Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 23. november 2021

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 9Co/59/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7618200374
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 11. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gizela Majerčák

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2021:7618200374.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Gizely Majerčák a členov senátu JUDr.

Dany Popovičovej a JUDr. Aleny Mikovej, v právnom spore žalobcov: 1. R. D., P., Č. X, F.. XX.X.XXXX
a 2. R. D.Á., P., Č. X, F.. XX.X.XXXX, obaja zastúpení advokátom JUDr. Vlastimil Klepáč, Košice,
Krmanova 16, proti žalovanej: O.. J. J., P., T. XX, F.. XX.XX.XXXX, zastúpenej advokátom JUDr. Dušan
Antol, Košice, Krivá 23, o určenie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, o odvolaní žalovanej proti
rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves č. k. 5C/3/2018 - 189 z 3. januára 2020

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalobcom p r i z n á v a nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Predmetom konania je určenie, že žalobcovia ako bezpodieloví spoluvlastníci stavby na LV č. XXX
v k. ú. R. M. zapísanej ako chata s. č. XXX na parcele č. XXX vo vlastníctve Slovenskej republiky, v
správe Slovenského vodohospodárskeho podniku, š. p. Banská Štiavnica, OZ Košice (ďalej aj len ako
„chata“) od jej postavenia v roku 1968, teda skoro 50 rokov výkonom práva po časti parcely č. XXX/X
zapísanej na LV č. XXX v tom istom k. ú. nadobudli právo zodpovedajúce vecnému bremenu, a to právo
prechodu peši aj motorovými vozidlami cez danú časť parcely toho času vo vlastníctve žalovanej, a to z
dôvodu,žeodroku2015žalovanážalobcombránivprechodecezjejpozemok,pričomžalobcoviatvrdia,

že nemajú iný prístup k svojej nehnuteľnosti, než cez spornú nehnuteľnosť vo vlastníctve žalovanej.
Okresný súd Spišská Nová Ves ako súd prvej inštancie (ďalej aj len ako „súd“) výrokom I. rozsudku
označeného v záhlaví určil, že vlastníkom danej chaty vo výroku individualizovanej údajmi zapísanými
v katastri nehnuteľností svedčí vecné bremeno in rem spočívajúce v práve prechodu peši i motorovými
vozidlami cez zhora uvedenú parcelu, a to v rozsahu vyplývajúcom z geometrického plánu Ing. R.
P. č. XX/XXXX z 22.5.2019 tvoriaceho neoddeliteľnú časť rozsudku. Výrokom II. žalovanej zároveň
uložil povinnosť zdržať sa akýchkoľvek zásahov do výkonu práv vlastníkov danej chaty vyplývajúcich

z určeného vecného bremena, najmä akýmkoľvek spôsobom im brániť v prechode danou parcelou v
rozsahu určenom vo výroku I. rozsudku.

2. Pri svojom rozhodovaní súd vychádzal zo zistenia, že sporná cesta ako lesná účelová komunikácia,
ktorej časť vedie aj cez pozemok parc. č. XXX/X vo výlučnom vlastníctve žalovanej v danej oblasti
je jedinou zjazdnou a vhodnou prístupovou cestou, je relatívne dlhá, vedie od štátnej cesty cez lesné
pozemky a končí niekoľko desiatok metrov od chaty žalobcov, pričom na ceste, konkrétne na pozemku

vo vlastníctve žalovanej je osadená kovová rampa, ktorá sa otvára na kód, ktorý žalobcovia nepoznajú.
Od chaty žalobcov popri vode vedie úzky chodníček, ktorý následne sa rozširuje a nadväzuje na
miesto, v ktorom sporná prístupová cesta končí. Dané miesto je upravené tak, aby na ňom bolo možné
motorovými vozidlami sa aj otočiť. Nachádza sa tam kovový prístrešok, ktorý zriadil žalobca a parkovalpod ním svoje motorové vozidlo. Pod časťou prístrešku v čase obhliadky bol umiestnený obytný príves
(karaván), majiteľ ktorého sa preukázal nájomnou zmluvou uzavretou s obcou (25. odsek odôvodnenia
napadnutého rozsudku). Predmetná cesta vedie ďalej popri dvoch chatách k chate žalovanej, kde je

osadená zmienená kovová rampa, a to tak, že oddeľuje pozemok vo vlastníctve žalovanej od ostatného
lesného pozemku. Za rampou cesta pokračuje v stave vhodnom pre jazdu aj osobnými motorovými
vozidlami až k ceste 3. triedy.

3. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa §129, 132, 135a, 135c, 134, 151o, ale tiež podľa

§865, 868 a 872 o. z. a vyhodnotením skutočností zistených pri obhliadke na mieste samom a tiež
z dôvodu, že žalobcami uplatnené vecné právo k nehnuteľnosti nie je doposiaľ zapísané v katastri
nehnuteľností, konštatoval existenciu naliehavého právneho záujmu žalobcov na uplatnenej určovacej
žalobe. Vychádzajúc zo žalobcami tvrdenej skutočnosti, že najneskôr od 1.1.1969 boli dobromyseľní pri
výkone vecného bremena - práva prechodu cez nehnuteľnosti, na ktorých je zriadená prístupová cesta,
nároky z výkonu tohto práva posúdil z hľadiska právnej úpravy vydržania podľa novely Občianskeho

zákonníka vykonanej zákonom č. 131/1982 Zb., ktorý účinnosť nadobudol 1.4.1983.

4. Pokiaľ ide o existenciu právneho dôvodu, z ktorého žalobcovia so zreteľom na všetky okolnosti môžu
objektívne vyvodzovať a byť v dobrej viere, že z určitého právneho vzťahu na jednej strane im patrí
právo k cudzej veci spôsobilé byť obsahom vecného bremena a na strane druhej niekto iný je povinný

strpieť výkon tohto práva (prvú zo zákonných podmienok nadobudnutia práva vecného bremena),
pričom môže ísť aj o prípad tzv. domnelého právneho dôvodu držby, kedy tu titul nie je, ale držiteľ
práva so zreteľom na všetky okolnosti je v dobrej viere, že taký titul tu je, v danom prípade súd mal
za preukázané, že žalobcovia pred postavením chaty v roku 1968 požiadali o stavebné povolenie. K
vydaniu takéhoto povolenia síce nedošlo, ale následne 13.6.1973 odborom výstavby ONV v Košiciach

pod č. Výst. 4146/73-Bš žalobcovi bolo vydané povolenie k užívaniu stavby (rodinnej rekreačnej chaty).
V odôvodnení daného rozhodnutia tento úrad konštatuje, že ide o stavbu postavenú bez stavebného
povolenia a sčasti pod zátopovou čiarou, no napriek týmto skutočnostiam ako príslušný úrad stavbu
ponechal (nenariadil jej odstránenie) a jej užívanie povolil.

