Rozsudok ,
Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 21. október 2021

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 33Sa/12/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1020201169
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 10. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Nora Tomková

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2021:1020201169.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako správny súd, v konaní pred sudkyňou Mgr. Norou Tomkovou, v právnej veci

žalobkyne: T. R. U. (U.), nar. XX.XX.XXXX, bytom B. V. M. XX/XX, XX-XXX M., U. republika, proti
žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8-10, 813 63 Bratislava, za účasti
ďalšieho účastníka: PLATINUS, s.r.o., so sídlom Palárikova 76, 022 01 Čadca, v konaní o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovanej číslo: 56059-4/2020-BA zo dňa 06.07.2020, takto

r o z h o d o l :

Rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie, so sídlom v Bratislave číslo: 56059-4/2020-BA zo dňa 06.
júla 2020 v spojení s rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočka Čadca číslo: 40882-2/2020-CA zo dňa
22. apríla 2020 z r u š u j e a v e c v r a c i a Sociálnej poisťovni, pobočka Čadca na ďalšie konanie.

Účastníkom konania ani ďalšiemu účastníkovi konania náhradu trov konania n e
p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca rozhodnutím číslo: 40882-2/2020-CA zo dňa 22. apríla 2020
rozhodla podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod prvý zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení
neskorších predpisov tak, že pani T. R. U. (žalobkyni) nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné
dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi PLATINUS, s.r.o.,
Čadca od 01. januára 2013 podľa slovenskej legislatívy v oblasti sociálneho zabezpečenia.

Proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočka Čadca zo dňa 22. apríla 2020 podala žalobkyňa v
zákonnom stanovenej lehote odvolanie.
Následne Sociálna poisťovňa, ústredie (žalovaná) ako odvolací orgán preskúmala odvolaním napadnuté
rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Čadca zo dňa 22. apríla 2020 a podľa § 218 ods. 2
zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení odvolanie žalobkyne podané proti rozhodnutiu Sociálnej
poisťovne, pobočka Čadca zo dňa 22. apríla 2020 vo veci vzniku (pravdepodobne ide o preklep,
nakoľkovprvostupňovomrozhodnutíSociálnejpoisťovne,pobočkaČadcasauvádza„nevzniklopovinné

nemocenské poistenie ...“, teda malo byť o nevzniku sociálneho poistenia zamestnanca zamestnávateľa
PLATINUS, s.r.o.) zamietla v celom rozsahu a potvrdila napadnuté rozhodnutie Sociálnej poisťovne,
pobočka Čadca, a to rozhodnutím č. 56059-4/2020-BA zo 06. júla 2020. Toto rozhodnutie nadobudlo
právoplatnosť dňa 24.07.2020.

2. Proti rozhodnutiu žalovanej zo dňa 06. júla 2020 podala žalobkyňa správnu žalobu v sociálnych
veciach, ktorou žiadala zrušenie rozhodnutia Sociálnej poisťovne, ústredie zo dňa 06.07.2020 číslo:

56059-4/2020-BA a predchádzajúceho rozhodnutia Sociálnej poisťovne, pobočka Čadca zo dňa
22.04.2020 číslo: 40882-2020-CA a postúpenie veci k preskúmaniu na Sociálnu poisťovňu, pobočka
Čadca s príkazom na zohľadnenie právnych predpisov spoločenstva o koordinácii systémov sociálneho
zabezpečenia počas opätovného preskúmania.Žalobu odôvodnila tým, že vykonávala podnikateľskú činnosť na vlastný účet, z ktorej platila príspevky
v prospech dôchodkového orgánu. Dňa 01.01.2013 uzatvorila dodatočne pracovnú zmluvu s firmou
PLATINUS, s.r.o., so sídlom v Čadci na území Slovenskej republiky. Pracovala do 31.12.2013.

