Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. november 2019

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/283/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1115222384
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alexandra Hanusová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1115222384.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Alexandry Hanusovej a sudcov

JUDr. Romana Bolebrucha a Mgr. Patricie Skotnickej v spore žalobkyne: T.. Q. W., B.. XX.X.XXXX, Ž.
XX, X., proti žalovaným: 1/ O. I., B.. XX.XX.XXXX, U. T. XX, X., X/ T.. Z. I., B.. XX.X.XXXX, U. T. XX,
X., obaja zastúpení advokátom JUDr. Zoltánom Ludikom, DETVAI LUDIK MALÝ UDVAROS, Cukrová
14, Bratislava, C. D. B. Z., na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k.
20C/198/2015-192 zo dňa 10.4.2018, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalovaným 1/ a 2/ priznáva proti žalobkyni plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala určenia
neplatnosti závetu spísaného dňa 1.2.1989 prof. G.. N.. T. W., B. XX.X.XXXX P. X., pred štátnou notárkou
Y.. W. L. pod sp. zn. N 12/89, NZ 11/89, ktorým odkázal svoj majetok žalovaným 1/ a 2/ a určenia, že
žalovaní 1/ a 2/ nie sú dedičmi z tohto závetu po nebohom prof. G.. N.. T. W. J.., B.. XX.X.XXXX P. X.,
naposledy bytom J. S. XXXX/X, X. - U. T..

2. Žalobkyňa ako sestra nebohého prof. G.. N.. T. W. považovala predmetný závet za neplatný, pretože

poručiteľ trpel od roku 1963 až do roku 2014 závažnou psychickou poruchou a nebol spôsobilý na
právne úkony a mala za nemorálne, aby dedičstvo pripadlo v podstate neznámym ľuďom, ktorí sa o
poručiteľa nestarali v poslednom období a ani raz ho neboli navštíviť v nemocniciach a psychiatrických
zariadeniach.

3. Súd prvej inštancie 10.4.2018 pojednával v neprítomnosti žalobkyne po tom, čo bola žalobkyňa
opakovane predvolávaná na pojednávania (30.5.2017, 10.4.2018) a poučená o svojich právach, vrátane

možnosti právneho zastúpenia, prostriedkoch procesnej obrany, procesného útoku a koncentrácii
konania. Predvolanie na pojednávanie nariadené na 10.4.2018, ku ktorému bolo pripojené aj poučenie,
žalobkyňa prevzala 7.3.2018 a 9.4.2018 bolo súdu doručené podanie žalobkyne, v ktorom uviedla, že
sa pojednávania nemôže zúčastniť pre zlý zdravotný stav a preto, že si mieni zvoliť právneho zástupcu
a žiadala pojednávanie odročiť. K žiadosti pripojila potvrdenie prof. T.. C. T., S.., z 9.4.2018, vydané na
žiadosť žalobkyne, že žalobkyňa sa nemôže zúčastniť súdneho pojednávania, na ktoré bola predvolaná
zo závažných zdravotných dôvodov. S poukazom na ustanovenia § 183 ods. 1, ods. 3 a ods. 4 CSP súd

prvej inštancie vyhodnotil toto ospravedlnenie tak, že neobsahuje informáciu o konkrétnom dôvode, pre
ktorý sa žalobkyňa nemôže zúčastniť na pojednávaní, teda dôvod, ktorý by prípadne mohol prešetriť
a rozhodnúť o odročení pojednávania. Zároveň z potvrdenia nebolo podľa neho možné zistiť, kedy sa
dozvedela o týchto vážnych dôvodoch (zdravotného charakteru). Rovnako súd prvej inštancie nebral nazreteľ vyjadrenie žalobkyne, že si chce zvoliť právneho zástupcu, pretože žalobkyňa mala dosť času na
zvolenie si právneho zástupcu. Úmysel zvoliť si nového právneho zástupcu žalobkyňa avizovala už v
podaní doručenom súdu 29.5.2017, kedy požiadala o odročenie pojednávania vytýčeného na 30.5.2017.

Žalobkyňa podľa ustanovenia § 183 ods. 4 CSP neoznámila súdu telefónne číslo alebo elektronickú
adresu, na ktorú ju možno upovedomiť o rozhodnutí súdu o jej návrhu na odročenie pojednávania, hoci
bola o tejto povinnosti poučená.

4. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania, ktorého výsledky posúdil podľa ustanovení

§ 34, § 38 ods. 2 a § 476 ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 91, § 89, § 90 ods. 1, ods. 2 a ods. 3
zákona č. 95/1963 Zb. o štátnom notárstve a o konaní pred štátnym notárstvom (notársky poriadok)
v znení neskorších predpisov dospel k záveru, že napriek preukázanej skutočnosti, že poručiteľ za
svojho života bol opakovane hospitalizovaný z dôvodu diagnostikovanej depresívnej poruchy, žalobkyňa
nepreukázala, že by ho táto robila nespôsobilým na právne úkony, ani že by bola trvalého charakteru.
Zdôraznil význam dôkazného bremena, ktoré leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie určitých

skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto
skutočností tiež tvrdí (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 24. júna 2010 sp. zn. 5 Obo/52/2010). V danom
prípade tak bolo na žalobkyni, aby preukázala nielen to, že poručiteľ spísal závet v duševnej poruche,
ale aj to, že daná porucha ho robila na tento konkrétny úkon nespôsobilou. Aj keď v danom prípade ide
z veľkej časti o otázku odbornú, z vykonaných dôkazov (lekárskych správ) nevyplýva, že poručiteľ bol

chronicky závažne duševne chorý, ako to tvrdila žalobkyňa. Aj keď konštatoval, že depresívna porucha
sa prejavila u poručiteľa už dávno (podľa tvrdenia strán najskôr v roku 1963 a najneskôr v roku 1986,
po návrate z Alžírska), nebolo podľa neho preukázané, že táto sa u poručiteľa prejavovala dlhodobo.
Z predložených správ podľa súdu vyplýva skôr opak, teda že prejavy depresívnej poruchy mali povahu
psychotických epizód, pričom poručiteľ inak viedol plnohodnotný život, bez psychiatrickej intervencie.

Nešlo o trvalý stav (v lekárskej správe zo dňa 31.8.2018 sa výslovne konštatuje remisia depresívnej
poruchy). Rovnako sa súdu javilo ako nepravdepodobné, že by za také dlhé obdobie, pri deklarovaných
veľmi dobrých vzťahoch poručiteľa s inými, si nikto nevšimol (z rodiny, blízkych osôb, či odborníkov,
u ktorých bol poručiteľ v starostlivosti), že tento trpí vážnou duševnou chorobou, ktorá má vplyv na
jeho konanie napr. pri výmene a kúpe bytu v roku 1989, pri výkone pracovných činností a ani vtedy,

keď bol vedúcim zamestnancom, kedy je dôvodné predpokladať, že jeho pracovné pôsobenie bude
hodnotené komplexnejšie. Podporne uviedol, že aj samotná písomná forma predmetného závetu dáva
vyššiu záruku právnej istoty, ako rukou písaný závet, čo vyplýva aj z ustanovení Notárskeho poriadku
platného v čase spísania závetu. Na základe uvedeného súd prvej inštancie žalobu ako nedôvodnú
zamietol. O trovách konania rozhodol podľa ustanovenia § 255 ods. 1 CSP a úspešným žalovaným

priznal ich plnú náhradu.

5. Žalobkyňa podala proti rozsudku odvolanie a žiadala napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie, pretože jej nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces a preto, že nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Za
nesprávny procesný postup považovala pojednávanie 10.4.2018 v jej neprítomnosti, pretože svoju
neúčasť na pojednávaní ospravedlnila včas vážnym dôvodom, ktorý preukázala potvrdením prof. T..
C. T., S.. z 9.4.2018, ktoré malo všetky náležitosti potrebné na preukázanie nemožnosti zúčastniť
sa pojednávania. Uviedla, že choroba účastníka je uznávaná súdmi za dôležitý dôvod na odročenie

pojednávania a že prejednanie veci v neprítomnosti účastníka z tohto dôvodu je treba kvalifikovať ako
odňatie možnosti konať pred súdom. Pre svoj zlý zdravotný stav sa nemohla stretnúť ani s likvidátorom
advokátskej kancelárie Y.. N.. P. Č., jej bývalého právneho zástupcu a prebrať s ním jej zastupovanie
v spore. Súdu prvej inštancie ďalej vytkla, že nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností a to ďalšími lekárskymi správami, výsluchom svedkov z rodiny žalobkyne a

znalecké dokazovanie, ktoré aj podľa súdu bolo potrebné pre zistenie toho, či poručiteľ spísal závet v
duševnej poruche, ktorá ho robila na tento (konkrétne) úkon nespôsobilým. Poukázala na ustanovenia
§ 206 a § 207 CSP a na rozhodnutie Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS 2121/2007 z 2.11.2010, podľa
ktorých bol súd prvej inštancie povinný nariadiť vypracovanie odborného stanoviska alebo znaleckého
posudku za účelom zistenia duševného stavu poručiteľa v dobe, v ktorej spísal predmetný závet.

