Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 3. máj 2022

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 2To/27/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4418010209
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 05. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lenka Formel Kováčová, PhD.
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2022:4418010209.2

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lenky Formel Kováčovej, PhD.
a sudkýň JUDr. Ľubomíry Kubáňovej a JUDr. Ľubice Libantovej Medveckej, PhD., v trestnej veci
obžalovanej N. R. a spol., pre zločin podvodu spolupáchateľstvom podľa 20 k § 221 odsek 1, odsek 3
písmeno a/ Trestného zákona a iné, o odvolaniach obžalovaných N. R. a Y. R., proti rozsudku Okresného
súdu Nové Zámky zo dňa 27. 10. 2021 sp. zn. 2T/40/2018, na verejnom zasadnutí konanom v Nitre

dňa 4. 5. 2022, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolania obžalovaných N. R. a Y. R. z a m i e t a j ú, pretože
nie sú dôvodné.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Nové Zámky (ďalej len „súd I. stupňa“) boli obžalovaní N. R.
a Y. R. (ďalej aj ako „obžalovaní“) uznaní vinnými a to obžalovaná N. R. pre skutky v bode 1/ a 2/ právne

kvalifikované ako pokračovací zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Tr. zák. v znení zákona
č. 692/2006 Z. z. (ďalej len „Tr. zák.“) v bode 1/ samostatným konaním, v bode 2/ spolupáchateľstvom
podľa § 20 Tr. zák. a obžalovaný Y. pre skutok pod bodom 2/ právne posúdený ako zločin podvodu
spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Tr. zák., ktorých sa mali dopustiť na
skutkových základoch, že:

1/ v úmysle pre seba získať nehnuteľnosti, nachádzajúce sa v obci P., katastrálne územie B. V.,
evidované v katastri nehnuteľností na LV číslo XXX ako záhrady o výmere XXX m2, parcelné číslo
XXX/XX, zastavené plochy a nádvoria o výmere XXX m2, parcelné číslo XXX/XX, zastavané plochy a
nádvoria o výmere XX m2, parcelné číslo XXX/XX, rodinný dom so súpisným číslom XXXX na parcele
číslo XXX/XX a garáž so súpisným číslo XXXX na parcele číslo XXX/XX a ktorých kúpu od ich vlastníčky
W. U. sprostredkovávala pre poškodeného N.. N. J., v presne nezistený deň mesiaca október roka

XXXX v B. Z. uzavrela s poškodeným N.. N. J. ústnu dohodu, v zmysle ktorej poškodený obžalovanej
poskytne finančné prostriedky v celkovej sume XX.XXX,XX eur (XXX.XXX,- Sk), ktoré
zodpovedali kúpnej cene za uvedené nehnuteľnosti s tým, že kúpnu zmluvu ako kupujúci s vlastníčkou
týchto nehnuteľností W. U. neuzatvorí poškodený, ale obžalovaná, aby nebolo potrebné uzatvárať ďalšiu
kúpnu zmluvu medzi ňou ako kupujúcou a poškodeným ako predávajúcim v budúcnosti s tým, že
pokiaľ sa obžalovaná rozhodne, že si tieto nehnuteľnosti trvale ponechá, poškodenému vyplatí ním

jej poskytnuté a vynaložené finančné prostriedky a v opačnom prípade tieto nehnuteľnosti predá a z
predajom získanej kúpnej ceny zaplatí poškodenému ním vynaložené finančné prostriedky, z ktorého
dôvodu poškodený dňa XX. XX. XXXX v mieste sídla notárskeho úradu Y.. L. P. v B. Z. na ulici L. č.XX
obžalovanej poskytol sumu XXX.XXX,-Sk na zaplatenie časti kúpnej ceny z kúpnej zmluvy, uzavretej v
tentodeňformounotárskejzápisnicesp.zn.BNZXXXXX/XXXX,B.XXXXX/XXXXvnotárskomúradeY..
L. P. medzi W. U. ako predávajúcou a obžalovanou ako kupujúcou, predmetom ktorej kúpnej zmluvy bol

prevod uvedených nehnuteľností, evidovaných v katastri nehnuteľností na LV č.XXX, vklad vlastníckeho
práva ktorej bol U. katastra B. Z. povolený pod číslom P a následne poškodený poskytol obžalovanej ajsumu XXX.XXX,-Sk na úhradu zvyšku kúpnej ceny po vysťahovaní sa W. U. z týchto nehnuteľností, ktorú
obžalovaná tejto zaplatila v bližšie nezistený deň v období mesiacov január až február XXXX, pričom
obžalovaná už v čase uzavretia tejto ústnej dohody s poškodeným a preberaní uvedených finančných

prostriedkov vedela, že túto ústnu dohodu nesplní, následne uvedené nehnuteľnosti nepredala, ale si
ich ponechala, pričom poškodenému ním jej poskytnuté finančné prostriedky na úhradu kúpnej ceny
ako ani ďalšie ním vynaložené na rekonštrukciu týchto nehnuteľností poškodenému doposiaľ nevrátila
napriek tomu, že ju poškodený na splnenie ich ústnej dohody opakovane vyzýval, čím poškodenému
N.. N. J. nar. XX.XX.XXXX bytom B. Z., O. č. X spôsobila škodu najmenej vo výške XX.XXX,XX eur

(XXX.XXX,XX Sk),
2/ obžalovaná N. R. po tom, čo poškodeného N.. N. J. ako vlastníka nehnuteľností, nachádzajúcich
sa v obci B. Z., katastrálne územie B. Z. a evidovaných na LV číslo XXXXX ako orná pôda - parcelné
číslo XXXX/X o výmere XXX m2, parcelné číslo XXXX/XX o výmere X.XXX mX a parcelné číslo XXXX/
XX o výmere XX mX a na LV číslo XXXX ako záhrady parcelné číslo XXXX o výmere XXX m2,
zastavené plochy a nádvoria parcelné číslo XXXX o výmere XXX mX a rodinný dom so súpisným

číslom XXXX na parcele číslo XXXX, opakovane kontaktovali pôvodní vlastníci týchto nehnuteľností, čo
bolo pre poškodeného obťažujúce a táto situácia bola pre poškodeného neúnosná a preto obžalovanú
ako sprostredkovateľku jeho predchádzajúcej kúpy týchto nehnuteľností požiadal, aby túto situáciu
vyriešila, obžalovaná v úmysle získať tieto nehnuteľnosti pre jej vtedajšieho priateľa - obžalovaného
Y. R., navrhla poškodenému v B. Z. v presne nezistený deň v roku XXXX pred dňom XX.XX.XXXX,

aby tieto nehnuteľnosti previedol na obžalovaného Y. R. s tým, že tento ich následne predá a finančné
prostriedky z predaja nehnuteľností odovzdá poškodenému, s ktorým návrhom poškodený súhlasil ako
aj obžalovaný Y. R., na základe čoho bola následne dňa XX.XX.XXXX v notárskom úrade Y.. L. P. v
B. Z. na ulici L. č.XX spísaná notárska zápisnica N XXX/XXXX, NZ XXXXX/XXXX, B. XXXXX/XXXX,
ktorej obsahom bola kúpna zmluva uzavretá medzi poškodeným ako predávajúcim a obžalovaným Y. R.

ako kupujúcim, predmetom ktorej bol prevod uvedených nehnuteľností za kúpnu cenu X.XXX.XXX,XX
Sk, ktorá mala byť podľa zmluvy vyplatená pred jej uzavretím, čo sa však nezakladalo na pravde,
nakoľko kúpna cena vyplatená nebola, následne bol vklad vlastníckeho práva z tejto kúpnej zmluvy U.
katastra B. Z. povolený dňa XX.XX.XXXX pod číslom V XXXX/XXXX, poškodený ďalej na nehnuteľnosti
vykonával búracie práce a úpravy pozemkov v presvedčení, že je vlastníkom týchto nehnuteľností,

pričom obžalovaní N. R. a Y. R. už v čase uzavretie uvedenej ústnej dohody ako aj následnej kúpnej
zmluvy s poškodeným vedeli, že túto ústnu dohodu s poškodeným nesplnia, obžalovaný Y. R. na
poškodeného tieto nehnuteľnosti následne nepreviedol a ani mu doposiaľ nezaplatil kúpnu cenu za tieto
nehnuteľnosti, nehnuteľnosti síce predal kúpnou zmluvou z XX.XX.XXXX matke obžalovanej N. R. - Q.
W., ale ani potom žiadne finančné prostriedky poškodenému nezaplatil, čím obaja obžalovaní spôsobili

poškodenému N.. N. J. nar. XX.XX.XXXX bytom B. Z., O. 4, škodu vo výške najmenej 59.749,05 eur
(1.800.000,00 Sk).