Poľská inštitúcia podľa žalobkyne nemá právoplatné rozhodnutie, že podlieha právnym predpisom
sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky od 01.01.2013 do 31.12.2013. Z dôvodu novej zmluvy
podala žalobkyňa návrh na Sociálnu poisťovňu o určenie príslušnej legislatívy podľa obsahu článku 16
ods.1vykonávaciehonariadeniač.987/2009,vktoromakopríslušnálegislatívabolauvedenálegislatíva
slovenská, v súlade s obsahom článku 13 ods. 3 základného nariadenia č. 883/2004, tzn. legislatíva

štátu, na ktorého území žalobkyňa vykonáva nájomnú prácu. Podľa pracovnej zmluvy mala plniť úlohy,
ktoré dostala na území Slovenska a práca spočívala v iných činnostiach, než ktoré sú uvedené v rámci
podnikateľskej činnosti. Okrem toho dôchodkový orgán nesprávne použil voči žalobkyni článok 11 ods.
2 písm. a) základného nariadenia č. 883/2004. Vzhľadom na tento fakt pre žalobkyňu platí článok 13
ods. 3 základného nariadenia č. 883/2004, podľa ktorého osoba, ktorá normálne vykonáva nájomnú
prácu a prácu na vlastný účet v rôznych členských štátoch, podlieha legislatíve členského štátu, v ktorom

vykonáva svoju nájomnú prácu. V dôsledku určenia legislatívy príslušnej podľa článku 11 ods. 2 písm. a)
základného nariadenia zároveň bol porušený článok 11 ods. 1 základného nariadenia, v súlade s ktorým
osoby,prektoréplatínariadeniepodliehajúlegislatívelenjednéhočlenskéhoštátu.Nepoužitiepredpisov
článku 11 ods. 1 základného nariadenia spôsobilo, že žalobkyňa podlieha v tom istom čase legislatíve
dvoch rôznych členských štátov. Konštatovanie v napadnutom rozhodnutí, že žalobkyňa podlieha

poľskej legislatíve, sa pričinilo k tomu, že podlieha poľskej legislatíve z dôvodu svojej podnikateľskej
činnosti a zároveň je prihlásená k poisteniu na Slovensku v príslušnej slovenskej inštitúcii z dôvodu
vykonávania nájomnej práce. Takáto situácia podľa základného nariadenia je neprípustná. Ďalej uviedla,
že doklady vydané inštitúciou štátu za účelom uplatňovania základného a vykonávacieho nariadenia,
ktoré potvrdzujú situáciu danej osoby, sú akceptované inštitúciami ostatných členských štátov tak

dlho, ako dlho nebudú odvolané alebo zrušené členským štátom, v ktorom boli vydané. Založenie
Sociálnej poisťovne napadnutého rozhodnutia na rozhodnutí Zakladu Ubezpieczeń Spolecznych (ZUS)
ako poľského orgánu miesta bydliska žalobkyne, nie je v súlade s platnými právnymi predpismi EÚ,
pretože ZUS je oprávnený iba uviesť platné právne predpisy v súlade s článkom 13 ods. 3 nariadenia č.
883/2004, čiže správnymi slovenskými predpismi odo dňa uzatvorenia pracovnej zmluvy. To znamená,

že poľský poisťovací orgán nemá právomoc posúdiť existenciu poistného vzťahu v právnom zmysle.
Toto posúdenie môže byť vykonané iba na základe označených kolíznou normou predpisov miesta
zamestnania a môže byť vykonané len orgánom príslušným používať tieto pravidlá. Poľský poisťovací
orgán po konzultácii so Sociálnou poisťovňou prispel k situácii, v ktorej žalobkyňa podnikajúc a
vykonávajúc nájomnú prácu v rôznych členských štátoch EÚ podlieha právnym predpisom viac ako

jednejkrajine.Takýtovýsledokjevrozporesúčelomčlánku48až51ZmluvyofungovaníEurópskejúnie,
ktorá má zabezpečiť, aby zamestnanci v dôsledku používania práva voľného pohybu nestrácali dávky
splatné im podľa právnych predpisov sociálneho zabezpečenia členského štátu. Sociálna poisťovňa
z neznámych dôvodov tvrdí, že práca žalobkyne nie je vykonávaná, pretože zamestnanci spoločnosti
PLATINUS, s.r.o. neboli počas kontroly v sídle spoločnosti, pričom nikde v zmluve sa nevyžaduje od

