Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 31. marec 2022

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 30S/16/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5020200027
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Jančárová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2022:5020200027.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako správny súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany

Jančárovej a členiek senátu JUDr. Martiny Brniakovej a Mgr. Silvie Tisovej, v právnej veci žalobcu:
NeoTec Martin, s.r.o., so sídlom Brezová 13, 036 01 Martin, IČO: 31 595 375, právne zastúpeného
Hronček & Partners, s. r. o., so sídlom Kálov 1, 010 01 Žilina, IČO: 47 248 327 proti žalovanému:
Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 499
500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102455767/2019 zo dňa 29.10.2019, takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd v Žiline návrh žalobcu zo dňa 28.12.2021 na prerušenie správneho súdneho konania a
podanie návrhu na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa §

100 ods. 2 písm. a) a § 100 ods. 1 písm. c) zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku
v účinnom znení z a m i e t a .

II. Krajský súd v Žiline žalobu z a m i e t a .

III. Žalobcovi a žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Daňový úrad Žilina, pobočka Námestovo (ďalej ako správny orgán prvého stupňa alebo správca dane)
rozhodnutím č. 101337107/2019 zo dňa 03.06.2019 daňovému subjektu NeoTec Martin, s.r.o., IČO: 31

595 375, DIČ: 2020433140, IČ DPH: SK 2020433140, Brezová 13, 036 01 Martin (žalobcovi) podľa §
68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej len daňový poriadok alebo DP)
vyrubil rozdiel dane v sume 4.100,40 Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december
2016. Zároveň skonštatoval daň vyrubenú dodatočným daňovým priznaním doručeným dňa 11.04.2017
33.769,53 Eur a daň zistenú správcom dane vo vyrubovacom konaní 37.869,93 Eur.
Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu, o výsledku
ktorej vyhotovil Protokol č. 100344791/2019 zo dňa 31.01.2019 a Protokol č. 100431411/2019, ktorý

bol spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam v tomto protokole doručený daňovému subjektu dňa
27.02.2019. Daňovou kontrolou bolo zistené, že spoločnosť NeoTec Martin, s.r.o. si v zdaňovacom
období december 2016 uplatnila odpočítanie dane vo výške 4.100,40 Eur z dodávateľskej faktúry
č. 160061 zo dňa 31.11.2016 od spoločnosti TK WLP s.r.o. za odvysielanie reklamných spotov
za mesiac november 2016 na základe rámcovej zmluvy o obchodnej spolupráci o zabezpečení
reklamy na veľkoplošných obrazovkách. Odpočítanie dane bolo preukazované len samotnou faktúrou
(s prílohami) bez ďalších relevantných dôkazov. Podľa vyjadrenia kontrolovaného daňového subjektu,

ktorý bol objednávateľ odvysielaných reklamných spotov a podľa vyjadrenia preverovaného daňového
subjektu TK WLP s.r.o., ktorý bol len sprostredkovateľ reklamných služieb, sa jednalo o odvysielanie
reklamných spotov podnikateľskej činnosti NeoTec Martin, s.r.o. na LED obrazovkách zrealizovaných
subdodávateľov TREZ Slovakia s.r.o., Kysucká 62, Košice - mestská časť Západ. I keď svedok Q. Z.,konateľTKWLPs.r.o.naústnompojednávaníusprávcudanesícepotvrdilsprostredkovaniereklamných
služieb spoločnosťou TK WLP s.r.o. (kvôli zvýšeniu obratov), ktoré mali byť vykonané spoločnosťou
TREZ Slovakia s.r.o., a taktiež potvrdil prevzatie reklamných šotov v Power pointe a ich skontrolovanie v

časovom horizonte 2-3x do roka, ale Plány vysielania reklamných spotov od firmy TREZ Slovakia s.r.o.,
predložené kontrolovaným daňovým subjektom a tvrdenia svedka A. Q., bývalého konateľa spoločnosti
TREZ Slovakia s.r.o., vymazanej z Obchodného registra, ktorá mala byť subdodávateľov pre spoločnosť
TK WLP s.r.o., neboli podložené relevantnými dôkazmi. U daňového subjektu TREZ Slovakia s.r.o., kde
bol v preverovanom období konateľom A. Q., bolo zistené, že táto spoločnosť podala posledné daňové

priznanie k dani z príjmov právnickej osoby za rok 2015. Jej právnym nástupcom sa stala spoločnosť
UFO PO s.r.o., so sídlom Košice, IČO: 36 685 526, ktorá bola dňa 20.06.2017 vymazaná z Obchodného
registra Okresného súdu Košice I. Ani táto spoločnosť nepodávala daňové priznania k dani z príjmov
právnickej osoby, a to od roku 2014. Jej právnym nástupcom sa od 20.06.2017 stala spoločnosť Samoa
s.r.o., so sídlom v Trenčíne, IČO: 46 809 023, ktorá bola od 25.05.2017 zrušená z dôvodu ex offo výmazu
z Obchodného registra. Ani táto spoločnosť nepodávala daňové priznania k dani z príjmov právnickej

osoby, a to od roku 2014.
Nahliadnutím do Zápisnice o miestnom zisťovaní č. 100565459/2017 zo dňa 04.04.2017 z preverovania
dodávateľsko-odberateľských vzťahov v zdaňovacích obdobiach 09/2016 - 11/2016, nachádzajúcej sa
v zložke zaniknutého daňového subjektu TREZ Slovakia s.r.o., bolo správcom dane zistené, že pán
A. Q., konateľ spoločnosti TREZ Slovakia s.r.o. do 12.05.2017, uviedol pri miestnom zisťovaní, že

jeho spoločnosť sa zlúčila so spoločnosťou UFO PO s.r.o. predložil protokol o odovzdaní dokladov a
účtovníctva zaniknutej spoločnosti TREZ Slovakia s.r.o. pánovi V. Q.. Zároveň pán A. Q. pri miestnom
zisťovaní uviedol, že jeho spoločnosť sa zaoberala reklamnou činnosťou na LED obrazovkách, ktoré
mala spoločnosť v prenájme v počte 42 obrazoviek po celom Slovensku od dvoch spoločností: CreoArt
s.r.o. a GLOBAL SPACE PROMOTION s.r.o. a že klienti TREZ Slovakia s.r.o. sú uvedení v kontrolnom

výkaze. Podľa vyjadrenia pána A. Q. spoty, ktoré boli následne nasadzované na LED obrazovky,
dával vyhotovovať alebo klient mal už vyhotovený spot. Výrobu spotov vykonával grafik pán J. z
V. a nasadzovanie spotov vykonávala spoločnosť BELL+ servis, s.r.o.. Správca dane vykonal úkony
vrátane súčinnosti dožiadaného Daňového úradu Košice, na zabezpečenie svedeckej výpovede pána
A. Q., avšak bezvýsledne. Takisto správca dane vykonal úkony na zabezpečenie preverenia účtovníctva

zaniknutej spoločnosti TREZ Slovakia s.r.o., avšak neúspešne. Podľa zistení správcu dane spoločnosť
TREZ Slovakia s.r.o. nepriznala žiadny príjem za zdaňovacie obdobia rokov 2016 ani 2017.
Správca dane ďalej v odôvodnení uviedol, že ak nie je možné preveriť účtovníctvo daňového subjektu
(dodávateľa uvedeného na faktúre), nie je možné faktúry považovať za vierohodné a preukazujúce
skutočnosť, pretože nie je možné zistiť, či daňový subjekt vôbec takýto doklad vo svojom účtovníctve

zaúčtovaný má a či má odvedenú daň. V prípade, keď správca dane zistil, že nie je možné overiť tvrdenie
kontrolovaného daňového subjektu, preukazuje správca dane skutočnosti vyvracajúce vierohodnosť,
preukázateľnosť a správnosť ako aj úplnosť predložených dokladov - vystavených faktúr. Nebola
preukázaná reálna existencia a dodanie dodávateľom TREZ Slovakia s.r.o. pre sprostredkovateľa
spoločnosti NeoTec Martin, s.r.o., a to pre firmu TK WLP s.r.o.. Dňa 29.10.2018 bola v Ústave na výkon

väzby a Ústave na výkon trestu odňatia slobody v Prešove spísaná so svedkom A. Q. Zápisnica o
ústnom pojednávaní, za preverovaný daňový subjekt sa ústneho pojednávania nikto nezúčastnil. Zo
zápisnice spísanej so svedkom A. Q. zo dňa 29.10.2018 vyplynulo, že spoločnosť TREZ Slovakia
s.r.o. sa zaoberala vysielaním na LED veľkoplošných obrazovkách, prenajímala billboardy a internetové
reklamné bannery. Zaoberala sa vytvorením kampane pre klienta, zviditeľnením loga jeho firmy. Na

účtovníctva mal ekonómku, nevie, prečo nie je podané daňové priznanie, ale vyjadrí sa písomne. Na
otázku správcu dane, kde sa nachádzajú účtovné doklady spoločnosti TREZ Slovakia s.r.o., komu boli
odovzdané účtovné a daňové doklady tejto spoločnosti za preverované obdobia, kedy a kde to bolo,
svedok uviedol, že sa vyjadrí písomne. Uviedol tiež, že bol konateľom, riadil spoločnosť a že za túto
spoločnosť nebola splnomocnená žiadna splnomocnená osoba, jednal iba on. Pokiaľ bol dopytovaný v

rámci ďalšej otázky, či môže uviesť, akých odberateľov a dodávateľov mala spoločnosť TREZ Slovakia
s.r.o. v tomto období, keď bol jej konateľom, uviedol, že sa vyjadrí písomne. Na otázku, či pozná
spoločnosť TK WLP s.r.o., so sídlom v Bardejove, ako sa na túto spoločnosť nakontaktoval a s kým
konkrétne v tejto spoločnosti komunikoval, či spolupracoval so spoločnosťou TK WLP s.r.o. a ak áno,
kedy, v akom období, či existujú nejaké zmluvy o vzájomnej spolupráci a ak áno, či ich vie predložiť,

svedok uviedol, že mu to niečo hovorí, ale konkrétnejšie sa vyjadrí písomne. Rovnako uviedol, že sa
vyjadrí písomne, aj na otázku správcu dane, kto vystavil a podpísal prílohy k faktúram, ktoré mu boli
správcom dane predložené na nahliadnutie. Na otázku, či došlo reálne k odvysielaniu reklamných spotov
„NeoTec Martin, s.r.o.“ tak, ako je uvedené v prílohách predložených faktúr, akým spôsobom, kedy a kdebola reklama odvysielaná, kto bol vlastníkom priestorov a veľkoplošných LED obrazoviek, na ktorých
boli konkrétne reklamy odvysielané, konkrétne akým spôsobom zabezpečil odvysielanie reklamy, s kým
konkrétne komunikoval ohľadom odvysielania reklamy, či boli k zabezpečeniu odvysielania reklamy s

vlastníkmi priestorov a veľkoplošných LED obrazoviek, na ktorých boli konkrétne reklamy odvysielané
uzatvorené zmluvy alebo či boli vystavené iné dokumenty, s kým konkrétne boli tieto zmluvy uzatvorené,
či boli vlastníkmi priestorov a veľkoplošných LED obrazoviek, na ktorých boli konkrétne reklamy
odvysielanénáslednevystavenéfaktúry,čibolipredmetnéfaktúryuhradené,kto,kedyaakýmspôsobom
uhradil predmetné faktúry, kto zodpovedal za odvysielanie predmetných reklám, akým spôsobom a

kto preveril, či boli predmetné reklamy skutočne odvysielané, či boli vyhotovené nejaké záznamy z
odvysielania týchto reklám, ktoré potvrdia, že reklamy boli skutočne odvysielané, či má k dispozícií
nejaké dokumenty, listiny, ktoré by potvrdili ním uvádzané skutočnosti, či vie predložiť nejaké dôkazy o
odvysielaní týchto reklám, svedok odpovedal, že sa vyjadrí písomne. Za kontrolovaný daňový subjekt
sa ústneho pojednávania nikto nezúčastnil.
Dňa14.11.2018bolosprávcovidanedoručenévyjadreniesvedkaA.Q.kzápisnicioústnompojednávaní

zo dňa 29.10.2018, z ktorej vyplynulo, že na otázku zamestnancov správcu dane, kde sa nachádzajú
účtovné doklady TREZ Slovakia s.r.o., komu boli odovzdané účtovné a daňové doklady spoločnosti
TREZ Slovakia s.r.o. za preverované obdobia, kedy a kde to bolo, svedok uviedol, že na túto otázku s
odstupom času nevie odpovedať, daňové priznanie ako aj zoznam faktúr sa nachádzajú u správcu dane
v kontrolovaných výkazoch. Kto bol vlastníkom priestorov a veľkoplošných obrazoviek, a ktorých boli

konkrétne reklamy odvysielané, sa vyjadriť svedok nevedel. Na otázku, kto zodpovedal za odvysielanie
predmetných reklám a akým spôsobom a kto preveril, či boli predmetné reklamy skutočne odvysielané,
svedok uviedol, že je to otázka na spoločnosť CreoArt s.r.o., od ktorej mal prenájom vysielacieho času
a viac sa vyjadriť nevie.
Správca dane poukázal na základnú zásadu obchodného práva, a to zásadu poctivého obchodného

styku, ako aj skutočnosť, že základným predpokladom pre riadne fungovanie podnikateľskej činnosti je,
že podnikateľský subjekt musí mať vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ
napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikania, ale aj o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak
činí. Ak takéto vedomosti evidentne podnikateľskému subjektu chýbajú, potom v danom prípade ide o
výkon práva na podnikanie, ktorý nepožíva v zmysle § 264 Obchodného zákonníka právnu ochranu, to

znamená pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom sú v zmysle
zásady obsiahnutej v § 3 ods. 6 daňového poriadku. Správca dane skonštatoval, že všetky informácie
a podklady súvisiace s preverovaním uskutočnenia zdaniteľného plnenia, teda že k dodaniu skutočne
došlo, popierajú reálnosť uskutočnenia plnenia spoločnosťou TK WLP s.r.o. pre kontrolovaný daňový
subjekt, ktorý si odpočítanie dane uplatnil. Daňovému subjektu nevzniklo právo na odpočítanie dane z

predmetnej faktúry od spoločnosti TK WLP, čím porušil § 49 ods. 1, 2 písm. a), § 51 ods. 1 písm. a)
zákona o DPH.
Daňový subjekt zaslal vyjadrenie k zisteniam uvedeným v protokole z daňovej kontroly č.
100344791/2019 zo dňa 31.01.2019, ktorého podstatná argumentácia je zachytená v odôvodnení
rozhodnutia správcu dane. Správca dane k uvedenému vyjadreniu daňového subjektu skonštatoval,