5. Výpoveďami svedkov (až na svedka T.) a tiež ďalšími v tomto odôvodnení ďalej zmienenými dôkazmi
súd mal za preukázané, že žalobcovia spornú cestu na prístup k ich chate používali už od začatia
realizácie jej stavby v roku 1968. Výpoveď svedka T., v zmysle ktorej žalobcovia pri výstavbe chaty
používali inú, vtedy ešte existujúcu, dnes už zatopenú cestu a že spornú prístupovú cestu teraz vo
vlastníctve žalovanej použili asi iba 2 - 3 krát, aj to naposledy koncom 70-tych rokov, súd vyhodnotil

ako účelovú, urobenú v snahe uškodiť žalobcom v podobe straty sporu. Pri hodnotení výpovede daného
svedka takýmto spôsobom súd vychádzal z dlhodobo konfliktných vzťahov medzi svedkom a žalobcom
a ako nedôveryhodnú ju vyhodnotil aj z dôvodu, že jeho výpoveď vo viacerých častiach je v rozpore s
ostatnými vykonanými dôkazmi vrátane výpovede svedka H., ktorý rovnako ako svedok T. bol svedkom
navrhnutým žalovanou a tiež preto, že svedok T. navyše preukázateľne klamal, keď vo svojej výpovedi

uviedol, že nebol trestne stíhaný pre ublíženie na zdraví žalobcovi, hoci z obsahu vyšetrovacieho spisu
OR PZ SNV, OO PZ Gelnica, ČVS: ORP-1122/GK-SN-2015 súd zistil, že proti Ing. T. ako susedovi
žalobcov vo veci prečinu ublíženia na zdraví z 15.7.2015 trestné stíhanie začaté bolo a vec napokon
bola postúpená príslušnému okresnému úradu z dôvodu, že nešlo o trestný čin, ale o skutok, ktorý
by mohol byť priestupkom. Vzhľadom na ostatné svedecké výpovede, ale vzhľadom aj na rozhodnutie

Obecného úradu Veľký Folkmar č. 3-3/1994 z 30.3.1994, ktorým Ing. T. ako susedovi žalobcov bolo
uložené sprístupniť spornú lesnú prístupovú cestu k chate žalobcov a za tým účelom Ing. T. zároveň bola
uložená povinnosť odstrániť z cesty neprávom osadenú kovovú závoru, súd rovnako ako nepravdivé
vyhodnotil aj ďalšie tvrdenie svedka T., že žalobcovia spornú cestu naposledy používali koncom 70-
tych rokov. Rovnako ako nepravdivé súd vyhodnotil aj tvrdenie svedka T., že cestu v spornom úseku

dal urobiť on v roku 1974, keď staval svoju chatu. Dôvodom pre také hodnotenie bol rozpor výpovede
tohto svedka s výpoveďou svedka H., že tento „v danej oblasti prvýkrát bol už v roku 1968 a sporná
cesta už vtedy bola zhruba v rovnakom stave, ako je dnes“. O pravidelnom, nie iba sporadickom užívaní
spornej cesty žalobcami podľa súdu logicky svedčí aj stranami zhodne tvrdená a všetkými svedkami
potvrdená skutočnosť, že žalobca v mieste, kde táto cesta končí, zriadil prístrešok pre parkovanie svojho

osobného motorového vozidla. Pravidelné užívanie chaty žalobcami od jej výstavby v roku 1968 nemal
súd v konaní za spochybnené a toto podľa súdu vyplynulo aj z vykonaných svedeckých výpovedí a
nepriamo tiež z rodinných fotografií žalobcov, či z dokladov o platení nájmu za pozemok pod chatou
žalobcov od 1.1.1969.6. Vzhľadom na uvedené, ako aj vzhľadom na skutočnosť, že predmetná prístupová cesta dlhodobo
(minimálne od roku 1974) v danej oblasti je jedinou, súd považoval za zrejmé a nespochybniteľné, že

žalobcovia na prístup k ich chate používali práve spornú lesnú cestu, pričom tak robili už od postavenia
chaty v roku 1968, resp. aj skôr pri jej výstavbe. Vzhľadom na to, že ide o lesnú cestu, ktorej časť vedie
cez pozemok, ktorého vlastníkom od roku 2003 je žalovaná, pre súd bolo nespochybniteľné a zrejmé
aj to, že žalobcovia vychádzali z toho, že majú právo uvedenú cestu na daný účel používať, hoci mali
vedomosť, že pozemok, cez ktorý cesta vedie, im vlastnícky nepatrí. O uvedenom podľa súdu svedčí aj

rozhodnutie Obecného úradu Veľký Folkmar č. 3-3/1994 z 30.3.1994, ktorým obec ako vtedajší majiteľ
pozemku, cez ktorý sporná prístupová cesta vedie, nariadil Ing. T. jej sprístupnenie pre žalobcu ako
majiteľa chaty. V konaní nebolo preukázané, a ani len tvrdené, že by žalobcovia v užívaní spornej cesty
po celý čas boli rušení, okrem zmieneného rušenia Ing. T. v roku 1994, o ktorom však obec ako majiteľ
cesty rozhodol, že je rušením neoprávneným. Z predmetného rozhodnutia obecného úradu z 30.3.1994
pre súd tiež vyplynulo, že žalobcovia spornú cestu na prístup k svojej chate používali s vedomím a

súhlasom obce ako majiteľa pozemku, cez ktorý cesta vedie. Ďalej z vykonaného dokazovania pre súd
vyplynulo aj to, že žalobcovia v užívaní cesty neboli rušení ani potom, čo pozemok, ktorého je táto cesta
sčasti súčasťou, v roku 2003 nadobudla žalovaná, nakoľko žalobcovia od žalovanou osadenej rampy
mali kľúč až do roku 2015, čo rovnako svedčí o tom, že žalobcovia spornú cestu užívali. Pokiaľ na
spornej prístupovej ceste rampa bola osadená aj v minulosti, jej účelom predovšetkým bolo zabrániť

vjazdu autom osobám, ktoré v danej oblasti nemali chatu a chrániť súkromie chatárov, pričom všetci
majitelia chát vrátane žalobcov po celý čas disponovali kľúčom od predmetnej rampy.

