Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 29. september 2017

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9Co/280/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1710206164
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Huszár
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1710206164.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Huszára a členiek senátu
JUDr. Zuzany Posluchovej a JUDr. Magdalény Florekovej v právnej veci žalobcu: N. J., R..XX.XX.XXXX,
D. Q. K., C. XXXX/XX, zastúpeného JUDr. Ingrid Zlochovou, advokátkou, Galvaniho 12, Bratislava,
proti žalovanému: Slovenský pozemkový fond, Bratislava, Búdková 36, IČO : 17 335 345, zastúpený
Advokátska kancelária ECKER-KÁN & PARTNERS, s.r.o., Námestie Martina Benku 9, Bratislava, IČO :

35 886 625, o nahradenie prejavu vôle, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Pezinok
zo dňa 10. 12. 2013 č.k. 8C 160/2010 - 252, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec v r a c i a
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Pezinok (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) rozsudkom

z 10. decembra 2013 č. k. 8 C 160/2010-252 zamietol žalobu (návrh), ktorou sa žalobca voči
žalovanému domáhal nahradenia prejavu vôle žalovaného, že ako prevodca uzatvára so žalobcom ako
nadobúdateľom zmluvu o bezodplatnom prevode vlastníctva k pozemkom (presne špecifikovaným v
úvode odôvodnenia prvoinštnačného rozsudku) nachádzajúcim sa v katastrálnom území K. N. D., obec
Most pri Bratislave, okres Senec, zapísaným na LV č. XXX. Pri svojom rozhodnutí vychádzal zo zistení,
že žalobca ako nadobúdateľ uzatvoril dňa 8. 9. 2009 s V. Q., ako prevodcom zmluvu o postúpení práv

priznaných právoplatným rozhodnutím Obvodného pozemkového úradu v Galante vydaným dňa 23. 3.
2009 pod č. Z.-XXNM. Žalobca ďalej ako nadobúdateľ uzatvoril dňa 26. 8. 2009 s X.. W. W., K.. U. Ď. O.
I. K. N.Á., ako prevodcami zmluvu o postúpení práv priznaných právoplatným rozhodnutím Obvodného
pozemkového úradu v Dunajskej Strede vydaným dňa 3. 2. 2009 pod č. D/2009/00419-3. Žalobca sa
následne obrátil na žalovaného so žiadosťou o vydanie náhradných pozemkov vo vlastníctve štátu a
ako náhradné pozemky žiadal vydať pozemky nachádzajúce sa v katastrálnom území K. N. D., obec

Most pri Bratislave, okres Senec. Príslušný organizačný útvar žalovaného dňa 30. 9. 2009 aj vyhotovil
žiadosť o udelenie súhlasu na poskytnutie náhrady v inom katastrálnom území a súhlasné vypracovanie
návrhu zmluvy o bezodplatnom prevode vlastníctva pre žalobcu, keď zo strany štatutárnych orgánov
žalovaného bol udelený súhlas na plnenie nároku žalobcu. Rada fondu ako kontrolný orgán žalovaného
na svojom zasadnutí konanom dňa 1. 10. 2009 uznesením č. XXXX odporučila štatutárnym orgánom
žalovaného vyriešiť nárok žalobcu kladne; žalovaný ale zmluvu o bezodplatnom prevode vlastníctva

k pozemkom so žalobcom nepodpísal. Súd prvej inštancie sa v prvom rade zaoberal otázkou vecnej
legitimácie žalobcu, t. j. či žalobca je aktívne vecne legitimovaný domáhať sa prevodu vlastníctva k
označeným nehnuteľnostiam na základe zmlúv o postúpení práv oprávnenými osobami a súčasne
či žalovaný má povinnosť uzavrieť so žalobcom takúto zmluvu. Žalobca svoj nárok odvodzoval zo
zmlúv o postúpení práv uzavretých jednak s V. Q. a ďalej s W. W., U. Ď. O. K. N., ktorým osobám
bol rozhodnutiami príslušných obvodných pozemkových úradov priznaný status oprávnených osôb.

V tejto súvislosti prvoinštančný súd skonštatoval, že žalobcovi priamo zo zákona č. 503/2003 Z.z.
nevyplýva status oprávnenej osoby, ktorej by žalovaný mal vydať náhradné pozemky. Argumentovalustanovením § 2 ods. 2 zákona č. 503/2003 Z.z., ktoré upravuje právne nástupníctvo (sukcesiu) v
prípade, ak osoba, ktorej vlastníctvo k pozemku prešlo v rozhodujúcom období do vlastníctva štátu
alebo inej právnickej osoby v prípadoch uvedených v § 3, zomrela pred uplynutím lehoty uvedenej v §

5 alebo ak bola pred uplynutím tejto lehoty vyhlásená za mŕtvu. Uvedené ustanovenie prvoinštančný
súd vyhodnotil ako ustanovenie kogentnej povahy, ktoré smeruje k odškodneniu výlučne tých osôb,
ktoré spĺňajú status oprávnenej osoby. Ďalej považoval za rozhodujúce vykladať citované ustanovenie
so zreteľom na účel, ktorý sledovalo prijatie zákona č. 503/2003 Z.z. Ak špeciálna úprava kogentne
upravuje sukcesiu (nástupníctvo), je cesia (postúpenie) reštitučného nároku ako pohľadávky podľa §

524 ods. 1 Občianskeho zákonníka na tretie osoby neprípustná. Reštitučný nárok na vydanie veci súd
prvej inštancie posúdil ako majetkovú hodnotu, ktorá zakladá medzi povinnou osobou a oprávnenou
osobou vzťah, ktorý nemá záväzkovo právny charakter. Ide o právny vzťah sui generis, ktorý obsahuje
všetky znaky absolútnej povahy; t. j. viaže sa výlučne na oprávnené osoby, ktorých status zákon presne
definuje, ako aj vecnoprávne prvky (nárok na vydanie veci uplatnený na súde je osobitnou vlastníckou
žalobou žijúceho pôvodného vlastníka odňatej veci, prípade jeho závetných či zákonných dedičov).

