Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 30. apríl 2019

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Co/104/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7713212176
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alexander Husivarga

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2019:7713212176.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Alexandra Husivargu a sudkýň

JUDr. Viktórie Midovej a JUDr. Andrey Galdunovej, v spore žalobkyne : M. U., nar. XX.XX.XXXX,
bytom M., F.. Š. XX, zastúpenej advokátom JUDr. Ing. Petrom Holéczym, ul. Vojenská 5, Košice, proti
žalovaným: 1) M. W., nar. XX.X.XXXX, bytom M., F.. U. XX, 2) Q. I., na neznámom mieste, 3) M. W.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom I. XX, 4) Q. I., bytom I. XX, žalovaní v 1., 3., 4. rade zastúpení advokátkou
JUDr. Ivetou Marcinovou, so sídlom Námestie slobody 3, Michalovce, o zaplatenie 23.182,10 € s
príslušenstvom, o odvolaní žalovanej v 1. rade proti rozsudku Okresného súdu Michalovce zo dňa 31.
októbra 2017 č. k. 6C/161/2013-314 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutej časti, t. j. vo vyhovujúcom výroku (I.), vo výroku (VI.) o povinnosti
nahradiť trovy konania žalobkyni v rozsahu 18 % vynaložených trov konania a výroku (IX.) o povinnosti
žalovanej v 1. rade zaplatiť štátu sumu 19,06 € všetko v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia.

V ostatnej časti zostáva rozsudok súdu prvej inštancie bezo zmeny.

Priznávažalobkyniprotižalovanejv1.radenároknanáhradutrovodvolaciehokonaniavplnomrozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Michalovce (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom zo dňa

31.10.2017 č. k. 6C/161/2013-314 rozhodol tak, že:
I. Žalovaná v 1. rade je povinná zaplatiť žalobkyni sumu 13.694,62 € s 5,25% ročným úrokom z
omeškania od 7.11.2013 do zaplatenia, všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia.
II. Žalovaný v 3. rade je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 887 € s 5,25% ročným úrokom z omeškania
od 9.11.2013 do zaplatenia, všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia.
III. V prevyšujúcej časti súd nároky proti žalovaným v 1. a v 3. rade zamieta.
IV. Žalobu proti žalovaným v 2. rade a 4. rade v celom rozsahu zamieta.

V. Žalobkyňa je povinná zaplatiť žalovaným v 2. a v 4. rade 100% vynaložených trov konania.
VI. Žalovaná v 1. rade je povinná zaplatiť žalobkyni 18% vynaložených trov konania.
VII. Žalobkyňa je povinná zaplatiť žalovanému v 3. rade 92% vynaložených trov konania.
VIII. Žalobkyňa je povinná zaplatiť na účet Okresného súdu Michalovce trovy štátu vo výške 13,24 € v
lehote 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia.
IX. Žalovaná v 1. rade je povinná zaplatiť na účet Okresného súdu Michalovce trovy štátu vo výške 19,06
€ v lehote 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia.

2. Rozhodnutie po citácii § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 454 OZ, § 107 ods.
1, 2 OZ, § 657 OZ a § 115 OZ odôvodnil tým, že žalobkyňa v žalobe uplatnila viacero kumulatívnych
nárokov vyplývajúcich z bezdôvodného obohatenia - plnenia výživného za žalovaného 648 €, plneniasplácania úveru 1.020 €, investícií do cudzej nehnuteľnosti 13.300 € a 2.100 €, kuchynskej linky
704,40 €, vyživovacích nákladov poskytovaných žalovanému v 3. rade za 28-mesiacov 3.520 € a
vlastníckych práv - chladničky 653,70 € a obývacej steny 436 €. Preto i preukazovanie ich dôvodnosti

muselo byť posudzované osobitne. Nespornými skutočnosťami v konaní boli tie, že žalobkyňa kúpila
kuchynskú linku, avšak nie v požadovanej hodnote, ale v hodnote kúpnej ceny 394,62 € a chladničku
v kúpnej cene 499 €. Skutočné hodnoty týchto vecí v čase zaobstarania vyplynuli (i) z predložených
pokladničných dokladov. Žalovaný v 3. rade nárok na náhradu ich nadobúdacej hodnoty viackrát uznal
ako vlastníctvo žalobkyne. Doklady o kúpe odrážajú skutočnú trhovú hodnotu týchto hnuteľných vecí

a navyšovanie hodnoty zaobstarania úverovými splátkami neprichádza do úvahy. Nespornou sa stala i
hodnota obývacej steny - 436 €. Žalovaný v 3. rade popieral platby výživného na jeho dieťa v sume 27
€ mesačne po dobu 24 - mesiacov v sume 648 € (vykonávané) z peňazí žalobkyne. Rovnako popieral
i úverové splátky 85 € mesačne vykonávané žalobkyňou z jej peňazí za žalovaného v 3. rade. Okrem
svojej výpovede žalobkyňa nepredložila žiaden dôkaz, ktorý by plnenia výživného za žalovaného v 3.
rade preukázal. I keď z potvrdenia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Michalovce vyplynulo, že

žalovaný v 3. rade v čase 9/2009 - 2/2010 nebol poberateľom dávky a príspevkov v hmotnej núdzi,
neznamená to, že nemohol 27 € výživné platiť zo svojich peňazí. Jeho obrana bola založená na tvrdení,
že počas pobytu v Anglicku posielal žalovanej v 1. rade (ako svojej matke) peniaze na úhradu výživného.
Opačná situácia nastala ohľadne tvrdeného splácania úveru 85 € mesačnými splátkami za žalovaného.
Žalobkyňa okrem svojej výpovede predložila i jeden doklad o vklade v hotovosti na účet žalovaného

v 3. rade v Tatrabanke, vykonaný dňa 19.1.2011 v Michalovciach. Na základe dôkazného návrhu
žalobkyne,Tatrabankaa.s.súduoznámila,žežalobkyňatakýmtospôsobomvložilanaúčetžalovanéhov
3. rade 11 x 85€ v dňoch 11.5.2010, 15.6.2010, 15.7.2010, 16.8.2010, 16.9.2010, 15.10.2010, 5.11.2010,
19.1.2011, 15.3.2011, 26.4.2011, 25.8.2011, 26.9.2011. Po vznesenej námietke premlčania súd z týchto
platieb zohľadniť len tie, ktoré boli vykonané v 2-ročnej subjektívnej premlčacej dobe od 31.7.2011 do

