Rozsudok – Zmluvy ,
Odmietajúce odvolanie Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 12. november 2019

Súd: Okresný súd Bratislava III
Spisová značka: 16C/214/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1316214270
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 11. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ivana Fekete

ECLI: ECLI:SK:OSBA3:2019:1316214270.9

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava III, v konaní pred sudkyňou Mgr. Ivanou Fekete, v spore žalobcu: L. X., nar.

XX.XX.XXXX, s pobytom P. Ú. XX, Q. P., zastúpeného Advokátska kancelária Ivan Syrový, s.r.o., IČO: 47
232 765, so sídlom Kadnárova 83, Bratislava, proti žalovanému 1/: T. K., nar. XX.XX.XXXX, s pobytom
J.T.D. XXXX/XX, B. a žalovanej 2/: T. U., nar. XX.XX.XXXX, s pobytom X. XXXX/XX, B., o zaplatenie
6.000 eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaní 1/ a 2/ sú povinní zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne istinu vo výške 6.000 eur,
zmluvné úroky spolu v sume 3.272,04 eur a úroky z omeškania vo výške 8 % ročne z istiny 4.000 eur od
26.06.2016 až do zaplatenia a 8 % ročne z istiny 2.000 eur od 03.10.2016 až do zaplatenia, a to všetko

v lehote do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Vo zvyšku súd žalobu zamieta.

III. Žalobcovi súd priznáva voči žalovaným 1/ a 2/ v plnom rozsahu nárok na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou zo dňa 23.08.2016, upravenou dňa 28.09.2016, ktorej zmenu súd pripustil uznesením zo
dňa 22.03.2017, sa žalobca domáhal, aby súd zaviazal žalovaných 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne na
zaplatenie sumy 6.000 euro, spolu so zmluvnými úrokmi v sume 4.500 eur a úrokmi z omeškania vo

výške 8 % ročne zo sumy 4.000 euro od 26.06.2016 do zaplatenia a zo sumy 2.000 euro od 02.10.2016
do zaplatenia.

2. Žalobca svoj žalobný návrh odôvodnil tým, že žalobca ako veriteľ a T. K.Ó., nar. XX.XX.XXXX, zomrelý
dňa XX.XX.XXXX, uzatvorili dňa XX.XX.XXXX Zmluvu o pôžičke vo výške 4 000 euro s dohodnutým
zmluvným úrokom 15 % ročne, s dobou splatnosti 5 rokov, tzn. do 25.06.2016. Dlžník - otec žalovaných,
zomrel dňa XX.XX.XXXX. Dedičské konanie bolo vedené súdnou komisárkou - notárkou P.. V. B. pod sp.

zn. XXD XX/XXXX na Okresnom súde Pezinok. Osvedčením o dedičstve zo dňa XX.XX.XXXX prešiel
záväzok dlžníka zaplatiť dlh žalobcovi na žalovaných. Žalobca si podaním zo dňa 10.04.2015 prihlásil
svoju pohľadávku zo zmluvy do predmetného dedičského konania. Žalobca prostredníctvom svojho
právneho zástupcu vyzval žalovaných na zaplatenie dlhu v sume 4.000 eur spolu so zmluvnými úrokmi,
pričom žalovaní si svoju povinnosť nesplnili. Okrem zmluvy o pôžičke zo dňa XX.XX.XXXX, žalobca
uzatvoril s otcom žalovaných aj zmluvu o pôžičke zo dňa XX.XX.XXXX, ktorej predmetom bola pôžička
v sume 2.000 eura a rovnaké zmluvné podmienky ako v predchádzajúcej pôžičke. Žalovaní boli vyzvaní

na zaplatenie tejto pôžičky dňa 29.10.2015, a to v lehote do 02.10.2016, avšak žalovaní ani túto pôžičku
nevrátili.3. Žalovaní vo vyjadreniach k veci samej zhodne namietli platnosť zmluvy o pôžičke. Ako dôvod
uviedli, že nebolo zrejmé, kedy došlo k odovzdaniu peňažných prostriedkov, keďže podľa žalovaných
v zmluve nie je jednoznačne a určito formulované, či išlo o prevzatie záväzku plniť zo zmluvy, resp.

prevzatie záväzku byť viazaný zmluvou o pôžičke alebo o prevzatie peňažných prostriedkov. Vzhľadom
na to, že zmluva o pôžičke je reálny kontrakt, bez preukázania reálneho odovzdania peňazí je takáto
zmluva neplatná, pričom podľa žalovaných žalobca takéto reálne odovzdanie peňažných prostriedkov
nepreukázal. Žalovaní taktiež namietal rozpor zmluvy o pôžičke s dobrými mravmi, resp. že išlo o
úžeru, a to z dôvodu dohodnutej výšky úrokov, ktorá podľa žalovaných bola neprimerane vysoká. Hoci

horná hranica úrokov nie je presne určená, všeobecné obmedzenie týchto úrokov možno nájsť v § 39a
Občianskeho zákonníka. Podľa žalovaných pri posúdení primeranosti úrokov je potrebné vychádzať
z porovnania dojednaného úroku s úrokovou mierou obvyklou v praxi peňažných ústavov, pričom
primerané úrokové sadzby poskytované bankami v čase uzatvorenia zmluvy boli vo výške približne
5 % ročne, a teda dojednané úroky predstavovali trojnásobok priemernej výšky úrokov bankách, na
základe čoho vykazovali prvky neprimeranosti a úžery podľa § 39a Občianskeho zákonníka. V tejto

súvislosti žalovaní poukázali aj na rozhodnutie NS ČR (33Odo 526/2011), podľa ktorého pri posúdení
primeranosti výšky úrokov je treba prihliadať na celkové okolnosti úkonu, jeho pohnútkam a účelu, najmä
je však potrebné porovnať dojednaný úrok s úrokovou mierou obvyklou v praxi peňažných ústavov.
Žalovaní konštatovali, že v súlade s dobrými mravmi je také konanie veriteľa, ktorý sa pri peňažnej
pôžičke uspokojí bez ohľadu na to, v akej situácii sa dlžník nachádza s primeranou výškou odplaty za

