Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. apríl 2022

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 5To/64/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2115010181
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 04. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Žovinec

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2022:2115010181.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvTrnavevsenátezloženomzpredsedusenátuJUDr.MartinaŽovincaasudcovMgr.Michala

Polláka a Mgr. Pavla Macháča, v trestnej veci proti obžalovanému P. B., nar. XX.XX.XXXX, pre zločin
týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a), písm. e), ods. 2 písm. d) Trestného
zákona s poukazom na § 138 písm. b) a písm. j) Trestného zákona účinného do 31.12.2015, o odvolaní
obžalovaného P. B. a poškodených F. Y. a L. Y. proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 26.3.2021,
sp. zn. 7T/13/2015, na verejnom zasadnutí konanom dňa 28.4.2022 takto

r o z h o d o l :

I. Podľa § 321 ods. 1 písm. e), ods. 3 Trestného poriadku sa napadnutý rozsudok zrušuje vo výroku o
treste a spôsobe jeho výkonu.

II. Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku sa obžalovaný
P. B., nar. XX.XX.XXXX v Z., trvale bytom Z., t.č. Y. XX, Z.

o d s u d z u j e :
Podľa § 208 ods. 2 Trestného zákona účinného do 31.12.2015 a § 38 ods. 2 Trestného zákona účinného
do 31.12.2015 na trest odňatia slobody vo výmere 7 (sedem) rokov nepodmienečne.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona súd obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody
zaraďuje do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.
III. Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolania poškodených F. Y., nar. XX.XX.XXXX a L. Y., nar.
XX.XX.XXXX, zamietajú.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Trnava, rozsudkom zo dňa 26.3.2021, sp. zn. 7T/13/2015 uznal obžalovaného za
vinného, že
v období začínajúcom najneskôr od januára 2000 až do presne nezisteného dňa v mesiaci apríl 2012,
kedy sa obvinený P. B. odsťahoval zo spoločnej domácnosti v Z., na ul. J.G. Z. č. XX, ako aj na rôznych

ďalších miestach, kde žil v podnájmoch spoločne s manželkou U. B., nar. XX.XX.XXXX a ich dvoma
spoločnými synmi F. B., nar. XX.XX.XXXX a L. B., nar. XX.XX.XXXX, svoju manželku verbálne aj fyzicky
napádal a to tak, že ju sácal, fackal udieral päsťami po hlave, po chrbte i hrudníku, bolestivo ju štípal
na rôznych častiach tela ak nesúhlasila s jeho názormi alebo sa nesprávala podľa jeho požiadaviek, k
návštevám jej rodinných príslušníkov sa správal arogantne a povýšenecky a dával im najavo, že nie sú
vítaní, hádzal po nej aj deťoch rôzne veci ako boli napríklad zväzok kľúčov alebo ovládač od televízora,
vyhrážal sa jej aj synom zabitím, sám rozhodoval o použití finančných prostriedkov, ktoré pochádzali

zo mzdy U. B. a tieto jej prideľoval na základe vlastného uváženia a bez jeho vedomia alebo súhlasu
nemohla s nimi nakladať, manželke nadával, že je „primitívna, z drbnutej rodiny, aby Boh skántril také
plemeno“, že je „nevďačná skurvená piča, hajzláčka zasratá, piča jedna skurvená spičená“, neustále sa
jejvyhrážal„čijejmájednupridrbať,žejukurvujednouranouzabije,žejukrvzaleje“,neustálejusledovala kontroloval kde je a čo robí, obvinenému sa musela hlásiť, kedy príde domov, vyhadzoval ju z domu,
neustále ju ponižoval tým, že jej hovoril, že je „nemožná, otrasná, hlúpa, sprostá piča, sliepka z hnoja,
že on ju vyhrabal z hnoja, že jej priniesol kultúru a naučil ju žrať lyžicou“, vulgárne nadával aj svojim

deťom, že sú „pankharti, skurvenci a vydrbanci, sprostí, debilní, postihnutí“ hovoril im „Ty si jebo, jebnutý,
kokot, drbo“, vyhrážal sa im, že im „jednu drbne a že ich zabije“, slovami „Kurva poď sem, lebo Ťa
dobijem,dojebem“,synovponižovalslovami,žesú„neschopní,gremblaví“,žemajú„deravérukyaženič
nezvládnu“, hoci ako rodič maloletých detí bol podľa ustanovenia § 28 ods. 1 písm. a) zákona č. 36/2005
Z. z. o rodine v znení neskorších predpisov povinný týmto poskytovať sústavnú a dôslednú starostlivosť

o výchovu, zdravie, výživu a všestranný vývin a podľa ustanovenia § 30 ods. 3 zákona č. 36/2005 Z. z. o
rodine v znení neskorších predpisov používať primerané výchovné prostriedky tak, aby nebolo ohrozené
zdravie, dôstojnosť, duševný, telesný a citový vývin dieťaťa, synovia ho museli obsluhovať, pričom
ich nevolal menom, ale na nich pískal alebo ich prezvonil mobilom od synov vyžadoval bezvýhradnú
poslušnosť, pričom ak túto neprejavovali podľa jeho predstáv alebo sa mu čokoľvek znepáčilo na ich
správaní,fyzickyichtrestaltak,žeichbilvdetskejizbenaposteli,naktorúichhodil,udieralichotvorenou

dlaňou a aj päsťou po rôznych častiach tela, dával ich kľačať na zem s tým, že si deti nesmeli sadnúť
na päty, vulgárne im nadával, vyhrážal sa im ďalšou bitkou a zabitím, vulgárne im nadával aj keď im
išiel požehnať slovami „kurva, kokot poď sem, drž tú hlavu Ty manták“, deti okrikoval: „ako som Ťa
učil piť, takto slopeš Ty pankhart vyjebaný“, keď sa mu synovia priplietli pod nohy, kopol ich so slovami
„uhni Ty pankhart, nevieš ako máš chodiť?“, čím týmto všetkým svojim konaním u manželky U. B.

