Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 10. január 2022

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 1To/44/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5820010094
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 01. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Liptáková
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2022:5820010094.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Liptákovej a sudcov
JUDr. Vladimíra Kuráka a Mgr. Anny Mihálikovej, na neverejnom zasadnutí konanom 11. januára 2022
prejednal odvolania podané prokurátorom a obžalovaným G. O., nar. XX.XX.XXXX, proti rozsudku
Okresného súdu Námestovo, č.k. 6T/22/2020-356 zo dňa 24.3.2021 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. b), c), d) Tr. por. z r u š u j e rozsudok Okresného súdu Námestovo, č.k.

6T/22/2020-356 z 24.3.2021.

Podľa § 322 ods. 1 Tr. por. vec v r a c i a okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu
prejednal a rozhodol.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Námestovo, č.k. 6T/22/2020-356 z 24.3.2021 bol obžalovaný G. O. uznaný

vinným, že:

dňa 1.3.2019 v čase okolo 22.30 hod. v obci X., na miestnej komunikácii pred rodinným domom č. XXX,
fyzicky napadol L. W., nar. XX.XX.XXXX, a to tak, že ho niekoľkokrát udrel päsťami do oblasti tváre a
jedenkrát ho udrel nohou do oblasti pravého kolena a hneď aj sotil ku kraju cesty, kde spadol na zem,
čím mu spôsobil roztrhnutie predného skríženého väzu pravého kolenného kĺbu, čiastočné roztrhnutie

vnútorného postranného väzu pravého kolenného kĺbu, roztrhnutie zadného rohu vnútorného menisku
pravého kolenného kĺbu, roztrhnutie prednej a vnútornej časti kĺbového puzdra pravého kolenného kĺbu,
nalomenie vonkajšieho kondylu pravej píšťaly a pomliaždenie pravého predkolenia, s dobou liečenia v
trvaní 4 až 6 týždňov,

čím obžalovaný G. O. spáchal prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Tr. zák.

Za to bol odsúdený podľa § 364 ods. 1 Tr. zák., § 38 ods. 3 Tr. zák., § 36 písm. j) Tr. zák. na trest odňatia
slobody vo výmere 6 (šesť) mesiacov. Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zák. súd obžalovanému výkon
trestu odňatia slobody podmienečne odložil a podľa § 50 ods. 1 Tr. zák. mu určil skúšobnú dobu v trvaní
24 (dvadsaťštyri) mesiacov.

Zo zápisnice o hlavnom pojednávaní zo 24.3.2021 vyplýva, že po vyhlásení rozsudku, jeho odôvodnení
a poučení o opravných prostriedkoch prokurátor a obžalovaný sa nevyjadrili k možnosti podať odvolanie.

Dňa 1.4.2021 okresnému súdu bolo elektronicky doručené odvolanie prokurátora voči výroku o vine a
treste v neprospech obžalovaného.Dňa 7.4.2021 okresnému súdu bolo doručené odvolanie obžalovaného voči výroku o vine a treste
prostredníctvom obhajkyne s tým, že odôvodnenie odvolania predloží po doručení písomného
vyhotovenia napadnutého rozsudku.

Dňa 13.5.2021 okresnému súdu bolo doručené odôvodnenie odvolania prokurátora, v ktorom uvádza
odvolateľ nasledovné odvolacie argumenty:

„Nestotožňujem sa s dôvodmi, na základe ktorých súd obžalovaného G. O. uznal za vinného len

pre prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, ako aj s trestom uloženým
obžalovanému.
Podľa môjho názoru konanie obžalovaného zo dňa 01.03.2019 je potrebné kvalifikovať aj ako prečin
ublíženia na zdraví podľa § 156 odsek 1, odsek 3 písmeno c) Trestného zákona a nie len ako prečin
výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, tak ako ho posúdil prvostupňový súd.
Spáchanie tohto skutku obžalovaným v zmysle § 156 odsek 1, odsek 3 písmeno c) Trestného zákona

