Uznesenie ,
Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. marec 2022

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 18Co/48/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8519200958
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daniela Babinová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2022:8519200958.2

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Daniely Babinovej a sudcov
JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Michala Boroňa v právnej veci žalobcu: X. U., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom J. XXX, XXX XX J., právne zastúpený: Mgr. Marcel Kandrik, advokát, Grešova 7, 080 01 Prešov,
IČO: 50 005 871 proti žalovanému: K. R., právne zastúpený: JUDr. Milan Ficek, advokát s. r. o., Žilinská
14, 811 05 Bratislava, IČO: 47 232 757, o určenie vlastníckeho práva k hnuteľnej veci, o odvolaní žalobcu

proti uzneseniu Okresného súdu Stará Ľubovňa č. k. 8C/37/2019-120 zo dňa 27.09.2021 jednohlasne
takto

r o z h o d o l :

Mení uznesenie tak, že stranám nárok na náhradu trov celého konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie rozhodol tak, že konanie zastavil a priznal žalovanému
voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o ktorej výške bude rozhodnuté po

právoplatnosti tohto uznesenia.

2. Svoje rozhodnutie vo vzťahu k výroku II. tohto uznesenia odôvodnil ust. § 262 ods. 1 a § 256 ods.
1 CSP. V dôvodoch uviedol, že žalobca podaním žaloby na súde, ktorá nemá právomoc konať vo veci,
procesne zavinil zastavenie konania a je povinný nahradiť žalovanému trovy konania v rozsahu 100 %.

3. Proti tomuto uzneseniu vo výroku II. vydaného rozhodnutia súdom prvej inštancie podal v zákonom
stanovenej lehote odvolanie žalobca. Poukázal na to, že podal žalobu o určenie vlastníckeho práva
k motorovému vozidlu podľa ust. § 21 ods. 9 z. č. 171/1993 Zb. Postupoval tak, že osoba, ktorá
si nárokuje na zaistenú vec vlastníckym právom, má zákonom stanovenú lehotu a v prípade, že
nepodá žalobu v zákonom stanovenej lehote, zaistená vec sa stáva majetkom štátu. Žalobca nadobudol
vlastníctvokmotorovémuvozidlunazákladezákonapodľazmluvyvdobrejviere,vporadíužoddruhého

nadobúdateľa od žalovaného. Za motorové vozidlo riadne zaplatil a podal aj žalobu o vydanie veci na
Okresnom súde Bratislava I. proti Ministerstvu vnútra SR. Žalobca je presvedčený, že napriek tomu,
že súd prvej inštancie zastavil konanie v dôsledku nedostatku právomoci a nielen výlučne na námietku
žalovaného,pretožekzastaveniukonaniabydošloexlege,existujúdôvodyhodnéosobitnéhozreteľana
aplikáciu ust. § 257 CSP. Žalovaný doposiaľ pristúpil k predmetnej veci pasívne, žiadnu žalobu týkajúcu
sa či už ochrany svojho vlastníckeho práva alebo vydania veci doposiaľ nepodal. Žalobca, naopak v

súlade s právnymi predpismi, chráni svoje vlastnícke právo. Z uvedených dôvodov navrhuje zmeniť
rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa § 388 CSP a rozhodnúť o náhrade trov konania tak, že stranám
sporu náhradu trov konania neprizná.

4. K odvolaniu žalobcu vyjadril sa žalovaný, ktorý poukázal na to, že argumentácia žalobcu o tom,
že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia neobstojí, keďže v danej veci aplikoval

súd prvej inštancie správne zákonné ustanovenie a správne ho aj vyložil, z tohto dôvodu nedošlo k
omylu pri aplikácii práva. Žalobca tvrdí, že k zastaveniu konania by došlo aj v dôsledku nariadeniaEP a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12.12.2012 ex lege, a preto nedošlo k zastaveniu konania len na
námietky žalovaného. S týmto tvrdením nemožno súhlasiť a žalobca si protirečí. Sám žalobca tvrdí, že
k zastaveniu konania by došlo zo zákona, a keďže je právne zastúpený, nutne musel predpokladať, že

Okresný súd Stará Ľubovňa nemá vo veci právomoc konať. Žalobca podal žalobu, súd prvej inštancie
doručil túto na vyjadrenie žalovanému, a preto, že uplatnil žalovaný procesnú obranu, vo veci nutne
vznikli trovy súdneho konania. Pokiaľ by bola žaloba doručená na príslušný súd ako hovorí ust. § 21
ods. 9 z. č. 171/1993 Zb., trovy konania by nevznikli tak, ako v tomto prípade. Žalobca naviac dôvody
hodné osobitného zreteľa, v čom by mali spočívať, aké pomery alebo aké okolnosti tohto prípadu by

mali byť zohľadnené pri aplikácii ust. § 257 CSP v tejto konkrétnej veci neuviedol.

