Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 31. október 2017

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 12Co/311/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6116206877
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Halušková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2017:6116206877.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Haluškovej a

členov senátu Mgr. Kataríny Katkovej a JUDr. Ing. Jána Gandžalu, PhD., v spore žalobcu E. O. O., a. s.
so sídlom V. XX, XXX XX S., IČO: XX XXX XXX, právne zastúpeného SEDLAČKO & PARTNERS, s. r.
o. so sídlom Štefánikova 8, 811 05 Bratislava, IČO: 36 853 186, proti žalovaným 1/ V. A., nar. XX. XX.
XXXX, s trvalým pobytom B. S. XXXX/XX, XXX XX S. S. a 2/ K. A., nar.XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom
B. S. XXXX/XX, XXX XX S. S., o zaplatenie 20.203,04 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 13C/104/2016-106 zo dňa 28. marca 2017 takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým žalobu vo zvyšnej časti zamietol (druhý výrok) a v

závislom výroku o nároku na náhradu trov konania (tretí výrok) p o t v r d z u j e.

II. Žalovaný 1/ aj žalovaná 2/ m á voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom
rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Banská Bystrica (ďalej aj „okresný súd“, alebo „súd prvej inštancie“, príp. „súd“)
rozsudkom zo dňa 28. marca 2017 uložil žalovaným povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi
sumu 19.706,94 Eur spolu s 5 % ročným úrokom z omeškania od 30. 12. 2015 do zaplatenia v lehote 15
dní od právoplatnosti rozhodnutia (prvý výrok), žalobu vo zvyšnej časti zamietol (druhý výrok) a rozhodol,

že žalobca má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 95,08 % (tretí výrok).
1.1. Z dôvodov rozsudku vyplýva, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 15. 04. 2016 domáhal
od žalovaných spoločného a nerozdielneho zaplatenia sumy 20.203,04 Eur spolu s úrokom vo výške
6,99 % ročne zo sumy 20.203,04 Eur od 30. 12. 2015 do zaplatenia, 5 % ročným úrokom z omeškania
zo sumy 20.203,04 Eur od 30. 12. 2015 do zaplatenia a náhradou trov konania. V dôvodoch žaloby
žalobca uviedol, že na základe zmluvy o stavebnom sporení č. XXXXXXXX/XXXX na cieľovú sumu
19.100,- Eur a žiadosti o poskytnutie úveru uzatvoril so žalovanými zmluvu o spotrebiteľskom úvere k

číslu úverovej zmluvy XXXXXXXX/XXXX a poskytol im medziúver v zmysle Všeobecných obchodných
podmienokprestavebnésporenieR.vovýške19.100,-Eurpriúrokovejsadzbe6,99%p.a.. Žalovanísa
zaviazali splácať poskytnutý úver pravidelnými mesačnými splátkami, pričom podľa čl. III. bod 4 zmluvy
je splátka splatná vždy prvý deň kalendárneho mesiaca a považuje sa za zaplatenú včas, ak je pripísaná
na úverový účet do 16. dňa v príslušnom mesiaci. Začiatok splácania bol v súlade s čl. III. bod 2 zmluvy
určený na 01. 06. 2015. Žalovaní v priebehu roku 2015 porušili zmluvnú povinnosť splácať úver riadne a
včas, preto žalobca v súlade s čl. VIII bod 3 zmluvy a § 12 ods. 2 Všeobecných obchodných podmienok

pre stavebné sporenie R. požiadal dňom 29. 12. 2015 o okamžité splatenie úveru v celkovej výške
20.203,04 Eur a zároveň zvýšil úrokovú sadzbu o 5 % ročne nad pôvodne dohodnutú úrokovú sadzbu.
Žalobcomuplatňovanáúrokovásadzbatedapozostávazriadnehoúrokuvovýške6,99%ročnevsúlades § 497 Obchodného zákonníka a úrokov z omeškania vo výške 5 % ročne v súlade s § 369 ods. 1
Obchodného zákonníka.
1.1.1. Žalovaní v písomnom vyjadrení k žalobe nárok žalobcu neuznali. Uviedli, že zmluva o

spotrebiteľskom úvere je spotrebiteľská zmluva, ktorá je v rozpore so zákonom, oni jej obsah ako
spotrebitelia nemohli ovplyvniť a obsahuje neprijateľné podmienky, ktoré bližšie nekonkretizovali.
Splátka úveru nie je rozdelená na istinu a úrok, preto mali za to, že v zmysle zákona o spotrebiteľských
úveroch je úver bezúročný a bez poplatkov.
1.1.2. Žalobca v písomnom vyjadrení zo dňa 03. 10. 2016 nesúhlasil s názorom žalovaných o tom,