7. Vzhľadom na uvedené súd dospel k záveru, že od roku 1968 až do roku 2015, kedy žalovaná
vymenila rampu, resp. jej zabezpečenie, žalobcovia pri užívaní prechodu k ich chate boli dobromyseľní

a že z ich strany išlo o oprávnenú držbu (oprávnený výkon práva). Žalovanou namietaný alternatívny
spôsob prístupu k chate žalobcov člnom posúdil ako okolnosť bez vplyvu na vydržanie, a to aj z
dôvodu, že prístup člnom nie je rovnocenným prístupom, nakoľko oproti prístupu po spornej ceste
predstavuje mnohé obmedzenia, napr. aj vzhľadom na vek a zdravotný stav žalobcov, vzhľadom na
ročné obdobie a počasie, či napr. vzhľadom na prípadnú potrebu prepraviť na chatu rozmernejší, či

ťažší predmet. Pokiaľ žalovaná v spore sa bránila tvrdením, že chata žalobcov je čiernou stavbou,
súd uzavrel, že žalobcovia vo vzťahu k užívaniu chaty nepochybne a preukázateľne boli dobromyseľní
a rovnako tak boli dobromyseľní aj vo vzťahu k užívaniu prístupu k chate, keďže užívanie chaty
bolo povolené, stavba bola ponechaná a je riadne vedená aj v evidencii nehnuteľností. Vzhľadom na
uvedené súd skutočnosť, že ide o stavbu postavenú bez stavebného povolenia a sčasti pod zátopovou

čiarou, vyhodnotil preto rovnako ako okolnosť bez vplyvu na podmienky vydržania. Kladná odpoveď
na otázku, či predmet vydržania žalobcami bol spôsobilým predmetom vydržania, pre súd vyplynula z
notárskej zápisnice N 598/2003 z 19.12.2003 ako titulu nadobudnutia vlastníctva k parcelám zapísaným
v LV č. XXX žalovanou, ktorej obsahom je vyhlásenie žalovanej o vydržaní spornej parc. č. XXX/X
o výmere 2859 m2, ktorú menovaná užívala od roku 1986 s tým, že vydržacia doba pre vydržanie

predmetnej nehnuteľnosti uplynula najneskôr 31.12.1996. S prihliadnutím na to, že predmetný pozemok
bolspôsobilýmpredmetomvydržaniaprežalovanú,uzavrel,žetakýmmuselbyťajvovzťahukvydržaniu
právazodpovedajúcehovecnémubremenužalobcami,pričomsúčinnosťouod1.1.1992vecnébremená
v o. z. boli upravené bez rozdielu či išlo o pozemok vo vlastníctve štátu, alebo v osobnom či súkromnom
vlastníctve a do vydržacej doby bolo pritom možné započítať oprávnenú držbu vykonávanú aj pred

1.1.1992.

8. S poukazom na tieto skutočnosti súd dospel k záveru, že žalobcovia od výstavby chaty v roku 1968
nerušene užívali, a teda vydržali právo prechodu cez nehnuteľnosti v súčasnej dobe vo vlastníctve
žalovanej tak, ako to vyplýva zo žalobcami predloženého geometrického plánu. Oprávnenosť ich

držby bola narušená až v roku 2015, kedy žalovaná žalobcom začala brániť v prejazde cez parcelu
v jej vlastníctve, o čom svedčí rampa, ktorej kód žalobcovia dodnes nepoznajú. Z listov žalobcov
adresovaných starostovi aj predstavenstvu obce Veľký Folkmar pre súd vyplynulo, že žalobcovia od leta
2015 opakovane pritom upozorňovali obec na skutočnosť, že nemajú možnosť novo osadenú rampu
otvoriť a dostať sa tak po cestnej komunikácii autom k ich chate a u žalovanej márne sa domáhali

sprístupnenia spornej časti cesty. Z týchto všetkých dôvodov súd prvej inštancie žalobe v celom rozsahu
vyhovel.9. O nároku na náhradu trov súd rozhodol podľa §255 ods. 1 a 262 CSP medzi stranami navzájom podľa
zásady úspechu v spore tak, že plne úspešným žalobcom proti plne neúspešnej žalovanej priznal nárok
na plnú náhradu ich trov. Štátu nárok na náhradu trov konania súd priznal voči žalovanej, a to z dôvodu

jej neúspechu v spore (§259 CSP). Trovy štátu pozostávajú z trov súdom vykonanej obhliadky.

10. Proti tomuto rozsudku žalovaná podáva odvolanie navrhujúc, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
zmenil tak, že žalobu zamietne. Rozsudku súdu prvej inštancie a postupu súdu v konaní predovšetkým
vytýka porušenie zásady rovnosti zbraní tvrdiac, že súd svojím nesprávnym procesným postupom

spočívajúcim v zamietnutí jej návrhu na vykonanie dokazovania listinnými dôkazmi týkajúcimi sa
umiestneniakaravánu(obytnéhoprívesu)naobecnejparceleaďalšiehokonaniarybárovspoukazomna
zásaduhospodárnostikonaniadôvodiacpritom,žeuvedenénávrhysanetýkajúpredmetutohtokonania,
tým však súd jej znemožnil, aby v konaní uskutočňovala jej patriace procesné práva. V 25. odseku
odôvodnenia rozsudku súd totiž uvádza, že „v čase obhliadky na danom mieste bol prítomný aj majiteľ
obytného prívesu, ktorý sa preukázal platnou nájomnou zmluvou s Obecným úradom Veľký Folkmar o

prenájme časti pozemku parc. č. CKN XXX/X o rozlohe 100 m2, bližšie konkretizovanej v geometrickom
pláne z 25.11.2016“. Namieta pritom, že ide o nepravdivé skutočnosti, pretože v čase obhliadky nájomná
zmluva rybárov bola zrušená a na preukázanie svojej obrany predkladá protest prokurátora o zrušení
nájomnej zmluvy a poukazuje na skutočnosť, že o tomto bol upovedomený aj súd.