V posudzovanej právnej veci tak nejde o právo na reivindikáciu podľa všeobecnej právnej úpravy
v zmysle Občianskeho zákonníka, ale o uplatnenie špeciálneho postupu ustanoveného reštitučným
zákonom. Súd prvej inštancie tak dospel k záveru, že zmluvy o postúpení práv, na základe ktorých
žalobcauplatňovalsvojnárok,súabsolútneneplatnépodľa§39Občianskehozákonníka,pretožesvojím
účelom odporujú zákonu č. 503/2003 Z.z., v znení účinnom do prijatia jeho novely zákonom č. 139/2010

Z.z. Možnosť previesť nárok oprávnenej osoby na tretiu osobu bola pripustená až novelou zákona č.
503/2003 Z.z., vykonanou zákonom č. 139/2010 Z.z., s účinnosťou od 1. 6. 2010, a to jeho ustanovením
§ 6 ods. 12 v prípade, ak sa oprávnenej osobe poskytuje náhradný pozemok, ktorý je už konkrétne
určený(dohodnutý),zapredpokladu,žezmluvajeuzavretápísomneaobsahujeúradneoverenépodpisy
účastníkov zmluvy. V súdenej právnej veci v čase uzavretia zmlúv o postúpení práv (t. j. dňa 8. 9. 2009

a dňa 26. 8. 2009), od ktorých žalobca odvodzuje svoje tvrdené právo, táto úprava ešte nebola účinná
a tiež v danom prípade nebol dohodnutý konkrétny náhradný pozemok. Preto prvoinštančný súd žalobu
zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a v konaní úspešnému žalovanému
priznal náhradu trov konania, spočívajúcu v trovách právneho zastúpenia.
2. Uvedený rozsudok napadol v zákonom stanovenej lehote odvolaním žalobca, v celom rozsahu,

domáhajúc sa buď jeho zmeny a vyhovenia žaloby konania, alebo zrušenie rozsudku a vrátenia
veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Žalobca označil záver prvoinštančného súdu o
tom, že reštitučné nároky oprávnených osôb podľa zákona č. 503/2003 Z.z. sú neprevoditeľné, za
nesprávny a výklad súdu citovaných ustanovení zákona č. 503/2003 Z.z., zákona č. 330/1991 Zb. ako
aj Ústavy za ich dezinterpretáciu. Pri posudzovaní otázky, či nároky priznané oprávneným osobám

podľa príslušných ustanovení zákona č. 503/2003 Z.z. môžu byť predmetom postúpenia, resp. prevodu,
je potrebné vychádzať z povahy týchto nárokov. Zákon č. 503/2003 Z.z. vymedzuje skutkový základ,
s ktorým je spojené právo na vydanie náhrady, určuje oprávnené osoby, povinné osoby, spôsob a
rozsah náhrady. Základným spôsobom zmiernenia krívd spáchaných štátom v minulosti je navrátenie
vlastníctva, pričom ak vrátenie vlastníctva nie je možné, zákon priznáva oprávnenej osobe nárok na

vydanie náhradných nehnuteľností vo vlastníctve štátu alebo finančnú náhradu. Uvedené nároky tak
majú povahu pohľadávky, teda práva zo záväzkového vzťahu založeného zákonom, kde predmetom
záväzku je niečo dať, resp. konať. Záväzkové právne vzťahy všeobecne upravujú ust. § 488 a nasl.
Občianskeho zákonníka. Otázne je, či nárok priznaný podľa zákona č. 503/2003 Z.z. je prevoditeľný na
tretiu osobu podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, a pokiaľ áno, či zo zvláštnej úpravy

nevyplývajú obmedzenia možnosti takéhoto prevodu.
2.1. Žalobca v odvolaní argumentoval tiež tým, že Občiansky zákonník upravuje prevod práv zo
záväzkového vzťahu v ust. § 524 až § 530 Občianskeho zákonníka ako postúpenie pohľadávky; z
princípu všeobecnej prevoditeľnosti práv ustanovuje výnimky v § 525 ods. 1 a § 525 ods. 2. Vzhľadom
na uvedené je potom nutné prijať záver, že reštitučný nárok priznaný podľa zákona č. 503/2003

Z.z. je možné previesť ako pohľadávku podľa ustanovení Občianskeho zákonníka. Žalobca ďalej
uviedol, že zákon č. 503/2003 Z.z. , ktorý je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku špeciálnou normou,
neobsahuje, resp. v čase nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia Obvodného pozemkového úradu v
Galante zo dňa 23. 3. 2009, právoplatného dňa 24. 4. 2009 č. Z.-XXNM a rozhodnutia Obvodného
pozemkového úradu v Dunajskej Strede zo dňa 3. 2. 2009, právoplatného dňa 20. 3. 2009 Č.j.

