iného, tiež rozvíjať a napĺňať vlastnú osobnosť. Zavinená smrť blízkej
osoby preto môže vzhľadom k vzájomným úzkym a pevným sociálnych, morálnym a citovým väzbám

predstavovať natoľko závažnú nemateriálnu ujmu pre rozvíjanie a napĺňanie osobnosti pozostalého, že
môže byť kvalifikovaná ako ujma znižujúca jeho dôstojnosť či vážnosť v spoločnosti (nález Ústavného
súdu Českej republiky zo dňa 4.5.2005, sp.zn. PL. ÚS 16/04). Strata blízkej osoby je pre väčšinu
ľudí tou najväčšou stratou, s ktorou sa môžu vo svojom živote stretnúť (obdobne nález Ústavného
súdu Českej republiky zo dňa 22.12.2015, sp.zn. I. ÚS 2844/14). Psychická bolesť v prípade straty

veľmi blízkeho človeka je často vnímaná ako neznesiteľná, obmedzujúca aktivity pozostalého, často
vyžadujúca odbornú pomoc. Žalobca tak bol zasiahnutý stratou matky ako osoby, ktorej nezastupiteľným
poslaním je práve pozitívne rozvíjanie citových vzťahov a rodinnej spolupatričnosti, na ktorých je človek
v individualizovanej miere závislý. Ich absencia sa negatívne prejaví nielen vo sfére osobnostnéhoprežívania, ale významným spôsobom ovplyvní celý budúci život človeka. Strata takéhoto člena
rodiny predstavuje nenávratnú deštrukciu medziľudských väzieb, vytvárajúcich základ rodinného života.
Následkom toho je zmena fungujúcej rodiny, navždy strádajúcej v jednotlivých oblastiach rodinného

života, ovplyvňujúcu sebarealizáciu pozostalých členov rodiny. Šokujúca smrť matky žalobcu preto
predstavuje udalosť závažnú a mimoriadnu, s nenapraviteľným následkom, ktorú žalobca prekonáva s
pretrvajúcimi ťažkosťami, a to aj zdravotnými a psychickými, v prípade ktorej je morálna satisfakcia z
hľadiska zadosťučinenia nepostačujúca. Aplikoval tak ustanovenie § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka
a posúdil jednotlivé kritériá pre určenie výšky nemajetkovej ujmy, ktorými sú: závažnosť vzniknutej ujmy

a okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. V danom prípade mal za to, že je daný
právny nárok na náhradu nemajetkovej ujmy popri zadosťučinení spočívajúcom v ospravedlňujúcom
liste žalovaného a jeho odsúdeniu k nepodmienečnému trestu odňatia
slobody v trvaní 13 rokov, pričom dospel k záveru, že nie je na mieste poskytnutie nemajetkovej ujmy
vo výške 50.000,- € ako požadoval žalobca, keďže nebol preukázaný ním uvádzaný rozsah zásahu
do jeho osobnostných práv, ani mimoriadne zvýšené nepriaznivé následky smrti jeho matky na neho,

odôvodňujúce priznanie tak vysokej náhrady. Ohľadne hodnotenia dôkazov nevyhnutých pre určenie
primeranej výšky náhrady nemajetkovej ujmy a posudzujúc tak jednotlivé kritériá pre určenie výšky
nemajetkovej ujmy (závažnosť vzniknutej ujmy i okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo) uviedol,
že v rámci toho neprihliadol na písomné vyjadrenia matky žalobcu, predložené v tomto konaní a zhodne
i v trestnom konaní (napríklad Notárska zápisnica zo dňa 20.11.2014, záznam zo dňa 1.4.2014 a

dňa 20.4.2015, prehlásenie zo dňa 24.02.2015, vyhotovené alebo podpísané matkou žalobcu), ani
na vyjadrenia a výpoveď žalobcu ohľadne týrania matky žalovaným, okolností predaja domu na E.j a
jeho darovania, ktoré vyhodnotil ako nedôveryhodné a vyvrátené už v trestnom konaní. Vo vzťahu k
písomným vyjadrenia matky žalobcu súd v trestnej veci uzavrel, že nemajú takmer žiadnu výpovednú
hodnotu o skutočnom postoji a správaní sa žalovaného k matke žalobcu i s prihliadnutím na výpovede

svedkov, z ktorých usúdil, že tieto vyjadrenia boli skutočne dôsledkom vplyvu a
nátlaku žalobcu na matku, ktorých cieľom bolo podložiť návrh na konanie vo veci vrátenia daru. Ohľadne
okolností predaja domu a vrátenia daru, bolo rovnako v trestom konaní vyvrátené tvrdenie žalobcu ako
poškodeného, že žalovaný sa snažil predať dom v Bratislave, na E. č. XX bez vedomia nebohej E.. G.,
čo zhodne v tomto i trestnom konaní vyplynulo z výpovedí svedkov (najmä E.. G. U. a L.. B.), pričom

bolo preukázané, že E.. U. G. so žalovaným opakovane viedli rozhovory ohľadne predaja domu, ako aj
plánov ohľadne ďalšieho bývania, a to kúpy samostatných bytov. E.. U. G. stála v strede konfliktu medzi
žalobcom a žalovaným, čo sa prejavilo jej dvojznačným správaním i voči žalovanému a v
rámci obáv o jeho budúcnosť mu darovala dom v V., na E. č. XX, vzápätí ho žiadala vrátiť, od tohto
zámeru neskôr upustila, následne sa však opätovne domáhala vrátenia daru. Pri posúdení výšky nároku

na náhradu nemajetkovej ujmy vychádzal z toho, že v konaní bolo preukázané, že žalobca v dôsledku
tragickej smrti matky trpí PTSP, ktorá je kompenzovaná nasadenou farmakologickou liečbou, pričom
jeho stav je traumatologicky závažný a obtiažne ovplyvniteľný s dopadom na celoživotnú budúcnosť
a na všetky položky života, avšak nie v rozsahu presahujúcom dopady implikované
v bode 74. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, ktorý rozsah by odôvodňoval priznanie náhrady

v zvýšenej výške a v žalovanej sume. PTSP u žalobcu vznikla v dôsledku tragickej udalosti, ktorou
bola vražda jeho matky synom, následkom ktorých začal žalobca trpieť úzkostnými stavmi, smútkom,
smútkovými príznakmi. Svedok U.. I., ošetrujúci lekár žalobcu uviedol, že pomerne vysoké percento
PTSP je obtiažne liečiteľné a vzhľadom na individualitu tejto udalosti vníma prognózu žalobcu ako
nepriaznivú, keď ide o tak ťaživé a zreteľné okolnosti, že liečiteľnosť je nízka, s dopadom na rodinné

pomery, pričom bežným dôsledkom takejto poruchy je zlyhanie mikrosociálneho fungovania v rodinnom
prostredí, rozvrat rodiny. Kvalita života žalobcu po vražde jeho matky je tak zásadne zmenená. Svedok
vylúčil prítomnosť predchorobného stavu totožného alebo blízkeho príznakom PTSP u žalobcu predtým.
Rovnako z výpovede svedkov (L.. C. I., U.. P. G.) vyplynulo, že v dôsledku protiprávneho
konania žalovaného, utrpel žalobca úzkosť, bolesť, smútok a psychický šok, najmä v

dôsledku toho, že žalobca našiel svoju matku mŕtvu bezprostredne na mieste činu po spáchaní vraždy
žalovaným. Okolnosti dopadu skutku žalovaného sú zintenzívnené medializáciou prípadu a tým, že tento
bol všeobecne pertraktovaný, čím sa žalobca v súvislosti s trestným činom žalovaného stal nevhodným
a nepríjemným stredom záujmu verejnosti, čo negatívne dopadalo na neho, ako aj jeho rodinu. Súd prvej
inštancie plne si uvedomujúc a rešpektujúc dôležitosť existencie a prítomnosti starších členov rodiny

v živote rodín, prihliadol i na vyšší vek matky žalobcu v čase skutku (dožitých 78 rokov) a
možnosť žalobcu s ňou prežiť 55 rokov jeho života, ako ja na to, že finančná závislosť žalobcu na jeho
matke nebola daná, keď práve naopak z dôvodu dôchodkového veku matky žalobcu a tým poklesu jej
príjmov, boli jej potreby čiastočne financované zo zdrojov žalobcu, t.j. hmotná závislosť poškodenéhona zomrelom nebola daná. Pri rozhodnutí vzal do úvahy skutočnosť, že žalobca s nebohou matkou mali
medzi sebou vytvorené rodinné väzby, ktorých intenzitu vyhodnotil ako typovo neutrálnu, nezvyšujúcu
intenzitu zásahu do osobnostných práv žalobcu, nakoľko zvýšenú intenzitu vzťahu žalobcu k zomrelej

matke nemal preukázanú ani výsluchmi svedkov. Priklonil sa k relevantným skutkovým zisteniam, ktoré
vyplynuli najmä z výsluchu svedkýň L.. U. B. a E.. G. U., ktoré boli dôvernými priateľkami nebohej matky
žalobcu. Z ich výpovedí vyplynulo, že celkovo v rodine boli dlhotrvajúce a opakované problémy
vzťahovaného charakteru. Žalobca sa o svoju matku primerane zaujímal, poskytoval jej
potrebnústarostlivosťaopateru,vrátanefinančnej,podľajeho(nadštandardných)možností,akújepodľa

jeho názoru prirodzené a dôvodné očakávať od dospelých a (nadštandardne) zaopatrených
detí, od syna, ktorého matka s láskou sama vychovala a o ktorého sa príkladmo starala a poskytovanie
takejto úrovne a formy starostlivosti, pozornosti a opatery, je v zásade morálnou povinnosťou detí voči
ich rodičom v seniorskom veku, opätovaním ich starostlivosti v detstve s prihliadnutím na vek žalobcu i
nebohej matky a zároveň na skutočnosť, že už v tomto čase nezdieľali spoločnú domácnosť a žalobca
mal založenú vlastnú, v poradí druhú. Vzťahy medzi žalovaným a žalobcom boli dlhodobo konfliktné,

tieto sa premietali aj do ich vzťahov s matkou žalobcu, babkou žalovaného. Z
vykonaného dokazovania vyplynulo, že vzťah medzi synom a matkou bol poznačený zlým vzťahom
medzi otcom a synom. Z trestného rozsudku je zrejmé, že nebohá matka žalobcu stála v strede konfliktu
medzi žalobcom a žalovaným, jej postoj bol v rámci ich konfliktného vzťahu nejednoznačný, čo potvrdili
viacerí vo veci vypovedajúci svedkovia. Na jednej strane si nechcela rozhádať svojho syna, na strane

druhej mala vzťah k žalovanému, keď bola so svojím synom, tak preberala jeho rétoriku a keď bola
so žalovaným, tak hovorila zase inak. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že matku žalobca
navštevoval sám, avšak asi nie v intenzite, akú vnímala ako potrebnú samotná matka, ktorá podľa
vyjadrení svedkýň potrebovala podporu a viac pozornosti, tejto sa jej od žalobcu nedostávalo, cítila sa
opustená, ale zvlášť dbala o to, aby bolo tak, ako povedal žalobca, bála sa robiť niečo iné. Nezhody

boli aj v rodine žalobcu, medzi jeho manželkou a jeho matkou a tieto vzťahy matku žalobcu
ťažili. Prvoinštančný súd konštatoval, že skutok žalobcu neodčiniteľne zasiahol žalobcu aj vo sfére
iných ako rodinných vzťahoch, a to v jeho spoločenskom a pracovnom postavení, ale nie v rozsahu
presahajúcom dopady implikované v bode 74. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia,
ktorý rozsah by odôvodňoval priznanie náhrady v zvýšenej výške a žalovanej sume. Žalobca okrem

krátkodobého výpadku príjmu bezprostredne po tragickej udalosti, dosahoval rovnaký príjem ako pred
ňou, čo je zrejmé z lustrácie Sociálnej poisťovne. Rovnako mal preukázane, že nedošlo
ani k zníženiu tržieb v spoločnosti žalovaného (MEDILAB s.r.o.), prostredníctvom
ktorej poskytoval zdravotnú starostlivosť. Žalobca sa opakovane zdržiava v zahraničí, iný účel svojho
pobytu ako dovolenka nijako nezdôvodnil, pričom i po skutku nadväzuje kontakty s (novými) ľuďmi,

nakoľko je nepochybné a nerozporovateľné, že kvalita vzťahov je alebo môže byť odlišná. Na strane
druhej prihliadol k tomu, že žalovaný bol za spáchaný trestný čin právoplatne odsúdený na trest odňatia
slobody v trvaní 13 rokov. Z rozsudku a trestného spisu vyplynulo, že k spáchaniu
trestného činu sa žalovaný priznal, skutok úprimne oľutoval, žalobcovi adresoval ospravedlnenie a
súd v trestnom konaní vyhodnotil všetky okolnosti spáchania trestného činu, vrátane okolností na