bolo preukázané výpoveďou poškodeného L. W., ktorý jednoznačne a podrobne opísal protiprávne
konanie obžalovaného. Táto výpoveď poškodeného bola vykonaná po riadnom zákonnom poučení,
pričom detailne a spontánne opísal protiprávne konanie obžalovaného. Poškodený zároveň popísal
priebeh napadnutia obžalovaným spôsobom, ktorý zodpovedal aj záverom znaleckého posudku a aj
výpovedi znalca MUDr. Mariána Nosáľa, pokiaľ ide o mechanizmus vzniku zranení, ktoré objektívne

utrpel.
Mám teda na rozdiel od prvostupňového súdu za to, že vykonaným dokazovaním sa jednoznačne
dospelo k záveru, že následok na zdraví poškodeného roztrhnutie predného skríženého väzu pravého
kolennéhokĺbu,čiastočnéroztrhnutievnútornéhopostrannéhoväzupravéhokolennéhokĺbu,roztrhnutie
zadného rohu vnútorného menisku pravého kolenného kĺbu, roztrhnutie prednej a vnútornej časti

kĺbového puzdra pravého kolenného kĺbu, nalomenie vonkajšieho kondylu pravej píšťaly a pomliaždenie
pravého predkolenia malo povahu ťažkej ujmy na zdraví. Teda išlo o ťažkú ujmu na zdraví podľa
§ 123 ods. 3 písm. i) Tr. zákona, t.j. vážnu porucha zdravia trvajúcu dlhší čas, ktorá si objektívne
vyžiadala liečenie v trvaní najmenej štyridsaťdva kalendárnych dní, počas ktorých závažne ovplyvňovala
obvyklý spôsob života poškodeného, keďže doba liečenia trvala 3 až 4 mesiace. Uvedené vyplýva

jednak zo znaleckého posudku, ako aj zo samotného výsluchu znalca, ktorý jednak zotrval na záveroch
svojho znaleckého posudku a súčasne uviedol, že primeraná doba liečenia poškodeného bola tie 3-4
mesiace. Ďalej znalec uviedol aj ďalšiu veľmi významnú skutočnosť, a to, že poškodený má v súvislosti
s týmto zranením trvalé následky - ide o nestabilitu vnútorného postranného väzu
a nestabilitu predného skríženého väzu, ktoré je možné zmierniť operáciu, a to plastickou náhradou

predného skríženého väzu.
Zároveň na rozdiel od odôvodnenia prvostupňového súdu bolo preukázané, že poškodený bol závažne
obmedzený v obvyklom spôsobe života, čo potvrdil jednak samotný poškodený, ako aj znalec, ktorý vo
svojej výpovedi uviedol, že poškodený nosil na kolene ortézu a mal odporúčané odľahčovanie končatiny
pomocou bariel, ďalej bol na operácii, rehabilitácii a pravidelne chodil na ošetrenia a na vyberanie vody

z kolena a stále pociťoval bolesti v nohe znemožňujúce mu riadnu chôdzu. Teda zranenia, ktoré utrpel
poškodený, majú povahu ťažkej ujmy.
Zároveň, na rozdiel od prvostupňového súdu, ktorý vo svojom odôvodnení konanie obžalovaného
nekvalifikoval ani ako prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zákona, mám
za to že zranenie tak, ako uviedol súd vo svojom odôvodnení - združené poranenie pravého kolenného

kĺbu nevzniklo nedbanlivostným zavinením obžalovaného, ale úmyselným zavinením obžalovaného,
nakoľko aj samotný znalec uviedol, že najpravdepodobnejším mechanizmom vzniku tohto zranenia bolo
kopnutie kolenom útočníka proti kolenu poškodeného v behu. Teda nešlo o neúmyselný a náhodný stret
kolena útočníka s kolenom poškodeného, ako to má asi na mysli súd, ale išlo o úmyselné kopnutie
kolenom zo strany obžalovaného do kolena poškodeného, ktorý sa snažil poškodeného zhodiť na zem,

