Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa nedeľa 27. február 2022

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 20Co/49/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8315214050
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Boroň

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2022:8315214050.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Boroňa a členov senátu

JUDr. Branislava Brezu a JUDr. Viery Kandrikovej v spore žalobcu: Generali Poisťovňa, a.s., so sídlom
Lamačská cesta 3/A, Bratislava, IČO: 35 709 332, právne zastúpeného MST PARTNERS, s.r.o.,
Laurinská 3, Bratislava, proti žalovanému Y. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. XXXX/XX, U., právne
zastúpenému JUDr. Petrom Gdovinom, advokátom so sídlom Kalininova 675, Humenné, o zaplatenie
9.193,43 eura s prísl. o odvolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Humenné č.k.
15C/660/2015-173 zo dňa 13.02.2020, takto

r o z h o d o l :

I. Mení sa rozsudok tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni 323,25 Eur s úrokom z omeškania

vo výške 5,25 % z dlžnej sumy ročne od 19.12.2013 do zaplatenia v lehote do 15 dní od právoplatnosti
rozsudku.

II. V prevyšujúcej vyhovujúcej časti sa žaloba zamieta.

III. Vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti sa rozsudok potvrdzuje.

IV. Žalovanému sa priznáva nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %, o výške
ktorých rozhodne súd I. inštancie samostatným rozhodnutím.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Humenné (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol takto:
,, Žalovaný je povinný uhradiť žalobkyni 1 447,25 Eur, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,25% z
dlžnej sumy ročne od 19.12.2013 do zaplatenia, všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.
Priznáva žalovanému vo vzťahu k žalobkyni právo na náhradu trov konania v rozsahu 68,52% z
celkových trov s tým, že o výške trov bude rozhodnuté samostatným uznesením, ktoré vydá po

právoplatnosti tohto rozsudku vyšší súdny úradník.“
1.1. V odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného uviedol, že žalobca žalobou žiadal zaviazať
žalovaného na zaplatenie 9.193,43 eura, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo
sumy 6.781,35 eura od 01.07.2015 do zaplatenia a s úrokom z omeškania vo výške 5,25 % ročne
zo sumy 2.412,08 eura od 19.12.2013 do zaplatenia a na náhradu trov konania. Ďalej uviedol, že
žalobca uplatnil regresný nárok voči žalovanému vo výške 9.193,43 eura, pričom z podanej žaloby
vyplýva, že išlo o súčet štyroch samostatne vedených regresných nárokov pod rôznymi variabilnými

symbolmi. Pod variabilným symbolom XXXXXXXXXX bol vedený nárok vo výške 3.121,08 eura, pod
variabilným symbolom XXXXXXXXXX bol vedený nárok vo výške 2.052,33 eura, pod variabilným
symbolom XXXXXXXXXX bol vedený nárok vo výške 1.607,94 eura a pod variabilným symbolom
XXXXXXXXXX bol vedený nárok vo výške 2 412,08 eura.Zároveň uviedol, že pokiaľ ide o listinu z 20.02.2013, túto listinu neposúdil ako uznanie záväzku
žalovaného voči žalobkyni z dôvodu, že nespĺňa formálne náležitosti, pretože písomne uznaný dlh musí
byť určený čo do dôvodu aj čo do výšky. V uznaní nie je uvedená žiadna výška dlhu, ktorý by žalovaný

mal uznať a ako dôvod je uvedené číslo poistnej udalosti a číslo regresu.
Mal za to, že takto uvedený dôvod a výška dlhu je nedostatočná. Žalobca uvádzal, že dôvod uznania
dlhu je vymedzený číslom poistnej udalosti a výška číslom regresného nároku. Toto číslo sa viaže k
nároku vyplatenému dňa 22.11.2010.
Poukázalnato,žeuvedenéuznaniedlhutakakohoprezentuježalobcajez20.02.2013ajetamuvedené

