Uznesenie ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 27. september 2018

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 10Co/184/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1114228362
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 09. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1114228362.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a
členov senátu JUDr. Ľuboša Sádovského a JUDr. Romana Majerského v právnej veci žalobcu: I. F.Á., D..
XX. XX. XXXX, N. N. X.. Č.. XX, O. D. N., zastúpený advokátom: JUDr. Stanislav Jakubčík, Trenčianska
ul. č. 57, Bratislava, proti žalovanému: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti
Slovenskej republiky, Župné námestie č. 13, Bratislava, za účasti intervenienta na strane žalobcu: M..

A. A., G. X.. Č.. XX, G., o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Bratislava I zo dňa 12. apríla 2016, č. k. 6C/94/2014 - 170, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1.

Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal voči
žalovanému náhrady škody vo výške 1.747,40 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,15 % ročne
od 11. 08. 2014 do zaplatenia a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 12.000 eur spolu s úrokom z
omeškania vo výške 5,15 % ročne od 11. 08. 2014 do zaplatenia z titulu nezákonného rozhodnutia
vyšetrovateľa OR PZ Košice - okolie o začatí a vznesení obvinenia zo dňa 16. 06. 2013, ČVS: ORP-338/
OEK-KS-2013, rozhodnutia hliadky OO PZ Moldava nad Bodvou o zadržaní a obmedzení osobnej

slobody zo dňa 16. 06. 2013 a uznesenia sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu Košice - okolie
o vzatí obvineného do väzby zo dňa 19. 06. 2013, sp. zn. 0Tp/437/2013 a žalovanému nepriznal právo
na náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 3 ods. 1, § 6 ods. 2, § 8 ods.
5, 6, § 9 ods. 1, 3, § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov a vecne nepreukázaním existencie
nezákonného rozhodnutia a nesprávneho úradného postupu žalovaného ako jednej zo základných

podmienok pre určenie zodpovednosti žalovaného. Uviedol, že predpokladom vzniku zodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je existencia nezákonného rozhodnutia, škody a
príčinnej súvislosti medzi škodou a nezákonným rozhodnutím, za splnenia podmienky využitia riadnych
opravných prostriedkov a zrušenia nezákonného rozhodnutia, keď žalobca za nezákonné rozhodnutie
vo veci označil uznesenie vyšetrovateľa OR PZ Košice - okolie zo dňa 16. 06. 2013 o začatí trestného
stíhania a vznesení obvinenia ČVS: ORP-338/OEK-KS-2013, rozhodnutie hliadky OO PZ Moldava nad

Bodvou o zadržaní a obmedzení osobnej slobody zo dňa 16. 06. 2013 a uznesenie sudcu pre prípravné
konanie Okresného súdu Košice - okolie zo dňa 19. 06. 2013 o vzatí obvineného do väzby, sp.
zn. 0Tp/437/13. Poukázal na skutočnosť, že základným predpokladom zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenúnezákonnýmrozhodnutím(vzmysle§6ods.1vetaprvázákonač.514/2003Z.z.)jezrušenie
alebo zmena právoplatného rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda, a to pre jeho nezákonnosť
príslušným orgánom s tým, že pre správnu interpretáciu tohto ustanovenia nestačí vychádzať len z

jeho jazykového znenia, teda z doslovného gramatického výkladu, ale je nevyhnutné uplatniť výklad
systematický a teleologický, keď z hľadiska systematického výkladu, objasňujúceho obsah právnejnormy vo vzájomných súvislostiach s inými právnymi normami, možno dospieť k záveru, že pokiaľ
citované ustanovenie je umiestnené vo štvrtej časti označenej ako spoločné ustanovenia, prichádza
do úvahy jeho praktické uplatnenie (a teda zahrnutie trov konania, ktoré vznikli i v konaní, v ktorom

bola vec postúpená inému orgánu, do náhrady škody) aj v prípade zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktorej podmienky upravuje § 6 tohto zákona, pričom z hľadiska
výkladu teleologického, vychádzajúceho zo zmyslu a účelu právneho predpisu, ktorým je v prípade
uvedeného zákona ochrana základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom v zmysle čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, nemožno

lipnúť na formálnom zrušení (zmene) tvrdeného nezákonného rozhodnutia, ale je potrebné splnenie
tejto podmienky vykladať extenzívne. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí uviedol, že v prípade
rozhodnutia hliadky OO PZ Moldava nad Bodvou o zadržaní a obmedzení osobnej slobody zo dňa
16. 06. 2013 je potrebné vychádzať z účelu § 85 a nasl. Trestného poriadku, že osobu podozrivú zo
spáchania trestného činu môže policajt zadržať, ak je tu niektorý z dôvodov väzby podľa § 71 ods. 1, 2
Trestného poriadku alebo ak ide o podozrivú osobu podľa § 204 ods. 1 Trestného poriadku, aj keď proti

nej doteraz nebolo vznesené obvinenie s tým, že žalobca bol zadržaný bez predchádzajúceho súhlasu
prokurátora, nakoľko vec nezniesla odklad, keďže bol pristihnutý pri trestnom čine, pričom policajt,
ktorý zadržanie vykonal, bezodkladne, t. j. dňa 17. 06. 2013 oznámil vykonané zadržanie prokurátorovi
a spísal o ňom zápisnicu, v ktorej označil miesto, čas zadržania a bližšie okolnosti zadržania, ako
aj jeho podstatné dôvody a osobné údaje zadržanej osoby, ktorej rovnopis doručil dňa 17. 06. 2013

prokurátorovi. Poukázal na skutočnosť, že policajt, ktorý zadržanie vykonal, oboznámil žalobcu s
dôvodmizadržania,vypočulho,poučilvzmysle§85ods.6Trestnéhoporiadkuoprávezvoliťsiobhajcua
vzniesol voči nemu obvinenie, keď sa vychádza z premisy, že pri zadržaní nemusí byť stupeň dôvodnosti
podozrenia taký vysoký, ako sa vyžaduje pre obvinenie, a potom na obžalobu, pretože ani zákonodarca
nepredpokladá, že orgány činné v trestnom konaní už v dobe zadržania podozrivého zhromaždili

dostatočné dôkazy na obvinenie. Uviedol, že účelom výsluchu počas zadržania podľa ustanovenia §
85 ods. 1 Trestného poriadku je doplniť vyšetrovanie a potvrdiť, alebo vyvrátiť konkrétne podozrenie,
na ktorom bolo zadržanie založené, nakoľko na zadržanie podozrivého postačuje, že subjekt vykazuje
dôvodné podozrenie, že spáchal konkrétny trestný čin, ktorý sa vyšetruje (postačuje tiež, že je začaté
trestné stíhanie vo veci) a existuje niektorý z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 Trestného poriadku, keď

posúdenie splnenia týchto podmienok prináleží orgánom činným v trestnom konaní, a preto voči postupu
policajta o zadržaní a obmedzení osobnej slobody nie je prípustný opravný prostriedok s tým, že Trestný
poriadokvyžadujepostuppodľaust.§85ods.4Trestnéhoporiadkutak,abyzadržanúosobubolomožné
odovzdať súdu najneskôr do 48 hodín, inak musí byť zadržaná osoba prepustená na slobodu písomným
príkazom prokurátora s primeraným odôvodnením. Poukázal na skutočnosť, že prokurátor podnet na

podanie návrhu na vzatie do väzby obvineného (žalobcu) prevzal dňa 17. 06. 2013 a v rovnaký deň
podal na súd návrh na vzatie obvineného do väzby, a keďže sudca pre prípravné konanie podľa § 87
ods. 2 Trestného poriadku dospel k záveru, že u obvineného je daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 1
písm. c) Trestného poriadku, preto uznesením zo dňa 19. 06. 2013, sp. zn. 0Tp/437/13 rozhodol o vzatí
obvineného do väzby, v dôsledku čoho možno ustáliť, že uznesenie o vzatí do väzby v sebe obsiahlo

aj rozhodnutie hliadky OO PZ Moldava nad Bodvou o zadržaní a obmedzení osobnej slobody zo dňa
16. 06. 2013. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí k skúmaniu, či namietané uznesenie Okresného
riaditeľstva PZ o začatí trestného stíhania zo dňa 16. 06. 2013, ČVS: ORP-338/OEK-KS-2013, možno
považovať za nezákonné rozhodnutie podľa zákona č. 514/2003 Z. z. uviedol, že medzi stranami nebolo
sporným, že žalobca nepodal proti uvedenému uzneseniu sťažnosť, t. j. riadny opravný prostriedok.

