Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 2. marec 2022

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/35/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120334916
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 03. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Adriana Murínová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2022:6120334916.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Murínovej a členiek

JUDr. Slávky Zborovjanovej a JUDr. Zuzany Stolárovej v spore žalobcu: F.. N. W., nar. X.X.XXXX, bytom
v H., H. XX, zastúpeného: JUDr. Jánom Šoltésom, so sídlom v Bratislave, Mýtna 48, IČO: 37 927 795
proti žalovanému: F.. Y. J., nar. XX.X.XXXX, bytom v N. J. I., N. XXXX/X, zastúpenému Advokátskou
kanceláriou JUDr. Romana Škerlíka, advokáta so sídlom v Spišskej Novej Vsi, Letná 61, o zaplatenie
4.000 € s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa
9. novembra 2020 č.k. 7C/50/2020-115 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j erozsudok vo výroku II/ a III/.

Priznáva žalovanému voči žalobcovi nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) napadnutým rozsudkom
uložil žalovanému povinnosť do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku zaplatiť žalobcovi istinu 2.000 €
a 5 % úrok z omeškania ročne zo sumy 2.000 € od 19.6.2020 do zaplatenia (výrok I/), v prevyšujúcej časti
žalobu zamietol (výrok II/) a vyslovil, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania (výrok III/).

2. Rozhodol tak o žalobe žalobcu podanej na Okresný súd Banská Bystrica, ktorou žiadal, aby súd uložil

žalovanému zaplatiť istinu 4.000 € s úrokom z omeškania 5 % ročne zo sumy 4.000 € od 19.6.2020
do zaplatenia titulom nesplatenej pôžičky s tvrdením, že dňa 26.4.2019 poskytol žalovanému pôžičku
v sume 2.000 € a dňa 15.8.2019 ďalšiu pôžičku vo výške 2.000 €, žalovaný požičané peniaze nevrátil
a hoci dňa 11.6.2020 žalobca vyzval žalovaného na vrátenie požičanej sumy 4.000 € v lehote do
18.6.2020, ktorú výzvu prevzal žalovaný dňa 15.6.2020, dlh žalovaný žalobcovi nevrátil.

3. V odôvodnení súd poukázal:

3.1. na tvrdenia a dôkazy predložené žalobcom spolu so žalobou, a to: a) výpis z účtu žalobcu vedený v
Slovenskej sporiteľni, ktorým žalobca preukazoval zrealizovanie platby 2.000 € na účet príjemcu Y. J. s
dátumom 15.8.2019, s popisom transakcie platobný príkaz na úhradu a poznámka pre príjemcu „pôžička
(2) 2019“, b) výpis z účtu, podľa ktorého bola Y. J. poukázaná suma 2.000 € s poznámkou pre príjemcu
„2.Q.2019“ s dátumom splatnosti 26.4.2019, c) výzva žalovanému na zaplatenie peňažnej pohľadávky
zo dňa 11.6.2020 s doručenkou o jej prevzatí dňa 15.6.2020,

3.2. na obranu žalovaného v odpore proti platobnému rozkazu, ktorý vydal upomínací súd Okresný
súd Banská Bystrica dňa 15.7.2020 v konaní sp. zn. 30Ups/135/2020 a v priebehu sporu, ktorý poprel
poskytnutie pôžičky žalobcom, a najmä tvrdil, že žalobca zo svojho osobného účtu dňa 26. 4. 2019 a 15.8. 2019 zasielal žalovanému odmeny za vykonanú prácu žalovaného vo firme TwinStav, s.r.o, čo bolo
v rokoch 2018 a 2019 obvyklou praxou, čo preukazujú aj platby zo dňa 14.9.2018, 7.2.2019, navrhujúc
na preukázanie tohto tvrdenia vypočuť svedkov F.. Y. H. a F.. S. Š., ktorí boli tiež zamestnancami

spoločnosti TwinStav, s.r.o., ako aj žalovaným predložené listinné dôkazy, a to: výpis z obchodného
registra Okresného súdu Košice I spoločnosti TwinStav, s.r.o., pracovná zmluva uzavretá dňa 25.5.2018
medzi touto spoločnosťou a žalovaným, dohoda o skončení pracovného pomeru zo dňa 26.2.2020, výpis
z účtu k platbám realizovaným F.. N. W. z jeho osobného účtu vedeného v Slovenskej sporiteľni vo výške
1.800 € dňa 14.9.2018 a vo výške 3.000 € zo dňa 7.2.2019.

4. Po právnom posúdení veci podľa § 657 a § 658 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, vychádzajúc z
medzi stranami sporu nespornej skutočnosti, že žalobca poukázal na účet žalovaného dňa 15.8.2019
sumu 2.000 € a dňa 26.4.2019 sumu 2.000 €, súd prvej inštancie dospel k záveru, že na základe
ústne uzavretej zmluvy o pôžičke žalobca poskytol žalovanému pôžičku v sume 2.000 €, a to platobným
príkazom dňa 15.8.2019 z účtu žalobcu s poznámkou pre príjemcu „pôžička(2)2019“, o čom svedčí

výpis z osobného účtu žalobcu, a pretože požičanú sumu žalovaný žalobcovi nevrátil, žalobe v časti o
vrátenie sumy 2.000 € vyhovel a podľa § 563, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia
vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, žalobcovi
priznal aj nárok na zákonný úrok z omeškania z priznanej peňažnej pohľadávky odo dňa nasledujúceho
po uplynutí lehoty v písomnej výzve žalobcu na vrátenie tejto časti pôžičky, t.j. odo dňa 19.6.2020, a to

vo výške 5 %, keďže k tomuto dňu (19.6.2020) základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky
bola stanovená na 0,00 %.

