Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 31. máj 2017

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 8CoP/407/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7113222763
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marianna Hrabovecká

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7113222763.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvKošiciachvsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.MariannyHraboveckejačleniek

senátu JUDr. Ludviky Bodnárovej a JUDr. Frederiky Zozuľákovej vo veci starostlivosti súdu o maloleté
deti C. Q. O. nar. XX.X.XXXX a P. nar. XX.X.XXXX zastúpené kolíznym opatrovníkom Úradom práce,
sociálnych vecí a rodiny v Košiciach detí rodičov PhDr. PaedDr. P. C., Phd. nar. XX.X.XXXX bývajúcej na
O. ul. č. XX v O. zastúpenej Advokátskou kanceláriou Nižník & Partners, s.r.o. so sídlom na Kováčskej
ul. č. 49 v Košiciach a Ing. P. C. nar. X.X.XXXX bývajúceho na X. ul. č. X v F. v konaní o úprave výkonu
rodičovských práv a povinností k maloletým deťom na čas pred rozvodom manželstva o odvolaní otca
proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo 4.8.2016 č.k. 22P/110/2013-235 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutom výroku o výživnom pre mal. VeH. O. C. nar. XX.X.XXXX a
pre mal. P. C. nar. XX.X.XXXX.

P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutom výroku o dlžnom výživnom okrem spôsobu zaplatenia dlhu,
ktorý mení tak, že otec je povinný zaplatiť dlžné výživné pre mal. Q. O. a pre mal. P. do XX.XX.XXXX
matke maloletých detí.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zastavil konanie o zverenie maloletých detí C. a úprave
styku otca s nimi na čas pred rozvodom manželstva. Otca zaviazal prispievať na výživu mal. Q. O.

100 Eur mesačne a na výživu mal. P. 100 Eur mesačne za obdobie od 9.8.2013 do 22.7.2016. Dlžné
výživné pre mal. Q. O. 3.544,90 Eur a pre mal. P. 3.544,90 Eur za obdobie od 9.8.2013 do 22.7.2016
ho zaviazal zaplatiť matke maloletých do 20 dní od právoplatnosti napadnutého rozhodnutia. Protinávrh
otca zamietol a o trovách účastníkov konania rozhodol tak, že žiaden z nich nemá právo na ich náhradu.

2. Proti výrokom o výživnom, dlžnom výživnom a zamietnutí protinávrhu otca podal v zákonnej lehote
odvolanie otec maloletých detí s návrhom, aby odvolací súd zmenil napadnuté rozhodnutie tak, že

vyhovie jeho návrhu, eventuálne aby rozhodnutie v napadnutej časti zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie. Zdôraznil, že rozhodnutie o dlžnom výživnom, v zmysle ktorého má zaplatiť spolu
na obe deti 7.089,80 Eur v lehote do 20 dní od právoplatnosti napadnutého rozhodnutia nezohľadňuje
jeho schopnosti, možnosti ani majetkové pomery, je neprimerané a finančne likvidačné. Uviedol, že nie
je schopný v určenej lehote zaplatiť dlžné výživné, čo môže mať za následok jeho trestné stíhanie.
Vyslovil presvedčenie, že v tomto prípade absentuje zásada primeranosti a spravodlivosti, pričom
poukázal na to, že za posledné tri roky maloleté deti žili v podiele 70 % s ním a 30 % s matkou.

Vytkol konajúcemu súdu, že sa dôsledne nezaoberal ani jednou zo závažných skutočností, ktoré uviedol
v podaní z 25.7.2016, v dôsledku čoho je v napadnutom rozhodnutí veľa nejasností, ako aj nesprávne
vyhodnotenie vykonaných dôkazov v jeho neprospech. Poukázal na to, že v konaní o rozvod manželstva
a úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom na čas po rozvode podal odvolanieproti výrokom o zverení maloletých detí do osobnej starostlivosti matky a úprave styku, pričom navrhol
zveriť maloleté deti do striedavej osobnej starostlivosti, čo by v prípade vyhovenia jeho odvolaniu malo
významný dopad nie len na úpravu styku, ale aj na určené výživné. Citujúc odôvodnenie rozsudku č.k.