6. Žalovaní vo vyjadrení k odvolaniu žiadali rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť.
K odňatiu možnosti žalobkyne zúčastniť sa pojednávaní poukázali na podmienky v ustanoveniach §
183 ods. 1 a ods. 2 CSP a na skutočnosť, že žalobkyňa mala dostatok času na to, aby si zvolilazástupcu pre konanie. Správanie žalobkyne v spore, v ktorom si ani po roku nezvolila zástupcu, hodnotili
ako snahu o zdržiavanie konania. Postup súdu prvej inštancie, ktorý nevykonal ďalšie dokazovanie
navrhované žalobkyňou považovali za správny a v súlade so zásadou hospodárnosti konania, nakoľko

vykonanie navrhovaných dôkazov by bolo nadbytočné a pre rozhodnutie súdu postačovalo už vykonané
dokazovanie.

7. K nevykonaniu znalecké dokazovanie uviedli, že toto sa nariadi iba v prípade, ak je potrebné získať
vedecké poznatky o skutočnosti a pre zložitosť ich získavania nepostačuje postup podľa ustanovenia §

206 CSP (vyjadrenie odborne spôsobilej osoby). Navyše znalecké dokazovanie prichádza do úvahy iba
v prípade, ak rozhodnutie od takéhoto znaleckého posudku závisí. V danom prípade však rozhodnutie
súdunezáviseloodznaleckéhoposúdeniapsychickéhostavuporučiteľa,nakoľkotentonebolpozbavený
spôsobilosti na právne úkony a aj bez vedeckých poznatkov je možné konštatovať, že zdravotný
stav poručiteľa nebol takého charakteru, že by spôsobil neplatnosť závetu, nakoľko depresívne stavy
poručiteľa mali epizodický charakter a nejednalo sa o trvalý stav vylučujúci psychickú spôsobilosť

poručiteľa. Argument o psychickej nespôsobilosti poručiteľa neobstojí nakoľko poručiteľ bol v danom
období špičkovým vedeckým pracovníkom - teda jeho psychický stav musel byť jednoznačne lucidný.
Navyše závet bol spísaný za asistencie notára ako osoby schopnej posúdiť stav poručiteľa. Poukázali
aj na to, že žalobkyňa mohla v zmysle ustanovenia § 209 CSP predložiť súkromný znalecký posudok
bez toho, aby znalecké dokazovanie nariadil súd. Za daných okolností sa teda javí rozhodnutie súdu o

nevykonaní ďalších dôkazov ako plne v súlade so zákonom. Bola to práve pasivita žalobkyne, primárnej
nositeľky dôkazného bremena v konaní, ktorá spôsobila, že súd nevykonal navrhované dôkazy. Súd v
kontradiktórnom konaní v zmysle zásad CSP nemôže suplovať úlohu žalobkyne predkladať dôkazy.

8. Žalobkyňa vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaných zotrvala na argumentoch svojho odvolania a

zopakovala, že choroba účastníka konania je judikatúrou uznaný dôvod pre odročenia pojednávania a
ona tento dôležitý dôvod preukázala, ako aj to, že súd prvej inštancie mal nechať posúdenie zdravotného
stavu poručiteľa ako jej najdôležitejšieho argumentu znalcovi alebo odborne spôsobilej osobe.

9. Žalovaní v reakcii na vyjadrenie žalobkyne zopakovali svoj nesúhlas s jej dôvodmi odvolania. Pokiaľ

žalobkyňa argumentovala tým, že jej zdravotný stav je „pretrvávajúco zlý“, tak v čase pojednávania
nemohlo ísť o náhle (deň pred pojednávaním) zhoršenie zdravotného stavu. Navyše, celá jej rodina
poznala poručiteľa a podstatu sporu, mohli ju v spore zastúpiť priamo, prípadne jej pomôcť obstarať si
vopred právneho zástupcu, pretože aj v ich záujme by malo byť spor čo najrýchlejšie vyhrať.

10. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 CSP), preskúmal
napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalobkyne bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa
ustanovenia § 385 ods. 1 CSP a contrario a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
je vo výroku vecne správny (§ 387 ods. 1 CSP). Rozsudok verejne vyhlásil dňa 28.11.2019 (§ 219
ods. 3 CSP).

11. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie odvolací súd potvrdil, pretože je vecne správny, a keďže sa
v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov
(§ 387 ods. 1, ods. 2 CSP).

12. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie v
preskúmavanej veci vykonal dokazovanie a zisťoval rozhodujúce skutočnosti dôležité pre posúdenie
dôvodnosti žaloby, ktorou sa žalobkyňa domáhala určenia neplatnosti závetu spísaného dňa 1.2.1989
prof. G.. N.. T. W. a určenia, že žalovaní 1/ a 2/ nie sú dedičmi z tohto závetu, v dostatočnom
rozsahu. Zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s ustanovením § 191 CSP dospel k

správnymskutkovýmzáveromanaichzákladevyvodilajsprávneprávnezávery,žežalobkyňaneuniesla
bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno na preukázanie skutočností podstatných pre rozhodnutie, ktoré
od súdu požadovala. Súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku podrobne opísal ako
dospel k záveru, že žalobkyňa v konaní nepreukázala, že poručiteľ spísal závet ako duševne chorý, čo
by urobilo tento úkon neplatným, podrobne odôvodnil prípustnosť pojednávania o veci 10.4.2018 bez

prítomnosti žalobkyne a aj to, prečo nevyhovel návrhu žalobkyne na nariadenie znaleckého dokazovania
a na výsluch svedkov.
13. K námietke žalobkyne, že súd prvej inštancie nepostupoval správne, ak 10.4.2018 pojednával
bez jej účasti, odvolací súd poukazuje na ustanovenia § 183 ods. 1, ods. 3 a ods. 4 CSP, ktoré súdprvej inštancie citoval v odôvodnení napadnutého rozsudku a na záver, že ospravedlnenie neúčasti
predložené žalobkyňou neobsahuje konkrétny dôvod, pre ktorý sa nemôže zúčastniť pojednávania a ani
to, kedy sa jej zdravotný stav zhoršil tak, že sa nemôže zúčastniť nariadeného súdneho pojednávania,

s ktorým sa odvolací súd po preskúmaní veci stotožňuje. Tvrdenie žalobkyne, že jej postupom súdu
bola odňatá možnosť konať pred súdom, odvolací súd nepovažuje za dôvodné.
14. Žiadosť o odročenie pojednávania je podložená dôležitým dôvodom vtedy, ak sporová strana
tvrdí také skutočnosti, ktoré sú vzhľadom k svojej povahe spôsobilé jej neúčasť na pojednávaní
súdu ospravedlniť. Pri posudzovaní dôvodu, ktorým je takáto žiadosť odôvodňovaná, súd vychádza

z tvrdení strany a pripojených dokladov (iných dôkazných prostriedkov). Pokiaľ táto skutočnosť nie
je v čase rozhodovania súdu o žiadosti o odročenie hodnoverne preukázaná, zostáva žiadosť a v
nej uvádzaný dôvod iba v rovine nepodložených tvrdení (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 7.
apríla 2016 sp. zn. 3 Cdo 1/2016). Žiadosť o odročenie pojednávania je dôvodná len vtedy, ak sú
súdu oznámené konkrétne údaje o tom, prečo sa žiadateľ nemôže zúčastniť pojednávania. I pri
ospravedlnení zo zdravotných dôvodov, pri rešpektovaní osobných práv a ochrany osobnosti treba,

aby bol súd informovaný o tom, kedy došlo k zhoršeniu zdravotného stavu, keďže príčina prečo sa
účastník pojednávania nemôže zúčastniť uvádzaná v ospravedlnení a v pripojenom lekárskom potvrdení
sa musí s ohľadom na jej povahu vyznačovať nepredvídateľnosťou, závažnosťou, rozsahom alebo
z iných dôvodov aspektom ospravedlniteľnosti. Dôvodom ospravedlnenia nemôžu byť pretrvávajúce
(dlhodobé) vážne zdravotné dôvody, ktoré obmedzujú sporovú stranu v jej aktivitách, keďže tieto

nemožno považovať za nepredvídateľné a za dôvod na ospravedlnenie neúčasti sporovej strany na
pojednávaní.
15. Právo účastníka, aby jeho vec bola prejednávaná verejne a v jeho prítomnosti, ktoré je zaručené
v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, nemožno chápať tak, že súd nemôže konať a rozhodnúť
vo veci bez prítomnosti účastníka, ale tak, že súd je povinný umožniť účastníkovi uplatnenie tohto

práva. Ustanovenie § 180 CSP umožňuje vec prejednať v neprítomnosti osoby, ktorá sa, i keď bola
riadne predvolaná, nedostavila na pojednávanie, ani nepožiadala z dôležitého dôvodu o jeho odročenie.
Z tohto predpokladu vychádzajú aj ustanovenia § 183 CSP, v zmysle ktorých sa pojednávanie môže
odročiť len z dôležitých dôvodov. Keďže žalobkyňa v žiadosti o odročenie pojednávania nariadeného na
10.4.2018 uviedla len to, že jej zdravotný stav je vážny, ku ktorému pripojila potvrdenie lekára, že sa

z vážnych zdravotných dôvodov nemôže zúčastniť súdneho pojednávania, nepreukázala súdu dôvod
svojej neprítomnosti na pojednávaní, ktorý by bol dôležitý a jej žiadosť o odročenie pojednávania zostala
len v rovine nepodloženého tvrdenia, na ktoré nebolo možné prihliadnuť. Zároveň však nebola splnená
ani ďalšia podmienka pre odročenie a to, že od strany nie je možné spravodlivo žiadať, aby sa na
pojednávaní dala zastúpiť. Žalobkyňa už v ospravedlnení na pojednávanie dňa 30.5.2017, a zopakovala

to aj v ospravedlnení na pojednávanie dňa 10.4.2018 uviedla, že si chce zvoliť zástupcu. Doba od úmrtia
jej zástupcu Y.. N.. P. Č., L.., t.j. od 13.4.2017 do pojednávania dňa 10.4.2018, je aj podľa odvolacieho
súdu dostatočná na zvolenie si nového zástupcu. Rozhodnutím v zmysle ustanovenia § 180 CSP o
vykonaní pojednávania v neprítomnosti žalobkyne, ktorá súdu prvej inštancie neoznámila telefónne číslo
ani elektronickú adresu a tak znemožnila súdu oznámiť jej rozhodnutie súdu o jej návrhu na odročenie

pojednávania, nebola žalobkyni odňatá možnosť konať pred súdom.

16. K námietke žalobkyne uplatnenej v odvolaní, že súd prvej inštancie nevyhovel jej návrhu ustanoviť
v konaní znalca na posúdenie spôsobilosti poručiteľa spísať závet odvolací súd uvádza, že súd nie
je povinný vykonať všetky účastníkmi navrhnuté dôkazy (§ 185 ods. 1 CSP - Súd rozhodne, ktoré z

navrhnutýchdôkazovvykoná.)ajeoprávnený(apovinný)vkaždejfázekonaniazvážiť,akédokazovanie
je vzhľadom k uplatnenému nároku a tvrdeniam strán sporu potrebné vykonať. Je oprávnený posúdiť
konkrétne návrhy na dokazovanie a rozhodnúť o tom, ktoré z týchto dôvodov vykoná, a rozhodnúť aj tak,
že nevykoná dokazovanie nevýznamné pre posúdenie uplatneného nároku alebo o tých skutočnostiach,
ktoré už boli preukázané inými dôkazmi. Okolnosť, že súd takto postupoval a že nevykonal účastníkom

navrhované dokazovanie, nepredstavuje automaticky vadu konania.

17. Súd prvej inštancie rozhodol o žalobe v danej veci na základe vyjadrení strán a listín, ktoré mu
boli v konaní predložené. V odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol vyjadrenia sporových strán a
obsah predložených listín, k čomu žalobkyňa nemala námietky. V odvolaní spochybňovala len záver

súdu prvej inštancie z nich vyvodený, že tvrdenie žalobkyne, že poručiteľ už od roku 1963, kedy sa
pokúsil o samovraždu, až do svojej smrti v roku 2014, trpel tak závažnou duševnou poruchou, ktorá
mala za následok jeho nespôsobilosť na právne úkony v plnom rozsahu, nebolo v konaní preukázané.
Námietkou žalobkyne k dokazovaniu uvedenou v odvolaní je, že posúdiť zdravotný stav poručiteľa môželen znalec. V odvolaní pritom neuviedla, ktorý zo záverov súdu uvedených v bode 29 napadnutého
rozsudku,nezodpovedáobsahulistínpredloženýchsporovýmistranamivkonaní,sktorýmisaoboznámil
súd a aj strany konania a na ktorých založil súd rozhodnutie o žalobe, čo by mohlo vyvolať pochybnosti

o hodnotení dôkazov súdom a umožniť prieskum hodnotenia dôkazov odvolacím súdom.