žalobkyne, aby bola v sídle spoločnosti. Vykonávanie práce s v stacionárnom režime by nemalo zmysel,
pretože zamestnávateľ má záujem pracovať v teréne a zoznamovať slovenských podnikateľov s rôznymi
ponukami zamestnávateľa a subjektov spolupracujúcich s ním. Navyše neexistujú žiadne predpisy,
ktoré by umožnili Sociálnej poisťovni kontrolovať žalobkyňu ako zamestnanca. Sociálna poisťovňa môže
kontrolovať zamestnávateľa žalobkyne - jeho plnenie spoločnosťou PLATINUS, s.r.o. povinnosti platcu,

tzn.čimápríslušnúdokumentáciu,hláseniezamestnancovačiplatípoistné.Dokladomovykonanípráce
na Slovensku sú štvrťročné výkazy o dokončení prác, ktoré sú odovzdané zamestnávateľovi a ktorý
zostáva ich jediným disponentom. Pre zamestnávateľa potvrdením vykonávania práce je predloženie,
doplnených podľa návodu, štvrťročných výkazov, ktoré žalobkyňa systematicky predkladá spoločnosti.
Podľa žalobkyne Sociálne poisťovňa konzekventne ignoruje existenciu dôkazov práce a vystavuje ju

dodatočným nákladom a súčasne je dotknuté dobré meno spoločnosti, ktorá ju zamestnáva.
V žalobe sa žalobkyňa odvoláva na:
I. porušenie predpisov hmotného práva, ktoré podstatne ovplyvnilo výsledok vo veci:
Poľská inštitúcia nemá právoplatného rozhodnutia, že T. R.
U. podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky od 01.01.2013 do

31.12.2013,
neprimerané použitie čl. 11 ods. 2 písm. a) NARIADENIA EURÓPSKEHO PARLAMENTU A RADY (ES)
č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia jeho uplatnením,
hoci sa v tejto veci nemal uplatniť, pretože žalobkyňa nevykonáva len prácu na vlastný účet v Poľsku,ale aj nájomnú prácu na Slovensku, vzhľadom na tento fakt sa uplatňuje žalobkyni výlučne čl. 13 ods.
3 základného nariadenia č. 883/2004,
neprimerané použitie čl. 11 ods. 2 písm. a) neuplatnenie základného nariadenia č. 883/2004

a v dôsledku pričinenie sa k situácii, v ktorej - napriek predpisom nariadenia - žalobkyňa
podlieha v tom istom čase legislatíve dvoch rôznych členských štátov,
neuvedenie právneho základu prijatého rozhodnutia, ktoré spôsobí, že rozhodnutie je
neplatné podľa práva, Sociálna poisťovňa v odôvodnení cituje veľa ustanovení rôznych
zákonov, ale medzi nimi neexistuje žiadny konkrétny právny základ napadnutého

rozhodnutia, pokiaľ ide o žalobkyňu,
vydanie napadnutého rozhodnutia, aj keď v spoločnostiach boli urobené kontroly, ktoré
preukázali, že zamestnávateľ má všetky dokumenty týkajúce sa pracovníkov a ich
práce,
porušenie článku § 87 ods. 1 Zákonníka práce, ktorý upravuje pracovný režim, ale v uzatvorenej
pracovnej zmluve je uvedené, že zamestnanec je zamestnaný

v rovnakom režime,
predpoklad, že práca sa bude konať v sídle spoločnosti, zatiaľ čo v pracovnej zmluve je
stanovené, že práca sa musí vykonávať na území Slovenska, pretože zamestnávateľ chce dosiahnuť
čo najširšie publikum a povaha práce vyžaduje, aby bola vykonaná
mimo sídla firmy prostredníctvom oboznámenia slovenských podnikateľov s ponukou spoločnosti,

základ vydaného rozhodnutia na neoprávnenom vyhlásení Zakladu Ubezpieczeń
Spolecznych, že práca má marginálny charakter, pričom pomer sociálneho zabezpečenia
sa riadi podľa miesta pracoviska (lex loci laboris), teda Zaklad
Ubezpieczeń Spolecznych ako poľská inštitúcia miesta bydliska nemá právomoc posudzovať
existenciu pracovného pomeru a hodnotiť ho, a toto oprávnenie patrí

