Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 23. marec 2022

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 9CoPr/9/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7220201713
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 03. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dana Popovičová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2022:7220201713.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dany Popovičovej a sudkýň

JUDr. Gizely Majerčák a JUDr. Aleny Mikovej v spore žalobkyne: S. X., I.. X.X.XXXX, Z. O. Z., Z.
XXX/A, zastúpená JUDr. Martinom Štrkolcom PhD., advokátom so sídlom v Košiciach, Bazová 41 proti
žalovanej: Obec Brzotín, so sídlom v Brzotíne, Máriássyho námestie 167, IČO: 00 594 768, zastúpenej:
JUDr. Alexandrom Milkom, advokátom so sídlom v Rožňave, ul. Cyrila a Metoda 4, v konaní o zaplatenie
953,50 eur s prísl., o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Košice II zo dňa 3.6.2020 č.
k. 41Cpr/8/2020-74 takto

r o z h o d o l :

Mení rozsudoktak,žeukladážalovanejpovinnosťzaplatiťžalobkyni953,50eursúrokomzomeškania

vo výške 5% ročne od 8.3.2019 do zaplatenia, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Žalobkyňa má nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania voči žalovanej v celom
rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice II (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom uvedenom v záhlaví tohto
rozhodnutia zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala voči žalovanej zaplatenia 953,50 eur s
prísl. titulom zaplatenia odstupného. Žalovanej proti žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v
rozsahu 100%. O výške trov konania si vymieni rozhodnúť po právoplatnosti rozsudku samostatným

uznesením.
2. Vykonaným dokazovaním vzal za preukázané, že žalobkyňa bola zamestnankyňou žalovanej na
základe pracovnej zmluvy od 29.12.2006 do 20.12.2018, kedy sa pracovný pomer skončil na základe
žiadosti žalobkyne dohodou o skončení pracovného pomeru uzavretou dňa 7.12.2018, a to ku dňu
20.12.2018. V tejto dohode sa strany sporu vzájomne dohodli, že pracovný pomer skončí bez uvedenia
dôvodu a tiež, že zamestnávateľ poskytne zamestnankyni v súlade s § 76 ods. 7 odstupné vo výške
jej priemerného mesačného zárobku. Za žalovanú dohodu o skončení pracovného pomeru podpísal

vtedajší starosta obce Brzotín B. Q.Š..
3. Žalobkyňa sa v tomto konaní domáha vo vzťahu k žalovanej zaplatenia odstupného vo výške 953,50
eur, ktoré jej žalovaná odmietla uhradiť po tom, ako ju predžalobnou upomienkou vyzvala cestou
svojho právneho zástupcu na jeho zaplatenie. Žalobkyňa výšku odstupného vyvodila z priemerného
zárobku v rozhodujúcom období, ktorým je júl až september 2018. Súčet funkčných platov žalobkyne
v rozhodujúcom období činí 3.294,- eur - z toho náhrady poskytnuté žalobkyni predstavujú 1.001,44
eur: počet odpracovaných hodín v rozhodujúcom období 322,50 hod. = priemerný hodinový zárobok

žalobkyne v rozhodujúcom období 7,1087 eur x 163,25 hodín (pri vyššou kolektívnou zmluvou určenom
týždennom pracovnom čase 37,5 hod.) mesačne x 1-násobok priemerného mesačného zárobku (výška
odstupného podľa dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 7.12.2018) = 1,159,60 eur, čo činínárokovateľnú výšku odstupného. Uviedla, že v konaní uplatňuje nižšiu sumu, než na akú má zákonný
nárok, a to 953,50 eur.
4. Súd prvej inštancie po právnom posúdení veci v zmysle § 1 ods. 1, ods. 2 písm. a/, ods. 4, § 13b zák.

č. 552/2003 Z.z. o výkone práce vo verejnom záujme (ďalej len „zák. č. 552/2003 Z.z.“), § 76 ods. 1, 2,
6 a 7 Zákonníka práce, zák. č. 553/2003 Z.z. o odmeňovaní pri výkone vo verejnom záujme dospel k
záveru, že žaloba nie je opodstatnená, preto ju zamietol.
5. Na zdôvodnenie rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že s prihliadnutím na konkrétne okolnosti, za
ktorých došlo k uzavretiu dohody o vyplatení odstupného žalobkyni, odstupné jej nepatrí. Z vykonaného