jedno číslo regresného nároku. Je však nepochybné z listín, ktoré predložil sám žalobca, že v uvedený
deň boli splatné aj ďalšie dva regresné nároky, ktoré boli vyplatené dňa 15.04.2010 a 08.03.2012. Teda
žalovaný ani len dedukciou nemohol určiť výšku dlhu, ktorú takýmto spôsobom by mal uznať.
Poznamenal, že žalobca vôbec nepredložil do konania žiadne výzvy adresované žalovanému, ktoré
by preukázali skutočnosť, že bol vyzvaný na úhradu jednotlivých regresných nárokov s uvedením čísla
regresného nároku a výšky dlhu k jednotlivým regresom. Teda nepreukázal, že žalovaný dňa 20.02.2013

poznal presnú výšku uplatneného nároku, a teda aj výšku svojho dlhu a túto uznal len na základe toho,
že v liste z 20.02.2013 bolo uvedené jedno číslo regresného nároku.
Z týchto dôvodov listinu z 20.02.2013 posúdil tak, že ju nemožno považovať za uznanie dlhu žalovaného
voči žalobcovi, pretože v nej absentuje presne vymedzená výška uznaného záväzku zo strany
žalovaného.

Pokiaľ ide o listinu označenú ako „Uznanie dlhu a dohodu o splátkach“ konštatoval, že táto listina bola
súdu predložená len vo fotokópii a žalovaný ju namietal. Teda pravosť listiny nebola ničím preukázaná
a žalobca sa dostal do stavu dôkaznej núdze. Nepreukázal tak uznanie dlhu zo strany žalovaného, ani
uzatvorenie dohody o jeho splácaní v splátkach.
Konštatoval, že ide o listinu, ktorá obsahuje dva právne úkony, a to jednostranný právny úkon - uznanie

dlhu zo strany žalovaného a dvojstranný právny úkon - dohoda o splátkach. V listine však absentuje
akýkoľvek dátum, a preto nie je možné z nej ustáliť, kedy k uznaniu dlhu došlo, resp. by došlo k dohode
o splátkach. Žalobca len pripojil osvedčenie o pravosti podpisu z Notárskeho úradu JUDr. X., kde podpis
žalovaného bol overený dňa 5.3.2013. Toto osvedčenie je na samostatnom liste papiera a nie je možné
preukázať, že patrí k listine uznanie dlhu a dohoda o splátkach.

Bol toho názoru, že keďže však nebol predložený originál listiny, nie je možné vyhodnotiť dokazovanie
tak, že listina bola podpísaná dňa 09.05.2013. Ak chýba dátum, nie je možné preveriť výšku dlhu, ktorý
by bol listinou uznaný. Ide o vyvrátiteľnú právnu domnienku, že dlh v čase jeho uznania existoval a
v akej výške. Navyše v tejto listine sa uvádza, že mala byť podpísaná v Bratislave, avšak podpis bol
overovaný v Snine. Len v teoretickej rovine možno konštatovať, že ak by aj žalobca preukázal, že

osvedčenie pravosti podpisu z 09.05.2013 bolo osvedčením podpisu žalovaného na uvedenej listine, tak
minimálne časť dlhu, ktorý žalovaný by takýmto spôsobom mal uznať bola premlčaná. Keďže žalobca
žiadnym spôsobom ani nepreukazoval, že žalovaný o premlčaní dlhu vedel, listina by nemohla mať
za následok platné uznanie dlhu. V listine sa uvádzajú tri variabilné symboly, pod ktorými žalobkyňa
viedla plnenia vyplatené Sociálnej poisťovni. Išlo o plnenia vyplatené dňa 22.11.2010, dňa 08.03.2012

a dňa 15.04.2010. Minimálne pri nároku vyplatenom dňa 15.04.2010 by išlo o premlčaný nárok, pričom
v uznaní dlhu je uvedená len celková suma, a teda žalovaný nemohol vedieť, v akej časti uznáva
aj premlčaný záväzok. Túto listinu nepovažoval za preukazujúcu uznanie dlhu zo strany žalovaného
v zmysle § 558 Občianskeho zákonníka, lebo žalobca nepredložil originál tejto listiny a žalovaný ju
popieral.