Za to bol obžalovanej N. R. uložený podľa § 221 ods. 3 Tr. zák. s použitím § 38 ods. 2 Tr. zák. (za

nezistenia žiadnej poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 Tr. zák. ani priťažujúcej okolnosti podľa § 37 Tr.
zák.) trest odňatia slobody 3 (tri) roky.
Podľa § 51 ods. 1 Tr. zák. za podmienok podľa § 49 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. mu bol výkon trestu odňatia
slobody podmienečne odložený a nad jej správaním v skúšobnej dobe uložený probačný dohľad.
Podľa § 51 ods. 2 Tr. zák. jej bola určená skúšobná doba 5 (päť) rokov.

Podľa § 51 ods. 4 písm. c/ Tr. zák. jej bola uložená povinnosť nahradiť v skúšobnej dobe poškodenému
N.. N. J., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom B. Z., O. č. X škodu vo výške 54.769,97 Eur.
Podľa § 51 ods. 5 Tr. zák. bola zaviazaná strpieť nad sebou kontrolu vykonávanú probačným a
mediačným úradníkom.

C. Y. R. bol uložený podľa § 221 ods. 3 Tr. zák. s použitím § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zák. (za zistenia
poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. j/ Tr. zák. a nezistenia žiadnej priťažujúcej okolnosti podľa § 37
Tr. zák.) trest odňatia slobody 3 (tri) roky.
Podľa § 51 ods. 1 Tr. zák. za podmienok podľa § 49 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. mu bol výkon trestu odňatia
slobody podmienečne odložený a nad jeho správaním sa v skúšobnej dobe uložený probačný dohľad.

Podľa § 51 ods. 2 Tr. zák. mu bola určená skúšobná doba 4 (štyri) roky.
Podľa § 51 ods. 4 písm. c/ Tr. zák. mu bola uložená povinnosť nahradiť v skúšobnej dobe poškodenému
N.. N. J., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom B. Z., O. č. X škodu vo výške 29.874,53 Eur.Podľa§51ods.5Tr.zák.bolzaviazanýstrpieťnadseboukontroluvykonávanúprobačnýmamediačným
úradníkom.
Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. bola obžalovanej N. R. uložená povinnosť nahradiť poškodenému N.. N. J.,

nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom B. Z., O. č. X škodu vo výške 24.895,44 Eur.
Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. boli obžalovaní N. R. a Y. R. zaviazaní nahradiť spoločne a nerozdielne
poškodenému N.. N. J., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom B. Z., O. č. X škodu vo výške 59.749,05 Eur.
Podľa § 288 ods. 2 Tr. por. bol poškodený N.. N. J., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom B. Z., O. č. X so
zvyškom nároku na náhradu škody odkázaný na civilný proces.

Proti tomuto rozsudku podali ihneď po jeho vyhlásení odvolanie obaja obžalovaní voči všetkým výrokom
napadnutého rozsudku. Odvolanie písomne odôvodnili prostredníctvom svojho obhajcu, v ktorom
namietli, že v zápisnici z hlavného pojednávania zo dňa 27. 10. 2021 na str. 7 chýba zaznamenanie
vyjadrenia ich právneho zástupcu o opravnom prostriedku, v dôsledku čoho nie je zrejmé, ako plynú
lehoty na podanie opravného prostriedku. Ďalej namietli, že v napadnutom rozsudku vo výroku o
trestoch a povinnostiach nie je uvedená časová verzia použitia Trestného zákona. Napadnutý rozsudok

považujú za vecne nesprávny, neúplný a nedostatočne odôvodnený ohľadne výšky finančnej povinnosti
v prospech poškodeného ako i z hľadiska subjektívnej stránky skutku a na to nadväzujúcej právnej
kvalifikácii, je nevyvážený a neobjektívny. Namietli, že nedošlo po zrušení pôvodného oslobodzujúceho
rozsudku odvolacím súdom rozhodnutím sp. zn. 2To/42/2020 dňa 6. 7. 2020 v konaní pred súdom I.
stupňa k takým zmenám a zisteniam, ktoré by mali za následok ich odsúdenie. Zdôraznili, že súd I.

stupňa neustálil ani výšku spôsobenej škody, ktorú poškodený nepreukázal, pričom výška škody má
priamu súvislosť na právnu kvalifikáciu a od toho sa odvíjajúcu výšku trestu, preto ani nemali byť podľa
§ 287 Tr. por. zaviazaný k jej úhrade.
Podrobne rozobrali nedostatok úmyslu a namietli, že prvostupňový súd nemôže preberať na seba
korekciu obžaloby iným ako zákonným spôsobom. Zdôraznili aj princíp „ultima ratio“ a mali za to, že z

hľadiska úmyslu nie je naplnená jedna z dôležitých znakov skutku - subjektívna stránka s poukazom
aj na to, že obžalovaná mala peňažné prostriedky na účte a medzi uzatvorením zmluvy a samotným
podaním trestného oznámenia prebehli rôzne obchodné vzťahy medzi nimi. Vyjadrili sa aj k spôsobu
určenia škody a jej rozdielu vo vyčíslení v priebehu trestného stíhania.
Namietli tiež, že súd I. stupňa pri rozhodovaní o vine neprihliadol na ich argumentáciu prednesenú

v záverečných rečiach. Vo vzťahu k podvodnému konaniu s poukazom na to, že na vyslovenie
záveru o existencii omylu nepostačuje iba zistenie, že na vyvolanie určitého plnenia boli poskytnuté
nepravdivéúdaje.Akkoklamaniupoškodenéhodošlolenpreto,žetentohrubozanedbalsvojupovinnosť
vyplývajúcu z § 415 Občianskeho zákonníka a konal bez dodržania obvyklej miery opatrnosti, v takomto
prípade nemožno hovoriť o príčinnej súvislosti s porušením na strane obžalovaných. Poukázali aj na

ďalšie súvisiace ustanovenia Občianskeho zákonníka s tým, že nedodržanie obvyklej miery opatrnosti
na strane poškodeného je podstatné a dôležité, keďže to môže byť dôvodom nenaplnenia znakov
objektívnej stránky trestného činu podvodu. Ak sa poškodený mohol svojou zjavnou neopatrnosťou
vyvarovať situácii, v akej sa ocitol a na základe toho pristúpil k súkromno-právnych vzťahoch k neistému
obchodu a vynaložil finančné prostriedky, potom sa s dôsledkami musí vyrovnať sám. V tomto smere

citovali aj uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 25. 5. 2010 sp. zn. 7Tdo 486/2010.
V prípade posudzovania znakov skutkovej podstaty trestného činu podvodu je podľa nich nevyhnutné
sa zamerať na dva prvky, ktoré musia byť vo vzájomnej symbióze a to na osobu páchateľa a
osobu poškodeného. V tomto smere poukázal aj na ďalšie rozhodnutia ako napr. uznesenie Okresnej
prokuratúry Košice II zo dňa 23.9. 2019 sp. zn. 2Pv 52/19/8803, uznesenie Okresnej prokuratúry Košice