11. Vo vzťahu k žalobcami predloženej fotografii č. 61, na ktorej v pravom dolnom rohu je vyobrazená
chata a vidieť trochu aj prístupovú cestu, po ktorej žalobca sa dopravoval k chate, odvolateľka tvrdí, že
ide o cestu, ktorá napustením vodného diela Ružín bola zatopená a zároveň podľa nej žalobca nemohol
používať prístupovú cestu od 1.1.1969, ako to tvrdí, vzhľadom na to, že z danej fotografie je zrejmé, že
k jeho chate žiadna cesta nevedie. Na fotografii č. 60 vpravo dole z r. 1970 je vidieť, že okolie chaty je

zarastené stromovým porastom, a podľa odvolateľky žalobca nemohol preto chodiť po ceste, „na ktorú
chce vecné bremeno“.

12. Podľa žalovanej súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam
vychádzajúcim z užívacieho povolenia č. Výst. 4146/73-Bš z 13.6.1973, že chata žalovaného bola

postavená so súhlasom ONV Košice - vidiek. Ide o rozhodnutie, ktoré podľa nej nie je kolaudačným
rozhodnutím na užívanie stavby, ale je práveže rozhodnutím na jej odstránenie, ako je uvedené v
jeho odôvodnení. V zmysle tohto odôvodnenia žalobca ako stavebník bol povinný na príkaz užívateľa
vodnej plochy SPBH Košice stavbu odstrániť na vlastné náklady a objekt dovtedy sa ponechal na jeho
vlastné riziko. Toto rozhodnutie podľa žalovanej svedčí tiež o tom, že žalobca nemal ani platné územné

rozhodnutie, ani stavebné povolenie na realizáciu chaty, ide preto o nelegálnu stavbu. Pokiaľ tejto
nelegálnej stavbe, chate žalobcov rozhodnutím Obecného úradu Veľký Folkmar č. 1-I/1997 zo 7.1.1997
bolo pridelené súpisné číslo, podľa odvolateľky stalo sa tak v rozpore so stavebným zákonom, pretože
k jeho prideleniu došlo práve na základe rozhodnutia č. 4146/73-Bš.

13. Žalovaná v odvolaní namieta aj proti záverom súdu vo vzťahu k poštovým poukážkam údajne
preukazujúcim platby nájomného v rokoch 1969 až 1975 za pozemok pod nelegálne postavenou chatou.
Podľa odvolateľky z týchto ústrižkov však vôbec nie je možné vyvodiť, o akú chatu ide a kde ju mali
žalobcovia v prenájme.

14. Odvolateľka namieta tiež, že pre úspešnosť žalobcu v konaní sa vyžadovalo splnenie podmienok,
že vlastník stavby nie je súčasne vlastníkom priľahlého pozemku, ktorý umožňuje prístup k stavbe a
prístup vlastníka k stavbe nemožno zabezpečiť inak. Súd pri rozhodovaní o práve cesty musí vziať do
úvahy, že ide o vážny zásah do práva vlastníka pozemku, pričom okolnosť, že v danom prípade zriadenia
práva cesty cez priľahlý pozemok sa domáha vlastník nepovolenej či neohlásenej (čiernej) stavby, ktorý

si k nej nezabezpečil prístup, je zásadne dôvodom, pre ktorý súd vecné bremeno zriadiť nemal. Podľa
odvolateľky nemožno od nej ako od vlastníka pozemku spravodlivo požadovať, aby ona po súdnom
rozhodnutí takýmto spôsobom konvalidovala nezákonný stav u žalobcov. Pokiaľ žalobcovia v konaní
tvrdili, že nemajú iný prístup k svojej nehnuteľnosti, než cez nehnuteľnosť vo vlastníctve žalovanej,
podľa odvolateľky toto tvrdenie sa nezakladá na pravde, čo preukázala fotografiami (príloha č. 21 a

príloha č. 40). Podľa jej názoru obidve alternatívne prístupové cesty sú vhodné ako prístupová cesta k
chate žalobcov. V tejto súvislosti poukazuje na zmienené fotky (prílohu), na ktorých sa nachádza osobné
motorové vozidlo, ktoré túto cestu použilo, pričom cesta je dostatočne široká a zjazdná. Z alternatívnej
cesty z fotografie č. 40, prístup k chate peši je kratší, v lesnom teréne a nenachádza sa v zátopovompásme. Podľa odvolateľky súd dôkazový materiál účelovo vyhodnocuje v prospech žalobcu. Namieta,
že záver súdu, že ani jedna z ňou navrhovaných alternatívnych prístupových ciest k chate žalobcov nie
je na tento účel vyhovujúca, neobstojí, pretože sa nezakladá na pravde.

15. Podľa odvolateľky svedkovia JUDr. U., MUDr. U. aj Š. R. vypovedali tendenčne, pretože sú rodinnými
príslušníkmi, či dlhoročnými priateľmi žalobcov, pričom považuje za málo pravdepodobné, že svedok
JUDr. U. ako v tom čase štvorročný chlapec si pamätá či už to, ktorou cestou sa jazdilo k chate žalobcov
alebo to, že títo chatu už mali dokončenú. Skutočnosť, že ako svedkovia žalujúcej strany boli vypočutí

len tieto žalobcom blízke osoby podľa odvolateľky spochybňuje pravdivosť ich výpovede, ktorá preto
je účelová.

16. S poukazom na to, že súd reálnu skutočnosť má vyhodnocovať spravodlivo, dovoláva sa toho, aby
súd neprihliadal na terajší vek a zdravotný stav žalobcov. Žalobca chatu totiž postavil, keď bol mladý
(34) a zdravý a nezabezpečil si prístupovú cestu k chate, k jeho chate priamo nevedie žiadna cesta,

pretože ju má v neprístupnom teréne. Odvolateľka ďalej namieta aj správnosť zo svedeckej výpovede Š.
H. súdom vyvodený záver, že svedok „na svokrovej chate prvýkrát bol v roku 1968, keď táto sa stavala“.
Podľa odvolateľky svedok nevypovedal tak jednoznačne, uviedol len, že „to bolo asi v roku 1968“, pričom
z priloženej fotografie (príloha č. 61 vpravo dole) vidieť, že chata svedka H. v roku 1970 postavená ešte
nebola (v prílohe č. 50 je približne ten istý záber na chatu z aktuálneho času, kde chatu pána H. je

vidieť), čo podľa nej dokazuje, že v roku 1970 predmetná cesta postavená ešte nebola. Túto skutočnosť
vo svojej výpovedi potvrdil aj svedok T. ako priamy sused, ktorý svoju chatu, a teda aj cestu k nej staval
v roku 1974. Z jeho výpovede ako bezprostredného suseda žalobcu jasne vyplýva, že predmetnú cestu
žalobcovia od roku 1974 nepoužívali ako prístup k svojej nelegálne postavenej nehnuteľnosti, resp.
používali ju iba sporadicky a odkedy vlastníkom nehnuteľnosti je žalovaná spornú cestu nepoužívajú,

resp. podľa svedectva H.Á. ju nepoužívajú už od roku 1995, t. j. už 25 rokov. Súd podľa odvolateľky
postupoval nesprávne, pokiaľ výpoveď svedka T. vyhodnotil ako účelovú a ako argument na preukázanie
toho, že svedok žalobcu právom označil za kriminálnika, zakladá do spisu dôkaz (ústrižok z novín a
rozsudok súdu), kde žalobca bol uznaný vinným z trestného činu ublíženia na zdraví susedovi U..