18. Podľa ustanovenia § 191 ods. 1 CSP dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo
počas konania najavo.

19. V hodnotení vykonaných dôkazov a poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu súdom
prvej inštancie odvolací súd z hľadiska ich závažnosti, pravdivosti či vierohodnosti nezistil logický
rozpor a preto ku skutkovým záverom vyvodeným súdom prvej inštancie nemožno mať výhrady.
Odvolanie v skutočnosti neobsahuje tvrdenia, že by súd prvej inštancie zobral do úvahy skutočnosti,
ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov konania nevyplynuli, alebo naopak opomenul
rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli za konania najavo.

Napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, na ktorého nesprávnosť možno usudzovať, ako
vyplýva zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, len zo spôsobu, akým k nemu súd dospel. Ak nemožno
súdu v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi
(napr. že niektorý dôkaz nie je pre skutkové zistenie dôležitý, že z vykonaných dôkazov vyplýva iný
záver a pod.).

20. V danej veci súd prvej inštancie vychádzal z lekárskych správ predložených v konaní, v ktorých sa
uvádzalo, že poručiteľ mal diagnostikovanú depresívnu poruchu, avšak zo žiadnej z predložených správ
nevyplynulo, že táto by sa trvalo a chronicky prejavovala. Pri vyvodzovaní záveru o zdravotnom stave
poručiteľa súd prvej inštancie bral do úvahy informácie uvedené v listinách predložených žalovanými,
že v období rokov 1988 - 1990 poručiteľ dosiahol viaceré pracovné úspechy a akademické ocenenia,

bol menovaný do vedúcich pracovných funkcií, uzatváral pracovné zmluvy, dohodol sa na zámene
bytu, čo žalobkyňa v konaní nepoprela. Prihliadol aj na to, že poručiteľ spísal závet formou notárskej
zápisnice a na to, že notár sa pri vyhotovovaní notárskeho zápisu neobmedzuje len na dodržanie
jeho formálnych náležitosti a na zaznamenanie obsahu prejavu vôle, ale i na objektívnu právnu pomoc
účastníkom tak, aby zamýšľané úkony zodpovedali prislúchajúcim právnym predpisom a aby neboli

spochybňované pre formálne ani hmotnoprávne vady a že závet spísaný do notárskej zápisnice
má vyššiu právnu silu. Uvedené aj podľa odvolacieho súdu umožnilo súdu prvej inštancie i bez
znaleckého posúdenia zdravotného stavu poručiteľa v dobe spísania závetu (1.2.1989) vyvodiť záver,
že žalobkyňa nepreukázala dôvodnosť žaloby. Nemožno prehliadať ani to, že preukázanie toho, že
plne svojprávna osoba, ktorá pracovala na významných vedeckých úlohách a v riadiacich funkciách

doma i v zahraničí, pred viac ako dvadsiatimi rokmi konala v duševnej poruche pri spisovaní závetu do
notárskej zápisnice, ktorá ju v danom momente robila neschopnou urobiť tento právny úkon, je obtiažne
i odborníkovi/znalcovi z oblasti psychiatrie, a aj záver odborníka/znalca o tejto skutočnosti môže byť len
pravdepodobný a navyše by musel vychádzal z konkrétnych skutkových okolností spísania závetu, ktoré
však žalobkyňa vo svojich prejavoch neuvádzala. Vždy je na súde, aby starostlivo posúdil všetky v tomto

ohľade relevantné okolnosti a dôkazy. Podľa odvolacieho súdu záver súdu prvej inštancie v danej veci
o spôsobilosti poručiteľa spísať závet zodpovedá zisteniam v konaní a je aj dostatočne odôvodnený.

21. Vzhľadom na to, že žalobkyňa v podanom odvolaní neuviedla žiadne relevantné skutočnosti, ktorými
by preukázala nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, odvolací súd nepovažoval ňou uvádzané tvrdenia

za také, ktoré by svojou relevanciou boli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku a preto
rozsudok súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

22. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 396 ods.
1 CSP v spojení s jeho ustanovením § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 tak, že žalovaným priznal proti žalobkyni

plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mali vo veci plný úspech.

23. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákonpripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).