že vykonal u daňového subjektu daňovú kontrolu dane z príjmu právnickej osoby za rok 2016 a dane
z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január 2016 až december 2016 a január 2017, február
2017, o výsledku ktorej vyhotovil Protokol č. 100344789/2019 a č. 100344791/2019. Prvý z označených
protokolov bol doručený daňovému subjektu bez výzvy na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v
tomto protokole, pretože kontrolou predložených dokladov k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie

obdobie január 2016, február 2017, júl 2016 a august 2016 neboli zistené porušenia zákona o dani
z pridanej hodnoty. Druhý z označených protokolov bol daňovému subjektu doručený spolu s výzvou
na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole. Daňový subjekt sa k Protokolu z daňovej kontroly
č. 100344791/2019 aj vyjadril, pričom ďalšie listinné dôkazy predložené neboli. Správca dane v tejto
časti postupoval v zmysle platnej legislatívy a vyhotovil - generoval a zasielal dva protokoly, t.j. jeden

protokol bez zistení a jeden protokol so zisteniami, pričom nasledujúci deň po dni doručenia protokolu s
výzvou podľa § 46 ods. 8 daňového poriadku začalo vyrubovacie konanie. Správca dane teda nekonal
v rozpore s úpravou § 46 ods. 8 daňového poriadku. Proces daňovej kontroly, práva a povinnosti
kontrolovaného daňového subjektu ako i práva a povinnosti správcu dane sú zakotvené v daňovom
poriadku. Správca dane vykonal v súlade so zásadami daňového konania viacero úkonov k preukázaniu

uskutočnenia zdaniteľných obchodov dodávateľom uvedeným na preverovanej faktúre. Správca dane
poukázal na úpravu podľa § 3 ods. 3, § 24 ods. 1, 2, 4 daňového poriadku. Nepreveroval kontrolné
výkazy, nakoľko údaje v kontrolnom výkaze nie sú dôkazom o tom, že dodanie služieb a tovaru bolo
uskutočnené spôsobom a dodávateľom uvedeným na faktúre. Poukázanie splnomocneného zástupcudaňového subjektu na rozsudky Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR považuje správca dane
za neopodstatnené z dôvodu, že nie je možné v spornej veci na ne prihliadať, nakoľko každý prípad
je potrebné posudzovať individuálne vo všetkých súvislostiach, každá daňová kontrola je špecifická,

nemôže sa zovšeobecňovať a zrovnoprávňovať s preukázanými zisteniami pri výkone daňovej kontroly
u všetkých daňových subjektov a odvolávať sa na konkrétne rozsudky.

2. Na základe odvolania žalobcu vo veci rozhodoval žalovaný, ktorý rozhodnutím č. 102455767/2019 zo
dňa 29.10.2019 prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Stotožnil sa so zisteným skutkovým stavom správcu

dane, ako i s jeho právnym posúdením veci. Podľa žalovaného deklarované dodanie sa ukázalo len
ako formálne, nebolo preukázané, že predmet uvedený na faktúrach od dodávateľov bol pravdivý a
že týmto dodávateľom vznikla daňová povinnosť v zmysle § 19 ods. 1 a 2 zákona o DPH, ktorá po
splnení ďalších zákonných podmienok zakladá nárok na odpočítanie dane u odberateľa v zmysle § 49
ods. 1 a 2 písm. a) v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH. Pokiaľ si spoločnosť NeoTec
Martin, s.r.o. ako platiteľ dane z pridanej hodnoty uplatnila nárok na odpočítanie dane z dodávateľských

faktúr, mala byť schopná preukázať, že deklarované transakcie boli reálne uskutočnené tak, ako boli
deklarované, čo však odvolávajúci sa nepreukázal. Žalovaný ako odvolací orgán nesúhlasí s tvrdením,
že dôvodom pre nepriznanie práva na odpočítanie dane bolo nepredloženie dokladov dodávateľskými
spoločnosťami.Žalovanývodôvodnenírozhodnutiaďalejpoukázalnato,ževsúvislostisdodávateľskou
spoločnosťou TK WLP s.r.o. odpočítanie dane bolo preukazované len samotnou faktúrou (s prílohami)

bez ďalších relevantných dôkazov. Svedok Q. Z. - konateľ TK WLP s.r.o., na ústnom pojednávaní u
správcu dane síce potvrdil sprostredkovanie reklamných služieb spoločnosťou TK WLP s.r.o. (kvôli
zvýšeniu obratov), ktoré mali byť vykonané spoločnosťou TREZ Slovakia s.r.o., a taktiež potvrdil
prevzatie reklamných šotov v Power pointe a ich skontrolovanie v časovom horizonte 2-3x do roka, ale
Plány vysielania reklamných spotov od firmy TREZ Slovakia s.r.o., predložené kontrolovaným daňovým

subjektom a tvrdenia svedka A. Q. (bývalý konateľ spoločnosti TREZ Slovakia s.r.o. - vymazanej z
Obchodného registra, ktorá mala byť subdodávateľom pre spoločnosť TK WLP s.r.o.) neboli podložené
relevantnými dôkazmi. Svedok A. Q. vo svojom písomnom vyjadrení uviedol, že o spolupráci TK WLP
s.r.o. a NeoTec Martin, s.r.o. vedomosť nemá, rovnako uviedol, že sa nevie vyjadriť ani ku ďalším
podrobnostiam dodania (kto bol vlastníkom priestorov a veľkoplošných LED obrazoviek, na ktorých boli

konkrétne reklamy odvysielané, akým spôsobom bolo zabezpečené odvysielanie tejto reklamy, či boli k
tomu uzatvorené nejaké zmluvy, vyhotovené faktúry, kto zodpovedal za odvysielanie reklám), pretože
všetci činnosti súvisiace s predmetnou reklamou zabezpečovala pre neho spoločnosť CreoArt s.r.o.,
konkrétne p. B.. Ani preverovaním spoločnosti CreoArt s.r.o., od ktorej mala mať spoločnosť TREZ
Slovakia s.r.o. prenájom vysielacieho času, nebolo preukázané, že táto spoločnosť mala predpoklady

na odvysielanie týchto reklám, pretože výzva správcu dane sa vrátila s poznámkou „adresát neznámy“
a jediný konateľ a spoločník tejto spoločnosti predvolanie neprevzal v odbernej lehote. Kontrolovaný
daňový subjekt k týmto zisteniam správcu dane nepredložil ani nenavrhol vykonať žiadne doplňujúce
dôkazy. Správca dane vyhodnotením získaných informácií a pokladov súvisiacich s preverovaním
predmetných zdaniteľných plnení dospel k záveru, že popierajú reálnosť uskutočnenia zdaniteľného

plnenia spoločnosťou TK WLP s.r.o. pre kontrolovaný daňový subjekt NeoTec Martin, s.r.o.. Dodávky
reklamných služieb uvedené na preverovanej faktúre nebolo možné overiť u dodávateľa TK WLP s.r.o.
(sprostredkovateľ služieb), u subdodávateľa TREZ Slovakia s.r.o., a ani u spoločnosti CreoArt s.r.o.,
ktorá mala zabezpečovať tieto reklamy.
Predloženie dokladov (faktúr, objednávok, dokladov o úhrade a pod.) je len jednou z podmienok pre

uznanieodpočítaniadane,aleniejetýmpreukázanáreálnosťobchodnejtransakcie,pretožetechnickyje
možné vyhotoviť akýkoľvek doklad. Na účely odpočítania DPH nestačí predložiť len doklady so všetkými
predpísanými náležitosťami, ak nie je jednoznačne preukázané, že dodávateľ uvedený na faktúrach
deklarované plnenie skutočne realizoval, nárok na odpočítanie dane nevznikne.
Pokiaľ ide o námietku odvolávajúceho sa v súvislosti s vyhotovením dvoch protokolov z daňovej kontroly,

žalovaný poukázal na úpravu podľa § 46 ods. 8 Daňového poriadku a zdôraznil, že predmetom kontroly
boli viaceré dane aj viaceré zdaňovacie obdobia, pričom za niektoré zo zdaňovacích období neboli
zistenéporušeniazákona.Vzhľadomkuvedenémusprávcadanepostupovalvzmysleplatnejlegislatívy,
vyhotovil a zasielal dva protokoly, t.j. jeden protokol bez zistení a jeden protokol so zisteniami, pričom
za zdaňovacie obdobia, v ktorých neboli zistené porušenia zákona, vyhotovil Protokol bez zistení č.

100344789/2019 zo dňa 31.01.2019 a zároveň vyhotovil Protokol so zisteniami č. 100344791/2019 zo
dňa 31.01.2019, ktorý bol odvolávajúcemu sa zaslaný spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam
uvedeným v protokole.Správca dane nepreveroval kontrolné výkazy, nakoľko údaje v kontrolnom výkaze nie sú dôkazom o
tom, že dodanie služieb bolo uskutočnené spôsobom a dodávateľom uvedeným na faktúrach. Správca
dane nespochybnil, že spoločnosť NeoTec Martin, s.r.o. dodala tovar pre svojich odberateľov v takom

rozsahu, ako je deklarované na odberateľských faktúrach. Deklarované dodanie sa ukázalo len ako
formálne, nebolo preukázané, že predmet uvedený na faktúrach od dodávateľov bol pravdivý a že
dodávateľovi vznikla daňová povinnosť podľa § 19 ods. 1, 2 zákona o DPH, ktorá po splnení ďalších
zákonných podmienok zakladá nárok na odpočítanie dane u odberateľa v zmysle § 49 ods.1, 2 písm.
a) v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH.

Predloženie dokladov - faktúr, objednávok, dokladov o úhrade a podobne je len jednou z podmienok pre
uznanie odpočítania dane, ale nie je tým preukázaná reálnosť obchodnej transakcie, pretože technicky
je možné vyhotoviť akýkoľvek doklad a na akékoľvek plnenie bez ohľadu na to, či plnenia deklarované
v dokladoch boli aj reálne uskutočnené alebo nie. Pokiaľ žalobca ako platiteľ dane z pridanej hodnoty
uplatnil nárok na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr, mal byť schopný preukázať, že deklarované
transakcie boli reálne uskutočnené tak, ako boli deklarované, čo však nepreukázal. Zároveň odvolací

orgán poukázal i sám na základnú zásadu obchodného práva, a to zásadu poctivého obchodného styku,
ale aj tú skutočnosť, že základným predpokladom pre riadne fungovanie podnikateľskej činnosti je,
že podnikateľský subjekt musí mať vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ
napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikania podľa § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka, ale
aj o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Ak takéto vedomosti evidentne podnikateľskému

subjektu chýbajú, potom takéto podnikanie nepožíva podľa § 264 Obchodného zákonníka právnu
ochranu. Žalovaný zdôraznil, že na právne úkony bez riadneho podnikateľského dôvodu podľa § 3
ods. 6 daňového poriadku sa neprihliada. Žalovaný poukázal aj na to, že správca dane predmetnú
vec neposudzoval ako zneužitie práva alebo daňový podvod, ale neuznal odpočítanie dane z dôvodu
porušenia zákona o DPH, v súvislosti s priamym dodávateľom odvolávajúceho sa, t.j. uviedol, že došlo

k porušeniu § 49 ods. l zákona o DPH. Tiež zdôraznil, že správca dane predmetnú vec neposudzoval
ako zneužitie práva alebo daňový podvod, ale neuznal odpočítanie dane z dôvodu porušenia zákona
o DPH v súvislosti s priamym dodávateľom odvolávajúceho sa, t.j. uviedol, že došlo ku porušeniu §
49 ods. 1 zákona o DPH. Pokiaľ splnomocnený zástupca daňového subjektu poukazoval na rozsudky
Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR, je to neopodstatnené, pretože nebolo preukázané, že

skutkový stav danej veci má prvky rovnaké ako v posudzovaných prípadoch vyplývajúcich z rozsudkov
NS SR a Ústavného súdu SR. Odvolávajúci sa cituje z týchto rozhodnutí len všeobecné závery.