Poukázal na skutočnosť, že zákon explicitne nezakotvuje, čo sa považuje za nezákonné rozhodnutie
štátu, keď zákonnosť či nezákonnosť rozhodnutia je vo všeobecnosti otázkou súladu s objektívnym
právom a aj napriek tomu, že pojem nezákonné rozhodnutie nie je v zákone jednoznačne definovaný,
je možné konštatovať, že pod nezákonným rozhodnutím sa dá rozumieť akékoľvek rozhodnutie orgánu
verejnej moci, ktoré bolo z dôvodu nezákonnosti zrušené alebo zmenené príslušným orgánom, preto ak

žalobca, práva dané mu zákonom v stanovených lehotách nevyužil, nemôže za vznik prípadnej ujmy
niesť zodpovednosť štát, nakoľko podľa ust. § 6 ods. 2 zákona je predpokladom vzniku zodpovednosti
štátu za nezákonnosť rozhodnutia vyčerpanie možnosti podať proti nezákonnému rozhodnutiu riadne
opravné prostriedky, ak nejde o prípad hodný osobitného zreteľa, čím chcel zákonodarca umožniť
výnimku z obligatórnej povinnosti vyčerpania riadnych opravných prostriedkov, pričom za prípad hodný

osobitného zreteľa je vo všeobecnosti možné považovať prípad, kedy nepodanie riadneho opravného
prostriedku bolo spôsobené skutkovým alebo právnym stavom, ktorý vylučoval alebo znemožňoval
jeho podanie, t. j. mohlo by ísť o okolnosti na strane orgánu, ktorý nezákonné rozhodnutie vydal, čo v
danom prípade preukázané nebolo, alebo okolnosti na strane účastníka, napr. účastník nemal zjavnespôsobilosť na právne úkony. Uviedol, že z predloženého znaleckého posudku č. 77/2013 vyplýva,
že žalobca trpí stredne ťažkou mentálnou retardáciou, pričom v čase spáchania trestného činu nebol
schopný rozpoznať nebezpečenstvo a protiprávnosť svojho konania a nebol schopný svoje konanie

ovládať a nechápe trestnosť svojho konania, avšak z uvedeného nemožno bez ďalšieho vyvodiť, že
v čase doručenia uznesenia o vznesení obvinenia bol pozbavený spôsobilosti na právne úkony alebo
jeho spôsobilosť bola obmedzená, preto za nezákonné nemôže byť automaticky považované každé
začatie trestného stíhania, resp. každé vznesenie obvinenia, ktoré neviedlo k právoplatnému odsúdeniu
obvineného, resp. obžalovaného, bez posúdenia a zohľadnenia osobitostí trestného prípadu. Súd

prvej inštancie vo svojom rozhodnutí poukázal na skutočnosť, že na základe obsahu pripojeného
vyšetrovacieho spisu ČVS:ORP-338/OEK-KS-2013 dospel k záveru, že na vydanie uznesenia o začatí
trestného stíhania a vznesení obvinenia orgánmi činnými v trestnom konaní voči žalobcovi boli v čase
jeho vydania splnené všetky zákonné predpoklady, nakoľko existovala z doposiaľ v trestnom konaní
vykonaného dokazovania pravdepodobnosť o tom, že skutok sa stal tak ako bolo uvedené, obvinený
sa ku skutku priznal a z výpisu z registra trestov bolo zistené, že obvinený už bol 1 krát súdne trestaný

dňa 29. 01. 2010 za zločin útoku na verejného činiteľa, keď v tejto súvislosti poukázal na právne závery
vyslovené v náleze Ústavného súdu SR zo dňa 13. 11. 2013, sp. zn. II. ÚS 163/2013-50, že uznesenie o
vznesení obvinenia neobsahuje konečný záver o spáchaní trestného činu a vine obvineného, keďže je
vydané na základe dôvodného podozrenia, že obvinený spáchal trestný čin (ak na podklade zistených
skutočností je dostatočne odôvodnený záver, že trestný čin bol spáchaný určitou osobou). Uviedol, že

vo vzťahu k uzneseniu sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu Košice - okolie zo dňa 19. 06.
2013 o vzatí obvineného do väzby, sp. zn. 0Tp/437/13, aplikoval § 8 ods. 6 písm. g) zákona, pričom z
uznesenia Okresnej prokuratúry Košice - okolie zo dňa 27. 08. 2013, sp. zn. 1Pv 510/13-14 vyplýva,
že dôvodom zastavenia trestného stíhania voči obvinenému stíhaného za zločin útoku na verejného
činiteľa bola skutočnosť, že v čase činu nebol pre nepríčetnosť trestne zodpovedný, žalobcovi preto

nevzniklo právo na náhradu škody, teda ani jedno zo žalobcom namietaných nezákonných rozhodnutí,
o ktoré opieral svoj nárok, nespĺňajú predpoklady v zmysle § 6 ods. 1, 2 zákona pre uplatnenie
nároku na náhradu škody, čím žalobca nepreukázal dôvodnosť nároku na náhradu škody spôsobenej
žalovaným v dôsledku existencie nezákonných rozhodnutí. Vo vzťahu k namietanému nesprávnemu
úradnému postupu spočívajúcom v tom, že hoci bol znalecký posudok vypracovaný dňa 13. 07. 2013,

bol obvinený na slobodu prepustený až 27. 08. 2013, teda nesprávnosť úradného postupu mala spočívať
v opomenutí povinnosti zastaviť trestné stíhanie podľa § 215 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku a
prepustiť obvineného z väzby na slobodu, a to i napriek intervencii obhajcu obvineného, uviedol, že
tento nárok je v zákone uvedený v § 9 znení účinnom po novele vykonanej zákonom č. 412/2012 Z.
z. od 01. 01. 20013 (bez prijatia intertemporálnych ustanovení) s tým, že na základe žiadosti právneho

zástupcu obvineného o preskúmanie postupu policajta, Okresná prokuratúra Košice - okolie dňa 02. 09.
2013 oznámila, že pri preskúmaní postupu policajta boli zistené pochybenia, keď z pripojeného spisu
Okresnej prokuratúry Košice - okolie, sp. zn. 1Pv/510/13 zistil, že sudca Okresného súdu Košice - okolie
vydal dňa 28. 06. 2013 pod sp. zn. 0Tp/296/2013 príkaz na vyšetrenie duševného stavu obvineného,
a nakoľko v danom prípade bolo trestné konanie v prípravnom konaní, rozhodnutie o tom, či pominuli