D/2009/00419 - 3, neobsahoval žiadne obmedzenia prevoditeľnosti nárokov priznaných podľa tohto
zákona. Pri akceptovaní všeobecného zákazu spätného pôsobenia právnych predpisov, je potom
potrebné konštatovať, že v čase uzatvorenia Zmluvy o postúpení práv zo dňa 8. 9. 2009 ( pôvodne
oprávnená osoba V. Q. ) a Zmluvy o postúpení práv zo dňa 26. 8. 2009 ( pôvodne oprávnené osobyX.. W.D. W., K.. U. Ď. O. K. N. ) neexistoval zákaz alebo obmedzenie prevoditeľnosti reštitučných
nárokov priznaných podľa príslušných ustanovení zákona č. 503/2003 Z.z. Svoju argumentáciu
žalobca podporil poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 27. 11. 2007 sp. zn. 4Cdo

182/2007, ktorým Najvyšší súd SR v obdobnej otázke prevoditeľnosti reštitučného nároku podľa zák.
č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách v znení noviel ustálil, že reštitučné nároky priznané
oprávneným osobám podľa tohto zákona sú v celom rozsahu prevoditeľné na tretie osoby. Napokon
žalovaný sám svojím v tom čase platným Interným pokynom Generálneho riaditeľa č. 9/2009 ( ktorým
sa upravujú zásady a postup Slovenského pozemkového fondu pri poskytovaní reštitučných náhrad )

prevod resp. postúpenie reštitučného nároku uznal. Možnosť voľnej dispozície oprávnenej osoby s
priznaným nárokom podľa zák. č. 503/2003 Z.z. do 31. 5. 2010 vyplýva aj zo zákona č. 139/2010
Z.z., ktorým bolo do zákona č. 503/2003 Z.z. vložené ust. § 6 ods. 12, ktorý upravuje podmienky
prevodu nároku na náhradu na tretiu osobu. Preto záver prvoinštančného súdu o tom, že nároky
priznané podľa zákona č. 503/2003 Z.z. nie je možné previesť na tretie osoby, vyplýva z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Žalobca Zmluvou o postúpení práv vstúpil v celom rozsahu do práv pôvodne

oprávnených osôb. Trval na tom, že splnil všetky zákonné podmienky a interné podmienky žalovaného
na uzatvorenie zmluvy, zmluva prešla viacerými kontrolami na rôznych stupňoch riadenia žalovaného,
pričom všetky ju vyhodnotili tak, že je v súlade so zákonom a internými predpismi žalovaného .
Neuzatvorenie zmluvy bez akéhokoľvek zdôvodnenia zo strany žalovaného je potrebné považovať za
svojvoľné konanie žalovaného , ktorým je žalobcovi znemožnené užívať jeho majetok. Žalobca v tejto

súvislosti poukazoval aj na svoje písomné podania - návrh na začatie konania ako podanie zo dňa 8. 6.
2011 a rovnako poukázal aj na viaceré zmluvy o bezodplatnom prevode vlastníctva k nehnuteľnostiam,
ktoré uzatvoril žalovaný s tretími osobami, ktoré v konaní ako dôkaz predložil žalobca. Žalobca v
odvolaní vytýkal súdu prvej inštancie , že vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne
ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, že dospel na základe vykonaných

dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú
tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli vykonané.
3. Na odvolanie žalobca a sa písomne vyjadril žalovaný tak, že sa s výrokom prvoinštančného
súdu ako aj s odôvodnením rozhodnutia stotožnil. Žalovaný vo vyjadrení poukazoval na rozsudok
Okresného súdu Bratislava V vo veci skutkovo i právne totožnej, vedenej pod sp. zn. 42C 361/2010,

v ktorom rovnako súd prvej inštancie vyslovil záver, že žalobca nie je oprávnenou osobou v zmysle
reštitučných zákonov a preto jemu nevznikla povinnosť vydať mu náhradné pozemky. Uvedený záver
potvrdil aj Krajský súd v Bratislave vo svojom rozsudku sp. zn. 4 Co 527/2011. Žalobca podal voči
uvedeným rozhodnutiam všeobecných súdov ústavnú sťažnosť, ktorú však Ústavný súd SR odmietol,
keď vo svojom rozhodnutí zaujal právny názor, podľa ktorého "posudzujúc obsah novelizácie zákona

č. 503/2003 Z.z. vykonanej zákonom č. 139/2010 Z.z. účinnej od 1. 6. 2010, je ústavný súd toho
názoru, že bez ohľadu na dovtedajšiu sťažovateľom tvrdenú prax Slovenského pozemkového fondu
až táto zmena právnej úpravy umožnila v režime zákona č. 503/2003 Z.z. ( a zákona č. 229/1991
Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších
predpisov)akékoľvek"prevodynárokov"aajtoibapreprípadyvnejvýslovnedefinované,t.j.preprípady,

ak sa náhrada poskytuje v pozemkoch a je dohodnutý konkrétny náhradný pozemok za predpokladu
uzatvorenia písomnej zmluvy oprávnenou osobou s treťou osobou s úradne osvedčenými podpismi
účastníkov zmluvy". Žalovaný vo svojom vyjadrení argumentoval aj ďalšími dôvodmi, pre ktoré podľa
jeho názoru nemožno žalobe vyhovieť. Poukazoval na to, že rozhodovanie o nárokoch oprávnených
osôb v oblasti reštitúcií zveruje zákon výlučne do právomoci žalovaného, ktorý má v oblasti reštitúcií