vyvolávaldlhodobýstres,napätieapocitstrachu,ktoréviedlikplnerozvinutémusyndrómutýranejosoby,
prejavujúcom sa v dlhodobom popieraní a zakrývaní matrimoniálneho konfliktu a psychosomatickým
následkom týrania, u syna F. B., jeho správanie vyvolalo uzavretosť až nepreniknuteľnosť s prejavmi
nedôvery s pocitmi straty a odriekania sa, zvýšenej úzkosti a úzkostnosti v prežívaní a stiahnutie sa zo
sociálneho prostredia, u L. B. jeho správanie vyvolalo zníženie sebahodnotenia, narušenie sociálnych

vzťahov v smere sťaženej adaptability, správanie poznačené impulzivitou, výbušnosťou, agresivitou a
sklonmi k bezhlavému jednaniu pri zníženej racionálnej kontrole, pričom u F. B. a aj L. B. sa plne rozvinul
syndróm týraného dieťaťa prejavujúci sa v emočnej, kognitívnej a sociálnej oblasti,
tedatýralblízkuosobu,spôsobujúcjejfyzickéapsychickéutrpeniebitím,kopaním,údermi,ponižovaním,
pohŕdavým zaobchádzaním, neustálym sledovaním, vyhrážaním, vyvolávaním strachu alebo stresu a

iným správaním, ktoré ohrozuje jej fyzické alebo psychické zdravie a neodôvodneným obmedzovaním
v prístupe k majetku, ktorá má právo užívať a čin spáchal závažnejším spôsobom konania - po dlhší
čas a na viacerých osobách,
čím spáchal zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a), písm. e), ods.
2 písm. d) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b) a písm. j) Trestného zákona účinného do

31.12.2015.
Zatobolodsúdenýpodľa§208ods.2Trestnéhozákonaúčinnéhodo31.12.2015a§38ods.2Trestného
zákona účinného do 31.12.2015 na trest odňatia slobody vo výmere 9 (deväť) rokov nepodmienečne.
Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona súd obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody zaradil
do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku súd

obžalovanému uložil povinnosť nahradiť poškodenej PhDr. U. Y., rod. Y., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom
Z., J. G. Z. č. XXXX/XX škodu vo výške 10.000,- EUR (slovom desaťtisíc euro).
2. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie obžalovaný a poškodení F. Y., rod. B. a L. Y., rod. B..
3. Obžalovaný odôvodnil odvolanie nasledovne (skrátene):
3.1 Podľa § 2 ods. 7 Tr. por. má každý právo, aby jeho vec bola v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom v jeho prítomnosti tak, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným
dôkazom, ak zákon neustanovuje inak. Porušenie práva na prejednanie veci v primeranej lehote je
bezpochyby významným zásahom do princípov zaručujúcich právo na spravodlivý proces. Primeranosť
dĺžky konania je judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len Súd) posudzovaná s ohľadom
na konkrétne okolnosti prípadu s prihliadnutím ku kritériám zakotveným v judikatúre Súdu, akými sú

zložitosť prípadu, chovanie sťažovateľa a chovanie štátnych orgánov, poprípade čo je pre sťažovateľa
v stávke. K odsúdeniu obžalovaného dochádza približne po 9 rokoch odo dňa uvedeného v rozsudku
ako deň spáchania skutku. Dĺžka konania, ktorá s prihliadnutím na obťažnosť veci, postoj obvineného
k trestnému stíhaniu a procesný postup orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu výrazne a
neprimeranepresahujedĺžkukonaniavporovnateľnýchveciachjetakouokolnosťouprípadu,ktorámôže

odôvodniť pri ukladaní trestu použitie mimoriadneho zmierňovacieho ustanovenia podľa § 40 ods. 1 Tr.
zák. účinného do 1. januára 2006 (teraz § 39 ods. 1 Tr. zák.) a uloženie trestu odňatia slobody pod
dolnú hranicu trestnej sadzby ustanovenej zákonom. (Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 18. marca 2010, sp. zn. 5 To 14/2009, R 10/2011 alebo rozsudok NS SR č.k. 1 Tdo 1/2015). Zároveňobžalovaný poukazuje na skutočnosť, že súd mu uložil trest približne 1/3 nad dolnou hranicou trestnej
sadzby, čo je neprimerané nielen vzhľadom na dĺžku konania, ale aj vzhľadom na osobu obžalovaného.
3.2 Súd nepriznal obžalovanému poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. n) Tr. zák., hoci obžalovaný

nebol súdne trestaný a ani priestupkovo riešený, pričom poukaz súdu na neplatenie výživného
obžalovaným na deti z predchádzajúceho manželstva, bez bližšieho skúmania dôvodov neplatenia
výživného, nie je možné takýmto spôsobom podľa názoru obhajoby vyhodnotiť. V trestnom konaní sa
nemôže v neprospech páchateľa pričítať skutočnosť, že mu nedovoľuje jeho finančná situácia splácať
jeho záväzky v oblasti mimo trestných noriem. Princíp subsidiarity trestnej represie vyžaduje, aby

štát uplatňoval prostriedky trestného práva zdržanlivo, to znamená predovšetkým tam, kde iné právne
prostriedky zlyhávajú alebo sú neefektívne.
3.3 Na hlavnom pojednávaní dňa 15.3.2021 súd rozhodol, že poškodenú PhDr. U. Y. vypočúvať
nebude a bude postupovať podľa § 277a ods. 4 Tr. por. tak, že prehrá zvukový záznam z výsluchu
poškodenej z predchádzajúcich hlavných pojednávaní. S takýmto postupom obžalovaný nesúhlasil a
trval na výsluchu poškodenej na hlavnom pojednávaní, pretože ide o výsluch, ktorý je rozhodujúci

na riadne zistenie skutkového stavu a je potrebné, najmä vzhľadom na obranu obžalovaného v
tom smere, že poškodená študovala problematiku týrania žien a svoju výpoveď prispôsobila týmto
znalostiam, bezprostredne vnímať výpoveď poškodenej na hlavnom pojednávaní. V tejto súvislosti
obhajoba poukazuje na ustanovenie § 277a ods. 5 Tr. por. Vzhľadom k nevypočutiu poškodenej na
hlavnom pojednávaní je rozhodnutie súdu predčasné. Súd takto nemal možnosť správne vyhodnotiť

obranu obžalovaného, na ktorú odkazuje aj v tomto odôvodnení odvolania, ktorú celý čas prednášal, a
na ktorej stále trvá. Súd túto obranu obžalovaného nevyhodnotil správne práve preto, lebo obžalovaný
nemal možnosť poškodenú na hlavnom pojednávaní vypočuť a súd nemohol priamo sledovať správanie
sa poškodenej a jej reakcie na otázky obžalovaného. Všeobecným pravidlom je, že obžalovanému musí
byť daná adekvátna a náležitá príležitosť, aby spochybnil výpoveď svedka proti sebe a kládol mu otázky,

a to buď v okamžiku jeho výpovede, alebo v neskoršom štádiu. Konajúci súd v predmetnej trestnej
veci nemal možnosť hodnotiť vierohodnosť svedka na základe jeho priameho pozorovania správania a
reakcii, čo je vzhľadom na obranu obžalovaného rozhodujúce. Výpoveď bolo a je možné uskutočniť s
príslušnými opatreniami (napríklad telemostom) sledujúcimi ochranu poškodenej v trestnom konaní.
3.4 Obžalovaný navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok podľa§ 321 ods. 1 písm. a/, b/, c/, d/,

