Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 12. máj 2022

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Co/82/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7219205548
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 05. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Matyiová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2022:7219205548.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Matyiovej a sudkýň

JUDr. Anny Slovinskej a JUDr. Oľgy Mičietovej v spore žalobcu Mesto Košice, Trieda SNP 48/A, Košice,
IČO: 00 691 135, proti žalovanému REALMAN, s.r.o., so sídlom Stará Vajnorská 37, Bratislava, IČO:
35 860 405, zast. JUDr. Ing. Ľubomírom Niedelským, advokátom, so sídlom Košice, Hviezdoslavova
7, za účasti intervenienta AUPARK KOŠICE, spol. s.r.o., so sídlom Žilina, Veľká okružná 59A, IČO: 35
873 221, zast. Law & Trust - advokátska kancelária, spol. s r.o., so sídlom Bratislava, Mlynské nivy
16, IČO: 35 821 477, o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalobcu a intervenienta proti rozsudku
27C/38/2019-340 z 18.12.2020 Okresného súdu Košice II

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j rozsudok.

P r i z n á v a žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice II (ďalej „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) zamietol žalobu (I), žalovanému
priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu (II.), o náhrade trov intervenientovi
rozhodol tak, že tento nemá na nich nárok (III.) a posledným výrokom zrušil uznesenie 27C/38/2019-131
z 19.7.2019 Okresného súdu Košice II.

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že je vlastníkom pozemku parc. reg. „C“
č. 1723/118, druh zastavané plochy a nádvoria, o výmere 759 m2 a pozemku parc. reg. „C“ č. 1723/119,
druh zastavané plochy a nádvoria, o výmere 254 m2, evid. na LV č. XXXXX pre kat. úz. T., obec Q. -
J., okres Q. S..

3. Žalobca žalobu skutkovo odôvodnil tým, že spoločnosť AUPARK KOŠICE, spol. s r.o., Žilina,
IČO: 35873221, dňa 30.12.2009 nadobudla vlastnícke právo od pôvodného vlastníka spoločnosti

REALMAN, s.r.o., na základe rozhodnutia o vyvlastnení, právoplatného 30.12.2009, a to k parcelám
v súčasnosti evidovaným ako je uvedené v bode 2. tohto odôvodnenia. Žalobca sa stal vlastníkom
predmetných nehnuteľností na základe zámennej zmluvy č. XXXXXXXXXX z 23.7.2010 (schválené
Mestským zastupiteľstvom v Košiciach uznesením č. 1204 z 29.6.2010), ktorou spoločnosť AUPARK
Košice spol. s r.o. previedla vlastnícke právo na žalobcu a k zápisu vlastníckeho práva došlo na základe
rozhodnutia Správy katastra Košice o povolení vkladu zámennej zmluvy, V-6902/2010 z 3.8.2010
vz.389/2010. Následne bolo vlastnícke právo žalobcu odňaté záznamom Správy katastra Košice Z

7654/11 z 26.10.2011 a ako vlastník pozemku bol zapísaný záznamom žalovaný (pôvodný vlastník).
Podkladom bolo rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžp/15/2011-18 zo 7.9.2011, právoplatného
10.11.2011, ktorým došlo k zrušeniu vyvlastňovacieho rozhodnutia. Krajský súd v Košiciach v rozhodnutí
sp.zn.7S/15/2016z20.9.2017uviedol,žesporotom,ktojevlastníkdotknutýchnehnuteľností,nemožnoriešiť v rámci konania o oprave chyby, ale výlučne súdnou cestou, určovacou žalobou.. Žalobca tvrdil, že
bol dobromyseľný pri nadobúdaní predmetných nehnuteľností, čo odôvodnil existenciou právoplatných
vyvlastňovacích rozhodnutí v čase uzatvorenia zámennej zmluvy dňa 23.7.2010. Vyvlastňovacie

rozhodnutia boli zrušené až po uzavretí zámennej zmluvy (rozhodnutím najvyššieho súdu z roku 2011
a po vykonaní vkladu vlastníckeho práva), preto má žalobca za to, že nadobudol predmetný pozemok
od vlastníka (AUPARK) a nie od nevlastníka, ani nie od domnelého vlastníka. Hodnovernosť zápisu
vlastníckeho práva v prospech žalobcu, môže byť spochybnená jedine spochybnením nadobúdacieho
titulu, ktorým je u žalobcu zámenná zmluva. Žalobca má zato, že nemožno aplikovať zásadu „Nemo

plus iuris ad alium transfere potest, quam ypse habet“, pretože v čase uzatvorenia zámennej zmluvy
AUPARK Košice disponoval vlastníckym právom, a teda bol spôsobilý vlastnícke právo preniesť na
žalobcu. Žalobca na podporu svojho tvrdenia poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn.
2Cdo/311/2008 z 30.3.2010, sp. zn. 2Cdo/68/2007 z 25.3.2008, sp. zn. 4 Cdo/274/2006 zo dňa
18.12.2007.

4. Uznesením sp. zn. 27C/38/2019-131 z 19.7.2019, právoplatným dňa 20.8.2019, vykonateľným dňa
4.8.2019, Okresný súd Košice II uložil žalovanému povinnosť zdržať sa akéhokoľvek nakladania s
nehnuteľnosťami zapísanými na liste vlastníctva č. 11466 pre kat. územie T., obec Q. - J., okres Q.
S. bližšie definovanými v bode 2. tohto odôvodnenia, najmä v rozsahu predaja, darovania, zámeny,
založenia, zaťaženia vecným bremenom, vypožičania alebo vloženia do obchodnej spoločnosti alebo

družstva, a to až do právoplatného skončenia konania vo veci samej vedenej Okresným súdom Košice
II pod sp. zn. 27C/38/2019.

5. Podaním zo 17.12.2019 oznámila spoločnosť AUPARK KOŠICE, spol. s.r.o., že do konania v zmysle §
82 CSP vstupuje ako intervenient a navrhla, aby súd vydal rozsudok, že žalobca je vlastníkom pozemkov

definovaných v bode 2. tohto odôvodnenia. Stotožnila sa s právnou argumentáciou žalobcu, že žalobca
nadobudol pozemky od intervenienta ako od vlastníka na základe právoplatného rozhodnutia príslušnej
správykatastraopovolenívkladuvlastníckehopráva.Tvrdil,žerozhodnutieNajvyššiehosúduSRsp.zn.
6Sžp/15/2011-18 zo 7.9.2011, ktorým boli vyvlastňovacie rozhodnutia zrušené, nemalo účinky ex tunc.
Tiež poukázal na skutočnosť, že ak zrušením vyvlastňovacích rozhodnutí bola žalovanému spôsobená

ujma z úradného postupu príslušných orgánov štátnej správy, ktoré vydali vyvlastňovacie rozhodnutia,
má sa domáhať nápravy uplatnením si nároku na náhrady škody u príslušného orgánu štátnej správy
podľa zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Žalobca
nemohol niesť zodpovednosť za to, že vyvlastňovacie rozhodnutia boli zrušené, pričom žalobca nemá
žiadny právny titul, aby si vzniknutú škodu nárokoval. Rovnako sa stotožnil s argumentáciou žalobcu

o jeho dobromyseľnosti pri nadobúdaní predmetných pozemkov a poukázal na nález Ústavného súdu
SR I. ÚS 549/215 z 16.3.2016.

6. Žalovaný namietal dobromyseľnosť žalobcu pri nadobúdaní predmetných pozemkov, poukazoval na
rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžp/15/2011 zo 7.9.2011, ktorým boli zrušené vyvlastňovacie

rozhodnutia a na jeho vplyv na určenie vlastníctva. Dovolával sa neplatnosti zámennej zmluvy
uzatvorenej medzi Mestom Košice a AUPARK Košice, mal za to, že bola uzavretá v rozpore so zákonom
a dobrými mravmi, a teda ide o absolútne neplatný právny úkon podľa § 39 Obč. zákonníka. Tvrdil, že
žalobca Zmluvou o spolupráci z 24.9.2008 uzavretou s AUPARKOM Košice, s cieľom získať vyvlastnené
pozemky, aktívne sa podieľal na nezákonnom vyvlastnení pozemkov v rámci vyvlastňovacieho konania,

a to predložením plnomocenstva pre AUPARK Košice- súkromnú osobu, aby v jeho mene vyvlastnila
pozemky vo vlastníctve žalovaného, čo bolo v hrubom rozpore s vtedy platnými zákonmi, následkom
čoho vznikol nezákonný právny stav, počas ktorého zámennou zmluvou žalobca previedol na seba
vyvlastnené pozemky, aj keď vedel, že jeho zmluvná voľnosť je obmedzená účastníctvom v konaní
o preskúmanie zákonnosti vyvlastňovacích rozhodnutí. Poukázal na nález Ústavného súdu SR I. ÚS

259/2016-35 zo 7.3.2018, ktorým bola odmietnutá ústavná sťažnosť žalobcu, ktorou namietal porušenie
svojho základného práva vlastniť majetok, v ktorom meritom sporu bola otázka dobromyseľnosti
zmluvných strán zámennej zmluvy v čase, keď najvyšší súd rozhodol o zrušení vyvlastňovacích
rozhodnutí.

