Rozsudok ,
Potvrdené, Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 31. máj 2018

Súd: Okresný súd Vranov nad Topľou
Spisová značka: 4Cpr/6/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8814210622
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Kozenko

ECLI: ECLI:SK:OSVT:2018:8814210622.12

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Vranov nad Topľou samosudcom JUDr. Jánom Kozenkom v spore žalobcu: D. S., A.. XX.

XX. XXXX, S. W. XXX XX W. XX, zastúpený JUDr. Ladislavom Juskom, advokátom, Račí potok 3, 040
01 Košice, proti žalovanému: STD DONIVO, a.s., IČO: 31 678 343, Mlynská 1346, 093 01 Vranov nad
Topľou, zastúpený AK NOVIKMEC, s.r.o., advokátska kancelária, Rázusova 125, 093 01 Vranov nad
Topľou, IČO: 36 678 701, o zaplatenie 9.309,36 € s prísl., takto

r o z h o d o l :

I. Súd z a v ä z u j e žalovaného uhradiť žalobcovi sumu 8.510,29 € s úrokom z omeškania vo výške
5,05% od 13.2.2015 až do dňa zaplatenia, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Súd žalobu žalobcu, čo do zvyšku, z a m i e t a .

III. Súd z a v ä z u j e žalovaného zaplatiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 42%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa pôvodne podanou žalobou domáhal zaplatenia sumy 9.309,36 € s ročným úrokom z
omeškania vo výške 5,25% od 1.6.2014 do zaplatenia, ako aj úhrady trov konania. Svoju žalobu
odôvodnil tým, že dňa 4.10.2010 so žalovaným uzatvoril pracovný pomer na pracovnú pozíciu vodič
medzinárodnej kamiónovej dopravy, pričom Dohodou č. 1 o zmene pracovnej zmluvy zo 4.10.2010
sa pracovný pomer dojednal na dobu neurčitú. Náplňou jeho práce bolo vedenie nákladného

motorového vozidla za účelom prepravy tovaru v rámci Európy, podľa pokynov zamestnávateľa,
manipulačné práce pri vykládke, resp. nakládke tovaru a starostlivosť o zverené vozidlo. Prácu
vykonával v Nemecku. Dňa 16.4.2014 mu bolo doručené okamžité skončenie pracovného pomeru,
v zmysle ktorého bol s ním ukončený pracovný pomer z dôvodu, že dňa 31.3.2014 mal byť pod
vplyvom alkoholu, čím sa mal dopustiť podľa žalobcu závažného porušenia pracovnej disciplíny, ako
aj spôsobiť zamestnávateľovi škodu. Z dôvodu, že prevzal okamžité skončenie pracovného pomeru,
chcel si usporiadať svoje dokumenty, týkajúce sa jeho zamestnávateľa, pričom zistil nezrovnalosti, a to

najmä, že mu jeho zamestnávateľ riadne nevyplácal stravné a nepreplácal mu náhrady za používanie
vlastného osobného motorového vozidla. Podľa výplatných pások, sumy vyplácané ako nezdaniteľná
časť mzdy nekorešpondovala s celkovou sumou, ktorá mu mala byť vyplatená ako stravné a taktiež
nekorešpondovala ani s cestovnými nákladmi, ktoré mu mali byť vyplácané za cestu z Bratislavy do
mesta Linz v Rakúsku a späť. Uvedenú cestu vždy absolvoval vlastným motorovým vozidlom a viezol
i ďalších kolegov. Miesto nástupu bolo v Bratislave a z mesta Linz pokračovali do Nemecka kamiónmi
zamestnávateľa. Stravné, ktoré mu malo byť vyplácané, bolo zamestnávateľom určené vo výške 55,-

€/deň, a to pre všetkých vodičov s výkonom práce v Nemecku. V súvislosti s danými skutočnosťami
kontaktoval zamestnávateľa, aby mu zaslal zmluvu, podľa ktorej mu mali byť vyplácané cestovné
náhrady, avšak ani po niekoľkých telefonátom a e-mailoch zmluvu neobdržal. Podpísanú zmluvu mu
žalovaný nikdy nedal. Uviedol, že výplatné pásky sú neprehľadné, pretože nie je možné určiť, aká sumamu bola vyplatená v podobe stravného a aká v podobe cestovných náhrad. Zároveň mu zamestnávateľ
sťahoval zo mzdy časť peňazí, avšak o týchto skutočnostiach nebol ani len informovaný. Podrobné
údaje o reálne vyplatených čiastkach a výške platieb, ktoré mu mali byť od mesiaca 10/2011 do

konca 4/2014 vyplatené rozviedol v tabuľke s tým, že mu malo byť, podľa jeho názoru, na diétach
a cestovnom vyplatená suma 34.695,10 €, avšak v skutočnosti mu bola vyplatená 25.385,74 €, teda
rozdiel predstavoval žalovanú sumu 9.309,36 €. Neskôr však po vykonaní dokazovania a po podaní
odborného znaleckého vyjadrenia žiadal pripustiť zmenu žaloby tak, že žalovaný je povinný do 3 dní
od právoplatnosti rozsudku zaplatiť žalobcovi sumu 11.987,90 € spolu s ročným úrokom z omeškania

vo výške 5,25 % od 1.6.2014 až do dňa zaplatenia, ako aj uhradiť trovy konania. K žalobe pripojil
listinné dôkazy, a to pracovnú zmluvu, dohodu o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 4.10.2010, okamžité
skončenie pracovného pomeru, výplatné pásky.