Mal za preukázané, že žalovaný spôsobil škodu motorovým vozidlom pod vplyvom návykovej látky,
pretože bol uznaný za vinného rozsudkom Okresného súdu Humenné sp. zn. 1T/73/2008. S hladinou
alkoholu v krvi vo výške 1,79 promile spôsobil dopravnú nehodu, pri ktorej zomrel jeho spolujazdec L.
R.. Žalobkyňa z titulu uzatvorenej poistnej zmluvy na motorové vozidlo EČ: U. XXXAM, ktorým bola
dopravná nehoda spôsobená, vyplatila Sociálnej poisťovni nároky na vdovský a sirotské dôchodky

pozostalým po nebohom L. R.. Tieto skutočnosti neboli medzi stranami sporu sporné.
Poukázal na to, že žalobca listinnými dôkazmi, a to výpismi zo svojho účtu preukázal, že Sociálnej
poisťovni vyplatil dňa 22.11.2010 sumu 4.385,49 eura, dňa 08.03.2012 sumu 2.052,33 eura, dňa
15.04.2010 sumu 2.107,94 eura a dňa 14.11.2013 sumu 2.412,08 eura.
Považoval nárok žalobcu celkovo vo výške 6.781,35 eura za premlčaný, a preto v tejto časti žalobu

zamietol.
Zároveň uviedol, že nárok žalobcu na zaplatenie sumy 2.412,08 eura považoval za dôvodný. Poukázal
na to, že žalobca listom z 18.11.2013 vyzval žalovaného na úhradu sumy 2.412,08 eura, pričom
uviedol číslo regresu XXXXXXXXXX. Keďže celú zaplatenú sumu 1.124,- eur žalobca započítal naplnenie evidované pod č. XXXXXXXXXX, pretože išlo o skôr splatnú pohľadávku, tak je zrejmé, že
žalovaný z uplatneného nároku vo výške 2.412,08 eura neuhradil žalobcovi nič. Pohľadávka na ktorú
žalobca započítal plnenia žalovaného vznikla dňa 22.11.2010 a pohľadávka vo výške 2.412,08 eura

až 14.11.2013. Teda správne započítal žalobca plnenie na skôr splatnú pohľadávku. Jeho nárok na
zaplatenie sumy 2.412,08 eura by tak bol oprávnený.
S poukazom na Nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 377/2018-52 z 31.01.2019 ustálil, že
primeraným nárokom by bolo 30 % zo súm, ktoré vyplatila Sociálna poisťovňa. Mal za to, že takáto výška
bude spĺňať kritérium výchovného pôsobenia na žalovaného a nebude vo vzťahu k nemu likvidačnou.

Keďže Sociálna poisťovňa vyplatila na sirotských a vdovskom dôchodku za obdobie od 06.10.2012 do
05.10.2013, sumu 4.824,17 eura, pri matematickom prepočte a priznaní 30 % z tejto sumy, zaviazal
žalovaného uhradiť žalobcovi sumu 1.447,25 eura, v prepočte 120,- eur mesačne. V prevyšujúcej časti
žalobu zamietol. Teda z celkového regresného nároku, ktorý žalobca žiadal vo výške 50 % t.j. 2.412,08
eura, mu súd priznal len 30 % z celkového regresného nároku, t.j. sumu 1.447,25 eura.
O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný, v ktorom okrem iného
uviedol, že v konaní bolo preukázané, že žalovaný zaplatil žalobcovi do podania žaloby celkovo sumu
1.124,- eur, avšak z listín predložených žalobcom nie je zrejmé ku ktorému zo žalobou uplatnených
nárokov sa tieto platby žalovaného započítavajú, čo konštatoval aj odvolací súd vo svojom zrušujúcom

uznesení. Z predložených listinných dokladov je zrejmé, že žalovaný zaplatil postupne žalobcovi čiastku
1.124,- eur až v roku 2013, a teda by sa zaplatená čiastka mala započítať k nároku žalobkyne na
zaplateniesumy2.412,08eura.Pozapočítanítejtočiastkybytakžalovanásumapredstavovala1.288,08
eura.
Poukázal na to, že súd prvej inštancie žalobcovi priznal len 30 % regresného nároku, t.j. zo sumy

