Uznesenie Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 22. október 2019

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 1To/71/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5617010482
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 10. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Polka
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:5617010482.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Polku a sudcov JUDr. Vladimíra
Kuráka a JUDr. Moniky Liptákovej, na verejnom zasadnutí konanom 22. októbra 2019 prejednal
odvolanie podané obžalovaným F. C., nar. XX.X.XXXX, proti rozsudku Okresného súdu Liptovský
Mikuláš, č.k. 2T/116/2017-185 zo dňa 17.4.2019 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. odvolanie obžalovaného F. C. z a m i e t a , pretože nie je dôvodné.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš, č.k. 2T/116/2017-185 zo 17.4.2019 bol obžalovaný F.
C. uznaný za vinného, že:

dňa 22.5.2017 asi o 18.00 hod. na cestičke pre cyklistov vedúcej pozdĺž rieky Váh v
Liptovskom Mikuláši počas jazdy na kolieskových korčuliach v smere od hotela Jánošík pri striedavom

pohybe - odrážaním sa z pravej a ľavej nohy narazil ľavou nohou do predného kolesa oproti idúceho
cyklistu P. W., nar. XX.XX.XXXX, následkom čoho F. C. spadol, následne vstal a na cestičke pre cyklistov
pred diaľničným privádzačom dobehol cyklistu P. W. idúceho smerom k hotelu Jánošík, ktorého zozadu
obidvoma rukami strčil do oblasti chrbta, po čom P. W. na bicykli spadol a pravou časťou čela hlavy
narazil do železného zábradlia vedľa cestičky pre cyklistov, čím mu spôsobil tržnú ranu na čele vpravo
zasahujúcuklebke,okoliesmiernymedémomsdobouliečeniaaobmedzeniaobvykléhospôsobuživota

do 7 dní,

čím spáchal prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. a), písm. d) Tr. zák., s použitím
§ 140 písm. b) Tr. zák., § 139 ods. 1 písm. a) Tr. zák. a § 127 ods. 1 Tr. zák. Za to bol odsúdený podľa
§ 364 ods. 2 Tr. zák., § 38 ods. 3 Tr. zák., § 36 písm. j) Tr. zák. na trest odňatia slobody vo výmere 6
mesiacov. Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zák., s použitím § 50 ods. 1 Tr. zák. súd obžalovanému výkon

uloženého trestu odňatia slobody podmienečne odložil a určil skúšobnú dobu na 1 rok a 4 mesiace.

Zozápisniceohlavnompojednávanízo17.4.2019vyplýva,žepovyhlásenírozsudku,jehoodôvodnenía
po poučení o opravnom prostriedku obžalovaný prehlásil, že sa nevyjadruje k možnosti podať odvolanie.
Prokurátor sa vzdal práva podať odvolanie.

Dňa 29.4.2019 súdu prvého stupňa bolo doručené odvolanie obžalovaného F. C., a to proti
všetkým výrokom a proti konaniu, ktoré rozsudku predchádzalo, s tým, že odvolanie písomne odôvodní
po doručení písomného vyhotovenia rozsudku.

Dňa 16.7.2019 súdu prvého stupňa bolo doručené odôvodnenie odvolania obžalovaného F. C., ktorý v
podstatnom uviedol v odvolaní nasledovné argumenty:„Dňa 17.04.2019 vydal Okresný súd v Liptovskom Mikuláši rozsudok pod spis. zn: 2T/116/2017 ktorým
ma uznáva za vinného. Voči tomuto rozsudku sa odvolávam, nakoľko takýto skutok som nespáchal.
Konal som v súlade so svojimi právami a zákonom Slovenskej republiky a uvedený rozsudok súdu je

výsledkom nielen dôkladného plánu pomsty otca (P. W.) voči mne, v ktorom naviedol „svedkov“ aby krivo
voči mne svedčili za účelom zakrytia svojej viny, ale aj značného pochybenia až protiprávneho konania
orgánov činných v trestnom konaní ako aj prvostupňového súdu!
Od začiatku vo všetkých svojich výpovediach uvádzam, že „svedkovia“ v tomto konaní sú páchateľmi
rozsiahlej priestupkovej a trestnej činnosti, ktorej sa pred mojim konaním - zabránením úniku páchateľov,

(súdom posúdeným ako výtržníctvo) bezprostredne predtým dopustili a ktorými mi spôsobili ťažké
zranenie a hmotnú škodu. Títo páchatelia bezprostredne po spáchaní trestnej činnosti z miesta činu
zbabelo ušli, bez preukázania totožnosti, bez poskytnutia pomoci a ja som preto nemal žiadnu inú
možnosť identifikovať páchateľov a nechať danú záležitosť vyšetriť zodpovedným orgánom, ako týchto
páchateľov ich zadržať, zabrániť ich úniku, vrátiť ich samozrejme živých a bez ujmy na zdraví na miesto
činu, zistiť ich totožnosť a zveriť do rúk polícií a zároveň pri tom využiť svedectva početne zúčastnených

svedkov.
Prvostupňový súd nepostupoval v zmysle zákona, dopustil sa vážnych pochybení a o mojej
vine rozhodol vzhľadom na všetky súdu uvedené skutočnosti nesprávne, nezákonne a neodôvodnene.
Vo svojom rozhodnutí ani odôvodnení vôbec neuvádza práve tie uvedené skutočnosti, ktoré svedčili v
môj prospech. Ja som konal s čistým úmyslom a v súlade so svojimi právami a zákonom

slovenskej republiky, a to konaním potrebným na zabráneniu úteku páchateľov unikajúcich z miesta činu
v zmysle paragrafu § 85, čo som na súde aj uviedol, ako aj podrobne popísal celý priebeh udalosti, ktorú
navyše skomplikoval práve unikajúci spolupáchateľ. Za najzávažnejšie pochybenie súd považujem:
Súdu od začiatku tvrdím že som konal čisto v záujme zabráneniu úniku páchateľov, podrobne som
celý priebeh deja opísal, vrátane kolíznej situácie na cykloceste, ktorú neoprávnený užívateľ cyklocesty

chodec svedok H. svojim nezodpovedným a neoprávneným konaním spôsobil. Vo svojej záverečnej
reči som vyslovene uviedol, že som konal oprávnene a v zmysle zákona, a to konkrétne § 85
odst. 2 Trestného poriadku, ktorý upravuje právo zadržať páchateľa pristihnutého pri trestnom čine:
Trestný poriadok /Tretí diel/ Zadržanie § 85 Zadržanie a obmedzenie osobnej slobody podozrivej osoby
(2)"Osobnú slobodu osoby, ktorá bola pristihnutá pri trestnom čine alebo bezprostredne po ňom, môže

obmedziťktokoľvek,akjetopotrebnénazisteniejejtotožnosti,zabránenieúteku,zabezpečeniedôkazov
alebo na zabránenie ďalšiemu páchaniu trestnej činnosti. Je však povinný takú osobu bezodkladne
odovzdať útvaru Policajného zboru, útvaru Vojenskej polície alebo útvaru Colnej správy.“ Ja som v
zmysle tohto zákona konal a splnil som aj všetky potrebné podmienky na jeho uplatnenie. Ako náhle
to bolo možné, privolal som policajtov, celú udalosť som im nahlásil a následne sa aj presvedčil, že