17. Žalovaná na základe uvedeného má za to, že žalobcovia nepreukázali nárok na zriadenie vecného
bremena spočívajúceho v práve prechodu, pretože podstatou vecného bremena je aj skutočnosť, že
právo, ktoré zodpovedá vecnému bremenu musí byť opakovateľnej povahy a nestačí iba potreba
jednorazového výkonu práva pre zriadenie vecného bremena. Keďže žalobcovia podľa nej cestu
neužívali ani pravidelne ani dlhodobo počas zákonom požadovanej doby, ale z ich strany išlo iba o

jej sporadické (jednorazové) použitie, žalobcovia neuniesli bremeno tvrdenia podmieňujúce existenciu
dôkaznej povinnosti, a súd preto nemohol rozhodnúť vo veci samej v ich prospech v situácii, kedy
výsledky vyhodnotenia dôkazov neumožňovali súdu prijať záver ani o pravdivosti tejto skutočnosti a
ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Z týchto dôvodov žalovaná rozhodnutie súdu prvej
inštancie považuje za vecne nesprávne, vychádzajúce z nesprávneho právneho posúdenia veci a podľa

a podľa §185 CSP za nepreukázané.

18. Žalobcovia vo vyjadrení k odvolaniu navrhujú, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil v celom
rozsahu. Podľa nich žalovaná vo svojom odvolaní tendenčne a účelovo vykladá a hodnotí vykonané
dokazovanie vo svoj prospech. V celom konaní, ako aj v podanom odvolaní na svoju obranu uvádza

skutočnosti, ktoré nesúvisia s predmetom konania, ako je prítomnosť rybárov v danej lokalite, z čoho
účelovo viní žalobcov, ktorí však za to nemôžu. V konaní bolo jednoznačne preukázané, že od roku 2015
motívom žalovanej žalobcom zamedziť prechod cez svoju nehnuteľnosť, sú práve rybári, ktorí v blízkosti
chát žalobcov i žalovanej sa pravidelne zdržiavajú, pričom je nesporné, že žalobkyňa nebráni v prechode
cez svoj pozemok susedom H. a T., čo len dokazuje, že žalobkyňa takýmto spôsobom žalobcom „sa

mstí“ za prítomnosť rybárov.

19. Žalobcovia trvajú na tom, že ešte pred napustením priehrady Ružín vodou jazdili autom až k chate,
a že za chatou aj parkovali, pričom tam jazdili po spornej ceste; nimi predložené fotografie z obdobia
pred napustením priehrady zachytávajú aj túto cestu a preukazujú jej existenciu už v roku 1968. Sporná

cesta tam bola dávno predtým, ako žalobcovia začali stavať chatu, aj keď bola užšia. Cesta bola užívaná
štátnymi lesmi a obyvateľmi dnes už zatopenej dediny. To, že sporná cesta nekončí bezprostredne pri
chate, nič nemení na skutočnosti, že ide o jedinú prístupovú cestu vedúcu k chate žalobcov. Pripúšťajú,
že na fotokópii fotografie, ktorú má k dispozícii žalovaná, cestu nie je vidieť, a to vzhľadom na kvalitučiernobielej fotografie. Pokiaľ žalovaná opakovane tvrdí, že žalobcovia používali zatopenú prístupovú
cestu, čo žalobcovia popierajú, žalovaná v konaní na podporu svojho tvrdenia nepredložila ani jeden
dôkaz. Predložené fotografie dokazujú len existenciu cesty, ale nie jej užívanie žalobcami.

20. Podľa nich súd na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam,
keďže predložené listinné dôkazy dokazujú žalobcami opísané okolnosti pri začatí stavby chaty. Sú
toho názoru, že pokiaľ by žalobcovia začali chatu stavať protiprávne, nebola by ich stavba dodatočne
odsúhlasená užívacím povolením. Žalobcovia v konaní predložili dôkaz - užívacie povolenie, ktorým

bola výstavba chaty žalobcov legalizovaná, a na základe ktorého žalobcovia platili nájom za pozemok
pod chatou. Pokiaľ žalovaná spochybňuje žalobcami predložené ústrižky poštových poukážok za platby
nájomného za pozemok pod chatou Východoslovenským štátnym lesom, š. p. závod Margecany,
žalobcovia poukazujú na to, že okrem predmetnej chaty pod správou lesného závodu Margecany a
pozemku, ktoré sú predmetom tohto sporu, nevlastnili, neužívali a ani nevlastnia a neužívajú žiadne
iné nehnuteľnosti. Pokiaľ žalovaná spochybňuje zákonnosť získania súpisného čísla žalobcami, k tejto

okolnosti žalobcovia sa vyjadrili v konaní, avšak táto okolnosť nemá vplyv ani na dobromyseľnosť, ani
na „(ne)rušenie“ a ani dobu užívania spornej cesty.

21. Podľa žalobcov súd správne vyhodnotil zistenia ohľadom prístupových ciest na vykonanej obhliadke,
žalobcovia súhlasia s hodnotením súdu, že cesta po ťažbe je úzka, strmá a nevhodná pre motorové

vozidlá, čo potvrdil aj svedok H.. Žalobcovia súhlasia so záverom súdu, že cesta žalovanou označená
ako alternatívna, nie je vhodná ako prístupová cesta, pričom nikto okrem nej v konaní vhodnosť tejto
prístupovej cesty nepotvrdil, a asi aj preto ju dodnes nikto nepoužíva. Záver súdu, že žalobcovia sú
v stave právnej neistoty, lebo nemajú iný prístup k svojej nehnuteľnosti, než cez nehnuteľnosť vo
vlastníctve žalovanej, ktorá im v prechode od roku 2015 bráni, je správny a plne zodpovedá vykonanému

dokazovaniu.

