Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 30. november 2021

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 27Co/38/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3719201238
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Záhumenská

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2021:3719201238.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a sudkýň

JUDr. Ľubice Bajzovej a Mgr. Martiny Trnavskej v spore žalobcu C., proti žalovanej T., o zaplatenie 1
600 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica zo
dňa 15. decembra 2020, č.k. 13C/9/2019-129, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej p o t v r d z u j e .

Žalovaná m á voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol. Žalovanej voči žalobcovi priznal nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, ktorú náhradu trov konania je žalobca povinný zaplatiť

žalovanej do 3 dní od právoplatnosti uznesenia o výške trov konania, ktoré po právoplatnosti rozsudku
vydá súdny úradník. Zároveň štátu priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100 %, ktorú náhradu trov konania je žalobca povinný zaplatiť Okresnému súdu Považská Bystrica
do 3 dní od právoplatnosti uznesenia o výške trov konania, ktoré po právoplatnosti rozsudku vydá
súdny úradník. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 657 Občianskeho zákonníka. V odôvodnení
svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia sumy 1 600 eur s
príslušenstvom titulom neuhradenej pôžičky a trovy právneho zastúpenia. Uviedol, že dňa 19.10.2014

poskytol žalovanej pôžičku vo výške 1 600 eur a o tejto pôžičke spísali listinu, ktorou sa žalovaná
zaviazala pôžičku vrátiť na účet žalobcu do konca roku 2016. Žalovaná pôžičku v dohodnutej lehote
nevrátila, niekoľkokrát ju žalobca urgoval a dokonca súhlasil so splácaním v splátkach, avšak z
uvedenej sumy žalovaná neuhradila žiadnu časť. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania mal
za preukázané, že žalobca požičal žalovanej sumu 1 600 eur, a to vložením tejto sumy na bankový
účet matky žalovanej. Súd v tomto prípade neuveril tvrdeniam žalovanej, že žalobca tieto prostriedky
chcel dať jej matke, že vedel, že dáva peniaze na účet matky žalovanej za účelom pomoci matke

žalovanej a že zmluva o pôžičke vznikla medzi žalobcom a jej matkou. Podľa názoru súdu prvej inštancie
zmluva o pôžičke bola jasne uzatvorená ústne medzi žalobcom a žalovanou. Žalovaná poslala SMS
správu žalobcovi s číslom účtu, na ktorý mal žalobca poslať peniaze. Z listinného dôkazu - vyjadrenia
M. mal za preukázané, že žalobca nemohol dopredu vedieť o majiteľovi účtu t. j. najskôr vložil peniaze
na účet (súd mu v tomto prípade uveril, že mienil poslať peniaze žalovanej) a až potom sa z výpisu
tejto transakcie dozvedel, že vložil peniaze na účet matky žalovanej a nie samotnej žalovanej. To, že
žalobca zamýšľal poslať peniaze žalovanej a nie jej matke potvrdila svojím spôsobom podľa názoru

súdu prvej inštancie aj svedkyňa, X. Y., ktorá pri výsluchu uviedla, že na poslaní predmetnej sumy sa
dohodla žalovaná so žalobcom a samotná žalovaná jej uviedla, že sa o danú pôžičku nemá starať, že
si ju vybaví ona so žalobcom. Naviac súd prvej inštancie uviedol, že svedkyňa a ani žalovaná v celom
konaní ani raz nepreukázali (pričom sa ich súd na ňu dotazoval), že by matka žalovanej splatila popripísaní prostriedkov od žalobcu zo svojho účtu pôžičku od M., ktorú obidve vo výpovediach spomínali.
Vyššie uvedené skutočnosti t. j. že žalobca uzatvoril so žalovanou ústnu zmluvu o pôžičke nasvedčuje
aj fakt, že žalovaná v konaní tvrdila, že pôžičku už vrátila ona osobne t. j. podľa názoru súdu prvej

inštancie je prinajmenšom podozrivé, že by pôžičku, ktorú mala uzatvoriť matka žalovanej, nakoniec
splatila žalovaná. Ďalej uviedol, že aj keď súd prvej inštancie mal za preukázané, že medzi žalobcom a
žalovanou bola uzatvorená ústna zmluva o pôžičke, a to s účinnosťou dňa 18.06.2014 (kedy aj reálne
došlo k odovzdaniu predmetu pôžičky), nemohol sa zaoberať bližšie prípadným vrátením/nevrátením
tejto sumy, vzhľadom na to, že sám žalobca na pojednávaní uviedol, že túto sumu, ktorú vložil na účet

