Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 2. júl 2021

Súd: Okresný súd Námestovo
Spisová značka: 7C/151/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5816204618
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 07. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miriam Srogončíková

ECLI: ECLI:SK:OSNO:2021:5816204618.18

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Námestovo sudkyňou JUDr. Miriam Srogončíkovou v právnej veci žalobcu: ROYAL

DESIGN, s.r.o. so sídlom Veterná 156/13, Námestovo, IČO: 51644089, zastúpený splnomocneným
zástupcom: Mgr. Juraj Kornhauser, advokát so sídlom Na Revíne 37, Bratislava - mestská časť
Nové Mesto, IČO: 52864651, proti žalovanému: L. P., O.. X. X. XXXX, V. R. Č.. XXX, E., zastúpený
splnomocneným zástupcom: PUKAJ, advokátska kancelária s.r.o. so sídlom Hviezdoslavovo námestie
1661, Dolný Kubín, o zaplatenie 35 000 EUR s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I/ Súd žalobu o zaplatenie 35000 EUR s úrokom z omeškania 0,05% denne od 4. 9. 2016 do zaplatenia
z a m i e t a .

II/ Žalobca je p o v i n n ýnahradiť žalovanému trovy konania v rozsahu 100%, ktoré budú vyčíslené
v uznesení, vydanom po právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou, doručenou súdu dňa 16. 9. 2016 pôvodný žalobca R. V., O.. X. X. XXXX, V. X. XXX/XX,
O. ( ďalej len „ pôvodný žalobca „ ) žiadal, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť mu 160 000 EUR
s úrokom z omeškania 0,05% denne zo sumy 60 000 EUR od 29. 7. 2016 do zaplatenia a zo sumy
100 000 EUR od 29. 8. 2016 do zaplatenia. Žalobu odôvodnil tým, že so žalovaným uzatvorili dňa 8.
9. 2014 zmluvu o pôžičke, na základe ktorej si žalovaný od neho požičal sumu vo výške 35000 EUR.

Dňa 14. 2. 2016 uzatvorili ďalšiu zmluvu o pôžičke, podľa ktorej si žalovaný ako dlžník od pôvodného
žalobcu požičal ďalších 125 000 EUR. V súčasnosti je dlh žalovaného v zmysle uzatvorených zmlúv
spolu vo výške 160 000 EUR. Pôvodný žalobca žalovanému poskytol pôžičky v hotovosti v dňoch, kedy
boli uzatvorené uvedené zmluvy o pôžičke. Pôvodný žalobca žalovaného viac krát vyzval na plnenie,
no žalovaný na tieto výzvy nereagoval. Pôvodný žalobca a žalovaný zmluvu zo dňa 8. 9. 2014 v časti
podmienok splatenia pôžičky novovali ustanovením zmluvy zo dňa 14. 2. 2016 tak, že sa dohodli, že čas
plnenia v zmysle pôvodnej zmluvy o pôžičke zo dňa 8. 9. 2014 sa mení tak, že dlžník je povinný zaplatiť

časť pôžičky vo výške 60000 EUR z celej dlžnej sumy vo výške 160 000 EUR dňom nasledujúcim po
dni doručenia výzvy na úhradu časti dlžnej sumy pôžičky vo výške 60 000 EUR. Zvyšnú časť pôžičky
vo výške 100 000 EUR sa žalovaný zaviazal zaplatiť veriteľovi do jedného mesiaca odo dňa doručenia
výzvy na zaplatenie. Dňa 28. 6. 2016 uzatvorili žalobca a žalovaný dodatok č. 1 k uvedeným zmluvám
o pôžičke, v ktorom dohodli, že k zmluvám o pôžičke sa viažu tieto nehnuteľnosti:
- parcela C KN č. XXXXX/X - zastavané plochy a nádvoria vo výmere 2079 m2, na nej stojaci sklad U.
so súpisným č. XXXX, zapísané na LV č. XXXXXX obec a k.ú. E.