strane žalovaného ako také, ktoré odôvodňovali mimoriadne zníženie uloženého trestu pod dolnú
hranicu trestu ustanovenú Trestným zákonom za súdený trestný čin. Na strane žalovaného prihliadol
k tomu, že spáchal skutok v afekte, ktorý bol podmienený postupne zhoršujúcim sa jeho psychickým
stavom potom, čo sa dozvedel o okolnostiach smrti svojej matky (na ktorý
malo nepochybne vplyv aj rodinné zázemie žalovaného od obdobia jeho detstva a neskoršie výrazne

nepriaznivý vzťah s žalobcom ako otcom), na ktoré okolnosti bolo prihliadnuté v trestnom konaní pri
úvahe o použití zníženej trestnej sadzby. V tomto i trestnom konaní bolo preukázané, že žalovaný mal
so svojou babkou dobrý vzťah, spoločne sa vzájomne starali o napĺňanie svojich potrieb a z jej straty
sám cíti veľkú bolesť. Námietku žalovaného, že jeho majetkové pomery mu, aj bez prihliadania na
nehnuteľnosti v V., na E. ulici a F. (o ktorých bolo neprávoplatne rozhodnuté, že sú vlastníctvom žalobcu,

prípadne že patria do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, a to žalobcu a jeho manželky),
neumožňujú uspokojenie nároku na nemajetkovú ujmu vo výške uplatnenej žalobou, keď súhrnná
hodnota ostatných majetkových hodnôt v jeho vlastníctve nedosahuje ani zďaleka požadovanú výšku
nemajetkovej ujmy a zaviazanie ho k náhrade nemajetkovej ujmy by bolo likvidačné a neprimerané,
vyhodnotil ako nedôvodnú. Plná výška uloženého trestu odňatia slobody, vo výkone ktorého sa žalovaný

nachádza, vyprší žalovanému najneskôr v roku 2028. Vzhľadom na vek žalovaného 30 rokov v čase
vyhlásenia rozsudku, bude mať žalovaný po vykonaní trestu podľa názoru súdu dostatok možností
a času sa zapojiť do pracovného života a nahradiť nemajetkovú ujmu žalobcovi, berúc do úvahy už
dnes hodnotu ním vlastnených pozemkov prevyšujúcu minimálne hodnotu 16.000,- €. Zo znaleckéhoposudku vypracovaného v trestnom konaní vyplynula pozitívna prognóza k
možnostiam resocializácie žalovaného, ktorá zahŕňa aj pracovné uplatnenie. Ďalej prvoinštančný súd
uviedol, že z vykonaného dokazovania a posúdenia okolností zásahu je nepochybné, že tragická strata

žalobcu spôsobená vraždou jeho matky nie je nahraditeľná a zasiahla do jeho práva na súkromie. Inštitút
peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy je potrebné vnímať len ako prostriedok slúžiaci k zmierneniu
závažného dosahu protiprávneho konania, keďže finančný ekvivalent za ľudský život nie je možné určiť.
Charakter spôsobenej ujmy však vyžaduje od škodcu spolupodieľať sa na uvedenej strate adekvátnym
spôsobom, znamená to zmierniť ujmu žalobcu v maximálne možnej miere. Pri úvahe o primeranosti

satisfakcie odkázal na rozsudok Krajského súdu v Prahe sp.zn. 36 C 28/2002. Priznanie
nemajetkovej ujmy v požadovanej výške 50.000,- € považoval za príliš vysoké, ktorým by fakticky
mimoriadne sťažil žalovanému ďalší život po výkone trestu, sťažil alebo znížil motiváciu splniť uloženú
povinnosť, prihliadnuc aj na okolnosť, že žalovaný bol za spáchaný trestný čin aj riadne, právoplatne,
odsúdený. Následok, ktorý aj keď závažný a spôsobený zásahom žalovaného do práva žalobcu na
ochranu osobnosti, bol zmiernený právoplatným odsúdením žalovaného k nepodmienečnému trestu

odňatia slobody, ako aj ospravedlnením a vyjadrením ľútosti k týmto následkom, ktoré žalovaný
urobil formou písomného ospravedlnenia v rámci trestného konania. Uvedená satisfakcia v podobe
právoplatného odsúdenia žalovaného, ospravedlnenia sa žalovaného a vyjadrením
ľútosti (ktorú súd konajúci v trestnej veci zohľadnil taktiež pri ukladaní trestu ako poľahčujúcu okolnosť),
je takým zadosťučinením pre žalobcu ako subjektu, na strane ktorého došlo k zásahu do jeho práva

na ochranu osobnosti (práva na súkromie, resp. práva na rodinný život), ktorá čiastočne zmierňuje
vzniknutá nemajetková ujma a odôvodňuje priznanie náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 18.000,- €
a neodvodňuje jej priznanej nad tento rozsah vo výške požadovanej žalobcom (50.000,- €). Ohľadom
primeranosti priznanej náhrady nemajetkovej ujmy poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej
republiky sp.zn. 4 Tdo 1402/2015, ktoré v českej judikatúre predstavuje zásadné vodítko, na ktoré

opakovane súdy odkazujú vo svojich rozhodnutiach. Na podporu svojich záverov, že priznaná výška
v tomto konkrétnom prípade zohľadňuje v zásade výšku náhrad priznávaných súdmi v
iných obdobných prípadoch ešte odkázal na rozhodnutia českých súdov v prípadoch škody spôsobenej
úmyselnými trestnými činmi (rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 14.11.2018, sp.zn.
7 Tdo 996/2018 a zo dňa 19.9.2018, sp.zn. 25 Cdo 894/2018). Záverom uviedol, že zamietol návrhy

žalobcu na vykonanie dôkazov: dopyt na NS SR, či mu bolo vyplatené jednorazové finančné odškodné
podľa zákona č. 215/2006 Z.z., zabezpečenie uznesenia z priestupkového konania vedeného pod č.
OÚ-BA-OBBS2-2014-050361, uznesenia zo dňa 13.11.2019, č.k. 1 Pn 604/2019/1103-13, uznesenia z
priestupkového konania č. KRK-261VYS-2-BA-214Ga, výpovede poškodeného, svedkov L.. B., L.. M.,
p. F., C.. F., U.. Y. a U.. B. U.. G. v konaní vedenom pod sp.zn. BB4P/8/2010 a ďalších ním navrhnutých

dôkazov,pretožeichvykonanienepovažovalzapotrebné,bolibynadbytočnéanehospodárne.Poukázal
ešte na to, že súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nemusí dať absolútne vyčerpávajúcu odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia (rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo dňa 30.11.2011, sp.zn. 1 Cdo 158/2010); dôkazy, ktoré považoval

za potrebné, v písomnom vyhotovení rozsudku vyhodnotil.
2.2. Náhradu trov konania súd prvej inštancie odôvodnil ustanoveniami § 142 ods. 2, ods. 3 O.s.p.,
§ 251, § 255 ods. 1, ods. 2, § 262 ods. 1, ods. 2 C.s.p. a žiadnej zo strán nepriznal právo na
náhradu trov konania, pretože v dôsledku zamietnutia žaloby v časti uloženia povinnosti žalovanému
písomne sa ospravedlniť žalobcovi, patrí náhrada trov konania v tejto časti žalovanému. Osobitný režim

posudzovania úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov, keď výška plnenia závisela od znaleckého
posudku alebo úvahy súdu, v zásade zhodne ako podľa doterajšej úpravy obsiahnutej
v ustanovení § 142 ods. 3 O.s.p., ktoré ustanovenie sa uplatňovalo ako lex specialis vo vzťahu k
úprave obsiahnutej v ustanovení § 142 ods. 2 O.s.p., platná právna úprava nevylučuje (uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 8.2.2017, sp.zn. I. ÚS 56/2017). Aj keď mal žalobca v časti

uplatňovaného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch úspech len čiastočný, patrí mu v tejto
časti plná náhrada trov konania, keďže konečné rozhodnutie o výške priznanej náhrady nemajetkovej
ujmy závisí od úvahy súdu. Kumulatívne potom vyhodnotil, že každá zo strán sporu mala vo veci úspech
čiastočný.

3. Proti tomuto rozsudku vo výroku II., ktorým súd prvej inštancie žalobu v časti uloženia povinnosti
žalovanému písomne sa ospravedlniť žalobcovi, vo výroku III., ktorým bola žalovanému uložená
povinnosť nahradiť žalobcovi nemajetkovú ujmu v sume 18.000,- € a vo výroku IV. o náhrade trov
konania, podal včas odvolanie žalobca dôvodiac ustanovením § 365 ods. 1 písm. b/, f/, h/ C.s.p.(súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; rozhodnutie súdu prvej inštancie

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Namietol, že právne a skutkové závery súdu prvej
inštancie uvedené v napadnutom rozsudku nevyplývajú zo skutkových a právnych okolností daného
konania, ani nezodpovedajú výsledkom vykonaného dokazovania, keď v konaní bola preukázaná
dôvodnosť žaloby v plnom rozsahu. Vytkol prvoinštančnému súdu, že odôvodnenie napadnutého
rozhodnutia, hoci obsiahle, nespĺňa všetky požadované kritéria na odôvodnenie rozsudku a vo viacerých

bodoch vykazuje znaky arbitrárnosti. Má za to, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý súdny
proces, okrem arbitrárnych záverov i tým, že výrokmi obsiahnutými v napadnutom rozsudku, ako
aj samotným odôvodnením, došlo k porušeniu viacerých základných princípov Civilného sporového
poriadku. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku zaniesol civilné sporové konanie
listinami, čiastkovými výpoveďami alebo jednotlivými vetami z odôvodnenia trestného rozsudku, ktorým
bol žalovaný v postavení obžalovaného právoplatne odsúdený (výpovede aj vety z odôvodnenia

vytrhnuté z kontextu) a v podstatnej časti ho odôvodnil listinami z trestného spisu, pričom sa odklonil od
meritaprejednávanejvecinamiestotoho,abybolnapadnutýrozsudokodôvodnenýdôkazmivykonanými
v civilnom sporovom konaní k predmetu civilného sporového konania. Zdôraznil, že skutkové tvrdenia a
právne závery z trestného konania žalovaného neboli predmetom tohto konania o náhradu nemajetkovej
ujmy a neboli v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy potvrdené, ani vyvrátené. Namietol zohľadnenie

dokazovania vykonaného v trestnom konaní vedenom voči žalovanému a ukončenému rozsudkom,
ktorým bol žalovaný uznaný za vinného z obzvlášť závažného zločinu vraždy, ktorý spáchal na svojej
starej mame a jeho matke. Predmetom trestného konania bolo rozhodovanie o vine alebo nevine
žalovaného,ovýškejehotrestu,pričompredmetomkonanianeboloskúmanienásledkučinužalovaného
(vraždy) vo sfére jeho osobnostných práv (ohľadom náhrady škody a nemajetkovej

ujmy bol odkázaný na civilné sporové konanie), z čoho je zrejmé, že ani vykonané dokazovanie
nebolo smerované k objasneniu nároku uplatňovanému v tomto konaní. Je neprípustné, aby došlo k
tendenčnému zanášaniu konania, ktorého predmetom je skúmanie dopadu činu žalovaného do sféry
jeho osobnostných práv dôkazmi vykonávanými v trestnom konaní. Ide o dva úplne odlišné
druhy konaní, ktoré upravujú rozdielne právne predpisy, v civilnom sporovom konaní sa posudzuje

vzťah súkromnoprávny, založený podľa noriem hmotného práva, in concreto Občianskeho zákonníka
medzi sporovými stranami, kým v trestnom konaní ide o trestnoprávnu zodpovednosť obžalovaného.
Viackrát bolo v rozhodovacej praxi slovenských súdov ustanovené, že
výsledky dokazovania v trestnom konaní nemusia poskytovať dostatočné odpovede na otázky, ktoré
sú predmetom konania v civilnom sporovom konaní preto, že predmet dokazovania v

trestnomkonaníjezásadneinýakovcivilnomsporovomkonaní.Vdanomprípadeideosúkromnoprávny
vzťah medzi ním a žalovaným, ktorý je založený normami súkromného práva, a to Občianskeho
zákonníka, nie normami verejného trestného práva. Civilný súd nie je v zmysle platných právnych
predpisov Slovenskej republiky (§ 193 C.s.p.) viazaný odôvodnením trestného rozsudku, je viazaný iba
výrokom, nie odôvodnením trestného rozsudku. Prvoinštančný súd opomenul predmet tohto konania

a namiesto toho, aby komplexne skúmal jeho osobnosť a skutočnosť ako bolo vraždou jeho matky
zasiahnuté do jeho osobnostných práv, skúmal iné otázky, navyše nezákonným spôsobom, ktoré otázky
mu skúmať neprináležalo. Napríklad žalovaný uviedol, že svedkovia v prípravnom konaní jednoznačne
potvrdzovali, že i samotná nebohá jeho stará mama zvažovala predaj domu a kúpu dvoch, troch
bytov, pričom v predmetnom konaní boli vykonané dôkazy listinami, ktoré jednoznačne takéto tvrdenia

