Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 28. február 2022

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 13Co/58/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6813200760
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ama Odalošová

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2022:6813200760.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Amy

OdalošovejačlenieksenátuJUDr.DaniceKočičkovejaMgr.KatarínyKatkovej,vprávnejvecižalobkyne:
Y. K., nar. XX. XX. XXXX, bytom E. I., XXX XX P., právne zast. JUDr. Pavlom Halajom, advokátom, so
sídlom Námestie Slobody 2, 050 01 Revúca, proti žalovaným: 1/ I. C., nar. XX. XX. XXXX, bytom G.
XXXX/XX, XXX XX P., 2/ P. C., nar. XX. XX. XXXX, bytom G. XXXX/XX, XXX XX P., obaja zast. Beňo
& partners advokátska kancelária, s. r. o., so sídlom Nám. sv. Egídia 40/93, 058 01 Poprad, o určenie
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, o odvolaní žalovaných proti rozsudku Okresného súdu Revúca
č. k. 4C/24/2013-301 zo dňa 30. 06. 2021, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Revúca č. k. 4C/24/2013-301 zo dňa 30. 06. 2021 p
o t v r d z u j e.

II. Žalovaní sú povinní zaplatiť žalobkyni spoločne a nerozdielne náhradu trov odvolacieho konania
v rozsahu 100 % do troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich
výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozhodol tak, že určil, že žalobkyňa je vlastníčkou nehnuteľností v podiele 1/1:
- rodinný dom súp. č. XXXX nachádzajúci sa na parcele registra „C“ parcelné číslo XXXX/X,

- hospodárska budova súp. č. XXXX nachádzajúca sa na parcele registra „C“ parcelné číslo XXXX,
- dreváreň bez súp. čísla nachádzajúca sa na parcele registra „C“ parcelné číslo XXXX/X,
- parc. reg. „C“ č. XXXX/X - zastavané plochy a nádvoria o výmere 80 m2,
- parc. reg. „C“ č. XXXX/X - zastavané plochy a nádvoria o výmere 203 m2,
- parc. reg. „C“ č. XXXX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 49 m2,

všetko zapísané na liste vlastníctva č. XXXX, okres O., obec P., katastrálne územie P..

Žiadnej zo strán právo na náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania nepriznal.

2. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa sa domáhala určenia, že je
vlastníčkou označených nehnuteľností, že je oprávnená užívať predmetné nehnuteľnosti, že je neplatné
ukončenie nájmu zo dňa 15.10.2012.

2.1. Okresný súd uznesením č. k. 4C/24/2013 - 79 zo dňa 15.04.2016 vylúčil vec určenia neplatnosti

okamžitého ukončenia nájmu nehnuteľností na samostatné konanie. Vo veci rozhodol prvým rozsudkom
č.k. 4C/24/2013-120 zo dňa 25.10.2016 (ďalej tiež „prvý rozsudok“), ktorým žalobe v časti určenia, že
žalobkyňa je vlastníčkou sporných nehnuteľností vyhovel, a ďalším výrokom žalobu v časti o určenieoprávnenia žalobkyne sporné nehnuteľnosti užívať zamietol. Posledným výrokom rozhodol, že žiadna
zo strán nemá nárok na náhradu trov konania.

2.2. Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 13Co/380/2017-183 zo dňa 18.12.2018 na
odvolanie žalovaného odvolací súd v časti, ktorou súd určil, že žalobkyňa je vlastníčkou sporných
nehnuteľností a v závislom výroku o náhrade trov konania, prvý rozsudok okresného súdu zrušil a vrátil
mu vec na ďalšie konanie a rozhodnutie. Výrok, ktorým súd žalobu v prevyšujúcej časti o určenie, že
žalobkyňa je oprávnená užívať nehnuteľnosti zamietol, nadobudol právoplatnosť. Predmetom konania

ostalo určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam.

2.3. Na návrh žalobcu okresný pripustil vstup manželky žalovaného X.X. C., do konania, ako žalovanej
v 2. rade.

2.4. Žalobu žalobkyňa odôvodnila tým, že je výlučnou vlastníčkou predmetných nehnuteľností. S pánom

I. dňa 07.11.2011 ústne dohodli, že on uhradí jej pôžičku v spoločnosti InDevel, s.r.o. a ona mu bude
platiť mesačné splátky vo výške 108,- € po dobu 60 mesiacov. Na zabezpečenie pohľadávky pána I.
mala previesť na neho svoj rodinný dom s tým, že po úplnom splatení pôžičky ho pán I. opäť prevedie
na ňu. V súlade s dohodou pravidelne mesačne splácala sumu 108,- €. Nakoľko jej syn stratil v máji
2012 zamestnanie, nemala dostatok finančných prostriedkov. Na základe telefonického rozhovoru s

pánom I. požiadala o odklad splátok. Zo zbierky listín Správy katastra Revúca získala zmluvu o prevode
vlastníctva nehnuteľností uzavretú dňa 07.11.2011 podpísanú ňou ako predávajúcou a pani C. O. ako
kupujúcou, predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva k dotknutým nehnuteľnostiam za kúpnu
cenu 7000,- €. Podľa článku III. bod 3 kúpnej zmluvy mala byť časť kúpnej ceny vo výške 4000,- €
uhradená žalobkyni v hotovosti a zvyšná časť kúpnej ceny v sume 3000,- € bola uhradená ako dlh

voči spoločnosti InDevel a zaniklo záložného práva k dotknutým nehnuteľnostiam. Podľa žalobkyne
k platnému uzavretiu kúpnej zmluvy však nedošlo, C. O. nikdy neposkytla žalobkyni sumu 4000,- €.
Uvedenú kúpnu zmluvu považuje za absolútne neplatný právny úkon v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, podľa ktorého sa právny úkon musí urobiť slobodne a vážne, určito a zrozumiteľne, inak je
neplatný. Kúpna zmluva zo dňa 07.11.2011 je neplatná, pretože tento právny úkon nebol urobený z jej

strany vážne. Išlo o úkon, ktorý urobila v tiesni a nikdy nemala záujem previesť vlastnícke právo na pani
C. O., ale mala záujem o poskytnutie pôžičky na splatenie jej záväzku voči spoločnosti InDevel, s.r.o.
C. O. previedla vlastnícke právo k dotknutým nehnuteľnostiam na žalovaného kúpnou zmluvou, ktorej
vklad bol povolený rozhodnutím Správy katastra Revúca č. V-XXXX/XXXX zo dňa 16.11.2012, ktorý je
zapísaný ako ich výlučný vlastník. Nakoľko však nikto nemôže platne previesť viac práv ako má sám,

je neplatnou i táto kúpna zmluva. Má naliehavý právny záujem aj na určení, nakoľko bez tohto určenia
je jej právne postavenie neisté.