I zo dňa 9. 5. 2013 sp. zn. 3Pv 245/13/8802. Zdôraznili, že je zrejmé, že poškodený vedel o okolnostiach
prevodu sporných nehnuteľností a sám s takýmto postupom súhlasil. Preto podľa nich po preskúmaní
prípadu je možné konštatovať, že neboli naplnené znaky skutkovej podstaty trestného činu podvodu
podľa § 221 Tr. zák. a ani iného trestného činu upraveného v Trestnom zákone.
Z uvedených dôvodov majú za to, že v priebehu konania po rozhodnutí odvolacieho súdu nedošlo

k takým zisteniam, ktoré by odôvodňovali závery o ich vine a preto prvostupňový súd nebol viazaný
predchádzajúcim rozhodnutím odvolacieho súdu, ale bol povinný iba v rozsahu § 321 ods. 1 písm. b/
Tr. por. vykonať úkony, ktoré mu boli nariadené. Prvostupňový súd teda rozhodol nesprávne, v rozpore
so zásadou „ultima ratio“ v neprospech obžalovaných.
Vzhľadom na uvedené žiadali, aby odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm. b/ Tr. por. zrušil prvostupňový

rozsudok vo všetkých výrokoch a aby podľa § 322 ods. 1 Tr. por. vec vrátil prvostupňovému súdu.

Prokurátor sa k odvolaniu obžalovaných písomne vyjadril v tom smere, že napadnutý rozsudok
považuje za zákonný, dôvodný a vecne správny. Vo vzťahu k obsahu písomného odvolania podanéhoprostredníctvom obhajcu poukázal na to, že z neho nie je s poukazom na § 311 ods. 1 Tr. por.
jednoznačne zrejmé, či smeruje aj proti konaniu, ktoré rozsudku predchádzalo. Pokiaľ ide o samotné
odôvodnenie odvolania, s týmto sa nestotožňuje.

Vo vzťahu k námietke obžalovaných, že vo výroku napadnutého rozsudku nie je uvádzaná časová verzia
použitia Trestného zákona, s touto nesúhlasí, keďže vo výroku o treste na strane 3 rozsudku je uvedené,
že trest sa ukladá podľa Trestného zákona v znení zákona č. 692/2006 Z. z. a následne použitá
skratka „(ďalej len „Trestný zákona“)“, sa vzťahuje aj na ďalší text rozsudku.
Nestotožnil sa ani s argumentáciou obžalovaných poukazujúcich na pôvodné odôvodnenie rozsudku

súdu I. stupňa vyhláseného dňa 4. 3. 2020, ktorý bolo neskôr uznesením Krajského súdu v Nitre dňa 6.
7. 2020 pod sp. zn. 2To/42/2020 zrušený s tým, že súd I. stupňa bol viazaný právnym názorom v tomto
rozhodnutí uvedenom. Nevyhnutná potreba a možnosť modifikácie skutkov obsiahnutých v obžalobe
súdom I. stupňa, ktorú obžalovaní namietajú, vyplýva z odôvodnenia uznesenia odvolacieho súdu a
zodpovedá vykonanému dokazovaniu. Tým však nedochádza k porušeniu identity skutkov, pre ktoré
bolo obžalovaných vznesené obvinenie, príp. podaná obžaloba.

Súčasne má za to, že bolo vykonané dostatočné vykazovanie aj vo vzťahu k výrokom o treste a preto sa
nestotožňuje s argumentáciou obžalovaných spočívajúcom v poukazovaní na princíp „ultima ratio“. Iba
skutočnosť, že konanie obžalovaných má aj civilno-právny aspekt neznamená vylúčenie trestno-právnej
zodpovednosti obžalovaných v prípade naplnenia zákonných znakov skutkovej podstaty trestného činu
podvodu. Zdôraznil tiež, že vzhľadom na výšku spôsobnej škody a pokračovaciemu charakteru konania

obžalovanej, akokoľvek by mala byť ochrana majetkových vzťahov pokrytá v prvom rade prostriedkami
Občianskeho a Obchodného práva, predostretá argumentácia obžalovaných aplikácie princípu „ultima
ratio“ by spôsobila, že väčšina skutkových podstát majetkových trestných činov by sa nemohla v praxi
realizovať.
Vzhľadom k vyššie uvedenému má za to, že v konaní bolo dostatočným spôsobom preukázané, čo

uvádzal už súd I. stupňa vo svojom prvom rozsudku zo dňa 4. 3. 2020 a potvrdil odvolací súd vo svojom
uznesení zo dňa 6. 7. 2020, že skutky sa stali a konaním obžalovaných boli naplnené zákonné znaky
trestného činu. Spáchanie skutkov bolo obžalovaným preukázané nielen výpoveďami poškodeného, ale
aj ďalších svedkov, vyjadrením samotných obžalovaných, ako i zo zabezpečených listinných dôkazov.
Obžalovaní počas prípravného konania a spočiatku aj na hlavnom pojednávaní využili svoje právo

nevypovedať a ku skutkom sa začali vyjadrovať až po vrátení veci súdu I. stupňa odvolacím súdom,
avšak ich tvrdenia neboli žiadnym spôsobom hodnoverne preukázané, najmä vo vzťahu k tomu, že by
obžalovaná mala nehnuteľnosti v katastrálnom území B. V. kupovať pre seba za vlastné peniaze, čo
vyvrátil poškodený ako i svedkyne W. P. a Z. W.. Aj obžalovaný sa vyjadroval na hlavnom pojednávaní
tak, že mal nehnuteľnosti na V. ulici v B. Z. zaplatiť poškodenému. Neskôr obaja obžalovaní začali tvrdiť,

že peniaze reálne poškodenému neodovzdali a potvrdili, že suma 2 500 000,- Sk uvádzaná v následnej
zmluve o pôžičke uzavretej medzi nimi, bola iba fiktívna.
S poukazom na uvádzané skutočnosti navrhol odvolania obžalovaných podľa § 319 Tr. por. zamietnuť
ako nedôvodné.

Na základe riadne a včas podaných odvolaní oprávnenými osobami (obžalovanými N. R. a Y. R.) Krajský
súd v Nitre ako súd odvolací podľa § 317 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť
napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolatelia podali odvolanie ako aj správnosť postupu
konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli v odvolaní vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by
odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por.

Po preskúmaní predloženého spisového materiálu odvolací súd zistil, že napadnutý rozsudok súdu I.
stupňa je zákonný a správny vo všetkých jeho výrokoch, keďže súd I. stupňa postupoval pri vykonávaní
dokazovania v súlade s príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku rešpektujúc pri tom práva
poškodeného ako i oboch obžalovaných. Napadnutý rozsudok je súčasne riadne odôvodnený v zmysle

ustanovenia § 168 Tr. por., v rámci ktorého sa súd I. stupňa vysporiadal so všetkými okolnosťami
významnými pre rozhodnutie, keď vychádzal zo skutkového stavu dostatočne preukázaného vo vzťahu
k obom prejednávaným skutkom a vo vzťahu k obom obžalovaným.

Je potrebné uviesť, že predmetná vec už bola predmetom preskúmavacej činnosti krajského súdu na

podklade odvolania obžalovanej N. R. a Okresného prokurátora B. Z. a poškodeného voči pôvodného
rozsudku súdu I. stupňa zo dňa 4. 3. 2020, ktorým boli obaja obžalovaní oslobodení spod skutkov
uvedených v obžalobe Okresného prokurátora Nové Zámky sp. zn. 1Pv 8/14/4404 zo dňa 29. 3. 2018,
a ktorý rozsudok bol následne uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 2To/42/2020 dňa 6. 7. 2020zrušený a vec vrátená súdu I. stupňa na opätovné prejednanie a rozhodnutie s tým, aby tento preskúmal
všetky vykonané dôkazy zákonným spôsobom v súlade so zásadou trestného konania uvedenou v § 2
ods. 12 Tr. por. a aby následne rozhodol a vysporiadal so všetkými námietkami obžalovaných.