11P/113/2013 na strane 11 ohľadom foriem plnenia si vyživovacej povinnosti vytkol konajúcemu súdu, že
nezohľadnil, ani sa riadne nevysporiadal so skutočnosťou, že za posledné tri roky okrem peňažnej formy
sa podieľal na zabezpečovaní výživy pre maloleté deti aj osobnou starostlivosťou, nakoľko maloleté deti
opakovane a často bývali u neho. V tejto súvislosti zdôraznil, že matka s nimi v rokoch 2013, 2014,
2015 nebola v kontakte v súčte viac ako 200 dní v roku a v tom čase zabezpečoval starostlivosť o

nich výlučne sám. Konštatoval, že dôvodom jej nezáujmu bola okrem iného aj jej sústavná pracovná
vyťaženosť spojená s vedeckou a publikačnou činnosťou. Vyslovil presvedčenie, že konajúci súd mal
pri rozhodovaní vo veci starostlivo posúdiť všetky aspekty plnenia si vyživovacej povinnosti u obidvoch
rodičov, pričom mal starostlivo prihliadať na to, ktorý z nich a v akej miere si v rozhodnom období plnil
svoju vyživovaciu povinnosť. Uviedol, že podľa jeho názoru nie je významné, kedy sa navrhovateľka
odsťahovala zo spoločnej domácnosti, ale to, ako často sa otec stretával s deťmi počas troch rokov a v

akej miere zabezpečoval o nich osobnú starostlivosť. Poukázal na ust. § 77 ods. 1 Zákona o rodine a
uviedol, že v tomto prípade absentuje akýkoľvek dôvod hodný osobitného zreteľa, ktorý by odôvodňoval
spätné určenie výživného. Tvrdenia o tom, že deti sa s ním stretávajú len v čase tréningu v Prešove,
označil za nepravdivé, pretože s nimi trávi podstatne viac času, sú u neho cez víkendy a chodí s nimi
na výlety. Nesúhlasil ani s rozhodnutím konajúceho súdu o tom, že na ich výživy prispieval len úhradou

výdavkov spojených s tenisom, nakoľko maloletým a matke platil faktúry za telefóny a uhrádzal ostatné
výdavky spojené s riadnym chodom domácnosti. Dôrazne sa ohradil voči tvrdeniu, že má ľahostajný
prístup k ortopedickým vložkám, ktoré deti potrebujú, že nejaví záujem o ich zdravotný stav a študijné
výsledky, ako aj voči tomu, že autoritatívne organizuje tenisové turnaje a nerešpektuje ich právo na
oddych. Tvrdenia konajúceho sú u o tom, že jeho skutočný príjem je vyšší ako preukázaný označil, za

skryté kriminalizovanie jeho osoby, nakoľko týmito tvrdeniami ho konajúci súd vykreslil ako špekulanta
s podozrením na páchanie trestnej činnosti. V tejto súvislosti uviedol, že k znižovaniu jeho príjmu došlo
z dôvodu zhoršujúcej sa finančnej situácie jeho zamestnávateľa Nábytok Prešov, a.s., ktorý od roku
2012 nevykazuje žiaden zisk, v dôsledku čoho musel pristúpiť k reštriktívnym opatreniam v podobe
znižovania príjmov a nevyplácania odmien za členstvo v dozornej rade. Z týchto dôvodov nesúhlasil

s rozhodnutím súdu prvej inštancie, ktorý určil výživné na základe jeho potencionálneho príjmu a
nie skutočne preukázaného. S poukazom na uznesenie Krajského súdu v Košiciach z 11.12.2014 č.k.
7CoP/329/2014-98, z ktorého vyplýva, že maloleté deti sa s otcom pravidelne stretávajú a prespávajú
v jeho domácnosti, opätovne zdôraznil, že v čase, kedy sú maloleté deti u neho, zabezpečuje o nich
plnohodnotnú osobnú starostlivosť, preto mal súd prvej inštancie tieto skutočnosti pri rozhodovaní o

výživnom zohľadniť, nakoľko každý pobyt s deťmi ho stojí čas a peniaze. V závere odvolania konštatoval,
že konajúci súd nesprávne vec právne posúdil, keď mu nepovolil splácať dlžné výživné z dôvodu, že
si musel byť vedomý toho, že si neplní vyživovaciu povinnosť k maloletým, nakoľko, ako už opakovane
uviedol, v rozhodnom čase zabezpečoval o maloleté deti častú osobnú starostlivosť a plnil si svoju
vyživovaciu povinnosť.