2.5. Žalovaný mal za to, že dňa 07.11.2011 bola platne uzavretá kúpna zmluva medzi predávajúcou Y. K.
a kupujúcou C. O., pričom žalobkyňa v tom čase ani v súčasnosti nie je zbavená svojprávnosti, konala pri

plnom vedomí. Uviedol, že žalobkyňa sa v priebehu konania dobrovoľne z rodinného domu vysťahovala,
zohnala si jednoizbový podnájom v P.. Od júna 2015 už býva v spornej nehnuteľnosti. Odvtedy prerobil
rodinný dom a investoval do neho a priľahlých nehnuteľností cca 7500,- €. Je platiteľom dane z
nehnuteľností, čo podľa neho dokazuje, že je platným vlastníkom uvedených nehnuteľností. Zmluvu
žalobkyňa podpísala dobrovoľne, bez akéhokoľvek nátlaku. Bola uzrozumená aj s výškou kúpnej ceny

a spôsobom jej vyplatenia. K uzatvoreniu zmluvy došlo 07.11.2011, pričom do februára 2013 žalobkyňa
nekonala vôbec, začala konať len po skutočnosti, keď jej pani O. ako výlučná vlastníčka predmetných
nehnuteľností vypovedala nájomnú zmluvu a to 15.10.2012. Pani O. bola výlučnou vlastníčkou a
nehnuteľnosti zmluvou o prevode vlastníckeho práva uzavretou so žalovaným dňa 29.10.2012 previedla
na žalovaného. Zmluvu uzavrel dobromyseľne, mal za to, že aj táto kúpna zmluva je platná. Aby mal

na splatenie kúpnej ceny, predal svoj vlastný byt a keďže mu potom od toho novembra 2012 až do roku
2015 nebolo umožnené nehnuteľnosti v jeho výlučnom vlastníctve užívať, musel si on so svojou rodinou
zabezpečiť náhradné ubytovanie formou nájmu, od roku 2012 do roku 2015 teda platil nájom, taktiež
platil pôžičku, pričom to všetko vynaložil len kvôli tomu, že mu nebolo umožnené žalobkyňou užívať jeho
vlastné nehnuteľnosti.

2.6. Okresný súd po vrátení veci odvolacím súdom vec opakovane prejednal a vykonal dokazovanie v
zmysle záväzných pokynov odvolacieho súdu vo vzťahu k zrušeným.2.7. Na základe vykonaného dokazovania a v súlade s nižšie citovanou právnou úpravou sa okresný
súd riadil nasledovnými úvahami pri hodnotení dôkazov a dospel k nasledovným právnym záverom:

2.8. Žalobkyňa má v súlade s § 137 písm. c) Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) na
určení vlastníckeho práva naliehavý právny záujem (napr. ZSP 48/2004). Žalovaný je zapísaný v katastri
nehnuteľnostíakovlastníkspornejnehnuteľnosti,súdnerozhodnutiemôžebyťpodkladomprevykonanie
zmeny zápisu v katastri nehnuteľností ( ZSP 3/2009).

2.9. Dňa 07.11.2011 uzavreli žalobkyňa a pani C. O., zmluvu označenú ako zmluva o prevode
vlastníctva nehnuteľností. Predmetom zmluvy bol prevod vlastníckeho práva žalobkyne k sporným
nehnuteľnostiam. Toho istého dňa (07.11.2011) uzavreli C. O. ako veriteľka a žalobkyňa ako dlžníčka
zmluvu o úvere podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru
vo výške 6480,- € zo strany veriteľky dlžníčke. V článku III. bode 4a. zmluvy o úvere bolo zmluvnými
stranami dojednané, že s cieľom eliminovať riziká návratnosti úveru sa dlžník (žalobkyňa) zaväzuje

alternatívne vykonať tieto opatrenia - zaručiť návratnosť úveru (zárukou). V článku III. bode 6. zmluvy o
úvere bolo zmluvnými stranami dojednané, že pri prevode nehnuteľnosti, ktorá je zárukou platenia dlhu
sadlžníkzaväzujezaplatiťúvernajneskoršiekudňuprevodu.Žalobkyňaneuhrádzalasplátkyúveru.Dňa
29.10.2012 uzatvorili C. O. ako predávajúca a žalovaný 1./ ako kupujúci zmluvu o prevode vlastníctva
sporných nehnuteľností.

2.10. Okresný súd posudzoval zistený skutkový stav aj podľa § 588, § 607, § 608, § 609 ods. 2, § 553
ods. 1, § 553 ods. 2, 3, § 553a ods. 1,2, § 553c ods. 1,2, § 553d ods. 1 veta prvá, § 37 ods. 1, § 38
ods. 1, 2 § 35 ods. 2 OZ.

2.11. Podstatou sporu medzi stranami je výklad zmlúv uzavretých dňa 07.11.2011, najmä zmluvy
označenej ako zmluva o prevode vlastníctva nehnuteľnosti podľa § 588 a nasl. OZ. Súd posudzoval
právne úkony podľa ich skutočného obsahu. Pri hlbšom skúmaní obsahu zmluvy uzatvorenej dňa
07.11.2011 žalobkyňou, súd napriek označeniu zmluvných strán pojmami predávajúci a kupujúci a
dojednaniu „kúpnej ceny“ za prevod nehnuteľností dospel k záveru, že v skutočnosti sa jedná o zmluvu

o zabezpečovacom prevode práva. Vyvodil to z obsahu ustanovenia článku X. danej zmluvy v spojení
s článkom III. bod 4a a bod 6. zmluvy o úvere zo dňa 07.11.2011. V týchto sa uvádza, že zmluvné
strany (žalobkyňa a C. O.) sa dohodli, že k odovzdaniu a prevzatiu nehnuteľností dôjde jedine v tom
prípade, že žalobkyňa poruší podmienky platenia úveru a zároveň, že po prevode nehnuteľnosti na
C. O. sa žalobkyňa nebude odhlasovať z odberu a C. O. sa nebude nahlasovať k odberu elektrickej

energie, plynu, káblovej televízie, telefónnej prípojky a pod., pokiaľ žalobkyňa neporuší podmienky
úverovejzmluvy.Scieľomeliminovaťrizikánávratnostiúverusadlžník(žalobkyňa)zaväzujealternatívne
vykonať tieto opatrenia - zaručiť návratnosť úveru (zárukou). Pri prevode nehnuteľnosti, ktorá je zárukou
platenia dlhu sa dlžník zaväzuje zaplatiť úver najneskoršie ku dňu prevodu. Z uvedených ustanovení
v ich vzájomnej spojitosti podľa názoru súdu teda vyplýva vôľa zmluvných strán zabezpečiť vrátenie

poskytnutého úveru vo výške 6480,- € a poskytnutej sumy 7000,- €, ktorá podľa názoru súdu bola taktiež
de facto úverom poskytnutým zo strany C. O. (vyplýva to aj z toho, že jej časť vo výške 3000,- € bola
poskytnutá na vyrovnanie iného úveru u spoločnosti InDevel, s.r.o.). Spätný prevod vlastníckeho práva
na dlžníka (žalobkyňu) v prípade splnenia zabezpečeného záväzku (vrátenia poskytnutej sumy spolu vo
výške 13480,- €) nastáva zo zákona v zmysle § 553 ods. 3 OZ, resp. § 553d ods. 1 veta prvá OZ.