7. Súd vykonaným dokazovaním ustálil skutkový stav a zistil, že žalobca a intervenient dňa 24.9.2008
uzavreli Zmluvu o spolupráci podľa § 262 ods. 2 Obch. zák., podľa ktorej článku I. bod 3, 4 sa na
základe projektovej dokumentácie v súlade s platným regulačným plánom Námestie Osloboditeľov
Košice, výstavba verejných komunikácií má uskutočňovať aj na častiach pozemkov, ktoré sú vovlastníctve žalovanej spoločnosti REALMAN s.r.o. zapísané na LV XXXX, k.ú. T., pričom celková výmera
častí pozemkov dotknutých výstavbou a určených na výstavbu miestnej štvorprúdovej komunikácie
významného a verejného charakteru predstavuje 1.308 m2. V čl. II Zmluvy o spolupráci sa jej strany

okrem iného dohodli, že spoločnosť AUPARK Košice zabezpečí na svoje náklady realizáciu výstavby
verejných komunikácií podľa článku I bod 2 tejto zmluvy, vrátane majetkovo-právneho vysporiadania
dotknutýchpozemkovvprospechMestaKošice,akoajichfinancovaniaavykonanieprevodudotknutých
pozemkov do vlastníctva Mesta Košice za cenu 1,-Sk v zmysle zmluvy o budúcej zmluve o prevode
nehnuteľnosti (článok II., bod 1, písm. b/), že spoločnosť AUPARK Košice je povinná uzavrieť Zmluvu

o prevode nehnuteľnosti - pozemkov vyšpecifikovaných v článku I. bod 3 tejto zmluvy s budúcim
kupujúcim Mestom Košice za cenu 1,-Sk za podmienok dohodnutých v Zmluve o budúcej zmluve
o prevode nehnuteľnosti a zmluvné strany sa tiež dohodli, že budú navzájom v súlade s touto
zmluvou spolupracovať tak, aby bol dosiahnutý účel tejto zmluvy, a to právoplatné nadobudnutie
vlastníckeho práva k dotknutým pozemkom spoločnosťou AUPARK Košice od spoločnosti REALMAN
s následným nadobudnutím vlastníckeho práva Mestom Košice k dotknutým pozemkom od spoločnosti

AUPARK Košice na základe Zmluvy o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam za podmienok
dohodnutých v Zmluve o budúcej zmluve o prevode nehnuteľnosti. Podľa čl. III Zmluvy o spolupráci,
na dosiahnutie účelu tejto zmluvy, uvedeného v jej čl. II, sa zmluvné strany dohodli, že AUPARK
Košice vykoná všetky právne úkony súvisiace s nadobudnutím vlastníckeho práva k pozemkom
dotknutým výstavbou verejných komunikácií od spoločnosti REALMAN, vrátane právnych úkonov vo

veci prípadného vyvlastnenia dotknutých pozemkov, a to všetko na náklady spoločnosti AUPARK Košice
s následným vykonaním prevodu vlastníckeho práva k dotknutým pozemkom do vlastníctva Mesta
Košice za podmienok podľa článku II. tejto zmluvy.

8. Súd ďalej chronologicky popísal priebeh vyvlastňovania dotknutých pozemkov a zistil, že

rozhodnutím Krajského stavebného úradu v Košiciach č. 20009/00665 z 27.5.2009, potvrdeným
rozhodnutím Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja SR, Bratislava z 10.12.2009 sp. zn.
2009-15155/65815-8;530/Ka, boli na návrh intervenienta AUPARK Košice vyvlastnené sporné
nehnuteľnosti vo vlastníctve žalovaného v podiele 1/1 za finančnú náhradu za predmet vyvlastnenia
vo výške 202.600 €. Na návrh spoločnosti REALMAN, s r.o., Krajský súd v Bratislave uznesením sp.

zn. 1S/35/2010-135 z 3.5.2010 odložil vykonateľnosť rozhodnutia Ministerstva výstavby a regionálneho
rozvoja SR č. 2009-15155/65815-8:530/Ka z 10.12.2009 až do právoplatného rozhodnutia súdu o
žalobe spoločnosti REALMAN, s r.o. Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn. 1S/35/2010-137
za 13.5.2010 pribral do konania Mesto Košice, Trieda SNP 48/A, vo veci žalobcu REALMAN, s.r.o.
Stará Vajnorská 37, Bratislava proti žalovanému Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja SR,

Prievozská 2/B, Bratislava, za účasti AUPARK KOŠICE, spol. s.r.o., Prievozská 4, Bratislava v konaní
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia č. 2009-15155/65815-8:530/Ka z 10.12.2009. Z odôvodnenia
uznesenia vyplýva, že žalobca REALMAN, s.r.o. sa žalobou na Najvyššom súde SR domáhal
preskúmania rozhodnutia žalovaného č. 2009-15155/65815-8:530/Ka z 10.12.2009 a Mesto Košice
listomdoručenýmsúdudňa22.4.2010požiadaloopribratiedokonania.Spoukazomnato,ževýsledkom

tohto sporu môžu byť dotknuté práva a povinnosti Mesta Košice, súd rozhodol tak, ako je uvedené vo
výroku tohto odvolania. Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn. 1S/35/2010-160 z 10.6.2010 zrušil
uznesenie sp. zn. 1S/35/2010-135 z 3.5.2010 lebo mal za to, spoločnosť REALMAN, s r.o. nepreukázala
hrozbu závažnej ujmy v dôsledku okamžitého výkonu napadnutého rozhodnutia ani priamu príčinnú
súvislosť medzi okamžitým výkonom napadnutého rozhodnutia a existenciou hrozby závažnej ujmy.

Krajský súd v Bratislave rozhodnutím sp. zn. 1S/35/2010-166 z 27.5.2010 zamietol žalobu spoločnosti
REALMAN, s r.o., ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia Ministerstva výstavby a
regionálneho rozvoja SR, Bratislava, z 10.12.2009 sp. zn. 2009-15155/65815-8;530/Ka a rozhodnutie
Krajského stavebného úradu v Košiciach, odboru štátnej stavebnej správy č. 2009/00665 z 27.5.2009
potvrdil.

9. Následne Mestské zastupiteľstvo v Košiciach uznesením z XXXVI. rokovania Mestského
zastupiteľstva v Košiciach dňa 29.6.2010 č. 1204 (č.l. 63) schválilo zámenu nehnuteľností vo vlastníctve
AUPARK Košice s finančným vyrovnaním 316.166 € v prospech mesta Košice a Zámennou zmluvou č.
2010000740 z 23.7.2010 podľa § 611 a nasl. Obč. zákonníka medzi zmluvnými stranami Mesto Košice

a AUPARK KOŠICE, spol. s r.o. sa zmluvné strany dohodli na vzájomnej zámene nehnuteľností, pričom
Mesto Košice previedlo do vlastníctva AUPARK KOŠICE, spol. s r.o. pozemky: časť parc. č. KN-E
640/1 (diel 1) s výmerou 8 m2, časť parc. č. KN-E 640/1 (diel 2) s výmerou 7 m2, časť parc. č. KN-
E 640/2 (diel 3) s výmerou 329 m2, časť parc. č. KN-E 642 (diel 4) s výmerou 555 m2, časť parc. č.KN-E 800/1 (diel 5) s výmerou 598 m2, pričom z vyššie uvedených dielov 1,2,3,4 a 5 bola vytvorená
parc.č. 2443/25 s výmerou 1 497 m2, ostatné plochy, časť parc.č. KN-E 800/2 (diel 6) s výmerou 3
m2, časť parc. č. KN-E 2443/2 (diel 7) s výmerou 229 m2, z ktorej bola vytvorená parc.č. 2443/27 s

výmerou 229 m2, ostatné plochy, časť parc. č. KN-E 2444/1 (diel 8) s výmerou 326 m2, časť parc. č.
KN-E 2444/3 (diel 9) s výmerou 55 m2, k.ú. Stredné mesto, pričom mesto Košice zároveň prevádza do
vlastníctva AUPARK KOŠICE, spol. s r.o. pozemok parc.č. 1982/1 s výmerou 74 m2, zastavané plochy a
nádvoria v k.úz. T. R., a to všetko so všetkými súčasťami a príslušenstvom (ďalej len „predmet prevodu
1“), ktoré AUPARK Košice, spol. s r.o. prijal do svojho výlučného vlastníctva v podiele 1/1 a AUPARK

Košice previedol do vlastníctva mesta Košice pozemky: časť parc. č. 2444/6 (diel 10) s výmerou 589 m2,
časť parc. č.1980/1 s výmerou 1 214 m2, z ktorej boli vytvorené parc. č. 1980/10 s výmerou 199 m2,
zastavané plochy a nádvoria, parc.č 1980/11 s výmerou 330 m2, zastavané plochy a nádvoria a parc.č.
1980/12svýmerou685m2,zastavanéplochyanádvoria,časťparc.č.1973/2svýmerou687m2,zktorej
bola vytvorená parc.č. 1973/4 s výmerou 687 m2, ostatné plochy v k.ú. T. R., pričom AUPARK Košice,
spol. s r.o. zároveň previedol do vlastníctva mesta Košice pozemok parc.č. 1971/1 s výmerou 280 m2,

zastavané plochy a nádvoria v k.ú. T. R. a pozemok parc.č.1723/118 s výmerou 1. 013 m2, zastavané
plochy a nádvoria v k.ú. T., a to všetko so všetkými súčasťami s príslušenstvom (ďalej len „predmet
prevodu 2“) a mesto Košice predmet prevodu 2 prijalo do svojho výlučného vlastníctva v podiele 1/1.
Podľa čl. III bodu 7 zmluvy spoločnosť AUPARK KOŠICE, spol. s r.o. vyhlásila, že nemá vedomosť o
tom, že predmet prevodu 2 je predmetom súdneho, rozhodcovského, arbitrážneho alebo správneho

sporu, s výnimkou tých konaní /sporov, ktorých účastníkom je aj mesto Košice, resp. konaní, ktorých
písomnosti príslušné orgány/úrady doručujú mestu Košice. Predmetná Zámena prevodu 1 a prevodu 2
bola schválená uznesením Mestského zastupiteľstva v Košiciach č. 1204 z 29.6.2010.