3. Matka vo vyjadrení k odvolaniu otca uviedla, že má za to, že konajúci súd správne rozhodol vo
veci, nakoľko dôkladne posúdil skutkový stav a pri rozhodovaní riadne vychádzal z vykonaných
dôkazov, v dôsledku čoho sa so závermi konajúceho súdu plne stotožňuje. Poukázala na to, že otec
argumentuje skutočnosťami, ktoré boli predmetom konania o rozvode manželstva a s ktorými sa súd

riadne vysporiadal, pretože nerozlišuje predmetné konanie o rozvode. Tvrdenia otca, že si v posledných
rokoch plnil vyživovaciu povinnosť označila za nepravdivé a účelové. Zdôraznila, že od kedy sa s ňou
maloleté deti presťahovali do O., neprispel na ich výživu ničím, okrem výdavkov spojených s tenisom.
Určené výživné označila za zákonné a správne, pretože zodpovedá všetkým zákonným požiadavkám
Zákona o rodine. Konštatovala, že napadnuté rozhodnutie je riadne a zákonne odôvodnené, pričom

konajúci súd starostlivo prihliadal na všetko, čo vyšlo v priebehu konania najavo. Nesúhlasila s tvrdením
otca, že lehota na zaplatenie dlžného výživného je likvidačná a poukázala na to, že počas troch rokov
sa sama starala o deti a zabezpečovala ich výživu. V tejto súvislosti konštatovala, že podľa jej názoru
je v rozpore s dobrými mravmi, ak povinný rodič neprispieva na výživu svojich detí po dobu troch rokov.
Poukázala na to, že otec bez jej vedomia previedol rodinný dom na X. ul. č. X Q. F. darovacou zmluvou

na svojich rodičov a v tejto veci už podala žalobu o určenie neplatnosti právneho úkonu. Zdôraznila,
že je nepochybné, že otec sa úmyselne zbavuje svojho majetku, pretože svojim účelovým konaním
chce dosiahnuť určenie čo najnižšieho výživného. Na základe týchto skutočností navrhla napadnuté
rozhodnutie potvrdiť ako vecne správne.4. Otec vo vyjadrení k vyjadreniu matky okrem skutočností, ktoré uviedol v podanom odvolaní
konštatoval, že matka nepochopila zistený skutkový stav veci ani reálne skutočnosti, ktoré uviedol

vo svojom odvolaní. Konštatoval, že vyporiadanie majetkových pomerov medzi ním a matkou nesúvisí
s predmetným konaním a poukázal na to, že matka sa neoprávnene cíti byť spoluvlastníčkou
nehnuteľnosti, ktorá jej nikdy nepatrila. Zdôraznil, že svoju vyživovaciu povinnosť si riadne plnil, pričom
opätovne citoval odôvodnenie rozsudku č.k. 11P/113/2013 na strane 11 ohľadom foriem plnenia si
vyživovacej povinnosti rodičov k deťom. Trval na tom, že matka klame a účelovo zavádza konajúci súd,

keď tvrdí, že otec sa o maloleté deti riadne nestará a nezabezpečuje ich potreby. Vyslovil presvedčenie,
že je povinnosťou konajúceho súdu zohľadniť pri rozhodovaní o výživnom čas, ktorý deti s otcom
skutočne strávili, ako aj výdavky s tým spojené. Opakovane vyslovil presvedčenie, že neboli splnené
zákonné podmienky, pre rozhodnutie o spätnom priznaní určeného výživného v zmysle ust. § 77 ods.
1 Zákona o rodine. Poukázal na závery znaleckého dokazovania, z ktorého okrem iného je zrejmé, že
obe deti uviedli otca na prvom mieste, pričom mal. P. zaradil matku na druhé miesto a mal. Q. O. až na

štvrté miesto. V závere uviedol, že súčasný právny zástupca matky je už tretím právnym zástupcom v
konaní, preto dôkladne nepozná podstatné skutočnosti.

5. Zákonom č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) bol zrušený Občiansky súdny
poriadok v znení platnom do 30.6.2016 (§ 473 CSP) a zároveň 1.7.2016 nadobudol účinnosť aj zákon

č. 161/2015 Z.z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej len „CMP“).

6. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom
nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia, právne účinky úkonov, ktoré v konaní
nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované.

7. Podľa § 395 ods. 1 CMP ak § 396 neustanovuje inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia, právne účinky úkonov, ktoré v
konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované.

8. Podľa § 2 ods. 1 CMP na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového
poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.

9. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením

napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

10. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch spolu s konaním,

ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z § 65 a § 66 CMP bez nariadenia pojednávania
podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že súd prvej inštancie
dostatočnezistilskutočnýstav,posúdilhopodľasprávnychustanoveníZákonaorodine,vsúlades§191
ods. 1 CSP vyhodnotil dôkazy, pričom starostlivo prihliadal na všetko, čo vyšlo v konaní najavo, vrátane
toho, čo uviedli účastníci konania, preto je odôvodnenie rozsudku v napadnutej časti presvedčivé a s

jehozávermisaodvolacísúdvplnomrozsahustotožňuje.Konajúcisúdsavysporiadalsnámietkamiotca
uplatnenými v odvolaní, ktoré tvorili jeho obranu už v priebehu konania pred súdom prvej inštancie a otec
ani v odvolacom konaní neuviedol také relevantné skutočnosti, ktoré by mali za následok iné rozhodnutie
o jeho vyživovacej povinnosti voči maloletým deťom Q. O. Y. P.. Odvolací súd dospel k záveru, že v
priebehu konania na súde prvej inštancie boli nepochybne preukázané všetky skutočnosti podstatné pre

rozhodnutie o výživnom, v dôsledku čoho ani odvolací súd nemá pochybnosti o správnosti rozhodnutia
súdu prvej inštancie a zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania,
aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov a teda za porušenie
tohto základného práva nemožno považovať neúspech, resp. nevyhovenie návrhu v konaní. Odvolací
súd tiež zdôrazňuje, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale

len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny
základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie. O svojvôli pri výklade aleboaplikácii zákonného predpisu súdom by bolo možné uvažovať len vtedy, ak by svoj názor natoľko odchýlil
od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne popreli účel alebo význam. V tomto prejednávanom
prípade súd prvej inštancie dôsledne vykonal dokazovanie a úplne zistil skutočný stav, ktorý následne

správne právne posúdil, pričom jeho skutkové a právne závery zjavne nie sú svojvoľné, neudržateľné
a ani neboli prijaté v zrejmom omyle konajúceho súdu, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na
spravodlivý proces. Odvolací súd ďalej konštatuje, že rozsudok súdu prvej inštancie obsahuje náležitosti
rozsudku podľa § 220 ods. 2 CSP a len odlišný názor účastníka vo vzťahu k hodnoteniu dôkazov
a úvahám súdu uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku nečiní rozhodnutie nezákonným a

nepreskúmateľným.

11. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie v
napadnutých výrokoch, okrem výroku o spôsobe zaplatenia dlhu na výživnom, preto podľa § 387
ods. 1 CSP sa obmedzil v odôvodnení svojho rozhodnutia len na skonštatovanie správnosti dôvodov
rozhodnutia súdu prvej inštancie, resp. doplnil na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia

ďalšie dôvody.

12. Odvolací súd zdôrazňuje, že ak otcom prezentované výdavky vynakladané na podporu športovej
aktivity maloletých detí (tenis) a to bez zohľadnenia jeho osobných životných nákladov vysoko presahujú
svojouvýškoudokladovanémožnostiotca,potomjesprávnaúvahasúduprvejinštancieoschopnostiach

a možnostiach otca plniť si vyživovaciu povinnosť voči maloletým deťom po 100 Eur mesačne v
rozhodnom období a dovoľuje záver, že pomery otca sú lepšie, ako ich prezentoval v priebehu
konania na súde prvej inštancie, ako aj v odvolacom konaní, nota bene súd prvej inštancie správne
zhodnotil túto disproporcionalitu ako relevantnú okolnosť pre posudzovanie príjmu otca z hľadiska
potencionality príjmu (§ 75 ods. 1 Zákona o rodine), t.j. neprihliadol na jeho skutočný príjem, ktorý v

čase vyhlásenia rozsudku dosahoval, ale vychádzal z jeho potencionálneho príjmu, teda príjmu, ktorý by
mohol dosahovať na základe objektívne preukázaných skutočností (kvalifikácia, odbornosť, vedomosti,
pracovné skúsenosti), ale najmä na základe životného štandardu, ktorým sa navonok prezentuje a
ktorý aj reálne dosahoval v čase začatia konania o úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k
maloletým deťom na čas do rozvodu manželstva. Je nepochybné, že maloleté deti Q. O. a P. boli

