Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 31. marec 2021

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 7Co/26/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4118206856
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lenka Halmešová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2021:4118206856.2

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lenky Halmešovej a sudkýň
JUDr. Viery Koscelanskej a JUDr. Eriky Madarászovej, v spore žalobcu: Intrum Slovakia s.r.o., so
sídlom Bratislava, Karadžičova 8 zast.: JUDr. Ján Šoltés, advokát, so sídlom Bratislava, Karadžičova 8,
P.O.BOX 205, proti žalovanej: Z. H., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom O., G. XXX/X, zastúpená: R. H.,
nar.: XX.XX.XXXX, trvale bytom O., G. XXX/X, o zaplatenie sumy 2.993,57 eura s príslušenstvom, o

odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Nitra č.k. 18Csp/89/2018- 97 zo dňa 10. septembra
2019, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku, ako aj vo výroku o
trovách konania z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1.1 Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi sumu vo výške

2.972,90 eura s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne od 01.09.2015 do zaplatenia, ktorú
jej súd povolil splácať v splátkach po 50 eur mesačne vždy do 16. dňa v mesiaci počnúc prvou
splátkou nasledujúcou po právoplatnosti rozhodnutia, pod stratou výhody splátok. Vo zvyšku súd žalobu
zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žalobca má právo na náhradu trov konania v rozsahu
98,62%. Svoje rozhodnutie právne zdôvodnil ustanoveniami § 9 ods. 1, 2 zákona č. 129/2010 Z.z.
o spotrebiteľských úveroch, § 52 ods. 1, § 54 ods. 1, 2, 3, § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka.

Vykonaným dokazovaním zistil, že dňa 08.10.2014 bola medzi právnym predchodcom žalobcu a
žalovanou uzatvorená Zmluva o spotrebiteľskom úvere číslo 6188061, na základe ktorej bol žalovanej
schválený bezúčelový spotrebiteľský úver vo výške 3.000 eur. Žalovaná sa zaviazala splácať poskytnutý
úver v 60 mesačných splátkach v sume 87,12 eura, termín konečnej splatnosti 10/2019, ročná úroková
sadzba bola vo výške 27,41%, RPMN 27,41%, priemerná RPMN 18,01%. Žalovaná sa zaviazala uhradiť
sumu 5.227,20 eura. Dňa 26.08.2015 bola vyhlásená okamžitá splatnosť úveru. Celkovo žalovaná

uhradila splátky vo výške 629,51 eura.

1.2 Po vykonanom dokazovaní súd prvej inštancie dospel k záveru, že zmluva uzavretá medzi právnym
predchodcom žalobcu a žalovanou je zmluvou o spotrebiteľskom úvere. Poukázal na to, že medzi
náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere patrí písomná forma, zároveň musí zmluva o spotrebiteľskom
úvere obsahovať konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru, ročnú percentuálnu mieru nákladov a

celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, údaje o výške úrokov a poplatkoch.
Zmluva musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné
poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými
sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. Súd prvej inštancie bol toho názoru, že
predmetná zmluva obsahuje uvedené náležitosti. Zároveň poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp.zn. 3Cdo/146/2017 zo dňa 22.2.2018. Poskytnutý úver preto nepovažoval za

bezúročný a bez poplatkov. Na základe vykonaného dokazovania mal preukázané, že žaloba žalobcu
bola podaná dôvodne v časti zaplatenia sumy vo výške 2.972,90 eura ( rozdiel neuhradenej istiny3.602,41 eura mínus suma uhradená žalovanou vo výške 629,51 eura). Súd preto v tejto časti žalobe
vyhovel. Zároveň súd žalobcovi priznal i úrok z omeškania s poukazom na § 517 ods. 1,2 obč. zák.
a § 3 nar. č. 87/95 Zb. a to od odo dňa kedy sa žalovaná dostala do omeškania, t.j. od šiesteho dňa

nasledujúceho po oznámení o vyhlásení okamžitej splatnosti úveru.

