Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa nedeľa 27. február 2022

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 20CoCsp/29/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8119213681
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Boroň

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2022:8119213681.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Boroňa a členov senátu

JUDr. Daniely Babinovej a JUDr. Viery Kandrikovej v právnej veci žalobcu: N. Y., nar. XX.XX.XXXX,
bytom R. XXX/X, XXX XX G., právne zastúpeného: JUDr. Martina Fabianová, advokátka so sídlom
Hencovská 2043, 093 02 Hencovce, proti žalovaným: 1) Intrum Slovakia s.r.o., so sídlom Mýtna 48/0,
811 07 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 35 831 154, 2) Intrum Justitia Debt Finance AG,
6300 Zug, Industriestrasse 13C, právne zastúpených: JUDr. Jánom Šoltésom so sídlom Mýtna 48, 811
07 Bratislava, o primerané finančné zadosťučinenie, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Prešov sp.zn. 29Csp/181/2019-113 zo dňa 09.06.2021, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietavej časti mení tak, že žalovaní v
1. a 2. rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobkyni 700 eur, do 3 dní od právoplatnosti
tohto rozsudku.

II. Vo zvyšnej napadnutej časti rozsudok súdu prvej inštancie sa potvrdzuje s výnimkou výrokov o
náhrade trov konania.

III. Žalovaní v 1. a 2. rade sú povinní nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 % z prisúdenej
sumy, o výške ktorých rozhodne súd I. inštancie samostatným rozhodnutím.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že:
„I. Žalovaný v 2. rade je povinný zaplatiť žalobcovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 200 Eur
v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
II. V prevyšujúcej časti žalobu voči žalovanému v 2. rade zamieta.
III. Zamieta žalobu voči žalovanému v 1. rade.
IV. Vo vzťahu žalobcu a žalovaného v 2. rade priznáva žalobcovi voči žalovanému v 2. rade nárok na

náhradu trov konania v rozsahu 100%.
V. Vo vzťahu žalobcu a žalovaného v 1. rade priznáva žalovanému v 1.rade voči žalobcovi nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100%.“

Svoje rozhodnutie odôvodnil najmä tým, že žalobca žalobou doručenou súdu dňa 29.08.2019 sa voči
žalovaným domáhal zaplatenia primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 2.000,- eur s 5 %
úrokom z omeškania ročne od 02.03.2017 do zaplatenia.

V odôvodnení žaloby uviedol, že v konaní vedenom na Okresnom súde v Prešove 16C/53/2014, ktorom
žalovaní žiadali od žalobcu zaplatiť sumu 3.373,02 eura, bolo dňa 23.01.2017 rozhodnuté tak, že bolo
konanie zastavené a žalobca v postavení žalovaného mal nárok na náhradu trov konania v plnom
rozsahu. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť 01.03.2017. Dôvodom zastaveniakonania bolo, že žalovaný v 2. rade listom zo dňa 01.07.2016 vzal svoju žalobu späť a uznal, že
jeho nárok je premlčaný. Námietku premlčania v tomto prípade vzniesol žalobca vo vyjadrení k žalobe
doručenej 28.03.2014. Žalovaný v 2. rade si svoju pohľadávku vymáhal aj prostredníctvom žalovaného

v 1. rade, čo nesporne vyplýva z predložených výziev bezodkladnej úhrady dlhu zo dňa 08.03. a
12.04.2018, ako aj listov označených ako súdne konanie zo dňa 13. a 17.12.2018.
Pokiaľ si žalobca uplatnil nárok na zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia aj voči
žalovanému v 1.rade, tento nemal postavenie pasívnej legitimovanej strany sporu, nakoľko v základnom
konaní nemal postavenie dodávateľa, resp. nadobúdateľa pohľadávky, ktorá bola predmetom sporu.