postavenie inej právnickej osoby, ktorá koná vo verejnom záujme a pri tejto činnosti vystupuje ako
orgán verejnej moci. Uvedené vyplýva podľa názoru žalovaného z uznesenia NS SR sp. zn. 8Sžo
296/2008 zo dňa 10. 8. 2009, v ktorom Najvyšší súd SR skonštatoval, že "kompetencia žalovaného
( t.j. SPF ) na bezplatný prevod náhradných pozemkov oprávneným osobám, ak im nemožno podľa
reštitučného zákona vydať pôvodné pozemky, a s tým súvisiace uzatváranie zmlúv, je zakotvená v

zákone č. 330/1991 Zb. v ust. § 34 ods. 4 písm. a/. hmotnoprávne však žalovaný postupuje podľa
ustanovení reštitučného zákona ( § 6 ods. 2 - ods. 10 ); ..." Najvyšší súd SR v citovanom uznesení ďalej
uzatvára, že "akty, ktorými Slovenský pozemkový fond rozhoduje o vydaní náhradných pozemkov, resp.
o priznaní finančnej náhrady, je potrebné považovať za tzv. iné rozhodnutia, ktoré sú preskúmateľné
súdom v rámci správneho súdnictva." Občiansky súdny poriadok v rámci správneho súdnictva v § 247

O.s.p. ustanovuje, že "podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická osoba
alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho
orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu." Žalovaný na margo
uvedenej argumentácie je názoru, že do právomoci súdov nepatrí rozhodovanie o konkrétnych nárokochoprávnených osôb. Táto právomoc je výlučne zverená SPF, ktorý nekoná zo súkromnej iniciatívy, ale
koná vo verejnom záujme a túto jeho právomoc nemôže nijakým spôsobom nahradiť všeobecný súd.
právomoc súdu je daná len v rámci správneho súdnictva podľa piatej časti O.s.p.

3.1. Žalovaný ďalej vo svojom vyjadrení poukazoval na ust. § 8b a § 8c zákona č. 503/2003 Z.z.,
t.j. na tzv. prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1. 6. 2010 a 1. 3. 2011. Zdôraznil, že
bezodplatné vydávanie pozemkov v rámci zákona č. 503/2003 Z.z. prebieha určitým administratívnym
postupom, pričom proces vydania náhradných pozemkov sa dovršuje až podpisom štatutárnych
zástupcov fondu. Nakoľko v danom prípade zmluva o bezodplatnom prevode vlastníctva k pozemkom

nebola uzavretá, administratívne konanie vo veci vydania náhradných pozemkov nebolo ukončené
a žalovaný bude povinný v tomto konaní pokračovať a ponúknuť žalobcovi iné vhodné pozemky,
ale len v tých katastrálnych územiach, v ktorých to umožňuje platná právna úprava. Aj súd musí pri
svojom rozhodovaní vychádzať z právnych predpisov platných v čase rozhodovania a nemôže mu
uložiť povinnosť uzatvoriť zmluvu o bezodplatnom prevode vlastníctva k pozemkom v kat. úz. Most
pri Bratislave, keď pôvodné pozemky sa nachádzali v kat. úz. K. Q., V. A. I. a v kat. úz. A. P., V. Z.,

nakoľko pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia ( § 154 O.s.p. ). Žalovaný navrhoval
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie buď potvrdiť, alebo tento zrušiť a vec postúpiť Slovenskému
pozemkovému fondu na ďalšie konanie.
4. Dňa 3. 6. 2015 bolo odvolaciemu súdu doručené písomné podanie žalobcu, ktorým v danej veci
navrhol odvolaciemu súdu v prípade, ak sa odvolací súd nestotožní s dôvodmi odvolania, aby v zmysle

§ 238 ods. 2 O.s.p. pripustil vo veci dovolanie, nakoľko ide o vec po právnej stránke zásadného
právneho významu. Tento procesný návrh odôvodnil tým, že podstatou prejednávanej právnej veci je
otázka možnosti postúpenia nárokov priznaných oprávneným osobám podľa príslušných ustanovení
zákona č. 229/1991 Zb. a podľa zákona č. 503/2003 Z.z., pričom napadnutým rozsudkom súd prvej
inštancie dospel k názoru, že predmetné nároky nie je možné postúpiť podľa ustanovení § 524 a

nasl. Občianskeho zákonníka sám žalovaný však dlhoročne akceptoval prax postupovania pohľadávok,
keď uzatváral zmluvy o prevode pozemkov priamo s postupníkmi, postúpenie reštitučných nárokov sám
upravoval vo svojich interných predpisoch a s odkazom aj na predchádzajúcu konštantnú rozhodovaciu
prax Najvyššieho súdu SR je žalobca názoru, že postúpenia reštitučných nárokov je možné postupom
podľa § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka a samotná otázka možnosti resp. nemožnosti postúpenia

priznaných reštitučných nárokov podľa vyššie uvedených právnych predpisov postupom podľa § 524 a
nasl. Občianskeho zákonníka je právne významná ako pre minulú, tak aj pre budúcu činnosť jednak pre
žalovaného tak aj pre oprávnené osoby a jej definitívne vyriešenie je spôsobilé odstrániť existujúcu
právnu neistotu a tým predísť možnému vzniku škôd.
5. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalobcu rozsudkom zo 4. júna 2015

sp. zn. 9 Co 166/2014 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Žalovanému náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal. Súčasne pripustil proti svojmu rozsudku dovolanie. V odôvodnení svojho
rozhodnutia uviedol, že v konaní nebolo sporné, že žalobca nemá priamo zo zákona č. 503/2003 Z.z.
postavenie oprávnenej osoby, ktorej by žalovaný mal vydať náhradné pozemky. Poukázal na to, že
otázka, či je osoba, ktorá uplatňuje právo na vydanie náhradných pozemkov na základe zákona č.