2.12. V tejto súvislosti sa okresný súd vysporiadal s názorom trestného súdu - Krajského súdu v
Banskej Bystrici vyjadreného v uznesení č. k. 5To/2/2015 zo dňa 21.04.2015, ktorý ustanovenie článku
X. zmluvy o prevode vlastníctva nehnuteľností zo dňa 07.11.2011 v spojitosti s ustanovením článku
III. bod 6. zmluvy o úvere zo dňa 07.11.2011 vyložil ako právo spätnej kúpy. V zmysle § 193 CSP

je súd viazaný rozhodnutiami trestných súdov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo
iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitného predpisu, a o tom, kto ich spáchal (teda je viazaný
rozhodnutiami trestných súdov o tom, že skutok nie je trestným činom), nie však výkladom obsahu
občianskoprávnych úkonov zo strany trestného súdu. S uvedeným názorom súd nesúhlasí, formulácia,
že žalobkyňa odovzdá a C. O. prevezme nehnuteľnosti, ak žalobkyňa poruší podmienky platenia úveru

svedčí len o tom, že dočasný vlastník - C. O. ponechala užívacie právo k nehnuteľnosti naďalej žalobkyni
(podmienky užívania bližšie dojednali v nájomnej zmluve zo dňa 07.11.2011), nehovorí o práve spätnej
kúpy. Účelom a zmyslom práva spätnej kúpy je dať pôvodnému vlastníkovi možnosť do určitej doby
(zákonom stanovenej na jeden rok) si predaj veci rozmyslieť a požadovať jej vrátenie uplatnenímpráva spätnej kúpy. Právo spätnej kúpy teda nie je viazané na iné podmienky - napr. splácanie úveru.
Práve naopak sankciou za nesplácanie úveru je povinnosť žalobkyne vysťahovať sa z nehnuteľností.
K účinnosti (dočasného) prevodu vlastníckeho práva totiž v zmysle článku X. bodu 3. a článku XI.

bodu 5. zmluvy označenej ako zmluva o prevode vlastníctva nehnuteľnosti došlo dňom právoplatnosti
rozhodnutia o povolení vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Pri výklade obsahu zmlúv
odvolací trestný súd opomenul článok III. bod 4a zmluvy o úvere. Podľa § 608 OZ, ak predávajúci
využije právo spätnej kúpy, musí kupujúci vrátiť vec bez zbytočného odkladu a každá strana má práva
a povinnosti, ktoré mala druhá strana z pôvodnej kúpnej zmluvy. V zmluve nie je zmienka o tom, že v

prípade splatenia úveru riadne a včas môže žalobkyňa požadovať vrátenie nehnuteľností, z čoho by bolo
teoreticky možné vyvodzovať dojednanie práva spätnej kúpy. Pri zabezpečovacom prevode práva to nie
je potrebné dojednávať, pretože k prevodu práva späť na dlžníka pri splnení zabezpečeného záväzku
dochádza zo zákona. Navyše úver sa mal vrátiť v 60 mesačných splátkach, čo je až doba 5 rokov (nie
1 roka - prekluzívna lehota na uplatnenie práva spätnej kúpy).

2.13. Taktiež z vykonaného dokazovania, najmä výsluchov žalobkyne, W. I. a C. O. v trestnom
konaní civilnému súdu vyplynulo, že hlavným účelom poskytnutia sumy v celkovej výške 13480,- €
bolo poskytnutie úveru na vyplatenie iného úveru (pôžičky) v snahe zabrániť výkonu záložného práva
spoločnosti InDevel, s.r.o. na nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom tohto sporu a na zabezpečenie platenia
zvyšku poskytnutej sumy. Nimi spomínaný možný spätný prevod vlastníckeho práva späť na žalobkyňu

v prípade vrátenia poskytnutých peňazí neznamená právo spätnej kúpy, ale ako už bolo uvedené vyššie
zákonný následok splnenia zabezpečeného záväzku v zmysle § 553 ods. 3, resp. § 553d ods. 1 veta
prvá OZ. Vzhľadom na okolnosti prípadu sa súdu zdá byť nelogické, aby skutočnou vôľou žalobkyne
pri uzatváraní zmlúv bolo trvalo previesť vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, keď hlavným motívom jej
konania - uzavretia zmlúv dňa 07.11.2011 bolo práve odvrátenie hrozby trvalej straty vlastníckeho práva

k nehnuteľnostiam v dôsledku výkonu záložného práva spoločnosti InDevel, s.r.o., čo potvrdili aj Ivan I.
a C. O. pri svojich výpovediach v trestnom konaní.

2.14. Vzhľadom na vyššie uvedené okresný súd s poukazom na § 35 ods. 2 OZ a skutočnú vôľu
žalobkyne uzavrel, že zmluva zo dňa 07.11.2011 formálne označená ako zmluva o prevode vlastníctva

k nehnuteľnosti je v skutočnosti podľa obsahu v spojitosti so zmluvou o úvere zo dňa 07.11.2011
zmluvou o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam podľa § 553 a nasl. OZ.
To je obsah zmluvy zodpovedajúci skutočnej vôli v zmysle článku VII. bodu 5. zmluvy napriek jej
formálnemu označeniu. Zmluva bola uzavretá písomne a obsahuje v zmysle § 553a OZ vymedzenie
zabezpečeného záväzku (zaplatenie spolu sumy 13.480,- €) a označenie práva, ktoré sa prevádza

v prospech veriteľa (vlastnícke právo) práva a povinnosti účastníkov zmluvy k prevedenému právu
počas trvania zabezpečovacieho prevodu práva (užívanie nehnuteľnosti žalobkyňou), jeho ocenenie v
peniazoch (7.000,- €). V uvedenej zmluve však absentuje spôsob výkonu zabezpečovacieho prevodu
práva a najnižšie podanie v prípade dobrovoľnej dražby. Dojednanie spôsobu výkonu trvalým prevodom
vlastníckeho práva pred splatnosťou zabezpečenej pohľadávky na veriteľa je zakázaný. Preto je zmluva

o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam absolútne neplatná pre rozpor so
zákonom v zmysle § 39 OZ. Žalobkyňa je teda naďalej vlastníčkou nehnuteľností, ktoré sú predmetom
tohto sporu. Na absolútnu neplatnosť právneho úkonu prihliada súd ex offo (z úradnej povinnosti)
bez ohľadu na to, či túto neplatnosť niektorý z účastníkov namieta. Takýto právny úkon je absolútne
neplatný od počiatku, nevyvoláva žiadne právne účinky. Absolútna neplatnosť nie je závislá ani od

toho, či na základe tohto právneho úkonu už došlo k plneniu. Nesplnenie si oznamovacej povinnosti
veriteľa voči katastru nehnuteľností o dočasnosti prevodu vlastníckeho práva nemôže byť na ujmu
vlastníka (žalobkyne) a nemožno len z nevyznačenia dočasnosti prevodu v katastri a na liste vlastníctva
vyvodzovať, že sa nejedná o dočasný, ale o trvalý prevod vlastníckeho práva. Urýchlenie zápisu
vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností, taktiež nesvedčí o tom, kto je vlastníkom nehnuteľností.

