Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 12. február 2021

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Szak/4/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7020200934
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 02. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Igor Belko

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2021:7020200934.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora Belka a členov

senátu Ing. JUDr. Miroslava Gavalca, PhD. a JUDr. Mariána Trenčana, v právnej veci sťažovateľa (pôv.
žalobca): F. T., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: Sýrska arabská republika, bez dokladu totožnosti,
toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, 078 01
Sečovce, Slovenská republika, právne zastúpený: Centrum právnej pomoci, Račianska 1523/71, 815 05
Bratislava, Kancelária Košice, Murgašova 3, 040 01 Košice, proti žalovanému: Oddelenie cudzineckej
polície Policajného zboru Ružomberok, so sídlom Námestie Andreja Hlinku 74, 034 01 Ružomberok, o
správnej žalobe vo veciach zaistenia, o kasačnej sťažnosti sťažovateľa proti rozsudku Krajského súdu

v Košiciach sp. zn. 6Sa/68/2020 zo dňa 30. decembra 2020, takto
Smolinská

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6Sa/68/2020 zo dňa 30.
decembra 2020 mení tak, že rozhodnutie č. PPZ-HCP-BB9-16-015/2020-AV zo dňa 02.12.2020 z r u
š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

I.

Priebeh a výsledky administratívneho konania

1. Žalovaný rozhodnutím č. PPZ-HCP-BB9-16-015/2020-AV zo dňa 02.12.2020 (ďalej len
„preskúmavané rozhodnutie") rozhodol o zaistení sťažovateľa podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b)
zákonač.404/2011Z.z.opobytecudzincovaozmeneadoplneníniektorýchzákonovvzneníneskorších
predpisov(ďalejlen„zák.č.404/2011Z.z.")naúčelvýkonuadministratívnehovyhostenia.Zároveňpodľa
§ 88 ods. 4 zák. č. 404/2011 Z.z. stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac

do 12.01.2020 a podľa § 88 ods. 5 zák. č. 404/2011 Z.z. sťažovateľa umiestnil v Útvare policajného
zaistenia pre cudzincov Sečovce.

2. V odôvodnení najmä uviedol, že sťažovateľ sa nachádza na území Slovenskej republiky a
území členských štátov Európskej únie ako štátny príslušník Sýrskej arabskej republiky bez platného
cestovného dokladu, bez povolenia na pobyt, nevie si zabezpečiť stravovanie a ubytovanie na území
Slovenskej republiky. Účelom zaistenia je administratívne vyhostenie sťažovateľa, pretože u neho hrozí

riziko úteku a neoficiálny pobyt po členských štátoch bez finančných prostriedkov, prípadne riziko
nezákonnej činnosti. Ďalej uviedol, že podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru nedošlo k porušeniu práva
na slobodu a osobnú bezpečnosť sťažovateľa pozbavením jeho osobnej slobody na čas nevyhnutne
potrebný pre jeho administratívne vyhostenie.3. Vo vzťahu k dobe zaistenia uviedol, že je potrebné zabezpečiť vydanie náhradného cestovného
dokladu na zastupiteľskom úrade Sýrie, ktorý sa na území Slovenskej republiky nenachádza. Zároveň

poukázal na nedostatok finančných prostriedkov u sťažovateľa a z toho plynúcu nemožnosť aplikácie
menej závažných opatrení.

II.
Konanie na krajskom súde

4. Dňa 17.12.2020 bola Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd") doručená správna žaloba
sťažovateľa vo veci zaistenia voči preskúmavanému rozhodnutiu, ktorou sa sťažovateľ domáhal jeho
zrušenia a svojho prepustenia zo zaistenia.
5. V správnej žalobe uviedol najmä, že
- preskúmavané rozhodnutie je nepreskúmateľné, pre nedostatočné odôvodnenie z pohľadu účelnosti

a efektivity zaistenia a zisťovania prekážok vyhostenia;
- žalovaný nijakým spôsobom nezisťoval, aké podmienky prevládajú v domovskej krajine sťažovateľa a
aké zaobchádzanie by mu hrozilo v prípade jeho návratu do tejto krajiny;
- v odôvodnení rozhodnutia o vyhostení a taktiež preskúmavaného rozhodnutia nie je uvedená žiadna
úvaha ohľadom krajiny vyhostenia;