užívanie požičanej istiny a ktorý svoje voľné peňažné prostriedky mieni zhodnotiť obvyklým spôsobom.
Okrem toho konštatovali, že článok II. zmluvy o pôžičke je zmätočný, keďže z neho nebolo zrejmé
komu má dlžník plniť, čo spôsobilo neplatnosť tohto zmluvného dojednania. Žalovaní namietali aj to,
že nárok žalobcu v časti príslušenstva, ktoré vzniklo po smrti otca žalovaných je neoprávnený, keďže
zodpovednosť dedičov sa týka iba dlhov, ktoré vznikli do okamihu smrti poručiteľa, a preto sa podľa

žalovaných žalobca neoprávnene domáhal úrokov a úrokov z omeškania. Žalovaní ďalej poukázali
na okolnosti uzatvorenia zmluvy a účel samotnej pôžičky, keďže v čase uzatvorenia zmlúv mal otec
žalovaných 68 rokov a jeho jediným príjmov bol starobný dôchodok v sume 120 eur mesačne. Žil sám a
pod priemerné pomery obyvateľov SR. Z uvedeného príjmu splácal náklady spojené s užívaním domu,
stravu, ošatenie a lieky, pričom jeho príjem často krát nepostačoval na úhradu týchto nákladov, na

základe čoho bol otec žalovaných nútený si požičiavať peniaze od rodiny, avšak vždy len v primeranej a
rozumnej miere tak, aby ich vedel v primeranej lehote vrátiť. Nikdy však nebol schopný vrátiť mesačne
viac ako 10 eur. Vzhľadom na svoj vek, mal zníženú schopnosť posúdiť následky svojho konania, pričom
tieto okolnosti boli žalobcovi známe, keďže sa dlhodobo poznali. Vzhľadom na uvedené skutočnosti,
poskytnutím pôžičky otcovi žalovaným žalobca postupoval neobozretne a v rozpore s požadovanou

mierou poctivého konania, pričom využil životnú situáciu otca žalovaných, jeho neschopnosť rozoznať
realitu, rozumovú vyspelosť a tieseň. Žalovaná 2/ však konštatovala, že s otcom sa približne 20 rokov
nebavila, a to ani o veciach, ktoré sú predmetom tohto konania. Žalovaní poukázali aj na skutočnosť,
že žalobca sa snažil získať majetok otca žalovaných neprimeraným ručením podľa článku III. zmluvy.
Žalovaní odôvodnili nepoctivé konanie žalobcu a tým, že medzi osobnými vecami po zomrelom otcovi

žalovaných sa našla aj tzv. bianco zmluva o pôžičke zo dňa XX.XX.XXXX, ktorá je podpísaná osobou
žalobcu a osobou dlžníka, a to bez notárskeho overenia. Okrem toho poukázali aj na to, že záväzok
dedičov nie je solidárnym záväzkom podľa § 511 Občianskeho zákonníka.

4. Žalobca k námietkam žalovaných uviedol, že reálne odovzdanie peňazí otcovi žalovaných bolo

preukázané článkom I. zmluvy, z ktorého jednoznačne vyplývalo, že veriteľ požičiava (prenecháva)
dlžníkovi sumu 4 000 euro, a teda k odovzdaniu peňazí došlo, čo potvrdil otec žalovaných podpisom
na samotnej zmluve. Túto skutočnosť taktiež preukazovali aj dohody o zápočtoch úrokov zo dňa
13.07.2012, 27.03.2013 a 08.07.2014. Zároveň žalobca poukázal aj na to, že zmluva bola overená
notárom. K namietanej výške dohodnutých úrokov žalobca uviedol, že ukazovateľ výšky úrokov medzi

domácnosťami za rok 2011 pri spotrebiteľských úveroch od 1 do 5 rokov dosahujú priemernú výšku
12,89 % pri už poskytnutých úveroch a 10,68 % pri novoposkytnutých úveroch, na základe čoho
žalobca nepovažoval dohodnutý úrok medzi žalobcom a otcom žalovaných za neprimeraný. Zároveň
žalobca poukázal na to, že aplikácia § 39a Občianskeho zákonníka neprichádzala do úvahy, keďže toto
ustanovenie bolo zavedené až po uzatvorení zmlúv o pôžičke. K nemožnosti uplatňovať príslušenstvo

pohľadávky od dedičov žalobca uviedol, že žalovaní správne uviedli, že predmetom dedičstva nemôže
byť dlh vzniknutý po smrti poručiteľa, avšak príslušenstvo dlhu nie je dlhom v pravom zmysle slova,
nakoľko príslušenstvo dlhu je sekundárny záväzok, ktorá nie je nezávislý od primárneho záväzku a ide
o neoddeliteľnú súčasť primárneho záväzku. K namietaným okolnostiam uzatvoreniu zmluvy žalobcauviedol, že otec žalovaných nebol v tak zlej sociálnej situácii ako sa snažili žalovaní vykresliť. Okrem
starobného dôchodku si otec žalovaných totiž slušne privyrábal ako automechanik, klampiar a zvárač,
pričom predmetnú pôžičku si od žalobcu nebral na uspokojenie životných potrieb, ale na financovanie

dokončenia prerábky domu so súp. č. XXX, stojaceho na parcele reg. „C“ s parc. č. XX/X, zapísaného na
LV č. XX, obec Q. P., okres X., pričom toto tvrdenie bolo možné preukázať kolaudačnými rozhodnutiami,
čo navrhol žalobca vyžiadať od príslušného stavebného úradu. Žalobca ďalej poukázal aj na to, že
žalovaná v 2. rade sa o svojho otca dlhodobo nezaujímala, pričom podľa žalobcu ani len netušili, že
ich otec si požičiaval peniaze na opravu svojho domu. Žalobca na margu bianco zmluvy o pôžičke zo

dňa XX.XX.XXXX, túto vyplnenú a notársky overenú predložil súdu, pričom uviedol, že táto zmluva bola
uzatvorená za rovnakých podmienok ako zmluva o pôžičke zo dňa XX.XX.XXXX. Jediný rozdiel spočíval
v poskytnutej sume pôžičky. K namietanej pasívnej solidarite uviedol, že hodnota nadobudnutého
dedičstva podstatne prevyšuje hodnotu dlhu.

