Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 30. apríl 2019

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Cdo/174/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8113202532
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Kolcun
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2019:8113202532.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu F. A., bývajúceho v X., zastúpeného JUDr.
Michalom Feciľakom, advokátom so sídlom v Prešove, Jesenná č. 8, proti žalovanému Prešovskému
samosprávnemu kraju, so sídlom v Prešove, Námestie mieru č. 2, zastúpenému Správou a údržbou
ciest Prešovského samosprávneho kraja, so sídlom v Prešove, Jesenná č. 14, Prešov, o zaplatenie 8
543,60 Eur s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 14 C 21/2013, o dovolaní

žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 22. februára 2018 sp. zn. 13 Co 8/2017, takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Prešove z 22. februára 2018 sp. zn. 13 Co 8/2017 a
vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej aj „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 20. októbra 2016 č. k. 14 C
21/2013-364 zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 8 543,60

Eurs8,75%-tnýmročnýmúrokomzomeškaniaod28.januára2013dozaplateniaztitulubezdôvodného
obohatenia za užívanie nehnuteľnosti v období od 29. januára 2011 do 28. januára 2013. Žalovanému
priznal náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %. Žalobca vo svojom podaní poukázal na to,
žejevýlučnýmvlastníkompozemkuzapísanéhonaLVč.XXXX,kat.úz.K.,parc.KN-Eč.258/207-trvalý
trávny porast o výmere 389 m2, ktorý nadobudol do vlastníctva na základe notárskej zápisnice (kúpnej
zmluvy) uzatvorenej dňa 29. septembra 2005, vklad vlastníckeho práva povolený dňa 24. októbra 2005

pod č. V., pričom uviedol, že na tomto pozemku sa nachádza cesta III. triedy vo vlastníctve žalovaného.
Žalobca listom zo dňa 28. júna 2010 vyzval žalovaného o náhradu za užívanie nehnuteľnosti a žiadal
ho o nájomné za roky 2008 a 2009, pričom žalovaný mu listom zo dňa 25. augusta 2010 oznámil,
že dňa 1. júla 2009 nadobudol účinnosť zákon č. 66/2009 Z.z. a podľa § 4 ods. 1 vzniklo k pozemku
pod stavbou v prospech vlastníka stavby vecné bremeno, pokiaľ stavba bola postavená podľa platných
právnych predpisov. Podľa žalobcu sa však jednalo o neoprávnenú stavbu postavenú na pozemku

jeho právneho predchodcu bez udeleného súhlasu. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že pozemná
komunikácia, ktorá z časti leží aj na pozemku vo vlastníctve žalobcu je stavbou povolenou, keďže bola
realizovaná na základe platného rozhodnutia o umiestení stavby, ako aj stavebného povolenia, teda
na základe predpisov účinných ku dňu vydania týchto rozhodnutí. Pre posúdenie vzniku zákonného
vecného bremena nepovažoval súd prvej inštancie za právne významné, či je stavba oprávnená alebo
neoprávnená a za podstatnú považoval len skutočnosť, že stavba bola povolená v súlade so zákonom

č. 50/1976 Zb. (Stavebný zákon). Od účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z. teda od 1. júla 2009 preto
žalovaný neužíval parcelu žalobcu pod komunikáciou bez právneho dôvodu, ale v dôsledku zákonného
vecného bremena. Z uvedeného dôvodu podľa súdu prvej inštancie od 1. júla 2009 nedochádza na
strane žalovaného k bezdôvodnému obohateniu na úkor žalobcu. Za situácie, že žalobca si uplatnil
nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za obdobie od 29. januára 2011 do 28. januára 2013 a
na takto kvalifikovanom nároku zotrval v priebehu celého konania, považoval súd prvej inštancie nárok

žalobcu za nedôvodný, preto ho v celom rozsahu zamietol. Súd prvej inštancie považoval nárok žalobcu
za nedôvodný aj v prípade jeho posúdenia ako náhrady za zriadenie vecného bremena. Mal za to, žetakáto náhrada má jednorazový charakter, čo nevylučuje použitie inštitútu premlčania, ktorú námietku
žalovaný vzniesol v priebehu konania. Keďže žalobca podal žalobu na súd až 28. januára 2013 a vecné
bremeno zo zákona vzniklo dňom 1. júla 2009, uplynula tak všeobecná trojročná premlčacia doba v

súlade s ustanovením § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka a nárok z dôvodu jeho premlčania by nebolo
možné priznať. Súd prvej inštancie preto rozhodol, tak ako je vyššie uvedené.