matke žalovanej nežaluje a teda nie je predmetom tohto konania. Žalovaný uviedol, že žalovanej síce
poslal sumu 1 600 eur na účet jej matky (čo sa dozvedel po vložení danej sumy), avšak v tomto konaní
žaluje inú pôžičku, tiež v sume 1 600 eur, ktorú žalovanej fyzicky požičal v dobe po vložení 1 600 eur
na účet matky žalovanej, a to konkrétne dňa 19.10.2014 t. j. v deň, keď žalovaná podpísala listinu
o požičaní si 1 600 eur od žalobcu. Toto svoje tvrdenie žalobca nijakým spôsobom nepreukázal, iba
uviedol, že žalovanej túto sumu fyzicky požičal u seba doma v deň podpísania „zmluvy o pôžičke“. Súd

prvej inštancie o tejto skutočnosti mal pochybnosť nielen kvôli tomu, že žalobca toto odovzdanie nevedel
preukázať a ani sa bližšie k nemu vyjadriť s tým, že žalovaná akékoľvek ďalšie požičanie sumy rázne
v celom konaní dementovala, no naviac sa žalobca pri výsluchu opravil a uviedol, že k odovzdaniu
predmetu pôžičky došlo mesiac pred podpisom tejto „pôžičky“ t. j. žalobca ani nemal ustálené, v akom
okamihu vznikla táto podľa neho „zmluva o pôžičke“. Súd prvej inštancie naviac poznamenal, že žalobca

najskôr tvrdil, že uzatvoril so žalovanou zmluvu o pôžičke, potom tvrdil, že žalovaná podpísala uznanie
dlhu a následne sa vrátil k verzii zmluvy o pôžičke. Čo sa týka žalobcom predloženého dôkazu - listiny,
ktorú žalobca označuje ako „zmluvu o pôžičke“ súd prvej inštancie uviedol, že táto listina nespĺňa
náležitostizmluvyopôžičkepodľa§657Občianskehozákonníka.Predovšetkýmjetátolistinapodpísaná
iba žalovanou a teda už len z tohto dôvodu nemôže ísť o zmluvu a teda dvojstranný právny vzťah,

ktorý vzniká medzi veriteľom a dlžníkom. Naviac, aj keby táto listina spĺňala všetky náležitosti zmluvy o
pôžičke, v konaní nebolo preukázané reálne odovzdanie peňažných prostriedkov žalovanej žalobcom a
teda by právny vzťah z tejto zmluvy nevznikol. Súd prvej inštancie sa priklonil k názoru, že išlo o
dlžobný úpis, ktorým žalovaná písomne potvrdila, že dlhuje žalobcovi sumu 1 600 eur, a to po ústne
uzatvorenej zmluve o pôžičke, ktorá pôžička bola reálne odovzdaná žalobkyni na účet jej matky, a to

dňa 18.06.2014. Súd prvej inštancie konštatoval, že vzhľadom na to, že žalobca túto sumu ako sám
uviedol v tomto konaní nežaloval, nemal inú možnosť, ako vyhodnotiť žalobu ako nedôvodnú (keďže
žalobca uzatvorenie zmluvy o pôžičke vzťahujúcu sa k fyzickému odovzdaniu
peňažných prostriedkov nijako nepreukázal), a teda ju v celom rozsahu zamietnuť. O trovách konania
a náhrade trov štátu rozhodol podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku, a to tak, že žalovanej

a štátu priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Proti rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý navrhol, aby odvolací
súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobe vyhovel, resp. tento zrušil a vec vrátil súdu prvej
inštancie na doplnenie dokazovania a nové rozhodnutie. Uplatnil odvolacie dôvody v zmysle ust. § 365

ods. 1 písm. f) a h) CSP (nesprávne skutkové a právne závery). Poukazoval na to, že podanou žalobou
žiadal uhradiť žalovanou z titulu pôžičky sumu 1600 eur. Z listiny, ktorú žalovaná podpísala
dňa 19.10.2014 vyplýva a je nepochybné, že žalovaná uznala pôžičku od žalobcu, uznala výšku pôžičky
- sumu 1 600 eur a zaviazala sa túto pôžičku vrátiť do konca roka 2016, a to formou zaplatenia na
účet, ktorý v listine uviedla. Uvedenú listinu považuje žalobca za uznanie dlhu žalovanej a žalovaná