3. V zákonnej lehote podal proti tomuto rozhodnutiu správnu žalobu žalobca, ktorou navrhol preskúmať
zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa a žalovaného a následne tieto rozhodnutia

zrušiť a vec vrátiť správnemu orgánu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietal, že dane je možné
ukladať len na základe zákona, v ktorej časti poukázal na článok 59 ods. 2 Ústavy SR. Ak daňový
orgán v priebehu daňovej kontroly alebo v priebehu vyrubovacieho konania nepostupuje podľa zákona,
nemôžebyťzákonnéanijehorozhodnutie.Vtejtočastižalobcazdôraznilzásaduzákonnostispoukazom
na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 241/07 z 18.09.2008 a ďalej poukázal na rozhodnutia

Najvyššieho súdu SR sp. zn. M-Sž doV 1/00 a rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 314/2015
zo dňa 16.12.2015, I.ÚS 238/06 zo dňa 16.12.2008. Zdôraznil, že zákonnosť rozhodnutia je podmienená
zákonnosťou postupu a v tejto časti poukázal na závery podľa rozsudkov Najvyššieho súdu SR sp. zn.
6Sžf/13/2014 a 3Sžfk/64/2017. Pri ukladaní daní sa nerozlišuje menšia či väčšia závažnosť procesného
pochybenia správcu dane, takéto rozlišovanie nie je uvedené v žiadnom právnom predpise. V tejto časti

žalobca poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. M-Sž doV 1/00 a takto rozlišovať
menšie či väčšie procesné pochybenie nemôže ani súd. K procesnému pochybeniu buď dôjde alebo nie
a nedôjde k nemu, ak je zákon dodržaný striktne. Ďalej namietal, že jedným zo základných princípov
právneho štátu je princíp právnej istoty, v ktorej časti žalobca poukázal na rozhodnutie Ústavného
súdu SR PL. ÚS 36/95. Ak právny predpis umožňuje ukladať dane, je v súlade s princípom právnej

istoty legitímne očakávanie, že správca dane a žalovaný od začatia daňovej kontroly do právoplatného
skončenia odvolacieho konania budú postupovať v súlade so zákonom. Ak tak nepostupujú, resp. zákon
vykonávajú extenzívnym spôsobom, potom ani ich rozhodnutia nemožno považovať za zákonné. V
tejto časti žalobca opätovne poukázal na závery rozsudkov Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžf/13/2014
a 3Sžfk/64/2017. Podľa žalobcu ukladanie daní de facto odnímanie časti majetku, čo predstavuje zásah

do práva vlastniť majetok a pokojne ho užívať, čo vyplýva z judikatúru Najvyššieho súdu SR. Všetky
zásahy do tohto práva sa musia vykonať výlučne na základe zákona a zákonom a v jeho medziach. V
tejto časti žalobca poukazuje na závery podľa rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 24/2010.
Žalobca pritom zdôraznil, že pre zákonnosť daňovej kontroly je procesné pochybenie vylúčené, a toaj pokiaľ ide o čo najmenšie procesné pochybenie. Žalobca podľa jeho vyjadrenia v správnej žalobe
chcel upriamiť pozornosť súdu na to, že ak daňový orgán nekoná v súlade so zákonom, alebo koná
nad jeho rámec, dochádza k porušeniu subjektívneho práva daňového subjektu na zákonný postup

daňových orgánov. Ďalej namietal, že už v odvolaní v administratívnom konaní zdôraznil, že daňový
poriadok neumožňuje správcovi dane vydať v rámci jednej daňovej kontroly dva protokoly z daňovej
kontroly. Správca dane v predmetnom administratívnom konaní dva protokoly z daňovej kontroly vydal,
čím konal v rozpore s úpravou § 46 ods. 8 daňového poriadku. Aj keď na to upozornil už vo svojom
vyjadrení k protokolu z daňovej kontroly, správca dane k tomu nezaujal stanovisko, v nadväznosti na

čo je rozhodnutie správcu dane v rozpore s § 63 ods. 5 daňového poriadku, nakoľko v ňom absentuje
vysporiadaniesasnámietkamidaňovéhosubjektu.Tátonámietkadaňovéhosubjektunebolapodrobená
ani prieskumu v rámci odvolacieho konania, čím žalovaný porušil ust. § 74 ods. 2 daňového poriadku,
ktoré mu ukladá preskúmať, ako odvolaciemu orgánu, odvolaním napadnuté rozhodnutie v rozsahu
požadovanom v odvolaní. Vychádzajúc z uvedeného je rozhodnutie žalovaného v rozpore s ust. §
63 ods. 5 daňového poriadku. Ďalej žalobca uviedol, že v odvolaní poukázal na to, že protokol z

daňovej kontroly neobsahuje podstatnú náležitosť podľa § 47 písm. h) daňového poriadku, a to uvedenie
kontrolných zistení a vykonanie dôkazov. Za dôkaz skutočnosti, že u dodávateľov došlo ku vzniku
daňovej povinnosti, žalobca považuje kontrolné výkazy podávané dodávateľmi správcovi dane, nakoľko
v nich odvolávatelia deklarujú, že im daňová povinnosť reálne vznikla. Správca dane odmietol tento
dôkaz vykonať s odôvodnením, že údaje v kontrolných výkazoch nie sú dôkazom o tom, že dodanie

služieb bolo uskutočnené spôsobom a dodávateľom uvedeným na faktúrach. Kontrolné výkazy majú
slúžiť finančným orgánom na tzv. krížovú kontrolu toho, či si dodávateľ odberateľ splnil svoje daňové
povinnosti a daň z faktúr, z ktorých si odberateľ uplatnil odpočítanie dane, priznal a odviedol. Ak
si dodávateľ daňovú povinnosť splnil, mohol správca dane nadobudnúť pochybnosti o uskutočnení
obchodných prípadov, ktoré odberateľ deklaruje nárokom na odpočítanie dane. Žalobca splnil zákonom

stanovené podmienky na odpočet podľa § 49 a § 51 zákona o DPH. Ak správca dane nadobudol
pochybnosti o reálnom uskutočnení obchodov, má presne špecifikovať dôkazy, ktoré nad rámec zákona
požaduje od žalobcu na preukázanie deklarovaných obchodov, čo neurobil. Poskytnutie reklamných
služieb žalobcovi potvrdil aj svedok Q. Z., konateľ dodávateľa. V tejto časti žalobca poukázal na ust.
§ 24 ods. 4 daňového poriadku s tým, že svedecká výpoveď sa považuje za dôkaz a nepostačuje len

záver, že tento svedok nepodložil svoju svedeckú výpoveď dôkazmi. V tej súvislosti žalobca poukázal
aj na závery rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžfk/1/2018. V nadväznosti na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžfk/40/2018 žalobca zdôraznil dôkazné bremeno daňového subjektu,
ktoré vzniká momentom, keď správca dane zrozumiteľne a jasne vyjadrí pochybnosti o tvrdeniach
daňového subjektu. Aj správca dane musí doložiť pochybnosti dôkazmi, ktoré musia mať minimálne

rovnakú výpovednú schopnosť a závažnosť, ako aj vierohodnosť, ako dôkazy predložené daňovým
subjektom. Nie je možné od daňového subjektu požadovať dôkazy o vzniku daňovej povinnosti iné,
ako vyplývajú zo zákona. Dodávateľ deklaruje vznik daňovej povinnosti v daňovom priznaní a evidencii
DPH a skutočnosť, či si dodávateľ daňovú povinnosť splnil, nemôže daňový subjekt nijak ovplyvniť.
Ďalej žalobca uviedol, že v súvislosti s eurokonformným výkladom posudzovania nároku žalobcu na

odpočet. V odvolaní poukázal na rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžf/31/2016 a 3Sžfk/49/2017.
Podľa žalobcu je povinnosťou správcu dane preukázať, že sa jednalo o podvod alebo zneužitie práva.
Podmienky na odpočet sú v rámci Európskej únie jednotné a spoločné, žiadna členská krajina, ktorá
implementovala Šiestu smernicu Rady č. 77/388/EHS, ktorá bola nahradená Smernicou Rady 2006/112/
ES, čo je nadnárodná úprava, nemôže podávať výklad svojho vnútroštátneho právneho predpisu,

ktorým implementovala európske právo nad rámec výkladu jednotlivých článkov označenej smernice
Súdnym dvorom. Rozsudky Súdneho dvora, ktorými sa podáva výklad jednotlivých článkov smernice,
sú všeobecne záväzné, čo znamená, že týmto výkladom sa musí riadiť nielen súd, ktorý o výklad
požiadal, ale i štát ako inštitúcia Európskej únie, ktorej je rozhodnutie určené a všetky členské štáty,
ich orgány a obyvateľstvo, ako aj samotné orgány EÚ. Judikatúra Súdneho dvora EÚ má preto povahu

prameňa európskeho práva. Jedným z najvýznamnejších rozhodnutí, v ktorom výklad práva nadobudol
takúto všeobecne záväznú povahu a stal sa právnou normou a ktoré patrí do judikatúry Súdneho
dvora, je prípad Costa v. Enel, z ktorého vyplynula zásada nadradenosti európskeho práva nad právo
vnútroštátne. Ak správca dane tvrdí porušenie úpravy podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH, je povinný
presne špecifikovať, akým spôsobom žalobca toto ustanovenie porušil a ak porušil, či v dôsledku toho

došlo k daňovému úniku, daňovému podvodu alebo zneužitiu práva. Ak správca dane sa len obmedzí
na všeobecné konštatovanie, že „nebolo preukázané dodanie tovaru či služby,“ takýto jeho postup
je potrebné vzhľadom na citovanú judikatúru Súdneho dvora a Najvyššieho súdu SR považovať zaabsolútne neprijateľný, ktorý je v rozpore so základnou zásadou uplatňovania jednotného systému dane
z pridanej hodnoty v členských krajinách EÚ.

4. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním zo dňa 09.10.2020. Zopakoval skutkové zistenia a právne
posúdenie veci tak, ako ich uviedol v napadnutom rozhodnutí a žiadal žalobu zamietnuť.

5. Na vyjadrenie žalovaného žalobca reagoval replikou zo dňa 26.01.2021, ktorú podal nový právny
zástupca žalobcu Advokátska kancelária Hronček & Partners, s.r.o., ktorý bol splnomocnený na jeho

zastupovanie až po podaní žaloby. V replike síce žalobca uvádza, že sa týka veci vedenej na Krajskom
súde v Žiline pod sp. zn. 30S/16/2020, avšak nesprávne uvádza, že ju podáva k vyjadreniu žalovaného
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia podľa ustanovení § 177 a nasl. zák. č. 162/2015 Z. z. Správny
súdny poriadok vo veci rozhodnutia Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 102449769/2019 zo
dňa 28.10.2019 a rozhodnutia Daňového úradu Žilina č. 101344612/2019 zo dňa 04.06.2019. Žalobca
zároveň v bode I. repliky zo dňa 26.01.2021 nesprávne uvádza, že týmito rozhodnutiami bol žalobcovi

dorubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2016 vo výške 2.485,08
Eur. Táto replika bola doručená po uplynutí lehoty na včasné podanie správnej žaloby, a teda po
nastúpení účinkov koncentrácie rozsahu a dôvodov žaloby v zmysle ustanovenia § 183 zákona č.
162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok - ďalej len SSP. Žalobca v replike oznámil správnemu súdu, že
zadal vypracovanie znaleckého posudku za účelom prieskumu účtovnej a daňovej evidencie žalobcu

za roky 2014 až 2017 Ing. X. E., súdnemu znalcovi, pričom mu zadal v rámci uvedeného vykonať
prieskum hodnotenia splnenia hmotnoprávnych podmienok odpočtu. Žalobca navrhol vykonať znalecké
dokazovanie v súlade s ustanovením § 123 SSP v spojení s § 209 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný
sporový poriadok - ďalej len CSP, ktorý sa použije v zmysle § 25 SSP.
Ďalej žalobca v replike namietal, že k prenosu dôkazného bremena spätne na daňový subjekt došlo

neoprávnene a nedôvodne, v dôsledku čoho bola ďalej neoprávnene tvrdená dôkazná núdza na strane
žalobcu. Už prvým predložením dokladov žalobca preukázal obsah zdaniteľných plnení a oprávnené
uplatnenie práva na odpočítanie dane. Ďalšie vykonané dôkazy túto skutočnosť len potvrdili. Poukázal
na rozhodnutie NS SR sp. zn. 8Sžfk/1/2018 zo dňa 27.09.2018, ktoré hovorí o skutočnostiach, ktoré
môže preukázať kontrolovaný daňový subjekt, o povinnostiach správcu dane pri prenose dôkazného