- parcela C KN č. XXXXX/XX - zastavané plochy a nádvoria vo výmere 747 m2, zapísaná na LV č.
XXXXX pre obec a k.ú. E..
V čase podpisu dodatku č. 1, t.j. ku dňu 28. 6. 2016 bol v katastri nehnuteľností evidovaný ako výlučný
vlastník žalovaný. Pôvodný žalobca následne zistil, že žalovaný v čase podpisu dodatku č. 1 už uzatvorilkúpnu zmluvu k uvedeným nehnuteľnostiam a následne pôvodný žalobca zistil aj to, že žalovaný sa
zbavil ďalšej hodnotnej a ničím nezaťaženej nehnuteľnosti - bytu v jeho vlastníctve.

2. Rozsudkomč.k. 7C/151/2016-414 zo dňa 3. 4. 2020 súd žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi 35000
EUR s úrokom z omeškania 0,05% denne od 4. 9. 2016 do zaplatenia ( výroková časť I/ ), vo zvyšnej
časti súd žalobu zamietol ( výroková časť II/ ) a žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanému trovy
konania vo rozsahu 56% ( výroková časť III/ ).

3. Na odvolanie pôvodného žalobcu a žalovaného Krajský súd v Žiline rozsudkom č.k.
7Co/129/2020-533 zo dňa 24. 2. 2021 rozsudok okresného súdu vo výroku II/ potvrdil a vo výrokoch I/
a III/ zrušil a v rozsahu zrušenia vec vrátil na ďalšie konanie.

4. Po tom, čo sa vec vrátila z krajského súdu na ďalšie konanie, súd vec opätovne prejednal v zmysle

intencií krajského súdu, uvedených v rozsudku č.k. 7C/151/2016-414 zo dňa 3. 4. 2020 a dospel k
záveru, že žalobe o zaplatenie 35000 EUR s príslušenstvom nemožno vyhovieť.

5. Po tom, čo sa vec vrátila z krajského súdu na ďalšie konanie, súd opätovne konštatuje, že žalobca
sa domáha od žalovaného zaplatenia 35000 EUR s úrokom z omeškania 0,05% denne od 4. 9. 2016

do zaplatenia a to na tom skutkovom základe, že pôvodný žalobca na základe zmluvy o pôžičke zo dňa
8. 9. 2014 poskytol žalovanému pôžičku vo výške 35000 EUR, ktorú mu žalovaný doteraz nevrátil.

6. Žalovaný so žalobou nesúhlasil. Označil ju za čisto účelovú a za výraz osobnej pomsty pôvodného
žalobcu voči žalovanému. Dôkazom toho je, že žaloba už bola právoplatne zamietnutá v časti údajnej

druhej pôžičky, kde nebolo preukázané poskytnutie pôžičky a účelom konania pôvodného žalobcu bolo
od žalovaného získať plnenie, na ktoré nemal nárok a žalovaného finančne zruinovať. Žalovaný uviedol,
že pôžičku 35000 EUR nepopiera, tá bola poskytnutá. Tvrdil však, že pôvodnému žalobcovi túto pôžičku
vrátil, dokonca vrátil o niečo viac, než si požičal, čo mohlo byť spôsobené nielen zaplatením úroku, ale
aj určitou nedbanlivosťou zo strany žalovaného, pretože medzi ním a pôvodným žalobcom prebiehalo

viacero transakcií. Bolo na žalobcovi, aby preukázal, za akým účelom poskytol žalovaný peniaze na
jeho účet, no žalobca toto dôkazné bremeno neuniesol. K dodatku č. 1 k zmluve o pôžičke uviedol,
že ten nepreukazuje, že by pôžička 35000 EUR nebola vrátená. Z obsahu tohto dodatku vyplýva, že
nesúvisí so zmluvou o pôžičke na 35000 EUR. Dôvodom uzavretia tohto dodatku bolo, že žalovaný
vlastnil nehnuteľnosti a pôvodný žalobca sa ponúkol, že ich v jeho mene predá za veľmi výhodnú cenu a

žalovaný sa pre taký prípad zaviazal zaplatiť pôvodnému žalobcovi províziu. K predaju prostredníctvom
pôvodného žalobcu však nedošlo a žalovaný napokon nehnuteľnosti predal za ich reálnu trhovú cenu
35000 EUR a preto mu nevznikol záväzok zaplatiť pôvodnému žalobcovi províziu. Poukázal na to, že
sám pôvodný žalobca v roku 2016 potvrdil žalovanému, že mu nič nedlhuje. Tiež poukázal na to, že od
roku 2014 do roku 2016 pôvodný žalobca neuskutočnil voči nemu žiadnu výzvu na vrátenie pôžičky.