dôvody väzby prípadne dôvod na jej ďalšie trvanie, bol oprávnený urobiť len prokurátor (§ 79 ods. 1
Trestného poriadku). Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí uviedol, že zo záznamu o individuálnej
previerke zo dňa 12. 07. 2013 mal preukázané, že prokurátor Okresnej prokuratúry k 12. 07. 2013 nemal
k dispozícii znalecký posudok o zdravotnom stave obvineného, pričom zo spisového materiálu vyplýva,
žeprávnyzástupcaobvinenéhopodaldňa23.08.2013anáslednedňa26.08.2013návrhnazastavenie

trestného stíhania obvineného a žiadosť o prepustenie z väzby, ktorých prílohou bol znalecký posudok
č. 77/2013 vo veci vyšetrenia duševného stavu obvineného, keď podaním zo dňa 26. 08. 2013 Okresné
riaditeľstvo PZ, odbor kriminálnej polície Košice - okolie zaslalo spisový materiál na Okresnú prokuratúru
Košice - okolie, na rozhodnutie o prepustení obvineného z väzby s tým, že Okresná prokuratúra Košice
- okolie uznesením zo dňa 27. 08. 2013, č. k. 1Pv/510/13-14 podľa § 215 ods. 1 písm. e) Trestného

poriadku rozhodla o zastavení trestného stíhania proti obvinenému za zločin útoku na verejného činiteľa
podľa § 323 ods. 1 písm. b), ods. 2 písm. c) Trestného zákona, pretože obvinený nebol v čase činu
pre nepríčetnosť trestne zodpovedný a uznesením Okresnej prokuratúry Košice - okolie zo dňa 27. 08.
2013, č. k. 1Pv/510/13-15, bol obvinený ihneď prepustený na slobodu. Poukázal na skutočnosť, že na
základe žiadosti právneho zástupcu obvineného o preskúmanie postupu policajta podľa § 210 Trestného

poriadku, Okresná prokuratúra Košice - okolie dňa 02. 09. 2013 konštatovala, že pri preskúmaní postupu
policajta boli zistené pochybenia s tým, že vyšetrovateľovi bolo udelené disciplinárne opatrenie, čo však
nemožno bez ďalšieho považovať za potvrdenie nesprávnosti úradného postupu, porušením povinnosti
urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote alebo v nečinnosti pri výkoneverejnej moci a zbytočný prieťah v konaní, a preto nie je splnená už prvá podmienka zodpovednosti
spočívajúca v existencii nezákonného rozhodnutia a nesprávneho úradného postupu. Uviedol, že
nakoľko žalobca nepreukázal existenciu nezákonného rozhodnutia a nesprávneho úradného postupu

žalovaného ako jednu zo základných podmienok pre určenie zodpovednosti žalovaného subjektu, bolo
nadbytočným zaoberať sa uplatňovaným nárokom na náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy.
Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne § 142 ods. 1 veta prvá O. s. p. a vecne úspechom
žalovaného v konaní, ktorému náhradu trov konania nepriznal, keďže mu žiadne nevznikli.

2.

Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že súd prvej inštancie
neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), na základe vykonaných dôkazov dospel
k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p.) a navrhol napadnutý rozsudok

zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Uviedol, že osobitosť konania spočívala
v tom, že od narodenia trpí duševnou poruchou, pre ktorú bol v minulosti viackrát hospitalizovaný
na psychiatrickom oddelení, avšak bez ohľadu na podloženú diagnózu znaleckým posudkom, ktorý
konkretizoval duševnú poruchu ako stredne ťažkú mentálnu retardáciu, sa táto diagnóza navonok
nápadne prejavuje napríklad značne zníženými kognitívnymi funkciami, vyjadrovaním, reakciou na

podnety a celkovým správaním, ktoré sa dajú identifikovať aj bez bližších odborných, či vedeckých
znalostí. Poukázal na skutočnosť, že práve od orgánov činných v trestnom konaní, ktorí proti nemu
zakročovali a bezprostredne zasahovali do jeho práv a slobôd, sa malo spravodlivo očakávať, že budú
schopní na základe ich predpokladanej erudovanosti identifikovať neprimerané správanie indikujúce
vážnu duševnú poruchu a postupovať adekvátne podľa intencií Trestného zákona a Trestného poriadku

upravujúcich procesné postupy voči takýmto osobám, preto práve cez túto prizmu bolo nevyhnutné
hodnotiť a skúmať všetky ďalšie náležitosti, ako aj zákonné podmienky uplatňovaného nároku, ktoré
mali v konečnom dôsledku byť vyhodnotené ako odôvodňujúce priznanie relutárnej náhrady za škodu
spôsobenú v trestnom konaní, teda nesprávnym právnym posúdením veci, simultánne aj nesprávnym
skutkovým zistením a nevykonaním všetkých navrhovaných dôkazov došlo k vadám konania. Vytkol

súdu prvej inštancie, že vec nesprávne právne posúdil, keď neposúdil uznesenie vyšetrovateľa OR PZ
v Košiciach - okolie zo dňa 16. 06. 2013, ČVS: ORP-338/OEK-KS-2013, o začatí trestného stíhania a
vznesení obvinenia pre zločin útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. b) a ods. 2 písm.
c) Trestného zákona, za nezákonné vzhľadom na duševnú poruchu, ktorá musela byť zrejmá už pri
jeho prvom výsluchu bezprostredne po zadržaní, preto malo byť jasne zrejmé, že skutok nenapĺňa

znaky trestného činu, je kvalifikovateľný len ako čin inak trestný podľa ust. § 22 ods. 1 Trestného
zákona, a keďže nedošlo k naplneniu všetkých formálnych znakov skutkovej podstaty trestného činu,
nemohla byť ani naplnená zákonnosť vznesenia obvinenia. Poukázal na skutočnosť, že v súlade s
rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa 28. 06. 1993, sp. zn. l Cdo 53/93 sa za zrušenie rozhodnutia o
vznesení obvinenia považuje aj zastavenie konania alebo oslobodenie spod obžaloby, ak bolo trestné

stíhaniezastavenénapodkladeinformácieojehonepríčetnosti,trestnéstíhanieboloextuncnezákonné,
pričom judikatúra dospela k záveru, že podstata nároku na náhradu škody sa v tomto prípade neviaže
na (ne)správnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania, ale na
samotný výsledok trestného stíhania (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 30. 05. 2011, sp. zn.
3 Cdo 194/2010, uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 01. 11. 2010, sp. zn. 4 M Cdo 15/2009), a

preto podmienka existencie nezákonnosti začatia trestného stíhania, ako aj nezákonnosti uznesenia o
vznesení obvinenia je naplnená, a contrario, nie je pravda, že rozhodnutia, o ktoré opiera svoje nároky
nespĺňajú predpoklad v zmysle ust. § 6 ods. 1 zákona. Uviedol, že uznesenie o vznesení obvinenia
je možné vydať len, ak je po začatí trestného stíhania dostatočne odôvodnený záver, že trestný čin
spáchala určitá osoba, keď vyhodnotenie, či konkrétny skutok napĺňa všetky znaky skutkovej podstaty

uvedenéhotrestnéhočinujezodpovednosťoupolicajta,aleboprokurátoraaprávevzhľadomnaduševnú
poruchu, ktorá sa jednoznačne prejavovala navonok už pri zadržaní a obmedzení jeho osobnej slobody
aktorábolaneskôrajpotvrdenáznaleckýmposudkom,následkomčohobolotrestnéstíhaniezastavené,
má spätný účinok na celé trestné stíhanie. Nestotožnil sa s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, že
boli splnené všetky zákonné podmienky na vznesenie obvinenia, pretože jednak neskoršie zastavenie