tak ako to vo svojej výpovedi uviedol aj znalec, pričom zároveň podľa znalca výpoveď poškodeného
zodpovedá mechanizmu vzniku tohto zranenia, poškodený uvádzal, že stál mierne natočený pravou
stranou k útočiacemu a útok smeroval z vonkajšej pravej strany. V tomto smere taktiež
poukazujem aj na spôsob vykonania útoku a jeho intenzitu a aj na to, proti ktorej časti tela útok smeroval,
a tiež aj pohnútku činu a okolnosti, ktoré násilnému konaniu zo strany obžalovaného predchádzali.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu teda nie je zrejmé, na základe čoho bol skutok posúdený
ako nedbanlivosť (pravdepodobne vedomá) a nie ako (nepriamy) úmysel. Za najpravdepodobnejší
mechanizmus vzniku zranenia v zmysle odôvodnenia napadnutého rozsudku bol určený skutkový
dej, cit. „sa obžalovaný rozbehol proti poškodenému, a vtedy ho mohol obžalovaný kopnúť vlastnýmkolenom, pretože keby chcel obžalovaný poškodeného kopnúť chodidlom, podľa výpovede znalca by
tak musel urobiť zo záklonu svojho tela...“ Mám za to, že ak sa páchateľ úmyselne rozbehol priamo proti
poškodenému, musel vedieť, že svojím konaním môže poškodenému spôsobiť zranenia a taktiež musel

s tým byť aj uzrozumený. Ďalej, pripomínam, že obžaloba bola podaná, a aj v napadnutom rozsudku je
uvedený skutok, cit. „ho niekoľkokrát udrel päsťami do oblasti tváre a jedenkrát ho udrel nohou do oblasti
pravého kolena a hneď aj sotil ku kraju cesty, kde spadol na zem...“, teda konanie obžalovaného je
nutné posudzovať vzhľadom na celý skutkový dej, a nie len na jeden čiastkový útok, pričom z celkového
priebehu skutku možno jednoznačne odvodiť minimálne nepriamy (ak nie priamy) úmysel obžalovaného

ublížiť poškodenému na zdraví. Nakoniec, aj samotný súd vo vzťahu k prečinu výtržníctva podľa § 364
ods. 1 písm. a) Trestného zákona uviedol na strane 9 napadnutého rozsudku, cit. „bolo preukázané, že
obžalovaný konal v úmysle a s vedomím, že ubližuje poškodenému, keď ho fyzicky napadol
opakovanými údermi päsťou do tváre (k čomu sa aj priznal) a bol si vedomý, že sa takéhoto konania
dopúšťa na mieste, na ktoré má prístup široká verejnosť“, teda súd mal zjavne za to, že
obžalovaný konal úmyselne, pričom nedbanlivosť videl výlučne v mechanizme vzniku zranení, s čím sa

nemožno stotožniť. Ak obžalovaný poškodeného napadol takým spôsobom, ako je to uvedené v popise
skutku, musel si byť vedomý možných následkov svojho konania. Na zavinení páchateľa už nič nemení
skutočnosť, akým konkrétnym mechanizmom k vzniku zranení nakoniec došlo.
S ohľadom na uvedené nie je potom možné považovať za správny a zákonný ani uložený trest, keďže
vzhľadom na vyššie uvedené mal byť uložený úhrnný trest odňatia slobody podľa § 156 ods. 3 Trestného

zákona.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti mám za to, že Okresný súd Námestovo predmetným rozsudkom
nesprávne rozhodol o vine, ako aj o treste obžalovaného G. O., a preto z uvedeného dôvodu navrhujem,
aby odvolací súd na základe podaného odvolania odvolaním napadnutý rozsudok zrušil v odvolaním
napadnutej časti a nahradil ho vlastným rozhodnutím.“

Dňa 31.5.2021 okresnému súdu bolo doručené odôvodnenie odvolania obžalovaného, v ktorom uvádza
odvolateľ nasledovné odvolacie argumenty:

„1. Okresný súd v trestnom konaní rozhodoval o vine obžalovaného G. O., na ktorého bola pôvodne

podaná obžaloba prokurátora Pv 200/19/5507-22 pre prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a)
Trestného zákona a prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1, ods. 3 písm. c) Trestného zákona.
Súd obžalobe nevyhovel v tom smere, že konanie obžalovaného nekvalifikoval ako prečin ublíženia na
zdraví, nakoľko súd dospel
k záveru, že následok na zdraví poškodeného nemal charakter ťažkej ujmy na zdraví.