že na úverový vzťah je potrebné použiť ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch a poskytnutý
medziúver je bezúročný. Mal za to, že zmluvu treba posudzovať podľa Obchodného zákonníka, nakoľko
úver je absolútny obchod v zmysle § 261 ods. 6 písm. d) Obchodného zákonníka. Zdôraznil, že v zmysle
bankového povolenia je oprávnený poskytovať zásadne len účelovo viazané finančné prostriedky na
tzv. stavebné účely. Práve toto špecifikum má za následok nemožnosť aplikácie ustanovení zákona
o spotrebiteľských úveroch na vzťah medzi žalobcom a žalovanými, nakoľko v zmysle § 1 ods. 3

písm. d) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch sa tento zákon nevzťahuje na úver,
ktorého účelom je nadobudnutie alebo zachovanie vlastníckych práv k nehnuteľnosti alebo výstavba
nehnuteľnosti. Poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Obdo/67/2013 zo dňa 28. 10. 2014, v ktorom
Najvyšší súd v celom rozsahu akceptoval tvrdenia žalobcu v obdobnej veci a priznal mu uplatnený
nárok v celom rozsahu, keď sa vysporiadal aj s postupom žalobcu ohľadne žiadosti o okamžité splatenie

úveru a následne uplatňovaného riadneho úroku aj úroku z omeškania. Poukázal na ďalšie rozhodnutia
krajských súdov, ktorými bol priznaný riadny úrok aj úrok z omeškania (napr. rozhodnutie Krajského súdu
v Banskej Bystrici sp. zn. 12Co/134/2014, Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6Co/566/2014).
1.2. Skutkovo mal okresný súd preukázané, že strany sporu dňa 23. 04. 2015 uzatvorili na základe
žiadosti žalovaných zmluvu o spotrebiteľskom úvere ku zmluve o stavebnom sporení č. XXXXXXXX

(ďalej „zmluva“), na základe ktorej žalobca poskytol žalovaným na preklenutie obdobia do pridelenia
cieľovej sumy a vzniku nároku na stavebný úver medziúver vo výške 19.100,- Eur s fixnou úrokovou
sadzbou 6,99 % ročne. Podľa článku I bod 3 zmluvy sa klienti zaviazali finančné prostriedky medziúveru
použiť výhradne na účel uvedený v § 1 ods.2 Všeobecných obchodných podmienok pre stavebné
sporenie R. (ďalej „VOP“), konkrétne na rekonštrukciu nehnuteľnosti. Podľa čl. III zmluvy sa vyplatená

časť medziúveru začína úročiť dňom jeho vyplatenia a klienti sa zaviazali splácať poskytnutý medziúver
celkovou odporúčanou mesačnou sumou 201,- Eur, ktorú stavebná sporiteľňa rozúčtuje na sporiteľský
a medziúverový účet. V čl. III bod 3 zmluvy sa klienti zaviazali počas celej doby splácania medziúveru
realizovať mesačne platbu vo výške 0,58 % z cieľovej sumy na medziúverový účet na úhradu úrokov
a poplatkov súvisiacich s medziúverom a v čl. IV bod 2 zmluvy realizovať počas trvania medziúveru

odporúčaný mesačný vklad na sporenie vo výške 0,47 % z cieľovej sumy. Splátka je splatná vždy 1. deň
príslušného mesiaca, pričom musí byť uhradená v prospech stavebnej sporiteľne a pripísaná na účte
klienta do 16. dňa príslušného mesiaca. Ak klienti nezaplatia niektorú zo splátok podľa článku III., alebo
V. zmluvy, na základe upomienky po dobu dlhšiu ako 3 mesiace, je stavebná sporiteľňa podľa čl. VIII
bod 3 zmluvy oprávnená požadovať okamžité splatenie úveru. Podľa čl. VIII. bod 4 písm. a), stavebná

sporiteľňa má právo požadovať okamžité splatenie aj v prípadoch uvedených v § 12 ods. 2 VOP (napr.
ak poberateľ medziúveru v určených termínoch mešká so zaplatením dvoch splátok alebo nezaplatí
niektorú zo splátok na základe upomienky po dobu dlhšiu ako 3 mesiace). V prípade žiadosti o okamžité
splatenie úveru sa v zmysle čl. VIII bod 6, 7 zmluvy zvyšuje platná úroková sadzba zostatku medziúveru
o 5 % p. a. nad pôvodne dohodnutú úrokovú sadzbu od dátumu žiadosti o okamžité splatenie a klient

sa zaväzuje splatiť celý zostatok pohľadávky aj s príslušenstvom na základe výzvy stavebnej sporiteľne.
Článok X, bod 1 písm. e) zmluvy obsahuje vyhlásenie klientov, že ich stavebná sporiteľňa informovala,
že si v zmysle jej Sadzobníka poplatkov účtuje poplatok za poskytnutie medziúveru/stavebné úveru,
poplatok za vedenie medziúverového/úverového účtu, poplatok za zmenu v poistení, poplatky za
upomínanie v prípade neuhradenia splátky (1. upomienka, 2. upomienka, upomienka - výzva na úhradu

