Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. január 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/206/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2317207525
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Terézia Mecelová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2317207525.2

Uznesenie

KrajskýsúdvTrnavevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.TerézieMecelovejačlenieksenátu
JUDr. Zlatice Javorovej a JUDr. Gabriely Briškovej, vo veci žalobcu: S. Q., nar. XX. C. XXXX, bytom
Q. XXXX, zastúpeného advokátom: JUDr. Ľudovít Štanglovič, Jarmočná 2264/3, Šaľa, proti žalovanej:
Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné
námestie 13, Bratislava, o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci, o

odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Galanta zo 17. mája 2018 č. k. 17C/23/2017-113, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie r u š í a vec mu vracia na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalobu zamietol, II. žalovanej priznal voči žalobcovi
nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 3 ods. 1 písm. a/, c/, § 4 ods. 1 písm. a/, b/, § 5 ods.
1, § 6 ods. 1 a 2, § 8 ods. 5 písm. b/, ods. 6 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „ZoZS“).
Vecne dôvodil, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 27.3.2017 voči žalovanej domáhal náhrady
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci a to nemajetkovej ujmy vo výške
50.000 eur z titulu nezákonného rozhodnutia (vznesenie obvinenia) a 120.000 eur z titulu rozhodnutia

o väzbe.
Žalobu odôvodnil tým, že uznesením Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Galante, odbor
kriminálnej polície, oddelenie všeobecnej kriminality (ďalej len „OR PZ v Galante") č. ČVS: ORP-642/
OVK-GA-2012 zo dňa 26.10.2012 (ďalej len „uznesenie o vznesení obvinenia") bolo podľa § 199 ods.
1 Trestného poriadku začaté trestné stíhanie a zároveň vznesené obvinenie žalobcovi S. Q. pre zločin
nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov a prekurzorov, ich držanie a obchodovanie

s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a/, c/, d/ Trestného zákona. Proti uzneseniu o vznesení obvinenia
podal žalobca sťažnosť, ktorá bola Okresnou prokuratúrou Galanta uznesením sp. zn. 3Pv 778/12 zo
dňa 27.10.2012 (ďalej aj „uznesenie OP Galanta“) zamietnutá podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Trestného
poriadku, ako nedôvodná. Dňa 25.10.2012 o 16.40 hod. bol žalobca zadržaný, čím mu bola obmedzená
osobná sloboda. Uznesením sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu Galanta zo dňa 28.10.2012
sp. zn. 1Tp/49/2012 (ďalej aj „uznesenie o vzatí do väzby“) bol žalobca vzatý do väzby, ktorá sa mu

započítala od 25.10.2012 o 16.40 hod. O sťažnosti žalobcu proti uzneseniu o vzatí do väzby
Krajský súd v Trnave uznesením z 19.11.2012 sp. zn. 3Tpo/50/2012 rozhodol tak, že sťažnosť zamietol
podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku. Žalobca počas výkonu väzby viackrát podával žiadosti
o prepustenie z väzby, resp. sťažnosti proti rozhodnutiam o predĺžení lehoty väzby, avšak bezvýsledne.
Dňa 27.5.2013 podala Okresná prokuratúra Galanta obžalobu na žalobcu pre obzvlášť závažný zločin
nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov a prekurzorov, ich držanie a obchodovanie

s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a/, c/, d/, ods. 3 písm. c/ Trestného zákona, pričom zmenu právnej
kvalifikácie oznámilo OR PZ v Galante listom zo dňa 14.2.2013. Uznesením Krajského súdu v Trnavez 18.2.2014 sp. zn. 3To/132/2013 bol zrušený rozsudok Okresného súdu Trnava zo dňa 24.10.2013
sp. zn. 6T/42/2013, ktorým bol žalobca uznaný za vinného. Rozsudkom Okresného súdu Trnava z
2.9.2014 sp. zn. 6T/42/2013, právoplatným dňa 2.6.2015, bol žalobca oslobodený spod obžaloby podľa

§ 285 písm. c/ Trestného poriadku, pretože nebolo preukázané, že skutok spáchal obžalovaný (žalobca).
Vzhľadom na vyhlásenie oslobodzujúceho rozsudku bol v zmysle § 79 ods. 2 Trestného poriadku vydaný
príkaz na prepustenie žalobcu z výkonu väzby na slobodu. Krajský súd v Trnave uznesením zo dňa
2.6.2015 sp. zn. 3To/4/2015 podľa § 319 Trestného poriadku zamietol odvolanie okresného prokurátora
(smerujúce proti oslobodzujúcemu rozsudku). Žalobca bol vo výkone väzby od 25.10.2012 do 2.9.2014.

Pre zásahy do života a osobnostných práv žalobcu iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je
dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, preto vznikol
žalobcovi nárok na uhradenie nemajetkovej ujmy v peniazoch. Žalobca nikdy predtým nebol trestne
stíhaný. Žil a žije bezúhonným spôsobom života. Trestné stíhanie mu privodilo aj psychické problémy.
V priebehu trestného konania sa obžalovaný (žalobca) dobrovoľne podrobil sterom z rúk a znaleckej
expertíze bolo podrobené aj jeho motorové vozidlo, avšak ani v jednom prípade neboli vykázané stopy

po omamných látkach, čo nasvedčuje nedôvodnosti stíhania žalobcu od počiatku. Žalobca prišiel o
známych a priateľov, členov rodiny aj širšej, ktorí s ním pred vznesením obvinenia udržiavali kontakt,
ale po jeho právoplatnom oslobodení sa s ním nekontaktujú. Podozrenia zo strany známych a priateľov,
členov rodiny (aj širšej), či rodiny priateľky žalobcu, počas trestného stíhania je niečo, čo by každý
človek niesol obzvlášť ťažko vzhľadom na nevyhnutnosť sociálnych vzťahov v živote každého človeka.