Vykonával iba správu predmetného úveru.
Pokiaľ žalobca poukázal aj na nekalé obchodné praktiky žalovaných realizovanými predžalobnými
výzvami v roku 2018 súvislosti s vymáhaním pohľadávky, ktorá bola predmetom konania 16C/53/2014,
súd prvej inštancie v rámci realizácie predbežného právneho posúdenia poukázal na to, že v konaní
o zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia nemôže súd ako prejudiciálnu otázku skúmať, či
konaniežalovanýchvykazovaloznámkynekalýchobchodnýchpraktík.Nároknazaplatenieprimeraného

finančného zadosťučinenia má totiž iba ten spotrebiteľ, ktorý si na súde úspešne uplatní porušenie práva
alebo povinnosti ustanovené zákona č. 250/2007 Z.z.
Zároveň zamietol žalobu v časti uplatneného úroku z omeškania.
S poukazom na viazanosť právnym názorom odvolacieho súdu v rozhodnutí zo dňa 12.01.2021 pod
sp. zn. 20CoCsp/41/2020 bol naplnený predpoklad úspešného uplatnenia porušenia práva umožňujúci

žalobcovi požadovať od žalovaného právo na primerané finančné zadosťučinenie, a to z dôvodu
jeho aktívnej obrany v pôvodnom konaní, na základe ktorej došlo k späťvzatiu žaloby zo strany
žalovaného v 2.rade. V zásade bez ďalšieho je základ nároku na primerané finančné zadosťučinenie
daný, ak si dodávateľ uplatňuje voči spotrebiteľovi právo, ktoré po vznesení námietky premlčania zo
strany spotrebiteľa sa účinne oslabí. V prejednávanom prípade navyše späťvzatie žaloby nemôže byť

vykladané v neprospech spotrebiteľa žalobcu, keď k späťvzatiu žaloby došlo ako následok námietky
premlčania, teda po úspešnom uplatnení spotrebiteľa v rámci jeho zákonnej obrany.
Keďže žalovaný v 2. rade preukázateľne porušil právo žalobcu ako spotrebiteľa, súd považoval samotný
nárok žalobcu na primerané finančné zadosťučinenie za dôvodný a žalobe vyhovel, avšak iba čiastočne.
Je nesporné, že žalobca sa musel voči nároku uplatneného zo strany právneho predchodcu žalobcu

v 2. rade aktívne brániť, a teda samotné súdne konanie je stresujúcim faktorom odôvodňujúcim
priznanie finančného zadosťučinenia. Žalobca však svoj nárok na priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia odôvodnil len svojou úspešnosťou v konaní a tým, že si uplatňuje satisfakciu za
porušenie svojich práv ako spotrebiteľa. Neuviedol či konanie žalovaného v 2. rade, resp. jeho právneho
predchodcu viedlo k vzniku aj iných negatívnych dôsledkov v jeho súkromnom a spoločenskom živote.

Takýmito negatívnymi dôsledkami, resp. nepriaznivými okolnosťami prípadu, ktoré by mohli vzniknúť v
súvislosti s nekalým konaním žalovaného v 2. rade, resp. jeho právneho predchodcu, je napríklad vznik
nepriaznivej majetkovej a sociálnej situácie v konkrétnom čase, odkázanosť na iných, psychická záťaž
a podobne.
Keďže žalobca uvedenými skutočnosťami neargumentoval, súd s poukazom na všetky okolnosti prípadu

považoval za primeranú výšku finančného zadosťučinenia sumu 200,- eur. V danom prípade vychádzal
zo skutočnosti, že zo strany žalobcu nedošlo k preplateniu úveru nad jeho istinu a v porovnaní s
inými prípadmi u žalobcu nedošlo priamo k vyhrážkam a zastrašovaniu zo strany dodávateľa, ktoré
by mali vplyv aj na jeho psychiku či rodinný život. Na základe uvedených skutočností preto primeraná
povahe a rozsahu porušenia práv žalobcu je suma 200,- eur, ktorá zodpovedá svojmu účelu a poskytuje

žalobcovi ako spotrebiteľovi satisfakciu a odradiť dodávateľa od porušenia práv spotrebiteľa. Na záver
súd pripomína, že inštitút primeraného finančného zadosťučinenia je nárokom, ktorým sa reparuje ujma
nemateriálnej povahy a nemôže slúžiť na finančné obohatenie sa žalobcu, resp. kompenzáciu jeho
majetkovej škody, ale musí zostať na úrovni a vo funkcii účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany
(rozhodnutie Krajského súdu v Prešove pod sp. zn. 2Co/137/2016, 9Co/50/2018 a 17Co/17/2018).