Taktiež samotná skutočnosť, že správa katastra neprerušila konanie o zápise práv k nehnuteľnostiam
sama osebe nehovorí nič o tom, kto je skutočným vlastníkom nehnuteľností a prípadné pochybenie pri
skúmaní obsahu zmlúv z jej strany neznamená, že súd nemôže vyhodnotiť tieto úkony inak. Ani platenie
dane z nehnuteľnosti žalovaným ako vlastníkom evidovaným v katastri nehnuteľností, či investície do
nehnuteľnosti po uzavretí kúpnej zmluvy dňa 29.10.2012 ako následne udalosti nemajú žiaden vplyv

na posúdenie platnosti zmluvy zo dňa 07.11.2011. Ani skutočnosť, že žalovaná napokon nehnuteľnosti
vypratala neznamená, že nie je vlastníčkou nehnuteľností.2.15. Okresný súd už vo svojom prvom rozsudku dospel k záveru, že podľa zásady: „Nikto nemôže
previesť na iného viac práv, než má sám“, nemohla C. O. ako nevlastníčka previesť právo, ktoré nemala
(vlastnícke právo) k nehnuteľnostiam na žalovaného zmluvou zo dňa 29.10.2012, a preto ani žalovaný

nie je vlastníkom nehnuteľností, ktoré sú predmetom určenia vlastníckeho práva a práva užívania k nim
v tomto konaní.

2.16. Odvolací súd vytkol okresnému súdu v zrušujúcom rozhodnutí, že sa nezaoberal kolíziou princípu
ochrany dobrej viery nového nadobúdateľa a princípu ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka.

Vzhľadom na pripustenie vstupu žalovanej 2./ do konania, ktorá je manželkou žalovaného 1./, ktorí
manželia nemali spísanú dohodu o zúžení rozsahu bezpodielového spoluvlastníctva manželov smeroval
skúmanie prípadnej dobromyseľnosti pri nadobúdaní vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam aj
vo vzťahu k nej. V zmysle väčšiny rozhodnutí súdnych autorít SR, ktoré sa zaoberali kolíziou princípov
„Nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet„ a princípu ochrany dobromyseľného
nadobúdateľa (napr. Uznesenie NS SR 6Cdo/71/2011, nálezy ÚS SR I. ÚS 50/2010, I. ÚS 151/2016,

I. ÚS 460/2017 a ÚS 92/2018) musí byť dobrá viera hodnotená veľmi prísne. Ochranu skutočného
vlastníka, zaručovanú zásadou „nikto nemôže previesť viac práv, než má sám“ možno prelomiť ochranou
dobrej viery nadobúdateľa len celkom výnimočne, pokiaľ je nad akúkoľvek pochybnosť zrejmé, že
nadobúdateľ je dobromyseľný, že vec riadne podľa práva nadobudol. V zmysle US SR I. 50/2010 o
dobrú vieru ide vtedy ak nadobúdateľ ani pri vynaložení potrebnej opatrnosti, ktorú možno od neho s

ohľadom na okolnosti a povahu prípadu požadovať, nemal pochybnosti o tom, že v skutočnosti subjektu,
ktorý je ako nositeľ určitého práva zapísaný v katastri nehnuteľností, takéto právo nesvedčí. V danom
prípade po doplnení dokazovania a zo skutkových tvrdení strán sporu mal okresný súd jednoznačne
a nad mieru všetkých pochybností preukázané, že žalovaný 1./ ako nadobúdateľ vlastníckeho práva
z neplatnej zmluvy nevynaložil potrebnú opatrnosť vyžadovanú na to, aby jeho konanie bolo možné

hodnotiť ako dobrú vieru a poskytnúť mu tak ochranu proti skutočnému vlastníkovi. Zároveň aj vzhľadom
navšetkyokolnostiprípadumalsúddôvodnépochybnostiodobromyseľnostižalovanýchprinadobúdaní
sporných nehnuteľností. Žalovaný pri kúpe nehnuteľnosti postupoval neobozretne, cena domu sa im
zdala dobrá, preto mali záujem o kúpu, ceny ostatných rodinných domov sa im zdali privysoké, pred
samotnou kúpou a vyplatením kúpnej ceny si ani len neobhliadol nehnuteľnosť, ktorá bola predmetom

predaja a v ktorej bývala osoba s finančnými problémami, čo im pred kúpou bolo známe, nepresvedčili
sa tak ani len o možných zjavných faktických ako aj právnych vadách nehnuteľnosti, čo nemožno
považovať za vynaloženie potrebnej opatrnosti pri takom zásadnom úkone, akým je kúpa nehnuteľnosti.
Uvedené skutočnosti nemožno nezohľadniť pri posudzovaní dobrej viery žalovaných, ktorej súd podľa
judikatúry (ktorá navyše nie je konštantou a ustálenou), poskytuje ochranu len výnimočne a ak je nad

mieru všetkých pochybností o takejto dobrej viere presvedčený a javí sa mu to ako spravodlivé.

2.17. Žalovaní na pojednávaní konanom dňa 30.06.202 navrhli výsluch svedkov p. I. a p. O. za účelom
zisťovania, aké skutočnosti mali žalovaným uviesť. V tejto súvislosti okresný súd uviedol, že zmyslom
a účelom dokazovania, je preukázanie konkrétnych tvrdených skutočností, nie ich zisťovanie. (napr.

Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný
sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 571). Zároveň vo vzťahu k skúmaniu dobrej
viery u žalovaných považoval súd zistený skutkový a právny stav za dostatočný a uvedené dôkazy už
nebolo hospodárnne a účelné vykonávať. Preto ich vykonanie súd zamietol.

2.18. Okresný súd doplneným dokazovaním vo vzťahu k skúmaniu dobromyseľnosti žalovaných pri
nadobúdaní vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam dospel k záveru, že v konaní nebolo
vzhľadom na okolnosti prípadu spravodlivé prelomiť princíp „Nemo plus iuris ad alium transfere potest
quam ipse habet„ v neprospech žalobkyne a nad rámec zákona tak poskytnúť žalovaným ochranu
patriacu tzv. dobromyseľným nadobúdateľom pred skutočným vlastníkom, preto žalobe v časti určenia,

že žalobkyňa je vlastníčkou vyššie uvedených nehnuteľností vyhovel.