2. Súd na pojednávaní dňa 14.12.2017 uznesením, za prítomnosti zástupcov oboch účastníkov, pripustil
zmenu žaloby tak, ako to žiadal žalobca a ako je to uvedené v predchádzajúcom odseku.

3. Žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu vo svojom písomnom vyjadrení k žalobe uviedol,
že žiada žalobu zamietnuť, ako neodôvodnenú. Svoje stanovisko odôvodnil tým, že údaje uvedené
v tabuľke žalobcu, ktorá tvorí súčasť jeho žaloby, sú nepresné a nezodpovedajú skutočnému nároku
žalobcu, ktorý bol riadne vyplatený. Žalobca nesprávne uviedol, že výška stravného pre vodičov, ktorí

vykonávajú prácu v Nemecku a Rakúsku, bola určená zamestnávateľom vo výške 55,- €/deň. Výška
stravného, ktoré žalovaný vypláca vodičom s výkonom práce v Nemecku a Rakúsku, je vo výške 45,-
€/ deň, pričom táto suma je plne v súlade so zákonom č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách,
v nadväznosti na Opatrenie Ministerstva financií Slovenskej republiky č. 401/2012. Žalovaný mal so
žalobcom navyše v čl. II. Pracovnej zmluvy - ďalšie dojednané podmienky, dohodnuté zníženie výšky

stravného o 25%, a to v súlade s §5 ods. 5 Zákona o cestovných náhradách. Napriek tejto dohode však
žalovaný vyplácal žalobcovi celú sumu stravného vo výške 45,- €/ deň. Žalobca svoj nárok odôvodňuje
nielen nesprávnou výškou stravného, ale aj nesprávnym a nepravdivým počtom odpracovaných dní, za
ktoré mu vznikol nárok na ich vyplatenie. Napriek tomu, že vo výplatných páskach za jednotlivé obdobia
je ako počet odpracovaných dní uvedený počet, ktorý uvádza žalobca v žalobe, nie za všetky tieto

dni mu vznikol nárok na stravné, keďže v položke „odpracované dni“ na výplatnej páske sú zahrnuté
aj dni „náhradného voľna“, počas ktorých zamestnanec reálne prácu nevykonáva, ale náhrady mzdy
mu za tieto dni patrí. Nárok na stravné mu však z tohto dôvodu nevzniká. Pracovný čas vodičom
medzinárodnej kamiónovej dopravy je upravovaný osobitným zákonom č. 462/2007 Z.z. o organizácií
pracovného času v doprave, v ktorom sú stanovené maximálne doby pracovného času v doprave, v

ktorom sú stanovené maximálne doby pracovného času, minimálne doby odpočinku, ako aj pravidlá
rozvrhnutia nerovnomerného pracovného času. Práve z dôvodu tejto osobitnej úpravy pracovného času
vzniká vodičom po odpracovaní určitej doby nárok na platené náhradné voľno, avšak bez nároku
na stravné, keďže v čase tohto čerpania pracovnú činnosť v zahraničí nevykonáva. V prílohe tohto
vyjadrenia pripojil jednotlivé mesačné vyúčtovania zahraničných pracovných ciest za obdobia 10/2011 -

4/2014, kde je uvedený ich presný rozpis podľa jednotlivých dní, v tom ktorom mesiaci, vrátane spôsobu
výpočtu mesačného stravného a náhrad za používanie súkromného motorového vozidla, ktoré žalovaný
uhrádzal nad rámec svojich zákonných povinnosti. Žalobca sa popri nároku na zaplatenie stravného
domáha taktiež zaplatenia náhrady za používanie súkromného motorového vozidla, a to za cesty, ktoré
žalobca vykonal z Bratislavy do mesta Linz v Rakúsku, ktoré bolo v prípade žalobcu miesto nástupu na

výkon práce. S týmto tvrdením žalobcu žalovaný nesúhlasil. Poukázal na to, že žalovaný zabezpečuje
prepravu vodičov na miesto pravidelného nástupu do zamestnania služobnými motorovými vozidlami a
v prípade, keď sa zamestnanec rozhodne zabezpečiť dopravu na miesto nástupu vlastným motorovým
vozidlom, je len na rozhodnutí zamestnávateľa, či takúto náhradu zamestnancovi preplatí a v akej
výške. Z jednotlivých vyúčtovaní zahraničných pracovných ciest však vyplýva, že žalovaný aj nad

rámec svojich povinnosti niektoré cesty žalobcovi preplácal. Na základe vyššie uvedených skutočnosti
navrhoval žalobu po vykonanom dokazovaní zamietnuť a priznať mu náhradu trov konania.