nespochybnila, že túto listinu podpísala. Žalobca ďalej poukazoval na to, že v minulosti žil so žalovanou
a žalovaná túto listinu u žalobcu, ktorý podniká s nákupom a predajom zeleniny, pracovala. Žalovanej
požičal sumu 1 600 eur, pričom táto žiadala žalobcu, aby jej finančné prostriedky vložil na účet a žalobca
tak aj v zmysle pokynov učinil. Nevedel, že finančné prostriedky v podstate majú slúžiť nie žalovanej, ale
jej matke, čo mu žalovaná nepovedala. Následne žalovaná žiadala od žalobcu ďalšiu pôžičku a žalobca

jej aj ďalšiu pôžičku poskytol, avšak pri tejto pôžičke žiadal, aby mu žalovaná potvrdila, kedy pôžičku
vráti. Ona sama dňa 19.10.2014 vyhotovila listinu, ktorou uznala pôžičku a zaviazala sa ju vrátiť do
konca roka 2016 na uvedené číslo účtu. Keďže žalovaná pôžičku nevracala, žalobca sa začal domáhať
vrátenia pôžičky a následne bol nútený podať žalobu. Až počas konania pred súdom, žalobca pochopil,
že žalovaná mala zrejme premyslené, ako bude vo veci vrátenia pôžičky vystupovať, pretože sa snažila

počas konania súd presvedčiť, že išlo iba o jednu pôžičku 1 600 eur, táto pôžička bola poskytnutá
jej matke, teda sa jej v podstate netýkala a naviac túto pôžičku žalobcovi za matku vrátila. Uvedené
nezodpovedá skutočnosti a žalovaná pôžičku nevrátila. Nevrátila žalobcovi ani sumu 1 600 eur, ktorú
vylákala pre svoju matku a nevrátila, ani pôžičku 1 600 eur, ktorú dňa 19.10.2014 uznala na listine azaviazala sa vrátiť do konca roka 2016. Po zistení, že žalovaná vo vzťahu k pôžičke 1 600 eur jej matke,
uviedla žalobcu do omylu, tento si uvedomil absolútne bezcharakternosť žalovanej, ale aj jej matky,
pretože obe podľa vhodnosti, ako sa vec vyvinie, tak sa k pôžičke vyjadrovali, rozhodol sa, že nechce s

matkou žalovanej mať žiadny kontakt a neriešil vrátenie uvedenej sumy. Ďalšiu pôžičku si poistil a žiadal,
aby žalovaná uznala pôžičku a tiež určila lehotu jej vrátenia. Žalovaná tvrdí, že sumu 1 600 eur titulom
pôžičky vrátila. Žiadnym spôsobom neosvedčila toto tvrdenie, nepredložila v zmysle svojho prehlásenia,
že na číslo účtu XXXXXXXXXX/XXXX. poukázala 1 600 eur a ani svedkovia, t.j. otec a matka žalovanej,
počas výsluchu na pojednávaní jednoznačne neuviedli, že žalovaná vrátila, resp. odovzdala žalobcovi 1

600 eur, tak ako tvrdí. Poukazoval na to, že proti žalovanej svedčí jej reakcia SMS správou na žiadosť o
vrátenie peňazí, ktorá 01.05.2017 o 11:12 hod. uvádza, aby si odrátal investície a darčeky, ktoré má dať
do záložne a spomína tiež preklady, pri ktorých sedela niekoľko hodín. Tvrdil, že ani matkinu pôžičku a
ani svoju pôžičku, žalovaná nevrátila a súd rozhodnutím v podstate podporil žalovanú v jej
konaní, čo považuje za rozpor s dobrými mravmi. Podľa jeho názoru nie je na rozdiel od tvrdenia súdu
sporné, či zmluva o pôžičke vznikla, alebo nevznikla. Naopak, súd sa mal upriamiť pri tvrdení žalovanej,

že pôžičku vrátila, na dokazovanie o vrátení pôžičky a nie o podstate, teda, či pôžička vznikla, alebo
nevznikla. Naopak, súd vyhodnocoval pôžičku, ktorá nesúvisela s potvrdením - uznaním dlhu. Dôvodil,
žeskutočnosť,žepôžičkabolareálnaabolauzavretápotvrdzujelistinazodňa19.10.2014,kdežalovaná
prehlasuje, že si požičala od žalobcu sumu 1 600 eur a túto v určenej lehote vráti.