bremena, pričom správca dane po daňovom subjekte nemôže požadovať preukazovanie skutočností
týkajúcich sa plnenia povinností svojich dodávateľov, s tým, že žalovaný sa k uvádzaným rozhodnutiam
NS SR nevyjadril. Podľa žalobcu dôkaznosť pri bežnej obchodnej praxi možno rozdeliť na dôkazy
dostupné (daňovému subjektu) v rámci bežnej obchodnej praxe a dôkazy, ktoré nie sú bežné a
dostupné daňovému subjektu v rámci bežnej obchodnej praxe. Ak neexistovala žiadna skutočnosť,

ktorá by nasvedčovala, že žalobca tovar nadobudol z iného zdroja, potom tvrdenie finančných orgánov
následne prevzaté krajským súdom, že tovar nedodala spoločnosť MMBC Alfa, s.r.o. je len formálnym
a neodôvodneným, nepreukázateľným tvrdením bez obsahového opodstatnenia relevantného základu.
Ak všetci svedkovia potvrdili, že MMBC Alfa, s.r.o. obchodovala v preskúmavanom období so žalobcom,
pričom predmetom tohto obchodovania boli dodávky tovaru - náhradných dielov pre šijacie stroje, pričom

súčasne správca dane netvrdí to, že by MMBC Alfa, s.r.o. voči žalobcovi uskutočnila iné dodávky,
napríklad také, ktoré správca dane uznal, potom toto všeobecné potvrdenie dosvedčuje všetky dodávky
medzi týmito subjektami.
Žalobca nesúhlasí so záverom žalovaného, že všetky získané informácie popierajú reálnosť
uskutočnenia zdaniteľného plnenia. Žalobca naopak poukazoval na dôkazy, ktorými správca dane

disponoval už v priebehu daňovej kontroly, pričom zdôraznil, že v čase, keď sa zdaniteľné plnenia
poskytovali boli všetky spoločnosti funkčné, vykonávali príslušnú činnosť, vystavovali príslušné daňové
doklady a nič nenasvedčovalo, že by sa malo jednať o problematické subjekty alebo osoby. Poukázal
na to, že dodávky potvrdili osoby, ktoré v tom príslušnom čase v spoločnosti MMBC Alfa, s.r.o. pôsobili.
Týmito výpoveďami boli potvrdené skutočnosti uvedené v listinných dokladoch predložených žalobcom

v rámci daňovej kontroly a bola preukázaná zhoda medzi skutočným dodávateľom a dodávateľom
deklarovaným v príslušných faktúrach. Navyše správca dane ani žalovaný nespochybnili pravdivosť
svedeckých výpovedí. Teda ak sú výpovede pravdivé a súčasne potvrdili dodávky tovaru od MMBC
Alfa, s.r.o. a dodávky reklamných služieb prostredníctvom TK WLP s.r.o. žalobcovi, potom sa mal
správca dane vysporiadať s tým, ktoré transakcie sú tie, ktoré svedkovia potvrdili. Namietal, že finančné

orgány pri vyhodnocovaní a posudzovaní dôkazov postupovali nesprávne a nezákonne, správca dane
ani žalovaný neuniesli vlastné dôkazné bremeno opaku, t.j. preukázateľného popretia vierohodnosti,
správnostiapravdivostižalobcompredloženýchainakvykonanýchdôkazovvdaňovomkonaníadospeli
k nesprávnym právnym záverom, posúdeniam a zisteniam. Žalovaný tiež nesprávne posúdil relevanciukontrolných výkazov ako dôkazov a nesprávne tvrdí, že kontrolné výkazy nie sú dôkazom ale len
formálnymdokladom.AutenticituúčtovaniaobchodnýchtransakciivúčtovníctvespoločnostiMMBCAlfa,
s.r.o. v dotknutých rokoch, za zaúčtovanie ktorých ako externý dodávateľ účtovných služieb zodpovedal,

potvrdil p. Z., teda bolo plne relevantné v tejto súvislostikontrolné výkazy preveriť. Tým došlo k porušeniu
zásady, že správca dane vykonáva dôkazy rovnako v prospech ako aj v neprospech daňového subjektu.
Žalobca nesúhlasí ani s tvrdením, že údajne porušil jednu zo základných zásad obchodného práva
a to zásadu poctivého obchodného styku. Žalobca konal s viac než len primeranou starostlivosťou,
dôkladne preveroval svojich dodávateľov a neexistuje žiadna objektívna skutočnosť, ktorá by tento

postup žalobcu vyvrátila a žiadnu takú neuviedol ani žalovaný. Žalobca má za to, že finančné orgány
v riešení tohto prípadu fatálne pochybili a konali s absolútnou svojvôľou a nezákonne. Dokazovanie
bolo vykonané neúplne, vedené nesprávnym spôsobom, došlo k viacerým procesným pochybeniam
a správcom dane zistené skutočnosti boli vyhodnotené nesprávne a subjektívne mimo rámec zásady
voľného hodnotenia dôkazov. Žalobca zároveň považuje napadnuté rozhodnutia za nepreskúmateľné
z dôvodu, že nie je dostatočne jasné z akých skutočností a dôkazov finančné orgány vychádzali pri

svojom rozhodovaní, resp. prečo dôkazom predloženým zo strany žalobcu neprikladali žiadnu váhu a
zároveň pri hodnotení jednotlivých dôkazov si vo svojich vyjadreniach sami protirečili. Žalovaný rozhodol
na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, keď nesprávne konštatoval, že žalobca nepreukázal,
že dodanie tovaru deklarovaného v posudzovaných faktúrach realizovala spoločnosť MMBC Alfa, s.r.o..

6. Žalovaný dupliku nepodal.

7. Krajský súd v Žiline, ako správny súd, preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako i rozhodnutie správneho
orgánu prvého stupňa a postupy, ktoré predchádzali ich vydaniu podľa § 177 a nasl. zákona č. 162/2015
Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len SSP) a v nadväznosti na žalobné body podľa § 134 ods. 1 SSP

a § 183 SSP. Správny súd zistil, že žaloba je nedôvodná, na základe čoho podľa § 190 SSP rozhodol
o jej zamietnutí.

8. Podľa § 177 ods. 1 SSP: Správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych
práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

Podľa § 46 ods. 8 Zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení
niektorých zákonov, v znení platnom a účinnom k momentu právoplatnosti napadnutého rozhodnutia
- ďalej len daňový poriadok: Zamestnanec správcu dane z daňovej kontroly vyhotoví protokol, ktorý
obsahuje výsledok daňovej kontroly vrátane vyhodnotenia dôkazov; protokol sa nevyhotovuje, ak je

daňová kontrola ukončená podľa odseku 9 písm. b) a c). Ak sa daňovou kontrolou zistil rozdiel v sume,
ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa osobitných predpisov zaplatiť alebo vykázať alebo na ktorú
si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov, zašle správca dane kontrolovanému daňovému subjektu
protokol, ktorého súčasťou je výzva na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole, ak tento zákon
neustanovuje inak. Vo výzve správca dane určí lehotu, nie kratšiu ako 30 pracovných dní od doručenia

takého protokolu, v ktorej sa má kontrolovaný daňový subjekt vyjadriť k zisteniam uvedeným v protokole
a označiť dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, ktoré nemohol predložiť v priebehu daňovej kontroly. Ak
je to možné, daňový subjekt predloží aj listinné dôkazy. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Ak sa
daňovou kontrolou rozdiel v sume, ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa osobitných predpisov
zaplatiť alebo vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov nezistí, výzva na

vyjadrenie k protokolu sa nezasiela. Rovnako sa výzva nezašle, ak daňový subjekt neumožní vykonanie
daňovej kontroly, v dôsledku čoho mu zanikne nárok na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného
predpisu.

Podľa § 46 ods. 9 písm. a) daňového poriadku: Daňová kontrola je ukončená dňom po a) doručenia

protokolu podľa odseku 8.

Podľa § 74 ods. 2 daňového poriadku: Odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v rozsahu
požadovanom v odvolaní. Ak vyjdú pri preskúmavaní najavo skutkové či právne okolnosti účastníkom
konania neuplatnené, ktoré majú podstatný vplyv na výrok rozhodnutia, odvolací orgán na ne pri

rozhodovaní prihliadne; odvolací orgán nie je viazaný len návrhmi účastníka konania a môže zmeniť
odvolaním napadnuté rozhodnutie aj v jeho neprospech. V rámci odvolacieho konania môže odvolací
orgán výsledky daňového konania doplňovať, odstraňovať chyby konania alebo toto doplnenie alebo
odstránenie chýb uložiť správcovi dane s určením primeranej lehoty.Podľa § 47 písm. h) daňového poriadku: Protokol musí obsahovať po h) preukázané kontrolné zistenia
a vyhodnotenie dôkazov.

Podľa § 24 ods. 1, 2, 3, 4 daňového poriadku: Daňový subjekt preukazuje
a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v
daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,
b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní,

c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
Správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli
zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú
rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo
známe správcovi dane z jeho činnosti.

Ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich
pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi.
Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny,
protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a
evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

Podľa § 19 ods. 1, 2 Zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení platnom a účinnom
k 31.12.2016 - ďalej len zákon o DPH: Daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania
tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo
prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň

skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby
na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri
dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi.
Daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.

Podľa § 49 ods. 1, ods. 2 písm. a) zákona o DPH: Právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká
platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky
tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň
po a) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť

platiteľovi dodané.

Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH: Právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť,
ak po a) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

9. Z pripojeného administratívneho spisu mal správny súd preukázané, že v zdaňovacom období
december 2016 správca dane nepriznal žalobcovi odpočítanie dane z pridanej hodnoty podľa faktúry od
dodávateľažalobcuTKWLPs.r.o.,Kutuzovova3828,08501Bardejovzazdaňovacieobdobienovember
2016 vo výške 4.100,40 Eur, rozhodnutím správcu dane tak, ako je čo do podstatného obsahu zachytené
v bode 1. odôvodnenia a ktoré rozhodnutie správcu dane bolo žalovaným potvrdeným napadnutým

rozhodnutím žalovaného č. 102455767/2019 zo dňa 29.10.2019. Predmetom dodania bolo odvysielanie
reklamného spotu na základe rámcovej zmluvy o obchodnej spolupráci o zabezpečení reklamy na
vymedzených veľkoplošných obrazovkách zo dňa 29.01.2016. Súčasťou pripojeného administratívneho
spisu je Rámcová zmluva o obchodnej spolupráci v oblasti zabezpečenia reklamy zo dňa 29.01.2016,
faktúra č. 160061 zo dňa 31.11.2016, Plány vysielania reklamných spotov na LED obrazovkách s

identifikáciou miesta umiestnenia LED obrazovky, dátumu, času a počtu spotov odvysielaných za deň
ako aj ceny, fotodokumentácie.

10. Námietky žalobcu vyhodnotil správny súd ako nedôvodné.
Pokiaľ žalobca mienil upriamiť pozornosť súdu na to, že ak daňový orgán nekoná v súlade so zákonom

alebo koná nad rámec zákona, dochádza k porušovaniu subjektívneho práva daňového subjektu na
zákonný postup daňového orgánu a uvádza len všeobecné právne názory a závery ako aj odkazy na
k týmto sa viažucu judikatúru a pri absencii vymedzenia konkrétnych rozporov a nesúladu rozhodnutia
správcu dane a žalovaného ako aj ich postupov, ktoré viedli k vydaniu ich rozhodnutí, správny súd vtejto časti žiadne konkrétne vecné hodnotenia a závery uviesť nemôže. V týchto žalobných bodoch
totiž chýba spôsobilý predmet takéhoto hodnotenia správneho súdu, a teda konkrétna argumentácia
žalobcu vymedzujúca rozpor rozhodnutia správcu dane alebo žalovaného, alebo ich postupov, ktoré

predchádzali ich vydaniu, so zákonom.

11. Žalobca namietal, že daňový poriadok neumožňuje vydať v daňovej kontrole dva protokoly z
daňovej kontroly. Táto námietka správnym súdom nie je hodnotená ako dôvodná. Správny súd pri
tomto konštatovaní poukazuje na právnu úpravu podľa § 46 ods. 8 daňového poriadku. Táto právna

úprava umožňuje správcovi dane vydať v rámci jednej daňovej kontroly, predmetom ktorej sú viaceré
zdaňovacie obdobia (§ 77 ods. 1 zákona o DPH), ako tomu bolo v predmetnom administratívnom konaní,
samostatný protokol pre zdaňovacie obdobia, v ktorých rozdiel dane zistený nebol a samostatný protokol
z daňovej kontroly pre zdaňovacie obdobia, v ktorých takýto rozdiel dane bol daňovou kontrolou zistený.
Na vydanie takýchto protokolov v daňovej kontrole sa potom viaže rozdielny režim ďalších úkonov
správcu dane, a to konkrétne doručovanie protokolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v

protokole podľa § 46 ods. 8, veta druhá daňového poriadku pre protokol týkajúci sa zdaňovacích období,
v ktorých bol zistený rozdiel v sume dane, ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa osobitných
predpisov zaplatiť a doručenie protokolu týkajúceho sa zdaňovacích období, v ktorých rozdiel dane
zistený daňovou kontrolou nebol, bez takejto výzvy na vyjadrenie sa k zisteniam v protokole. V oboch
prípadoch dochádza ku ukončeniu daňovej kontroly doručením protokolu podľa § 46 ods. 9 písm. a)

daňového poriadku. Postup správcu dane, ktorý vystavil v predmetnej daňovej kontrole dva protokoly
(Protokol č. 100344791/2019 zo dňa 31.01.2019 - protokol so zisteniami porušení zákona o DPH a
Protokol č. 100344789/2019 zo dňa 31.01.2019 - protokol bez zistení porušení zákona o DPH), teda
v rozpore s úpravou § 46 ods. 8 daňového poriadku nebol a námietka žalobcu v tomto smere nie je
správnym súdom vyhodnotená ako dôvodná.

