Rozsudok – Ostatné ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. marec 2022

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Okresný súd Svidník
Spisová značka: 5Csp/60/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8619201155
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 03. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivo Parada

ECLI: ECLI:SK:OSSK:2022:8619201155.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Svidník sudcom JUDr. Ivom Paradom v spore žalobcu E. U., nar. XX.X.XXXX, bytom XXX

XXB.XXX,právnezastúpenéhoJUDr.IvomBabjakom,advokátom,Sov.hrdinov200/33,08901Svidník,
proti žalovanému EOS KSI Slovensko, s.r.o., Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, právne
zastúpeného TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 36 613 843, o zaplatenie
primeraného finančného zadosťučinenia v sume 13 533,55 eura, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni sumu 1 000 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

II. Vo zvyšku žalobu z a m i e t a.

III. Žalobcovi p r i z n á v a náhradu trov konania proti žalovanému v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa podanou žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 28.6.2019 domáhal proti žalovanému
zaplatenia primeraného finančného zadosťučinenia v sume 13 533,55 eura.

2. Žalobu odôvodnil dôvodmi, ktoré sú uvedené nižšie tohto odôvodnenia a s ktorými sa súd stotožnil
okrem výšky nároku.

3. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe uviedol nasledovné:

4. Žalobca v podanej žalobe o zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia žiadal zaplatenie
finančného zadosťučinenia vo výške 13 533,55 eura, a to z dôvodu, že v konaní vedenom na Okresnom
súde Svidník pod sp. zn. 3Csp/89/2016 o zaplatenie sumy vo
2 5Csp/60/2019

výške 13 533,55 eura bol úspešný (t. j. žaloba bola voči žalobcovi, v tomto konaní žalovanému,
zamietnutá) a teda podľa názoru žalobcu mu tým vznikol nárok uplatňovaný žalobou. V podanej žalobe
poukázal žalobca na odôvodnenie predmetného rozhodnutia Okresného súdu Svidník zo dňa 27.9.2018
č. k. 3Csp/89/2016-125 a na odôvodnenie rozsudku Krajského súdu Prešov zo dňa 7.5.2019 č. k.
3Co/20/2019-161, ktorý rozhodoval o odvolaní voči rozsudku Okresného súdu Svidník zo dňa 27.9.2018
č. k. 3Csp/89/2016-125 a na to, že podľa jeho názoru je spotrebiteľom, ktorý úspešne uplatnil porušenie
svojho práva na súde a preto požaduje finančné zadosťučinenie vo výške 13 533,55 eura.

5. Podľa ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej
národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoOS“) „Proti
porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľproti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi
domáhať, aby sa porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj
vtedy, ak takéto konanie porušiteľa poškodzuje záujmy spotrebiteľov, ktoré nie sú len jednoduchým

súhrnom záujmov jednotlivých spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o
konanieporušiteľauplatňovanévočivšetkýmspotrebiteľom(ďalejlen"kolektívnezáujmyspotrebiteľov").
Spotrebiteľ,ktorýnasúdeúspešneuplatníporušenieprávaalebopovinnostiustanovenejtýmtozákonom
aosobitnýmipredpismi,máprávonaprimeranéfinančnézadosťučinenieodtoho,ktozaporušeniepráva
alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá“.

6. Okresný súd Svidník rozsudkom zo dňa 27.9.2018 č. k. 3Csp/89/2016-125 (ďalej aj „rozsudok
OS Svidník“) zamietol žalobu, ktorú podal žalovaný voči žalobcovi. Toto rozhodnutie bolo následne
potvrdené rozsudkom Krajského súdu Prešov zo dňa 7.5.2019 č. k. 3Co/20/2019-161 (ďalej aj „rozsudok
KS Prešov“). Žalovaný v tejto súvislosti uviedol, že žalobca v súdenom prípade nie je osobou, ktorá
by úspešne uplatnila porušenie spotrebiteľského práva na súde (resp. uvedené nemožno preukázať

rozsudkom OS Svidník alebo rozsudkom KS Prešov), nakoľko žaloba podaná žalovaným nebola
uvedenýmirozhodnutiamizamietnutápreporušeniespotrebiteľskéhoprávažalobcu,alepreneunesenie
dôkazného bremena zo strany žalovaného - nepreukázania hodnoverného dôkazu o doručení výzvy
spoločnosti Slovenská sporiteľňa, a.s., Tomášikova 48, 832 37 Bratislava, IČO: 00 151 653 (ďalej aj
„postupca“) žalobcovi pred postúpením pohľadávky (bod 23 - 26 rozsudku KS Prešov, ktoré žalobca