3. Žalovaná v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhla potvrdenie napadnutého rozsudku.
Nestotožnila sa s tým, že žalobca mal uzavrieť so žalovanou dve pôžičky. Taktiež mala za to, že žalobca
v konaní neuniesol dôkazné bremeno v tom, že žalovaná a žalobca mali uzavrieť druhú pôžičku, z ktorej
si nárokuje vrátenie finančných prostriedkov. Uviedla, že počas konania žalobca niekoľkokrát menil svoje
skutkové tvrdenia, resp. prispôsoboval skutkové tvrdenia vývoju sporového konania tým spôsobom, že

akonáhle žalovaná úspešne poprela skutkové tvrdenia žalobcu, tak ten svoje skutkové tvrdenia zmenil
tým spôsobom, aby ich prispôsobil danej situácií vo svoj prospech. Najskôr v žalobe tvrdil, že poskytol
pôžičku žalovanej vo výške 1 600 eur a o tomto spísali listinu. Následne v písomnom stanovisku zo dňa
28.06.2019 uviedol, že žalovanej poskytol pôžičku a keď ju nevracala, tak ju požiadal, aby mu potvrdila
prevzatie peňazí. Ďalším podstatným rozporom žalobcu bolo, že na pojednávaní dňa 11.06.2020 tvrdil,

že sa malo jednať o dve uzavreté pôžičky. Tieto zmeny v tvrdení vykonal vždy po úspešnom
popretí jeho skutkových tvrdení zo strany žalovanej. Žalovaná poukazovala na to, že ďalším zásadným
rozporom bolo, keď žalobca na tom istom pojednávaní dňa 11.06.2020 opäť zmenil svoje skutkové
tvrdenie, a to hneď tromi rôznymi spôsobmi, keď prvé tvrdenie bolo, že dňa 19.10.2014 dal žalovanej
peniaze do vlastných rúk a v rovnaký deň spolu spísali zmluvu o pôžičke. Druhým tvrdením na tom

istom pojednávaní bolo, že žalovanej peniaze požičal mesiac pred podpísaním zmluvy o pôžičke a tretím
rozporuplnýmtvrdenímbolonatomistompojednávaní,keďtvrdil,žepapierpodpísanýdňa19.10.2014je
uznaním dlhu. Z uvedeného vyplýva, že žalobca nevedel ani len ustáliť, kedy reálne prenechal finančné
prostriedky žalovanej a kedy platne uzatvorili zmluvu o pôžičke a takisto, či uzatvorili zmluvu o pôžičke
alebo dokument, ktorý mala žalovaná podpísať bolo uznanie dlhu. Takéto konanie žalobcu a takisto jeho

vyjadrenia sú nedôveryhodné a nepochybne vyvolávajú pochybnosti o tom, či žalobca a žalovaná spolu
uzatvorili dve zmluvy o pôžičke. Žalovaná trvala na tom, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno v tom,
žeodovzdalfinančnéprostriedkyžalovanejvrámcidruhejpôžičkyatiež,žežalobcaažalovanáuzatvorili
spoločne dve zmluvy o pôžičke. Podľa názoru žalovanej tvrdenie, že žalobca poskytol žalovanej druhú
pôžičku v rovnakej hodnote 1 600 eur a takisto, že spoločne uzatvorili dve zmluvy o pôžičke je účelové

a toto tvrdenie bolo použité len na základe toho, že žalovaná účinne poprela jeho skutkové tvrdenia.
Poukazovala na to, že otec, matka žalovanej a samotná žalovaná svojimi výpoveďami potvrdili vrátenie
finančnej čiastky 1 600 eur. Aj napriek tomu, ak by tieto osoby nepotvrdili vrátenie finančnej čiastky 1 600
eur, ktorá bola poukázaná zo strany žalobcu na účet matky žalovanej, tak táto skutočnosť by žiadnym
spôsobom nepreukázala, že tzv. druhá zmluva o pôžičke vznikla a takisto, že žalobca v rámci tejto tzv.

druhej pôžičky prenechal finančné prostriedky žalovanej. Mala za to, že uvedené konštatovanie žalobcu,
ako aj uvedená sms správa v danej veci, sú irelevantné, nakoľko žalobca sám uviedol, že finančné
prostriedky, ktoré poskytol na účet matky žalovanej (1 600 eur) si v tomto konaní nenárokuje.