- žalovaný nezaujal žiadne stanovisko k reálnej schopnosti zariadenia pre cudzincov zrealizovať výkon
rozhodnutia o administratívnom vyhostení;
- z odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia nie je zrejmé, kam má byť sťažovateľ vyhostený;
- neprichádza do úvahy vrátenie sťažovateľa na územie inej členskej krajiny alebo tretej krajiny, nakoľko
po celú dobu prechádzal viacerými krajinami bez oprávnenia na pobyt v tej ktorej krajine, a preto v jeho

veci neexistuje ani najmenší predpoklad úspešného zrealizovania jeho núteného vyhostenia z územia
Slovenskej republiky;
-sťažovateľsanachádzavzaisteníčistoformálne,bezakéhokoľvekreálnehopredpokladuzrealizovania
návratu do inej tretej krajiny, keďže v jeho veci existujú právne aj faktické prekážky vyhostenia a
neexistuje žiadna tretia krajina, ktorá by ho bola ochotná prijať;

- vyhostenie na územie Sýrie nie je prípustné pre jeho rozpor s čl. 3 Dohovoru;
- zaistenie možno považovať za nezákonné a v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, pretože nie je
predpoklad, že bude možné zrealizovať jeho administratívne vyhostenie a naplniť tak účel zaistenia;
- žalovaný napadnuté rozhodnutie zakladá iba na dôvodoch poukazujúcich na súlad príslušného
rozhodnutia so zák. č. 404/2011 Z.z., pričom absentuje odôvodnenie napadnutého rozhodnutia z

pohľadu efektivity a účelnosti zaistenia vzhľadom na existujúce prekážky vyhostenia;
- preskúmavané rozhodnutie trpí vadou nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia, v časti stanovenej
dĺžky doby zaistenia.

6. Krajský súd v konaní podľa ust. § 221 a nasl. S.s.p. pri neformálnom posudzovaní žaloby (§ 206 ods.
3 S.s.p.) dospel k záveru o potrebe zamietnuť správnu žalobu z nasledujúcich dôvodov:
- žalovaný sa zaoberal všetkými skutočnosťami a na základe náležite zisteného skutkového stavu
zákonným spôsobom rozhodol;
- žalobný bod týkajúci sa nedostatočne zisteného skutkového stavu vzhľadom na argumentáciu

obsiahnutú v správnej žalobe ako i v preskúmavanom rozhodnutí nie je dôvodný;
- podľa § 131i ods. 9 zákona 73/2020 Z.z. sa výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení odkladá
počas trvania krízovej situácie a tento odklad nie je dôvodom na prepustenie zo zaistenia podľa § 90
ods. 2 písm. b) prvého bodu;
- žalovaný nezistil, že by sťažovateľ bol žiadateľom o azyl v členskej krajine Európskej únie a

Schengenského priestoru;
- za situácie, kedy sťažovateľ nemá doklady totožnosti a jeho totožnosť je založená len na jeho tvrdení,
„musí byť k dispozícii práve pre toto zisťovanie";
- zisťovanie informácií o krajine, do ktorej má byť sťažovateľ vyhostený ako aj reálnosti vyhostenia je
v súčasnej situácii sťažené a zaistenie sťažovateľa „je v záujme žalobcu, jeho bezpečnosti, a najmä

zdravia aj pred pandémiou Covid 19";
- žalovaný v zmysle návratovej smernice môže vykonať potrebné šetrenia, či je odsun sťažovateľa
„možnýakonaniežalovanéhonebudenarážaťajnaužexistujúcujudikatúrunajvyššíchsúdnychautorít";- „napadnuté rozhodnutie konštatuje, že žalobca nie je oprávnený zdržiavať sa na území Slovenskej
republiky a môže byť síce zaistený a vyhostený do ktorejkoľvek krajiny, ale v uvedenej krajine musí mať
zabezpečené bezpečné navrátenie do tejto krajiny, čím je mu poskytnutá medzinárodná ochrana";

- „ak je možné určiť krajinu vyhostenia, v zmysle § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, je možné že
podmienky zaistenia pre realizáciu administratívneho vyhostenia žalobcu založeného na právoplatnom
rozhodnutí je efektívne a možné za splnenia vyhostiteľnosti žalobcu";
- „žalovaný správne posúdil otázku zaistenia žalobcu, urobil tak síce aj v zmysle zákona o pobyte
cudzincov, ale odkázal aj na duch medzinárodných vyššie uvedených právnych noriem, ktorými je

Slovenská republika viazaná. Z dôvodu nielen ochrany verejného záujmu, ale aj bezpečnosti pokladal
žalovaný rešpektujúc právoplatné podmienky § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov za dôvodné jeho
zaistenie pre účely administratívneho vyhostenia";
- v súčasnej pandemickej situácii došlo k novelizácii zák. č. 404/2011 Z.z. pričom účinná novela reaguje
na bezpečnostnú situáciu v Slovenskej republike i v medzinárodnom merítku, kedy je obmedzená nielen
komunikácia, ale aj mobilita slovenských štátnych občanov aj osôb, ktoré sú vyhostené z uvedeného

dôvodu;
- v zariadení v Sečovciach je sťažovateľ umiestnený v štandardných až nadštandardných podmienkach
do doby, kedy vyhostenie v zmysle opatrení prijatých Slovenskou republikou pre šírenie pandémie bude
možné;
- obmedzenie osobnej slobody je nie len v záujme verejnej bezpečnosti Slovenskej republiky, ale je aj v

záujme samotného sťažovateľa a to v dôsledku pandemickej situácie.