31.7.2013 t.j. 25.8.2011 a 26.9.2011, 2 x 85 €. Žalobkyňa v čase vykonávania platieb musela vedieť,
že ich vkladá na účet žalovaného v 3. rade, že plní za neho vyživovaciu povinnosť, a ten sa na jej
účet obohacuje, v zmysle § 454 OZ. Investície vykonané do prístavby rodinného domu Hažín 90 boli
posúdené ako investícia do cudzej nehnuteľnosti. Žalobkyňa požadovala priznať celkovo 15.600 €, z
toho 13.300 € z peňazí poskytnutých rodičmi a 2.100 € z peňazí starej mamy. Preinvestovanie 13.300

€ vyplynulo nielen z výpovede žalobkyne, a svedkyne U. - matky žalobkyne, ale i z výpisu z účtu
žalobkyne, z ktorého je nepochybné, že po získaní úveru 13.300 €, túto sumu žalobkyni na účet poslala
jej matka. Následne z tohto účtu boli vykonávané výbery, za ktoré sa nakúpil stavebný materiál. Ten bol
(navyše) preukázaný predloženými pokladničnými dokladmi. I svedkyňa Č., v čase poskytovania úveru
zamestnankyňa Prima banky, a.s. potvrdila, že rodičia žalobkyne úver vybavovali a po vybavení úveru

vznieslipožiadavku,abysumaúverubolapredisponovanánaúčetžalobkyne.Vykonanieplynárenských,
kúrenárskych, betonárskych, murárskych i klampiarenskych prác platených žalobkyňou vyplynuli i zo
svedeckých výpovedí M. M., M. Y. a Š. C.. Znalecký posudok znalca T.. C. určil hodnotu investícií do
prístavby rodinného domu Hažín súp. č. 90 v stave nehnuteľnosti do 31.12.2012 vo výške 19.900 €.
Závery znaleckého posudku preukazujú, že výška vložených investícií žalobkyňou do nehnuteľností

túto nehnuteľnosť zhodnotila a zhodnotenie nebolo nižšie ako tvrdenia o vykonaných investíciách.
Tieto dôkazy popierajú tvrdené skutočnosti žalovanej v 1. rade, že ona z vlastných peňazí prístavbu
realizovala. Kým sumou 13.300 € žalobkyňa reálne disponovala, a tie i preinvestovala, suma 2.100 €
preukázaná nebola. Jediný dôkaz „o požičaní“ peňazí predstavoval výsluch žalobkyne. Svedkyňa J. U.,
ktorá mala peniaze požičať, sa však vo svojej výpovedi o takejto pôžičke nezmieňovala. Jej výpoveď sa

týkala skutočností o zakúpenej a odovzdanej chladničke žalobkyni ako dar, ako aj o výpožičke práčky,
dosák a stavebných nástrojov, ktoré však nie sú predmetom konania. Ako bolo uvedené, náklady na
kuchynskú linku boli zohľadnené vo výške dokladov o kúpe 394,62 €. Kuchynská linka nie je hnuteľnou
vecou, ale súčasťou nehnuteľnosti. To je zrejmé i z tvrdení žalovaného v 3. rade, ktorý sám požaduje,
aby kuchynská linka zostala na svojom mieste v dome, lebo bola kupovaná na mieru a je zabudovaná.

To, že obývacia stena stála 436 €, bolo medzi stranami nesporné, (viď. žaloba s týmto údajom a súhlasný
prejav na pojednávaní konanom dňa 31.1.2017). Spornou skutočnosťou bolo to, z akých peňazí bola
obývacia stena zakúpená. Žalobkyňa tvrdila, že to bolo výlučne z jej peňazí a žalovaný v 3. rade, že
zo spoločných peňazí. Výlučné vlastníctvo žalobkyne prípadne tretej osoby preukázané nebolo. Preto
súd bol nútený zohľadniť rovnaký 1/2 podiel žalobkyne a žalovaného v 3. rade na tejto hnuteľnej veci

v zmysle § 137 ods. 2 OZ. Sám žalovaný v 3. rade uznal a súhlasil s vyplatením 218 € ako polovice z
celkovej hodnoty tejto veci, preto ho súd k tejto povinnosti zaviazal. Žalobkyňa okrem svojej výpovede
o pôžičke poskytovanej žalovanému v 3. rade 800 € v januári 2010 navrhla vypočuť i svedkyňu T.
I.. Tá však len z rozprávania žalobkyne mala vedomosť o požičaní tejto sumy vyplácanej údajne počastiach. Svedkyňa U., matka žalobkyne vypovedala o stretnutí so žalovaným v 3. rade v škole, na
ktorom jej tvrdil, že peniaze vo výške 21.000 € žalobkyni vráti, lebo si vybaví úver. Aj sumu 800 €
vyplatenú 500 a 300 € žalobkyňou vráti. Z e-mailovej komunikácie medzi žalobkyňou a žalovaným