4. Krajský súd ako súd odvolací, preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP bez nariadenia odvolacieho

pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako
vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť, pričom v súlade s ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd
poukazuje na vecne správne odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, s ktorým sa stotožňuje.5. Posúdením obsahu odvolania žalobcu odvolací súd zistil, že odvolacie námietky žalobcu smerujú proti
nesprávnym skutkovým a právnym záverom súdu prvej inštancie, na ktorých založil svoje rozhodnutie
(dôvody na odvolanie uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP).

6. Nesprávny skutkový záver je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie
nepostupuje pri hodnotení dôkazov podľa § 191 CSP. Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to
každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na
všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí

zásada voľného hodnotenia dôkazov sudcom z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie.
Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie len v prípade, ak by vzal
do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli
v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi
preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že v hodnotení dôkazov, či poznatkov, ktoré
vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti,

pravdivosti alebo vierohodnosti, je logický rozpor.

7. Nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd pochybí pri
aplikácii práva na zistený skutkový stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného
právneho predpisu, než ktorý správne mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený

právny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne vyjadrené
v hypotéze právnej normy a v dôsledku toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo, stanovené dispozíciou
právnej normy).

8. Preskúmaním obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolací nevzhliadol dôvodnosť

odvolania z pohľadu ani jednej vyššie uplatnenia odvolacích námietok.

9. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní žalobcom
vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie. Súd
prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, vyhodnotil dôkazy v konaní vykonané každý

jednotlivo a všetky vo vzájomnej súvislosti, odôvodnil, z akých dôvodov, a ktoré tvrdenia strán sporu
mal za preukázané, a ktoré nie, uviedol svoje skutkové zistenia, ktoré z dokazovania vyplynuli a na
vec aplikoval správne právne predpisy, ktoré i správne vyložil. Ani v odvolacom konaní
neboli preukázané, ani tvrdené také skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie
vo veci. Z tohto dôvodu si odvolací súd osvojil dôvody napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a

v podrobnostiach na ne v zmysle § 387 ods. 2 CSP. poukazuje. Odvolací súd nemal žiaden dôvod
nesúhlasiť s kľúčovými závermi, ktoré viedli súd prvej inštancie k rozhodnutiu spôsobom, ktorý zvolil.

10.Odôvodneniesúdnehorozhodnutiavopravnomkonanízároveňnemáodpovedaťnakaždúnámietku
alebo argument vznesený v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre

rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvoinštančného
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.

11. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia
súdu prvej a druhej inštancie tvoria jeden celok, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo

svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu prvej inštancie.

12. Aj z ustálenej rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR vyplýva, že ak odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o
tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo sporovej strany na spravodlivý proces (sp. zn.

IV.ÚS115/03).AnijudikatúraESĽPnevyžaduje,aby vodôvodnenírozhodnutiaboladaná
odpoveď na každý argument sporovej strany. Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR vyžaduje, aby sa súd jasným, právne
korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami,
ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné a napadnutý rozsudok okresného

súdu tieto atribúty podľa názoru krajského súdu spĺňa.

13. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v preskúmavanej veci náležitým spôsobom, v
potrebnom rozsahu a spôsobom plne zodpovedajúcim kontradiktórnosti sporového konania, umožnilstranám sporu realizáciu ich procesných práv a nadväzne zákonným spôsobom vyhodnotil tak
procesnú aktivitu strán, ako aj meritum veci. Odvolacie dôvody žalobcu vyhodnotil odvolací súd ako
neopodstatnené, pričom zároveň nezistil ani nedostatky v postupe súdu prvej inštancie,

na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti (§ 380 ods. 2 CSP).

14. V preskúmavanej veci je predmetom konania peňažný nárok žalobcu uplatnený proti žalovanej v
sume 1 600 eur. Zaplatenia tejto sumy sa žalobca domáha titulom zmluvy o pôžičke.