5. Žalobu o zaplatenie sumy 2.000 € poskytnutej žalovanému dňa 26.4.2019 titulom pôžičky súd
zamietol ako nedôvodnú s odôvodnením, že žalobca v tejto časti nepreukázal uzavretie zmluvy o

pôžičke dňa 26.4.2019 so žalovaným a skutočné poskytnutie pôžičky. Dôvodil, že poskytnutie tejto
pôžičky nepreukazuje žalobcom predložený dôkaz, podľa ktorého peniaze, ktoré boli prevedené na
účet žalovaného v uvedenom dátume, boli prevádzané s poznámkou pre príjemcu: „2.Q.2019“, z ktorej
skratkyvyplýva,žesamalojednaťo2.kvartál2019,alenemožnoznehodedukovať,žeajtátotransakcia
bola pôžičkou, ktorú poskytol žalobca z osobného účtu pre súkromné účely žalovaného.

6. O trovách konania súd prvej inštancie vzhľadom na rovnaký pomer úspechu a neúspechu oboch strán
sporu aplikujúc § 255 ods. 2 CSP rozhodol, že žiadna zo strán nárok na náhradu trov konania právo
nemá.

7. Proti výroku II/ a III/ rozsudku podal včas odvolanie žalobca z odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods.
1 písm. f/ a h/ CSP. Navrhol, aby odvolací súd na základe § 388 CSP rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutej časti zmenil tak, že zaviaže žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 2.000 €, úrok z omeškania
vo výške 5 % ročne zo sumy 2.000 € od 19.6.2020 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku
a priznal žalobcovi náhradu trov konania a náhradu trov právneho zastúpenia v plnej výške.

7.1. Žalobca akcentujúc, že predmetom žaloby je vrátenie dvoch pôžičiek, každej v sume 2.000 €,
ktoré žalobca poskytol žalovanému dňa 26.4.2019 a dňa 15.8.2019, namietol správnosť záveru súdu
prvej inštancie, že žalobca nepreukázal reálne poskytnutie pôžičky zo dňa 26.4.2019 v sume 2.000 €
žalovanému. Zamietnutie žaloby v tejto časti žalobca označil za prekvapivé, lebo súd mal z výpisu z

osobného účtu žalobcu a z písomného dokladu zo dňa 12.2.2020 za preukázané, že medzi stranami
sporu došlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke a že žalobca poskytol žalovanému plnenie v sume 2.000 €
dňa 26.4.2019.

7.2. Podľa názoru žalobcu je rozsudok v jeho zamietavej časti vnútorne rozporný, lebo neobstojí

argument súdu, že vo výpise z osobného účtu žalobcu zo dňa 26.4.2019 je uvedená poznámka pre
príjemcu 2.Q.2019, z ktorej nie je možné dedukovať o akú transakciu sa jednalo. Žalobca pritom
podčiarkol,ževovyjadrenížalobcukodporužalovanéhozodňa25.8.2020,písomnomvyjadrenížalobcu
k podaniu žalovaného zo dňa 22.10.2020 a ústnom vyjadrení na pojednávaní konanom dňa 9.11.2020,
opakovane vysvetlil popis transakcie, ktorá predstavovala obdobie poskytnutia pôžičky, t.j. II. kvartál

roku 2019, nakoľko sa jednalo o pôžičku zo dňa 26.4.2019. Zopakoval, že pôvodne mala žalovanému
postačovať len jedna pôžička v sume 2.000 € na pokrytie nákladov spojených so stavebnými úpravami.
Žalobca žalovanému dôveroval, bol s ním v priateľskom vzťahu, a preto nepovažoval za podstatné
uvádzaťdopopisutransakcieúčelposkytnutiaplnenia,atenuviedolpridruhomplnenízodňa15.8.2019,keď žalovanému opakovane požičal sumu 2.000 € na dokončenie už rozpracovaných stavebných prác,
úprav rodinného domu. Z uvedeného žalobca vyvodil, že predloženými dôkazmi preukázal poskytnutie
pôžičky žalovanému zo dňa 26.4.2019 v sume 2.000 €, a preto súd prvej inštancie mal jeho žalobe

vyhovieť aj v tejto časti. Podľa názoru žalobcu, ak súd dospel k záveru o nepreukázaní poskytnutia
pôžičky žalovanému zo strany žalobcu plnením zo dňa 26.4.2019, právne posúdenie zamietnutia žaloby
súdom prvej inštancie bolo nesprávne, lebo žalovaný sa na úkor žalobcu bezdôvodne obohatil, a preto
je v zmysle § 451 Občianskeho zákonníka v spojení s § 456 veta prvá Občianskeho zákonníka, povinný
vrátiť plnenie prijaté od žalobcu bez právneho dôvodu, a preto súd prvej inštancie mal žalobe žalobcu

aj v zostávajúcej časti vyhovieť, ak by správne a náležite zistil skutkový stav veci a správne právne vec
posúdil.

8. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol potvrdiť rozsudok v jeho napadnutej časti
akovecnesprávnyapriznaťžalovanémuvočižalobcovinároknaplnúnáhradutrovodvolaciehokonania.
Odvolanie žalobcu žalovaný označil za nedôvodné a účelové. Poukazom na ustálenú rozhodovaciu prax

všeobecných súdov, ako aj Ústavného súdu SR, v zmysle ktorej existenciu právneho vzťahu z pôžičky
preukazuje žalobca, lebo zmluva o pôžičke je reálnou zmluvou a k jej uzatvoreniu zákon vyžaduje
reálne odovzdanie predmetu pôžičky, žalovaný tvrdil, že žalobca nepreukázal ani existenciu údajnej
ústnej dohody o pôžičke, ani že žalovanému poskytol pôžičku platbou zo dňa 26.4.2019, a teda na
svoje tvrdenia neuniesol dôkazné bremeno, a žalobcovi nesvedčí a nemôže byť priznaný ani nárok z

bezdôvodného obohatenia, ako to žalobca nesprávne uviedol vo svojom odvolaní.

8.1. Podčiarkol, že súd správne žalobu žalobcu v prevyšujúcej časti zamietol, lebo žalobca nepreukázal
ani len existenciu ústnej dohody o pôžičke v spore a nepreukázal, že platba zo dňa 26.4.2019 označená
ako 2.Q.2019 predstavovala pôžičku poskytnutému žalovanému. Zdôraznil, že vysvetlenie žalobcu k

označeniu tejto platby ako platba v druhom kvartály roku 2019 je účelové, tendenčné, lebo je nelogické,
ba priam absurdné, aby žalobca pôžičku označoval ako platbu v druhom kvartály roku 2019, namiesto
toho, aby ju žalobca označil ako o pôžičku, obzvlášť ak žalobca v odvolaní tvrdí, že žalovanému mala
pôvodne postačovať len jedna pôžička v sume 2.000 €, a preto o to viac niet dôvodu na to, aby žalobca
takúto platbu neoznačil ako pôžičku, ale ju označil poradovým číslom kalendárneho štvrťroka kvartálu,

v ktorom údajnú pôžičku poskytoval.

8.2. Žalovaný zotrval na svojom tvrdení, že platby, ktoré žalobca označil ako pôžička, boli v skutočnosti
odmenami žalovaného z jeho pracovného pomeru v spoločnosti žalobcu TwinStav, s.r.o., označenie
platby označením zodpovedajúcim príslušnému obdobiu, teda v tomto prípade ako 2.Q.2019 je

v pracovnoprávnych vzťahoch obvyklým a štandardným označením platieb súvisiacich so mzdou,
odmenou, či iným plnením vyplácaným v súvislosti s pracovnoprávnym vzťahom, a preto označenie
2.Q.2019 ako platby pôžičky je nelogické, a nemožno prisvedčiť tvrdeniu žalobcu, že platba zo dňa
26.4.2019 predstavovala pôžičku poskytnutú žalovanému, ktorý v konaní súdu predložil výpisy z účtu,
z ktorých vyplýva, že z osobného účtu žalobcu žalovanému počas trvania pracovného pomeru v

spoločnosti TwinStav, s.r.o. boli poukázané aj ďalšie odmeny a že na strane žalobcu išlo o obvyklú prax,
kedy odmeny z pracovného pomeru boli zamestnancom vyplácané osobitne, resp. po mimo, teda z
osobného účtu žalobcu, a nie z účtu spoločnosti TwinStav, s.r.o.. Žalovaný zároveň znovu poukázal aj na
časový súvis vyplatených platieb z účtu žalobcu a vyplatenej mzdy a tvrdil, že žalobca nikdy hodnoverne
nevysvetlil dôvod týchto platieb, lebo žalobca sa obmedzil len na všeobecné a vágne tvrdenia, že tieto

platby nesúvisia s prejednávanou vecou, v tomto smere žiadne dôkazy neprodukoval a nepreukázal,
žeby žalovanému boli vyplácané odmeny inak ako z osobného účtu žalobcu, hoci z pracovnej zmluvy,
ktorú žalovaný súdu predložil, jednoznačne vyplýva právo žalovaného na pracovné odmeny popri mzde,
čo potvrdzuje aj to, že žalobca sa začal domáhať vrátenia údajnej pôžičky až potom, čo žalovaný ku dňu
31.5.2020 ukončil pracovný pomer spoločnosti TwinStav, s.r.o..