v 3. rade zo dňa 23.1.2013 vyplýva, že žalovaný v 3. rade pýta od žalobkyne peniaze, pretože „si
potrebuje kúpiť veci, aby mohol ísť normálne do práce“ a, že z prvej výplaty peniaze vráti. Nie je však
zrejmá žiadaná suma, ani súhlasný prejav žalobkyne. Kým v prípade svedkyne I. sa jedná o nepriamy
dôkaz, v prípade svedkyne U. o blízkeho príbuzného, čo k „uneseniu dôkazného bremena“ nestačí. Niet
pochybností o tom, že žalobkyňa a žalovaný v 3. rade žili v partnerskom zväzku na spôsob „druh a

družka“, od januára 2010 do decembra 2012, za ktoré žalobkyňa požaduje náhradu. Najskôr obývali
izbu v rodinnom dome Hažín č. 90, a neskôr od augusta 2011 do decembra 2012 bývali v prístavbe
tejto nehnuteľnosti. Od januára 2010 do decembra 2012 (teda) obaja tvorili spoločnú domácnosť. Ich
úmysel žiť v trvalej spoločnej domácnosti je nepopierateľný. To bol i dôvod vykonávanej prístavby
rodinného domu v Hažíne. Podľa ustálenej judikatúry, spoločnou domácnosťou treba rozumieť skutočné
spolužitie v spoločenstve osôb, ktoré prispievajú na úhrady spoločných potrieb podľa svojich možností a

schopností, a každá z nich si ďalej obstaráva v rámci tohto spoločenstva to čo potrebuje, pričom pomáha
aj ostatným. Podľa potrieb sa členovia v spoločnej domácnosti podieľajú na všetkých výhodách tohto
spoločenstva,čiužideospoločnébývanie,stravovanie,ošatenie,zábavy,výletyapodobne(R34/1960).
Spolužitie sa teda právom považuje za trvalé, ak sú objektívne zistené okolnosti, ktoré svedčia o úmysle
viesť také spoločenstvo trvalé, nielen na prechodnú dobu (R34/1982). Ak teda neoddeliteľnou súčasťou

obsahu pojmu spoločná domácnosť je spoločné uhrádzanie potrieb, nemusí sa jednať o uhrádzanie
v rovnakej miere, a len finančných záležitostí, ale i výkonov (prác). Občiansky zákonník ani zákon o
rodine nepredpokladajú v prípade takéhoto spoločenstva zákonnú vyživovaciu povinnosť. Žalobkyňa
paušálne požaduje za každý mesiac spolužitia po dobu 22 mesiacov po 160 € mesačne. Nekonkretizuje,
aké konkrétne výdavky v tomto období za žalovaného vynaložila, len všeobecným spôsobom udáva,

že to boli prostriedky na domácnosť, drogériu a podobne. Súd zastáva názor, že vedenie spoločnej
domácnosti a priori vylučuje požadovanie takýchto spoločných nákladov od osoby, s ktorou spoločná
domácnosť vedená bola. Nároky žalobkyne týkajúce sa investícií do cudzej veci 13.300 €, 2.100 € a
394,62 € sú plnením bez právneho dôvodu a plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol podľa § 451
ods.2 OZ. Žalobkyňa peniaze investovala v domnení, že dom patrí žalovanému v 3. rade. Zmluvný

vzťah so žalovanou v 1. rade ako výlučnou vlastníčkou domu neexistoval, ten nebol založený ani len
konkludentne. Nároky plnenia výživného splátok úveru boli posudzované podľa § 454 OZ a suma 800 €
ako nárok na vrátenie peňažnej pôžičky podľa § 657 OZ. Pokiaľ žalovaná v 1. rade namietala premlčanie
práva na investície do nehnuteľnosti s. č. 90, k. ú. Hažín, súd udáva, že v takomto prípade je potrebné
za začiatok plynutia premlčacej doby posudzovať deň zvýšenia hodnoty investícií do nehnuteľnosti

(rozsudok NS ČR z 21.1.2003,sp.zn. 25 Cdo/355/2002). Ak z výpovede žalobkyne i žalovanej v 1.rade
vyplynulo, že až v septembri 2011 bolo možné nehnuteľnosť obývať, a v decembri 2012 boli investície
do tejto nehnuteľnosti vykonané tak, že bola prístavba v podstate ukončená, súd má za to, že najskôr
od septembra 2011 možno počítať plynutie 3-ročnej premlčacej doby. Súd v rámci plynutia 3-ročnej
premlčacej doby však poukazuje na to, že žalobkyňa ani ku dňu podania žaloby nevedela, že sa

obohatila len výlučne žalovaná v 1. rade. Do konca roku 2012 sa domnievala, že rodinný dom patrí
žalovanému v 3. rade, a v podanej žalobe vychádzala z listu vlastníctva, ktorý však len dokumentoval
spoluvlastníctvo žalovaných v 1., 2. rade k pozemkom /nie však k rodinnému domu/. Z listu vlastníctva
327, k. ú. Hažín ktorý je pripojený v znaleckom posudku znalca C. je zrejmé, že výlučnou vlastníčkou
tohto rodinného domu je žalovaná v 1. rade, (a to už od roku 2001). Len tá je pasívne legitimovaná

ohľadne nároku na vrátenie bezdôvodného obohatenia z titulu vykonaných investícií do jej rodinného
domu. Objektívna 3-ročná i subjektívna 2-ročná premlčacia doba zo strany žalobkyne ku dňu podania
žaloby 31.7.2013 teda dodržaná bola. Žalovaný v 3. rade je pasívne legitimovaný ohľadne hnuteľných
vecí,ktoréužívat.zn.chladničkyapoloviceobývacejsteny.Žalovanév2.a4.radepasívnelegitimované
v tomto konaní nie sú. Nebolo totiž zistené, aby sa na úkor žalobkyne obohatili. Preto nároky voči ním boli