vyvrátili (výzva na vrátenie daru zo dňa 2.4.2014, prehlásenie v Notárskej zápisnici zo dňa 20.11.2014,
prehlásenie o právne významných skutočnostiach zo dňa 16.1.2015 a záznam
zo dňa 16.1.2015). Za jednu z najvýznamnejších listín (dôkazov), ktoré sú prejavom vôle samotnej
zosnulej RO.ej je i závet v jeho prospech, ktorý zosnulá E.. U. G., ako výraz svojej vôle urobila len 5
dní pred svojou smrťou (dňa 20.4.2015), ktorý jednoznačne preukázal jej vôľu odovzdať všetok svoj

majetok jemu, ako svojmu synovi. Skutočnosť, či E.. U. G. mala alebo nemala v úmysle predať dom
v V., na E. ulici nebola predmetom tohto súdneho konania. Ak by bola, boli by určite predložené aj
ďalšie dôkazy, ktoré by potvrdili to, že zavraždená nemala v úmysle predať dom, v ktorom bývala
(napríklad výpoveď svedka V. R., tak ako je vo svojej celosti uvedená v čl. III jeho vyjadrenia k podaniu
žalovaného zo dňa 14.9.2016 v konaní vedenom pod sp.zn. 12 C 339/2014). Predmetom tohto súdneho

konania je však priznanie náhrady nemajetkovej ujmy, t.j. skúmanie dôsledkov činu vraždy, ktorý vykonal
žalovaný vo sfére jeho osobnostných práv. Ďalej vytkol súdu prvej inštancie, že zjavne pri hodnotení
a paušálnom odmietnutí viacerých dôkazov opomenul, že dôkazy, ktoré boli spísané pred notárom (aj
inými svedkami), nezobral do úvahy, keď notár je orgánom verejnej moci, ktorého štát poveril výkonomnotárskej činnosti a ďalšími činnosťami podľa Notárskeho poriadku a tak de facto hodnotil úkony orgánu
verejnej moci ako „nedôveryhodné“, pričom v zásade neposkytol odôvodnenie takejto úvahy, takže ide o
prejav arbitrárnosti a nezákonného postupu prvoinštančného súdu. Dodal, že hodnotiace úsudky súdu

prvej inštancie sú vo vzťahu k predmetu daného súdneho konania vo svojej podstate nadbytočné a
bez právnej väzby k predmetu tohto súdneho konania o náhradu nemajetkovej
ujmy.Obdobnýmicharakteristikami(nadbytočnosťaprávnairelevantnosť)savyznačujúajviaceréďalšie
tvrdenia prvoinštančného súdu v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Nad rámec dokazovania v
tomto súdnom konaní o nemajetkovú ujmu vo vzťahu k hodnoteniu dôkazov odkázal na skutočnosť, že

v rozsudku Okresného súdu Bratislava III. zo dňa 3.2.2017, sp.zn. (správne č.k., poznámka odvolacieho
súdu) 12 C 339/2014-225, medzi totožnými stranami sporu, v bode 41. rozsudku je
vyhodnotené ako základné svedectvo samotnej zosnulej E.. U. G., vyjadrené okrem iného v
dokumentoch, ktorých pravosť a perfektnosť právnych úkonov v nich vyjadrených bola potvrdená aj
inými svedkami (L.. B.): výzva na vrátenie daru zo dňa 2.4.2014; prehlásenie v Notárskej zápisnici
zo dňa 20.11.2014; prehlásenie o právne významných skutočnostiach zo dňa 16.1.2015; záznam zo

dňa 20.4.2015, z ktorých súd ustálil skutkový stav, že jeho zosnulá matka sa minimálne od marca
2014, najneskôr od 2.4.2014 odôvodnene obávala o svoj život v dôsledku správania sa žalovaného,
pričom sa tieto obavy neustále stupňovali, keď stále opakovala, že žalovaný jej môže i fyzicky ublížiť,
že na svoju ochranu vykonáva aj také opatrenia, ako zábrana do jej izby, aby jej žalovaný neublížil.
Napriek všetkým starou mamou prijatým opatreniam, tomuto dlhotrvajúcemu správaniu žalovaného

nezabránila, naopak toto správanie vyvrcholilo jej vraždou vykonanou žalovaným dňa 26.4.2015.
Taktiež bolo ustálené, že ďalším významným, právom aprobovaným prejavom vôle zosnulej RNDr.
U. G. bolo prenechanie všetkého jej majetku vo forme závetu. Jeho matka mala vážny záujem na
tom, aby všetok svoj majetok zanechala jemu. Uvedené svedectvo zosnulej, vyjadrené v početných
dokumentoch, ktorých pravosť ani platnosť nebola v tomto relevantne spochybnená, je prvoradé a

určujúce pre interpretáciu vôle zosnulej, pričom fragmenty svedeckých výpovedí z trestného konania,
na ktoré sa súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku odvolával, nie sú spôsobilé toto svedectvo
spochybniť. Namietal, že v bodoch 23. až 32. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je opísaný
zistený skutkový stav z výpovedí svedkov, ale z uvedeného vykonaného dokazovania v tomto konaní
nevyvodil buď žiadne, resp. vyvodil prevažne nesprávne skutkové zistenia. Odmietol dokazovanie

vykonané v tomto konaní a napadnutý rozsudok odôvodnil dôkazmi, ktoré boli vykonané v inom konaní,
ktoré dokonca ani nebolo civilným sporovým konaním (bod 70.), s ktorým záverom sa nestotožnil.
Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia ignoroval rozsiahle výsluchy svedkov v
tomto sporovom konaní, ktorí vypovedali bezprostredne a autenticky priamo pred konajúcim súdom
a namiesto toho považoval výsluchy spred niekoľkých rokov osôb, ktoré nikdy nevidel, nepočul, ani

nevypovedali o predmete tohto konania, za „relevantnejšie.“ Takýmto svojvoľným hodnotením
dôkazov, ergo nesprávnym procesným postupom, mu znemožnil ako strane, aby uskutočňoval jemu
patriaceprocesnéprávavtakejmiere,žedošlokporušeniuprávanaspravodlivýproces. Kbodu
83. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia konštatoval, že obe svedkyne boli vypočúvané približne tri
mesiace predtým, ako napríklad iní svedkovia (pojednávania konané dňa 14.11.2018 a dňa 20.2.2019),

takženiejezrejmé,prečovýpoveďsvedkýňJUDr.U.B.aE..G.U.,mábyťzúdajnéhočasovéhohľadiska
autentickejšia ako výpoveď iných svedkov v tomto konaní, keď navyše tieto svedkyne nevedeli uviesť
vôbec nič o tom, ako čin vraždy zasiahol jeho osobnosť, teda čo bolo predmetom skúmania v
tomto konaní. Považuje argument o bezprostrednejších, relevantnejších a
autentickejších výpovediach za daných skutkových okolností za argument s flagrantným nedostatkom

akejkoľvek logickej úvahy so zdôraznením na výpovede svedkov, ktorí v tomto konaní vypovedali k
predmetu konania a ktorých výpovede neboli v konaní vôbec zohľadnené (okrem fragmentov výpovede
L.. C. I. a U.. P. G. v bode 81. odôvodnenia napadnutého rozsudku). Poukázal na výpovede svedkov
L.. U. E., U.. P. H., svojej manželky F. G., U.. U. I., ktorí sa vyjadrovali k zásahu do jeho osobnostných
práv konaním žalovaného, a to k jeho zdravotnému stavu, spoločenskému i pracovnému životu. Ďalej

poukázal na chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvej inštancie
spočívajúce v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne, keďže
nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho
posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, nakoľko príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných)
skutkových zistení bol chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným

skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Nesprávny právny záver je vyjadrený podľa neho vo
výroku II. napadnutého rozsudku, ktorým bola jeho žaloba v časti uloženia povinnosti žalovanému
písomne sa mu ospravedlniť zamietnutá. Prvoinštančný súd sa stotožnil s argumentáciou žalovaného,
že už počas trestného konania vedeného voči nemu ako obžalovanému z trestného činu vraždy matkyžalobcu sa mu žalovaný písomne ospravedlnil listom zo dňa 30.8.2015, ktoré ospravedlnenie mu aj
písomne zaslal. Súd v trestnom konaní na toto ospravedlnenie, rovnako ako na skutočnosť, že žalovaný
trestný činu úprimne oľutoval, prihliadal pri ukladaní trestu žalovanému a v rozsudku

konštatoval, že počas celého konania žalovaný (obžalovaný) prejavoval úprimnú ľútosť nad spáchaným
trestným činom vo všetkých výpovediach v priebehu konania, s čím sa nestotožnil a namietol, že žiadny
list mu nebol doručený, ani nebol predložený ako dôkaz v tomto súdnom konaní. Z uvedeného dôvodu
považuje za arbitrárne zo strany súdu prvej inštancie, aby takéto nedoručené „ospravedlnenie považoval
súd za dostatočnú a primeranú formu morálneho zadosťučinenia“. On už päť rokov čaká na žalobcove

(pravdepodobne žalovaného, poznámka odvolacieho súdu) ospravedlnenie, avšak sa mu nedostáva,
hoci sa ho aj súdne domáha. Nesúhlasí so záverom uvedeným v bode 74. odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia,pretožeakbyboltakýtozáverpravdivý(čonieje),takbysalogickytakéhotoospravedlnenia
na súde nedomáhal. Nevidí dôvod, aby sa mu žalovaný neospravedlnil i za následky jeho protiprávneho
činu, najmä ak boli v tomto súdnom konaní zistené a preukázané. Súd prvej inštancie
sa mylne v odôvodnení napadnutého rozhodnutia domnieva, že odsúdenie žalovaného za jeho čin má

predstavovať formu zadosťučinenia pre neho (bod 77.), nakoľko to nie je cieľom trestného konania (viď
dôvodová správa k Trestnému poriadku). V bode 85. odôvodnenia napadnutého rozsudku
prvoinštančný súd odkázal na to, že žalovaný bol za spáchaný trestný čin právoplatne odsúdený na
trest odňatia slobody v trvaní 13 rokov, že sa k spáchaniu trestného činu priznal, skutok úprimne
oľutoval, že mu adresoval ospravedlnenie a tieto skutočnosti potom aplikoval vo vzťahu k určovaniu

výšky nemajetkovej ujmy, hoci ciele, funkcie, predmet a postupy trestného konania sú úplne iné ako
ciele, funkcie, predmet a postupy civilného sporového konania. Tieto skutočnosti môžu byť zákonným
spôsobom zohľadnené v trestnom konaní, ale nemajú zásadne vplyv na dopad činu v jeho osobnostnej
sfére, pričom neboli predmetom skúmania zo strany súdu prvej inštancie vo vzťahu k predmetu tohto
konania, t.j. či mohli a mali nejaký vplyv na nenapraviteľné a nesmierne ťaživé dôsledky pre jeho ďalší