2.412,08 eura mu priznal len čiastku 1.447,25 eura. Pri započítaní čiastky 1.124,- eur, ktorú uhradil práve
k tejto pohľadávke žalobcu, a tento nepredložil a ani neoznačil žiadne dôkazy preukazujúce opak, by
žalovaná suma predstavovala len 323,25 eura.
Navrhol napadnutý rozsudok zmeniť tak, že zaviaže žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 323,25 eura
spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,25 % ročne z tejto sumy od 19.12.2013 do zaplatenia. Navrhol,

aby odvolací súd priznal žalovanému voči žalobcovi právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %
vrátane odvolacieho konania.

3. Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie aj žalobca. Namietal, že ak by
súdprvejinštanciepostupovalvsúladesustanoveniamiObčianskehozákonníka,nepochybnebydospel

k záveru o platnosti uznania dlhu zo dňa 20.02.2013 (a to prinajmenšom aspoň v sume 4.385,49 eura),
čím by sa vyhol nesprávnosti svojho rozsudku ako aj porušeniu čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Poznamenal,
že právny zástupca žalovaného až na záver pojednávania dňa 08.11.2016 (po tom čo vyšlo najavo, že
žalobca nemá k dispozícii originál uznania dlhu zo dňa 09.05.2013) poprel pravosť tejto listiny, ako aj
pravosťpodpisužalovanéhonanej.Boltohonázoru,ženámietkaprávnehozástupcužalovaného,ktorou

spochybnil pravosť uznania dlhu zo dňa 09.05.2013, ako aj podpisu žalovaného na ňom, je vyslovene
účelová. S ohľadom na predchádzajúce vyjadrenia žalovaného, ako aj žalobcom predložené dôkazy,
na túto námietku nemal prihliadať, a to ani pri opätovnom prejednaní veci. Na tento postup žalovaného
pritomupozornilužvosvojomodvolaní,akoajpriopätovnomprejednanívecipredsúdomprvejinštancie.
Navrhol vyhovieť žalobe v celom rozsahu a zaviazať žalovaného na náhradu trov konania.

4. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že nesprávny a nelogicky je aj názor
žalovaného, vyjadrený v jeho odvolaní, podľa ktorého žalovaný zaplatil postupne žalobkyni čiastku
1.124,- eur až v roku 2013 a teda by sa zaplatená čiastka mala započítať k nároku žalobcu na zaplatenie
sumy 2.412,08 eura, pričom takýto postup nestanovuje ani žiadne zákonné ustanovenie. Poukázal

na to, že žalovaný na záver svojho odvolania opäť nepravdivo uvádza, že žalobca nepredložil ani
neoznačil žiadne dôkazy preukazujúce opak jeho tvrdenia, že žalovaný uhradil čiastku 1.124,- eur
práve k pohľadávke žalobcu vo výške 2.412,08 eura. Žalobca však v priebehu konania uviedol, že táto
otázka sa má posudzovať podľa splatnosti pohľadávok (a neurčenia platby zo strany žalovaného), z
čoho vyplýva, že žalovaný plnil skôr splatnú pohľadávku. Tým teda žalobca poprel uvedené tvrdenie

