Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. marec 2022

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 22Co/6/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8117210414
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Boroň

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2022:8117210414.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michala Boroňa a členov senátu

JUDr. Branislava Brezu a JUDr. Daniely Babinovej v spore žalobcu: Prima banka Slovensko a. s., so
sídlom Hodžova 11, 010 11 Žilina, IČO: 31575951 zastúpená SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o., so
sídlom Štefánikova 8, 811 05 Bratislava proti žalovanej: N.. U. U., rod. A., trvale bytom C. XX, XXX XX
L., t.č. X. - L. X., V. XXXX/XX, zastúpenej JUDr. Ľubomírom Gerdom, advokátom so sídlom Levočská
12A, 080 01 Prešov, o neúčinnosť právneho úkonu, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu
Prešov č.k. 15C/16/2017-242 zo dňa 24.09.2020, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje sa rozsudok.

II. Žalobcovi sa voči žalovanej priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, o
výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozhodol takto cit.:
,,I. Darovacia zmluva, ktorou bolo prevedené vlastnícke právo k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa
na katastrálnom území L., obec L., okres L. zapísaným na LV č. XXXX vedeným Okresným úradom
Prešov, katastrálny odbor a to pozemky zastavaná plocha a nádvorie reg. č. C XXXX/X výmere 408 m2,
záhrada parcelné reg. č. C XXXX/X o výmere 383 m2, stavba rodinný dom súp. č. XXXX postavený na

parcele registra C č. XXXX/X z N.. J. A., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom C. XX, XXX XX L. do podielového
spoluvlastníctva J. A., nar. XX.X.XXXX, zom. X.X.XXXX, naposledy trvale bytom C. XX, XXX XX L. a
žalovanej ako obdarovaných so spoluvlastníckym podielom každého obdarovaného o veľkosti 1/2, ktorej
vklad vlastníckeho práva bol do katastra nehnuteľnosti povolený pôvodne Správou katastra Prešov v
konaní vedenom pod č. P je voči žalobcovi neúčinná.
II. Priznáva žalobcovi voči žalovanej strane nárok na 100 % náhradu trov konania, o ktorej výške bude
rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.“

2. Citoval ustanovenie § 42a ods. 1 až 5, § 42b ods. 1 až 4 Občianskeho zákonníka, § 303, § 304 ods.
1 a 2, § 306 ods. 1 až 3, § 311 ods. 1 až 2, § 497 Obchodného zákonníka.

3. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že v danom prípade vykonaným dokazovaním dospel k
záveru, že ak preukázateľne veriteľ disponuje vymáhateľnou pohľadávkou a v exekučnom konaní sa
pre nedostatok majetku ako dlžníka, teda spoločnosti N., a. s., tak aj ručiteľa nemôže táto pohľadávka

vymôcť, je evidentné, že dlžník v danom prípade ručiteľ, ktorého ručiteľský záväzok nastupuje v
súčinnosti so záväzkom N., a. s., nevlastní takýto majetok, a teda je splnená podmienka, že tento právny
úkon ukracuje uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky veriteľa. Považoval za bezpredmetné v tomto
kontexte aká je hodnota predmetnej nehnuteľnosti vo vzťahu k hodnote samotného dlhu, resp. že je vnepomerne nižšej hodnote než samotný dlh, ako aj to, že dlh spoločnosti bol zabezpečený rozsiahlymi
zabezpečovacími právnymi úkonmi, rozhodujúce je to, že pohľadávka je v exekučnom konaní od roku
2010, teda od roku, kedy došlo k odporovaniu, nevymožená. Uviedol, že ak mal súd podľa právneho

názoruodvolaciehosúduvyslovenéhovostatnomrozhodnutískúmať,čiboldostatočnemajetokveriteľa,
resp.dlhveriteľazabezpečenýačitedablízkeosobyadlžník,tedaručiteľmohlipredpokladaťdostatočné
zabezpečenie tohto dlh, poukazuje na reálne zistené skutkové okolnosti, podľa ktorých osobné ručenie
N.. J. A. bolo od začiatku úverového vzťahu potrebné a nepostačovalo. Ak predmetom dohôd medzi
bankou a ručiteľom bolo nezahrnutie predmetnej nehnuteľnosti do zabezpečenia, je pochopiteľné, že

tento rodičovský majetok sa snažil uchrániť pred prípadnou exekúciou darovaním svojim deťom., čo
aj uskutočnil. Bol toho názoru, že práve tá skutočnosť - vyňatie tzv. rodinnej nehnuteľnosti, rodinného
majetku N.. J. A. zo zabezpečenia predmetného úveru a následné dohody o tom sú dôkazom toho, že
ak v priebehu úverového vzťahu predmetnú nehnuteľnosť daroval svojim deťom, nemal iný úmysel než
uchrániť predmetný majetok pred prípadnou exekúciou. Pokiaľ N.. J. A. poukazoval na skutočnosť, že
takýto dlh neexistuje s poukazom na vedené konanie pred Okresným súdom Bratislava IV pod sp.zn.