Rovnako nie je dôvodná námietka žalobcu o absencii vysporiadania sa s touto námietkou žalobcu,
nakoľko z odôvodnenia rozhodnutia správcu dane vyplýva, že tento už v rámci podrobného
vysporiadaniasastoutonámietkou(vznesenou daňovýmsubjektomužvrámcivyjadreniasakprotokolu
č. 100344791/2019 zo dňa 31.01.2019) reagoval na túto námietku v odôvodnení svojho rozhodnutia
a žalovaný sa s týmito závermi správcu dane stotožnil skonštatujúc v odvolacom konaní, že správca

dane postupoval v súlade so zákonom. V nadväznosti na to nie je rozhodnutie správcu dane v rozpore s
úpravou§63ods.5daňovéhoporiadkuaniejemožnéskonštatovaťanirozpornapadnutéhorozhodnutia
s úpravou § 63 ods. 5 daňového poriadku a postupu žalovaného pri rozhodovaní o odvolaní s úpravou
§ 74 ods. 2 daňového poriadku. Rozhodnutie žalovaného (a ani postup predchádzajúci jeho vydaniu) v
tejto časti nevykazuje rozpor so zákonom, ktorý by odôvodňoval jeho zrušenie.

12. Žalobca ďalej namietal, že protokol z kontroly neobsahuje podstatnú náležitosť podľa § 47 písm.
h) daňového poriadku, teda uvedenie kontrolných zistení a vyhodnotenie dôkazov, nie je táto námietka
žalobcu správnym súdom vyhodnotená ako dôvodná. Z obsahu protokolu číslo 100344791/2019 zo dňa
31.01.2019, ktorý je súčasťou administratívneho spisu, vyplýva konštatovanie týkajúce sa zdaňovacieho

obdobia december 2016, pokiaľ ide o vymedzenie náležitosti protokolu - preukázaných kontrolných
zistení a vyhodnotenie dôkazov, to na strane 4 a nasl., 41. Uvedená časť označeného protokolu
spĺňajúca obsahovú požiadavku kladenú na protokol z daňovej kontroly podľa § 47 písm. h) daňového
poriadkuzahŕňaisumarizáciuavyhodnoteniedôkazov(strana5anasl.)zostranysprávcudane,viažuce
sa i k zdaňovaciemu obdobiu december 2016. V nadväznosti na takýto obsah protokolu z daňovej

kontroly správny súd konštatuje, že samotný obsah protokolu z daňovej kontroly v označenej časti
vyvracia uvedenú námietku žalobcu a táto je vo väzbe na to hodnotená ako nedôvodná.

13. Pokiaľ žalobca ďalej namietal, že správca dane odmietol vykonať dôkaz kontrolnými výkazmi
dodávateľa, pričom tieto sú spôsobilé preukázať vznik daňovej povinnosti dodávateľa daňového

subjektu, nie je ani táto námietka dôvodná. Správny súd poukazuje na úpravu podľa § 24 ods. 2
daňového poriadku, v zmysle ktorej nie je správca dane pri vykonávaní dôkazov viazaný dôkaznými
návrhmi daňového subjektu. Z tejto právnej úpravy vyplýva, že správca dane nie je povinný vykonať
všetky daňovým subjektom navrhnuté dôkazy a vždy je vecou jeho úsudku a vyhodnotenia, teda jeho
úvahy pri hodnotení relevantnosti a závažnosti navrhnutého dôkazu vrátane posúdenia schopnosti

navrhnutého dôkazu preukázať alebo nie skutočnosti relevantné pre správne určenie dane, či k
vykonaniu daňovým subjektom navrhnutého dôkazu pristúpi a vykoná ho alebo nie. Ak je výsledkom
tohto postupu správcu dane nevykonanie navrhnutého dôkazu zo strany daňového subjektu, je potrebné
takýto postup presvedčivo zdôvodniť. Správny súd teda považuje za dôležité vysloviť, že správca daneje oprávnený daňovým subjektom navrhnutý dôkaz i nevykonať a uvedené nepredstavuje automaticky
nezákonný postup správcu dane. Z rozhodnutia správcu dane, a to konkrétne z tretieho odseku na
strane 31 odôvodnenia rozhodnutia správcu dane, vyplýva síce stručné, avšak dostatočné a správne

odôvodnenie nepreverovania kontrolných výkazov správcom dane na základe záveru správcu dane,
že údaje v kontrolnom výkaze nie sú dôkazom o tom, že dodanie služieb bolo uskutočnené spôsobom
a dodávateľom uvedeným na faktúrach. I takéto odôvodnenie nevykonania daňovým subjektom
navrhnutého dôkazu je dostatočným zachytením v danom prípade vecne správnych úvah správcu
dane pri jeho postupe, kedy nevyhovel dôkaznému návrhu daňového subjektu. Kontrolné výkazy z

pohľadu správneho súdu sú dokladom, v ktorom sa uvádzajú len formálne náležitosti predstavované
identifikačným číslom pre DPH, čísla vystavených faktúr, dátumy dodania, základ dane a daň, ktoré
údajevyplývajúzároveňajzdodávateľskýchfaktúravkonkrétnomprípadenepreukazujúdodanieslužby
deklarované v predmetnej faktúre, a to ani v spojení s ostatnými vykonanými dôkazmi.

14. Ďalej žalobca namietal, že správca dane mal pri nadobudnutí pochybností o reálnom uskutočnení

obchodov presne špecifikovať dôkazy, ktoré nad rámec zákona požaduje od žalobcu na preukázanie
deklarovaných obchodov, a to neurobil, len v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol všeobecné
konštatovanie a v tejto súvislosti žalobca poukázal na závery podľa rozsudkov NS SR sp. zn.
8Sžf/1/2018 a sp. zn. 6Sžfk/40/2018, hodnotí správny súd tieto námietky ako nedôvodné. Správny
súd v tejto časti vychádza z úpravy § 24 ods. 4 daňového poriadku, ktorá úprava vymedzuje inštitút

dôkazu v daňovom konaní prostredníctvom vymedzenia jeho účelu, ktorému má dôkaz slúžiť, teda má
prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane za súčasného
naplnenia podmienky, podľa ktorej bol dôkaz získaný v súlade so všeobecne záväznými právnymi
predpismi. Ide teda o zákonné vymedzenie inštitútu dôkazu, ktoré nemá povahu taxatívneho výpočtu
a nejedná sa ani o demonštratívny výpočet druhov dôkazov, ale ide o ešte širšiu formu zadefinovania

tohto inštitútu práve prostredníctvom vymedzenia jeho účelu. V tej - ktorej konkrétnej prejednávanej
veci vždy závisí ustálenie relevantného okruhu dôkazných prostriedkov, ktoré môžu priniesť dôkaz o
uskutočnení zdaniteľného plnenia od toho, o aký konkrétny druh, resp. typ tovaru alebo služby pri tej
- ktorej dodávke ide. Pokiaľ, ako vyplýva z dokazovania v prejednávanej veci, malo ísť o dodávku
služby - odvysielanie reklamných spotov na LED obrazovkách, bolo na mieste, aby daňový subjekt

správcovi dane o uskutočnení zdaniteľného plnenia - o realizácii uvedenej služby predložil v rámci
plnenia dôkaznej povinnosti také dôkazy, ktoré sa viažu k uvedenému druhu služby a na základe
ktorých bolo možné jednoznačne skonštatovať realizáciu fakturovaného plnenia dodávateľom služby
uvedeným na faktúre a overiť tvrdenia vo veci vypočutých svedkov, predovšetkým p. Q. Z. - konateľa
dodávateľa daňového subjektu, ktorý dodávateľ bol však len sprostredkovateľom reklamných služieb.

Už samotná cena predmetnej dodávky na seba pri zohľadnení jej výšky a fakturovaného druhu plnenia
viaže požiadavku zachovania potrebnej obozretnosti pri vstupe žalobcu do obchodnoprávneho vzťahu s
predmetným dodávateľom, ktorý predmetné plnenie len sprostredkúval a potrebu dôsledného postupu
žalobcu cestou jeho štatutárneho zástupcu konajúceho s odbornou starostlivosťou, prostredníctvom
dôsledného naplnenia ktorého postupu by žalobca zabezpečil minimalizáciu, resp. by úplne vylúčil, že

sa v konaní pred správcom dane dostane do situácie, kedy nebude schopný dostatočne a spoľahlivo
preukázať svoje právo na odpočet, a to i v následnom časovom období po uskutočnení dodávky.
Dôkazná povinnosť vyplýva daňovému subjektu priamo z úpravy podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku
v nadväznosti na čo nie je ako dôvodná hodnotená ani námietka nesprávneho právneho posúdenia
vznesená žalobcom v tejto časti v rámci piateho žalobného bodu (žalobca namietal, že nepovažuje za

správne právne posúdenie veci žalovaným, kedy tento vo svojom rozhodnutí konštatuje, že žalobca ako
platiteľ dane má byť schopný preukázať, že deklarované transakcie boli reálne uskutočnené). Úlohou
správcudanejedôkazyprodukovanédaňovýmsubjektomhodnotiťvzmyslezásadyvoľnéhohodnotenia
dôkazov podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku a nie daňovému subjektu určovať, akými konkrétnymi
dôkaznými prostriedkami a z nich vyplývajúcimi dôkazmi má svoje tvrdenia o realizácii zdaniteľných

obchodov pre potreby preukázania jeho práva na odpočet preukazovať. Takémuto hodnoteniu bola
podrobená i svedecká výpoveď svedka p. Z., ktorá bola na základe zásady voľného hodnotenia dôkazov
vyhodnocovaná v kontexte ostatných zistení správcu dane, a teda bola ako dôkaz správcom dane
zohľadnená po jej náležitom vyhodnotení zohľadňujúcom ostatné výsledky dokazovania vedeného
správcom dane.

Pokiaľ žalobca v rámci tohto žalobného bodu poukazoval na závery podľa rozsudku NS SR sp. zn.
8Sžfk/1/2018, nie je táto argumentácia žalobcu dôvodná. Závery označeného rozsudku sú viazané
na konštatovanie o nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho správneho orgánu o nedostatočne
zistenom skutkovom stave týmto správnym orgánom, a teda za takejto procesnej situácie nebolo možnézáver o nepreukázaní dodania tovaru správnymi orgánmi spoľahlivo skonštatovať. V prejednávanej veci
však táto procesná situácia v administratívnom konaní a ani v konaní pred správnym súdom nenastala.
Na tomto mieste odôvodnenia správny súd zdôrazňuje, že pri rozhodnutí správneho súdu je rozhodným

momentom, ku ktorému správny súd posudzuje a vyhodnocuje zákonnosť napadnutého rozhodnutia
v zmysle úpravy § 135 ods. 1 SSP moment právoplatnosti napadnutého rozhodnutia (rozhodnutia
odvolacieho správneho orgánu), a teda správny súd vychádza zo skutkového a právneho stavu k tomuto
momentu.Ktomutomomentuvadministratívnomkonanívprejednávanejvecinebolioznačenédaňovým
subjektom dôkazy, ktoré by navrhoval vykonať na preukázanie realizácie zdaniteľných obchodov po

náležitom vyjadrení pochybností správcu dane v rámci postupu podľa § 46 ods. 5 daňového poriadku.
Zároveň, nakoľko v prejednávanej veci existovali dôvodné pochybnosti správcu dane o realizácii
zdaniteľnéhoobchoduvrámcivzťahumedzidaňovýmsubjektomajehopriamymdodávateľom,dôkazné
návrhy daňového subjektu v zmysle vyššie uvedeného sa mali týkať vzťahu daňového subjektu a jeho
priameho dodávateľa, a teda nešlo v prejednávanej veci o extenzívne uplatnenie dôkazného bremena
voči daňovému subjektu. Dôkazné bremeno voči daňovému subjektu teda nebolo uplatnené tak, že

by v rámci neho správca dane vyžadoval dôkazy o realizácii zdaniteľných obchodov, ktoré sa netýkali
vzťahu daňového subjektu a jeho priameho dodávateľa a nevyplývali z tohto vzťahu, ktorého priamym
účastníkom daňový subjekt bol, a teda i mal na tieto dôkazy bezprostredný dosah. V uvedených
skutočnostiach vzhliada správny súd zásadné odlišnosti východísk záverov prijatých v rozhodnutí NS
SR sp. zn. 8Sžfk/1/2018 oproti prejednávanej veci.