III.
Konanie na kasačnom súde

A)
7. Proti rozsudku krajského súdu, uvedenému v záhlaví tohto rozhodnutia, sťažovateľ v zákonnej lehote
podal kasačnú sťažnosť z dôvodov uvedených v
- § 440 ods. 1 písm. g) S.s.p., t.j. krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia
veci a

- § 440 ods. 1 písm. h) S.s.p., t. j. krajský súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného
súdu.

8. Sťažovateľ v nasledujúcich sťažnostných bodoch v súlade s § 445 ods. 1 písm. c) S.s.p. najmä uviedol
nasledovné:

- preskúmavané rozhodnutie je nedostatočne odôvodnené z pohľadu dĺžky doby zaistenia, účelnosti a
efektivity zaistenia;
- v krajine pôvodu sťažovateľa prebieha ozbrojený vojenský konflikt;
- žalovaný nezisťoval, aké podmienky prevládajú v domovskej krajine a aké zaobchádzanie by
sťažovateľovi hrozilo v prípade jeho návratu do tejto krajiny;

- vyhostenie do Sýrie by znamenalo porušenie čl. 3 Dohovoru;
- neprichádza do úvahy ani vrátenie sťažovateľa na územie inej členskej krajiny alebo tretej krajiny,
nakoľko z vyjadrenia sťažovateľa pred žalovaným zachyteného v zápisnici o vyjadrení sťažovateľa
vyplynulo, že po celú dobu jeho úteku zo Sýrie prechádzal viacerými krajinami bez oprávnenia na pobyt
v tej ktorej krajine a bez platného cestovného dokladu;

- sťažovateľovi bolo novým rozhodnutím žalovaného Č. PPZ-HCP-BB9-l0-032/2021-AV zo dňa
10.01.2021predlženézaisteniedo12.04.2021,pričomzjehoodôvodnenia vyplynulo,žeÚPZCSečovce
oslovilo krajiny tranzitu sťažovateľa (veľvyslanectvá Tureckej republiky, Srbskej republiky, Albánskej
republiky a Macedónskej republiky) ohľadom možnosti prijatia občanov Sýrskej arabskej republiky na
ich územie, na čo odpovedalo Veľvyslanectvo Tureckej republiky zamietavým stanoviskom;

- zamietavé stanovisko Veľvyslanectva Tureckej republiky podľa sťažovateľa potvrdzuje jeho tvrdenia,
že žiadna iná tretia krajina neprijme sťažovateľa;
- vzhľadom k tomu, že v prejednávanej veci existujú právne aj faktické prekážky vyhostenia sťažovateľa,
ani jeho zaistenie nebolo prípustné, nakoľko zaistenie "nevyhostiteľných" cudzincov je pre svoju
neefektívnosť a neúčelnosť vždy v rozpore s čl. 5 ods. l písm. f) Dohovoru;

- žalovaný v rozhodnutí o administratívnom vyhostení ani zaistení neuviedol konkrétnu krajinu, kam
má byť sťažovateľ vyhostený, preto logicky nie je ani možné skúmať jeho vyhostiteľnosť, efektívnosť,
včasnosť a účelnosť administratívnych úkonov technického a organizačného charakteru potrebných pre
samotné zabezpečenia vyhostenia;- pri osobnej prehliadke žalobcu v zariadení pre cudzincov bol sťažovateľovi odobratý cestovný doklad
vystavený Sýrskou arabskou republikou, ktorý preukazuje jeho totožnosť tak, ako ju od začiatku uvádzal
sťažovateľ a zisťovanie resp. overovanie jeho totožnosti nie je potrebné resp. nikdy ani nebolo, ako sa

neskôr ukázalo;
- závery krajského súdu v bode 38. napadnutého rozsudku sú vzájomne si odporujúce, ak súd považuje
rozhodnutie za preskúmateľné a zároveň skonštatuje, že žalovaný neaktualizoval relevantne stav
bezpečnostnej situácie v Sýrii;
- krajský súd nereagoval na žalobný bod týkajúci sa dĺžky doby zaistenia a v tejto časti je napadnutý