27Cb 240/2010, uviedol, že vychádza z toho skutkového stavu, ktorý je zistený v čase rozhodnutia a
v čase rozhodnutia žiadne takéto pochybnosti o existencii dlhu nemal. Súd prvej inštancie z výsluchu
žalovanej deklaroval, že žalovaná aj vzhľadom na svoje ekonomické vzdelanie mohla predpokladať, že
ak toto je jediný nehnuteľný majetok jej otca a vedela o zadĺžení spoločnosti N. spol. s r. o., musela
vedieť, že tieto úkony vedú k tomu, že jej otec ako ručiteľ nebude disponovať žiadnym majetkom, ktorým

malručiťzapredmetnúpohľadávku.Dodal,ženeexistovalinýdôvodpretentoprávnyúkonnežukrátenie
veriteľov aj preto, že po tomto právnom úkone sa reálneho výkonu vlastníckych práv neujali obdarovaní,
ale naďalej v ňom pokračoval darca, vysvetlenia žalovanej, prečo sa tak stalo, súd prvej inštancie
nepovažoval za hodnoverné. A pokiaľ žalovaná strana poukazuje na to, že nehnuteľnosť chátra, v
tejto súvislosti uviedol, že ak by mala žalovaná strana skutočný záujem o ochranu rodinného majetku,

nedopustila by takýto stav na nehnuteľnosti. Na základe uvedeného súd prvej inštancie žalobe v celom
rozsahu vyhovel, pretože predmetná darovacia zmluva bola ukracujúcim právnym úkonom, ručiteľ ako
darca mal úmysel ukrátiť veriteľa a obdarovaní o jeho úmysle vedeli, opak tejto skutočnosti nepreukázali.

4. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v súlade s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 zákona č.

160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len ,,CSP“). Keďže žalobca mal vo veci plný úspech,
súd prvej inštancie mu priznal voči žalovanej nárok na 100 % náhradu trov konania, o ktorej výške bude
rozhodnuté samostatným uznesením súdu prvej inštancie.

5. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná. Vytkla súdu

prvej inštancie, že absolútne nerešpektoval právny názor odvolacieho súdu v zrušujúcom uznesení
z 28.02.2017, ktorý vyslovil v bodoch 12. a 13. uznesenia, ktorého súčasťou boli aj právne závery
nálezu ústavného súdu, v ktorom poukázal v čom spočíva dôkazné bremeno na strane žalobcu a
v čom na strane žalovanej v zmysle právneho názoru odvolacieho súdu z 28.02.2017, na základe
ktorého je jednoznačne dôkazné bremeno na strane žalobcu, či prevodom vlastníctva k predmetným

nehnuteľnostiam (dom a záhrada) došlo k ukráteniu uspokojenia pohľadávky a v akom vzťahu boli
podľa dohody veriteľa a dlžníka jednotlivé spôsoby zabezpečenia pohľadávky žalobcu s tým, že ak
pohľadávku dostatočne zabezpečoval až komplex všetkých zabezpečení (ručenie, záložné právo), tak
pri posudzovaní ukrátenia uspokojenia pohľadávky zoberie do úvahy celé zabezpečenie. Dôkazné
bremeno na strane žalovanej spočívalo v tom, či pri náležitej starostlivosti mohla mať vedomosť o tom,

že vykonaním právneho úkonu dôjde k ukráteniu uspokojenia pohľadávky žalobcu. V prípade, že došlo
k ukráteniu uspokojenia pohľadávky žalobcu a žalovaná pri náležitej starostlivosti mohla poznať úmysel
dlžníka ukrátiť uspokojenie pohľadávky veriteľa, je potrebné žalobe vyhovieť. Podľa žalovanej je žalobca
si plne vedomý toho, že darovaním rodinného domu ručiteľom N.. J. A. v hodnote cca 70.000,- eur
nemohlo dôjsť k žiadnemu ukráteniu uspokojenia jeho pohľadávky vo výške 738.811,- eur, keďže táto

pohľadávka žalobcu bola na základe vzájomných dohôd veriteľa a dlžníka dostatočne zabezpečená
komplexom viacerých zmlúv tak, že toto zabezpečenie mnohonásobne prevyšovalo hodnotu samotnej
pohľadávky. Jednotlivé spôsoby zabezpečenia pohľadávky preukazujú, že dlžníkov (ručiteľov) právny
úkon neukracuje uspokojenie pohľadávky veriteľa, pretože hodnota záloh a ručenia majetkom vo
vlastníctve N.. J. A. bola tak značne vysoká, že tieto postačovali na zabezpečenie úverovej pohľadávky