5. Súd vec prejednal na pojednávaní v neprítomnosti žalovaného 1/, ktorému bolo predvolanie na

pojednávanie doručené postupom podľa § 111 ods. 3 C.s.p., pričom strany sporu nemali ďalšie návrhy
na dokazovanie, súd po záverečných vyjadreniach podľa § 182 Civilného sporového poriadku (ďalej len
„C.s.p.“), vyhlásil dokazovanie za skončené a na pojednávaní dňa 12.11.2019 vo veci rozhodol (§ 219
ods. 2 prvej vety C.s.p.).

6. Vo veci súd vypočul právneho zástupcu žalobcu, právnu zástupkyňu žalovanej 2/, vykonal
dokazovanie výsluchom žalobcu a predloženými listinnými dôkazmi, a to: nevyplnenej zmluvy o pôžičke
zo dňa XX.XX.XXXX, zmluvy o pôžičke zo dňa XX.XX.XXXX, zmluvy o pôžičke zo dňa XX.XX.XXXX,
dohôd o zápočtoch úrokov zo dňa XX.XX.XXXX, XX.XX.XXXX a XX.XX.XXXX, prihlášky pohľadávky
do dedičského konania zo dňa XX.XX.XXXX, osvedčenia o dedičstve, oznámenia dedičského súdu zo

dňa XX.XX.XXXX, výziev na zaplatenie zo dňa 29.10.2015, prehľadu úrokových sadzieb a inzerátov,
na základe ktorého mal za preukázaný skutkový stav, z ktorého vychádzal pri posúdení sporného
nároku. Súd nevykonal dôkaz navrhnutý žalobcom - dopyt na príslušný stavebný úrad a vyžiadanie
kolaudačných rozhodnutí, ktorý súd vzhľadom na závery vykonaného dokazovania, považoval za
nadbytočný.

7. Súd mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že žalobca ako veriteľ a T. K., nar. XX.XX.XXXX
ako dlžník (ďalej už len ako „dlžník“ alebo „otec žalovaných“) uzatvorili dňa XX.XX.XXXX Zmluvu o
pôžičke (ďalej už len „zmluva č. 1“), a to za účelom dostavby a kolaudácie rodinného domu vo vlastníctve
dlžníka (nachádzajúci sa na parcele č. XX, na LV č. XX, so súpisným č. XXX vo Q.V. P.).

8. Z článku I. zmluvy č. 1 vyplývalo, že žalobca dňom podpísania tejto zmluvy požičal (prenechal)
dlžníkovi sumu 2 000 eur s dohodnutým úrokom vo výške 15 % ročne, pričom suma pôžičky bola do
zmluvy ručne dopísaná, vrátane jej slovného znenia.

9. Z článku II. tejto zmluvy zase vyplývalo, že dlžník dňom podpísania tejto zmluvy, t.j. dňa XX.XX.XXXX,
potvrdil prevzatie pôžičky v sume 2 000 eur a súčasne sa zaviazal predmetnú sumu spolu s dohodnutým
úrokom vo výške 15 % ročne vrátiť žalobcovi, resp. jeho právnemu nástupcovi a to do 5 rokov od
podpísania tejto zmluvy, tzn. do XX.XX.XXXX. Aj v tomto článku zmluvy č. 1 bola suma 2 000 eur
predstavujúca výšku poskytnutej pôžičky ručne dopísaná, pričom pravosť podpisov žalobcu a dlžníka

bola notársky osvedčená dňa XX.XX.XXXX notárkou P.. V. B. so sídlom v X..

10. Z článku III. tejto zmluvy vyplývalo, že v prípade nevrátania pôžičky dlžníkom žalobcovi, ručí dlžní
za pôžičku vyššie spomenutým rodinným domov, zároveň sa dlžník v článku IV. zaviazal nescudziť
predmetný rodinný dom, pričom podľa článku V. mal dlžník v prípade nevrátenia pôžičky a úrokov

nahradiť túto zmluvu kúpnou zmluvou, v ktorej výška pôžička a úrokov bude predstavovať kúpnu cenu
predmetnej nehnuteľnosti. Z článku VI. zmluvy č. 1 vyplývala dohoda zmluvných strán o pripisovaní
dlžných úrokov k istine poskytnutej pôžičke.

11. Žalobca a dlžník uzatvorili dňa XX.XX.XXXX ďalšiu Zmluvu o pôžičke (ďalej len „zmluva č. 2“), ktorá

obsahovo kopírovala zmluvu č. 1, okrem výšky poskytnutej pôžičky, ktorá pri zmluve č. 2 predstavovala
sumu 4 000 eur, ktorú sa dlžník zaviazal vrátiť s úrokmi vo výške 15 % ročne do piatich rokov, tzn.
do 24.06.2016. Údaj o výške pôžičky bol rovnako ako v zmluve č. 1 dopísaný ručne, pričom zmluva
č. 2 už neobsahovala dohodu o nahradení zmluvy o pôžičke kúpnou zmluvou na predmetný dom, vprípade ak dlžník pôžičku vrátane úrokov žalobcovi nevráti. Z článku II. a III. zmluvy č. 2 vyplývalo, že
dňom podpísania tejto zmluvy žalobca prenechal dlžníkovi sumu 4 000 eur a dňom podpisu tejto zmluvy
dlžník potvrdil prevzatie pôžičky v sume 4 000 eur, ktorú sa zároveň spolu s úrokmi zaviazal vrátiť v

hore uvedenej lehote.