2.19. O trovách konania rozhodol okresný súd podľa § 262 ods. 1, § 255 CSP, keďže žalobe bolo
vyhovené v polovičnej časti a v polovičnej časti bola zamietnutá (prvým rozsudkom Okresného súdu v
spojení s uznesením Krajského súdu), úspech žalobkyne a žalovaného v tomto konaní je rovnaký - 50

%, preto vyslovil, že žiadna zo strán sporu nemá právo na náhradu trov konania, a to tak prvostupňového
ako aj odvolacieho.
3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali odvolanie žalovaní v súlade s § 355 ods. 1 CSP v
lehote v súlade s § 362 ods. 1 CSP, z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), f), h) CSP, z dôvodu,že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú

prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany, alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhli rozhodnutie zrušiť,
prípadne zmeniť tak, že súd žalobu zamietne.

3.1. Porušenie práva na spravodlivý proces videli odvolatelia v tom, že napriek tomu, že rozhodnutie

vo veci samej záviselo od posúdenia platnosti dvoch zmlúv, súd odmietol vykonať výsluch svedka, ktorý
bol účastníkom oboch týchto zmlúv, t. j. pani O., ktorú navrhli vypočuť v konaní, pričom rozhodol o
neplatnosti právnych úkonov. Súd oboznámil strany s obsahom výpovede pani O. v trestnom konaní,
avšak sám (bod 52.) uviedol, že sa so závermi trestného súdu, čo do posúdenia platnosti zmluvy zo
dňa 07. 11. 2001 nestotožňuje, pričom predmetom konania bola úplne iná vec, a to v prvom rade vôľa
zmluvných strán pri uzatváraní zmluvy zo dňa 07. 11. 2011 a dobromyseľnosť žalovaných pri uzatváraní

kúpnej zmluvy zo dňa 29. 10. 2012. Súd len na základe obsahu zmluvy a výpovede žalobkyne ustálil,
že zmluva zo dňa 07. 11. 2011 je zastretým a zároveň neplatným právnym úkonom. Podľa ustálenej
judikatúry je právny úkon zatretý (simulovaný) len vtedy, ak sú si toho vedomé obe zmluvné strany,
pričom vedomosť a vôľu kupujúceho (pani O.) súd nepovažoval za potrebnú zisťovať. V súlade s § 41a
ods. 1, 2 OZ, zákon pre simuláciu vyžaduje zisťovanie vôle všetkých účastníkov právneho úkonu, nie

len jedného z nich. Neexistuje dôvod pre nevykonanie tak zásadného dôkazu ako je výsluch priameho
účastníka právneho úkonu, ktorého platnosť súd posudzuje. Nie je možné sa dovolávať neplatnosti
simulovaného právneho úkonu voči zmluvnej strane, ktorá ho považovala za nezastrený.

3.2. O neplatnosti zmluvy pre nedostatok vážnosti vôle zmluvných strán pre simuláciu je možné

uvažovať len v prípade, ak žiadna zo zmluvných strán nemá vôľu uzavrieť simulovanú (predstieranú)
zmluvu (NS ČR sp. zn. 22Cdo/290/2003), pričom súd vôľu pani O. vôbec nezisťoval. Simulácia
nespôsobuje neplatnosť právneho úkonu, ale len jeho odlišné právne posúdenie.
K platnosti zmluvy zo dňa 29.10.2012 odvolatelia poukázali na to, že právne názory vysokých súdnych
autorít na otázku konkurencie zásad nemo plus iuris a bonae fidei sú rôzne. Súdy sa zhodujú v tom,

že prípady nie je možné posudzovať paušálne, ale jednotlivo, vzhľadom na ich skutkové okolnosti.
Poukázali na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 27. apríla 2021 sp. zn. 1VObdo/2/2020 - v prospech
nemo plus iuris, nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS 549/2015 - v prospech bonae fidei, nález ÚS ČR sp. zn. II. ÚS
247/14 a III. ÚS 415/15 - v prospech bonae fidei. Teda je zrejmé, že je potrebné prihliadať na osobitné
okolnosti kauzy, teda na to, za akých okolností došlo:

a) k strate pôvodného vlastníctva na strane pôvodného vlastníka,
b) nadobudnutie nového vlastníctva na strane nového vlastníka.
Poukázali na to, že vlastník, ktorý ľahkovážne uzavrie scudzovaciu zmluvu a domáha sa súdnej ochrany
až vtedy, keď sa jeho vlastnícke právo dostane do konkurencie iného dobromyseľného nadobúdateľa,
nemôže požívať súdnu ochranu. Aj keď aj voči nemu ide o určitú nespravodlivosť, ale v porovnaní

s osobou, ktorá uzavrie zmluvu s vierou v stav katastra a poctivo zaplatí kúpnu cenu, nemôže mať
jeho ochrana prednosť pred ochranou tretej osoby. Žalobkyňa v roku 2011 potrebovala rýchle peniaze
na splatenie dlhov svojho syna. Uzavrela zmluvu, ktorú ako uviedla, ani nečítala, ani jej nerozumela,
hlavne že na základe tohto „papiera“ dostala pôžičku. Nič jej nevadilo až dovtedy, kým jej žalovaný
neoznámili, že dom kúpili. Vtedy sa odrazu žalobkyni zdvihlo právne vedomie natoľko, že vyhľadala

právneho zástupcu. Ak by si žalobkyňa roku 2011 zmluvu aspoň prečítala, alebo ak by pred jej podpisom
vykonala krátku konzultáciu s advokátom, stálo by ju to nanajvýš sto eur, zmluvu nemusela podpísať
a nemusela sa 10 rokov súdiť o jej platnosť. Niet lepšieho príkladu nedbalého vlastníka, ako je osoba
žalobkyne.
Nadruhejstranežalovanínemohlimaťanilentušenieotom,čopredchádzalouzavretiupredchádzajúcej

scudzovacej zmluvy. Skutkové vyhodnotenie súdom uvedené v odôvodnení rozhodnutia v bode 63. je
v úplnom rozpore s vykonanými dôkazmi, pričom tvrdenie súdu o tom, že žalovaní kúpili dom v čase,
keď prebiehalo súdne konanie je v úplnom rozpore so skutočnosťou. Žalovaní urobili úplne jednoduchú
a bežnú vec, predali svoj byt a za utŕžené peniaze kúpili dom. Nemali na základe čoho posúdiť platnosť
zmluvy zo dňa 07. 11. 2011, keď ju nikdy nevideli a keď dokonca aj na tunajšom súde je právne

posúdenieodlišnémedzitrestnýmacivilnýmsenátom.Žalovanítiežnamietalizáversúdu,žepochybenie
žalovaných spočívala v tom, že vedeli, že v dome býva žalobkyňa, avšak ohľadne tohto boli zo strany
predávajúcich ubezpečení, že žalobkyňa dom predala a je v nájme. Tomu zodpovedal aj stav na LV. Aj
v tejto súvislosti by sa žiadalo vypočuť navrhovaných svedkov pani O. a X., avšak návrh žalovanýchostal nevyslyšaný. Žalovaní nie sú žiadni bytoví špekulanti, sú to čestní ľudia s nízkym príjmom, všetky
peniaze dali do kúpy rodinného domu a do jeho následnej rekonštrukcie, dom užívajú takmer 10 rokov
a ak súd rozhodne v prospech žalobkyne, pôjdu na ulicu. Spätné získanie kúpnej ceny od predávajúcej

je nevymožiteľné, nakoľko ide o nemajetnú osobu. Navyše, za tieto peniaze si dnes nekúpia ani len
byt. Žalobkyňa mala všetko výlučne vo svojich rukách, opačne žalovaní boli odkázaní výlučne na stav
katastra a vyjadrenie predávajúcej.