žalobcu. Hodnota majetku spoločnosti N. vrátane majetku ručiteľa N.. J. A. (obchodný podiel, cenné
papiere a disponibilné finančné prostriedky na účtoch) v deň darovania rodinného domu predstavovala
sumu cez 7 miliónov eur. Uviedla, že svojou výpoveďou len potvrdila, že mala dostatočný prehľad
o majetkových pomeroch spoločnosti N., ako aj majetkových pomeroch svojho otca N.. J. A. a tiežjednotlivých spôsoboch zabezpečenia pohľadávky žalobcu ku dňu uzavretia darovacej zmluvy. Jej
výpoveď je potrebné vyhodnotiť tak, že o úmysle dlžníka (ručiteľa) v čase darovacej zmluvy ukrátiť
svojho veriteľa nevedela a ani nemohla vedieť, nakoľko vynaložila náležitú starostlivosť ako osoba

dlžníkovi blízka k poznaniu takéhoto úmyslu, pretože vzhľadom k obsahu právneho úkonu a samotnej
hodnoty daru (70.000,- eur) vykonala takú činnosť a aktivitu, ktorú je možné vyhodnotiť ako náležitú
starostlivosť, pri ktorej ani nemohla poznať úmysel dlžníka (ručiteľa) ukrátiť veriteľa vykonaním právneho
úkonu. Poukázala na to, že sa žalobcovi dodnes nepodarilo vymôcť (uspokojiť) svoju pohľadávku, ktorá
nikdy nebola pripísaná na účet dlžníka, čo je aj predmetom súdneho sporu o náhradu škody vedenom

na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 27Cb/240/2010, je spôsobené len špekulatívnym konaním
samotného žalobcu, pretože po vstupe priameho dlžníka spoločnosti N. do reštrukturalizácie v roku
2010 (teda dva roky od darovania predmetnej nehnuteľnosti), si žalobca, ako jediný zabezpečený veriteľ,
neprihlásil túto pohľadávku v reštrukturalizačnom konaní dlžníka, aj keď jej návratnosť mal garantovanú
reštrukturalizačným plánom schváleným súdom v plnej výške, teda 100 %. Tento nesprávny postup
súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania mal podľa žalobkyne rozhodujúci vplyv na

nesprávne právne posúdenie veci (aj pri správnom použití právnej normy) na riešení právnej otázky
vyplývajúcej z ust. § 42a ods. 3 písm. a) Občianskeho zákonníka. Navrhla, aby súd jej odvolaniu
vyhovel, zmenil rozsudok súdu prvej inštancie a žalobu v celom rozsahu zamietol. Zároveň žiadala, aby
jej odvolací súd priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

6. Vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej žalobca naďalej trval na tom, že hodnoverne preukázal súdu
splnenie všetkých hmotnoprávnych predpokladov na vyhovenie odporovacej žalobe, keďže po a)
odporovacia žaloba bola podaná včas (t.j. v prekluzívnej lehote troch rokov), b) pohľadávka žalobcu
voči ručiteľovi je vymáhateľná (738.739,74 eura s prísl. - exekúcia stále prebieha), c) právny úkon
ručiteľa bol uskutočnený v úmysle ukrátiť žalobcu (nevyvrátiteľná domnienka vzhľadom na bezodplatný

prevod medzi blízkymi osobami) d) darovacou zmluvou došlo k ukráteniu vymáhateľnej pohľadávky
žalobcu (10 rokov neúspešne vedená exekúcia na majetok ručiteľa) a po e) vedomosť žalovanej o
ukracujúcom úmysle ručiteľa (jej otca) sa v dôsledku nevyvrátenia zákonnej domnienky podľa § 42a
ods. 3 písm. a) OZ prezumuje. Podľa názoru žalobcu, súd prvej inštancie nekonal arbitrárne, keď
za účelom zistenia skutkového stavu zopakoval dokazovanie vykonané v pôvodnom konaní sp. zn.

8C/118/2010 a doplnil dokazovanie opätovným výsluchom žalovanej na pojednávaní dňa 18.11.2019,
ako aj ďalšími predloženými listinnými dôkazmi. Súd prvej inštancie sa so všetkými podstatnými
námietkami žalovanej náležite a preskúmateľne vysporiadal, pričom svoj postup a právne závery v
rozsudku pomerne rozsiahlo a vecne odôvodnil. Poukázal na to, že hoci súd v odôvodnení rozsudku
jasne deklaroval, že právne postavenie ručiteľa (N.. J. A.) je oddelené od postavenia dlžníka (N. spol.

s r. o.), žalovaná v odvolaní naďalej zotrváva na svojej pôvodnej procesnej obrane (poukazovanie na
reštrukturalizačné konanie dlžníka, rozsiahle zabezpečenie jeho majetku, prebiehajúce súdne konania
medzi žalobcom a spoločnosťou N. spol. s r.o., a pod.). V tejto súvislosti opakovane zdôraznil, že
pohľadávka žalobcu voči ručiteľovi je samostatnou nezabezpečenou pohľadávkou veriteľa a z tohto
dôvodu je potrebné vychádzať výlučne zo vzťahu medzi žalobcom a ručiteľom. Vzhľadom na uvedené

skutočnosti sa žalobca domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle
§ 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v plnom rozsahu.

7. Vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu žalovaná uviedla, že je nesporné, že žalobca neuniesol dôkazné

bremeno v zmysle právnych záverov ústavného súdu v náleze zo dňa 15.06.2016 a odvolacieho súdu
v zrušujúcom uznesení zo dňa 28.02.2017. Zdôraznila, že nielen odvolací súd v zrušujúcom uznesení,
ale ani ústavný súd vo svojom náleze sa vôbec ani len o exekúcii na vymoženie tejto pohľadávky
nezmieňujú, ale svoje právne závery, ktoré boli pre súd prvej inštancie záväzne, ale súdom vôbec
nereflektované, jasne a veľmi zrozumiteľne dane bodmi 12. a 13. zrušujúceho uznesenia. Uviedla, že

exekútor V. vykonával len formálne úkony, pretože je si dobre vedomý toho, že pohľadávka žalobcu
je sporná a je predmetom viac než 10 rokov trvajúceho súdneho konania o náhradu škody, pričom
žiadny exekútor neprevezme na seba zodpovednosť za túto škodu pokiaľ predmetný súdny spor nebude
právoplatne ukončený. V plnom rozsahu zotrvala na svojom záverečnom stanovisku z 02.09.2020 a
odvolaní z 30.11.2020 a žiadala, aby odvolací súd rozhodol v súlade s jej odvolaním.

8. V odvolacej duplike žalobca uviedol, že už od augusta 2010 vedie proti ručiteľovi N.. J. A. exekúciu
na vymoženie 738.739,74 eura s prísl., pričom doposiaľ za celých 10 rokov(!) bolo vymožených iba
95,- eur. Tieto skutočnosti deklaruje aj aktuálna správa o stave exekučného konania EX 358/10 zo dňa30.07.2020. Pokiaľ je od roku 2010 bezúspešne vedená exekúcia proti ručiteľovi na sumu v súhrne
prevyšujúcu jeden milión eur, objektívne možno konštatovať, že darovaním jediného nehnuteľného
majetku z roku 2008 ručiteľ veriteľa ukrátil. Ignorovanie alebo zľahčovane týchto zásadných skutočností

žalovanou v tomto spore preto považoval za absurdné. Poukázal na obsah strohého vyjadrenia
žalovanej, z ktorého vyplýva, že naďalej trvá na svojej pôvodnej procesnej obrane, pričom tendenčne
bagatelizuje rozhodovaciu súdnu prax najvyšších súdnych autorít (predovšetkým nálezy Ústavného
súdu SR sp. zn. IV. ÚS 604/2013, II. ÚS 753/2015 v tejto veci, judikáty Najvyššieho súdu SR - R 67/2017,
R 52/2019, vrátane ďalších súvisiacich rozhodnutí), na ktorú poukazuje žalobca v súlade so základným

procesným princípom právnej istoty (čl. 2 ods. 2 v spojení s § 220 ods. 2 CSP). Zdôraznil, že právne
závery prvoinštančného súdu v napadnutom rozsudku sú plne v súlade aj s aktuálnou rozhodovacou
praxou príslušného odvolacieho súdu (uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 28.3.2018, sp. zn.
23Co/62/2017 alebo rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 12.12.2017, sp. zn. 1Co/28/2017) v
identických konaniach (o určenie neúčinnosti právneho úkonu) pri rovnakých skutkových okolnostiach
[predmetom odporovania boli darovacie zmluvy, na základe ktorých došlo k bezodplatnému prevodu

bonitného majetku na blízke osoby; v oboch prípadoch bol žalobca (veriteľ) procesne úspešný, keďže
dlžníci ukrátili svojich veriteľov tým, že špekulatívne obdarovali svoje dcéry].

9. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti

ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§
385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli a webovej
stránke odvolacieho súdu a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné.

10. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov, to, či súd
prvejinštancienazistenýskutkovýstavsprávne,vúplnosti,aplikovalpríslušnéprávnepredpisy,čiriadne
svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť
daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).

11. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený
správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych
zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia
prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

12. Predmetom odvolacieho konania bolo posúdiť vecnú správnosť rozsudku súdu prvej inštancie,
ktorým určil neúčinnosť darovacej zmluvy, ktorou boli prevedené vlastnícke právo k nehnuteľnostiam
nachádzajúcim sa na katastrálnom území L., obec L., okres L. zapísaných na LV č. XXXX vedených
Okresným úradom L., katastrálny odbor, a to pozemky zastavaná plocha a nádvorie reg. č. C XXXX/X

výmere 408 m2, záhrada parcelné reg. č. C XXXX/X o výmere 383 m2, stavba rodinný dom súp. č. XXXX
postavený na parcele registra C č. XXXX/X z N.. J. A., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom C. XX, XXX XX L.
do podielového spoluvlastníctva J. A., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, naposledy trvale bytom
C. XX, XXX XX L. a žalovanej ako obdarovaných so spoluvlastníckym podielom každého obdarovaného
o veľkosti 1/2, ktorej vklad vlastníckeho práva bol do katastra nehnuteľnosti povolený pôvodne Správou

katastra Prešov v konaní vedenom pod č. P..