12. Následne, v zmysle článku VI. zmluvy č. 1, žalobca a dlžník dohodami zo dňa XX.XX.XXXX,
XX.XX.XXXX a dňa XX.XX.XXXX, vykonali pripísanie úrokov vzniknutých z titulom zmluvy č. 1 k
istine poskytnutej pôžičky z titulu tejto zmluvy, na základe čoho celkom dlžná čiastka dlžníka ku

dňu XX.XX.XXXX z titulu zmluvy č. 1 predstavovala sumu 3 041,75 eura, z čoho suma 2 000 eur
predstavovala istinu pôžičky v sume 2 000 eur a suma 1 041,75 eura úroky.

13. Dňa XX.XX.XXXX dlžník zomrel, na základe čoho si žalobca obe pohľadávky zo zmluvy č. 1 a
zmluvy č. 2 prihlásil do konania o dedičstve, vedeného na Okresnom súde Pezinok pod sp. zn. XXD/
XX/XXXX, pričom žalovaní ako dedičia dlžníka nesúhlasili so zaradením pohľadávok žalobcu do pasív

dedičstva z dôvodu, že ich považovali za premlčané (čo v predmetnom konaní už nenamietali), zmluvy
uzatvorené v rozpore s dobrými mravmi a v núdzi, čo žalobcovi oznámil súd prejednávajúci dedičstvo
dňa XX.XX.XXXX.

14. Z Osvedčenia o dedičstve zo dňa XX.XX.XXXX vyplývalo, že žalovaní ako dedičia po zomrelom

dlžníkovi uzatvorili Dohodu o vyporiadaní dedičstva, ktorého čistá hodnota predstavovala sumu
197.584,30 eura s tým, že žalovaný 1/ nadobudol osobné motorového vozidlo a žalovaná 2/ pohľadávky
voči Poštovej Banke, a.s., vkladnú knižku a do spoluvlastníctva v podiele 1/2 k celku, nadobudol každý
z nich predmetný rodinný dom.

15. Žalobca následne dňa 29.10.2015 vyzval žalovaných na zaplatenie pohľadávok zo zmlúv č. 1 a 2.,
v celkovej sume 6.000 euro, vrátane úrokov vo výške 15 % ročne vyčíslených ku dňu 25.06.2016, a to
do 02.10.2016 pod následkom podania žaloby. Keďže žalovaní na výzvu žalobcu nereagovali, žalobca
dňa 23.08.2016 podal žalobu na zaplatenie sumy 4 000 eur spolu s úrokmi z titulu zmluvy č. 2, dňa
13.03.2017 rozšírenú aj o pohľadávku v sume 2 000 eur vrátane úroku z titulu zmluvy č. 1.

16.Zvýsluchužalobcuvyplývalo,žežalovaná2/saosvojhootca(dlžníka)nezaujímala,nehovorilasním
vyše 20 rokov, nevedela aký bol jeho zdravotný stav a sociálne pomery. Žalobca sa s dlžníkom poznal,
boli v podstate ako taká vzdialená rodina cez žalobcovu manželku a sestru. Býval blízko neho. Žalobca
poznal aj jeho situáciu. Mesto Q. P.Ú. tlačilo na dlžníka, aby skolaudoval rodinný dom. Navyše dlžník

viedol spor so svojím susedom P. Q. o pozemok a mal neustále nejaké finančné problémy. Na základe
toho dlžník chodil za žalobcom. Úplne prvá pôžička poskytnutá žalobcom dlžníkovi bola len tak spísaná
na papieri, ale keďže ju žalobcovi nevrátil a znova potreboval peniaze, druhú pôžičku už žalobca nechal
overiť u notára a pri tretej pôžičke zapracoval aj klauzulu o zabezpečení pôžičky. Žalobca veľakrát chcel,
aby mu dlžník vrátil pôžičku, alebo aspoň jej časť, prípade úroky, ale nemal peniaze. Žalobca mu vždy

peniaze odovzdal fyzicky v hotovosti pri podpise zmluvy. Peniaze v hotovosti mal žalobca k dispozícii,
keďže je podnikateľom v stavebninách, pričom dlžníkovi veľakrát pomohol aj tak, že mu poskytol materiál
na stavbu alebo opravu strechy. Výšku úrokov pri pôžičkách navrhol samotný dlžník, pričom zo strany
žalobcu nebol žiadny nátlak. Išlo o dohodu a urobil tak dobrovoľne. Žalobca uviedol, že žalovaného 1/
vôbec nepozná a žalovanú 2/ videl naposledy ako malé dieťa. Podľa žalobcu žalovaní 1/ a 2/ nemali

žiadnu vedomosť o chorobe svojho otca (dlžníka). Žalobca tvrdil, že dlžník to mal v hlave v poriadku,
všetkému rozumel a nebol obmedzený alebo nespôsobilý.

17. Podľa § 657 Občianskeho zákonníka zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené
podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého

druhu.

18. Podľa § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka pri peňažnej pôžičke možno dohodnúť úroky.

19.Podľa§3ods.1Občianskehozákonníkavýkonprávapovinnostívyplývajúcichzobčianskoprávnych

vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť
v rozpore s dobrými mravmi.20. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

21. Podľa § 39a Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.06.2014 neplatný je právny úkon
urobený fyzickou osobou nepodnikateľom, pri ktorom niekto zneužije tieseň, neskúsenosť, rozumovú
vyspelosť, rozrušenie, dôverčivosť, ľahkomyseľnosť, finančnú závislosť alebo neschopnosť plniť
záväzky druhej strany a dá sebe alebo inému sľúbiť alebo poskytnúť plnenie, ktorého majetková hodnota
je vzhľadom na vzájomné plnenie v hrubom nepomere.