Ďalej súd prvej inštancie v rozsudku zo dňa 29.06.2020 zamietol žalobu žalobcu aj voči žalovanému v
1. rade, ako aj v časti uplatneného úroku z omeškania.
Napriek tomu, že odvolací súd uznesením zo dňa 12.01.2021 pod sp.zn. 20CoCsp/41/2020 zrušil
rozsudok súdu prvej inštancie aj v uvedenej časti, neuviedol žiaden právny názor, ktorým by mal byť súd
prvej inštancie viazaný v zmysle ust. § 391 ods. 2 CSP.

Na základe uvedeného, potom pokiaľ si žalobca uplatnil nárok na zaplatenie primeraného finančného
zadosťučinenia aj voči žalovanému v 1. rade, tento nemal postavenie pasívne legitimovanej strany v
spore, nakoľko v základnom konaní 16C/53/2014 nemal postavenie dodávateľa, resp. nadobúdateľapohľadávky, ktorá bola predmetom súdneho sporu. Tento iba následne vykonával správu predmetného
úveru pre žalovaného v 2. rade.
Pokiaľ žalobca poukázal aj na nekalé obchodné praktiky žalovaných realizovanými predžalobnými

výzvami v roku 2018 v súvislosti s vymáhaním pohľadávky, ktorá bola predmetom súdneho konania
16C/53/2014, súd prvej inštancie v rámci realizácie predbežného právneho posúdenia veci poukázal na
to, že v konaní o zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia nemôže ako prejudiciálnu otázku
skúmať, či konanie žalovaných v 1. a 2. rade vykazovalo známky nekalých obchodných praktík v zmysle
ust. § 7 a nasl. zákona č. 250/2007 Z.z.

Nárok na zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia má totižto iba ten spotrebiteľ, ktorý si na
súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinností ustanovených zákona č. 250/2007 Z.z. alebo
osobitnými právnymi predpismi v zmysle ust. § 3 ods. 5 citovaného zákona. V takomto prípade je však
žaloba o zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia pre akúkoľvek tvrdenú nekalú obchodnú
praktiku žalovaného v 1. rade, o ktorej súd ešte meritórne nerozhodol, predčasná.
Na základe vyššie uvedených skutočností, preto súd žalobu voči žalovanému v 1. rade ako nedôvodnú

zamietol. Absolútne nedôvodný je taktiež žalobný návrh v časti uplatneného úroku z omeškania, keďže
výška finančného zadosťučinenia závisí od úvahy súdu a povinnosť zaplatiť ho vzniká až na základe
rozhodnutia, v ktorom je určená doba plnenia a až uplynutím takto určenej lehoty sa dostáva dlžník do
omeškania (obdobne Najvyšší súd SR v rozhodnutí zo dňa 14.03.2012 pod sp.zn. 6Cdo/185/2011 vo
vzťahu k náhrade nemajetkovej ujmy).

O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 CSP.

2. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca. Má za to, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo
skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový

stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k
nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny
predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne
právne závery.
Súd pri svojom rozhodovaní o výške primeraného finančného zadosťučinenia vôbec nezohľadnil

skutočnosť, že:
- pôvodné konanie trvalo až tri roky, čo bolo pre žalobcu stresujúcim zážitkom, vyplývajúcim z obáv z
výsledku sporu či možnosti vzniku ďalšej majetkovej ujmy, v podobe náhrady trov konania protistrane,
v prípade neúspechu v konaní,
- žalovaný 1) zasielal žalobcovi výzvy, ktorými od neho žiadal úhradu dlžnej sumy 4.836,21 eura o 1/2

vyššej ako bola žalovaným uplatnená v konaní sp. zn. 16C/53/2014 (3.373,02 eura)
- dlžná suma 4.836,21 eura pozostávala aj z nárokov, ktoré sú v rozpore so zákonom (v žalobe žiadal,
aby žalobca uhradil sumu 3.373,02 eura, čo súd vôbec neodôvodnil).
- navyše uvedené výzvy boli zasielané vo vianočnom období, čo vyvolávalo psychické strádanie žalobcu
a jeho rodinných príslušníkov,