Za stíhaný skutok bol obžalovaný uznaný vinným z prečinu výtržníctva.
2. Obžalovaný G. O. podaným odvolaním namieta výrok o vine, ako aj trest, ktorý mu súd uložil.
Obžalovaný je presvedčený o tom, že rozsudok okresného súdu je
nesprávny, nakoľko sa súd nevysporiadal so všetkými okolnosťami dôležitými pre
rozhodnutie.

3. Obžalovaný súhlasí so závermi súdu v tom smere, že nespôsobil L. W. ťažkú ujmu na zdraví a
ani nemal úmysel spôsobiť mu vzniknuté poranenie. Obžalovaný je však naďalej presvedčený, že
sa nedopustil prečinu výtržníctva, za ktorý bol uznaný vinným, nakoľko nenapadol poškodeného, ale
L. W. napadol jeho. Od začiatku trestného stíhania obžalovaný a taktiež jeho manželka uvádzali, že
konflikt začal L. W., a to tak, že sotil manželku obžalovaného a konflikt ďalej eskaloval svojou streľbou.

Obžalovaný pri útoku L. W. utrpel závažné poranenie oka, tak ako to je zadokumentované v
spise.
4. Obžalovaný je toho názoru, že súd nevyhodnotil všetky dôležité okolnosti pre
posúdenie naplnenia materiálneho korektívu pri trestnom čine výtržníctva. Obžalovaný
s manželkou prišli za L. W. s legitímnou požiadavkou na odstránenie z mobilného

telefónu intímnych fotografií manželky obžalovaného, s ktorým L. W.
neoprávnene disponoval a poskytoval ich iným (minimálne svojej manželke) za účelom
znevažovania W. O. ako bývalej intímnej známosti. Priebeh incidentu medzi
obžalovaným a poškodeným inicioval L. W., ktorý prvý zaútočil. Túto skutočnosť
uvádza vo výpovedi tak obžalovaný, ako aj jeho manželka. Nasledovala vzájomná potýčka

medzi obžalovaným a L. W., ktorú prerušila W. O. tým, že sa
medzi menovaných postavila. Nasledoval nečakaný výstrel L. W. z dovtedy ukrytej
zbrane. Obžalovaný súdu vysvetlil, že to bola jeho spontánna reakcia, ktorou sa snažil
zabrániť L. W. v ďalšej streľbe a vzhľadom na vypätosť situácie spôsobenejneočakávanou streľbou nemožno sa stotožniť so záverom súdu, že obžalovaný s manželkou
mali po 1. výstrele nasadnúť do auta a odísť. Obžalovaný ďalej súdu opísal a potvrdila to aj
jeho manželka, že streľbu L. W. sprevádzal komentárom o tom, že keby chcel, že

ich môže postrieľať. Obžalovaný trvá na tom, že sa bránil seba a manželku, a to obrazne
„holými rukami“ voči silnejšiemu a ozbrojenému. Podľa obžalovaného incident prebehol
veľmi rýchlo a nemal čas s chladnou hlavou uvažovať, že či boli alebo neboli vyhrážky L.
W. mienené vážne a či by bolo lepšie odísť. Obžalovaného spontánna reakcia bola
snahou odzbrojiť útočníka L. W., a teda jeho správanie bolo determinované obavou o život svoj a