páchateľov privolaná hliadka našla a vypočula. Samozrejme nie na mieste činu, ale na pohotovosti,
čo bolo vzhľadom na okolnosti - zranenie chlapca ako aj mňa nevyhnutné a prvoradé. Mladíci sa
bezprostredne predtým dopustili rozsiahlej priestupkovej a trestnej činnosti, ktorú som súdu uviedol a
ktorá je podrobne uvedená v Popise, ktorý sa nachádza v dolnej časti tohto odôvodenia.
Tu je možné namietať, že táto trestná činnosť mládencom zatiaľ nebola preukázaná, za čo však viním

nečinnosť v objasnení z dôvodu zaujatosti orgánov činných v trestnom konaní, a preto aj v Závere
tohto odôvodnenia žiadam tento súd, aby nariadil predmetným orgánom celú trestnú činnosť dostatočne
vyšetriť, čo v pozícií páchateľov ako „svedkov“ ani nebolo možné. Avšak skutočnosť, že táto trestná
činnosť mladíkom zatiaľ nebola preukázaná neznamená, že sa naozaj nestala a že v danom momente
som nekonal v tomto presvedčení.

Čo je však isté, je že mladíci sa dopustili jednej trestnej činnosti, ktorá z uvedených
skutočnosti vyplýva, že sa stala, čo som súdu aj s konkrétnou citáciou zákona uviedol, a to že unikajúci
mladíci sa svojim útekom z miesta činu/nehody a neposkytnutím pomoci dopustili trestného činu podľa§
178 Trestného Poriadku(300): Vodič, ktorý po dopravnej nehode, no ktorej mol účasť, neposkytne osobe,
ktorá pri nehode utrpela ujmu na zdraví, potrebnú pomoc, hoci tak môže urobiť bez nebezpečenstva pre

seba alebo iného, potrestá sa odňatím slobody až na tri roky.
Aj mladistvý unikajúci cyklista z miesta činu, resp. nehody je v zmysle Zákona o cestnej premávke
vodičom, 49/2014 zákon č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke § 2 Vymedzenie základných pojmov „(2) Na
účely tohto zákona sa ďalej rozumie:
u) vodičom osoba, ktorá vedie vozidlo,

v) vozidlom motorové vozidlo, nemotorové vozidlo a električka,
m) nemotorovým vozidlom prípojné vozidlo, vozidlo pohybujúce sa pomocou ľudskej sily alebo zvieracej
sily...“Je teda nepochybné, že minimálne tejto trestnej činnosti sa mladíci svojim konaním dopustili, a preto
aj moje konanie oprávnené.
Súbežne sa však mladíci dopustili aj ďalšieho porušenia zákona o cestnej premávke a to hneď v

niekoľkých bodoch:§ 66 Povinnosti účastníka dopravnej nehody a škodovej udalosti
Účastník dopravnej nehody je osoba, ktorá sa priamo aktívne alebo pasívne zúčastnila na dopravnej
nehode.
Účastník dopravnej nehody je povinný
ohlásiť dopravnú nehodu policajtovi,

poskytnúť podľa svojich schopností a možností zranenej osobe prvú pomoc a bezodkladne privolať
záchrannú zdravotnú službu,
zotrvať na mieste dopravnej nehody až do príchodu policajta alebo sa na toto miesto bezodkladne
vrátiť po poskytnutí alebo privolaní pomoci, alebo po ohlásení dopravnej nehody,
zdržať sa konania, ktoré by bolo na ujmu vyšetrenia dopravnej nehody,
h) preukázať svoju totožnosť na požiadanie iného účastníka dopravnej nehody...

K tomuto sa prokurátor vyjadril, len v tom zmysle, že som mohol na policajtov počkať, keď išiel policajtov
zavolať otec W.. Mne však už následne nebolo súdom umožnené sa ku nepravdivému komentáru
prokurátora vyjadriť, preto sa k tom vyjadrujem nasledovne: svedok P. W. som povedal, že ja privolám
policajtov a že odchádzam na pohotovosť, on však nereagoval, čo som súdu už predtým uviedol, z
našej debaty na cykloceste odišiel na parkovisko do svojho auta on, nie ja a pre mňa bolo prvoradé

okamžite odísť na pohotovosť. Mal som vážne zranenia, ktoré boleli, bol som v mokrom, roztrhanom
oblečení, značne už podchladený, navyše keďže som mal na nohách tvrdé pretekové korčule, vtedy ma
už riadne tlačili, potreboval som sa okamžite vyzuť, prezliecť, zohriať a na mieste vzdialené od miesta
činu 3km, bez páchateľov ani nemalo význam niečo riešiť s políciou. Tú som potreboval zavolať ja a to
na miesto, kde sa hlavný páchateľ, ktorý ma podrazil nachádzal. A to som aj urobil a presvedčil sa o

tom, že páchateľa našli a vypočuli.
Ja som týmto splnil všetky podmienky paragrafu §85, v zmysle ktorého som konal, a v tomto bode mala
byť moja nevina jednoznačná, ak by súdu samozrejme protistrana nepreukázal naozaj útok mojej strany,
ktorý bol vymyslený.
Na tieto mnou uvedené skutočnosti a mnou dodržaný zákonný postup v zmysle okolnosti však súd

nijakým spôsobom nereagoval, v rozsudku moje právo absolútne neakceptoval, a nijakým spôsobom
pri čítaní rozsudku, a ani v jeho písomnej verzií takéto svoj konanie neodôvodnil. Toto považujem
za najzávažnejšie pochybenie prvostupňového súdu, i keď závažných pochybení z jeho strany bolo
podstatne viac:
Súd akoby sa zaoberal len tým, či z mojej strany došlo ku kontaktu s unikajúcim páchateľom, v tomto

spore vedenom ako svedkom, poškodeným P. W. bez ohľadu na tom, ako a prečo k nemu došlo. Od
začiatku je však nesporné, že ku kontaktu došlo, sporné však jeho vysvetlenie, priebeh, príčina. A
na to je potrebné objasniť, za akých okolnosti sa tak stalo, ako celý dej kontaktu a tesne pred ním
prebiehal, či bol tento kontakt úmyselným konaním, alebo oprávneným, aké boli motívy jeho popisu na
obidvoch stranách, keďže je nepochybné, že išlo o dej následný predchádzajúcemu konfliktu, a teda

ktorá z dvoch strán tvrdí pravdu. Je predsa pochopiteľné, že páchatelia budú tvrdiť všetko
preto, aby zakryli svoju predchádzajúcu trestnú činnosť ako aj zavinenie kolíznej situácie, ktorá mala
podiel na páde cyklistu. Preto treba pravdu hľadať nielen v popise deja, ale aj v príčinách
a motívoch, a teda v dejoch, ktoré sa odohrali tesne pred útekom "svedkov". A práve v nich svedkovia pri
svojich výpovediach účelovo klamali, ich výpovede sú rozporuplné, nezhodujú sa a viackrát ich zásadný

obsah menili, čo som súdu podrobne vymenovala a opísal.
Súd však napriek účelovému a preukázateľnému zavádzania orgánov v trestnom konaní krivou
výpoveďou a účelovo nepravdivým svedectvom váhu výpovedí týchto svedkov nijako neznížil, čo
odôvodnil tým, že rozpory tam vidí, ale že pre neho je relevantný dôkaz svedectvo, že ku kontaktu došlo,
čo je však veľmi povrchné konštatovania a postačujúce len na to, aby súd čo najrýchlejšie zmietol prípad

zo stola s cieľom označiť mňa za vinného.
Ja mám však za to, že rozpory v ich výpovediach sú natoľko závažné a preukazujúce ich účelové
zavádzanie orgánov činných v trestnom konaní a ich špekulatívny charakter, že títo svedkovia mali byť
okamžite označení za nedôveryhodných. A to napr:
Z priestupkového spisu a zo záznamu o podaní vysvetlenia spísaného s P. H. dňa 6.7.2017 vyplýva,