8.3. Žalovaný znovu poprel uzavretie zmluvy o pôžičke a akcentoval, že v súčasnosti žalobca
nepravdivo, účelovo a tendenčne tvrdí, že uvedená platba predstavovala pôžičku, lebo je nepochybné,
že žalobca v čase, kedy trval pracovný pomer žalovaného v spoločnosti TwinStav, s.r.o., platbou zo dňa
26.4.2019 poskytol žalovanému odmenu z pracovného pomeru, ako to žalobca urobil aj inými platbami

dokladovanými žalovaným v priebehu konania, a žeby platbou zo dňa 26.4.2019 bola žalovanému
poskytnutá pôžička nemožno nijako vyvodiť ani z dokladu, ktorý žalobca datuje vo svojom odvolaní
ako doklad z 12.2.2020, na ktorom ani nie je uvedený žalobca ako fyzická osoba, ale je uvedená
spoločnosť TwinStav, s.r.o., tento doklad je svojim obsahom neurčitý, vrátane jeho dátumu, a teda akoprávny úkon je neplatný podľa § 37 Občianskeho zákonníka. Zdôraznil, že žalobca nepreukázal ani len
to, kedy došlo k údajnej ústnej dohode medzi žalobcom a žalovaným o pôžičke. Nepreukázal kedy a
ako navrhol žalovanému uzatvorenie pôžičky, prípadne naopak, kedy a akým spôsobom takýto návrh

predložil žalovaný žalobcovi a kedy a akým spôsobom došlo k akceptácii návrhu. Žalobca nepredložil
žiadne relevantné dôkazy podporujúce tvrdenie žalobcu, že v mesiaci apríl 2019 požiadal žalovaný o
poskytnutie pôžičky a následne nevedno kedy a ako mal žalovaný požiadať o poskytnutie ďalšej pôžičky,
žalobca nenavrhol žiadnych svedkov na preukázanie týchto jeho tvrdení a neoznačil ani žiaden iný
dôkaz, ktorý by potvrdzoval, že došlo k uzavretiu ústnej dohody o pôžičke. Pokiaľ sa žalobca dostal do

dôkaznej núdze pri preukazovaní ústnej dohody údajnej o pôžičke, bolo potrebné túto dôkaznú núdzu
pripočítať výlučne na ťarchu žalobcu, ktorý neuniesol dôkazné bremeno.

8.4. Argumentáciu žalobcu v odvolaní, že platbu zo dňa 26.4.2019 súd, pokiaľ túto nepovažoval za
platbu pôžičky, mal priznať titulom vydania bezdôvodného obohatenia, žalovaný označil za nedôvodnú a
neprípustnú skratku pri vyvodzovaní právnych záverov, podsúvajúc súdu názor, že ak predmetná platba

nie je pôžičkou, tak je ju potrebné automaticky bez ďalšieho považovať za plnenie bez právneho dôvodu,
s čím súhlasiť nemožno, pretože pokiaľ by súd takto rozhodol, bolo by rozhodnutie súdu nesprávne,
a súd by rozhodol ultra petitum, a to z dôvodu, že žalobca ako dominus litis vymedzuje svoj nárok, o
ktorom mal súd rozhodnúť a súd je viazaný takto vymedzeným nárokom a nemôže rozhodnúť nad jeho
rámec. Pripomenul, že žaloba je procesný úkon, ktorým sa žalobca obracia na súd s návrhom, aby o jeho

určitom práve proti určitému žalovanému autoritatívne rozhodol. Predmetom žaloby je takzvaný žalobný
nárok, ktorého formulácia musí vyplývať z jej obsahu a musí sa opierať o určitý právny dôvod vyplývajúci
zo súhrnu žalobcom tvrdených skutočností. Keďže žalobca v žalobe vymedzil svoj nárok ako nárok na
vrátenie pôžičky, bol súd vo vzťahu k platbe zo dňa 26.4.2019 povinný skúmať výlučne to či táto platba
bola alebo nebola pôžičkou. Skutočnosť, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že

platba zo dňa 26.4.2019 predstavovala pôžičku neznamená automaticky, že išlo plnenie bez právneho
dôvodu, keďže žalobca mohol mať iný právny dôvod na poskytnutie uvedenej platby, ktorú súdu zamlčal
v snahe privodiť si priaznivé rozhodnutie vo veci. Doplnil, že žalobca uhrádzal žalovanému aj ďalšie
platby, o.i. platby zo dňa 14.9.2018 a dňa 7.2.2019, ktorých uskutočnenie žalobca nikdy nenamietal, čo
lenpotvrdzuje,žeexistovalprávnydôvodplatbyzodňa26.4.2019ažežalobcanepreukázal,žeplatbazo

dňa 26.4.2019 bola platbou pôžičky, neznamená, že by túto platbu bolo možné automaticky považovať
za plnenie bez právneho dôvodu, lebo platba zo dňa 26.4.2019 predstavovala odmenu žalovaného z
pracovného pomeru, ktorú takýmto spôsobom žalobca žalovanému vyplácal, čím optimalizoval náklady
vlastnej spoločnosti TwinStav, s.r.o.. Napokon žalovaný podčiarkol, že žalobca svoj nárok uplatnený
v žalobe nikdy ani nevymedzil ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, na vrátenie plnenia

poskytnutého bez právneho dôvodu, čo by aj odporovalo tvrdeniam žalobcu v konaní a žalobca sa v
konaní nikdy nedomáhal vydania bezdôvodného obohatenia, a preto súd nemohol o takomto nároku ani
rozhodovať a jeho rozhodnutie by bolo rozhodnutím ultra petitum, lebo súd nemôže svojim rozhodnutím
vnútiť účastníkovi úkon, ktorý účastník nikdy neurobil.