e/, Tr. por. zrušil a podľa § 322 ods. 1 Tr. por. vec vrátil súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu
znova prejednal a rozhodol.
4. Poškodení odôvodnili podané odvolanie prostredníctvom svojho splnomocnenca, pričom uviedli
(skrátene):
4.1. V trestnej veci obž. P. B., podávajú poškodení odvolanie v neprospech obžalovaného, do výroku o

náhrade škody a to preto, že taký výrok vo vzťahu k nimi uplatnenej náhrade škody nebol urobený.
4.2. Napadnutým rozsudkom bol obžalovaný uznaný za vinného zo zločinu týrania blízkej osoby a
zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a), písm. e), ods. 2 písm. d) Tr. zák. s použitím § 138 písm. b),
písm. j) zákona č. 300/2005 Z. z. Tr. zák., pričom bol na výkon trestu odňatia slobody zaradený do ústavu
s minimálnym stupňom stráženia. Súčasne okresný súd podľa § 287 ods. 1 Tr. por. uložil obžalovanému

uhradiť matke poškodených náhradu škody vo výške 10.000,- EUR. O náhrade škody poškodených F.
Y. a L. Y. okresný súd vo výroku napadnutého rozsudku nerozhodol. Každý z menovaných poškodených
si voči poškodenému uplatňovali náhradu škody vo výške 10.000,- EUR.
4.3. Z ústne vyhláseného odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplynulo, že okresný súd nerozhodol
samostatnýmvýrokomonáhradeškodyvprospechpoškodenýchF.Y.aL.Y.zdôvodu,žetítopoškodení

v zákonom stanovenom čase podľa § 46 ods. 3 Tr. por. nedostatočne špecifikovali z akých dôvodov a v
akej výške sa nárok na náhradu škody uplatňuje. Uvedené nároky podľa poškodených ich opatrovník,
Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Trnava (ďalej len „úrad práce“), uplatnil v postačujúcom rozsahu.
Základ nároku špecifikovala Mgr. X. aj na hlavnom pojednávaní konanom dňa 4. februára 2016, kedy
uviedla, že „My po dohode s matkou žiadame nahradiť škodu obžalovaným za každé dieťa 10 000,.- Eur,

teda spolu 20 000- Eur, a to nemajetkovým titulom.“ Podľa poškodených mal okresný súd v napadnutom
rozsudku rozhodnúť aj o ich nároku a to aj z dôvodu, že napriek vyhláseniu poškodených ani v prípade
hlavného pojednávania konaného dňa 4. februára 2016, resp. konaného dňa 29. júla 2020 po vyjadrení
podľa§256ods.2Tr.por.nevyhlásiluznesenie,ktorýmbypodľa§256ods.3Tr.por.účasťpoškodených
F. Y. a L. Y. nepripustil. Naopak, okresný súd s oboma menovanými počas celého konania konal ako

s poškodenými.
4.4.Vprospechrozhodnutiaonárokunanáhraduškodysvedčívdanomprípadeajskutočnosť,ževyššie
uvedené pochybenie, ak k nemu došlo, bolo podľa všetkých okolností spôsobené konaním štátneho
orgánu, t. j. úradu práce. Javí sa teda, že došlo k porušeniu požiadavky kladenej osobitne štátu, abyzastupovanie detských obetí v trestnom konaní bolo vykonávané a poskytované profesionálne v zmysle
čl. 24 ods. 1 písm. c) v spojení s čl. 25 ods. 4 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2012/29/
EÚ z 25. októbra 2012, ktorou sa stanovujú minimálne normy v oblasti práv, podpory a ochrany obetí

trestných činov a ktorou sa nahrádza rámcové rozhodnutie Rady 2001/220/SW. Podľa súdnej praxe
Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) prípadné porušenie povinnosti štátneho
orgánunemôžebyťvykladanénaťarchustrany,ktorádôverovala,žeštátnyorgán(vdanomprípadeúrad
práce) pozná právo a bude konať v súlade s právnymi predpismi (nález II. ÚS 152/2018). Tiež platí, že
ako ústavne nesúladné (porušujúce základné práva) ústavný súd hodnotí aj rozhodnutia všeobecných

súdov, ktorými bola právna úprava interpretovaná v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti, napr.
v dôsledku prílišného formalizmu (rozhodnutia IV. ÚS 192/08, IV. ÚS 1735/07, 1. ÚS 26/2010, 1. ÚS
640/2014).
4.5. Obaja poškodení, F. Y. a L. Y. si uvedomujú, že v danom prípade ide skôr o symbolickú záležitosť,
pretože obžalovaný je nemajetný, o čom svedčí aj to, že sa im nedarí od neho exekučne vymôcť
ani len zameškané výživné. Napriek tomu považujú poškodení za dôležité, aby trestnoprávne konanie

obžalovaného malo okrem „koncovky“ v podobe výroku o vine a treste aj adekvátny záver v podobe
priznania, s ohľadom na rozsah spáchanej trestnej činnosti, aspoň symbolickej náhrady škody titulom
nemajetkovej ujmy.
4.6. Vzhľadom na uvedené poškodení F. Y. a L. Y. navrhujú, aby Krajský súd v Trnave sám rozhodol
o náhrade škody poškodených F. Y. a L. Y. tak, že uloží obžalovanému povinnosť nahradiť im ako

poškodeným škodu každému vo výške 10.000,EUR, prípadne uplatní postup podľa § 322 ods. 2 Tr. por.
5. Poškodení podali aj vyjadrenie k odvolaniu obžalovaného, v ktorom uviedli (skrátene):
5.1. Poškodení považujú napadnutý rozsudok vo výroku o vine, vo výroku o treste, ako aj vo výroku o
zaradení obžalovaného do stupňa stráženia za vecne správny. Poškodená U. Y. považuje za správny
aj výrok o náhrade škody, ktorým jej súd priznal náhradu škody. Ostatní dvaja poškodení, t. j. F.