4. V písomnom vyjadrení k dokazovaniu uviedol, že cieľom vykonaného dokazovania má byť podľa
názoru žalobcu preukázanie tej skutočnosti, že medzi žalobcom a žalovaným existovala osobitná

dohoda, na základe ktorej mal žalobca nárok na vyplácanie cestovných náhrad - stravného v sume
55,- denne, ako aj nárok na odplatu za používanie súkromného motorového vozidla. Ako uviedol aj
sám žalobca, žiadna takáto dohoda však nebola uzatvorená písomne. Žalovaný poukázal na ust. §9
Zák.č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách. Zo znenia tohto ustanovenia jednoznačne vyplýva, žeakákoľvek prípadná dohoda o poskytovaní vyšších cestovných náhrad musí byť dohodnutá písomne,
a to buď v kolektívnej zmluve, pracovnej zmluve alebo inej písomnej podobe. Ako to však potvrdil
aj sám žalobca, žiadna takáto dohoda uzatvorená v písomnej, a teda jedinej zákonnej forme, ktorá

by zakladala jej platnosť, neexistuje. Na uzatvorenie takejto dohody by bol navyše oprávnený za
zamestnávateľa konať len štatutárny orgán, to znamená dvaja členovia predstavenstva spoločne
alebo predseda predstavenstva samostatne. F. S., ktorého spomínal žalobca na pojednávaní dňa
9.6.2015, však ako člen predstavenstva nefiguruje a nikdy nefiguroval a zo svojej pracovnej pozície
u žalovaného nemá oprávnenie uzatvárať osobitné dohody so zamestnancami nad rámec zákona.

Akékoľvek výpovede svedkov, ktorých navrhol vypočuť žalobca, sú teda vo vzťahu k prejednávanej
veci a zisťovaniu skutkového stavu právne irelevantné. Ich predvolaním by naopak došlo k porušeniu
základných zásad občianskeho súdneho konania, ktorými sú zásada hospodárnosti a zásada rýchlosti
konania. Žalovaný mal za to, že je potrebné v prvom rade sa vysporiadať s právnou otázkou, či
takáto dohoda, ktorou sa poskytujú zamestnancovi náhrady nad rámec zákona, musí alebo nemusí
byť písomne uzatvorená so štatutárnym orgánom zamestnávateľa. Čo sa týka návrhov na vykonanie

dokazovania zo strany žalovaného, uviedol, že nemá žiadne návrhy na vykonanie dokazovania, pričom
s ohľadom na vyššie uvedené, nenavrhol ani pôvodne plánovaného svedka p. F. S.. K vyjadreniu
pripojil Opatrenie Ministerstva financií SR, vyúčtovanie zahraničných pracovných ciest žalobcu, resp.
rekapituláciu jednotlivých vyúčtovaní, výplatné pásky žalobcu, ako aj X. U. Y. P. O..

5. Súd vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi tak, ako boli predložené účastníkmi a uvádzané vyššie
a zistil tento skutočný stav veci:

6. Žalobca vo svojej výpovedi uviedol, že pokiaľ pracoval u žalovaného, pracoval v 3-týždňových
turnusoch, z mesiaca odpracoval 15 dní, ale vonku bol 21 dní. Z domu išiel autom do Linzu, kde bral aj

svojich spolupracovníkov. Ich zoznam musel zamestnancovi predkladať, resp. dostal zoznam, ktorých
mal so sebou zobrať. Potvrdil, že jeho bývalý zamestnávateľ dopravoval určitý počet zamestnancov,
zvyšok sa dopravoval svojimi vlastnými osobnými motorovými vozidlami. Po dôjdení do Linzu svojím
autom, ktoré nechal na parkovisku fi Schenker, nasadol do kamióna, ktorým ho bral iný šofér do Hagenu.
Po 3 týždňoch a dovezení kamiónom do Linzu nasadol so svojho auta spolu s inými pracovníkmi a

pokračoval v ceste domov. Dohodnuté bolo, že mu budú preplácať 100,- €, potom to znížili na 55,-
€. Takýmto spôsobom sa prepravovalo cca 70 pracovníkov. Uviedol, že približne posledného polroka
nielen jemu, ale aj ostatným pracovníkom bolo vyplácané po 50,- €. Uviedol, že podpisoval určitý papier
zamestnávateľovi, avšak nemal vedomosť o tom, či tam bolo uvedené, že mu budú preplácať jednu
cestu,či100,-€alebo50,-€.Pripodpisovanímuseluviesťajtechnickýpreukazautaaostatnénáležitosti,

avšak kópiu dokladu od zamestnávateľa nedostal. Stávalo sa, že niekedy pracoval aj dlhšie ako 3
týždne (možno 3-4-krát ročne) a bolo mu vyplácané diéty po 55,- €. Dodal, že každý, kto robil denného
vodiča, mal preplácané 55,- €, s tým, že pod 55,- € nešiel žiaden šofér. O výške preplácania diét bola
ústna dohoda. Nemal vedomosť o nejakej osobitnej dohode medzi ním a bývalým zamestnávateľom -
žalovaným.