9. Žalobca v replike na vyjadrenie žalovaného k odvolaniu zotrvávajúc na tvrdení v žalobe a v
priebehu sporu, že uplatnený nárok v spore je nárokom titulom vrátenia dvoch pôžičiek, tvrdil, že nie je
správny názor žalovaného vo vyjadrení o nemožnosti alternatívneho právneho posúdenia jeho nároku
na zaplatenie sumy 2.000 € titulom bezdôvodného obohatenia, ak bolo medzi stranami nespornou
skutočnou,žežalovanýprijalodžalobcuplnenie2x2.000€.PoukázalpritomnarozhodnutiaNajvyššieho

súdu SR sp. zn. 5Cdo/196/2009, 4MCdo/15/2010 a 5Cdo/385/2012, podľa ktorého „ak súd rozhoduje
o peňažnom plnení, ktoré vychádza zo skutkových tvrdení, ktoré umožňujú posúdiť nárok po právnej
stránke aj podľa iných noriem, ako je žalobcom navrhované, je povinnosťou súdu uplatnený nárok takto
posúdiť bez ohľadu na to, či v žalobe právny dôvod požadovaného plnenia je alebo nie je uvedený,
alebo je uvedený nesprávne“.

10. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas
oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému odvolanie je prípustné bez nariadenia odvolacieho
pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu danom § 379 a § 380 CSP a z hľadísk
žalobcom uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je neopodstatnené.

Žalobcom uplatnené odvolacie dôvody nie sú v posudzovanom spore naplnené.

11. Žalobca vo svojom odvolaní v podstate argumentuje skutočnosťami uvádzanými už v priebehu
konania na súde prvej inštancie (s výnimkou tvrdenia žalobcu o povinnosti súdu posúdiť v žalobeuplatnený peňažný nárok v zostávajúcej časti 2.000 €, prednesenom žalobcom prvý krát v odvolacom
konaní), s ktorými sa súd náležite a správne vysporiadal pri rozhodovaní v danom spore a jeho odvolacie
námietky nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého výroku rozsudku o zamietnutí

žaloby. K zmene skutkového stavu ani právneho stavu počas odvolacieho konania nedošlo. Odvolací
súd preto poukazuje na skutkové zistenia a právne normy, ktoré použil súd prvej inštancie, ako i na
vecne správne a zákonu zodpovedajúce dôvody rozsudku vo veci samej, s ktorými sa v celom rozsahu
stotožňuje (§ 387 ods. 2 CSP), a preto len na zdôraznenie správnosti napadnutej časti rozsudku súdu
prvej inštancie vo výroku o zamietnutí žaloby odvolací súd uvádza nasledovné:

12. Po preskúmaní obsahu spisu a dôvodov napadnutého rozsudku dospel odvolací súd k záveru, že
napadnutej časti rozsudku nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani to, že by súd
vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov sporových strán nevyplynuli,
že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo
že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov

nezodpovedal tomu, čo malo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 185 a nasl. CSP, alebo že by súd
prvej inštancie na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia, alebo že by použité
zákonné ustanovenia nesprávne vyložil, ak súd zamietol žalobu žalobcu vychádzajúc zo záveru, že
nebolo preukázané uzavretie zmluvy o pôžičke, na podklade ktorej by bola žalovanému požičaná
suma 2.000 €, a že žalobca v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno, ktorým sa rozumie procesná

zodpovednosť strany sporu za to, že v spore neboli preukázané jej tvrdenia a z toho dôvodu muselo
byť rozhodnuté v jej neprospech.

13. Judikatúra najvyšších súdnych autorít je dlhodobo ustálená v názore, že rozsah dôkaznej povinnosti
je v sporovom konaní zásadne určený rozsahom povinnosti tvrdiť skutočnosti, lebo aby mohla strana

sporu nejakú skutočnosť preukázať, musí ju najskôr tvrdiť. V tomto zmysle právna teória hovorí o
bremene tvrdenia, ktorým sa rozumie procesná zodpovednosť strany sporu za to, že v priebehu konania
netvrdil všetky rozhodné skutočnosti významné pre rozhodnutie a že z tohto dôvodu muselo byť
rozhodnuté vo veci samej v jeho neprospech. Ak strana, ktorej je na prospech preukázanie určitej (pre
vec rozhodnej) skutočnosti, nesplnila svoju dôkaznú povinnosť, resp. vykonanými dôkazmi neuniesla

dôkazné bremeno o takej skutočnosti, tak že nenavrhne dôkazy spôsobilé takú skutočnosť preukázať,
budú ju stíhať procesné následky spočívajúce v neunesení dôkazného bremena o takej skutočnosti.
Zmyslom dôkazného bremena je totiž umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, kedy
určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie vo veci nebola preukázaná buď
pre nečinnosť strany sporu, a to v dôsledku nesplnenia povinnosti uloženej strane sporu ustanovením §

132 ods. 1 CSP alebo vôbec (objektívne vzaté) nemohla byť preukázaná, teda ak výsledky hodnotenia
dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tejto skutočnosti a ani o tom, žeby táto
skutočnosť bola nepravdivá, keďže každá strana nesie dôkazné bremeno týkajúce sa tých skutkových
predpokladov, ktoré sú pre ňu priaznivé z pohľadu právnej normy, ktorej účinkov sa v sporovom súdnom
konaní domáha.