Y. a L. Y., považujú napadnutý rozsudok nesprávny len vo výroku o náhrade škody, resp. že nebol
urobený výrok o ich nárokoch na náhradu škody, pričom v tejto súvislosti sami podali proti napadnutému
rozsudku odvolanie, v ktorom zdôvodňujú dôvody svojho odvolania. Obžalovaný namieta, že výsluch
poškodenej U. Y. bolo možné uskutočniť s príslušnými opatreniami (napr. telemostom) „sledujúcimi
ochranu poškodenej v trestnom konaní“ (str. 3 odvolania). Uvedené svedčí o základnom nepochopení

dôvodov, pre ktoré nebolo možné vykonať výsluch menovanej poškodenej na pojednávaní. Poškodená
U. Y. (v tom čase B.) bola vypočutá v prípravnom konaní po vznesení obvinenia dňa 7. mája 2014 a
to za účasti obhajcu obžalovaného JUDr. Tibora Dema. Následne bola vypočutá poškodená U. Y. na
hlavnom pojednávaní konanom v dňoch 13. a 19. októbra 2016. Neskôr v liste zo dňa 2. marca 2020
poškodená U. Y. oznámila okresnému súdu, že sa nemôže ustanoviť na výsluch na hlavné pojednávanie

z dôvodu, že trpí chorobou, ktorá natrvalo znemožňuje jej výsluch. K tomu predložila lekársku správu
psychiatričky MUDr. U. D. z 24. februára 2020. Dôvod, pre ktorý sa poškodená U. Y. nemôže ustanoviť
na hlavné pojednávanie teda nespočíva v „bezpečnostnej“ hrozbe týkajúcej sa možného stretnutia s
obžalovaným, ale z ohrozenia zdravotného stavu, ktorý by sa zhoršil pri kontakte s obžalovaným v
súvislosti s opakovaným rozpomínaním a prežívaním udalostí, na ktoré sa poškodená snaží zabudnúť

aj prostredníctvom odbornej lekárskej pomoci. Nie je preto možné uplatniť postup podľa § 277a ods. 5
zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Tr. por.“), na ktorý
poukazujeobžalovaný.PodľapoškodenýchpretookresnýsúdsprávnevykonalvýsluchpoškodenejU.Y.
tým, že prehral zvukový záznam z hlavného pojednávania konaného dňa 13. októbra 2016 a 19. októbra
2016 v zmysle § 277a ods. 4 Tr. por. a § 270 ods. 2 Tr. por. a preto bol tento dôkaz vykonaný zákonne.

Okresný súd teda vykonaný dôkaz aj správne vyhodnotil, keď v napadnutom rozsudku skonštatoval, že
poškodenej výpoveď na hlavnom pojednávaní bola presvedčivá, bola emotívna (poškodená miestami
plakala, čo je zrejmé nielen zo zápisnice z hlavného pojednávania, ale aj počuteľné aj zo zvukového
záznamu)“.
5.2. Za irelevantné považujú poškodení odkazy obžalovaného na štyri rozhodnutia ESĽP v

predposlednom odseku na str. 2 odvolania. Obžalovaný prehliadol, že ide o úplne iné okolnosti a ide o
judikatúru k tzv. utajeným svedkom. Poškodení teda musia odmietnuť názor obžalovaného, že trestné
konanie voči obžalovanému bolo nespravodlivé, resp. že by bolo v rozpore s čl. 6 ods. 3 písm. d)
Dohovoru. Naopak, obžalovaný dostal počas viac rokov trvajúceho konania dostatočný priestor pre
prezentáciu svojej obhajoby a dokonca dostal aj opakovanú možnosť vypočúvať tých istých svedkov

(z dôvodu opakovania dokazovania). Žiadnu rozumnú obhajobu obžalovaný neprezentoval, ba sa z
klamstva usvedčil sám, keď neskôr poprel aj to, čo pôvodne v prípravnom konaní pripustil (viď hore na
str. 59 napadnutého rozsudku).5.3. Obžalovaný namieta, že okresný súd pri ukladaní trestov nezohľadnil poľahčujúcu okolnosť podľa
§ 36 písm. j) Tr. zák. Podľa poškodených absenciu podmienok pre zohľadnenie poľahčujúcej okolnosti
vyhodnotil okresný súd správne. Vyplynulo to z vykonaného dokazovania. Je zrejmé, že svoju zákonnú

vyživovaciu povinnosť 4.135,97 EUR voči synom z prvého manželstva „preniesol“ obžalovaný na iných
a z vlastných peňazí im nevyplatil ani euro.
5.4. Obžalovaný tiež namieta, že uložený trest odňatia slobody v trvaní 9 rokov je neprimeraný. Naopak,
vzhľadom na okolnosti veci poškodení považujú trest uložený obžalovanému za mimoriadne ústretový
a už nie je dôvod ho nijako znižovať. Postoj obžalovaného k danému trestnému konaniu je mimoriadne

nekritický a popiera spáchanie daného skutku v celom rozsahu. Navyše obžalovaný nezostal len pri tom,
ale po vyhlásení napadnutého rozsudku dňa 26. marca 2021 neváhal prostredníctvom ďalších osôb z
tzv. cirkevných spoločenstiev, v ktorých sa snaží obžalovaný etablovať ako „slušný“ občan, rozširovať
o obžalovanej, že manipulovala okresný súd a že v skutočnosti „všetko bolo otočené proti nemu“, že
„bojoval už viac rokov za záchranu svojho manželstva“, príp. že viaceré osoby v tom majú „prsty“ alebo
že „mal to v živote počas manželstva veľmi ťažké“, resp. že svojej manželke „pomáhal aj s deťmi“ alebo

tiež, že si poškodení trestnú činnosť vymysleli. Poškodení preto na ďalšiu úľavu v treste nevidia dôvody.
5.5. Okresný súd v súlade s judikatúrou ESĽP poskytol vysvetlenie, aké merateľné „zníženie“ trestu
obžalovanému poskytol, pričom z odôvodnenia vyplýva, že ak by nedošlo k prieťahom namiesto 9 rokov
by ukladal trest pri hornej hranici (pri ústnom odôvodňovaní rozsudku po jeho vyhlásení okresný súd
dokonca uviedol, že by pri absencii prieťahov uvažoval o treste 14-15 rokov). Uložený trest je preto

podľapoškodenýchmimoriadneveľkorysýprávepreto,že„vďaka“prieťahomvkonanízískalobžalovaný
výraznú úľavu v treste a to 9 rokov namiesto 14-15 rokov, čiže získal „k dobru“ až 5-6 rokov. Vzhľadom
na uvedené poškodení navrhujú, aby Krajský súd v Trnave odvolanie obžalovaného podľa § 319 Tr. por.
zamietol ako nedôvodné.
6. Pred rozhodnutím odvolacieho súdu podal obžalovaný návrh na vykonanie dokazovania. Uviedol v

ňom, že predkladá odborný článok, z ktorého obsahu možno dospieť k záveru, že nie je možné vylúčiť
psychické problémy poškodenej vyvolané alkoholizmom rodiča poškodenej. Z tohto dôvodu obžalovaný
navrhol doplniť dokazovanie znaleckým posudkom znalca z príslušného odboru, ktorý posúdi osobnosť
poškodenej aj s poukazom na odborné závery predloženého článku a skutočnosť alkoholizmu v rodine
poškodenej od jej detstva. Zároveň obžalovaný navrhol výsluch oboch deti, ktoré sú už plnoleté, F. a L..