4. Žalobkyňa sa k odvolaniu nevyjadrila.

5. Krajský súd ako súd odvolací ( § 34 CSP ), preskúmal vec v rozsahu podľa § 379, 380 CSP, bez
nariadenia pojednávania v súlade s § 385 CSP, rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil v súlade s
§ 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správne.

6. Podľa § 387 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne

správne.

7. Odvolací súd v konaní súdu prvej inštancie nezistil vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok.

8. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa

v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

9. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením rozhodnutia. V súdenej veci nezistil
žiadne okolnosti, ktoré by spochybňovali správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie, v ktorom súd

venoval náležitú pozornosť zisteniu všetkých rozhodných skutočností, dostatočne zistil skutkový stav
a mal spoľahlivé a dostatočné podklady pre rozhodnutie o veci. Dôvody, pre ktoré tak urobil správne
rozobral v odôvodnení rozsudku. S týmito dôvodmi sa v celom rozsahu stotožňuje aj odvolací súd a v
podrobnostiach na ne odkazuje.

10. Odvolanie žalovaných nepoukazuje na žiadne také dôvody, ktoré by podmieňovali zmenu
rozhodnutia.

11. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolací súd, vzhľadom na odvolacie
dôvody udáva, že súd prvej inštancie v súlade s § 215 CSP rozhodol na základe správne zisteného

skutkového stavu, skutkový stav subsumoval pod správne normy hmotného práva, ktoré správne
interpretoval.

12. Odvolatelia v odvolaní namietali nesprávnosť rozhodnutia, v tom že súd prvej inštancie nesprávnym
procesným postupom znemožnil, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že

došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné
ďalšie prostriedky procesnej obrany, alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

13. Predmetom konania je určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, žalobkyňa tvrdila, že je
vlastníčkou nehnuteľnosti, ktorá je zapísaná na LV na žalovaného.

14. Súd prvej inštancie sa správne v konaní o určenie vlastníctva zaoberal otázkou, či žalobkyňa
previedla svoje vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam, či došlo k platnému nadobudnutiu vlastníckeho

práva k predmetným nehnuteľnostiam žalovanými. Okresný súd dospel k správnemu záveru, že p.
O., od ktorej mali vlastnícke právo derivatívne kúpnou zmluvnou nadobudnúť žalovaní, nenadobudla
platne od žalobkyne vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam, a teda nemohla následne previesť
na žalovaných právo, ktoré nenadobudla. Pri skúmaní zmluvy (uzatvorenej právnym predchodcom
žalovaného so žalobkyňou) správne okresný súd skúmal vôľu strán a obsah zmlúv. Napriek označeniu

zmluvných strán pojmami predávajúci a kupujúci a dojednaniu „kúpnej ceny“ za prevod nehnuteľností
dospel k záveru, že v skutočnosti sa malo jednať o zmluvu o zabezpečovacom prevode práva. Vyvodil
to z obsahu ustanovenia článku X. danej zmluvy v spojení s článkom III. bod 4a a bod 6. zmluvy o
úvere zo dňa 07.11.2011 (bod 51 odôvodnenia). V článku X. predmetnej zmluvy sa účastníci zmluvydohodli, že k odovzdaniu a prevzatiu nehnuteľností dôjde jedine v tom prípade, že žalobkyňa poruší
podmienky platenia úveru, že po prevode nehnuteľnosti na C. O. sa žalobkyňa nebude odhlasovať z
odberu pokiaľ žalobkyňa neporuší podmienky úverovej zmluvy (v zmluve bližšie nešpecifikovanej). V

článku článkom III. bode 4a. zmluvy o úvere uzatvorenej toho istého dňa bolo zmluvnými stranami
dojednané, že s cieľom eliminovať riziká návratnosti úveru sa dlžník (žalobkyňa) zaväzuje alternatívne
vykonať tieto opatrenia - zaručiť návratnosť úveru (zárukou). V článku III. bode 6. zmluvy o úvere
uzatvorenej medzi totožnými účastníkmi (p. O. a žalobkyňou) bolo zmluvnými stranami dojednané, že
pri prevode nehnuteľnosti, ktorá je zárukou platenia dlhu sa dlžník zaväzuje zaplatiť úver najneskoršie

ku dňu prevodu. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s posúdením veci v tejto časti a v
plnom rozsahu odkazuje na odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu v tejto časti (body 51. až 60
odôvodnenia). V konaní bolo preukázané, že žalobkyňa nemala úmysel uzatvárať kúpnu zmluvu resp.
previesť nehnuteľnosť, po úplnom splatní pôžičky mala byť nehnuteľnosť prevedená na ňu, pán I. a C.
O. (kupujúca) jej tvrdili, že dom sa prevedie opäť na ňu, keď dospláca úver. Súd prvej inštancie vychádzal
zo zisteného skutkového stavu, zisteného aj z výsluchu C. O. v trestnom konaní (bod 18 odôvodnenia),

keď okrem iného uviedla, že ňou požičaná suma bola zaručená nehnuteľnosťou, táto bola zábezpekou
pre nich, teda z vykonaného dokazovania (výsluch p. O. v trestnom konaní) vyplýva, čo sa sledovalo
uzatvorením zmlúv, aká bola vôľa oboch účastníkov zmluvných vzťahov (žalobkyne aj p. O.). Správne
súd prvej inštancie pri posudzovaní zmlúv vychádzal z toho, že nie je rozhodujúce označenie zmlúv,
ale obsah a najmä právny dôvod vzniku záväzku (kauza), správne posudzoval na základe vykonaného

dokazovania, aká bola skutočná vôľa strán v čase uzatvárania zmlúv a z jeho záveru vyplýva, že ním
zistená vôľa plynie aj z jazykového výkladu úkonov.