život a na intenzitu prežitých útrap, utrpeného stresu, šoku, smútku, na rozsah a hĺbku citovej, rodinnej,
sociálnej aprofesionálnejujmy.Pokiaľichsúdprvejinštancielenmechanickypreniesoldosvojho
rozhodnutia z iného konania bez toho, aby tieto skutočnosti skúmal vo vzťahu k predmetu konania, ide
o nesprávne právne posúdenie súdu, ako aj o vážny zásah do jeho práva na spravodlivý proces. K
náhrade nemajetkovej ujmy poukázal na ustanovenie § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka s tým, že pri

určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy je priestor na voľnú úvahu súdu, v ktorej by mal byť odrazený
princíp spravodlivosti. K naplneniu základného princípu spravodlivosti v danom prípade nedošlo, pretože
priznaná ujma vo výške 18.000,- € (menej než polovica ním požadovanej sumy), je v príkrom rozpore s
princípom spravodlivosti a predstavuje nesprávne právne posúdenie veci. Uviedol, že hodnota ľudského
života, ako aj duševného zdravia, je nevyčísliteľná. Nie je možné preto ani vyčísliť nemajetkovú ujmu,

ktorá vznikla na jeho duševnom zdraví a psychickej integrite v dôsledku konania
žalovaného, ktoré bolo v rozpore nielen s etickými a morálnymi, ale aj právnymi normami spoločnosti.
Súd prvej inštancie uviedol v bode 78. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia kritéria pre stanovenie
výšky relutárnej náhrady nemajetkovej ujmy, avšak citoval len zahraničnú judikatúru, ktorá nevzišla
z právneho prostredia korešpondujúceho s mechanizmami náhrady nemajetkovej ujmy v Slovenskej

republike, pričom aplikované kritériá predstavujú len právny názor konajúceho súdu v konkrétnej právnej
veci. Domnieva sa, že základným kritériom pre určenie výšky relutárnej náhrady sú nenapraviteľné
a nesmierne ťaživé dôsledky pre jeho ďalší život a intenzita prežitých útrap, utrpeného stresu, šoku,
smútok, rozsah a hĺbka citovej, rodinnej, sociálnej a profesionálnej ujmy. Ostatné kritéria, ktoré súd
prvej inštancie prezentoval sú sporné, pričom nesporné je, že aj pri prvoinštančným súdom určenej

konštrukcii kritérií, došlo v odôvodnení napadnutého rozsudku k ich nesprávnej interpretácii vo vzťahu
k právnym a skutkovým okolnostiam tohto konania. Považuje za arbitrárny postup súdu prvej inštancie
hodnotiť vzájomný vzťah medzi ním a jeho matkou, keďže ide o jeho vnútorné prežívanie a zosnulej, nie
je možné túto intenzitu objektívne vyhodnotiť. K takýmto záverom je nepochybne spôsobilý len súdny
znaleczapísanývzoznameznalcovpreodborpsychológiadospelých.Považujezaneprípustné,abysúd

prvej inštancie pristúpil k záverom, ako napríklad: „Pri rozhodnutí vzal súd do úvahy tú skutočnosť, že
žalobca s nebohou matkou mali medzi sebou vytvorené rodinné väzby, ktorých intenzitu súd vyhodnotil
ako typovo neutrálnu, nezvyšujúcu intenzitu zásahu do osobnostných práva žalobcu. Súd zvýšenú
intenzitu vzťahu žalobcu k zomrelej matke nemal za preukázanú ani výsluchmi
svedkov.“ Takéto závery sú v príkrom rozpore so svedeckými výpoveďami, napríklad L.. C. I.. Ani záver

prvoinštančného súdu, že: „Z vykonaného dokazovania vyplynulo aj to, že vzťah medzi synom a matkou
bol poznačený zlým vzťahom medzi otcom a synom.“, nie je správny, nakoľko uvedené z vykonaného
dokazovania nevyplynulo. Je možné, že vnútorné prežívanie zavraždenej týmto bolo poznačené, ale on
si nie je vedomý, že jeho vzťah k vlastnej mame, ktorú vrúcne miloval a ona jeho, týmto bol poznačený,pričompovažujezaneprípustné,abysúdprvejinštancieinterpretovalamodifikovaljehovlastnévnútorné
prežívanie vzťahu k svojej matke. Za neprípustné právne posúdenie a dokonca priam až
amorálne a v rozpore s ústavne chránenou hodnotu života považuje závery prvoinštančného súdu

vo vzťahu k ním ustanovenému kritériu veku uvedené v bode 82. odôvodnenia napadnutého rozsudku,
ktoré sú v rozpore s etickými a morálnymi hodnotami súčasnej spoločnosti. Nie je dôležité, koľko rokov
prežili so svojou mamou a koľko ešte spolu mohli prežiť (hypoteticky aj ďalších 20 rokov), ale že
o túto možnosť náhle a drastickým spôsobom prišli v dôsledku konania žalovaného. Rovnako kritérium
hmotnej závislosti nie je právne relevantné, nakoľko ak by bol hmotne na jeho zosnulej matke závislý, tak

náhrada týchto hmotných statkov je v právnom poriadku Slovenskej republiky riešená inými
právnymi inštitútmi a nie inštitútom náhrady nemajetkovej ujmy. K poskytnutiu inej satisfakcie uviedol, že
bolo v konaní preukázané, že žalovaný neposkytol doteraz žiadnu náhradu nemajetkovej ujmy a žiadané
ospravedlnenie nebolo súdom prvej inštancie priznané. Nezávisle na tom, či sa žalovaný ospravedlnil,
alebo nie, v tomto závažnom prípade vraždy jeho matky jej vnukom a jeho synom, takéto ospravedlnenie
v žiadnom prípade nielenže nie je postačujúce, alebo nemôže byť ani kritériom pre posúdenie výšky

nemajetkovej ujmy. Nie je mu jasné, prečo súd prvej inštancie uvádzal kritérium miery zavinenia,
eventuálne spoluzavinenia zomrelého. Uvedenie tohto kritéria za daných skutkových okolností by mohlo
indikovať, že súd prvej inštancie posudzoval mieru zavinenia RNDr. U. G. na svojej vlastnej smrti,
pričom išlo o úmyselný trestný čin zo strany žalovaného. Zdôrazňovanie tohto kritéria
v nadväznosti na rozsiahle citácie z trestného spisu by mohlo indikovať, že prvoinštančný súd pripísal

určitú mieru zavinenia zosnulej E.. U. G. tým, že sa so žalovaným rozprávala o téme smrti jeho matky,
čo by však bol nezákonný postup súdu prvej inštancie. K preukázaniu komplikovanosti a neľahkosti
životnej situácie žalovaného a ostatných členov rodiny nebolo potrebné pripájať listiny z trestného
konania, pretože komplikovanosť rodinnej situácie bola preukázaná aj svedeckými výpoveďami v tomto
konaní. Z dokazovania vykonaného v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava III. pod sp.zn.

14 C 140/2014, medzi totožnými stranami sporu, ktorý súdny spis bol ako dôkaz pripojený na návrh
samotného žalovaného vyplynulo, že žalovaný sa voči starej mame (aj voči nemu) správal tak, že tým
hrubo porušoval dobré mravy, následne konanie žalovaného hrubo porušujúce dobré mravy pretrvávalo
a stupňovalo sa, až vyústilo do obzvlášť závažného zločinu vraždy spáchanej na starej mame, avšak
súd prvej inštancie v bode 86. odôvodnenia napadnutého rozsudku konštatoval iné. Postoj páchateľa/

žalovaného a dopad jeho vlastného konania na duševnú sféru páchateľa/žalovaného, tak v žiadnom
prípade nemôže byť kritériom pre výšku stanovenia relutárnej náhrady. Okrem toho on opakovane
uvádzal, že závery o aktuálnom psychickom stave žalovaného, teda okrem iného o tom, či cíti veľkú
bolesť, resp. o tom, či zavraždenej napĺňal jej potreby, je oprávnený rozhodnúť len znalec zapísaný v
zozname znalcov z odboru psychológia dospelých, ale takéto dokazovanie vykonané nebolo. Súd prvej

inštancie sa oprel o znalecký posudok RNDr. Mgr. Dušana Kešického, PhD., vypracovaného v trestnom
konaní, avšak tento znalecký posudok už nie je aktuálny, nakoľko je niekoľko rokov starý, pričom znalec
skúmal psychický stav žalovaného v rámci intencií trestného konania a úlohou znalca nebolo odpovedať
na otázku, či v čase rozhodovania súdu o nemajetkovej ujme v roku 2020
cíti alebo necíti žalovaný „veľkú bolesť.“ Preto ani v tomto ohľade súd prvej inštancie neposúdil to, čo

v tomto konaní vyšlo najavo, t.j. tvrdenia žalovaného podľa ktorého „vražda starej matky navrhovateľa
nepreukazuje rozpor s dobrými mravmi vo vzťahu k osobe žalovaného“ (spis sp.zn. 14 C 140/2014).
Dodal, že porušenie práva na spravodlivý súdny proces vidí i v tom, že nepriamym zvýhodnením len
žalovaného ako jednej strany, došlo k porušeniu základného princípu Civilného sporového konania, a to
princípu rovnosti zbraní. Záverom vytkol súdu prvej inštancie, že pochybil aj pri rozhodovaní o náhrade

trov konania. Rozhodovanie o náhrade trov konania je naviazané na rozhodnutie vo veci samej a tak, ak
bude napadnuté rozhodnutie zmenené a jeho žalobe vyhovené vo veci samej, musí odvolací súd zmeniť
napadnutý rozsudok i vo výroku IV. a priznať mu náhradu trov konania vo výške 100 %. Odvolaciemu
súdu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch II. a III. zmeniť a jeho žalobe vyhovieť; žiadal
trovy konania.

4. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že odvolanie žalobcu vo viacerých svojich bodoch
indikuje neprimerané, ba až jemu naklonené vykonané dôkazné prostriedky - najmä trestný spis a
z neho vyňaté odôvodnenie trestného rozsudku, ale takýto dôkazný prostriedok je v súlade a plne
akceptovateľný v civilnom procesnom konaní, jedná sa o dôkazný prostriedok ako iný. Zákonný sudca

jednoznačne a presvedčivo odôvodnil závery, súvislosti a vzájomnú prepojenosť vlastných úvah pri
vyhodnocovaní rozsiahleho vykonaného dokazovania (a trestného rozsudku ako jedného z dôkazov).
Prezentovaná argumentácia indikuje, že žalobcovi prekáža, že zákonný sudca sa stotožnil so závermi
trestného súdu ohľadne vzťahu žalobcu a jeho nebohej babky, ktoré ale práve trestný súd analyzovalbezprostrednepojehonešťastnomskutku.Domnievasa,žepredmetnéžalobcanapádaprávezdôvodu,
že dané, v konkrétnom čase (šetrenie súdu krátko po skutku) rozporuje a narúša tvrdený harmonický
a bezproblémový vzťah žalobcu a jeho babky. Dané značne narúša celú koncepciu tvrdených dopadov

do súkromného života žalobcu. K takémuto záveru dospeli ostatne dva súdy Slovenskej republiky bez
ohľadu na to, či jeden sa zaoberal trestnoprávnou rovinou nešťastného skutku alebo súkromnoprávnym
nárokom žalobcu. V oboch prípadoch zákonný sudca dospel svojím vlastným uvážením a posúdením k
totožnému záveru. Má za to, že zákonný sudca práve obsah trestného spisu a vykonané dokazovanie
v trestnom konaní, v spojitosti s vykonaným dokazovaním v predmetnej veci, interpretoval

správne a správne ustálil vzťahy medzi žalobcom a jeho nebohou babkou pred činom. Tieto, ako tomu
vyplýva z ustálenej praxe, je potrebné poznať práve preto, že sú akýmsi indikátorom aj prípadne
zásahu do osobnosti a osobnostných práv žalobcu a ich rozsahu. Zákonný sudca v danom konaní
a napokon i v napadnutom rozhodnutí jednoznačne odôvodnil a odprezentoval svoju logickú úvahu
smerujúcu k vyhodnoteniu jednotlivých dôkazov samostatne, v ich vzájomnej súvislosti a ich dopadu
na meritórne rozhodnutie. Dal do pozornosti, že prípadné znalecké posudzovanie mentálneho stavu

žalobcu naznačené v odvolaní (bod VIII., str. 15), predstavuje neprípustnú novotu v rámci odvolacieho
konania, pretože nie sú splnené zákonné podmienky pre vykonanie ďalšieho dôkazného prostriedku.
Nestotožnil sa preto s odvolacou námietkou žalobcu ohľadne záverov o arbitrárnosti
napadnutého rozsudku. K rovnosti zbraní konštatoval, že prvoinštančný súd pripustil veľké množstvo
dôkazných prostriedkov, najmä výsluchov svedkov navrhnutých žalobcom, kedy tieto výsluchy boli,

obsahovo a časovo, zákonným súdom akceptované a povolené aj nad rámec predmetu sporu, keď sa
mnohokrát počas výsluchu svedkov a kladených otázok odchyľovali od predmetu sporu, čo zákonný
sudca v mnohých prípadoch akceptoval a povolil. Nesúhlasil preto s tvrdeniami
žalobcu uvedenými v odvolaní o akýchkoľvek jeho zvýhodňovaniach na úkor žalobcu. Počas celého
prvoinštančného konania žalobca obdobnú námietku, alebo čo i len výtku voči akejkoľvek zaujatosti/

preferenčnosti jeho nevzniesol, neindikoval a nepredniesol. Rovnosť zbraní, ako fundamentálna
požiadavka na spravodlivý súdny proces zabezpečuje a predpokladá elementárnu spravodlivosť
uplatňovaných procesných práv a povinností strán počas konania. V predmetnom konaní však nijako
nebola táto zásada porušená, žalobcovi nebolo nijako upreté akékoľvek jeho právo ako strany sporu,
mohol sám alebo prostredníctvom svojich právnych zástupcov sám navrhovať a vykonávať všetky

prostriedky procesného útoku a obrany. S prihliadnutím na citlivosť celého konania (žalobca je jeho
otcom a po smrti jeho matky v jeho útlom veku ho práve žalobca vychovával spolu s nebohou babkou),
má za to, že zákonná sudkyňa intenzívne vnímala, tolerovala do veľmi vysokej miery ťažkú rodinnú
situáciu strán sporu; ostatne aj v napadnutom rozsudku odreflektovala. Práve aj takýmto vnímaním
zákonný sudca preukázal, že nepristupuje a nevníma konanie iba z formálneho hľadiska, ale skutočne

zodpovedneacitlivopristupoval(hociobestranysporusúzastúpenéadvokátmi)kobomstranám.Počas
prvoinštančného konania nedošlo v žiadnom prípade k jeho akémukoľvek zvýhodňovaniu zo strany
súdu prvej inštancie a zvýhodňovanie nevyplýva ani z logickej analýzy postupov pri vyhodnocovaní
dôkazov. K výške priznanej nemajetkovej ujmy konštatoval, že nesúhlasí s výškou žalobcovi priznanej
nemajetkovej ujmy, keď žalobcom uplatňovaná výška náhrady nemajetkovej ujmy v sume 50.000,- €

nemala svoje racionálne opodstatnenie a nebola ničím pravdivo a preukázateľne podložená. Stotožnil
sa so záverom súdu prvej inštancie ohľadne „generálneho pravidla” pre určovanie výšky náhrady za
duševné útrapy spojené s usmrtením blízkej osoby tak, ako to určuje a odkazuje na
prax súdov v bode 92. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok
Krajského súdu v Trenčíne, ktorý odkazuje na relevantnú rozhodovaciu prax aj českých súdov. Má za to,