7. Žalobca s uvedenými tvrdeniami žalovaného nesúhlasil. Uviedol, že výpoveď svedka U. V., ktorý
podľa žalovaného mal v jeho mene odovzdať peňažné prostriedky na vrátenie pôžičky pôvodnému
žalobcovi, je nedôveryhodná, pretože tento svedok v rámci svojej výpovede menil svoje tvrdenie o
tom, akým spôsobom a v akých splátkach zaplatil údajnú časť pôžičky pôvodnému žalobcovi. Podľa

žalobcu svedok U. V. najprv tvrdil, že zaplatil 19500 EUR v dvoch častiach - jednu vo výške 9000 EUR
a druhú vo výške 12500 EUR a potom sa opravil, že 9000 EUR uviedol nesprávne a že to malo byť
7000 EUR a že vybral z bankového účtu 5000 EUR a 2000 EUR doložil z vlastných peňazí. Čo sa týka
tvrdenej splátky 12500 EUR, tak tvrdenie svedka U. V. je nevierohodné, pretože uviedol, že tieto peniaze
vybral naraz v hotovosti z pokladne banky, avšak Tatra banka v tom čase vyžadovala na výber takejto

hotovosti nahlásenie vopred. Čo sa týka údajnej druhej splátky, tak U. V. nakoniec nevedel s istotou
uviesť, koľko pôvodnému žalobcovi od žalovaného vrátil, nakoniec to bolo od 7000 do 9000 EUR. Podľa
žalobcu žalovaný mohol tieto tvrdenia svedka U. V. ľahko preukázať výpisom z jeho účtu, čo doteraz
neurobil. Podľa žalobcu z dodatku č. 1 k zmluve o pôžičke, datovaného 28. 6. 2016 vyplýva, že pôžička
35000 EUR v čase uzatvorenia tohto dodatku nebola splatená. Podľa neho žalovaný ani nevysvetlil,

prečo pôvodnému žalobcovi vrátil vyššiu sumu, než si požičal. Jeho tvrdenie o zaplatení úroku 5%
ročne je nepravdivé, pretože suma ním zaplatená nijako nesedí. Tvrdenia žalovaného o splatení pôžičky
35000 EUR označil za vyfabulované. Pôvodný žalobca k platbám, ktoré žalovaný zaslal na jeho účet,
vypovedal dňa 20. 3. 2019 a uviedol k nim, že tieto boli realizované z dôvodu financovania tovaru, sktorým obchodoval žalovaný, na ktorý tovar si od pôvodného žalobcu požičiaval a pôvodný žalobca si
tieto peniaze priebežne vyberal z pokladne firmy. Pôvodný žalobca v rámci svojej výpovede zdôraznil,
že peniaze, ktoré mu žalovaný platil na účet, nemajú nič spoločné s pôžičkou 35000 EUR.

8. Z vykonaného dokazovania súd konštatuje, že medzi stranami sporu nebolo sporné, že pôvodný
žalobca uzatvoril ako veriteľ so žalovaným ako dlžníkom dňa 8. 9. 2014 zmluvu o pôžičke, na základe
ktorej pôvodný žalobca poskytol žalovanému pôžičku vo výške 35000 EUR. Z tejto zmluvy o pôžičke,
ktorú súdu doručil pôvodný žalobca súd zistil, že v tejto zmluve žalovaný potvrdil, že v deň podpísania

zmluvy prevzal od pôvodného žalobcu v hotovosti peňažné prostriedky vo výške 35000 EUR a pôžičku
sa zaviazal pôvodnému žalobcovi vrátiť na písomné požiadanie do 30 dní. Pôvodný žalobca vyzval
žalovaného na vrátenie pôžičky podľa vlastného tvrdenia SMS správou zo dňa 28. 7. 2016, čo žalovaný
nerozporoval, ale tvrdil, že v tom čase už jeho záväzok zo zmluvy o pôžičke zanikol splnením. Uviedol,
že pôžičku 35000 EUR vrátil pôvodnému žalobcovi nasledovne:
- dňa 5. 2. 2015 žalovaný zaplatil pôvodnému žalobcovi na jeho bankový účet sumu 3000 EUR