Právo na ochranu súkromia pritom bráni osobnosť pred vonkajším neoprávneným zasahovaním, ktoré
nepriaznivo ovplyvňuje rozvoj jej fyzickej, psychickej, morálnej a sociálnej integrity. Vnútorná sféra nie je
izolovaná od vonkajšieho sveta a dianie vo vonkajšom svete bezpochyby dopadá aj na vnútro človeka,
sférujehoemócií,myšlienok,predstáv,postojov,názorovavyvolávavňompozitívneinegatívnereakcie.
Negatívny zásah do tejto sféry pôsobí neraz zraňujúco, znevažujúco, človeka zbavuje istoty a spôsobuje

mu rozličné ujmy. Žalobca bol spájaný s obzvlášť závažnou trestnou činnosťou a s drogami, tak sa
vytvoril negatívny obraz o jeho osobe v spoločnosti a medzi jeho známymi.
Súd prvej inštancie konštatoval, že vzhľadom na špecifiká trestného konania a funkciu trestného
práva bolo potrebné osobitne upraviť zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutím o treste, o
ochrannom opatrení a rozhodnutím o väzbe - osobitne sa vymedzuje, kto má nárok na náhradu škody

spôsobenej takýmto rozhodnutím, za akých podmienok a ďalej sa osobitne upravuje, kedy právo na
náhradu škody spôsobenej takýmto rozhodnutím nevznikne. V súvislosti s § 8 ZoZS bolo potrebné
prihliadať aj na ustanovenie čl. 17 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“), ktorý garantuje osobnú
slobodu. Podľa § 8 ods. 6 v zákonom taxatívne ustanovených prípadoch právo na náhradu škody
spôsobenej rozhodnutím o väzbe nevznikne, ani keby boli inak splnené podmienky vzniku práva na

náhradu škody spôsobenej takýmto rozhodnutím. Skutočnosti vylučujúce vznik práva na náhradu škody
spôsobenej rozhodnutím o väzbe sú zákonodarcom koncipované veľmi široko. Ide najmä o okolnosti,
ktoré nepopierajú zákonnosť výkonu väzby. Existenciu skutočnosti vylučujúcej vznik práva na náhradu
škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe musí preukázať štát. Oslobodzujúci rozsudok sám o sebe nie je
spôsobilý, bez skúmania ďalších súvislostí a podmienok, zaručiť žalobcovi úspech pri uplatnení nároku

nanáhraduškody.Jepotrebnésplniťďalšiezákonnépredpokladynato,abymohlobyťprávonanáhradu
škody priznané. V danom prípade existuje skutočnosť, s poukazom na ktorú právo na náhradu škody
vôbec nevzniklo. Touto skutočnosťou je zavinenie trestného stíhania. Zavinenie obvineného - žalobcu (či
už vo forme úmyslu alebo nedbanlivosti) na začatí trestného stíhania proti nemu znamená, že obvinený
svojim zavineným úkonom prispel k tomu, že trestné konanie proti nemu bolo, či muselo byť začaté, teda

že jeho konanie bolo dôvodom k začatiu trestného stíhania voči nemu. Žalobca v priebehu trestného
konania tvrdil, že v rodinnom dome č. XXXX reálne nebýval, avšak z jeho výpovedí vyplynulo, že na
danej adrese mal stále hlásený trvalý pobyt a do rodinného domu chodil kŕmiť psa. Zároveň vlastnil
osobný automobil značky Audi A8, hoci bol nezamestnaný a výpovede viacerých svedkov nasvedčovali
tomu, že žalobca mal na záhrade rodinného domu pestovať a starať sa o rastliny marihuany. Všetky tieto

skutočnosti odôvodňovali správnosť záveru o vznesení obvinenia voči žalobcovi, ku ktorému prispelo
zavinené (prinajmenšom vo forme nevedomej nedbanlivosti) konanie žalobcu. Vo vzťahu k rozhodnutiu
o väzbe ako titulu nároku na náhradu škody súd prvej inštancie uviedol, že v čase rozhodovania o vzatí
žalobcu do väzby existovali opodstatnené obavy a zistené skutočnosti napĺňali dôvod v zmysle ust. § 71
ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku. Vznik nemajetkovej ujmy je potrebné riadne odôvodniť a preukázať.

Uvedenými rozhodnutiami nepochybne došlo k zásahu do ústavou garantovaných práv žalobcu, takýto
zásah však predstavuje možnú príčinu vzniku ujmy, nie ujmu samotnú. Z výsluchu svedkyne Q. (priateľky
žalobcu) na pojednávaní (dňa 23.1.2018) súd zistil, ako svedkyňa prežívala a vnímala danú situáciu
od zadržania žalobcu až po jeho prepustenie. Nezistil však žiadne okolnosti nasvedčujúce tomu, žežalobcovi vznikla ujma. Z výsluchu žalobcu súd zistil, ako on prežíval výkon väzby, ako väzbu vnímal,
no ani z jeho výpovede nebola súdom prvej inštancie zistená jednoznačná ujma, ktorá by poznamenala
jeho život. Súd dodal, že výkon väzby nebol jednoduchý, odlúčenie od priateľky bolo dlhé, avšak účelom

väzby nie je stráviť dovolenku. Väzba je len zaisťovacím inštitútom, nie trestnou sankciou a jej hlavným
účelom je preventívny charakter. Súd prvej inštancie súčasne konštatoval, že výška sumy nemajetkovej
ujmy, ktorej náhrady sa žalobca domáhal z titulu nezákonného rozhodnutia je nielen neodôvodnená,
ale aj neprimeraná a neadekvátna. K jej výške sa ďalej z dôvodu hospodárnosti nevyjadril s poukazom
na neunesenie dôkazného bremena najmä ohľadom vzniku ujmy. Pokiaľ ide o oslobodzujúci rozsudok,

súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že v jeho odôvodnení je konštatované, že k oslobodeniu
v prípade žalobcu viedla zásada in dubio pro reo. Skutočnosť, že až v neskoršom štádiu trestného
konania sa nepreukázalo, že žalobca spáchal skutok, z ktorého bol obvinený, nemení nič na fakte, že v
čase vydania uznesenia o vznesení obvinenia, bolo takmer nesporné, že žalobca mal spáchať skutok,
z ktorého bol obvinený a že vydanie uznesenia o vznesení obvinenia bolo dôvodné. Z odôvodnenia
uznesenia OP Galanta, ktorým bola zamietnutá sťažnosť obvineného vyplýva, že spáchanie skutku

obvineným bolo preukázané v rozsahu dostatočnom na vznesenie obvinenia vyšetrovateľkou. Uvedené
podporuje aj fakt, že dňa 24.10.2013 bol rozhodnutím Okresného súdu Trnava sp. zn. 6T/42/2013
žalobca uznaný za vinného zo spáchania daného trestného činu a až následne po zrušení rozsudku
okresného súdu a vrátení veci na opätovné prejednanie a rozhodnutie, bol žalobca oslobodený spod
obžaloby v zmysle zásady in dubio pro reo. Súd prvej inštancie rešpektoval záver, že žalobca nespáchal

trestný čin, z ktorého bol obvinený v namietanom uznesení o vznesení obvinenia, avšak má za to, že
žalobcovi právo na náhradu škody nevzniklo z dôvodu, že pri vydaní uznesenia o vznesení obvinenia
existovali odôvodnené skutočnosti o spáchaní skutku žalobcom a teda uznesenie o vznesení obvinenia
bolo vydané opodstatnene. Takisto aj rozhodnutie o väzbe bolo s ohľadom na všetky okolnosti zistené
v trestnom konaní opodstatnené. Z uvedeného vyplýva, že u žalobcu bol dostatočne naplnený dôvod