rozsudok nepreskúmateľný;
- krajský súd vec nesprávne právne posúdil a odklonil sa od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného
súdu v obdobných veciach, na ktoré sťažovateľ poukazoval v konaní pred ním;
- povinnosti sledovania účelnosti zaistenia cudzinca a prekážok vyhostenia nie sú policajné orgány
zbavené ani za situácie protipandemických opatrení, nakoľko nedošlo k takej zmene právnej úpravy,
ktorá by menila podmienky zaisťovania cudzincov na území Slovenskej republiky a dopĺňala dôvody

zaisťovania cudzincov o dôvod - ochranu verejného zdravia alebo zdravia samotného cudzinca;
- zák. č. 404/2011 Z.z. pripúšťa situáciu, kedy uvedenie krajiny nie je nevyhnutné, no uvedené nenastalo
vo veci sťažovateľa;
- bez uvedenia krajiny vyhostenia je dotknutý cudzinec zbavený možnosti účinnej obhajoby, pretože nie
je schopný smerovať jeho obhajobu voči konkrétnej krajine vyhostenia, nevie aké dôkazy na podporu

svojich námietok a tvrdení má predložiť vo vzťahu k dodržaniu zákazu non-refoulement;
- po dvoch mesiacoch v zaistení nie je zrejmé, kam má byť sťažovateľ vyhostený;
- zaistenie je od jeho začiatku neúčelné a v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, pretože v krajine
pôvodu sťažovateľa v Sýrii je dlhodobo zlá bezpečnostná situácia a prebieha v nej ozbrojený vojenský
konflikt;

- poukázal na ustálenú rozhodovaciu prax kasačného súdu, ako aj Ústavného súdu SR v
obdobných veciach (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1SZa/7/2016, sp. zn. 10Szak/11/2016,
sp. zn. 9Sža/23/2010, sp. zn. 10Sža/35/2014, sp. zn. 1SZa/8/2015, sp. zn. 1Szak/2/2020, sp. zn.
10Szak/3/2020 a nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 147/2013-50, sp. zn. II.
ÚS 264/09-81), z ktorej vyplýva, že správny orgán má povinnosť zaoberať sa v konaní o zaistení

cudzinca nielen otázkou legálnosti vstupu a pobytu na území Slovenskej republiky z pohľadu postavenia
cudzinca a formálnou existenciou vykonateľného rozhodnutia o administratívnom vyhostení ako
jediného predpokladu zaistenia, ale aj zohľadnením možných prekážok vrátenia cudzinca, najmä ak tieto
vyšli najavo pred alebo po rozhodnutí o zaistení, pretože limitom zaistenia je práve naplnenie jeho účelu,
tedareálnosťvyhosteniaavyhostiteľnosťcudzinca.Správnyorgánjeprirozhodovaníozaistenícudzinca

povinný prihliadať i na prekážky výkonu vyhostenia, pokiaľ sú také prekážky v čase rozhodovania o
zaistení zrejmé alebo sú správnemu orgánu známe, alebo vyšli v konaní najavo. Z uvedeného je zrejmé,
žeužvkonaníozaistenícudzinca,nieažpojehozaistenísamážalovanýzaoberaťmožnýmiprekážkami
vyhostenia, nakoľko všetky prekážky vyhostenia, na ktoré poukazoval sťažovateľ v konaní pred súdom,
boli známe už v čase konania o zaistení pred žalovaným a aj v čase konania pred krajským súdom;

- krajský súd v napadnutom rozsudku, argumentáciou o tom, že zaistenie je potrebné, resp. nevyhnutné
alebo v najlepšom záujme sťažovateľa s ohľadom na potrebu ochrany jeho zdravia, nezákonne dopĺňal
dôvody zaistenia nad rámec zákona;
- v tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na závery Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, uvedené v
rozsudku pod sp. zn. 1Szak/2/2020 z 22.05.2020;

-aniokolnostitýkajúcesažiadnychzdrojovobživyčiubytovaniaapod.nemôžubyťdôvodompredržanie
cudzincov v zaistení (rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci Kadzoev C-357/09).
- spolu so sťažovateľom bolo zadržaných a zaistených ďalších 12 cudzincov Sýrskej štátnej príslušnosti,
z ktorých desiati boli zo zaistenia prepustení dňa 12.01.2021 bez toho, aby došlo k predĺženiu doby ich
zaistenia, pričom nie je zrejmé, prečo v skutkovo totožnej veci sťažovateľa nedošlo zo strany žalovaného

k zvoleniu rovnakého postupu a rovnakému posúdeniu jeho veci;
- zároveň poukázal na to, že na rozdiel od prepustených 10 cudzincov disponuje platným cestovným
dokladov a nesťažoval postupy slovenských orgánov s jeho identifikáciou.

9. Záverom navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že preskúmavané rozhodnutie

zrušuje a nariaďuje bezodkladné prepustenie sťažovateľa zo zaistenia. Zároveň navrhol, aby mu
kasačný súd priznal právo na náhradu trov konania.10. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti poukázal na svoje vyjadrenie k správnej žalobe
sťažovateľa.