22. Podľa § 879r Občianskeho zákonníka ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj právne vzťahy
vzniknuté pred 1. júnom 2014; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté sa však
posudzujú podľa predpisov účinných do 1. júna 2014. Na výkon záložného práva, ktoré vzniklo pred 1.
júnom 2014, sa použijú ustanovenia tohto zákona.

23. Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 30.05.2014 ustanovenia o
spotrebiteľských zmluvách,ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom
je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné
zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia,
sú neplatné.

24. Podľa § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie
peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na
finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Pri posudzovaní obdobnosti prípadov
sa prihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem

poskytnutých peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti.

25. Podľa § 460 Občianskeho zákonníka dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa.

26. Podľa § 470 ods. 1 Občianskeho zákonníka dedič zodpovedá do výšky ceny nadobudnutého

dedičstva za primerané náklady spojené s pohrebom poručiteľa a za poručiteľove dlhy, ktoré na neho
prešli poručiteľovou smrťou.

27. Podľa § 511 ods. 1 Občianskeho zákonníka ak právnym predpisom alebo rozhodnutím súdu je
ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté alebo ak to vyplýva z povahy plnenia, že viac dlžníkov má

tomu istému veriteľovi splniť dlh spoločne a nerozdielne, je veriteľ oprávnený požadovať plnenie od
ktoréhokoľvek z nich. Ak dlh splní jeden dlžník, povinnosť ostatných zanikne.

28. Pre zmluvu o pôžičke je charakteristické, že veriteľ prenecháva dlžníkovi určité množstvo druhovo
určených (zastupiteľných) vecí na voľné nakladanie, prípadne na spotrebovanie a dlžník sa zaväzuje

vrátiť veriteľovi po určitej dobe veci rovnakého druhu. Na rozdiel od zmluvy o úvere, zmluva o pôžičke
má reálnu a nielen konsenzuálnu povahu, z čoho vyplýva, že na vznik pôžičky sa predpokladá nielen
dohoda, ale aj skutočné odovzdanie predmetu pôžičky, a teda právnym dôvodom vzniku pôžičky je
odovzdanie druhovo určenej (zastupiteľnej) veci dlžníkovi veriteľom. K odovzdaniu predmetu pôžičky
pri peňažnej pôžičke môže dôjsť nielen fyzickým odovzdaní požičanej sumy, ale aj bezhotovostným

prevodom na účet dlžníka, prípade podľa dohody zmluvných strán aj na dlžníkom označený účet tretej
osoby, ku ktorému má dlžník dispozičné oprávnenie. Súdna prax dokonca pripúšťa aj možnosť, aby
peniaze, ktoré už boli odovzdané z iného dôvodu pred uzatvorením zmluvy o pôžičke a ktoré je dlžník
povinný vrátiť, predstavovali naďalej predmet pôžičky. Dôkazné bremeno o preukázaní uzatvorenia
zmluvy o pôžičke, ako aj skutočnosti, že podľa nej bolo dlžníkovi plnené, spočíva na veriteľovi. Uvedené

skutočnosti môže veriteľ preukázať písomnou zmluvou o pôžičke alebo dlžobným úpisom, ktorým sa
dlžník zaviazal na majetkové plnenie druhovo určených vecí - napr. peňazí, resp. výpisom z účtu v
prípadebezhotovostnéhoprevodupeňazídlžníkovi.Vprípade,akzmluvaopôžičkeobsahujevyhlásenie
dlžníka, že prevzatie pôžičky od veriteľa potvrdzuje svojím podpisom na zmluve, pričom o pravosti
podpisov zmluvných strán nebolo nutné pochybovať (dlžník pravosť podpisu nesporoval, resp. podpisy

boli úradne/notársky overené), odporuje pravidlám logického myslenia uveriť bez ďalšieho obrane
dlžníka, že predmet pôžičky od veriteľa neprevzal, resp. že takáto zmluva o pôžičke nie je dostatočným
dôkazom o prenechaní predmetu pôžičky dlžníkovi. Ak veriteľ takéto písomností nemá k dispozícii, musí
poskytnutie pôžičky preukázať inak, napr. výpoveďami svedkov.29. V danom prípade mal súd preukázané, že medzi žalobcom a dlžníkom (otcom žalovaných) došlo
v dňoch XX.XX.XXXX a XX.XX.XXXX k dohode o uzatvorení zmlúv o pôžičke v písomnej podobe,

čím zo strany žalobcu došlo k preukázaniu konsenzuálnej stránky/povahy zmlúv o pôžičke. Zároveň
z týchto zmlúv o pôžičke, konkrétne z článku I. vyplývalo, že žalobca ako veriteľ prenechal dlžníkovi
v prípade pôžičky č. 1 peňažné prostriedky v sume 2 000 eur a v prípade pôžičky č. 2 peňažné
prostriedkyvsume4000eur.ZčlánkuII.(vobochprípadochzmlúv)vyplývalo,žedlžníkpodpisomtýchto
zmlúv potvrdil prevzatie vyššie uvedených peňažných prostriedkov. Na základe toho žalobca ako veriteľ

a zároveň nositeľ dôkazného bremena, dôkazne preukázal naplnenie reálnej povahy uzatvorených
zmlúv o pôžičky, tzn. odovzdanie peňažných prostriedkov spolu v celkovej sume 6.000 eur v hotovosti
dlžníkovi a to pri podpise predmetných zmlúv. Posúdením týchto zistení, keď boli naplnené oba potrebné
predpoklady vzniku zmluvy o pôžičke, a to dohoda strán a skutočné odovzdanie predmetu pôžičky,
súd dospel k záveru, že medzi žalobcom a dlžníkom (otcom žalovaných), došlo v oboch prípadoch k
platnému uzatvoreniu zmluvy o pôžičke.