1.3 Ďalej uviedol, že žalobca sa domáhal zaplatenia sumy vo výške 20,67 eura uplatnenej titulom
nákladov na vymáhanie. Náklady spojené s uplatnením pohľadávky sú spravidla trovy vzniknuté v
súvislosti s uplatnením pohľadávky, a to aj v predsúdnom štádiu. Doplnil, že tieto náklady sa musia týkať

zročnej pohľadávky a musia byť účelne vynaložené na to, aby sa dali úspešne uplatniť aj v súdnom spore
ako hmotnoprávny nárok odlišný od trov konania. Výnimočne môžu byť náklady spojené s uplatnením
pohľadávky totožné s trovami súdneho konania. Súd nepovažoval uplatnený nárok žalobcu v tejto časti
za dôvodný, ani za preukázaný, a preto vo zvyšku súd žalobu zamietol.

1.4 Súd prvej inštancie sa zaoberal aj tým, či existujú dôvody na to, aby bola žalovanej uložená

povinnosť uhrádzať žalobcovi priznanú istinu s príslušenstvom v splátkach a tiež výškou splátok. Na
základe ustálenej súdnej praxe je pri úvahe o určení lehoty na splnenie povinnosti alebo pri určení, že
peňažné plnenie sa môže vykonať v splátkach, nutné vychádzať z konkrétnych okolností prípadu; súd
musí prihliadnuť na osobné a majetkové pomery sporových strán, výšku priznaného plnenia, platobnú
schopnosť žalovanej, prejavenú snahu o plnenie záväzku žalovanou, dobu, po ktorej by umožnením

vykonania plnenia v splátkach došlo k zaplateniu prisúdenej sumy s tým, aby nepredstavovala neúmerné
zvýhodnenie dlžníka na úkor veriteľa (čo zohľadní pri výške splátok a podmienkach ich zročnosti) ako aj
to, či povolenie plnenia prisúdenej sumy v splátkach neprimerane nezasiahne do majetkových pomerov
veriteľa. S poukazom na uvedené súd povolil žalovanej splácať dlžnú sumu v splátkach po 50 eur
mesačne zohľadniac jej osobné, majetkové a zárobkové pomery (§ 232 CSP). Uviedol, že žalovaná má

príjem 900 eur a aj keď hradí z príjmu hypotéku, nájomné, ďalšie úvery, bude v jej schopnostiach hradiť
splátku vo výške 50 eur mesačne. S výškou splátky 50 eur mesačne súhlasil i žalobca. O náhrade trov
konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 2 CSP a náhradu trov konania pomerne rozdelil. Žalobca sa
domáhal zaplatenia sumy 2.993,57 eura (100%), úspešný bol v časti zaplatenia sumy 2.972,90 eura
( 99,30 %), preto úspech žalovanej bol 0,7 %. Čistý úspech žalobcu je v rozsahu 98,62 %. Vzhľadom k

uvedenému, súd priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 98,62%.

2.1 Žalovaná podala v zákonnej lehote odvolanie, a to voči vyhovujúcemu výroku a výroku o trovách
konania. Poukázala na ust. § 54 ods. 1,2, § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Uviedla, že právny
predchodca žalobcu odstúpil od zmluvy č. 1524991 a odstúpením od zmluvy sa zmluva od počiatku

zrušila, ak nie je právnym predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté inak (§ 48 ods.2 OZ).
Keďže sa zmluva zrušila od počiatku, dochádza k plneniu titulom bezdôvodného obohatenia. Účastníci
sú si povinní vrátiť vzájomné plnenie, t.j. iba plnenie reálne poskytnuté, bez navýšenia a poplatkov, ktoré
vyplývalo pôvodne zo zmluvy.

2.2 Žalovaná ďalej dôvodila, že spotrebiteľská zmluva neobsahuje náležitosť podľa ustanovenia § 9
ods.2 písm.f), k) zákona č. 129/2010 Z.z., a to údaj o termíne konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru,
ktorý ma byť určený presným dňom priamo uvedeným v zmluve a to deň ,mesiac a rok, pričom v
zmluve je uvedený len mesiac a rok. Preto považuje úver za bezúročný a bez poplatkov. Poukázala na
rozhodnutie Krajského súdu Banská Bystrica, sp.zn. 15Co/203/2015. Argumentovala tiež tým, že v čase

uzatvorenia zmluvy podľa NBS bola priemerná úroková sadzba pri spotrebiteľských úveroch 8,91%.
Najvyššia prípustná úroková sadzba je dvojnásobok, teda 17,82%, preto úrok uvedený v zmluve vo
výške 27,41% považuje za úžeru. V tomto smere poukázala na rozhodnutie Krajského súdu Košice zo
dňa 12.09.2019, sp.zn.3Co/352/2018. Záverom uviedla, že rozsudok súdu prvej inštancie považuje za
nedostatočne odôvodnený. Poukázala na ust. § 295 a § 305 CSP. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý

rozsudok súdu prvej inštancie zrušil v celom rozsahu a vrátil vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie
a aby zaviazal žalovaného na úhradu trov konania.