10. Po uzavretí zámennej zmluvy (23.7.2010) medzi Mestom Košice a spoločnosťou AUPARK KOŠICE,

Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. 8Sžo/230/2010 z 15.12.2010 zrušil rozsudok Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 1S/35/2010-166 z 27.5.2010 a vrátil mu vec na ďalšie konanie z dôvodu, že
krajský súd nepreskúmal komplexne žalobcove (REALMAN, s.r.o., pozn. odvolacieho súdu) procesné
i hmotné námietky. Krajský súd v Bratislave rozsudkom sp. zn. 1S/35/2010-228 z 31.3.2011 žalobu
(opätovne) zamietol. Najvyšší súd SR rozsudkom zo 7.9.2011, sp. zn. 6Sžp/15/2011, právoplatným

10.11.2011, preskúmavajúc rozhodnutia o vyvlastnení, zmenil rozsudok Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 1S/35/2010-228 z 31.3.2011 tak, že zrušil rozhodnutie žalovaného Ministerstva výstavby a
regionálneho rozvoja SR č. 2009-15155/65815-8:530/Ka z 10.12.2009, vrátane rozhodnutia Krajského
stavebného úradu v Košiciach č. 2009/00665 z 27.5.2009 o vyvlastnení sporných nehnuteľností a vec
vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

11. Správa katastra Košice, rozhodnutím č. X-1/12 Kol z 11.4.2012 v LV č. XXXXX, k. ú. T. v
časti B - Vlastníci, zrušila zápis žalovaného ako vlastníka a zapísala ako vlastníka žalobcu (Mesto
Košice) Uvedené rozhodnutie potvrdil Katastrálny úrad v Košiciach rozhodnutím č. Xo 15/2012/Su-15
z 18.6.2012 a odvolanie REALMAN, s.r.o. zamietol. Najvyšší súd SR rozsudkom sp.zn. 4Sžr/55/2013

z 10.2.2015 zmenil rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 23.9.2013 sp. zn. 7S/153/2012-98 tak, že
zrušilrozhodnutieKatastrálnehoúraduvKošiciachč.Xo15/2012/su-15z18.6.2012spolusrozhodnutím
Správy katastra Košice č. X-1/12-Kol z 11.4.2012 a vec vrátil žalovanému Okresnému úradu Košice
(pôv. Správa katastra Košice) na ďalšie konanie.

12. Okresný úrad Košice, katastrálny odbor rozhodnutím č. X-1/2012-III-Kol z 5.10.2015 v LV č.
XXXXX, k. ú. T. v časti B - Vlastníci, zrušil zápis REALMAN, s.r.o. ako vlastníka zapísal ako vlastníka
Mesto Košice a zapísal informatívnu poznámku o vyvlastňovacom konaní vedenom Okresným úradom
Košice- odbor výstavky a bytovej politiky pod č. 2009/00665 voči REALMAN, s.r.o. v prospech Aupark
na základe rozsudku NS SR 6Cžp/15/2011 zo 7.9.2011, ktorým bolo zrušené rozhodnutie MVaRR

SR č. 2009/15155/65815-8 vrátane rozhodnutia KSÚ v Košiciach č. 2009/00665 a vec vrátená na
ďalšie konanie. Rozhodnutím zo 16.12.2015 č. Xo 15/2012-III Okresný úrad Košice, odbor opravných
prostriedkov potvrdil uvedené rozhodnutie a zamietol odvolanie REALMAN, s.r.o.

13. Následne rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7S/15/2016 z 20.9.2017 bolo zrušené

rozhodnutie Okresného úradu Košice, odboru opravných prostriedkov č. k. Xo 15/2012-III, sp. zn. OU-
KE-OOP5-2015/029785/SUCzo16.12.2015,akoajrozhodnutieOkresnéhoúraduKošice,katastrálneho
odboru č. X - 1/2012-III-Kol z 5.10.2015 a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie, pričom odvolací súdkonštatoval, že je tu spor o tom, kto je vlastník dotknutých nehnuteľností a o tomto spore môže rozhodnúť
len príslušný súd na základe určovacej žaloby.

14. Okresný úrad Košice, katastrálny odbor rozhodnutím č. X - 1/2012-IV-Kol zo 16.9.2019 návrh Mesta
Košice a spoločnosti AUPARK KOŠICE vo veci opravy chyby v katastrálnom aparáte v konaní vedenom
pod č. X 1/2012-Kol zamietol.

15. Súd prvej inštancie konštatoval, že podľa aktuálneho LV č. XXXXX pre k. ú. T., obec Q. - J., okres

Košice IV žalovaný je zapísaný ako vlastník pozemku parc. reg. „C“ č. 1723/118, druh zastavané
plochy a nádvoria o výmere 759 m2 a pozemku parc. reg. „C“ č. 1723/119, druh zastavané plochy a
nádvoria o výmere 254 m2, kat. úz. T., obec Q. - J., okres Košice IV. Titulom nadobudnutia je: rozsudok
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžp/15/2011, Z-7654/11 vz.618/11(právoplatný 10.11.2011 a vykonateľný
29.11.2011), rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sžr/55/2013, Z-2956/15 vz.262/15 (právoplatný
11.4.2015 a vykonateľný 31.3.2015), rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7S/15/2016 vz.542/18

(právoplatný 10.11.2017). Na LV je zapísaná informatívna poznámka: vedené súdne konanie pred
Najvyšším súdom SR sp. zn. 1Sžrk/3/2018 vo veci kasačnej sťažnosti proti rozsudku Krajského súdu v
Košiciach sp. zn. 7S/15/2016 zo dňa 20.9.2017, P-210/2019-191/2019. Zápisom geometrického plánu č.
544/2010 do katastra nehnuteľností na základe R-1874/2010 z 28.12.2010-41/11 bol pôvodný pozemok
parc. KN-C č. 1723/118 o výmere 1013 m2 rozdelený na dve parcely a to parc. č. 1723/118 o výmere

752 m2 a parc. č. 1723/119 o výmere 254 m2.

16. Súd prvej inštancie z oznámenia Ministerstva dopravy a výstavby SR z 24.6.2020 o stave
vyvlastňovacieho konania zistil, že Sekcia výstavby ministerstva listom z 1.2.2012 postúpila v tom čase
príslušnému krajskému stavebnému úradu rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžp/15/2011 zo

7.9.2011 spolu so spisovým materiálom súvisiacim s cit. rozhodnutím krajského stavebného úradu s
tým, aby krajský stavebný úrad zabezpečil ďalší postup v intenciách cit. rozsudku, t. j. rozhodol o
návrhu na vyvlastnenie zo dňa 22.4.2009. Sekcia výstavby ministerstva v nasledujúcich rokoch nekonala
vo veci predmetného návrhu na vyvlastnenie (riadny alebo mimoriadny opravný prostriedok) a ani zo
svojej úradnej činnosti nemá informáciu o stave uvedeného vyvlastňovacieho konania. Okresný úrad

Košice, odbor výstavby a bytovej politiky, Košice oznámil súdu, že žiadne rozhodnutia po rozsudku
NS SR sp. zn. 6Sžp/15/2011 zo 7.9.2011 neboli vydané, lebo v čase nadobudnutia právoplatnosti
rozsudku Najvyššieho súdu SR, vyvlastnené časti pozemkov neboli právne identické so stavom v čase
vyvlastňovacieho konania, v tom čase už boli zastavené stavbou, na účel ktorej sa vyvlastňovalo, preto
sa nezačalo žiadne „nové“ vyvlastňovacie konanie a rozsudok NS SR je nevykonateľný.

17. Z Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 259/2016-35 zo 7.3.2018 súd zistil, že
nebolo vyhovené ústavnej sťažnosti Mesta Košice vo veci namietaného porušenia základného práva
vlastniťmajetokpodľačl.20ods.1ÚstavySRpostupomNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikyvkonaní
vedenom pod sp. zn. 4 Sžr 55/2013 a jeho rozsudkom z 10.2.2015, lebo medzi napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu a obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa § 46 ods. 1 ústavy v spojení
s právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť,
na základe ktorej by mohol reálne dospieť k záveru o ich porušení.

18. Súd na zistený skutkový stav aplikoval čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, čl. 1 dodatkového protokolu, §

3, § 34, § 39, § 123, § 126 ods. 1, § 132 ods. 1, § 611 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) a §
137 písm. c/ CSP a konštatoval, že žalobca naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva
k sporným nehnuteľnostiam preukázal svojím neistým právnym postavením, lebo nie je evidovaný
v katastri nehnuteľností ako vlastník predmetných nehnuteľnosti, pričom sa domnieva, že je ich
vlastníkom na základe zámennej zmluvy, ktorej vklad bol povolený, ale zápis bol následne zrušený a

ako vlastník je evidovaný žalovaný. Zároveň bol odkázaný na podanie určovacej žaloby rozsudkom
Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7S/15/2016 z 20.9.2017. Tvrdenie žalovaného o neplatnosti
zámennej zmluvy vyhodnotil súd tak, že zámenná zmluva je pre rozpor s dobrými mravmi v časti
prevodu predmetných nehnuteľnosti neplatná. Podľa názoru súdu, pokiaľ sa zmluvné strany v zámennej
zmluve dohodli na prevode predmetných nehnuteľností z intervenienta na žalobcu, pričom spôsob

nadobudnutia uvedených nehnuteľností intervenientom od pôvodného vlastníka (žalovaného) si dohodli
vopred v zmluve o spolupráci (žalovaný nebol stranou uvedenej zmluvy), a to prípadne aj spôsobom
vyvlastnenia, potom ak zámennú zmluvu uzavreli v čase, kedy ešte prebiehalo súdne správne konanie
o preskúmanie zákonnosti vyvlastňovacích rozhodnutí, zámenná zmluva bola uzavretá v rozpore sdobrými mravmi, lebo ešte nebolo ustálené či intervenient, s ktorým žalobca uzavrel zámennú zmluvu,
platne nadobudol (vyvlastnil) predmetné pozemky. Pri skúmaní dobrej viery žalobcu pri uzavieraní
zámennej zmluvy dňa 23.7.2010 súd uzavrel, že žalobca ako nadobúdateľ predmetných nehnuteľností