K návrhu na doplnenie dokazovania priložil článok s názvom: „Keď sa dospelé deti alkoholikov stanú
matkami“ (autor Dr. Tian Dayton), zrejme vytlačený z internetovej stránky.
7. Obžalovaný na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu uviedol, že k svojmu odvolania chce doplniť, že
následkom skutočností, ktoré sa odohrali u nich v rodine, sa aj on pravidelne podrobuje tak návštevám
psychiatra, tak aj terapeutickým sedeniam, ktoré sú zamerané na liečenie proti depresiám a tak isto

problematike alkoholizmu rodičov a ich následkov na deti. Sám mal otca alkoholika, od 12 rokov sa
odsťahovali a býval s matkou. Až na týchto terapiách v poslednom trištvrte roku pochopil, že následky,
ktoré prežíva, s ním za posledné roky nikto neriešil. Zistil, že aj keď chodil k odborníkom, nevedeli o
tejto skutočnosti, neidentifikovali tento jeho problém. Manželkine psychické problémy nemusia prameniť
z jeho správania, za ktoré bol odsúdený, ale môžu byť následkom práve jej života, s jej rodičmi

alkoholikmi, ktorý mohol mať na ňu takýto nepriaznivý vplyv. Z pohľadu odborného článku, ktorý predložil
a názorov o vplyve výchovy rodičov alkoholikov na dieťa, sa javia závery znaleckého dokazovania,
ktoré bolo vykonané, ako nie relevantné, pretože nezohľadňujú práve tento aspekt negatívneho vplyvu
alkoholických rodičov na samotných poškodených. Preto navrhuje doplniť dokazovanie tak, ako to dal
písomne.

8. Odvolací súd zamietol návrh obžalovaného na doplnenie dokazovania, nakoľko nebol dôvodný.
9. Odvolací súd nemá pochybnosti o správnosti alebo úplnosti znaleckého dokazovania z odvetvia
zdravotníctvo, ktoré bolo realizované v prvostupňovom konaní. Autenticitu ani relevanciu článku, ktorý
predložil obžalovaný, nie je možné zo strany odvolacieho súdu overiť a zároveň nie je povinnosťou
odvolacieho súdu, aby to robil. Nič nebránilo obžalovanému, aby predložil znalecký posudok, o ktorého

vypracovanie žiadal odvolací súd, resp. iné odborné, či znalecké vyjadrenie, ktoré by vyjadrovalo
rovnaký názor, aký prezentoval obžalovaný v odvolacom konaní. Názor obžalovaného, ktorý je názorom
laika, nie je pre odvolací súd relevantná skutočnosť, ktorá by odôvodnila doplnenie dokazovania.
10. Vo vzťahu k návrhu na vypočutie svedkov poškodených F. Y. a L. Y. je potrebné uviesť, že obžalovaný
neuviedol žiaden relevantný argument, prečo by mali byť títo opätovne vypočutí. Obaja svedkovia

poškodení boli v konaní riadne vypočutí, ich výpovede prvostupňový súd zhodnotil a odôvodnení
napadnutého rozsudku uviedol, ako sa s nimi vysporiadal. Odvolací súd tak nevidí žiadne dôvod na ich
opätovné vypočutie.11. Podľa § 315 Trestného poriadku o odvolaní proti rozsudku okresného súdu rozhoduje krajský súd.
O odvolaní proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu rozhoduje najvyšší súd.
Podľa § 316 ods. 1, ods. 3 Trestného poriadku:

1) Odvolací súd zamietne odvolanie, ak bolo podané oneskorene, osobou neoprávnenou alebo osobou,
ktorá sa odvolania výslovne vzdala alebo znovu podala odvolanie, ktoré v tej istej veci už predtým
výslovne vzala späť alebo bolo podané proti výroku, proti ktorému nie je prípustné.
3) Odvolací súd zruší napadnutý rozsudok a vec vráti súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu
znovu prejednal a rozhodol, ak zistí, že

a) súd rozhodol v nezákonnom zložení,
b) obžalovaný nemal obhajcu, hoci išlo o prípad povinnej obhajoby, alebo
c)hlavnépojednávaniebolovykonanévneprítomnostiobžalovaného,hocinatoneboli splnenézákonné
podmienky.
Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods.
1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých

výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im
predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali
podanie dovolania podľa § 371 ods. 1.
Podľa § 319 Trestného poriadku odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.
12. Krajský súd v Trnave ako odvolací súd podľa § 315 Trestného poriadku preskúmal napadnutý

rozsudok v zmysle § 316 Trestného poriadku a zistil, že nie je dôvod na zamietnutie odvolania v
zmysle § 316 ods. 1 Trestného poriadku, ani na zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 316 ods.
3 Trestného poriadku. Odvolanie podali obžalovaný a poškodení ako oprávnené osoby, v zákonnej
lehote a každý z nich proti výroku, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný. Po preskúmaní
napadnutých výrokov a konania, ktoré ich vydaniu predchádzalo, dospel odvolací súd k záveru, že

odvolania poškodených nie sú dôvodné, odvolanie obžalovaného je dôvodné len čiastočne.

K odvolaniu obžalovaného.
13. Odvolanie obžalovaného smeruje proti výrokom o vine a treste, ako i proti konaniu, ktoré ich vydaniu
predchádzalo.

14. Odvolanie obžalovaného proti výroku o vine je založené na námietke nesprávneho postupu
prvostupňového súdu pri aplikácii ustanovenia § 277a Trestného poriadku, ktorá mala mať za následok,
že prvostupňový súd nevyhodnotil obranu obžalovaného správne, pretože opätovne (po zmene zloženia
senátu) nevypočul poškodenú, ako aj preto, že obžalovaný nemal možnosť hodnotiť vierohodnosť
svedka (poškodenej) na základe jeho priameho pozorovania správania a reakcii. Obžalovanému tak

nebola daná možnosť spochybniť výpoveď svedka proti sebe a klásť mu otázky.
15. Námietka, že obžalovanému nebola daná možnosť spochybnil výpoveď svedka proti sebe a
klásť mu otázky, nie je dôvodná, pretože je založená na nepravdivých argumentoch. Na hlavnom
pojednávaní konanom dňa 13.10.2016 a dňa 19.10.2016, bola vypočutá svedkyňa poškodená U. B. a
to za prítomnosti obžalovaného i jeho obhajcu. Obaja tak mali možnosť osobne a priamo vnímať jej

výpoveď. Rovnako mali možnosť na túto jej výpoveď reagovať a klásť jej otázky, resp. mali možnosť ju
vypočuť. Právo obžalovaného vypočuť svedka, vypovedajúceho proti nemu, tak bolo zachované v plnom
rozsahu. Po prehratí zvukového záznamu zo dňa 13.10.2016 z hlavného pojednávania, ku ktorému
došlo na neskoršom hlavnom pojednávaní dňa 26.3.2021 (po zmene v zložení senátu), sa obžalovaný
k tomuto zvukovému záznamu aj vyjadril.