15. Správny súd v nadväznosti na rozsiahlu repliku žalobcu učinenú jeho podaním zo dňa 26.01.2021
opätovne konštatuje, že pri prejednaní tejto veci, ktorá je konaním o všeobecnej správnej žalobe podľa
§ 177 a nasl. SSP, sa v celom rozsahu uplatní zásada koncentrácie rozsahu a dôvodov žaloby v
zmysle úpravy § 183 SSP. Nakoľko replika zo dňa 26.01.2021 bola učinená žalobcom po nastúpení

účinkov koncentrácie, podrobil správny súd vecnému hodnoteniu pri prieskume zákonnosti napadnutého
rozhodnutia a rozhodnutia správcu dane len tú argumentáciu podľa repliky žalobcu, ktorá bola, pokiaľ
ide o jej vecný základ, obsiahnutá už vo včas podanej správnej žalobe a predstavovala len rozvinutie už
takto včas vymedzených žalobných bodov. Pre argumentáciu, ktorá bola ako nová uvedená až v replike
chýbal procesný základ a právny rámec jej vecného hodnotenia. Pri zachovaní takéhoto prístupu bolo

rozvinutím argumentácie tvrdenie žalobcu, podľa ktorého došlo k nesprávnemu rozloženiu dôkazného
bremena v daňovej kontrole a správca dane preniesol na daňový subjekt dôkazné bremeno preukázania
skutočností, ktoré do jeho dôkazného bremena nespadajú. Uvedená námietka nie je správnym súdom
hodnotená ako dôvodná. Zdôrazňuje, že skutočnosť nepredloženia účtovníctva dodávateľa uvedeného
na faktúre, nebola jedinou okolnosťou, ktorou spochybnil správca dane reálnosť zdaniteľných plnení. V

súvislosti s dodávateľom TK WLP s.r.o. dôvodné pochybnosti správcu dane v posudzovanej veci boli
založené na zistení, že:
- svedok p. Q. Z. - konateľ dodávateľa služieb uvedeného na faktúre (TK WLP s.r.o.) síce potvrdil
sprostredkovanie služieb pre žalobcu, pričom tieto služby mali byť vykonané spoločnosťou TREZ
Slovakia s.r.o., prevzatie reklamných šotov v Power pointe a realizáciu skontrolovania plnenia 2 - 3

krát do roka avšak tieto tvrdenia ako ani všeobecné tvrdenia svedka p. A. Q. - bývalého konateľa TREZ
Slovakia s.r.o. neboli podložené relevantnými dôkazmi, prostredníctvom ktorých by ich bolo možné
overiť, a to predovšetkým pokiaľ ide o tvrdenia svedka p. Z.,
-plányvysielaniareklamnýchspotov(dokladymedziTREZSlovakias.r.o.aTKWLPs.r.o.)nepreukazujú
realizáciu plnenia pre žalobcu dodávateľom uvedeným na faktúre,

- svedok p. A. Q. (bývalý konateľ TREZ Slovakia s.r.o.) sa nevedel bližšie vyjadriť k podrobnostiam
dodania fakturovanej služby, pretože podľa jeho vyjadrenia všetky činnosti súvisiace s predmetnou
reklamou pre subjekt TREZ Slovakia s.r.o. zabezpečoval subjekt CreoArt s.r.o., vo vzťahu ku ktorému
správca dane šetrením zistil, že nemal predpoklady na odvysielanie predmetných reklám a jeho konateľ
p. Q. Q. nebol pre správcu dane dosiahnuteľný, a teda správca dane nemohol overiť dokladmi z

účtovníctva dodávku služieb na preverovanej faktúre dodávateľom TK WLP s.r.o. ani u tohto priameho
dodávateľa, ktorý bol len sprostredkovateľom, ani u subjektu TREZ Slovakia s.r.o. a ani u subjektu
CreoArt s.r.o., ktorý mal reklamy pre TREZ Slovakia s.r.o. zabezpečovať.
Žalobca podoprel svoj návrh formálnymi dôkazmi - predloženými dodávateľskými faktúrami (tie sami
o sebe nie sú materiálnym dôkazom o dodaní tovaru), rámcovou zmluvou (táto je len zmluvným

rámcomupravujúcimobchodnývzťahmedzižalobcomadodávateľom),výpoveďousvedkaZ.(tentosíce
potvrdil sprostredkovanie služieb pre žalobcu avšak bez doloženia relevantných dôkazov, na základe
ktorých by bolo možné toto vyjadrenie uvedeného svedka overiť a ktoré by svedčili o samotnom fakte
realizácie fakturovaného plnenia dodávateľom uvedeným na predmetnej faktúre, čo samo o sebe znížilodôkaznú hodnotu uvedenej svedeckej výpovede vo vzťahu k relevantnej okolnosti dodania služby
dodávateľom uvedeným na faktúre), výpoveďou svedka Q. (jeho výpoveď bola nekonkrétna, bez prínosu
k objasneniu podrobností realizácie dodávky predmetných služieb), fotodokumentáciou, ktorá v stave

obsahu ako je súčasťou pripojeného administratívneho spisu nepreukazuje realizáciu fakturovaného
plnenia dodávateľom uvedeným na faktúre rovnako ako plány vysielania reklamných spotov, ktoré
predstavujú len podchytenie zámeru medzi dodávateľom daňového subjektu a jeho dodávateľom. Tieto
dôkazy dodanie služby daňovému subjektu dodávateľom uvedeným na faktúre spoľahlivo nepreukazujú
aviedlipridôvodnýchpochybnostiachsprávcudaneododaníslužbydodávateľomuvedeným nafaktúre,

daných skutočnosťami uvedenými v odôvodnení tohto rozsudku k presunu dôkazného bremena na
správcu dane, a bolo dôkaznou povinnosťou daňového subjektu tieto dôvodné pochybnosti rozptýliť. Na
tomto mieste odôvodnenia správny súd poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia správcu dane, podľa
ktorého správca dane skonštatoval ako základ svojho rozhodnutia i absenciu preukázania dodania
fakturovanej služby dodávateľom uvedeným na faktúre - teda subjektom TK WLP s.r.o., čím vymedzil
absentujúcu podmienku práva na odpočet.

Správny súd v tejto súvislosti poukazuje na závery podľa rozhodnutia NS SR sp. zn. 1Sžfk/81/2018,
podľa ktorých práve vystavením dodávateľskej faktúry s hodnovernými údajmi dodávateľ nielen že
na seba preberá daňovú povinnosť, ale aj signalizuje svojmu zmluvnému partnerovi, že môže začať
proces smerujúci k uplatneniu práva na odpočítanie DPH. Avšak iba splnenie formálnych podmienok
prostredníctvom predloženia listinných dôkazov (najmä faktúry a dodacieho listu) na záver o vzniku

práva na odpočítanie DPH vo veci samej nepostačuje. Podnikateľ znáša svoje povinnosti preukázať
hodnovernosť údajov faktúry dodávateľa (t.j. „cudzej“ listiny).

16. Žalobca tiež poukazoval na závery podľa rozhodnutia NS SR sp. zn. 6Sžfk/40/2018. Ani táto
argumentácia žalobcu nie je dôvodná, pretože i východiská tohto rozhodnutia NS SR sú odlišné

od východísk prejednávanej veci. V konaní NS SR sp. zn. 6Sžfk/40/2018 správca dane právo
na odpočítanie dane žalobcovi neuznal na základe skutočnosti, že bola preukázaná existencia
zneužívajúcich okolností smerujúcich k získaniu daňovej výhody. Najvyšší súd takého právne posúdenie
vyhodnotil ako predčasné, skonštatujúc, že nevychádza zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci.
V prejednávanej veci takýto skutkový stav zistený nebol. Správca dane jasne spochybnil reálne dodanie

služieb podľa dodávateľských faktúr, a to bolo dôvodom neuznania nároku na odpočet.
Argumentácia žalobcu vrátane jej rozvinutia podľa repliky smerovala k namietaniu absencie možnosti
daňového subjektu ovplyvniť vznik daňovej povinnosti dodávateľa daňového subjektu a k namietaniu
možnosti preukázania vzniku daňovej povinnosti dodávateľa daňovým subjektom. Zároveň žalobca
v tejto časti zdôraznil, že skutočnosť, či si dodávateľ daňového subjektu takto deklarovanú daňovú

povinnosť i splní, nemá žalobca možnosť ovplyvniť. V tejto súvislosti správny súd pri závere o
nedôvodnosti tejto námietky žalobcu poukazuje na úpravu podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH, ktorá
upravuje vznik daňovej povinnosti a podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH, ako podmienku vzniku práva
na odpočítanie dane. Z uvedeného nepochybne vyplýva, že skutočnosť splnenia alebo nesplnenia, a
teda reálneho zaplatenia alebo nezaplatenia dane dodávateľom je vo vzťahu k právu daňového subjektu

na odpočet dane irelevantnou a relevantnou je skutočnosť vzniku daňovej povinnosti. Ak teda žalobca
namietal absenciu jeho možnosti ovplyvniť zaplatenie dane dodávateľom, je táto námietka irelevantná
a tým nedôvodná.

17. Pokiaľ žalobca uplatnil požiadavku eurokonformného výkladu nároku žalobcu na odpočet a v tejto

časti odkazoval na rozsudky NS SR sp. zn. 1Sžf/31/2016, sp. zn. 3Sžfk/49/2017, pričom zdôraznil
povinnosť správcu dane preukázať, že sa jednalo o podvod alebo zneužitie práva, nie je táto námietka
správnym súdom hodnotená ako dôvodná. I v tejto časti správny súd zdôrazňuje, že v prejednávanej
veci nebol preukázaný základný predpoklad vzniku práva žalobcu na odpočet, a to splnenie vecnej
podmienky vzniku daňovej povinnosti dodávateľa daňového subjektu uvedeného na predmetných

faktúrach. Z tohto dôvodu nemožno konštatovať dôkazné bremeno správcu dane pri preukazovaní
podvodu alebo zneužitia práva. Správny súd konštatuje, že žalobca sa mýli, ak vychádza zo záveru,
že správca dane môže neuznať nárok na odpočítanie dane len v prípade, ak preukáže, že sa v danom
prípade jednalo o podvod alebo zneužitie práva. Správny súd zdôrazňuje, že pokiaľ nie sú preukázané
hmotnoprávne podmienky pre odpočítanie dane podľa zákona o DPH, t.j. vecné a formálne podmienky,

potom nie je možné odpočítanie dane práve z dôvodov porušenia úpravy podľa § 49 ods. 1 v spojení s
§ 51 ods. 1 písm. a) a § 19 ods. 1 zákona o DPH priznať. Až pokiaľ by žalobca uniesol svoje dôkazné
bremeno a všetky tieto podmienky by preukázal, teda k porušeniu zákona o DPH by nedošlo, vtedy
by mohol správca dane neuznať odpočítanie len v prípade, ak by preukázal, že žalobca je zapojenýdo zneužitia právnej regulácie spoločného systému DPH alebo na podvodnom reťazci zdaniteľných
obchodov, k čomu však v prejednávanej veci nedošlo a absenciu uvedeného nie je možné preklenúť ani
žalobcom uplatňovaným eurokonformným výkladom nároku žalobcu na odpočet DPH.

Žalobcom označené rozsudky NS SR sp. zn. 1Sžf/31/2016, 3Sžfk/49/2017 sú založené práve na závere
o preukázaní uskutočnenia zdaniteľného obchodu tak, ako ho deklaruje daňový doklad - faktúra, čo
je zásadná odlišnosť východiska týchto rozhodnutí oproti prejednávanej veci. V záveroch rozsudku
NS SR sp. zn. 1Sžf/31/2016 správne orgány vychádzali zo zistení, že sa v danom prípade jednalo o
podvodné konanie, ktoré však podľa názoru správneho a kasačného súdu nebolo v správnom konaní

dostatočne preukázané. Ani tento rozsudok však nevymedzuje záver tvrdený žalobcom, že v prípadoch,
kedy sa správca dane rozhodne neuznať odberateľovi nárok na odpočet dane, je jeho povinnosťou
preukázať, že v danom prípade sa jedná o daňový podvod alebo zneužitie práva. Naopak najvyšší
súd konštatoval, že ak sa preukáže uskutočnenie zdaniteľného obchodu, tak ako ho deklaruje daňový
subjekt, môžu orgány finančnej správy neuznať daňovému subjektu právo na odpočítanie dane len z
dôvodu splnenia podmienok preukazujúcich zneužitie práva alebo účasť na daňovom podvode. Iba toto

v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ prelamuje zásadu neutrality dane. Z uvedeného teda vyplýva,
že pokiaľ žalobca neuniesol dôkazné bremeno v zmysle § 24 ods. 1 v spojení s § 45 ods. 2 písm.
e) daňového poriadku, teda ak sú preukázané všetky vecné a aj formálne podmienky na odpočítanie
dane, na preukázanie ktorých má prioritne dôkazné bremeno daňový subjekt, potom je možné neuznať
právo na odpočítanie dane len vtedy, ak bude preukázané zneužitie práva alebo daňový podvod, na čo

má v plnom rozsahu dôkazné bremeno naopak správca dane. Vyššie vymedzená odlišnosť východísk
rozsudkov NS SR sp. zn. 1Sžf/31/2016 a sp. zn. 3Sžfk/49/2017 potom vylučuje aplikáciu ich záverov,
a to i pokiaľ ide o dôkazné bremeno daňového subjektu na prejednávanú vec a eurokonformný výklad
posudzovania prejednávanej veci, pokiaľ ide o právo žalobcu na odpočet DPH na základe označených
rozsudkov. Uvedené závery správneho súdu nepopierajú nadradenosť európskeho práva, pretože

vnútroštátna právna úprava podľa § 19 ods. 1, § 45 ods. 1, písm. e) všetko zákona o DPH nie je na
základe záverov rozsudku NS SR sp. zn. 1Sžf/31/2016, sp. zn. 3Sžfk/49/2017 s európskou právnou
úpravou v rozpore (v prejednávanej veci nešlo o prípad zneužitia práva alebo daňového podvodu
za splnenia materiálnych podmienok vzniku práva na odpočet). Už samotné nepreukázanie splnenia
podmienok na odpočet je dostatočným dôvodom pre neuznanie odpočítania dane.