trestného stíhania umocnené dôkazom o vážnej duševnej poruche spôsobuje nezákonnosť celého
trestného stíhania en bloc, a jednak aj pre to, že bolo povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní
vyhodnotiť vážnu duševnú poruchu už v čase vznesenia trestného stíhania a obvinenia, pričom z obsahu
trestného spisu vyplýva, že jeho rodinní príslušníci, ako aj pracovníci OZ ETP Slovensko bezprostrednepo jeho zadržaní viackrát upozornili o jeho zdravotnom stave príslušníkov polície na OO PZ, v ktorom
bol zadržiavaný. Poukázal na skutočnosť, že orgány činné v trestnom konaní pochybili, keď zadržali
duševne chorého človeka a začali voči nemu trestné stíhanie, pričom takéto pochybenie je legislatívne

premietnuté do nezákonných rozhodnutí - rozhodnutí o zadržaní a rozhodnutím o začatí trestného
stíhania podľa § 199 ods. 1 a súčasne vznesením obvinenia podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku,
keď na uvedenom nič nemení ani na prvý pohľad odôvodnenosť a zákonnosť postupu zasahujúcich
príslušníkovpolície,pretožeakovyplývazjudikatúry,rozhodujúcijevýsledoktrestnéhokonania.Žalobca
v odvolaní uviedol, že nakoľko je uznesenie o vznesení obvinenia conditio sine qua non k väzobnému

stíhaniu, dôsledkom nezákonného obvinenia je aj nezákonnosť väzobného stíhania, keď opätovne
poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29. 02. 2012, sp. zn. 1 Cdo
68/2010, že pôvodne zákonná väzba, nepredstavujúca porušenie čl. 5 ods. 1 až 4 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, sa v dôsledku oslobodenia obžalovaného spod obžaloby stáva z
hľadiska vnútroštátnej právnej úpravy (§ 5 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb.) nezákonnou a tým sa zakladá
zodpovednosť štátu za škodu, spôsobenú oslobodenému obžalovanému vykonanou väzbou, pričom

v tomto prípade bola väzba už od počiatku nezákonná, teda nestala sa nezákonnou až ex post,
a zastavením trestného konania sa len umocnila jej nezákonnosť aj o dôvod vyjadrený princípom
podstaty výsledku trestného stíhania. Vytkol súdu prvej inštancie, že zákonnosť trestného stíhania poňal
neprimerane striktne formalisticky, keď aplikoval § 8 ods. 6 písm. g) zákona č. 514/2003 Z. z., podľa
ktorého právo na náhradu škody nevznikne, ak bola osoba spod obžaloby oslobodená alebo trestné

stíhanie zastavené, pretože nie je trestne zodpovedná, nakoľko sa vôbec nevysporiadal s tvrdením
uvedeným už v žalobe, že samotná skutočnosť, že zákon vylučuje vznik práva na náhradu škody za
uznesenie o vzatí do väzby v prípade, že trestné stíhanie bolo zastavené z dôvodu, že osoba nie je
trestne zodpovedná ešte nezakladá automaticky záver, že by takéto uznesenie bolo vždy zákonné.
Poukázal na skutočnosť, že vôbec neboli splnené podmienky vzatia do väzby podľa § 71 ods. 1 písm.

c) Trestného poriadku, keď z teleologického výkladu § 8 ods. 6 písm. g) zákona č. 514/2003 Z. z. možno
dospieť k takej interpretácii, že účelom tohto ustanovenia je postihnúť situácie, kedy sa v priebehu
konania zistí, že človek, ktorý je vo výkone väzby, bol v dobe činu nepríčetný, ale zároveň boli naplnené
zákonné dôvody väzby a neexistoval rozumný predpoklad, že by človek konal v nepríčetnosti, avšak
vylúčenie náhrady škody sa nemôže vzťahovať na prípady, kedy bola nepríčetnosť obvineného zrejmá

od počiatku. Vytkol súdu prvej inštancie, že pochybil, keď podriadil uznesenie o vznesení obvinenia,
ktoré od začiatku bolo nezákonné pod § 8 ods. 6 písm. g) zákona, pretože toto ustanovenie len
špecifikuje, kedy náhrada škody nevznikne, avšak nedáva odpoveď na to, či určité rozhodnutie, na
podklade ktorého sa náhrada škody uplatňuje, je zákonné alebo nezákonné, a preto bolo potrebné
bližšie sa zaoberať problematikou zákonnosti rozhodnutia o väzbe, ale aj samotnou väzbou, ktorým bola

de facto obmedzená jeho osobná sloboda. Poukázal na skutočnosť, že nesprávny úradný postup bol
spôsobený nečinnosťou a prieťahmi, kedy napriek vedomosti o záveroch znaleckého posudku v rozpore
so zásadou rýchlosti a priority vybavovania väzobných vecí nedošlo k jeho okamžitému prepusteniu
z väzby, pričom sa nestotožnil s odôvodnením súdu prvej inštancie, že vyšetrovateľ síce pochybil,
za čo bol aj disciplinárne potrestaný, ale toto pochybenie nie je bez ďalšieho možné považovať za

potvrdenie nesprávneho úradného postupu, porušením povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutia
v zákonom ustanovenej lehote, alebo v nečinnosti pri výkone verejnej moci a zbytočný prieťah v konaní,
pretože z vyšetrovacieho spisu vyplýva, že vyšetrovateľ mal vedomosť o znaleckom posudku č. 77/2013
vypracovaného dňa 13. 07. 2013 už najmenej dňa 30. 07. 2013, pričom tento znalecký posudok bol
na Okresnú prokuratúru v Košiciach doručený takmer o mesiac neskôr, dňa 26. 08. 2013. Uviedol, že

návrh na zastavenie trestného stíhania s poukazom na znalecký posudok zasielal obhajca na Okresnú
prokuratúru v Košiciach už dňa 22. 08. 2013 a následne aj osobne dňa 23. 08. 2013, avšak súd prvej
inštancie sa nikde v napadnutom rozsudku nevysporiadal s okamihom zistenia záverov znaleckého
posudku vyšetrovateľom s tým, že v konečnom dôsledku na to poukázal aj žalovaný vo svojom vyjadrení
zodňa07.10.2014,keďzpísomnéhovyjadreniapoverenéhovyšetrovateľamjr.Ing.StanislavaŠvekuša

jednoznačne vyplýva, že znalecký posudok po oprave formálnych nedostatkov mu bol doručený dňa
30. 07. 2013, preto ak by súd prvej inštancie bol striktne vzal do úvahy tento najneskorší dátum, kedy
údajne polícia mala preukázanú vedomosť o znaleckom posudku, aj tak bol prepustený na slobodu až
27. 08. 2013, avšak písomné vyjadrenie vyšetrovateľa ešte nepreukazuje dostatočne hodnoverne, kedy
skutočne došlo k doručeniu znaleckého posudku polícii, nakoľko nie je opatrený odtlačkom pečiatky