- samotné výzvy boli klamlivé a zavádzajúce, mali navodiť dojem, že žalovaný 1) je v práve a poskytuje
klamlivú výhodu žalobcovi.
Aj keď žalobcovi nebolo zaslané oznámenie o postúpení pohľadávky, musel z dôvodu procesnej
opatrnosti žalovať aj žalovaného 1), ktorý ho uviedol v omyl svojimi vyjadreniami vo výzvach. Preto sa
domnievame, že nie je možné poskytnúť ochranu žalovanému v 1) pri náhrade trov právneho zastúpenia

a súd mu tento nárok nesmie priznať. Naďalej trváme na tom, že uplatňovaný nárok na primerané
finančné zadosťučinenie sa dotýka oboch žalovaných. Jedným z dôvodov je to, že žalovaný 2) má sídlo
v krajine mimo Európskej únii, čím sa sťaží príp. zmarí vymáhateľnosť nároku žalobcu - spotrebiteľa.

3. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona

č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“), vzhľadom na včas podané odvolanie
preskúmal napadnuté uznesenie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z
ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné
čiastočne.

4. V prípade porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom č. 250/2007 v znení neskorších
predpisov a osobitnými predpismi, medzi ktoré sa zaraďuje i Občiansky zákonník, vzniká spotrebiteľovi
právo na primerané finančné zadosťučinenie. Toto právo vyplýva z ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007
Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov, podľa ktorého proti porušeniu práv apovinnosti ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi
na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby
sa porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto

konanie porušiteľa poškodzuje záujmy spotrebiteľov, ktoré nie sú len jednoduchým súhrnom záujmov
jednotlivých spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa
uplatňované voči všetkým spotrebiteľom. Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva
alebo povinností ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné
zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinností ustanovenej týmto zákonom a

osobitnými predpismi zodpovedá.

5. Vychádzajúc z tohto ustanovenia predpokladom pre uplatnenie práva na primerané finančné
zadosťučinenie je úspešne uplatnenie porušenia práva alebo povinností ustanovenej týmto zákonom a
osobitnými predpismi zo strany spotrebiteľa na súde. Zákon teda nevyžaduje pre vznik tohto práva, aby
spotrebiteľovi bola privodená nejaká ujma. Postačuje ak k takémuto porušeniu práva alebo povinností

dôjde.

6. V tejto súvislosti je potrebné dodať, že v súčasnosti účinné znenie ust. § 3 ods. 5 zákona č.
250/2007 Z.z. ešte zmiernilo podmienky poskytnutia primeraného finančného zadosťučinenia, pretože
toto sa v súčasnosti poskytuje aj bez toho, aby porušenie práva alebo povinností ustanovenej zákonom

č. 250/2007 Z.z. v znení neskorších predpisov alebo osobitnými predpismi bolo spôsobilé privodiť
ujmu spotrebiteľovi. Od 10.06.2013 právo na primerané finančné zadosťučinenie vzniká už úspechom
spotrebiteľa na súde v otázke preukázania porušenia práva alebo povinností ustanovenej zákonom č.
250/2007 Z.z. v znení neskorších predpisov alebo osobitnými predpismi.

7. Čo sa týka úspešného uplatnenia porušenia práva alebo povinností, ako predpokladu pre priznanie
práva na primerané finančné zadosťučinenie, tento je naplnený vtedy, ak si spotrebiteľ uplatní porušenie
práva alebo povinností žalobou proti dodávateľovi.