že: „Tento celý incident v danej chvíli videlo asi 10 ľudí, ktorí sa nad správaním tohto pána značne
pohoršovali, avšak väčšina bola mladšia ako on, tak sa báli niečo urobiť.“ Toto H. uviedol k tomu, že som
P. W. sotil zozadu. Keď som však na polícií uviedol, že všetko to je klamstvo, že po páde cyklistu som si
miesto nafotil a že žiadny ľudia tam neboli, policajt to s H. znova prebral, svedok H. zmenil svoju výpoveďv tom bode, v ktorom som mohol preukázať jeho klamstvo fotografiou. Jeho výpoveď zo dňa 26.9.2017.
13:00 - v Zápisnici o Výsluchu svedka H. je nasledovná: „Na tom mieste ako sa to stalo nebol nikto iný
iba ja P. a ten korčuliar C.. O iných osobách čo to videli neviem. Viem, že po tej vyššej časti chodníka išli

popod most jeden cyklista, kto to však bol povedať neviem a ani neviem ako vyzeral". A toto je tiež také
alibistické klamstvo, lebo po hornej časti cyklisti nechodia je tam aj dosť skla. Podobne svoju výpoveď
zmenil aj P. W.: „K veci chcem ešte uviesť, (zjavne podnet, od policajta),že ja neviem, nemám predstavu
či tento incident videli aj nejakí iní ľudia, to by vedel povedať kamarát H.. Iných svedkov udalosti povedať
neviem. Priamym svedkom bol iba kamarát H."

Ďalšie rozpory v ich tvrdí sú v tom, že podľa Záznamu o podaní vysvetlenia podľa §60 odst. 2 SNR
č 372/90 Zb. o priestupkoch spísaného zo dňa 06. 07. 2017 „v tom momente oni boli asi 4_5 chlapci,
menovaný ich nepoznal, títo chalani sa k nim pripojili ihneď od areálu vodného slalomu. Menovaný išiel
pešo a P. W. pomaly popri ňom na bicykli, 4_5 chlapci boli ihneď za nimi, išli pešo ".V neskoršej výpovedi
však tvrdia, že išli sami.
V popise taktiež svedkovia zhodne uvádzajú, že som pri približovaní sa k nim „nič nehovoril a ani

NEKRYČAĽ“a,čímsasnažianavodiťsituáciu,žesomzozadusotildoničnetušiacehocyklistu.Odporuje
však tomu jednak samotná ďalšia výpoveď svedkov, v ktorých tvrdia že keď ma chodec H. idúci vzadu
počul, zakričal Pozor, následne na čo sa dal na únik. A taktiež svedok P. W. (otec) pri otázke na povinnosť
používania prilby uviedol, že chalani šli pokojne, pomaly, a teda že jeho syn idúci na bicykli po cykloceste
prilbu na hlave nemusel mať, a že problém nastal klen vo chvíli, keď sa predo mnou dali chalani na útek

keď videli, že za nimi nahnevaný idem a kričím. Touto výpoveďou svedok jednoznačne vyvrátil podľa
súdu relevantnú výpoveď svedkov o údere zozadu do nič netušiaceho cyklistu, a jednak aj tú skutočnosť,
že svedkovia aj v tomto relevantnom bode súd účelovo klamali.
Svedkovia taktiež najprv uviedli, že pri prvom incidente, pri ktorom došlo k môjmu zraneniu sa rozprávali,
nevenovali pozornosť cestnej premávke. Svedok P. W. uviedol, že som musel ísť veľmi rýchlo, nakoľko

ma zbadali len 1,5m pred nimi. To teda znamená jednak to, že ma zbadal len sekundu, max. dve pred
zrážkou, a teda že ma nemohli vidieť ako korčuľujem, zasahujúc svojim nohami do ich časti vozovky,
čo samozrejme nebola pravda, a taktiež že nemali ani čas zareagovať na to, aby sa uhli, ako to tvrdí
potom následne vo výpovedi zo dňa 6. 7. 2017 P. W.:,, tento muž neustále zachádzal do protismeru
chodníka, menovaný s P. sa mu snažili vyhnúť tak sa natlačili aj s P. bicyklom čo najbližšie k pravému

okraju ". Touto výpoveďou len kopírovali moje slová, ktoré som ja od začiatku tvrdil, že som sa dal čo
najviac k pravému okraju vozovky, aby som zabránil zrážke.(Samozrejme, niektoré prepisy policajta z
ich výpovedi nie sú celkom zhodné a zmenené sú vždy v prospech mladistvých).
Rozporov v ich výpovediach je ešte viac, čo svedčí o ich účelovom klamaní, a preto ich mal súd bez
váhania označiť ako nedôveryhodných. Preukázateľne a účelovo klamú v tých relevantných

záležitostiach, ktoré sa stali bezprostredne pred zabránením úniku a ktoré preukazujú ich motív klamať
aj v tvrdení, že som zaútočil na cyklistu zozadu, prípadne že sa nedopustili trestnej činnosti, ktorej
preukázanie by jednoznačne potvrdzovalo uplatnenie §85 odst 2 TP.
Pochybnosť svedectva je narušená navyše aj tým, odkiaľ, z akého uhla, za akej činnosti a čo presne
svedok H. videl. Jeho pozícia pri vzniku kontaktu mojich rúk s cyklistom je rozporuplná. Sám udáva v

jednej výpovedi najprv 15m, potom cca 3 metre za cyklistom, cyklista udáva cca 1,5m a že pokojne
kráčal, čo však svedok P. W. vyvrátil. Z ďalších výpovedí ako aj z vyšetrovacieho pokusu vyplýva, že po
tom, ako ma kráčajúci „svedok" H. zbadal, zakričal „Pozor!" a niečo ešte v tom zmysle, dal sa na únik,
pričom mi náhle skočil do mojej jazdnej dráhy, kde následne pobehoval po ceste zo strany na stranu.
Ja som v tej situácií nemal inú možnosť, ako zabrániť zrážke s ním, ako ho minúť sprava, kde však