výhradne Sociálnej poisťovni,
nesprávne použitie čl. 11 odsek 2 písm. a) základného nariadenia č. 883/2004
prostredníctvom použitia, aj keď to nebolo v tomto prípade preto, že žalobkyňa nielen vykonáva prácu
na vlastný účet v Poľsku, ale je tiež aktívna na Slovensku a táto práca
nepredstavuje marginálny charakter, preto sa na žalobkyňu vzťahuje iba čl. 13 ods. 3 základného

nariadenia,
neodôvodnenýpredpoklad,žežalobkyňavykonávaprácuomarginálnomcharaktere,keďzápisvzmluve
stanovuje dĺžku pracovnej doby na 10 hodín za mesiac a v Poľsku žalobkyňa vykonáva prácu na vlastný
účet najviac 160 hodín za mesiac, a preto zamestnanie na Slovensku je viac ako 5 %, teda táto práca
nie je prácou o marginálnom charaktere,

neoprávnené prijatie v napadnutom rozhodnutí, že práca na základe pracovnej zmluvy pre spoločnosť
PLATINUS, s.r.o. zahŕňa činnosti vykonávané doma, zatiaľ čo v pracovnej zmluve je výslovne napísané,
že je to práca vykonávaná na Slovensku, a preto žalobkyňa dochádza na Slovensko a z vykonanej práce
predkladá spoločnosti príslušné správy,
neoprávnený predpoklad, že nájomná práca na základe pracovnej zmluvy pre spoločnosť PLATINUS,

s.r.o. je realizovaná v rámci hlavného predmetu podnikania, zatiaľ čo žalobkyňa vykonáva prácu na
vlastný účet o úplne odlišnom charaktere, a pre spoločnosť PLATINUS, s.r.o. vykonáva prácu promótora
služieb a produktov poskytovaných zamestnávateľom alebo jeho klientom,
II. porušenie predpisov konania, ktoré podstatne ovplyvnilo výsledok vo veci:
1. čl. 5 vykonávacieho nariadenia spochybňovaním platnosti pracovnej zmluvy, na základe ktorej

bolo vydané potvrdenie štátu prihlásenia žalobkyne k sociálnemu
poisteniu,
2. ľubovoľné a nie slobodné ohodnotenie dôkazov a odmietnutie pripustenia ako dôkaz
dokladov uvedených žalobkyňou, počas keď predložené dokázané návrhy žalobkyne prispievali k
vysvetleniu okolností dôležitých pre posúdenie veci a tieto

rozhodnutia boli vydané pre podnikateľov v totožnom skutočnom a právnom stave,
3. nesprávne posúdenie zápisnice z kontroly vykonávanej Sociálnou poisťovňou, pobočka Čadca a
uznanie, že práca nie je v skutočnosti vykonávaná, zatiaľ čo žalobkyňa, pracuje na území Slovenska,
nie nevyhnutne v meste, ktoré je sídlom spoločnosti.
Vykonávanie práce žalobkyňou v sídle spoločnosti by nemalo byť v súlade so

zámerom zamestnávateľa, pretože táto práca sa opiera na reklamovaní spoločnosti a jej kontrahentov,
a preto nemôže byť vykonávaná v priestoroch spoločnosti, pretože sa
opiera na aktívnej reklame zamestnávateľa medzi fyzickými osobami, právnickými osobami a
podnikateľmi podnikajúcimi na Slovensku,4. vydanie napadnutého rozhodnutia na základe nesprávneho posúdenia skutkového a
právneho stavu s poukázaním na kontrolu vykonanú Sociálnou poisťovňou, pobočka Čadca ako základu
pre rozhodnutie, zatiaľ čo k reálnemu výkonu činnosti zamestnancov spoločnosti dochádza, a kontrola

bola vykonaná bez účasti žalobkyne, ktorá bola ukrátená aj písomného oznámenia pred vydaním
napadnutého rozhodnutia,
5. vydanie napadnutého rozhodnutia na základe nesprávneho posúdenia skutkového a právneho stavu
poukázaním na kontrolu vykonanú Sociálnou poisťovňou, pobočka Čadca ako základu pre rozhodnutie,
zatiaľ čo k reálnemu výkonu činnosti zamestnancov spoločnosti dochádza a kontrola bola vykonaná bez

účasti žalobkyne, ktorá bol prijatá až po ukončení kontroly a preto nebol zamestnancom spoločnosti na
začiatku alebo na konci kontroly zo strany Sociálnej poisťovne, pobočka Čadca.