mal celú dobu vedomosť o „osude“ nehnuteľností - vedel o spôsobe ako sporná nehnuteľnosť opustila
sféru žalovaného, v tom čase pôvodného vlastníka, o prebiehajúcich správnych súdnych konaniach
o preskúmavaní zákonnosti vyvlastňovacieho rozhodnutia, ktoré ešte nebolo právoplatne skončené,
o spochybnení nadobúdacieho titulu predošlého vlastníka v dôsledku napadnutého vyvlastňovacieho
rozhodnutia, lebo žalobca bol pribratý ako účastník uvedeného konania (bolo mu doručené aj uznesenie

o odklade vykonateľnosti vyvlastňovacích rozhodnutí, aj keď neprávoplatné a neskôr zrušené). Žalobca
teda nekonal pri uzavretí zámennej zmluvy dostatočne obozretne a opatrne a sporná je aj jeho dobrá
viera pri nadobúdaní predmetných nehnuteľností. Žalovaný pritom nebol ľahkovážny, lebo využíval
všetky právne prostriedky na ochranu svojho vlastníctva. V tejto súvislosti odkázal konajúci súd na
uznesenie Ústavného súdu SR z 10.2.2010 sp. zn. I. ÚS 50/2010, podľa ktorého v „danej situácii mal
kupujúci v dobrej viere vynaložiť náležitú starostlivosť preverením si právneho dôvodu nadobudnutia

vlastníckeho práva predávajúceho.“ K argumentácii žalobcu, že spornú nehnuteľnosť nadobudol od
vlastníka (AUPARK Košice) a nie od nevlastníka, preto nie je dôvodné skúmať jeho dobrú vieru, pričom
poukazoval na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 2 Cdo/311/2008 z 30.3.2010,. súd uviedol, že uvedené
rozhodnutie nie je možné použiť v tomto konaní z dôvodu, že v danom konaní žalobca (pôvodný vlastník)
svoje vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam previedol dobrovoľne (kúpnou zmluvou od ktorej

odstúpil potom ako kupujúci ďalej previedol nehnuteľnosť) na rozdiel od tohto sporu, kde žalovaný
(pôvodný vlastník) stratil svoje vlastnícke právo na základe vyvlastňovacieho, teda núteného, konania
a nie dobrovoľne. Súd poukázal aj na to, že dobrá viera žalobcu bola spochybnená už v rozsudku
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sžr/55/2013 z 10.2.2015, v ktorom súd uviedol, že sa „nemôže stotožniť
s názorom, že obidva subjekty si neboli vedomé možných dôsledkov vyplývajúcich z konania správneho

súdu na ich zámer prostredníctvom zámennej zmluvy zmeniť vlastnícke pomery na parc. č. 1723/118,
ktorá bola predmetom priamo dotknutých cez prebiehajúce konanie, t.j. že ich zmluvná voľnosť nie
je obmedzená, keď pochybnosti v čase podania návrhu na zavkladovanie zámennej zmluvy nebolo
možné jednoznačne vylúčiť“ a napokon aj v náleze ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 259/2016-35 zo
7.3.2018, podľa ktorého „konanie sťažovateľa (žalobcu, pozn. odvolacieho súdu) neobsahuje žiadne

prvky dobromyseľnosti pri nadobúdaní pozemkov“. Na základe uvedených skutočností súd žalobu ako
nedôvodnú zamietol.

19.Súdzrušilpodľa§335CSPneodkladnéopatrenienariadenépozačatíkonania,zdôvoduzamietnutia
žaloby vo veci samej.

20. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a žalovanému priznal náhradu trov konania v
plnom rozsahu, nakoľko tento mal vo veci plný úspech.

21. Intervenientovi vystupujúcemu na strane žalobcu, súd nepriznal nárok na náhradu trov konania,

nakoľko jeho úspech sa odvodzuje od úspechu žalobcu.

22. Rozsudok napadli včas podaným odvolaním intervenient a žalobca.

23. Intervenient odvolanie podal z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b/ a h/ CSP, t.j. súd

nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi a intervenientovi, aby uskutočňovali im patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a rozsudok vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok tak, že žalobe
žalobcu vyhovie. K otázke platnosti zámennej zmluvy č. XXXXXXXXXX z 23.7.2010 uzatvorenej medzi
intervenientom ako prevodcom a žalobcom ako nadobúdateľom, intervenient uviedol, že v čase jej

uzavretia bol vlastníkom pozemkov ako ich vyvlastniteľ na základe rozhodnutia Krajského stavebného
úradu v Košiciach č. 2009/00665 zo dňa 27.5.2009 o vyvlastnení, ktoré bolo potvrdené rozhodnutím
Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky č. 2009-15155/65815-8:530/Ka
z 10.12.2009, právoplatným 30.12.2009. Napriek tomu súd prvej inštancie konštatoval, že v čase
uzatvorenia zámennej zmluvy nebolo ustálené, či intervenient platne nadobudol vlastnícke právo k

pozemkom. Tento záver nevychádza z platného práva, lebo podanie správnej žaloby samo o sebe
nemá suspenzívny účinok (§ 250c ods. 1 O.s.p.) a vykonateľnosť vyvlastňovacích rozhodnutí nebola
odložená v čase uzatvorenia zámennej zmluvy. Na základe vyvlastňovacieho rozhodnutia intervenient
v zmysle § 109 ods. 2 z. č. 50/1976 Zb. nadobudol vlastnícke právo k pozemkom a mal právo spredmetom vlastníctva nakladať. Záver súdu o „nestálosti“ vlastníckeho práva intervenienta z dôvodu,
že bolo spochybnené žalobou na súde, nemá oporu v judikatúre a je v rozpor s úpravou vlastníckeho
práva v Ústave SR a OZ. Pôvodný vlastník - žalovaný na svoju obranu nevyužil právne inštitúty, napr.

pozastavenie vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia správneho orgánu, nariadenie neodkladného
opatrenia, vyznačenie poznámky v katastri nehnuteľností, ktoré by jedine boli spôsobilé obmedziť
vlastnícke právo intervenienta. Zdôraznil, že v čase uzavretia Zámennej zmluvy ani jeden z uvedených
právnych inštitútov nebol vydaný, resp. úspešne použitý a preto vlastnícke právo intervenienta nebolo
ničím obmedzené, vrátane práva dispozície s predmetom vlastníctva. uviedol, že neskorším zrušením

vyvlastňovacieho rozhodnutia (už po uzatvorení zámennej zmluvy a jej zavkladovaní do katastra
nehnuteľností) nedošlo k zániku pôvodného vlastníckeho práva intervenienta k pozemkom ex tunc.
Záver súdu, že uzavretie Zámennej zmluvy bolo konaním v rozpore s dobrými mravmi, je arbitrárny
a rozsudok je v tejto časti nepreskúmateľný, lebo nie je podložený dôvodmi, ktoré by boli náležite
vysvetlené. Vytkol, že súd prvej inštancie sa odklonil od názoru Najvyššieho súdu SR vyjadreného v
jeho rozhodnutí sp. zn. 2 Cdo/311/2008 z 30.3.2010, podľa ktorého pri prevode vlastníckeho práva

k nehnuteľnosti od osoby, ktorá je aktuálne vedená v katastri nehnuteľností ako jej vlastník, nie je
právne rozhodné, či je nadobúdateľ dobromyseľný alebo nie, pretože táto otázka je relevantná pri
nadobúdaní od nevlastníka v prípadoch podľa OZ“. Súd prvej inštancie uviedol, že toto rozhodnutie je
použiteľné len v prípade dobrovoľného prevodu vlastníckeho práva, čo je podľa odvolateľa v rozpore
s judikatúrou súdov SR. Intervenient trval na tom, že princíp dobromyseľnosti nemal vôbec byť vo

veci aplikovaný. Odvolateľ zopakoval, že žalovaný opomenul požiadať o pozastavenie vykonateľnosti
vyvlastňovacích rozhodnutí, resp. požiadať príslušný správny orgán na úseku katastra nehnuteľností o
vyznačenie poznámky v katastri nehnuteľností o prebiehajúcom súdom konaní. Intervenient trval na
tom, že žalobca bol dobromyseľný pri uzatvorení zámennej zmluvy. Žalobca nadobudol pozemky od
vlastníka, ktorému svedčal právoplatný nadobúdací titul, pričom vykonateľnosť nadobúdacieho titulu

intervenienta k pozemkom nebola pozastavená a intervenient nebol ani iným spôsobom obmedzený vo
výkone svojho vlastníckeho práva. Vo vzťahu k nadobúdaciemu titulu intervenienta k pozemkom platí
prezumpcia správnosti správneho aktu. Zámenná zmluva bola uzatvorená až potom, čo Krajský súd v
Bratislave rozsudkom č. 1 S 35/2010-166 z 27.5.2010 zamietol žalobu žalovaného, ktorou sa domáhal
nezákonnostivyvlastňovacíchrozhodnutí,čomohložalobcuutvrdiťvtom,ževyvlastňovacierozhodnutia

sú bez vád.