žalovaného a zároveň uviedol vlastné tvrdenie o predmetnej skutkovej okolnosti, ako to vyžaduje ust. §
151 ods.2 Civilného sporového poriadku. Navrhol odvolaniu žalovaného nevyhovieť.5. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že odvolanie žalobcu považuje za nedôvodné
a stotožnil sa s názorom súdu prvej inštancie, ktorý nepovažoval spornú listinu za preukazujúcu
uznanie dlhu zo strany žalovaného, nakoľko žalobca nepredložil originál tejto listiny. Zároveň uviedol,

že je minimálne podozrivé, že žalobca neuchoval tak dôležitú listinu v originály. Navrhol, aby odvolací
súd odvolanie žalobcu zamietol a priznal žalovanému náhradu trov konania vrátane trov odvolacieho
konania.

6. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“), príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona

č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“), vzhľadom na včas podané odvolanie
preskúmal rozsudok ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a
nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je a žalovaného
je opodstatnené.

7. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte

s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).

8. V zmysle čl. 8 základných princípov CSP sú strany sporu povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité
pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti
a podľa pokynov súdu.

9. Odvolací súd uvádza, že zákonodarca pri koncipovaní Civilného sporového poriadku do ustanovenia
§ 185 CSP zaviedol princíp formálnej pravdy, čo predstavuje jednu z najzásadnejších zmien civilného
procesu. Formálnou pravdou sa rozumie, že súd pri rozhodovaní vychádza výlučne z dôkazov, ktoré mu
navrhli strany sporu. Súd sa tak nemusí dostať k úplnému zisteniu pravdy vzhľadom na to, že si o spore
môže urobiť svoj obraz iba v rozsahu ako mu ho vykreslia strany sporu svojimi tvrdeniami a súvisiacimi

dôkazmi. Dôraz sa kladie na procesnú diligenciu strán sporu, čoho dôsledkom je obmedzenie dôkaznej
iniciatívy súdu a jej presun takmer bezvýhradne na strany sporu. Platí preto princíp formálnej pravdy
aj v danom prípade.

10. Z uvedeného sa preto taktiež priorizuje procesná aktivita sporových strán, ktoré sú zásadne povinné

tvrdiť rozhodujúce skutočnosti a označiť dôkazné prostriedky na preukázanie svojich tvrdení. Každá
procesná strana má právo sa oboznámiť a reagovať na tvrdenia a dôkazné návrhy protistrany. Ide o
kontradiktórny proces, kde proti sebe stoja dve strany sporu s protichodným záujmom na jeho výsledku.

11. Odvolací súd taktiež poukazuje na tzv. dôkazné bremeno, ktorým sa rozumie procesná

zodpovednosť strany sporu, že za konania neboli preukázané jeho tvrdenia a že z tohto dôvodu
muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť
súdu rozhodnúť vo veci samej i v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného
práva pre rozhodnutie vo veci nebola, alebo nemohla byť preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia
dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti ani o tom, že by táto

skutočnosť bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadne určitých skutočností leží na tej strane sporu,
ktorá z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky.

12. Odvolací súd sa plne stotožnil s názorom súdu prvej inštancie o neunesení dôkazného bremena
žalobcu pokiaľ sa týka tvrdeného uznania záväzku žalovaným na základe listiny zo dňa 20.02.2013

a listiny označenej ako „Uznanie dlhu a dohoda o splátkach", pričom poukazuje na bod 20 a 21
napadnutého rozhodnutia, cit.:
,,Pokiaľ ide o listinu z 20.2.2013, súd túto listinu neposúdil ako uznanie záväzku žalovaného voči
žalobkyni z dôvodu, že nespĺňa formálne náležitosti, pretože písomne uznaný dlh musí byť určený čo
do dôvodu aj čo do výšky. V uznaní nie je uvedená žiadna výška dlhu, ktorý by žalovaný mal uznať a