3. Žalovaná vo svojom vyjadrení k správnej žalobe uviedla, že od vstupu Slovenskej republiky do
Európskej únie sa v oblasti sociálneho zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia, ktoré majú
všeobecnú právnu pôsobnosť, uplatňujú sa priamo vo všetkých členských štátoch a majú prednosť pred

vnútroštátnou legislatívou.
Základným nariadením vo vzťahu ku koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia je nariadenie (ES)
Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho
zabezpečenia (ďalej len „základné nariadenie“) v znení neskorších zmien a doplnkov. Súčasne sa
uplatňuje aj nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra

2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov
sociálneho zabezpečenia (ďalej len „vykonávacie nariadenie“) v znení neskorších zmien a doplnkov.
Základnou úlohou koordinačných nariadení je určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude v oblasti
sociálneho zabezpečenia vzťahovať na zamestnancov a samostatne zárobkovo činné osoby počas
výkonu činnosti v rámci spoločenstva. Pravidlá určujúce uplatniteľnú legislatívu, ustanovené v hlave

II základného nariadenia, majú za úlohu zabezpečiť, aby sa na fyzickú osobu nevzťahovali legislatívy
dvoch alebo viacerých členských štátov, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na danú osobu nebude
vzťahovať legislatíva žiadneho členského štátu.
V situáciách, kedy fyzické osoby zvyčajne vykonávajú svoju činnosť na území dvoch alebo viacerých
členských štátoch, t.j. ak ide o súbeh poistení, uplatňujú sa na určenie príslušnosti k právnym predpisom

tzv. osobitné pravidlá upravené v článku 13 základného nariadenia.
Podľa článku 13 ods. 3 základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná
osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha
právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva
takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s

odsekom 1.
Pri určovaní uplatniteľnej legislatívy nie je rozhodujúci status osoby ako zamestnanca, resp. samostatne
zárobkovočinnejosoby,alenajmäreálnyvýkončinnosti.Formálnezaloženiepracovnoprávnehovzťahu,
t.j. pracovnou zmluvou, ešte nezakladá zamestnancovi automaticky právo na aplikáciu článku 13 ods.
3 základného nariadenia. Samotná skutočnosť, že fyzická osoba má uzatvorenú pracovnú zmluvu

ešte neznamená, že na území Slovenskej republiky činnosť zamestnanca aj reálne vykonáva. Podľa
judikatúry Súdneho dvora je možné vyložiť pracovný pomer tak, že za pracovníka musí byť považovaný
každý, kto vykonáva skutočnú a efektívnu činnosť... (rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci
Mattem a Cikotic C-10/05).
Na účely správneho vykonávania základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia z rozhodnutia

správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. H5 z 18. marca 2010 o
spolupráci v boji proti podvodom a omylom v rámci nariadenia Rady (ES) č. 883/2004 a Európskeho
parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia vyplýva,
že orgány a inštitúcie členských štátov spolupracujú v oblasti boja proti podvodom a omylom. Na
zabezpečenie riadneho vykonávania základného nariadenia sú príslušné orgány a inštitúcie členských

štátov na základe článku 76 základného nariadenia povinné navzájom spolupracovať, vzájomne sa
informovať o relevantných skutočnostiach, poskytovať svoje služby a komunikovať medzi sebou. Preto
Sociálna poisťovňa, ktorá je príslušná inštitúcia na určenie uplatniteľnej legislatívy na území Slovenskej
republiky, bola povinná rozhodujúce skutočnosti preskúmať.
Kontrolu so zameraním na preverenie sídla zamestnávateľa a reálneho výkonu činnosti zamestnancov