Trestného činu podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Tr. zák. sa dopustí páchateľ, ktorý na škodu
cudzieho majetku seba alebo iného obohatí tým, že uvedie niekoho do omylu alebo využije niečí omyl,
a spôsobí tak na cudzom majetku značnú škodu.

Podľa § 20 Tr. zák. ak bol trestný čin spáchaný spoločným konaním dvoch alebo viacerých páchateľov
(spolupáchatelia), zodpovedá každý z nich, ako keby trestný čin spáchal sám.

Podľa § 125 ods. 1 Tr. zák. škodou malou sa rozumie škoda prevyšujúca sumu 266 eur. Škodou väčšou
sa rozumie suma dosahujúca najmenej desaťnásobok takej sumy. Značnou škodou sa rozumie suma
dosahujúca najmenej stonásobok takej sumy. Škodou veľkého rozsahu sa rozumie suma dosahujúca

najmenej päťstonásobok takej sumy. Tieto hľadiská sa použijú rovnako na určenie výšky prospechu,
hodnoty veci a rozsahu činu.

Súd I. stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že na základe vykonaného dokazovania mal
dostatočným spôsobom preukázané, že skutky uvedené v obžalobe sa stali, spáchali ich obžalovaní tak

ako sú uvedené v napadnutom rozsudku, t. j. obžalovaná oba skutky a obžalovaný skutok pod bodom
2/, pričom tieto je potrebné právne kvalifikovať tak, ako je uvedené v napadnutom rozsudku. Zdôraznil,
že aj v predchádzajúcom svojom rozhodnutí, ktoré bolo zrušené odvolacím súdom, mal preukázané, že
obžalovaná v rámci svojej pracovnej činnosti pre poškodeného ako svojho zamestnávateľa vyhľadala
nehnuteľnosti v katastrálnom území B. V. a konajúc za poškodeného dohodla s predávajúcou W. U.

podmienky ich kúpy, avšak v priebehu rokovania prejavila možný záujem o tieto nehnuteľnosti. V
záujme predídenia následného uzatvárania kúpnej zmluvy medzi ňou a poškodeným v budúcnosti,
uzavrela s poškodeným ústnu dohodu, podľa ktorej predmetné nehnuteľnosti od predávajúcej W. U. kúpi
ona, pričom finančné prostriedky na kúpnu cenu poskytne poškodený s tým, že pokiaľ sa obžalovaná
rozhodne nehnuteľnosť predať, poškodenému odovzdá kúpnu cenu, za ktorú bude dom predaný a

v prípade, že si nehnuteľnosti ponechá, poškodenému vráti peňažné prostriedky, ktoré investoval do
kúpy tejto nehnuteľnosti ako i jej rekonštrukcie. Rovnako bolo preukázané, že v deň uzatvorenia kúpnej
zmluvy medzi obžalovanou ako kupujúcou a W. U. ako predávajúcou poškodený odovzdal obžalovanej
na notárskom úrade Y.. L. P. peňažné prostriedky vo výške 650 000,- Sk tvoriace časť kúpnej ceny,
ktorá bola pri podpise vyplatená predávajúcej W. U. a následne potom, ako predávajúca nehnuteľnosť

uvoľnila a odsťahovala sa z nej, v priebehu januára až februára 2007 obžalovanej
poskytolzvyšokkúpnejcenyvovýške100000,-Skanáslednefinancovalajrekonštrukciunehnuteľnosti,
konkrétne výmenu plastových okien. Súd I. stupňa zdôraznil, že o uvedených skutočnostiach vypovedal
poškodený N.. N. J. a svedkyne W. P. (predtým U.) a jej matka Z. W..

Rovnako tak vo vzťahu ku skutku pod bodom 2/ súd I. stupňa už vo svojom pôvodnom rozhodnutí
konštatoval, že tento sa stal, má znaky žalovaného trestného činu, keď bolo preukázané, že obžalovaný
Y. R. a poškodený skutočne dňa 23. 3. 2007 podpísali notársku zápisnicu o kúpnej zmluve, predmetom
ktorej boli nehnuteľnosti nachádzajúce sa v Nových Z. na V. ulici špecifikované v obžalobe, pričom
dôvodom prevodu bola skutočnosť, že poškodený považoval za obťažujúce kontakty pôvodných

vlastníkov týchto nehnuteľností, ktorých kúpu mu sprostredkovala obžalovaná v prvom rade, a ktorá
preto navrhla, aby boli tieto nehnuteľnosti prevedené na jej vtedajšieho priateľa (dnes už manžela)
obžalovaného Y. R., ktorý sa zdržiaval v X. a nebol predpoklad, že by ho tam pôvodní vlastníci
navštevovali, s čím poškodený súhlasil, pričom v kúpnej zmluve bolo uvedené, že pred podpisom zmluvy
obdržal od predávajúceho Y. R. kúpnu cenu vo výške 1 800 000,- Sk, čo sa nezakladalo na pravde,

pričom dohoda medzi poškodeným a obžalovanými bola taká, že nehnuteľnosti sa následne predajú a
peniaze mu vyplatia. V tomto smere poukázal súd I. stupňa aj na skutočnosť, že k naplneniu tejto ústnej
dohodyobžalovanýmináslednenedošlo,aleženehnuteľnosťpreviedlinamatkuobžalovanejEmerenciu
W., ktorá nehnuteľnosti ďalej predala tretím osobám bez toho, aby sa s poškodeným finančne vyrovnal.

Je potrebné uviesť, že obžalovaní popierajú, že by sa skutky uvedené v obžalobe sa stali, resp.
obžalovaná ku skutku pod bodom 1/ na hlavnom pojednávaní dňa 23. 7. 2018 uvádzala, že za
nehnuteľnosti riadne predávajúcej zaplatila z vlastných finančných prostriedkov a po zrušení veci
odvolacím súdom vypovedala, že prevádzala byt na S. bašte, ktorý predávala pani J. poškodenému,pričom poškodený nedoplatil kúpnu cenu a keďže sa chodili ľudia sťažovať jej, tak to doplatila, lebo
poškodený odmietol zaplatiť. Uviedla, že poškodený žiadnym spôsobom na kúpu domu v B. V. neprispel
a keď jej dával nejaké peniaze, toto bola jej provízia. Vo vzťahu ku skutku pod bodom 2/ konštatovala, že

nebola účastníčkou kúpnej zmluvy a preto ani nemala žiadny dosah na dojednania urobené v súvislosti s
jej podpisom. Po zrušení veci krajským súdom k tomuto skutku uvádzala, že poškodený požiadal sám jej
manžela o prepis týchto nehnuteľností, na čom sa dohodli a pokiaľ ide o záložnú zmluvu v jej prospech,
poškodený o nej vedel.

Obžalovaný vo vzťahu ku skutku pod bodom 2/ uviedol, že za nehnuteľnosti poškodenému zaplatil
celú kúpnu cenu pred podpisom notárskej zápisnice, ktorú skutočnosť poškodený v notárskej zápisnici
uviedol a po zrušení pôvodného oslobodzujúceho rozsudku odvolacím súdom na hlavnom pojednávaní
okrem iného vypovedal, že kúpna cena pri prevode nehnuteľností na V. ulici na jeho osobu bola prakticky
vyplatená tak, že jeho manželka mala u poškodeného nevyplatené provízie, pričom výška týchto provízií
zodpovedala kúpnej cene za predmetné nehnuteľnosti. Pokiaľ ide o podpísanie záložnej zmluvy k týmto

nehnuteľnostiam v prospech obžalovanej potvrdil, že reálne mu obžalovaná uvedenú sumu nepožičala.