16. Pokiaľ ide o námietku založenú na argumente, že senát okresného súdu, ktorý vydal napadnutý
rozsudok, nevyhodnotil obranu obžalovaného správne, pretože senát nemal možnosť dostatočne
hodnotiť vierohodnosť svedkyne poškodenej na základe jeho priameho pozorovania správania a reakcii
na hlavnom pojednávaní, táto je rovnako nedôvodná.
17. Prvostupňový súd v odôvodnení napadnutého rozsudku k postupu podľa § 277a Trestného poriadku

uviedol:
Poškodená vypovedala na hlavnom pojednávaní konanom ešte pred zmenou v zložení senátu (pozn.
pred prvým v poradí z celkom troch rôznych senátov), pričom súd hlavnom pojednávaní na technickom
zariadeníprehralzvukovýzáznamjejvýpovedezodňa13.10.2016a19.10.2016postupompodľa§277a
ods. 4 Trestného poriadku, podľa ktorého Namiesto čítania zápisníc podľa odseku 3 možno na novom

hlavnom pojednávaní prehrať časť zvukového záznamu z predchádzajúceho hlavného pojednávania,
ktorá sa týka výpovede, ak bol zvukový záznam vyhotovený. Na návrh strany predseda senátu nariadi
jeho prehratie, ak bol zvukový záznam vyhotovený a ak je na riadne zistenie skutkového stavu potrebné
poznať doslovné znenie skoršej výpovede.K prehratiu zvukového záznamu poškodenej z hlavného pojednávania súd pristúpil z viacerých dôvodov.
Jednak takýto postup umožnila zmena Trestného poriadku s účinnosťou od 01.01.2021, ktorá je aspoň
čiastočnou protiváhou proti právu obvineného žiadať o vykonanie hlavného pojednávania znova pri

zmene senátu, s ktorou nesúhlasí. Navyše na poškodenú je potrebné nahliadať ako na obzvlášť
zraniteľnú obeť podľa ustanovenia § 2 ods. 1 písm. c) bod 4 zákona č. 274/2017 Z. z. o obetiach
trestnýchčinov,atoajnapriektomu,žetentozákonnadobudolúčinnosťažpospáchaníprejednávaného
skutku. Súd preto k poškodenej pristupoval spôsobom, ktorý by vylúčil jej druhotnú viktimizáciu, čo
je postup v súlade aj s ustanovením § 134 ods. 4 Trestného poriadku. Súd je pritom toho názoru,

že právo obžalovaného na spravodlivý proces takýmto postupom súdu nebolo dotknuté, pretože
výpoveď poškodenej na hlavnom pojednávaní dňa 13.10.2016 a 19.10.2016 bola vykonaná za účasti
obžalovaného ako aj jeho obhajcu a títo mali možnosť poškodenú s jej výpoveďou konfrontovať a klásť
jej otázky, čo aj využili. Obžalovaný ako aj jeho obhajca mali možnosť zúčastniť sa kontradiktórneho
výsluchu poškodenej aj v prípravnom konaní (pozn. výpoveď poškodenej zo dňa 07.05.2014), a teda v
prípade, že by poškodená vypovedala na hlavnom pojednávaní inak ako v prípravnom konaní, obhajoba

mala možnosť žiadať odstraňovať medzi jej výpoveďami rozpory.
Súd v neposlednom rade poukazuje na potvrdenie MUDr. U. D., z obsahu ktorého vyplýva, že
poškodená je sledovaná na psychiatrickej ambulancii od mesiaca február 2017 pre posttraumatickú
stresovú poruchu, jej stav je stále veľmi vážny a vyžaduje intenzívnu farmakoterapiu ako aj individuálnu
psychoterapiu, pričom jej opätovná výpoveď na hlavnom pojednávaní by mala účinky druhotnej

viktimizácie.
18. Postup prvostupňového súdu podľa § 277a ods. 4 Trestného poriadku, podľa odôvodnenia
citovaného v predchádzajúcom odseku, považuje odvolací súd za zákonný a v tomto prípade aj správny.
19. Podľa § 277a ods. 3-5 Trestného poriadku:
(3) Na novom hlavnom pojednávaní možno namiesto výsluchu svedka alebo znalca prečítať tie časti

zápisnice o predchádzajúcom hlavnom pojednávaní, ktoré sa týkajú ich výsluchu. Ak táto zápisnica
obsahuje odkaz na ich skoršie výpovede (§ 58 ods. 4), prečíta sa v takom prípade aj tá výpoveď, na
ktorú sa odkazuje.
(4) Namiesto čítania zápisníc podľa odseku 3 možno na novom hlavnom pojednávaní prehrať časť
zvukového záznamu z predchádzajúceho hlavného pojednávania, ktorá sa týka výpovede, ak bol

zvukový záznam vyhotovený. Na návrh strany predseda senátu nariadi jeho prehratie, ak bol zvukový
záznam vyhotovený a ak je na riadne zistenie skutkového stavu potrebné poznať doslovné znenie
skoršej výpovede.
(5) Aj keď sú splnené podmienky na prečítanie zápisnice podľa odseku 3 alebo prehratie zvukového
záznamu podľa odseku 4, predseda senátu na návrh strany nariadi opakovanie výsluchu svedka

alebo znalca, ak je ich výpoveď rozhodujúca na riadne zistenie skutkového stavu a je potrebné overiť
ich hodnovernosť alebo pokiaľ je z iných dôležitých dôvodov potrebné bezprostredné vnímanie ich
výpovede. Tým nie je dotknuté právo súdu aj bez splnenia týchto podmienok rozhodnúť o výsluchu
svedka alebo znalca (§ 276).
20. Zákonné ustanovenia citované v predchádzajúcom odseku dávajú možnosť senátu, ktorý rozhoduje