IV.
Právny názor Najvyššieho súdu

11. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S.s.p.)
predovšetkým postupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 S.s.p. preskúmal prípustnosť kasačnej

sťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia. Po zistení, že kasačnú sťažnosť podal
sťažovateľ v skrátenej lehote včas (§ 443 ods. 2 písm. b/ S.s.p.) s prihliadnutím na neformálnosť
posudzovania kasačnej sťažnosti (§ 453 ods. 2 v spojení s § 206 ods. 3 S.s.p.) preskúmal napadnutý
rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, a jednomyseľne (§ 3 ods. 9
zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch) dospel k záveru, že napadnutý rozsudok krajského súdu je potrebné
zmeniť tak ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.

12. Rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 455 S.s.p.) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol
zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.
Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 12. decembra 2020 (§ 137 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 S.s.p.).

Podľa § 88 ods. 1 písm. b) zák. č. 404/2011 Z.z. policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej
krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.

Podľa čl. 15 ods. 4 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008

o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích
krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej len „návratová smernica") zaistenie prestáva
byť odôvodnené a dotknutá osoba sa bezodkladne prepustí, ak už z právnych alebo iných dôvodov
neexistuje odôvodnený predpoklad na odsun alebo už neplatia podmienky ustanovené v odseku 1.

Podľa čl. 15 ods. 1 návratovej smernice pokiaľ sa v osobitnom prípade nedajú účinne uplatniť iné
dostatočné, ale menej prísne donucovacie opatrenia, členské štáty môžu zaistiť len štátneho príslušníka
tretej krajiny, voči ktorému prebieha konanie o návrate, s cieľom pripraviť návrat a/alebo vykonať proces
odsunu, a to najmä keď:
a) existuje riziko úteku, alebo

b) dotknutý štátny príslušník tretej krajiny sa vyhýba alebo bráni procesu prípravy návratu alebo odsunu.

13.Podľačlánku5ods.1písm.f)Dohovoru,možnoosobupozbaviťosobnejslobodynazákladepostupu
ustanoveného zákonom vtedy, ak ide o zákonné zatknutie, či iné pozbavenie osobnej slobody, aby
sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o

vypovedaní alebo vydaní. V zmysle ustálenej judikarúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby mohlo
byť pozbavenie osobnej slobody zákonné, musí byť efektívne a účelné. Všetky podmienky pritom musia
byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej
slobody navrhovateľa.

14. Vo svetle uvedeného (ako aj konštantnej judikatúry kasačného súdu vo veciach zaistenia cudzincov,
napr. 1SZa/7/2016, 1SZa/9/2016) je žalovaný v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či
zaistením osoby bol naplnený účel, vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím
o zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka, chránených inými právnymi predpismi.
Nevyhnutnýmpredpokladomprevydanierozhodnutiaozaistenícudzincajevzmysle§88ods.1písm.b)

zák. č. 404/2011 Z. z. preukázanie existencie rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení. Rovnako
tak v rozhodnutí o zaistení nesmie absentovať dôvodnosť zásadného zásahu do jeho osobnej slobody.
Povinnosťou žalovaného je preto odôvodniť rozhodnutie o zaistení tiež z hľadiska účelnosti zaistenia,
uvedenej v § 90 ods. 1 písm. d) zák. č. 404/2011 Z.z. Reálnosť vyhostiteľnosti je podmienkou zaistenia
cudzinca, a to z toho dôvodu, aby sa predchádzalo svojvôli pri zaistení. Preto žalovaný musí s riadnou

starostlivosťou pristupovať k prevereniu možnosti vyhostenia cudzinca do krajiny jeho pôvodu, resp.
tretej krajiny. Ak nie je cudzinec vyhostiteľný, nie je jeho zaistenie ani efektívne, ani účelné.15. Na tomto mieste kasačný súd považuje za potrebné upozorniť na skutočnosť, že v samotnom
rozhodnutí o administratívnom vyhostení nie je uvedené, kam má byť cudzinec vyhostený (krajina
pôvodu alebo tretia krajina - § 77 ods. 1 zák. č. 404/2011 Z.z.). Obsahuje iba zmienku na strane 6 o tom,

že žalovaný je oboznámený so súčasnou neprizanivou bezpečnostnou situáciou v domovskej krajine
sťažovateľa - Sýrii. Rovnako tento údaj absentuje aj v rozhodnutí o zaistení, ktoré je predmetom tohto
konania.