dokazovania súdu vyplynulo, že pracovný pomer žalobkyne a žalovanej fakticky a aj právne skončil
dohodou zo dňa 7.12.2018 bez uvedenia dôvodu ku dňu 20.12.2018, a teda nie z dôvodov uvedených v
§ 76 ods. 2 Zákonníka práce. Zo znenia ust. § 76 ods. 7 Zákonníka práce vyplýva, že nárok na odstupné
nie je zákonným nárokom, ide o možnosť „.....zamestnávateľ môže .....“. Pre posúdenie základu nároku
na odstupné v zmysle § 76 ods. 7 Zákonníka práce tak považoval súd za podstatnú tú skutočnosť,
že žalobkyňa sama dňa 30.11.2018 (po komunálnych voľbách 10.11.2018) požiadala o skončenie

pracovného pomeru u žalovanej dohodou bez uvedenia dôvodu. Napriek zlým skúsenostiam žalobkyne
so súčasným starostom obce, v tom čase poslancom obce, na ktorú skutočnosť žalobkyňa sama
poukázala pri svojej výpovedi je nepochybné, že takému konaniu (žiadosti o skončenie pracovného
pomeru dohodou) žalobkyňu nikto nenútil, sama sa dobrovoľne rozhodla rozviazať pracovný pomer
so žalobkyňou. Žalobkyni pritom nič nebránilo zotrvať v pracovnom pomere u žalovanej aj po prevzatí

funkcie novým starostom obce a prípadne následne rozviazať pracovný pomer, či už z jej strany alebo
zo strany žalovanej. Za situácie, keď žalovaná (zrejme má byť žalobkyňa - poznámka odvolacieho súdu)
konala tak, že o rozviazanie pracovného pomeru požiadala sama ešte za výkonu funkcie dosluhujúceho
starostu a uzavrela so žalovanou dohodu o skončení pracovného pomeru vrátane dohody o zaplatení
odstupného vo výške 1-násobku priemerného zárobku (hoc aj z podnetu bývalého starostu obce, ktorý

bol s jej prácou spokojný), žalobkyňa pri bežnej opatrnosti, ako aj bývalý starosta obce, si museli byť
vedomý toho, že pri ukončení pracovného pomeru dohodou v zmysle § 60 Zákonníka práce na žiadosť
žalobkyne, jej odstupné neprináleží a prípadná dohoda o vyplatení odstupného môže byť neplatná. Z
výpovede bývalého starostu obce B. Q., ktorý uzavrel túto dohodu so žalobkyňou vyplynulo, že sa sám
rozhodol vyplatiť žalobkyni odstupné, nakoľko táto bola zodpovedná pracovníčka rovnako ako ostatné, s

ktorými uzavrel podobnú dohodu. Súd v takomto konaní bývalého starostu obce B. Q. vzhliadol svojvôľu.
Tomu podľa názoru súdu svedčí aj skutočnosť, že bolo po komunálnych voľbách, kedy bolo zrejmé, že B.
Q.nebudepracovaťvorgánochsamosprávy,ktorýfinančnezaťažilobecbeztoho,abymalktomunejaký
titul (pracovnú zmluvu, kolektívnu zmluvu, či iný interný predpis). Súd preto vyhodnotil postup žalobkyne
a žalovanej v zastúpení bývalého starostu ako konanie v rozpore so zásadami Zákonníka práce, najmä

so zásadou dobrých mravov v zmysle článku 2 Zákonníka práce, na ktorých je zákon postavený. Výkon
práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi a
nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu
alebo spoluzamestnancov.
6. Žalobkyňa v danej veci preukázala, že nechcela ďalej vykonávať práce pre žalovanú, čo je v súlade

so zásadou, že nikoho nemožno nútiť, aby ostal v pracovnom pomere u zamestnávateľa, o ktorom
vie, že pod jeho vedením prácu vykonávať nebude. Žalobkyňa nepreukázala (či už pracovnou zmluvou
alebo kolektívnou zmluvou či iným interným predpisom) možnosť poskytnutia odstupného v zmysle §
76 ods. 7 Zákonníka práce. Žalobkyňa navyše bola v pracovnoprávnom vzťahu s obcou, kde práva a
povinnosti pri výkone práce vo verejnom záujme upravuje zák. č. 552/2003 Z.z. a zák. č. 553/2003 Z.z.,

v zmysle ktorého zamestnávateľ nemôže celkom autonómne (v danom prípade starosta obce) využiť
oprávnenie poskytnúť odstupné pri skončení pracovného pomeru, vzhľadom na finančnú naviazanosť
na štátny rozpočet. Pri poskytovaní odstupného treba prednostne postupovať v zmysle spomínaných
zák. č. 552/2003 Z.z. a zák. č. 553/2003 Z.z. a subsidiárne podľa Zákonníka práce. Súd považoval
preto dohodu žalobkyne a žalovanej ohľadom vyplatenia odstupného v zmysle § 76 ods. 7 Zákonníka