účelovo v žalobe necitoval) a tým nepreukázania naplnenia podmienok, ktoré sú ustanovené v ust. § 92
ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách (ďalej aj „ZoB“), v dôsledku čoho súd považoval postúpenie
pohľadávkyzaneplatné,nakoľkožalovanémusanepodarilovtomtokonanípreukázaťplatnépostúpenie
pohľadávky.

7. Žalovaný preto namietal nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie v konaní, nakoľko, ako
vyplýva z odôvodnenia rozsudku OS Svidník a rozsudku KS Prešov, žalovaný sa nedopustil porušenia
spotrebiteľských práv žalobcu (povinnosti v zmysle ust. § 92 ods. 8 ZoB vyplývajú len postupcovi) a
navyše ani v rozsudku OS Svidník nebolo takéto porušenie konštatované, keďže OS Svidník konštatoval
len nepreukázanie splnenia týchto podmienok (nie ich priame porušenie).

8. Zákonodarca v ustanovení § 3 ods. 5 ZoOS jednoznačne stanovil, že spotrebiteľ sa môže domáhať
ochrany svojho práva na súde a ak takéto porušenie práva úspešne uplatní (čo
3 5Csp/60/2019

sa v súdenom prípade nestalo), potom má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto
za takéto porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej ZoOS alebo osobitnými predpismi zodpovedá.
Žalovaný v tejto súvislosti poukázal na to, že žalobca v konaní nepreukázal, že by voči žalovanému
úspešne na súde uplatnil ochranu svojho porušeného spotrebiteľského práva. Žalovaný tiež nie je
subjektom, ktorý so žalobcom uzatvoril zmluvu o spotrebiteľskom úvere a s ohľadom na odôvodnenie

rozsudku OS Svidník ani nikdy so žalobcom nebol v zmluvnom vzťahu, ani voči nemu nevlastnil
pohľadávku. Týmto subjektom je peňažný ústav poskytujúci úver - teda postupca, ktorý na žalovaného
postúpil pohľadávku z úveru, čo však vyhodnotil Okresný súd Svidník ako neplatné postúpenie, keďže
žalovaný nepreukázal, že by postupca (t. j. nie žalovaný) dodržal pri postúpení pohľadávok podmienky
vyžadované zákonom č. 483/2001 Z. z. o bankách (opäť tu žalovaný zdôraznil, že v konaní vedenom

na Okresom súde Svidník pod sp. zn. 3Csp/89/2016 nebolo konštatované porušenie týchto podmienok
zo strany postupcu, ale len neunesenie dôkazného bremena zo strany žalovaného o splnení týchto
podmienok). V tejto súvislosti je zároveň nutné dodať, že žalovaný tvrdí (a tvrdil to aj v konaní vedenom
na Okresnom súde Svidník pod sp. zn. 3Csp/89/2016), že postupca tieto podmienky pred postúpením
pohľadávky dodržal, avšak nevedel to v súdnom konaní preukázať, keďže postupca nedisponoval

doručenkami k výzvam pred postúpením pohľadávky. Žaloba bola v tomto konaní teda zamietnutá
pre neunesenie dôkazného bremena, že postupca uvedené podmienky naplnil, a nie pre porušenie
spotrebiteľských práv žalobcu.