22. Vypočutí svedkovia žalujúcej strany sú bezúhonní občania, ktorí vypovedali po zákonnom poučení,
súd nemá dôvod ich výpovede spochybňovať. Žalovaná mala možnosť v konaní preukázať ňou
tvrdenú tendenčnosť ich výpovede, čo však neurobila. Podľa žalobcov nie je dôvod spochybňovať ani

hodnovernosť výpovede svedka JUDr. U. len kvôli jeho maloletosti v období, o ktorom vypovedal. Pokiaľ
svedok H. pri výpovedi pred súdom sa aj pomýlil a pri stavbe chaty svojho svokra nebol v roku 1968,
ale bol tam v roku 1970, ako tvrdí žalovaná, podľa žalobcov to preukazuje len skutočnosť, že žalobcovia
preukázateľne, na základe výpovede tohto svedka, spornú cestu užívajú najneskôr od roku 1970, ale
nevyvracajú tvrdenia žalobcov a ostatných svedkov o užívaní cesty najneskôr od 1.1.1969. Svedok H.

nespochybnil užívanie predmetnej cesty žalobcami tak, ako to prezentuje žalovaná. Daný svedok len
vypovedal, že pokiaľ on sa zdržiaval na chate, nevidel žalobcov cestu užívať, ale zároveň uviedol, že
na chate sa zdržiava len sporadicky. Svedok T. k osobe žalobcu sa vyjadril spôsobom, z ktorého bolo
každému zrejmé, že ide o osobu zaujatú a jeho výpoveď nie je možné v konaní akýmkoľvek spôsobom
použiť. Avšak pokiaľ by súd aj pripustil jeho výpoveď, samotná skutočnosť, že žalobcovia na výstavbu

chaty použili zaplavenú cestu, nič to nemení na tom, že predmetná cesta od naplnenia nádrže Ružín
až doteraz, je jedinou prístupovou cestou žalobcov k ich nehnuteľnosti. V konaní vypočutí svedkovia
vrátane svedkov navrhnutých žalovanou tak potvrdili nerušené užívanie spornej cesty žalobcami po
dobu viac ako 10 rokov.

23. Žalovaná, zástupcovi ktorej vyjadrenie žalobcov k jej odvolaniu bolo doručené 6.3.2020, nevyužila
svoje zákonné právo a k vyjadreniu repliku nepodala. Žiadna zo strán ďalšie podanie vo veci neurobila.

24. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací po kladnom posúdení včasnosti a prípustnosti odvolania
podaného stranou, v neprospech ktorej bolo rozhodnuté, viazaný odvolacími dôvodmi a viazaný tiež

skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie, bez nariadenia odvolacieho pojednávania
prejednal odvolacie námietky žalovanej, ako aj predchádzajúce konanie spolu s rozsudkom súdu prvej
inštancie a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej neobstojí (§34 a 355 a nasl. CSP o odvolaní).

25. Napadnutý rozsudok je vo výroku vecne správny, preto ho odvolací súd postupom podľa §387 ods.

1 a 2 CSP potvrdil.

26. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach 24.11.2021 o 10.20 hod. v
pojednávacej miestnosti č. dv. 202/II. poschodie. Miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku od18.11.2021 boli zverejnené na úradnej tabuli a tiež na webovej stránke odvolacie súdu (§219 ods. 1 a
3 za použitia §378 CSP).

27. Súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na správne zistenie
skutkového stavu veci, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa zásad zakotvených v §191 CSP, z týchto
dôkazov dospel k správnym skutkovým záverom, ktoré majú oporu vo vykonanom dokazovaní, na
týchto založil svoje rozhodnutie a zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver.
Skutkové zistenia súdu prvej inštancie zodpovedajú vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozsudku

mápodkladvzistenískutkovéhostavuvyplývajúcehozospisu.Napadnutýrozsudokzhľadiskazákonnej
požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia je plne akceptovateľný, presvedčivý, jasný a
zrozumiteľný, súd prvej inštancie svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, dal v ňom odpovede na všetky
otázky, ktoré pre vec majú podstatný význam, dostatočne a presvedčivo objasnil skutkový a právny
základ rozhodnutia, pričom aj odôvodnenie rozsudku má náležitosti ustanovené v §220 ods. 2 CSP.

28. Odvolací súd v celom rozsahu sa stotožňuje s rozhodnutím súdu prvej inštancie vysloveným v
napadnutom rozsudku vo veci samej, s jeho skutkovými závermi, ako aj s právnym posúdením veci
tak, ako sú uvedené v odôvodnení napadnutého rozsudku a zhrnuté v tomto odôvodnení odvolacieho
súdu a podľa §387 ods. 2 CSP na ne v plnom rozsahu poukazuje. Zároveň konštatuje správnosť a
presvedčivosť dôvodov napadnutého rozsudku, ktoré odvolací súd vo svojom odôvodnení preto už

neopakuje a vzhľadom na obsah odvolacích námietok žalovanej s cieľom s nimi sa vysporiadať, hoci
ich obsahom nie je nič, s čím by sa súd prvej inštancie podrobne, precízne, logicky a presvedčivo nebol
vysporiadal, na zdôraznenie správnosti dôvodov napadnutého rozsudku dopĺňa nasledovné.

29. Súd prvej inštancie nepochybne postupoval správne, keď zamietol návrh žalovanej na vykonanie

dokazovania listinnými dôkazmi vo vzťahu k umiestneniu obytného prívesu na obecnej parcele a
ďalšiemu konaniu rybárov. Pokiaľ súd prvej inštancie v 25. odseku odôvodnenia napadnutého rozsudku
sa aj zmienil o prítomnosti rybárov, resp. o karaváne (obytný príves) a o nájomnej zmluve jeho
majiteľa, z dôvodu jej právnej irelevancie absolútne sa nevyslovoval k otázke jej (ne)platnosti a svoje
rozhodnutie vo veci na týchto okolnostiach preto ani nezaložil. Pre rozhodnutie v tejto veci nešlo

preto o právne významné skutočnosti a okolnosti, poukazovanie na nerovnosť zbraní vo vzťahu k
zamietnutiu návrhu žalovanej na doplnenie dokazovania zameraného na preukázanie skutočnosti, že
rybári nemali oprávnenie zdržiavať sa v danej oblasti, je preto skutočne irelevantné, ako to konštatoval
aj súd prvej inštancie a výsledky prípadného takéhoto dokazovania skutočne nemôžu nijako ovplyvniť
(ne)existenciu práva žalobcov zodpovedajúceho vecnému bremenu žalovanej trpieť právo prechodu a

prejazdu žalobcov cez prístupovú cestu, a to ani pešo ani motorovými vozidlami. Otázka (ne)platnosti
danej nájomnej zmluvy nie je preto pre vec ani podstatná a ani rozhodujúca a odvolacie námietky
žalovanej vzťahujúce sa k týmto otázkam preto neobstoja.