práce za neplatnú, preto žalobu zamietol. V tej súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. Cdo/226/2009, ktorý uviedol, že zmluva (dohoda) zamestnávateľa a
zamestnanca, ktorou sa zamestnávateľ zaväzuje poskytnúť zamestnancovi určité nemzdové plnenia
(vrátane odstupného), poskytnutie ktorých právne predpisy neumožňujú, je neplatný právny úkon. Toto
rozhodnutie je uplatniteľné aj v okolnostiach prejednávanej veci.

7. Nakoniec súd poukázal na skutočnosť, že uzavretie dohody o poskytnutí odstupného žalobkyni v
rozsahu násobku priemerného mesačného zárobku v rámci dohody o skončení pracovného pomeru je
nielen svojvôľou obce (bývalého starostu obce) ale aj porušením zásady rovnakého zaobchádzania,
resp. konaním diskriminačným vo vzťahu k porovnateľným zamestnancom, ktorým bolo poskytnutéodstupné až vo výške 3-násobku priemerného mesačného zárobku (G. Q., po zmene priezviska Z.,
ktorá za rovnakých skutkových okolností a odpracovaní 10 rokov dostala odstupné vo výške 3-násobku
priemerného mesačného zárobku).

8. O trovách konania rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p. a úspešnej žalovanej priznal plnú náhradu
trov konania voči neúspešnej žalobkyni.
9. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podala odvolanie žalobkyňa z dôvodov podľa § 365 ods.
1 písm. b/, d/, f/ a h/ C.s.p. a odvolaciemu súdu navrhla, aby rozsudok zmenil tak, že jej prizná
nárok na 953,50 eur s prísl. vo vzťahu k žalovanej alebo rozsudok zruší a vráti vec súdu prvej

inštancie na ďalšie konanie. Uplatnila náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania. V dôvodoch
odvolania poukázala na zmätočnosť a nepreskúmateľnosť právnych úvah prezentovaných v odôvodnení
napadnutého rozsudku. Na jednej strane súd prvej inštancie konštatoval, že odstupné podľa § 76
ods. 7 Zákonníka práce z iných ako zákonom upravených dôvodov môže byť obsahom dohody o
skončenípracovnéhopomeru(str.8odôvodneniarozsudku),avšaknásledneuviedol,žetzv.fakultatívne
odstupné podľa rovnakého ust. § 76 ods. 7 Zákonníka práce nie je v danom prípade možné využiť.

Výrok rozsudku súd odôvodnil len strohým, neadresným a bližšie neodôvodneným poukázaním na
skutočnosť, že na právny vzťah medzi žalobkyňou a žalovanou je potrebné nahliadať v kontexte zák. č.
552/2003 Z.z. a zák. č. 553/2003 Z.z., avšak tieto úvahy vo vzťahu k žalobkyňou uplatneným nárokom
nepodporil akýmikoľvek ďalšími relevantnými právnymi závermi, z ktorých by vyplynulo, porušením
ktorých konkrétnych ustanovení spomínaných zákonov je možné vzhliadať na neplatnosť dohody o

odstupnom ako súčasti dohody o skončení pracovného pomeru. Súd nesprávne interpretoval a aplikoval
jednotlivé právne normy, v kontexte ktorých posúdil zistený skutkový stav. Zák. č. 552/2003 Z.z. a ani
zák. č. 553/2003 Z.z. neobsahujú žiadnu právnu úpravu týkajúcu sa poskytovania tzv. fakultatívneho
odstupného z iných ako zákonom stanovených dôvodov. Zák. č. 552/2003 Z.z. síce v ust. § 13b
problematikuodstupnéhoupravuje,avšakvýlučnevkontextemožnostízvýšeniazákonnéhoodstupného

v rámci podnikovej kolektívnej zmluvy a povinnosti zamestnanca vrátiť odstupné alebo jeho pomernú
časť v prípade opätovného vrátenia sa k tomu istému zamestnávateľovi. Zák. č. 553/2003 Z.z. v ust.
§ 4 ods. 3 zmieňuje pojem odstupné, v ktorom pre účely tohto zákona vymedzuje všetky plnenia,
ktoré nie je možné považovať za plat. Tieto zákony ako lex specialis neupravujú otázku možnosti
dojednať odstupné, preto tieto na daný prípad nie je potrebné aplikovať. Ako lex generalis je potrebné