13. V prejednávanej veci bolo nepochybne preukázané, že darovacou zmluvou z 31.10.2018 boli
prevedené predmetné nehnuteľnosti opísané vo výroku rozhodnutia súdu prvej inštancie z strany N.. J.
A., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XX, XXX XX L. na pôvodne žalovaného nebohého J. A. a súčasne

žalovanú N.. U. U., rod. A., trvale bytom C. XX, XXX XX L., ako obdarovaných. V prípade žalovanej
N.. U. U., ide zároveň o osobu blízku v zmysle § 116 Občianskeho zákonníka tak, ako to konštatuje súd
prvej inštancie, keďže sa jedná o dcéru prevodcu. N.. J. A. (otec žalovanej) bol osobným ručiteľom dlhu,
ktorý má spoločnosť N., spol. s r.o. (v súčasnosti po transformácii N. a.s.) vo vzťahu k žalobcovi, ktorý
vznikol na základe zmluvy o úvere pod č. XXX XXX XX XX zo 16.04.2005 v znení neskorších dodatkov,

a ktorou bol poskytnutý tzv. kontokorentný úver v celkovej výške 738.811,- eur.

14. Ťažisko odvolacích námietok žalovanej spočívalo v tvrdení, že dlžníkov (ručiteľov) právny úkon
neukracuje uspokojenie pohľadávky veriteľa, z dôvodu vysokej hodnoty zálohu a ručenia majetkom vovlastníctve N.. J. A. postačujúceho na zabezpečenie úverovej pohľadávky žalobcu a jej nevedomosti,
resp. nemožnosti vedomosti o úmysle dlžníka (ručiteľa), (za ktorého koná jej otec) v čase darovacej
zmluvy ukrátiť žalobcu z dôvodu vynaloženia náležitej starostlivosti ako osoby dlžníkovi blízkej k

poznaniu takéhoto úmyslu, pretože vzhľadom k obsahu právneho úkonu a samotnej hodnoty daru
(70.000,- eur) vykonala takú činnosť a aktivitu, ktorú je možné vyhodnotiť ako náležitú starostlivosť, pri
ktorej ani nemohla poznať úmysel dlžníka (ručiteľa) ukrátiť veriteľa vykonaním právneho úkonu.

15. Účelom odporovateľnosti ako inštitútu občianskeho práva je zabrániť nepoctivým úkonom dlžníka,

ktorými zmenšuje svoj majetok (veci, práva a pohľadávky) na úkor veriteľov. Podstatou odporovateľnosti
jeneúčinnosťprávnehoúkonuvočiurčitejosobe,ktoráznamená,ževeriteľmôžepožadovaťuspokojenie
svojej pohľadávky z predmetu odporovaného právneho úkonu tak, akoby k tomuto úkonu vôbec nedošlo.
Podstatné je, že ide o taký právny úkon, ktorým sa zhoršuje možnosť veriteľa na uspokojenie jeho
pohľadávky. Dlžníkov právny úkon musí ukracovať uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky veriteľa.

16. Podľa § 42a ods. 3 písm. a) Občianskeho zákonníka odporovať možno tiež právnemu úkonu, ktorým
bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku ktorému došlo v posledných troch rokoch medzi dlžníkom a osobou
jemu blízkou (§ 116 a 117), alebo ktorý dlžník urobil v uvedenom čase v prospech osôb uvedených v
písmenách a), b), c) alebo d); to však neplatí, ak druhá strana preukáže, že nemohla ani pri náležitej
starostlivosti poznať úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa.

17. Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že predpokladom úspešného odporovania právneho úkonu
je súčasné splnenie podmienok: existencia vymáhateľnej pohľadávky žalobcu; ukrátenie uspokojenia
vymáhateľnej pohľadávky žalobcu konaním dlžníka (ručiteľa); k ukracujúcemu konaniu dlžníka (ručiteľa)
došlovposlednýchrokoch;právnyúkonbolvykonanýmedzidlžníkom(ručiteľom)aosoboujemublízkou

(alebo v prospech blízkej osoby). Dôkazné bremeno týkajúce sa týchto okolností ťaží veriteľa. Pokiaľ
veriteľ dôkazné bremeno na tieto okolnosti unesie, zákon poskytuje možnosť druhej strane preukázať,
že ani pri náležitej starostlivosti nemohla poznať úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa.