- dňa 18. 2. 2015 žalovaný zaplatil pôvodnému žalobcovi na jeho bankový účet sumu 5300 EUR
- dňa 31. 3. 2015 žalovaný zaplatil pôvodnému žalobcovi na jeho bankový účet sumu 1545 EUR
- dňa 23. 4. 2015 žalovaný poslal sumu 12500 EUR na účet U. V., ktorý následne tieto peniaze v plnej
výške odovzdal pôvodnému žalobcovi v hotovosti
- dňa 16. 6. 2015 žalovaný zaplatil sumu 1000 EUR na bankový účet pôvodného žalobcu

- dňa 10. 7. 2015 žalovaný zaplatil sumu 6000 EUR na bankový účet pôvodného žalobcu
- dňa 27. 11. 2015 zaplatil žalovaný sumu 7000 EUR na účet U. V., ktorý následne tieto peniaze odovzdal
v hotovosti pôvodnému žalobcovi.
Žalovaný teda tvrdil, že pôžičku v časti 16 845 EUR vrátil tak, že tieto peňažné prostriedky zaplatil na
bankovýúčetpôvodnéhožalobcuazvyšokpôžičkyvrátilprostredníctvomU.V.,ktorýpopredchádzajúcej

dohode so žalovaným peňažné prostriedky, ktoré mu žalovaný vopred zaplatil na bankový účet, vybral
cez pokladňu banky a odovzdal pôvodnému žalobcovi v hotovosti.

Pôvodný žalobca potvrdil, že žalovaný mu vyššie uvedené peňažné prostriedky v celkovej výške 16845
EUR zaplatil na jeho bankový účet, ale poprel, že by tieto peniaze žalovaný zaplatil na vrátenie pôžičky

vo výške 35000 EUR. Pôvodný žalobca na pojednávaní dňa 20. 3. 2019 k týmto platbám uviedol, že
pokiaľ medzi ním a žalovaným prebiehali nejaké finančné transakcie, tak sa nejednalo o peniaze z tržieb,
tie si žalovaný každý deň vyberal sám, ale on bežne žalovanému požičiaval na tovar potom si tieto
peniaze vyberal z pokladne firmy. Uviedol, že on má z tohto titulu všetko vysporiadané, firma mu nedlhuje
nič. Uviedol ešte, že to nemá nič spoločné s pôžičkami. Súd, vychádzajúc z intencií krajského súdu,

vyjadrených v rozsudku č.k. 7C/151/2016-414 zo dňa 24. 2. 2021, konštatuje, že dôkazné bremeno
ohľadne účelu platieb , ktoré žalovaný uskutočnil na bankový účet pôvodného žalobcu, znáša žalobca.
Súd dospel k záveru, že žalobca toto dôkazné bremeno neuniesol. Ako už bolo uvedené, pôvodný
žalobca sa vo vzťahu k platbám od žalovaného na svoj bankový účet vyjadril tak, že pokiaľ medzi ním a
žalovaným prebiehali nejaké finančné transakcie, tak sa jednalo o peniaze, ktoré on žalovanému bežne

požičiaval na tovar a potom si tieto pôžičky vyberal z pokladne firmy. Pokiaľ teda pôvodný žalobca tvrdil,
že požičiaval žalovanému na nákup tovaru, ale na vrátenie týchto pôžičiek si sám vyberal peniaze z
pokladne firmy ( ktorú v čase poskytnutia ako aj tvrdeného vrátenia pôžičky 35000 EUR prevádzkoval
žalovaný a pôvodný žalobca v nej pracoval ), je zrejmé, že peniaze, ktoré mu žalovaný zaplatil na
bankový účet a o ktorých žalovaný tvrdí, že boli splátkami pôžičky 35000 EUR, nemohli byť zaplatené