nedoplatku, ďalšia upomienka, žiadosť o okamžité splatenie úveru). V článku VII zmluvy sa klienti
zaviazali počas celej doby splácania medziúveru podľa článku III. a stavebného úveru podľa článku V.
zmluvy splácať mesačnú splátku zvýšenú o konštantný príplatok na poistné v dohodnutom rozsahu.
Listom zo dňa 26. 11. 2015 žalobca upozornil žalovaných, že ak do 15. 12. 2015 neuhradia dlh vo
výške 596,26 Eur, v súlade s § 12 ods. 2 VOP má právo žiadať okamžité splatenie zostatku úveru v

predpokladanejvýške20.153,54Eur.Žalobcavyhlásilmimoriadnusplatnosťúverukudňu29.12.2015a
požadovalokamžitévráteniedlžnejsumyvrátanepríslušenstva,ktorákudňu29.12.2015predstavovala
20.203,04 Eur. O tejto skutočnosti upovedomil žalovaných listom zo dňa 29. 12. 2015, doručeným
žalovanému 1/ 04. 01. 2016, žalovanej 2/ 05. 01. 2016. Žalobca poskytol žalovaným medziúver spoluvo výške 19.100,- Eur /dňa 28. 04. 2015 na účet žalovaného 1/ 15.280,- Eur a dňa 19. 05. 2015 3.820,-
Eur/. Žalovaní uhradili v dňoch 12. 06. 2015 a 13. 07. 2015 po 209,- Eur, dňa 18. 09. 2015 a 23. 12. 2015
po 20,- Eur a 14. 10. 2015 sumu 10,- Eur, celkom 468,- Eur. Z výpisu účtu vyplýva, že im boli účtované

poplatky spolu vo výške 496,10 Eur, z toho poplatok za poskytnutie medziúveru 229,20 Eur, poplatok
za upomienku dňa 31. 08. 2015 vo výške 15,- Eur, 4x poplatok za upomienku á 20,- Eur (30. 09. 2015,
31. 10. 2015, 26. 11. 2015, 29. 12. 2015), poplatok za uzavretie zmluvy 171,90 Eur. Zo sumáru obratov
na sporiteľskom a medziúverovom účte za rok 2015 vyplynula žalovaná suma 20.203,04 Eur, ustálená
po zohľadnení úhrad žalovaných vo výške 468,- Eur a preúčtovaní 163,82 Eur zo sporiteľského účtu.

Súčasťou žalovanej sumy sú aj poplatky za upomienky (95,- Eur), poplatok za uzavretie zmluvy (171,90
Eur) a poplatok za poskytnutie medziúveru (229,20 Eur). Žalovaní po zosplatnení úveru neuhradili nič.
1.3. Po citácii § 1 ods. 3 písm. d) zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy,
§ 2 ods. 2 zákona č. 310/1992 Zb., § 497 Obchodného zákonníka, § 39, § 52 ods. 1, 2, § 53 ods.
1, 2, 3, 5, § 54 ods. 1, 2, § 121 ods. 3, § 517 ods. 2 a § 796 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej
iba „OZ“) okresný súd vyhodnotil zmluvu o spotrebiteľskom úvere ku zmluve o stavebnom sporení č.

XXXXXXXX zo dňa 23. 04. 2015 za úverovú zmluvu v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka aj za
spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 a nasl. OZ, keďže žalobca pri jej uzatváraní konal v rámci predmetu
svojej podnikateľskej činnosti a žalovaní - fyzické osoby nekonali pri uzatváraní zmluvy v rámci predmetu
svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Aj keď ide o tzv. absolútny obchod spadajúci pod
režim Obchodného zákonníka, Obchodným zákonníkom sa podľa súdu prvej inštancie tento zmluvný

vzťah neriadi. Poukázal na novelizáciu Občianskeho zákonníka zákonom č. 102/2014 Z. z. s účinnosťou
od 01. 04. 2015, podľa ktorej (§ 52 ods. 2) sa na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ
vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy
obchodného práva. Zdôraznil, že podľa dôvodovej správy bolo cieľom prijatia tejto právnej úpravy
odstránenie výkladových rozporov v otázke použitia Občianskeho alebo Obchodného zákonníka na

spotrebiteľskévzťahy,snimisúvisiacevzťahyaosobitnevzťahytzv.akcesorickéhocharakteru.Citované
ustanovenie sa pritom, vzhľadom na chýbajúce prechodné ustanovenia, vzťahuje aj na právne vzťahy
založené pred účinnosťou tohto právneho predpisu (viď rozsudok NS SR 8MCdo/13/2014 zo dňa 28.
05. 2015). Súd preto v súlade s § 52 ods. 2 treťou vetou Občianskeho zákonníka, so zreteľom na §
54 ods. 1, 2 OZ v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy na daný právny vzťah aplikoval zákon