14. K výkladu ustanovenia § 657 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého zmluvou o pôžičke prenecháva
veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí
dohodnutej doby veci rovnakého druhu, je právna teória i súdna prax stála v závere, že zmluva o pôžičke
je zmluvou reálnou, čo znamená, že nevzniká iba dohodou strán (účinným prijatím návrhu na uzavretie

zmluvy), ale až skutočným odovzdaním (slovami zákona „prenechaním“) predmetu pôžičky dlžníkovi,
ku ktorému pri peňažnej pôžičke môže dôjsť aj bezhotovostným prevodom na účet dlžníka.

15. V procesnej rovine z hypotézy hmotnoprávneho ustanovenia § 657 Občianskeho zákonníka,
vymedzujúceho obsah povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti veriteľa, vyplýva, že v spore o vrátenie

požičanej sumy má žalobca ako veriteľ bremeno tvrdenia, že so žalovaným dlžníkom uzavrel zmluvu
o pôžičke, že dlžníkovi predmet pôžičky odovzdal a že dlžník požičané peniaze riadne a včas nevrátil.
Z tohto bremena tvrdenia potom pre žalujúceho veriteľa vyplýva dôkazné bremeno, pokiaľ ide o
preukázanie tvrdenia, že zmluva o pôžičke bola uzavretá a že na základe práve tejto zmluvy odovzdal
žalovanémufinančnéprostriedky.Akneunesiežalujúciveriteľbremenotvrdeniaalebodôkaznébremeno

v tomto smere, musí rozhodnutie vyznieť v jeho neprospech bez toho, aby sa súd musel zaoberať
pravdivosťou všetkých tvrdení, ktoré sú súčasťou procesnej obrany žalovaného dlžníka, a za týmto
účelom vykonávať dokazovanie.16. Z obsahu súdneho spisu a napadnutého rozsudku je zrejmé, že súd prvej inštancie za stavu, ak
sa žalobca ako veriteľ súdne domáhal voči žalovanému ako dlžníkovi vrátenia požičanej sumy 2.000
€ (2x 2.000 €) s tvrdením, že predmetom žaloby je vrátenie dvoch pôžičiek, každej v sume 2.000 €,

ktoré žalobca poskytol žalovanému dňa 26.4.2019 a dňa 15.8.2019, správne vyšiel z predpokladu, že
bremeno tvrdenia nesie v prípade sporu o vrátenie pôžičky veriteľ, na ktorom je, aby preukázal, že
k uzavretiu zmluvy o pôžičke došlo a že dlžníkovi predmet pôžičky odovzdal a náležite uzavrel, že
žalobca v intenciách ustanovenia § 657 Občianskeho zákonníka nesplnil dôkaznú povinnosť (neuniesol
dôkazné bremeno) o tom, že so žalovaným dňa 26.4.2019 uzavrel zmluvu o pôžičke 2.000 €, pokiaľ

žalobca na preukázanie tvrdenia o uzavretí zmluvy o pôžičke so žalovaným predložil v spore iba dôkaz,
podľa ktorého peniaze, ktoré boli prevedené na účet žalovaného v uvedenom dátume, boli prevádzané
s poznámkou pre príjemcu: „2.Q.2019“, z ktorej skratky vyplýva, že sa malo jednať o 2. kvartál 2019,
a adekvátne usúdil, že iba z poznámky pre príjemcu „2.Q.2019“ nemožno z neho dedukovať, že aj
táto transakcia bola pôžičkou, ktorú poskytol žalobca z osobného účtu pre súkromné účely žalovaného.
Na tomto mieste je potrebné prisvedčiť žalovanému v jeho vyjadrení k odvolaniu žalobcu, že žalobca

nepredložil žiadne relevantné dôkazy podporujúce tvrdenie žalobcu, že v mesiaci apríl 2019 požiadal
žalovaný o poskytnutie pôžičky a následne že žalovaný požiadal o poskytnutie ďalšej pôžičky, neoznačil
žiaden dôkaz, ktorý by potvrdzoval, že došlo k uzavretiu ústnej dohody o pôžičke a preto bolo potrebné
dôkaznú núdzu pripočítať výlučne na ťarchu žalobcu, ktorý neuniesol dôkazné bremeno.