2. Krajský súd v Prešove (ďalej aj „odvolací súd“) na odvolanie žalobcu rozsudkom z 22. februára 2018
sp. zn. 13 Co 8/2017 rozsudok Okresného súdu Prešov z 20. októbra 2016 č. k. 14 C 21/2013-364,

ktorým súd prvej inštancie žalobu zamietol, potvrdil ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1 Civilného
sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
Súd prvej inštancie podľa názoru odvolacieho súdu dôsledne preskúmal, či žalobcom žalovaný nárok z
titulu bezdôvodného obohatenia v zmysle ustanovenia § 451 Občianskeho zákonníka je dôvodný, teda
či parcela vo vlastníctve žalobcu je užívaná žalovaným bez právneho dôvodu. Mal za to, že na právnej
kvalifikácii nároku z titulu bezdôvodného obohatenia zotrval žalobca v priebehu celého konania pred

súdom prvej inštancie, ako aj v odvolacom konaní, čo nepochybne vyplýva z obsahu jeho odvolania
a následných vyjadrení. Preto správne súd prvej inštancie posúdil, či pre priznanie bezdôvodného
obohatenia boli splnené zákonné predpoklady, teda neexistencia právneho dôvodu užívania vlastníctva
žalobcu žalovaným. Uviedol, že vzhľadom na zákonnú úpravu týkajúcu sa niektorých opatrení pri
majetkoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie

územné celky zákonom č. 66/2009 Z.z. správne súd prvej inštancie riešil ako otázku predbežnú, či v
danom prípade ide o stavbu povolenú a či sa na ňu bude vzťahovať režim zakotvený v ustanovení § 4
ods.1uvedenéhozákona,tedavznikvecnéhobremenazozákona,čobyvylučovaloužívanievlastníctva
žalobcu bez právneho dôvodu. Závery súdu prvej inštancie, že existuje právny dôvod užívania
nehnuteľnosti žalovaným, považoval odvolací súd za správny, preto aj zamietnutie žaloby pre absenciu

základného predpokladu priznania bezdôvodného obohatenia je súladné so zákonom. Odvolací súd
prisvedčil žalobcovi, že časť komunikácie postavenej na parcele žalobcu je stavbou neoprávnenou,
čo však nevylučuje, že takáto stavba bola povolená administratívnym rozhodnutím v správnom konaní.
Usporiadanie pomerov medzi vlastníkom pozemku a vlastníkom stavby do konečného vyriešenia
podlieha režimu ustanovenia § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z., čo vylučuje aplikáciu ustanovenia §

451 Občianskeho zákonníka. Žalobca žalobu na vydanie bezdôvodného obohatenia dôvodil stavbou
neoprávnenou. Vo vzťahu k odvolacej námietke žalobcu týkajúcej sa nesplnenia zákonných podmienok
pre vydanie územného, resp. stavebného povolenia na realizáciu stavby, odvolací súd uviedol, že v jeho
právomoci nie je preskúmavať správnosť stavebného rozhodnutia v rámci občianskoprávneho konania,
keďže by to bolo zásahom do rozhodovacej právomoci orgánov verejnej moci vykonávanej formou

štátnej správy alebo územnej samosprávy. Za nedôvodnú považoval odvolací súd aj námietku žalobcu,
že parcela v jeho vlastníctve nie je uvedená v územnom rozhodnutí, dôsledkom čoho je skutočnosť,
že stavba je postavená na inom mieste, než na aké bolo stavebné, resp. územné rozhodnutie vydané.
Za nesporné považoval odvolací súd aj to, že stavbou je pozemná komunikácia III/068015 predtým
označená ako mestská komunikácia K2, na ktorú bolo vydané územné rozhodnutie bývalým MsNV v