na vrátenie pôžičiek pôvodného žalobcu na tovar, pretože samotný žalobca uviedol, že pôžičky na
nákup tovaru si vysporiadal sám tak, že si peniaze vybral v hotovosti z pokladne firmy a v tomto smere
firma ( žalovaného ) voči nemu nemá žiadne záväzky. Zo strany pôvodného žalobcu potom nebolo
vysvetlené, na splnenie akého záväzku, alebo celkovo z akého dôvodu mu žalovaný zaplatil na jeho
bankovýúčetpeniaze,oktorýchžalovanýtvrdí,žebolisplátkamipôžičky35000EUR. Bolonažalobcovi,

aby vysvetlil dôvod zaplatenia týchto peňažných prostriedkov žalovaným - inými slovami, aby tvrdil a
preukázal existenciu nejakého iného záväzku, než pôžičky vo výške 35000 EUR, ktorú mu mal žalovaný
v rovnakom čase zaplatiť. Žalobca si túto dôkaznú povinnosť nesplnil. Súd potom konštatuje, že je
preukázaná obrana žalovaného proti žalobe, že platbami na bankový účet pôvodného žalobcu v celkovej
sume 16845 EUR čiastočne splnil záväzok zo zmluvy o pôžičke na 35000 EUR.

9. Čo sa týka platieb prostredníctvom U. V., pôvodný žalobca poprel, že by mu žalovaný prostredníctvom
neho vrátil nejaké peniaze z pôžičky 35000 EUR. Svedok U. V. v rámci svojho výsluchu dňa 20. 3. 2019
potvrdil, že ho žalovaný požiadal, aby dňa 23. 4. 2015 odovzdal v jeho mene pôvodnému žalobcovisumu 12500 EUR, čo aj urobil a v novembri 2015 opäť na základe požiadavky žalovaného pôvodnému
žalobcovi odovzdal v mene žalovaného sumu 7000 EUR - svedok síce najprv tvrdil, že ho žalovaný
požiadal, aby pôvodnému žalobcovi v novembri 2015 odovzdal sumu 9000 EUR, no neskôr svoje

tvrdenie chcel upresniť a uviedol, že pôvodnému žalobcovi odovzdal 7000 EUR. Z tohto výsluchu má
súd preukázané, že žalovaný zaplatil pôvodnému žalobcovi prostredníctvom U. V. sumu 17500 EUR.
Ani v tomto prípade pôvodný žalobca ani netvrdil, že by mal žalovaný voči nemu nejaký iný záväzok
než pôžičku 35000 EUR, ktorý by mu v tom čase mal prostredníctvom U. V. plniť. Pokiaľ žalobca tvrdil,
že výpoveď svedka U. V. je nevierohodná, pretože také vysoké peňažné čiastky v hotovosti nemohol v

uvedenom čase z banky vybrať, pretože by tieto výbery musel banke vopred nahlásiť, toto svoje tvrdenie
žalobca nepreukázal - v tomto smere ani nenavrhol vykonanie nejakých dôkazov.

Spolu teda žalovaný prostredníctvom U. V. a platbami na bankový účet pôvodného žalobcu zaplatil
celkovo 36345 EUR. Pokiaľ žalobca namieta, že žalovaný nevysvetlil, prečo na vrátenie pôžičky 36345
EUR zaplatil viac, než bola samotná pôžička, tak žalovaný uviedol, že to bolo z dôvodu, že zaplatil

pôvodnému žalobcovi aj úrok za poskytnutie pôžičky 5% ročne, resp. na pôžičku zaplatil pôvodnému
žalobcovi viac z nedbanlivosti, súd akceptuje výhradu žalobcu, že zmluvné strany si v zmluve o pôžičke
35000 EUR nedohodli úrok za poskytnutie pôžičky a preto tvrdenie žalovaného o zaplatení 5% ročného
úroku za poskytnutie pôžičky je nepravdivé, no samotná skutočnosť, že žalovaný na pôžičku podľa
vlastného vyjadrenia zaplatil o 1345 EUR viac nič nemení na tom, že žalobca nepreukázal, že by mal

v tom čase voči žalovanému nejakú inú pohľadávku, ktorú by mu žalovaný vyššie opísanými plneniami
na jeho bankový účet alebo prostredníctvom U. V. plnil.