že určená základná suma 17.160,- €, je základnou sumou a práve táto suma má predstavovať
základ, od ktorého treba „prirátavať“ a v konkrétnom prípade najmä „odrátavať“ všetky súdom stanovené
a odôvodnené okolnosti. V spojitosti s rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne sa dokonca javia
jeho argumenty o priznaní ešte nižšej hodnoty ako priznal prvoinštančný súd svojím rozsudkom dokonca
účelnejšie. Ako uviedol vo svojom odvolaní a ako to konštatoval i prvoinštančný súd v napadnutom

rozhodnutí, na základe vykonaného dokazovania je zrejmé, že vzťah jednotlivých strán sporu k jeho
nebohej babke, najmä žalobcu voči nej, nebol taký intenzívny ako žalobca tvrdil, čo bolo potvrdené
najmä, nie však výlučne výpoveďami svedkýň, ktoré boli dlhoročné blízke priateľky jeho nebohej babky.
Dokonca sa preukázali tvrdenia o dopade do súkromnej a ekonomickej sféry žalobcu,
ako nie všetky pravdivé a úplné. Ak teda žalobca žiada, aby „referenčným kritériom“ pri určení výšky

náhrady nemajetkovej ujmy mal byť práve rozsudok Krajského súdu v Trenčíne, sp.zn. 5 Co 124/2018,
mázato,žepriznanánáhradanemajetkovejujmyvsume18.000,-€jeneprimeranevysoká,nakoľkoako
podrobne uviedol vo svojom odvolaní voči napadnutého rozsudku, práve rozhodujúce kritériá (intenzita
vzťahov, vek zosnulej, hmotná závislosť, iná satisfakcia, okolnosti spáchania skutku, majetkové pomery,dopad do duševnej sféry a podobne), by mali byť „odrátavané“ od základnej „referenčnej hodnoty“
a nie od pôvodne požadovanej výšky náhrady 50.000,- €, t.j. z hodnoty 17.160,- €. Nesúhlasil preto
so záverom súdu prvej inštancie uvedeným v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, že má nahradiť

žalobcovi sumu 18 000,- €. Záverom k nedoručenému ospravedlneniu, ktoré adresoval a pripravil
pre žalobcu už v trestnom konaní uviedol, že počas celého prvoinštančného konania, kedy počas
pojednávaní bolo niekoľkokrát riešené jeho ospravedlnenie, sa už krátko po nešťastnej udalosti prvýkrát
stretol s výtkou o nedoručení/neevidovaní takéhoto ospravedlnenia/listiny
v písomnostiach žalobcu. Predmetné nemožno akceptovať a považovať za úprimné najmä, nie však

výlučne s prihliadnutím na fakt, že až v odvolaní je vznesená takáto výčitka/argumentácia,
pričom trestný spis bol pripojený aj k tomuto konaniu, ktoré žalobca vedie proti nemu ako synovi, pričom
žalobca bol v pozícii poškodeného počas trestného konania a tak mal prístup k všetkým
listinám v tomto spise. Má za to, že žiadané znenie ospravedlnenia nie je spôsobilé ospravedlnenie v
zmysle uplatňovaného nároku a iba podtrhuje deklarovaný a popísaný negatívny a animózny vzťah otca/
žalobcu so synom/ním ako žalovaným. Navrhol odvolaciemu súdu vyhovieť jeho odvolaniu.

5. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného k jeho odvolaniu sa ohradil voči tvrdeniam žalovaného
týkajúcich sa jeho osoby, že „..žalobca nie je z nám neznámych dôvodov, presvedčený napádaným
rozsudkom a nepriateľa nehľadá už len vo svojom synovi, ale aj na strane súdu,“ čo považuje
za hrubé osočovanie. Dôvody, pre ktoré sa nestotožnil s napadnutým rozhodnutím veľmi podrobne

rozviedol vo svojom odvolaní, s ktorým sa žalovaný oboznámil, pričom tiež s napadnutým rozsudkom
nesúhlasil a podal voči nemu odvolanie. Zopakoval, že právne a skutkové závery súdu prvej inštancie
uvedené v napadnutom rozhodnutí nevyplývajú zo skutkových a právnych okolností daného konania,
ani nezodpovedajú výsledkom vykonaného dokazovania a má za to, že v konaní bola preukázaná
dôvodnosť žaloby v plnom rozsahu a aj keď je odôvodnenie napadnutého rozsudku, hoci obsiahle,

nespĺňa všetky požadované kritéria na odôvodnenie rozsudku a vo viacerých bodoch vykazuje znaky
arbitrárnosti s odkazom na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky, napríklad sp.zn. III. ÚS
328/05, sp.zn. III. ÚS 116/06, sp.zn. III. ÚS 107/07, sp.zn. IV. ÚS 14/07. Rovnako má
za to, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý súdny proces okrem arbitrárnych záverov i tým,
že výrokmi obsiahnutými v napadnutom rozsudku, ako aj samotným odôvodnením, došlo k porušeniu

viacerých základných princípov Civilného sporového poriadku (čl. 11 ods. 4, čl. 13 C.s.p.). Z
odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a
úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Dôkazy nestačí
len vykonať, ale treba ich tiež náležite vyhodnotiť s poukazom na zásadu zakotvenú v ustanovení §
191 C.s.p. Zrekapituloval svoju argumentáciu uvedenú v odvolaní, že súd prvej inštancie v rozpore s

vyššie uvedenými zásadami zaniesol civilné sporové konanie listinami, čiastkovými výpoveďami alebo
jednotlivými vetami z odôvodnenia trestného rozsudku, ktorým bol žalovaný v postavení obžalovaného
právoplatne odsúdený a odklonil sa od merita prejednávanej veci namiesto toho, aby svoje rozhodnutie
odôvodnil dôkazmi vykonanými v civilnom sporovom konaní k predmetu civilného sporového konania
(napr. body 33., 34., 35. a 73. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia). Zdôraznil, že skutkové tvrdenia

a právne závery z trestného konania žalovaného neboli predmetom tohto konania o
náhradunemajetkovejujmyataknebolivkonaníonáhradunemajetkovejujmypotvrdené,anivyvrátené.
Namietol zohľadnenie dokazovania vykonaného v trestnom konaní vedenom voči žalovanému a
ukončenému rozsudkom, ktorým bol žalovaný uznaný za vinného z obzvlášť závažného
zločinu vraždy, ktorý spáchal na svojej starej mame a jeho matke. Predmetom trestného konania bolo

rozhodovanie o vine alebo nevine žalovaného a o výške jeho trestu, ale nie skúmanie následku činu
žalovaného (vraždy) vo sfére jeho osobnostných práv (ohľadom náhrady škody a nemajetkovej ujmy bol
odkázaný na civilné sporové konanie). Vo svojom odvolaní poukázal na chyby v zisťovaní skutkového
stavu veci súdom prvej inštancie spočívajúce v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre
jeho rozhodnutie je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi

chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou
nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení je chybný právny názor, v dôsledku ktorého
zisťoval iné skutočnosti, prípadne zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Zotrval na
dôvodoch uvedených v odvolaní ohľadne nesprávneho právneho záveru vyjadreného i vo výroku II.
napadnutého rozsudku, ktorým prvoinštančný súd jeho žalobu v časti uloženia povinnosti žalovanému

písomnesamuospravedlniť,zamietol.Nestotožnilsastvrdenímžalovanéhouvedenomvjehovyjadrení,
že za doručenie ospravedlnenia sa má považovať skutočnosť, že predmetné ospravedlnenie bolo
súčasťou trestného spisu, kde sa s ním prípadne mohol ako poškodený oboznámiť. Skutočnosť, že
osoba má možnosť sa s nejakou listinou oboznámiť v spise v rámci práva nahliadať do spisu, sanepovažuje za doručenie v civilnom, ani v trestnom konaní. Žalovaný mu mohol ospravedlnenie osobne
doručiť na jednom z mnohých určených pojednávaní v tomto konaní, na ktorých sa osobne
zúčastňoval, čo však neurobil. K výške nemajetkovej ujmy, okrem dôvodov uvedených v odvolaní dodal,

že nesúhlasí s výpočtom žalovaného uvedeným v jeho vyjadrení k jeho odvolaniu, podľa ktorého by mala
byť „základnou sumou“ suma 17.160,- €, od ktorej by sa mali „prirátavať“ a „odrátavať“ rôzne „okolnosti.“
Hodnota ľudského života, ako aj duševného zdravia, je nevyčísliteľná. Nie je možné preto ani vyčísliť
nemajetkovú ujmu, ktorá vznikla na jeho duševnom zdraví a psychickej integrite v dôsledku konania
žalovaného, ktoré bolo v rozpore nielen s etickými a morálnymi, ale aj právnymi normami spoločnosti.

Je možné iba poskytnúť mu určitú satisfakciu, resp. zadosťučinenie, ktoré iba sčasti dokáže zmierniť
vzniknutú nemajetkovú ujmu, nedokáže ju ale reparovať, pretože to je nemožné. Náhrada nemajetkovej
ujmy mu môže aspoň sčasti prispieť k zmierneniu vzniknutého stavu zapríčineného
žalovaným. Vo svojom odvolaní poukázal na rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp.zn. 5 Co 124/2018;
z dôvodu, že ak došlo k činu, ktorého dôsledok znamená ujmu na osobnostných právach potomka
usmrtenej osoby z nedbanlivosti, v dôsledku nepozornosti a prisúdená náhrada nemajetkovej

ujmy bola oboma súdmi priznaná vo výške 15.000,- €, je zjavné, že náhrada nemajetkovej ujmy v tomto
prípade za zásah do jeho osobnostných práv v dôsledku činu, ktorý bol úmyselnou vraždou blízkeho
príbuzného, musí byť niekoľkonásobne vyššia (priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 18.000,- €
je neprimerane nízka). Nesúhlasí ani s názorom žalovaného uvedeného v jeho vyjadrení, že: „...žalobca
potvrdzuje správny postup pri určovaní relevantnej a smerodajnej predchádzajúcej praxe aj súdmi iných

štátov.“ a „výtky ohľadne odkazovania na českú rozhodovaciu prax obsiahnuté v odvolaní žalobcu sa
javia ako nepresvedčivé a účelové“ a zotrval na svojich argumentoch uvedených v odvolaní.
Žalovaný pracuje len s čiastkovými skutočnosťami mimo ich skutkového a právneho rámca. Skutočnosť,
že súd prvej inštancie mu priznal náhradu nemajetkovej ujmy ešte neznamená, že nedošlo k porušeniu
princípu rovnosti zbraní. Zotrval na dôvodoch uvedených vo svojom odvolaní a odvolacom návrhu.

6. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu uvedeného v bode 5. tohto rozsudku zotrval na dôvodoch
uvedených vo svojom odvolaní a ďalej uviedol, že je presvedčený a súd prvej inštancie sa aj s jeho
názorom stotožnil, že sa žalobcovi ospravedlnil listom v trestnom konaní, preto nie je na mieste
opakovanežiadaťotakétopísomnéospravedlnenievžalobcompožadovanomznení.Taktoformulované

ospravedlnenie podľa neho ani nezodpovedá ospravedlneniu v zmysle požadovaných právnych noriem.
Zopakoval, že žalobca počas celého konania na súde prvej inštancie nerozporoval existenciu a
doručenie takéhoto písomného ospravedlnenia v trestnom konaní (okrem úvah o účelnosti takéhoto
ospravedlnenia za cieľom zníženia trestu, ktoré ale boli vznesené až v rámci záverečnej reči). Stotožnil
sa preto so záverom prvoinštančného súdu uvedeným v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, že

žalobcov nárok bol/mal byť uspokojený práve týmto ospravedlnením a nie je daný žiadny právny základ
a nárok na požadovanie ospravedlnenia, o to viac v žiadanom znení. K prisúdenej výške náhrady
nemajetkovej ujmy konštatoval, že je neprimerane vysoká a nezodpovedá praxi súdov, ktorú predostrel
a aplikoval sám súd prvej inštancie, ktorý sám odprezentoval v napadnutom rozsudku indikatívny
spôsob „kalkulácie“, ale tento nedodržal a pri základnej sume sa držal ničím riadne nepreukázaného

a nepodloženého vyčíslenia a určenia požadovanej sumy zo strany žalobcu. Poukázal znova na to,
že prvoinštančný súd pripustil veľké množstvo dôkazných prostriedkov a nestotožnil sa s tvrdeniami
žalobcu o akýchkoľvek jeho zvýhodňovaniach na úkor žalobcu. Dodal, že vo svojom odvolaní
namietal i rozhodnutie prvoinštančného súdu o náhrade trov konania. Zotrval na dôvodoch uvedených
vo svojom odvolaní i odvolacom návrhu.