15. Vzhľadom na námietku odvolateľov v odvolacom konaní, odvolací súd zdôrazňuje, že súd prvej
inštancie neskúmal len vôľu žalobkyne pri uzatváraní zmlúv, ale aj vôľu p. O., pričom vychádzal z

výsluchu p. C. O. v trestnom konaní. Pokiaľ ide o námietku odvolateľov, že okresný súd oboznámil
strany s obsahom výpovede pani O. v trestnom konaní, avšak sám sa so závermi trestného súdu, čo
do posúdenia platnosti zmluvy zo dňa 07. 11. 2001 nestotožňuje, odvolací súd udáva, že uvedené
nespôsobuje vecnú nesprávnosť rozhodnutia súdu, okresný súd nebol viazaný hodnotením dôkazov v
trestnom konaní, výsluch p. C. O. hodnotil v súlade s § 191 CSP. Pre úplnosť odvolací súd udáva, že

súd prvej inštancie sa v bode 52. odôvodnenia vysporiadal podrobne s názorom trestného súdu. Súd
prvej inštancie správne z vykonaného dokazovania, a to výsluchom žalobkyne ako aj výsluchom pani
O. v trestnom konaní (t.j. všetkých účastníkov zmlúv), ako aj z obsahu uzatvorených zmlúv vyvodil, že
úmyslom tak žalobkyne ako aj pani O. nebolo trvalé prevedenie vlastníckeho práva a zmluvu o prevode
predmetných nehnuteľností, správne vyhodnotil ako neplatnú, zároveň správne skúmal, či nedošlo k

platnému uzatvoreniu inej zmluvy. Okresný súd dospel k správnemu záveru, že žalobkyňa nepreviedla
svoje vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam platne. Na absolútnu neplatnosť právneho úkonu
prihliada súd ex offo bez ohľadu na to, či túto neplatnosť niektorý z účastníkov namieta. Takýto právny
úkon je absolútne neplatný od počiatku, nevyvoláva žiadne právne účinky. Vzhľadom na uvedené
žalobkyňa je vlastníčkou nehnuteľností, ktoré sú predmetom sporu.

16. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že podľa zásady: „Nikto nemôže previesť na
iného viac práv, než má sám“, nemohla C. O. ako nevlastníčka previesť právo, ktoré nemala (vlastnícke
právo) k nehnuteľnostiam na žalovaných zmluvou zo dňa 29.10.2012, a preto žalovaní nie sú vlastníkom
nehnuteľností, ktoré sú predmetom určenia vlastníckeho práva v tomto konaní.

17. Odvolatelia namietali v odvolaní, že súd nesprávne zistil skutkový stav a vec nesprávne právne
posúdil, keď neposkytol ochranu dobromyseľným nadobúdateľom - žalovaným, keďže žalobkyňa sa ako
nedbalý vlastník o vlastnícke právo pripravila, a nepriznal im ochranu v súlade so zásadou bonae fidei
ale aj v súlade so zásadou vigilantibus iura scripta sunt.

18. Odvolací súd k tejto odvolacej námietke uvádza, že súd správne zistil skutkový stav a tento
aj správne právne posúdil, dôvody uviedol v bode 61 - 64 odôvodnenia rozhodnutia. Okresný
súd vykonaným dokazovaním vo vzťahu k skúmaniu dobromyseľnosti žalovaných pri nadobúdaní
vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam dospel k záveru, že v tomto konaní nebolo vzhľadom

na okolnosti prípadu spravodlivé prelomiť princíp „Nemo plus iuris ad alium transfere potest quam
ipse habet„ v neprospech žalobkyne a nad rámec zákona tak poskytnúť žalovaným ochranu patriacu
tzv. dobromyseľným nadobúdateľom pred skutočným vlastníkom. Súd vychádzal z toho, že celkom
výnimočne možno prelomiť princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka zaručenéhoaplikovaním zásady nemo plus iuris v prospech ochrany dobrej viery nového nadobúdateľa. Dobrá
viera musí byť hodnotená veľmi prísne. Ochranu skutočného vlastníka, zaručovanú zásadou „nikto
nemôže previesť viac práv, než má sám“ možno prelomiť ochranou dobrej viery nadobúdateľa len

celkomvýnimočne,pokiaľjenadakúkoľvekpochybnosťzrejmé,ženadobúdateľjedobromyseľný,ževec
riadne podľa práva nadobudol. O dobrú vieru ide vtedy, ak nadobúdateľ nehnuteľností ani pri vynaložení
potrebnej opatrnosti, ktorú možno od neho z ohľadom na okolnosti a povahu prípadu požadovať, nemá,
prípadne nemohol mať (z hľadiska kritériá priemerne obozretného jedinca) dôvodné pochybnosti o tom,
ževskutočnostisubjektu,ktorýjeakonositeľurčitéhoprávazapísanývkatastri(evidencii)nehnuteľností,

takéto právo nesvedčí. Pod bežnú opatrnosť, ktorú bolo možné od neho požadovať, je nutné
zahrnúť požiadavku aktívneho zistenia konkrétnych skutočností vedúcich (z hľadiska kritéria priemernej
obozretnosti) k presvedčeniu, že predávajúca disponovala platným nadobúdacím vlastníckym titulom.
Okresný súd mal jednoznačne a nad mieru všetkých pochybností preukázané, že žalovaný ako
nadobúdateľ vlastníckeho práva z neplatnej zmluvy nevynaložil potrebnú opatrnosť vyžadovanú na to,
aby jeho konanie bolo možné hodnotiť ako dobrú vieru a poskytnúť mu tak ochranu proti skutočnému

vlastníkovi. Žalovaní priznali, že už pred kúpou z videnia poznali žalobkyňu, vedeli, že je zadlžená.
Neobozretne dôverovali sprostredkovateľovi predaja p. I.ovi, že dom bude vyprataný a predaj bude
bezproblémový. Žalovaní pri kúpe nehnuteľnosti postupovali neobozretne, pred samotnou kúpou a
vyplatením kúpnej ceny si ani len neobhliadli nehnuteľnosť, ktorá bola predmetom predaja a v ktorej
bývala osoba s finančnými problémami, čo mu pred kúpou bolo známe, nepresvedčil sa tak ani len

o možných zjavných faktických ako aj právnych vadách nehnuteľnosti, čo nemožno považovať za
vynaloženie potrebnej opatrnosti. Uvedené skutočnosti nemožno nezohľadniť pri posudzovaní dobrej
viery žalovaných, ktorej súd poskytuje ochranu len výnimočne a ak je nad mieru všetkých pochybností
o takejto dobrej viere presvedčený a javí sa mu to ako spravodlivé.