5. V predmetnej právnej veci rozhodoval odvolací súd uznesením č. k. 18Co/5/2021-117 zo dňa
20.05.2021 tak, že zrušil výrok II. uznesenia napadnutého odvolaním žalobcu a vrátil vec súdu prvej
inštancie v rozsahu zrušenia na ďalšie konanie.

6. Dôvodom takéhoto postupu odvolacieho súdu bola skutočnosť, že súd prvej inštancie sa nevyporiadal
s možnosťou použitia ust. § 257 CSP, teda zistenia, či neexistujú dôvody hodné osobitného zreteľa v
predmetnej právnej veci. Citoval aj rozhodnutie Ústavného súdu SR I. ÚS/387/2019.

7. Súd prvej inštancie rozhodol v predmetnej veci v rozsahu zrušenia tak, že priznal uznesením, ktoré

bolo znova napadnuté odvolaním žalobcu zo dňa 27.09.2021 tak, že priznal žalovanému voči žalobcovi
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o ktorej výške bude rozhodnuté po právoplatnosti
rozhodnutia. V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že po zhodnotení možnej aplikácie § 257 CSP v zmysle
pokynu odvolacieho súdu dospel súd prvej inštancie k záveru, že pre aplikáciu tohto ustanovenia nie
sú v danom prípade splnené podmienky. Súd prvej inštancie vychádzal z toho, že žalobca je právne

zastúpený, pričom ako sám uvádzal v odvolaní proti výroku o trovách konania, súd by konanie pre
nedostatok právomoci aj tak zastavil. Ak teda právny zástupca podal žalobu na súd, o ktorom vedel, že
nemá právomoc konať vo veci, potom procesne zavinil zastavenie konania. Na uvedenom nič nemení
ani skutočnosť, že žalobca si musel svoje vlastnícke právo uplatniť na súde. Zrejme preto sa obrátil
žalobcanaprávnehozástupcu,uktoréhojepredpoklad,žepoznáprávoauplatnínárokžalobcunasúde,

ktorý má právomoc na prejednanie sporu. Iba potreba uplatniť si svoje právo na súde, povinnosť súdu
zastaviť konanie pre nedostatok právomoci, či pasivita žalovaného nie sú okolnosťami, ktoré by mali
odôvodniť dôvody hodné osobitné zreteľa, najmä za vyššie uvedených okolností vedomého uplatnenia
práva na súde, ktorý nemá právomoc prejednať vec. Opačný výklad by spôsobil, že aplikácia § 257 CSP
by nebola výnimočná, ale bolo by ju možné aplikovať bežne, čo evidentne nebolo cieľom predkladateľa

CSP, ktorý aj priamo v § 257 CSP uviedol, že má ísť o výnimočnú aplikáciu tohto ustanovenia (teda nie
o aplikáciu na bežné okolnosti prípadov (ako je tomu podľa názoru súdu aj v tomto konaní), pri ktorých
je potrebné aplikovať zásadu úspechu alebo zásadu zodpovednosti za zavinenie.

8. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací podľa ust. § 34 CSP prejednal rozhodnutie, ako aj konanie,

ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ust. § 378, § 379 a § 380 CSP a dospel k záveru, že
odvolanie žalobcu proti uzneseniu súdu prvej inštancie je dôvodné. Súd prvej inštancie zistil skutočnosti,
ktoré bolo potrebné zistiť pre posúdenie veci, no dospel k nesprávnym skutkovým a právnym záverom,
a preto boli splnené podmienky pre zmenu tohto rozhodnutia podľa § 388 CSP.

9. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca podal dňa 17.07.2019 na Okresný súd do Starej Ľubovne žalobu
o určenie vlastníckeho práva k hnuteľnej veci, konkrétne motorového vozidla. Ako listiny a dôkazy
predložilkúpnuzmluvuuzavretúmedzistranamisporu,akoajpredošlúkúpnuzmluvuzroku2018,ktorou
nadobudol predávajúci túto vec do svojho vlastníctva. Zároveň predložil aj potvrdenie o zaistení veci z
31.05.2019 a oznam Okresného riaditeľstva PZ, odbor kriminálnej polície v C. L. z 11.06.2019, z ktorého

vyplýva, že hnuteľná vec, teda konkrétne motorové vozidlo bolo podľa ust. § 21 ods. 9 z. č. 171/1993
Zb. uložená do úschovy. V tomto oznámení - upovedomení OR PZ C. L. v odseku 2 odporučili žalobcovi
v lehote 60 dní od doručenia tohto písomného oznámenia uplatniť si vlastnícke právo na zaistenú vec
na príslušnom súde.

10. Žaloba bola doručená žalovanému, ktorý následne poveril advokátsku kanceláriu a zvolil si právneho
zástupcu na zastupovanie v predmetnej právnej veci. Po vyjadrení žalovaného súd prvej inštancie
konanie zastavil s poukazom na článok 4 bod 1 nariadenia EP a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12.12.2012.11. V skoršom rozhodnutí predmetnej právnej veci týkajúce sa napadnutého výroku o náhrade trov
konania, odvolací súd uviedol, že je potrebné v súlade s koncepciou Civilného sporového poriadku
poskytnúť širší priestor pre rozhodnutie o trovách konania a zohľadniť vo veci nielen osobné, majetkové

pomery strán sporu, ale aj vec samotnú, čiže predmet konania. Súd prvej inštancie sa zaoberal teda
otázkou možného použitia § 257 CSP v súlade s pokynom odvolacieho súdu, dospel však k záveru, že
je potrebné priznať žalovanej strane nárok na náhradu trov konania, keďže k zastaveniu konania došlo
pre nedostatok právomoci súdu vo veci konať, a tak procesne žalobca zavinil zastavenie konania.

12. Odvolací súd vychádzal z odvolacích námietok, ktoré zopakoval žalobca v odvolaní voči rozhodnutiu
vo veci z 13.10.2020 (č. l. 87) a k námietkam, ktoré uviedol v druhom svojom odvolaní žalobca na č.
l. 124.

13. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

14. V podstate je vytvorený širší priestor pre rozhodnutie v tom smere použiť ust. § 257 CSP ako v
prípadoch upravených ešte pôvodným právnym predpisom, teda Občianskym súdnym poriadkom.

15. Pred tým, než všeobecný súd dospeje k záveru o potrebe aplikácie ustanovenia § 257 CSP,

je potrebné ustáliť otázku procesného úspechu sporových strán, keďže účelom tohto ustanovenia je
odstránenie neprimeranej tvrdosti voči strane sporu, ktorá nemala v konaní úspech v záujme dosiahnutia
spravodlivosti.
(Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 225/2020 z 27. augusta 2020, uverejnený v
Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu SR pod č. 31/2020, zdroj: ustavnysud.sk)

16. Súd v prípade použitia ustanovenia § 257 je povinný „vytvoriť procesný priestor" umožňujúci stranám
sporu vyjadriť svoje stanovisko k prípadnému použitiu tohto ustanovenia [pozri k tomu rozsudok ESĽP
Čepek proti Českej republike (sťažnosť č. 9815/10), ako aj nálezy Ústavného súdu ČR sp. zn. PL. ÚS
46/13 a sp. zn. I. ÚS 1593/15]. Strana má teda právo byť explicitne vyzvaná, aby včas k prípadnej
aplikácii § 257 vyjadrila svoje stanovisko. Výrok rozhodnutia v prípade úplnej moderácie by mal znieť

„stranám sa nárok na náhradu trov konania nepriznáva" resp. „súd stranám nárok na náhradu trov
konania nepriznáva". Výrok, že „žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania“ už nemá v CSP
oporu.
(Nález Ústavného súdu SR z 2. apríla 2020, sp. zn. PL ÚS 387/2019-60)

17. Ustanovenie § 257 CSP preberá doterajšiu úpravu v ustanovení § 250 ods. 1 prvej vety OSP. Účelom
ustanovenia § 257 CSP je umožniť súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov
konania zavedením moderačného absolučného práva. Toto ustanovenie je výrazom skutočnosti, že
tam, kde zákon nemôže byť natoľko kazuistický, aby postihol celú rozmanitosť života, právo sa dotvára
sudcovským výkladom v medziach ustanovených všeobecnými podmienkami uvedenými v zákone, za

splnenia ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru o náhrade trov konania, než by plynul
z použitia všeobecných zásad náhrady trov konania. Civilný sporový poriadok vyžaduje pre realizáciu
tohto sudcovského moderačného práva, aby v danom prípade išlo o výnimočné okolnosti a dôvody
hodné osobitného zreteľa.