manželky.
5. L. W. učebnicovo popísal, že incident nezačal, že sa vraj obžalovaného bál, že bol len v defenzíve
a že sa bránil. Na jednej strane menovaný uvádza, že síce ho mal obžalovaný biť rukami, ale súčasne
začal pred súdom tvrdiť, že obžalovaný mal jednu ruku v mikine a on nevedel, čo v nej má, tak
strieľal.... Na takéto účelové tvrdenia má veľmi dobrý dôvod, pretože ako držiteľ zbrane si je vedomý,
že ju použil na ulici voči dvom preukázateľne neozbrojeným ľudom. L. W. bol pri skúškach na zbrojný

preukaz preškolený aj na právne otázky nutnej obrany a krajnej núdze, a teda vie, čo je potrebné
tvrdiť, aby použitie zbrane bolo považované za oprávnené. Opakovane poukazujeme na to, že L. W. je
býval vojak z povolania, je fyzicky vyšší ako obžalovaný a jeho správanie bolo voči obžalovanému vždy
arogantné. Na jednej strane súdu tvrdil, že nevedel, za akým účelom za ním obžalovaný
(s manželkou) prišiel, lebo vraj sa mu v októbri - novembri 2018 mal telefonicky vyhrážať, na druhej

strane však nemal problém obžalovaného kontaktovať v januári 2019 (04.01.2019) za
účelom návštevy, kde chcel prísť aj so svojou manželkou riešiť ukončený milenecký pomer. Obžalovaný
stretnutie odmietol, ale má vedomosť, že v iných domácnostiach bývalých mileniek poškodený
s manželkou takéto svojrázne novoročné návštevy realizovali. Trváme na tom, že L. W. žiadnu obavu
z obžalovaného nemal, ak sa niekoho človek bojí, nedomáha sa návštevy s manželkou u neho doma.

6. Máme za to, že obžalovaný sa nedopustil žiadneho protiprávneho konania tým, že po práci prišiel L.
W. požiadať o odstránenie fotografií. Obžalovaný nemal záujem
o konfrontáciu s menovaným, a preto prišiel s manželkou. Obžalovaný nie je impulzívny typ
človeka, preukazuje to jeho čistý register trestov a priestupkový register (s výnimkou
jedného dopravného priestupku).

7. Sme toho názoru, že obžalovaný bol vedeným trestným konaním poškodený na svojich
právach tým, že polícia neuskutočnila riadnu ohliadku miesta činu, nezabezpečila projektily zo streľby
L. W. a napriek protichodným tvrdeniam účastníkov konfliktu
nerealizovala rekonštrukciu.
8. Obžalovaný sa dovoláva toho, aby skutkový stav, kde je okolnosť napadnutia poškodeného ako

znak trestného činu výtržníctva, doložená výlučne výpoveďou poškodeného a výpovede obžalovaného
a svedkyne W. O. popierajú začatie incidentu, a teda aj napadnutie poškodeného obžalovaným, bol
vyhodnotený v zmysle zásady „in dubio pro reo“, t.j. v prospech obžalovaného.
9. Obžalovaný považuje rozsudkom uložený trest za neprimerane prísny, a to vzhľadom na prevažujúci
pomer poľahčujúcich okolností. S prihliadnutím na osobu obžalovaného a okolnosti prípadu, by bol

postačujúci peňažný trest.
10. Obžalovaný žiada, aby odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov odvolaním
napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a obžalovaného podľa § 285 písm. a) Trestného poriadku
spod obžaloby oslobodil.“

Z hľadiska procesného odvolací súd postupoval podľa § 326 ods. 1 písm. b) Tr. por., pretože napadnutý
rozsudok trpí vadami, ktoré nemožno odstrániť na verejnom zasadnutí.
Krajský súd, ako súd odvolací, predtým, ako začal plniť svoju preskúmavaciu povinnosť podľa § 317
Tr. por., zistil, že odvolania prokurátora a obžalovaného boli podané včas, v lehote stanovenej § 319
Tr. por., odvolanie prokurátora a obžalovaného je odvolaním podaným oprávnenou osobou v zmysle §

307 ods. 1 písm. a), písm. b) Tr. por., odvolanie prokurátora bolo podané v neprospech obžalovaného
a obsah odvolania prokurátora a obžalovaného spĺňa náležitosti stanovené § 311
ods. 1, ods. 2 Tr. por.