doručenia, čím nie je vylúčené, že skutočná vedomosť o jeho duševnom stave bola vyšetrovateľovi
známa už skôr, než uvádza v písomnom vyjadrení. Poukázal na skutočnosť, že napriek tomu, že
dátum 30. 07. 2013 je pre spoľahlivé identifikovanie začiatku vedomosti o duševnom zdraví väzobné
stíhanej osoby kľúčový, súd prvej inštancie nikde v odôvodnení svojho rozhodnutia nespomenul tentookamih, ale naopak, iba odkazuje na podanie zo dňa 23. 08. 2013 a 26. 08. 2013, ktorým malo dôjsť
k doplneniu žiadosti o jeho prepustenie z väzby predmetným znaleckým posudkom, avšak zo záverov
ostatného pojednávania jednoznačne vyplynulo, že orgány činné v trestnom konaní mali vedomosť

o výsledkoch jeho duševného stavu už dávno predtým, ako obhajca opakovane predkladal znalecký
posudok, keď v neposlednom rade, skúmanie jeho duševného stavu si vyžiadali orgány činné v trestnom
konaní, nie obhajca, preto bola povinnosť orgánov činných v trestnom konaní dohliadnuť na včasné
vyhotovenie posudku a postupovať v intenciách jeho záverov, pričom na laxný prístup vyšetrovateľa
bol upozornený aj zo strany obhajcu, ktorý pre istotu opätovne poukázal na výsledky znaleckého

posudku, a preto neobstojí odôvodnenie primeranosti a zákonnosti jeho prepustenia z väzby až dňom
26. 08. 2013. Uviedol, že tvrdenie súdu prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku, že zo
záznamu z individuálnej previerky zo dňa 12. 07. 2013 mal za preukázané, že prokurátor Okresnej
prokuratúry k 12. 07. 2013 nemal k dispozícii znalecký posudok o zdravotnom stave obvineného,
nekorešponduje s navrhnutými a vykonanými dôkazmi, pretože v tom čase znalecký posudok ešte ani
nebol vyhotovený, a nakoľko súd prvej inštancie tieto skutočnosti vôbec nezohľadnil, trpí napadnutý

rozsudok trpí vadami uvedenými podľa § 205 ods. 2 písm. c), d) O. s. p. Žalobca poukázal na
skutočnosť, že Trestný poriadok viaže orgány činné v trestnom konaní pri vybavovaní väzobných
vecí povinnosťou konať urýchlene a prioritne, pričom z toho logicky vyplýva povinnosť riešiť väzobnú
vec s ohľadom na závery znaleckého posudku, avšak takmer štvortýždňové obdobie, kedy znalecký
posudok tvoril súčasť vyšetrovacieho spisu nemožno považovať za primerané a odôvodniteľné, pričom

nebyť intervencie obhajcu, možno predpokladať, že dĺžka nezákonnej väzby duševne postihnutého,
vysoko zraniteľného človeka by pokračovala aj ďalej. Uviedol, že nepodanie sťažnosti ex offo obhajcu
v dôsledku hrubého zanedbania jeho povinnosti, nemôže byť na jeho ujmu, preto uvedený prípad
spadá pod výnimku ustanovenú v druhej vete § 6 ods. 2 zákona, ktorá pamätá na prípady hodné
osobitného zreteľa, kedy nesplnenie povinnosti podať riadny opravný prostriedok sa nevyžaduje, pričom

súd prvej inštancie mal na tento materiálny korektív prihliadnuť a z dôvodu fundamentálneho princípu
akceptovať. Žalobca v odvolaní poukázal na skutočnosť, že zo strany súdu prvej inštancie nebol
nesprávny úradný postup identifikovaný, keďže neúplným a nesprávnym skutkovým zistením vychádzal
zo skutočností, podľa ktorých orgány činné v trestnom konaní konali v súlade so zásadou rýchlosti
konania, keď na základe znaleckého posudku rozhodovali o jeho prepustení z väzby, avšak ako vyššie

uviedol, vedomosť o jeho duševnom zdraví bola vyšetrovateľovi známa už oveľa skôr, teda došlo k
nesprávnemu úradnému postupu, ak ani približne po mesiaci nebol z väzby prepustený s tým, že ak
sa súd prvej inštancie odvolal na § 9 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z., podľa ktorého pri posudzovaní
nesprávneho úradného postupu vyšetrovateľa Policajného zboru, povereného príslušníka Policajného
zboru, vyšetrovateľa finančnej správy alebo povereného pracovníka finančnej správy spočívajúceho v

porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti
pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní, možno vychádzať len z výsledkov
vybavenia žiadosti o preskúmanie postupu vyšetrovateľa Policajného zboru, povereného príslušníka
Policajného zboru, vyšetrovateľa finančnej správy alebo povereného pracovníka finančnej správy
prokurátorom, a výsledkom žiadosti jeho právneho zástupcu o preskúmanie postupu policajta bolo

zistenie pochybenia u policajta, ktoré preukazuje nesprávny úradný postup, potom súd prvej inštancie
nepoňalvýsledokprešetreniapostupupolicajtavsúvislostiskonanímoprepustenízväzbyzanesprávny
úradný postup, čím došlo k nesprávnemu skutkovému zisteniu. Uviedol, že neúplné zistenie skutkového
stavu z dôvodu nedostatočného vykonania navrhnutých dôkazov, ako aj nesprávne skutkové zistenia
vyústili do zamietavého rozsudku s odôvodnením, že v konečnom dôsledku nemá nárok na priznanie

náhrady škody, pretože nedošlo k žiadnemu nezákonnému rozhodnutiu, resp. nesprávnemu úradnému
postupu a neboli striktne naplnené formálne požiadavky zákona, čo v praxi pre neho ako aj jeho blízke
osoby znamená, že ako duševne chorá osoba bol mesiac väzobne stíhaný, hoci vôbec neboli splnené
zákonné podmienky na väzobné stíhanie, ani na trestné stíhanie en bloc, pričom vyšetrovateľ nekonal v
súlade zákonom, porušil svoje úradné povinnosti, a napriek tomu súd prvej inštancie dospel k záveru, že

vôbec nedošlo k naplneniu prvej podmienky na uplatnenie náhrady škody, a to existencii nezákonného
rozhodnutia, resp. nesprávneho úradného postupu, a preto pre viaceré pochybenia s prílišným lipnutím
na formálnom výklade ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z., dospel k zamietnutiu jeho žaloby.

3.

Žalovaný, ktorému bolo odvolanie žalobcu doručené dňa 03. 06. 2016, sa k nemu nevyjadril.

4.Podaním zo dňa 07. 11. 2016, doplneným dňa 11. 07. 2018, vstúpil z vlastného podnetu M.. A. A. do
konania ako intervenient na strane žalobcu, ktorú skutočnosť odvolací súd oznámil sporovým stranám.

5.

Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 380 C. s. p. a § 389 ods. l
písm. c) C. s. p. (zákon č. 160/2015 Z. z. účinný od 01. 07. 2016, Civilný sporový poriadok), túto prejednal

bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 378 ods. 1 C. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie
žalobcu je dôvodné, nakoľko v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci, súd prvej inštancie
nevykonal navrhované dôkazy, keď nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom.
6.

Podľa § 470 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. (Civilný sporový poriadok, účinný od 01. 07. 2016), ak nie

je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

7.

Podľa § 470 ods. 2 C. s. p., právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia

účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

8.

Podľa § 3 ods. 1 písm. a), b) zákona č. 514/2003 Z. z., štát zodpovedá za podmienok ustanovených
týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona,
pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím, nesprávnym úradným postupom.

9.

Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto

konaní.

10.

Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/003 Z. z., ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody

spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým
bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý
rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

11.

Podľa § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený
podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie
tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.

12.

Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis

neustanovuje inak.

13.Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné

uspokojiť ju inak.

14.

Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z., výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2

sa určuje s prihliadnutím najmä na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom
žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov,
ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v
spoločenskom uplatnení.

15.

Podľa § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených
trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo
rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení
osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo

trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu.

16.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR spočíva v tom, že každý sa

môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle
a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v
medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46
ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu
patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá

môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon
(IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad
aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej
normy na zistený stav veci.

17.

Článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každému zaručuje právo podať
žalobu o uplatnenie svojich občianskych práv a záväzkov na súd. Takto interpretovaný článok zahŕňa

právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl.
6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko v súhrne
zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci [rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej
len „ESĽP“) z 21. 02. 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36]. Právo na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa
v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní,

právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08).

18.

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva

zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na dostatočné odôvodnenie súdneho
rozhodnutia (napr. II. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 206/07), t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na

záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo strany sporu na spravodlivý proces
(m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola
daná odpoveď na každý argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový,vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento argument (Georgidias c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins
c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

19.

Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je vyjadrením základného práva domáhať sa súdnej ochrany. Tento článok
ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej
republikypríslušnýchnaposkytovanieprávnejochrany,atýmaj„bránou“doústavnejúpravyjednotlivých

aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu vrátane základného práva zaručeného čl. 46 ods. 3
ústavy. V zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy sa možno domáhať práv podľa čl. 46 ústavy len v medziach
zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú, pričom však v súlade s čl. 152 ods. 4 ústavy musí byť výklad
a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov v
súlade s ústavou, a súčasne v zmysle čl. 154c ods. 1 ústavy majú príslušné medzinárodné zmluvy
vrátane dohovoru prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd (I.

ÚS 22/03).

20.

Zmyslom a účelom zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je
ustanoviť v súlade s čl. 46 ods. 3 ústavy podmienky, za ktorých vzniká právo na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo

nesprávnym úradným postupom, a to spôsobom, ktorý umožňuje odškodniť všetky prípady, v ktorých
bola poškodenému spôsobená škoda takým rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktoré bolo neskôr
posúdené ako nezákonné. Za predpoklady pre priznanie takejto náhrady škody už uvedený § 6 ods. 1
zákona č. 514/2003 Z. z. považuje okrem iného vydanie nezákonného rozhodnutia a tiež jeho zrušenie
pre nezákonnosť príslušným orgánom. Tieto podmienky sú splnené iba vtedy, ak je vydané rozhodnutie

následne zrušené na to príslušným orgánom práve z dôvodu nezákonnosti. Z takéhoto zrušujúceho
rozhodnutia potom musí byť dôvod zrušenia skoršieho rozhodnutia (jeho nezákonnosť) zrejmý (II. ÚS
25/2011).

21.

Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo
právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z.
účinného od 01. júla 2004 a rovnako aj podľa predtým platného zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom účinného do

30. júna 2004. Doterajšia súdna judikatúra dôvodila, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za
škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu
proti občanovi (fyzickej osobe) bola odčinená, a dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného
stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody
vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok

na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím.

22.

Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší
výsledok trestného konania. Tieto závery prijaté súdnou judikatúrou v čase platnosti zákona č. 58/1969
Zb. sú stále použiteľné (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 M Cdo 15/2009) a
svojourozhodovacoučinnosťouhovprevažnejmierepotvrdzujeajústavnýsúd(napríkladIII.ÚS117/06,
I. ÚS 320/2016, I. ÚS 395/2016 a iné).

23.Pre správnu interpretáciu § 6 ods. 1 prvej vety zákona č. 514/2003 Z. z. však nestačí vychádzať
len z jeho jazykového znenia a doslovného gramatického výkladu, ale je nevyhnutné uplatniť výklad
systematicky a teleologicky. Z hľadiska systematického výkladu možno dospieť k záveru, že aplikácia

§ 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. prichádza do úvahy aj v prípade zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Z hľadiska teleologického výkladu nemožno lipnúť na formálnom
zrušení (zmene) namietaného nezákonného rozhodnutia, ale je potrebné splnenie tejto podmienky
vykladať extenzívne. Za správny treba považovať výklad, v zmysle ktorého z hľadiska zodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia má zastavenie

trestného stíhania (ak k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní
trestného činu obvineným) rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a
vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Právoplatnosťou rozhodnutia o zastavení trestného stíhania
sa trestné konanie končí, to znamená, že zanikajú účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania
a vznesení obvinenia. Zastavenie trestného stíhania znamená, že výsledky trestného (prípravného)
konaniaukazujú,ženejdeotrestnýčin,zároveňznamená,žepodozreniezospáchaniatrestnéhočinusa

nepotvrdilo a vyšla najavo nezákonnosť rozhodnutia o začatí trestného stíhania (uznesenie Najvyššieho
súdu SR z 18. októbra 2010 sp. zn. 4 M Cdo 15/2009 zverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 2/2014).

24.

Z obsahu spisu vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva PZ v Košiciach - okolie,
odbor kriminálnej polície, oddelenie ekonomickej kriminality zo dňa 16. 06. 2013, ČVS: ORP-338/OEK-
KS-2013 bolo podľa § 199 ods. 1 Trestného poriadku začaté trestné stíhanie a súčasne podľa § 206
ods. 1 Trestného poriadku žalobcovi vznesené obvinenie za zločin útoku na verejného činiteľa podľa §

323 ods. 1, písm. b), ods. 2 písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 138 ods. 1 písm. a) Trestného
zákona, lebo na podklade zistených skutočností je dostatočne odôvodnený záver, že dňa 16. 06. 2013 v
čase o 02:50 hod. v Moldave nad Bodvou na Budulovskej ul., okres Košice - okolie, v rómskej osade pri
unimobunke „Komunitné centrum“, (spoluobvinený) O.. U. C., D.. XX. XX. XXXX po výzve hliadky OO PZ
na preukázanie totožnosti fyzicky napadol člena hliadky D.. O. M., ČOZ: 307126 a to tým spôsobom, že

sa ho snažil udrieť rukami, pričom D.. O. M. sa tomuto útoku uhýbal a následne U. C.H. jedenkrát kopol
druhého člena hliadky Z.. L.. A. O., ČOZ: 308868 do oblasti nôh, pričom počas útoku U. C. voči hliadke
OO PZ, žalobca (I. F.) hádzal na členov hliadky OO PZ a na služobné vozidlo zn. G. Y., I.. Č.. G. kamene,
kde kameňom trafil D.. O. M. do hlavy do oblasti za pravé ucho a na uvedenom služobnom vozidle
rozbil sklo na piatych dverách a sklo na ľavých zadných dverách, čím spôsobil škodu na služobnom

motorovom vozidle vo výške cca 1.000 eur, pričom D.. O. M. utrpel ľahké zranenie, drobný hematóm v
oblasti záhlavia vpravo a odreninu predlaktia pravej ruky predbežne bez PN a Z.. L.. A. O. utrpel ľahké
zranenie, odreninu predlaktia ľavej ruky predbežne bez PN.

25.

Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že uznesením Okresnej prokuratúry Košice - okolie zo dňa 27. 08. 2013,
č. k. 1 Pv 510/13 - 14 bolo podľa § 215 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku zastavené trestné stíhanie
vedené proti obvinenému Ernestovi Rybárovi (žalobca) za zločin útoku na verejného činiteľa podľa §
323 ods. 1 písm. b), ods. 2 písm. c) Trestného zákona z dôvodu, že zo záverov znaleckého posudku

znalcov z odvetvia psychiatria, ktorí boli počas vyšetrovania pribratí do konania vyplýva, že obvinený I.
F. v čase spáchania skutku trpel závažnou psychickou poruchou, v dôsledku ktorej nedokázal adekvátne
rozpoznať protiprávnosť svojho konania ani adekvátne postrehnúť jeho spoločenskú nebezpečnosť,
nebol schopný svoje konanie ovládať a posúdiť jeho následky.