30. Ohľadom námietok žalovaných súd konštatuje, že z predmetných zmlúv o pôžičke určito,
jasne a zrozumiteľne vyplývalo, že podpisom predmetných zmlúv dlžník potvrdil prevzatie žalobcom
prenechaných peňažných prostriedkov (články I. a II.), ktoré predstavujú jednoznačný dôkaz o naplnení
reálnej povahy kontraktu - zmluvy o pôžičke. Súd podrobil články I. a II zmlúv o pôžičke gramatickému,

príp. teleologickému a logickému výkladu a dospel k záveru, že peňažné prostriedky boli dlžníkovi
odovzdané v hotovosti pri podpise zmluvy, čo jednoznačne vyplývalo z viet: „veriteľ dňom podpisu
tejto zmluvy požičiava (prenecháva) dlžníkovi sumu 4 000 eur“ a „dlžník dňom podpísania tejto zmluvy
potvrdzuje prevzatie pôžičky v sume 4 000 eur“. Potom na základe zmlúv č. 1 a č. 2 vznikla dlžníkovi
(otcovi žalovaných) povinnosť vrátiť žalobcovi poskytnuté peňažné poriedky v sume 2 000 eur, resp. 4

000 eur spolu s dohodnutým úrokom vo výške 15 % ročne, a to v dohodnutej lehote splatnosti 5 rokov.

31. Žalovaní však namietali dohodnutú výšku úroku ako neprimerane vysokú, na základe čoho
považovali zmluvy o pôžičke za neplatné pre ich rozpor z dobrými mravmi podľa § 39 Občianskeho
zákonníka, resp. z dôvodu úžery podľa § 39a Občianskeho zákonníka.

32. Všeobecne platí, že zmluva o pôžičke môže byť dohodnutá ako odplatná (úročná) alebo bezodplatná
(bezúročná). Výška úrokov pri zmluve o pôžičke sa spravidla určuje percentom zo sumy požičaných
peňažných prostriedkov (istiny) a týka sa ročného obdobia (ak zo zmluvy nevyplýva niečo iné). Výšku
úrokov Občiansky zákonníka vo všeobecnosti nelimituje, pričom ani iné právne predpisy takúto limitáciu

neustanovujú. Z toho však nemožno vyvodiť, že by výška úrokov nepodliehala žiadnemu obmedzeniu,
keďže aj v prípade dohody o úrokoch pri peňažnej pôžičke platí § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka,
teda že takáto dohoda nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi (rozsudok NS SR, sp. zn. 1 Cdo
57/2005). Pri posúdení primeranosti dohodnutej výšky úroku je treba prihliadať na celkové okolnosti
úkonu,jehopohnútkyaúčel,ktorýsledoval,najmäjevšakpotrebnéporovnaťdohodnutýúroksúrokovou

mierou obvyklou v praxi peňažných ústavov (rozsudku NS ČR, 33 Obdo 526/2001). Za neprimeranú a
teda odporujúcu dobrým mravom, treba považovať takú výšku úrokov, dohodnutú podľa § 658 ods. 1
Občianskeho zákonníka, ktorá podstatne prevyšuje úrokovú mieru v čase ich dojednania s prihliadnutím
na najvyššie úrokové sadzby uplatňované bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek (rozsudok NS
ČR, 21Cdo 1484/2004). V tomto rozhodnutí NS ČŘ zároveň konštatoval, že veriteľ koná v súlade s

dobrými mravmi, ak sa pri peňažnej pôžičke uspokojí s priemernou výškou odplaty za užívanie istiny,
teda chce poskytnuté peňažné prostriedky zhodnotiť bežným (obvyklým spôsobom), bez ohľadu na
to, v akej situácii sa dlžník nachádza, keďže v pozadí (každej) uzatvorenia pôžičky je ťaživá finančná
situácia dlžníka. Za neprimeraný úrok a teda za rozporný s dobrými mravmi považoval NS ČR úrok
vo výške 120 % ročne (20Cdo 474/2006), resp. úrok vo výške 60 % ročne (21Cdo 1484/2004), keďže

niekoľkonásobne prevyšovali hranicu obvyklých úrokových sadzieb uplatňovaných bankami, ktoré sa
pohybovali v rozmedzí 9 až 15,5 % ročne.

33. V danom prípade mal súd z priemerných úrokových mier z úverov bánk preukázané, že v mesiaci
06/11 bola priemerná výška úrokov pri nových spotrebiteľských a ostatných úveroch s lehotou splatnosti

od 1 do 5 rokov v hodnote 10,36 %, v mesiaci 10/11 v hodnote 10,71 % a pri spotrebiteľských úveroch
celkovo (teda nie len s poukazom na nové úvery) v mesiaci 06/11 v hodnote 12,90 % a v mesiaci 10/11 v
hodnote 12,86 %. To znamená, že obvyklá úroková sadzba uplatňovaná bankami v období uzatvorenia
zmlúv o pôžičke č. 1 a 2 bola v rozmedzí 10,36 až 12,86 %. Pri porovnaní obvyklej a dohodnutej výškyúrokov nemohol súd konštatovať, že by dohodnuté úroky podstatne prevyšovali úrokovú sadzbu, keďže
rozdiel medzi hornou hranicou obvyklej sadzby úroku (t.j. 12,86 %) a dohodnutým úrokom (t.j. 15 %)
predstavoval len 2,14 %, čo nemožno hodnotiť ako podstatné prevýšenie v zmysle vyššie uvedených

príkladov vychádzajúcich zo súdnej praxe, a už vôbec nie ako niekoľkonásobné prevýšenie. Súd na
základe uvedeného, posúdil dohodu o úrokoch obsiahnutú v oboch uzatvorených zmluvách o pôžičke
za platne uzatvorenú, ktorá nie je v rozpore s dobrými mravmi, a preto ani zmluvy č. 1 a č. 2 v čtejto
časti dohôd o výške úroku, nemožno považovať za neplatné podľa § 39 Občianskeho zákonníka.