prakticky v osobnej starostlivosti matky v rozhodnom období, ktorá si plnila vyživovaciu povinnosť voči
nim formou poskytovania vecných plnení (bývanie, strava, nákup ošatenia a obuvi, školských potrieb,
zabezpečenie zdravotnej starostlivosti a pod.) a výkonom osobnej starostlivosti o maloleté deti, kým sa
s otcom prakticky len stretávali, pričom čas strávený s otcom sa prelínal výkonom športových aktivít
maloletýchdetí(tréningytenisu,turnaje),resp.boltakmervýlučnevyužívanýnašportovéaktivitydetípod

dohľadom otca, ako to vyplýva aj z vyjadrenia maloletých detí pred znalkyňou a kolíznou opatrovníčkou.
V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že aktivity otca počas styku s deťmi sú rozhodne prínosom
pre deti, ale analogicky v súlade so zásadou vyjadrenou v Zákone o rodine, že otec okrem osobnej
starostlivosti je povinný počas styku postarať sa aj o osobné potreby detí naturálnym plnením, sa
tieto výdavky zásadne nezapočítavajú do vyživovacej povinnosti (v tomto prípade otca), pretože svojim

účelom sú viazané na pobyt detí u otca, resp. sú jeho dobrovoľným plnením na základe vlastného
uváženia, aj keď sú vynakladané v záujme detí, ktoré ich rozhodne vnímajú ako prejav otcovskej lásky a
záujmu. K uvedenému zaujala stanovisko i judikatúra, z ktorej vyplýva, že krátkodobý pobyt maloletého
dieťaťa u rodiča (víkend, prázdniny, sviatky) nie je spravidla dôvodom dočasného oslobodenia tohto
rodiča od povinnosti platiť výživné (R 73/1969). Súd prvej inštancie teda správne posúdil, že príspevky

otca súvisiace s členstvom maloletých detí v tenisovom klube nemajú charakter výživného a následne
správne rozhodol, keď zohľadnil plnenia otca v rámci ustálenia dlžného výživného v rozhodnom období
ibavminimálnomrozsahumimopríspevkovnašportovéaktivity.Vtejtosúvislostiodvolacísúdpoukazuje
na rozsudok Okresného súdu Košice I zo 7.6.2016 č.k. 11P 113/2013-245 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Košiciach z 28.2.2017 č.k. 7CoP 237/2016-302, ktorým bol otec zaviazaný prispievať

na výživu maloletej Q. O. 130 Eur mesačne a maloletého P. 120 Eur mesačne na čas po rozvode
manželstva, ktorý korešponduje s rozhodnutím o vyživovacej povinnosti otca po 100 Eur mesačne pre
každé dieťa na čas do rozvodu manželstva, pretože rozsah osobnej starostlivosti otca o maloleté deti
má za následok primerané zníženie rozsahu jeho vyživovacej povinnosti určenej v peniazoch práve so
zreteľom na frekvenciu a rozsah styku otca s maloletými deťmi v rozhodnom období. Odvolací súd tiež

poznamenáva, že súd prvej inštancie správne určil počiatok vyživovacej povinnosti otca od podania
návrhu,t.j.9.8.2013,tedaniespätne,akosamylnedomnievaotec.Pretožesúdprvejinštanciesprávnea
zákonnerozhodolovýživnompremaloletúQ.O.apremaloletéhoP.,akoajodlžnomvýživnom,odvolacísúd rozsudok súdu prvej inštancie v týchto výrokoch podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil
a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplnil ďalšie dôvody podľa § 387 ods. 2 CSP.

13. Podľa § 388 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky
na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

14. Podľa § 232 ods. 3 CSP, lehota na plnenie je tri dni a plynie od právoplatnosti rozsudku, súd môže
v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu.

15. Odvolací súd preskúmaním všetkých relevantných skutočností týkajúcich sa spôsobu zaplatenia
dlhu na výživnom pre maloletú Q. O. a maloletého P. dospel k záveru, že vzhľadom k priznanému
nároku a osobným pomerom otca je spravodlivé určiť dlhšiu lehotu splatnosti a vzhľadom k povahe
prejednávanejveci,ktoroujeurčenievýživnéhopremaloletédeti,ktoréešteniesúschopnésamésaživiť
a dĺžke rozhodovania o návrhu (konanie začaté 9.8.2013) určil lehotu na plnenie do 31.12.2017. Z týchto

dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o spôsobe zaplatenia dlhu na výživnom
zmenil a podľa okolností daného prípadu určil dlhšiu lehotu splatnosti, konkrétne do 31.12.2017.

16. Rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 3 vety druhej CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 a nasl. CSP) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Uvedená povinnosť neplatí, ak je dovolateľ fyzická
osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).