vcelomrozsahuzamietnuté.Rovnakosúdzamietolžalobuvočižalobkyniv1.radenadrámecprisúdenej
sumy, a to isté vo vzťahu k žalovanému v 3. rade. Žalobkyni patrí v zmysle § 3 ods. 1 Nar. vlády SR
č.87/1995 Z.z. v znení neskorších právnych predpisov 5,25% ročný úrok z omeškania od 7.11.2013 do
zaplatenia a voči žalovanému v 3. rade od 9.11.2013 do zaplatenia. Nebolo preukázané, že nároky na
zaplatenie boli požadované od týchto žalovaných pred týmito dátumami. Preto súd vychádzal z údajov

o doručení žaloby žalovaným v 1. a 3 rade. Žalovaná v 1. rade sa teda dňom 5.11.2013 a žalovaný v
3. rade 7.11.2013 dozvedeli aké nároky od nich žalobkyňa požaduje. Nasledujúci deň po doručení mali
žalobkyniplniťaďalšídeňsasosvojímplnenímdostalidoomeškania(§563OZ).Pretoajohľadomúroku
z omeškania vo výške 0,25 % za obdobie od 1.1.2013 do 6.11.2013 vo vzťahu k žalovanej v 1. rade a zaobdobie od 1.1.2013 do 8.11.2013 vo vzťahu k žalovanému v 3. rade, bola žaloba zamietnutá. O trovách
konania súd rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1, 2 CSP. Vo vzťahu k žalovanej v 1. rade mala žalobkyňa
úspech 59% a zároveň 41% neúspech (pomer 23.181 € :13.694 €). Má tak právo na náhradu 18%

vynaložených trov konania (59-41). Žalobkyňa vo vzťahu k žalovanému v 3. rade mala len 4% úspech,
a zároveň 96% neúspech (pomer 23.181 € : 887 €). Žalovaný v 3. rade má preto nárok na náhradu
92% vynaložených trov (96-4). Voči žalovaným v 2. a 4. rade mala žalobkyňa v celom predmete konania
neúspech. Preto je povinná zaplatiť im 100% vynaložených trov konania. O trovách štátu vzniknutých
do účinnosti CSP bolo rozhodnuté v zmysle čl. 4 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1, § 258 ods. 1 CSP.

Jedná sa o svedočné 32,30 € vyplatené zo štátnych prostriedkov Š. C.. Keďže tento svedok vypovedal
o prácach na prístavbe, z celkovej výšky svedočného má podľa pomeru úspechu vo vzťahu žalobkyňa
- žalovaná v 1. rade /59%:41%/ zaplatiť žalobkyňa 13,24 € a žalovaná v 1. rade 19,06 €.

3. Žalovaná v 1. rade v zákonnej lehote podala odvolanie proti výroku I., ktorým jej bola uložená
povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 13.694,62 € s 5,25 % ročným úrokom z omeškania od 17. novembra

2013 do zaplatenia, proti výroku VI., ktorým jej bola uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni 18 %
vynaložených trov konania a proti výroku IX., ktorým jej bola uložená povinnosť zaplatiť štátu na účet
Okresného súdu Michalovce trovy štátu v sume 19,06 €, všetko v lehote do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku.

4. Navrhla zrušiť rozsudok v napadnutej časti a v rozsahu zrušenia vrátiť vec súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie, respektíve zmeniť rozsudok a žalobu voči nej zamietnuť a zaviazať žalobkyňu na
náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

5. Odvolanie podala z dôvodov § 365 ods. 1 písm. f) a písm. h) CSP. Nie je pravdou, že by sa

žalobkyňa finančnou spoluúčasťou podieľala na rekonštrukcii predmetnej nehnuteľnosti. Od samého
začiatku súdneho konania tvrdila, že rekonštrukcia bola realizovaná výlučne z peňazí žalovanej v 1. rade
a jej syna žalovaného v 3. rade. Na rekonštrukciu vynaložili vlastné finančné prostriedky v celkovej výške
cca 14.000 €, a to tak, že 5.000 € poskytol žalovaný v 3. rade a 9.000 € ona, t. j. žalovaná v 1. rade.
Taktiež nie je pravdou, že žalobkyňa investovala sumu 13.300 €, ktoré jej poskytla matka a časť zo sumy

2.100 €, ktorú jej poskytla stará matka. Podľa odvolateľky žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno, lebo
nepredložila súdu ani jeden relevantný dôkaz svedčiaci o tom, že by žalobkyňa finančnou pomocou sa
podieľala na realizácii rekonštrukcie. Napriek tomu súd v rozsudku uvádza, že „preinvestovanie 13.300 €
vyplynulo nielen z výpovede žalobkyne, svedkyne U. - matky žalobkyne, ale aj z výpisu z účtu žalobkyne,
z ktorého je nepochybne preukázané, že po získaní úveru 13.300 € túto sumu žalobkyni na účet

poslala jej matka“. Následne z tohto účtu boli vykonané výbery, za ktoré sa nakúpil stavebný materiál. O
skutočnosti, že matka žalobkyne požičala 13.300 € žalobkyni sa dozvedela odvolateľka až v rámci tohto
konania. Táto skutočnosť ale automaticky nepreukazuje ich investovanie do predmetnej nehnuteľnosti.
Toto konanie je sporovým konaním, v ktorom účastníci majú jednak povinnosť tvrdenia, ako aj povinnosť
dôkaznú. Do pozornosti odvolacieho súdu odvolateľka dala rozporné tvrdenia žalobkyne v podaní zo dňa

15.5.2017, ktoré bolo doručené súdu 17.5.2017, v ktorom žalobkyne trikrát uvádza, že do nehnuteľnosti
žalovanej v 1. rade vložila sumu 23.182,10 €, pričom v žalobe tvrdila, že sa má jednať o sumu vo výške
15.400 €.