Krajský súd zároveň zistil, že nedošlo k vzdaniu sa práva na podanie odvolania alebo k späťvzatiu

podanéhoodvolaniavzmysle§312Tr.por.,apretoodvolacísúdnepostupovalpodľa§316ods.1Tr.por.

Odvolanie prokurátora považuje krajský súd za dôvodné a v plnom rozsahu a bez výhrad sa stotožňuje
s odvolacími argumentmi prokurátora. Odvolanie prokurátora je však dôvodné aj z iných dôvodov, akéuviedol prokurátor v odôvodnení svojho odvolania. Odvolanie obžalovaného krajský súd vyhodnotil
ako podané predčasne, nakoľko vo veci je ešte potrebné doplniť dokazovanie. Z tohto dôvodu výrok
krajského súdu neobsahuje zamietnutie odvolania obžalovaného ako nedôvodné.

Podľa § 2 ods. 10 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav
veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy
obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány činné v trestnom
konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti,

ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili
súdu spravodlivé rozhodnutie.

Trestný poriadok teda ustanovuje, že primárnym cieľom zásady náležitého zistenia skutkového stavu
veci je umožniť súdu spravodlivé rozhodnutie. Súvisí to s predmetom zákona a jeho účelom, ktorým
je náležité zistenie trestných činov a spravodlivé potrestanie páchateľov a uskutočnenie spravodlivého

procesu.

Podľa § 2 ods. 12 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným
spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení
všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne, nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány

činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.
Orgány činné v trestnom konaní a súd teda hodnotia dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia
(voľného uváženia), ktoré však neznamená možnosť ľubovôle z ich strany, ale musí byť založené na
logickom úsudku vyplývajúcom zo starostlivého uváženia všetkých dôkazov získaných a vykonaných
zákonným spôsobom.

Hodnotenie dôkazov súdom sa musí premietnuť aj do odôvodnenia rozsudku, pričom podľa § 168 ods.
1 Tr. por. ak rozsudok obsahuje odôvodnenie, súd v ňom stručne uvedie, ktoré skutočnosti vzal za
dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia opiera a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení
vykonaných dôkazov, najmä ak si navzájom odporujú. Z odôvodnenia musí byť zrejmé, ako sa

súd vyrovnal s obhajobou, prečo nevyhovel návrhom na vykonanie ďalších dôkazov a akými právnymi
úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v
otázke viny a trestu. Ak rozsudok obsahuje ďalšie výroky, treba odôvodniť aj tieto výroky.

Právo na spravodlivé prejednanie veci zahrňuje tiež právo strán konania na

odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Je korelátom práva strán konania prednášať návrhy, argumenty a
námietky, aby na ne dostali primeranú odpoveď. Nutnosť odôvodniť súdne rozhodnutie je daná rovnako
vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný,
ale že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou. Je rovnako predpokladom toho, aby strany
konania mohli účinne uplatňovať opravné prostriedky, ktoré majú k dispozícii.

Odvolací súd primárne konštatuje, že skutkové zistenia, na ktorých súd prvého stupňa založil svoj
odsudzujúci rozsudok, nie sú logicky odôvodnené a zároveň sa odvolací súd ani nemôže stotožniť s
úvahami právneho charakteru, na ktorých súd prvého stupňa založil svoj odsudzujúci rozsudok.

Krajský súd však zistil, že aj keď súd prvého stupňa v súlade so zásadou náležitého zistenia skutkového
stavupodľa§2ods.10Tr.por.ohľadnežalovanéhoskutkuvykonaldokazovanievrozsahunevyhnutnom
na rozhodnutie, vykonané dôkazy následne nevyhodnotil spôsobom zodpovedajúcim zásade voľného
hodnotenia dôkazov podľa § 2 ods. 12 Tr. por. V zmysle tohto zákonného ustanovenia je súd povinný
dôkazy získané zákonným spôsobom hodnotiť podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na

starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne, nezávisle od toho, či ich
obstaral súd, orgán činný v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. Krajský súd pritom zdôrazňuje,
že náležité uplatnenie zásady voľného hodnotenia dôkazov podľa § 2 ods. 12 Tr. por. je základným a
nevyhnutným predpokladom pre správne, spravodlivé a zákonné rozhodnutie.