8. K uplatneniu práva na primerané finančné zadosťučinenie nemôže dôjsť kedykoľvek. Toto právo

vzniká v zmysle ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších
predpisov po tom, čo zo strany spotrebiteľa dôjde k úspešnému uplatneniu porušeniu práva alebo
povinností na súde. Či došlo k úspešnému uplatneniu porušenia práva alebo povinností na súde vyplynie
až z právoplatného rozhodnutiu súdu vydaného vo veci samej.

9. Odvolací súd, vzhľadom na spotrebiteľom úspešné uplatnenie porušenia práva voči dodávateľovi
uvádza, že súd prvej inštancie správne postupoval, keď žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi
primerané finančné zadosťučinenie. Je potrebné si ozrejmiť, že bol to práve žalovaný, ktorý koncipoval
obsah formulárovej zmluvy o úvere a uplatňoval premlčané právo.
9.1 V zásade bez ďalšieho je základ nároku na primerané finančné zadosťučinenie daný, ak dodávateľ

uplatňuje voči spotrebiteľovi právo, ktoré po vznesení námietky premlčania zo strany spotrebiteľa sa
účinne oslabí. V prejednávanom prípade navyše späťvzatie žaloby nemôže byť vykladané v neprospech
spotrebiteľa žalobcu, keď k späťvzatiu žaloby došlo ako následok námietky premlčania, teda po
úspešnom uplatnení spotrebiteľa v rámci jeho zákonnej obrany.

10. Pri dôvodnosti uplatneného nároku na priznanie finančného zadosťučinenia, vzal odvolací súd do
úvahy aj to, že konanie žalovaného bolo spôsobilé negatívne zasiahnuť do majetkovej sféry spotrebiteľa
a potenciálne ohroziť jeho sociálny či rodinný život. Zároveň zohľadnil aj postoj spotrebiteľa, ktorý
sa aj napriek jej postaveniu slabšej zmluvnej strany vo vzťahu k dodávateľovi rozhodol brániť svoje
spotrebiteľské práva námietkou premlčania.

11. Odvolací súd je toho názoru, že je opodstatnené, aby spotrebitelia poukazovali na nedostatky
formulárových spotrebiteľských zmlúv a predišli tak bezdôvodným obohateniam dodávateľov a efektívne
bránili svoje práva.

12. Pokiaľ ide o výšku finančného zadosťučinenia, táto závisí od úvahy súdu. Pri jej určovaní sa
zohľadňujú rôzne kritériá, a to intenzita, časové trvanie závadného konania, satisfakčná a sankčná
funkcia a pod. Žalovaný si vo vzťahu k žalobkyni uplatňoval finančné plnenie na ktoré nemal nárok,
vyvolal u nej stav právnej neistoty, ktorý musela riešiť podanou žalobou.13. Odvolací súd preto považoval za primeranú výšku finančného zadosťučinenia sumu 700,- eur, a to
aj s ohľadom na intenzitu zásahu žalovaného do práva žalobcu ako spotrebiteľa, ktorý sa musel brániť

tým, že vzniesol námietku premlčania a podal žalobu.

14. Odvolací súd je toho názoru, že aj bez stanovenia kritérií výšky primeraného finančného
zadosťučinenia, treba vychádzať z toho, že toto má plniť jednak funkciu satisfakčnú, jednak funkciu
sankčnú tak, aby dostatočne odradilo dodávateľa od nekalého konania, ktorého sa dopustil voči

úspešnému spotrebiteľovi a jednak podľa názoru súdu ho treba chápať aj ako odmenu za to, že
sa spotrebiteľ pustil do sporu s nepochybne ekonomicky a právne silnejším dodávateľom a svojím
úspechom priniesol benefit aj pre ostatných spotrebiteľov v tom, že možno predpokladať, že dodávateľ
sa konania, ktorého sa dopustil voči nemu, už voči ďalším spotrebiteľom nedopustí, prípadne sa ho
nedopustí v takej intenzite.