6. Počas konania žalobkyňa tvrdila, že žalovaný v 3. rade nemal (ani nemohol mať) finančné prostriedky

na rekonštrukciu, i keď v podaní zo dňa 15.5.2017 už pripustila, že aj on mal peniaze. Výpoveď
žalobkyne je spochybnená podľa odvolateľky preto, že menila svoje výpovede počas konania. Uviedla,
že žalobkyňa uplatňovala zaplatenie celkovej žalovanej sumy od žalovaných spoločne a nerozdielne, na
čo odvolateľka počas konania poukazovala, že nejde o solidárnu zodpovednosť. Žalovaná v 1. rade sa
nepovažuje za pasívne legitimovanú, lebo finančné prostriedky mala žalobkyňa poskytnúť žalovanému

v 3. rade, a tak sa mala domáhať vydania bezdôvodného obohatenia od žalovaného v 3. rade. Opätovne
uviedla, že nárok žalobkyne je premlčaný. Rozviedla časový harmonogram realizácie rekonštrukcie
jej nehnuteľnosti a poznamenala, že v auguste 2011 už žalobkyňa bývala v predmetnej nehnuteľnosti
so žalovaným v 3. rade (synom odvolateľky). Poukázala na dátumy výberov sumy 13.300 €, ktoré sa
uskutočnili dňa 19.8.2010, 29.9.2010 a 4.11.2010 a ak (aj) skutočne uvedené sumy použila žalobkyňa

na rekonštrukciu nehnuteľnosti (žalovanej v 1. rade), išlo by o premlčaný nárok v dvojročnej subjektívnej
lehote, lebo začiatok plynutia premlčacej lehoty je treba počítať od momentu zapracovania stavebného
materiálu do nehnuteľnosti, a nie od kompletného dokončenia rekonštrukcie nehnuteľnosti (hoci podľanej by bol nárok aj tak premlčaný, lebo rekonštrukcia bola ukončená v júli 2011 a žaloba bola doručená
súdu 31.7.2013).

7. Podľa názoru odvolateľky, ak by aj žalobkyňa investovala do nehnuteľnosti žalovanej v 1. rade, došlo
by k naplneniu obidvoch podmienok pred začatím plynutia dvojročnej premlčacej lehoty súčasne v jeden
okamih, lebo žalobkyňa by vedela, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a takisto by vedela, že plní
bez právneho dôvodu, konkrétne, že poskytuje finančné prostriedky nie na svoje vlastné obohatenie,
ale že investuje do cudzieho majetku, t.j. prvá podmienka a ďalej vedela, kto bezdôvodné obohatenie

získal, teda, že sa neobohatila ona, ale niekto iný, t.j. druhá podmienka. Žalobkyňa tvrdila, že práce
na prístavbe sa začali realizovať v máji 2010 a boli dokončené v júli 2011, lebo v auguste 2011 už v
prístavbe so žalovaným v 3. rade bývala. Podľa odvolateľky všetky stavebné a rekonštrukčné práce
museli byť vykonané pred dátumom 31.7.2011, kedy začala plynúť subjektívna premlčacia lehota, a
pretože žalobkyňa právo na vydanie bezdôvodného obohatenia uplatnila na súde žalobou až 31.7.2013,
je tento jej nárok premlčaný. O premlčaný nárok by v tomto prípade nešlo, ak by žalobkyňa preukázala,

že poskytla žalovanému v 3. rade požadovanú sumu 15.400 € po 31.7.2011.

8. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení na odvolanie žalovanej navrhla „odvolanie zamietnuť“ a potvrdiť
rozsudok súdu prvej inštancie. Uviedla, že súd prvej inštancie na základe rozsiahleho dokazovania
dospel k správnym skutkovým zisteniam a pri rozhodovaní vychádzal zo správneho právneho posúdenia

veci.

9. Z rozsiahleho dokazovania bolo nepochybne zistené, že žalobkyňa nielen údajne, ale skutočne
investovala do cudzej nehnuteľnosti, a to dokonca vo väčšom rozsahu, než jej súd nakoniec priznal.
Žalobkyňa neupiera žalovanej v 1. rade, že sa podieľala na investíciách aj svojimi prostriedkami, ale

nepochybne bolo preukázané, že na investíciách sa svojimi prostriedkami podieľala aj žalobkyňa.

10. Odvolanie žalovanej šikovne zastiera, že okrem samotnej investície do rekonštrukcie nehnuteľnosti
(o ktorej sa píše v odvolaní) bola pristavaná ako prístavba nová druhá nehnuteľnosť a práve na
financovaní tejto sa žalobkyňa podstatnou finančnou mierou pričinila. Uvedenú prístavbu financovala

skoro výlučne žalobkyňa.

11. Rozsiahle dokazovanie preukázalo, že žalobkyňa do prístavby nehnuteľnosti investovala, čo
svedkovia dokazovali, že svedkyňa platila remeselníkov a z jej peňazí sa nakupoval aj stavebný
materiál. Gro rekonštrukcie bola veľká prístavba, do ktorej žalobkyňa prispela rozhodujúcou mierou.

Rekonštrukciu znalecký posudok vyčíslil na sumu 45.922 €, z ktorej si žalobkyňa uplatňovala zhruba
20.000 € a súd jej z toho nakoniec priznal 13.694 €. Žalobkyňa v žalobe uplatnila viacero položiek,
s ktorými sa súd prvej inštancie dôsledne vyporiadal aj z hľadiska premlčania. Žalovaná v 1.rade
je pasívne legitimovaná v tomto spore, lebo ona je vlastníčkou predmetnej nehnuteľnosti. Prístavba
nehnuteľnosti mala byť užívaná žalovaným v 3. rade podľa nepísanej dohody. Hodnotu prístavby, ako

už bolo vyššie spomínané vyčíslil znalec na sumu 45.922,11 € a žalobkyňa si uplatňovala len sumu
23.182,10 €. Z požadovanej sumy súd priznal len 13.694 €. Pri rozhodovaní súd zohľadnil aj námietku
premlčania práva.