10. Čo sa týka tvrdenia žalobcu, že tvrdenie žalovaného, že jeho záväzok voči nemu titulom pôžičky
35000 EUR zanikol splnením, a to platbami na bankový účet pôvodného žalobcu a odovzdaním peňazí

v hotovosti pôvodnému žalobcovi U. V. v čase od 5. 2. 2015 do 27. 11. 2015, je vylúčené z obsahu
Dodatku č. 1 k zmluve o pôžičke, súd nepovažuje za dôvodné. Z dodatku č. 1 zo dňa 28. 6. 2016 k
zmluve o pôžičke zo dňa 8. 9. 2014 súd zistil, že týmto dodatkom pôvodný žalobca a žalovaný v čl. I
dohodli, že čl. IV. bod 4. 3. Zmluvy o pôžičke zo dňa 8. 9. 2014 sa dopĺňa textom, ktorý znie: „ Dlžník sa
zaväzuje, že k zmluve o pôžičke zo dňa 8. 9. 2014 sa viažu nasledujúce nehnuteľnosti :

- parcela C KN č. XXXXX/X - zastavané plochy a nádvorie vo výmere 2079 m2 a na nej stojaci F. U.
so súpisným č. XXXX na LV č. XXXXX v kat. úz. E., obec E., vedenom na Okresnom úrade E., odbor
katastrálny
- parcela CKN par. Č. XXXXX/XX - zastavané plochy a nádvoria vo výmere 747 m2, zapísaná na LV č.
XXXXX v kat. úz. E., obec E., vedenom na Okresnom úrade E., odbor katastrálny.

V prípade, ak dlžník predmetné nehnuteľnosti od podpísania dodatku č. 1 k zmluve o pôžičke zo dňa 8. 9.
2014 prevedie na tretiu osobu alebo iným spôsobom príde o vlastníctvo nehnuteľnosti, bude odškodnený
veriteľ vo výške 60000 EUR ( slovom šesťdesiat tisíc Eur ) do 30 dní od podpísania zmluvy.

V prípade, že si dlžník budovu nechá, vyplatí sumu 60000 EUR ( slovom šesťdesiat tisíc Eur ) najneskôr

do 15. 12. 2017 na účet veriteľa. „

V rámci svojho vyjadrenia zo dňa 11. 9. 2018 pôvodný žalobca k tomuto dodatku č. 1 uviedol, že
samotným základom všetkých pôžičiek medzi ním a žalovaným bola zmluva o pôžičke zo dňa 8. 9. 2014.
Tento základ zmluvné strany vždy iba menili ďalšími právnymi úkonmi, a to zmluvou o pôžičke zo dňa 14.

2. 2016 a dodatkom č. 1 zo dňa 28. 6. 2016. Pôvodný žalobca ešte uviedol, že zmluvné stany sa vždy
zamerali na zmenu pôvodnej zmluvy, pričom vždy to bolo z toho dôvodu, že žalovaný chcel predlžovať
splatnosť a potreboval ďalšie peniaze. Z toho dôvodu aj zaviedol žalobcu pri dodatku č. 1 zo dňa 28. 6.
2016 o tom, že dodatkom č. 1 zabezpečuje pohľadávku žalobcu vo výške 160000 EUR, a to vlastníctvom
tam uvedenej stavby, alebo zmluvnou pokutou vo výške 60000 EUR- pôvodný žalobca ešte uviedol,