24. Rozsudok vo výrokoch I., II. a IV napadol žalobca z odvolacích dôvodov podľa ust. 365 ods. 1 písm.
b/, d/, f/ a h/ CSP, t.j. súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú

vadu,ktorámohlamaťzanásledoknesprávnerozhodnutievoveci,súdprvejinštanciedospelnazáklade
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie
tak, že žalobe vyhovie v celom rozsahu. Nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že zámenná zmluva
je neplatná v časti týkajúcej sa prevodu sporných nehnuteľností, lebo bola uzatvorená v rozpore s

dobrými mravmi, ktorý podľa súdu bol daný tým, že zmluvné strany mali v danom čase vedomosť o
súdnom konaní prebiehajúcom v rámci správneho súdnictva, v ktorom sa preskúmavala zákonnosť
vyvlastňovacieho rozhodnutia, a teda ešte nebolo ustálené, či intervenient naozaj platne nadobudol
(vyvlastnil) predmetné pozemky. Poukázal na to, že každé právoplatné rozhodnutie správneho orgánu
je vykonateľné, ak jeho vykonateľnosť nebola odložená. Zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva

účastníkovi správneho konania „príkaz“, aby nepostupoval, či nevyužíval oprávnenia, ktoré mu vyplývajú
resp. boli priznané právoplatným a vykonateľným rozhodnutím správneho orgánu. Názor súdu prvej
inštancie by znamenal, že ak je v akomkoľvek správnom konaní napadnuté právoplatné rozhodnutie
na správnom súde, účastník konania (v ktorého prospech bolo vydané administratívne rozhodnutie) by
musel naďalej čakať do právoplatného skončenia súdneho konania o preskúmavaní rozhodnutia. Pri

akceptácii uvedeného názoru súdu by sa zákonné ustanovenia ohľadom odkladných účinkov správnej
žaloby (podľa § 184 až § 189 Správneho súdneho poriadku,) stali obsolétnymi a bezpredmetnými.
Zdôrazňoval, že intervenient a žalobca v čase uzatvorenia zmluvy vychádzali nielen z vedomosti o
právoplatnom (a vykonateľnom) vyvlastňovacom rozhodnutí, ale aj z rozhodnutí správneho súdu o
zrušení uznesenia o odložení vykonateľnosti a dokonca aj prvotnom rozhodnutí správneho súdu, ktorý

potvrdil vyvlastňovacie rozhodnutie. Úvahy súdu o neplatnosti zámennej zmluvy sú preto absolútne
nesprávne a odporujú aj všeobecnej zásade preferencie výkladu právneho úkonu v prospech jeho
platnosti. Súd zaujal úplne nesprávny pohľad, pokiaľ ide o skúmanie dobrej viery žalobcu - žalobca si
všetky nadobudnutia vlastníckeho práva u intervenienta ako prevodcu dostatočne preveril - vlastníctvointervenienta bolo priznané právoplatným a vykonateľným vyvlastňovacím rozhodnutím, intervenient bol
ako vlastník zapísaný v katastri nehnuteľností a dokonca správny súd (síce neprávoplatne) zamietol
žalobu proti vyvlastňovaciemu rozhodnutiu, ba navyše aj zrušil obmedzenie vo forme odloženia

vykonateľnostinapadnutéhorozhodnutia.Uviedol,žeaplikáciaprávnychzáverovÚstavnéhosúduSR,č.
k. I. ÚS 549/2015, podľa ktorého vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere,
je neprijateľná, lebo z konkrétneho konania intervenienta vôbec nevyplýva, žeby nedbalým vlastníkom
bol práve intervenient. Žiaden zo zainteresovaných subjektov nekonali ako nedbalý vlastník, ale naopak,
všetky subjekty, teda nielen žalovaný, ako to naznačuje súd využívali dostupné právne prostriedky na

ochranu svojho vlastníctva. Rovnako podľa názoru žalobcu neobstojí ani spochybnenie dobrej viery v
rozhodnutí Najvyššieho súdu SR z 10.2.2015, sp. zn. 4Sžr/55/2013 resp. v náleze Ústavného súdu SR
zo 7.3.2018, sp. zn. I. ÚS 259/2016-35, ktoré boli vydané v súvislosti s konaniami o oprave chyby v
katastrálnom operáte. Napokon zhrnul svoje argumenty a zdôraznil, že spoločnosť AUPARK Košice, s.
r. o. v čase uzavretia zámennej zmluvy bola na základe právoplatného vyvlastňovacieho rozhodnutia
potvrdeného správnym súdom vlastníkom nehnuteľností, v danom čase pominuli účinky obmedzenia

vo forme odloženia vykonateľnosti vyvlastňovacieho rozhodnutia, prebiehajúce súdne konania v rámci
správneho súdnictva ju a žalobcu nijako neobmedzovali v nakladaní s pozemkami a tak žalobca
nadobudol predmetné pozemky od vlastníka a napokon zrušenie vyvlastňovacieho rozhodnutia nastalo
až po uzavretí zámennej zmluvy.

25. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniam navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
potvrdiť. Stotožnil sa s názorom súdu prvej inštancie, že zámenná zmluva bola uzavretá v rozpore s
dobrými mravmi, poukázal v tejto súvislosti aj na svoje písomné vyjadrenie vo veci z 25.9.2019. Mal
za to, že argumenty žalobcu a intervenienta v odvolaní sú irelevantné pri posudzovaní, či zámenná
zmluva bola alebo nebola uzavretá v rozpore s dobrými mravmi, čo ju robí absolútne neplatnou, pretože

kritériá na posúdenie právneho úkonu pre rozpor s dobrými mravmi sú iné ako kritériá pre posudzovanie
právneho úkonu pre jeho rozpor so zákonom. Podporne poukazoval na rozsudok Krajského súdu v Žiline
sp. zn. 6Co/319/2009 z 7.7.2010 a rozsudok NS SR pod sp. zn. 2Cdo/99/2009 zo dňa 25.5.2010, v
zmysle ktorých rozpor právneho úkonu s dobrými mravmi nemusí vyplývať iba z jeho obsahu, ale tiež
z cieľu, resp. účelu, ktorý ním niektorá zo strán sleduje, pričom sú dôležité všetky okolnosti, za ktorých

bol právny úkon uzatvorený. Správanie sa Mesta Košice a AUPARKu s prihliadnutím na okolnosti,
za ktorých uzatvárali zámennú zmluvu mal za špekulatívne, nepoctivé, ktorého konečným cieľom
bolo sprevádzkovať nákupné centrum AUPARK ešte pred vydaním konečného súdneho rozhodnutia
o nezákonnosti vyvlastňovacích rozhodnutí, neberúc ohľad na dobré mravy. Zopakoval, že ešte pred
uzatvorením zámennej zmluvy Mesto Košice a AUPARK uzatvorili dňa 24.9.2008 zmluvu o spolupráci,

v ktorej sa dohodli, že AUPARK vykoná všetky právne úkony súvisiace s nadobudnutím vlastníckeho
práva k dotknutým pozemkom, vrátene právnych úkonov vo veci ich vyvlastnenia s následným
prevodom do vlastníctva Mesta Košice, ktoré sa zaviazalo poskytnúť všetku súčinnosť. Spôsob získania
predmetných pozemkov formou ich vyvlastnenia súkromnou spoločnosťou AUPARK vo verejnom
záujme dohodnutý v zmluve o spolupráci bol nezákonný, viď rozsudok NS SR sp. zn. 6Sžp/15/2011.

Mesto Košice v čase prebiehajúceho vyvlastňovacieho konania bolo a stále je aj stavebným úradom
rozhodujúcim vo veciach vyvlastnenia, čo podľa žalovaného znamená, že muselo vedieť posúdiť, že
námietky REALMANu, podané pred vydaním vyvlastňovacích rozhodnutí, o tom, že súkromná osoba
nemôže podať právne relevantný návrh na vyvlastnenie dotknutých pozemkov, sú dôvodné. Mesto
Košice, sa podľa názoru žalovaného, spolčilo s developerom (v snahe zachrániť jeho postavenie

ako navrhovateľa vyvlastnenia mu mesto predložilo do odvolacieho konania proti prvostupňovému
rozhodnutiu o vyvlastnení plnomocenstvo pre AUPARK, v ktorom ho splnomocnilo na vyvlastnenie),
poskytlo mu neprenosné práva, ktorých nositeľom mohlo byť jedine mesto, ktoré ako jedno z mála
môževyvlastňovaťvoverejnomzáujme.Predloženieplnomocenstvamestadoodvolaciehokonaniavoči
prvostupňovému rozhodnutiu o vyvlastnení spôsobilo, že AUPARK nadobudol dotknuté pozemky, začal

stavaťaREALMANmuselpodaťžalobuosúdnepreskúmanienezákonnýchvyvlastňovacíchrozhodnutí.
Pri predložení plnomocenstva si mesto uvedomovalo, že z udeleného plnomocenstva vznikajú priamo
jemu práva a povinnosti, lebo samo požiadalo Krajský súd v Bratislave, aby mohlo byť účastníkom
konania sp. zn. 1S 35/2010, lebo je dotknutým účastníkom, keďže žalované MVRR SR rozhodlo vo veci
vyvlastnenia vo verejnom záujme v prospech Mesta Košice. Žalovaný poukázal na to, že mesto potom

nemalo pristúpiť k uzatvoreniu zámennej zmluvy v časti dotknutých pozemkov, pretože ňou prevádzalo
do svojho vlastníctva pozemky, ktoré mu už do jeho vlastníctva vyvlastnil AUPARK. Mesto ako aj
AUPARK si nekalosť svojho konania v súvislosti s udelením plnomocenstva na zastupovanie mesta
vo vyvlastňovacom konaní uvedomovali aj pri uzavieraní zámennej zmluvy, lebo si v nej dohodli, ženajneskôr ku dňu nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o zápise vlastníckeho práva na základe tejto
zámennej zmluvy, uzavrú dodatok k Zmluve o spolupráci z 24.8.2008 ktorým zrušia čl. III pojednávajúci
o plnomocenstve pre AUPARK. Pred uzavretím zámennej zmluvy, za účelom získania dotknutých

pozemkov uzavreli medzi sebou Mesto Košice a AUPARK dňa 24.9.2008 aj zmluvu o budúcej zmluve,
tvoriacu súčasť Zmluvy o spolupráci z 24.9.2008, v ktorej sa strany dohodli, že AUPARK prevedie
do majetku Mesta Košice dotknuté pozemky súčasne s bezodplatným odovzdaním verejnoprospešnej
stavby na nich postavenej a to tak, že návrh zmluvy o prevode týchto nehnuteľností mal predložiť
Mestu Košice do 10 dní od skolaudovania stavby. AUPARK a Mesto Košice však prakticky okamžite

po doručení uznesenia KS v Bratislave sp. zn. 1S 35/2010-160 z 10.6.2010, ktorým bola odložená
vykonateľnosť vyvlastňovacích rozhodnutí do právoplatného rozhodnutia o žalobe, pristúpili k uzavretiu
zámennej zmluvy, v zmysle ktorej previedol AUPARK do vlastníctva mesta iba dotknuté pozemky, bez
verejnoprospešných stavieb a nie za 1,00 SK, ako bolo dohodnuté, ale za iné hodnotné pozemky vo
vlastníctve Mesta Košice, teda konajúc v rozpore so zmluvou o budúcej zmluve, ktorú si sami dohodli.