9. Na základe uvedeného má žalovaný za to, že nie je v tomto konaní pasívne vecne legitimovaný,

nakoľko žalobca nepreukázal porušenie svojich spotrebiteľských práv zo strany iného subjektu a navyše
žalovaný nie je osobou, ktorá by za prípadné porušenie spotrebiteľských práv žalobcu zodpovedala.
Žalovaný si len uplatnil odkúpenú pohľadávku voči žalobcovi pred súdom (pričom výšku tejto pohľadávky
deklaroval postupca v prílohe č. 1 k Zmluve o postúpení pohľadávok). V súvislosti s uplatnenímodkúpenej pohľadávky pred súdom nevznikla konaním žalovaného žalobcovi žiadna ujma a ani neboli
porušené žiadne spotrebiteľské práva žalobcu a preto nebola naplnená hypotéza § 3 ods. 5 ZoOS -
žalovaný totiž nie je porušiteľom spotrebiteľských práv žalobcu, resp. neexistuje ani žiadny zákonný

dôvod na to, aby zodpovedal za porušenie spotrebiteľských práv žalobcu, ako to vyžaduje zákonodarca
v predmetnom ustanovení § 3 ods. 5 ZoOS.

10. Pri výklade ustanovenia § 3 ods. 5 ZoOS je podľa názoru žalovaného nevyhnutné, aj v
záujme eliminácie jeho možného zneužitia sledovať jeho účel. Zákonodarca podľa názoru žalovaného

uvedeným ustanovením nesledoval to, aby dôsledkom akejkoľvek úspešnej obrany spotrebiteľa v spore
bol automaticky vznik nároku na finančné zadosťučinenie. Uvedené by bolo absurdné a navyše celkom
jednoznačne v rozpore so základným ústavným právom na súdnu ochranu. Každý si totiž môže pred
súdom uplatniť svoje, hoci aj domnelé právo, pričom len súd môže posúdiť, či takéto právo existuje
a je potrebné mu poskytnúť ochranu. Na druhú stranu je absurdné, ak by bol ktokoľvek za aplikáciu
jeho ústavného práva na súdnu ochranu zo strany súdov sankcionovaný osobitným zadosťučinením pre

protistranu. V prípade straty sporu predsa znáša neúspešná strana trovy konania protistrany (tak ako v
posudzovanom prípade, kedy žalovaný titulom náhrady trov konania uhradil žalobcovi sumu vo výške
1 876,96 eura). Tým zákonodarca zabezpečuje, aby nedochádzalo k zneužívaniu súdov a šikanovaniu
iných osôb neustálym uplatňovaním nedôvodných žalôb. Ak by však súdy začali vykladať ust. § 3 ods. 5
ZoOS tak, že nárok na primerané finančné zadosťučinenie vzniká spotrebiteľovi pri úspešnej obrane

v súdnom konaní, potom jednoznačne upierajú
4 5Csp/60/2019

veriteľom (hoci aj domnelým) ich právo na súdnu ochranu a možnosť uplatnenia hoci aj domnelého
práva bez rizika, že v prípade prehry v spore budú okrem trov konania protistrán znášať aj absolútne

nespravodlivé finančné zadosťučinenie, hoci ich konaním nevznikla protistrane žiadna ujma a ani
nedošlo k porušeniu žiadnych spotrebiteľských práv, len k realizácií ústavného práva na súdnu ochranu.
Takýto súdny výklad ust. § 3 ods. 5 ZoOS je podľa názoru žalovaného v priamom rozpore s nálezom
Ústavného súdu SR zo dňa 22. júna 2017 sp. zn. II. ÚS 796/2016-65.

11. Podľa nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 22. júna 2017 sp. zn. II. ÚS 796/2016-65: „Právomoc
všeobecných súdov vykladať zákony nemožno chápať tak, že by boli oprávnené vykladané ustanovenie
zákona fakticky „novelizovať“. Išlo by totiž o porušenie ústavného princípu trojdelenia štátnej moci,
z ktorého vyplýva, že právomoc meniť zákony patrí Národnej rade Slovenskej republiky ako orgánu
zákonodarnej moci, nie teda súdom.