18. V zmysle záverov Ústavného súdu SR v uznesení č.k. II. ÚS 753/2015-41 zo dňa 15.06.2015,

ako aj tunajšieho súdu č.k. 23Co/173/2016-620 zo dňa 28.02.2017 žalobca uniesol dôkazné bremeno
pokiaľ ide o existenciu vymáhateľnej pohľadávky, ako aj pokiaľ ide o to, že k ukracujúcemu konaniu
ručiteľa došlo v posledných troch rokoch a právny úkon bol vykonaný medzi ručiteľom a osobami jemu
blízkymi. Spornými skutočnosťami zostávajú skutočnosti, či právnym úkonom ručiteľa došlo k ukráteniu
uspokojenia vymáhateľnej pohľadávky a či žalovaná ani pri vynaložení náležitej starostlivosti nemohla

poznať, že právny úkon ukracuje uspokojenie pohľadávky žalobcu.

19. Správne súd prvej inštancie poukázal na to, že predmetnou darovacou zmluvou došlo k ukráteniu
veriteľa (žalobcu), ktorý takto nemá možnosť na základe ručiteľského záväzku právneho predchodcu
žalovanej uspokojiť túto svoju pohľadávku. Odvolací súd súhlasí so záverom, že možno odporovať

aj právnym úkonom ručiteľa. Opačný výklad by bol výkladom proti účelu tohto inštitútu, ktorý má
chrániť veriteľa pred úkonmi ukracujúcimi vymoženie jeho pohľadávok. V tomto smere nie je právne
významné, či ide o hlavného dlžníka (ktorým bola v danom prípade N., spol. s r.o.), alebo o ručiteľa,
ktorým bol právny predchodca žalovanej. Ručiteľský záväzok ako akcesorický záväzok má povahu
zabezpečovaciu,apretoajvrovineodporovateľnéhoprávnehoúkonuhotrebaposudzovaťakozáväzok,

z ktorého môže plynúť aj zodpovednosť v rovine odporovateľného právneho úkonu. Darovacou zmluvou
došlokzmenšeniumajetkuručiteľa,pričomideomajetokznačnejhodnoty-rodinnýdomspozemkom.Aj
keď výška pohľadávky žalobcu je podstatne vyššia ako cena prevádzaných nehnuteľností a pohľadávka
žalobcu je zabezpečená aj u hlavného dlžníka (spoločnosť N., a.s), žalobca ako veriteľ musí mať
možnosť uspokojiť svoju pohľadávku aj z ručenia, hoc čo i len v časti.

20. ,,Vzhledem k tomu, že ručitel, jemuž vznikla povinnost splnit dluh (jiný závazek), je jak vyplývá
z uvedeného - dlužníkem věřitele ve smyslu ustanovení § 42a občanského zákoníku a že věřitel
je oprávněn domáhat se po něm splnění celého dluhu, jsou pro posouzení právních úkonů ručitele
z hlediska jejich odporovatelnosti významné okolnosti týkající se ručitele a jím učiněných právních

úkonů, a nikoli skutečnosti týkající se dlužníka, jehož dluh (závazek) se ručitel zavázal splnit“ (rozsudok
Najvyššieho súdu ČR zo dňa 11.07.2113, 21Cdo/2905/2012, publikovaný v Souboru civilných
rozhodnutí a stanovisk NS pod č. 22/2023).21. Podľa odvolacieho súdu nie sú právne významné námietky žalovanej uvedené v jej odvolaní
spočívajúce v tom, že spoločnosť N., a.s., disponuje dostatočným majetkom na to, aby mohla uspokojiť
nároky žalobcu. Skutočnosťou zostáva, že tieto nároky doposiaľ nie sú uspokojené v exekučnom konaní

vedenom už od roku 2010 a ručiteľský záväzok je tu práve na to, aby uspokojil veriteľa za situácie, že
tak neurobí dlžník. Žalobca vedie od augusta 2010 voči ručiteľovi exekúciu na vymoženie 738.739,94
eura, pričom doposiaľ bolo vymožených iba 95,- eur (správa o stave exekučného konania EX 358/10 zo
dňa 20.06.2019). Nemožno bez ďalšieho prihliadať na to, že dlh obchodnej spoločnosti bol zabezpečený
rozsiahlymi zabezpečovacími právnymi úkonmi, pretože táto okolnosť sama o sebe nemôže zamedziť

oprávnenosti nárokov žalobcu ako veriteľa uplatniť si odporovateľnosť právneho úkonu aj voči ručiteľovi,
pretože ručiteľský záväzok je síce akcesorický, ale zároveň špecifický a osobitný.

22. Odvolací súd podotýka, že ak by aj otec žalovanej ako osobný ručiteľ v čase uskutočnenia
napadnutého právneho úkonu (v roku 2008) disponoval dostatkom finančných prostriedkov, ukracujúci
charakter právneho úkonu sa vždy posudzuje v čase odporovania, a nie spätne ku dňu jeho realizácie.