Prešove pod číslom Výst. 5833/75-Se dňa 10. júla 1975 a stavebné povolenie číslo Výst. 6703/76-
Ve dňa 26. mája 1977. Nie je možné spochybniť, že povolená stavba bola stavbou veľkého rozsahu,
logickým dôsledkom čoho môžu byť realizačné odchýlky premietnuté do porealizačného zamerania.
Dané nepresnosti nepovažoval odvolací súd za tak závažné, že by stavbu robili nepovolenou. Následne
pre potvrdenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie nebolo dôvodné zo strany odvolacieho súdu

vyjadrovať sa k možnosti premlčania pri právnej kvalifikácii nároku z titulu náhrady za zriadenie vecného
bremena zákonom č. 66/2009 Z.z., keďže takto kvalifikovaného nároku sa žalobca nedomáhal.

3. Žalobca (ďalej aj „dovolateľ“) proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie z dôvodu,
že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací

súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. a/ CSP). Žalobca
dôvodil, že odvolací súd postupoval v rozpore so zákonom, pokiaľ žalobu zamietol z dôvodu, že
pozemok je zaťažený vecným bremenom a žalovaný neužíva pozemok žalobcu bez právneho dôvodu
a neaplikoval na predmetný vzťah ustanovenie § 451 Obč. zákonníka o bezdôvodnom obohatení. Ďalej
žalobca k veci uviedol, že ak mal odvolací súd za to, že sporný pozemok je zaťažený zákonným vecným

bremenom, mal žalobcovi priznať náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva nie titulom bezdôvodného
obohatenia, ale z titulu náhrady za obmedzenie zákonným vecným bremenom, s poukazom na §
216 ods. 2 CSP, podľa ktorého platí, že súd môže prekročiť žalobný návrh a prisúdiť viac, než čoho sa
strany domáhajú iba vtedy, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitnéhopredpisu. V zmysle vyššie uvedeného neobstojí preto námietka odvolacieho súdu, že žalobca počas
celéhokonaniazotrvávalnaprávnejkvalifikáciinároku.Jepodľanehonesporné,žejevecouúvahysúdu,
na základe akého právneho dôvodu posúdi vzťah medzi účastníkmi konania a prizná alebo neprizná

žalobcovi žiadanú finančnú náhradu. Nesprávne teda odvolací súd dospel k právnemu záveru, že
je viazaný právnou kvalifikáciou uplatneného nároku žalobcom, čím sa odklonil od právnych záverov
vyslovených v rozhodnutiach z 1. novembra 2008 sp. zn. 3 Cdo 226/2005 a z 29. júna 2010,
sp. zn. 1 Cdo 70/2010. Odvolací súd dospel zároveň k nesprávnemu právnemu záveru v tom, že
ak bola stavba pozemnej komunikácie postavená aj na pozemku, na ktorom sa v zmysle

vydaného územného rozhodnutia a stavebného povolenia uskutočniť nemala bez súhlasu vlastníka
stavby to zároveň nevylučuje skutočnosť, že takáto stavba bola povolená administratívnym rozhodnutím
v správnom konaní a teda sa týka aj pozemku, ktorý nebol predmetom administratívneho konania a
zároveň aj jeho vlastníka, ktorý však taktiež nebol účastníkom tohto administratívneho konania, čím
sa odklonil od právnych záverov vyslovených v rozsudku z 23. apríla 2014 sp. zn. 6 MCdo 44/2012.
Následne odvolací súd dospel k nesprávnemu právnemu záveru aj v tom, že aj keď bolo v konaní

preukázané, že pozemok žalobcu nebol predmetom správnych konaní a právny predchodca žalobcu
nebol takisto účastníkom týchto konaní, mal odvolací súd za to, že pozemná komunikácia bola povolená
v súlade s platnými právnymi predpismi, čím sa odvolací súd odklonil od právnych záverov vyslovených
v rozsudku dovolacieho súdu z 25. marca 2003 sp. zn. 1 Co 3/03. V zmysle vyššie uvedeného navrhol
napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.