7. X. F. S. uviedol, že firma by vedela zabezpečiť pre svojich pracovníkom cestu z Bratislavy do
zamestnania a späť, avšak títo mali nepravidelnú robotu, preto sa ústne dohodol s týmito pracovníkmi,
že im budú preplácať nejakú sumu. Miesto nástupu do práce bola Bratislava, kde pripustil možnosť, že
žalobca mohol voziť svojich kolegov - vodičov z Bratislavy do Linzu, odkiaľ pokračovali zamestnanci

ďalej na svoje pracoviská kamiónmi. Pokiaľ sa týka sadzby stravného, táto bola daná zákonom danej
krajiny. Stravné vypočítalo ekonomické oddelenie. Nevedel sa rozpamätať, či niekomu z vodičov bolo
priznávané stravné vo výške 55,- €, hoci pripustil, že niekto takú sumu dostával, niekto nie.

8. X. X. U. uviedol, že u žalovaného pracoval v rokoch 2010-2015. Z domu cestoval do Bratislavy

a potom do Linzu svojím autom, podobne ako žalobca. Po odstavení auta z Linzu išli do Nemecka
kamiónmi. Cesta z Linzu do Nemecka trvala kamiónom 9-10 hodín, z Bratislavy do Linzu osobným
autom 2 hod. Žalovaný mal aj osobné autá na prepravu ľudí, avšak týchto bolo málo, preto sa jazdilo
aj súkromnými osobnými motorovými vozidlami. Potvrdil, že nejaká dohoda medzi firmou a vlastníkmi
motorových vozidiel o ich používaní a preplácaní bola. Dohoda o výške stravného bola od 55,- € do

59,- €, podľa toho, kto na akej linke pracoval.

9. X. F. U. uviedol, že u žalovaného pracuje ako vodič od roku 2012, pracoval aj so žalobcom s tým, že
podľa náročnosti linky bolo vyplácané stravné 45,- € - 55,- €. Náročnosť linky záležala od počtu vykládok,nakládok, ako aj od počtu kilometrov. Pokiaľ pracoval so žalobcom, k výške poskytovaného stravného
sa vyjadril tak, že to bolo rôzne. Žalobca pracoval na ľahšej linke a potvrdil tú skutočnosť, že na vlastnú
žiadosť využívali vlastné motorové vozidlá. Výšku stravného určoval p. S. podľa toho, či šofér išiel na

náves alebo kontajner, alebo či bol denným alebo nočným šoférom.

10. X. X. M. sa vyjadril, že pracoval na podobných linkách ako žalobca. So stravným to bolo individuálne.
Na každej linke to bolo od 45,- € do 55,- €, kde výšku určoval personálny manažér p. S., podľa náročnosti
linky, ktorá náročnosť sa určovala podľa vykládok, nakládok. Žalobca, podľa jeho vedomosti, pracoval

na jednej z ľahších liniek, tento mal súpravovú linku. Pokiaľ sa týka ťažších, resp. ľahších liniek, uviedol,
že to bolo individuálne. Pracovníci sa do práce dopravovali vlastnými osobnými autami, či už sami,
alebo spolu s inými spolupracovníkmi, avšak nebola o tom žiadna písomná dohoda. Vlastnými autami
chodili z dôvodu, že tam bolo cca 40 vodičov, ktorí končili rôzne, a keďže nechceli čakať, zamestnávateľ
im umožnil využívať vlastné motorové vozidlá. V rokoch 2011-2014 mal zamestnávateľ možno 5-6 áut
na prevoz svojich pracovníkov a v tom čase mal na mieste, kde pracoval žalobca, asi 130 pracovníkov.

Zamestnávateľ sa ich pýtal, či má zabezpečiť auto alebo sa dopravia iným spôsobom, s tým, že ak
niekto odmietol cestovať motorovým vozidlom zabezpečovaným zamestnávateľom, bolo mu preplácané
50,- €. On osobne poberal paušálny plat, lebo nemal stálu linku - týždeň pracoval na jednej, potom na
druhej linke, keďže zastupoval spolupracovníkov, napr. počas dovolenky.