ako dôvod je uvedené číslo poistnej udalosti a číslo regresu. Súd má za to, že takto uvedený dôvod a
výška dlhu je nedostatočná. Žalobkyňa uvádzala, že dôvod uznania dlhu je vymedzený číslom poistnej
udalosti a výška číslom regresného nároku. Toto číslo sa viaže k nároku vyplatenému dňa 22.11.2010.
Súd poukazuje na to, že uvedené uznanie dlhu tak ako ho prezentuje žalobkyňa je z 20.2.2013 a je tamuvedené jedno číslo regresného nároku. Je však nepochybné z listín, ktoré predložila sama žalobkyňa,
že v uvedený deň boli splatné aj ďalšie dva regresné nároky, ktoré boli vyplatené dňa 15.4.2010 a
8.3.2012. Teda žalovaný ani len dedukciou nemohol určiť výšku dlhu, ktorú takýmto spôsobom by mal

uznať. Zároveň žalobkyňa vôbec nepredložila do konania žiadne výzvy adresované žalovanému, ktoré
by preukázali skutočnosť, že bol vyzvaný na úhradu jednotlivých regresných nárokov s uvedením čísla
regresnéhonároku avýškydlhukjednotlivýmregresom.Tedanepreukázala,žežalovanýdňa20.2.2013
poznal presnú výšku uplatneného nároku a teda aj výšku svojho dlhu a túto uznal len na základe toho, že
v liste z 20.2.2013 bolo uvedené jedno číslo regresného nároku. Teda listinu z 20.2.2013 súd posúdil tak,

že ju nemožno považovať za uznanie dlhu žalovaného voči žalobkyni, pretože v nej absentuje presne
vymedzená výška uznaného záväzku zo strany žalovaného.“
Pokiaľideolistinuoznačenúako„Uznaniedlhuadohoduosplátkach“súdkonštatoval,žetátolistinabola
súdu predložená len vo fotokópii a žalovaný ju namietal. Teda pravosť listiny nebola ničím preukázaná a
žalobkyňasadostaladostavudôkaznejnúdze.Nepreukázalatakuznaniedlhuzostranyžalovaného,ani
uzatvorenie dohody o jeho splácaní v splátkach. Možno konštatovať, že ide o listinu, ktorá obahuje dva

právne úkony a to jednostranný právny úkon - uznanie dlhu zo strany žalovaného a dvojstranný právny
úkon - dohoda o splátkach. V listine však absentuje akýkoľvek dátum a preto nie je možné z nej ustáliť,
kedy k uznaniu dlhu došlo, resp. by došlo k dohode o splátkach. Žalobkyňa len pripojila osvedčenie o
pravosti podpisu z Notárskeho úradu JUDr. X., kde podpis žalovaného bol overený dňa 5.3.2013. Toto
osvedčenie je na samostatnom liste papiera a nie je možné preukázať, že patrí k listine uznanie dlhu a

dohoda o splátkach. Keďže však nebol predložený originál listiny, nie je možné vyhodnotiť dokazovanie
tak, že listina bola podpísaná dňa 9.5.2013. Ak chýba dátum, nie je možné preveriť výšku dlhu, ktorý
by bol listinou uznaný. Ide o vyvrátiteľnú právnu domnienku, že dlh v čase jeho uznania existoval a v
akej výške. Ak nie je preukázaný dátum uznania, žalobkyňa by sa aj v prípade predloženia originálu
listiny dostala do stavu dôkaznej núdze, lebo by nevedela preukázať, či dlh v konkrétnej výške existoval,

lebo by sa nevedelo ku ktorému dnu sa to má skúmať. Navyše v tejto listine sa uvádza, že mala byť
podpísanávBratislave,avšakpodpisboloverovanývSnine.Lenvteoretickejrovinemožnokonštatovať,
že ak by aj žalobkyňa preukázala, že osvedčenie pravosti podpisu z 9.5.2013 bolo osvedčením podpisu
žalovaného na uvedenej listine, tak minimálne časť dlhu, ktorý žalovaný by takýmto spôsobom mal uznať
bola premlčaná. Keďže žalobkyňa žiadnym spôsobom ani nepreukazovala, že žalovaný o premlčaní