12. Žalobkyňa poznamenala, že bolo by možné uvažovať aj o premlčacej dobe 10 ročnej podľa § 107

ods.2 OZ, lebo všetci žalovaní ponechávali žalobkyňu v domnení, že ide o nehnuteľnosť vo vlastníctve
žalovaného v 3.rade, s ktorým plánovala spoločnú (manželskú) budúcnosť. Nemala dôvod kontrolovať
a preverovať, či je to naozaj tak, lebo spočiatku túto nehnuteľnosť bez vyrušovania a bez námietok zo
strany žalovanej v 1.rade užívali. Žalobkyni nebolo jasné ani v deň podávania žaloby, kto sa vlastne
obohatil, čo ustálil až súd prvej inštancie v rozsudku vo veci samej. Ohľadom premlčania uviedla, že

za rozhodujúci pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby je treba považovať ten deň, kedy
sa oprávnený skutočne dozvie, že na jeho úkor došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto ho získal.
Úvahy žalovanej na strane 8 odvolania považoval za čisto špekulatívne a účelové so snahou vyhnúť
sa vydania toho, o čo sa žalovaná v 1.rade obohatila. Žalobkyňa k odvolaniu poznamenala, že celá
rekonštrukcia nebola dokončená ani v deň, keď definitívne odchádzala z predmetnej nehnuteľnosti, t.j.

1.1.2013. Zavádzanie odvolacieho súdu vetou, že rekonštrukcia bola vraj skončená v mesiaci júl 2011
je nielen nepravdivé, ale aj úmyselne „podhodená“ odvolaciemu súdu. Rozhodujúce sumy žalobkyňa
vynaložila v mesiacoch august až október 2012, kedy spolu rekonštruovali a dozariaďovali prístavbu,čo vyplýva aj z celého súdneho spisu. Žalobkyňa len kvôli hospodárnosti a zdĺhavosti súdneho konania
nepodala odvolanie, aj keď jej nebolo prisúdené všetko, o čo žiadala.

13. Vyjadrenie žalobkyne bolo doručené právnej zástupkyni žalovanej dňa 6.3.2018. Ďalšie vyjadrenia
do súdneho spisu doručené neboli.

14. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalovanej v 1.rade ako podané včas
oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné bez nariadenia odvolacieho

pojednávania podľa § 385 ods.1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380 CSP a
dospel k záveru, že odvolaniu žalovanej v 1.rade nie je možné vyhovieť.

15. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, t.j. vo vyhovujúcom výroku I. ako aj vo výroku VI.
a IX. je vecne správny, a preto ho odvolací súd podľa § 387 ods.1 CSP potvrdil.

16. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 30. apríla 2019 o 10.00 hod.
v pojednávacej miestnosti č. dv. 202/II.posch., pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia
boli zverejnené dňa 24. apríla 2019 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach podľa § 219 ods.1,
3 CSP za použitia § 378 ods.1 CSP.

17. Žalovaná v odvolaní namietala odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm.f/ CSP, t.j. že súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a podľa § 365
písm.h/ CSP, t.j. že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

18. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu

vo veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre
jeho rozhodnutie je nesprávne, lebo nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami
skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou
nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku
ktorého zisťoval iné skutočnosti, prípadne zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam.

Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade
s § 191 CSP a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo
prednesov strán sporu nevyplynuli ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce
skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli za konania najavo. Nesprávne
sú i také skutkové zistenia, ktoré súd založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď

je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu
alebo ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne
vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené
spôsobom vyplývajúcim z ustanovení § 191 až § 194 CSP.

19.Kodvolaciemudôvodupodľa§365ods.1písm.h/CSPodvolacísúduvádza,žeprávnymposúdením
je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, to znamená
vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho
predpisu. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav
(skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak súd použil iný právny predpis,

než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil, prípadne
ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval.

20. Odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.

21. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že
by do úvahy vzal skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli a
ani nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými
dôkazmi preukázané alebo, že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok
jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení

§ 191 až § 194 CSP alebo, že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia
alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil.22. Súd prvej inštancie vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie a náležite zistil skutkový stav. Vykonané
dôkazy vyhodnotil podľa § 191 CSP, teda každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomných
súvislostiach, pričom starostlivo prihliadol na všetko, čo vyšlo za konania najavo. Náležite sa zaoberal

aj (ne)vierohodnosťou tých dôkazov, ktorých vierohodnosť bola spochybnená a z vykonaných dôkazov
dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých založil svoje rozhodnutie a zo zisteného skutkového
stavu vyvodil aj správny právny záver, pričom rozsudok aj náležite odôvodnil. V konaní ani odvolací
súd nezistil žiadne porušenie procesných práv, ani inú vadu konania, ktorá by mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, a preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, t.j. vo

vyhovujúcom výroku (I.), ktorým uložil žalovanej v 1. rade povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 13.694,62
€ s 5,25% ročným úrokom z omeškania od 7.11.2013 do zaplatenia, vo výroku (VI.) o povinnosti nahradiť
žalobkyni 18 % vynaložených trov konania a vo výroku (IX.) o povinnosti zaplatiť štátu sumu 19,06 €,
všetko v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP.

23. Mimoriadne podrobné, presvedčivé, zákonu zodpovedajúce a vecne správne sú aj dôvody

napadnutého rozsudku v jeho potvrdzujúcej časti, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje a na ktoré v
podrobnostiach odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP).

24. Odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie dáva odpoveď na všetky odvolacie námietky žalovanej v
1. rade, podrobne sú uvedené aj úvahy súdu, ktoré ho viedli k rozhodnutiu vo veci s odkazom na zistený

skutkový stav a aplikované právne predpisy, aj s ich podrobným rozborom.

25. Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku, t.j. rozsudku v napadnutej časti a k
odvolacím námietkam žalovanej v 1. rade odvolací súd uvádza nasledovné:

26. Neopodstatnené sú tvrdenia žalovanej v 1.rade o tom, že by sa žalobkyňa finančnou spoluúčasťou
nepodieľala na rekonštrukcii nehnuteľnosti.

27. Z rozsiahleho dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie nepochybne bolo preukázané, že
žalobkyňa investovala do rekonštrukcie nehnuteľnosti aj svoje finančné prostriedky a to v rozsahu

najmenej 13.300 €, ktoré jej poskytla matka žalobkyne. Žalobkyňa preukázala, že do prístavby
nehnuteľnosti investovala svoje finančné prostriedky, čo bolo preukázané nielen výpoveďou žalobkyne,
ale aj svedeckými výpoveďami svedkov, ktorí pracovali na prístavbe žalovanej v 1.rade, t.j. že žalobkyňa
vyplácala remeselníkov, a že z jej peňazí sa nakupoval stavebný materiál, o čom svedčí celý rad
listinných dôkazov založených v spise.

26. Nepochybne bol preukázaný nielen zdroj finančných prostriedkov, ktoré žalobkyňa pri rekonštrukcii
predmetnej nehnuteľnosti mala k dispozícii, ale aj to, na aký účel predmetné finančné prostriedky
boli použité, t.j. na rekonštrukciu nehnuteľnosti. Počas konania žalobkyňa tvrdila, že na rekonštrukcii
nehnuteľnosti sa podieľala aj žalovaná v 1. rade svojimi finančnými prostriedkami. Preukázané bolo aj

to, že rekonštrukcia (veľkej) prístavby bola ohodnotená znalcom na sumu 45.922 €.

27. Malo presvedčivá je argumentácia žalovanej v 1. rade, že žalobkyni nemožno veriť, lebo počas
konania menila svoje tvrdenia s poukazom na podanie zo dňa 15.5.2017, a na to čo uviedla v žalobe.

28. Žalobkyňa v žalobe uviedla viacero nárokov, ktoré počas konania upresňovala a špecifikovala.
Z podania zo dňa 15.5.2017 nemožno vyvodiť záver, že výpovede žalobkyne sú nepravdivé, resp.
pochybné.

29. Nepatričná je aj námietka žalovanej v 1. rade o tom, že nie je pasívne legitimovaná, lebo nepochybne

bolo preukázané, že vlastníčkou predmetnej rekonštruovanej nehnuteľnosti je žalovaná v 1. rade.

30. K (opätovnej) námietke premlčania práva zo strany žalovanej v 1. rade odvolací súd uvádza, že
sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že nárok žalobkyne nie je premlčaný a k týmto uvádza
nasledovné dôvody.

31. Súd prvej inštancie posúdil nárok žalobkyne, že ide aj o vydanie bezdôvodného obohatenia plnením
z právneho dôvodu, ktorý odpadol.32. Podľa § 451 ods. 1 OZ kto sa úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.

33. Podľa § 451 ods. 2 OZ bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez

právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý
odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

34. Podľa § 454 OZ bezdôvodne sa obohatil aj ten, za koho sa plnilo, čo podľa práva má plniť sám.

35. Podľa § 100 ods. 1 OZ právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§
101 - § 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá,
nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

36. Podľa § 107 ods. 1 OZ právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky
odo dňa, keď sa dlžník dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.

37. Podľa § 107 ods. 2 OZ najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí
za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za 10 rokov odo dňa, keď k nemu došlo.

38. Ust. § 451 OZ vyjadruje všeobecnú zásadu občianskeho práva, podľa ktorej sa nikto nesmie

bezdôvodne obohatiť a obohacovať na úkor iného. Bezdôvodné obohatenie je pritom chápané ako
záväzok (§ 489 OZ), z ktorého vzniká tomu, kto sa obohatil, povinnosť vydať to, o čo sa bezdôvodne
obohatil,atomu,naúkorktoréhokobohateniudošlo,právopožadovaťvydaniepredmetubezdôvodného
obohatenia. O obohatenie ide vtedy, ak sa plnením niekomu dostalo majetkovej hodnoty vyjadrenej tým,
že v jeho majetku buď došlo k zvýšeniu aktív (§ 451 ods. 2 OZ) alebo zníženiu pasív (§ 454 OZ).

39.Skutkovápodstatabezdôvodnéhoobohateniazískanéhoplnenímzprávnehodôvodu,ktorýodpadol,
mieri na tie prípady, v ktorých okamihom poskytnutia plnenia existoval právny dôvod plnenia, ktorý
však následne stratil svoje právne účinky (odpadol); okamihom odpadnutia právneho dôvodu sa
poskytnutéplneniestávabezdôvodnýmobohatením(viďrozhodnutieNajvyššiehosúduČeskejrepubliky

z 15.12.2005 sp.zn. 33 Odo 871/2005, rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 11.10.2007
sp.zn. 28 Cdo 3113/2007, rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky z 30.9.2009 sp.zn. 30 Cdo
4514/2007, etc).

40. V prípade zhodnotenia nehnuteľnosti investíciami vykonanými na základe právneho dôvodu

dochádza k vzniku bezdôvodného obohatenia až v okamihu, keď tento právny dôvod stratil svoje
účinky (odpadol). Podľa ustálenej praxe najvyšších súdnych autorít môže dostatočný právny dôvod
investície na vec (nehnuteľnosť) tretej osoby predstavovať napríklad jej neformálny (ústny) prísľub,
budúceho prevodu nehnuteľností, ktorý odpadne, ako náhle vlastník prísľub odvolá, prípadne odmietne
nehnuteľnosti predať, alebo ak sa vytvorí taký stav, z ktorého je zrejmé, že kúpa už nebude realizovaná

(viď rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky z 20.5.2009 sp.zn. 3 Cdo 3312/2007, rozhodnutie
Najvyššieho súdu Českej republiky z 18.12.1997 sp.zn. 2 Cdon 944/1997).