503/2003 Z.z. v konaní vecne aktívne legitimovaná, už bola riešená judikatúrou súdov (napr. II. ÚS
517/2012). Okrem toho, že odvolací súd založil svoje rozhodnutie na stotožnení sa so skutkovými a
právnymi závermi súdu prvej inštancie , uviedol tiež, že nemožno opomínať rovnako skutočnosť, že
žalovaný je ako právnická osoba zriadená zákonom č. 330/1991 Zb. (§ 34 ods. 1) povinný vykonávať
svoju činnosť vo verejnom záujme. Žalovaný je subjektom verejného práva. Nie je povinný vydať

žalobcovi náhradné pozemky, nakoľko žalobca nie je oprávnenou osobou podľa zákona č. 503/2003
Z.z. a žalovaný môže konať len v medziach a na základe ústavy a v rozsahu a spôsobom, ktorý
vymedzuje zákon (t. j. zákon č. 503/2003 Z.z. a zákon č.330/1991 Zb.). Vyslovil súhlas aj s názorom
žalovaného, že vzhľadom na súčasnú platnú právnu úpravu, t. j. na § 6 ods. 2 zákona č. 503/2003
Z.z. (účinný od 1. 3. 2011), by si uzavretie zmlúv o bezodplatnom prevode vlastníctva k pozemkom už

vyžadovalo dohodu konkrétneho náhradného pozemku (v katastrálnom území pôvodného pozemku) za
predpokladu uzatvorenia písomnej zmluvy oprávnenej osoby s treťou osobou s úradne osvedčenými
podpismi účastníkov zmluvy, ktoré podmienky návrh na začatie konania v prejednávanej veci nespĺňa,
čo by bol ďalší dôvod na zamietnutie žaloby. Pokiaľ SPF (žalovaný) vo svojom vyjadrení argumentoval
názorom, že rozhodovanie o konkrétnych nárokoch oprávnených osôb podľa zákona č. 503/2003 Z.z.

nepatrí do právomoci všeobecných súdov, nakoľko táto právomoc je zverená výlučne SPF, odvolací súd
poznamenal, že voči uvedenému názoru nemožno nič namietať. Netýka sa však prejednávanej právnej
veci; pre posúdenie otázky, či je daná právomoc všeobecného súdu je nutné vychádzať aj z predmetu
konania,t.j.,aképrávožalobcaakoúčastníkkonaniauplatňuje-vprejednávanejprávnejvecisažalobcadomáha nahradenia prejavu vôle žalovaného, rozhodovanie o takýchto sporoch patrí nepochybne do
právomocivšeobecnýchsúdov.Odvolacísúdpripustilprotisvojmurozsudkudovolanie,nakoľkodospelk
záveru, že ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu a to v otázke možnosti postúpenia

reštitučných nárokov priznaných oprávneným osobám postupom podľa § 524 a nasl. Občianskeho
zákonníka (keďže je otázne, či reštitučný nárok má alebo nemá záväzkový charakter). Sám, ako je
zrejmé z už vyššie uvedeného, vyslovil názor, podľa ktorého reštitučný nárok na vydanie veci nemá
záväzkovo právny charakter, nejde o právo na vydanie veci podľa všeobecnej právnej úpravy v zmysle
Občianskeho zákonníka a preto postúpenie reštitučných nárokov priznaných oprávneným osobám na

tretiu osobu podľa § 524 Občianskeho zákonníka nie je možné. O trovách odvolacieho konania rozhodol
podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnému žalovanému ich náhradu
nepriznal, nakoľko si ich náhradu neuplatnil.

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „ dovolací súd“) Uznesením č.k. 7 Cdo 1369/2015-390
zo dňa 23.6.2016 v dôsledku dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu žalobcom rozsudok

odvolacieho súdu zo 4.6.2015 sp. zn. 9 Co 166/2014 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dovolací
súd v odôvodnení svojho uviedol, že pri posúdení možnosti prevodu reštitučných nárokov podľa zákona
č. 503/2003 Z.z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 180/1995 Z.z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 503/2003 Z.z.“) je potrebné vychádzať z určenia

povahy nárokov, ktoré podľa tohto zákona vznikli oprávneným osobám. Citovaný zákon vymedzuje
skutkový základ, s ktorým je spojené právo na navrátenie vlastníctva k pozemkom, ktoré nebolo vydané
podľa osobitného predpisu (zákon č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému
poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov. § 37 až § 39 zákona Slovenskej národnej
rady č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových

úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách v znení neskorších predpisov), určuje
oprávnené a povinné osoby a zo zákonnej úpravy taktiež vyplýva spôsob a rozsah navrátenia vlastníctva
k pozemku alebo priznania práva na náhradu. S prihliadnutím na povahu týchto nárokov je potrebné
posúdiť, či tieto nároky sú právom na plnenie zo záväzkového právneho vzťahu, ktorý všeobecne
upravuje Občiansky zákonník (§ 488 - § 852). Podľa názoru dovolacieho súdu možno nepochybne

dospieť k záveru, že nárok na navrátenie vlastníctva k pozemku alebo priznanie práva na náhradu
podľa zákona č. 503/2003 Z.z. má povahu pohľadávky, t. j. práva zo záväzkového právneho vzťahu
založeného zákonom, v ktorom predmetom záväzku je niečo dať, resp. konať (§ 494 Občianskeho
zákonníka). Preto treba len posúdiť, či nárok na navrátenie vlastníctva k pozemku alebo priznanie práva
na náhradu podľa zákona č. 503/2003 Z.z. možno previesť na niekoho iného podľa všeobecnej právnej

úpravy obsiahnutej v Občianskom zákonníku a ak áno, či zo zvláštnej úpravy tohto nároku v zákone
č. 503/2003 Z.z. nevyplýva obmedzenie možnosti takéhoto prevodu. Občiansky zákonník upravuje
prevod práva zo záväzkového právneho vzťahu - postúpenie pohľadávky v § 524 až § 530. Občiansky
zákonník však stanovuje určité obmedzenia pri aplikácii princípu všeobecnej prevoditeľnosti práva zo
záväzkových vzťahov v § 525, podľa ktorého nemožno postúpiť pohľadávku, a) ktorá zaniká najneskôr

smrťou veriteľa, b) ktorej obsah by sa zmenil zmenou veriteľa, c) ktorá nemôže byť postihnutá výkonom
rozhodnutia, d) postúpenie ktorej odporuje dohode veriteľa a dlžníka. Berúc do úvahy fakt, že v zmysle §
524Občianskehozákonníkapredmetompostúpenianemusiabyťlenpeňažnépohľadávky,zuvedeného
možno vyvodiť, že postúpenie nároku podľa zákona č. 503/2003 Z.z. by bolo možné podľa Občianskeho
zákonníka. Ostáva tak potom posúdiť, či takéto postúpenie neobmedzuje alebo až nevylučuje zvláštna

právna úprava v zákone č. 503/2003 Z.z.

6.1. Dovolací súd poukázal na skutočnosť, že zákon č. 503/2003 Z.z., ktorý je vo vzťahu
k Občianskemu zákonníku špeciálnou normou, v čase nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia
Obvodného pozemkového úradu v Galante z 23. 3. 2009 a rozhodnutia Obvodného pozemkového

úradu v Dunajskej Strede zo dňa 3. 2. 2009, neobsahoval žiadne ustanovenie, ktoré by obmedzovalo
prevoditeľnosť nároku na navrátenie vlastníctva k pozemku alebo priznaného práva na náhradu z
oprávnených osôb na tretie osoby, ktoré by modifikovalo všeobecnú právnu úpravu vyplývajúcu z
Občianskeho zákonníka. Zákonom č. 139/2010 Z.z. účinným od 1. 6. 2010 sa do zákona č. 503/2003
Z.z. vložilo ustanovenie § 6 ods. 12 v znení: „Ak sa náhrada poskytuje v pozemkoch, nárok oprávnenej

osoby na náhradu možno previesť na tretiu osobu, ak je dohodnutý konkrétny náhradný pozemok.
Takáto zmluva musí byť uzavretá písomne a musí obsahovať úradne osvedčené podpisy účastníkov
zmluvy“ (keďže dovtedy v zákone č. 503/2003 Z.z. neexistovalo ustanovenie upravujúce podmienky
prevodu nároku na náhradu, dala by sa teda vyvodiť možnosť voľnej dispozície oprávnenej osoby snárokom vyplývajúcim zo zákona č. 503/2003 Z.z. účinného do 31. 5. 2010). Ďalšia zmena nastala
až zákonom č. 422/2015 Z.z. s účinnosťou od 1. 7. 2015, ktorá zrušila možnosť prevodu náhrady
poskytujúcej sa v pozemkoch na tretie osoby („Ak sa náhrada poskytuje v pozemkoch, nárok oprávnenej

osoby na náhradu nemožno previesť na tretiu osobu“).

6.2. Na základe uvedeného tak možno podľa názoru dovolacieho súdu (na rozdiel od právneho názoru
Ústavného súdu Slovenskej republiky prezentovaného v uznesení z 22. novembra 2012 sp. zn. II.
ÚS 517/2012, a na ktoré poukazuje aj odvolací súd v odôvodnení svojho dovolaním napadnutého

rozsudku) bez pochybností dospieť k záveru, že zákon č. 503/2003 Z.z. v znení účinnom do 31. 5.
2010 nezakazoval postúpenie práv oprávnenou osobu podľa § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka.
Preto pri neexistencii zákazu alebo obmedzenia prevodu nárokov podľa špeciálneho zákona, z ktorého
nepochybne vyplýva, že oprávnená osoba po nadobudnutí veci, ktorá je predmetom navrátenia
vlastníctva alebo priznaného práva na náhradu, môže s touto vecou ľubovoľne nakladať, niet dôvodu
oprávnenú osobu obmedzovať ani v nakladaní s právom na navrátenie tejto veci alebo právom na