Krajský súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa teda pochybil vo fáze hodnotenia dôkazov, pričom
pochybenie súdu prvého stupňa spočívalo v nedôslednom postupe podľa vyššie citovaného zákonného
ustanovenia § 2 ods. 12 Tr. por. Konkrétne súd prvého stupňa sa nevysporiadal so všetkými okolnosťami
významnými pre rozhodnutie a vykonané dôkazy vyhodnotil iba jednostranne, jednotlivo a nesprávnebez toho, aby dôkazy dôsledne vyhodnotil aj v súhrne a vo vzájomnej súvislosti. Aj keď súd prvého
stupňa na hlavnom pojednávaní zákonným spôsobom vykonal dôkazy v takom rozsahu ako mal, z
vykonaných dôkazov ich chybným vyhodnotením následne vyvodil nesprávny záver, na základe ktorého

obžalovaného uznal za vinného len z prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Tr. zák.

Prokurátor podal dňa 17.3.2020 na okresný súd obžalobu na obvineného G. O. pre prečin výtržníctva
podľa § 364 ods. 1 písm. a) Tr. zák. v súbehu s prečinom ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1, ods.
3 písm. c) Tr. zák. Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku správne uviedol úvahy, ktorými

sa spravoval, keď uznal obžalovaného za vinného z prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Tr.
zák. Krajský súd sa však nestotožňuje s právnymi úvahami okresného súdu týkajúcimi sa nemožnosti
právne kvalifikovať skutok aj ako prečin ublíženia na zdraví.

Okresný súd svoj nekvalifikovanie skutku ako prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zák.
odôvodnil v podstate tak, že u obžalovaného absentoval úmysel pri kopnutí nohou, keď sa rozbehol

oproti poškodenému. S takýmto hodnotením dôkazov súdu prvého stupňa a jeho následným záverom
o nemožnosti skutok právne kvalifikovať ako prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zák.
sa krajský súd nestotožňuje. Zo záverov znaleckého dokazovania okrem iného vyplýva aj to, že
najpravdepodobnejším mechanizmom vzniku zranenia - združené poranenie pravého kolenného kĺbu
- bolo kopnutie kolenom útočníka proti kolenu poškodeného v behu. Podľa názoru krajského súdu, v

súlade s názorom prokurátora v odvolaní, sa javí, že sa nemohlo jednať o nedbanlivostné konanie
obžalovaného, ale že sa mohlo jednať minimálne o nepriamy úmysel. Obžalovaný sa rozbehol oproti
poškodenému, pričom si musel byť vedomý, že svojím útokom mu môže spôsobiť zranenie a s týmto
musel byť uzrozumený. V ďalších podrobnostiach krajský súd poukazuje na odôvodnenie prokurátora,
s ktorým sa v tejto časti v plnom rozsahu stotožnil.

Pokiaľ ide o právnu kvalifikáciu skutku aj ako prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1, ods. 3 písm.
c) Tr. zák., znalec uviedol, že primeraná doba liečenia u poškodeného bola 3 až 4 mesiace. Hodnotenie
ťažkej ujmy na zdraví však nemožno len na základe primeranej doby liečenia, ale je nutné túto dobu
hodnotiť v súvislosti s obmedzením obvyklého spôsobu života závažným spôsobom u poškodeného.

Na rozdiel od ublíženia na zdraví, keď zákon požaduje obmedzenie obvyklého spôsobu
života, pri ťažkej ujme na zdraví už zákon vyžaduje závažné ovplyvnenie obvyklého spôsobu
života poškodeného, čiže akýsi intenzívnejší zásah do obvyklého spôsobu života, ktorý však trvá dobu
najmenej 42 dní. Zo znaleckého posudku a následne z výsluchu znalca na hlavnom pojednávaní
jednoznačne nevyplýva, či u poškodeného došlo aj k ťažkej ujme na zdraví.