34. Okrem toho žalovaní namietali neplatnosť dohody o úroku v zmluvách o pôžičke za úžeru podľa
§ 39a Občianskeho zákonníka. Vo všeobecnosti možno za úžernícke považovať také zmluvy, ktoré
zmluvná strana uzavrie zneužívajúc niečiu neskúsenosť, tieseň alebo rozumovú slabosť alebo niečie
rozrušenie, pričom dá sebe alebo niekomu inému poskytnúť alebo sľúbiť plnenie, ktorého hodnota
je v hrubom nepomere k hodnote vzájomného plnenia. Objektívnym znakom úžery je teda výrazný
- hrubý nepomer medzi vzájomnými plneniami, čo v prípade úročnej pôžička znamená, že úroky

niekoľkonásobne prevyšujú úrokové miery, ktoré za rovnaký druh pôžičiek poskytujú banky, pričom
subjektívne znaky úžery (neskúsenosť, tieseň alebo rozumovú slabosť alebo niečie rozrušenie) sa týkajú
tej zmluvnej strany, ktorá je úžerníckou zmluvou znevýhodnená, ktorou v prípade pôžičke je dlžník.

35. Keďže súd konštatoval, že dohodnuté úroky z oboch zmlúv o pôžičke nemožno považovať za

neprimerané z dôvodu, že podstatne, resp. niekoľko násobne neprevyšovali obvyklé úroky v praxi
peňažných ústav, nedošlo k naplneniu objektívneho znaku úžery - hrubého nepomeru vzájomných
plnení vyplývajúcich z uzatvorených zmlúv o pôžičke. Rovnako tiež žalovaní žiadnymi dôkaznými
prostriedkaminepreukázalinaplneniečoilenjednéhoprvkuzosubjektívnychznakov,tedažebyžalobca
pri poskytovaní pôžičiek využil dlžníkovu neskúsenosť, tieseň, rozumovú slabosť, vyspelosť, rozrušenie

a podobne. Hoci žalovaní namietali zníženú schopnosť dlžníka (ich otca) posudzovať následky svojho
konania, neuviedli v čom konkrétne táto znížená schopnosť spočívala, čo bolo jej príčinou, resp.
ako sa prejavovala, navyše tieto všeobecne tvrdené skutočnosti žiadnymi dôkaznými prostriedkami
nepreukázalo. Naopak výpoveď žalobcu poukázala aj na to, že žalovaná 2/ sa o svojho otca vôbec
nezaujímala cca 20 rokov a žalovaného 1/ žalobca nepoznal, a to i napriek tomu, že žalobca dlžníka

prirovnal k svojej „vzdialenej“ rodine a preto žalovaní evidentne neboli spôsobilí poznať zdravotný alebo
duševný stav svojho otca v čase keď uzatváral predmetné zmluvy o pôžičke.

36. Súd však zdôrazňuje tú právne významnú skutočnosť, že účinnosť § 39a Občianskeho zákonníka,
od ktorého odvodzujú žalovaní svoje námietky o neplatnosti dohody o úrokoch, nastala až od

01.06.2014,tzn. ažpouzatvorenípredmetnýchzmlúv.Potomvzmysleprechodnéhoustanovenia§879r
Občianskeho zákonníka, vznik, ako aj nároky zo sporných zmlúv o pôžičke, sa musia posudzovať podľa
predpisov účinných do 01.06.2014. To znamená, že na zmluvné vzťahy medzi žalobcom a dlžníkom
založené uzatvorenými zmluvami o pôžičke, nemožno aplikovať ustanovenie § 39a Občianskeho
zákonníkaoúžere,nakoľkobytýmdošlokporušeniujednejzozákladnýchzásadspravujúcichsúkromné

právo a to, zásady zákazu retroaktivity.

37. Na základe uvedených skutočností vznikla dlžníkovi (otcovi žalovaných) povinnosť z titulu
uzatvorenýchzmlúvopôžičkeč.1ač.2,vrátiťžalobcoviposkytnutépeňažnéprostriedky,ktorésipožičal
v celkovej sume 6.000 euro, vrátane dohodnutých zmluvných úrokov vo výške 15 %, so splatnosťou dňa

01.10.2016 (vo vzťahu k zmluve č. 1) a dňa 24.06.2016 (vo vzťahu k zmluve č. 2).

38. V konaní nebolo sporným, že dlžník (otec žalovaných) dňa XX.XX.XXXX, tzn. ešte pred splatnosťou
oboch pôžičiek zomrel. Rovnako nebolo sporným, že žalovaní ako jeho dedičia, v zmysle uzatvorenej
Dohody o vyporiadaní dedičstva zo dňa XX.XX.XXXX, nadobudli po zomrelom dlžníkovi dedičstvo

v čistej hodnote 197.584,30 eura a vo vzťahu k rodinnému domu po otcovi sa stali podielovými
spoluvlastníkmi s rovnakými podielmi (podiele 1 k celku) Rozsah nadobudnutého dedičstva bol pri oboch
žalovaných takmer rovnaký a to v hodnote cca 99.000 eur.