41.Zadostatočneprávnydôvodvynaloženiainvestíciínanehnuteľnosť(dom,čibytovújednotku)vtomto
smere, t.j. z pohľadu naplnenia skutkovej podstaty bezdôvodného obohatenia vzniknutého z právneho

dôvodu, ktorý odpadol, súdna prax považuje nielen zmluvu o budúcej zmluve, ale aj vzájomnú dohodu
účastníkov - strán sporu (žalobkyňa a žalovaná v 1. rade a osobitne žalovaný v 3. rade) o spoločnom
bývaní a (vy)užívaní domovej nehnuteľnosti na tento účel, na základe ktorého sa investujúca osoba
podieľa nielen na zabezpečení nehnuteľnosti, ale aj na jej stavebných úpravách za účelom získania,
či skvalitnenia priestorov na spoločné bývanie. Ku vzniku bezdôvodného obohatenia v tomto prípade

dochádza z pravidla až okamihom, keď účastníci takúto dohodu, (resp. zmluvu) zrušia, ako to bolo aj v
danom prípade opustením spoločnej domácnosti žalobkyňou 1.1.2013.

42. Správne súd prvej inštancie akceptoval tvrdenie žalobkyne, že dôvodom poskytnutých investícií,
ktorými bola zhodnotená nehnuteľnosť žalovanej v 1. rade stavebnými úpravami za účelom skvalitnenia

bývania v predmetnej rekonštruovanej nehnuteľnosti, bola dohoda žalobkyne so žalovaným v 3. rade,
že v predmetnej nehnuteľnosti budú bývať ako manželia.43. Správnosť úvah súdu prvej inštancie týkajúcej sa kvalifikácie uplatneného práva na vydanie plnenia z
bezdôvodného obohatenia - majetkového prospechu získaného na základe plnenia z právneho dôvodu,
ktorý odpadol, a teda aj okamihu jeho vzniku, sa potom logicky premietli i do posúdenia otázky, či

žalobkyňou uplatnené právo je alebo nie je premlčané, a to z hľadiska posúdenia počiatku dvojročnej
premlčacej doby podľa § 107 ods. 1 OZ, pre ktorý rozhodujúci okamih, kedy sa oprávnený v konkrétnom
prípade skutočne dozvie o tom, že došlo na jeho úkor k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho
získal, teda kedy sa preukázateľne dozvie všetky okolnosti, ktoré sú relevantné pre uplatnenie jeho
práva na súde, pretože v prípade majetkového prospechu získaného plnením z právneho dôvodu, ktorý

odpadol, patrí aj vedomosť o zániku právneho dôvodu plnenia.

44. Pre premlčanie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia je stanovená dvojaká kombinovaná
premlčacia doba, a to subjektívna a objektívna (§ 107 ods. 1, 2 OZ). Tieto dve premlčacie doby začínajú,
bežia a končia nezávisle na sebe. Ak skončí beh jednej z nich, právo sa premlčí, a to aj napriek tomu,
že oprávnenému ešte beží druhá premlčacia lehota.

45. Pokiaľ márne uplynula aspoň jedna z uvedených lehôt, a je vznesená námietka premlčania,
nemožno právo priznať. Pre začiatok trojročnej, resp. desaťročnej objektívnej premlčacej lehoty (§ 107
ods. 2 OZ) je rozhodujúci deň, kedy k získaniu bezdôvodného obohatenia došlo. Z hľadiska posúdenia
začiatku behu dvojročnej premlčacej lehoty (§ 107 ods. 1 OZ) je rozhodujúci okamih, kedy sa oprávnený

vkonkrétnomprípadeskutočnedozvieotom,žedošlonajehoúkorkzískaniubezdôvodnéhoobohatenia
a kto ho získal, teda, kedy sa preukázateľne dozvie všetky okolnosti, ktoré sú relevantné pre uplatnenie
jeho práva na súde (viď rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 27.3.2003 sp.zn. 33 Odo
766/2002, rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo 14.6.2012 sp.zn. 30 Cdo 4499/2010, rozsudok NS ČR z
9.12.2009 sp.zn. 28 Cdo 3166/2009).

46. V tomto smere sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že nárok
žalobkyne v tomto prípade nie je premlčaný.

47. Vecne správne súd prvej inštancie rozhodol aj o trovách konania vo vzťahu medzi žalovanou v 1.

rade a žalobkyňou (výrok VI.), ako aj o trovách štátu vo (výroku IX.) rozsudku.

48. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov, ako aj z dôvodov obsiahnutých v rozhodnutí súdu prvej
inštancie, odvolací súd rozsudok v napadnutej časti (výrok I.), ktorým žalovanej v I. rade bola uložená
povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 13.694,62 € s 5,25 % úrokom z omeškania od 7. novembra 2013 do

zaplatenia,akoajotrováchkonania,kdežalovanejv1.radebolauloženápovinnosťzaplatiťžalobkyni18
% vynaložených trov konania (výrok VI.) a vo výroku, ktorým žalovanej v 1. rade bola uložená povinnosť
zaplatiť na účet súdu trovy štátu vo výške 19,06 €, všetko v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia,
(výrok IX) ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

49. Ostatné výroku rozsudku súdu prvej inštancie neboli napadnuté odvolaním, a tak nadobudli
právoplatnosť, a preto odvolací súd vyslovil, že v ostatnej časti zostáva rozsudok bezo zmeny.

50. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v
spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP. Žalobkyňa bola v odvolacom konaní plne úspešná, a

preto jej odvolací súd priznal plnú náhradu trov konania voči neúspešnej žalovanej v 1. rade. O výške
tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP) zohľadňujúc ust. § 251 CSP.

51. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).