Krajskýsúdpoopätovnompreskúmaníprejednávanejveciavykonaníverejnéhozasadnutiazistil,žesúd
I.stupňaustálilskutkypodbodmi1/a2/napodkladeskutkovéhostavuzistenéhovdostatočnomrozsahu
na rozhodnutie, pri vykonávaní dôkazov postupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami Trestného

poriadku a vo svojom rozhodnutí zo dňa 27. 10. 2021 vykonané dôkazy aj správne právne vyhodnotil a
dospel tak k správnym právnym záverom o vine oboch obžalovaných.

V súvislosti s vinou obžalovanej vo vzťahu ku skutku pod bodom 1/ poukazuje krajský súd najmä na
výpovede poškodeného Ing. N. J., ktorý od začiatku trestného konania presne popísal priebeh skutku v

podstatných rysoch vždy totožne. Jeho výpoveď bola podporená i výpoveďami svedkýň W. P. (predtým
U.) a jej matky Z. W., ktoré uviedli, že nehnuteľnosti v B. V. predávali poškodenému a samé boli v
deň uzatvárania kúpnej zmluvy u notára Y.. L. P. prekvapené, keď zistili, že na kúpnej zmluve figuruje
ako kupujúca obžalovaná. Túto okolnosť im obžalovaná zdôvodnila tým, že nehnuteľnosti musia byť
písané na fyzickú osobu a nie na firmu poškodeného. Taktiež obe svedkyne potvrdili skutočnosť, že

u notára čakali práve na príchod poškodeného, ktorý priniesol finančné prostriedky na kúpnu cenu za
nehnuteľnosti a tieto odovzdal obžalovanej pred nimi a ona ich následne odovzdala svedkyni
W. P.. Okrem toho svedkyňa Z. W. uviedla, že obžalovaná ju kontaktovala počas prípravného konania
pred jej prvou výpoveďou vo veci a žiadala ju, aby vypovedala v jej prospech, že peniaze priniesla k
notárovi jej matka a nie poškodený. Nepriamo dosvedčila tvrdenia poškodeného aj jeho manželka R. J.,

notár Y.. L. P., W. L. (predtým V.) a L. K., ktorý okrem iného uviedol, že obžalovaná nemala ku koncu ich
spolužitia v roku 2003 nasporenú väčšiu sumu peňazí, o ktorej by mal vedomosť, a z ktorej by mohla
financovať kúpu predmetnej nehnuteľnosti. V konečnom dôsledku na hlavnom pojednávaní dňa 7. 7.
2021 obžalovaná sama uviedla, že kúpnu cenu za nehnuteľnosti pod bodom 1/ nevyplatila zo svojich
peňazí, ale z tých, ktoré priniesol poškodený k notárovi, ktoré ale predstavovali jej províziu.

Súd I. stupňa zameral rozsiahle dokazovanie i vo vzťahu k tomu, aké boli vykonané stavebné úpravy
na nehnuteľnostiach v B. V., ku ktorým skutočnostiam vypočul viacero svedkov a oboznámil aj
zadovážené listinné dôkazy, z ktorých bolo jednoznačne bez dôvodných pochybností preukázané, že
na nehnuteľnostiach v B. V. poškodený vymenil okná prostredníctvom firmy L. s.r.o. a za tieto aj zaplatil

kúpnu cenu, pričom zákazka bola realizovaná pre neho a nie pre obžalovanú, čo znamená, že aj v tejto
časti nebola obrana obžalovanej preukázaná vykonanými dôkazmi.

Pokiaľ ide o skutok pod bodom 2/, taktiež bolo riadne v konaní preukázané, že obžalovaná N. R.
sprostredkovala poškodenému kúpu nehnuteľností nachádzajúcich sa v katastrálnom území B. Z. na V.

ulici ako i to, že pôvodní vlastníci týchto nehnuteľností neustále kontaktovali poškodeného a nesúhlasili
s vysporiadaním týchto nehnuteľností na poškodeného obžalovanou, čo bolo pre poškodeného
tak obťažujúce, že kontaktoval obžalovanú, ktorá navrhla danú situáciu vyriešiť spôsobom, že sa
nehnuteľnosti prepíšu na Y. R., ktorý bol v tom čase jej priateľ, ktorý si bol nehnuteľnosti aj obhliadnuť,
čo dosvedčili aj vypočutí svedkovia. Na základe toho došlo dňa 23. 3. 2007 pred notárom Y.. L. P. k

spísaniu notárskej zápisnice, predmetom ktorej bola kúpna zmluva uzavretá medzi poškodeným ako
predávajúcim a obžalovaným Y. R. ako kupujúcim ohľadne uvedených nehnuteľností za dohodnutú
kúpnu cenu 1 800 000,- Sk (v prepočte 59 749,05 eur), v ktorej zmluve bolo deklarované, že kúpna
cena bola vyplatená pred podpisom zmluvy, čo sa však nezakladalo na pravde, ktorú skutočnosť najskôrobžalovaní popierali, no neskôr pod ťarchou dôkazov priznali argumentujúc, že táto kúpna cena bola
uhradená zápočtom rovnako ako kúpna cena skutku pod bodom 1/, keďže obžalovaná mala voči
poškodeného pohľadávku titulom provízie za činnosť, ktorú pre neho vykonávala.

Krajský súd konštatuje, že uvedená obrana obžalovaných ohľadne provízií nebola ničím preukázaná
a začali ňou argumentovať až potom, ako bola vec vrátená súdu I. stupňa Krajským súdom v Nitre a
je v rozpore aj s ostatnými vykonanými dôkazmi. Okrem toho nie je zrejmé, v akej výške mala mať
obžalovaná pohľadávku titulom provízií voči poškodenému a či malo ísť o zápočet voči jednému skutku

alebo obom, za aké práce, prečo s touto obranou nevyšla už skôr a nevydokladovala jej právny nárok
a výšku, čo všetko svedčí o špekulatívnej obrane obžalovaných potom, ako nebolo preukázané, že za
nehnuteľnosti v bode 1/ a 2/ reálne kúpnu cenu vyplatili.
Okrem toho bolo tiež preukázané, že pokiaľ došlo v súvislosti so skutkom pod bodom 2/ medzi
obžalovanými k uzavretiu záložnej zmluvy a zmluvy o pôžičke, táto bola iba fiktívna, čo aj sami
priznali. Súčasne bolo preukázané, že na nehnuteľnostiach opísaných v bode 2/ vykonal búracie práce

poškodený prostredníctvom svedka P. Y., ktorému za ich vykonanie nezaplatil priamo, ale úhrada týchto
prác bola riešená započítaním pohľadávky poškodeného voči tomuto svedkovi, preto neobstojí obrana
obžalovaných, že búranie nehnuteľností zastrešovali oni. V nadväznosti na to krajský súd však podotýka
táto skutočnosť vo vzťahu k naplneniu objektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu podvodu
ani nebola rozhodná.

Súd I. stupňa správne oboznámil a na hlavnom pojednávaní vykonal aj listinné dôkazy a to najmä
notársku zápisnicu č. N270/2006, ktorou došlo k prevodu nehnuteľností v katastrálnom území B. V. z
predávajúcej W. P. (predtým U.) na kupujúcu obžalovanú N. R. (predtým K.) za kúpnu cenu 750 000,-
Sk, s tým, že časť vo výške 650 000,- Sk bola vyplatená pri podpise a zvyšok vo výške 100 000,- Sk bola

vyplatená až po uvoľnení nehnuteľností predávajúcou. Rovnako tak správne boli oboznámené aj listinné
dôkazyvovzťahukuskutkupodbodom2/atonajmänotárskazápisnicač.N104/2006zodňa23.3.2007
obsahom ktorej je kúpna zmluva, ktorou predávajúci N.. N. J. predal kupujúcemu Y. R. nehnuteľnosti
v nej uvedené za kúpnu cenu 1 800 000,- Sk, ktorá deklarovala, že kúpna cena bola vyplatená pred
podpísaním kúpnej zmluvy, ďalej zmluvu o pôžičke a záložnú zmluvu uzavretú 27. 3. 2007, ktorou N. R.

ako veriteľka požičiavala Y. R. ako dlžníkovi sumu 2.500.000,- Sk na nákup uvedených nehnuteľností.
Rovnako tak bolo preukázané rozhodnutiami U. katastra Nové Z., že citované zmluvy boli v katastri
riadne povolené vkladom.