39. Podľa slovenského právneho poriadku sa dedičstvo sa nadobúda okamihom poručiteľovej smrti, čo

znamená, že k prechodu majetku z poručiteľa na dedičov, dochádza priamo zo zákona momentom smrti
poručiteľa. To má za následok, že na dedičov poručiteľa ako jeho univerzálnych právnych nástupcov,
prechádza týmto momentom celý majetok poručiteľa ku dňu smrti, tzn. všetky poručiteľove aktíva a aj
pasíva (dlhy). Zodpovednosť dedičov za dlhy sa však týka len tých dlhov, ktoré vznikli do okamihu smrtiporučiteľa a ktoré smrťou poručiteľa nezanikajú. Pritom nezáleží na tom, kedy sa dlh stal splatným alebo
kedy došlo k jeho presnému vyčísleniu. Právne irelevantné je aj to, či predmetný dlh poručiteľa bol alebo
nebol zahrnutý do pasív dedičstva v konaní o dedičstve. Zároveň platí, že na dedičov prechádza aj

záväzok poručiteľa zaplatiť splatné dohodnuté úroky, na ktoré vznikol veriteľovi počas života dlžníka
nárok. Smrť dlžníka a prebiehajúce dedičské konanie nemá žiadny vplyv na omeškanie s platením dlhu,
na základe čoho sú dedičia povinní platiť tiež úroky z omeškania aj za obdobie po smrti dlžníka.

40. Na základe uvedeného musel súd konštatovať, že v čase smrti dlžníka (otca žalovaných) existoval

dlh otca žalovaných voči žalobcovi z titulu uzatvorených zmlúv o pôžičke, tzn. istiny a zmluvne
dohodnutých úrokov, ktorý smrťou dlžníka nezanikol i keď v čase smrti nebol tento dlh ešte splatný a v
zmysle§460a§471ods.1Občianskehozákonníkatátopovinnosťprešlanažalovanýchakozákonných
dedičov v I. dedičskej skupine až do výšky ceny nadobudnutého dedičstva, ktorý zodpovedajú za dlh
solidárne. V danom prípade táto povinnosť predstavuje istinu pôžičky 6.000 eur a zmluvné úroky splatné
k momentu smrti dlžníka. V prípade zmluvy č. 1 úroky predstavovali sumu 1.036,43 eura (úrok vo výške

15 % ročne od 02.10.2011 do 15.03.2015) a v prípade zmluvy č. 2 sumu 2.235,61 eura (úrok vo výške
15 % ročne od 26.06.2011 do 15.03.2015), tzn. spolu sumu 3.272,04 euro.

41. Z uvedených dôvodov a podľa citovaných zákonných ustanovení, zaviazal súd žalovaných 1/ a
2/, spoločne a nerozdielne podľa § 511 ods. 1 Občianskeho zákonníka, na zaplatenie 6.000 euro

istiny spolu s dohodnutými zmluvnými úrokmi vo výške 15 % ročne, ktoré podľa názoru súdu neboli
neprimerané (neboli v rozpore s dobrými mravmi), vyčíslenými ku dňu smrti dlžníka v sume 3.272 eur,
titulomdvochzmlúvopôžičke,uzatvorenýchžalobcomaotcomžalovaných1/a2/,vdňochXX.XX.XXXX
a XX.XX.XXXX, nakoľko uvedený dlh otca žalovaných v čase jeho smrti existoval. Povinnosť zo
zmluvy prešla smrťou dlžníka podľa § 460 a 471 ods. 1 Občianskeho zákonníka na žalovaných dedičov

dlžníka, spolu s úrokmi (§ 658 OZ), vyčíslenými do dňa smrti dlžníka. Nakoľko v danom prípade cena
nadobudnutého dedičstva predstavovala omnoho vyššiu hodnotu ako cena predmetného dlhu, táto
povinnosť prešla na žalovaných do výšky celého dlhu. Vo zvyšnej časti uplatnených zmluvných úrokov
v sume 1.227,60 euro, vyčíslených po smrti dlžníka súd žalobu zamietol.

42. Podľa § 559 Občianskeho zákonníka splnením dlh zanikne. Dlh musí byť splnený riadne a včas.

43. Podľa § 517 ods. 1 vety prvej Občianskeho zákonníka dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní,
je v omeškaní.
Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ

právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný
platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací
predpis.

44. Podľa § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia

Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov a účinnom do 31.01.2013, výška úrokov z
omeškaniajeo8percentuálnychbodovvyššiaakozákladnáúrokovásadzbaEurópskejcentrálnejbanky
(ECB) platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

45. Základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky bola v období od 16.03.2016 do 17.09.2019

vo výške 0 %, tzn. vychádzajúc z uvedeného, potom výška úrokov z omeškania ku dňu uplatnenia si
úroku z omeškania žalobcom, t.j. 16.06.2016 a 02.10.2016 bola 8 % ročne.

46. Vzhľadom na uvedené, súd zaviazal žalovaných spoločne a nerozdielne podľa § 511 ods. 1
Občianskeho zákonníka úrokov z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 4.000 eur (istina pôžičky zo

dňa 25.06.2011) od 26.06.2016 do zaplatenia a zo sumy 2.000 eur (istina pôžičky zo dňa 01.10.2011)
od 02.10.2016 do zaplatenia.

47. Podľa § 255 ods. 1 C.s.p. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Podľa § 262 ods. 1 C.s.p. o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,

ktorým sa konanie končí.
Podľa § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.48. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd v súlade s princípom úspechu v konaní podľa
§ 255 ods. 1 C.s.p. tak, že žalobcovi ako plne úspešnej strane sporu (keďže jeho neúspech sa týkal
len časti uplatneného príslušenstva - úrokov) priznal podľa § 262 ods. 1 C.s.p. nárok na náhradu trov

konania, pričom o samotnej výške tohto nároku rozhodne súd podľa § 262 ods. 1 C.s.p. samostatným
rozhodnutím, vydaným vyšším súdnym úradník, po právoplatnosti tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré môže strana sporu podať v lehote 15 dní odo dňa
doručenia rozhodnutie na súde, proti ktorému rozhodnutie smeruje (§ 355 ods. 1 C.s.p. v spojení s §
362 C.s.p.).

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania (§ 364 C.s.p.).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať
návrh na súdny výkon rozhodnutia alebo návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.