v zmenenom zložení, rozhodnúť o zopakovaní výsluchu svedka lebo znalca, urobených na hlavnom
pojednávaní vykonanom pred zmenou v zložení senátu alebo o prehratí zvukového záznamu z takéhoto
predchádzajúceho hlavného pojednávania. Na opätovne vykonanie výsluchu svedka alebo znalca je
potrebnésplniťdvezákonnépodmienky:a)boldanýnávrhstranytrestnéhokonania,b)akjeichvýpoveď
rozhodujúca na riadne zistenie skutkového stavu a je potrebné overiť ich hodnovernosť, alternatívne -

je z iných dôležitých dôvodov potrebné bezprostredné vnímanie ich výpovede.
21. V preskúmavanom konaní prvostupňový súd po zmene v zložení senátu nevyhovel návrhu
obžalovanéhonaopätovnévypočutiesvedkynepoškodenejarozhodol,žesaprehrázvukovázáznamjej
výpovede na predchádzajúcom hlavnom pojednávaní. Toto rozhodnutie je v súlade s vyššie citovanými
ustanoveniami Trestného poriadku. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku, ktoré je citované v odseku

17 tohto uznesenia, vyplýva, že prvostupňový súd nepovažoval za potrebné opätovným osobným
výsluchom svedkyne poškodenej overovať jej vierohodnosť. Na rozhodnutie mu postačoval zvukový
záznam z jej predchádzajúcej výpovede z hlavného pojednávania, na ktorom bola svedkyňa poškodená
podrobným spôsobom vypočutá a bolo umožnené obom stranám trestného konania klásť jej otázky.
Inými slovami povedané, nebolo povinnosťou prvostupňového súdu vyhovieť návrhu obhajoby na

opätovné vypočutie svedkyne poškodenej a preto jeho postup nemožno kvalifikovať ako nezákonný.
Tak ako bolo už uvedené, výpoveď svedkyne poškodenej na hlavnom pojednávaní, ktorej zvukový
záznam bol prehratý na neskoršom hlavnom pojednávaní, dáva po obsahovej stránke dostatočný
podklad na vyhodnotenie jej vierohodnosti. Zároveň mal prvostupňový súd možnosť zo zvukovéhozáznamu vnímať spôsob akým vypovedala, plynulosť výpovede, ako aj jej emočné rozpoloženie.
Prvostupňový súd správne zohľadnil aj zdravotný stav svedkyne poškodenej, najmä z pohľadu
následkov, ktoré trestná činnosť obžalovaného na nej zanechala a záujem chrániť ju pred druhotnou

viktimizáciou. Ani z tohto hľadiska preto nemožno vytknúť prvostupňovému súdu nesprávnosť jeho
postupu. Prehratím zvukového záznamu predchádzajúcej výpovede svedkyne poškodenej na hlavnom
pojednávaní, nedošlo k nezákonnému postupu, práva obžalovaného na obhajobu neboli porušené a
takýto dôkaz je v plnom rozsahu použiteľný pre rozhodnutie o vine.
22. Odvolacie námietky obžalovaného, ktoré smerujú proti spôsobu vykonávania dôkazov, ktoré našli

odraz v rozhodnutí o vine obžalovaného, zhodnotil odvolací súd v celom rozsahu ako nedôvodné.
23. Pokiaľ ide o rozhodnutie o treste pre obžalovaného, z pohľadu jeho výšky, v tejto časti považuje
odvolací súd námietky obžalovaného za čiastočne dôvodné.
24. Prvostupňový súd nepriznal obžalovanému poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. j) Trestného
zákona, teda, že obžalovaný pred spáchaním trestného činu viedol riadny život a to na základe zistenia,
že obžalovaný si neplnil vyživovaciu povinnosť voči svojím deťom z predchádzajúceho manželstva,

pričom mu vznikol dlh na výživnom vo výške 4.135,97 eur. Uvedený postup považuje odvolací súd za
správny. Neplatenie výživného možno vyhodnotiť ako konanie, ktoré je v rozpore s právnymi predpismi
a tak vysoký dlh na výživnom predstavuje vážme zanedbanie zákonnej povinnosti obžalovaného. Preto
správne prvostupňový súd keď nepriznal obžalovanému poľahčujúcou okolnosť podľa § 36 písm. j)
Trestného zákona.

25. V trestnej sadzbe trestu odňatia slobody ustálenej v rozpätí 7 rokov až 15 rokov, uložil prvostupňový
súd obžalovanému trest vo výmere 9 rokov. Rozhodnutie o výške trestu prvostupňový súd odôvodnil tým
že, takýto trest považuje za trest minimálny s ohľadom na závažnosť jeho konania, čas trvania páchania
trestného činu a následky, ktoré konanie obžalovaného zanechalo na psychickom stave poškodených.
Trest odňatia slobody v tejto výmere podľa názoru súdu vytvorí podmienky na výchovu obžalovaného,

aby viedol riadny život a súčasne zabezpečí odradenie ostatných potenciálnych páchateľov od páchania
trestných činov tohto druhu. Nezohľadňujúc ďalšie okolnosti prípadu by súd obžalovanému ukladal trest
prihornejhranicizákonomustanovenejtrestnejsadzbytrestuodňatiaslobody.Vprejednávanomprípade
však súd prihliadal na skutočnosť, že od spáchania skutku do vyhlásenia rozsudku uplynulo takmer 9
rokov a tiež na skutočnosť, že na základe ústavnej sťažnosti poškodených Ústavný súd SR nálezom

sp. zn. II. ÚS 299/2020-37 zo dňa 10.09.2020 konštatoval dve obdobia opakovanej nečinnosti súdu na
začiatku konania v trvaní jedného roka, čo sa neskôr zopakovalo aj v rokoch 2016 a 2017.
26. S hodnotením všetkých relevantných skutočností, ktoré majú význam pre rozhodnutie o treste,
respektíve jeho výške, odvolací súd čiastočne nesúhlasí. Úvahu súdu o tom, že obžalovanému by
bolo potrebné ukladať trest odňatia slobody pri hornej hranici zákonom ustanovenej trestnej sadzby,

nepovažuje odvolací súd za celkom správnu. Všetky skutočnosti, ktoré spočívajú v spôsobe páchania
trestnej činnosti a následkov, ktoré zanechali na poškodených, sú zohľadnené v právnej kvalifikácii
a odôvodňujú ukladanie trestu v uvedenej trestnej sadzbe. Prvostupňový súd dostatočne nevzal do
úvahy skutočnosť, že obžalovaný nebol predtým súdne trestaný, pričom táto skutočnosť má dôležitý
význam pri úvahe nad výškou trestu. Ukladanie trestu odňatia slobody, ktorého dolná hranica je 7 rokov,