náhradu, keď oprávnenou osobu uplatnený nárok nepodlieha nemožnosti postúpenia pohľadávky podľa
§ 525 Občianskeho zákonníka. Takémuto záveru nasvedčuje aj fakt, že samotný žalovaný vo svojom
Internom pokyne generálneho riaditeľa č. 9/2009 v zmysle nariadenia vlády Slovenskej republiky č.
142/2009 Z.z., ktorým sa ustanovujú podrobnosti o postupe Slovenského pozemkového fondu pri
poskytovaní náhradných pozemkov v čl. IV tohto pokynu upravil, že ak oprávnená osoba postúpila

právo priznané rozhodnutím na plnenie vyplývajúce z práva na náhradu v celosti alebo čiastočne inej
osobe podľa § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka, fond poskytne náhradu tejto osobe (postupníkovi).
V neposlednom rade takýto záver podporuje i novela zákona č. 503/2003 Z.z. vykonaná zákonom č.
139/2010, ktorý s účinnosťou od 1. 10. 2010 nerozšíril ani nezaviedol novú možnosť prevodu nároku,
ale už existujúcu možnosť prevodu zúžil na oprávnenie previesť nárok len ku konkrétnemu pozemku,

čo vyplýva aj z dôvodovej správy k tomuto zákonu (Dôvodová správa k zákonu č. 139/2010 Z.z., ktorým
sa do zákona 503/2003 Z.z. vložilo ustanovenie § 6 ods. 12: Všeobecná časť: Predložený návrh novely
rovnako reaguje na pretrvávajúce problémy vo vzťahu k nie vždy transparentnému prevádzaniu práv
vyplývajúcich z reštitučných nárokov. Za účelom zvýšenia transparentnosti tohto procesu sa navrhuje,
aby v prípade, ak sa náhrada poskytuje v pozemkoch, mohla oprávnená osoba svoj nárok na náhradu

pozemku previesť na tretiu osobu až vtedy, keď je dohodnutý konkrétny pozemok. Zároveň sa z dôvodu
zvýšenia právnej istoty navrhuje, aby takáto zmluva bola vyhotovená písomnou formou a podpisy
účastníkov zmluvy boli úradne osvedčené. Osobitná časť: V odseku 12 sa navrhuje ustanoviť, aby v
prípade, ak sa náhrada poskytuje v pozemkoch, mohla oprávnená osoba svoj nárok na náhradu previesť
na tretiu osobu až vtedy, keď je dohodnutý konkrétny pozemok. Zároveň sa z dôvodu zvýšenia právnej

istoty navrhuje, aby takáto zmluva bola vyhotovená písomnou formou a podpisy účastníkov zmluvy boli
úradne osvedčené.

6.3. Dovolací súd tiež uviedol, že k rovnakému právnemu záveru dospel Najvyšší súd Slovenskej
republiky už aj v rozsudku z 27. novembra 2007 sp. zn. 4 Cdo 182/2007. Aj keď odvolací súd v

dovolaním napadnutom rozsudku konštatoval, že nemožno aplikovať v danej veci citované rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z dôvodu, že hoci sa uvedená právna vec tiež týkala postúpenia
pohľadávky z iného reštitučného predpisu (zákon č. 87/1991 Zb.), tak práva v danom konaní boli
uplatňované voči fyzickým osobám, nie Slovenskému pozemkovému fondu ako právnickej osobe,
dovolací súd konštatuje, že uvedené rozhodnutie sp. zn. 4 Cdo 182/2007 je aplikovateľné aj v tejto

preskúmavanej veci, nakoľko Najvyšší súd Slovenskej republiky sa v uvedenom konaní zaoberal
vzťahom špeciálneho právneho predpisu, upravujúceho rovnakú právnu oblasť a ktorý tiež neobsahoval
ustanovenie obmedzujúce prevoditeľnosť rovnakého nároku, k všeobecnému právnemu predpisu,
Občianskemu zákonníku. Zaoberal sa otázkou, či reštitučný nárok má alebo nemá záväzkovo právny
vzťah. Dovolací súd v uvedenom rozhodnutí vyjadril, že postúpenie reštitučného nároku by bolo možné

podľa Občianskeho zákonníka, ak ho nevylučuje alebo neobmedzuje zvláštna právna úprava v zákone o
mimosúdnych rehabilitáciách. Pre úplnosť dovolací súd dodal, že pokiaľ v preskúmavanej veci oba súdy
nižšieho stupňa na podporu svojho záveru o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu poukazovali
na ustanovenie § 2 ods. 2 zákona č. 503/2003 Z.z., takáto argumentácia je neopodstatnená. Totiž
ustanovenie § 2 ods. 1, 2 a 3 zákona č. 503/2003 Z.z. v znení účinnom do 31. mája 2010 sa vzťahuje

na právne nástupníctvo po oprávnenej osobe, ktorá zomrela, čo však nebol daný prípad. Uvedené
ustanovenia nijako nevylučujú voľnú dispozíciu oprávnenej osoby s priznaným nárokom počas života
ako s inými majetkovými právami. Pokiaľ teda pôvodne oprávnené osoby, ktorým bol priznaný nárok
na vydanie náhradných pozemkov právoplatnými rozhodnutiami príslušných obvodných pozemkovýchúradov, postúpili takto priznaný nárok podľa § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka na žalobcu zmluvami
o postúpení pohľadávky (8. 9. 2009, resp. 26. 8. 2009), tieto zmluvy v čase ich uzavretia neodporovali
svojím účelom zákonu č. 503/2003 Z.z. účinného do 31. 5. 2010; tieto zmluvy boli teda uzavreté platne.