11. Z podaného odborného vyjadrenia znalca Ing. Martina Križana, PhD., č. 1/2017 (čl. 197-237)
vyplýva, že pokiaľ sa týka stravného, je potrebné postupovať v zmysle zákona č. 283/2002 Z.z.
o cestovných náhradách počas pracovnej cesty v zahraničí, vrátane výkonu práce v zahraničí, do
skončenia tejto pracovnej cesty, č. 462/2007 Z.z. o organizácií pracovného času v doprave a Európskej
dohody o práci osádok vozidiel v medzinárodnej doprave (dohoda AETR), pričom základné sadzby

stravného ustanovuje všeobecne záväzný predpis - Opatrenie č. 401/2012 Z.z. Ministerstva financií
Slovenskej republiky, ktorým sa ustanovujú základné sadzby stravného v eurách alebo v cudzej mene
pri zahraničných pracovných cestách. Z toho vyplýva, že žalobcovi by malo prislúchať stravné za
každý deň, až do skončenia pracovnej cesty, v základnej sadzbe 45,- €/deň, ktoré platí pre Nemecko
a Rakúsko. Znalec mimo iného zistil, že za dni uznané v Nemecku ako štátne sviatky, kedy nemohol

žalobca vykonávať pracovnú činnosť, a za dni, za ktoré neboli v karte vodiča evidované žiadne záznamy
o pracovnej činnosti alebo boli evidované len krátke časové záznamy o pracovnej činnosti, prislúcha
žalobcovi v základnej sadzbe stravné 45,- €/ deň, platné pre Nemecko a Rakúsko, ako je to zjavné z
vyššie uvádzaného Opatrenia č. 401/2012 Z.z. Ministerstva financií SR. Celková hodnota stravného
za sledované obdobie pri základnej sadzbe 45,- €/deň predstavuje výšku 26.325,- €.

Okrem toho, podľa odborného vyjadrenia znalca, žalobcovi patrí za pracovnú cestu základná náhrada za
každý jeden kilometer jazdy a náhrada za spotrebované pohonné látky, ktoré vyplývajú zo zahraničných
pracovných ciest, uskutočnených od 1.10.2011 do 30.4.2014 . Od 1.1.2009 je stanovená Opatrením
Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR. č. 632/2008 Z.z. suma základnej náhrady za jeden
kilometer jazdy pre osobné cestné motorové vozidlá vo výške 0,183 € s tým, že pracovná cesta žalobcu

začínala v meste Bratislava, s cieľom cesty v meste Linz (Rakúsko) a po ukončení pracovnej cesty
končila v Bratislave. Vzdialenosť medzi mestami Bratislava a Linz je 269 km. Celkovo prejdená
vzdialenosť na trase Bratislava - Linz - Bratislava je 538 km. Celková hodnota základnej náhrady
za každý jeden kilometer jazdy uskutočnenej v súvislosti s vykonanými zahraničnými cestami počas
sledovaného obdobia, predstavuje sumu 3.002,85 €. Náhrada za spotrebované pohonné látky sa počíta

podľa cien pohonných látok (PHL) prepočítaných podľa spotreby uvedenej v technickom preukaze, resp.
v osvedčení o evidencii a pri výpočte spotreby pohonných hmôt pri vykonaní pracovnej cesty - Bratislava
- Linz, dlhej 269 km, tam a späť, by celková hodnota náhrady za spotrebované pohonné hmoty pri
vykonaných zahraničných cestách počas sledovaného obdobia činila spolu sumu 2.093,18 €. Znalec
výpočet stravného, ako aj základných náhrad za každý kilometer jazdy, ako aj spotrebované pohonné

hmoty, uviedol v prehľadných tabuľkách jeho odborného vyjadrenia.

12. V doplnení stanoviska, po pripomienkach žalovaného, znalec Ing. Martin Križan, PhD., uviedol, že
pri vypracovaní odborného vyjadrenia zohľadnil znenie pracovnej zmluvy žalobcu, v ktorej je uvedené
miesto výkonu práce, sídlo zamestnávateľa a sídlo odštepného závodu, s tým, že podľa zák.č. 283/2002

Z.z. o cestovných náhradách, pravidelné pracovisko je miesto písomne dohodnuté so zamestnancom.
Ak také miesto nie je dohodnuté, je miesto výkonu práce dohodnuté v pracovnej zmluve alebo dohodách
o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru. Ak ide o zamestnancov, ktorým častá zmena
pracoviska vyplýva z osobitnej povahy povolania, možno ako pravidelné pracovisko dohodnúť aj miestopobytu. V tomto prípade, ak by medzi zamestnávateľom a zamestnancom existovala dohoda na mieste
pobytu ako pravidelnom pracovisku, tak miesto pobytu zamestnanca by sa nachádzalo v Nemecku, v
mesteHagen,vktorommalizamestnancizostranyzamestnávateľazabezpečenéubytovanie.Vtakomto

prípade by zamestnancovi prislúchalo za každý kalendárny deň strávený na zahraničnej pracovnej
ceste, až do jej skončenia, stravné v základnej sadzbe 45,- €/ deň. Za všetky dni stravné v zahraničí
celkové stravné vyplatené zamestnancovi, za obdobie od 1.10.2011 do 30.4.2014, pri základnej sadzbe
45,- €/deň, by činilo výšku 26.325,- € .