V ďalšom konaní teda bude potrebné dopočuť znalca, nech sa vyjadrí, akým konkrétnym spôsobom
bol ovplyvnený obvyklý spôsob života poškodeného počas celej doby liečenia. Taktiež bude potrebné
výsluchom znalca zistiť, aká bola intenzita tohto obmedzenia a ako intenzita postupom času klesala.
Dôležité bude zistiť, či počas celých 42 dní po celý čas bol závažným spôsobom ovplyvnený obvyklý

spôsob života poškodeného. Znalec vo svojom znaleckom posudku a následne na hlavnom pojednávaní
určil len všeobecne dobu liečenia 3 až 4 mesiace. Tiež určil, že poškodený nosil na kolene ortézu,
chodil na barlách tri týždne, potom mal bolesti, nemohol športovať, robiť turistiku, ani ťažké fyzické práce.
Z uvedeného nie je jednoznačné, ako bol poškodený ovplyvnený na obvyklom spôsobe života počas
prvých 42 dní a následne. Výsluchom znalca by mali byť tieto nedostatky odstránené. Dopočutím znalca

sa zodpovie otázka, či bude skutok potrebné kvalifikovať aj ako prečin ublíženia na zdraví
podľa § 156 ods. 1, ods. 3 písm. c) Tr. zák.
Krajský súd v konečnom dôsledku konštatuje, že záver okresného súdu, podľa ktorého nebol skutok
právne kvalifikovaný aj ako prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zák., nezodpovedá
skutkovým okolnostiam prípadu, tak ako vyplývajú z dôkazov vykonaných procesne relevantným

spôsobom v prípravnom konaní, ako i v konaní pred súdom.

Krajský súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa napadnutý odvolaniami prokurátora a
obžalovaného trpí vadami, ktoré zákonodarca predpokladá v ustanovení § 321 ods. 1 písm. b), c), d) Tr.
por., a preto krajskému súdu neostávalo nič iné, len rozsudok zrušiť a vrátiť mu vec na nové prejednanie

a rozhodnutie postupom podľa § 322 ods. 1 Tr. por.

Úlohousúduprvéhostupňabudeustáliťskutkovýstav,oktoromniesúdôvodnépochybnosti,pretoželen
takto ustálený skutkový stav môže byť podkladom pre zákonné a spravodlivé rozhodnutie súdu. Krajskýsúd v aktuálnom štádiu konania okrem výsluchu znalca nekonštatuje ďalšiu absenciu dokazovania, ktorá
skutočnosť však neznamená, že ak strany konania obstarajú nové dôkazy a navrhnú ich vykonanie,
súd prvého stupňa, pokiaľ to uzná za vhodné, dokazovanie nedoplní. Inak bude povinnosťou súdu

prehodnotiť dôkazy, ktoré boli doteraz v konaní pred súdom prvého stupňa procesne relevantným
spôsobom vykonané, a ďalšie rozhodnutie odôvodní súd prvého stupňa tak, aby jeho dôvody boli
konzistentné s výrokom, a teda aby neboli arbitrárne, ale preskúmateľné. Odvolanie prokurátora krajský
súd vyhodnotil ako dôvodné, keď zrušil napadnutý rozsudok a vrátil vec okresnému súdu, aby ju v
potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

Podľa § 327 ods. 1 Tr. por. súd, ktorému vec bola vrátená na nové prejednanie a rozhodnutie, je viazaný
právnym názorom, ktorý vyslovil vo svojom rozhodnutí odvolací súd, a je povinný vykonať úkony a
dôkazy, ktorých vykonanie odvolací súd nariadil.

Právnym názorom treba rozumieť názor odvolacieho súdu vyslovený v otázke procesného aj hmotného

práva.

Toto rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.