18. V sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu v
konaní (§ 255 CSP). Aplikácia ustanovenia § 257 CSP pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza
do úvahy v prípadoch, keď síce sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania
podľa § 255a nasl. CSP , súd však dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre
ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť

v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj
v okolnostiach u strán sporu.

19. Judikatúra tiež konštatovala, že toto ustanovenie nie je možné považovať za predpis, ktorý by
zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd

povinnýskúmať,čivprejednávanejvecineexistujúzvláštneokolnostihodnéosobitnéhozreteľa,naktoré
je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie preto
nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásadyrozhodovania o trovách konania (pozri uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. januára 2010, sp. zn. 2
M Cdo 17/2009).

20. Ustanovenie § 150 ods. 1 OSP neslúži k zmierňovaniu majetkových rozdielov medzi účastníkmi
konania, ale k riešeniu situácie, v ktorej je nespravodlivé, aby ten, kto dôvodne bránil svoje porušené
alebo ohrozené práva alebo právom chránené záujmy, získal náhradu trov, ktoré pri tomto konaní
dôvodne vynaložil. Rozhodnutie súdu, podľa ktorého ten, kto v konaní napokon uspel, znášal svoje
náklady, sa preto bude javiť spravodlivým predovšetkým vzhľadom na existenciu okolností súvisiacich

so stavom pred začatím sporu, so správaním sa účastníkov v priebehu sporu, s okolnosťami uplatnenia
nároku a pod. ( uznesenie NS SR č.k. 6MCdo 5/2011 z 18.01.2012 ).

21. Odvolací súd sa domnieva, že dôvody hodné osobitného zreteľa v predmetnej právnej veci predsa
len existujú. Z podania žaloby a z odvolania žalobcu vyplýva, že žalobca riadne kúpnou zmluvou
nadobudol vlastníctvo k motorovému vozidlu 31.12.2018 za 11.850 eur. Následný postup ORPZ Stará

Ľubovňa z 31.05.2019 smeroval k tomu, že motorové vozidlo bolo zaistené a žalobca v čase, kedy podal
žalobu a v čase rozhodnutia súdu prvej inštancie nedisponoval ani motorovým vozidlom, ani finančnými
prostriedkami, pričom túto hnuteľnú vec nadobudol v súlade s platnými právnymi predpismi.

22. Žalovaný sústredil svoje vyjadrenie k veci len na otázku procesného charakteru, teda na existenciu

právomoci súdu konať vo veci. Z tohto vyjadrenia vyplýva, že námietka bola opodstatnená, súd prvej
inštancie na toto aj prihliadol. Je síce pravdou, že z ust. § 9 CSP vyplýva, že súd kedykoľvek prihliadne
na nedostatok svojej právomoci, napriek tomu sa odvolací súd domnieva, že podmienka právomoci
všeobecného súdu na konanie vo veci je jednou zo základných predpokladov konania, na ktorú prihliada
súd už pri podaní žaloby.

23. Naviac je potrebné poukázať na to, čo vyplýva z podania žalobcu, že okrem teda kúpnej zmluvy a
rozhodnutia o zaistení veci a tiež ďalších pokynov ORPZ - Okresná kriminálna polícia C. L. vyplýva, že
žalobcavprípade,žesadomnieva,žejevlastníkompredmetnejveci,jepovinnýpodaťžalobunaurčenie
vlastníckeho práva, čo učinil rovnako, ako aj žalobu na vydanie veci. Z týchto zistených skutočností, že

žalobca bol aktívny pre uplatnenie svojho nároku osobitnou žalobou po poučení políciou a vo výsledku
doteraz motorové vozidlo vrátené nebolo a ani finančné prostriedky, považoval tieto okolnosti za dôvody
hodné osobitného zreteľa pre použitie § 257 CSP, práve pre túto mimoriadnu okolnosť, ktorá spočívala
v predmete konania.

24. Preto odvolací súd podľa ust. § 388 CSP zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie tak, že stranám
nárok na náhradu trov celého konania nepriznal.

25. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerov hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).