zamestnávateľa na území Slovenskej republiky vykonala Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca dňa
06. marca 2013. Ku kontrole ani počas administratívneho konania zamestnanec ani zamestnávateľ
nepredložili dôkazy, ktoré by spoľahlivým spôsobom preukazovali, že k reálnemu výkonu práce zo
strany zamestnancov zamestnávateľa dochádza. Na základe získaných podkladov Sociálna poisťovňadospela k záveru, že zamestnanec reálne nevykonáva činnosť na území Slovenskej republiky. Sociálna
poisťovňa v zmysle článku 76 ods. 4 prvá veta základného nariadenia, oznámila zistené skutočnosti
poľskej inštitúcii sociálneho zabezpečenia Zaklad Ubezpieczeń Spolecznych (ďalej len „ZUS“).

Poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS, Pobočka v Opole v súlade s článkom 16 ods. 2
vykonávacieho nariadenia, zaslala Sociálnej poisťovni oznámenie č. 240000/503/UBS-IG/245095/2013
zo dňa 28. októbra 2013, ktorým ZUS na základe námietok a posúdenia predložených dokladov zo
strany Sociálnej poisťovne zmenila svoje stanovisko ohľadom určenia príslušnej legislatívy, a to tak, že
zamestnanec,vsúladesčlánkom11ods.3písm.a)základnéhonariadeniapodliehaod01.januára2013

právnympredpisomsociálnehozabezpečeniaPoľskejrepubliky.Vzhľadomnato,žeSociálnapoisťovňa,
ako inštitúcia dotknutého členského štátu, toto určenie nenamietala, stalo sa v súlade s článkom 16 ods.
3 vykonávacieho nariadenia definitívnym.

4. Správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovanej v zmysle § 199 a nasl. zákona č. 162/2015
Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len SSP) v spojení s § 177 SSP, pričom zistil, že žaloba je dôvodná.

5. Podľa § 199 ods. 1 písm. a) SSP sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie
Sociálnej poisťovne.
Podľa odseku 3 citovaného ustanovenia ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie
v sociálnych veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.

Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych
práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

Podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod prvý zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení do pôsobnosti

pobočky patrí rozhodovať v prvom stupni o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných
prípadoch.

Podľa § 172 ods. 5 citovaného zákona predmetom nedávkového konania je rozhodovanie o vzniku,
prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, o poistnom v sporných prípadoch, o

príspevku na starobné dôchodkové sporenie1) v sporných prípadoch, o pokute, o penále, o povinnosti
vrátiť dávku alebo jej časť podľa § 236 alebo o povinnosti nahradiť neprávom vyplatenú sumu na dávke
podľa § 237, o povolení splátok dlžných súm poistného, príspevku na starobné dôchodkové sporenie,1)
pokuty, penále a ostatných dlžných súm podľa § 237a a o výsledku ročného zúčtovania.

Podľa článku 13 ods. 3 nariadenia EP a Rady č. 883/2004 (základné nariadenie) osoba, ktorá zvyčajne
vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných
členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako
zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym
predpisom určeným v súlade s odsekom 1.

Podľa článku 14 ods. 5 písm. b) nariadenia EP a Rady č. 987/2009 (vykonávacie nariadenie) na účely
uplatňovania článku 13 ods. 1 základného nariadenia osobou, ktorá „zvyčajne vykonáva činnosť ako
zamestnanec v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch“, je predovšetkým osoba, ktorá: nepretržite
striedavo vykonáva činnosti s výnimkou zanedbateľných činností v dvoch alebo vo viacerých členských

štátoch, a to bez ohľadu na početnosť alebo pravidelnosť tohto striedania.

Podľa článku 16 ods. 1 vykonávacieho nariadenia osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo
vo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom
členského štátu bydliska.

Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia Určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí
uplatniteľnéprávnepredpisy,ktorésanadotknutúosobuuplatňujú,sozreteľomnačlánok13základného
nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia
informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého členského

štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva.

Podľa odseku 3 citovaného ustanovenia predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov, ako sa
stanovuje v odseku 2, sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určenépríslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak už
uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo najmenej jedna
dotknutáinštitúcianeinformovalainštitúciuurčenúpríslušnýmúradomčlenskéhoštátubydliskadokonca

tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné
stanovisko.