Napriek tomu, že medzi poškodeným a obžalovanými došlo k uzavretiu ústnych zmlúv o tom, ako bude

následne po vyššie uvedených prevodoch nehnuteľností s týmito nehnuteľnosťami naložené zo strany
obžalovaných, je potrebné uviesť, že samotný fakt, že išlo o ústnu dohodu nespôsobuje ich neexistenciu
a ani spoluzavinenie poškodeného, ktorý mal podľa vyjadrenia obžalovaných nedodržať obvyklú mieru
opatrnosti, keď na tieto dohody pristúpil. V tomto smere je potrebné vyhodnotiť aj predchádzajúcu
dobrú spoluprácu medzi poškodeným a obžalovanou, kedy ich vzájomné ústne dohody boli dodržané

a rešpektované a preto v čase uzatvárania uvedených zmlúv nemohol mať poškodený vedomosť, že
obžalovaní dohody nedodržia, čím bolo jednoznačne preukázané, že ho uviedli do omylu v úmysle si
predmetné nehnuteľnosti ponechať bez toho, aby poškodeného akýmkoľvek spôsobom vyplatili, čo je
zrejmé aj z ich ďalšieho konania po podpísaní zmlúv. Vo vzťahu k odvolacím námietkam obžalovaných
v tomto smere a vo vzťahu k uzneseniu Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 25. 5. 2010 sp.

zn. 7Tdo/486/2010 krajský súd udáva, že citácia tohto uznesenia uvedená v odvolaní obžalovaných je
vytrhnutá z kontextu a nie je ju možné ani aplikovať na daný prípad, keďže poškodený nepristúpil k
neistému obchodu svojou neopatrnosťou, ale jednoznačne bol uvedený do omylu obžalovanými, keď
vstúpil do zmluvného vzťahu najmä s obžalovanou, ktorú dlhé roky poznal a mal s ňou dobré skúsenosti
a navyše je tiež potrebné dať do pozornosti obžalovaných, že rozhodnutia súdov Českej republiky

nie sú pre súdy Slovenskej republiky právne záväzné. Taktiež krajský súd nezistil, že by poškodený
konal v rozpore s ustanovení § 415 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého si každý má počínať tak,
aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí, keďže nemohol
predpokladať, že je obžalovanými klamaný a uvádzaný do omylu. V tomto kontexte tiež krajský súd
zdôrazňuje, že jednoznačne bola v konaní preukázaná príčinná súvislosť medzi majetkovou dispozíciou

a spôsobenou škodou. Krajský súd tu tiež dáva do pozornosti, že poškodený pri skutku pod bodom 1/
pristúpil k ústnej dohode s obžalovanou a poskytol jej finančné prostriedky na kúpu nehnuteľnosti nie so
zištnýmúmyslom,alenaopaksúmyslomjejpomôcť.Pretojenanajvýšzarážajúcaobranaobžalovaných,
ktorí konanie poškodeného vykresľujú v negatívnom svetle, bez akéhokoľvek logického odôvodnenia.Pokiaľ ide o naplnenie subjektívnej stránky trestného činu podvodu, ktorú obžalovaní vo svojom odvolaní
namietali, krajský súd konštatuje, že táto je zrejmá už zo spôsobu, akým obžalovaná vystupovala

pri uzatváraní zmluvy pri skutku pod bodom 1/ pre svedkyňami, ako vyplýva z ich výpovedí a tiež s
poukazom aj na následné úkony obžalovanej. Rovnako tak konanie oboch obžalovaných pokiaľ ide
o skutok pod bodom 2/ je sprevádzané ich úmyslom uviesť poškodeného do omylu, keď obžalovaná
ani tomuto neuviedla, že obžalovaný v druhom rade je jej priateľ a že si bol nehnuteľnosť aj obzrieť,
ako potvrdili vypočutí svedkovia a v neposlednom rade o ich úmysle svedčí aj skutočnosť, že

nehnuteľnosť následne predali matke obžalovanej, pričom ani potom ako táto nehnuteľnosti ďalej
predala, poškodenému nevyplatili žiadnu sumu za predmetné nehnuteľnosti. Okrem toho úmysel
obžalovanej možno vyvodiť aj z jej neskoršieho konania počas trestného stíhania, keď sa snažila
ovplyvňovať svedkyňu W., aby vypovedala v jej prospech uvádzaním nepravdy o okolnosti, kto vyplatil
kúpnu cenu.

S poukazom na všetky vyššie uvádzané okolnosti, treba vziať do úvahy aj skutočnosť, že z
vykonaného dokazovania nebolo preukázané, že by obžalovaná disponovala finančnou hotovosťou
na kúpu nehnuteľností vo výške 750.000,-Sk pod bodom 1/ alebo na pôžičku vo výške 2.500.000,-Sk
obžalovanému v druhom rade na kúpu uvedených nehnuteľností a súčasne nebolo preukázané, že by
obžalovaný v druhom rade uhradil kúpnu cenu pred podpisom zmluvy s poškodeným, čo v konečnom

dôsledku aj počas vykonávania dokazovania na hlavnom pojednávaní pred súdom I. stupňa po zrušení
a vrátení veci odvolacím súdom potvrdili a priznali, rovnako ako skutočnosť, že zmluva o pôžičke bola
iba fiktívna a že k úhradám kúpnych cien za nehnuteľnosti uvedené pod bodom 1/ a 2/ nedošlo, keďže
tieto mali byť uhradené zápočtom voči poškodenému a to titulom provízie, ktorú poškodený obžalovanej
neuhradil, čo ako bolo vyššie uvádzané nebolo preukázané a je krajne nepravdepodobné.

S poukazom na všetky vyššie uvádzané okolnosti, prihliadnuc aj na následné právne úkony vo vzťahu
k týmto nehnuteľnostiam učinené obžalovanými, spočívajúce v prevode nehnuteľností uvedených pod
bodom 2/ na matku obžalovanej za dohodnutú kúpnu cenu vo výške 1.800.000,-Sk, pri nepreukázaní, že
by touto sumou matka obžalovanej reálne disponovala a následnom predaji týchto nehnuteľností matkou

obžalovanej na tretiu osobu za výrazne nižšiu kúpnu cenu v sume 1.000.000,-Sk, je nutné vyvodiť nimi
namietaný úmysel. V dôsledku toho krajský súd konštatuje, že obžalovaní naplnili aj po subjektívnej
stránkevšetkyznakyskutkovejpodstatytrestnéhočinupodvoduavzhľadomnavýškuspôsobenejškody
aj v kvalifikovanej skutkovej podstaty podľa § 221 ods. 3 Tr. zák.

Pokiaľ ide o formuláciu skutkov, krajský súd konštatuje, že žalované skutky sú dostatočným spôsobom
špecifikované miestom, časom ich spáchania ako aj osobami a presným časovým sledom správania
sa obžalovaných a postupným vykonaním jednotlivých úkonov tak, aby nedošlo k ich zameniteľnosti s
iným skutkom a súčasne vykazujú všetky skutkové okolnosti významné aj z hľadiska právnej kvalifikácie.
Pokiaľ aj došlo súdom I. stupňa ku korekcii skutkovej vety v jednotlivých skutkoch, táto vyplývala

z vykonaného dokazovania a bola uskutočnená iba v rozsahu nevyhnutnom na spresnenie skutkov,
nemala však za následok zmenu totožnosti skutku, v dôsledku čoho považuje krajský súd odvolacie
námietky obžalovaných za právne neopodstatnené. Navyše k tejto skutočnosti sa krajský súd vyjadroval
už vo svojom predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí v tejto veci pod sp. zn. 2To/42/2020.