13. Z čestných prehlásení predložených žalobcom, podpísaných X. U. Y. C. L., vyplýva, že STD
DONIVO, a.s,, žalovaný, ako zamestnávateľ, určil odlišne od právnych predpisov stravné 55,- €/ deň,
pre všetkých vodičov s výkonom práce v Nemecku, podľa dohody s jednotlivými vodičmi. Okrem toho
zamestnávateľuzatváralsozamestnancamidohody,nazákladektorýchmalpreplácaťnákladycestovné
zamestnancom pri používaní vlastných osobných motorových vozidiel, k čomu predkladali doklady. So
zamestnávateľom bola uzavretá dohoda o mieste nástupu do práce vždy v Bratislave.

14. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 283/2002 Z.z. zamestnancovi vyslanému na pracovnú cestu patrí
a) náhrada preukázaných cestovných výdavkov, b) náhrada preukázaných výdavkov za ubytovanie,
c) stravné, d) náhrada preukázaných potrebných vedľajších výdavkov, e) náhrada preukázaných
cestovných výdavkov na cesty na návštevu rodiny.

15. V ust. § 4 ods. 2 zákona č. 283/2002 Z.z. sa uvádza, že preukazovanie výdavkov podľa ods. 1 sa
nevzťahuje na prípady, ak zamestnávateľ uzná výdavky zamestnancovi iným spôsobom ustanoveným
týmto zákonom.

16. Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 283/2002 Z.z. zamestnancovi patrí stravné za každý kalendárny deň
pracovnejcestyzapodmienokustanovenýchtýmtozákonom.Sumastravnéhojeustanovenávzávislosti
od času trvania pracovnej cesty v kalendárnom dni, pričom čas trvania pracovnej cesty je rozdelený na
časové pásma a) 5 až 12 hodín, b) na 12 hodín až 18 hodín, c) nad 18 hodín.

17. V zmysle § 5 ods. 5 zákona č. 283/2002 Z. z., so zamestnancom, ktorému častá zmena pracoviska
vyplýva z osobitnej povahy povolania, možno v pracovnej zmluve alebo v dohode o vykonaní práce
dohodnúť odchýlne tohto zákona podmienky na poskytovanie stravného, ako aj nižšie sumy stravného,
najviac však o 25 % z ustanovenej sumy stravného; suma stravného sa zaokrúhli na desiatky halierov
nahor.

18. Podľa § 10 zákona č. 283/2002 Z. z., na poskytovanie náhrad pri zahraničných pracovných cestách,
vrátane iných náhrad a vyšších náhrad sa vzťahujú ust. § 3 až 9, ak tento zákon neustanovuje inak.

19. Z § 13 zákona č. 283/2002 Z. z. vyplýva, že pri zahraničnej pracovnej ceste zamestnancovi patrí za

každý kalendárny deň zahraničnej pracovnej cesty za podmienok ustanovených týmto zákonom stravné
v inej ako slovenskej mene. Stravné v inej ako slovenskej mene je ustanovené v závislosti od času
trvania zahraničnej pracovnej cesty mimo územia Slovenskej republiky v kalendárnom dni, pričom čas
trvania zahraničnej pracovnej cesty mimo územia Slovenskej republiky je rozdelený na časové pásma
a) do 6 hodín vrátane, b) nad 6 hodín až 12 hodín, c) nad 12 hodín.

20. Podľa § 13 ods. 5 zákona č. 283/2002 Z. z. so zamestnancom, ktorému častá zmena pracoviska
vyplýva z osobitnej povahy povolania, možno dohodnúť v pracovnej zmluve odchýlne od tohto zákona
podmienky na poskytovanie stravného v inej ako slovenskej mene, ak aj nižšie stravné, ako je
ustanovené v ods. 4, najviac však 25 %, pre člena posádky plavidla vnútrozemskej plavby, najviac o

50 %.

21. V zmysle § 13 ods. 6 zákona č. 283/2002 Z. ž., ak je pri zahraničnej pracovnej ceste v doklade o
ubytovaní zamestnanca preukázané poskytnutie raňajok, zamestnávateľ mu poskytne stravné v inej ako
slovenskej mene, určené podľa ods. 1 až 5, znížené o a)preukázanú sumu za poskytnuté raňajky, b)

20 % ak preukázaná suma výdavku za poskytnuté raňajky je vyššia ako 20 % zo stravného určeného
podľa ods. 1 až 5, alebo ak suma výdavku za poskytnuté raňajky nie je vyčíslená.22. Podľa § 14 zákona č. 283/2002 Z. z. zamestnávateľ poskytne zamestnancovi pri zahraničnej
pracovnej ceste popri náhrade preukázaných potrebných vedľajších výdavkov ( § 4 ods. 1 písm. d) )
vreckové v inej ako slovenskej mene vo výške od 5 % do 40 % stravného ustanoveného podľa § 13

ods. 4.