vzatia do väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku. Poukázal na rozhodnutie Európskeho
súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Lavrechov vs. Česká republika zo dňa 20.6.2013
(sťažnosť č. 57404/08), kde sa konštatuje, že skutočnosť, že bol sťažovateľ oslobodený spod obžaloby
sama o sebe neznamená, že jeho trestné stíhanie bolo nezákonné alebo od počiatku inak vadné.
Dôkazné požiadavky, ktoré je potrebné splniť, aby mohla byť osoba uznaná vinnou (bežne označované

ako dôkaz nad rozumnú pochybnosť), sa líšia od dôkazných požiadaviek, ktoré je potrebné splniť, aby
osoba mohla byť trestne stíhaná (v tomto prípade sú bežne označované ako dôvodné podozrenie, že
osoba spáchala trestný čin). Z tohto dôvodu teda môžu existovať prípady dôvodného podozrenia, ktoré v
súdnom konaní nevyústia v odsúdenie nad rozumnú pochybnosť. Žalobca v danom konaní nepreukázal,
aký negatívny vplyv mali uvedené rozhodnutia na jeho ďalší život. Nepreukázal, že mu vznikla psychická

ujma, neprodukoval dôkazy o tom, že stratil kamarátov, narušili sa iné priateľské, rodinné vzťahy, že tieto
rozhodnutia a väzba mali negatívny dopad na jeho pracovný život. Potom žalobca následne nemohol ani
preukázať, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom
na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím a že mu preto vznikol nárok na uhradenie nemajetkovej
ujmy v peniazoch. Na základe uvedeného súd prvej inštancie žalobu v plnom rozsahu zamietol ako

nedôvodnú.
Rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania odôvodnil právne ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP“), vecne úspechom v konaní žalovanej v plnom
rozsahu.

2. Proti tomuto rozsudku podal v celom rozsahu včas odvolanie žalobca, s návrhom na jeho zrušenie a
vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alternatívne navrhol rozsudok súdu prvej inštancie
zmeniť a žalobe vyhovieť. Odvolanie odôvodnil tým, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil (§ 365 písm. b/, d/, h/, e/ CSP). Uviedol, že
súd prvej inštancie sa aplikáciou správnej právnej úpravy vôbec nezaoberal, ZoZS neaplikoval v znení
účinnom do 31.12.2012, preto je rozsudok založený na nesprávnom právnom posúdení veci. Z ustálenej
judikatúry jednoznačne vyplýva, že ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené alebo ten, kto bol

spod obžaloby oslobodený, má zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení
obvinenia. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania
je neskorší výsledok trestného konania. Nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili
pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Súd prvej inštancieneprihliadal na ustálený názor dovolacieho súdu, že nezákonnosť uznesenia o vznesení obvinenia
sa musí posudzovať podľa jeho výsledku. Žalobca má nárok na náhradu škody z titulu nezákonného
rozhodnutia, aj keď bol oslobodený spod obžaloby z dôvodu, že nebolo dokázané, že spáchal trestný čin

a súd v trestnom konaní aplikoval zásadu in dubio pro reo. Poukaz súdu na neprávoplatné odsúdenie
žalobcu a na domnienky nasvedčujúce tomu, že žalobca mohol trestnú činnosť spáchať je dôkazom
o tom, že súd prvej inštancie neaplikoval správne ust. § 6 ods. 1 druhá veta ZoZS, podľa ktorého je
viazaný právoplatným oslobodzujúcim rozsudkom. Súd prvej inštancie je viazaný výrokom o oslobodení
žalobcu spod obžaloby a nemôže prihliadať na povahu pochybností vyjadrených v oslobodzujúcom

rozsudku v neprospech žalobcu. Výkon väzby predstavuje vážny zásah do osobnej slobody jednotlivca
a vyvoláva i ďalšie negatívne dopady na jeho osobný život a životný osud, zasahuje do súkromného
života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti. Nezákonnosť väzby sa posudzuje vzhľadom na výsledok
trestného stíhania. Je absurdné, že súd pri dĺžke väzby žalobcu 677 dní a rovnakého odlúčenia žalobcu
od blízkej osoby dospel k záveru, že žalobca žiadnu ujmu neutrpel, čo je absolútne právne nesprávne.
Zároveň súd vôbec neaplikoval príslušné ustanovenie § 17 ods. 4 ZoZS a nesprávne poukazuje na

rozhodnutie ESĽP (Lavrechov vs. Česká republika), kde sa riešil nárok sťažovateľa na peňažnú kauciu
pri nahradení väzby, ktorá kaucia prepadla v prospech Českej republiky pre správanie sa sťažovateľa.
Porušenieprávanaspravodlivýprocesvidíodvolateľvtom,žesúdneodôvodnilriadnesvojerozhodnutie
a nedal odpovede na podstatné právne otázky. Nie je zrejmé, v čom vidí súd prvej inštancie zavinenie
žalobcu vo vzťahu k trestnému stíhaniu. Okolnosti, že žalobca v dome nebýval, chodil tam kŕmiť psa,

vlastnil automobil a výpovede (bližšie neurčených) svedkov zahrnul súd prvej inštancie ako skutočnosti
odôvodňujúce správnosť záveru vznesenia obvinenia žalobcovi. Dôležitý je výsledok trestného konania,
avšak súd vôbec neuvádza ako a aké zavinené konanie žalobcu malo prispieť k jeho obvineniu z tzv.
drogovej trestnej činnosti. Žalobca neuvádzal a nepredstieral žiadne nepravdivé informácie orgánom
činným v trestnom konaní, nedal podnet na to, aby sa voči nemu začalo trestné stíhanie. Nie je teda

vôbec zrejmé, z čoho súd prvej inštancie vyvodzuje, že žalobca si trestné stíhanie zavinil. To isté
platí aj vo vzťahu k dôvodnosti väzby, pričom rozhodnutie v tejto časti je navyše protirečivé, nelogické
(súd prvej inštancie zistil, že žalobca bol vo výkone väzby 677 dní, výkon väzby nebol jednoduchý,
odlúčenie od priateľky bolo dlhé, avšak na druhej strane konštatuje, že nezistil jednoznačnú ujmu,
poznamenajúcu život žalobcu). Súd prvej inštancie sa jednostranne priklonil bez bližšieho vysvetlenia