K námietke obžalovaných spočívajúcej v porušení princípu „ultima ratio“ krajský súd konštatuje, že
trestné konanie je najprísnejší prostriedok ochrany práv, z čoho zákonite vyplýva subsidiarita trestnej
represie s poukazom i na ustanovenie čl.17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorej nikoho
nemožno pozbaviť slobody iba pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok. Na druhej strane čl.19
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky hovorí o tom, že každý má právo na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života. Obdobné zásady sú zakotvené aj v Dohovore o
ochrane ľudských práv a základných slobôd. Práve s poukazom na uvedené zásady je potrebné
vždy individuálne v každom prejednávanom prípade zohľadňovať fakt, či dlžník nesplnil svoj splatný
záväzok hoci tak urobiť mohol, prípadne či neuviedol druhú osobu do omylu pri uzatváraní dohody
s ním s úmyslom záväzok nesplniť, čo je aj predmetom dokazovania v tejto trestnej veci. V tomto

kontexte je nutné potom vyhodnotiť všetky doposiaľ vykonané dôkazy tak v prospech, ako i neprospech
obžalovaných v súlade s ustanovením § 2 ods. 12 Tr. por., čo súd I. stupňa vykonal a správne
dospel k záveru, že konanie obžalovaných presiahlo hranice súkromnoprávnych vzťahov tým, že
poškodenéhouviedlidoomyluaspôsobilinajehomajetkuznačnúškodu,čímjednoznačnemusiaznášaťaj trestnoprávne dôsledky svojho konania. Sama skutočnosť, že predmet sporu má aj občianskoprávny,
príp. obchodnoprávny rozmer neznamená vylúčenie vyvodenia trestnoprávnej zodpovednosti, zvlášť
pokiaľ je preukázané protiprávne konanie obžalovaným napĺňajúce znaky trestného činu.

Pokiaľ ide o škodu, jej výška bola v konaní riadne preukázaná a je uvedená aj vo výrokoch napadnutého
rozsudku s tým, že táto vychádza z kúpnych cien uvedených v podpísaných notárskych zápisniciach, t. j.
škoda pri skutku pod bodom 1/ bola správne vyčíslená vo výške 750.000,-Sk (v prepočte 24.895,44 eur)
a pri skutku pod bodom 2/ vo výške 1.800 000,-Sk (v prepočte 59.749,05 eur). V uznesení o vznesení

obvinenia zo dňa 2. 9. 2009 bola škoda za skutok pod bodom 1/ vyčíslená na 861.000,- Sk, čo je v
prepočte 28.579,96 eur (č.l. 5) a za skutok pod bodom 2/ vo výške 1.800.000,- Sk, čo je v prepočte
59.749,05eur (č.l.7),zčohovyplýva,žeobžalovanínebolivkonečnomdôsledkuuznanívinnými
nad rámec škody uvedenej v uznesení o vznesení obvinenia, v dôsledku čoho nedošlo k porušeniu práv
obžalovaných. Pokiaľ ide o rozdiel vo výške škody za skutok pod bodom 1/, tento bol v neskoršom štádiu
po vznesení obvinenie upravený v zmysle vykonaného dokazovania a ustálený na 750.000,-Sk, ktorá

výška vyjadruje kúpnu cenu nehnuteľnosti. Krajský súd preto nezistil žiadne pochybenie ani pri ustálení
výšky škody, bez ohľadu na skutočnosť, v akej výške si uplatnil poškodený nárok na náhradu škody.

Všetkými vyššie uvádzanými dôkazmi bolo jednoznačne preukázané, že obžalovaní sa dopustili
protiprávneho konania uvedeného v skutkovej vete napadnutého rozsudku, keď obžalovaná v prvom

rade konaním pod bodom 1/ a 2/ a obžalovaný v druhom rade konaním pod bodom 2/ uviedli
poškodeného do omylu a spôsobili na jeho majetku značnú škodu, t.j. s ohľadom na ustanovenie §
125 ods. 1 Tr. zák. škodu dosahujúcu najmenej 26.600,- eur, v dôsledku čoho naplnili všetky znaky
(vrátane objektívnej i subjektívnej stránky) skutkovej podstaty žalovaného zločinu podvodu podľa §
221 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Tr. zák. a to obžalovaná ako pokračovací zločin, pričom skutku pod

bodom 2/ sa dopustili obaja obžalovaní spolupáchateľstvom podľa § 20 Tr. zák. s tým, že ich účasť na
trestnom čine je vymedzená vo výroku v skutkovej vete napadnutého rozsudku. Súčasne s ohľadom na
spôsob vykonania činu, okolností, za ktorých boli skutky spáchané a pohnútky páchateľov, je potrebné
konštatovať, že obžalovaní sa dopustili žalovaného protiprávneho konania v priamom úmysle v zmysle
ustanovenia § 15 písm. a/ Tr. zák.

Krajský súd tiež zistil, že súd I. stupňa správne uznal obžalovaných vinných podľa Trestného zákona
v znení zákona č. 692/2006 Z. z., t. j. účinného v čase spáchania skutkov, keďže neskoršie znenie
Trestného zákona nie je pre obžalovaných priaznivejšie. V tomto kontexte krajský súd vo vzťahu
k odvolacím námietkam obžalovaných zdôrazňuje, že pokiaľ súd I. stupňa pri právnej kvalifikácii

konštatoval, že vina je uznaná podľa Trestného zákona v znení zákona č.692/2006 Z. z., urobil tak s
dodatkom, že ďalej bude v texte uvádzať iba „Trestný zákon“, v dôsledku čoho je zrejmé, že aj trest bol
správne ukladaný podľa Trestného zákona v tomto znení.

Vychádzajúc z uvedených právnych úvah, berúc do úvahy argumenty odvolateľov a všetky

vykonané dôkazy, odvolací súd považuje napadnutý rozsudok za zákonný a správny vo všetkých jeho
výrokoch,keďžebolnáležitezistenýskutkovýstavvecivrozsahunevyhnutnomnarozhodnutie,oktorom
niesúdôvodnépochybnosti,nezistiacdôvodnapostuppodľazásady„indubioproreo“.Rovnakokrajský
súd konštatuje, napriek nespočetným námietkam zo strany obžalovaných, že aj konanie predchádzajúce
vyhláseniu napadnutého rozsudku prebiehalo podľa zásad trestného konania a príslušných ustanovení

Trestného poriadku, v ktorých odvolací súd nezistil žiadne pochybenie a rozhodnutie je aj adekvátne
odôvodnené a reaguje na všetky podstatné námietky obžalovaných.

Pokiaľ ide o výrok o treste, odvolací súd zistil, že súd I. stupňa dôsledne prihliadol pri ukladaní trestu
na ustanovenie § 34 Trestného zákona, podľa ktorého trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred

páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu
k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov, keď uložený trest
zároveň vyjadruje aj morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou, pričom pri ukladaní trestu prihliadol
na spôsob spáchania skutku, jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce
okolnosti, osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy.

Súd I. stupňa správne nezistil u obžalovanej žiadnu z poľahčujúcich okolností uvedených v § 36 Tr. zák.
(čo aj riadne odôvodnil vo svojom rozhodnutí, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje a na toto odkazuje),
ani priťažujúcu okolnosť uvedenú v § 37 Tr. zák. Keďže pomer priťažujúcich okolností a poľahčujúcichokolností bol vyrovnaný, súd I. stupňa správne obžalovanej ukladal trest postupom podľa § 38 ods. 2 Tr.
zák., vychádzajúc z trestnej sadzby uvedenej v § 221 ods. 3 Tr. zák., t. j. z rozpätia 3 až 10 rokov.