12. Primerané finančné zadosťučinenie je podľa názoru žalovaného na mieste ako osobitná
kompenzácia nemajetkovej ujmy vzniknutej spotrebiteľovi v konkrétnej situácii, pričom takáto ujma
musí byť nie len tvrdená, ale aj preukázaná. Žalobcovi ako spotrebiteľovi Okresný súd Svidník v
konaní vedenom pod sp. zn. 3Csp/89/2016 priznal voči žalovanému (v tom konaní žalobcovi) nárok

na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Rovnako tak odvolací súd priznal žalobcovi nárok na
náhradu trov konania v plnom rozsahu, pričom všetky trovy konania boli zo strany žalovaného riadne
a včas zaplatené. Žalovaný teda iniciovaním uvedeného konania, resp. ostatnými úkonmi v súvislosti s
odkúpením pohľadávky nielenže neporušil žiadne spotrebiteľské práva žalobcu, ale ani mu nespôsobil
žiadnu ujmu. Priznanie osobitného zadosťučinenia z dôvodu úspechu v súdnom spore bez preukázania

naplneniahypotézyvyžadovanejvust.§3ods.5ZoOSbybolopretovybočenímzozákladnýchprincípov
civilného sporového poriadku, ktorý stanovuje rovné postavenie strán sporu a spravodlivú ochranu práv
a právom chránených záujmov.

13. Záverom nemožno opomenúť ani skutočnosť, že žalobca ako úverový dlžník si podľa vedomostí

žalovaného naďalej neplní svoje zmluvné povinnosti voči postupcovi, t. j. je osobou, ktorá opakovane
porušuje svoje povinnosti na plnenie ktorých sa zmluvne zaviazal. Iniciovaním tohto konania sa žalobca
snaží svoje postavenie spotrebiteľa zneužiť a získať tak neoprávnene majetkový prospech. Priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia za takéhoto skutkového stavu podľa názoru žalovaného vedie
k narušeniu proporcionality a zneužitiu ochrany, ktorá sa slabšej strane poskytuje, pričom súd by

uvedenému podľa názoru žalovaného nemal priznať súdnu ochranu. Žalovaný poukazuje v tejto
súvislosti na rozsudok Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa 16.7.2015 sp. zn. 7C/101/2015, ktorý
v obdobnej veci nárok na primerané finančné zadosťučinenie zamietol s odôvodnením, že priznaním
takéhoto nároku spotrebiteľovi za situácie, že tento nevrátil veriteľovi ani len istinu svojho záväzku anavyše mu nebola spôsobená materiálna ujma by došlo k vybočeniu z medzí ochrany spotrebiteľa,
ktorá by sa neopierala o logickú, ani dôvodnú úvahu. Žalovaný tiež poukázal aj na neprimeranú a ničím
neodôvodnenú výšku požadovaného zadosťučinenia v rozsahu 13 533,55 eura.

14. Záverom žalovaný poznamenal, že iniciovaním tohto konania sa žalobca podľa jeho názoru
snaží svoje postavenie spotrebiteľa zneužiť a získať tak neoprávnene majetkový prospech. Uvedené
predstavuje podľa názoru žalovaného zjavné zneužitie práva, ktoré v zmysle čl. 5 zákona č. 160/2015
Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP“) nepožíva

5 5Csp/60/2019

právnu ochranu. Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia za takéhoto skutkového stavu by
podľa názoru žalovaného viedlo k narušeniu proporcionality a zneužitiu ochrany, ktorá sa slabšej strane
poskytuje.

15. Podľa čl. 5 CSP zjavné zneužitie práva nepožíva právnu ochranu. Súd môže v rozsahu ustanovenom
v tomto zákone odmietnuť a sankcionovať procesné úkony, ktoré celkom zjavne slúžia na zneužitie
práva alebo na svojvoľné a bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva, alebo vedú k nedôvodným
prieťahom v konaní.