na stranu žalovanej, pričom v odôvodnení rozsudku doslovne cituje jej vyjadrenia. Rozhodnutie súdu
bez toho, aby prezentoval vlastnú právnu úvahu a zhodnotenie rozhodujúcich argumentov žalobcu
a skutočností, nezodpovedá požiadavkám podľa § 220 ods. 2 CSP. Dodal, že výpoveď svedkyne
bola potvrdená aj žalobcom a táto výpoveď bola relevantná k posúdeniu otázky ujmy žalobcu v
dôsledku trestného stíhania a väzby, avšak súd prvej inštancie na výpoveď svedkyne Q. a žalobcu

vôbec neprihliadal. Tým došlo k porušeniu § 191 ods. 1 CSP (súd nehodnotil dôkazy jednotlivo, ani
v ich súhrne a ani neprihliadol na všetko, čo vyšlo najavo počas konania). Nezákonné obvinenie a
trestné stíhanie žalobcu spôsobilo, že ľudia, jeho známi, priatelia, blízki sa od neho a jeho partnerky
odklonili, ukončili so žalobcom kontakt, odvrhli ho, neverili tomu, že žalobca nespáchal trestnú činnosť,
odcudzovali ho, pozerali na neho s opovrhnutím a vzdialili sa od neho. Dodnes sa od neho dištancujú

(žalobca tak vypovedal, čo je zachytené na zázname z pojednávania, rovnako i svedkyňa). Ľudia
sa dotazovali, koľko rokov dostal žalobca. Navyše z vykonaného dokazovania vyplynulo, že trestné
stíhanie, prehliadka vozidla a vznesenie obvinenia prinieslo žalobcovi neželanú medializáciu (tlačová
beseda, kde boli poskytnuté nepravdivé informácie). Najviac zasiahnuté bolo teda dobré meno, povesť
žalobcu, súkromie, vzťahy žalobcu. Taktiež bol narušený psychický stav pokoja žalobcu.

3. K odvolaniu žalobcu sa žalovaná vyjadrila a navrhla rozhodnutie súdu prvej inštancie ako
vecne správne potvrdiť. Na predmetnú vec súd správne aplikoval zákon ZoZS v znení poslednej
novely, ktorá nadobudla účinnosť dňa 1.1.2013. Podľa názoru žalovanej nie je možné za nezákonné
rozhodnutie považovať žiadne rozhodnutie v trestnom konaní, keďže žiadne rozhodnutie nebolo po

svojej právoplatnosti zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť a nespĺňa preto atribúty nezákonného
rozhodnutia tak, ako to vyžaduje ZoZS. Nezákonným je iba rozhodnutie, ktoré bolo zrušené alebo
zmenené, pričom muselo byť zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť. Postup orgánov v prípravnom
konaní ešte nie je rozhodnutím o vine obvineného, ktorá sa v priebehu trestného konania dokazuje,
resp. preveruje. Oslobodenie spod obžaloby automaticky neznamená, že orgány činné v trestnom

konaní postupovali nesprávne, resp. nezákonne, preto nemožno z oslobodzujúceho rozsudku vyvodiť
nezákonnosť ich rozhodovania, resp. nesprávnosť ich postupu. Nie každé vznesenie obvinenia, ktoré
nevyústilo v právoplatný odsudzujúci rozsudok, možno paušálne považovať za nezákonné. Vydanie
uznesenia o vznesení obvinenia nemožno bez ďalšieho považovať za nezákonné, respektíve zaodporujúce zákonu iba z dôvodu, že v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní
určitého skutku konkrétnou osobou sa neskôr z rôznych príčin nepotvrdila (II. ÚS 163/2013). Doplnila,
že žalobca má spoľahlivo preukázať dôvodnosť uplatnenej peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy, v

danom prípade dôkazné bremeno neuniesol. Žalovaná k tlačovej konferencii uviedla, že nemôže byť
zodpovedná za informácie vyjadrené krajským riaditeľom KR PZ a v tejto časti nie je ani pasívne
vecne legitimovaná. Rozsudok súdu prvej inštancie pokladá za riadne a dostatočne odôvodnený. Súd
prvej inštancie prihliadol na všetky dôkazy a tvrdenia, ktoré boli žalobcom i žalovanou do konania
doložené alebo na pojednávaní predložené, ba dokonca v plnom rozsahu prihliadol i na vypočutie

žalobcu a svedkyne na pojednávaní dňa 23.1.2018. Výška nároku na náhradu sumy nemajetkovej ujmy
v peniazoch je nielen neodôvodnená, ale aj neprimeraná, neadekvátna a odporujúca zákonne určenej
maximálnej možnej sume odškodnenia.

4. Žalobca zotrval na dôvodoch uvedených v odvolaní. Podotkol, že žalovaná vo svojom vyjadrení
nepoukazuje na žiadnu ustálenú súdnu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší

súd“). Naopak žalobca poukazuje na túto rozhodovaciu prax najvyššieho súdu, podľa ktorej sa použije
na predmetnú vec zákon účinný v čase vydania nezákonného rozhodnutia (uznesenia o vznesení
obvinenia) a rozhodnutia o vzatí do väzby (rozhodnutie zo 16.3.2016 sp. zn. 7 Cdo 262/2015, z
12.12.2012sp. zn. 7 Cdo 145/2011). Názor žalovanej, že nezákonným rozhodnutím je iba rozhodnutie,
ktoré nadobudlo právoplatnosť a bolo zrušené alebo zmenené, pričom muselo byť zrušené alebo

zmenené iba pre nezákonnosť, je absolútne v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou dovolacieho
súdu (napr. sp. zn. 4 M Cdo 15/2009 publikované pod R 37/2014 a uznesenie z 30.11.2009 sp. zn. 4
Cdo 183/2009) a poukázal i na ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu. Požadovaná výška nemajetkovej
ujmy neodporuje žiadnemu zákonu, nakoľko na vec je potrebné aplikovať ZoZS v znení do 31.12.2012.
Nemajetková ujma vznikla už samotným zásahom do osobnostných práv žalobcu. Nie je potrebné

demonštrovať, či tento zásah so sebou niesol aj ujmu, ktorá sa prejavila navonok vo vzťahu k tretím
osobám, príležitostiam, očakávaniam, resp. narušila sa dôstojnosť v očiach iných (porov. rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 137/2008, či rozhodnutie Európskeho súdu pre
ľudské práva vo veci Danev vs. Bulharsko z 2.9.2010).

5. Žalovaná vo svojom následnom vyjadrení zotrvala na svojich už uvedených argumentoch. Poukázala
na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 548/2012, II. ÚS 163/2013.

6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362
ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359

CSP), proti rozsudku súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP),
po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ
použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie
v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), postupom bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), a dospel k záveru, že odvolanie

žalobcu je dôvodné.