č. 310/1992 Zb. o stavebnom sporení a Občiansky zákonník. Konštatoval, že zákon č. 129/2010 Z.
z. sa v zmysle jeho § 1 ods. 3 písm. d) na daný zmluvný vzťah nevzťahuje, keďže medziúver bol
poskytnutý za účelom rekonštrukcie nehnuteľnosti. Námietka žalovaných o bezúročnosti úveru pre
chýbajúcu náležitosť zmluvy v zmysle § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z. z. teda nebola dôvodná.
1.3.1. Pre porušenie zmluvy žalovanými, ktorí sa dostali do omeškania s úhradou viac než dvoch splátok

po dobu dlhšiu ako 3 mesiace (riadne a včas boli uhradené iba prvé dve splátky) žalobca v súlade s čl.
VIIIbod3vspojenís§12bod2VOPa§53ods.9OZvyhlásilmimoriadnusplatnosťúverukudňu29.12.
2015. Nakoľko žalobca napriek výzve súdu nešpecifikoval, čo konkrétne tvorí žalovanú sumu 20.203,04
Eur, súd vychádzal z údajov uvedených vo výpisoch zo sporiteľského a medziúverového účtu za rok
2015 a žalovaným uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi čiastku 19.706,94 Eur (20.203,04 Eur - poplatky

496,10 Eur) spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne odo dňa nasledujúceho po mimoriadnom
zosplatnení úveru, t.j. od 30. 12. 2015 do zaplatenia, pričom žalovaných ako spoludlžníkov zaviazal na
plnenie spoločne a nerozdielne.
1.3.2. Okresný súd žalobu zamietol v časti poplatkov 496,10 Eur s úrokom z omeškania, lebo účtovanie
poplatkov (za upomienky, za uzavretie zmluvy, za poskytnutie medziúveru) žalobca nijako neodôvodnil.

Sadzobník poplatkov, na ktorý odkazuje čl. X bod 1 písm. e) zmluvy predložený nebol. Žalobca neuniesol
dôkaznú povinnosť, povinnosť tvrdenia ani relevantným listinným dôkazom nepreukázal nárok na
zaplatenie účtovaných poplatkov čo do dôvodu a výšky 496,10 Eur. Súd tiež uviedol, že v prípade, že
tieto poplatky boli účtované podľa Sadzobníka poplatkov, neboli individuálne (a teda ani platne) zmluvne
dojednané (žalobca nepreukázal opak).

1.3.2. Žaloba bola zamietnutá aj v časti zmluvného úroku 6,99 % ročne zo sumy 20. 203,04 Eur od
30. 12. 2015 (po vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru) do zaplatenia, pretože zmluvné úroky sú v
zmysle § 121 ods. 3 OZ príslušenstvom, ktoré nemožno ďalej úročiť úrokom z omeškania (duplicitné
úročenie).Predčasnýmzosplatnenímúveružalobcazískalmožnosťdomáhaťsauspokojeniacelejsvojej
pohľadávkyodžalovanýchihneď,nemávšakprávopožadovaťpozosplatnenízmluvnedohodnutéúroky,

ale len úroky z omeškania. V tejto súvislosti napr. Ústavný súd v uznesení zn. IV. ÚS 476/2012 z 18.
09. 2012 odobril názor odvolacieho a prvoinštančného súdu, podľa ktorého patria veriteľovi úroky len do
splatnosti dlhu, následne sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný platiť iba úroky z omeškania (R
59/1998, 4Obo 143/1998). V prípade, ak je v zmluve dohodnuté niečo iné, takéto zmluvné dojednanie jeneplatné v zmysle § 53 ods. 5 OZ, nakoľko takáto zmluvná podmienka nebola individuálne dojednaná a
je v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany. Taktiež podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 4Obo 143/1998 dohodnuté úroky, t. j. zmluvné úroky z poskytnutých prostriedkov patria

len do splatnosti dlhu, resp. jeho splátok. Od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z
omeškania. Rovnaký záver vyslovili súdy opakovane (viď napr. rozhodnutie Krajského súdu Prešov
sp. zn. 6Co/190/2014 zo dňa 30. 06. 2015, rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 7Co/132/2016 zo
dňa 26. 01. 2017 alebo rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica vo veci totožného žalobcu sp. zn.
15Co/439/2016 zo dňa 15. 02. 2017). Rozhodnutie NS SR, na ktoré poukázal žalobca (3Obdo 67/2013

zo dňa 28. 10. 2014) bolo vydané pred zmenou právnej úpravy (novela č. 102/2014), teda neaktuálne.
1.4. Výrok o nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie zdôvodnil ustanovením § 255 ods.
2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), podľa ktorého ak mala strana vo veci úspech len
čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na
náhradu trov konania právo. Konštatoval, že v konaní bol úspešnejší žalobca (v rozsahu 97,54 % - o
19.706,94 Eur), menej úspešní žalovaní (v rozsahu 2,46 % - o 496,10 Eur), preto žalobcovi priznal voči

žalovaným nárok na náhradu trov konania v rozsahu čistého úspechu žalobcu 95,08 % (97,54 % - 2,46
%). O výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozsudku súdny úradník samostatným
uznesením (§ 262 ods. 2 CSP).