23. Ako vyplýva z § 36 zákona č. 283/2002 Z. z., ak zamestnanec požiada o poskytnutie preddavku na
náhrady podľa tohto zákona je zamestnávateľ povinný mu tento preddavok do sumy predpokladaných
náhrad poskytnúť. Zamestnávateľ môže zamestnancom, ktorým častá zmena pracoviska vyplýva z

osobitnej povahy povolania poskytnúť preddavok jedným rozhodnutím, a) pre viacerých zamestnancov,
b) na viacero pracovných ciest zamestnanca.

24. Podľa § 36 ods. 3 zákona č. 283/2002 Z. z., zamestnanec je povinný do 10 pracovných dní po
dni skončenia pracovnej cesty predložiť zamestnávateľovi písomné doklady potrebné na vyúčtovanie
pracovnej cesty a tiež vrátiť nevyúčtovaný preddavok.

25. V zmysle § 36 ods. 4 zákona č. 283/2002 Z. z., zamestnávateľ je povinný do 10 pracovných dní odo
dňa predloženia písomných dokladov vykonať vyúčtovanie pracovnej cesty zamestnanca a uspokojiť
jeho nároky.

26.Vust.§191CSPsauvádza, žedôkazysúdhodnotípodľasvojejúvahy,atokaždýdôkazjednotlivo, a
všetkyvichvzájomnej súvislosti. Pritomstarostlivoprihliada, čovyšlozakonanianajavo. Vierohodnosť
každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak.

27. Hodnotiac dôkazy v zmysle vyššie uvedeného ust. §191 CSP, na základe vykonaného dokazovania

súd dospel k záveru, že v uvedenom prípade si žalovaný nesplnil svoju povinnosť, nevyplatil žalobcovi
plnú náhradu za vykonané zahraničné pracovné cesty za sledované obdobie od 1.10.2011 do 30.4.2014,
kedy mu mal vyplatiť hodnotu základnej náhrady za každý jeden km jazdy uskutočnenej v súvislosti
s vykonanými zahraničnými cestami počas sledovaného obdobia, kedy mu mal vyplatiť sumu ešte
3.002,85 €, ako ani celkovú hodnotu náhrady na spotrebované pohonné hmoty pri uskutočnených

pracovných cestách počas sledovaného obdobia, čo predstavuje sumu 2.093,18 €. Taktiež mu nevyplatil
ani celkovú hodnotu stravného za sledované obdobie, kde súd vychádzal zo základnej sadzby 50,- €/
deň, čo predstavuje výšku 29.250,- €. Celková výška nevyplatených cestovných náhrad by mala činiť
sumu 37.271,03 € a po odpočítaní vyplatenej čiastky 25.835,74 € by mal žalovaný uhradiť žalobcovi
sumu 8.510,29 €.

28. Súd pri stanovení výšky základnej náhrady za každý jeden km jazdy v súvislosti s vykonanými
zahraničnými pracovnými cestami počas žalovaného - sledovaného obdobia, ako aj pri stanovení
celkovej náhrady za spotrebované pohonné hmoty vychádzal z odborného znaleckého vyjadrenia. O
znaleckom odbornom vyjadrení znalca Ing. Martina Križana, PhD., a to o jeho objektívnosti a správnosti,

nemal súd pochybnosti. Z tohto vychádzal aj pri stanovení výšky stravného za sledované obdobie,
avšak po vykonanom dokazovaní, pri hodnotení dôkazov dospel k záveru, že žalobcovi prináleží výška
stravného 50,- € denne. Žalovaným bolo nepochybne vyplácané stravné vodičom kamiónovej dopravy,
kde pracoval žalobca, viac ako 45,- € denne, stanovené vyššie uvádzaným Opatrením Ministerstva
financií SR (pre Nemecko a Rakúsko). Žalobcom predloženými čestnými vyhláseniami X. U., C. L.,

žalobcovým tvrdením, súdom vykonaným dokazovaním, aj výplatnými páskami, ako aj výpoveďami
svedkov X.H. U., F. U. Y. X. M. bolo preukázané, že výška stravného, vyplácaná vodičom, bola viac ako
45,- € denne, ale záležalo to od linky, o akú sumu išlo, či 50,- €, alebo 55,- €. Žalobca však pracoval
prevažne na ľahšej linke, ako to vyplynulo z výsledkov vykonaného dokazovania, súd preto vychádzal
v prípade žalobcu z toho, že mu prináleží 50,- € na deň. Z toho dôvodu žalobu žalobcu, čo do zvyšku,

a to rozdielu medzi žalobcom požadovanou náhradou 55,- € a súdom priznanými 50,- € stravného na
deň, zamietol.

29. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že žalovaný spočiatku striktne trval na tom, že poskytoval stravné
iba vo výške 45,- €/ deň (Nemecko, Rakúsko), že na platnosť poskytovania vyšších súm bolo potrebné

uzavretie písomnej dohody, bez toho je vraj ústna dohoda neplatná. Pripustil a prisľúbil predloženie
písomných dohôd s inými zamestnancami. V priebehu dokazovania, pod ťarchou vykonaných dôkazov,
uviedol, že bola poskytovaná aj iná výška stravného, nad 45,- €/ deň, a teda pripustil túto možnosť,
tvrdiac, že to záležalo na individuálnych dohodách medzi zamestnávateľom a pracovníkmi. Začaltvrdiť, že osobitné písomné doklady, o ktorých tvrdil, že existujú, nemôže predložiť, a písomným
podaním zo dňa 11.4.2018, doručeným súdu, uviedol, že písomné dohody uzatvárané neboli,
teda neexistujú. Začal uvádzať, že spoločnosť STD DONIVO, a.s. určovala a poskytovala zákonom

stanovené stravné, vrátane vreckového, individuálne pre každého vodiča, v závislosti od náročnosti
práce, v rozmedzí od 45,- € do 55,- €/ deň na základe rozhodnutia povereného zamestnanca zo strany
tejto spoločnosti. Náročnosť práce sa posudzovala od toho, či ten ktorý zamestnanec vykonával ľahšiu
linku na kamióne, príp. boli takí, ktorí vykonávali ťažšie linky. Na základe tejto skutočnosti sa spoločnosť
rozhodlaposkytnúťtýmtovyššiestravné,nežjezákladnásadzbastanovenázákonom.Zákonnevylučuje

možnosť zamestnávateľovi poskytovať na základe svojho rozhodnutia stravné vyššie, než je stanovené
zákonom, pričom toto rozhodnutie bolo výlučne v kompetencii zamestnávateľa a neuzatvára sa o tom
žiadna písomná dohoda. Z vyššie uvedeného, podľa názoru súdu, vyplýva, nedôveryhodnosť tvrdení
žalovaného, ktorý ich prispôsoboval podľa výsledkov vykonaného dokazovania. Okrem toho, tvrdenie,
že prevoz z Bratislavy do Linzu bol zabezpečený motorovými vozidlami žalovaného, je účelové. Na
prevoz zamestnancov z Bratislavy, miesta nástupu do práce, mal vyčlenených 5-6 vozidiel pre 130

zamestnancov. Je jednoznačne nereálne, aby dokázal zabezpečiť prevoz vo vlastnej réžií. V každom
prípade sa musela prevažná časť zamestnancov prepravovať „po vlastnej osi“, inými, nie služobnými
motorovými vozidlami, čo im žalovaný odsúhlasil a tieto cesty im aj preplácal, a teda dopravovanie sa
zamestnancov na miesto nástupu do práce z Bratislavy do Linzu toleroval.

30. Súd podľa § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v
omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo
od zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať aj
len jednotlivých plnení. Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od
dlžníkapopriplneníúrokyzomeškania,akniejepodľatohtozákonapovinnýplatiťpoplatokzomeškania;

výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

31. Podľa nariadenia vlády č. 87/95 Zb., výška úrokov z omeškania je dvojnásobok diskontnej sadzby
určenejNárodnoubankouSlovenskaplatnejkprvémudňuomeškaniasplnenímpeňažnéhodlhu.Pokiaľ
ideoúrokzomeškania, žalobcavpetitepodanejžalobyžiadaltentopriznaťvovýške5,25%od1.6.2014,

avšak dôvod, prečo práve od tohto dňa požadoval od žalovaného úrok z omeškania, neodôvodnil. Z
toho dôvodu súdu nezostávalo nič iné, iba priznať žalobcovi úrok z omeškania odo dňa doručenia žaloby
žalovanému (doručenej mu dňa 13.2.2015), z ktorej bolo nepochybne zrejmé, že žalobca podal proti
žalovanému žalobu, ktorou sa domáhal úhrady žalovanej čiastky, avšak žalovaný s tým nesúhlasil. V
tom čase bol úrok z omeškania vo výške 5,05%, ako to vyplýva z úrokových sadzieb ECB, preto aj čo

do zvyšku, pokiaľ sa týka žiadaných úrokov z omeškania, žalobu žalobcu aj v tejto časti súd zamietol.

32. Podľa § 262 ods. 1,2 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, s tým, že podľa §252 ods. 2 CSP, ak mala strana vo veci úspech
len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, príp. vysloví, že žiadna zo strán nemá na

náhradu trov konania právo.

33. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým
sa konanie končí, samostatným rozhodnutím, ktoré vydá súdny úradník.

40. V danom prípade bol žalobca v konaní úspešný, po odpočítaní úspechu od neúspechu, v rozsahu
41,98%, zaokrúhlene 42%.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný
súd Vranov nad Topľou, písomne, v príslušnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis

s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak

a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak nebude povinnosť uložená týmto rozhodnutím splnená v stanovenej lehote, možno sa jej splnenia
domáhať návrhom na vykonanie exekúcie podľa osobitného predpisu.