V čase uskutočnenia odporovateľného úkonu je spravidla dlžník ešte solventný a pohľadávka veriteľa
nemusí byť eventuálne ani splatnou, čo však bez ďalšieho nebráni účinnému odporovaniu tomuto úkonu
v budúcnosti. Rozhodujúcou je skutočnosť, či za splnenia iných zákonných podmienok odporovateľnosti
vytvára relatívna neúčinnosť odporovaného úkonu aktuálne priestor na zlepšenie právneho postavenia
veriteľa v tom zmysle, že umožňuje úplné alebo čiastočné uspokojenie jeho inak neuspokojenej

pohľadávky. (Občiansky zákonník I. 2. vydání. Praha: C. H. Beck, 2019, s. 349, marg. č. 3.)

23. V zmysle predmetnej zákonnej úpravy sa úmysel dlžníka ukrátiť právnym úkonom svojho veriteľa
v prípade osôb blízkych dlžníkovi predpokladá a je na osobách dlžníkovi blízkych, aby preukázali
opak, t.j. že úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa nemohli aj pri náležitej starostlivosti poznať. Vynaloženie

náležitej starostlivosti predpokladá, že osoba blízka dlžníkovi vykonala s ohľadom na okolnosti prípadu
a s prihliadnutím k obsahu právneho úkonu dlžníka takú činnosť (aktivitu), aby úmysel dlžníka ukrátiť
veriteľa, ktorý tu v dobe odporovaného právneho úkonu objektívne vzaté musel byť, z ich výsledkov
poznala, t.j. aby sa o tomto úmysle dozvedela. Ak sa jej to ani pri vynaložení náležitej starostlivosti
nepodarilo, potom sa môže ubrániť odporovacej žalobe. Zákon od osoby blízkej dlžníkovi požaduje, aby

sa pri právnych úkonoch s dlžníkom alebo pri právnych úkonoch, ktoré dlžník urobil v jej prospech, týmto
spôsobompresvedčila,žeprávnyúkonneukracujeveriteľadlžníkaavediejuktomu,abynerobilaprávne
úkony (neprijímala podľa nich plnenia) na ujmu práv veriteľov dlžníka. V prípade že sa tak nezachová,
musí byť uzrozumená s tým, že veriteľ môže požadovať uspokojenie svojej pohľadávky tiež z majetku,
ktorý na základe takéhoto právneho úkonu od dlžníka nadobudla (pozri aj rozsudok Najvyššieho súdu

ČR sp.zn. 21Cdo 864/2000 alebo rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp.zn. 12Co 145/2007).

24. Je preto na žalovanej osobe blízkej dlžníkovi, aby si splnila dôkaznú povinnosť a navrhla také
dokazovanie, z ktorého by nepochybne vyplynulo, že boli naplnené vyššie uvedené podmienky
ubránenia sa odporovacej žalobe vo vzťahu k jej osobe. Musí preukázať, či a akú vyvinula v dobe

uzavretia odporovaného úkonu činnosť (aktivitu), aby úmysel dlžníka ukrátiť týmto úkonom veriteľa
poznala (mohla poznať) a že táto činnosť (aktivita) predstavovala s ohľadom na okolnosti prípadu
náležitú starostlivosť. Ak by žiadnu takúto činnosť (aktivitu) v dobe úkonu nevyvinula alebo ak vyvinutá
činnosť nepredstavovala náležitú starostlivosť, nemôže sa už z tohto dôvodu odporovacej žalobe
ubrániť. Samotné tvrdenie žalovanej osoby blízkej dlžníkovi, že o jeho dlhoch a o jeho úmysle ukrátiť

veriteľa uzavretím napr. darovacej zmluvy nevedela, nakoľko jej dlžník neoznámil svoje dlhy a nemohla
sa o nich dozvedieť ani z jeho účtovnej evidencie, nie je pre ubránenie sa odporovacej žalobe
postačujúce (porovnaj aj rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 31Cdo/864/2000). Nepostačuje ani
odkaz na vzájomné vzťahy v rodine, nenahrádza dôkaz o vyvinutí náležitej starostlivosti k poznaniu
úmyslu dlžníka (Najvyšší súd ČR sp.zn. 30Cdo/808/2004), Tiež nepostačuje argument o tom, že

žalovaná nemala potrebu robiť žiadne kroky na poznanie úmyslu dlžníka ukrátiť veriteľa (Najvyšší súd
ČR sp.zn. 30Cdo/635/2005).

25. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že žalovaná nepreukázala, že by
v tejto súvislosti vyvinula takú relevantnú činnosť, z výsledkov ktorej by mohla ukracujúci úmysel

jej otca (ručiteľa) rozpoznať alebo sa o ňom aspoň dozvedieť. Náležitá starostlivosť vyžaduje určitú
aktivitu nadobúdateľa z odporovateľného právneho úkonu k zisteniu úmyslu dlžníka ukrátiť veriteľa v
čase uzatvárania odporovateľného právneho úkonu. Obranu žalovanej odôvodnenú skutočnosťou, že
o majetkových pomeroch spoločnosti N. spol. s r. o., ako aj majetkových pomeroch jej otca (ručiteľa),vrátané spôsobov zabezpečenia pohľadávky voči žalobcovi sa dozvedela práve od svojho otca, s ktorým
túto tému pravidelne diskutovala, a ktorý pred ňou tieto skutočnosti netajil a nebolo tak potrebné z
jej strany vykonávať akékoľvek lustrácie nie je možné v zmysle § 42a OZ považovať za úspešnú

obranu proti odporovaniu právnemu úkonu. Procesná obrana žalovanej je založená iba na tvrdených
rozhovoroch so svojim otcom (ručiteľom), ktoré nenahradzujú jej dôkaznú povinnosť (R 67/2017).
Z obsahu výpovede žalovanej na pojednávaní dňa 30.07.2020 vyplýva, že na miesto konkrétnych
preverovacíchalebolustračnýchúkonov,sažalovanáspoliehalavýlučnénaotcoveinformácie.Žalovaná
teda neuniesla dôkazné bremeno v rovine preukázania, že pri náležitej starostlivosti nemohla rozpoznať

úmysel prevodcu ukrátiť veriteľa.

26. Pokiaľ na svoju obranu žalovaná v konaní predložila výpisy z účtov jej otca (ručiteľa), ktoré boli
nim vypracované 24.07.2020, a z ktorých má vyplývať, že ručiteľ mal k 02.12.2008 dostatok finančných
prostriedkov, odvolací súd opakovane poukazuje na skutočnosť, že ukracujúci charakter právneho
úkonu sa vždy posudzuje v čase odporovania a nie spätne ku dňu jeho realizácie a zároveň úkony inej

osoby nemôžu preukazovať, že žalovaná sama realizovala konkrétne preverovacie úkony pred sporným
darovaním.

27. Doktrína legitímneho očakávania je doktrínou verejného práva, ktorá spočíva v tom, že súkromná
osoba ako účastník právneho vzťahu má voči orgánu verejnej moci isté odôvodnené očakávania.

Tieto odôvodnené očakávania sa vzťahujú na postup orgánu verejnej moci, prípadne rozhodnutie toho
orgánu. Postup orgánu verejnej moci totiž musí byť predvídateľný (vzhľadom na právnu úpravu) a
orgán nemôže v skutkovo podobných prípadoch rozhodovať rozdielne (IV ÚS 15/2014-77 cit. ,,Ústavný
súd pritom zdôrazňuje, že z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva,
že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobný veciach, je prirodzenou súčasťou

vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na
precedensoch ako prameňoch práva). Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia
súdna inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý
zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach. Pre posúdenie,
či rozdielnou judikatúrou najvyššej súdnej inštancie došlo k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru, je

preto rozhodujúce, či vnútroštátne právo obsahuje mechanizmus zaisťujúci koherentnosť judikatúry
a či príslušný orgán tento mechanizmus fakticky a riadne využíva (pozri rozhodnutie ESĽP Beian v.
Rumunsko (č. 1) zo 6. 12. 2007).
Samotné súdne konanie, ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany musí byť logickým a
právnym vyústením doterajšieho priebehu a výsledkov konania pri rešpektovaní zásad spravodlivého

súdneho konania pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové náležitosti s dôrazom na
zrozumiteľnosť, určitosť, jasnosť a súlad jeho skutkových a právnych dôvodov vo vzťahu k jeho výroku.
Logickým a právnym vyústením doterajšieho priebehu a výsledkov konania za rešpektovania zásad
(princípov spravodlivého súdneho konania), najmä zabezpečenia spravodlivej úpravy pomerov medzi
stranami sporu je , že pokiaľ žalovaná neuniesla dôkazného bremeno a s prihliadnutím na naplnenie

legitímneho očakávania bolo nevyhnutné žalobe vyhovieť.

28. Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka)
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája
1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší

proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I;
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04). Odvolací súd
so zreteľom na neunesenie dôkazného bremena zo strany žalovanej nepovažoval za potrebné zaoberať
sa ostatnými odvolacími námietkami a teda nebolo nevyhnutné reagovať špecifickou odpoveďou na
argumentáciu už nespôsobilú privodiť odlišné posúdenie veci.

29. Odvolací súd preto postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 387 CSP rozsudok ako vecne správny
potvrdil.

30. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 396

ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP. Žalobca bol v odvolacom konaní plne úspešný, preto má nárok na
náhradu trov konania vo vzťahu k žalovanej v rozsahu 100 %. O výške tejto náhrady podľa § 262 ods.
2 CSP rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.31. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).