Aj nadriadený súd zistil, že obžalovanej postačí na jej nápravu trest uložený súdom I. stupňa na
samej dolnej hranici trestnej sadzby v trvaní 3 roky, navyše s podmienečným odkladom na skúšobnú
dobu v trvaní 5 rokov a s probačným dohľadom nad jej správaním počas skúšobnej doby, keďže v
minulosti sa síce dopustila trestnej činnosti, avšak hľadí sa na ňu, akoby nebol odsúdená a z centrálnej
evidencie správnych deliktov a priestupkov obžalovanej vyplynulo, že má iba jeden záznam v registri

na úseku cestnej premávky, čo nemá žiadny súvis s trestnou činnosťou kladenou jej za vinu v tomto
konaní. Z uvedených dôvodov takto súdom I. stupňa uložený trest považuje aj krajský súd za zákonný,
spravodlivý a primeraný, a to vrátane uloženej dlhšej skúšobnej doby v trvaní 5 rokov, ktorej dĺžka
je adekvátna s ohľadom aj na výšku spôsobenej škody a súčasne jej uloženú povinnosť nahradiť v
skúšobnej dobe škodu vo výške 54.769,97 eur. Pokiaľ ide o výšku škody, ktorej úhrada jej bola uložená
ako povinnosť podľa ustanovenia § 51 ods. 4 písm. c/ Tr. zák., táto bola správne vyčíslená na sumu

vo výške 54.769,97 eur, čo predstavuje súčet škody ňou spôsobenej za skutok pod bodom 1/ vo výške
24.895,44 eur a polovicu škody za skutok pod bodom 2/ vo výške 29.874,53 eur, keďže skutok pod
bodom 2/ spáchala spolupáchateľstvom spolu s obžalovaným v 2. rade. Uhradenie škody v tejto výške
bude významné pre rozhodovanie, či sa osvedčila v skúšobnej dobe.

Pokiaľ ide o trest uložený obžalovanému, treba konštatovať, že súd I. stupňa správne zistil u
obžalovaného poľahčujúcu okolnosť uvedenú v § 36 písm. j/ Tr. zák., že viedol pred spáchaním skutku
riadny život, správne nezistil priťažujúcu okolnosť uvedenú v § 37 Tr. zák. a vychádzajúc z prevahy
poľahčujúcich okolností nad priťažujúcimi obžalovanému správne ukladal trest postupom podľa § 38
ods. 2, ods. 3 Tr. zák., t.j. z trestnej sadzby uvedenej v § 221 ods. 3 Tr. zák. (hornej trestnej sadzby

zníženej o jednu tretinu), z rozpätia 3 roky až 7 rokov a 8 mesiacov.

Nadriadený súd zistil, že aj u obžalovaného postačí na jeho nápravu trest mu uložený súdom I. stupňa
na samej dolnej hranici trestnej sadzby v trvaní 3 roky s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu v
trvaní 4 roky a s probačným dohľadom nad jeho správaním počas skúšobnej doby, keďže v minulosti sa

nedopustil žiadnej trestnej činnosti a nebol ani priestupkovo prejednávaný. Z uvedených dôvodov súdom
I. stupňa uložený trest obžalovanému považuje krajský súd za zákonný, spravodlivý a primeraný. Pokiaľ
ide o dĺžku skúšobnej doby v trvaní 4 roky, táto je rovnako primeraná a adekvátna s ohľadom na výšku
spôsobenej škody a uloženú mu povinnosť nahradiť v skúšobnej dobe škodu vo výške 29.874,53 eur,
čo prestavuje polovicu škody za skutok pod bodom 2/, ktorého sa dopustil spolupáchateľstvom spolu

s obžalovanou v 1. rade.

Pokiaľ ide o výroky súdu I. stupňa, že obžalovaní sú povinní podľa § 51 ods. 5 Tr. zák. strpieť nad sebou
kontrolu vykonávanú probačným a mediačným úradníkom, tieto sú nadbytočné, keďže táto povinnosť
vyplýva obžalovaným pri uloženom probačnom dohľade automaticky zo zákona.

Na základe vyššie uvedeného odvolací súd považuje tresty odňatia slobody uložené obžalovaným
rozsudkom súdu I. stupňa v najnižšej výmere 3 roky s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu
a s uloženým probačným dohľadom a povinnosťou uhradiť svoj podiel škody za daných okolností
zodpovedajúce požiadavke primeranosti - proporcionálnosti trestu, tieto sú spravodlivé a vyjadrujú

objektívny obraz potrieb individuálnej a generálnej prevencie.

Pokiaľ ide o rozhodnutie súdu I. stupňa v časti výroku o náhrade škody, ktorým bola obžalovaná N. R.
podľa § 287 ods. 1 Tr. por. zaviazaná nahradiť poškodenému škodu vo výške 24.895,44 eur samostatne
a súčasne obaja obžalovaní spoločne a nerozdielne uhradiť poškodenému škodu do výške 59.749,05

eur, krajský súd aj tento výrok považuje za zákonný a správny. Vo vzťahu k námietkam obžalovaných
ku škode krajský súd zdôrazňuje, že škoda bola riadne preukázaná a ako bolo vyššie konštatované, jej
výška pri jednotlivých skutkoch odzrkadľuje výšku kúpnej ceny za jednotlivé nehnuteľnosti. V bode 1/
teda išlo o škodu vo výške 750.000,-Sk, čo je v prepočte 24.895,44 eur. Keďže tohto skutku sa dopustila
obžalovaná N. R. samostatným konaním, je sama povinná zaplatiť túto škodu v celom rozsahu a preto

bola správne podľa § 287 ods. 1 Tr. por. zaviazaná k jej úhrade samostatne. Pokiaľ ide o skutok pod
bodom 2/, tu bola konaním oboch obžalovaných spôsobená škoda vo výške 1.800.000,-Sk, čo je v
prepočte 59.749,05 eur a keďže tento skutok spáchali obžalovaní spolupáchateľstvom, správne súd I.
stupňa zaviazal oboch obžalovaných spoločne a nerozdielne túto škodu uhradiť.Je pravdou, že uvedené výroky o škode, najmä s poukazom na skutočnosť, v akej výške má byť
škoda ktorým z obžalovaných uhradená, sú rozdielne uvedené pri výrokoch o treste uloženým obom

obžalovaným,avšaktrebazdôrazniť,žepokiaľbolaobžalovanýmuloženápovinnosťuhradiťvskúšobnej
dobe škodu podľa § 51 ods. 4 písm. c/ Tr. zák., táto tak bola určená s ohľadom na konkrétne zavinenie
toho ktorého obžalovaného a následne splnenie tejto povinnosti sa bude posudzovať výlučne pri
zisťovaní podmienok na rozhodovanie o osvedčení sa obžalovaných počas skúšobnej doby probačného
dohľadu. Na druhej strane, pokiaľ boli obžalovaní zaviazaní na úhradu škody podľa § 287 ods. 1 Tr.

por. tak, že vo vzťahu ku škode za skutok pod bodom 2/ sú túto povinní uhradiť nie každý vo výške
jednej polovice, ale spoločne a nerozdielne celú škodu, súd I. stupňa správne rozhodol poukazujúc aj
na príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o spoločnej zodpovednosti.

Pokiaľ ide o zvyšok nároku poškodeného na náhradu škody, ktorého výška presahovala škodu uvedenú
v skutkoch pod bodom 1/ a 2/, v tejto časti bol poškodený správne odkázaný na jej uplatnenie v civilnom

procese, keďže dokazovanie ohľadne zvyšku škody by presahovalo potreby trestného konania a toto
neúmerne predĺžilo. Na účely trestného konania bola smerodajná len tá časť škody, ktorá bola viazaná
na právnu kvalifikáciu a táto bola v konaní jednoznačne preukázaná a je odzrkadlená v skutkovej vete
napadnutého rozsudku.

S poukazom na hore uvedené skutočnosti, odvolací súd odvolanie obžalovaných ako nedôvodné podľa
§ 319 Tr. por. zamietol.
Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.