16. Nakoľko v rozhodnutí o zaistení sťažovateľa ako aj v rozhodnutí o administratívnom vyhostení

určenie krajiny, kam má byť sťažovateľ vyhostený, absentuje, logicky nie je ani možné skúmať základnú
podmienku zaistenia sťažovateľa, ktorou je jeho vyhostiteľnosť a v súvislosti s tým aj nepochybne
relevantnéotázkysúvisiacesdĺžkouzaisteniaakosúefektívnosť,včasnosťaúčelnosťadministratívnych
úkonov technického a organizačného charakteru potrebných pre samotné zabezpečenia vyhostenia,
čo následne vyvoláva dôvodné pochybnosti o účele zaistenia. Pokiaľ teda rozhodnutie o zaistení na
účel výkonu administratívneho vyhostenia nie je odôvodnené aj z tohto, vyššie uvedeného dôvodu, je z

pohľadu kasačného súdu nedostatočne odôvodnené a teda nepreskúmateľné.

17. „Limitom naplnenia účelu zaistenia, aby sa predchádzalo svojvôli pri zaistení je reálnosť vyhostenia,
teda vyhostiteľnosť cudzinca, pričom odvolací súd dáva do pozornosti, že konanie o vyhostení musí
byť vedené s riadnou starostlivosťou. Bolo preto povinnosťou krajského súdu relevantne posúdiť, či

správne orgány s riadnou starostlivosťou pristupovali k prevereniu možnosti vyhostenia navrhovateľa
do krajiny jeho pôvodu, resp. tretej krajiny." (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
10Sza/2/2015 zo dňa 30.06.2015)

18. Z obsahu preskúmavaného rozhodnutia ďalej vyplýva, že vo vzťahu k vyhostiteľnosti sťažovateľa

žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí, odkazujúc na ustálenú totožnosť a štátnu príslušnosť
sťažovateľa, skonštatoval, že na základe týchto podkladov nemal pochybnosť o totožnosti a štátnej
príslušnosti sťažovateľa a preto je reálny výkon administratívneho vyhostenia. V ďalšom sa však
nezaoberal tým, v akých podmienkach sa bude sťažovateľ nachádzať v prípade vyhostenia do tretích
krajín a ani otázkou hrozby následného vyhostenia sťažovateľa z týchto krajín do krajiny pôvodu,

obzvlášťzasituácie,keďtentoještátnymobčanomSýrskejarabskejrepubliky,vktorejpodľarozhodnutia
o administratívnom vyhostení prevláda zlá bezpečnostná situácia. Závery žalovaného, vzťahujúce sa k
bezpečnostnej situácii v krajine pôvodu, však nie sú obsahom preskúmavaného rozhodnutia.

19. Vzhľadom na konštatovanie na strane 6 rozhodnutia o administratívnom vyhostení (o zlej

bezpečnostnej situácii v Sýrii) sú potom neobvyklými aj úvahy žalovaného o realizácii vyhostenia
sťažovateľa do Sýrie v rozhodnutí o predĺžení zaistenia sťažovateľa PPZ-HCP-BB9-10-032/2021-AV zo
dňa 10.01.2021. Uvedené rozhodnutie však nebolo predmetom tohto konania.

20. Sťažovateľ ďalej v kasačnej sťažnosti namietal nedostatočné odôvodnenie stanovenej doby

zaistenia a v tejto súvislosti vytkol krajskému súdu opomenutie vysporiadať sa s týmto nedostatkom
v napadnutom rozsudku. Dĺžku doby zaistenia žalovaný určil najviac do 12.01.2021, čo je viac ako
jeden mesiac obmedzenia osobnej slobody zaisteného cudzinca, pričom poukázal na „informáciu
ÚPZC Sečovce" (bližšie nešpecifikovanú) a argumentoval potrebou zabezpečiť cestovný doklad pre
sťažovateľa a vybavením a zabezpečením všetkých náležitostí, potrebných k realizácii vyhostenia.

21. Kasačný súd v prvom rade považoval za potrebné uviesť, že zmienka o zabezpečení náležitostí,
potrebných k realizácii vyhostenia je príliš všeobecným opisom súboru činností orgánov verejnej
správy, neposkytujúcim správnemu súdu možnosť posúdiť opodstatnenosť stanovenej doby zaistenia
ani preskúmať, či zaistením sťažovateľa dochádza k napĺňaniu jeho účelu. Navyše, nakoľko už z

povahy zaisťovacieho dôvodu je zjavné, že účelom zaistenia je administratívne vyhostenie sťažovateľa,
odôvodnenie dĺžky doby zaistenia v časti týkajúcej sa zabezpečenia náležitostí, potrebných k realizácii
vyhostenia, v podstate iba deklaruje aký je účel zaistenia, čo však vyplýva už zo samotného výroku
preskúmavaného rozhodnutia.