aplikovať ust. § 76 ods. 7 Zákonníka práce. Z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by žalobkyňa
akýmkoľvek spôsobom podmienila skončenie pracovného pomeru vyplatením odstupného. Žalobkyňa
len v rámci svojej nevôle vykonávať prácu pre žalovanú pod jej novým vedením požiadala staré vedenie
o skončenie pracovného pomeru dohodou. Bol to práve dnes už bývalý štatutárny orgán žalovanej,
ktorý dohodu o vyplatení tzv. fakultatívneho odstupného podľa § 76 ods. 7 Zákonníka práce iniciatívne

zahrnul do dohody o skončení pracovného pomeru, a to výlučne z dôvodu, že žalobkyňa pre žalovanú
pracovala dlhé roky, pričom žalovaná bola s jej prácou spokojná. Žalobkyňa v uvedenom konaní
bývalého starostu nevzhliada žiaden dôvod, prečo by predmetnú dohodu nemohla podpísať. Dohoda o
fakultatívnom odstupnom vo výške násobku priemerného mesačného zárobku žalobkyne nedosahuje
ani jednu tretinu výšku tzv. obligatórneho odstupného uvedeného v § 76 ods. 2 písm. d/ Zákonníka

práce. Nejde teda o dohodu v rozpore s článkom 2 Zákonníka práce. Nebolo povinnosťou žalobkyne
v konaní preukázať možnosť vyplatenia tzv. fakultatívneho odstupného z kolektívnej zmluvy, resp.
iného interného predpisu žalovanej, keďže zákonodarca neviaže možnosť poskytnutia fakultatívneho
odstupného len na prípad, ak tak ustanovuje pracovná zmluva, kolektívna zmluva, resp. interný predpis
zamestnávateľa, ale na možnosť jeho poskytnutia, ktorá vyplýva priamo zo zákona. Starosta je v zmysle

§13 zák.č.369/1990Zb.oobecnomzriadenívzneníneskoršíchpredpisovvpracovnoprávnychveciach
týkajúcich sa zamestnancov obce autonómny, pričom na jednotlivé pracovnoprávne úkony s výnimkou
prípadov uvedených v zákone nepotrebuje súhlas obecného zastupiteľstva. Je potrebné odmietnuť
úvahy súdu o porušení zásady rovnakého zaobchádzania s poukazom na výpoveď bývalého starostu,
ktorýozrejmil,prečoinejzamestnankyni(Z.)priznalvyššieodstupnéakožalobkyni.Bolotakpreto,žeišlo

ozodpovednejšiufunkciu.Žalobkyňasibolaodpočiatkuvedomá,žespomínanázamestnankyňadostala
vyššie odstupné, pričom túto skutočnosť nepociťovala ako porušenie zásady rovnakého zaobchádzania.
Súd ani nešpecifikoval v čom videl porušenie zásady rovnakého zaobchádzania, preto v tomto smere je
rozhodnutie nepreskúmateľné. V rozhodnutí absentuje konkrétny dôvod diskriminácie, preto je možné
uzavrieť, že úvahy súdu v tomto smere sú bez právneho významu. Pokiaľ by sa nové vedenie žalovanej

nestotožnilo so zákonným konaním svojho predchodcu (bývalého starostu) táto skutočnosť nemôže byť
na ujmu žalobkyne ako slabšej strany individuálneho pracovnoprávneho sporu.10. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu navrhla potvrdiť rozsudok ako vecne správny. Stotožnila sa s
dôvodmi napadnutého rozhodnutia, ktoré dáva zrozumiteľnú odpoveď na námietky žalobkyne uvedené
v odvolaní.

11. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací prejednal odvolanie žalobkyne bez nariadenia
pojednávania podľa ust. § 385 ods. 1 C.s.p., v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380 C.s.p. a
dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je dôvodné.
12. Odvolací súd je v prejednávanej veci toho názoru, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne
posúdil, keď na daný prípad správne použitú právnu normu nesprávne aplikoval.