30. Stavba chaty žalobcov skutočne bola realizovaná bez stavebného povolenia, hoci o jeho vydanie

žalobcovia požiadali. Faktom však je, že odborom výstavby ONV Košice ako príslušným úradom táto
však následne dodatočne bola zlegalizovaná vydaním kolaudačného rozhodnutia č. Výst. 4146/73-Bš
z 13.6.1973, bolo jej pridelené súpisné číslo a bola zapísaná do katastra nehnuteľností. Záväzným
a určujúcim je pritom jedine výrok predmetného rozhodnutia, pretože v zmysle §47 ods. 2 zákona
č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) ten obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením

ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti
nahradiť trovy konania. V danom prípade výrok daného rozhodnutia príslušného stavebného úradu
jednoznačne potvrdzuje žalobcov, že povolenie užívať stavbu (chatu) sa udelilo. Povinnosti a tak aj napr.
povinnosť odstrániť stavbu na vlastné náklady stavebníka tiež možno ukladať len výrokom rozhodnutia,
nikdy nie v jeho odôvodnení, ako žalovaná sa snaží presvedčiť súd, že tomu tak v predmetnom prípade

bolo, čo by však v danom prípade bolo v rozpore s výrokom predmetného rozhodnutia.

31. Pokiaľ žalovaná mieni účinne spochybniť skutočnosti žalobcami osvedčované pomocou nimi
predložených poštových ústrižkov svedčiacich o zaplatení nájomného za pozemok pod ich chatou v
rokoch 1969 až 1975 a teda aj o užívaní chaty v období rozhodnom pre vydržanie, nestačí len namietať

absenciu dôkazu preukazujúceho súvislosť týchto platieb s pozemkom pod predmetnou chatou, ale
v danom prípade bolo na žalovanej preukázať, že žalobcovia v danom čase majú (mali) aj inú chatu
a nájomné takto platili za pozemok pod ňou. Od žalobcov nemožno spravodlivo požadovať, aby
preukazovali reálnu neexistenciu žalovanou tvrdenej, či spochybnenej skutočnosti, nemôže byť ichpovinnosťou preukázať negatívnu skutočnosť, a teda že niečo neexistuje. Takisto úspešne spochybniť
vierohodnosť výpovede svedkov žalujúcej strany a označiť ich výpovede za tendenčné a účelové nie je
možné bez ďalšieho len jednoduchým poukazom na blízky rodinný, či priateľský vzťah svedka a strany,

ktorá jeho výsluch v konaní navrhla, t. j. nie je to možné bez toho, aby ich výpoveď bola spochybňovaná
aj inými objektívnymi skutočnosťami a dôkazmi. Len čisto z dôvodu rodinného, či priateľského vzťahu,
nemožno preto výpoveď týchto svedkov považovať za nedôveryhodnú. Svedecká výpoveď JUDr. U.
o udalostiach, ktoré v roku 1972 v súvislosti s chatou žalobcov tento vnímal ako 4-ročný chlapec, po
obsahovej stránke je v plnej zhode s tým, čo v konaní vyplynulo z iných dôkazov, napr. zo zmieneného

rozhodnutia z 11.6.1973, v zmysle ktorého chata už vtedy bola užívaniaschopná. Nebol preto tvrdený
a ani zistený relevantný dôvod, pre ktorý by odvolací súd žalovanou namietané svedecké výpovede
hodnotil inak, než ako ich hodnotil súd prvej inštancie.

32. Pokiaľ odvolateľka aj s odvolaním sa na výpoveď svedka T. (a tiež H.) sa bráni, že žalobcovia spornú
cestu na prístup k ich chate nepoužívali, resp. ju používali len sporadicky a aj to v dobe dávno minulej

(údajne vyše 25 rokov), resp. že táto k ich chate ani nevedie, odvolací súd poukazuje na výsledky
v konaní pred súdom prvej inštancie vykonaného dokazovania, z ktorého nepochybne vyplynulo, že
sporná cesta skutočne nevedie bezprostredne k chate žalobcov, žalobca však miesto, kde táto cesta
končí, upravil tak, aby sa tam motorovými vozidlami dalo otočiť, zriadil tam kovový prístrešok, pod ktorým
svoje auto parkoval, čo nepochybne takto by nebol konal, keby cestu nepoužíval absolútne alebo by ju

používal len sporadicky, ako to tvrdí žalovaná a ako o tom vypovedal aj svedok T.. Tieto ich tvrdenia
vyvracia aj skutočnosť, že obecný úrad 30.3.1994 vydal zhora zmienené rozhodnutie, ktorým svedkovi
T. uložil povinnosť sprístupniť spornú cestu v prospech žalobcov za účelom umožniť im prístup k ich
chate, a to odstránením ním neoprávnene osadenej rampy na spornej ceste. Rovnako o riadnom užívaní
spornej cesty žalobcami svedčí skutočnosť, že žalobca spolu so svedkom T. začiatkom 70-tych rokov v

mieste nad chatou svedka s úmyslom zamedziť tak príjazdu cudzích áut s cieľom túto cestu chrániť pred
jej zničením, osadil pôvodnú rampu. Rovnako v konaní oboma stranami zhodne tvrdená a aj všetkými
vypočutýmichatármipotvrdenáskutočnosť,žežalobcoviaodvšetkýchrámpnadanomúsekucestykedy
osadených mali kľúče až na posledné jej zabezpečenie kódom, ktorý žalobcovia nepoznajú, preukazuje
skutočnosť, že žalobcovia cestu do roku 2015 riadne používali.