22. Na povinnosť odôvodniť dĺžku doby zaistenia riadne a dostatočne konkrétnym spôsobom nemá
žiadny vplyv ani formulácia výroku rozhodnutia: „na čas nevyhnutne potrebný, najviac do ...", ani v texte
odôvodnenia zdôraznená povinnosť skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny,
či trvá účel zaistenia. Zároveň je všeobecnou v kasačnej sťažnosti obsiahnutá zmienka o spoluprácisťažovateľa so žalovaným bez uvedenia konkrétnych skutočností, t. j. či teda sťažovateľ je alebo nie
je súčinný.

23. Napokon v súvislosti s dôvodom týkajúcim sa vybavenia náhradného cestovného dokladu kasačný
súd poukazuje na obsah administratívneho spisu, z ktorého vyplynulo, že sťažovateľ do zápisnice o
vyjadrení účastníka konania PPZ-HCP-BB9-16-009/2020-AV zo dňa 01.12.2020 uviedol, má pri sebe
sýrsky občiansky preukaz, sýrsky pas a vojenskú knižku. Uvedené dosvedčuje aj zoznam odobratých
vecí a látok (PPZ-HCP-BB9-16-016/2020-AV zo dňa 02.12.2020), podľa ktorého bol sťažovateľovi pri

vykonanej prehliadke okrem iného odobratý neidentifikovaný doklad, cestovný pas a neidentifikovateľná
knižka z osobnou fotografiou. Napriek tomu však žalovaný nepochopiteľne konštatoval absenciu
cestovného dokladu (pričom po oznámení sťažovateľa o držbe dokladu totožnosti a cestovného dokladu
ešte v úvode administratívneho konania, nič nebránilo vo výzve na ich predloženie) a následne potrebou
zabezpečenia náhradného cestovného dokladu odôvodnil dĺžku doby zaistenia. Na držbu cestovného
dokladu reagoval žalovaný až v rozhodnutí o predĺžení zaistenia PPZ-HCP-BB9-10-032/2021-AV zo dňa

10.01.2021.

24. Vzhľadom na sťažovateľom namietané nedostatky je možné uzavrieť, že preskúmavané rozhodnutie
je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok odôvodnenia a zároveň, pokiaľ ide o závery
týkajúce sa cestovného dokladu, je v rozpore s obsahom administratívneho spisu čo odôvodňuje jeho

zrušenie aj bez prihliadnutia na ostatné sťažnostné body uvedené v kasačnej sťažnosti.

25. Kasačný súd zo súdneho spisu zistil, že sťažovateľ v podanej správnej žalobe poukazoval na
rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky,
a to najmä v otázkach vyhostiteľnosti cudzinca a dĺžky doby zaistenia. Krajský súd na túto časť

žalobnej argumentácie sťažovateľa žiadnym relevantným spôsobom nereagoval. Vlastná argumentácia
krajského súdu reagujúca na závery vyslovené v rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
a Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorých aplikácie sa sťažovateľ v žalobe domáhal, v odôvodnení
rozsudku úplne absentuje.

26. Krajský súd, posudzujúc preskúmavané rozhodnutie, nezohľadnil ustálenú rozhodovaciu prax
kasačného súdu v otázkach vyhostiteľnosti a dĺžky doby zaistenia, a svoj odklon dostatočne nezdôvodnil
(na argumentáciu týkajúcu sa dĺžky doby zaistenia dokonca nereagoval vôbec), preto kasačný súd
považoval dôvod kasačnej sťažnosti podľa § 440 ods. 1 písm. h) S.s.p. za naplnený.

27. Zároveň je potrebné Krajskému súdu vytknúť spôsob akým sa vysporiadal s žalobnými námietkami
sťažovateľa. Odôvodnenie rozsudku krajského súdu, pokiaľ ide o jeho vlastnú argumentáciu v
minimálnej miere, nedostatočnej pre naplnenie pravidiel spravodlivého procesu, reflektuje na námietky
uvádzané v správnej žalobe. Krajský súd navyše ozrejmil niektoré vlastné úvahy pri právnom posúdení

veci, nezrozumiteľným spôsobom. Vo vzťahu k prejednávanej veci nemožno, samozrejme, poprieť
legálnu úpravu, keď zák. č. 404/2011 Z.z. v § 77 ods. 1 pripúšťa za splnenia tam uvedených podmienok
možnosť neurčiť krajinu, do ktorej má byť cudzinec vyhostený. Pre náležité odôvodnenie rozsudku však
nepostačuje, keď krajský súd len stroho poukazuje na túto zákonnú úpravu bez toho, aby sa reálne
zaoberal konkrétnymi relevantnými žalobnými námietkami.