vpredu išiel pomalšie idúci cyklista, ktorý aj keď zrýchľoval sme ho dobehli. V momente môjho kontaktu
s cyklistom W. bežal svedok H. v tesnej blízkosti po mojej ľavej strane, po mojej pravej išiel cyklista,
takže sme išli súbežne, bežcovi teda vo výhľade na vedľa mňa idúceho cyklistu bránila moja robustná
postava: nemohol preto vidieť kontakt a ani jeho celý priebeh, boli sme všetci na úzkej ceste v tak
tesnom kontakte, že mohol vidieť len môj chrbát a nie kontakt mojich rúk s cyklistom. Výška jeho hlavy

siahala do stredu môjho širokého chrbta, moja výška je 195 cm, na korčuliach so 125mm-kolieskami
som ešte o 15 cm vyšší. A ak aj bežiaci svedok H. môj kontakt s cyklistom zbadal, je otázne, čo videl,
resp. ktorú časť pohybu, kontaktu videl, čo si domyslel a čo účelovo sformuloval vo svoj prospech a
prospech svojho kamaráta, spolupáchateľa. Pokiaľ ide o samotný kontakt, jeho príčinu, ako aj celkový
priebeh treba hľadať v celkovom deji a jeho priebehu, nie vo výpovedi pochybného a zaujatého svedka,

ktorý bol spolu so „svedkom" idúcim na bicykli P. W. páchateľmi unikajúcimi z miesta činu.
Prvotný vznik môjho kontaktu s cyklistom ako som súdu detailne popísal malo príčinu v riešení kolíznej
situácie,ktorúunikajúcisvedoksvojimnedisciplinovanýmažpanickýmchovanímnacyklocestespôsobil.
Môj kontakt s cyklistom bola prirodzená reakcia korčuliara na zabránenie nárazu (Príloha č. 1) anásledného pádu. To Ja som sa vzniknutím prekážky poskakujúceho bežca ocitol na nebezpečnom
mieste v ohrození, a teda v situácií, kde treba okamžite reagovať a zabrániť vážnym následkom. Ako už
sám prokurátor uviedol, ide o nebezpečné miesto, cesta popod podjazd smeruje z kopca,

z hrádze, stáča sa miernymi zákrutami najprv vľavo, následne vpravo dolu kopcom a vyúsťuje rovným
úsekom medzi zábradliami, z toho pravé osadené na betónovom múre s pomerne ostrým kovovým
zábradlím, takže v prípade vzniku náhlej prekážky z kopca rozbehnutý korčuliar nemá kam uniknúť, aby
sa jej vyhol. Iné riešenie, ako takúto situáciu čo najlepšie a najbezpečnejšie pre všetky strany zvládnuť
ako som predviedol ja neexistuje. Jediným je krátke, rýchle pribrzdenie, uhýbací manéver a následné

zabránenie nárazu do vedľa idúceho cyklistu vystretím rúk pred seba. V danom momente a v danej
situácií som na úzkej ceste medzi dvomi zábradliami ani nemal inú možnosť, ako situáciu okamžite
čo najbezpečnejšie vyriešiť. Brzdná dráha korčuliar sa rovná brzdnej dráhe vlaku, na korčuliach nie je
možnetakokamžitereagovaťaintenzívnebrzdiť,akopovedzmenabicykli.Navyšepočasbrzdenianieje
možné vytáčať ani uskutočňovať uhýbací manéver. Korčuliar je podstatne zraniteľnejší a ohroziteľnejší,
ako cyklista, jeho reakčné a manévrovacie možnosti a schopnosti sú obmedzené a ak korčuliarovi náhle

vbehne do jazdnej dráhy ktokoľvek, jediným východiskom je buď únik z cesty do trávy alebo doslova
„vystrelenie rúk" dopredu. Vystretie rúk je prirodzená a automatická reakcia každého korčuliara na
zabránenieprudkéhonárazuanáslednéhopádu,vpretekovomkorčuľovaníjedokoncaúplneprirodzené
aj siahnuť na pred sebou idúceho korčuliara, aby nedošlo k vzájomnému pádu a zraneniam. Tento rýchli
pohyb rúk je pomerne špecifický a nezainteresovanému pozorovateľovi by sa v určitom moment mohlo

zdať, že ide o pohyb smerujúci k úderu, a preto pripúšťam, že svedok H. ak teda videl prvú časť pohybu
mojich rúk dopredu, mohol sa domnievať, že plánujem úder. Ten sa však neuskutočnil. Takéto prirodzené
vystretie rúk korčuliarov je pomerne časté a úplne prirodzené, čo znázorňujú fotografie v prílohe č 1,
prípadne odkaz na videonahrávke z kanála youtube, z ktorého boli ilustračné foto zachytene funkciou
screenprint, napr. táto v 33. sekunde zobrazeného záznamu. ,
čo malo vplyv na priebeh súdu ako aj na následný konečný výsledok, a taktiež aj na nekompletnosť

mojich námietok v uvedenom zázname. (O tejto skutočnosti som súd informoval aj mu
predložil originál predmetného zápisu. Súd však k tomu nezaujal žiadne stanovisko)
Popis trestnej činnosti
Skupina 4 až 5chlapcov idúcich pešo a jeden na bicykli sa neoprávnene pohybovala na chodníku
určeného pre cyklistov a chodcov po časti dopravnou značkou a vyznačenými pruhmi určených pre

cyklistov, a aj napriek môjmu upozorneniu ďalej pokračovali po rozdelení chodníkov v chôdzi po
ceste výhradne určenej pre cyklistov napriek tomu, že vedľa bol chodník pre peších. Následne mi pri
mojej, ceste nazad podložili pod nohy do mojej jazdnej dráhy korčuli bicykel, tváriac sa pritom že sa
nepozerajú, nevenujú pozornosť cestnej premávke, následne z miesta činu bez poskytnutia pomoci a
preukázania totožnosti napriek výzvam ušli. Dnes už mám po vlastnom šetrní v kruhu známych vodákov

a spolužiakov za to, že túto nepozornosť len predstierali, a dotyčnému P. W. pri mojom približovaní dali
jeho spolupáchatelia pokyn, kedy má svoj bicykel vystrčiť do môjho jazdného pruhu. Tým sa skupina
spolupáchateľov dopustila neoprávneného užívania cyklocesty, ako aj správania na ceste, zároveň však
- aj trestného činu - ublíženia na zdraví a výtržníctva:
300 TRESTNÝ ZÁKON

§156
Kto inému úmyselne ublíži na zdraví, potrestá sa odňatím slobody na šesť mesiacov až dva roky
Odňatím slobody na jeden rok až tri roky sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1
b) z osobitného motívu: z pomsty za sústavné upozorňovanieOdňatím slobody na dva roky až päť rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku a)
závažnejším spôsobom konania, a to rafinovane, premyslene, organizovanou skupinou, tváriac sa že
z nepozornosti.