19. Pre úplnosť odvolací súd udáva pokiaľ odvolatelia poukazovali na uznesenie Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 1VObdo 2/2020, nález Ústavného súdu SR I.ÚS 549/2015 a nález Ústavného súdu ČR sp. zn.
III. ÚS 247/14 a III. ÚS 415/15, na základe čoho namietal, že sú rôzne právne názory vysokých súdnych
autorít na otázku konkurencie zásady nemo plus iuris a bonae fidei, že práve uznesenie Najvyššieho
súdu SR z 27.04.2021 sp. zn. 1 VObdo 2/2020 riešilo právnu otázka rozhodovanú dovolacím súdom

rozdielne, a to posúdenia nadobudnutia vlastníckeho práva s odkazom na dobrú vieru nadobúdateľa,
zásadu nemo plus iuris až po rozhodnutia, ktoré pripúšťajú možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva s
odkazom na dobrú vieru nadobúdateľa (bod 39). Dovolací súd dospel k záveru, že na základe absolútne
neplatného právneho úkonu nie je možné nadobudnúť vlastnícke právo, a to ani v prípade, že na jeho
podklade bol uskutočnený vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností s poukazom na právnu

zásadu, podľa ktorej nikto nemôže previesť na iného viac práv, ako sám má (nemo plus iuris ad alium
transferre potest quam ipse habet), nemôže platne previesť vlastnícke právo k nehnuteľnosti na inú
osobu ten, kto je na základe absolútne neplatného právneho úkonu vedený v katastri nehnuteľností
ako vlastník nehnuteľností, pričom dobrá viera nadobúdateľa, že hnuteľnú vec alebo nehnuteľnú vec
nadobúda od vlastníka, má vplyv na nadobudnutie vlastníckeho práva, len pokiaľ zákon v taxatívne

vymedzených prípadoch nadobudnutia vlastníckeho práva s poukazom na dobrú vieru ich nadobúdateľa
výslovne upravuje. V iných prípadoch právna úprava de lege lata nadobudnutia vlastníckeho práva
od nevlastníka s poukazom na dobrú vieru nadobúdateľa neumožňuje. Rozhodnutie bolo prijaté aj s
poukazomnanálezÚSSRsp.zn.I.ÚS549/2015,pričomnajvyššísúdvbode54.1rozhodnutiapoukázal
na to, že ústavný súd v rozhodnutí I. ÚS 549/2015 v bodoch 21. a 22. odôvodnenia, v zmysle ktorého

bolo povinnosťou krajského súdu posúdiť opodstatnenosť ochrany vlastníckeho práva žalobcu s tým, že
je jeho povinnosťou skúmať dobrú vieru žalobcu a pri svojom rozhodnutí na ňu prihliadať - nepredstavuje
právny názor, ale jedná sa len o procesný pokyn ústavného súdu. Najvyšší súd sa v rozhodnutí sp.
zn. 1 VObdo 2/2020 zaoberal aj rozhodnutiami Ústavného súdu ČR, a to v bode 64. a nasledujúcich.
V danom prípade nešlo o nadobudnutie vlastníctva žalovanými, kedy platná právna úprava poskytuje

ochranu dobromyseľným držiteľom tak, ako je to uvedené v bode 60.4 ods. 2 uvedeného Nálezu.

20. Odvolatelia v odvolaní namietali nesprávnosť skutkového zistenia uvedeného v odôvodnení
rozhodnutia v bode 63, ktoré je podľa nich v úplnom rozpore s vykonanými dôkazmi, a to tvrdenie
súdu o tom, že žalovaní kúpili dom v čase, keď prebiehalo súdne konanie, čo je v úplnom rozpore so

skutočnosťou. K tejto námietke odvolací súd udáva, že uvedené tvrdenie súd nekonštatoval, len uviedol,
žežalovaníinvestovalidospornejnehnuteľnostivčase,keďprebiehalspor,čoniejevrozporestvrdením
žalovaných, že investovali do rekonštrukcie domu.21. Právo žalovaných na spravodlivý proces nebolo porušené na základe tvrdenia žalovaných, že celé
rozhodnutie vo veci samej záviselo od posúdenia platnosti dvoch zmlúv a súd odmietol vykonať výsluch
svedka, ktorý bol účastníkom oboch týchto zmlúv, t.j pani O., tiež tvrdenie, že ostal nevyslyšaný návrh

žalovaných na výsluch svedkov p. O. a p. XX..

22. Odvolací súd udáva, že žalovaní na pojednávaní dňa 30. 06. 2021 (č. l. 295) navrhli doplnenie
dokazovania výsluchom pána I., pani O. za účelom zistenia aké informácie k predávanej nehnuteľnosti
poskytli žalovaným. Súd prvej inštancie správne zamietol návrh na doplnenie dokazovania. Žalovaní

neuviedli, ktoré ich tvrdenia majú byť potvrdené, resp. ktoré tvrdenia žalobkyne majú byť výsluchom
svedkovspochybnené,resp.akýkonkrétnyskutkovýstavmábyťtýmtodôkazompreukázaný,pričomich
tvrdenia o tom, aké informácie im poskytli navrhovaní svedkovia, žalobkyňa ani nenamietala, neboli teda
sporné. Nebolo potom účelné dokazovanie vykonať. V tejto súvislosti okresný súd správne uviedol, že
zmyslom a účelom dokazovania, je preukázanie konkrétnych tvrdených skutočností, nie ich zisťovanie.
Súd nie je viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované

dôkazy, nevykonaním navrhnutých dôkazov, nedošlo k porušeniu práva žalovaných na spravodlivý
proces.

23. Pre úplnosť odvolací súd udáva, že pokiaľ ide o okolnosti uvádzané žalovanými v súvislosti
s ich dobromyseľnosťou, investíciami do nehnuteľnosti, zaplatenie kúpnej ceny, na uvedené by

bolo možné prihliadnuť v konaní s iným predmetom konania. Odvolací súd udáva, že predmetom
konania v danej veci je určenie vlastníckeho práva a nie vysporiadanie vzájomných nárokov účastníkov.
Žalovaným nič nebráni, aby si nároky z neplatného právnych úkonov vzájomne vysporiadali s ich
právnym predchodcom, ktorý môže taktiež nároky z neplatného právneho úkonu vysporiadať s tým, v
koho prospech na jeho základe plnil (kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil, NS SR 3 Cdo 144/2010).

Ak odvolatelia tvrdia, že boli dobromyseľní v tom, že im nehnuteľnosti vlastnícky patria, mali postavenie
oprávneného držiteľa (§ 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka), majú zákonné právo voči vlastníkovi
nehnuteľnosti na náhradu nákladov, ktoré účelne vynaložili na nehnuteľnosti po dobu ich oprávnenej
držby, a to v rozsahu zodpovedajúcom zhodnoteniu nehnuteľnosti ku dňu jej vrátenia.

24. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil, vrátane
závislého výroku o náhrade trov konania, keď súd prvej inštancie aplikoval správne ustanovenia zákona
a tieto aj správne vyložil.

25. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255

ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Žalobkyňa bola v odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešná a preto jej vzniklo proti žalovaným právo
na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

26. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov členov senátu 3 : 0 (§ 393 ods.

2 druhá veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania, t. j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpisu uvedie, tiež proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu
sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)

a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh § 428 CSP).V zmysle ustanovenia § 160 CSP máte možnosti obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so žiadosťou
o poskytnutie právnej pomoci, prípadne požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej pomoci v

zmysle § 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z. o poskytnutí právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi
a o zmene a doplnení ďalších zákonov.