2. Žalobca v odvolaní podanom včas proti druhému a tretiemu výroku rozsudku súdu prvej inštancie

navrhol, aby ich odvolací súd v zmysle § 388 CSP zmenil tak, že žalobe vyhovie aj vo zvyšnej časti a
žalobcovi prizná proti žalovaným nárok na náhradu trov celého konania.
2.1. Tvrdenie o tom, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP) odôvodnil tým, že nároky, ktorých zaplatenie
súd žalobcovi nepriznal, majú svoj právny základ vo vykonaných dôkazoch. Poplatok za poskytnutie

medziúveru v sume 229,20 Eur je výslovne uvedený v prílohe č. 1 aj v prílohe č. 2 zmluvy o úvere.
Poplatok za uzavretie zmluvy v sume 171,90 Eur je výslovne uvedený v § 4 VOP, jeho konkrétna
suma bola žalobcom vyčíslená a preukázaná výpisom z účtu z úverovej zmluvy za rok 2015. Nárok
na zaplatenie upomienok žalobca vo vzťahu k právnemu titulu preukázal v článku VIII. v spojení
s článkom X. ods. 1 písm. e) zmluvy, jeho výšku vyčíslil a preukázal výpisom z účtu z úverovej

zmluvy za rok 2015. Záver súdu prvej inštancie, podľa ktorého žalobca nárok na zaplatenie časti istiny
496,10 Eur nepreukázal čo do dôvodu a výšky nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Právny dôvod
všetkých uplatnených poplatkov vyplýva zo zmluvy a z VOP, v Sadzobníku je uvedená len ich výška.
Nepredloženie Sadzobníka nie je dôvodom pre zamietnutie časti nároku. Súd vo výzve z 24. 05. 2016
(zaslanej v zmysle úpravy podľa O. s. p.) od žalovaného žiadal za účelom preukázania výšky žalovanej

sumy predložiť výpis z účtu, nie Sadzobník.
2.2. Pri odvolacom tvrdení o nesprávnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie (§ 365 ods. 1
písm. h) CSP) vo vzťahu k zamietnutiu žaloby v časti o zaplatenie úrokov z úveru poukázal na článok
III. ods. 1 úverovej zmluvy v spojení s § 497 a § 503 ods. 1, 3 Obchodného zákonníka. Zdôraznil,
že povinnosť platiť úroky je kogentným ustanovením Obchodného zákonníka, nie dohodou zmluvných

strán. Pri zmluve o úvere je na rozdiel od zmluvy o pôžičke bezúročnosť vylúčená. Splatnosť záväzku
upravuje § 563 Občianskeho zákonníka. V zmluve o úvere neexistuje dohoda o tom, dokedy sa platí
úrok z úveru (t. j. keď je splatný). Občiansky zákonník neobsahuje žiadne ustanovenie, z ktorého by
bolo možné zistiť, kedy a za aké obdobie je úrok splatný. Keďže veriteľ nemôže určiť čas plnenia podľa
Občianskeho zákonníka, použije sa § 502 a § 503 Obchodného zákonníka. Za nesprávny právny záver

označil konštatovanie okresného súdu, že „zmluvné úroky predstavujú príslušenstvo v zmysle § 121 ods.
3 OZ, ktoré nemožno ďalej úročiť úrokom z omeškania (duplicitné úročenie). .... V prípade, ak je v zmluve
dohodnuté niečo iné, takéto zmluvné dojednanie je neplatné v zmysle § 53 ods. 5 OZ, nakoľko takáto
zmluvná podmienka nebola individuálne dojednaná a je v neprospech spotrebiteľa ako slabšej strany
sporu“. Súd sa teda zaoberal určením neplatnosti zmluvného dojednania podľa § 53 ods. 5 Občianskeho

zákonníka, ktoré zmluva o úvere neobsahuje. Posúdenie žalovaného úroku z úveru, z ktorého žalobca
nežiada zaplatenie úroku z omeškania ako duplicitného úročenia možno vyhodnotiť len ako nesprávne
právne posúdenie. Argumentácia súdu prvej inštancie (predčasným zosplatnením úveru žalobca získal
na jednej strane možnosť domáhať sa ihneď uspokojenia celej pohľadávky voči žalovaným, zároveň
voči nim nemá právo požadovať dohodnuté úroky, ale len úroky z omeškania) nezohľadňuje rozhodnutie

NS SR sp. zn. 3Obdo 67/2013, svoje rozhodnutie opiera o raritné a tendenčné rozhodnutia krajských
súdov. Odvolateľ poukázal na uznesenie NS SR z 01. 07. 2000 sp. zn. 4Obo 143/98, ktorý, hoci sa
nezaoberal prípustnosťou paralelného úročenia istiny popri úrokoch z omeškania vo svojom rozhodnutí
uviedol, že po vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru zmluvné úroky predstavujú príslušenstvo v zmysle§121ods.3Občianskehozákonníka,ktorénemožnoďalejúročiť.Vzhľadomnaoslabovanienormatívnej
sily právneho názoru v rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR s ohľadom na dynamický vývoj právnej
doktríny by sudcovia nemali zotrvávať na neaktuálnom právnom názore, s povinnosťou zvážiť, či daný