33. Súd prvej inštancie takisto postupoval správne, keď výpoveď svedka T. vyhodnotil ako tendenčnú a
nedôveryhodnú, a to jednak vzhľadom na osobné rozpory medzi ním a žalobcom z minulosti a jednak
aj vzhľadom na vnútorné logické nezhody a rozpory v samotnej jeho výpovedi, napr. keď na jednej
strane vypovedal, že žalobca spolu s ním rampu na cestu ako zátarasu osadil z dôvodu, že žalobca sa

obával, aby cestu autami iní nezničili, ale na druhej strane prv tvrdil, že žalobca spornú cestu autom ani
nepoužíval, že ju takto použil len zo dvakrát, aj to naposledy v 70-tych rokoch minulého storočia. Pokiaľ
na výpovedi tohto svedka by bolo možné zakladať, potom vyvstáva otázka, prečo žalobca v mieste,
kde sporná cesta blízko jeho chaty končí, zriadil kovový prístrešok pre parkovanie svojho auta a dané
miesto upravil tak, aby bolo vhodné pre otáčanie áut a ďalšie. Na správnosti záveru súdu prvej inštancie

o nedôveryhodnosti daného svedka nič nemení ani žalovanou v odvolacom konaní ústrižkami z novín
preukazovaná skutočnosť, že žalobcu on pravdivo označil za kriminálnika. Súd prvej inštancie záver o
nedôveryhodnosti svedka T., ako je vidieť zhora v tomto odôvodnení, nezaložil totiž na tom, žeby svedok
žalobcu bol označil za „kriminálnika“ neprávom.

34. Vychádzajúc z obsahu zápisnice o pojednávaní z 5.12.2019 (č. l. 183 a nasl. spisu) svedok H. nemal
žiadne pochybnosti o tom, že v danej oblasti prvýkrát bol v roku 1968 a že sporná cesta už vtedy bola
v takom, či podobnom stave, ako je teraz, čo vyvracia tvrdenie svedka T. o zriadení spornej cesty až v
roku 1974. Pokiaľ odvolateľka výpoveď svedka H. v tomto smere mieni spochybniť tvrdiac, že svedok
vo svojej výpovedi daným rokom si nebol celkom istý, odvolací súd poukazuje na to, že ani svedok a ani

strany sporu, resp. ich zástupcovia prítomní na danom súdnom pojednávaní nenamietali, žeby výpoveď
svedka nebola protokolovaná správne. Namietať tieto skutočnosti až v odvolaní, hoci žalovaná strana
túto údajnú nesprávnosť v protokolovaní mohla a mala odhaliť priamo na pojednávaní, odvolaciemu
súdu sa javí z jej strany účelovou obranou. Napokon však, ako to konštatovali aj žalobcovia, pokiaľ
svedok H. skutočne sa aj pomýlil a žalobcovia spornú cestu skutočne nemohli používať už od roku 1968,

ale až neskôr, napr. podľa svedectva Ing. T. až od roku 1974, nič to nemení na správnosti skutkového a
právneho záveru súdu prvej inštancie o vydržaní práva cesty, pretože aj takto pri desaťročnej zákonnej
vydržacej dobe do podania žaloby nepochybne došlo k vydržaniu práva prechodu, pretože pre takéto
konzekvencie sú splnené všetky zákonné podmienky.35. Odvolateľka žiadnym ňou predkladaným dôkazom nepreukázala, že žalobcovia v relevantnom
období spornú cestu nepoužívali. Fotografie či už o existencii inej cesty v okolí ich chaty alebo také, na

ktorých v okolí jeho chaty absentuje sporná cesta, nepreukazujú, že žalobcovia spornú cestu na prístup
k ich chate v relevantnom období nepoužívali.

36. Pokiaľ odvolateľka namieta proti záverom súdu o nesprávnom vyhodnotení ňou navrhovaných
alternatívnych prístupových ciest pre žalobcov k ich chate a namieta absenciu naplnenia zákonných

podmienok pre zriadenie práva cesty cez priľahlý pozemok (§151o ods. 3 o. z.), jej námietka je
právne irelevantná. V danej veci súd totiž právo cesty pre žalobcov ako vlastníkov chaty a ani tomu
zodpovedajúce vecné bremeno u žalovanej nezriaďoval ako vlastníkom priľahlého pozemku (po zmene
žaloby už bol iný predmet konania), ale napadnutým rozsudkom súd v tejto veci len deklaroval, že
žalobcovia po nepretržitú zákonom ustanovenú dobu ako dobromyseľní oprávnení držitelia výkonom
práva, o ktorom sa dôvodne domnievali, že toto im patrí, toto právo zodpovedajúce vecnému bremenu

vydržali. Pri tomto originálnom dôvode nadobudnutia práva zodpovedajúceho vecnému bremenu je
právne irelevantné, koľko iných alternatívnych prístupových ciest k chate žalobcov okrem spornej cesty
a v akej kvalite zjazdnosti sa v danej lokalite ešte nachádza. Pre účely vydržania žalobcami tvrdeného
práva je právne relevantnou jedine sporná prístupová cesta, ktorej časť vedie cez pozemok žalovanej.

37. Z týchto dôvodov odvolacie námietky žalovanej neobstoja a nie sú spôsobilé spochybniť vecnú
správnosť napadnutého rozsudku.

38. Odvolací súd rozsudok ako vecne správny potvrdil aj vo vzťahu k súdom prvej inštancie správne
a zákonne odôvodnenému závisiacemu výroku o nároku na náhradu trov konania vrátane výroku o

povinnosti vo veci neúspešnej žalovanej nahradiť trovy štátu, pretože tieto správne a zákonne sú
založené na zásade úspechu vo veci (§262 ods. 1, 255 ods. 1 a 259 CSP).

39. V odvolacom konaní plne úspešným žalobcom odvolací súd priznal nárok na plnú náhradu ich trov
vzniknutých im v odvolacom konaní proti plne neúspešnej žalovanej (§396 ods. 1, 262 ods. 1 a 255 ods.

1 CSP). Dôvody na aplikáciu §257 odvolací súd nezistil. O výške náhrady v zmysle §262 ods. 2 CSP po
právoplatnosti tohto rozsudku rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

40. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu j e p r í p u s t n é dovolanie, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu dovolanie j e p r í p u s t n é aj vtedy, ak rozhodnutie
odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.

S výnimkou prípadov ustanovených v §429 ods. 2 CSP v dovolacom konaní dovolateľ musí byť

zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).