dlhu vedel, listina by nemohla mať za následok platné uznanie dlhu. V listine sa uvádzajú tri variabilné
symboly, pod ktorými žalobkyňa viedla plnenia vyplatené Sociálnej poisťovni. Išlo o plnenia vyplatené
dňa 22.11.2010, dňa 8.3.2012 a dňa 15.4.2010. Minimálne pri nároku vyplatenom dňa 15.4.2010 by išlo
o premlčaný nárok, pričom v uznaní dlhu je uvedená len celková suma a teda žalovaný nemohol vedieť,
v akej časti uznáva aj premlčaný záväzok.

13. Odvolací súd uvádza, že okrem všeobecných náležitostí (§ 34 a nasl. OZ), potrebných na to, aby bol
právny úkon uznania dlhu perfektný, Občiansky zákonník v prípade uznania dlhu vyžaduje aj splnenie
ďalších, osobitných náležitostí, ktorými sú písomná forma, sľub zaplatiť dlh a vymedzenie dlhu čo do
dôvodu aj výšky. Zároveň je pre perfektnosť a vznik všetkých účinkov uznania dlhu v prípade, že je dlh

už premlčaný, potrebné, aby ten kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní.

14. Súd prvej inštancie postupoval správne, ak nepovažoval za preukázané uznanie dlhu žalovaným
na základe listiny zo dňa 20.02.2013 (č.l. 6 spisu) a listiny označenej ako „Uznanie dlhu a dohoda
o splátkach" (č.l. 7 spisu), nakoľko tieto nespĺňajú v zmysle § 558 Občianskeho zákonníka formálne

náležitosti uznania dlhu, keďže v listine zo dňa 20.02.2013 je namiesto výšky dlhu, ktorý by žalovaný mal
uznať, ako dôvod uvedené len číslo poistnej udalosti a číslo regresu, avšak takto uvedený dôvod a výška
dlhu je aj podľa názoru odvolacieho súdu nedostatočná. Obligatórnou náležitosťou uznania dlhu je jeho
vymedzenie čo do dôvodu a výšky. Je nevyhnutné, aby z úkonu dlžníka bolo možné dôvod a výšku dlhu
stanoviť určito a zrozumiteľne. Pri výške musí byť jej určenie prinajmenšom objektívne určiteľné.

15. Právo z občianskoprávneho vzťahu zaniká (okrem iného) spôsobom predpokladaným v § 580 OZ.
Predpoklady zániku pohľadávok započítaním sú a/ vzájomnosť pohľadávok (musí ísť o dva záväzky
medzi tými istými subjektami, kde veriteľ jednej pohľadávky je zároveň dlžníkom druhej a naopak),
b/ rovnaký druh plnenia (ten je splnený, ak ide o pohľadávky peňažné), c/ spôsobilosť pohľadávok

na započítanie (nejde o pohľadávky, ktorých započítateľnosť je vylúčená zákonom alebo dohodou
účastníkov) a d/ právny úkon smerujúci k započítaniu (jednostranný či dvojstranný).
Kukompenzáciitreba,abyjedenzúčastníkovurobilprejavsmerujúcikzapočítaniuadresovanýdruhému
účastníkovi. Forma takéhoto právneho úkonu nie je predpísaná, musí spĺňať všeobecné náležitostistanovené v § 34 a nasl. OZ a z jeho obsahu musí byť zrejmé, aká pohľadávka a v akej výške sa
uplatňuje na započítanie proti pohľadávke veriteľa. K zániku peňažných pohľadávok v rozsahu, v ktorom
sa vzájomne kryjú, dochádza okamihom, kedy sa pohľadávky stretli.