7. V preskúmavanej veci súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na právnom názore, že existujú
skutočnosti, pre ktoré právo na náhradu škody podľa ZoZS žalobcovi nevzniklo, v danom prípade
zavinenie trestného stíhania, väzby. Ďalej súd prvej inštancie konštatoval, že spáchanie skutku

obvineným bolo preukázané v rozsahu dostatočnom na vznesenie obvinenia a v čase rozhodovania
o vzatí žalobcu do väzby existovali opodstatnené obavy a zistené skutočností napĺňali dôvod vzatia
žalobcu do väzby v zmysle ust. § 71 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku, pričom poukázal na odsudzujúci
rozsudok v rámci trestného konania, ktorý bol neskôr zrušený s tým, že k následnému oslobodeniu
žalobcu došlo z dôvodu zásady in dubio pro reo. Žalobca nepreukázal ani vznik ujmy.

8. Podľa článku 2 ods. 1 až 3 CSP ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených
záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Právna istota je
stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou
rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav,

v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Ak sa spor na
základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne osobitosti prípadu rozhodne inak, každý má právo
na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu.9. Z ústavnej kompetencie súdov interpretovať a aplikovať zákony vyplýva aj ich oprávnenie dopĺňať
a rozvíjať existujúcu judikatúru týkajúcu sa relevantných právnych otázok v prerokovaných veciach.
Prípadné odchýlenie sa súdu od existujúcej skoršej judikatúry v konkrétnom prípade by mohlo

predstavovať zásah do základných práv a slobôd účastníka konania len za predpokladu, že by bolo
dôsledkom arbitrárnosti alebo zjavnej neodôvodnenosti súdneho rozhodnutia v prerokovávanej veci
(porov. III. ÚS 551/2012).

10. Po preskúmaní veci (s poukazom i na odvolacie námietky žalobcu) dospel odvolací súd k záveru,

že súd prvej inštancie sa dôsledne neriadil ust. čl. 2 CSP a to pokiaľ ide o nižšie uvedené právne otázky
ustálené rozhodovacou praxou, bez dôkladného a presvedčivého odôvodnenia tohto odklonu.

11. ZoZS v ustanovení § 3 určuje rozsah zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej
moci pri výkone verejnej moci tak, že štát zodpovedá za škodu spôsobenú a/ nezákonným rozhodnutím,
b/ nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c/ rozhodnutím o treste,

o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe alebo d/ nesprávnym úradným postupom.

12. Zodpovednosť štátu za škodu v ZoZS je koncipovaná ako objektívna, teda bez ohľadu na akékoľvek
zavinenie.

13. Súd prvej inštancie konštatoval, že skutočnosti v danej veci (že v rodinnom dome č. XXXX žalobca
reálne nebýval, ale na danej adrese mal stále hlásený trvalý pobyt, do rodinného domu chodil kŕmiť psa,
vlastnil osobný automobil značky Audi A8, napriek tomu, že bol nezamestnaný a poukazom na výpovede
viacerých svedkov) odôvodňovali správnosť záveru o vznesení obvinenia. Vo vzťahu k rozhodnutiu o
väzbe súd prvej inštancie konštatoval, že v čase rozhodovania o vzatí žalobcu do väzby existovali

opodstatnené obavy a zistené skutočnosti napĺňali dôvod vzatia žalobcu do väzby v zmysle ust. § 71
ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku. Súd prvej inštancie v tomto smere svoje rozhodnutie oprel i o
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 53/93 (bod 25 odôvodnenia napadnutého
rozsudku) z ktorého vyvodil, že dôvody, pri ktorých zastavenie trestného stíhania a oslobodenie spod
obžaloby z hľadiska zodpovednosti štátu za škodu nemajú rovnaký význam ako zrušenie uznesenia o

vznesení obvinenia, vyplývajú z ustanovenia § 5 ods. 2 a § 6 ods. 3 zákona, ktoré (najmä z hľadiska
systematického výkladu) treba použiť analogicky, lebo koncepcia a zmysel všetkých ustanovení zákona
by mali byť rovnaké. Tieto ustanovenia jednoznačne vymedzujú prípady, kedy poškodený nemá právo
na náhradu škody, spôsobenej rozhodnutím o väzbe a o treste (ide o negatívne vymedzenie).

14. Z rozsudku R 70/1994 (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 53/93), na
ktorý súd prvej inštancie odkázal, nevyplýva, že by žalobca nemal nárok na náhradu škodu, ktorý v tomto
konaní uplatňuje. V rámci dovolacieho konania bola riešená právna otázka, či v prípade, ak bol žalobca
v trestnom konaní spod obžaloby oslobodený, má podľa ustanovení § 1 a § 4 zákona č. 58/1969 Zb.
právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím o vznesení obvinenia a či do nároku

na náhradu škody možno pojať aj trovy nutnej obhajoby v prípade, ak si v trestnom konaní obhajcu
zvolí obvinený sám. Keďže toto uznesenie o vznesení obvinenia z 5.5.1990 (neúspešne napadnuté
sťažnosťou) nebolo pre nezákonnosť zrušené podľa § 4 ods. 1 zákona, bolo treba zaoberať sa otázkou,
či oslobodenie spod obžaloby môže mať z hľadiska ustanovenia § 4 citovaného zákona rovnaký význam
ako jeho zrušenie pre nezákonnosť. Dovolací súd v tejto veci konštatoval, že záporná odpoveď na

položenú otázku by nezodpovedala zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu obsiahnutej v zákone č.
58/1969 Zb., ktorá sleduje, aby každá zákonom predpokladaná majetková ujma spôsobená nesprávnym
či nezákonným zásahom štátu proti fyzickej osobe bola odčinená. Záporná odpoveď by viedla k tomu,
že fyzická osoba, proti ktorej bolo vznesené obvinenie by musela niesť materiálne dôsledky takéhoto
rozhodnutia, aj keď sa ukázalo nesprávnym a trestné konanie skončilo tak, že na ňu treba hľadieť ako na

nevinnú. So zreteľom na uvedené, bolo by namieste na položenú otázku odpovedať kladne, avšak iba za
predpokladu, že to dovoľuje výklad ustanovenia § 4 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. Zastavenie trestného
stíhania a oslobodenie spod obžaloby majú v zmysle ustanovenia § 4 citovaného zákona rovnaké
dôsledky,akozrušenieuzneseniaovzneseníobvineniaprenezákonnosť.Dôvody,priktorýchzastavenie
trestného stíhania a oslobodenie spod obžaloby z hľadiska zodpovednosti štátu za škodu nemajú

rovnaký význam ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia, vyplývajú z ustanovenia § 5 ods. 2 a § 6
ods.3citovanéhozákona,ktoré(najmäzhľadiskasystematickéhovýkladu)trebapoužiťanalogicky,lebo
koncepcia a zmysel všetkých ustanovení zákona by mali byť rovnaké. Tieto ustanovenia jednoznačne
vymedzujúprípady,kedypoškodenýnemáprávonanáhraduškodyspôsobenejrozhodnutímoväzbeaotreste (ide o negatívne vymedzenie). Na tomto mieste odvolací súd dodáva, že štát v zmysle uvedeného
nezodpovedal v prípadoch, keď si väzbu zavinil obvinený sám alebo bol spod obžaloby oslobodený
alebo bolo trestné stíhanie zastavené len preto, že nie je trestne zodpovedný, alebo že mu bola udelená

milosť, alebo že trestný čin bol amnestovaný.