26.

Odvolací súd sa s námietkou žalobcu v odvolaní, že právoplatnosťou uznesenia Okresnej prokuratúry
Košice - okolie zo dňa 27. 08. 2013, č. k. 1 Pv 510/13 - 14, ktorým bolo trestné stíhanie zastavené,
sa trestné stíhanie nielen končí, ale zanikajú tým aj účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania

a vznesení obvinenia, v celom rozsahu stotožnil, nakoľko pri objektívnej zodpovednosti štátu sa
neposudzuje správnosť rozhodnutia jeho orgánu z hľadiska, či pri rozhodovaní porušil právnu povinnosť
a škodu zavinil, ale rozhodujúcim kritériom zákonnosti konania vedeného orgánom verejnej moci
sa posudzuje v hľadiska výsledku tohto konania, a preto ak bolo uvedeným uznesením prokurátorazastavené trestné stíhanie, ktoré bolo začaté uznesením vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva PZ v
Košiciach - okolie, odbor kriminálnej polície, oddelenie ekonomickej kriminality zo dňa 16. 06. 2013,
ČVS: ORP-338/OEK-KS-2013, je potrebné takýto výsledok trestného konania hodnotiť rovnako, ako by

došlo k zrušeniu uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre jeho nezákonnosť.

27.

Z obsahu spisu vyplýva, že v trestnom konaní za účelom vyšetrenia duševného stavu žalobcu

ako obvineného, bol znalcami MUDr. Kornéliou Fabišíkovou a MUDr. Martinou Rákyovou, z odboru
Zdravotníctvo a farmácia, odvetvie Psychiatria, vypracovaný znalecký posudok č. 77/2013, z ktorého
záverov vyplýva nielen, že obvinený vzhľadom na zistenú stredne ťažkú mentálnu retardáciu so
škodlivým konzumom alkoholu na úrovni II. vývinovej fázy podľa M., nebol schopný v čase spáchania
trestného činu rozpoznať nebezpečenstvo a protiprávnosť svojho konania a nebol schopný svoje
konanie ovládať, ani chápať zmysel trestného konania, ale aj skutočnosť, že v priebehu rokov

1999 až 2006 bol v súvislosti s diagnostikovanou stredne ťažkou mentálnou retardáciou päťkrát
hospitalizovaný na psychiatrickom oddelení S. N. V. A. v dôsledku porúch správania, neprispôsobivosti,
keď počas hospitalizácií bol agresívny až nevypočítateľný v správaní, ťažko zvládnuteľný, pričom počas
psychiatrického vyšetrenia znalcami boli rozumové schopnosti obvineného výrazne znížené, praktická
inteligencia bola lepšie vyvinutá ako teoretická zložka s tým, že v afektivite bola zistená výrazná emočná

labilita, instabilita, emočná nivelácia a v konaní rozhoduje vplyv emócií nad racionálnym uvažovaním,
sklon k impulzívnemu správaniu.

28.

Na základe uvedených zistení znalcov z odvetvia psychiatrie sú závery súdu prvej inštancie, že
zodpovednosti štátu za nezákonné rozhodnutie - uznesenie vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva PZ v
Košiciach-okolie,odborkriminálnejpolície,oddelenieekonomickejkriminalityzodňa16.06.2013,ČVS:
ORP-338/OEK-KS-2013 o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, bráni skutočnosť, že žalobca
nevyužil riadny opravný prostriedok proti uzneseniu o vznesení obvinenia podľa § 6 ods. 2 zákona č.

514/2003 Z. z., keďže v danom prípade nejde o prípad hodný osobitného zreteľa, absolútne právne
nesprávne, nakoľko si len s ťažkosťami možno predstaviť priliehavejšie skutkové okolnosti, ktoré by v
materiálnom zmysle napĺňali obsah tejto zákonnej výnimky, pretože je vylúčené požadovať od osoby,
ktorá je postihnutá strednou mentálnou retardáciou, aby si sama účinne uplatňovala prostriedky právnej
ochrany, teda aj podala sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia, nakoľko je zrejmé, že nemusí byť

schopná porozumieť významu poučenia orgánu činného v trestnom konaní, ako tomu bolo na výsluchu
dňa 17. 06. 2013 (č. l. 21 spisu), pričom argument súdu prvej inštancie, že napriek záverom znaleckého
posudku č. 77/2013, nemožno bez ďalšieho vyvodiť, že by bol žalobca v čase doručenia uznesenia o
vznesení obvinenia obmedzený na spôsobilosti na právne úkony, je neakceptovateľne formalistický, a
preto aj ústavne neudržateľný s tým, že povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní nepochybne

bolo bezodkladne po vznesení obvinenia zabezpečiť žalobcovi obhajcu z dôvodu podľa § 37 ods. 2
Trestného poriadku, t. j. v prípade, ak má v prípravnom konaní prokurátor alebo policajt pochybnosť o
spôsobilosti obvineného náležite sa obhajovať.

29.

Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že pod prizmou závažnosti duševného stavu žalobcu
bolo nevyhnuté posudzovať nielen otázku prípadu hodného osobitného zreteľa, ale aj postup, akým bola
žalobcovi obmedzená osobná sloboda, keďže zo zápisnice o zadržaní a obmedzení osobnej slobody
podozrivej osoby zo dňa 16. 06. 2013 vyplýva, že žalobca sa pri zatýkaní zapieral o zárubňu, odmietal

komunikovať, správal sa agresívne, v dôsledku čoho boli voči nemu použité donucovacie prostriedky
ako hmaty a chvaty, putá, pričom bol pripútaný o vhodný predmet, nakoľko sa pokúsil utiecť, ale najmä,
akým rozhodnutím sudcu pre prípravné konanie zo dňa 19. 06. 2013, sp. zn. 0Tp 437/13 bol vzatý z
dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku do väzby, nakoľko z obsahu zápisnice o výsluchu
žalobcu dňa 17. 06. 2013 vyplýva, že oboznámil vyšetrovateľa, že bol psychiatricky liečený aj viackrát

hospitalizovaný, naposledy v roku 2012, pričom v rovnakom zmysle sa vyjadril aj pred sudcom pre
prípravné konanie, keď uviedol, že sa lieči na psychiatrii.