28. Na druhej strane, krajský súd v bodoch 36 a 40, v súvislosti so šírením koronavírusu SARS -
CoV-2, čiastočne argumentoval tým, že zaistenie sťažovateľa je zároveň v záujme ochrany jeho života
a zdravia. Kasačný súd pripomína, že vzhľadom na to, že správny súd nie je orgánom rozhodujúcim o
samotnom zaistení z takéhoto resp. obdobného dôvodu, ale súdnym orgánom preskúmavajúcim (§ 6

S.s.p. Právomoc) rozhodnutia správneho orgánu o zaistení a teda nemôže nad rámec svojej právomoci
doplňovať príslušným správnym orgánom aplikovaný konkrétny dôvod zaistenia v predmetnej veci o
nový, správnym orgánom neuplatnený, dôvod resp. takýmto dôvodom podporiť záver o dôvodnosti a
zákonnosti v predmetnej veci správnym orgánom aplikovaného dôvodu zaistenia. Napokon aktuálna
právna úprava neupravuje možnosť zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny za účelom prípadnej

ochrany spoločnosti príp. samotného zaisteného pred infekčným ochorením, ani nepripúšťa umocnenie
potreby uplatnenia zaistenia z tohto dôvodu.29. Napokon kasačný súd nepovažoval za udržateľnú ani argumentáciu krajského súdu, resp.
žalovaného, ospravedlňujúcu zaistenie sťažovateľa z dôvodov verejného poriadku, prípadne obhajujúcu
totoopatreniespoukazomnazabezpečenieživotnýchpotriebsťažovateľanakoľkozaisteniepredstavuje

vždy obmedzenie osobnej slobody jednotlivca, a k jeho realizácii môže dôjsť len za splnenia zákonných
podmienok a z dôvodov, ktorými v zmysle zák. č. 404/2011 Z.z. ochrana života a zdravia, zaistenie
bezpečnosti cudzinca, resp. zabezpečenie jeho životných potrieb nie sú. Jedná sa o prostriedok
ultima ratio na dosiahnutie jedine zákonom vymedzeného (vyhostenie) cieľa. „Možnosť umiestniť osobu
do zaistenia z dôvodov verejného poriadku a verejnej bezpečnosti nemožno založiť na smernici

2008/115." (rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci Kadzoev, C-357/09, bod 70).

30. Kasačný súd, vzhľadom na vyššie uvedené, považoval uplatnený dôvod kasačnej sťažnosti podľa §
440 ods. 1 písm. g) S.s.p. (nesprávne právne posúdenie veci) za opodstatnený.

V.

31. Kasačný súd na základe vyššie uvedených úvah konštatuje, že krajský súd dospel k nesprávnemu
záveru, keď žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného považoval za súladné so zákonom a
správnu žalobu zamietol. Nakoľko samotné preskúmavané rozhodnutie v spojení s konaním, ktoré mu
predchádzalo, trpí vadami, ktoré ho činia nezákonným, kasačný súd, riadiac sa ust. § 458 ods. 2 S.s.p.

zmenil napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 462 ods. 2 S.s.p. tak, že zrušil preskúmavané
rozhodnutie a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

Podľa § 462 ods. 2 S.s.p. ak kasačný súd dospeje k záveru, že napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej
správy nie je v súlade so zákonom, a krajský súd žalobu zamietol, môže rozhodnutie krajského súdu

zmeniť tak, že zruší rozhodnutie orgánu verejnej správy a vec mu vráti na ďalšie konanie.

32. Napriek zrušeniu preskúmavaného rozhodnutia kasačný súd bezodkladné prepustenie sťažovateľa
zo zaistenia nenariadil. Vychádzal zo skutočnosti, že sťažovateľ bol na základe preskúmavaného
rozhodnutia zaistený od 02.12.2020 do 12.01.2021, pričom v čase vyhlásenia tohto rozsudku bol

zaistený už na základe ďalšieho rozhodnutia o predĺžení zaistenia PPZ-HCP-BB9-10-032/2021-AV zo
dňa 10.01.2021, ktoré, i keď nadväzuje na preskúmavané rozhodnutie (o zaistení), je samostatným (a
teda nie podkladovým) rozhodnutím, voči ktorému sa sťažovateľ môže brániť v samostatnom konaní (čo
aj naznačil v kasačnej sťažnosti).

33. O nároku na náhradu trov konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 2 v spojení s § 167 ods.
1 a § 175 ods. 1 S.s.p. tak, že sťažovateľovi, ako úspešnému účastníkovi konania o kasačnej sťažnosti,
priznal právo na náhradu trov konania. V zmysle § 175 ods. 2 S.s.p. v spojení s dôvodovou správou k §
467 S.s.p. (teleologický výklad) o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením
krajského súdu.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu riadny opravný prostriedok nie je prípustný.