4. Žalovaný sa k podanému dovolaniu vyjadril a navrhol dovolanie odmietnuť, resp. ako nedôvodné
zamietnuť. Podľa názoru žalovaného žiadne žalobcom predkladané rozhodnutia nepodávajú dôkaz
o vyriešení právnej otázky nastolenej v tomto konaní, teda o tom, že stavbu - cestu, pokiaľ
disponuje všetkými právoplatnými správnymi rozhodnutiami, je možné považovať za nepovolenú. Podľa

žalovaného nebol dovolateľom náležitým spôsobom označený dovolací dôvod a rozhodnutie krajského
súdu považuje teda za vecne správne.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že
dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade s § 429 ods. 1 CSP,

v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§
443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie žalobcu je dôvodné a rozsudok odvolacieho súdu treba zrušiť.

6. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného
sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie

byť vnímaný (procesnými stranami ani samotným dovolacím súdom) ako tretia inštancia, v rámci
konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu (viď napríklad
rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013, 4 Cdo 280/2013,
5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012).

7. Najvyšší súd opakovane vyjadril záver aktuálny aj v súčasnosti, v zmysle ktorého právo na súdnu
ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti
podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na opravnom
súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšej inštancie, sa v civilnom sporovom
konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd

konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania
(rozhodnutianajvyššiehosúdusp.zn.1Cdo6/2014,3Cdo357/2015,4Cdo1176/2015,5Cdo255/2014,
8 Cdo 400/2015). Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže
uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu.

8. Právnu úpravu dovolania a dovolacieho konania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých sa
môže táto výnimka uplatniť, nemožno v žiadnom prípade interpretovať rozširujúco; namieste je tu
skôr reštriktívny výklad (rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 319/2013, 1 Cdo 348/2013, 3 Cdo
357/2016, 3 ECdo 154/2013, 3 Cdo 208/2014). Narušenie princípu právnej istoty strán, ktorých právna
vec bola právoplatne skončená (meritórnym rozhodnutím) musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami

prípustnosti - to platí o všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch.

9. Naďalej je tiež plne opodstatnené konštatovanie, že ak by najvyšší súd bez ohľadu na neprípustnosť
dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a na tom základe hoprípadne zrušil, porušil by základné právo na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane
[porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. II. ÚS
172/03].

10. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle
§ 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To
znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho
súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho

súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.

11. Aby na základe dovolania podaného v zmysle § 421 ods. 1 CSP mohlo byť
rozhodnutie odvolacieho súdu podrobené meritórnemu dovolaciemu prieskumu z hľadiska namietaného
nesprávneho právneho posúdenia veci, musia byť (najskôr) splnené predpoklady prípustnosti dovolania
zodpovedajúce niektorému zo spôsobov riešenia tej právnej otázky, od vyriešenia ktorej záviselo

rozhodnutie odvolacieho súdu a tiež podmienky dovolacieho konania, medzi ktoré okrem iného patrí
riadne odôvodnenie dovolania prípustnými dovolacími dôvodmi a spôsobom vymedzeným v
ustanoveniach § 431 až § 435 CSP (porovnaj rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 203/2016
a 6 Cdo 113/2017).

12. Ak nemá dovolanie, prípustnosť ktorého strana sporu vyvodzuje z ustanovenia § 421 ods. 1
CSP, vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k znemožneniu meritórneho dovolacieho
prieskumu a odmietnutiu dovolania podľa § 447 písm. f/ CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa
vysvetliť v dovolaní, o ktorú z možností uvedených v ustanoveniach v § 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP
ide, teda z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania (porovnaj rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo

206/2017, 1 Cdo 203/2016, 3 Cdo 235/2016, 4 Cdo 89/2017, 7 Cdo 20/2017, 8 Cdo 186/2016).

13. V danom prípade žalobca vyvodzuje prípustnosť jeho dovolania z ustanovenia § 421 ods. 1 písm.
a/ CSP, podľa ktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej praxe dovolacieho súdu.

14. Pre všetky tri procesné situácie, v ktorých § 421 ods. 1 CSP pripúšťa dovolanie, má mimoriadny
význam obsah pojmu „právna otázka“ a to, ako dovolateľ túto otázku zadefinuje a špecifikuje v
dovolaní. Otázkou relevantnou z hľadiska § 421 ods. 1 CSP môže byť pritom len otázka

právna (teda v žiadnom prípade nie skutková otázka). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto
ustanovenia vyplýva, že môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad
Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj o otázku
procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení).

15. Právnou úpravou dovolania v CSP sa sleduje náprava nesprávností v individuálnom
spore dovolateľa, ale tiež dosiahnutie cieľov významných z hľadiska celkového rozhodovania
všeobecných súdov Slovenskej republiky. Ustanovením § 421 ods. 1 písm. a/ CSP sa takto sleduje
zámer minimalizovať nežiaduce odklony rozhodnutí odvolacích súdov od rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, a tým prispieť k ich jednotnému rozhodovaniu. Účelom § 421 ods. 1 písm. b/ CSP

je dosiahnuť vyriešenie dosiaľ ešte nevyriešenej právnej otázky a prispieť k vytvoreniu ustálenej
rozhodovacej praxe. Ustanovenie § 421 ods. 1 písm. c/ CSP má za cieľ dosiahnutie jednoty v
rozhodovaní dovolacích senátov.

16. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP má tiež osobitný význam korelačný vzťah

medzi „právnou otázkou“ a „rozhodovacou praxou dovolacieho súdu“. Najvyšší súd už v niektorých
rozhodnutiach uviedol, že „ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu vyjadrujú predovšetkým
stanoviská alebo rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk
Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Do tohto pojmu však možno zaradiť aj prax
vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj

v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované)
rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne
tieto názory akceptovali a z hľadiska vecného na ne nadviazali“ (rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3
Cdo 6/2017, 3 Cdo 158/2017, 4 Cdo 95/2017, 5 Cdo 87/2017, 6 Cdo 21/2017 a tiež 6 Cdo 129/2017).17. Pre právnu otázku, ktorú má na mysli § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, je charakteristický „odklon“ jej
riešenia, ktoré zvolil odvolací súd, od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide tu teda o

situáciu, v ktorej dovolací súd už určitú právnu otázku vyriešil, rozhodovanie jeho senátov sa ustálilo
na zvolenom riešení tejto otázky, odvolací súd sa však svojím rozhodnutím odklonil od „ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu“. Najvyšší súd k tomu v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 6/2017 (podobne
tiež napríklad v rozhodnutiach sp. zn. 2 Cdo 203/2016, 3 Cdo 235/2016, 4 Cdo 95/2017 a 7 Cdo
140/2017) uviedol, že „v dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, by

mal dovolateľ: a/ konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací
súd, b/ vysvetliť (a označením konkrétneho stanoviska, judikátu alebo rozhodnutia najvyššieho súdu
doložiť), v čom sa riešenie právnej otázky odvolacím súdom odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, c/ uviesť, ako mala byť táto otázka správne riešená“.

18. Otázkou relevantnou v zmysle § 421 ods. 1 písm. b/ CSP je právna otázka, ktorá ešte nebola

riešená dovolacími senátmi najvyššieho súdu, takže vo vzťahu k nej sa ani nemohla vytvoriť a ustáliť
rozhodovacia prax dovolacieho súdu. Ak procesná strana vyvodzuje prípustnosť dovolania z tohto
ustanovenia, musí: a/ konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil
odvolací súd, b/ podať svoje vysvetlenie, ako mala byť táto otázka správne riešená.

19. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. c/ CSP je relevantná právna otázka.
V prípade, že dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z tohto ustanovenia, je jeho (procesnou)
povinnosťou: a/ konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil
odvolací súd, b/ označením konkrétnych (odlišných, napríklad aj navzájom si protirečiacich) rozhodnutí
dovolacieho súdu doložiť, že predmetná právna otázka je dovolacím súdom skutočne rozhodovaná

rozdielne. V rozhodnutí sp. zn. 8 Cdo 78/2017 najvyšší súd doslovne uviedol, že v takom prípade je
dovolateľ„povinnýdovolacídôvodvymedziťoznačenímrozhodnutídovolaciehosúdu,vktorýchdovolací
súd o danej právnej otázke rozhodoval rozdielne (zaujal iné právne závery)“.

20. Žalobca prípustnosť podaného dovolania vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. a/ CSP.

21. Vzhľadom na vyššie uvedené, vychádzajúc z argumentácie a z obsahu dovolacích námietok, možno
vyvodiť, že žalobca s poukazom na rozhodnutia dovolacieho súdu z 23. apríla 2014 sp. zn. 6 MCdo
44/2012, z 25. marca 2003 sp. zn. 1 Co 3/03, z 1. novembra 2008 sp. zn. 3 Cdo 226/2005 a z 29.
júna 2010 sp. zn. 1 Cdo 70/2010 namieta vo svojom dovolaní odklon odvolacieho súdu od ustálenej

rozhodovacej praxe. Dovolací súd sa v zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ CSP v prvom rade zaoberal
posúdením tej právnej otázky, ktorá bola podľa názoru dovolacieho súdu v konaní určujúca (dominantná)
pre vyriešenie predmetného sporu a to, či je súd viazaný právnou kvalifikáciou uplatneného nároku
žalobcom.

22. Dovolateľ poukázal v zmysle vyššie uvedenej právnej otázky na rozhodnutia dovolacieho
súdu z 1. novembra 2008 sp. zn. 3 Cdo 226/2005 a z 29. júna 2010 sp. zn. 1 Cdo 70/2010, v ktorých
dovolací súd konštatoval, že v prípadoch uvedených v § 153 ods. 2 O.s.p. je dovolené súdu prekročiť
návrhy účastníkov a prisúdiť im viac, než čoho sa domáhajú, iba vtedy, ak sa konanie mohlo začať aj
bez návrhu (ide o veci uvedené v ustanovení § 81 ods. 1 O.s.p.), alebo ak z právneho predpisu vyplýva

určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkmi.

23. Dovolateľ zákonu zodpovedajúcim spôsobom vymedzil vyššie uvedenú prvú právnu otázku týkajúcu
sa uvedenia právnej kvalifikácie nároku v žalobe, pri riešení ktorej sa odvolací súd - podľa jeho názoru
- odklonil od ustálenej praxe dovolacieho súdu; v dovolaní označil rozhodnutia dovolacieho súdu

predstavujúce pri rozhodovaní o tejto otázke jeho ustálenú rozhodovaciu prax. Samo toto tvrdenie,
že odvolací súd sa riešením určitej právnej otázky odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, ešte nezakladá prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP; relevantným je až zistenie
(záver) dovolacieho súdu, že k dovolateľom tvrdenému odklonu skutočne došlo. Dovolací súd preto
pristúpil k posúdeniu, či je opodstatnená argumentácia dovolateľa o odklone odvolacieho súdu od

ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.

24. Z obsahu odôvodnenia rozhodnutia prvoinštančného súdu i odvolacieho súdu vyplýva, že z hľadiska
právneho posúdenia uplatňovaného nároku (majetkové plnenie) vychádzali striktne z formálnehooznačenia žaloby. Dovolací súd však v tejto súvislosti poznamenáva, že v rozhodnutí sp. zn. 5 Cdo
196/2009 z 22. septembra 2010 konštatoval, že „občianske súdne konanie je ovládané zásadou iura
novit curia (súd pozná právo), účastníci konania nie sú povinní uplatnený nárok kvalifikovať, pretože

právna kvalifikácia je vecou súdu. Súd skúma, či tvrdené skutočnosti možno podriadiť pod hypotézu
niektorej právnej normy tak, aby z dispozície tejto právnej normy bolo možné vyvodiť plnenie.“ V
rozhodnutí sp. zn. 5 Cdo 385/2012 zo 6. februára 2013 dovolací súd dôvodil, že „ak súd rozhoduje o
peňažnom plnení, ktoré vychádza zo skutkových tvrdení, ktoré umožňujú posúdiť nárok po právnej
stránke aj podľa iných noriem, ako je žalobcom navrhované, je povinnosťou súdu uplatnený nárok takto

posúdiť bez ohľadu na to, či v žalobe právny dôvod požadovaného plnenia je alebo nie je uvedený,
alebo je uvedený nesprávne“. Napokon v rozhodnutí 4 MCdo 15/2010 z 27. júla 2011 dovolací
súd uzavrel, že „nie je porušením zásady viazanosti súdu petitom, ak súd inak právne kvalifikuje skutok,
ktorý bol predmetom konania. Právna kvalifikácia je vždy vecou súdu v zmysle zásady iura novit curia,
preto právna kvalifikácia ani nie je obligatórnou náležitosťou žaloby.“

25. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou
aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý)
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

26. Dovolací súd zastáva rovnaký názor, aký je prezentovaný vo vyššie uvedených rozhodnutiach, a to,
že strany sporu nie sú povinné uplatnený nárok a ani obranu proti nemu právne kvalifikovať, pretože
právna kvalifikácia je vecou súdu. Musia ale uviesť rozhodné skutočnosti, ktoré umožnia súdu, aby
uplatnený nárok alebo obranu proti nemu právne kvalifikoval. Súd tak skúma, či tvrdené skutočnosti

možno podriadiť pod hypotézu niektorej právnej normy tak, aby z dispozície tejto právnej normy bolo
možné vyvodiť plnenie. Ak strana uvedie rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vyvodzuje tvrdený nárok,
ale s týmito skutočnosťami spája nesprávne právne následky, nie je súd viazaný právnym názorom
strany sporu a je povinný posúdiť vec podľa tých právnych noriem, ktoré na tvrdený a súdom zistený
skutkový stav dopadajú. Súd teda nie je viazaný právnou kvalifikáciou, ale len skutkovým vymedzením

v žalobe a musí si vyriešiť aj prípadnú konkurenciu (súbehu) právnych nárokov a spomedzi viacerých
vybrať správnu právnu normu.

27. Žalobca vo svojej žalobe (č. l. 1 - zadná strana spisu) ako rozhodujúce skutočnosti uviedol, že je
výlučným vlastníkom pozemku zapísaného na LV č. XXXX, kat. úz. K., parc. KN-E č. 258/207 - trvalý

trávny porast o výmere 389 m2, ktorý nadobudol do vlastníctva na základe notárskej zápisnice (kúpnej
zmluvy) uzatvorenej dňa 29. septembra 2005, vklad vlastníckeho práva povolený dňa 24. októbra 2005
pod č. V., pričom na tomto pozemku na nachádza cesta III. triedy vo vlastníctve žalovaného. Takéto
vymedzenieskutkovýchokolnostíjedostatočnýmipreposúdenienárokutitulomnáhradyzaobmedzenie
vlastníckeho práva zákonným vecným bremenom. Preto pokiaľ odvolací súd pre potvrdenie správnosti

rozhodnutia súdu prvej inštancie uviedol, že nebolo dôvodné sa z jeho strany vyjadrovať k možnosti
premlčania pri právnej kvalifikácii nároku z titulu náhrady za zriadenie vecného bremena zákonom č.
66/2009 Z.z., keďže takto kvalifikovaného nároku sa žalobca nedomáhal, došlo k odklonu od ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.

28. Dovolací súd v zmysle vyššie uvedeného nepovažoval za potrebné sa zaoberať odklonom
odvolaciehosúduodjehorozhodnutí,naktorépoukazovalžalobcavedenýmipodsp.zn.3Cdo226/2005
a sp. zn. 1 Cdo 70/2010, pretože najvyšší súd v nich posudzoval právnu otázku toho, kedy je súdu
dovolené prekročiť návrhy účastníkov a prisúdiť im viac, než čoho sa domáhajú, avšak pre predmetné
konanie bolo podstatné vyriešenie právnej otázky viazanosti súdu právnou kvalifikáciou uplatneného

nároku žalobcu, keďže si v konaní uplatňoval nárok na majetkové plnenie. Zároveň sa nezaoberal ani
ďalšími namietanými dovolacími otázkami, v riešení ktorých sa mal odvolací súd odkloniť od
rozhodnutí dovolacieho súdu, a to konkrétne od rozhodnutí vedených pod sp. zn. 6 MCdo 44/2012 a sp.
zn. 1 Co 3/03, keďže ich právne posúdenie nebolo rozhodujúce pre rozhodnutie súdov nižších inštancií.

29. So zreteľom na vyššie uvedené dospel najvyšší súd k záveru, že prípustnosť a dôvodnosť dovolania
žalobcu vyplýva z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ CSP a vzhľadom na to zrušil rozsudok odvolacieho
súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie podľa ustanovenia § 449 ods. 1 v spojení s § 450 CSP.30. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej
inštancie i odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP).

31. Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie,
rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP).

32. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.