možno bez pochybností označiť za ukladanie vysokého trestu. Zohľadnenie skutočnosti, že obžalovaný
nebol v minulosti súdne trestaný, zohráva v tomto prípade dôležitú úlohu a podľa názoru odvolacieho
súdu odôvodňuje úvahu o tom, že na obžalovaného nie je potrebné pôsobiť trestom, ktorého výška by
vychádzala z hornej hranice zákonnej trestnej sadzby. Uloženie trestu odňatia slobody vo výmere, ktorá
vychádzazdolnejhranicezákonnejtrestnejsadzby,mápodľanázoruodvolaciehosúduvysokýpotenciál

splniť účel takzvanej individuálnej prevencie. Úvahe uložiť obžalovanému trest odňatia slobody na dolnej
hranici trestnej sadzby, nasvedčuje aj dĺžka trvania trestného konania, v ktorom došlo aj k prieťahom,
ktoré mali odzrkadlenie v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky, citovaného v predchádzajúcom
odseku.
27. Uvedené zistenia potom odôvodňujú záver o potrebe zrušiť napadnutý výrok o treste a nadväzujúci

výrok o spôsobe jeho výkonu. Keďže prvostupňový súd vykonal dokazovanie vo vzťahu k výroku o treste
a spôsobe jeho výkonu v dostatočnom rozsahu, mohol odvolací súd po zrušení týchto výrokov rozhodnúť
sám, v zmysle ustanovenia § 322 ods. 3 Trestného poriadku. Z dôvodov uvedených v predchádzajúcom
odseku, uložil odvolací súd obžalovanému trest odňatia slobody v minimálnej výmere, teda 7 rokov. Na
výkon trestu odňatia slobody ho zaradil do ústavu s minimálnym stupňom stráženia, keď tento výrok

o spôsobe výkonu trestu bol zo strany prvostupňového súdu urobený správne a rovnako dostatočným
spôsobom bol aj odôvodnený.

K odvolaniu poškodených28. Poškodení F. Y. aj L. Y. podali odvolanie proti napadnutému rozsudku vo výroku o náhrade škody,
konkrétne z dôvodu, že prvostupňový súd nerozhodol o ich nároku na náhradu škody, ktorí si uplatnili
v trestnom konaní, každý vo výške 10 000,- eur. V odvolaní vytýkajú prvostupňovému súdu, že pokiaľ

si podľa názoru prvostupňového súdu neuplatnili v prípravnom konaní riadne a včas nárok na náhradu
škody,malsúdvzmysle§256ods.3Trestnéhoporiadkurozhodnúťuznesením,žeichakopoškodených
na hlavné pojednávanie nepripúšťa.
29.Poškodeníďalejnamietajú,žeprvostupňovýsúdpristupovalprirozhodovaníoichnárokunanáhrade
škody v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti, v dôsledku prílišného formalizmu.

30. Prvostupňový súd odôvodnil svoj postup vo vzťahu nároku na náhradu škody, ktorú si uplatnili
vyššie uvedených poškodení tak, že ich nárok na náhradu škody v trestnom konaní nebol riadne
uplatnený, pokiaľ ide o dôvod jeho vzniku. Týmto poškodeným bol totiž ako opatrovník v trestnom
konaní ustanovený Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Trnava, ktorý v podaní zo dňa 11.08.2014
uviedol, že žiada o náhradu škody na každého z uvedených poškodených vo výške 10.000,- eur. Z
podania opatrovníka poškodených ale nie je zrejmé, z akých dôvodov žiada priznať sumu 10.000,- eur

na každého z poškodených, pričom podanie opatrovníka nebolo možné posudzovať podľa § 62 ods. 1
Trestného poriadku, pretože nič z jeho obsahu súdu neumožnilo vyvodiť, aké sú dôvody uplatneného
nároku na náhradu škody.
31. Odvolací súd považuje rozhodnutie prvostupňového súdu vo vzťahu uplatnenému nároku
poškodených na náhradu škody, za vecne správny. Je potrebné súhlasiť s názorom prvostupňového

súdu, že nárok bol síce uplatnený včas, ale nie riadne, pretože opatrovník poškodených neuviedol
právny dôvod, na základe ktorého sa domáhal priznania náhrady škody. Odvolací súd zároveň súhlasí
s názorom poškodených, ktorí uviedli vo svojom odvolaní, že bolo povinnosťou prvostupňového súdu
v takomto prípade rozhodnúť uznesením podľa § 256 ods. 3 Trestného poriadku. Skutočnosť, že takto
prvostupňový súd neurobil, znamená, že z jeho strany sa jednalo o nesprávny zákonný postup, ktorý

všaknemávplyvnato,ževkonečnom rozhodnutínebolomožnémeritórnerozhodnúťotýchtonárokoch.
Poškodení vo svojom odvolaní argumentujú právnym názorom, ktorý vyslovil Ústavný súd Slovenskej
republiky vo svojom náleze spisová značka II. ÚS 152/2018. Podľa názoru odvolacieho súdu však tento
nález Ústavného súdu Slovenskej republiky riešil inú situáciu, inú právnu otázku, ktorá sa vzťahovala na
ochranu vlastníckeho práva. Nárok na náhradu škody uplatnený v trestnom konaní, má inú povahu ako

vlastnícke právo. Skutkový stav, na základe ktorého dospel ústavný súd vo svojom náleze k citovanému
stanovisku, sa tak podstatným spôsobom odlišoval od situácie, ktorá nastala v tomto trestnom konaní.
Adhézne konanie nie je obligatórnou súčasťou trestného konania. Pokiaľ nie sú splnené podmienky na
rozhodnutie o nároku poškodeného na náhradu škody v trestnom konaní (adhéznom konaní), môže si
poškodený nárok na náhradu škody uplatňovať v civilnom procese. Požiadavka naplnenia formálnych

náležitostí na meritórne rozhodnutie o nároku na náhradu škody v adhéznom konaní, má svoj zmysel,
ktorý spočíva uprednostnení verejného záujmu na včasnom skončení trestného konania v užšom slova
zmysle, teda konania, v ktorom sa rozhoduje o vine a treste. Tým, že prvostupňový súd nerozhodol
o nároku poškodených na náhradu škody, ktorý si neuplatnili riadne, nekonal v rozpore s Trestným
poriadkom, jeho rozhodnutie nie je príliš formalistické a rovnako nie je ani v extrémnom v rozpore s

princípmi spravodlivosti. Preto odvolací súd odvolania oboch poškodených ako nedôvodné zamietol.

Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný riadny opravný prostriedok.