Pokiaľ žalobca poukazoval na závery podľa rozsudku NS SR sp. zn. 3Sžf/1/2011, je tento odkaz
nenáležitý, pretože v tomto rozsudku nešlo o dôkazné bremeno daňového subjektu na preukázanie
dodania od bezprostredne predchádzajúceho dodávateľa, ako tomu bolo v prejednávanej veci. Naviac
správny súd s ohľadom na aktuálnu rozhodovaciu činnosť NS SR poukazuje na závery napr. podľa
rozsudku NS SR sp. zn. 1Sžfk/81/2018, podľa záverov ktorého bol rozsudok NS SR sp. zn. 3Sžsk/1/2011

prekonaný vývojom rozhodovacej činnosti NS SR so zdôraznením zodpovednosti daňového subjektu
za výkon práva s primeranou odbornou starostlivosťou.
Pokiaľ žalobca v predloženej replike poukazoval na závery podľa rozsudkov SD EÚ sp. zn. C-80/11 a
C-142/11, ide o rozhodnutia, ktoré sa týkajú situácie, keď osoba, ktorá vystavila faktúru alebo jeden z
jej poskytovateľov sa dopustil daňového podvodu. Vtedy podľa judikatúry je možné zamietnuť právo na

odpočítanie dane, pokiaľ správca dane objektívne preukáže, že samotná zdaniteľná osoba je súčasťou
daňového podvodu zo strany osoby vystavujúcej faktúru alebo iného predchádzajúceho dodávateľského
subjektu. Aj tu je však podmienkou, že vecné a formálne podmienky vzniku a výkonu práva na odpočet
dane upravené v Smernici 2006/112 boli splnené. V prejednávanej veci však tomu tak nie je, a preto
tieto rozsudky v danej veci nie sú aplikovateľné.

18. Nedôvodná je aj žalobná námietka, že bolo povinnosťou správcu dane presne špecifikovať,
akým spôsobom žalobca porušil § 49 ods. 1 zákona o DPH a ak ho porušil, či jeho porušením
došlo k daňovému úniku, daňovému podvodu alebo zneužitiu práva a že sa nemôže obmedziť len
na konštatovanie, že „nebolo preukázané dodanie tovaru či služby“. Uvedená námietka súvisí s

tým, že správca dane môže neuznať odpočet dane v prípade, pokiaľ daňový subjekt jednoducho
nesplní podmienky dané vnútroštátnou právnou úpravou zákonom o DPH a že na druhej strane k
neuznaniu práva na odpočítanie môže dôjsť aj v prípade splnenia týchto zákonných podmienok v
prípade preukázania zneužitia práva alebo účasti na daňovom podvode. Je teda regulárnym postupom
žalovaného, keď potom, ako dôvodne spochybnil vierohodnosť, pravdivosť a úplnosť listinných dôkazov

predloženýchkodpočítaniudane,ktorénebolináslednežiadnymiďalšímidôkazmipreukázané,odmietol
odpočítať daň s poukazom na porušenie § 49 ods. 1 zákona o DPH. Správca dane výslovne uviedol,
že daňový subjekt nepreukázal, že zdaniteľné obchody, z ktorých si uplatnil odpočítanie dane, boli
reálne dodané deklarovaným dodávateľom, teda že by tomuto platiteľovi vznikla daňová povinnosťpodľa § 19 ods. 1 zákona o DPH, ktorá po splnení ďalších zákonných podmienok zakladá nárok na
odpočítanie dane u odberateľa v zmysle § 49 ods. 1 a 2 písm. a) v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm.
a) zákona o DPH. Na argumentáciu uvedenú v replike, že v prípade § 49 ods. 1 zákona o DPH nejde o

prikazujúcu ani zakazujúcu právnu normu, ale o normu oprávňujúcu, správny súd uvádza, že v danom
prípade sa nejedná sa o porušenie kogentného ustanovenia zákona v zmysle spáchania správneho
deliktu s následkom uloženia sankcie, ale vo svojej podstate ide o nesplnenie zákonných podmienok na
odpočítanie dane, čoho zákonným dôsledkom je neuznanie práva na odpočítanie dane.

19. Ďalej žalobca v replike zo dňa 26.01.2021 vzniesol nové žalobné dôvody. Rozšírením rozsahu žaloby
v zmysle § 183 v spojení s § 62 ods. 1 SSP a § 134 ods. 1 SSP sa chápe aj rozšírenie žalobných
dôvodov, t. j. vytknutie ďalšieho rozporu so zákonom alebo uvedenie ďalšieho porušenia žalobcových
práv (Števček M. a kol., Správny súdny poriadok, Komentár, H. C. BECK 2016, strana 919). Žalobca
v replike zo dňa 26.01.2021 uviedol viaceré porušenia žalobcových práv, ktoré v žalobe nenamietal, a
taktiežuviedolpodľanehoďalšierozporysozákonomvnapadnutomrozhodnutí,resp.vpostupesprávcu

dane. Jednalo sa najmä o námietky, že správne orgány nemali jasné, či došlo k nejakej daňovej strate
alebo nie, že správca dane a žalovaný pochybili pri vyhodnotení vykonaných výsluchov svedkov (ktorých
konkrétne, žalobca nešpecifikoval), že žalovaný ani správca dane sa nevysporiadali s dokladmi, ktoré
žalobca k prijatým dodávkam evidoval a predložil, že finančné orgány nevykonali preverenie ďalšieho
toku tovaru, ktorý bol predmetom skúmaných dodávok, teda že tovar žalobca ďalej predal, a preto ho

musel aj nadobudnúť (preto žalobca bol nútený zadať vypracovanie znaleckého posudku nezávislému
znalcovi), že žalovaný nesprávne poukázal na zásadu poctivého obchodného styku a povinnosť mať
vedomosť o subjektoch, s ktorými daňový subjekt spolupracuje a že rozhodnutie žalovaného je v rozpore
so zásadou neutrality DPH (ktorá zásada sa mala prejaviť v tom, že pokiaľ žalovaný odpočet neuznal,
tak mal súčasne vrátiť daň z plnení, ktorých sa neuznaný odpočet priamo týkal, a teda mal zrušiť

žalobcom vykázanú daňovú povinnosť). Tiež novou námietkami bolo, že správne orgány od začatia
kontroly prezumovali porušenia žalobcu, ktoré zakladali na subjektívnych domnienkach a domyslených
záveroch, ako i námietka, že rozhodnutie správcu dane nie je riadne odôvodnené a je nepreskúmateľné
pre nedostatok dôvodov.

20. K tomu správny súd uvádza, že v zmysle § 134 ods. 1 SSP je viazaný dôvodmi žaloby, okrem
prípadov stanovených v § 134 ods. 2 SSP. Novo uplatnené námietky však nie je možné zahrnúť
do žiadnej kategórie uvedenej v tomto ustanovení. Nejedná sa o teda vady, na ktoré by súd musel
prihliadnuť ex offo, preto je viazaný dôvodmi žaloby a prihliada len na námietky uplatnené v lehote na
jej podanie. Napadnuté rozhodnutie bolo doručené žalobcovi dňa 06.11.2019. Posledný deň lehoty na

rozširovanie žalobných bodov (dôvodov) v zmysle § 183 SSP pripadol na deň 07.01.2020, keďže deň
06.01.2020 bol štátny sviatok. Správny súd zdôrazňuje, že rozšírenie žalobných bodov v replike bolo
podané po zákonom stanovenej lehote a preto sa nimi správny súd nemohol zaoberať. Očakávanie
žalobcu, že sa súd bude zaoberať a vyhodnocovať tieto nové žalobné námietky podané po zákonom
stanovenej lehote, nie je legitímne a to ani za situácie, keď žalobca v priebehu súdneho konania

zmenil právneho zástupcu a nový právny zástupca, ktorý nepodával žalobu, mal potrebu uviesť ďalšie
námietky, t. j. rozšíriť žalobu o ďalšie žalobné body, ktoré pôvodný právny zástupca do žaloby nezahrnul.
Takéto očakávanie nie je podporené právnou úpravou SSP, ktorá výslovne neumožňuje rozširovať
žalobu po uplynutí lehoty na jej podanie. Právna úprava Správneho súdneho poriadku tak reflektuje
na jednu zo základných zásad správneho súdneho konania - zákonná koncentračná zásada, ktorá

znamená, že všetky námietky, ktoré žalobca má voči napadnutému rozhodnutiu, prípadne postupu,
ktorý predchádzal jeho vydaniu, musí uplatniť v zákonom stanovenej lehote, ktorá je dva mesiace od
oznámenia napadnutého rozhodnutia a na ďalšie námietky súd nemôže prihliadnuť. Tomu zodpovedá
aj úprava § 182 ods. 1 písm. e) SSP, podľa ktorého v správnej žalobe sa musia uviesť aj dôvody,
z ktorých musí byť zrejmé, z akých konkrétnych skutkových a právnych dôvodov žalobca považuje

napadnuté výroky rozhodnutia za nezákonné (žalobné body). Naviac správny súd nemohol prihliadať
na námietky žalobcu pokiaľ ide o dodávateľa MMBC Alfa, s.r.o., pretože v kontrolovanom zdaňovacom
období december 2016 si žalobca podľa prvostupňového rozhodnutia správcu dane uplatnil nárok na
odpočítanie dane z pridanej hodnoty z dodávateľskej faktúry č. 160061 zo dňa 31.11.2016, vystavenej
spoločnosťou TK WLP s.r.o..

21. Správny súd za považuje za potrebné vyjadriť sa aj k predloženému znaleckému posudku znalca
Ing. X. E. č. 03/2020 zo dňa 25.09.2020, ktorý bol doručený správnemu súdu taktiež po uplynutí lehoty
na včasné podanie správnej žaloby. V tejto časti správny súd zdôrazňuje, že pri svojom rozhodnutívychádza zo skutkového stavu, ktorý je zistený orgánom verejnej správy s poukazom na úpravu podľa §
119 SSP, 134 SSP. Znalecký posudok nebol vyhotovený v rámci správneho konania, ale bol predložený
ako dôkaz zo strany žalobcu až v konaní pred správnym súdom a za týchto okolností by mohol byť

relevantným dôkazom, pokiaľ by spochybňoval odborné skutkové závery správneho orgánu, z ktorých
správny orgán vychádzal pri svojom právnom posúdení v rámci administratívneho konania a zaujímal
by presvedčivé odlišné odborné skutkové závery. Zároveň by muselo ísť o znalecký posudok spĺňajúci
zákonné atribúty podľa § 207 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok - ďalej CSP.

22. Podľa § 207 ods. 1, 2 CSP: Ak rozhodnutie závisí od posúdenia skutočností, na ktoré treba vedecké
poznatky, a pre zložitosť posudzovaných otázok nepostačuje postup podľa § 206, súd na návrh nariadi
znalecké dokazovanie a ustanoví znalca. Ak súd ustanovil viacerých znalcov, môžu vypracovať spoločný
posudok.
V písomnom znaleckom posudku znalec odpovie na položené otázky; nevyjadruje sa k právnemu
posúdeniu veci.

Podľa § 209 ods. 1, 2 CSP: Súkromný znalecký posudok je znalecký posudok predložený stranou bez
toho, aby znalecké dokazovanie nariadil súd.
Ak je spolu so žalobou predložený súkromný znalecký posudok, ktorý má všetky zákonom predpísané
náležitosti a obsahuje doložku o tom, že znalec si je vedomý následkov vedome nepravdivého

znaleckého posudku, postupuje sa pri vykonávaní tohto dôkazu akoby išlo o znalecký posudok súdom
ustanoveného znalca.