6.4. Ak teda odvolací súd v danej veci posúdil otázku možnosti postúpenia reštitučných nárokov
priznaných oprávneným osobám postupom podľa § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka (pre ktorú
pripustil proti svoju rozhodnutiu dovolanie) záporne, so zreteľom na vyššie uvedené jeho rozhodnutie
spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) a preto Najvyšší súd

Slovenskej republiky napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

7. Podľa § 470 ods. 1 prechodných ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok
platného a účinného od 1.7.2016 / ďalej len „C.s.p.“/ ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na
konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

8. Po zrušení veci dovolacím súdom odvolací súd poukazom na vyššie uvedené ustanovenie C.s.p.
preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaného odvolania v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 C.s.p. bez
nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
je potrebné v zmysle § 389 ods. 1 písm. c/ C.s.p. zrušiť a vec vrátiť na nové konanie, keďže súd
prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhnuté dôkazy; ak nie

je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom.

9. V súdenej veci sa žalobca svojou žalobou voči žalovanému domáhal nahradenia prejavu vôle
žalovaného, že ako prevodca uzatvára so žalobcom ako nadobúdateľom zmluvu o bezodplatnom
prevode vlastníctva k pozemkom (presne špecifikovaným v úvode odôvodnenia prvoinštančného

rozsudku) nachádzajúcim sa v katastrálnom území K. N. D., obec Most pri Bratislave, okres Senec,
zapísaným na LV č. XXX.

9.1. Súd prvej inštancie bez skúmania opodstatnenosti žalobou uplatneného nároku zamietol žalobu
pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu s odôvodnením, že žalobca nie je aktívne

vecne legitimovaný domáhať sa prevodu vlastníctva k označeným nehnuteľnostiam na základe zmlúv
o postúpení práv oprávnenými osobami, keďže tieto zmluvy, sú absolútne neplatné podľa § 39
Občianskeho zákonníka, pretože svojím účelom odporujú zákonu č. 503/2003 Z.z., v znení účinnom
do prijatia jeho novely zákonom č. 139/2010 Z.z. S uvedenými závermi sa stotožnil aj odvolací súd v
rozsudku zo 4. júna 2015 č.k. 9 Co 166/2014-308.

10. Dovolací súd vo svojom zrušujúcom uznesení vyslovil právny názor, že zmluvy o postúpení
pohľadávky (8. 9. 2009, resp. 26. 8. 2009), ktorými oprávnené osoby, ktorým bol priznaný nárok
na vydanie náhradných pozemkov právoplatnými rozhodnutiami príslušných obvodných pozemkových
úradov, postúpili takto priznaný nárok podľa § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka na žalobcu sú platné a

rozhodnutie súdu prvej inštancie ako aj odvolacieho súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci. Vyslovený právny názor dovolacieho súdu , je v zmysle § 243d ods. 1 O.s.p. , resp. § 455 C.s.p.
pre nižšie súdy záväzný.
11. Na základe uvedeného a vzhľadom na vyslovený právny záver dovolacieho súdu o vecnej aktívnej
legitimácii žalobcu je pre posúdenie opodstatnenosti žaloby potrebné doplniť dokazovanie na zistenie či

Zmluva o bezodplatnom prevode vlastníctva k pozemkom, ktorá má byť v zmysle § 229 C.s.p. prevzatá
do výrokovej časti rozsudku spĺňa všetky zákonom stanovené náležitosti pre platnosť tohto právneho
úkonu keď platí, že obsah zmluvy nie je možné súdom modifikovať.

12. Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov keďže súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho

právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy a nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím
súdom napadnutý rozsudok v zmysle § 389 ods. 1 písm. c) C.s.p. zrušil a s odkazom na ustanovenie §
391 ods. 1 C.s.p. vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
13. V ďalšom konaní bude súd prvej inštancie povinný riadiť sa právnym názorom odvolacieho ako aj
dovolacieho súdu uvedeným v odsekoch 10.,11. , ktorým je podľa § 391 ods. 2, § 455 C.s.p. viazaný

a v novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie ako o trovách prvoinštančného, odvolacieho ako
aj dovolacieho konania ( § 396 ods. 3, § 453 ods. 3 C.s.p.).14. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov,
§ 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 C.s.p. ).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 C.s.p. ).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/jepredmetomdovolaciehokonanialenpríslušenstvopohľadávkyavýškapríslušenstva včasezačatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods.1 C.s.p. ).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( § 424 C.s.p. ).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( § 427 ods.1 prvá veta C.s.p. ).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde ( § 427 ods.2 C.s.p. ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 C.s.p. ).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého inštancie,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého inštancie,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

inštancie ( § 429 ods.2 C.s.p. ).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení ( § 431 ods.1 C.s.p. ).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods.2 C.s.p. ).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 C.s.p. ).
Dovolacídôvodsavymedzítak,že dovolateľuvedieprávneposúdenieveci,ktorépokladázanesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods.2 C.s.p. ).