§ 364 Výtržníctvo
Kto sa dopustí slovne alebo fyzicky, verejne alebo na mieste verejnosti prístupnom hrubej neslušnosti
alebo
výtržnosti najmä tým, že a)napadne iného,
Odňatím slobody na šesť mesiacov až tri roky sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1

z osobitného motívu,
závažnejším spôsobom konania, napr. zbrane=bicyklom § 122 ods. 3)
v prítomnosti skupiny osôb mladších ako osemnásť rokov,
(3) Trestný čin je spáchaný so zbraňou, ak páchateľ alebo s jeho vedomím niektorý zo spolupáchateľov
použije zbraň na útok, na prekonanie alebo zamedzenie odporu alebo ju má na taký účel pri sebe;
zbraňou sa rozumie, ak z jednotlivého ustanovenia nevyplýva niečo iné, každá vec, ktorou možno

urobiť útok proti telu dôraznejším. Trestný čin je spáchaný so zbraňou aj vtedy, ak páchateľ použije
napodobeninu zbrane alebo ju má pri sebe s úmyslom, aby bola považovaná za pravú.
Podľa § 122 ods. 3 Tr. zák. je trestný čin spáchaný so zbraňou, ak páchateľ alebo s jeho vedomím
niektorý zo spolupáchateľov použije zbraň na útok, na prekonanie alebo zamedzenie odporu alebo ju
má na taký účel pri sebe; zbraňou sa rozumie, ak z jednotlivého ustanovenia nevyplýva niečo iné, každá

vec, ktorou možno urobiť útok proti telu dôraznejším. Trestný čin je spáchaný so zbraňou aj vtedy, ak
páchateľ použije napodobeninu zbrane alebo ju má pri sebe s úmyslom, aby bola považovaná za pravú.
Nasleduje prehľad dostupnej judikatúry. Z československej judikatúry:
Zákon nemá na mysli len smrtiace zbrane v technickom slova zmysle a preto aj bicykel môže byť
zbraňou v zmysle trestného zákona, pretože aj bicykel je spôsobilý ohroziť telesnú bezpečnosť. V tomto

konkrétnom prípade obžalovaný vzal do ruky bicykel, ktorým ....
A ich následná činnosť aj v súbehu s paragrafom § 140 Osobitný motív b) z pomsty c)
v úmysle zakryť alebo uľahčiť iný trestný čin,
Skutočnosť, že svedkovia tvrdia, že sa s ostatnými spolupáchateľmi nepoznajú, ak by to aj bola pravda,
nijako nebráni tomu, že pri svojej spoločnej ceste až od areálu vodných športov po miesto činu mali po

mojom upozornení spoločný záujem na tom, aby daný pokus či už z pomsty alebo recesie
vykonali. Prečo inak by aj napriek môjmu upozorneniu pokračovali aj po rozdelení ciest na samostatné
oddelené cesty práve po cykloceste všetci spolu pešo, ak nie z dôvodu urobiť mi tým a prípadne aj
uvedeným činom naprotiveň? Je pochopiteľné, že zadržaní páchatelia budú o svojich spolupáchateľoch
tvrdiť že ich nepoznajú, čo je však vzhľadom sa spoločnú chôdzu v skupine z odľahlého miesta mimo

mesta nepravdepodobné.
Touto cestou nežiadam o určenie viny pre uvedených páchateľov, žiadam len o spravodlivé vyšetrenie
tejto ich trestnej činnosti.“
Prílohy: Príloha č.1 - Ilustračné fotografie reakcií korčuliarov
Súdny spis neobsahuje vyjadrenie príslušného prokurátora k odvolaniu obžalovaného F. C..

Odvolací súd po splnení zákonom stanovených podmienok (§ 293 ods. 5 Tr. por.) vykonal verejné
zasadnutie v neprítomnosti obžalovaného F. C..

Na verejnom zasadnutí v konaní pred odvolacím súdom prokurátor navrhol podľa § 319 Tr.

por. odvolanie obžalovaného zamietnuť ako nedôvodné.

Krajský súd ako súd odvolací, predtým, ako začal plniť svoju preskúmavaciu povinnosť podľa § 317 Tr.
por., zistil, že odvolanie obžalovaného bolo podané včas, v lehote stanovenej § 309 Tr. por., odvolanie
bolo podané oprávnenou osobou v súlade s § 307 ods. 1 písm. b) Tr. por., odvolanie spĺňa náležitosti

§ 311 ods. 1, ods. 2 Tr. por. a nedošlo k vzdaniu sa práva na podanie odvolania alebo k späťvzatiu
podaného odvolania v zmysle § 312 Tr. por., a preto odvolací súd nepostupoval podľa § 316 Tr. por.

Podľa § 317 ods. 1 Tr. por. ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší
rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku,

proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na
chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania
podľa § 371 ods. 1 Tr. por.Odvolací súd zistil, že vo vzťahu ku skutkovým zisteniam tvoriacim podstatu súdeného trestného činu
(prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. a/, písm. d/ Tr. zák.) je napadnutý
rozsudok výsledkom konania, v ktorom sa postupovalo podľa Trestného poriadku a v ktorom nedošlo k

žiadnym chybám, ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie skutkového stavu veci.
Skutkové zistenia prvostupňového súdu, tak ako sú vyjadrené v napadnutom rozsudku, sú správne a
úplné, lebo zodpovedajú výsledkom dokazovania vykonávaného na hlavnom pojednávaní. Vzhľadom
na to odvolací súd v otázke skutkových zistení odkazuje na veľmi podrobne rozvedené dôvody rozsudku
súdu prvého stupňa, s ktorými sa v plnom rozsahu aj stotožnil. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie

v rozsahu potrebnom na rozhodnutie a vyvodil z neho správne skutkové zistenia.

Obžalovaný F. C. odvolanie založil na opakovaných dôvodoch svojej obhajoby použitej v konaní pred
súdomprvéhostupňa.Sjehonámietkami,skutkovýmiaprávnymi,saalesúdprvéhostupňavrozhodnutí
riadne vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by ostalo na odvolacom
súde.

Vina obžalovanému musí byť dokázaná na základe dôkazov vykonaných v súlade s Trestným
poriadkom. Podľa názoru odvolacieho súdu prvostupňový súd postupoval pri hodnotení dôkazov
dôsledne podľa § 2 ods. 12 Tr. por., teda hodnotil ich na základe vnútorného presvedčenia založeného
na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo aj v ich súhrnne, a dospel k logicky

odôvodneným skutkovým zisteniam.

Skutočnosť, že odvolateľ sa nestotožňuje so skutkovými a právnymi názormi súdu prvého stupňa v
napadnutom rozsudku, nemôže sama osebe viesť odvolací súd k záveru o zjavnej neodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti záverov vyslovených súdom prvého stupňa.

Súd prvého stupňa veľmi podrobne rozviedol dôkazy, ktoré usvedčujú obžalovaného zo spáchania
žalovaného skutku, a jeho správne právne závery majú dostatočný skutkový základ v riadne vykonanom
dokazovaní na hlavnom pojednávaní.

Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia,
ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že v
dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, a preto je

nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa.

V posudzovanej veci uplatnené odvolacie námietky obžalovaného smerujú primárne do oblasti
skutkových zistení. Z jeho strany ide o výhrady voči skutkovým zisteniam, spôsobu hodnotenia dôkazov

vykonaných súdom nižšej inštancie a zároveň polemizuje s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého
stupňa. V podstate sa obžalovaný takýmto spôsobom snaží presadiť vlastnú (pre neho priaznivú a od
skutkových zistení súdu prvého stupňa inú) verziu skutkového stavu veci. Až následne z uvedených
skutkových (procesných) výhrad vyvodzuje záver o nesprávnom právnom posúdení skutku, resp. o inom
nesprávnom hmotnoprávnom posúdení.

Podľa názoru odvolacieho súdu odôvodnenie namietaného rozsudku predstavuje dostatočný základ pre
jeho výrok, lebo súd prvého stupňa v potrebnej miere vysvetlil, na základe akých právnych
úvah rozhodol a jasne odôvodnil svoje skutkové zistenia a závery.

Na tomto mieste odvolací súd poukazuje na nasledovnú časť odôvodnenia písomného vyhotovenia
rozsudku súdu prvého stupňa:

„Obžalovaný priznal, že v inkriminovaný deň sa ako korčuliar najskôr zrazil s
poškodeným pohybujúcim sa na bicykli, po čom spadol a bezprostredne potom dobehol poškodeného.

Obžalovanýpripustilfyzickýkontaktspoškodenýmvtomsmere,žepravourukousadotkolpoškodeného
v oblasti šije a ľavou rukou ho chytil za jeho ľavé plece. Poprel, že poškodeného úmyselne strčil
oboma rukami do oblasti chrbta, v dôsledku čoho spadol a čelom hlavy narazil do železného zábradlia.
Výpoveďou poškodeného mal súd preukázané, že obžalovaný po zrážke s poškodeným tohto dobehola strčil do neho oboma rukami do ľavého ramena, pričom poškodený charakterizoval úder ako silný, v
dôsledku čoho poškodený mykol hlavou, stočil volant a narazil hlavou do zábradlia. Z výpovede svedka
P. H. mal súd tiež preukázané, že obžalovaný s náprahom oboma rukami intenzívne strčil do oblasti

ľavej lopatky poškodeného P. W., po čom poškodený hlavou narazil do zábradlia. Obaja svedkovia
potvrdili, že obžalovaný pred fyzickým kontaktom s poškodeným na nich nič nekričal, resp. nehovoril.
Priebeh prvého incidentu spočívajúceho v zrážke obžalovaného s poškodeným s následným pádom
obžalovaného na zem opísali všetky zúčastnené osoby (obžalovaný, poškodený, ako aj svedok P.
H.) v naznačenom smere podobne s tým rozdielom, že každý z účastníkov nehody tvrdil, že práve

druhý účastník zasahoval spôsobom svojej jazdy do protismerného pruhu. Je však potrebné zdôrazniť,
že pre vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti nie je rozhodujúci priebeh skutkového deja pri prvom
incidente (zrážke obžalovaného s poškodeným), keďže ide o samostatný skutok, ktorý sa obžalovanému
v tomto trestnom konaní nekladie za vinu, z doposiaľ zadovážených dôkazov je zrejmé, že skutok
bol prešetrovaný ako dopravného nehoda so záverom, že jej vinník nebol určený. Obžalovaný je teda
zo spáchania skutku usvedčovaný priamymi dôkazmi, a to výpoveďou P. W. a P. H., ktorí vlastnými

zmyslami vnímali priebeh skutku ako očití svedkovia tohto incidentu. Súd nemal dôvod neveriť výpovedi
uvedených svedkov, keďže identicky opísali spôsob napadnutia obžalovaným, ako aj miesto, do ktorého
bol úder vedený a ani pri vyšetrovacom pokuse sa neodchýlili od svojich výpovedí v naznačenom
smere a názorne ukázali priebeh skutkového deja so zameraním na spôsob napadnutia poškodeného
obžalovaným a následný náraz poškodeného hlavou do zábradlia. Výpoveď poškodeného a svedka P.

H. je podporená znaleckým posudkom MUDr. Letka, a to v otázke mechanizmu vzniku zranenia, ktoré
utrpel poškodený pri tomto incidente. Znaleckým posudkom MUDr. Letka je preukázané, že poškodený
utrpel pri incidente zo dňa 22.5.2017 zranenie, a to tržno-zmliaždenú ranu pravej strany čela o veľkosti
2,5 cm, pričom podľa znalca je mechanizmom vzniku zranenia tvrdý náraz čela do tvrdého predmetu
(zábradlia), pričom zábradlie má vertikálny smer, čomu korešponduje aj smer rany na čele poškodeného.

Zo záverov uvedeného znaleckého posudku vyplýva prijateľnosť výpovedí svedkov P. W. a P. H. o
mechanizme vzniku utrpeného zranenia. Mechanizmus vzniku zranenia bol potvrdený aj vyšetrovacím
pokusom za účasti znalca MUDr. Letka, ktorý určil príčinu vzniku zranenia poškodeného ako poruchu
stability v dôsledku priameho kontaktu druhou osobou nárazom do oblasti ľavého ramena poškodeného.
Obhajoba obžalovaného je postavená na tvrdení, že do poškodeného úmyselne nestrčil, pričom podľa

jeho tvrdenia príčinou nárazu poškodeného do zábradlia bolo jeho vyšmyknutie sa po tom ako ho
obžalovaný chytil a držal a strata rovnováhy. Je prirodzené, že obžalovaný bude ponúkať taký priebeh
skutkového deja, ktorý vylúči jeho trestnoprávnu zodpovednosť. Tvrdenia obžalovaného o priebehu
skutkového deja sa však neopierajú o žiadne ďalšie dôkazy vykonané na hlavnom
pojednávaní, práve naopak sú vyvrátené výsledkami vykonaného dokazovania, a to predovšetkým

výpoveďou svedkov P. W. a P. H.. Neuniklo pozornosti súdu, že obžalovaný až na hlavnom pojednávaní
uvádzal ako príčinu nárazu poškodeného uhýbací manéver vo vzťahu ku svedkovi H., ktorý
uskutočnil pri dobiehaní poškodeného. Obhajoba obžalovaného je vyvrátená aj závermi znaleckého
posudku MUDr. Letka, podľa ktorého mechanizmom vzniku zranenia je tvrdý náraz poškodeného. Z
tvrdého nárazu poškodeného možno prijať záver, že tomuto musel predchádzať intenzívny fyzický stret

obžalovaného s poškodeným. S poukazom na uvedené skutkové zistenia je podľa súdu
nepravdepodobné, aby poškodený narazil do zábradlia spôsobom opísaným obžalovaným.“

Z analýzy odôvodnenia odvolania obžalovaného vyplýva, že v podstate obžalovaný len opakuje,
prípadnečiastočnemodifikujesvojuobhajobupoužitúvtrestnomkonaní.Odvolacísúdvšakrovnakoako

súd prvého stupňa po dôkladnom preštudovaní predloženého spisového materiálu dospel k právnemu
záveru, že skutok tak, ako je uvedený vo výrokovej časti napadnutého rozsudku, sa stal, napĺňa všetky
znaky skutkovej podstaty prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. a), písm. d)
Tr. zák. a dopustil sa ho obžalovaný. Aj podľa názoru odvolacieho súdu obžalovaného usvedčujú z
jeho spáchania najmä výpovede svedkov P. W. a P. H. a vykonané znalecké dokazovanie v kontexte

s dôkazmi, ktoré súd prvého stupňa popísal vo svojom odôvodnení. Svoje úvahy súd prvého stupňa
teda správne založil predovšetkým na vyššie uvedených usvedčujúcich dôkazoch, ktoré boli potvrdené
a podporené ďalšími vykonanými dôkazmi. Všetky vykonané dôkazy a okolnosti z nich vyplývajúce vo
svojom súhrne (na ktoré poukázal prvostupňový súd) odôvodňujú záver, že zavinenie obžalovaného
na spáchaní skutku je bez akýchkoľvek dôvodných pochybností preukázané a vyvracajú obranu

obžalovaného produkovanú v priebehu celého trestného konania.