13. Podľa § 76 ods. 7 Zákonníka práce zamestnávateľ môže poskytnúť zamestnancovi odstupné aj v
iných prípadoch ako podľa odsekov 1 a 2.
14. Z vyššie cit. ust. § 76 ods. 7 Zákonníka práce jednoznačne vyplýva možnosť zamestnávateľa
poskytnúť zamestnancovi odstupné, ide o prípad tzv. fakultatívneho odstupného, v prípade skočenia
pracovného pomeru, a to v iných prípadoch ako vyplývajú z ust. § 76 ods. 1 a 2 Zákonníka práce. Ide o
určitýmotivačnýnástrojkskončeniupracovnéhopomerudohodou,atonazákladedohodyzamestnanca

a zamestnávateľa, teda v súlade so zásadou zmluvnej voľnosti. Zákonník práce tak v ust. § 76 ods.
7 takúto možnosť dojednania odstupného vyslovene pripúšťa. Akékoľvek úvahy súdu prvej inštancie,
že zákon možnosť dojednania odstupného nepripúšťa, a preto je takáto dohoda neplatná, je potrebné
považovať za nesprávne.
15. Podľa § 3 ods. 1 Zákonníka práce pracovnoprávne vzťahy zamestnancov pri výkone práce vo

verejnom záujme sa spravujú týmto zákonom, ak osobitný predpis neustanovuje inak.
16.ZožiadnehoustanoveniaZákonníkapráce,resp.ust.zák.č.552/2003Z.z.aanizák.č.553/2003Z.z.
nevyplýva spôsob, akým možno dojednať medzi zmluvnými stranami dohodu o vyplatení odstupného,
preto z hľadiska skúmania jej platnosti bolo potrebné posúdiť, aká bola vôľa zmluvných strán pri uzavretí
daného právneho úkonu, a či tento spĺňa všetky náležitosti stanovené zákonom pre jeho vyhodnotenie

ako platného. Zo spomínaných zákonných ustanovení nevyplýva ani zákonné obmedzenie uzavrieť
takúto dohodu v súvislosti so skončením pracovného pomeru, prípadne v samotnej dohode o skončení
pracovného pomeru, tak ako tomu bolo v danom prípade. Pokiaľ teda medzi žalobkyňou a žalovanou
došlo k uzavretiu dohody o vyplatení odstupného v rámci dohody o skončení pracovného pomeru,
nemožno konštatovať, že by takáto dohoda bola učinená v rozpore so zákonom.

17. Za nesprávne je potrebné považovať úvahy súdu prvej inštancie, ktorý podmienil možnosť uzavretia
dohody o vyplatení odstupného predchádzajúcou úpravou v pracovnej zmluve, kolektívnej zmluve,
prípadne v inom internom predpise zamestnávateľa, keďže takýto názor nemá zákonný podklad.
18. Už vôbec sa nemožno stotožniť s názorom súdu prvej inštancie, že pokiaľ takúto dohodu za žalovanú
uzavrel jej vtedajší starosta B. Q., z jeho strany išlo o svojvôľu. Za svojvôľu možno považovať len také

konanie, ktoré je v rozpore s kompetenciami alebo oprávneniami danej osoby, k čomu v danom prípade
nedošlo. Niet pochýb o tom, že vtedajší starosta B. Q. bol zo zákona, a to konkrétne na základe ust.
§ 13 zák. č. 369/1990 Zb. oprávnený zastupovať obec pri pracovnoprávnych úkonoch s výnimkami
stanovenými zákonom, pričom zákon žiadnym spôsobom neobmedzuje starostu pri uzatváraní právnych
úkonov v súvislosti s uzatváraním dohôd o vyplatení odstupného. Nesprávne preto dospel súd prvej

inštancie k záveru, že zo strany bývalého starostu išlo o svojvôľu.
19.Anipokiaľideovýškuodstupného,tátodohodanevybočujezmedzíahľadískstanovenýchzákonom,
keď zodpovedá výške odstupného upravenej zákonom. Možno tak jednoznačne konštatovať, že bývalý
starosta, ako štatutárny zástupca žalovanej v čase uzavretia dohody o vyplatení odstupného konal v
medziach stanovených zákonom, preto dohoda o vyplatení odstupného je z tohto hľadiska platným

právnym úkonom.
20. Vychádzajúc zo zistených skutkových okolností nemožno konštatovať, že by dohoda o vyplatení
odstupného bol právny úkon vykonaný v rozpore so zásadami dobrých mravov a z toho dôvodu by išlo
o neplatný právny úkon, ako nesprávne uzavrel súd prvej inštancie.
21. Podľa článku 2 veta tretia Zákonníka práce výkon práv a povinností vyplývajúcich z

pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi; nikto nesmie tieto práva a povinnosti
zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov.
22. Pojem dobré mravy ako definícia nie je v Zákonníku práce konkrétne definovaný. Z ustálenej
judikatúry možno vyvodiť, že pod pojmom dobré mravy sa rozumie súhrn spoločenských, kultúrnych a
mravných noriem, ktoré v historickom vývoji preukazujú istú nemennosť, vystihujú podstatné historické

tendencie, sú akceptované rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu základných noriem
správania. Dobré mravy sú určitými morálnymi mantinelmi v správaní ľudí, sú vytvárané vo vedomí
užšieho spoločenstva, ktoré chovanie je možné akceptovať a ktoré je neprijateľné. Ide o súhrn
etických pravidiel všeobecne zachovávaných a uznávaných zásad, ktoré dodržiavanie je zabezpečenéaj právnymi normami tak, aby každé konanie bolo v súlade so všeobecnými morálnymi zásadami
demokratickej spoločnosti.
23. Podľa § 13 ods. 3 Zákonníka práce výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych

vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi. Nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na
škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov. Nikto nesmie byť na
pracovisku v súvislosti s výkonom pracovnoprávnych vzťahov prenasledovaný ani inak postihovaný za
to, že podá na iného zamestnanca alebo zamestnávateľa sťažnosť, žalobu, návrh na začatie trestného
stíhania alebo iné oznámenie o kriminalite alebo inej protispoločenskej činnosti.

24. Podľa názoru odvolacieho súdu ani samotná skutočnosť, že v čase uzavretia dohody o skončení
pracovného pomeru medzi stranami sporu, ktorej súčasťou sa stala aj dohoda o vyplatení odstupného
bolo po komunálnych voľbách, kedy bolo zrejmé, že vtedajší starosta B. Q. nebude pokračovať v
orgánoch samosprávy nie je dôvodom, pre ktorý by bolo potrebné posudzovať tento právny úkon ako
rozporný s dobrými mravmi.
25. Ako vyplynulo z výpovede bývalého starostu B. Q. s bývalými zamestnankyňami vrátane žalobkyne

sa rozhodol v súvislosti so skončením pracovného pomeru dohodou uzavrieť aj dohodu o vyplatení
odstupného, pričom sa tak stalo len preto, že vyslovil spokojnosť s doterajšou prácou týchto
zamestnankýň vrátane žalobkyne, ktoré sa rozhodli ukončiť pracovný pomer dohodou bez uvedenia
dôvodu. Samotná skutočnosť, že k uzavretiu dohody o skončení pracovného pomeru došlo na vlastnú
žiadosť žalobkyne nemožno vyhodnotiť ako konanie, ktoré je v rozpore so zásadami Zákonníka práce,

najmä so zásadami dobrých mravov, keď v súvislosti so skončením pracovného pomeru bola uzavretá
aj dohoda o vyplatení odstupného, a to aj vzhľadom na dojednanú výšku odstupného. Na tomto závere
nemôže niť zmeniť ani finančná naviazanosť obce na štátny rozpočet.
26. Úplne bez právneho významu sú úvahy súdu prvej inštancie, ktorý v uzavretí dohody s poukazom na
jej výšku, ktorá nedosahuje výšku dojednanú s ďalšími dvomi zamestnankyňami vzhliadol diskriminačné

konanie. Predmetom tohto konania neboli nároky žalobkyne spojené s prípadným diskriminačným
konaním žalovanej a naviac samotná žalobkyňa podľa jej vyjadrenia nevidí v postupe žalovanej žiadne
diskriminačné konanie, necíti sa byť dotknutá na svojich právach a ani sa nedomáha ochrany pred
diskrimináciou.
27. Výsledky vykonaného dokazovania dávajú v danom prípade dostatočný skutkový základ pre záver o

uzavretí platnej dohody o vyplatení odstupného medzi stranami sporu v uplatnenej výške, ktorá v konaní
nebola zo strany žalovanej rozporovaná.
28. Preto odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie v súlade s § 388 C.s.p. a zaviazal žalovanú
zaplatiť žalobkyni odstupné v preukázanej výške 953,50 eur. Spolu s istinou súd zaviazal žalovanú
zaplatiť žalobkyni aj zákonné úroky z omeškania vo výške 5% ročne od 8.3.2019, teda od termínu

určeného na výplatu mzdy v súlade s § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 4 Zákonníka práce.
29. O trovách prvoinštančného a odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v súlade s § 396 ods. 2
C.s.p.,§255ods.1C.s.p.tak,žeúspešnejžalobkynipriznalnáhradutrovprvoinštančnéhoaodvolacieho
konania v celom rozsahu.
30. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).