3. Žalobca sa k odvolaniu žalovanej nevyjadril.

4. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané stranou sporu v
zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (§ 359, 362 ods. 1 CSP) a zistení, že spĺňa náležitosti
§ 363 CSP, viazaný dôvodmi a rozsahom odvolania (§ 379, § 380 CSP), viazaný skutkovým stavom tak,
ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1CSP) preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie
je potrebné v napadnutom vyhovujúcom výroku, ako aj vo výroku o náhrade trov konania podľa § 389
ods. 1 písm. b), c) CSP zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

5.1 Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca sa písomne podanou žalobou doručenou súdu dňa 07.06.2018
domáhal, aby súd zaviazal žalovanú na zaplatenie sumy 2.993,57 eura s príslušenstvom. Žalobu
odôvodnil tým, že zmluvou o pôžičke č. 6188061 poskytol žalobca žalovanej pôžičku vo výške 3000 eur.
Žalovaná z vyššie uvedenej zmluvy uhradila sumu 629,51 eura. Dňa 27.06.2015 listom - predžalobná

upomienka, vyzval žalovanú k úhrade dlžných splátok, pričom ju upozornil na možnosť vyhlásenia
splatnosti celého úveru. Žalobca dňa 19.08.2015 úver zosplatnil, o čom bola žalovaná informovaná
listom zo dňa 26.08.2015 - „Oznámenie o vyhlásení okamžitej splatnosti úveru“. Žalovaná však dlžné
splátky neuhradila. Celkový dlh žalovanej ku dňu podania návrhu predstavoval sumu 2993,57 eura a
tento dlh tvorilo: Istina + Náklady na vymáhanie - Prijaté úhrady = Žalovaná suma, teda : 3602,41 Eur
+ 20,67 Eur - 629,51 Eur = 2993.57 Eur. Zmluvnú pokutu, evidovanú v priloženom Prehľade splátok a

úhrad v stĺpci „Pokuta“ v sume 390,61 eura si žalobca v konaní neuplatnil.

5.2 Vo veci bol vydaný dňa 23.08.2018 platobný rozkaz č.k. 18Csp/89/2018-32, proti ktorému podala
žalovaná odpor, a preto bol zrušený s poukazom na 267 ods. 3 CSP. Žalovaná sa v konaní bránila
tým, že mala veľké zdravotné problémy, nemala dostatok finančných prostriedkov na splátky. Zo strany

žalobcuprišlokzosplatneniuúveru,tedažalobcaodzmluvyodstúpilvzmysle§48ods.2Obč.zákonníka
sa zmluva zrušila, a to dňa 19.08.2015. Z tohto dôvodu bola žalovaná ochotná uhradiť žalobcovi len
rozdiel medzi poskytnutým úverom, teda medzi sumou 3.000 eur a sumou 629,51 eura, ktorú žalovaná
uhradila, to znamená sumu vo výške 2.370,49 eura. Uviedla, že žije sama, poberá dôchodok vo výške
450 eur, a preto žiadala, aby jej súd povolil splácať dlžnú sumu v splátkach po 20 eur mesačne.

6. Predmetom odvolacieho konania bol napadnutý vyhovujúci výrok spolu s výrokom o náhrade trov
konania. Súd prvej inštancie nepovažoval spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov podľa §
11 zákona č. 129/2010 Z.z. a žalobcovi priznal takmer celý ním uplatnený nárok v konaní. Žalovaná
nesúhlasila so závermi súdu prvej inštancie, v odvolaní namietala, že spotrebiteľská zmluva neobsahuje

náležitosť podľa ustanovenia § 9 ods.2 písm.f), k) zákona č. 129/2010 Z.z., úrokovú sadzbu považovala
za úžeru. Mala za to, že žalobca odstúpil od zmluvy, a preto si strany majú vrátiť iba vzájomné plnenia.

7. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie
je potrebné v napadnutej časti zrušiť. Zo spisu vyplýva, že zásadnou obranou žalovanej bolo tvrdenie,

že žalobca od zmluvy odstúpil, preto sa zmluva od počiatku zrušila a dochádza k plneniu titulom
bezdôvodnéhoobohatenia.Súdprvejinštanciesavšaktoutoobranoužalovanejvnapadnutomrozsudku
vôbec nezaoberal. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany v konaní na
dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada i so špecifickými
námietkami strany. Porušením uvedeného práva strany na jednej strane a povinnosti súdu na druhej

strane sa strane konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným
spôsobom) odníma možnosť náležite, skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v
rovine polemiky i s jeho dôvodmi) v rámci využitia prípadne riadnych alebo mimoriadnych opravných
prostriedkov.

8. Z uvedeného vyplýva, že odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie musí mať náležitosti uvedené
v § 220 ods. 2 CSP. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi
skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s
poukazomnavýsledkyvykonanéhodokazovaniaazistenérozhodujúceskutočnosti,aletiežspoukazom
na ním prijaté právne závery. V odôvodnení rozhodnutia musí súd spôsobom logicky kompaktným a bez

rozporov a vnútorných protirečení vysvetliť, k akým skutkovým zisteniam dospel, ktorú právnu normu a
z akých dôvodov aplikoval a ako ju interpretoval. Ak rozhodnutie súdu neobsahuje náležitosti uvedené
v § 220 ods. 2 CSP, je nepreskúmateľné.

9. Súd prvej inštancie v tejto veci správne posúdil predmetnú zmluvu o úvere uzatvorenú medzi stranami

sporu ako zmluvu spotrebiteľskú, pričom spotrebiteľský právny vzťah je upravený v ustanoveniach §
52 a nasl. Občianskeho zákonníka, ako aj v zákone o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku
dňu uzatvorenia zmluvy č. 129/2010 Z.z. Aj podľa odvolacieho súdu spotrebiteľský charakter zmluvy
o úvere bol preukázaný bez akýchkoľvek pochybností. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv v praxije poväčšine to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie
obsahu zmluvy alebo jej zmeny. V predmetnej veci predložená zmluva o spotrebiteľskom úvere je
predtlačenou formulárovou (typovou) zmluvou, pri ktorej spotrebiteľ nemá možnosť ovplyvňovať jej

obsah. Zmluvnými stranami sú žalobca ako veriteľ (dodávateľ), ktorý pri uzatváraní zmluvy koná v rámci
svojej podnikateľskej činnosti, a žalovaná ako fyzická osoba, ktorý pri uzatváraní a plnení zmluvy nekoná
v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, je teda spotrebiteľom.

10. Odvolací súd sa stotožnil s tvrdením žalovanej, že v spotrebiteľských sporoch má spotrebiteľ

postavenie tzv. slabšej strany, preto súd pristupuje k preskúmavaniu spotrebiteľskej zmluvy aj nad
rámec tvrdení spotrebiteľa. Na uvedené nadväzuje ust. § 295 CSP, podľa ktorého súd môže vykonať
aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd aj bez
návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz. Uvedené ustanovenie má za cieľ poskytnúť spotrebiteľovi
čo najväčšiu mieru ochrany jeho práv garantovaných hmotným právom, teda ide o zaobstarávanie
a vykonávanie dôkazov v prospech spotrebiteľa ex officio. Vykonávanie dôkazov aj bez návrhu by

malo smerovať nielen k posúdeniu neprijateľnosti tých ustanovení spotrebiteľskej zmluvy alebo iných
zmluvných dokumentov súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou, na ktorých je založený nárok tvrdený v
žalobe, ale malo by smerovať k posúdeniu všetkých okolností súvisiacich s uzatvorením zmluvy, v dobe
uzatvorenia zmluvy a na všetky ostatné podmienky zmluvy. V súvislosti s § 295 CSP je v individuálnych
spotrebiteľských sporoch potrebné aplikovať aj ustanovenie § 132 ods. 3 CSP.

11. Súd prvej inštancie sa v napadnutom rozhodnutí nevysporiadal ani s námietkou žalovanej
(uvádzanouvodporeanáslednevodvolaní)ato,žeúdajotermínekonečnejsplatnostispotrebiteľského
úveru, má byť určený presným dňom, mesiacom a rokom, pričom v zmluve je uvedený len mesiac a rok.
Na toto tvrdenie pritom reagoval aj žalobca vo svojom vyjadrení ( čl. 56). Súd prvej inštancie uviedol

( bod 18), že zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať konečnú splatnosť úveru, bližšie sa však
touto náležitosťou úverovej zmluvy nezaoberal. Ďalej súd iba vymenoval náležitosti spotrebiteľského
úveru konštatujúc, že predmetná zmluva ich obsahuje. Nezaoberal sa však konkrétnymi námietkami
žalovanej, podľa ktorej mal byť úver bezúročný a bez poplatkov. Aj v tomto smere je potom napadnuté
rozhodnutie nepreskúmateľné.