26. Intervenient reagoval vyjadrením, v ktorom uviedol, že žalovaný nereagoval na skutočnosti uvedené
v jeho odvolaní, zopakoval len svoje predchádzajúce tvrdenia uvedené v konaní pred súdom prvej
inštancie. Argumentácia žalovaného týkajúca sa vyvlastňovacieho konania je vo vzťahu k prejednávanej
veci irelevantná. Znova uviedol, že vlastníkom pozemkov sa stal na základe rozhodnutia o vyvlastnení z
27.5.2009, potvrdeného rozhodnutím MVRR SR z 10.12.2009, právoplatného 30.12.2009. Nestotožnil

sa s názorom žalovaného, že pozemky boli vyvlastnené vo verejnom záujme v prospech Mesta Košice,
lebo vlastníkom pozemkov sa v zmysle výroku vyvlastňovacieho rozhodnutia stal intervenient a všetky
jeho následné kroky vychádzali zo správnosti a zákonnosti vyvlastňovacích rozhodnutí. Nestotožnil sa s
názorom žalovaného a o neplatnosti zámennej zmluvy. Zotrval na všetkých skutočnostiach uvedených
v odvolaní a navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie a žalobe vyhovel.

27. Žalovaný vo vyjadrení ku skutočnostiam, ktoré uviedol intervenient vo svojom vyššie uvedenom
podaní poukázal na to, že s úvahou intervenienta, že vlastníctvo k vyvlastneným pozemkom nadobudol
na základe právoplatných rozhodnutí správnych orgánov a vzhľadom na prezumpciu správnosti takýchto
rozhodnutí, do času dokiaľ neboli právoplatne súdom zrušené, mohol s pozemkami voľne nakladať, by

bolo možné súhlasiť, ak by vyvlastnené pozemky previedol na tretiu osobu, ktorá by bola dobromyseľná
pri ich nadobúdaní. Zhrnul, že ak intervenient previedol vyvlastnené pozemky zámennou zmluvou na
Mesto Košice v čase, keď na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 1S 35/2010 už prebiehalo konanie o
preskúmanie zákonnosti vyvlastňovacích rozhodnutí, začatého na návrh žalovaného REALMAN, pričom
intervenient aj Mesto Košice boli ešte pred uzavretím zámennej zmluvy účastníkmi tohto konania,

pričom konečný rozsudok bol záväzný pre všetkých účastníkov, ktorí museli rátať aj s možnosťou,
že vyvlastňovacie rozhodnutia budú zrušené, tak nedobromyseľnosť Mesta Košice ako aj AUPARKu
spol. s r.o. pri uzatváraní zámennej zmluvy, predmetom ktorej bol prevod vyvlastnených pozemkov z
intervenienta na Mesto Košice, je viac ako zjavná. Tento názor potvrdzuje aj NS SR v rozsudku sp. zn.
4Sžr/55/2013 zo dňa 10.2.2015 ako aj Ústavný súd v náleze sp. zn. I ÚS 219/20166-55 zo dňa 7.3.2018.

Navrhol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť.

28. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku, ďalej len „CSP“)
prejednal odvolania žalobcu a intervenienta ako podané včas, oprávnenými osobami proti rozhodnutiu,
proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle ust. § 385 ods.

1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích
dôvodov a dospel k záveru, že odvolania nie sú dôvodné.

29. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 12. mája 2022 o 10.05 hod. v
pojednávacej miestnosti č. dverí 202, II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku

boli zverejnené na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust. § 219 ods. 1, 3 CSP.

30. Žalobca a intervenient uplatnili odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/ a h/ CSP.

31. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP je naplnený, ak súd nesprávnym procesným

postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces. Ide o taký procesný postup súdu, ktorým sa strane sporu
odnímajú tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. Vo všeobecnosti ide o taký postup súdu, ktorým
sa strane sporu znemožní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v súdnom konaní za účelomochrany jeho práv a právom chránených záujmov. K odňatiu možnosti pred súdom konať dochádza
tiež vtedy, keď súd nedostatočne odôvodní svoje rozhodnutie, t.j. že dôvody rozhodnutia nespĺňajú
požiadavky kladené ustanovením § 220 ods. 2, 3 CSP.

32. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d/ CSP (t.j. konanie má inú vadu, ktorá
mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci) odvolací súd uvádza, že inou vadou sa rozumie
také porušenie procesných predpisov, ktoré mohlo mať vplyv na výrok napadnutého rozhodnutia. Ide
predovšetkým o porušenie procesných práv účastníka, ktoré nemožno podradiť pod ust. § 365 ods. 1

písm. a/, b/, c/ CSP, ale ich dôsledok sa mohol (nemusel) prejaviť vo výsledku konania formulovanom
vo výroku súdneho rozhodnutia vo veci samej.

33. Podstata odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP spočíva predovšetkým v nesprávnom
postupe súdu prvého stupňa pri hodnotení výsledkov dokazovania. Dôsledkom je to, že súd berie
do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli stranami sporu prednesené, prípadne

neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané či vyplynuli z prednesov strán. Nesprávne skutkové
zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na
závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.

34. K odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP odvolací súd uvádza, že právnym

posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený
skutkový stav, tzn. vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa
príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva
na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil
iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho

vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod
právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu).

35. Odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.

36. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu pre náležité zistenie
skutkového stavu, dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 191 a § 192 CSP, z týchto dôkazov dospel k správnym
skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj
správny právny záver a neboli zistené žiadne vady, týkajúce sa procesných podmienok, ktoré by mohli
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, preto odvolací súd rozsudok ako vecne správny podľa

ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

37. Odvolacie námietky žalobcu a intervenienta nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozsudku
a neumožňujú prijať iné závery.

38. Podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov
má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu
nepožíva. V zmysle uvedeného čl. 20 ústavy štát je povinný vlastníctvo jednotlivca nielen rešpektovať
(status negativus), ale tiež chrániť ho pred zásahmi zo strany tretích subjektov (status positivus) [pozri
napr. nález Ústavního soudu České republiky sp. zn. IV. ÚS 1735/07 z 21.10 2008 k čl. 11 Listiny

základních práv a svobod] a túto ochranu poskytuje predovšetkým skrz všeobecné súdnictvo. Garancie,
ktoré musia všeobecné súdy pri poskytovaní ochrany vlastníckeho práva dodržiavať, sú zakotvené v
ustanoveniach čl. 46 ústavy a nasl. Chránené je slobodné (autonómne) rozhodnutie jednotlivca predmet
svojho vlastníckeho práva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním spôsobom, ktorý
uzná za vhodný. Naopak tam, kde slobodné rozhodnutie pri nakladaní s predmetom vlastníctva chýba,

a tiež tam, kde sa konkrétny právny úkon dostane do rozporu s dobrými mravmi, je povinnosťou štátu
poskytnúť jednotlivcovi ochranu prostredníctvom orgánov na to určených ( všeobecných súdov, orgánov
činných v trestnom konaní a pod.) V tomto smere sa prejavuje vlastnícke právo ako status positivus.
Vyžadujetotižurčitéplneniezostranyštátu,atoposkytnutieochranyprednezákonnýmizásahmi,pričom
táto ochrana musí byť spravodlivá a účinná (viď aj v čl. 2 ods.1 CSP).