Z článku 3 ods. 2 vykonávacieho nariadenia vyplýva, že od osôb, na ktoré sa uplatňuje základné
nariadenie, sa vyžaduje, aby dotknutým inštitúciám postúpili informácie, dokumenty alebo podporné

doklady, ktoré sú potrebné na posúdenie ich situácie alebo situácie ich rodín, na určenie alebo
zachovanie práv a povinností a na určenie uplatniteľných právnych predpisov a ich povinností, ktoré
z nich vyplývajú. Dôkazné bremeno teda leží nielen na žalovanej, ale aj na zamestnávateľovi, resp.
zamestnancovi zamestnávateľa (teda na žalobkyni), nakoľko táto povinnosť im vyplýva z vykonávacieho
nariadenia a túto si riadne nesplnili.

6. Pokiaľ žalobkyňa namieta, že žalovaná ako i prvostupňový správny orgán nemali oprávnenie
rozhodnúť o nevzniknutí povinného poistenia žalobkyne ako zamestnanca spoločnosti PLATINUS,
s.r.o., Čadca, je nutné poukázať na právny názor žalovanej, že na základe listu poľskej inštitúcie
sociálneho zabezpečenia ZUS, ktoré bolo žalovanej doručené dňa 06. novembra 2013 (predmetná
písomnosť bola adresovaná žalobkyni a bola datovaná dňa 28.10.2013) - na základe článku 83 ods.

1 zákona z 13. októbra 1998 o systéme sociálneho poistenia v súvislosti s článkom 13 (3) nariadenia
Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 a tiež v súlade s článkom 16 (1) a (2) nariadenia
Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia
(ES) č. 883/2004 určila ZUS v Opoli poľské právne predpisy ako uplatniteľné v prípade žalobkyne v
období od 01.03.2012 do 30.06.2012 a od 01.01.2013. Vzhľadom k tomu, že Sociálna poisťovňa ako

inštitúcia dotknutého členského štátu toto určenie ďalej nenamietala, stalo sa v súlade s článkom 13
(3) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov definitívnym. Zanikla teda sporná
situácia pri určovaní uplatniteľných právnych predpisov na žalobkyňu a táto bola zamenená definitívnym
určením poľského zákonodarstva v zmysle článku 16 (4) vykonávacieho nariadenia.
Ak bol zamestnanec zamestnávateľom prihlásený do registra poisťovne (žalovanej) od 01. januára 2013,

pričom z definitívneho určenia uplatniteľnej legislatívy - právnych predpisov sociálneho zabezpečenia
Poľskej republiky vyplýva, že zamestnancovi (žalobkyni) dňom 01. januára 2013 príslušnosť právnych
predpisov Slovenskej republiky nevznikla, bolo potrebné odstrániť dôsledky nesprávnej registrácie
zamestnanca v registri poistencov vydaním rozhodnutia, ktoré však musí konštatovať vylúčenie
právomoci Sociálnej poisťovni vo veci konať. Definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov

Poľskej republiky totiž vylučuje právomoc Sociálnej poisťovne, aby vydala rozhodnutie, ktorým určuje, že
žalobkyni nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie
v nezamestnanosti ako zamestnancovi PLATINUS, s.r.o., Čadca od 01. januára 2013 podľa slovenskej
legislatívy v oblasti sociálneho zabezpečenia.

7. Správny súd s prihliadnutím na zásadu výlučnosti uplatniteľných právnych predpisov v oblasti
sociálneho zabezpečenia a na zásadu lojálnej spolupráce v zmysle článku 4 ods. 3 Zmluvy o
Európskej únii konštatuje, že definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov už ďalej nemôžu
spochybniť inštitúcie sociálneho zabezpečenia, ale ani súdy členského štátu, ktorého právneho predpisy
sa neuplatňujú v zmysle definitívneho určenia. Podľa odôvodnenia článku 7 vety prvej a druhej

vykonávacieho nariadenia osoby, na ktoré sa vzťahuje toto nariadenie, by mali od príslušnej inštitúcie
dostať včas odpoveď na svoje žiadosti. Odpoveď by sa mala poskytnúť najneskôr v rámci lehôt
stanovenýchprávnychpredpisovdotknutýchčlenskýchštátovosociálnomzabezpečenízapredpokladu,
že takéto lehoty boli stanovené.