že zmluvnú pokutu vo výške 60000 EUR si od žalovaného nenárokuje. V uvedenom stanovisku ešte
pôvodný žalobca uviedol, že zdôrazňuje, že so žalovaným vždy menili a dopĺňali prvú zmluvu o pôžičke
zo dňa 8. 9. 2014 ako právny základ a preto považuje tvrdenia žalovaného o tom, uzatvorenie dodatku
č. 1 je dôkaz, že zmluva o pôžičke zo dňa 14. 2. 2016 nebola uzatvorená, resp. nemohla byť uzatvorená,
za úplnú skutkovú fabuláciu, ktorej nemožno pripísať žiadnu právnu relevanciu. Ďalej pôvodný žalobca

v podaní zo dňa 11. 9. 2018 uviedol, že vo vzťahu k dodatku č. 1 poukazuje na to, že zmluvná pokuta
vo výške 60000 EUR a zabezpečenie nehnuteľnosťou sú adekvátne k výške dlžnej pohľadávky 160000
EUR, zatiaľ čo zmluvná pokuta vo výške 60000 EUR sa v prípade hypotetickej existencie výlučne
pohľadávky vo výške 35000 EUR javí ako premrštená a nezmyselná. Podľa pôvodného žalobcu tátoskutočnosť ( okrem iného ) preukazuje, že zabezpečená pohľadávka 160000 EUR zrejme zodpovedá
zmluvnej pokute a hodnote nehnuteľností.

Z tohto vyjadrenia pôvodného žalobcu vyplýva, že za dôvod uzatvorenia dodatku č. 1 k zmluve o pôžičke
zo dňa 8. 9. 2014 považoval zabezpečenie pohľadávky na vrátenie pôžičky 160000 EUR - ide o sumu,
ku ktorej je pripočítaná pôvodným žalobcom tvrdená druhá pôžička žalovanému vo výške 125000 EUR,
ktorej existenciu však žalobca nepreukázal a ohľadne tejto pôžičky bola žaloba právoplatne zamietnutá.
V kontexte tohto vyjadrenia pôvodného žalobcu súd konštatuje, že žalobca nevysvetlil súvislosť tohto

dodatku č. 1 so zmluvou o pôžičke zo dňa 8. 9. 2014 - z obsahu dodatku č. 1 totiž nevyplýva tvrdenie
pôvodného žalobcu, že účelom dodatku bolo zabezpečenie pohľadávok zo zmluvy o pôžičke zo dňa 8.
9. 2014 na vrátenie pôžičky vo výške 35000 EUR a tiež zo zmluvy o pôžičke zo dňa 14. 2. 2016 na
125000EUR,pretoževdodatkusauvádzalenzmluvaopôžičkezodňa8.9.2014,výškazabezpečeného
záväzku sa v dodatku č. 1 neuvádza vôbec. Vzhľadom na to, že existencia „ druhej „ pôžičky vo výške
125000 EUR na základe zmluvy zo dňa 14. 2. 2016 nebola preukázaná, súd konštatuje, že z dodatku

č. 1 nemožno zistiť, že by sa týkal pôžičky vo výške 35000 EUR, a to vzhľadom na sumu 60 000 EUR,
ktorú by mal podľa tohto dodatku žalovaný zaplatiť ( pôvodnému ) žalobcovi - jednak v prípade, ak
vyššie uvedené nehnuteľnosti prevedie na tretiu osobu, ale na rovnakú sumu má podľa dodatku č. 1
( pôvodný ) žalobca nárok aj vtedy, ak si žalovaný nehnuteľnosti ponechá. Z tohto dodatku č. 1 nie je
zrejmý ekonomický dôvod jeho uzatvorenia, pretože pokiaľ by bolo pravdivé tvrdenie žalobcu, že jeho

dôvodom bolo zabezpečenie pohľadávky na zaplatenie „ prvej „ pôžičky zo dňa 8. 9. 2014, aj splatenie
„ druhej „ pôžičky zo dňa 14. 2. 2016, tak nebol dôvod, aby žalovaný zaplatil údajnú „ zmluvnú pokutu
„ 60 000 EUR rovnako v prípade, že by prišiel o vlastníctvo nehnuteľností, ako aj v prípade, ak by si
ich vo vlastníctve ponechal. Zo strany žalobcu nebol dôvod a účel uzatvorenia dodatku č. 1 racionálne
vysvetlený. Zo stanoviska pôvodného žalobcu zo dňa 11. 9. 2018 vyplynulo, že sám pôvodný žalobca