17. Opodstatnenosť nemožno priznať odvolacej námietke žalobcu, že rozsudok je prekvapivý v jeho
napadnutom výroku o zamietnutí nároku na úhradu dlhu z pôžičky poskytnutej žalovanému dňa
26.4.2019 z dôvodu, že súd mal z výpisu z osobného účtu žalobcu a z písomného dokladu zo dňa
12.2.2020 za preukázané, že medzi stranami sporu došlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke, nakoľko takýto
záver súdu prvej inštancie vo vzťahu k tejto časti žalobcom uplatneného peňažného nároku zo zmluvy

o pôžičke nevyplýva, na čom nemôže nič zmeniť ani medzi stranami nesporná skutočnosť, že žalobca
poskytol dňa 26.4.2019 žalovanému plnenie v sume 2.000 €. Z obsahu súdneho spisu a dôvodov
napadnutého rozsudku podľa názoru odvolacieho súdu nemožno konštatovať porušenie práva žalobcu
na spravodlivý proces tým, že rozhodnutie je v jeho napadnutom výroku pre žalobcu s ohľadom na
doterajší stav konania, stav dokazovania a existujúcu procesnú situáciu a žalobcom uplatnené právne

námietky, prekvapivé. Iba skutočnosť, že žalobca sa s právnym názorom súdu nestotožňuje, nemôže
viesť k záveru o prekvapivosti súdneho rozhodnutia (por. m.m. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp.zn. I. ÚS 188/06).

18.Vecnúsprávnosťnapadnutéhovýrokurozsudkuozamietnutížalobyvprevyšujúcejčastisažalobcovi

v odvolaní nepodarilo spochybniť odvolacou námietkou založenou tvrdení, že rozsudok je vnútorne
rozporný, lebo neobstojí argument súdu že vo výpise z osobného účtu žalobcu zo dňa 26.4.2019 je
uvedená poznámka pre príjemcu 2.Q.2019, z ktorej nie je možné dedukovať o akú transakciu sa jednalo,
ak pritom žalobca v odvolaní bez ďalšieho tvrdil, že súdu „opakovane vysvetlil popis transakcie, ktorá
predstavovala obdobie poskytnutia pôžičky, t.j. II. kvartál roku 2019“, nakoľko „sa jednalo o pôžičku zo

dňa 26.4.2019“ a iba zopakoval, že „pôvodne mala žalovanému postačovať len jedna pôžička v sume
2.000 € na pokrytie nákladov spojených so stavebnými úpravami“, že „žalobca žalovanému dôveroval,
bol s ním v priateľskom vzťahu, a preto nepovažoval za podstatné uvádzať do popisu transakcie účel
poskytnutia plnenia, a ten uviedol pri druhom plnení zo dňa 15.8.2019, keď žalovanému opakovane
požičal sumu 2.000 € na dokončenie už rozpracovaných stavebných prác, úprav rodinného domu“, z

ktorýchtvrdenípotomvyvodzoval,že„predloženýmidôkazmipreukázalposkytnutiepôžičkyžalovanému
zo dňa 26.4.2019 v sume 2.000 €“, a preto súd prvej inštancie mal jeho žalobe vyhovieť aj v tejto časti.

19. Odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je náležite odôvodnené a
nemožno konštatovať rozpor medzi zisteným skutkovým stavom a vyvodenými skutkovými a právnymi

závermianemožnouzavrieť,žebysúdvosvojomzávereoneunesenídôkaznéhobremenanatvrdenieo
uzavretí zmluvy o pôžičke medzi žalobcom a žalovaným, na základe ktorej žalobca žalovanému poskytol
sumu 2.000 € dňa 26.4.2019, prekročil hranice dané zásadou voľného hodného hodnotenia dôkazov,
ktorá je obsiahnutá v čl. 15 Základných princípov CSP, podľa ktorého dôkazy a tvrdenia strán sporu
hodnotí súd podľa svojej úvahy v súlade s princípmi, na ktorých spočíva tento zákon, pričom žiadny

dôkaz nemá predpísanú zákonnú silu, ako aj § 191 CSP, podľa ktorého dôkazy súd hodnotí podľa svojej
úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada
na všetko, čo vyšlo počas konania najavo (odsek 1), vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže
byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak (odsek 2). Hodnotenie dôkazov a závery o pravdivostiči nepravdivosti (žalobcom) tvrdených skutočností je totiž vecou vnútorného presvedčenia sudcu a jeho
logického myšlienkového postupu. Zo zásady voľného hodnotenia dôkazov vyplýva, že na nesprávnosť
hodnotenia dôkazov možno usudzovať len zo spôsobu, akým súd hodnotenie vykonal. Ak v tomto smere

nemožno vytknúť súdu žiadne pochybenia, potom nie je možné ani polemizovať so skutkovými závermi,
resp. namietať, že niektorý dôkaz je (nie je) pre skutkové zistenie dôležitý, alebo že z vykonaných
dôkazov vyplýva iné skutkové zistenie a podobne.

20. Z obsahu spisu a napadnutého výroku rozsudku plynie, že v tomto smere súdu prvej inštancie

žiadne pochybenie (napr. že výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá pravidlám logického myslenia,
alebo že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dokazovania nevyplynuli alebo opomenul rozhodné
skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo) vytknúť nemožno. Súdu prvej inštancie nemožno vytýkať, že by
vzal pri svojom rozhodovaní do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli, alebo že by
naopak opomenul pre rozhodnutie podstatné skutočnosti v spore preukázané. Do práva na spravodlivý
súdny proces totiž nepatrí právo sporovej strany, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi,

s navrhovaním a hodnotením dôkazov (por. napr. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp.zn. IV. ÚS 252/04), ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých
dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhovaného spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov
(por. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy
preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá strana sporu (por.

rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 3/97 a sp. zn. II. ÚS 251/03).

21. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietol, že súd prvej inštancie nesprávne zistil skutkový stav a nesprávne
bolo aj právne posúdenie zamietnutia žaloby, lebo ak súd dospel k záveru o nepreukázaní poskytnutia
pôžičky žalovanému zo strany žalobcu plnením zo dňa 26.4.2019, súd mal žalobe žalobcu aj v

zostávajúcej časti vyhovieť z dôvodu, že žalovaný sa na úkor žalobcu bezdôvodne obohatil, ani tejto
odvolacej námietke žalobcu v skutkových okolnostiach tejto veci nemožno priznať relevanciu.

22. Bezpochyby strany sporu nie sú povinné uplatnený nárok ani obranu proti nemu právne kvalifikovať,
pretože právna kvalifikácia je vecou súdu. Strany ale musia uviesť rozhodné skutočnosti, ktoré umožnia

súdu, aby uplatnený nárok alebo obranu proti nemu právne kvalifikoval. Súd tak skúma, či tvrdené
skutočnosti možno podriadiť pod hypotézu niektorej právnej normy tak, aby z dispozície tejto právnej
normy bolo možné vyvodiť plnenie. Len v prípade, ak strana (v danom prípade žalobca) uvedie
rozhodujúceskutočnosti,zktorýchvyvodzujetvrdenýnárok,alestýmitoskutočnosťamispájanesprávne
právne následky, nie je súd viazaný právnym názorom strany sporu a je povinný posúdiť vec podľa

tých právnych noriem, ktoré na tvrdený a súdom zistený skutkový stav dopadajú. Súd nie je viazaný
právnou kvalifikáciou, ale je vždy viazaný skutkovým vymedzením v žalobe a musí si vyriešiť aj
prípadnú konkurenciu (súbehu) právnych nárokov a spomedzi viacerých vybrať správnu právnu normu,
a to v prípade, ak rozsah (preukázaných) skutkových tvrdení (žalobcu) sa kryje s rozsahom tých
skutočností, ktoré sú z pohľadu sledovanej (aplikovanej) právnej normy zásadne právne významné,

inými slovami, ak žalobca tvrdí tie právne významné skutočnosti, ktoré sú upravené v právnej norme,
ktorá predznamenáva výpočet skutočností potrebných pre záver o skutkovom a právnom stave veci.
Pretože skutková právna veta, ako sumarizácia právne relevantných skutkových zistení, je množinou
informácií zistených v civilnom súdnom procese, ku ktorej súd vyhľadáva príslušné pravidlo správania,
je nutné, aby bola úplná a aby o jej validite súd nemal pochybnosti. Ak totiž sú (hoci i nepatrné)

pochybnostioskutkovýchokolnostiach,ktorésúinakidentickésoskutkovýmiokolnosťamipredvídanými
v hypotéze príslušnej právnej normy, nemožno v tejto (neistej) skutkovej situácii vôbec uvažovať o
aplikácii predmetnej právnej normy na takto zistený skutkový stav. Súd teda môže pristúpiť k aplikácii
danej právnej normy až v procesnej situácii, kedy zistí relevantný skutkový stav, nie však v situácii, ak
žalobca má sám pochybnosti o úplnosti ním tvrdeného skutku. Inými slovami, po vykonanom zhodnotení

dôkazov musí byť naisto zistený skutkový stav, ktorý (pri existencii príslušnej právnej normy) alebo bude
podraditeľný pod príslušné pravidlo správania (právnu normu) alebo nie (napr. preto, že sa žalobcovi
nepodarilo preukázať žalobné tvrdenia a nebol tak zistený skutkový stav, na ktorý by bolo možné
aplikovať príslušnú právnu normu). V skutkových okolnostiach posudzovanej veci je nutné uzavrieť, že
súd na základe žalobcom opísaného tzv. žalobného skutku v intenciách skutkových tvrdení žalobcu

náležite zistený skutkový stav správne žalobu zamietol adekvátne vychádzajúc z úsudku, že žalobca
právne významné skutočnosti predvídané v hypotéze ustanovenia § 657 Občianskeho zákonníka
nepreukázal.22. Z uvedeného je zrejmé, že odvolacie námietky žalobcu sú nedôvodné a nespôsobilé spochybniť
vecnú správnosť napadnutej časti rozsudku, a preto odvolací súd potvrdil rozsudok ako vecne správny
podľa § 387 ods. 1 CSP, vrátane vecne správneho výroku o trovách konania.

23. Podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP odvolací súd priznal nárok
na plnú náhradu trov odvolacieho konania v odvolacom konaní procesne úspešnému žalovanému s tým,
že o výške náhrady trov rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP). Žalobca v odvolacom

konaní úspech nemal, preto mu náhrada trov odvolacieho konania nepatrí.

24. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní

vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania

len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427

ods. 1, 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosťpodľaodseku1neplatí,akjea)dovolateľomfyzickáosoba,ktorámávysokoškolsképrávnické
vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu
koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej
strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na
ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní

a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý
za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).