16. Žalovaný ďalej poukázal na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 25Co/12/2018 zo dňa
21.8.2018, ktorý k obdobne uplatnenému nároku zaujal nasledovný právny názor: „Na základe vyššie
uvedeného súd prvej inštancie uviedol záver, že v tomto prípade k žiadnemu porušeniu práv žalobcov
či povinnosti vo vzťahu k ním ako spotrebiteľom nedošlo, pričom súd prvej inštancie je v tomto konaní
viazaný právnym posúdením pôvodného nároku tak, ako ho ustálili súdy v predchádzajúcom spore. V

ňom dospeli k záveru o absolútnej neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky z veriteľa Slovenskej
sporiteľne a.s. na žalovaného pre rozpor so zákonom podľa § 39 Občianskeho zákonníka v náväznosti
na § 92 ods. 8 zákona o bankách, ktorý sa netýka osobitných práv spotrebiteľov, ale vzťahu medzi
bankou a klientom. Nešlo teda o porušenie žiadneho osobitného právneho predpisu slúžiaceho na
ochranu spotrebiteľov. Navyše mal súd prvej inštancie za to, že v tomto spore žalovanému chýba vecná

pasívna legitimácia vzhľadom na to, že v zmysle § 3 ods. 5 vety tretej zákona č. 250/2007 Z. z. má
spotrebiteľprávonaprimeranéfinančnézadosťučinenieodtoho,ktozaporušenieprávaalebopovinnosti
ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá. Ako to ustálili súdy v predchádzajúcom
spore, postupca t. j. Slovenská sporiteľňa a.s. porušil zákon pri postupovaní pohľadávky na žalovaného.
Toto porušenie teda nespôsobil žalovaný, ale Slovenská sporiteľňa a.s. a preto žalovaný nemôže niesť

zodpovednosť za to, čo porušil iný subjekt, teda v tomto prípade postupca....

17. V zmysle uvedeného žalovaný nesúhlasil s podanou žalobou, nakoľko má za to, že nie sú splnené
podmienky na priznanie požadovaného primeraného finančného zadosťučinenia v zmysle ust. § 3
ods. 5 ZoOS. Žalovaný nikdy neporušil spotrebiteľské práva žalobcu, resp. v žiadnom prípade ho

nemožnopovažovaťzaosobu,ktorázaporušeniespotrebiteľskýchprávžalobcuzodpovedá.Nazáklade
uvedeného žalovaný nie je v konaní pasívne vecne legitimovaný.

18. Súd vykonal dokazovanie rozsudkom tunajšieho súdu č. k. 3Csp/89/2016-125 zo dňa 27.9.2018 a
rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 3Co/20/2019-161 zo dňa 7.5.2019.

19. Podľa § 3 ods. 5 tretia veta zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších
predpisov spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej
týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto
za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.

20. Podľa § 4 ods. 2 písm. b) citovaného zákona predávajúci nesmie upierať spotrebiteľovi práva podľa
§ 3 .

6 5Csp/60/2019

21. Podľa § 215 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) súd rozhodne
na základe zisteného skutkového stavu.22. V konaní vedenom na Okresnom súde Svidník č. k. 3Csp/89/2016-125 o zaplatenie sumy 13 533,55
eura bol žalovaný v postavení spotrebiteľa úspešný. Rozhodol o tom rozsudkom Okresný súd Svidník
č. k. 3Csp/89/2016-125 zo dňa 27.9.2018, ktorého rozsudok potvrdil Krajský súd v Prešove rozsudkom

č. k. 3Co/20/2019-161 zo dňa 7.5.2019, ktorý sa stal právoplatným 24.5.2019.

23. V odôvodnení svojho rozsudku Krajský súd v Prešove uviedol:

„19. Slovenská sporiteľňa a.s. postúpila pohľadávku voči žalovanému na zákale zmluvy o postúpení

pohľadávok č. 1237/2015/CE zo dňa 23.10.2015. Žalobca v konaní nepreukázal splnenie zákonných
podmienok postúpenia pohľadávky zo Slovenskej sporiteľne a.s. na žalobcu, najmä nepreukázal, aby
doručil písomnú výzvu žalovanému zo dňa 09.09.2015 podľa § 92 ods. 8 ZoB. Zákonné ustanovenie §
92 ods. 8 ZoB hneď v prvej časti prvej vety vyžaduje písomnú výzvu banky klientovi, ktorý je nepretržite
dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní sa splnením čo i len časti svojho peňažného záväzku, potom
sa nesplnená povinnosť musí rozhodne týkať splatných splátok úveru. Citované ust. § 92 ods. 8 ZoB