vylúčil, že by účelom dodatku č. 1 bolo len zabezpečenie pohľadávky na vrátenie pôžičky, pretože výšku
v dodatku č. 1 dohodnutej zmluvnej pokuty 60000 EUR vo vzťahu k zabezpečenej pohľadávke 35000
EUR považuje za nezmyselnú a premrštenú - ako však už bolo uvedené, v konaní nebolo preukázané,
že by zmluva o pôžičke na 125000 EUR bola vôbec pôvodným žalobcom a žalovaným uzatvorená ( čo
aj neplatne ), pretože pôvodný žalobca tvrdil, že so žalovaným uzatvorili na túto sumu písomnú zmluvu

o pôžičke, no žalovaný poprel, že by na jej fotokópii, ktorú predložil pôvodný žalobca, bol jeho pravý
podpis a pôvodný žalobca nepredložil originál tejto zmluvy o pôžičke. Keďže sa nepreukázalo tvrdenie
žalobcu o uzatvorení „ druhej „ pôžičky na 125000 EUR, žalobca v kontexte tohto zistenia nevysvetlil,
čo bolo skutočným dôvodom uzatvorenia dodatku č. 1, keď sa jeho tvrdenie o účele dodatku č. 1 na
zabezpečenie oboch pôžičiek - na 35000 EUR aj na 125000 EUR, ukázalo ako nepravdivé. Súd preto

uzavrel, že z tohto dodatku nemožno považovať za dôvodné tvrdenie žalobcu, že je ním potvrdené, že
pôžička 35000 EUR v čase jeho podpisu zmluvnými stranami nebola zaplatená.

11. K procesným súvislostiam súd uvádza, že pokiaľ na pojednávaní dňa 2. 6. 2019 zamietol návrhy
sporovýchstránnaopätovnývýsluchžalovaného,pôvodnéhožalobcuR.V.R.F.U.V..Samotnésporové

strany prostredníctvom svojich zástupcov na uvedenom pojednávaní uviedli, že tieto dôkazy navrhli len
z opatrnosti - zástupca žalovaného označil výsluch pôvodného žalobcu za nadbytočný, pretože ten
už na okolnosti splatenia pôžičky od žalovaného vypočutý bol. Aj súd považuje vykonanie opätovných
výsluchov pôvodného žalobcu, žalovaného a svedka U. V. za nadbytočné, pretože všetci uvedení sa
k relevantným okolnostiam tejto veci už vyjadrovali v rámci svojich výsluchov pred vydaním v poradí

prvéhorozsudku.Medzičasomnedošlokžiadnejzmenežaloby,aleborozhodujúcichskutkovýchtvrdení,
kuktorýmbyichbolovhodnédopočuť.VýsluchysporovýchstránasvedkaU.V.bolivykonanézákonným
spôsobom - v tomto smere ani žiadna zo strán nemala k procesnému postupu pri vykonaní týchto
dôkazov výhrady. Pôvodný žalobca R. V. by navyše v tomto štádiu konania mohol byť vypočutý ako
svedok ( keďže už nie je v pozícii žalobcu ), no dôveryhodnosť jeho svedeckej výpovede by mohla byť

reálne znížená na základe toho, že pôvodne v konaní vystupoval ako žalobca.

12. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku tak, že ju
priznal žalovanému, ktorý bol v konaní úplne úspešný. Súd mu preto priznal náhradu trov konania v
rozsahu 100%.

Poučenie:Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia na Okresný súd
Námestovo (§ 362 ods. 1C.s.p.). Odvolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na
príslušnom odvolacom súde Krajskom súde v Žiline.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania stanovených v § 127 C.s.p. uvedie, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje
za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že:
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
(§ 365 ods. 1C.s.p.).

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania (§ 365 ods. 3 C.s.p.).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľný rozsudok, môže oprávnený podať návrh na
exekúciu podľa zákona č. 233/1995 Z. z. Exekučný poriadok, v znení neskorších predpisov.