7. Proti tomuto rozsudku vo výroku III., ktorým prvoinštančný súd uložil žalovanému povinnosť nahradiť
žalobcovi nemajetkovú ujmu v sume 18.000,- € a výroku IV., ktorým žiadnej zo strán nebolo priznané
právo na náhradu trov konania, podal včas odvolanie žalovaný dôvodiac ustanovením § 365 ods.
1 písm. h/ C.s.p. (rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia

veci). Poukázal na preukázané nepravdivé a neúplné skutkové tvrdenia žalobcu,
ktoré sú takej intenzity, že sa možno spravodlivo stotožniť so záverom, že by mal žalobca za ne
niesť prezumovanú sankciu - úplnú stratu sporu tak, ako to má na zreteli interpretácia a aplikácia
§ 150 C.s.p. Napadnuté rozhodnutie vo viacerých svojich bodoch obsiahle analyzuje a vyhodnocuje
tvrdenia o znížení tržieb žalobcovej spoločnosti a znížení príjmu žalobcu, o kvalite života žalobcu a

jeho spoločenské vzťahy a intenzite vzťahu žalobcu a jeho nebohej babky. Zároveň i v spojitosti s
viackrát pertraktovanou animozitou medzi stranami sporu, ktorá sa premietla aj do samotného vzťahu
žalobcu a jeho nebohej babky a stupňovanú, najmä výpadmi a konaním žalobcu počas pojednávaní,
má za to, že je na mieste sankcionovanie žalobcu úplnou stratou sporu. Nie je relevantné, či došlo kúmyselne uvedeným nepravdivým skutkovým tvrdeniami, ako tomu bolo v prípade poukazu na tvrdený
výpadok príjmu, alebo či bol žalobca presvedčený o pravdivosti svojich tvrdení,
napríklad intenzita vzťahu s jeho nebohou babkou. V každom prípade súd prvej inštancie dospel na

základe vykonaného dokazovania k správnym záverom, teda že tieto a súvisiace tvrdenia žalobcu
boli (objektívne ako aj subjektívne) nepravdivé. Keďže sa jedná o tvrdenia tvoriace základné piliere
uplatňovaného nároku, práve výsledkom takýchto nepravdivých tvrdení má byť úplná strata sporu. K
výške priznanej nemajetkovej ujmy konštatoval, že je daný priestor a dôvod na zníženie priznanej
sumy žalobcovi, ak nebude žaloba v tejto časti zamietnutá už z uvedených dôvodov. Nestotožnil sa s

výškou priznanej nemajetkovej ujmy žalobcovi, súhlasí ale so záverom súdu prvej inštancie ohľadne
„generálneho pravidla“ pre určovanie výšky náhrady za duševné útrapy spojené s usmrtením
blízkej osoby ako to určuje a odkazuje prax súdov (bod 92. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia). Má
za to, že určená základná suma 17.160,- € je základnou sumou a táto suma má predstavovať
základ, od ktorého treba „prirátavať“ a v konkrétnom prípade najmä „odrátavať“ všetky súdom stanovené
a odôvodnené okolnosti vzájomného osobného vzťahu strán, ako aj vzťahu jednotlivých strán sporu k

jeho nebohej babke a v neposlednom rade i dopadom do súkromnej sféry žalobcu, ktoré nie všetky boli
pravdivé a úplné, najmä intenzita vzťahu žalobcu s jeho nebohou babkou, pokračujúce nadväzovanie
nových kontaktov a aj dopadom na ekonomickú situáciu žalobcu, kedy bol preukázaný iba krátkodobý
výpadok príjmu žalobcu bezprostredne po tragickej udalosti, preukázané nezhoršenie sa ekonomickej
situácie žalobcu, opakované sa zdržiavanie v zahraničí/dovolenky (čo

vyplynulo a preukázalo sa priamo z ospravedlnení neúčasti na pojednávaniach/žiadostiach o odročenie
pojednávaní žalobcu a jeho právnych zástupcov, nikdy nebol preukázaný iný dôvod ako dovolenka)
a podobne. V súvislosti so žiadanou všeobecne zdieľanou predstavou o spravodlivosti sa domnieva,
že prevyšujú práve okolnosti smerujúce k zníženiu uplatňovaného nároku, ktoré má byť znižované z
uvedenej „základnej sumy“, nie zo žalobou uplatnenej sumy, ktorej výšku určil žalobca možno pod

ťarchou a prizmou animozity a nevraživosti voči nemu, neprimerane a neodôvodnene vysoko.
Nestotožnil sa preto so záverom súdu prvej inštancie ukladajúcim mu povinnosť nahradiť žalobcovi
sumu 18.000,- €, ktorá predstavuje sumu vyššiu, ako je stanovovaná a ustálená ako základ náhrady pri
zásahu do osobnosti obdobnými skutkami, najmä sumu, ktorá nereflektuje práve väzby žalobcu s jeho
nebohou starou matkou, vzniknutú ujmu a dopad do osobnostnej a ekonomickej sféry

žalobcu, ktoré sa ukázali ako lžvé. K nesprávnemu právnemu záveru prvoinštančného súdu uvedenom
v odôvodnení napadnutého rozsudku týkajúce sa trov konania uviedol, že úmyselne nepravdivé a
neúplné tvrdenia žalobcu, ktorých pravdivosť dôkladne analyzoval súd prvej inštancie v odôvodnení
napadnutéhorozsudku,majúsvojoupodstatoupovahu“preklopiťmiskyváh“vjehoprospechazakladajú
jeho spravodlivý nárok na náhradu trov konania s prihliadnutím na princíp pomeru úspechu. Žalobca

pôvodne žiadal ospravedlnenie a nemajetkovú ujmu v sume 50.000,- €, pričom žaloba bola zamietnutá
v žalobcom uplatnenom nároku na ospravedlnenie, takže v tejto časti bol úspešný v plnom rozsahu;
bola mu uložená povinnosť zaplatiť žalovanému nemajetkovú ujmu v sume 18.000,- € (t.j.
36 % z pôvodne žiadanej sumy), takže mal v tejto časti úspech vo výške 64 %. Jeho úspech v spore
podstatne prevyšuje čiastočný úspech žalobcu, preto sa nestotožnil s „vyrovnaním“ úspechu

strán a nepriznaním mu nároku náhrady trov konania aspoň v rozsahu, v ktorom mal
preukázateľne väčší úspech. Odvolaciemu súdu preto navrhol rozsudok v napadnutom výroku zmeniť
a žalobu o náhradu nemajetkovej ujmy zamietnuť; žiadal trovy konania.

8. Voči uvedenému rozsudku vo výroku III., ktorým prvoinštančný súd uložil žalovanému povinnosť

nahradiť žalobcovi nemajetkovú ujmu v sume 18.000,- €, podal odvolanie i žalovaný, ale vzhľadom k
tomu, že bolo podané po uplynutí odvolacej lehoty a odvolanie proti uvedenému výroku podal aj jeho
právny zástupca, odvolací súd na toto odvolanie žalovaného neprihliadol.

9. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že žalovaný, ako aj v iných svojich podaniach,

prenáša zodpovednosť za svoje protiprávne konanie na neho a hoci žalovaný bol ten, ktorý zavraždil
svoju babku a jeho matku, podľa žalovaného je za tento čin zodpovedný výlučne on (žalobca), nakoľko
údajne „rozvracal rodinu“, nie žalovaný, ktorý je momentálne za svoje protiprávne správanie vo výkonu
trestu odňatia slobody. Nestotožnil sa s výpočtom trov konania uvedeným v odvolaní žalovaného,
nakoľko nevychádza z platného právneho poriadku Slovenskej republiky a považuje argument o

procesnom zavinení trov za daných skutkových a právnych okolností za argument s flagrantným
nedostatkom akejkoľvek logickej úvahy. Zopakoval rovnaké dôvody uvedené vo svojom odvolaní i
vyjadrení k vyjadreniu žalovaného k jeho odvolaniu týkajúce sa toho, že právne a skutkové závery
súdu prvej inštancie uvedené v napadnutom rozhodnutí nevyplývajú zo skutkových a právnych okolnostídaného konania, ani nezodpovedajú výsledkom vykonaného dokazovania, arbitrárnosti odôvodnenia
napadnutého rozsudku, výške ním uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy a porušeniu práva na
spravodlivý súdny proces. Zotrval na odvolacom návrhu.

10. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu k jeho odvolaniu uviedol, že sa pridržiava svojho
odvolania a opakovane poukázal na preukázané nepravdivé a neúplné skutkové tvrdenia žalobcu, ktoré
sám súd prvej inštancie identifikoval a podrobne zanalyzoval v odôvodnení napadnutého rozsudku,
pričom ide o nepravdivé skutkové tvrdenia žalobcu takej intenzity, že sa možno spravodlivo stotožniť so

záverom, že by mal žalobca za ne niesť prezumovanú sankciu, a to úplnú stratu sporu tak, ako to má na
zreteli interpretácia a aplikácia § 150 C.s.p. Nie je relevantné, či došlo k úmyselne uvedeným
nepravdivýmskutkovýmtvrdeniam,akotomubolovprípadepoukazunatvrdenývýpadokpríjmu(bod84.
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia hovoriaci o výpadku príjmu a výške tržieb spoločnosti MEDILAB
s.r.o.). Aj ďalšie závery v uvedenom bode sa preukázali ako nepravdivé (žalobca sa opakovane a aj v
súčasnosti zdržiava v zahraničí, na dovolenkách, ako aj jeho tvrdenia o akejsi „spoločenskej

paralýze“, nevychádzania z domova, strachu zo stretnutí s inými ľuďmi a podobne). Nie iba príjem
žalobcu a jeho životná úroveň neklesla tak rapídne ako tvrdil a nedokázal, ale aj tvrdené problémy boli,
opakovane, priamo ním preukázané ako nepravdivé a neúplné. Súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaného dokazovania k správnym a logickým záverom, teda že tvrdenia žalobcu boli
(objektívne ako aj subjektívne) nepravdivé. Poukázal na to, že práve najbližšie celoživotné priateľky

jeho nebohej babky rozporovali tvrdenia o harmonickom vzťahu žalobcu a jeho babky, pričom potvrdili
mnoho dlhotrvajúcich, aj psychických nátlakov zo strany žalobcu súvisiacich s majetkami jeho nebohej
babky, ktoré chcela pôvodne odkázať práve jemu, ako aj tenzie medzi žalobcom a ním
vyvolávané ich vzájomnou dlhoročnou animozitou, ktoré jeho nebohá babka veľmi ťažko znášala a ťažili
ju skoro celý jeho dospelý život a taktiež rozporovali nadštandardnú opateru a vzťahy žalobcu a jeho

nebohej babky a podobne. Samozrejme, nie len z výpovedí týchto svedkýň, ale najmä z ich výpovedí sa
naskytá skutočne objektívny pohľad na vzťah nielen žalobcu a jeho nebohej babky, ale i celkovo rodinné
vzťahy, ktoré neprispeli pozitívne celej situácii. Ide o tvrdenia tvoriace základné piliere uplatňovaného
nároku a výsledkom takýchto nepravdivých tvrdení má byť práve úplná strata sporu. K trovám konania
zopakoval svoje dôvody uvedené v odvolaní a dodal, že sa nestotožnil s tvrdením žalobcu uvedenými

v jeho vyjadrení o tom, že jeho argumenty a prezentovaný výpočet „nevyplývajú z platného právneho
poriadku” alebo “argument s flagrantným nedostatkom akejkoľvek logickej úvahy“. Vo svojom odvolaní
poukázal na relevantnú odbornú literatúru, ktorá jeho stanovisko a argumenty potvrdzuje.
Zotrval na odvolacom návrhu.

11. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného k jeho vyjadreniu k odvolaniu žalovaného nesúhlasil
s tvrdením žalovaného, že: „Nemožno sa spravodlivo stotožniť s
argumentmi, ktoré ale nie sú opakovane nijako osobitne preukázané, že by zo strany žalobcu nedošlo
k nepravdivým, klamlivým alebo inak súd zavádzajúcim tvrdeniam.“ Ďalej žalovaný vo svojom vyjadrení
uviedol,žesúdkonštatuje:„žalobcasaopakovaneajvsúčasnostizdržiavavzahraničí,nadovolenkách.“

On však už vo svojom odvolaní uviedol, že má za to, že právne a skutkové závery súdu prvej
inštancie uvedené v napadnutom rozsudku nevyplývajú zo skutkových a právnych okolností daného
konania, ani nezodpovedajú výsledkom vykonaného dokazovania, pričom má za to, že v konaní bola
preukázaná dôvodnosť žaloby v plnom rozsahu a že odôvodnenie napadnutého rozsudku, hoci obsiahle,
nespĺňa všetky požadované kritéria na odôvodnenie rozsudku a vo viacerých bodoch vykazuje znaky

arbitrárnosti. Zo žiadneho dôkazu nie je preukázané, že by sa držiaval „na dovolenkách“. Ak aj sám
uviedol, že v určitom čase nebude prítomný, resp. bude sa zdržiavať v zahraničí, nie je z toho možné
bez ďalšieho vyvodiť, že by sa zdržiaval „na dovolenkách“, takéto dokazovanie nikdy nebolo vykonané a
napokon nie je ani právne relevantné. K ďalšiemu tvrdeniu žalovaného, že: „Nakoľko sa jedná o tvrdenia
tvoriace základné piliere uplatňovaného nároku, máme za to, že práve výsledkom takýchto nepravdivých

tvrdení má byť práve úplná strata sporu tak, ako to má na zreteli logická interpretácia § 150 C.s.p., ktorá
za nepravdivé a neúplné tvrdenia sankcionuje stranu sporu stratou sporu.“ poukázal na rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 252/04, sp.zn. I. ÚS 50/04 a
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21.7.2010, sp.zn. 3 Cdo 61/2010. Nestotožnil
sa s výpočtom trov konania, ktoré vo svojom odvolaní prezentoval žalovaný, nakoľko nevychádza z

platného právneho poriadku Slovenskej republiky. Považuje argument o procesnom zavinení trov za
daných skutkových a právnych okolností za argument s flagrantným nedostatkom
akejkoľvek logickej úvahy. Vo svojom vyjadrení žalovaný uviedol protirečivé tvrdenia, keď na jednej
strane tvrdí, že nie je relevantné, či došlo k úmyselne uvedeným nepravdivým skutkovýmtvrdeniami a na strane druhej, že sankciou má/môže byť aj záväzok nahradiť trovy konania súvisiace
s úmyselnými nepravdivými tvrdeniami strany, ergo úmysel strany má relevanciu. Uvedené považuje
taktiež za argument s flagrantným nedostatkom akejkoľvek logickej úvahy. Pre úplnosť zopakoval

svoje argumenty uvedené v odvolaní i ďalších vyjadreniach týkajúcich sa jeho príjmov, životnej úrovne,
porušenia jeho práva na spravodlivý proces; zotrval na odvolacom návrhu.

12. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolaní [§
470 ods. l, ods. 2, § 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z.z. účinný

od 1.7.2016), ďalej len C.s.p.], túto prejednal na odvolacom pojednávaní podľa § 385 ods.
1 C.s.p. dňa 27. októbra 2021, na ktorom zopakoval dokazovanie (§ 384 ods. 1 C.s.p.) oboznámením
žaloby zo dňa 30.12.2015, správ z psychiatrickej ambulancie Sveta zdravia zo dňa 14.9.2017, dňa
25.6.2019 a dňa 22.10.2019, rozsudku Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 27.4.2016, sp.zn. 3 Tk
1/2016, kópiou listu žalovaného zo dňa 30.8.2015 spolu s podacím lístkom adresovaný žalobcovi,
napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie zo dňa 25.3.2020, č.k. 11 C 725/2015-573, odvolaním

žalobcu, vyjadrením žalovaného k odvolaniu žalobcu, vyjadrením žalobcu k vyjadreniu žalovaného
k jeho odvolaniu, odvolaním žalovaného, vyjadrením žalobcu k odvolaniu žalovaného, vyjadrením
žalovaného k vyjadreniu žalobcu k jeho odvolaniu, vyjadrením žalobcu k vyjadreniu žalovaného,
vyjadrením žalovaného k vyjadreniu žalobcu k odvolaniu žalobcu, doplnil dokazovanie vyjadrením
žalobcu a žalovaného, resp. ich právnych zástupcov (§ 195 ods. 1, § 204, v spojení s § 378 ods. 1, § 177

ods. 1, § 182 C.s.p.) a zistil, že odvolanie žalobcu dôvodné nie je a odvolanie žalovaného je dôvodné.

13. Pri rozhodovaní vychádzal z vyššie uvedených zákonných ustanovení. Rozhodujúcim pre posúdenie
vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie boli skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným
dokazovanímsúdomprvejinštancieaktorétedanepochybneexistovalivčasevyhláseniajehorozsudku.

V konaní pred súdom prvej inštancie sa nevyskytla žiadna vada uvádzaná v ustanovení § 380 ods. 2
C.s.p., ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie a na ktorú by musel odvolací súd prihliadať.

14. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam
a vec správne právne posúdil v časti nároku žalobcu, ktorým sa domáhal voči žalovanému písomného

ospravedlnenia. Na týchto správnych skutkových zisteniach a posúdení sa nič nezmenilo ani v štádiu
odvolacieho konania.

15. Odvolací súd sa stotožnil so správnym záverom súdu prvej inštancie uvedeným v odôvodnení
napadnutého rozsudku o zamietnutí žaloby v časti uloženia povinnosti žalovanému sa písomne

ospravedlniť žalobcovi, ktorý neuviedol vo svojom odvolaní, ani na odvolacom pojednávaní, žiadne
relevantné dôvody, ktoré by privodili pre neho iné rozhodnutie vo veci v tejto časti. Prvoinštančný súd
dostatočným a jasným spôsobom vysvetlil z akého dôvodu považuje žalobu v tejto časti za nedôvodnú,
s ktorým odôvodnením sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje. Žalobca sa predmetnou žalobou
domáhal voči žalovanému ospravedlnenia sa mu, a to vlastnoručne napísaným a podpísaným listom,

ktorý mu zašle doporučene v znení: „Ja PW.y ml., sa ospravedlňujem svojmu otcovi U.. P. G. za utrpenie,
bolesť, zúfalstvo a šok zo straty blízkej osoby E.. U. G., matky U.. P. G., v dôsledku môjho protiprávneho
konania dňa 26.4.2015.“ (ako aj náhrady nemajetkovej ujmy v sume 50.000,- €) na tom skutkovom
základe, že dňa XX.X.XXXX žalovaný zavraždil jeho matku, t.j. svoju starú matku a toto úmyselné
protiprávne konanie žalovaného mu spôsobilo utrpenie, bolesť, zúfalstvo a šok zo straty blízkej osoby,

za ktorú nesie zodpovednosť žalovaný. Bol jediným synom svojej nebohej matky, mal s ňou veľmi dobrý
vzťah, poskytoval jej všestrannú pomoc a opateru, denne sa s ňou stretával. V dôsledku uvedeného
konania žalovaného došlo k zásahu do jeho osobnostného práva tak, že bola narušená celistvosť jeho
rodiny, zasiahlo sa tým do jeho súkromného i rodinného života, pričom následky sú nenapraviteľné.

16. Súd prvej inštancie vykonal vo veci potrebné dokazovanie za účelom zistenia, či nárok žalobcu pre
priznanie morálneho zadosťučinenia vo forme písomného ospravedlnia je v danom prípade daný, pričom
dospel k správnemu záveru, že tento nárok nie je dôvodný, keďže počas trestného konania, ktoré sa
viedlo voči žalovanému v súvislosti s jeho uvedeným protiprávnym konaním (žalovaný bol rozsudkom
OkresnéhosúduBratislavaI.zodňa11.5.2016,sp.zn.3Tk1/2016,uznanývinnýmzobzvlášťzávažného

zločinuvraždyE..U.G.abolmuuloženýtrestodňatiaslobodyvtrvaní13rokov)sažalovanémupísomne
ospravedlnil listom zo dňa 30.8.2015, ktorý adresoval žalovanému, a to v znení: „Ahoj oci, píšem ti tento
list s obavou, či ho preberieš, Vždy som dúfal, že to urobíš, no ostal som už mnoho rás sklamaný. Je
mi ľúto, nikdy som nechcel, aby veci takto dopadli, a veľmi to ľutujem. Sám s tým neviem žiť, pretožesom ublížil jedinej osobe na svete, ktorá ma vždy milovala.... Prial by som si vrátiť všetko späť, ale som
bezmocný vrátiť čas. Je mi trpko, biedne a veľa sa za to modlím. Viem, že ma musíš nenávidieť, ale
prečo si ma nenávidel predtým, nechápem. Prial by som si zmier a aj som sa oň pokúšal, ale nemalo to

cenu. Úprimne ľutujem, kam to až zašlo, pokorne prijmem trest za to, čo som spáchal, ale vedz, nebol v
tom úmysel. Vysvetliť si to nedokážem. Nezniesol som útrapy a zlyhanie. Bolo to na mňa príliš už moc
dlho. Prosím, odkáž moju sústrasť a ľútosť za svoju vinu celej rodine. Tvoj syn P.. P.S. Objím za mňa
G., mám ho moc rád.“

17. Nebolo možné súhlasiť s odvolacou námietkou žalobcu, že prvoinštančný súd zaniesol predmetné
civilné konanie listinami, čiastkovými výpoveďami alebo jednotlivými vetami z odôvodnenia trestného
rozsudku, pričom výsledky dokazovania v trestnom konaní nemusia poskytovať dostatočné odpovede
na otázky, ktoré sú predmetom civilného konania, pretože súd prvej inštancie náležite pri posudzovaní
nároku žalobcu na ospravedlnenie sa mu zo strany žalovaného, prihliadol aj na obsah trestného spisu
Okresného súdu Bratislava I. sp.zn. 3 Tk 1/2016 (ako dôkaz bol navrhnutý stranami sporu), keďže

tento súvisel s predmetom tohto konania. Odvolací súd sa stotožnil s argumentáciou prvoinštančného
súdu uvedenou v odôvodnení napadnutého rozhodnutia (bod 72.), že žalovaným spôsobenou smrťou
matky žalobcu bolo zasiahnuté do práva žalobca (jej syna) na ochranu osobnosti, ako najbližšieho
rodinného príslušníka nebohej matky, v dôsledku čoho bola narušená celistvosť jeho rodiny, keď žalobca
stratil možnosť viesť s ňou súkromný a rodinný život a je od jej smrti ochudobnený o túto sféru

prirodzených vzťahov s jedným z najbližších rodinných príslušníkov, o stratu radostí s ňou prežívaných;
protiprávnym konaním žalovaného prišlo tak k nezvratnej deštrukcii týchto medziľudských (rodinných)
väzieb tvoriacich základ a rámec súkromného života žalobcu a tým k zásahu do jeho osobnostných
práv, a to práva na súkromie a rodinný život; takto vzniknutá trauma je zo života žalobcu za daných
okolností prakticky neodstrániteľná. Rovnako odvolací súd súhlasí aj s dôvodmi uvedenými v bode

73. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia týkajúce sa nedôvodnosti nároku žalobcu na priznanie
morálneho zadosťučinenia vo forme písomného ospravedlnenia, nakoľko súd prvej inštancie náležite
vyhodnotil, že žalovaný sa už počas trestného konania vedeného voči nemu ako obžalovanému z
trestného činu vraždy matky žalobcu, písomne ospravedlnil žalobcovi listom zo dňa 30.08.2015, ktorý
mu aj zaslal. Odvolaciu námietku žalobcu, že mu nebol žiadny list doručený, ani predložený ako dôkaz v

tomto konaní, považuje odvolací súd za nedôvodnú, pretože skutočnosť, že žalobca si list žalovaného zo
dňa 30.8.2015, v ktorom bolo obsiahnuté jeho ospravedlnenie sa za predmetný čin neprevzal, nemôže
ísť na ťarchu žalovaného, taktiež ani to, že nebol predložený ako dôkaz v tomto konaní. Ako už bolo
uvedené trestný spis Okresného súdu Bratislava I. sp.zn. 3 Tk 1/2016, bol pripojený ako dôkaz k tomu
konaniu a žalobca sa trestného konania zúčastňoval ako poškodený, takže mal dostatok času sa s

týmto listom oboznámiť. Odvolací súd dodáva, že žalovaný list citovaný v bode 16. odôvodnenia tohto
rozsudku, napísal už dňa 30.8.2015, t.j. po dvoch mesiacoch od spáchania trestného činu vraždy, ktorý
úprimne oľutoval, čím sa žalobcovi ospravedlnil za svoje protiprávne konanie.

18. Vzhľadom k vyššie uvedenému odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II., ktorým

žalobu v časti uloženia povinnosti žalovanému písomne sa ospravedlniť žalobcovi zamietol, podľa § 387
ods. 1, ods. 2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.