umožňuje banke postúpiť pohľadávku písomnou zmluvou inej osobe a to aj osobe, ktorá nie je bankou
za predpokladu doručenia písomnej výzvy klientovi banky po tom, čo je dlhšie ako 90 kalendárnych
dní v omeškaní so splnením čo i len časti svojho peňažného záväzku. Žalobca v konaní nepreukázal
doručenie písomnej výzvy banky zo dňa 09.09.2015 žalovanému, ktorá musí predchádzať postúpeniu
aspoň 90 dní a ktorá je základným predpokladom pre postúpenie bankovej pohľadávky. Žalobca totiž

nepreukázal, aby banka výzvu zo dňa 09.09.2015 skutočne žalovanému doručila. Výzvu na úhradu dlhu
nenapĺňa list zo dňa 30.09.2015 označený ako „Oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti“ (č.1.66
spisu), lebo týmto listom právny predchodca žalobcu oznamuje, že banka vyhlásila ku dňu 29.09.2015
mimoriadnu splatnosť pohľadávky zo zmluvy.

20. Pokiaľ ide o podmienky písomnej výzvy zo dňa 09.09.2015 (č. l. 67 spisu) pre jej splnenie bolo
nevyhnutné, aby sa písomná výzvy dostala do dispozičnej sféry dlžníka, teda žalovaného. Nestačilo
teda len písomnú výzvu vyhotoviť, ale ju aj odoslať a doručiť dlžníkovi. V súvislosti s písomnou výzvou
klientovi banky je potrebné dodať, že vo vzťahu k tejto listine nebolo preukázané, žeby táto písomnosť
bola žalovanému reálne doručená.

27. So zreteľom na všetky vyššie uvedené skutočnosti je tak zrejme, že právny predchodca žalobcu
nesplnil zákonom vyžadované podmienky pre platné postúpenie pohľadávky v zmysle zákona o
bankách, v dôsledku čoho je potrebné postúpenie predmetnej pohľadávky posúdiť ako neplatné.
Nakoľko pohľadávka právneho predchodcu žalobcu nebola na žalobcu platne postúpená, žalobca nie

je v konaní, v ktorom si uplatňuje pohľadávku z neplatného postúpenia aktívne vecne legitimovaný.“

24. Žalobca si ako spotrebiteľ uplatnil satisfakciu za porušenie jeho spotrebiteľských práv. Svoje práva
si musel brániť na súde v pôvodnom konaní.

25. Primerané finančné zadosťučinenie má mať sankčnú a odradzujúcu funkciu, aby sa dodávateľ
nedopúšťal recidívy. Zároveň má mať aj funkciu relutárnu.
7 5Csp/60/2019

26. Žalobca si uplatnil finančné zadosťučinenie v sume 13 533,55 eura, čo zodpovedá sume, o ktorú sa

chcel žalovaný na jeho úkor bezdôvodne obohatiť.

27. Zákon nepočíta s morálnou satisfakciou a s peňažným zadosťučinením, len ako jej doplnkom
alebo alternatívou, ale počíta výlučne len s finančnou satisfakciou, v ktorej už logicky je obsiahnutá aj
satisfakcia morálna.

28. Výška finančného zadosťučinenia nie je stanovená žiadnym vzorcom a závisí vždy od úvahy
súdu. Jediným kritériom pre stanovenie výšky finančného zadosťučinenia je jeho primeranosť.
Pojem „primeraný“ má viacero synoným, avšak jedným z nich je slovo „spravodlivý“. Výška
primeranéhofinančnéhozadosťučinenianemôžemaťlensymbolickývýznam,pretožesymbolickávýška

nezohľadňuje obsah pojmu spravodlivosť. Zároveň je potrebné zohľadniť aj účel inštitútu primeraného
finančného zadosťučinenia, a to jeho sankčnú, odradzujúcu, satisfakčnú a relutárnu funkciu.29. Základné konanie trvalo od doručenia žaloby súdu, t. j. dňa 27.12.2016 až po právoplatné
rozhodnutie vo veci samej, t. j. dňa 24.5.2019, viac ako 2 roky. Práve postupom, keď žalovaný
nenáležitými prostriedkami procesnej obrany naťahoval súdne konanie, stresové situácie a psychické