právny názor je súčasťou konštantnej judikatúry, alebo len jediným izolovaným rozhodnutím. Podľa
rozsudku NS ČR z 27. 06. 2007 sp. zn. 33Odo 657/2005 a z 24. 07. 2014 sp. zn. 33Cdo 1401/2014
úroky aj úroky z omeškania môžu byť veriteľom požadované vedľa seba bez ohľadu na skutočnosť, či
ide alebo nie o občianskoprávny vzťah. Súdom prvej inštancie označené rozhodnutia krajských súdov
odvolateľ označil za tendenčné. Vytkol súdu prvej inštancie, že na rozdiel od tendenčných rozhodnutí

krajských súdov „neuznáva“ rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Obdo 67/2013 z 28. 10. 2014, ktoré je podľa
jeho názoru nerelevantné z dôvodu novelizácie Občianskeho zákonníka zákonom č. 102/2014 Z. z..
Odvolateľ poukázal na uznesenie Krajského súdu v Košiciach z 24. 01. 2014 sp. zn. 4Cob/146/2013,
rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 31. 10. 2013 sp. zn. 43Cob/186/2013, rozsudok Krajského
súdu v Prešove z 11. 10. 2012 sp. zn. 14Co/83/2012, uznesenia Krajského súdu v Žiline sp. zn.
7Co/340/2011 z 13. 03. 2012, alebo 11Co/457/2015 zo dňa 14. 12. 2015, relevantné časti ktorých

citoval. Uviedol tiež, že jazykovým výkladom druhej vety § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka možno
jednoznačne dospieť k záveru o povinnosti dlžníka platiť úroky až do skutočného vrátenia poskytnutých
peňažných prostriedkov. Rozhodnutie súdu prvej inštancie nezohľadňuje, že protiprávny stav vyvolali
žalovaní svojím nezodpovedným správaním, ktorého prirodzeným následkom je sankcia. Žalobca bol
nútený vyhlásiť predčasnú splatnosť úveru ako jediný sankčný mechanizmus v podobe tzv. straty výhody

splátok.
2.3. Odvolateľtiežtvrdil,ževyhlásenímpredčasnejsplatnostiúverunedochádzakzániku(predčasnému
ukončeniu) zmluvy. Stav, keď žalovaní naďalej užívajú (nevracajú) poskytnuté finančné prostriedky a
žalobca nimi fakticky nedisponuje nie je dôvodom na nepriznanie zmluvne dohodnutých úrokov. Uviedol
rozsiahle citácie z odbornej literatúry k problematike platenia úroku a problematike platenia úroku popri

úrokoch z omeškania. Napokon zdôraznil, že vychádzajúc zo záverov súdu prvej inštancie by bolo
postavenie dlžníkov v prípade porušenia záväzku (nesplácanie úveru) lepšie, než v prípade riadneho
plnenia povinnosti.

3. Súdne konanie bolo začaté za účinnosti procesného kódexu, ktorým bol Občiansky súdny poriadok

účinný do 30. 06. 2016. Od 01. 07. 2016 sú súdy povinné aplikovať Civilný sporový poriadok v zmysle
jeho prechodného ustanovenia § 470 ods. 1.

4. Na základe podaného odvolania krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP) vec prejednal v medziach
daných odvolaním, v rozsahu určenom ustanovením § 379 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa

§ 385 ods. 1 CSP a contrario za použitia § 177 ods. 2 písm. c) CSP a rozsudok okresného súdu
v odvolaním napadnutej časti podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. Odvolací súd
sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku (§ 387 ods. 2 CSP), so skutkovými a právnymi
závermi súdu prvej inštancie, ktorý v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie
prejednávanej veci a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP. Žalobca

v odvolaní neuvádza relevantné skutočnosti, ktoré by neboli zistené a vyhodnotené v konaní pred
súdom prvej inštancie. Na zdôraznenie správnosti rozsudku okresného súdu a vzhľadom na potrebu
vysporiadať sa s tvrdeniami žalobcu v odvolaní odvolací súd dopĺňa ďalšie dôvody.

5. Odvolacie námietky týkajúce sa vád v skutkových zisteniach súdu prvej inštancie sa môžu

prejaviť v nevykonaní navrhnutých dôkazov potrebných na zistenie rozhodujúcich skutočností, alebo v
nesprávnom hodnotení dôkazov, ktoré vyústilo do nesprávnych skutkových zistení.

6. Obligatórnou náležitosťou žaloby a súčasťou plnenia dôkaznej povinnosti je aj opis rozhodujúcich
skutočností a označenie dôkazov, ktorých sa žalobca domáha. Neznamená to povinnosť uvádzať

správnu právnu kvalifikáciu žalovaného nároku, ale povinnosť tvrdiť rozhodujúce skutočnosti (údaje
nutné pre to, aby bolo jasné, o čom a na akom podklade má súd rozhodnúť), z ktorých sa nárok
vyvodzuje. Žalobca má povinnosť opísať skutok, na ktorého základe uplatňuje svoj nárok v rozsahu
umožňujúcom jeho jednoznačnú individualizáciu (rozhodnutie NS ČR z 21. 05. 1996, sp. zn. 2Cdon
245/96). V dôsledku aplikácie prejednacej zásady majú strany v občianskom súdnom konaní povinnosť