15. V dôsledku konania žalovaných bol žalobca nielenže vystavený bezprostredne hroziacej majetkovej
ujme,nadrámecuvedenéhobolnútenýchrániťsvojeprávavznesenímnámietkypremlčania.Niejesnáď
ani potrebné pripomínať, že súdne konania sú stresujúcim zážitkom, vyplývajúcim z obáv z výsledku
sporu či možnosti vzniku ďalšej majetkovej ujmy, v podobe náhrady trov konania protistrane, v prípade
neúspechu v konaní.

16. Vo vzťahu k pasívnej legitimácii žalovaného v 1. rade odvolací súd uvádza, že Súdny dvor Európskej
únie rozsudkom (štvrtá komora) z 24. februára 2022 vo veci C-536/20, „Tiketa“ UAB proti M. Š., za
účasti: „Baltic Music“ VšI, rozhodol takto: Článok 2 bod 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady
2011/83/EÚ z 25. októbra 2011 o právach spotrebiteľov, ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 93/13/

EHS a smernica Európskeho parlamentu a Rady 1999/44/ES a ktorou sa zrušuje smernica Rady
85/577/EHS a smernica Európskeho parlamentu a Rady 97/7/ES, sa má vykladať v tom zmysle, že
„obchodník“ v zmysle tohto ustanovenia predstavuje nielen fyzickú alebo právnickú osobu, ktorá koná na
účely spadajúce do rámca jej vlastnej obchodnej, podnikateľskej, remeselnej alebo profesijnej činnosti,
pokiaľ ide o zmluvy, na ktoré sa vzťahuje táto smernica, ale aj fyzickú alebo právnickú osobu konajúcu

ako sprostredkovateľ v mene alebo na účet tohto obchodníka, pričom tohto sprostredkovateľa a tohto
hlavného obchodníka možno obidvoch považovať za „obchodníkov“ v zmysle tohto ustanovenia bez
toho, aby na to bolo potrebné preukázať dvojaké poskytovanie služieb. Článok 6 ods. 1 a 5 a článok 8
ods. 1 a 7 smernice 2011/83 sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia tomu, aby informácie uvedené
v tomto článku 6 ods. 1 boli spotrebiteľovi poskytnuté pred uzavretím zmluvy jedine vo všeobecných

podmienkach poskytovania služieb na internetovej stránke sprostredkovateľa, schválených úkonom
tohto spotrebiteľa tak, že zaškrtol políčko určené na tento účel, pokiaľ bol tento spotrebiteľ oboznámený
s týmito informáciami jasným a zrozumiteľným spôsobom. Takýto spôsob informovania však nemôže
nahradiť odovzdanie potvrdenia o zmluve na trvalom nosiči spotrebiteľovi v zmysle článku 8 ods. 7 tejto
smernice, keďže táto okolnosť nebráni tomu, aby boli tieto informácie neoddeliteľnou súčasťou zmluvy

uzatvorenej na diaľku alebo mimo prevádzkových priestorov.

17. Preto je nepochybne potrebné považovať za pasívne legitimovaného v tomto konaní aj žalovaného
v 1. rade, ktorý má postavenie dodávateľa (správca úveru zasielajúci výzvy na zaplatenie v mene a na
účet žalovaného v 2. rade).

Vo svetle rozsudku Súdneho dvora C-536/20 bolo nevyhnutné rozsudok zmeniť a uznať za dodávateľa
aj žalovaného v 1. rade.

18. Vzhľadom na naratív tohto rozhodnutia boli splnené podmienky na postup podľa § 388 CSP a tomu
zodpovedá aj výrok tohto rozsudku preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej

zamietavej časti zmenil tak, že žalovaní v 1. a 2. rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť
žalobcovi 700 eur, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku vo zvyšnej napadnutej časti bol rozsudok
súdu prvej inštancie postupom podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdený s výnimkou výrokov o náhrade
trov konania.

19. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP. V konaní
bol úspešný žalobca, preto mu vznikol nárok na náhradu trov konania voči neúspešným žalovaným v
rozsahu 100 %. Pokiaľ výška náhrady závisela od úvahy súdu a na plný úspech postačuje úspech o
základe nároku, tak tomu zodpovedá aj výrok o náhrade trov konania. O výške náhrady trov konaniarozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

20. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).