Z ustanovenia § 581 ods. 2 OZ je zrejmé, že zákon vylučuje možnosť jednostranným prejavom započítať
pohľadávky premlčané. Nezáleží pritom na tom, kedy bol urobený prejav smerujúci k započítaniu;
premlčaniesaposudzujekokamihu,kedysapohľadávkystretli.Inýmislovamipovedané,preposúdenie,
či je pohľadávka premlčaná (a teda či ju možno použiť na započítanie, prípadne započítanie proti
nej úspešne namietať) je rozhodujúci okamih, kedy sa pohľadávky stretli. Pri splnení zákonných

predpokladov platí, že ak bola vzájomná pohľadávka premlčaná už v okamihu, kedy dospela pohľadávka
neskôrsplatná,jezánikzáväzkujednostrannýmzapočítanímvylúčený(pozrirozsudokNajvyššiehosúdu
ČR z 24. apríla 2007, sp. zn. 33 Odo 336/2005).
15.1 Pokiaľ sa týka odvolania žalovaného, ktorý namietal, že pri započítaní čiastky 1.124,- eur, ktorú
uhradil práve k predmetnej pohľadávke žalobcu, a tento nepredložil a ani neoznačil žiadne dôkazy
preukazujúce opak, by priznaná suma mala predstavovať len 323,25 eura, odvolací súd uvádza, že

žalovaný v tomto prípade uniesol dôkazné bremeno, nakoľko z prehľadu splátok (č.l. 9-10 spisu), ktorý
predložil samotný žalobca, skutočne vyplýva, že jednak žalovaný uhradil žalobcovi sumu vo výške
1.124,- eur a túto sumu (1.124,- eur) bez ďalšieho jednostranne započítať na premlčané pohľadávky je
neprípustné a navyše pokiaľ dlžník neurčí, na ktorý dlh sa má zaplatená suma započítať, je potrebné
vychádzať z premisy ak splnenie dlhu (solúcia) predstavuje jednostranný právny úkon dlžníka, ktorým

poskytuje veriteľovi predmet plnenia s úmyslom splniť svoju povinnosť vyplývajúcu zo záväzku alebo z
iného občianskoprávneho vzťahu, vyplýva z toho, že z viac dlhov, ktoré má dlžník u toho istého veriteľa,
je vyrovnaný (ak nestačí plnenie na úhradu všetkých dlhov) ten z nich, o ktorom dlžník prejaví úmysel
ho splniť, teda taký dlh, o ktorom dlžník pri plnení, resp. aj neskôr vyhlási alebo ktorý dlžník pri plnení,
resp. neskôr inak určí, že ho chce splniť.

Dôvodom nevyhnutnosti opodstatnenosti výroku o zmene rozsudku v časti 323,25 eura postupom podľa
§ 388 CSP je nespornosť zaplatenej sumy zo strany žalovaného v rozsahu 1.124,- eur v prospech
žalobcu a vychádzajúc z dôvodnosti 30 % výšky regresného nároku (1.447,25 eura) rozdiel činí 323,25
eura na prospech žalobcu.

16. Za daného stavu odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie postupom podľa § 388 CSP zmenil tak,
že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni 323,25 eura s úrokom z omeškania vo výške 5,25 % z dlžnej
sumy ročne od 19.12.2013 do zaplatenia v lehote do 15 dní od právoplatnosti rozsudku a v prevyšujúcej
vyhovujúcej časti žaloba zamietol. S poukazom na u§ 387 ods. 1, 2 CSP rozsudok v prevyšujúcej
zamietavej časti potvrdil.

17. O trovách prvoinštančného, ako aj odvolacieho konania rozhodol odvolací súd na základe § 396
ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 podľa § 255 ods. 1 CSP. Žalobca bol v konaní úspešný len v nepatrnej
časti, a preto úspešnému žalovanému odvolací súd priznal plnú náhradu trov prvoinštančného, ako aj
odvolacieho konania v rozsahu 100 % voči žalobcovi, teda v rozsahu 100 %. Ich kvantifikáciu zrealizuje

súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 CSP.

18. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).