39. Pojmom „vôľa“ sa ústavný súd zaoberal v náleze sp. zn. III. ÚS 196/2017 z 12. 9. 2019. Uviedol,
že „vôľa je základnou pojmovou kategóriou právneho systému. Právo stanovením normatívov (príkazov,
zákazov, dovolení) pôsobí na jej utváranie. Do procesu jej tvorby vstupujú aj mimoprávne (sociologické,psychologické) momenty. Právny systém uvažuje o konaní ako o právnej skutočnosti závislej od vôle.
Konanie preto hodnotí s ohľadom na vôľu subjektu práva. Niektoré konania považuje za súladné s
právom (inak povedané, za právne) iné za nesúladné s právom (inak povedané, za protiprávne). Pri

úvahách ako správne súdiť právnu relevanciu konania berie právny systém na zreteľ jednak proces
utvorenia obsahu vôle (napr. hodnotenie danosti a zamerania obsahu vôle či dobromyseľnosť toho,
komu bol právny úkon určený v civilných veciach; alebo rozsiahly inštitút zodpovednosti za zavinené
konanie vo veciach trestných) a tiež prejav vôle (napr. stanovenie obsahových náležitostí prejavu vôle).“

40. Zákonodarca v záujme vyváženia spravodlivosti doplnil právny poriadok o všeobecný korektív
spočívajúci v zákaze konaní namierených proti účelu zákona, ktoré myšlienku spravodlivosti potierajú
(napr. zneužitia práva, obchádzania zákona, konaní priečiacich sa dobrým mravom a pod.). Takýmto
konaniam právny poriadok ochranu neposkytuje. Až tak je naplnené poslanie, ktoré myšlienka
spravodlivosti presadzuje. Pri riešení konfliktu medzi skutočnou vôľou a vôľou prejavenou zohráva rolu
pojem „dobrá viera“. Pri posúdení otázky, ktorej strane sporu v konkrétnom prípade poskytnúť ochranu,

v prípade, že nie je možné zachovať maximum oboch v kolízii stojacich základných práv, je súd povinný
túto kolíziu vyriešiť v prospech toho, komu svedčí všeobecná idea spravodlivosti [podobne pozri nález
Ústavního soudu České republiky sp. zn. Pl. ÚS 34/09]. Preto je potrebné zohľadňovať aj okolnosti,
ktoré predchádzali vzniku právneho úkonu, platnosť ktorého je spochybňovaná, pohnútky zúčastnených
strán, ich obozretnosť (v zmysle zásady „vigilantibus iura“), existenciu či, naopak, absenciu dobrej vôle

a podobne. Súd sa nemôže obmedziť len na skúmanie písomného prejavu vôle (textu zmluvy). Súd pri
rozhodovanínesmiezabúdaťaninato,že„hranicevzájomnéhosúžitianiesúdefinovanélenprávom,ale
tiež morálkou, etikou a zvykmi, ktoré vytvárajú zásady existencie každého spoločenstva“ [Petr Bohata.
Dobré mravy v německém právu. Právní rozhledy 9/1999, s. 466 a nasl.; ďalej len „Bohata, 1999“)]. Tieto
zásady sú do zákona vtelené pod pojmom „dobré mravy“, ktoré možno vyjadriť tiež ako „cítenie každého

poctivoaspravodlivozmýšľajúcehočloveka“(Bohata,1999).Rozporsdobrýmimravmimôžebyťzistený
až po preskúmaní všetkých okolností úkonu (pohnútok, účelu, ktorý sleduje), nemusí spočívať len v
samotnom obsahu právneho úkonu. Preto prichádza do úvahy aj prípad, keď vyjde rozpor s dobrými
mravmi najavo až po zhodnotení viacerých nadväzujúcich právnych úkonov (Bohata, 1999). Zásada
súladu výkonu práv s dobrými mravmi predstavuje významný princíp, ktorý v odôvodnených prípadoch

dovoľuje zmierňovať tvrdosť zákona a dáva sudcovi priestor pre uplatnenie pravidiel slušnosti. Konanie
proti dobrým mravom je konaním protiprávnym. (nález Ústavného súdu ČR z 21. októbra 2008, sp. zn.
IV. ÚS 1735/07).

41. Žalovaným namietaná neplatnosť zámennej zmluvy pre jej rozpor s dobrými mravmi bola primárnou

otázkou v spore, pretože jej dôsledkom je absolútna neplatnosť, na ktorú súd musí prihliadať z úradnej
povinnosti, pokiaľ skutkové okolnosti, ktoré ju zakladajú, vyjdú v konaní najavo.

42. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 1 Cdo 96/1995 (publikovanom v časopise
Zo súdnej praxe pod č. 39/1998) uviedol, že absolútna neplatnosť právneho úkonu (negotium nullum)

nastáva bez ďalšieho priamo zo zákona (ex lege), v dôsledku čoho sa hľadí na absolútne neplatný
úkon tak, ako keby nebol nikdy urobený. Absolútne neplatný právny úkon nepôsobí právne následky
ani v prípade, že na jeho základe už bolo kladne rozhodnuté o vklade vlastníckeho práva do katastra
nehnuteľností.

43. Ak je určitý úkon absolútne neplatný, nastáva jeho neplatnosť priamo zo zákona už v čase jeho
urobenia. Ani pri uplatnení princípov spravodlivosti a dobrých mravov pri výkone práv a povinností
nemá súd možnosť dodatočne zvážiť, či absolútnu neplatnosť úkonu „uzná alebo neuzná" (resp. či
ju zohľadní alebo nezohľadní). Na dôvod zakladajúci absolútnu neplatnosť právneho úkonu musí súd
vždy prihliadnuť, a to aj bez návrhu (z úradnej povinnosti - ex officio). Na základe absolútne neplatného

právneho úkonu nemôže dôjsť k platnému prevodu vlastníckeho práva; nemožno preto ani uvažovať o
ochrane vlastníckeho práva, hoc i dobromyseľného nadobúdateľa.

44. Žalobca tvrdí, že je vlastníkom pozemku parc. reg. „C“ č. 1723/118, druh zastavané plochy a
nádvoria, o výmere 759 m2 a pozemku parc. reg. „C“ č. 1723/119, druh zastavané plochy a nádvoria,

o výmere 254 m2, evid. na LV č. XXXXX pre kat. úz. T., obec Q. - J., okres Q. S. a svoje vlastnícke
právo odvodzuje od zámennej zmluvy uzavretej s intervenientom v tomto konaní, ktorý ich mal získať
vyvlastnením od spoločnosti REALMAN s.r.o. na základe právoplatného vyvlastňovacieho rozhodnutia,
ktoré bolo neskôr - až po uzavretí zámennej zmluvy, zrušené. Mesto Košice uviedlo, že kupovalo parcelyod ich vlastníka, a z tohto dôvodu nemal súd zisťovať jeho dobromyseľnosť pri uzatváraní zámennej
zmluvy, táto by bola podstatnou ak by pozemky kupoval od ich nevlastníka.

45. V kontexte už skôr uvedeného sa odvolací súd nemôže stotožniť s takýmto názorom žalobcu (ani
intervenienta) a konštatuje, že súd prvej inštancie postupoval správne, keď zvýšenú pozornosť venoval
ne/platnosti zámennej zmluvy. Odvolací súd sa takisto v plnom rozsahu stotožňuje s právnymi úvahami
súdu prvej inštancie, ktoré ho viedli k záveru o absolútnej neplatnosti tejto zmluvy pre jej rozpor s dobrými
mravmi, a v podrobnostiach na jeho závery poukazuje (viď bod 18. tohto odôvodnenia).

46. Nepochybne na argumentáciu žalobcu uvedenú v bode 46. odôvodnenia by bolo možné prihliadať
a zohľadniť ju v prospech mesta, ak by Mesto Košice bolo absolútne nezainteresované do právnych aj
iných krokov predchádzajúcich vyvlastňovaniu nehnuteľností patriacich spoločnosti REALMAN s.r.o. a
následne po ich vyvlastnení v prospech spoločnosti AUPARK by bez nejakých znalostí o veci a možnosti
odôvodnených pochybností o platnosti a zákonnosti prebehnutého vyvlastnenia, uzavrelo zámennú

zmluvu s AUPARKom ohľadne sporných pozemkov. Dôkazná situácia však svedčí opaku - mesto malo
od začiatku celkom jednoznačné vedomosti o tom, kto je vlastníkom sporných pozemkov, a na ich
následnom „osude“, ktorý je vyššie popísaný sa intenzívne podieľalo v úzkej spolupráci s AUPARKom,
a to napriek svojmu postaveniu stavebného úradu, z ktorého nepochybne vyplýva, že jeho zodpovední
pracovníci museli a mali poznať správny spôsob a postup vyvlastňovania vo verejnom záujme. Zámenná

zmluva bola medzi jej stranami uzavretá v čase, keď obe pri vynaložení náležitej, potrebnej a dôležitosti
veci primeranej pozornosti a opatrnosti mohli mať dôvodné pochybnosti o správnosti svojich krokov
vedúcich k vyvlastneniu, k jeho platnosti a zákonnosti. Už pred uzavretím zámennej zmluvy Mesto
Košice na základe svojej žiadosti z 22.4.2010 v súdnom správnom konaní sp. zn. 1S 35/2010 o
preskúmanie zákonnosti vyvlastňovacích rozhodnutí bolo účastníkom konania, a teda argumentácia

žalovaného, že zmluvnými stranami zámennej zmluvy boli účastníci súdneho konania o preskúmanie
zákonnosti vyvlastňovacích rozhodnutí a nie nejaká tretia, dobromyseľná strana, je dôvodná. Treba
tiež uviesť, že vo veci Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 S 35/2010 bol prvýkrát rozhodnuté dňa
27.5.2010, kedy po odvolaní sa spoločnosti REALMAN s.r.o. Najvyšší súd SR zrušil dňa 15.12.2010
napadnutýrozsudokavrátilvecsúduprvejinštancienaďalšiekonanie.KrajskýsúdvBratislaverozhodol

opätovne dňa 31.3.2011 rozsudkom 1S/35/2010-228 a po odvolaní spoločnosti REALMAN s.r.o. proti
tomuto rozsudku rozhodol Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 6Sžp/15/2011 dňa 7.9.2011 a zrušil
vyvlastňovacie rozhodnutia. Z uvedeného je zrejmé, že v čase uzavretia zámennej zmluvy (23.7.2010)
mali jej strany vedomosť, že otázka vyvlastňovacích rozhodnutí nie je s definitívnou platnosťou uzavretá
a stále o nej prebieha konanie, čo je v príkrom rozpore s nimi tvrdenou dobromyseľnosťou pri uzatváraní

zámennej zmluvy.

47. Z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 259/2016-35 zo 7.3.2018 vo veci sťažnosti žalobcu na
porušenie jeho základného práva vlastniť majetok postupom Najvyššieho súdu SR a jeho rozsudkom vo
veci sp. zn. 4Sžr/55/2013 vo veci preskúmania zákonnosti rozhodnutia správnosti orgánu v katastrálnom

konaní vyplýva, že sťažnosť je nedôvodná, najvyšší súd dal na námietky uvedené v sťažnosti primerané
a dostatočné odpovede.

