Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 31. marec 2022

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4Co/30/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1221204418
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2022:1221204418.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a členov
senátuMgr.IngridDegmovejPospíšilovejaJUDr.AnnyKašajovejvprávnejvecižalobkyne:L..S.M.,nar.
XX.XX.XXXX, trvalo bytom Ľ. XXXX/X, Z., zastúpenej: advokátska kancelária JUDr. ANDREA TAKÁTS
ILČÍKOVÁ, s.r.o., so sídlom Palisády 14, Bratislava, IČO: 50 167 057, proti žalovanému: Mestská časť
Bratislava - Ružinov, so sídlom Mierová 21, Bratislava, IČO: 00 603 155, o žalobe na obnovu konania,

na odvolanie žalobkyne proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava II zo dňa 21. januára 2022 č.k. 32C
52/2021-90 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie žalobu žalobkyne na obnovu konania vedeného na
Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 21C/17/2020 odmietol.

2. V odôvodnení svojho uznesenia uviedol, že žalobou doručenou súdu dňa 08.09.2021 sa žalobca
domáhal vydania rozsudku, ktorým by súd povolil obnovu konania vedeného na Okresnom súde
Bratislava II pod sp. zn. 21C/17/2020, ktoré bolo právoplatne skončené rozsudkom zo dňa 30.09.2020
č.k. 21C/17/2020-90, právoplatným dňa 19.11.2020 a vykonateľným dňa 05.12.2020. Predmetným
rozsudkom súd zaviazal žalobkyňu zaplatiť žalovanému (v pôvodnom konaní v pozícii žalobcu) sumu

6.517 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 6.517 Eur od 04.03.2020 do
zaplatenia a nahradiť mu trovy konania v rozsahu 100 %.
Vychádzal zo skutkového vymedzenia žaloby tým, že o rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa
30.09.2020 č.k. 21C/17/2020-90, ktorým bola žalobkyni uložená povinnosť (v pôvodnom konaní v pozícii
žalovaného) zaplatiť žalovanému sumu 6.517 Eur s príslušenstvom a ktorým bol žalovanému priznaný
nároknanáhradutrovkonaniavcelomrozsahu,sadozvedelaažzlistužalovanéhozodňa09.07.2021č.

PB/CS 351-5/2021/PKO, označeného ako „výzva na uhradenie dlhu“, ktorá bola žalobkyni doručená dňa
15.07.2021. Z predmetnej výzvy sa žalobkyňa súčasne dozvedela, že je povinná zaplatiť žalovanému
aj náhradu trov konania vo výške 321 Eur, o ktorej rozhodol súd uznesením zo dňa 18.12.2020, č.k.
21C/17/2020-99. Po doručení výzvy právny zástupca žalobkyne nahliadol do súdneho spisu v právnej
veci vedenej na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 21C/17/2020, pričom zistil, že súd doručoval
žalobkyni žalobu a ostatné písomnosti na adresu Ľ. X, XXX XX Z., ktorú uviedol žalovaný (v pôvodnom

konaní žalobca) v ním podanej žalobe zo dňa 04.03.2020 napriek tomu, že mu bola známa iná adresa,
na ktorej je žalobkyňa zastihnuteľná a na ktorú jej pravidelne zasiela korešpondenciu (Y.na X, XXX
XX Z.). Žalobkyňa ďalej argumentovala tým, že z dokumentov založených v spise jej právny zástupca
zistil, že po tom, ako sa zásielka jej adresovaná, obsahom ktorej bola žaloba a výzva súdu, aby sa
žalobkyňa (v pôvodnom konaní v postavení žalovaného) k podanej žalobe vyjadrila, súdu vrátila ako
neprevzatázdôvoduneznámehoadresáta,požiadalkonajúcisúdObvodnéoddeleniePolicajnéhozboru

Petržalka Juh o súčinnosť podľa § 108 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej
ako „CSP“) s tým, aby žalobkyni doručili žalobu na adresu uvedenú v žalobe a aby u susedov zistili,či sa žalobkyňa na danej adrese zdržuje. Po tom, ako vyslaná policajná hliadka na adrese trvalého
bydliska žalobkyne nič nezistila, súd dňa 15.06.2020 zverejnil oznámenie o podanej žalobe na jeho
úradnej tabuli. Zisťovanie skutočného pobytu žalobkyne súd nevykonal, preto sa o podanej žalobe, jej

doplnení, o vytýčení pojednávania ani o súdnych rozhodnutiach nedozvedela.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti bol žalobkyňa toho názoru, že súd pri doručovaní žaloby
nepostupoval podľa ustanovenia § 116 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a neurobil
žiadne úkony potrebné na zistenie jej skutočného pobytu, keď podľa nej mohol napr. nahliadnutím
do obchodného registra zistiť, že je spoločníkom a konateľom v dvoch spoločnostiach s ručením

obmedzeným (F., M..L..T.. F. F.- X. F. Y., M..L..T..), a mal sa teda pokúsiť zistiť jej skutočný pobyt dopytom
v uvedených spoločnostiach, či prípadne kontaktovať Sociálnu poisťovňu za účelom zistenia, či a kde je
žalobkyňa zamestnaná a pokúsiť sa zistiť jej skutočný pobyt u jej zamestnávateľa. Bola toho názoru, že
tým,žesúdprvejinštanciecelkomopomenuljehopovinnosťzisťovaťskutočnýpobytžalobkynepreúčely
doručenia žaloby, bolo jej odopreté jej ústavné právo na prístup k spravodlivosti (žalobkyňa o podanej
žalobe nevedela, nemohla preto bez svojej viny uplatniť jej patriace procesné práva a v súdnom spore

sa brániť). Pokiaľ by o podanej žalobe vedela, mohla by uplatniť takú procesnú obranu v danom súdnom
spore, ktorá by jej privodila priaznivejšie rozhodnutie vo veci. V závere žaloby sa žalobkyňa vyjadrila k
nárokom žalovaného (v pôvodnom konaní v pozícii žalobcu) uplatneným v pôvodnom konaní vedenom
pod sp. zn. 21C/17/2020. Žalobou o obnovu konania sa domáhala, aby súd po povolení obnovy konania
a po následnom posúdení veci vydal rozsudok, ktorým žalobu v celom rozsahu zamietol a žalovanému

uložil povinnosť nahradiť jej trovy konania. Požiadala tiež súd o povolenie odkladu vykonateľnosti
rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 30.09.2020 č.k. 17C/21/2020-90 a uznesenia Okresného
súdu Bratislava II zo dňa 18.12.2020 č.k. 17C/21/2020-99, a to z dôvodu, aby dané právoplatné a
vykonateľné rozhodnutia súdu neboli riadnym exekučným titulom, ktorý by mohol byť podkladom pre
vykonanie exekúcie voči žalobkyni.

3. Súd prvej inštancie po právnej stránke posúdil vec podľa ustanovení § 397 písm. a), § 399, § 400, §
403 ods. 1, 2, § 406, § 409, § 410, § 413 ods. 1, 2 CSP a po posúdení prípustnosti žaloby na obnovu
konaniavzmyslecitovanýchustanovenízákonadospelkzáveru,ževoveciniesúdanézákonnédôvody
na povolenie obnovy konania vedeného na Okresnom súde Bratislava II pod sp.zn. 21C/17/2020 a že

žaloba na obnovu konania je zjavne nedôvodná.

4. Konštatoval, že žaloba na obnovu konania je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má povahu
výnimky zo zásadnej nezmeniteľnosti právoplatného súdneho rozhodnutia. Vzhľadom na prelomenie
zásady res iudicata, ktorá zabezpečuje právnu istotu stranám sporu, je jeho prípustnosť vo viacerých

smeroch obmedzená. Civilný sporový poriadok pripúšťa obnovu konania proti právoplatnému rozsudku
len za splnenia niektorého zo v zákone explicitne a taxatívne vymedzených dôvodov. Prísnosť a
striktnosť úpravy obnovy konania nie je samoúčelná. Zrejmým záujmom a snahou zákonodarcu bolo
prispievať k zachovaniu právnej istoty a pripustiť výnimku zo zásady nezmeniteľnosti už raz právoplatne
rozhodnutej veci len výnimočne, za predpokladu naplnenia konkretizovaných špecifických podmienok.

Túto koncepciu zákona je nevyhnutné mať na zreteli v prípade rozhodovania o tom, či je daný dôvod
na obnovu konania. Konanie o žalobe na obnovu konania prebieha v dvoch fázach. Podaním žaloby na
obnovu konania sa iniciuje konanie o povolenie obnovy. V prvej fáze (iudicium rescidens) súd skúma, či
jeobnovakonaniaprocesneprípustná,posúdipodanúžalobuanazákladezáverovosplnenípodmienok
prípustnosti rozhodne o tom, či žalobu na obnovu konania pripustí alebo ju zamietne. V prípade, ak súd

vysloví záver, že žaloba na obnovu konanie je opodstatnená a povolí ju, konanie sa dostáva do druhej
fázy (iudicium rescissorium), v ktorej už prebieha samotné prejednanie veci.

5. Uviedol, že sa v prvom rade zaoberal tým, či žaloba spĺňa všetky zákonné náležitosti a či je
žaloba na obnovu konania prípustná. Preskúmal, či žaloba spĺňa náležitosti podľa § 406 CSP, pričom

dospel k záveru, že z pohľadu naplnenia formálnych náležitostí žaloba žalobkyne obsahuje všetky
náležitosti, ktoré predpokladá ustanovenie § 406 CSP, a preto nebolo potrebné pristúpiť k odstraňovaniu
vád podania. Žaloba na obnovu konania bola podaná oprávnenou osobou, a to žalobkyňou, ktorá
vystupovala v pôvodnom konaní v postavení žalovaného a ktorej rozsudkom Okresného súdu Bratislava
II zo dňa 30.09.2020 č.k. 21C/17/2020-90 bola uložená povinnosť zaplatiť žalovanému (v pôvodnom

konaní v pozícii žalobcu) sumu 6.517 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy
6.517 Eur od 04.03.2020 do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania v rozsahu 100 %. V pôvodnom
konanítedabolorozhodnutévneprospechžalobkyne.Žalobatiežbolapodanávsubjektívnejpremlčacej
lehote troch mesiacov od kedy sa mal žalobca dozvedieť o dôvode obnovy konania. O dôvodoch obnovykonania sa mal žalobca dozvedieť dňa 15.07.2021, keď bol žalobcovi doručený list žalovaného zo dňa
09.07.2021 č. PB/CS 351-5/2021/PKO, označený ako „výzva na uhradenie dlhu“, z ktorého vyplývalo, že
sa proti žalobcovi viedlo súdne konanie, ktoré bolo právoplatne skončené rozsudkom tunajšieho súdu zo

dňa 30.09.2020 č.k. 21C/17/2020-90. Žaloba na obnovu konania bola súdu doručená dňa 08.09.2021,
t.j. v zákonom stanovenej subjektívnej lehote troch mesiacov. Za splnenú považoval súd prvej inštancie
aj podmienku, že žaloba na obnovu konania smeruje voči rozhodnutiu, voči ktorému ju zákon pripúšťa,
keď žalobca podal žalobu na obnovu konania vedeného na tunajšom súde pod sp. zn. 21C/17/2020,
ktoré bolo skončené rozsudkom Okresného súdu Bratislava II zo dňa 30.09.2020 č.k. 21C/17/2020-90,

právoplatným dňa 19.11.2020 a vykonateľným dňa 05.12.2020.
Napokon súd prvej inštancie skúmal, či žaloba na obnovu konania nie je zjavne nedôvodná, pričom zistil,
že ide o prípad zjavne nedôvodnej žaloby na obnovu konania, pretože skutočnosti uvádzané žalobkyňou
v žalobe nie sú dôvodom na obnovu konania podľa § 397 písm. a) CSP (a ani podľa § 397 písm. b)
až f) CSP). Uviedol, že v zmysle predmetného ustanovenia je proti právoplatnému rozsudku prípustná
žaloba na obnovu konania, ak sú tu skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy týkajúce sa strán a predmetu

pôvodného konania, ktoré ten, kto podal žalobu na obnovu konania, bez svojej viny nemohol použiť
v pôvodnom konaní, ak môžu privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Žalobkyňa podanie
žaloby na obnovu konania odôvodnila tým, že súd pri doručovaní žaloby nepostupoval podľa ust. §
116 ods. 1 CSP a neurobil žiadne úkony potrebné na zistenie jej skutočného pobytu, v dôsledku čoho
bolo žalobkyni (v pôvodnom konaní žalovanej) odopreté jej ústavné právo na prístup k spravodlivosti

- o podanej žalobe nevedela, nemohla preto bez svojej viny uplatniť jej patriace procesné práva a v
súdnom spore sa brániť. Súd v tejto súvislosti poukázal na ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky obsiahnutú v rozhodnutí sp. zn. 1ObdoV/16/2012 zo dňa 27.09.2012 a najmä v
rozhodnutí sp. zn. 1Obdo/54/2017 zo dňa 22.03.2018 (zverejnenom v zbierke stanovísk NS a rozhodnutí
súdov SR pod č. R 77/2018), z ktorých vyplýva, že skutočnosti uvádzané žalobkyňou v žalobe na obnovu

konania nemôžu byť spôsobilým dôvodom na povolenie obnovy konania. Ak by totiž tvrdenia žalobkyne
boli pravdivé, napadnutý rozsudok nikdy nenadobudol právoplatnosť. Žalobou na obnovu konania pritom
možno napadnúť len právoplatné rozhodnutie. Žalobkyňa odôvodňuje svoju žalobu na obnovu konania
procesnými vadami v pôvodnom konaní spočívajúcimi v absencii riadneho doručenia žaloby a následne
aj rozsudku a uznesenia o náhrade trov konania. Takéto procesné pochybenia súdu je však možné

napraviť len na základe riadneho opravného prostriedku - odvolania.

6. Žalobkyňou zvolený procesný postup (podanie žaloby na obnovu konania) nerieši podľa súdu prvej
inštancie jej situáciu spôsobom, ktorý by jej mohol privodiť priaznivý výsledok. Pokiaľ by námietka
žalobkyne o nedodržaní postupu pri doručovaní žaloby v pôvodnom konaní bola dôvodná, potom

doručenie rozsudku na adresu podľa § 106 ods. 1 písm. a) CSP (t. j. na adresu trvalého pobytu
žalobkyne) nemohlo viesť k záveru o účinnom doručení rozsudku žalobkyne (v pôvodnom konaní v
pozícii žalovanej), a tento by tak ani nemohol nadobudnúť právoplatnosť a vykonateľnosť. Pokiaľ totiž
súd vskutku neurobil všetky úkony potrebné na zistenie skutočného pobytu žalovaného (v zmysle § 116
ods. 1 CSP), potom neboli splnené podmienky na postup súdu podľa § 116 ods. 2 CSP (zverejnenie

oznámenia o podanej žalobe na úradnej tabuli a webovej stránke súdu) ani na postup súdu podľa §
116 ods. 3 CSP (doručovanie ďalších písomností - vrátane rozsudku - na adresu žalovaného podľa
§ 106 ods. 1 písm. a) CSP). Záver o absencii riadneho doručenia rozsudku potom vylučuje možnosť
napadnúť tento (neprávoplatný) rozsudok žalobou na obnovu konania, keďže súd v konaní o žalobe na
obnovu konania skúma, či žaloba na obnovu konania smeruje proti právoplatnému rozhodnutiu. Žaloba

na obnovu konania je prípustná len proti právoplatnému rozhodnutiu. Rozsudok súdu prvej inštancie,
ktorý nenadobudol právoplatnosť, možno napadnúť len riadnym opravným prostriedkom - odvolaním.

7. Na základe vyššie uvedených skutočností a v súlade s citovanými ustanoveniami zákona súd prvej
inštancie žalobu na obnovu konania podľa § 413 ods. 1 písm. e) CSP ako zjavne nedôvodnú odmietol.

Keďže žalobu na obnovu konania odmietol, nerozhodoval o návrhu žalobcu na odloženie vykonateľnosti
napadnutých rozhodnutí.

8.Protitomutouzneseniupodalavzákonnejlehoteprostredníctvomsvojejprávnejzástupkyneodvolanie
žalobkyňa, dôvodiac tým, že súd prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci,

nevykonal navrhované dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, na základe vykonaných
dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Z odôvodnenia napádaného uznesenia vyplýva, že súd
prvej inštancie sa pravdivosťou a vyhodnocovaním žalobkyňou uvádzaných skutočností, označenýmia súdu predloženými dôkazmi, ktoré uviedla v návrhu na obnovu konania, v zásade nezaoberal, iba
vyslovil istú hypotézu. Pravdivosť tvrdení žalobkyne, ktoré by danú hypotézu napĺňali a potvrdzovali,
však súd prvej inštancie evidentne neoveril. Nakoľko dôvody, ktoré ho viedli k odmietnutiu podania

žalobkyne, sa niesli v čisto fiktívnej, a nie preukázanej rovine, považovala žalobkyňa odmietnutie návrhu
na obnovu konania za minimálne predčasné. Vytýkala súdu prvej inštancie, že reálne neskúmal, či
súd konajúci v pôvodnom konaní skutočne zanedbal jeho zákonnú povinnosť súvisiacu s doručením
žaloby, a to zisťovať skutočné miesto jej pobytu. Nemohol teda zodpovedne posúdiť a konštatovať, či
rozsudok vydaný v pôvodnom konaní, skutočne nadobudol alebo nenadobudol právoplatnosť, čo činí

toto rozhodnutie zmätočným a nepreskúmateľným. Poukázala na odôvodnenie na str. 5 napádaného
uznesenia, že „Pokiaľ by námietka žalobkyne o nedodržaní postupu pri doručovaní žaloby v pôvodnom
konaní bola dôvodná ...“ a ďalej „ Pokiaľ totiž súd vskutku neurobil všetky úkony potrebné na zistenie
skutočného pobytu žalobkyne ...“ . Súd sa zjavne nezaoberal tým, aké úkony na zistenie skutočného
pobytu žalobkyne súd v pôvodnom konaní reálne vykonal a pokiaľ nejaké úkony k zisteniu skutočného
pobytu žalobkyne tento súd vykonal tak, či tieto napĺňali rozsah vyžadovaný ustanovením § 116 ods. 1

CSP. Z uvedených citácií však podľa názoru žalobkyne vyplýva, že súd nevykonal a nevyhodnotil žiadne
dokazovanie o spôsobe doručovania, ale iba konštatoval fiktívny a všeobecný predpoklad, že pokiaľ by
súd nevykonal úkony k zisteniu skutočného pobytu žalovanej, rozsudok v pôvodnom konaní nemohol
nadobudnúť právoplatnosť, čo zakladá neprípustnosť návrhu na obnovu konania. Súd mal však podľa
názoru žalovanej danú skutočnosť preskúmať a vyhodnotiť tak, aby s určitosťou posúdil, či rozhodnutie

súdu v pôvodnom konaní skutočne nenadobudlo právoplatnosť. Žalobkyňa poukázala i na skutočnosť,
že súd prvej inštancie opomenul, že nesprávny postup súdu v pôvodnom konaní pri doručovaní žaloby a
ďalších písomností, nebol jediným dôvodom podania návrhu na obnovu konania. V ďalšom texte návrhu
na obnovu konania, konkrétne v časti IV., uvádzala a preukazovala ďalšie dôvody a skutočnosti, ktoré
bezsvojejvinynemohlapoužiťvpôvodnomkonaníaktorépreňumohliprivodiťpriaznivejšierozhodnutie

vo veci samej v pôvodnom konaní. Uvedené však súd prvej inštancie v konaní o obnove konania vôbec
neskúmal a nevyhodnocoval. Nevysporiadal sa tak s jej námietkou, týkajúcou sa aktívnej legitimácie
žalobcu v pôvodnom spore. Z uvedených dôvodov poukázala žalobkyňa v celom rozsahu na časť IV.
návrhu na obnovu konania, nakoľko mala za to, že súd pri rozhodovaní o povolení návrhu na obnovu
konaniamalzohľadniťitietoňouuvádzanéskutočnosti,čovšakneurobil.Uviedla,ževpôvodnomkonaní

nemohla riadne realizovať procesné práva priznané jej v súdnom konaní za účelom jej obrany, nemohla
sa vyjadriť k návrhu, podávať protinávrhy, dôkazy, robiť prednesy, zúčastniť sa pojednávania a podávať
opravné prostriedky. Mala preto za to, že súd by mal povoliť obnovu konania, nakoľko je pravdepodobné,
že predloženie dôkazov označených v bode IV. návrhu na obnovu konania v pôvodnom súdnom konaní
by jej privodilo priaznivejšie rozhodnutie vo veci (nárok by žalobcovi nebol priznaný vo výške uplatnenej

žalobcom, ale vo výške všeobecnej hodnoty nájmu pozemkov v danej lokalite). Súčasne žalobkyňa
poukázala i na tú skutočnosť, že nárok žalobcu, týkajúci sa ňou užívania predmetných parciel v období
od 03.03.2018 do 31.08.2020, pokrývajúci teda aj časové obdobie, za ktoré bol žalobcovi priznaný nárok
súdnym rozhodnutím v konaní, vedenom na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 21C/17/2020
(o obnovu ktorého žalovaná žiada), bol na základe ním zaslanej výzvy, adresovanej žalovanej, v

žalobcom požadovanej výške, v rámci mimosúdnych rokovaní, plne vysporiadaný. Uviedla tiež, že
požiadala súd, konajúci v pôvodnom konaní, o doručenie žaloby a ostatných relevantných písomností
zo spisu. V jej moci však nie je primäť súd vykonať akýkoľvek úkon, pokiaľ tak súd sám nebude
považovať za potrebné a správne. Vychádzajúc zo skutočnosti, že odôvodnenia rozhodnutí súdov nie sú
záväzné, ako zo subjektívnej viazanosti výrokom rozhodnutia súdu podľa ustanovenia § 228 ods. 1 CSP,

žalobkyňa vníma obavu, že súd konajúci v pôvodnom konaní by mohol zostať nečinný a nepokračovať
v pôvodnom konaní, napriek žiadosti žalovanej. Žalovaná by tak nemala možnosť uplatniť ani riadny
opravný prostriedok - odvolanie - tak, ako to uvádza súd v napádanom uznesení, a pokiaľ by obnova
pôvodného konania nebola súdom povolená, žalovaná by sa mohla brániť až v prípadnom exekučnom
konaní. V súvislosti s naplnením riadnych účinkov doručenia rozhodnutia poukázala žalobkyňa na

uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 7. októbra 2020 sp.zn. 1 VCdo 6/2019, odvolávajúc
sa na (z judikátu R 19/1968 vychádzajúce) rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
1Cdo/162/2011, podľa ktorého len riadne a predpisom zodpovedajúce doručenie rozhodnutia vyvolá
dôsledok, že odvolacia lehota začne plynúť osobe, ktorej sa doručuje; nie je preto podstatné, či táto
osoba sa inak (než na základe riadneho doručenia) oboznámila s obsahom rozhodnutia. Pokiaľ by

voči napádanému uzneseniu nepodala toto odvolanie a súd, ktorý konal v pôvodnom konaní, by mal
za to, že ním vydaný rozsudok bol riadne doručený, a teda nadobudol právoplatnosť, stratí možnosť
procesnej obrany, čím dôjde k porušeniu jej práva na spravodlivý proces. Týmto jej bude zamedzené
právo na prístup k súdu, a to v takej intenzite, že celé konanie sa javí ako nespravodlivé. Poukázalana to, že v súdnej praxi sa v minulosti vyskytol i názor, že otázkou správnosti údajov vyznačených v
doložke právoplatnosti rozhodnutia sa možno zaoberať len do troch mesiacov, t.j. v predĺženej odvolacej
lehote a po jej uplynutí je už právoplatné každé rozhodnutie súdu (teda i také, u ktorého neprišlo

k doručeniu zákonom predpísaným spôsobom), rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp.zn. 7Cdo/39/2010. Aktuálne by však mal byť tento právny názor vzhľadom k uzneseniu Najvyššieho
súduSlovenskejrepublikyzo7.októbra2020,sp.zn.1VCdo6/2019,publikovanémuvZbierkestanovísk
NS a rozhodnutí súdov SR č. 7/2021 pod č. 77., prekonaný. Veľký senát ustálil, že súd rozhodujúci vo
veci,prerozhodnutievktorejmávýznamotázkaprávoplatnéhoskončeniainéhokonania,máoprávnenie

posúdiť správnosť doložky osvedčujúcej takúto skutočnosť. Pri takomto posudzovaní nie je obmedzený
žiadnou lehotou, nakoľko stále platí, že jedinou cestou k nadobudnutiu právoplatnosti rozhodnutia je
jeho doručenie zákonom ustanoveným spôsobom. Ide tu pritom o zákonnú podmienku, ktorej splnenie
nemožno ničím nahradiť a práve preto musí byť vylúčené (ak nejde o celkom výnimočný prípad právnej
nedoručiteľnosti pre zánik osoby účastníka bez právneho nástupcu), aby právoplatnosť nastala aj bez jej
splnenia. Isté obavy žalobkyne v súvislosti s právoplatnosťou rozhodnutia v pôvodnom konaní vzbudzuje

i možná interpretácia právneho názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky, vysloveného v náleze z
11. júla 2018, sp.zn. II. ÚS 152/2018, v ktorom je uvedené nasledovné: „Pri zásahoch orgánov súdneho
typu do právnych vzťahov konštituovaných v dobách minulých a do rozhodnutí dávno právoplatných
stojí na jednej strane princíp spravodlivého súdneho konania, ktorý je vyjadrením všeobecného záujmu
na zákonnosti a ústavnosti rozhodnutí súdov a tiež záujmu účastníkov konania na tom, aby ich vec bola

spravodlivo posúdená a rozhodnutá. Na druhej strane ako pendanta rozoznávame princíp právnej istoty
účastníkov súdneho konania v prípade právoplatného súdneho rozhodnutia. Preferuje sa požiadavka
spravodlivého súdneho konania a rozhodnutia konkrétnej veci pred princípom právnej istoty účastníkov
konania. V prípade existencie právoplatného rozhodnutia v konkrétnej veci je však následne potrebné
preferovať princíp právnej istoty účastníkov právoplatne skončeného súdneho konania, ktorého ochrana

je zabezpečovaná inštitútom právoplatnosti súdneho rozhodnutia a formálnymi a materiálnymi účinkami
právoplatnosti rozhodnutia. Právoplatnosť v civilnom procese značí predovšetkým nezmeniteľnosť
súdneho rozhodnutia a jeho záväzné účinky na právne vzťahy medzi účastníkmi, ktoré prostredníctvom
inštitútu právoplatnosti nadobudli kvalitu judikovaných právnych vzťahov, t.j. vzťahov aprobovaných
súdnou mocou. Do účinkov právoplatnosti možno zasiahnuť len v prípadoch presne ustanovených

zákonomalenzdôvodov,ktorésúvýznamnejšienežjezáujemštátunaprávnejistoteastabilitesúdnych
rozhodnutí (nález Ústavného súdu SR sp.zn. PL. ÚS 43/95 z 10. septembra 1996).“ V spomínanom
náleze Ústavný súd SR vyčítal Najvyššiemu súdu SR nasledovné: „V napadnutom uznesení Najvyšší
súd taktiež vôbec nezohľadnil skutočnosť, že prípadné porušenie povinnosti štátneho orgánu vrátane
súdu (napríklad v otázke správneho doručovania) nemôže byť vykladané na ťarchu strany, ktorá

dôverovala, že štátny orgán (súd) pozná právo a bude konať v súlade s právnymi predpismi, a ktorá
bola ako účastník konania navyše s rozhodnutím takéhoto štátneho orgánu (súdu) a jeho obsahom plne
oboznámená bez ohľadu na to, že ako adresáta štátny orgán (súd) pri doručovaní uviedol domnelého (či
neplatnezvolenéhoaleboustanoveného)zástupcutohtoúčastníkakonania.“.Žalobkyňamalazato,žev
záujme odstránenia procesných pochybení súdu v pôvodnom konaní, v ktorých dôsledku bolo žalovanej

odňaté právo na prístup k spravodlivosti, právne najistejším pre zabezpečenie realizácie jej patriacich
procesných práv je obnova pôvodného konania. Preto žalobkyňa navrhla, aby súd prvej inštancie v
rámci autoremedúry podľa ustanovenia § 376 CSP napádané uznesenie zrušil a jej odvolaniu v celom
rozsahu vyhovel tak, že povolí obnovu konania vedeného na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn.
21C/17/2020. V prípade, ak súd prvej inštancie v rámci autoremedúry napádané uznesenie nezruší a

odvolaniu žalovanej v celom rozsahu nevyhovie, navrhla aby napádané uznesenie súd druhej inštancie
podľa ustanovenia § 388 CSP zmenil a obnovu konania vedeného na Okresnom súde Bratislava II pod
sp. zn. 21C/17/2020 povolil a po prejednaní veci vydal rozsudok, ktorým sa žaloba v celom rozsahu
zamieta a priznal žalobkyni aj náhradu trov konania.
9. Krajský súd v Bratislave ak súd odvolací (§ 34 CSP) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379,

§ 380 CSP) preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie
žalobkyne nie je dôvodné.
10. Podľa § 397 CSP proti právoplatnému rozsudku je prípustná žaloba na obnovu konania, ak a)
sú tu skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy týkajúce sa strán a predmetu pôvodného konania, ktoré
ten, kto podal žalobu na obnovu konania, bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní, ak

môžu privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci, b) možno vykonať dôkazy, ktoré sa nemohli
vykonať v pôvodnom konaní, ak môžu privodiť pre stranu priaznivejšie rozhodnutie vo veci, c) bolo
rozhodnuté v neprospech strany v dôsledku trestného činu sudcu, iných subjektov konania alebo inej
osoby zúčastnenej na konaní, d) Európsky súd pre ľudské práva rozhodol alebo dospel vo svojomrozsudkukzáveru,žerozhodnutímsúdualebokonaním,ktorémupredchádzalo,boliporušenézákladné
ľudské práva alebo slobody strany a závažné dôsledky tohto porušenia neboli odstránené priznaným
spravodlivým zadosťučinením, e) je v rozpore s rozhodnutím Súdneho dvora Európskej únie, Rady

Európskej únie alebo Komisie, ktoré je pre strany záväzné, alebo f) možnosť jeho preskúmania vyplýva
z osobitného predpisu v súvislosti s uznaním alebo výkonom rozhodnutia slovenského súdu v inom
členskom štáte Európskej únie.
11. Žalobu na obnovu konania sa zaraďuje medzi mimoriadne opravné prostriedky, teda použiteľné voči
rozhodnutiu už právoplatnému, ktoré vykazuje atribút zásadnej záväznosti a nezmeniteľnosti. Žaloba

na obnovu konania je prípustná len voči rozhodnutiam, ktorými bolo konanie ukončené a ktorými
bolo súčasne rozhodnuté vo veci samej. Takýto zásah možno pripustiť skutočne len vo výnimočných
prípadoch. Nie je viazaná na žiadnu konkrétnu formu súdneho rozhodnutia. Jej osobitosť vyplýva
zo samotnej povahy tohto opravného prostriedku, ktorý nevedie k preskúmaniu predchádzajúceho
napádaného rozhodnutia, ale k jeho odstráneniu a priebehu konania nového. Ide teda len o akési ďalšie
štádium predchádzajúceho konania a nie o začatie procesu nového. Dôvody žaloby na obnovu konania

sú zákonom vymedzené taxatívne, jej podanie z iného dôvodu nie je možné pripustiť a súd by musel
takýto návrh zamietnuť v zmysle § 413 CSP. Dôvody žaloby na obnovu konania musia byť v návrhu
uvedené presne, a ak ich má navrhovateľ niekoľko, je potrebné uviesť ich zároveň všetky. V kontexte
komunitárneho práva i medzinárodných dohovorov a judikatúry ESĽP žaloba na obnovu konania nie je
vnímaná ako bežne prípustný opravný prostriedok, ale skôr ako špecifický prostriedok obrany.

12. Obnova konania je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno za podmienok ustanovených v
zákone dosiahnuť nápravu vo veci, v ktorej nebol skutkový stav v pôvodnom konaní zistený úplne alebo
správne. Žalobou na obnovu konania sa nemožno domáhať nápravy prípadných pochybení pri právnom
posudzovaní veci alebo nesprávností procesnej povahy; na nápravu týchto nesprávností slúžia podľa
povahy rozhodnutia a charakteru namietanej nesprávnosti iné opravné prostriedky. Vecná nesprávnosť

rozsudku napadnutého návrhom na obnovu konania nie je dôvodom zakladajúcim procesnú prípustnosť
obnovy konania podľa § 228 ods. 1 O.s.p., teraz § 397 CSP (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky publikované v časopise Zo súdnej praxe pod č. 15/2000).
13. Žaloba na obnovu konania nie je prípustná proti rozhodnutiu, ktorého zmenu alebo zrušenie možno
dosiahnuť inak (§ 399 CSP).

14. Podľa § 413 ods. 1 písm. e) CSP súd uznesením odmietne žalobu na obnovu konania, ak je zjavne
nedôvodná.

15. Ustanovenie § 413 ods. 1 písm. e) CSP umožňuje súdu prvej inštancie odmietnuť žalobu na

obnovu konania nielen v prípadoch nesplnenia podmienok prípustnosti, ale aj v prípade celkom zrejmej
nedôvodnosti takejto žaloby, ako aj v prípade všeobecného procesného režimu odmietnutia neúplného
alebo nezrozumiteľného podania.

16. Po preskúmaní napadnutého uznesenia a obsahu spisu odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu

prvej inštancie, že žaloba na obnovu konania je zjavne nedôvodná, pretože skutočnosti uvádzané
žalobkyňou v žalobe nie sú dôvodom na obnovu konania podľa § 397 písm. a) až f) CSP a je zjavne
nedôvodná.
Žalobkyňa podanie žaloby na obnovu konania odôvodnila tým, že súd pri doručovaní žaloby
nepostupoval podľa ust. § 116 ods. 1 CSP a neurobil žiadne úkony potrebné na zistenie jej skutočného

pobytu, v dôsledku čoho bolo žalobkyni (v pôvodnom konaní žalovanej) odopreté jej ústavné právo na
prístup k spravodlivosti - o podanej žalobe nevedela, nemohla preto bez svojej viny uplatniť jej patriace
procesné práva a v súdnom spore sa brániť.
Nejde o skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy týkajúce sa strán a predmetu pôvodného konania,
ktoré žalobkyňa bez svojej viny nemohla použiť v pôvodnom konaní a mohli by pre ňu privodiť

priaznivejšierozhodnutievoveci,alebožemožnovykonaťdôkazy,ktorésanemohlivykonaťvpôvodnom
konaní, ak môžu privodiť pre stranu priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Žalobkyňou uvádzané skutočnosti
v žalobe o obnovu konania sú dôvodom na použitie iných opravných prostriedkov, nie pre obnovu
konania ako mimoriadneho opravného prostriedku. Preto nebola dôvodná jej odvolacia námietka, že súd
prvej inštancie sa pravdivosťou a vyhodnocovaním žalobkyňou uvádzaných skutočností, označenými a

súdu predloženými dôkazmi, ktoré uviedla v žalobe na obnovu konania, v zásade nezaoberal, reálne
neskúmal, či súd konajúci v pôvodnom konaní skutočne zanedbal jeho zákonnú povinnosť súvisiacu s
doručením žaloby, a to zisťovať skutočné miesto jej pobytu. Odvolací súd uvádza, že v konaní o obnovu
konania súd v prvej fáze (iudicium rescindens) skúma, či je obnova konania procesne prípustná alebozjavne nedôvodná; návrhu na obnovu konania v tejto fáze súd buď vyhovie alebo ho zamietne a v
prípade, že ide o zjavne nedôvodnú žalobu o obnovu konania, túto odmietne.

17. Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ako
vecne správne podľa § 987 ods. 1 CSP potvrdil.

18. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie od doručenia opravného
uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach
podaniauvedie,protiktorémurozhodnutiusmeruje,vakomrozsahusatotorozhodnutienapáda,zakých
dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (§ 428

CSP).