15. Obsahom zmluvy o pôžičke, ktorá patrí medzi pomenované zmluvy a je upravená v ust. § 657 a
§ 658 Občianskeho zákonníka, je prenechanie druhovo určenej veci, jej odovzdanie a povinnosť vrátiť
vec rovnakého druhu. Predmetom zmluvy o pôžičke sú zvyčajne peniaze. Podstatnou náležitosťou
zmluvy o pôžičke je aj určenie času vrátenia druhovo rovnakej veci. Zmluva o pôžičke upravená
v citovaných zákonných ustanoveniach je zmluvou neformálnou, ale reálnou zmluvou (kontraktom),
ktorá vyžaduje odovzdanie predmetu pôžičky (peňazí) veriteľom dlžníkovi, a to bezhotovostným

spôsobom, na účet dlžníka, alebo odovzdaním krátkou cestou. Aj keď pre uzavretie zmluvy o pôžičke
sa nevyžaduje písomná forma tak, že táto zmluva môže byť uzavretá aj ústne alebo konkludentne,
odovzdaniepredmetupôžičkyveriteľomdlžníkovijepredpokladomuzavretiasamotnejzmluvyopôžičke.
Nepochybne teda vyplýva, že vznik pôžičky predpokladá nielen dohodu strán, ale i skutočné odovzdanie
predmetu pôžičky dlžníkovi. Nevyhnutným predpokladom je zhodná vôľa oboch strán, teda konsenzus.

Iba reálnym odovzdaním predmetu pôžičky dlžníkovi vzniká záväzok vrátiť veriteľovi to, čo bolo
poskytnuté a tomu zodpovedá právo veriteľa žiadať od dlžníka vrátenie pôžičky. V danom prípade
skutočnosť, či došlo k reálnemu odovzdaniu finančných prostriedkov, bola v konaní pred súdom prvého
stupňa sporná.

16. Keďže žalobca sa v konaní domáha vrátenia žalovanej sumy z poskytnutej pôžičky, existenciu
ktorej žalovaná popiera, je povinnosťou súdu, ktorý rozhoduje o takto uplatnenom nároku posúdiť, či
zmluva bola uzavretá a či je platná. Preukázanie existencie pôžičky zaťažuje žalobcu, na ktorom spočíva
dôkazné bremeno preukázať svoje tvrdenie o tom, že so žalovanou uzavreli pôžičku, pretože len tak má
možnosť dosiahnuť svoj úspech vo veci.

17. Z výsledkov vykonaného dokazovania prvoinštančným súdom sa existenciu pôžičky žalobcovi
preukázať nepodarilo. Vznik pôžičky predpokladá nielen dohodu strán, ale i skutočné odovzdanie
predmetu pôžičky dlžníkovi. Nevyhnutným predpokladom je zhodná vôľa oboch strán, teda konsenzus.
Zmluva o pôžičke je reálnou zmluvou, ktorej reálnosť spočíva v tom, že vyjadruje odovzdanie predmetu

pôžičky. Iba reálnym odovzdaním predmetu pôžičky dlžníkovi vzniká záväzok vrátiť veriteľovi to, čo bolo
poskytnuté a tomu zodpovedá právo veriteľa žiadať od dlžníka vrátenie pôžičky.

18. V danom prípade sa žalobcovi nepodarilo preukázať odovzdanie samotného predmetu pôžičky
žalovanej. Odvolací súd sa stotožňuje so skutkovým záverom súdu prvej inštancie, v zmysle ktorého k

uzavretiu zmluvy o pôžičke pre absenciu preukázania reálneho odovzdania peňazí žalobcom žalovanej
nedošlo. V danom prípade žalobca nepreukázal poskytnutie pôžičky žalovanej. Aj keď existuje listina zo
dňa 19.10.2014 podpísaná výlučne žalovanou, tento doklad nepreukazuje reálne odovzdanie predmetu
pôžičky žalobcom žalovanej a preto ani nemohlo dôjsť zo strany žalovanej k platnému uznaniu dlhu.

19. Nejasnosť právnych vzťahov a právnych úkonov urobených medzi žalobcom a žalovanou spôsobila
dôkaznú núdzu na strane žalobcu. V dôsledku tejto dôkaznej núdze žalobca nebol schopný preukázať
oprávnenosť nároku uvedeného v podanej žalobe. Žalobca vo svojej argumentácii v podanom odvolaní
neuviedol žiadne nové skutočnosti, ale len zopakoval svoje tvrdenia z prvoinštančného konania, na ktoré
súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku dostatočne a presvedčivo reagoval.

20. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania
potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie tak ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

21. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 CSP v spojení s § 255

ods. 1 a § 251 CSP. Z výsledku odvolacieho konania vyplýva, že žalovaná bola v odvolacom konaní
úspešná a preto jej v zmysle § 255 ods. 1 CSP patrí nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania.
O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).22. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov členov senátu krajského súdu tri
ku nule.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).