19. Odvolací súd, na rozdiel od záveru súdu prvej inštancie uvedeného v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia, je toho názoru, že žalobca v danom prípade nemá nárok na náhradu nemajetkovej ujmy.

Žalobca bol oprávnený podať žalobu na ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, ale vzniká
otázka motívu tohto jeho počínania. Žalobca je otcom žalovaného, ktorý mu bol zverený ako maloletý
do výchovy pri rozvode jeho manželstva s matkou žalovaného (v roku 1997) a od tejto doby sa o neho
staral, pričom mu pomáhala v starostlivosti aj jeho nebohá matka (stará matka žalovaného). Žalobca
preto ako otec žalovaného by i napriek tomu, čo sa stalo, mal vo vzťahu k žalovanému, s prihliadnutím

ako sa sám žalovaný po spáchaní trestného činu správal (zaslal mu list zo dňa 30.8.2015, spáchaný
trestný čin oľutoval), prehodnotiť svoj vzťah k žalovanému ako synovi a snažiť sa o jeho zlepšenie.
Odvolací súd má potom za to, že použitie ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka je v tomto
konkrétnom prípade úplne namieste.

20. Prvoinštančný súd pri posudzovaní nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy dospel na
základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam, z ktorých však podľa odvolacieho súdu
vyvodil nesprávny záver. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia vyčerpávajúcim spôsobom súd prvej
inštancie odôvodnil aké sú zákonné predpoklady pre priznanie primeraného zadosťučinenia v peniazochs odkazom na rozhodnutia súdov Slovenskej republiky, Českej republiky i Európskeho súdu pre ľudské
práva (body 63. až 68., 75. až 78.).

21. Odvolací súd, zhodne s názorom prvoinštančného súdu uvedenom v odôvodnení napadnutého
rozsudku má za to, že tragická strata žalobcu spôsobená vraždou jeho matky je nenahraditeľná a
zasiahla do práva na súkromie žalobcu a ďalej dodáva, že pre priznanie peňažného zadosťučinenia
musia byť splnené dve kumulatívne podmienky, ktorými sú: morálne zadosťučinenie nie je v konkrétnom
prípade postačujúce a neoprávneným zásahom došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej

vážnosti v spoločnosti v značnej miere. Pri určení peňažnej satisfakcie podľa ustanovenia § 13 ods.
2 Občianskeho zákonníka treba prihliadnuť na zadosťučinenie, ktoré poškodený dostal (prípadne má
dostať) podľa ustanovenia § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka vo forme morálneho zadosťučinenia
(t.j. vo forme nemajetkovej, resp. morálnej satisfakcie). Ak samostatné morálne zadosťučinenie môže
podľa okolností prípadu slúžiť aj aktívne prejavená snaha toho, kto zasiahol do práva na ochranu
osobnosti, mimosúdne zabezpečiť poškodenému konkrétnu satisfakciu (napr. poskytnutie finančných

prostriedkov ako náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, pokusom zmierniť následky zásahu formou
súčinnosti s poškodeným, prejavom ľútosti). Aj takéto morálne zadosťučinenie, ak bolo poskytnuté, treba
náležite overiť a zhodnotiť (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 29.6.2006, sp.zn. 30
Cdo 1088/2005).

22. V danom prípade ani jedna z vyššie uvedených podmienok splnená nebola, pretože žalovaný
poskytol žalobcovi morálne zadosťučinenie vo forme listu zo dňa 30.8.2015, t.j. ešte pred podaním
tejto žaloby, v ktorom žalovaný vyjadril úprimnú ľútosť nad svojim protiprávnym konaním, pri ktorom i
on stratil jemu blízku osobu, a to svoju starú matku. Žalovaný od počiatku spáchania trestného činu
vraždy, tento úprimne oľutoval, čo konštatoval aj prokurátor v trestnom konaní (bod 73. odôvodnenia

napadnutého rozsudku), takže prejavil snahu voči žalobcovi ako svojmu otcovi, zabezpečiť mu aj takouto
formou zadosťučinenie za svoje protiprávne konanie. Preto má odvolací súd za to, že v danom prípade
s odkazom na dôvody uvedené v bode 19. odôvodnenia tohto rozsudku, morálne zadosťučinenie
žalovaného poskytnuté žalobcovi (list zo dňa 30.8.2015, úprimná ľútosť) je v tomto konkrétnom prípade
postačujúce.

23. K tomu, či došlo k zníženiu dôstojnosti žalobcu alebo jeho vážnosti v spoločnosti, odvolací súd
dôvodí, že nie všetky tvrdenia žalobcu o tom aké reakcie vyvolal protiprávny zásah žalovaného do
jeho osobnosti, boli pravdivé. Prvoinštančný súd sa podrobne v odôvodnení napadnutého rozhodnutia
zaoberal tým, ako bolo zasiahnuté žalovaným spôsobenou smrťou matky žalobcu do práva žalobcu

na jeho rodinný život, ako aj jeho pracovné a spoločenské postavenie (body 72., 80. až 84.), avšak
nesprávne dospel k záveru, že je potrebné priznať žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 18.000,-
€ za zásah do práva na jeho súkromie, resp. práva na rodinný život, keď ním požadovanú sumu
50.000,- € považoval za príliš vysokú (bod 89. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia). Odvolací súd
poukazuje na to, že žalobca na odvolacom pojednávaní, okrem iného tvrdil, že je od konca roka

2017 nezamestnaný, nie je evidovaný na úrade práce, vyleteli mi platničky asi rok a pol dozadu, z
dôvodu ktorého je na invalidnom dôchodku, ktorý poberá vo výške 360,- €. Po predmetnej udalosti
nastalo úplné šialenstvo, dovtedy bol aktívny v práci, v spoločnosti, mal záujmy, všetko sa to uvedenou
udalosťou skončilo. Uvedené ale nepreukazuje priamu príčinnú súvislosť medzi existenciou zásahu
žalovaného, ktorý je objektívne spôsobilý vyvolať nemajetkovú ujmu spočívajúcu v porušení alebo

ohrození osobnosti žalobcu a neoprávnenosťou (protiprávnosťou) tohto zásahu, keď k protiprávnemu
konaniu zo strany žalovaného došlo v roku 2015 a žalobca sa stal nezamestnaný až v roku 2017, pričom
spoločnosť MEDILAB s.r.o., bola zrušená od 7.9.2018 a žalobca v nej ako spoločník figuroval až do
1.12.2017 a ako konateľ do 15.2.2018. Navyše z odôvodnenia rozsudku Okresného súdu Bratislava I.
zo dňa 27.4.2016, sp.zn. 3 Tk 1/2016 (č.l. 151 spisu) vyplýva, že vykonanými dôkazmi, predovšetkým

výsluchmi svedkov, o ktorých dôveryhodnosti nemal súd nijaký dôvod pochybovať, sa väčšina z tvrdení
poškodeného (žalobcu) ukázala ako nepravdivá, prípadne je možné mať o niektorých viac než len
rozumné pochybnosti z hľadiska ich kontextu, v akom boli poškodeným prezentované a že jeho výpoveď
je možné považovať za absolútne nevierohodnú, poznamenanú dlhodobo konfliktným, až nenávistným
(vzájomným) vzťahom s obžalovaným (žalovaným).

24. Odvolací súd ďalej dôvodí, že pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch sa musí
prihliadnuť aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Tieto okolnosti môžu byť významné tak
u postihnutej osoby, ako aj u osoby, ktorá neoprávnený zásah spôsobila. V už spomínanom trestnomkonaní bolo preukázané, že žalovaný sa trestného činu voči svojej starej matke a matke žalobcu dopustil
v afekte, po predchádzajúcej hádke so starou matkou, ktorá sa nevhodne vyjadrila na adresu jeho
nebohej matky, tesne pred tým sa rozišiel s priateľkou, pričom v tom čase (apríl 2015) bol jeho vzťah

so žalobcom ako otcom už narušený.

25. Odvolací súd preto zo všetkých uvedených dôvodov a s poukazom na ustanovenie § 3 ods.
1 Občianskeho zákonníka, rozsudok prvoinštančného súdu vo výroku III., ktorým uložil žalovanému
povinnosť nahradiť žalobcovi nemajetkovú ujmu v sume 18.000,- €, zmenil podľa § 388 C.s.p. a žalobu

zamietol.

26. K odvolacej námietke žalobcu o arbitrárnosti napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza, že
rozsudok súdu prvej inštancie obsahuje všetky náležitosti vyplývajúce z
ustanovenia § 220 C.s.p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil,
aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké

prostriedky procesnej obrany použil, ako aj jasne a výstižne vysvetliť ako posúdil podstatné skutkové
tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy
vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy
a ako vec právne posúdil. Prvoinštančný súd jasne a zrozumiteľne vysvetlil ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán sporu, ktoré skutočnosti považoval za preukázané, ktoré

nie, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, aj ako vec právne posúdil, preto nie je možné
napadnutý rozsudok považovať za arbitrárny bez ohľadu na to, že odvolací súd zmenil napadnutý
rozsudok vo výroku III. (žalobu v časti nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
zamietol),zdôvoduktoréhonedošlokporušeniuprávažalobcunaspravodlivýproces.Podľakonštantnej
judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú

pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez
toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Odôvodnenie rozhodnutia
tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, pripomienku strany sporu, ktorá ju nastolila. Je
ale nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán sporu (napríklad
rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II.

ÚS 200/09 a podobne).

27. Odvolací súd k odvolacím námietkam žalobcu o nesprávnych skutkových záveroch prvoinštančného
súdu dodáva, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať
na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti

tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ustanovenia § 191 C.s.p. dôkazy súd hodnotí
podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti,
pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli sporové
strany. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska
pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len

vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napríklad §
192, § 193, § 205 C.s.p.). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje
najmäprostredníctvominštitútuodôvodneniarozsudkuupravenéhovustanovení§220ods.2C.s.p.Súd
má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej
požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanej veci s poukazom už na uvedené, súd prvej inštancie

riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj podrobne a
presvedčivo odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej
nadväznosti a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v
súhrne vytvárajú skutkový nález súdu. Okolnosti namietané žalobcom v odvolaní vo vzťahu k spôsobu
vyhodnotenia vykonaných dôkazov tak nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola

zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou prvoinštančného súdu. V tejto súvislosti
odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na
to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jej
požiadavkami a ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov

súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov.

28. Nebolo možné súhlasiť ani s argumentáciou žalobcu uvedenou v jeho odvolaní o zvýhodnení
žalovaného, pretože prvoinštančný súd v danom prípade postupoval v súlade s ustanoveniamiObčianskeho súdneho poriadku a následne Civilného sporového poriadku a žalobcovi i žalovanému
umožnil v rovnakom rozsahu uplatňovať svoje procesné práva v predmetnom konaní. Skutočnosť, že
žalobca bol v konaní neúspešný, ešte sama o sebe neznamená, že súd prvej inštancie zvýhodnil

žalovaného. Odvolací súd v tejto súvislosti opätovne uvádza, že do práva na spravodlivý proces nepatrí
právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením
dôkazov, ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, tzn., aby sa rozhodlo
v súlade s jej požiadavkami

29. Pokiaľ žalobca i žalovaný v odvolaniach namietali, že napadnuté rozhodnutie spočíva na
nesprávnom právnom posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený
skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych

skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah
už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a
ich právne posúdenie súdom prvej inštancie za správne. Odvolací súd dodáva, že ďalšími odvolacími
námietkami žalobcu a žalovaného sa už nezaoberal, pretože nemali vplyv na iné rozhodnutie.

30. Obe sporové strany podali odvolanie voči rozsudku súdu prvej inštancie i do výroku IV. o náhrade trov
konania.Žalobcavodvolanídôvodillentým,žerozhodnutieonáhradetrovkonaniajenesprávne,pričom
neuviedol konkrétne dôvody, pre ktoré má byť rozhodnutie v tomto výroku nesprávne. Žalovaný uviedol
v odvolaní, že bol v prevažnej miere úspešný, preto má nárok na náhradu trov konania podľa pomeru
svojho úspechu vo veci. Odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku IV.,

ktorým žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov konania podľa § 388 C.s.p., pretože žalovaný
bol v konaní pred súdom prvej inštancie v celom rozsahu úspešný (odvolací súd potvrdil napadnutý
rozsudok, ktorým prvoinštančný súd zamietol žalobu v časti uloženia povinnosti žalovanému písomne
sa ospravedlniť žalobcovi a zmenil napadnuté rozhodnutie v časti, v ktorej uložil súd prvej inštancie
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu v sume 18.000,- € tak, že žalobu v tejto

časti zamietol), preto mu priznal podľa § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 C.s.p. nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100 %.

31. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. l, § 255
ods. 1, v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. Žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznáva

nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. o výške
náhrady trov prvoinštančného a odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

32. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za

nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v

tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej
obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§
435 C.s.p.).