Pri hodnotení svedeckej výpovede sa zásadne vychádza z toho, že svedok po poučení o význame a
dôležitosti svedeckej výpovede vypovedá pravdu, pokiaľ nie je procesne účinnými dôkazmi preukázanýopak. Na tomto mieste krajský súd pripomína, že každý svedok (a teda i svedkovia P. W. a P. H.) pred
svojou výpoveďou v konaní pred súdom skladá zákonom predpísanú prísahu. Krajský súd si osvojuje
názor súdu prvého stupňa, z ktorého vyplýva, že sú to práve svedkovia P. W. a P. H., ktorí usvedčujú

obžalovaného F. C. zo spáchania žalovaného skutku. Pri výpovedi svedka sa zásadne vychádza z
toho, že svedok vypovedá pravdu, pokiaľ nie je preukázaný opak. Výpovede spomínaných svedkov
korešpondujú s ostatnými vykonanými dôkazmi v priebehu hlavného pojednávania, preto nie je dôvod
ich spochybňovať.

Obžalovaný vo svojom odvolaní svoju pozornosť upriamil najmä na konanie poškodeného, ktoré
predchádzalo útoku obžalovaného. Odvolací súd musí v súlade s názorom okresného súdu vysloviť, že
prvotná zrážka obžalovaného a poškodeného nie je v tomto prípade dôležitá z hľadiska posúdenia viny
páchateľa, nakoľko útok obžalovaného je samostatný skutok, ktorý sa stal následne a jedine tento je
predmetom tejto trestnej veci.

V prípade odvolacej námietky obžalovaného, ktorou tvrdí, že sa oprávnene snažil zastaviť poškodeného
pred útekom, odvolací súd uvádza nasledovné. Obmedzenie osobnej slobody podozrivej osoby je
špeciálny prípad zadržania osoby, ktorá bola pristihnutá pri trestnom čine alebo bezprostredne po ňom.
Podmienkou nie je existencia niektorého z dôvodov väzby, postačuje skutočnosť,
že zadržanie je potrebné na zistenie totožnosti osoby, zabránenie jej úteku, zabezpečenie dôkazov

alebo na zabránenie ďalšiemu páchaniu trestnej činnosti. V zásade sa rozlišuje zadržanie podozrivej
osoby „policajné“ v zmysle § 85 ods. 1 Tr. por. a „civilné“ v zmysle § 85 ods. 2 Tr. por., kde zadržanie
môže vykonať ktokoľvek. Musí však existovať reálny a hodnoverný dôvod, že došlo k spáchaniu trestnej
činnosti a tento dôvod nemožno hľadať len za účelom obmedzenia niekoho osobnej slobody, napríklad
v úmysle pomstiť sa. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že prvotný incident medzi obžalovaným

a poškodeným nemal jednoznačného vinníka a v danom momente nebolo možné s istotou potvrdiť,
že sa jednalo o trestný čin poškodeného. Obžalovaný sa svojou argumentáciou, že bol oprávnený na
použitie inštitútu uvedeného § 85 ods. 2 Tr. por., len snaží bagatelizovať svoje konanie, ktorým spôsobil
poškodenému zranenia, a to tržnú ranu na čele vpravo zasahujúcu k lebke, okolie s
miernym edémom s dobou liečenia a obmedzenia obvyklého spôsobu života do 7 dní. Inštitút zadržania

podozrivej osoby kýmkoľvek v zmysle § 85 ods. 2 Tr. por. nemôže v žiadnom prípade slúžiť ako nástroj
na ospravedlnenie agresívneho konania. Ak aj obžalovaný chcel zadržať poškodeného pre podozrenie
z trestnej činnosti, mal to robiť primerane k okolnostiam danej situácie.

Krajský súd opakovane uvádza, že poškodený bol na bicykli zraniteľnejší ako za

situácie, keby bol štandardnou osobou stojacou na zemi. Počas jeho jazdy sa jednak nemohol brániť
pred útokom, ktorý nastal od chrbta, ale aj z hľadiska fyzikálnych zákonitostí je cyklista veľmi citlivý na
akýkoľvek pohyb, ktorý by mohol ovplyvniť jeho jazdu a k jeho pádu za jazdy skutočne nie je potrebné
vyvinúť výnimočnú snahu. Ďalej tu bol zjavný nepomer medzi fyzickými danosťami obžalovaného a
poškodeného, ktoré sú nepomerné.

Na preukázanie viny obžalovaného súhrn priamych a nepriamych dôkazov musí tvoriť logickú, ničím
nenarušenú a uzatvorenú sústavu navzájom sa doplňujúcich dôkazov, ktorá vo svojom
celku nielen spoľahlivo preukazuje všetky okolnosti žalovaného skutku a usvedčuje z jeho spáchania
obžalovaného, ale súčasne vylučuje možnosť akéhokoľvek iného záveru.

V predmetnej mase dôkazov, ktoré usvedčujú obžalovaného z predmetného skutku, neboli zistené
také nedostatky, ktoré by spochybňovali ich hodnovernosť do takej miery, aby umožňovali aplikáciu
procesného pravidla in dubio pro reo (ktoré vychádza z ústavnej zásady prezumpcie neviny) a
oslobodiť obžalovaného spod obžaloby preto, že by nebolo dokázané, že obžalovaný sa dopustil skutku

popísaného vo výrokovej časti napadnutého rozsudku.

Ak súd prvého stupňa postupoval pri hodnotení dôkazov dôsledne podľa § 2 ods. 12 Tr. por.,
t.j. že ich hodnotil na základe vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom
uváženívšetkýchokolnostíprípadujednotlivoajvichsúhrneadospelklogickyodôvodnenýmskutkovým

zisteniam, odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm. b) Tr. por. nemôže napadnutý rozsudok zrušiť len
preto, že sám na základe svojho presvedčenia hodnotí tie isté dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim
výsledkom. V takom prípade totiž nie je možné napadnutému rozsudku vytknúť žiadnu vadu v zmysle
uvedeného ustanovenia (R 53/1992). V prejednávanej veci odvolací súd ani sám na základesvojho presvedčenia nehodnotil tie isté dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom, ako tieto
dôkazy hodnotil súd prvého stupňa. Odvolateľ primárne namieta v odvolaní hodnotenie dôkazov súdom
prvého stupňa a predkladá odvolaciemu súdu vlastné hodnotenie dôkazov a vlastné predstavy záverov,

ktoré mali vyplynúť z dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní. Hodnotenie dôkazov súdom
prvého stupňa si ale odvolací súd v plnom rozsahu osvojil a v podrobnostiach naň poukazuje.

Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany v konaní, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej
právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo

na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade
s jej požiadavkami, predstavami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si
neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jej výkladom všeobecne
záväzných právnych predpisov.