tvrdenia a na ňu nadväzujúcu dôkaznú povinnosť ohľadom skutočností, z ktorých existencie vyvodzujú
pre seba priaznivé právne dôsledky. Nesplnenie tejto povinnosti má za následok vynesenie rozhodnutia
nepriaznivého pre tú sporovú stranu, ktorá svoju procesnú povinnosť nesplnila.7. Z obsahu spisu vyplýva, že súčasťou žalobných tvrdení poskytnutých žalobcom v žalobe nie je
zaplatenie poplatkov. Žalobca v opise skutkových okolností uvádza právny titul uplatneného nároku
(zmluva o stavebnom sporení č. XXXXXXXX/XXXX a zmluva o spotrebiteľskom úvere), na základe

ktorého žalovaným poskytol medziúver s výškou 19.100,- Eur pri úrokovej sadzbe 6,99 % ročne. Ďalej
tvrdil omeškanie žalovaných so splácaním pravidelných mesačných splátok, o vyzvaní na úhradu celého
zostatku úveru výzvou z 26. 11. 2015 a na okamžité splatenie celého zostatku úveru vo výške 20.203,04
Eur dňa 29. 12. 2015 a uplatňovaní si zvýšenej úrokovej sadzby. Je pravdou, že výzvou z 24. 05.
2016 (č. l. 65 súdneho spisu) bol žalobca vyzvaný okrem špecifikácie žalovanej sumy na preukázanie

nároku čo do výšky relevantným listinným dôkazom (napríklad výpisom z účtu). V podaní z 10. 06. 2016
žalobca síce uvádza, že predložený prehľad splácania úveru preukazuje, aké jednotlivé položky boli
žalovaným účtované v jednotlivých rokoch a v akej výške, napríklad poplatok za vedenie účtu, poplatky
za upomienky, ale bez toho, aby tvrdil, že tieto sú súčasťou žalovaného nároku a v akej výške. Súd prvej
inštancie v odseku 33 odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku poukazuje na článok 10 ods. 1
písm. e) zmluvy, ktorý obsahuje odkaz na Sadzobník poplatkov. Odvolací súd dopĺňa, že toto zmluvné

dojednanie neobsahuje záväzok žalovaných platiť poplatky.

8. Vo vzťahu k zamietnutiu časti žaloby o zaplatenie úrokov z úveru odvolateľ namietol nesprávnosť
právneho posúdenia veci.
8.1. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery

a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 1Cdo 222/2009 zo dňa 26. februára 2010). Nesprávnym právnym posúdením sa potom rozumie
subsumovanie skutkového stavu pod normu hmotného alebo procesného práva, ktorá v hypotéze nemá
také predpoklady, aké vyplývajú zo zisteného skutkového stavu. Nesprávne právne posúdenie veci
konkrétne spočíva v tom, že súd použil nesprávnu právnu normu, alebo síce aplikoval správnu právnu

normu, ale ju nesprávne interpretoval, a napokon právnu normu síce správne vyložil, ale na zistený
skutkový stav ju nesprávne aplikoval (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 2MCdo 4/2009).
8.2. Správny je právny názor odvolateľa, že pri zmluve o úvere je na rozdiel od zmluvy o pôžičke
bezúročnosť vylúčená, pretože ide o základnú náležitosť úverovej zmluvy ako absolútneho obchodu.
8.2.1. Odborná verejnosť nedospela k jednoznačnému a zhodnému záveru, či veriteľovi patria zmluvne

dohodnuté úroky aj po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru. Odvolací súd súhlasí s odvolateľom aj
v tom, že pri rozhodovaní je potrebné zvážiť otázku, či je daný právny názor súčasťou konštantnej
judikatúry alebo len jediným izolovaným rozhodnutím. K uvedenej otázke však konštantná, ustálená
judikatúra vytvorená nie je. Odvolací súd pripomína, že za súčasť ustálenej judikatúry pre účely jej
záväznosti (a potreby odôvodnenia odchýlenia sa od záväzného názoru najvyššieho súdu) je potrebné

považovať určitý právny názor potvrdený najvyšším súdom opakovane (kedy ide o právny názor
najvyššieho súdu, nie jedného jeho senátu). Významnú hodnotu má aj to, či bolo takéto rozhodnutie
publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, teda bolo
pripomienkované predpokladaným spôsobom a odsúhlasené príslušným kolégiom, a je tak považované
za súčasť ustálenej judikatúry v obdobných veciach. Navyše je potrebné zdôrazniť, že nie každé

súdne rozhodnutie spadá pod širší pojem judikatúry. Pojem judikatúra zahŕňa publikované (v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky) rozhodnutia dotýkajúce sa určitej
otázky výkladu právnej normy, ktoré sú bezprostredne záväzné iba pre rozhodnutie v konkrétnej
veci, neformálne z nich však často súdy vychádzajú. Publikovanie rozhodnutia v Zbierke stanovísk
najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky je výsledkom dlhodobejšieho procesu

zahŕňajúceho riešenie konkrétnej právnej otázky nielen výkladom sporného ustanovenia súdmi, ale aj
napr. akademickou obcou, čo ho odlišuje od bežne zverejneného anonymizovaného rozhodnutia.
8.2.2. Žalobca v odvolaní pri nároku na úrok po zosplatnení úveru poukazuje a cituje množstvo
odbornej literatúry z obchodného práva. Právny vzťah strán sporu sa z titulu absolútneho obchodu
spravuje základnými ustanoveniami Obchodného zákonníka, zároveň je však potrebné aplikovať tie

ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie. Vzhľadom k argumentácii
odvolateľa o potrebe aplikácie § 502 ods. 1 a § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka odvolací súd
vo svojej odpovedi na túto argumentáciu uvádza, že úrok z úveru patrí len za požičanie peňazí, ku
ktorému po zániku zmluvného vzťahu nedochádza. Zmluvné úroky sú splatné spolu s istinou a doba
ich splatnosti sa zhoduje s dobou splatnosti úveru v zmysle § 503 Obch. zák., takže celková suma

úrokov musí byť zaplatená najneskôr zaplatením poslednej splátky úveru. Na tieto závery poukazujú aj
viaceré rozhodnutia Krajského súdu v Žiline, napr. sp. zn. 5Co/165/2013, 9Co/437/2013, 8Co/29/2013.
Vyhlásením mimoriadnej splatnosti úveru dlžník stráca výhodu splátok a vzniká mu povinnosť zaplatiť
dlh naraz. Veriteľ stráca nárok na úrok, ktorý by mu bol pri splácaní dlhu v splátkach platený dlhší čas(aj niekoľko rokov), na druhej strane získava nárok na zaplatenie celej istiny dlhu naraz a hneď (otázka
reálnosti jeho okamžitej vymožiteľnosti súvisí s predošlým skúmaním bonity klienta a so zabezpečením
úveru). Napokon aj rozhodnutie obchodnoprávneho senátu NS SR sp. zn. 4Obo 143/1998 (teda vydané

ešte v počiatkoch právnej úpravy spotrebiteľského práva), na ktoré poukazuje aj súd prvej inštancie,
poukazuje na to, že zmluvné úroky z poskytnutých peňažných prostriedkov patria len do splatnosti
dlhu. Od splatnosti dlhu je dlžník v omeškaní a vzniká jeho povinnosť platiť úroky z omeškania. Právny
názor súdu prvej inštancie, podľa ktorého zmluvné úroky predstavujú príslušenstvo pohľadávky v zmysle
§ 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, ktoré nemožno ďalej úročiť úrokom z omeškania vychádza

z rozhodnutia NS SR zo dňa 01. 07. 2000 sp. zn. 4Obo 143/1998. Aj keď ho odvolateľ označil za
vydané v rozpore s § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka, odvolací súd zdôrazňuje, že opäť ide o
rozhodnutie obchodnoprávneho (nie občianskoprávneho) senátu, ktoré je možné aplikovať práve na
špecifický spotrebiteľský právny vzťah.

10. S prihliadnutím na obsah odvolania a v ňom vytýkané nesprávnosti, ktoré nie sú len vecného

charakteru (dotýkajú sa správnosti právneho posúdenia veci), ale vo svojej podstate spochybňujú
presvedčivosť odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolací súd pristúpil k posúdeniu
argumentačnej „udržateľnosti“ rozhodnutia súdu prvej inštancie z pohľadu, či napĺňa záruky garantujúce,
že výkon spravodlivosti v danom prípade nie je arbitrárny (svojvoľný). V zmysle judikatúry považuje
ústavný súd za protiústavné a arbitrárne rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci

samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS
150/03, I. ÚS301/06).
10.1. Z odôvodnenia rozsudku napadnutého odvolaním vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami aj
úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. V hodnotení
skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, súd prvej inštancie ich

náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a náležite vyhodnotil. Argumentácia okresného súdu je
koherentná a jeho rozhodnutie konzistentné. Rozsudok súdu prvej inštancie je logický a presvedčivý,
premisy v ňom zvolené aj závery, ku ktorým na ich základe súd dospel sú prijateľné pre právnickú aj
laickú verejnosť.

11. Výrok rozsudku súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania je vydaný v súlade s platnou
právnou úpravou, správnym spôsobom bol zistený aj pomer úspechu a neúspechu strán sporu v konaní
v prospech žalobcu.

12. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 396 ods.

1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP a aplikoval zásadu zodpovednosti za výsledok (zásadu úspechu)
vyplývajúcu z ustanovenia § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol plne úspešný každý zo
žalovaných, preto každému z nich osobitne (procesné spoločenstvo žalovaných je samostatné, v zmysle
§ 511 ods. 1 Občianskeho zákonníka bol veriteľ oprávnený požadovať celé plnenie od ktoréhokoľvek z
nich) podľa uvedených zákonných ustanovení vznikol voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho

konania v celom rozsahu.

13. V zmysle ustanovenia § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd
prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

14. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).