12. V odvolaní žalovaná poukazovala aj na zmluvný úrok vo výške 27,41%, ktorý považovala za úžeru,
teda neprimerane vysoký. S touto námietkou odvolací súd nesúhlasil poukazujúc na ust. § 53 ods. 6
OZ, podľa ktorého ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie
odplata prevyšovať najvyššiu prípustnú odplatu, ktorú možno od spotrebiteľa pri poskytnutí peňažných

prostriedkov požadovať. Odplatu, podrobnosti o stanovení odplaty, kritériách jej stanovenia a najvyššiu
prípustnú výšku odplaty ustanovuje vykonávací predpis.

13. Pojem „odplata“ uvedený v § 53 ods. 6 OZ zahŕňa akékoľvek náklady spojené s poskytnutím
peňažných prostriedkov spotrebiteľom. Odplata tak zahŕňa jednak úrok, jednak poplatky za poskytnutie

úveru, pravidelné poplatky, ktoré sprevádzajú trvanie úverového vzťahu, ale aj všetky náklady spojené s
obligatórnym poistením úveru a pod. Najvyššia prípustná výška odplaty je ustanovená v nariadení vlády
SR č. 87/1995 Z. z. v znení nariadenia vlády č. 141/2014 Z. z. S účinnosťou od 1.9.2014 platí, že odplata
pri poskytnutí peňažných prostriedkov spotrebiteľovi nesmie prevýšiť dvojnásobok priemernej ročnej
percentuálnej miery nákladov (priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov bánk a pobočiek

zahraničných bánk pre jednotlivé typy novoposkytnutých spotrebiteľských úverov zverejnená podľa
osobitného predpisu) pri obdobnom úvere alebo pôžičke ročne. Obdobným úverom alebo pôžičkou
sa pritom rozumie obdobný produkt, ktorý je svojou povahou najbližší forme poskytnutia peňažných
prostriedkov spotrebiteľovi. Z predmetnej spotrebiteľskej zmluvy vyplýva, že úroková sadzba ako i
RPMN je vo výške 27,41%. Priemerná hodnota RPMN je 18,01% S poukazom na uvedené je potrebné

konštatovať, že výška RPMN 27,41% ( odplata ) ani zďaleka nepresahuje dvojnásobok priemernej
RPMN , t.j. 36,02 %. Preto námietka žalovanej o neprimerane vysokom úroku nemožno považovať za
dôvodnú.

14. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia v dôsledku nedostatku dôvodov alebo jeho nezrozumiteľnosti je

vždy dôvodom na zrušenie takéhoto rozhodnutia. Výrok rozhodnutia musí byť dostatočne odôvodnený
a dôvody musia byť jasné a presvedčivé. Výrok, ktorý nemá svoj obsah v odôvodnení, nemožno za taký
považovať. Nedostatok tohto obsahu sa môže prejaviť v nezrozumiteľnosti a tým aj nepreskúmateľnosti
dôvodov, prípadne nedostatku dôvodov, čo nedáva podklad pre výrok. Nedostatok odôvodneniapísomného vyhotovenia rozhodnutia je vo svojej podstate porušením základného práva strany sporu na
spravodlivý proces a táto vada zakladá zároveň aj dôvodnosť podaného odvolania.

15. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom
vyhovujúcom výroku a vo výroku o náhrade trov konania podľa § 389 ods. 1 písm. b), c) CSP zrušil
a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 2 CSP). V ďalšom konaní sa súd
prvej inštancie bude riadne zaoberať tvrdeniami ( obranou) žalovanej zohľadniac skutočnosť, že ide o
spotrebiteľský spor. Úlohou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní bude znovu rozhodnúť a rozhodnutie

odôvodniť v zmysle požiadaviek kladených na odôvodnenie súdneho rozhodnutia v zmysle ustanovenia
§ 220 ods. 2 CSP. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodne o náhrade trov odvolacieho konania
(§ 396 ods. 3 CSP).

16. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).