8. V súvislosti s definitívnym určením uplatniteľnej legislatívy správny súd poukazuje na rozsudok
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžso/20/2015 z 27. apríla 2016, podľa ktorého „Ak teda žalovaný a
príslušný orgán sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky v súlade s článkom 15 a 16 vykonávacieho
nariadenia definitívne určili uplatniteľné právne predpisy, čo v konaní nebolo sporné, sa Najvyšší súd
stotožnil s právnym názorom krajského súdu, podľa ktorého nie je kompetencia krajského súdu tento

postup správnych orgánov preskúmavať a vyhodnocovať. Uvedené platí aj v prípade, že by došlo
k definitívnemu určeniu uplatniteľných právnych predpisov v rozpore s ustanoveniami základného
vykonávacieho nariadenia a takéto definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov je pre súd
záväzné.“9. Správny súd konštatuje, že pokiaľ medzi inštitúciami sociálneho zabezpečenia Poľskej a Slovenskej
republiky došlo k dohode o uplatniteľnej legislatíve v oblasti sociálneho poistenia zamestnanca

(žalobkyne) tak, že sa na ňu vzťahuje legislatíva sociálneho poistenia Poľskej republiky a táto skutočnosť
vylučuje právomoc Sociálnej poisťovne, aby vydala rozhodnutie, ktorým určuje, že žalobkyni ako
zamestnancovi nevzniklo sociálne poistenie podľa slovenskej legislatívy, mala žalovaná v danej veci
postupovať podľa § 30 ods. 1 písm. e) zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok) a
konanie vo veci zastaviť po zistení, že nie je príslušným orgánom na konanie a vec nemožno postúpiť

príslušnému orgánu, a to práve na základe akceptovania definitívneho určenia uplatniteľnej legislatívy
v oblasti sociálneho poistenia žalobkyne. Takýmto spôsobom by došlo k náprave nesprávnej registrácie
žalobkyne zo strany Sociálnej poisťovne.

10. Na základe uvedených záverov správny súd uvádza, že rozhodnutie žalovanej je nezákonné,
preto žalobu považoval za dôvodnú, preto postupom podľa § 191 ods. 1 písm. c) a ods. 3 SSP zrušil

rozhodnutie žalovanej a zároveň zrušil aj prvostupňové rozhodnutie (pobočky žalovanej) a vec vrátil
prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie.
V ďalšom konaní prvostupňový správny orgán (pobočka žalovanej) zohľadní prezentovaný právny
názor a bude postupovať primeraným procesným spôsobom. Žalovaná a prvostupňový správny orgán
sú viazaní právnym názorom správneho súdu, ktorý vychádza z právneho názoru kasačného súdu

vysloveného v rozhodnutí č. k. 7Sžsk/65/2020 (teda z rozhodnutia Veľkého senátu správneho kolégia
Najvyššieho súdu SR vo veci vedenej pod sp. zn. 1Vs/1/2018 zo dňa 04. decembra 2018).

11. O trovách konania rozhodol správny súd tak, že žalobkyni, napriek tomu, že bola v konaní úspešným
účastníkom, náhradu trov konania nepriznal podľa § 167 ods. 3 písm. a) SSP, podľa ktorého môže

správny súd tiež rozhodnúť, že náhradu trov konania celkom alebo sčasti neprizná, ak existujú dôvody
hodné osobitného zreteľa, pričom za takéto dôvody považuje správny súd práve rozhodnutie Veľkého
senátu správneho kolégia Najvyššieho súdu SR zo dňa 04. decembra 2018, ktoré je pre správny súd
záväzné, ako aj s poukazom na skutočnosť, že spor sa ťahá od roku 2013. Žalovanej náhrada trov
konania neprináleží.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ak to zákon pripúšťa (§ 439, § 440 SSP) v
lehote 1 mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu, ktorá sa podáva na krajskom súde, ktorý
napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania
podľa § 57 SSP uviesť

a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
SSP sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné
podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d),
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.