15. Je potrebné uviesť, že ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu škody v prípade
trestného stíhania, ktoré je skončené oslobodením spod obžaloby, treba hľadať nielen v ustanovení §
46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ale vo všeobecnej rovine predovšetkým v čl.

1 ods. 1 ústavy, teda v princípoch materiálneho právneho štátu. Ak má byť štát skutočne považovaný za
materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo
zasiahli do základných práv jednotlivca. Nemožno totiž prehliadnuť, že štát nemá slobodnú vôľu, ale je
povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej interpretácii. Na jednej strane je povinnosťou orgánov
činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane sa štát nemôže zbaviť
zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný, zasahujúci do základných

práv.Súdnapraxdospelakzáveru,žeakdošlokzastaveniutrestnéhostíhaniaalebokoslobodeniuspod
obžaloby,akojetomuajvprejednávanomprípade,trebasprihliadnutímnakonkrétneokolnostiadôvody
vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok
na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti zákonnosti začatia

vedeniatrestnéhostíhaniajeneskoršívýsledoktrestnéhokonania(porov.napr.rozhodnutiaNajvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 183/2009, sp. zn. 4 M Cdo 15/2009).

16. Základným predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím v
zmysle ust. § 6 ods. 1 veta prvá ZoZS je zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, ktorým

bola spôsobená škoda, pre jeho nezákonnosť príslušným orgánom. Pre správnu interpretáciu tohto
ustanovenia nestačí vychádzať len z jeho jazykového znenia, teda z doslovného gramatického výkladu,
ale je nevyhnutné uplatniť výklad systematický a teleologický. Z hľadiska výkladu teleologického,
vychádzajúceho zo zmyslu a účelu právneho predpisu, ktorým je v prípade uvedeného zákona ochrana
základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným

postupom v zmysle čl. 46 ods. 3 ústavy, nemožno lipnúť na formálnom zrušení (zmene) tvrdeného
nezákonného rozhodnutia, ale je potrebné splnenie tejto podmienky vykladať extenzívne (porov.
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 4 Cdo 183/2009). Podstata nároku na náhradu škody
sa totiž v tomto prípade neviaže na (ne)správnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí
trestného stíhania, ale na samotný výsledok trestného stíhania. Oslobodenie spod obžaloby má rovnaký

význam ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia (porov. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 3 Cdo 194/2010, sp. zn. 1 Cdo 68/2010).

17. Ak sa trestné stíhanie konkrétnej osoby skončilo vydaním oslobodzujúceho rozsudku bez ohľadu
na dôvod, pre ktorý sa tak stalo, uznesenie, ktorým bolo obvinenému vznesené obvinenie, je potrebné

považovať za takýchto okolností vždy za nezákonné a zasahujúce do základných práv jednotlivca (nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 13.12.2016 sp. zn. I. ÚS 540/2016).

18. Pokiaľ ide o vzatie obvineného (žalobcu) do väzby, odvolací súd uvádza, že za splnenia
zákonných predpokladov je väzba ústavou dovoleným prostriedkom dočasného obmedzenia osobných

slobôd osoby dôvodne podozrivej a obvinenej zo spáchania trestného činu. Väzba je trestnoprocesný
inštitút, ktorým sa obvinený na základe rozhodnutia súdu dočasne zbavuje osobnej slobody s cieľom
jeho zaistenia na účely trestného konania. Ide o inštitút, ktorým sa (okrem trestu odňatia slobody)
najintenzívnejšie zasahuje do jednej zo základných občianskych slobôd. Podľa trestnoprocesnej teórie
i praxe väzba plní výlučne zaisťovaciu funkciu.

19. Odvolací súd, pokiaľ ide o nárok v súvislosti s rozhodnutím o väzbe, uvádza, že je právom a
povinnosťou štátu zabezpečovať ochranu spoločnosti vyšetrovaním podozrení zo spáchania trestnej
činnosti a jednotlivec je povinný v určenom rozsahu znášať obmedzenia z toho vyplývajúce, avšak pokiaľ
orgány činné v trestnom konaní dospejú k rozhodnutiu, ktoré sa neskôr ukáže ako nezákonné, ide vo

vzťahu k takto stíhanej osobe o postup porušujúci jej základné ľudské práva. Ak má byť jednotlivec
povinný podrobiť sa úkonom trestného konania, musí v právnom štáte existovať garancia, že v prípade
preukázania, že trestnú činnosť nepáchal, dostane sa mu odškodnenia za všetky úkony, ktorým bol
zo strany štátu podrobený (porov. III. ÚS 754/2016). V tejto súvislosti odvolací súd na okraj dopĺňa,že zákon vôbec nepoužíva pojem „nezákonné“ rozhodnutie o väzbe, odškodneniu podliehajú dôsledky
spôsobené „rozhodnutím o väzbe“.

20. S poukazom na vyššie uvedené možno konštatovať odklon súdu prvej inštancie od ustálenej súdnej
praxe najvyšších súdnych autorít, najmä v otázke povinnosti prihliadať na neskorší výsledok trestného
konania.

21. Namiestenebolaanipolemikasúduprvejinštancievsúvislostisozásadouindubioproreo.Európsky

súd pre ľudské práva uviedol, že táto zásada predstavuje vyjadrenie zásady prezumpcie neviny a
nepripúšťa, aby existoval akýkoľvek rozdiel medzi oslobodením spod obžaloby pre nedostatok dôkazov
a oslobodením spod obžaloby pre záver, že obžalovaný nie je vinný (porov. rozsudok ESĽP z 13.7.2010,
vo veci Tendam proti Španielsku, sťažnosť č. 25720/05, i Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M.
Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1. Vydání. Praha: C. H. Beck, 2012, str. 790 a 791).
Oslobodenie žalobcu spod obžaloby s poukazom na zásadu in dubio pro reo, nárok žalobcu uplatnený

v tomto konaní nevylučuje. Nesprávne v tejto súvislosti bolo poukazovať na neskôr zrušený odsudzujúci
rozsudok okresného súdu v trestnom konaní.

22. Neadekvátnou bola i argumentácia súdu prvej inštancie prípadom Lavrechov proti Českej republike,
ktorý prejednával ESĽP. V predmetnom rozsudku z 20.6.2013 sa ESĽP sústredil predovšetkým

na otázku, či neskoršie oslobodenie obžalovaného spod obžaloby je relevantné pre rozhodnutie o
prepadnutí peňažnej záruky, ktorou bola nahradená väzba, a teda vecne sa zaoberal inou otázkou,
keď vyhodnocoval (ne)rešpektovanie povinností súdom uložených obvineným - zdržiavať sa a preberať
poštu v mieste svojho bydliska v Českej republike. Negatívne rozhodnutie v neprospech obvineného
súviselo s jeho zavineným konaním a nerešpektovaním tohto rozhodnutia v prebiehajúcom trestnom

konaní. Sám ESĽP v bode 48. tohto rozhodnutia uviedol, že hlavnou otázkou v tejto veci je to, či by
oslobodenie spod obžaloby mohlo mať vplyv na rozhodnutie o tom, že peňažná záruka pripadá štátu. Z
uvedeného vyplýva, že ani toto rozhodnutie ESĽP nemohlo ovplyvniť rozhodnutie súdu v prejednávanej
veci. Podstatné okolnosti predmetného prípadu boli teda diametrálne odlišné od okolností tejto veci a
vyhodnotenie oslobodenia spod obžaloby sa vzťahovalo k peňažnej záruke a legitímnemu záujmu štátu

na riadnom vedení trestného konania (porov. i rozsudok Krajského súdu v Žiline z 13.12.2017 sp. zn.
6Co/164/2017, z 31.1.2018 sp. zn. 10Co/15/2018).

23. K zavineniu žalobcu sa dodáva nasledovné. Zavinenie obvineného znamená, že jeho zavinené
konanie (vo forme úmyslu alebo nedbanlivosti) bolo dôvodom na podanie a vyhovenie návrhu na jeho

vzatie do väzby, popr. k jej predĺženiu. Nejde o to, či zavinenie obvineného vyvolalo podozrenie, že bol
spáchaný trestný čin, a či naplnilo skutkovú podstatu trestného činu, pre ktorý bol stíhaný, ale o to, či -
zjednodušene povedané - jeho správanie bolo dôvodom k obave, že v danom prípade bude pokračovať
v trestnej činnosti, pre ktorú je stíhaný (porov. I. ÚS 399/2016).

24. Čo je potrebné považovať za zavinenie väzby samotnou osobou, ktorá žiada o náhradu škody,
ZoZS bližšie neustanovuje, preto je interpretácia a aplikácia tohto zákonného ustanovenia zverená
všeobecným súdom, ktoré o nárokoch na náhradu škody spôsobenej väzbou rozhodujú. Pri tomto
rozhodovaní vychádzajú vždy z konkrétnych okolností každého prípadu zistených z riadne vykonaného
dokazovania, vychádzajúc z ktorého im prislúcha urobiť právny záver o zavinení, resp. nezavinení väzby

osobou žiadajúcou náhradu škody. Pri tomto rozhodovaní sa samozrejme musia vyvarovať svojvôle a
svoje skutkové a právne závery riadne odôvodniť (porov. I. ÚS 444/2012).

25. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie nevyplývajú žiadne relevantné skutočnosti v súvislosti
so zavinením obvineného. Trvalý pobyt žalobcu v rodinnom dome č. XXXX, kde ale žalobca nebýval,

kŕmenie psa v tomto dome, vlastníctvo motorového vozidla a výpovede svedkov, nemožno pokladať za
také, ktoré by boli relevantné k záveru o zavinení žalobcu.

26. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie ďalej nemožno jednoznačne vyvodiť, aké znenie
ZoZS súd v danom prípade aplikoval (k akému dátumu, viď bod 16 a nasl. odôvodnenia napadnutého

rozsudku).

27. Podľa § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadrilžalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté

dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

28. Podľa § 220 ods. 3 CSP ak sa súd odkloní od ustálenej rozhodovacej praxe, odôvodnenie rozsudku
obsahuje aj dôkladné odôvodnenie tohto odklonu.

29. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov), čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd (ústavný zákon č. 23/1991 Zb.), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských
právach (oznámenie FMZV č. 209/1992 Zb.) je aj právo účastníka konania (strany sporu) na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a

skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obrany
proti takémuto uplatneniu. Požiadavky na právnu argumentáciu vyplývajú aj z ustálenej judikatúry
Ústavného súdu Slovenskej republiky a smerujú k tomu, aby výsledok rozhodovacej činnosti súdov bol
jasný, zrozumiteľný a dostatočne odôvodnený a aby účastník konania (strana) nemusel hľadať odpoveď
na nastolenú problematiku v rovine dohadov. Súdy musia pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo

vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli strany. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí
potom vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane
a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení
svojho rozhodnutia musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, aby jeho závery boli zrozumiteľné,
spravodlivé a presvedčivé. Súdy pritom musia súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak,

aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov strán (IV. ÚS 1/2002, II. ÚS
174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11). Za arbitrárny, resp. nedostatočne zdôvodnený treba
považovať rozsudok súdu, ktorý svoj právny záver nezdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré
v danej veci prichádzajú do úvahy (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 154/2005
z 28. februára 2006). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je vždy posudzované so zreteľom na

konkrétny prípad (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Georgiadis v. Grécko, z roku 1997),
pričomstačí,abysúdreagovalnaargumenty,ktorésúzhľadiskavýsledkusúdnehokonaniapovažované
za rozhodujúce (napr. rozhodnutie Ruiz Torija v. Španielsko, rozsudok z roku 1994, Kraska v. Švajčiarsko
z 29. apríla 1993, seria A č. 254-B, s. 49).

30. Občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijalo stanovisko (Zbierka
stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov č. 1/2016), podľa ktorého
nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania, avšak výnimočne, ak písomné vyhotovenie
rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o
skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. (odňatie možnosti

konať pred súdom).

31. Ako už bolo vyššie uvedené, súd prvej inštancie sa odklonil pri riešení základných otázok nároku
žalobcu na náhradu škody podľa ZoZS od ustálenej rozhodovacej praxe, bez odôvodnenia tohto
odklonu. Rozhodovanie v súlade s ustálenou súdnou praxou je naplnením požiadavky spravodlivého

procesu a princípu právnej istoty, vyjadreného v čl. 2 ods. 2 základných princípov. Ak súd dospeje
k záveru, že v prejednávanej veci nastala typická situácia, riešená už v judikatúre súdov určitým
spôsobom, má možnosť v odôvodnení rozsudku jednoducho odkázať na ustálenú rozhodovaciu prax.
Pokiaľ sa však chce súd od takejto praxe odkloniť, je jeho zákonnou povinnosťou dôkladne vysvetliť,
z akých dôvodov nebolo možné v prejednávanej veci akceptovať stranou prezentovanú súdnu prax.

Odklon od ustálenej praxe pritom môže byť odôvodnený rozdielnosťou skutkového stavu, ale aj vývojom
právneho názoru. Bezvýnimočne však platí, že odôvodnenie odklonu musí byť dôkladné a presvedčivé
(porov. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol.
Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 816). Súd má poznať judikatúru (porov.
nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 21. novembra 2017sp. zn. III. ÚS 289/2017).

32. Vyššie uvedené nedostatky odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie mali za následok, že
rozhodnutie nespĺňalo požiadavky obsiahnuté v ustanovení v § 220 CSP. Jedná sa o závažné
procesné pochybenie. Z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie postráda náležitú argumentáciu,ako aj vzhľadom na absenciu komplexného hodnotenia vykonaných dôkazov (každý jednotlivo a
vo vzájomnej súvislosti), chýbal argumentačný základ, ktorý by mohol odvolací súd preskúmať.
Odvolateľovi bolo znemožnené realizovať jemu patriace procesné oprávnenia postupom súdu prvej

inštancie, na ktorý možno primerane aplikovať závery vyjadrené v stanovisku publikovanom v Zbierke
stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, v jeho druhej vete,
pričom tento nedostatok nebolo možné napraviť pred odvolacím súdom.

33. V závere odvolací súd dodáva k argumentácii žalovanej rozhodnutiami ústavného súdu sp. zn. I.

ÚS 548/2012 a sp. zn. II. ÚS 163/2013, že rozhodnutím sp. zn. I. ÚS 548/2012 ústavný súd sťažnosť
odmietol. V odôvodní uvádza, že aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných
súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny
názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne
nekonformný. V danom prípade išlo o skutkovo a právne inú situáciu (vec po podaní obžaloby bola
súdom postúpená ako priestupok a konanie bolo následne zastavené. Žalobkyňa v konaní nepreukázala

vznik škody). Pokiaľ ide o rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 163/2013 odvolací súd poukazuje na rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 20. júna 2019 sp. zn. 3 Cdo 25/2019, v rámci ktorého
sa najvyšší súd zaoberal rovnakým argumentom žalovanej (a to, že vydanie uznesenia o vznesení
obvinenia nemožno bez ďalšieho považovať za nezákonné, resp. za odporujúce zákonu, iba z dôvodu,
že v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní určitého skutku konkrétnou osobou sa

neskôrzrôznychdôvodovnepotvrdila),pričomdovolacísúduzavrel,ženastolenáotázkabolanajvyšším
súdom posudzovaná v súlade so závermi vyjadrenými napríklad v rozhodnutiach z 30. januára 2011 sp.
zn. 4 Cdo 54/2011, z 12. decembra 2012 sp. zn. 7 Cdo 145/2011, z 19. júna 2013 sp. zn. 7 Cdo 87/2012
a z 19. februára 2014 sp. zn. 7 MCdo 27/2012. Tieto rozhodnutia spočívajú na právnych záveroch
zodpovedajúcich záverom ústavného súdu, ktorý v rozhodnutí zo 7. júla 2016 sp. zn. I. ÚS 320/2016

konštatoval, že nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti
(zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania, a ktorý k tomu
v ďalšej časti svojho rozhodnutia dodal, že pre posúdenie nezákonnosti rozhodnutia, resp. postupu
orgánu činného v trestnom konaní, nie je rozhodujúce, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili

pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Súčasne najvyšší súd
dodal, že rozhodovacia prax dovolacieho súdu je v tomto jednotná.

34. Odvolací súd preto podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
zrušil a podľa § 391 ods. 1 CSP vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody, ktoré viedli k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, odvolací súd
sa ďalšími námietkami uvádzanými v odvolacom konaní nezaoberal, keďže neboli spôsobilé ovplyvniť
jeho rozhodnutie.

35. Povinnosťou súdu prvej inštancie tak bude v ďalšom konaní, na základe vykonaného dokazovania

posúdiť uplatnený nárok žalobcu v súlade s ustálenou súdnou praxou, resp. v prípade odklonu je
potrebné tento odklon náležite odôvodniť. Pri písomnom vyhotovení súdneho rozhodnutia bude súd
prvej inštancie, v intenciách vyššie uvedeného právneho názoru odvolacieho súdu, postupovať v súlade
s ustanovením § 220 CSP a preskúmateľným spôsobom vyjadrí skutkové zistenia a právne závery, na
základe ktorých vec posúdil a rozhodol.

36. Svojprávnyzáverzdôvodnízovšetkýchzákonnýchhľadísk,ktorévdanejveciprichádzalidoúvahya
stranámkonania,vrátanežalobcu,musídaťodpoveďnapodstatnéarelevantnéargumenty,abyriešenie
konkrétneho právneho problému bolo jasné a zreteľne dané (rozhodnutia Ústavného súdu napr. sp. zn.
II. ÚS 193/06, III. ÚS 198/07).

37. Súd prvej inštancie bude dbať tiež na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé s uvedením
skutočností, ktoré považoval za preukázané a ktoré nie, z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa
pri hodnotení dôkazov riadil, príp. prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil.
Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka (strany) na dostatočné a

presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada aj so špecifickými námietkami
strán sporu.38. Súčasne je potrebné dodať, že aj princíp voľného hodnotenia dôkazov (zakotvený v čl. 15
základných princípov CSP a v § 191 ods. 1 CSP) je limitovaný požiadavkou nadväznosti medzi
skutkovými zisteniami súdu získanými v procese dokazovania, úvahami súdu v procese hodnotenia

dôkazovajehoprávnymizávermi.Niejeprípustnýeklektickýaneopodstatnenývýberdôkazovsmerujúci
k jednostranným záverom (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 114/2008). Odôvodnenie
rozsudku nemôže vzbudzovať pochybnosť ohľadom hodnotenia výpovede svedkyne, žalobcu a to v
zmysle, že tieto neboli zohľadnené.

39. Podľa § 396 ods. 3 CSP ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci. V novom
rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie i o trovách tohto odvolacieho konania.

40. Toto uznesenie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/.

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie.

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde.V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.