30.Z uvedených dôvodov preto podľa názoru odvolacieho súdu existovali v čase rozhodovania sudcu pre
prípravné konanie o návrhu prokurátora na vzatie žalobcu do väzby dostatočne významné indície, t.

j. vyšetrovateľ, ale aj prokurátor disponovali reálnym poznatkom, že žalobca môže trpieť duševnou
poruchou,ktorámôževylučovaťjehotrestnúzodpovednosťpodľa§23Trestnéhozákona,ktorévyplývali
z charakteru konania žalobcu dňa 16. 06. 2013, odporu kladeného pri zadržaní, výpovede dňa 17. 06.
2013, pričom Z. F.. U. Š.Á. v konaní pred súdom prvej inštancie vypovedala, že keď sa dozvedela
o zadržaní spoluobvineného U. C. a žalobcu, ihneď šla na policajnú stanicu, kde videla v miestnosti

žalobcu, ako je na rukách spútaný, sedel na stoličke, plakal, kvílil, vydával neartikulované zvuky, tiekli
mu slzy, sople, kymácal sa na stoličke, na prvý pohľad vyzeral, že je duševne chorý, pričom policajtom
povedala, že je duševne chorý a má o tom papier s tým, že o stave žalobcu napokon vypovedá aj
skutočnosť, že po výsluchu pred sudcom pre prípravné konanie sa pokúsil o útek, a preto nemožno
vzhľadom na konkrétne špecifiká posudzovanej veci akceptovať právny záver súdu prvej inštancie,
že právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe podľa § 8 ods. 5 zákona č. 514/2003

Z. z. žalobcovi nevzniklo, nakoľko došlo k zastaveniu trestného stíhania z dôvodu, že nebol trestne
zodpovedný (§ 8 ods. 6 písm. g/ zákona), nakoľko je evidentné, že zákonodarca týmto zákonným
ustanovením mal v úmysle vylúčiť zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o väzbe v
prípade zastavenia trestného stíhania, ak okolnosti vylučujúce trestnú zodpovednosť páchateľa mohli
byť zistené až v priebehu vyšetrovania a po vzatí obvineného do väzby, čo nepochybne nie je prípad

žalobcu.

31.

Podľa § 9 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z., pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu

vyšetrovateľa Policajného zboru, povereného príslušníka Policajného zboru, vyšetrovateľa finančnej
správy alebo povereného pracovníka finančnej správy spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon
alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v
zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia žiadosti o preskúmanie
postupu vyšetrovateľa Policajného zboru, povereného príslušníka Policajného zboru, vyšetrovateľa

finančnej správy alebo povereného pracovníka finančnej správy prokurátorom.

32.

Zákon č. 514/2003 Z. z. nedefinuje nesprávny úradný postup, z obsahu tohto pojmu ale vyplýva, že

podľa konkrétnych okolností prípadu môže ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomocí
určitého štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel
stanovených právnymi predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva
z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti, a keďže úradný postup nie je spravidla možné v právnom
predpise upraviť do najmenších podrobností, treba správnosť úradného postupu posudzovať i z hľadiska

účelu, k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje. K nesprávnemu úradnému postupu
môže dôjsť nielen pri úkonoch v rámci činnosti, pri ktorej štátny orgán nerozhoduje, ale tiež v rámci
jeho rozhodovacej činnosti. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj nevydanie alebo oneskorené
vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných lehôt na jeho vydanie, lebo
znaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu alebo jeho činnosť, ktorá nie je

vykonanávstanovenejlehotealebovlehote,ktorázodpovedáprávunaprejednanievecibezzbytočných
prieťahov (čl. 48 ods. 2 ústavy).

33.

Z obsahu dozorového spisu Okresnej prokuratúry Košice - okolie, sp. zn. 3Pv 664/2013/8802 vyplýva, že
okresnýprokurátorlistomzodňa02.09.2013upovedomilriaditeľaOOPZvKošiciach-okolie,ževrámci
výkonu prokurátorského dozoru bol zistený závažný nedostatok v procesnom konaní vyšetrovateľa,
ktorý v trestnej veci obvineného I. F., napriek tomu, že mu bol dňa 30. 07. 2013 doručený znalecký
posudok z odvetvia klinickej psychiatrie, z ktorého jednoznačne vyplynulo, že obvinený trpí závažnou

psychickou poruchou a nebol schopný rozpoznať protiprávnosť svojho konania a nebol schopný svoje
konanie ovládať a posúdiť jeho následky, nepredložil ihneď prokuratúre návrh na zastavenie trestného
stíhania, teda nepostupoval podľa § 79 Trestného poriadku, v dôsledku čoho bol obvinený nezákonne
vo výkone väzby od 30. 07. 2013 do 27. 08. 2013 s tým, že prokurátor Okresnej prokuratúry Košice -okolie listom zo dňa 14. 10. 2013 upovedomil obhajcu JUDr. Stanislava Jakubčíka, že pri preskúmaní
postupu policajta boli zistené pochybenia a riaditeľ odboru kriminálnej polície Košice - okolie dňa 25.
09. 2013 podal správu o tom, že vyšetrovateľovi bolo udelené disciplinárne opatrenie - zníženie platu

a vec bola prejednaná na pracovnej porade.

34.

Súd prvej inštancie, ktorý výsledok vybavenia žiadosti o preskúmanie postupu vyšetrovateľa policajného

zboru Okresnou prokuratúrou Košice - okolie zo dňa 02. 09. 2013, bez ďalšieho nepovažoval za
potvrdenie nesprávneho úradného postupu, postupoval v rozpore s doslovným obsahom § 9 ods.
3 zákona č. 514/2003 Z. z., nakoľko jeho zákonnou povinnosťou bolo prevziať jednoznačné závery
okresnej prokuratúry o závažnom porušení zákona vyšetrovateľom, ktorý bezodkladne po tom, čo boli
znaleckým posudkom č. 77/2013, doručeným dňa 30. 07. 2013, preukázané skutočnosti vylučujúce
trestnúzodpovednosťžalobcu,vrozpores§79ods.1Trestnéhoporiadkuvecnepredložildozorujúcemu

prokurátori na rozhodnutie nielen o prepustení žalobcu z väzby na slobodu a zároveň na zastavenie
trestného stíhania podľa § 215 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku, ale až dňa 27. 08. 2013, v dôsledku
čoho bol žalobca prepustený na slobodu až uznesením Okresnej prokuratúry Košice - okolie zo dňa 27.
08. 2013, č. k. 1 Pv 510/2013 - 15, teda jeho väzobné stíhanie, ktoré začalo dňa 16. 06. 2013 o 07:10
hod., bolo v období od 30. 07. 2013 do 26. 08. 2013, t. j. 28 dní nezákonné, pričom nezákonným z tohto

dôvodu bolo v tomto období aj jeho trestné stíhanie.

35.

Zo všetkých uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil podľa § 389 ods. 1

písm. c) C. s. p. a vec mu vrátil na ďalšie konanie podľa § 391 ods. 1 C. s. p., v ktorom bude povinnosťou
súdu prvej inštancie opätovne rozhodnúť o žalobe žalobcu v intenciách vyššie uvedeného právneho
názoru odvolacieho súdu, že uznesenie vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva PZ v Košiciach - okolie,
odbor kriminálnej polície, oddelenie ekonomickej kriminality zo dňa 16. 06. 2013, ČVS: ORP-338/OEK-
KS-2013 je nezákonným rozhodnutím v zmysle § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., uznesenie sudcu

pre prípravné konanie zo dňa 19. 06. 2013, sp. zn. 0Tp 437/13 zakladá žalobcovi právo na náhradu
škody v zmysle § 8 ods. 5 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z. a že postup vyšetrovateľa Policajného
zboru v zmysle vybavenia sťažnosti na jeho postup Okresnou prokuratúrou Košice - okolie zo dňa 02.
09. 2013, bol nesprávnym úradným postupom podľa § 9 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z., ktorým je súd
prvej inštancie viazaný (§ 391 ods. 2 C. s. p.) a zo zisteného skutkového stavu vyvodiť záver, ktorý je

nutné správne, dostatočne presvedčivo a logicky odôvodniť v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z
ust. § 220 ods. 2 C. s. p.

36.

V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie o náhrade trov celého konania
(§ 396 ods. 3 C. s. p.).

37.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C. s. p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v

tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C. s. p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.).Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.
s. p.).