Pri absencii odvolacích námietok obžalovaného proti výroku o druhu a výmere trestu, ktorý bol

obžalovanému uložený súdom prvého stupňa, odvolací súd vykonal všeobecný prieskum uloženého
trestu obžalovanému z hľadiska jeho zákonnosti a primeranosti (§ 317 ods. 2 Tr. por.). Krajský súd
zistil, že súd prvého stupňa správne aplikoval ustanovenia hmotného práva rozhodujúce v okolnostiach
prípadu pre uloženie trestu odňatia slobody vo výmere 6 mesiacov, výkon ktorého bol
podmienečne odložený na skúšobnú dobu 1 rok a 4 mesiace. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvého

stupňa vyplýva, že tento si zadovážil dostatočný skutkový podklad k rozhodnutiu o druhu a výmere trestu
obžalovanému F. C..

Treba uviesť, že trest je právnym následkom trestného činu, a teda musí byť úmerný k spáchanému
trestnému činu (zásada proporcionálnosti trestu) a je jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu

Trestného zákona. Tým je určená aj jeho funkcia v tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon, t.j. na
ochranu spoločnosti a na výchovu páchateľa a ostatných občanov. Ochrana spoločnosti sa uskutočňuje
dvoma prvkami, a to prvkom donútenia (represia) a prvkom výchovy. Oba prvky sa uplatňujú zásadne
súčasne v každom treste.

Všeobecne treba uviesť, že Trestný zákon vychádza zo zásady, že základným účelom a cieľom trestu
je ochrana spoločnosti pred trestnými činmi a ich páchateľmi. Zmysel existencie a prípadnej aplikácie
noriem trestného práva je predovšetkým v tom, aby sa trestné činy buď vôbec nepáchali, alebo páchali
v čo najmenšej miere. Ochrana spoločnosti pred páchateľmi trestných činov, vrátane ochrany práv
a slobôd jednotlivých občanov, robí tak z trestu prostriedok sebaobrany spoločnosti pred trestnými

činmi. Trest má však okrem toho pôsobiť výchovne, a to nielen na páchateľa, ale aj na ostatných
členov spoločnosti. Pritom generálna prevencia sa má uskutočňovať prostredníctvom individuálnej
prevencie. Ak sa teda páchateľovi zabráni v ďalšej trestnej činnosti, dáva sa tým najavo aj ostatným
členom spoločnosti, ktoré správanie je nežiaduce, proti čomu je namierený Trestný zákon a takýmto
spôsobom možno ovplyvňovať pozitívnu hodnotovú orientáciu občanov spoločnosti. Trest súčasne

vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Z hľadiska týchto úvah odvolacieho súdu možno
potom dospieť k záveru, že účel trestu v zmysle § 34 ods. 1 Tr. zák. tvorí jednotu, lebo sa musí vzájomne
doplňovať. Záver súdu o možnosti nápravy páchateľa musí byť vždy v plnom súlade s ochranou,
ktorú súd uloženým trestom poskytuje chráneným záujmom spoločnosti, štátu a občanom pred útokmi
páchateľov trestných činov.

Individuálna prevencia spočíva vo vytvorení podmienok na výchovu odsúdeného k tomu, aby viedol
riadny život. Generálna prevencia má zabezpečiť nielen odradenie ostatných potenciálnych páchateľov
od páchania trestných činov, ale i utvrdenie pocitu právnej istoty a spravodlivosti u ostatných členov
spoločnosti. Spravodlivé a včasné uloženie trestu dáva ostatným členom spoločnosti najavo, že konanie,

za ktoré bol uložený trest, je protiprávne a nežiaduce, varuje ich pred páchaním trestnej činnosti
a posilňuje pocit právnej istoty a právneho štátu. Trestný zákon vychádza z jednoty individuálnej a
generálnej prevencie, pričom obe tieto zložky sa navzájom dopĺňajú a podmieňujú. Disproporcia medzi
jednotlivými druhmi prevencie v zásade vedie k nedostatočnému výchovnému pôsobeniu trestu tak na
páchateľa trestného činu, ako i na ostatných členov spoločnosti.

Treba dodať, že záver o primeranosti trestu je daný vtedy, ak sa opiera o rozumnú väzbu medzi
legitímnym cieľom a zvoleným prostriedkom jeho realizácie. Možno konštatovať, že páchateľa môže
so spravodlivosťou, a teda aj so spoločnosťou zmieriť len spravodlivý trest. Trest sa musí rovnaťspôsobenému bezpráviu, z toho vyplýva, že v prípade, ak bude trest, resp. odplata obsiahnutá v
treste prísnejšia ako bezprávie spôsobené trestným činom, nedôjde len k negácii tohto bezprávia,
ale zároveň uloženým trestom vznikne nové bezprávie - bezprávie voči neprimerane potrestanému

páchateľovi trestného činu. Trest, ktorým štát a spoločnosť reaguje na spáchaný trestný čin ako na
nespravodlivé konanie, by mal nespravodlivosť spôsobenú trestným činom napraviť, a nie ešte viac
rozmnožiť. Neprimeraný trest nemožno považovať za spravodlivý. Spravodlivý je vždy len primeraný
trest. Požiadavka primeranosti trestu a jeho individualizácie núti súd prihliadať na okolnosti konkrétneho
prípadu, na jeho zvláštnosti, a teda bráni mechanickému postupovaniu súdu pri rozhodovaní o treste.

Okresný súd správne aplikoval pri úvahách týkajúcich sa ukladania trestu ustanovenie § 34 ods. 4 Tr.
zák., podľa ktorého pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob spáchania
činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu
páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy.

Súd prvého stupňa správne aplikoval všetky hmotnoprávne ustanovenia rozhodujúce pre uloženie druhu
a výmery trestu, vrátane správneho zistenia absencie poľahčujúcich a priťažujúcich okolností. Krajský
súd uzatvára, že okresným súdom uložený trest, a to trest odňatia slobody vo výmere 6 mesiacov
s podmienečným odkladom jeho výkonu a určením skúšobnej doby na 1 rok a 4 mesiace, považuje
odvolací súd za zákonný, primeraný a spravodlivý. Tento zákonný stav neboli odvolacie argumenty

obžalovaného spôsobilé zvrátiť v rámci odvolacieho konania.

Reálne garantovanie a uplatnenie základného práva na súdnu ochranu aj v súdnom konaní trestnom
neznamená, aby všeobecné súdy preberali skutkové a právne názory strany konania, ktoré v
okolnostiach konkrétneho prípadu súvisia s uloženými druhmi a výmerami trestov.

Odvolací súd preskúmal správnosť konania, ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku obžalovaným,
a nezistil žiadne pochybenia. Nezistil ani chyby, ktoré odvolaním neboli vytýkané a ktoré by boli takej
povahy, že by odôvodňovali po právoplatnosti rozsudku podanie mimoriadneho opravného prostriedku,
a to dovolania na základe ustanovenia § 371 ods. 1 Tr. por. alebo § 371 ods. 3 Tr. por.

Na základe týchto skutočností potom krajský súd, ako súd odvolací, odvolanie obžalovaného Petra
Furindu podľa § 319 Tr. por. ako nedôvodné zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.