vypätie žalobcu len stupňoval. Pre vznik nároku na primerané finančné zadosťučinenie je postačujúca
už samotná hrozba ujmy (spôsobilosť privodiť ujmu). Súd zohľadnil postoj žalovaného a intenzitu
porušených spotrebiteľských noriem zo strany žalovaného a priznal žalobcovi primerané finančné
zadosťučinenie v sume 1 000 eur a vo zvyšku žalobu zamietol. Podľa názoru súdu táto suma napĺňa
sankčnú, odradzujúcu a relutárnu funkciu. V tomto smere súd poukazuje aj na obdobné prípady, kde už

Krajský súd v Prešove rozhodol rozsudkami č. k. 8Co/136/2017-66 zo dňa 26.6.2018, 3Co/72/2018-69
zo dňa 4.9.2018, 20Co/64/2019-89 zo dňa 30.7.2019, 18Co/18/2019-84 zo dňa 19.6.2019.

30. Vo vzťahu k námietke nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného je potrebné uviesť, že v
pôvodnom konaní vedenom na Okresnom súde Svidník pod sp. zn. 3Csp/89/2016 si žalobca (v tomto
konaní žalovaný) uplatnil proti žalovaným (v tomto konaní žalobca) zaplatenie sumy 13 533,55 eura s

prísl. Bez akýchkoľvek pochybností v tomto pôvodnom konaní vystupoval terajší žalobca ako spotrebiteľ.
V pôvodnom konaní žalobca (teraz žalovaný) si uplatňoval práva z neplatnej zmluvy o postúpení
pohľadávky. Ak teda žalovaný v pôvodnom konaní vyžadoval plnenie od spotrebiteľa v rozsahu, ktorý
by bol založený platnou zmluvou o postúpení pohľadávky, pričom k platnému postúpeniu pohľadávky
nedošlo, zo strany žalovaného ako obchodníka s pohľadávkami je toto konanie konaním v rozpore s

odbornou starostlivosťou (§ 2 písm. u) zákona č. 250/2007 Z. z.), keďže pravidlá postúpenia pohľadávky
poznať musí a rovnako to možno považovať za nekalo obchodnú praktiku (§ 8 ods. 1 písm. d) zákona
č. 250/2007 Z. z.). Nemožno sa preto stotožniť s námietkou žalovaného, podľa ktorej si len uplatnil
odkúpenú pohľadávku voči žalobcovi pred súdom. Možno uzavrieť, že žalovaný je v tomto konaní
pasívne legitimovaný, keďže podaním žaloby proti žalobcovi v pôvodnom konaní došlo k porušeniu práv

a povinností ustanovených v zákone č. 250/2007 Z. z., ktoré sú vyššie citované. Žalovaný vyvolaním
súdneho konania nie nevýznamnou mierou participoval na zásahu do práv žalobcu, ktoré pre neho
skončilo neúspechom v dôsledku nerešpektovania kritérií postúpenia bankovej pohľadávky podľa § 92
ods. 8 ZOB (viď. body 25. - 30. odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 8Co/136/2017-66
zo dňa 26.6.2018).

8 5Csp/60/2019

31. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
32. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti

rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

33. Súd priznal žalobcovi náhradu trov konania proti žalovanému v plnom rozsahu, pretože v
prejednávanej veci bol žalobca úspešný čo do preukázania základu svojho nároku, pričom výška
priznanej nemajetkovej ujmy závisela od úvahy súdu. Aj za účinnosti Civilného sporového konania

platí zásada, že v takomto prípade má úspešná strana sporu nárok na plnú náhradu trov konania. O
výške trov konania súd rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na tunajšom

súde.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Len do uplynutia lehoty na podanie odvolania môže odvolateľ rozšíriť rozsah, v akom sa rozhodnutie
napáda ako aj meniť a dopĺňať odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,
oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č.
9 5Csp/60/2019

233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení
neskorších predpisov.

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 6. 5. 2024. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.