23. Správny súd konštatuje, že pre súkromný znalecký posudok podľa § 209 CSP rovnako pre znalecký
posudok v zmysle § 207 CSP platí, že je relevantným dôkazom vtedy, pokiaľ posudzuje skutočnosti

založené na vedeckých poznatkoch a pre zložitosť posudzovaných otázok nepostačuje len odborné
vyjadrenie. Je teda podmienkou relevantnosti takéhoto posudku, že posudzuje skutkové okolnosti a
nie právne otázky, teda nečiní právne posúdenie veci. V posudzovanej veci podľa objednávky žalobcu
na vypracovanie znaleckého posudku bolo znalcovi zadané odpovedať výsostne len na právne otázky,
a to konkrétne sa zoberať splnením alebo nesplnením hmotnoprávnych podmienok odpočtu dane z

pridanej hodnoty podľa Smernice 2006/112/ES a zákona o DPH a stanoviť správnu výšku DPH. Na
túto otázku znalec v posudku aj odpovedal, a to v jeho časti III. záver na strane 44, kde uviedol,
že relevantne a preukázateľne stanovil celkový oprávnený nárok platiteľa DPH na odpočítanie DPH
v úhrnnej výške 96.855,86 Eur a na strane 45 prijal záver, že hmotnoprávne zákonné podmienky na
uplatnenie práva na odpočítanie DPH boli splnené tak, ako sú hmotnoprávne odôvodnené v časti 2.2.1

znaleckého posudku. Znalecký posudok sa tak nevyjadroval ku skutkovým otázkam, na ktoré treba
vedecké poznatky, ako to má na mysli práve úprava podľa § 207 ods. 1 CSP, ale právne posúdil vec, čo je
v rozpore so zákonnou úpravou podľa § 207 ods. 2 CSP v spojení s § 25 Správneho súdneho poriadku,
podľa ktorého v písomnom znaleckom posudku znalec odpovie na položené otázky; nevyjadruje sa
k právnemu posúdeniu veci. Právne posúdenie veci totiž prináleží jedine súdu. Ani sám žalobca v

konaní pred správnym súdom nevymedzil konkrétne skutkové okolnosti, ku ktorým znalecký posudok
predkladá, len uviedol, že jeho vypracovanie je potrebné pre správne posúdenie všetkých relevantných
skutočností a pre dosiahnutie účelu správneho súdneho konania. Práve vzhľadom na to, že predložený
znalecký posudok, ktorý je súkromným znaleckým posudkom Ing. X. E., rieši výlučne právne posúdenie
prejednávanej veci pred správnym súdom, nemôže mať vplyv na zistenie skutkového stavu v danej veci

a je teda právne irelevantný, z ktorého dôvodu správny súd návrh žalobcu na doplnenie dokazovania
znaleckým posudkom Ing. X. E. č. 03/2020 zo dňa 25.09.2020 zamietol.

24. Podaním zo dňa 28.12.2021 žalobca dával do pozornosti aktuálnu judikatúru Súdneho dvora EÚ
a súčasne správnemu súdu navrhol, aby prerušil súdne konanie podľa § 100 ods. 2 písm. a/ SSP až

do rozhodnutia Súdneho dvora EÚ o prejudiciálnych otázkach vo veci C-154/20 účastníkov Kemwater
ProChemie s.r.o. c/a Odvolací finanční ředitelství, ktoré rozhodnutie môže mať zásadný vplyv na
rozhodnutie v tejto veci. Alternatívne žalobca navrhol postupovať podľa § 100 ods. 1 písm. c/ SSP a
pre ten prípad, že správny súd nebude považovať prejudiciálne otázky Najvyššieho správneho súdu
Českej republiky (ďalej len „NSS ČR“) za vecné vo vzťahu k predmetu tohto konania a súčasne má

pochybnosťotom,čivierozhodnúťosprávnejžalobe,abysámpodalnaSDEÚnávrhnazačatiekonania
o prejudiciálnej otázke majúc za to, že závery žalovaného a správcu dane v napadnutých rozhodnutiach
sú v rozpore s výkladom práva EÚ; v podaní aj navrhol otázky, ktoré by správny súd mal SD predložiť.25. Podľa § 100 ods. 2 písm. a) SSP, ak správny súd neurobí iné vhodné opatrenie, môže konanie
uznesením prerušiť, ak prebieha súdne alebo administratívne konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá
môže mať význam na rozhodnutie správneho súdu, alebo ak správny súd dal na takéto konanie podnet.

Podľa § 100 ods. 1 písm. c) SSP, správny súd konanie uznesením preruší, ak podal návrh na začatie
prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je
Slovenská republika viazaná.

Podľa § 25 SSP, ak tento zákon neustanovuje inak, použijú sa na konanie pred správnym súdom
primeraneustanoveniaprvejadruhejčastiCivilnéhosporovéhoporiadkuokremustanoveníointervencii.
Ak niektorá otázka nie je riešená ani v Civilnom sporovom poriadku, správny súd postupuje primerane
podľa základných princípov konania tak, aby sa naplnil účel správneho súdnictva.

Podľa § 162 ods. 3 CSP, o zamietnutí návrhu na prerušenie konania súd rozhodne spolu s rozhodnutím

vo veci samej.

26. V zmysle cit. ustanovení SSP v prípade, ak správny súd dospeje k záveru, že pre rozhodnutie
o správnej žalobe je potrebný výklad práva EÚ, môže iniciovať konanie o prejudiciálnej otázke pred
Súdnym dvorom EÚ. Podanie takéhoto návrhu na SD EÚ je spojené s obligatórnym prerušením konania

podľa § 100 ods. 1 písm. c) SSP. Fakultatívne (ak neurobí iné opatrenie) správny súd môže tiež prerušiť
konanie, ak sa vedie iné konanie, v ktorom sa rieši otázka podstatná a majúca význam na rozhodnutie
správneho súdu.

27. Ak potreba vyriešenia prejudiciálnej otázky ohľadom výkladu alebo platnosti komunitárneho práva

„vznikne počas konania prebiehajúceho pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti rozhodnutiu ktorého
nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súd povinný predložiť vec
Súdnemu dvoru“, ak považuje rozhodnutie o tejto otázke za potrebné pre vynesenie rozsudku (čl. 234
tretí pododsek Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva). Prejudiciálnymi otázkami sa tak musia
zaoberať predovšetkým súdne orgány rozhodujúce v poslednom stupni, aby sa zabránilo vytváraniu

vnútroštátnej judikatúry odporujúcej komunitárnemu právu (107/76, Hoffmann-La Roche, 24.5.1977, Zb.
s. 957, bod 5; 35 a 36/82, Morson, 27.10.1982, Zb. s. 3723, bod 8). Aj súd rozhodujúci v poslednom
stupni má však výlučné právo posúdiť, či je predloženie prejudiciálnej otázky potrebné pre rozhodnutie
veci samej.

28. V prejednávanej veci teda nie je povinnosťou správneho súdu, proti rozhodnutiu ktorého je prípustná
kasačná sťažnosť, iniciovať konanie o prejudiciálnej otázke. Napriek tomu správny súd sa návrhom
žalobcu vecne zaoberal a dospel k nasledovnému:

29. Žalobca navrhoval prerušenie konania s poukazom na konanie prebiehajúce pred SD EÚ vo veci

C- 154/20. Otázky položené SD zo strany NSS ČR vo veci C-154/20 sa zameriavajú v podstate na to,
či sa má Smernica Rady 2006/112/ES z 28.11.2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (Ú.
V. EÚ L 347,2006, s. 1, ďalej len „Smernica 2006/112“) vykladať v tom zmysle, že uplatnenie práva na
odpočítanie DPH zaplatenej na vstupe sa má nepriznať bez toho, aby daňový úrad musel preukázať, že
zdaniteľnáosobasadopustilapodvodunaDPHalebovedelaalebomalavedieť,žeuvádzanéplnenie,na

ktorom sa zakladá právo na odpočítanie dane, bolo súčasťou takéhoto daňového podvodu, ak v prípade,
že tento skutočný dodávateľ tovaru alebo poskytovateľ služieb nebol identifikovaný, táto zdaniteľná
osoba nepredloží dôkaz o tom, že tento dodávateľ alebo poskytovateľ mal postavenie zdaniteľnej osoby,
pokiaľ vzhľadom na skutkové okolnosti a napriek dôkazom poskytnutým touto zdaniteľnou osobou
chýbajú údaje potrebné na overenie, či skutočný dodávateľ alebo poskytovateľ mal toto postavenie.

Z uvedeného vyplýva, že závery rozhodnutia SD vo veci C- 154/20 sa týkajú prípadu, keď je
spochybnené, že skutočný dodávateľ mal postavenie zdaniteľnej osoby, a teda odlišnej vecnej
podmienky vzniku práva na odpočet než akou bola vecná podmienka vzniku práva na odpočet v
predmetnej veci, kde bola správcom dane spochybnená skutočnosť vzniku daňovej povinnosti podľa §

19 ods. 1 zákona o DPH vo vzťahu ku zdaniteľnej osobe - dodávateľovi uvedenému na faktúre. Nebol
preto dôvod prerušiť správne súdne konanie do skončenia veci vedenej pred SD EÚ pod sp. zn. C-
154/20, ktorej závery nebudú aplikovateľné na prejednávanú vec. Navyše, pre úplnosť správny súddodáva, že Súdny dvor EÚ v označenej veci C- 154/20 už medzičasom rozhodol dňa 9.12.2021, pričom
na uvedenú otázku odpovedal kladne.

30. Naproti tomu správny súd dáva do pozornosti žalobcu nižšie citovanú judikatúru SD EÚ: Podľa
ustálenej judikatúry Súdneho dvora právo zdaniteľných osôb na odpočítanie od DPH, ktorú majú
zaplatiť, DPH splatnú alebo zaplatenú za tovar a služby prijaté na vstupe, predstavuje základnú zásadu
spoločného systému DPH. Ako Súdny dvor opakovane rozhodol, právo na odpočítanie dane uvedené
v článku 167 a nasl. Smernice 2006/112 je neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu DPH a v zásade

nemôže byť obmedzené, ak zdaniteľné osoby, ktoré ho chcú uplatniť, spĺňajú tak hmotnoprávne, ako
aj formálne náležitosti alebo požiadavky, ktorým toto právo podlieha (predbežné znenie Rozsudku
SD EÚ z 11.11.2021 Ferimet SL, C- 281/2020, bod 31, Uznesenie z 3. 9.2020 Vikingo
Fővállalkozó, C-610/19 ,EU:C:2020:673, bod 44 , a Rozsudky SD EÚ z 21.6.2012,
Mahagében a Dávid, C-80/11 a C-142/11 , EU:C:2012:373 , body 37
a 38 ; z 3.10..2019, Altic, C-329/18 , EU:C:2019:831 , bod 27

, ako aj zo 16.10.2019, Glencore Agriculture
Hungary, C-189/18 ,EU:C:2019:861, bod 33 ). Ako už uviedol správny súd v
odôvodnení vyššie (bod 18. tohto rozsudku), v tejto veci bola spochybnená realizáciu zdaniteľného
obchodu podľa dodávateľských faktúr, a to bolo dôvodom neuznania nároku na odpočet - teda nebol
preukázaný základný hmotnoprávny predpoklad vzniku práva žalobcu na odpočet DPH. Opätovne
správny súd zdôrazňuje, že je mylný názor žalobcu, že správca dane môže neuznať nárok na

odpočítanie dane len v prípade, ak preukáže, že išlo o podvod alebo zneužitie práva.

31. Na základe vyššie uvedeného správny súd nevzhliadol ani dôvod na iniciovanie konania o
prejudiciálnej otázky SD. Vzhľadom k uvedenému správny súd návrh žalobcu na prerušenie konania
zamietol tak, ako je uvedené v ods. I. výroku tohto rozsudku.

32. Keďže správny súd návrh na prerušenie konania zamietol, nerozhodoval o ňom samostatným
uznesením, ale rozhodnutie o zamietnutí návrhu na prerušenie konania je v súlade s cit. ust. § 162 ods.
3 CSP súčasťou meritórneho rozhodnutia. Pre úplnosť správny súd dodáva, že tento procesný postup
má za cieľ eliminovať prípadné nedôvodné návrhy na prerušenie konania, ktoré by viedli k prieťahom v

konaní a spôsobovali neprimeranú dĺžku konania.

33. Vychádzajúc z uvedených záverov skonštatoval súd nedôvodnosť žaloby v celom rozsahu, preto
rozhodol o zamietnutí žaloby podľa § 190 SSP.

34. Keďže pri vyhlasovaní rozsudku bol na súdnom pojednávaní konanom dňa 31.03.2022 prítomný len
súd (viď zápisnica o pojednávaní zo dňa 31.03.2022 č. l. 184-185 súdneho spisu) správny súd podľa §
137 ods. 4 SSP rozsudok vyhlásil vyvesením skráteného písomného vyhotovenia bez odôvodnenia na
úradnej tabuli súdu dňa 31.03.2022 po dobu 14 dní (viď úradný záznam na č. l. 187 súdneho spisu).

35. Podľa § 167 ods. 1 SSP: Správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo
čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti
úspech.Podľa § 168 SSP: Žalovanému prizná správny súd podľa pomeru jeho úspechu vo veci voči žalobcovi
právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania iba, ak to možno spravodlivo požadovať. Orgánu
štátnej správy však náhradu trov právneho zastúpenia možno priznať len výnimočne.

36. O náhrade trov konania vo vzťahu k žalobcovi správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP a
contrario tak, že mu náhradu trov konania nepriznal, pretože žalobca nebol vo veci úspešný. Rovnako
nebola priznaná náhrada trov konania ani žalovanému na základe aplikácie § 168 SSP a contrario,
pretože neboli splnené podmienky pre aplikáciu tohto ustanovenia, a to výnimočnosť situácie.

37. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ak to zákon pripúšťa (§ 439, § 440 SSP)
v lehote do 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu, ktorá sa podáva na krajskom súde, ktorý
napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania

podľa § 57 SSP uviesť
a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
SSP sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"),

d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné
podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na

kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d),

c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.