48. V tejto súvislosti odvolací súd z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sžr/55/2013 z 10.2.2015
poukazuje na argumentáciu v bode 36., podľa ktorej „Najvyšší súd sa nemôže stotožniť s názorom, že

obidva subjekty (Mesto Košice a AUPARK Košice, spol. s r.o., pozn. odvolacieho súdu) si neboli vedomé
možných dôsledkov vyplývajúcich z konania správneho súdu na ich zámer prostredníctvom zámennej
zmluvy zmeniť vlastnícke pomery na parc. č. 1723/118, ktorá bola predmetom priamo dotknutým cez
prebiehajúce konanie, t.j. že ich zmluvná voľnosť nie je obmedzená, keď pochybnosti v čase podania
návrhu na zavkladovanie zámennej zmluvy nebolo možné jednoznačne vylúčiť.“

49. Na základe uvedeného, žalobca tvrdiaci svoje vlastnícke právo zo zámennej zmluvy z 23.7.2010,
nemôže rozumne očakávať, že mu bude v rozpore s elementárnou zásadou spravodlivosti sporového
konania poskytnutá ochrana a toto vlastnícke právo určené na úkor pôvodného vlastníka spoločnosti
REALMAN s.r.o. za situácie, keď tohto koordinovanými krokmi v spolupráci s intervenientom chcel

pripraviť alebo „obrať“ o jeho vlastnícke právo vyvlastňovacím konaním. Vlastnícke právo spoločnosti
REALMAN s.r.o. vyvlastnením nezaniklo, pretože po zrušení vyvlastňovacích rozhodnutí rozsudkom
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžp/15/2011 dňa 7.9.2011 žiadne ďalšie vyvlastňovacie konanie v
prospech Mesta Košice, AUPARKu spol. s r.o. alebo iného subjektu neprebehlo.50. Vychádzajúc z absolútnej neplatnosti zámennej zmluvy, ktorej obe strany konali pri jej uzavretí
v rozpore s dobrými mravmi na úkor tretej strany, odvolací súd zistil, že žalobca nemá právny titul

preukazujúci jeho vlastnícke právo k sporným pozemkom. Rozsudok súdu prvej inštancie preto ako
vecne správny vo všetkých jeho výrokoch podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.

51. Pokiaľ ide o odkaz súdu prvej inštancie a aj intervenientom použitý na Nález Ústavného súdu SR sp.
zn. I. ÚS/549/2015, ktorý mal prelomiť zásadu „nemo plus iuris“ v prospech dobromyseľného držiteľa,

odvolací súd zdôrazňuje, že aj keď ide Nález Ústavného súdu SR, nemožno opomenúť, že jeho závery
sa dotýkajú konkrétne rozhodovaného sporu, ktorý je skutkovo odlišný od sporu posudzovaného v tomto
konaní.

52. Odvolací súd tiež zdôrazňuje, že uvedenú zásadu a možnosti jej prelomenia je potrebné posudzovať
nielenpodľazáverov tohtojednéhorozhodnutia,ktorépredstavujeodklonodpredchádzajúcejjudikatúry

ústavného súdu (pozri sp. zn. II.ÚS 223/2020), ale je potrebné brať do úvahy závery ďalších, po ňom
prijatých rozhodnutí ústavného súdu (napr. I. ÚS 510/2016 ako aj uznesenia ústavného súdu z 24. apríla
2019, sp. zn. I. ÚS 163/2019 a z 26. mája 2020, sp. zn. II. ÚS 223/2020, sp. zn. IV. ÚS 59/2021, sp. zn.
IV. ÚS 65/2019) ale aj najvyššieho súdu, pri zohľadnení špecifických okolností a individuálnych súvislosti
konkrétneho prípadu - či žalobca uzavrel zámennú zmluvu so skutočným vlastníkom nehnuteľností, či

bola táto zmluva platná, či pri vynaložení potrebnej opatrnosti, ktorú bolo možné od neho očakávať s
ohľadom na okolnosti a povahu prípadu nemal prípadne nemohol mať (z hľadiska kritéria priemerne
obozretného jedinca) pochybnosti o tom, že v skutočnosti subjektu, ktorý je ako nositeľ určitého práva
zapísaný v katastri (evidencii) nehnuteľností, takéto právo nesvedčí a tiež skutočnosť, či, kedy a aké
vedomosti o „osude“ sporných nehnuteľností získal.

53. Odvolací súd dáva do pozornosti aktuálne uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1VObdo/2/2020
z 27.4.2021, ktoré sa zaoberalo posudzovaním otázky prednosti zásady nemo plus iuris s ochranou
dobromyseľného nadobúdateľa a rozporuplnosťou doterajšej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu ako
aj Ústavného súdu Slovenskej republiky. V stručnosti možno uviesť, že v tomto uznesení Najvyšší súd

SR dospel k záveru, že na základe absolútne neplatného právneho úkonu nie je možné nadobudnúť
vlastnícke právo, a to ani v prípade, že na jeho podklade bol uskutočnený vklad vlastníckeho práva do
katastra nehnuteľností. S poukazom na právnu zásadu, podľa ktorej nikto nemôže previesť na iného
viac práv, ako sám má (nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet), nemôže platne
previesť vlastnícke právo k nehnuteľnosti na inú osobu ten, kto je na základe absolútne neplatného

právneho úkonu vedený v katastri nehnuteľností ako vlastník nehnuteľností. Dobrá viera nadobúdateľa,
žehnuteľnúalebonehnuteľnúvecnadobúdaodvlastníka,mávplyvnanadobudnutievlastníckehopráva,
len pokiaľ zákon v taxatívne vymedzených prípadoch nadobudnutie vlastníckeho práva s poukazom
na dobrú vieru ich nadobúdateľa výslovne upravuje. V iných prípadoch právna úprava de lege lata
nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka s poukazom na dobrú vieru nadobúdateľa neumožňuje.

Ustanoveniu § 70 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných
práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon), ktoré upravuje hodnovernosť údajov katastra, nezodpovedá
výkladu, podľa ktorého už len sama evidencia vlastníctva nehnuteľnosti v katastri nehnuteľnosti zakladá
dobrú vieru evidovaného vlastníka v to, že je vlastník.

54. V rozsudku z 26. januára 2017, sp. zn. 3Cdo/223/2016 (vydanom po náleze ústavného súdu zo
16. marca 2016, sp. zn. I. ÚS 549/2015 - pozn. odvolacieho súdu) senát občianskoprávneho kolégia
najvyššieho súdu 3 C poukázal na skoršiu judikatúru v tejto otázke a doplnil, že „zastáva názor, ktorý
vychádza aj naďalej zo zásady, podľa ktorej nikto nemôže previesť na iného viac práv, ako má sám.
K odlišným záverom nevedie de lege lata ani zásada hodnovernosti (materiálnej publicity) katastra

nehnuteľností, ktorá má za cieľ zabezpečiť čo najväčšiu istotu v právnych vzťahoch k nehnuteľnostiam.
Táto zásada je vyjadrená v ustanovení § 70 katastrálneho zákona. V zmysle tejto zásady platí, že čo je
zapísané v katastri nehnuteľností, to sa považuje za správne a v súlade so skutočným stavom, aj keby
tomu tak nebolo. Ide o právnu domnienku, ktorá chráni dôveru každého v správnosť údajov katastra.
Táto domnienka je však vyvrátiteľná, t. j. údaje prestanú byť hodnoverné a záväzné, ak sa preukáže

opak (viď 4Cdo/100/2012). Podľa presvedčenia vec prejednávajúceho senátu vtedy, keď zápis v katastri
nehnuteľnostínezodpovedáskutočnosti,máprávnystavprevahu[napriek(prípadnej)dobrejviereosoby
zapísanej ako vlastník] nad evidovaným stavom.55. V nadväznosti na vyššie uvedené, vychádzajúc z jednej zo základných zásad súkromného práva
„nemo ad alium plus iuris transfere potest, quam ipse habet“ (nikto nemôže previesť viac práv, než
má sám) chrániacej vlastnícke právo skutočného („pravého“) vlastníka znamená jej uplatnenie, že

platne nemôže nadobudnúť vlastnícke právo subjekt, ak subjekt, od ktorého odvodzuje svoje vlastnícke
právo k nehnuteľnosti, toto právo nikdy nenadobudol, a teda ho ani nemohol ďalej platne previesť.
Ochranu skutočného vlastníka, zaručovanú zásadou „nikto nemôže previesť viac práv, než má sám“
možno prelomiť ochranou dobrej viery nadobúdateľa len celkom výnimočne, pokiaľ je nad akúkoľvek
pochybnosť zrejmé, že nadobúdateľ je dobromyseľný, že vec riadne podľa práva nadobudol. Dobrá viera

musí byť pritom hodnotená veľmi prísne, pričom poskytnutie ochrany dobromyseľnému nadobúdateľovi
sa s prihliadnutím na individuálne okolnosti posudzovanej veci musí javiť ako spravodlivé.

56. Žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný, preto mu odvolací súd priznal náhradu trov odvolacieho
konania v celom rozsahu (§ 255 ods. 1, § 262 ods. 1, § 396 ods. 1 CSP).

57. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu pomerov hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné (§ 355 CSP).

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej

veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím
súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie

je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421
ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý

výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v
ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov
od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej
inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len

v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacomalebodovolacomsúde(§427ods.1,2CSP).Vdovolanísapoprivšeobecnýchnáležitostiach
podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z
akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha
(dovolací návrh) (§ 428 CSP).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak
je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b)

dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej
hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa,
osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred
diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má

vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem

skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP)